Rozsudok – Rozvod ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. marec 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/30/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1625200701
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Kristína Srnková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:1625200701.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kristíny Srnkovej a sudcov JUDr.

Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci navrhovateľky: A. B., C. D., narodená
XX.XX.XXXX,trvalebytomE.C.XXXXX/XXF.,G.–E.H.,protimanželovi:B.B.,narodenýXX.XX.XXXX,
trvale bytom I. XXXX/X, G. - B., o rozvod manželstva, o odvolaní manžela proti rozsudku Okresného
súdu Malacky č. k. 34Pc/11/2025-24 zo dňa 30.09.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie manželstvo navrhovateľky A. B., C. D., nar.
XX.XX.XXXX v G. a manžela B. B., nar. XX.XX.XXXX v J., uzavreté dňa 17.10.1998 v Bratislave IV,
zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Bratislava IV, vo zväzku 20, ročník 1998, na strane 242,
pod poradovým číslom 211, rozviedol a o trovách konaniach rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
nárok na ich náhradu.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 1 ods. 1, 2, §

18, § 19 ods. 1, § 22, § 23 ods. 1, 2, 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“) a vecne tým, že manželstvo účastníkov je vážne a
trvalo rozvrátené, a to tak, že nemôže plniť svoj zákonný účel, t. j. vytvárať harmonické a trvalé životné
spoločenstvo, neplní svoje funkcie, nenapĺňajú sa v ňom práva a povinnosti v zmysle ustanovení § 18
a § 19 Zákona o rodine a zároveň s ohľadom na postoj navrhovateľky, nemožno očakávať obnovenie
manželského spolužitia. Za daného stavu nemožno očakávať, že by prípadné zamietnutie návrhu na
rozvod manželstva viedlo k obnoveniu manželského spolužitia. Uviedol, že z manželstva účastníkov

pochádzajú dve plnoleté deti. Hoci manželia doposiaľ žijú v spoločnej domácnosti v dome, ktorý je
vo vlastníctve navrhovateľky, manželia sa niekoľko rokov intímne nestýkajú, navrhovateľka výslovne
deklarovala svoj nezáujem o intímny život s manželom a dlhodobo užívajú oddelené spálne. Hospodária
systémom príspevku manžela na domácnosť v sume 400,- Eur mesačne. Komunikácia manželov je
značne obmedzená, netrávia spolu žiaden voľný čas, nemajú spoločné záujmy a aktivity. Navrhovateľka
ich vzťah v súčasnosti vníma ako vzťah dvoch spolubývajúcich, pričom jej dlhodobo prekáža citová
vlažnosťmanželavočinejaichspoločnýmdeťomapociťuje,žepostupnevovzťahudošlokvzájomnému

odcudzeniu manželov a ich vzájomné spolužitie sama vníma ako dlhodobo stresujúce a neúnosné.
Poukázal na to, že ak v priebehu manželstva je jeden z manželov pevne rozhodnutý, že v manželstve
naďalej zotrvať nemieni, vytráca sa tak zákonný atribút dobrovoľnosti vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu tohto
manželského zväzku. Navrhovateľka svoj postoj počas konania napriek nesúhlasu manžela s rozvodomvyjadrila jednoznačne, počas konania ho nezmenila a na návrhu zotrvala, pričom s ohľadom na jej
tvrdenie, že o rozvode manželstva uvažuje už niekoľko rokov, jej rozhodnutie nemožno hodnotiť ako
unáhlené. Súd prvej inštancie prihliadal na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi,

pričom ako hlavnú príčinu rozvratu manželstva ustálil neuspokojenie citových potrieb navrhovateľky,
a z toho plynúce odcudzenie manželov, čo mohlo byť nepochybne takou príčinou, ktorá má za
následok rozpad manželstva, ako je tomu aj v danom prípade. Navrhovateľkou uvádzané tvrdenia,
že manžel k nej je citovo vlažný manžel odmietal a spochybňoval, požadoval dokonca preskúmanie
týchto navrhovateľkou uvádzaných dôvodov znaleckým dokazovaním, z čoho bolo zrejmé, že on sám

