Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. marec 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3520201637
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:3520201637.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcu: Y. L., B. XX.XX.XXXX, O. X. J. XXXX/
XXX, L. X., zastúpeného: JUDr. Terézia Ďatková, advokátka, IČO: 42 346 495, so sídlom Moyzesova
28, Žilina, proti žalovanému: Jungheinrich spol. s r.o., IČO: 35 706 678, so sídlom Diaľničná cesta 17,
Senec, zastúpenému: BBH advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 713 066, so sídlom Suché Mýto 1,
Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 09.októbra 2024, č.k. B3-60Cpr/18/2020-259, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po
právnej stránke posúdil podľa § 1 ods. 4, § 13 ods.3, § 15, § 17 ods.2, § 19, § 36, § 38 ods.1, §
60, § 61, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods.2, § 74, § 77, § 79 ods.1, § 80 Zákonníka práce, v spojení
s § 34, § 35 ods. 1, § 37 ods.1, § 39 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná. Nesporným bolo, že medzi stranami bol pracovnou zmluvou zo dňa 01.06.2018 založeným

pracovný pomer s nástupom do práce dňa 01.06.2018, v znení neskoršieho dodatku zo dňa 31.05.2019
na dobu neurčitú s miestom výkonu práce špecifikovaným ako pridelený región s tým, že pravidelným
pracoviskom je trvalé bydlisko žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca má od roku
2012 evidovaný trvalý pobyt v okrese Považská Bystrica a v tomto území aj vykonával svoju prácu podľa
pracovnej zmluvy ako servisný technik pre Považskú Bystricu, Žilinu a Púchov. Mal za preukázanú tiež tú
skutočnosť, že dňa 15.04.2020 žalovaný ako zamestnávateľ prijal písomné rozhodnutie o organizačných
zmenách, podpísané konateľom spoločnosti N.. T. D., z obsahu ktorého vyplýva, že rozhodol tak, že

vzhľadom na potrebu zefektívnenia činnosti spoločnosti a racionalizáciu práce, zrušuje sa s účinnosťou
od 01.05.2020 pozícia servisný technik pre Považskú Bystricu, Žilinu a Púchov a vzhľadom na túto
zmenu, bude ukončený pracovný pomer so žalobcom pracujúcim na pozícii servisný technik, ktorý sa
stal pre spoločnosť v dôsledku tohto rozhodnutia nadbytočným, a to v zmysle jeho pracovnej zmluvy
a Zákonníka práce. Ďalej uviedol, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať,
a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a bude s
ním rozviazaný pracovný pomer výpoveďou z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Mal za preukázané, že dohoda strán o skončení pracovného pomeru spĺňala podstatné náležitosti,
bola písomná a riadne doručená. Žalobca síce namietal, že dohoda neobsahuje dôvod, pre ktorý mal
pracovný pomer skončiť, avšak absencia tohto dôvodu nespôsobuje neplatnosť takej dohody, ktorá
v zmysle Zákonníka práce mohla byť dokonca aj ústna. Zákonník práce nesankcionuje neplatnosťouani nedodržanie písomnej formy dohody ani neuvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru. V
súvislosti s námietkou žalobcu, že mu nebola ponúknutá iná vhodná práca, poukázal na to, že
predmetom tohto sporu nebolo skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti

zamestnanca, ale vzájomnou dohodou. Čo sa však týka pracovných ponúk zverejnených žalovaným
na portáli L..sk, na ktoré žalobca poukázal, napriek tomu, že v prípade skončenia pracovného pomeru
dohodou nebol žalovaný povinný ponúknuť žalobcovi iné vhodné miesto, poukázal na to, že samotný
žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 01.03.2022 síce poukázal na viaceré pracovné pozície, ktoré
mal žalovaný inzerovať, avšak všetky boli zverejnené v inom časovom období než v čase uzatvorenia

dohody o skončení pracovného pomeru dňa 17.04.2020. Nemožno predsa argumentovať inzerciou
pracovnej ponuky (dokonca na pozíciu ako napríklad účtovník či recepčná) v období roku 2019 alebo
v období niekoľko mesiacov po skončení pracovného pomeru. Ponuka inej vhodnej práce je jednou z
hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede ale nie dohody. Pokiaľ žalobca tiež namietal, že nedošlo
k prerokovaniu otázky skončenia pracovného pomeru, poukázal na to, že predmetom tohto sporu
nebola neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou ale dohodou, kedy ingerencia zástupcov

zamestnancov nie je dôvodná. Pokiaľ by v rovnaký deň 17.04.2020 žalovaný pristúpil k doručeniu
výpovede z dôvodu organizačnej zmeny a nedošlo by k prerokovaniu tejto výpovede, situácia by bola
iná, keďže Zákonník práce v takom prípade sankcionuje výpoveď neplatnosťou. Mal súd za to, že ani v
tomto prípade, keď žalovaný oznámil žalobcovi, aké sú možnosti na výber - podpis dohody o skončení
pracovného pomeru alebo výpoveď, a teda to, že žalobca mal na výber medzi uvedenými možnosťami,

nemožno považovať za nátlak vo vzťahu k jednej z týchto možností, ktorú si žalobca napokon aj zvolil.
Dospel k záveru, že konanie žalovaného nevykazovalo znaky bezprávnej vyhrážky. Naopak, samotný
žalobca už v podanej žalobe uviedol, že si vybral možnosť, ktorá sa mu zdala finančne výhodnejšia.
Nemôže byť preto dôvodom neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru tá skutočnosť, že si to
následne žalobca rozmyslel. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, pri stretnutí dňa 17.04.2020,

na ktorom bola podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru, žalobca požiadal o to, aby mu bolo
uvedené umožnené konzultovať s právnikom, pričom táto možnosť mu aj poskytnutá bola a mohol si
zavolať osamote komu chcel a podpis predmetnej dohody alebo postup odkonzultovať s inou osobou.
Uvedenú možnosť potvrdili nielen svedkovia v rámci výpovede ale dokonca aj samotný žalobca v rámci
jeho výsluchu túto možnosť potvrdil a nič mu nebránilo predmetnú dohodu nepodpísať a z miesta

stretnutia odísť. Pokiaľ žalobca naznačil, že mal byť pri uzatvorení dohody o skončení pracovného
pomeru uvedený do omylu v súvislosti s organizačnou zmenou a možnou výpoveďou, poukázal na
to, že v žalobe žiaden omyl neuvádzal. Pokiaľ mal byť žalobca o organizačnej zmene informovaný
pri podpise dohody, nie je zrejmé, z akého dôvodu túto skutočnosť nespomenul už v podanej žalobe.
Pokiaľ by sa žalobca o organizačnej zmene dozvedel až v priebehu súdneho konania, tak ako to

sám vo svojom vyjadrení uviedol, potom argumentáciu o vyvolanom omyle už pri podpise dohody
o skončení pracovného pomeru vo vzťahu k organizačnej zmene nie je možné vyhodnotiť inak ako
účelovú, prezentovanú až v rámci prebiehajúceho súdneho konania. Pre úplnosť súd dodáva, že pokiaľ
žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2011 zo dňa 30.01.2012,
v danom prípade išlo o situáciu, kedy zamestnávateľ skončil pracovný pomer so zamestnancom

dohodou v súvislosti s rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene, avšak v danom prípade
súd konštatoval, že nebolo preukázané, že by došlo k zrušeniu pracovného miesta, keď zamestnávateľ
kontinuálne ešte v čase trvania pracovného pomeru zamestnanca vytvoril nové miesto, na ktoré prijal
nového zamestnanca. V tomto spore však uvedené preukázané nebolo. Podľa § 255 CSP priznal
žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pokiaľ žalobca žiadal

