Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. január 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoCsp/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7624202716
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7624202716.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Alžbety Beňákovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zast.: Remedium Legal, s.r.o, so sídlom
Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom C. D., E. F.
XX/XX, o zaplatenie 949,42 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Spišská Nová Ves zo dňa 21. októbra 2024 č. k. 16Csp/45/2024-103

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku I. v časti istiny 755 Eur s úrokom z omeškania 7,5 %
ročne z tejto sumy od 21.1.2023 do zaplatenia.

Žalovanému proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom
žalobu zamietol (I.) a žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal (II.).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia dlžnej sumy 949,42 Eur
spolu s úrokom z omeškania 7,5% ročne zo sumy 870,28 Eur od 21.01.2023 do zaplatenia a náhrady
trov konania v súvislosti s predchodcom poskytnutým úverom. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu

odvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávok z 01.03.2024.

3. Súd citoval znenie § 3 ods.1, § 39, § 40 ods. 3 a 4, § 52 ods.1 až 4, § 53 ods.1, 3, 5, 6 a 9, §
54 ods.1 a 2, § 524 ods.1 a 2, § 525 ods.1 a 2, § 565 OZ, § 261 ods.6 písm. d), § 263 ods.1, §
266 ods.5, § 273 ods.1 až 3, § 497 ObZ, § 1 ods.2, § 2 písm. a), b), d), g), h), i) a l), § 7 ods.1,
2, 4, 16 a 17, § 9 ods.1, 2, 15, § 11 ods.1 a 2, § 17 ods.1 až 4, § 19 ods.1 až 5, § 20 ods.1, §
21 ods.1 a 2, § 25g zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj ZoSÚ), § 92 ods.

8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej aj ZoB). Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že
medzi právnym predchodcom žalobcu (BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA) a žalovaným bola
uzatvorená dňa 28.4.2022 zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty
a rámcová zmluva o poskytovaní platobných služieb č. 264714788062239 (ďalej aj zmluva), predmetom
ktorej bolo poskytnutie revolvingového spotrebiteľského úveru do výšky schváleného úverového rámca
5.000 Eur s aktuálnou výškou úverového rámca 900 Eur. Splatnosť jednotlivých splátok bola dojednaná
na 10. deň v mesiaci. Strany si zmluvne dohodli možnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.

4. Súd s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 z 27.10.2021
(publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2022
ako R 6/2022) skúmal z úradnej povinnosti aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní. Tú žalobcaodvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávok z 01.03.2024. Súd uviedol, že pre platné postúpenie
predmetnej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru z banky na iný subjekt sa vyžaduje preukázateľné
zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie

dlhšie ako 90 dní. Odkazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 z 24.04.2018
(publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako
R 60/2018) uviedol, že toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade
postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách
je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Zároveň súd ustálil, že v zmysle § 17

ZoSÚ je možné postúpiť len pohľadávku po termíne konečnej splatnosti úveru alebo po tom, čo bol úver
predčasne zosplatnený.

5. Súd pre absenciu výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nemal za preukázané splnenie
podmienok pre postúpenie pohľadávky z BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA na žalobcu podľa
zákona o bankách, preto ustálil, že na strane terajšieho žalobcu nie je daná vecná aktívna legitimácia

na vedení tohto sporu, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Uvedenému záveru predchádzalo
skutkové zhodnotenie, že žalobca v danom spore nepredložil okrem prípisu „Výzva na zaplatenie
dlžnej čiastky úveru“ zo dňa 02.11.2022, ktorá bola žalovanému v súlade s teóriou dôjdenia (porovnaj
uznesenie NS SR sp.zn. 4Obdo 73/2016 uverejnené v časopise zo Súdnej praxe pod č. 45/2018,
príp. uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 129/2010 uverejnené v systéme ASPI pod č. 27/2011, resp.

uznesenie sp.zn. 7Cdo/191/2021 zo dňa 30.06.2022., príp. Rozsudok NS SR sp. zn.: 5Cdo/36/2020
zo dňa 15.12.2020) doručená dňa 09.11.2022 jej uložením na Pošte Veľká Lomnica , ktorá má mať
charakter výzvy v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a prípisu „Oznámenie o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru č. 42796759971100 - Predžalobná výzva“ doručeného žalovanému
dňa 31.01.2023, žiadnu inú písomnú výzvu od BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, ktorá by

predchádzala postúpeniu pohľadávky, ku ktorému by malo dôjsť na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok z nesplácaných úverov zo dňa 01.03.2024, a ktorá by tak spĺňala charakter písomnej výzvy
podľa 92 ods. 8 Zákona o bankách.