situáciu takto nevníma, čo však neznamená, že tieto pocity navrhovateľka neprežíva. Sama uviedla, že
snahu zo strany manžela o nápravu ich vzťahu nevidí, o čom nemal súd vzhľadom na postoj manžela
dôvod pochybovať. Vo vzájomnom vzťahu a manželskom zväzku totiž nestačí, keď tento vzťah považuje
za funkčný len jeden z manželov a už vôbec nemožno manželstvo označiť za funkčné len z dôvodu
zotrvačnosti, ako to pri svojej výpovedi opísal manžel. Manžel sa zároveň v značnej časti svojich
vyjadrení venoval najmä hospodáreniu rodiny počas manželstva, pričom považoval za nespravodlivé

vzhľadom na svoj vklad, že by v prípade rozvodu manželstva zostal bez bývania. Súd prvej inštancie mal
za to, že len samotné majetkové zabezpečenie manžela nie je relevantným dôvodom na zamietnutie
návrhu na rozvod manželstva a prinútenie navrhovateľky zotrvať vo zväzku, ktorý ona sama považuje
za nefunkčný. Žiadneho z manželov nemožno spravodlivo prinútiť, aby v rozpore so svojou vôľou bol
nútený zotrvať vo zväzku, ktorý ho citovo nenapĺňa a neplní si tak svoje funkcie.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 52 zákona č. 161/2015 Z. z.
Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá na nárok na
náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak, keď nebol daný dôvod rozhodnúť o trovách
konania iným spôsobom.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie manžel, ktorý namietal, že
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že
na základe nedôsledného posúdenia predložených faktov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nekomplexného posúdenia skutočnej podstaty

veci. Uviedol, že svojím návrhom na znalecké dokazovanie nepožadoval psychiatrické vyšetrenie
navrhovateľky,aleodbornéposúdeniedôvoduúdajnéhorozvratumanželstva.Zastávalnázor,žeznačne
tendenčne je opísaný zámer navrhovateľky, ktorá údajne už niekoľko rokov riešila rozvod, pričom s ním
svoje výhrady nekomunikovala, dodnes neuviedla jediný dôvod rozvratu, okrem straty intímneho vzťahu,
ktorý de facto odmietaním zapríčinila sama, čo ani nespochybňovala. Namiesto vyvracania tendenčných

a vykonštruovaných vyjadrení, požadoval názor odborníka na manželské a rodinné spolužitie. Tvrdil, že
súd prvej inštancie vzal za argument to, že sa so svojou prvou rodinou nestretáva, pričom dcére daroval
byt, ktorý dostal vo svojom prvom zamestnaní ako stabilizačný a ktorý musel po zmene spoločenského
systému odkúpiť, pričom splátky splácala jeho dcéra, ktorá v ňom zároveň celý čas aj bývala. Po
čase ho vo vlastnej réžií postupne renovovala a dohoda o darovaní bola známa už dávno. Bol toho

názoru, že jeho manželstvo s navrhovateľkou nie je vážne narušené a trvalo rozvrátené, keď rodinu
finančne zabezpečoval v podstate sám, teda nemožno ho viniť zo zanedbávania starostlivosti o rodinu,
okrem pracovných povinností nemal a doteraz nemá žiadne aktivity, ktoré by ho oberali o čas trávený
s rodinou, nikdy nefajčil, nehral hazardné hry, nechodil na posedenia s kamarátmi, alkohol požíval
iba vo veľmi slušnej spoločenskej miere, nemal žiadne iné vzťahy, prevažnú časť opráv v domácnosti

zabezpečoval osobne a väčšie opravy riešil zabezpečením odborníkov a svojou asistenciou. Čo sa
týkalo jeho vzťahu k deťom, opísal ho ako vnímaný na pochopení a plnení ich potrieb, poukázal na
to, že obaja synovia absolvovali strednú školu a hoci boli obaja prijatí na vysoké školy, ani jeden
z nich ju nedokončil a z jeho strany nenastali žiadne postihy, ani výčitky a nejakú dobu ich ani nenútil
nastúpiť do zamestnania, či podieľať sa na finančnom zabezpečení rodiny. Odmietol akceptovať zmenu