aplikovať ustanovenie § 257 CSP z dôvodu, že počnúc mesiacom august 2021 je poberateľom dávky
v hmotnej núdzi, zistil, že žalobca bol následne po označenom období aj zamestnaný a aj v súčasnosti
je Sociálnou poisťovňou evidovaný ako zamestnanec. Preto aplikácia ustanovenia § 257 CSP nie je
dôvodná, keďže nepriznanie náhrady trov konania je výnimočným inštitútom a iba v prípade, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. V danom prípade tieto v čase vyhlásenia rozsudku vzhľadom na

uvedené neexistujú.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, z dôvodov, podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby žalobcu založil na
závere, že konanie žalovaného nevykazovalo znaky bezprávnej vyhrážky. Tento záver však neoprel

o relevantnú argumentáciu, ktorou by sa vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania s námietkami žalobcu o neplatnosti uzavretej dohody o skončení pracovného pomeru.
Túto argumentáciu nie je možné dovodiť ani zo žiadneho z bodov odôvodnenia, a to od bodu 53.
do bodu 58., ktoré jediné obsahovali vlastné úvahy súdu prvej inštancie. Je zjavné, že nerešpektovalochrannú funkciu pracovného práva, a to vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý je slabšou stranou v spore
a vyžaduje zvýšenú ochranu. Súd prvej inštancie totiž vôbec neposudzoval, či žalovaný oprávnene
hrozil žalobcovi daním výpovede. Žalobcom namietané okolnosti svedčiace o vykonštruovaní dôvodu

výpovede, resp. organizačnej zmeny, súd prvej inštancie nevyhodnotil, pretože bol vedený nesprávnymi
úvahami. Odôvodnenie napadnutého Rozsudku tak žalobca považuje za nedostatočné, nepresvedčivé
a neposkytujúce odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky, čo predstavuje zásah do práva
žalobcu na spravodlivý proces. Dôvod výpovede, ktorou žalobcovi žalovaný hrozil, a teda aj dôvod
skončenia pracovného pomeru dohodou, sa žalobca dozvedel až z vyjadrenia žalovaného k žalobe.

Stretnutie, na ktorom žalobca podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru, sa malo uskutočniť
za účelom výmeny služobného vozidla. Žalobcovi však na ňom bolo prezentované, že mu bude daná
výpoveď, ak nepodpíše dohodu, ktorá je pre neho finančne výhodnejšia. Predmetného stretnutia sa
zúčastnili zamestnanci žalovaného, ktorý aj v čase výpovede pred súdom prvej inštancie v postavení
svedkov boli v pracovnom pomere u žalovaného. Aby bolo možné konanie žalobcu v čase uzavretia
dohody o skončení pracovného pomeru považovať za slobodné, musela by byť hrozba výpoveďou

oprávnená. Právo na danie výpovede žalobcovi by existovalo, ak by bol daný dôvod výpovede. V
okolnostiach sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru má čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej
republiky viesť všeobecné súdy ku skutkovým zisteniam, či zamestnávateľ pri prepúšťaní zamestnanca
nepostupovalsvojvoľnevýlučnescieľomukončiťsnímpracovnýpomeračizamestnávateľomvytvorené
formálne predpoklady nerobia len kulisu pre inak svojvoľný postup a majú za cieľ navonok racionalizovať

a objektivizovať tento postup. Povedané inak, zamestnávateľ pri prepúšťaní musí postupovať objektívne
a racionálne - ním uvádzané dôvody musia obstáť v skutkovom a právnom prieskume. Len taký postup
je súladný s ochranou zamestnanca podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný bol
nositeľom dôkazného bremena na preukázanie existencie dôvodu výpovede, ktorou žalobcovi hrozil.
Žalovanýtotoneuniesol,keďzvýpovedísvedkovmožnoustáliť,žepodmienkynaskončeniepracovného

pomeru výpoveďou z dôvodu žalovaným v konaní tvrdenej nadbytočnosti neboli dané. Z dokazovania
vyplynulo, že u žalovaného nedošlo k zrušeniu pracovného miesta žalobcu a ani nemohlo dôjsť,
nakoľko by v takom prípade nemohol žalovaný poberať štátnu pomoc. Ak by k organizačnej zmene
a plánovaniu výpovede došlo, potom by došlo aj k jej prerokovaniu so zástupcami zamestnancov. Ak
by žalobca bol skutočne nadbytočný v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa a neexistovalo by iné

voľné pracovné miesto, žalovanému nič nebránilo na podpis žalobcovi pripraviť dohodu s uvedením
dôvodu skončenia pracovného pomeru; pripravená na podpis však bola dohoda bez uvedenia dôvodu
a už s uvedením jednorazovej odmeny. Vo vzťahu k žalobcovi bolo postupované dňa 17.04.2020 tak,
aby s ním bola uzavretá dohoda "bez uvedenia dôvodu". Do centrály žalovaného bol pozvaný pod
falošnou zámienkou s tým, že mu bolo oznámené, že ak neuzavrie dohodu o skončení pracovného

pomeru, ktorá je pre neho finančne výhodná, bude mu daná výpoveď. Žalobca sa nachádzal v situácii,
z ktorej pre neho vyplývalo, že ak nepodpíše dohodu, bude mu daná výpoveď, ktorá pre neho nie
je finančne výhodná, opak bol však pravdou. Svedkovia vypovedali, že žalobcovi tvrdili, že uzavretie
dohody je pre neho finančne výhodnejšie, nakoľko však neboli žalobcovi vysvetlené finančné dôsledky
pre oba spôsoby skončenia pracovného pomeru došlo k omylu na strane žalobcu. Ak by žalobcovi

nebolo hrozené výpoveďou, neexistoval na jeho strane dôvod pre skončenie pracovného pomeru so
žalovaným, čo potvrdzujú i svedecké výpovede, v zmysle ktorých žalobca na stretnutí dňa 17.04.2020
avizoval, že sa bude domáhať ochrany na súde. Žalovaný tak dňa 17.04.2020 hrozil výpoveďou, na
ktorú nebol daný dôvod, navyše primäl žalobcu k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru
ku dňu 17.04.2020 (mal na to podľa vyjadrenia svedkov pripravené doklady), napriek tomu, že podľa

predloženéhorozhodnutiažalovanéhooorganizačnejzmenemalobyťpracovnémiestožalobcuzrušené
až ku dňu 01.05.2020. Cieľom žalovaného teda bolo bez akýchkoľvek pochybností presvedčiť žalobcu
k uzavretiu dohody bez výslovného uvedenia dôvodu pod hrozbou výpovede, pretože v skutočnosti
k žiadnej organizačnej zmene u žalovaného nedošlo. Žalobca má za to, že uvedenému nasvedčujú
vo svojich vzájomných súvislostiach všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. K

uzavretiu dohody medzi stranami sporu tak došlo pod vplyvom bezprávnej vyhrážky, žalobca navyše
konal v omyle ohľadom finančnej výhodnosti uzavretia dohody so žalovaným, či neexistencie iného
voľného pracovného miesta. Ide o ukážkový príklad svojvoľného prepustenia zo zamestnania, kedy
boli použité všetky argumenty tak, aby zamestnanec podpísal vopred pripravenú dohodu; podľa
svedeckých výpovedí museli poverení zamestnanci so žalobcom dňa 17.04.2020 pracovný pomer

ukončiť. Žalobca pod vplyvom hrozby finančne nevýhodnej výpovede nebol a ani nemohol byť v takom
psychickom stave, aby bez podpísania dohody o skončení pracovného pomeru z miesta stretnutia
odišiel. Žalobca má za to, že ak by súd postupoval a uvažoval správne, musel by dospieť k záveru,
že v čase uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru nebol žalobca nadbytočný a žalovanýmu neoprávnene hrozil výpoveďou, ktorú vopred neprerokoval so zástupcami zamestnancov, pričom
uviedol žalobcu do omylu, keď mu neponúkol voľné pracovné miesto. Pri uzatváraní dohody o skončení
pracovného pomeru bol žalovaný povinný splniť svoju ponukovú povinnosť iného voľného pracovného

miesta, ak mal byť platne so žalobcom ukončený pracovný pomer z dôvodu žalovaným tvrdenej
nadbytočnosti. Pokiaľ ide o omyl na strane žalobcu, tento nebol tvrdený vo vzťahu k organizačnej
zmene, ako uvádza súd prvej inštancie. Žalobca sa tiež nestotožňuje s právnym názorom súdu, že z
dôvodu konania v omyle, mal žalobca možnosť od dohody o skončení pracovného pomeru odstúpiť.
Vo vzťahu k žalobcovi je potrebné vychádzať z toho, že nie je osobou právne vzdelanou a v danom

