Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124306206
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:6124306206.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore
žalobcu: 365.bank, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava – Staré Mesto, IČO: 31 340 890,
právne zastúpeného spoločnosťou SEDLAČKO & PARTNERS,
s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Štefánikova 8, Bratislava – Staré Mesto, IČO: 36 853 186, proti
žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX, právne zastúpenému JUDr. Jaroslavom
Kokavcom, advokátom, so sídlom 1. mája 12, Liptovský Mikuláš, IČO: 42 346 754, o zaplatenie
19.994,07 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš

č. k. 5Csp/59/2024-199 zo dňa 14. októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu žalobcu
zamietol (v poradí prvý výrok odvolaním napadnutého rozsudku) a žalovanému priznal proti žalobcovi
náhradu trov konania v celom rozsahu (v poradí druhý výrok odvolaním napadnutého rozsudku).
1.1. Súd prvej inštancie po skutkovej stránke ustálil, že dňa 30.08.2022 uzavrel žalobca
so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere Digitálna pôžička č. 22020100053877, na základe ktorej

bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 20.000,- Eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky spolu s úrokom v mesačných splátkach vo výške 286,13 Eur. Termín konečnej splatnosti
úveru bol dojednaný na deň 03.08.2030. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť, predstavovala
sumu 27.467,17 Eur. Zmluva bola uzatvorená elektronicky, formou zmluvy na diaľku v zmysle zákona
č. 266/2005 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov. Keďže žalovaný nesplácal úver riadne a včas, žalobca listom zo dňa

10.01.2023 oznámil žalovanému, že je v omeškaní so splátkami úveru v sume 1.446,55 Eur a následne
listom zo dňa 07.02.2023 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru.
1.2. Pokiaľ žalovaný platnosť uzavretia zmluvy rozporoval, poukazujúc v konaní na to, že sa stal obeťou
podvodu (keď úver vzala v jeho mene tretia osoba, ktorej on poskytol údaje potrebné na uzavretie
zmluvy v prostredí jeho elektronického bankového účtu, avšak on si tejto skutočnosti nebol vedomý,
zmluvu uzavrieť nechcel, ani úver reálne nečerpal, ale tieto peňažné prostriedky odišli cez jeho účet
na účet tretej osoby, ohľadne ktorých skutočností on následne hneď informoval banku a súčasne aj

podal trestné oznámenie), súd prvej inštancie túto procesnú obranu vyhodnotil ako nedôvodnú a zmluvu
považoval za platne uzavretú, majúc za to, že žalovaný sám zanedbal najzákladnejšiu starostlivosť o
svoje práva, keď pri obchodovaní s kryptomenou sprístupnil prostredníctvom telefonickej komunikácie
svoje osobné údaje v širokom rozsahu a súčasne poskytol aj všetky potrebné identifikačné a autorizačnéúdaje do elektronického bankovníctva tretej, pre neho neznámej osobe, ktorú ani v živote osobne
nestretol a ktorá následne vykonala potrebné úkony smerujúce k uzatvoreniu zmluvy o úvere. Súd
v tomto smere poukázal na to, že ochrana spotrebiteľa nemôže byť bezbrehá a takémuto správaniu

žalovaného nemohla byť poskytnutá ochrana. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že sa so zmluvou nemal možnosť
oboznámiť a že mu nebola doručená, súd prvej inštancie zopakoval, že zmluva bola uzatváraná formou
na diaľku, kde komunikácia medzi účastníkmi zmluvy tiež prebieha touto formou a spotrebitelia majú pri
takejto komunikácii možnosť sa so zmluvou riadne pred jej podpisom oboznámiť v klientskych zónach,
do ktorých sa môžu dostať taktiež prostredníctvom identifikačných a autorizačných kódov a SMS správ.

1.3. Súd prvej inštancie sa však stotožnil s námietkou žalovaného o porušení povinnosti žalobcu skúmať
jeho schopnosť splácať spotrebiteľský úver pred uzatvorením zmluvy o úvere v zmysle § 7 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoSÚ“, príp. „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Poukázal
na to, že žalobca pri skúmaní bonity vychádzal z formulára, ktorý vypĺňal žalovaný, zo súboru dát zo

dňa 29.08.2022, ktorým si banka overovala zamestnávateľa, z databázy Sociálnej poisťovne, ako aj
z Registra klientskych informácií, ktorými zisťovala stav úverov žalovaného z bankových aj nebankových
subjektov. Z výsluchu žalovaného, ako aj z listinného dôkazu „Stav žiadosti o úver“, mal súd prvej
inštancie preukázané, že žalobca vypĺňal so žalovaným žiadosť o poskytnutie úveru dňa 29.08.2022
telefonicky, pričom žalovaný bol v domnení, že ide o údaje potrebné k otvoreniu osobného účtu.