pohlavia staršieho syna v zmysle zmeny v občianskom preukaze (pohlavie, meno, priezvisko) len
na základe prebiehajúcej psychiatrickej liečby, bez zjavných vonkajších prejavov, napr. inklinovaniu
k typicky ženskému správaniu sa a prejavom. Tvrdil, že jeho vnútorné rozpoloženie chápe a akceptuje
ho. K jeho vzťahu k navrhovateľke uviedol, že ho nepovažuje za vlažný, aj keď v ňom chýba intimita,
neignoruje ju, normálne spolu komunikujú, existujú vedľa seba, jeden druhému sa nevyhýbajú a keď aj

netrávia spolu všetok čas, keď sú doma, je to tým, že každý má svoje záujmy, ktoré ten druhý doteraz
vždy rešpektoval. Po celú dobu doterajšieho trvania manželstva mal eminentný záujem na budovaní
rodiny a spoločného domova, vždy domov a rodinu považoval za životnú prioritu. Zdôraznil, že nesúhlasí
s rozhodnutím súdu o rozvode manželstva, pretože si nie je vedomý odcudzenia, ani trvalého rozvratuich vzťahov, či toho, že by si manželstvo neplnilo svoju funkciu. Argumentoval tým, že robí v podstate
všetko, čo primerané a dobre fungujúce spolužitie vyžaduje. Zastával názor, že rozhodnutie súdu okrem
niekoľkých všeobecných fabulácií a opakovanému opisu skutočností, neobsahuje žiaden relevantný

dôkaz o rozvrate manželského vzťahu, nie je z neho jasné o aké dôvody by sa malo jednať. Žiadal o nové
posúdenie a preverenie relevantných faktov na báze odborného posudzovania, či právnej skutočnosti.
Mal za to, že manželstvo sa nedá zrušiť iba na základe osobných pocitov a vymyslených konštrukcií.

5. Navrhovateľka vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že nerozumie tomu, akého odborníka

by chcel manžel prizvať k dôvodu odborného posúdenia údajného rozvratu manželstva. Hoci poprel,
že by žiadal jej psychiatrický posudok v súvislosti s podaním návrhu na rozvod manželstva, opak je
pravdou. Uviedla, že ešte doma ju oboznámil s týmto svojím zámerom a snahou a zo zápisnice o
pojednávaní je zrejmé, že tak urobil aj počas rozvodového konania. Skonštatovala, že úmysel podrobiť
ju psychiatrickému vyšetreniu iba preto, že ich predstavy o fungujúcom a harmonickom manželstve sú
rozdielne, hovorí za všetko. Takto podľa manžela vyzerá láska, porozumenie a empatia. Myslí si, že

keď je spokojný on a nemá chuť nič meniť, asi by mala aj ona. Uviedla, že odvolanie manžela obsahuje
zavádzanie, skresľovanie a polopravdy. Nebadala žiadnu snahu o vyčistenie atmosféry a vylepšenie
vzťahov v ich domácnosti. Zotrvala na rozvode manželstva.

6. K vyjadreniu navrhovateľky sa vyjadril manžel, ktorý nerozumel tomu, prečo bolo požadované

vyjadrenie navrhovateľky k jeho odvolaniu, ktoré bolo podané voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
Zastával názor, že súd prvej inštancie nedôsledne posúdil návrh na rozvod manželstva a dospel
k tendenčnému záveru, ktorý vychádzal z nekomplexného posúdenia skutočnej podstaty veci.
Zopakoval, že po celú dobu doterajšieho trvania manželstva mal eminentný záujem na budovaní rodiny
a spoločného domova. Domov a rodinu považoval za životnú prioritu a nikdy nemal zámer tento