čase nevedel, čo má alebo nemá byť uvedené ako dôvod skončenia pracovného pomeru v prípade
uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru. Na druhej strane však ostáva otázkou, z akého
dôvodu mal žalovaný pripravenú k podpisu dohodu bez uvedenia dôvodu s odmenou pre zamestnanca
pracujúceho u žalovaného ku dňu 17.04.2020 menej ako dva roky vo výške 3,65- násobku priemerného
zárobku žalobcu, ktorá zodpovedala finančným nárokom žalobcu pre prípad dania výpovede z dôvodu
organizačných zmien, a to na náhradu mzdy od 17.04.2020, odkedy už nemal žalovaný žalobcovi

prideľovať prácu podľa žalovaným predloženého znenia výpovede, do uplynutia výpovednej doby dňa
30.06.2020 a na jednomesačné odstupné. Jedinou možnou odpoveďou je, že k zrušeniu pracovnej
pozície žalobcu na základe rozhodnutia žalovaného v skutočnosti nedošlo, čo vyplynulo z výpovede
svedka H. L. i z výpovede konateľa žalovaného, ktorý sa nevedel riadne vyjadriť k tomu, kedy a ako
bolo pracovné miesto žalobcu zrušené. Medzi organizačnou zmenou, ktorej písomné vyhotovenie bolo

žalovaným predložené spolu s vyjadrením k žalobe a nadbytočnosťou žalobcu, preto neexistovala ku
dňu 17.04.2020 príčinná súvislosť. Žalobca podotýka, že dokumenty predložené žalovaným označené
ako "Rozhodnutie konateľa spoločnosti Jungheinrich spol. s r.o., Diaľničná cesta 17, 903 01 Senec,
IČO: 35 706 678, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka
č.: 12896/B (ďalej len "spoločnosť") o organizačných zmenách" zo dňa 15.04.2020 a "Skončenie

pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 odst. 1 písm. b) Zákonníka práce" zo
dňa 17.04.2020 videl prvýkrát ako prílohu vyjadrenia žalovaného k ním podanej žalobe a považuje ich
za vyfabrikované. Z výpovede konateľa žalovaného vyplynulo, že v súvislosti s korona krízou žalovaný
poberal štátnu pomoc, ktorej cieľom bola podpora udržania zamestnanosti, t.j. zachovanie pracovných
miest v čase pandémie koronavírusu. Prvú pomoc zamestnancom, podnikateľom a živnostníkom pri

znižovaní negatívnych dopadov vyplývajúcich z mimoriadnych opatrení schválila vláda Slovenskej
republiky 31.03.2020 a jej doplnenie 14.04.2020, a to uznesením č. 219 zo dňa 14.04.2020. V zmysle
dňa 14.04.2020 schváleného návrhu na zmenu podmienok projektu podpory udržania zamestnanosti
v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a odstránenia ich
následkov bol podmienkou pre poskytnutie príspevku pre zamestnávateľa záväzok, že dva mesiace

po mesiaci, za ktorý žiada príspevok, neskončí pracovný pomer, resp. neurobí právny úkon, ktorým
by skončil pracovný pomer so zamestnancom/zamestnancami výpoveďou alebo dohodou z dôvodov
uvedených v ust. § 63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce, ktorý zamestnávateľ preukazoval čestným
prehlásením. O príspevok mohol zamestnávateľ žiadať už za obdobie marec 2020. V čase, keď žalovaný
končil pracovný pomer so žalobcom, musel mať vedomosť o takto plánovanej pomoci zamestnávateľom

zo strany štátu, a to aj vďaka mohutnej medializácii, a teda aj o v tom čase prezentovanej podmienke
neprepustenia zamestnancov z dôvodu organizačných zmien po dobu dvoch mesiacov nasledujúcich po
mesiaci, za ktorý sa rozhodne žiadať od štátu predmetný príspevok. Takto zverejnené a medializované
podmienky v danom čase podľa názoru žalobcu museli bez pochyby viesť žalovaného k tomu, aby so
žiadnym zamestnancom neukončil pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien, ak by sa rozhodol

o predmetný príspevok požiadať, pretože tak by za danej situácie činil každý zamestnávateľ, ktorému
v danom čase boli predmetné podmienky známe a pre prípad poklesu tržieb bol pripravený žiadať o
poskytnutie predmetného príspevku. Z verejne dostupných informácií na internetovej stránke V.:/..U.-
G.-W.-W.-U.-P.- podporuje/ vyplýva, že žalovaný dostal dotáciu z predmetného projektu v celkovej
výške 168.450,- EUR, a to podľa informácie získanej žalobcom od Úradu práce, sociálnych vecí a

rodiny Pezinok podľa zákona č. 211/2000 Z.z. za mesiace apríl 2020, máj 2020, júl 2020, november
2020, december 2020 a január 2021. Na základe uvedeného, výpovedí svedkov, i ďalších vyššie
uvedených skutočností možno konštatovať, že organizačná zmena v danom čase neexistovala, k
zrušeniu pracovnej pozície žalobcu nedošlo, a teda nemohol sa stať v jej dôsledku nadbytočným,
čo znamená, že neboli naplnené predpoklady pre použitie dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm.

b) Zákonníka práce pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom. So žalobcom tak nemohla
byť platne uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien, inak
povedané hrozba výpoveďou zo strany žalovaného predstavovala bezprávnu vyhrážku, keď dôvod
výpovede nebol daný a predstavovala psychický donucovací prostriedok prelamujúci vôľu žalobcua nútiaceho ho urobiť úkon, ktorý si neželá, nenavrhoval ho a inak by ho ani neurobil. V prípade
uzavretej dohody, pre ktorej platnosť neboli naplnené predpoklady použitia dôvodu podľa ust. § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, je potrebné tiež u žalobcu vzhliadnuť absenciu slobody vôle pre

psychické donútenie spočívajúce v bezprávnej vyhrážke, ktorá robí dohodu neplatnou podľa ust. §
37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej skutočnosť, že napriek údajnému tvrdeniu o organizačnej
zmene, resp. nadbytočnosti zo strany žalovaného, bola žalobcovi k podpisu predložená dohoda bez
uvedenia dôvodu, v rozpore s ust. § 60 ods. 2 Zákonníka práce, je potrebné posudzovať aj podľa
ust. § 39 Občianskeho zákonníka, a teda dohodu považovať za neplatnú aj pre rozpor s dobrými