6. Okrem toho súd dospel tiež k záveru, že žalobca neosvedčil, aby postupoval v súlade s § 53 ods. 9

a § 565 OZ a napokon, že veriteľ neskúmal bonitu spotrebiteľa.

7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1, 2 CSP tak, že úspešnému žalovanému, ktorému
v konaní žiadne trovy preukázateľne nevznikli, nárok na ich náhradu nepriznal.

8. Proti rozsudku v časti výroku I. o zaplatenie sumy 755 Eur s prísl. a v závislom výroku II. o trovách
konania podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h)
CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel v časti uplatnenej
sumy 755 Eur a k tomu prislúchajúceho príslušenstva event., aby rozsudok v napadnutom rozsahu
zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V prvom rade namietal

nesprávne právne posúdenie veci súdom, keď mal za to, že súd pochybil, ak na predmetný vzťah
aplikoval uvedený zákon o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že žalobca si uplatnil nárok zo zmluvy
o spotrebiteľskom revolvingovom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úverový rámec
200 Eur formou čerpania z karty. Podstatou kreditnej karty je, že je to druh platobnej karty, z ktorej
dlžník čerpá úver, ktorý neskôr spláca. Na rozdiel od debetnej karty nie je kreditná karta viazaná na

existenciu bežného účtu v banke. Od klasického úveru sa kreditná karta odlišuje revolvingovým typom
úveru, bezúročným obdobím a rôznymi druhmi vernostných programov spojených s používaním karty.
Revolvingový úver je automaticky obnovovaný úver, ktorý možno čerpať opakovane, vždy do výšky
disponibilných prostriedkov na karte. Poukázal na to, že vzhľadom na typ úveru nie je možné určiť
niektoré údaje – výšku mesačnej splátky, ani určiť bonitu, v čom žalobca vzhliadol dôvody pre vylúčenie

tohto úveru spod úpravy ZoSÚ. V Zmluve absentuje dohoda medzi postupcom a dlžníkom o plnení
v splátkach (vo fixnej výške). Uviedol, že vzhľadom na uzatvorenie zmluvy (na dobu neurčitú) je potrebné
Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru (z 23.01.2023) považovať za výzvu na splnenie
dlhu podľa § 563 OZ. V opačnom prípade by (za situácie, kedy by veriteľ pre porušenie povinností
pri skúmaní bonity dlžníka stratil možnosť predčasne zosplatniť úver) bol veriteľ povinný už navždy

zotrvať v zmluvnom vzťahu so spotrebiteľom. Aj v prípade, ak by sa na predmetný vzťah aplikoval
ZoSÚ (konkrétne § 17 ods.1), súd neskúmal možnosť postúpenia časti pohľadávky – s prihliadnutím
na princíp platnosti právnych úkonov. Ak by súd prijal záver o dohodnutom plnení v splátkach, boli
splnené podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru (v zmysle § 53 ods.9 v spojenís § 565 OZ). Tieto si súd prvej inštancie nesprávne vyložil. Nestotožnil sa s názorom o nutnosti
konkretizácie splátky, pre ktorú veriteľ pristupuje k predčasnému zosplatneniu úveru. Poukázal na
nejednotnosť rozhodovacej praxe všeobecného súdnictva dôvodiac napr. rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 a novelizovaným znením OZ (od 11.2024), ktoré taktiež nepovažoval
identifikáciu konkrétnej splátky ako obligatórnu náležitosť platného zosplatnenia. Namietal tiež záver
súdu o časovom obmedzení vyhlásení splatnosti. Vyhlásenie splatnosti pohľadávky je právom veriteľa
– nie jeho povinnosťou, pričom toto právo sa obnovuje k ďalšej splátke pretrvávajúcim omeškaním
dlžníka. Nie je správny záver o tom, že ak veriteľ „zmešká“ svoju príležitosť (zosplatniť), potom mu