domov a rodinu opustiť. Komentoval zjavný deficit a váhu uznaných dôvodov, objektívnych informácií
apoznatkov,ktorébolivrozsudkupovažovanézadostačujúcearozhodujúce,čiužzdôvodupovrchnosti
alebo inej súvislosti a či je takéto jednostranné rozhodnutie postačujúce na úradné a právne riešenie
takej spoločensky dôležitej inštitúcie, ako je rodina.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP) po zistení, že odvolanie bolo podané
včas oprávneným subjektom (§ 359 a § 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok -
ďalej len „CSP“ a § 7 ods. 1 a § 94 CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP acontrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabuliana

webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378
ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných
rozsahom odvolania, keďže tu išlo o návrhové konanie (§ 65 CMP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387
ods. 1 CSP).

8. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Podľa § 18 Zákona o rodine, manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní
žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.

12. Podľa § 23 ods. 1, 2 prvej vety Zákona o rodine, súd môže manželstvo na návrh niektorého z
manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo
už nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súdzisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode
na ne prihliada.

13. Z uvedených ustanovení, ako aj celej koncepcie Zákona o rodine vyplýva, že spoločenský účel
manželstva spočíva vo vytváraní rodinného prostredia, kde manželia žijú spolu vo vzájomnej zhode,
citovom zblížení, poskytujúc si vzájomnú podporu a pomoc. Rozvod manželstva sa vo všeobecnosti
považuje za nežiaduci jav, ktorý má byť iba výnimočným riešením bezvýchodiskovej situácie v
prípadoch, keď vážny stav narušenia vzťahov medzi manželmi nemožno prekonať inak, pri zachovaní

ich manželstva. K rozvodu možno preto pristúpiť iba v spoločensky odôvodnených prípadoch (§ 22
Zákona o rodine). Zákon sa v prípade rozvodu neuspokojuje s akýmkoľvek rozvratom, ale vyžaduje jeho
kvalifikovaný stupeň. To znamená, že rozvrat vzťahov medzi manželmi musí mať takú intenzitu, že je
možné ho označiť za vážny, trvalý a taký, že manželstvo nemôže plniť svoj účel, pričom od manželov
nemožno očakávať obnovenie spolužitia. Záver o tom, že vzťahy medzi manželmi sú vážne rozvrátené,
môže súd urobiť iba na základe skúmania a zisťovania príčin, ktoré rozvrat spôsobili.

14. Odvolateľ namietal nedostatky v skutkových zisteniach súdu, ktorý mal podľa jeho názoru pri
skúmaní vážnosti rozvratu manželstva vziať do úvahy najmä vzájomný vzťah medzi manželmi a
doterajšie spolužitie, ako aj dĺžku trvania a intenzitu rozvratu medzi manželmi. Odvolací súd však aj túto
argumentáciu považoval za neopodstatnenú, keď zhodne so súdom prvej inštancie bol toho názoru,

že výsledky vykonaného dokazovania postačujú pre prijatie záveru o naplnení zákonných dôvodov pre
rozvod manželstva. Tento záver bolo možné prijať aj bez vykonávania ďalších dôkazov, keďže je zrejmé,
že manželstvo účastníkov konania neplní svoje základné spoločenské funkcie a v súčasnosti je iba
formálnym zväzkom. Táto situácia sa nezmenila ani po vydaní odvolaním napadnutého rozhodnutia
a navrhovateľka zotrvala na podanom návrhu na rozvod manželstva.

15. Ak sa odvolateľ aj napriek tomu domnieva, že manželstvo ešte môže fungovať, odvolací súd mu
nedal za pravdu. Nie je totiž zrejmé, ako by odvolateľ za uvedenej situácie chcel dosiahnuť obnovenie
fungujúceho manželstva, keď navrhovateľka obnovenie manželského spolužitia absolútne vylučuje a je
pevne rozhodnutá sa rozviesť. Hoci pretrvávajúca kríza sama o sebe nemusí byť dôvodom na rozvod

manželstva, avšak len za predpokladu, že i za takýchto okolností si obaja manželia želajú zotrvať
v manželstve. Toto platí zvlášť v prípade, keď inak manželstvo plní svoje ostatné spoločenské funkcie
v zmysle § 18 a 19 Zákona o rodine, najmä keď manželia spoločne žijú, vzájomne si pomáhajú, spoločne
uspokojujúpotrebyrodinyavytvárajúzdravérodinnéprostredie.Vprejednávanejvecialeotakýtoprípad
nešlo.

16. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 1 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého
manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia
uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom; pričom účelom manželstva
je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí (odsek 2).

17. So zreteľom na obsah citovaného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ uzavretie manželstva je prejavom
dobrovoľného a slobodného rozhodnutia manželov, a to s vedomím utvorenia rodiny vyznačujúcej
sa jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva a na druhej strane i jeho harmonického
fungovania; potom uvedené aspekty by mali v manželstve pretrvávať po celý čas jeho existencie. Pokiaľ

u existujúceho manželstva vývoj vzťahov medzi členmi tohto partnerského zväzku spôsobí, že pôvodný
účel, pre ktorý bolo manželstvo uzavreté, sa vytratil a dôvody pre dobrovoľné a slobodné zotrvávanie
v manželskom zväzku pominuli, neexistuje rozumný dôvod takýto formálny vzťah zachovávať.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd sa plne stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi prvoinštančného súdu, ktorý vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a jeho výsledky
správne vyhodnotil, čím zároveň námietky manžela o nevykonaní dôkazov potrebných na zistenie
rozhodujúcich skutočností a nekomplexného posúdenia skutočnej podstaty veci považoval za
nedôvodné. Z vykonaného dokazovania aj podľa názoru odvolacieho súdu niet pochýb o tom, že vzťahy
medzi manželmi sú vážne a trvalo rozvrátené a nie je žiaden dôvod predpokladať, že by akýmkoľvek

predstaviteľným spôsobom mohlo dôjsť k náprave narušených vzťahov do takej miery, aby bolo možné
obnovenie harmonického manželského spolužitia, pokiaľ to jeden z manželov výslovne odmieta, ako to
odmieta navrhovateľka. Pokiaľ aj manželia zdieľajú spoločnú domácnosť, žiada sa uviesť, že sa intímne
niekoľko rokov nestýkajú, každý má svoju spálňu, netrávia spolu žiaden čas a nemajú žiadne spoločnéaktivity a záujmy. Navrhovateľka nielenže poukazovala na citové odcudzenie voči manželovi, vadil jej
vlažný vzťah manžela k nej i k deťom, ale zároveň verbalizovala svoj neprekonateľný odpor k manželovi.
Javísa,žemanželdôvodynavrhovateľky,ktoréjuviedlikpodaniunávrhunarozvodmanželstvanevníma

s dostatočnou vážnosťou, tieto zľahčuje, keď ich označuje za všeobecné a 30-ročný manželský vzťah
považuje za funkčný z dôvodu zotrvačnosti. Len samotná zotrvačnosť, či zaužívaný systém chodu
domácnosti a spolužitie manželov ako spolubývajúcich nepostačuje na to, aby bolo možné dospieť
k tomu záveru, že manželstvo si plní svoj účel, najmä, ak navrhovateľka vníma dlhoročnú stratu lásky,
empatie a záujem o potreby a pocity toho druhého ako neprekonateľné. Preto bolo namieste považovať

v uvedenom prípade za naplnené dôvody pre rozvod manželstva a na tomto závere nemôže nič zmeniť
ani tá skutočnosť, že manžel si želá v manželstve zotrvať.

19. K manželom uplatnenému odvolaciemu dôvodu týkajúceho sa toho, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že
citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na

základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov konania nevyplynuli, ani inak nevyšli počas
konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané,

alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie
založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných

ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený
odvolací dôvod nie je naplnený, keďže rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov konania nevyplynuli,
ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré (pre posudzovanú vec) rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol

logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení procesného predpisu alebo, že by na zistený skutkový
stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

20. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov v súlade s ustanovením § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol použitím ustanovenia § 396
ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).