mravmi. Okolnosťou svedčiacou o vykonštruovaní organizačnej zmeny a bezprávnej vyhrážke je i
absencia prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov v zmysle ust. § 74 Zákonníka práce,
nakoľko ak by skutočne v danom čase bol žalovaný pripravený dôvodne a platne v prípade neuzavretia
dohody skončiť so žalobcom pracovný pomer výpoveďou, pristúpil by i k jej prerokovaniu so zástupcami
zamestnancov. Pokiaľ žalovaný vo svojom podaní zo dňa 29.10.2021 tvrdil, že u neho zástupcovia
zamestnancov nepôsobia, nič to nemení na tom, že ich pôsobenie u žalovaného uviedol v rámci svojej

výpovede na pojednávaní samotný konateľ žalovaného, ktorého výsluch je dôkazným prostriedkom.
Súd prvej inštancie sa v napadnutom Rozsudku so žiadnou z vyššie uvedených námietok neplatnosti
dohody o skončení pracovného pomeru relevantným spôsobom nevysporiadal, napriek tomu, že ich
žalobca uviedol aj vo svojom podaní zo dňa 01.03.2022. Ak by boli splnené všetky predpoklady pre
skončenie pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, a to tak výpoveďou, ako aj dohodou, mohol

by žalovaný so žalobcom jedným z týchto spôsobov pracovný pomer platne skončiť, ak by si splnil
svoju ponukovú povinnosť v zmysle ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce a žalobca by ponúkanú prácu
neprijal alebo ak by žalovaný nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať. Nemožnosť zamestnanca
ďalej zamestnávať pritom znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide teda
o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Svedkovia vo svojich výpovediach uviedli,

že žalobcovi žiadnu inú prácu neponúkli a že ho teda nebolo možné ďalej zamestnávať pre jeho
nadbytočnosť. Z informácií poskytnutých spoločnosťou Profesia, spol. s r.o. a Sociálnou poisťovňou
obsiahnutých v listinách doručených žalobcovi dňa 08.12.2021 vyplýva, že žalovaný v období od
01.06.2019 do 31.08.2020 hľadal zamestnancov na nasledovné pracovné pozície, a to aj opakovane
(podľa uvedených identifikačných čísiel inzerátov): 1. Recepčná (inzerát zverejnený od 04.06.2019 do

04.07.2019, od 16.10.2019 do16.11.2019, od 03.08.2020 do 03.09.2020) 2. Senior účtovník (inzerát
zverejnený od 06.07.2020 do 06.08.2020) 3. Brigádnik servisné oddelenie (inzerát zverejnený od
04.03.2020 do 04.04.2020) 4. Mobilný servisný technik Nitra a okolie (inzerát zverejnený od 24.01.2020
do 24.02.2020) 5. Finančný analytik (inzerát zverejnený od 02.12.2019 do 02.01.2020) 6. Účtovníčka
(inzerát zverejnený od 05.11.2019 do 05.12.2019) 7. Mobilný servisný technik Bratislava a okolie (inzerát

zverejnený od 05.08.2019 do 05.09.2019, od 03.10.2019 do 03.11.2019) 8. Servisný technik - Devínska
Nová Ves (inzerát zverejnený od 21.06.2019 do 21.07.2019, od 20.09.2019 do 20.10.2019) 9. Fleet
špecialista (inzerát zverejnený od 01.08.2019 do 01.09.2019) 10. Mobilný servisný technik Senec a
okolie(inzerátzverejnenýod21.06.2019do21.07.2019,od31.07.2019do31.08.2019)11.Marketingový
koordinátor (inzerát zverejnený od 10.06.2019 do 10.07.2019) V danom období žalovaný prijal 12

zamestnancov, a to: 1. T. Š. dňa 01.11.2019 2. T. Š. dňa 20.06.2019 3. B. O. dňa 15.07.2019 4. W.
O. dňa 09.03.2020 5. H. L. dňa 01.01.2020 6. G. B. dňa 13.01.2020 7. I. B. dňa 17.06.2019 8. Y. I.
dňa 17.06.2019 9. N. V. dňa 01.01.2020 10. P. X. dňa 03.07.2019 11. T. X. dňa 01.08.2019 12. I. X.
dňa 08.07.2019 a 01.11.2019. Z predmetných informácií vyplýva, že žalovaný neuverejňoval všetky
voľné pracovné pozície na portáli A..L..sk. Napríklad v období od 17.06.2019 do 15.07.2019 prijal spolu

šesť zamestnancov, avšak v danom období na portáli L..sk mal uverejnené štyri inzeráty. V roku 2020
pred skončením pracovného pomeru so žalobcom žalovaný prijal dňa 01.01.2020 dvoch zamestnancov,
pričom v danom období bol uverejnený inzerát len na voľnú pracovnú pozíciu finančného analytika. Dňa
13.01.2020 prijal jedného zamestnanca, pričom v danom čase nemal uverejnený žalovaný inzerát na
žiadnu voľnú pracovnú pozíciu. Dňa 09.03.2020 prijal žalovaný jedného zamestnanca v čase, keď mal

uverejnený inzerát na pozíciu brigádnik servisné oddelenie a ešte predtým v období od 24.01.2020 do
24.02.2020 inzerát na pozíciu mobilný servisný technik Nitra a okolie. Žalovaný ponúkal voľné pracovné
miestaivčasepandémiekoronavírusuajezrejmé,žepredskončenímpracovnéhopomerusožalobcom
neobsadil minimálne jednu pracovnú pozíciu, ktoré inzeroval na portáli A..L..sk pravidelne, vždy na
obdobie jedného mesiaca. Žalobca má teda za to, že ku dňu skončenia pracovného pomeru s ním mal

žalovaný voľnú minimálne jednu pracovnú pozíciu, a to mobilný servisný technik Nitra a okolie alebo
brigádnik servisné oddelenie. V prípade existencie týchto voľných pracovných pozícií, o ktorých žalobca
nebol informovaný, tak došlo k uvedeniu žalobcu do omylu, ktorý je podstatný, a aj preto je dohodu o
skončení pracovného pomeru potrebné považovať za neplatnú. V prípade končenia pracovného pomeruz dôvodu nadbytočnosti, ako ho žalovaný tvrdil, bolo totiž povinnosťou žalovaného ponúknuť žalobcovi
voľné pracovné miesto a následne by bolo na vôli žalobcu, či by takéto miesto prijal alebo neprijal.
Ak súd v bode 55. odôvodnenia napadnutého Rozsudku uvádza, že nemožno argumentovať inzerciou

ponuky v období roku 2019 alebo v období niekoľko mesiacov po skončení pracovného pomeru, tak z
vyššie uvedeného je zrejmé, že tak žalobca nečiní, ani nečinil, nakoľko predmetnú analýzu ponúkaných
a obsadzovaných pracovných pozícií žalobca uviedol i v podaní zo dňa 01.03.2022, pričom tvrdenie o
existencii daného voľného pracovného miesta, ako už žalobca vyššie uviedol, žalovaný účinne nepoprel.
V súvislosti s aplikáciou ust. § 49a Občianskeho zákonníka tiež opätovne poukazujem na to, že na strane