Žalobca od žalovaného nežiadal doklad preukazujúci jeho príjmy, ani nevyžadoval akékoľvek doklady
preukazujúce jeho výdavky. Od žalovaného žiadal len rodinný stav a typ bývania. Žalobca nevyžadoval
informáciu, či žalovaný žije s niekým v domácnosti, nežiadal doklady k výdavkom spolužijúcich osôb
v spoločnej domácnosti. Formulár, ktorý žalobca predložil (a ktorým preukazoval zisťovanie bonity
klienta) súd prvej inštancie vyhodnotil ako absolútne nedostatočný, neposkytujúci potrebné informácie

pre zisťovanie bonity klienta v dostatočnom rozsahu, pričom aj spôsob kladenia otázok v tomto formulári
súdpovažovalzanevhodnýazľahčujúcidôležitosťposkytnutýchinformácií.Zinternéhošetreniažalobcu
vyplývalo, že žalovaný má
v úverovom registri dva záväzky. Súd potom dospel k záveru, že žalobca si nezabezpečil dostatok
údajov o príjmoch a výdavkoch žalovaného na získanie objektívneho obrazu o jeho finančnej situácii,

predovšetkým nijako nezisťoval skutočné mesačné výdavky žalovaného, ktoré sú základnými údajmi
pre posúdenie schopnosti splácania úveru (keď mesačné výdavky žalovaného neboli obsiahnuté ani
v žiadosti o úver). V žiadosti tiež nie je uvedené, v akej nehnuteľnosti žalovaný býva (či býva v byte,
rodinnom dome, či v nájme alebo v osobnom vlastníctve). Z uvedeného dôvodil, že iba zistenie
z verejných databáz, bez akéhokoľvek požadovaného dokladu od dlžníka, je za účelom zisťovania

výdavkov spotrebiteľa absolútne nedostatočné. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobca
pri uzatvorení zmluvy hrubo porušil ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, preto
mu nevzniklo právo vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a súčasne, keďže ide o hrubé porušenie tejto
povinnosti, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
1.4. Následne súd prvej inštancie uzavrel, že keďže žalobca skutkovo uplatnil nárok z predčasne

zosplatneného úveru, nebolo možné priznať mu nárok na zaplatenie jednotlivých už splatných splátok
úveru, nakoľko by sa tým prekročil rámec vymedzený žalobou. Preto žalobu v celom rozsahu zamietol
a v konaní úspešnému žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý
úspech nemal.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu a domáhal sa jeho

zmenytak,žesúdžalobevcelomrozsahuvyhovieapriznážalobcovivočižalovanémunároknanáhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“], konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP], súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].
2.1. K otázke skúmania bonity žalobca zopakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, t.j. že
v žiadosti o úver žalovaný uviedol základné informácie potrebné na posúdenie jeho bonity, najmä:

výška čistého príjmu (1.200,- Eur), rodinný stav (slobodný), bývanie (vlastné), vzdelanie (žiadne), na
výslovnú otázku žalobcu neuviedol, že by mal vyživované deti. V súlade s § 7 ods. 2 ZoSÚ pritom bol
povinný uviesť žalobcovi úplné, presné a pravdivé údaje. Žalobca potom jednotlivé údaje preveroval v
príslušných registroch. Deklarovaný príjem žalovaného overil v Sociálnej poisťovni a akceptoval príjemvo výške 811,- Eur. Žalobca tiež overoval výdavky žalovaného na splácanie iných úverov zaobstaraním
si podkladov zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI), podľa ktorého mal žalovaný v čase
uzavretia zmluvy o úvere jeden existujúci splátkový úverový záväzok. Nesúhlasil so záverom súdu prvej