toto právo zaniká – zaniká len pre konkrétnu omeškanú splátku splatnosťou splátky nasledujúcej.
Ak je však dlžník v omeškaní aj s touto nasledujúcou splátkou, veriteľovi sa obnovuje toto právo.
Za nesprávne považoval aj vyhodnotenie (ne)existencie výzvy v zmysle § 92 ods.8 ZoB dôvodiac,
že zákon nevyžaduje samostatnú ani kvalifikovanú výzvu, ale rozhodujúcim je jej obsah. Poukázal
pritom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (1Cdo/147/2017, 8Cdo/139/2020, 1Cdo/4/2020,
7Cdo/26/2017, 9Cdo/165/2022, 1Cdo/154/2022). Súdom odkazované rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR považoval za ojedinelé, nespôsobilé mať povahu judikatúry. K záverom súdu o (ne)skúmaní bonity
spotrebiteľa uviedol, že skúmanie bonity je bezpochyby otázkou skutkovou. Poukázal pritom na ust. §
151 ods.1 CSP s dodatkom, že spotrebiteľ nevyužil svoje právo namietnuť takéto skúmanie. Podotkol
tiež, že skúmanie bonity je otázkou odbornou, pričom aj prípadná povinnosť súdu preskúmať splnenie
povinnosti je limitovaná na samotný prieskum – nie následné vyhodnocovanie, či by súd ako veriteľ

na základe doložených listín spotrebiteľovi úver poskytol. Dodal, že pri zmluvách na revolvingový úver
je vzhľadom na ich charakter spravidla nereálne učiniť výpočet bonity. Napriek uvedenému postupca
postupoval v súlade so zákonom a opatreniami NBS, čo preukázal vo svojom vyjadrení z 12.09.2024.
Akcentoval, že postupca ako banka nemá možnosť dozvedieť sa o iných záväzkoch spotrebiteľa inak,
ako priamo od spotrebiteľa.

9. Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný.

10. Vzhľadom na rozsah podaného odvolania bolo potrebné konštatovať, že rozsudok v časti
zamietavého výroku nad uplatnenú sumu 755 Eur s príslušenstvom zostalo odvolaním nenapadnuté,

v dôsledku čoho nadobudlo právoplatnosť a nebolo predmetom odvolacieho prieskumu.

11. V ostatnom rozsahu Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako
podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP, v rozsahu danom § 379, § 380 ods.1 a 2 CSP a z hľadísk žalobcom

uplatnených odvolacích dôvodov vrátane ich obsahového vymedzenia, a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

12. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. b), f) a h) CSP, t.j.
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalobcovi), aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov nie je naplnený.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP bol v odvolaní označený len formálne – bez
materiálnehovymedzenia,vdôsledkučohonebolúčinneuplatnený.Odvolacísúdnadrámecuvedeného
dodáva, že nezistil žiadne pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie, nedošlo k žiadnemu
porušeniu procesných práv ani jednej zo strán sporu a už vôbec nie v takej intenzite, aby viedla k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Ani ostatné namietané odvolacie dôvody neboli naplnené. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy
vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na
ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver,
podal výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa relevantných hmotnoprávnych zákonných

ustanovení. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie a prijaté skutkové a právne
závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade so zmyslom a účelom aplikovanej zákonnej úpravy.15.Odvolateľvadunesprávnezistenéhoskutkovéhostavuvzhliadolvskutkovomzáveresúduozmluvne
dohodnutom plnení v splátkach. Predmetná odvolacia námietka je zjavne nedôvodná. Zo zmluvy
jednoznačne vyplýva záver o dohodnutom plnení v splátkach, keď podľa bodu 4.3 zmluvy vyplýva:

„Klient sa zaväzuje riadne a včas splácať poskytnutý revolvingový úver a to formou dohodnutých
mesačných splátok....“. Zároveň v bode 1. Základných podmienok zmluvy si zmluvné strany dohodli
výškumesačnejsplátky(min5%zaktuálnejvýškyúverovéhorámca),splatnosťprvejamesačnejsplátky
(10. deň v mesiaci). Z uvedeného dôvodu je správnym záver súdu o dohodnutom plnení v splátkach –
na čo nadväzuje správnosť záveru (a nedôvodnosť namietaného opomenutia § 563 OZ) o aplikovaní

ust. § 53 ods.9 a § 565 OZ pri posudzovaní platného zosplatnenia úveru ako podmienky pre platné
postúpenie pohľadávky.

16. Odvolací súd považuje úvahy žalobcu o nemožnosti ukončiť zmluvný vzťah v prípade nemožnosti
predčasného zosplatnenia úveru za účelové. Predčasné zosplatnenie úveru bezpochyby nie je jediným
možným spôsobom ukončenia zmluvného vzťahu.

17.Pokiaľišlooodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.h)CSP(vadunesprávnehoprávnehoposúdenia
veci), jeho naplnenie odvolateľ vzhliadol v prvom rade v opomenutí § 1 ods. 3 písm. q) ZoSÚ.