žalobcu bol vyvolaný omyl ohľadom finančnej výhodnosti uzavretia dohody o skončení pracovného
pomeru, ktorého ak by nebolo, nedošlo by k uzavretiu napádanej dohody. Z výpovedí svedkov a rovnako
výpovedekonateľažalovanéhovyplýva,žeuzavretiedohodyboložalobcovi"vysvetľované"akofinančne
výhodnejšie ako výpoveď, ktorá žalobcovi inak hrozila; o akých finančných alebo iných nárokoch v
prípade dania výpovede bol žalobca informovaný však z výpovedí svedkov nevyplynulo. Na základe
informácie o priemernom zárobku žalobcu vyplývajúcej z podania žalovaného zo dňa 29.10.2021 možno

konštatovať, že finančný nárok žalobcu, v prípade ak by mu bola daná výpoveď by bol rovnaký ako
suma, ktorá mu bola vyplatená na základe uzavretej dohody o skončení pracovného pomeru. Počas
výpovednej doby, resp. už od 17.04.2020, by mu nebola prideľovaná žiadna práca, čo vyplýva zo
znenia výpovede predloženého žalovaným i z výpovede svedkov. V prípade dania výpovede by však
pracovný pomer žalobcu trval až do 30.06.2020, tzn. že by bol dôchodkovo poistený a predmetné

trvanie pracovného pomeru by sa mu započítavalo do "odpracovaných rokov" pre účely dôchodku.
Tiež by bol poistený v nezamestnanosti po minimálne potrebnú dobu dvoch rokov pre vznik nároku
na dávku v nezamestnanosti. Žalobca totiž pred nástupom do práce k žalovanému bol samostatne
zárobkovo činnou osobou a nebol v tom čase dobrovoľne poistený v nezamestnanosti. V dôsledku
uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 17.04.2020 tak žalobca stratil nárok na dávku

v nezamestnanosti a prišiel o viac ako dva mesiace dôchodkového poistenia. Pre úplnosť uvádzam,
že počas plynutia výpovednej doby by bol žalovaný ďalej povinný ponúkať žalobcovi voľné pracovné
miesta, a to s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Vo vzťahu k trovám konania
uviedol, že ešte vo februári v roku 2022 nebol zamestnaný, pričom pojednávanie, ktoré sa konalo dňa

08.03.2022 bolo odročené na deň 15.06.2022 za účelom prednesu záverečných rečí. Pojednávanie
sa dňa 15.06.2022 nekonalo z dôvodu preloženia zákonnej sudkyne Mgr. Niny Dubovskej na výkon
funkcie na Krajský súd v Bratislave. Následne bolo pojednávanie nariadené skoro o dva roky na deň
28.05.2024. I keď v čase vyhlásenia napadnutého Rozsudku žalobca už nebol poberateľom dávok v
hmotnej núdzi, to neznamená, že v čase vyhlásenia napadnutého Rozsudku v dôsledku poberania

mzdy zo zamestnania zlepšil svoju finančnú situáciu natoľko, že by disponoval finančnými prostriedkami
predstavujúcimi "akúsi rezervu" na náhradu trov konania, ktorú by v prípade neúspechu v tomto spore
mal platiť žalovanému. Ako bolo vyššie uvedené, konanie smerovalo k rozhodnutiu vo veci samej v júni
roku 2022, kedy bol žalobca zamestnaný len pár mesiacov, a teda ak po ukončení pracovného pomeru
so žalovaným hľadal uplatnenie na pracovnom trhu, pričom si stabilné zamestnanie nenašiel, nie je

možné túto skutočnosť posudzovať ako takú zmenu jeho majetkového a sociálneho postavenia, ktorá
by v prípade vzniku povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému neznamenala pre žalobcu zásah
do jeho schopnosti uspokojiť základné životné potreby seba a svojej rodiny. Hmotná núdza žalobcu
v priebehu súdneho konania a jeho postavenie v spore o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru ako slabšej strany v spore

a žalobcu oslobodeného od súdnych poplatkov v zmysle ust. § 4 zákona č. 71/1992 Zb., a rovnako aj
vyššie popísané okolnosti, ktoré viedli žalobcu k súdnemu uplatneniu nárokov, sú dôvodmi hodnými
osobitného zreteľa, pre ktoré žiadam, aby odvolací súd postupom podľa ust. § 257 CSP nepriznal
náhradu trov konania žalovanému v prípade jeho úspechu v spore. Len aplikáciou ust. § 257 CSP
je za daných okolností možné odstrániť neprimeranú tvrdosť zákona, ktorá vznikla na strane žalobcu

jeho zaviazaním na náhradu trov konania žalovanému. Náhradu trov konania z uvedených dôvodov
navrhujem žalovanému nepriznať aj v odvolacom konaní, v prípade, ak by žalobca v odvolacom konaní
nebol úspešný.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že rozsudok považuje v celom rozsahu za vecne správny a

popiera všetky v odvolaní uvedené odvolacie dôvody, v dôsledku čoho považuje odvolanie za právne
nedôvodné. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s relevantnými tvrdeniami žalobcu, pričom poskytol
jasné a zrozumiteľné argumenty podporené odkazmi na zákonné ustanovenia a súdne rozhodnutia.
Navyše, súd nie je povinný sa v odôvodnení rozhodnutia vyjadriť ku všetkým tvrdeným skutočnostiam,ale len k tým, ktoré majú podstatný význam pre samotné rozhodnutie vo veci, čo súd v prejednávanej
veci aj urobil. Odôvodnenie Rozsudku tak spĺňa všetky zákonné náležitosti a žalobcom uvádzané
porušenie práva na spravodlivý proces nie je dané. Skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným bola

podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru je v konaní nesporná. Žalobca sa aj v samotnom
žalobnom návrhu uvedenom v Žalobe domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru
dohodou, nie výpoveďou. Predmetné konanie by sa teda malo týkať určenia toho, či bola dohoda
o skončení pracovného pomeru platne uzatvorená alebo nie, resp. či bol pracovný pomer skončený
dohodou, skončený platne alebo neplatne, nie určenia platnosti, či neplatnosti výpovede. Argumenty a

úvahy žalobcu o oprávnenosti hrozby výpovede a dôvodoch potenciálnej výpovede sú pre konanie v
predmetnej právnej veci absolútne irelevantné. Relevantné by boli, ak by bol pracovný pomer skončený
výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník
práce a žalobca by sa domáhal určenia neplatnosti tejto výpovede. Z tohto dôvodu má žalovaný za
to, že je neopodstatnené posudzovať splnenie zákonných podmienok na platnosť podania výpovede,
keď takáto situácia nikdy nenastala a nie je predmetom tohto konania. Súd prvej inštancie tak v

kontexte vyššie uvedeného dospel k správnym zisteniam, ku ktorým sa vyjadril v bodoch 54., 55.
a 56. Rozsudku, pričom námietky žalobcu, že mu nebola ponúknutá iná vhodná práca, ako aj, že
nedošlo k prerokovaniu otázky skončenia pracovného pomeru žalobcu so zástupcami zamestnancov,
neakceptoval z dôvodu, že ide o hmotnoprávne podmienky výpovede. Súd prvej inštancie sa vyjadril aj
k argumentácií žalobcu v súvislosti s pracovnými ponukami žalovaného zverejnenými na portáli L..sk,

napriek tomu, že v prípade skončenia pracovného pomeru dohodou nebol žalovaný povinný ponúknuť
žalobcovi iné vhodné miesto. V čase skončenia pracovného pomeru, t. j. v apríli 2020, bol zverejnený
jeden inzerát na pozíciu Brigádnik servisné oddelenie, a to dňa 03.04.2020 do 04.04.2020, a teda
niekoľko dní pred rozhodnutím žalovaného o organizačnej zmene (15.04.2020), ako aj pred skončením
pracovného pomeru so žalobcom dohodou (17.04.2020), pričom však v apríli 2020 ani v nasledujúcich

mesiacoch nebol prijatý žiadny nový zamestnanec. Z uvedeného vyplýva, že argumentácia žalobcu k
ponukovej povinnosti žalovaného neobstojí ani v prípade, ak by došlo k skončeniu pracovného pomeru
výpoveďou, keďže v čase skončenia pracovného pomeru žalovaný žiadne voľné miesto neinzeroval
ani žiadneho nového zamestnanca neprijal. Ako potvrdil aj súd prvej inštancie v bode 54. Rozsudku,
v prípade, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu inú vhodnú prácu, ponuková povinnosť

zamestnávateľa odpadá. S ohľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam,
pričom z odôvodnenia Rozsudku je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti považoval súd za nesporné, o
ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov.
Mal za to, že súd prvej inštancie sa v Rozsudku obsiahlo vyjadril k uzatvoreniu dohody o skončení

pracovného pomeru, k okolnostiam jej uzatvorenia, ako aj k námietkam žalobcu o nátlaku, pod ktorým
mal dohodu podpísať. Žalobcovi bol daný dostatočný čas na rozmyslenie, v ktorom mu dokonca
bolo umožnené, aby sa o ďalšom postupe v tejto veci poradil so svojim právnym zástupcom, čo
potvrdil aj sám žalobca, a navyše, na pojednávaní uskutočnenom dňa 28.09.2021 uviedol, že sa so
žiadosťou o radu ohľadne ďalšieho postupu obrátil telefonicky na svoju sestru. Žalovaný má za to,