inštancie, že povinnosťou veriteľa je skúmať skutočné mesačné výdavky spotrebiteľa, keď uvedené zo
zákona nevyplýva. ZoSÚ neukladá veriteľovi povinnosť overovať každodenné výdavky spotrebiteľa (na
stravu, energie a pod.). Veriteľ ani objektívne nemá prostriedky na preverenie takýchto výdavkov. Ako
súkromný subjekt bez verejno-mocenských oprávnení má obmedzený prístup k databázam dodávateľov
služieb a energií a nedisponuje ani právomocou dopytovať sa týchto subjektov akékoľvek otázky

týkajúce sa ich klientov. Domnelá povinnosť preverovať výdavky spotrebiteľa tak veriteľovi nielenže
nevyplývazozákona,alemožnosťjejsplneniaječistoiluzórna.Navyše,aksúdprvejinštanciepovažoval
za kľúčové pre rozhodnutie veci to, či žalobca skúmal mesačné výdavky žalovaného, mal žalobcu vyzvať
a umožniť mu vyjadriť sa k tejto skutočnosti. Žalovaný iba paušálne namietal, že žalobca „nepreveril z
príslušného registra ani bonitu žalovaného na posúdenie jeho schopnosti splácať úver“. Toto tvrdenie
žalobca vyvrátil tým, že predložil výpisy dát zo Sociálnej poisťovne zo dňa 29.08.2022 a dát zo SRBI zo

dňa 29.08.2022. Žalobca nemal žiadny dôvod sa ďalej z vlastnej iniciatívy podrobnejšie a rozsiahlejšie
vyjadrovať. Ak sporová strana nepredniesla všetky skutkové tvrdenia, súd nemôže rozhodnúť v jej
neprospech,akjupredtýmnevyzvalnaodstránenietohtonedostatku.Tojednoznačnevyplývazprincípu
právnej istoty, zákazu prekvapivého rozhodnutia, ako aj základnej požiadavky na predvídateľnosť práva.
2.2. Ďalej poukázal na to, že jednotlivé položky, ktoré je veriteľ povinný skúmať pred poskytnutím

úveru, sú explicitne vymedzené v § 7 ods. 20 ZoSÚ (čistý príjem spotrebiteľa, náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,
výška splátky spotrebiteľského úveru a peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa). Vo vzťahu k
nákladom na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť („výdavkom“), posledná veta § 7 ods. 27 ZoSÚ upresňuje, že majú byť skúmané s

ohľadom na životné minimum a príjem spotrebiteľa. V súlade s § 7 ods. 23 ZoSÚ môže veriteľ poskytnúť
spotrebiteľovi úver, ak spotrebiteľ spĺňa limit ukazovateľa schopnosti splácať spotrebiteľský úver. Presný
návod na výpočet tohto limitu upravuje opatrenie NBS č. 10/2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o
posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
o úvere (ďalej len „opatrenie NBS“). Vo výpočte limitu sú zohľadnené všetky položky upravené v § 7 ods.

20 ZoSÚ. Pri výpočte limitu opatrenie NBS vyžaduje, aby spotrebiteľovi, vzhľadom na výšku jeho čistého
mesačného príjmu, zostala po splátke úveru suma zodpovedajúca životnému minimu, navýšenému o
tzv. rezervu vo výške 40 %. Suma navýšeného životného minima má spotrebiteľovi slúžiť na pokrytie
každodenných výdavkov (na zabezpečenie základných životných potrieb). Veriteľ tým pádom nemusí
jednotlivé výdavky spotrebiteľa osobitne skúmať a preverovať (čo objektívne ani nemá ako urobiť).

Životné minimum predstavovalo sumu 234,42 EUR (spolu s rezervou sumu 328,19 EUR). Žalovanému
po úhrade splátky existujúceho úveru a splátky zo zmluvy o úvere (286,13 EUR) ostala suma 462,87
EUR, čo prevyšuje životné minimum navýšené o rezervu vo výške 40 %. Žalobca tak pri skúmaní
bonity žalovaného zohľadnil všetky položky upravené v § 7 ods. 20 ZoSÚ. Načrtnutý postup žalobcu
v žiadnom prípade nemožno vyhodnotiť ako skúmanie bonity bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,

výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ. Práve naopak, žalobca mal riadne zistené údaje o rodinnom stave,
príjmoch, ako aj výdavkoch (nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb) žalovaného.
Zároveň nahliadol do príslušných registrov a databáz. Podľa žalobcu nemožno opomenúť, že použitím
vylučovacejspojky„alebo“zákonumožňujeveriteľovivybraťsi,akýmspôsobombudeposudzovaťbonitu