18. Podľa § 1 ods. 3 písm q) ZoSÚ, spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorého účelom je financovanie

sústavného poskytovania služieb alebo dodávanie tovaru rovnakého druhu, ktorý spotrebiteľ spláca
počas poskytovania služieb alebo dodávania tovaru formou splátok.

19. V prvoinštančnom konaní nebolo sporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, ktorá
sa riadi zákonom o spotrebiteľských úveroch účinným v čase uzavretia zmluvy. Žalobca až v odvolaní

poukázal na to, že na predmetnú zmluvu sa vzťahuje § 1 ods. 3 písm. q) ZoSÚ a že z toho dôvodu
zmluva nie je spotrebiteľským úverom podľa ustanovení ZoSÚ.

20. Odvolací súd sa s uvedeným názorom nestotožňuje. Samotná zmluva je veriteľom nazvaná
ako „Zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcová zmluva o

poskytovaní platobných služieb“, okrem toho z obsahu zmluvy možno vyvodiť, že právny predchodca
žalobcu poskytol žalovanému spotrebiteľský úver poskytnutý vo forme úverového rámca, čo nie je v
nesúlade so znením § 1 ods. 3 písm. q) ZoSÚ, na ktoré znenie sa odvolateľ odvolával. Ustanovenie §
1 ods. 3 písm. q) ZoSÚ definuje úver, ktorého účelom je financovanie sústavného poskytovania služieb
alebo dodávanie tovaru rovnakého druhu, ktorý spotrebiteľ spláca počas poskytovania služieb alebo

dodávania tovaru formou splátok. No úver vo forme úverového rámca je krátkodobý úver s dohodnutým
finančnýmlimitomaklientmôžeprijehosplácaníopakovanečerpaťprostriedkyaždovýškylimituatento
druh úveru je spotrebiteľským úverom podľa § 1 ods. 2 ZoSÚ. Sám žalobca pritom v podanom odvolaní
konštatoval, že špecifickosť revolvingového úveru je automaticky obnovený úver, ktorý je možné čerpať
opakovane (v rôznej výške a frekvencii, pozn. odvolacieho súdu), až do výšky úverového rámca.

21. Odvolateľ ďalej namietal, že súd nesprávne posúdil na jeho strane nedostatok aktívnej legitimácie
v spore.

22. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd dospel o.i. k záveru, že žalobca v konaní

nepreukázal existenciu výzvy banky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, čím nebolo
preukázané splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky na žalobcu podľa zákona o bankách,
súd preto ustálil, že na strane žalobcu nie je daná vecná aktívna legitimácia (body 106. a 155.).

23. Predmetnému záveru predchádzalo relevantné skutkové zhodnotenie súdu, podľa ktorého žalobca

v spore okrem existencie: 1/ prípisu „Výzva na zaplatenie dlžnej čiastky úveru“ zo dňa 02.11.2022 (ktorou
postupca upozorňoval spotrebiteľa na jeho omeškanie a možnosť predčasne zosplatniť úver v zmysle
§ 53 ods. 9 OZ) a 2/ prípisu „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru č. 42796759971100
- Predžalobná výzva“ zo dňa 23.1.2023 (ktorou postupca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru), netvrdil, aby žalovanému bola doručovaná akákoľvek iná písomnosť, ktorá by spĺňala charakter

písomnej výzvy podľa 92 ods. 8 Zákona o bankách.

24. Odvolateľ predmetnú odvolaciu námietku založil na tvrdení, že ust. § 92 ods.8 ZoB nevyžaduje
samostatnú výzvu odlišnú od tých, ktorými pristupoval k zosplatneniu úveru. Prezentovaný názorodvolateľa je v rozpore s rozhodnutím Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/4/2025,
ktorý sa za účelom zjednotenia rozdielnej rozhodovacej praxe senátov občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR zaoberal otázkou výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách; či môže byť takouto

výzvou aj výzva o mimoriadnej splatnosti podľa § 53 ods. 9 OZ, resp. výzva o vyhlásení predčasnej
splatnosti.

25. Odvolací súd (v zhode so súdom prvej inštancie) konštatuje, že pre platné postúpenie pohľadávky
na žalobcu bolo potrebné, aby išlo o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti alebo predčasne

(platne)zosplatnenúazároveň,abypostupcaupozornilspotrebiteľanato,žejevomeškanísosplatením
čo i len časti svojho záväzku. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z uvedených predpokladov má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia pohľadávky (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo/147/2017 z 24.04.2018 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky ako R 60/2018).