že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na správnom právnom posúdení platnosti dohody o
skončení pracovného pomeru s ohľadom na okolnosti, za ktorých bola uzatvorená, vysporiadal sa s
podstatnýmivyjadreniamistrán,akoajspredloženýmidôkazmi.Rozsudokpretoniejemožnépovažovať
za rozhodnutie vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný mal za to, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a Rozsudok

vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, a teda odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1
písm. f) a h) CSP nie sú dané. Rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 15.04.2020, ktorým bola
zrušená pracovná pozícia žalobcu, bolo skutočne prijaté, táto skutočnosť je dokázaná tým, že žalovaný
v konaní toto rozhodnutie o organizačnej zmene predložil ako dôkaz, ergo toto rozhodnutie existuje,
zároveň, toto rozhodnutie bolo podpísané pánom N.. T. D., konateľom žalovaného, a teda osobou

oprávnenou na prijatie takéhoto rozhodnutia. Oboznámenie žalobcu s dôvodom skončenia pracovného
pomeru ústnou formou, a neuvedenie tohto dôvodu v písomnom vyhotovení dohody, nemôže byť
dôvodom pre jej neplatnosť. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu k poberaniu finančného príspevku v súvislosti
s korona krízou, ako už žalovaný uviedol v predošlých vyjadreniach, tieto príspevky začal poberať
najskôr v mesiaci jún 2020, a teda túto časť argumentácie žalobcu považuje žalovaný za irelevantnú

k predmetu sporu. Žalovaný inzeroval viaceré pracovné pozície, avšak v inom časovom období než
v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru dňa 17.04.2020. Zo zoznamu prijatých
zamestnancov je zrejmé, že posledný zamestnanec, ktorého žalovaný prijal predtým ako došlo ku
skončeniu pracovného pomeru so žalobcom, bol pán W. O., a to dňa 09.03.2020. Žalovaný následneprijal nového zamestnanca do pracovného pomeru až dňa 01.12.2020, a to pani H. X.. Tvrdenie žalobcu,
že žalovaný aj napriek tomu, že uviedol že nemá žiadne voľné pracovné miesta, prijímal do zamestnania
nových zamestnancov, sa nezakladá na pravde. Navyše, žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť,

že ponuková povinnosť zamestnávateľa sa vzťahuje len na prípady, keď má byť zamestnancovi daná
výpoveď, nie v prípade, keď je uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru. Ak by žalobca
odmietol uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru a následne by mu žalovaný dal výpoveď z
dôvodu nadbytočnosti, pričom by nesplnil ponukovú povinnosť, vtedy by bol argument žalobcu pre toto
konanie relevantný, avšak, k výpovedi nikdy nedošlo. Žalovaný záverom zdôrazňuje, že medzi stranami

sporu bola uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorej neplatnosť je predmetom tohto
konania. K argumentácii žalobcu v súvislosti s omylom ohľadom finančnej výhodnosti uzavretia dohody
o skončení pracovného pomeru, ktorý mal byť vyvolaný na strane žalobcu, nie je jeho povinnosťou
poučovaťzamestnancaojehozákonnýchprávach,ktorémuprináležiapriskončenípracovnéhopomeru,
ani mu vysvetľovať následky skončenia pracovného pomeru dohodou, resp. výpoveďou. To, čo je pre
toho-ktorého zamestnanca výhodné v súvislosti so skončením pracovného pomeru je relatívne a na

uvážení zamestnanca. Niektorému zamestnancovi vyhovuje dohoda o skončení pracovného pomeru,
pretože zaručuje určitú mieru flexibility a okrem finančnej odmeny dáva možnosť nastúpiť k inému
zamestnávateľovi prakticky ihneď. Žalobca sa rozhodol na základe vlastnej slobodnej vôle, keďže sám
uviedol, že sa mu zdalo uzatvorenie dohody finančne výhodnejšie. Z uvedených dôvodov navrhol
rozsudok potvrdiť.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie

je dôvodné.

5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu, ktorým sa domáhal
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, z hľadiska všetkých relevantných
prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a

prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho
posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich
aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania.
Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie
ako i výkladu právnych predpisov a plne korešpondujú aj so závermi vyplývajúcimi z doterajšej

súdno-aplikačnej praxe. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že dohoda o
skončení pracovného pomeru je platná, plne stotožňuje. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje
skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu
alebo jeho právneho hodnotenia, a ani takými, ktoré by nebol súd prvej inštancie uvážil, z konania pred
súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní

uvedené argumenty, nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie danej veci.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnený. Z odôvodnenia
možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené,
teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom konajúci súd dospel a akými úvahami sa pri

rozhodovaní riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je tak dostatočným
podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých skutkových
a právnych záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo a právne
argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces, nebola
mu odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jeho

predstavám a očakávaniam, a preto žalobcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo
porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť.

7. Právnyúkonniejeurobenýslobodnejednakvdôsledkufyzickéhodonútenia,priktoromnamiestovôle
konajúceho sa presadzuje vôľa donucujúceho a jednak v dôsledku psychického donútenia, pri ktorom

ide o bezprávnu vyhrážku. Bezprávna vyhrážka je protiprávne pôsobenie na vôľu konajúceho, ktoré v
ňom vzbudzuje dôvodný strach z ujmy, ktorou sa mu hrozí, takže jeho vôľa, ktorá má byť základom
jeho právneho úkonu, tvorí sa pod vplyvom tohto strachu, a teda neslobodne. Jej protiprávnosť spočíva
v tom, že sa vynucuje niečo, čo vynucované takto nesmie byť niečím, čo nie je oprávnený donucujúcisubjekt urobiť; o nedostatok protiprávnosti ide ak donucujúci subjekt je oprávnený ten čin, ktorým sa
vyhráža urobiť.

8. V posudzovanej veci súd prvej inštancie správne skutkovo ustálil, že dňa 15.04.2020 žalovaný ako
zamestnávateľ prijal písomné rozhodnutie o organizačných zmenách, ktorým došlo s účinnosťou od
01.05.2020 k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu, v dôsledku čoho sa stal žalobca nadbytočným. V
danom prípade bolo zrušené pracovné miesto žalobcu, a preto nemôžu byť pochybnosti ani o existencii
príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o organizačnej zmene a nadbytočnosťou žalobcu. Tvrdenia

žalobcu, že organizačná zmena bola dodatočne vykonštruovaná nemajú podklad vo vykonanom
dokazovaní. Svedok H.. L. vo svojej výpovedi podrobne uviedol úvahy vedúce ho k pristúpeniu
znižovania počtu technikov v danom regióne v dobe korona krízy. Z výpovede svedka H.. L. ani z
výpovede konateľa žalovaného nevyplývalo, že by pracovné miesto žalobcu nebolo skutočne zrušené,
nevyšlo v konaní najavo ani to, že by žalovaný na toto miesto prijal nového zamestnanca. Svedeckými
výpoveďami a výpoveďou konateľa žalovaného bolo spoľahlivo preukázané, že výpoveď z pracovného

pomeru z organizačných dôvodov bola pre žalobcu pripravená na rokovaní dňa 17.04.2020 ako jedna
z alternatív popri dohode o skončení pracovného pomeru. Tvrdenia žalobcu k poberaniu finančného
príspevku v súvislosti s korona krízou, považoval odvolací súd za bezpredmetné, keď podľa tvrdení
žalovaného tieto príspevky začal poberať najskôr v mesiaci jún 2020 (na základe Dohody o poskytovaní
finančného príspevku zo dňa 04.06.2020) a žalobca ničím nepreukázal, že ich poberal skôr, a preto

nemohol zrušiť v apríli 2020 pracovné miesto žalobcu z organizačných dôvodov. Tvrdenia žalobcu
uvedené v odvolaní sú v tomto smere založené na hypotetických úvahách. Nemožno konštatovať, že
by na strane žalovaného ku dňu 17.04.2020 existovala právna prekážka (v podobe záväzku zachovania
pracovných miest v čase pandémie koronavírusu) brániaca mu skončiť pracovný pomer so žalobcom
z organizačných dôvodov. Hrozba výpoveďou zo strany žalovaného tak nepredstavovala bezprávnu

vyhrážku, keď dôvod výpovede bol daný a nepredstavovala psychický donucovací prostriedok nútiaci
žalobcu urobiť úkon, ktorý si neželá.

9. Skutočnosť, či výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, ktorou mal žalovaný žalobcovi
hroziť v prípade nepodpísania dohody o skončení pracovného pomeru, je platná alebo neplatná z

hľadiska splnenia hmotnoprávnych podmienok, je podľa názoru odvolacieho súdu nepodstatné pre
posúdenie platnosti dohody o skončení pracovného pomeru. Hrozba výpoveďou bola hrozba niečím čo
je dovolené, a v prípade ak by sa ukázala výpoveď ako neplatný právny úkon; ktorú otázku nie je možné
v tomto konaní posudzovať ako predbežnú; neznamená to automaticky neplatnosť dohody o skončení
pracovného pomeru. Súdna prax doposiaľ nedospela v tejto súvislosti k záveru, že hrozba výpoveďou,

ktorá sa ukáže ako neplatná, zakladá bezprávnu vyhrážku alebo kvalifikovaný omyl vedúci k prejaveniu
vôle, ktorú konajúci v skutočnosti nemal.

10. Navyše odvolací súd považuje za podstatné, že žalobca počas celého konania tvrdil, že nebol
o organizačnej zmene informovaný pri podpise dohody, že mu na rokovaní dňa 17.04.2020 nebol

oznámený dôvod skončenia pracovného pomeru, resp. že ním mala byť jeho nespokojnosť v práci, a
že sa o organizačnej zmene dozvedel až v priebehu súdneho konania. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že v čase, keď sa na rokovaní dňa 17.04.2020 vôľa žalobcu tvorila, tak potom nepoznajúc dôvod
výpovede,ktorúmaldostaťaknepodpíšedohodu,nemoholbyťžalobcavčasepodpisudohody uvedený
do omylu ohľadne toho, že je nadbytočný pre zrušenie jeho pracovného miesta a zamestnávateľ nemá

pre neho žiadnu vhodnú prácu. Pokiaľ mu zamestnávateľ podľa jeho tvrdení neuviedol dôvod výpovede
na rokovaní dňa 17.04.2020, tak potom žalovaný nemohol žalobcu uviesť do omylu, že je nadbytočný,
pretože nemá pre neho žiadnu prácu, a teda nemohla byť táto skutočnosť pre žalobcu podstatná pre
rozhodnutie podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru. Otázky týkajúce sa ponuky voľného
pracovného miesta v súvislosti s nadbytočnosťou žalobcu neboli predmetom rokovania pri podpise

dohody, a preto nemohla byť táto skutočnosť pre žalobcu podstatná pre jeho prejav vôle podpísať
dohodu. Je preto účelové tvrdenie žalobcu, že mylná informácia o nemožnosti ho ďalej zamestnávať
bola pre neho podstatnou pre podpísanie dohody. Pokiaľ podľa tvrdení žalobcu mu dôvod skončenia
pracovného pomeru nebol oznámený, tak potom ani neposkytnutie mu informácie o voľnom pracovnom
mieste nemohlo byť pre podpísanie dohody pre neho podstatné.

11. Na základe vykonaného dokazovania možno konštatovať, že žalobca mohol byť uvedený do omylu
na rokovaní dňa 17.04.2020 len ohľadne výhodnejšieho uzatvorenia dohody o skončení pracovného
pomeru. V tomto smere bolo preukázané, že o možnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďouz organizačných dôvodov alebo dohodou prebehla diskusia čo je pre žalobcu výhodnejšie, v žiadnom
prípadevšakžalobca neboluvedenýsvedkamivtomtosmereprezentovanýminázormidoomylu,bolmu
poskytnutý časový priestor na rozmyslenie, nešlo ani o psychický nátlak zo strany prítomných svedkov.

Skutočnosť, že svedkovia uzavretie dohody považovali pre žalobcu za výhodnejšie a žalobca v tomto
presvedčení dohodu uzavrel a následne si to rozmyslel, nezakladá neplatnosť dohody pre konanie v
omyle.Nesprávnysubjektívnypredpokladvedúci žalobcukuzavretiudohodytak neplatnosťnespôsobil.

12. Skutočnosť, že žalovaný žalobcovi dal na výber, podpísanie dohody o skončení pracovného

pomeru alebo výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, a teda to, že žalobca mal na výber medzi uvedenými
možnosťami, nemožno považovať za nátlak k uzavretiu dohody, ktorú si žalobca napokon aj zvolil
ako výhodnejšiu. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že konanie žalovaného nevykazovalo
znaky bezprávnej vyhrážky a bol to samotný žalobca, ktorý si dobrovoľne vybral možnosť, ktorá sa
mu zdala finančne výhodnejšia, aby vedel preklenúť obdobie, pokiaľ by si našiel novú prácu. Nemôže
byť preto dôvodom neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru tá skutočnosť, že si to následne

žalobca rozmyslel. Ani tvrdenia žalobcu o uzavretí dohody v časovej tiesni neobstoja, žalobca dostal
priestor pre rozhodnutie a nič mu nebránilo predmetnú dohodu nepodpísať a z miesta stretnutia odísť. Za
nátlak zo strany zamestnávateľa nemožno považovať skutočnosť, keď zamestnávateľ a zamestnanec
spoločne rokujú o skončení pracovného pomeru a v rámci rokovania sa diskutuje o tom, že dohodu
o skončení pracovného pomeru je potrebné podpísať, pretože je pre zamestnanca výhodnejšia. Hoci

žalobca mohol pociťovať sled týchto krokov ako určitý nátlak a mohlo to u neho vyvolať stres, bez
ďalšieho však nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu jeho vôle. Na podporu
uvedenýchzáverovodvolacísúdpoukazujenarozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo306/2009,
4Cdo 161/2021, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 281/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp.zn. 21Cdo 1779/2010 v spojení s nálezom Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 2922/11.