26. Ako vyplýva z označeného rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1VCdo/4/2025, veľký senát vo svojom rozsudku z 30. júla 2025 prijal zjednocujúci
právny názor vyjadrený v právnej vete: „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre
platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so
splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, pričom takouto výzvou nie je (nemôže byť) výzva

banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za
predčasne splatný.“

27. Žalobca v konaní ani len netvrdil, aby žalovanému bola daná osobitná výzva podľa § 92 ods. 8 ZoB,
pričom za takúto osobitnú výzvu nemožno považovať ani výzvu zo dňa 2.11.2022, ktorá predchádzala

zosplatneniu úveru a ani Oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti-Predžalobná výzva z 23.1.2023,
predmetom ktorej písomnosti bolo primárne predčasné zosplatnenie úveru.

28. Potom je správny právny záver súdu o tom, že pre absenciu výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona
o bankách nebolo preukázané splnenie podmienok pre postúpenie pohľadávky, na základe čoho na

strane žalobcu nie je daná vecná aktívna legitimácia, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby v celom jej
rozsahu.

29. Odvolací súd napriek skutočnosti, že ostatné odvolacie námietky nie sú spôsobilé zmeniť vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia (vzhľadom na vyššie uvádzanú nutnosť kumulatívneho naplnenia

všetkých podmienok pre platné postúpenie pohľadávky), preskúmal aj ďalšie odvolateľom vytýkané
pochybenie súdu prvej inštancie ohľadom platnosti mimoriadneho zosplatnenia úveru, konkrétne
absenciu uvedenia konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ pristúpil k zosplatneniu.

30. Odvolateľ (obdobne ako v otázke existencie samostatnej a výlučnej výzvy podľa ZoB) poukázal na

nejednoznačnosť aplikačnej praxe všeobecných súdov s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR 1Cdo/123/2022 z 30.01.2024 a odvolacích súdov, majúc za to, že neuvedenie konkrétnej splátky
vyvolávajúcej zosplatnenie nie je prekážkou platného zosplatnenia.

31. Otázku, či neuvedenie konkrétnej splátky (pre nezaplatenie ktorej veriteľ pristupuje k predčasnému

zosplatneniu spotrebiteľského úveru) spôsobuje neplatnosť takéhoto úkonu v dôsledku porušenia §
37 ods.1 OZ opakovane zodpovedal Najvyšší súd SR, napr. v rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo/15/2023,
5Cdo/197/2022, 5Cdo/2/2023 a to s jednoznačným záverom, že v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde
k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s § 565 a § 53 ods.9 OZ, pre platný úkon
zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote

nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú
jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh.

32. Súd prvej inštancie náležite a aplikáciou správnych zákonných ustanovení skúmal podmienky, za
ktorých môže veriteľ (žalobca) pristúpiť k predčasnému zosplatneniu pohľadávky zo spotrebiteľskej

zmluvy. Pri svojom rozhodnutí sa neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe vyjadrenej vo vyššie
citovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, kde najvyšší súd opakovane vyjadruje názor, že
absencia uvedenia konkrétnej splátky, pre ktorú k zosplatneniu dochádza (čo nebolo v konaní sporným),
má za následok jeho neplatnosť.33. Odvolací súd na podporu správnosti právneho posúdenia tejto otázky súdom poukazuje na ostatné
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/152/2022, publikované pod č. R34/2025, v ktorom

NajvyššísúdSRjednoznačneustálil,že„Bezkonkretizáciesplátky,prektorúprichádzazosplatnenie,nie
je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok
(uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024).
Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa
§ 37 ods.1 Občianskeho zákonníka).“

34. Vzhľadom (aj) na uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu, odvolací súd považuje aj predmetnú
odvolaciu námietku za nedôvodnú.

35. S ohľadom na vyššie uvedené, zohľadniac aj rozsah odvolania žalobcu (len v rozsahu istiny úveru
s prísl.) v kontexte súdom konštatovaného nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, sa odvolací súd

ďalšími odvolacími námietkami nezaoberal, nakoľko to, či (a v akom rozsahu) postupca splnil svoju
povinnosť skúmať bonitu žalovaného, nemá žiaden vplyv na rozhodnutie vo veci.

36. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu podľa
§ 387 ods.1 CSP ako vecne správny potvrdil vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods.1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní procesne úspešnému žalovanému odvolací súd
nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní preukázateľne
žiadne trovy nevznikli. V odvolacom konaní neúspešný žalobca na náhradu trov odvolacieho konania

právo nemá.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).