13. Pokiaľ žalobca tiež namietal, že nedošlo k prerokovaniu otázky skončenia pracovného pomeru,
správne poukázal súd prvej inštancie na to, že predpokladom platnosti dohody o skončení
pracovného pomeru sa splnenie tejto podmienky, na rozdiel od výpovede, nevyžaduje. Predchádzajúce
neprerokovanie výpovede nepreukazuje ani to, že organizačná zmena prijatá žalovaným mala byť

fiktívna.

14. Z opisu rozhodujúcich skutočností žalobcom nevyplýva ani skutočnosť, že žalovaný chcel so
žalobcom skončiť pracovný pomer dohodou z organizačných dôvodov. V danom prípade totiž nič
nenasvedčuje skutočnosti, že žalobcovi bolo dané na výber uzavretie dohody o skončení pracovného

pomeru z organizačných dôvodov. Žalovaný mal pripravený len návrh dohody bez uvedenia dôvodu
s vyplatením odmeny, dôvod ukončenia pracovného pomeru dohodou v dohode odmietol doplniť na
žiadosť žalobcu, a preto nemožno jednoznačne konštatovať, že v danom prípade došlo k uzatvoreniu
dohody o skončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm.b) Zákonníka
práce.

15. Ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie, v prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo/123/2011 zo dňa 30.01.2012 išlo o takú odlišnú situáciu, kedy zamestnávateľ skončil pracovný
pomer so zamestnancom dohodou v súvislosti s rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene,
avšak ešte pred dátumom skončenia pracovného pomeru vytvoril zamestnávateľ totožné pracovné

miesto, na ktoré prijal nového zamestnanca, o ktorej skutočnosti zamestnanca pri uzatváraní dohody
neinformoval a ani mu nebolo ponúknuté.

16. Odvolací súd sa stotožnil i so záverom súdu prvej inštancie, že dohoda strán o skončení pracovného
pomeru spĺňala podstatné náležitosti, a pokiaľ žalobca v tomto smere namietal, že dohoda neobsahuje

dôvod, pre ktorý mal pracovný pomer skončiť, jeho absencia nespôsobuje neplatnosť dohody, pretože
Zákonník práce nesankcionuje neplatnosťou nedodržanie písomnej formy dohody ani neuvedenie
dôvodu skončenia pracovného pomeru.

17. Odvolací sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že v prípade skončenia pracovného pomeru

dohodou nebol žalovaný povinný ponúknuť žalobcovi iné vhodné miesto. Ponuka inej vhodnej práce
je jednou z hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede ale nie dohody. Napriek tomu súd prvej
inštancie v tejto súvislosti správne dospel ku skutkovému záveru, že pracovné pozície, ktoré žalovaný
inzeroval, boli zverejnené v inom časovom období než v čase uzatvorenia dohody o skončenípracovného pomeru dňa 17.04.2020. Ponuková povinnosť totiž musí byť splnená ku dňu dania
výpovede, resp. uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru, čo žalobca nepreukázal.

18. Skutočnosť, že súd môže v individuálnom pracovnoprávnom spore vykonať aj taký dôkaz, ktorý
zamestnanecnenavrhoval(§319C.s.p.),aleneznamená,žezamestnanecnemá(narozdielodkonania,
kde nejde o spor so slabšou stranou) v takomto spore povinnosť tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých
vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Aj v individuálnom pracovnoprávnom spore je žalujúci zamestnanec
povinný opísať skutkové okolnosti dôležité pre rozhodnutie a na svoje tvrdenia označiť dôkazy (čl.

8 C.s.p., § 132 v spojení s § 323 C.s.p.). Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že by konajúci
súd nerešpektoval "slabšie" postavenie žalobcu (ako zamestnanca) a že sa - aplikáciou osobitných
ustanovení - neusiloval dosiahnuť zrovnoprávnenie procesných možností strán sporu.

19. Pokiaľ žalobca žiadal nepriznať žalovanému náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného
zreteľa vzhľadom na to, že počnúc mesiacom august 2021 je poberateľom dávky v hmotnej núdzi,

stotožnil sa odvolací súd so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ bol žalobca v čase vyhlásenia
rozsudku evidovaný ako zamestnanec, aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. nie je dôvodná, keďže
nepriznanie náhrady trov konania je výnimočným inštitútom, osobitné kritérium dôvodov hodných
osobitnéhozreteľasamávykladaťprísnereštriktívne.Okolnostiskončeniapracovnéhopomerudohodou
svojou výnimočnosťou nezakladajú dôvody hodné osobitného zreteľa. Samotná skutočnosť, že žalobca

ako poplatník bol oslobodený od poplatkového úkonu-súdneho poplatku nezakladá dôvod pre použitie
§ 257 C.s.p. ( uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 M Obdo V 19/2008. Odvolací súd poukazuje
na to, že nepriaznivá sociálna a finančná situácia strany sporu odôvodňuje priznanie bezplatnej právnej
pomoci (t.j. nemusí platiť trovy svojho právneho zastúpenia) a oslobodenie od povinnosti platenia
súdnych poplatkov štátu, nie je však sama o sebe dôvodom hodným osobitného zreteľa odôvodňujúcim

nepriznanie náhrady trov konania protistrane. Zodpovednosť strany za neúspech v spore premietajúca
sa do jej povinnosti na náhradu trov konania protistrane plní aj preventívnu funkciu, t.j. žalobca si musí
zvážiť, aké sú jeho šance uspieť so žalobou uplatňovaným nárokom a či bude schopný nahradiť trovy
konaniaprotistranyvprípadeneúspechuvspore,laickypovedané,čisamuoplatísúdiť.Vovšeobecnosti
ak by nepriaznivá sociálna, či finančná situácia bola sama o sebe dôvodom nepriznávania náhrady trov

konania v zmysle § 257 C. s. p., občania v hmotnej núdzi by mohli zahlcovať súdy aj nezmyselnými
žalobamibezneseniazodpovednostizavýsledokkonania,čímodvolacísúdnetvrdí,žejetotentoprípad.
Práve zásada zodpovednosti za výsledok sporu má takémuto konaniu zabrániť.

20. V konaní nebolo spoľahlivo preukázané, že by znášanie trov konania predstavovalo zásadný a

obzvlášť nepriaznivý zásah do schopnosti žalobcu uspokojiť základné životné potreby a že by bolo
pre neho likvidačné pre citeľnú ujmu do jeho majetkových pomerov. Ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži
na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Použitie § 257 C.s.p.
neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá
v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej

tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie
konaniaajehovýsledok.Odvolacísúdtaknezistilskutočnostizakladajúcetakérelevantnédôvodyhodné
osobitného zreteľa, ktoré je opodstatnené uprednostniť pred základnou zásadou sporového konania
z hľadiska rozhodovania o trovách konania (zodpovednosti za výsledok), resp. významné okolnosti,
pre ktoré by bolo možné od oprávneného žalovaného spravodlivo požadovať, aby znášal z vlastných

prostriedkov trovy vzniknuté mu v konaní.

21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v tejto posudzovanej veci nevzhliadol dôvody na aplikáciu ust. §
257 C. s. p., t.j. výnimočnosť prípadu, ani dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v okolnostiach
prípadu,akosúneprimeranátvrdosťspočívajúcavnespravodlivostiprestranysporupokiaľideovedenia

súdneho konania a jeho výsledok, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, zložitosť doposiaľ
neriešenej právnej problematiky, ani v okolnostiach (pomeroch) na strane strán sporu.

22. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd neakceptoval argumenty na ktoré
poukazoval žalobca vo svojom odvolaní, a pokiaľ súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol

z dôvodu, rozhodol vecne správne, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa §
387 ods. 1 C.s.p.23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou aleboodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).