dlžníka. Postačuje, ak veriteľ disponuje údajmi o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa,
ako jedna možná situácia, alternatívne, ak prihliadne na údaje z príslušnej databázy alebo registra. V
tomto prípade žalobca posudzoval bonitu oboma spôsobmi. Nielenže od žalovaného zisťoval informácie
týkajúce sa jeho príjmov, výdavkov a rodinného stavu, ale súčasne overiteľné údaje (príjem a výdavky
na iné úvery) preveril v príslušných databázach a registroch (Sociálna poisťovňa, Spoločný register

bankových informácií).
V zmysle § 7 ods. 2 ZoSÚ bol žalovaný povinný poskytnúť žalobcovi úplné, presné a pravdivé údaje.
Podľa žalobcu je absurdné a neprijateľné, aby súd za prípadné uvedenie nepravdivých informácií
spotrebiteľom sankcionoval veriteľa. Na podporu svojej argumentácie rozsiahlo citoval z niekoľkých
rozhodnutí iných krajských súdov.

2.3. Napokon namietal, že pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobcovi nevzniklo právo vyhlásiť
predčasnú splatnosť úveru, resp. že žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru neplatne, potom je
žalovaný naďalej povinný splácať úver podľa pôvodne dojednaného splátkového kalendára. V takomprípade však žalobcovi patrí nárok na vrátenie všetkých neuhradených splátok úveru, ktoré sa stali
splatnými do okamihu vyhlásenia rozsudku. Súd prvej inštancie neposkytol ochranu žalobcovmu právu
na zaplatenie jeho legitímnej pohľadávky. Naopak, žalovaného de facto zbavil úverového záväzku.

Takýto výsledok súdneho sporu je prima facie absurdný a nespravodlivý. Je totiž nesporné, že žalobca
disponuje voči žalovanému pohľadávkou, z ktorej mu bola vrátená iba nepatrná časť. V odôvodnení
napadnutéhorozsudkuprvoinštančnýsúduviedol,žejednotlivésplatnésplátkyúverunemoholžalobcovi
priznať, pretože by tým porušil zásadu ne ultra petitum. Právny názor súdu je zjavne nesprávny. Zásada
ne ultra petitum je vyjadrená v § 216 ods. 2 CSP: „Súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť

viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu“. Podľa dotknutej zásady súd nemôže priznať žalobcovi viac, než sa
domáha v žalobe. K tomu by v prejednávanej veci nedošlo. Žalobca sa v žalobe domáhal zaplatenia
celého zosplatneného úveru. Priznaním iba jednotlivých neuhradených splátok, splatných do momentu
vyhlásenia rozsudku, by súd žalobcovi evidentne priznal menej, ako požadoval. Uložením povinnosti
zaplatiť splatné splátky úveru by súd nepriznal žalobcovi ani odlišné plnenie, než si uplatnil v žalobe. Ide

stále o ten istý nárok, vyplývajúci zo skutočnosti, že žalovaný nevrátil žalobcovi úver tak, ako sa zaviazal
v zmluve. Priznanie plnenia jednorazovo alebo v splátkach záviselo výlučne od právneho posúdenia
súdu. Žalobca ad absurdum nemohol už pri podaní žaloby predvídať, že súd vyhodnotí nedostatočné
skúmanie bonity žalovaného a neplatné zosplatnenie úveru. Zmenu žaloby v spotrebiteľskom spore
žalobcovi zakazuje § 294 CSP. K dotknutej problematike zaujal jednoznačné stanovisko aj Ústavný

súd SR v nedávno vydanom uznesení zo dňa 13.03.2025 sp. zn. III. ÚS 160/2025, v ktorom uzavrel,
že priznaním splatných splátok úveru po tom, čo súd vyhodnotí zosplatnenie úveru za neplatné,
nedochádza k zmene žaloby, ani k prekročeniu žalobného návrhu. Naopak, ak súd dospeje k právnemu
záveru o neúčinnom zosplatnení úveru, je jeho povinnosťou vyhodnotiť, či a aká časť uplatneného
nároku je podľa zákona a zmluvných dojednaní dôvodná. V riešení, ktoré zvolil súd prvej inštancie,

absentuje akýkoľvek racionálny zmysel. Odďaľuje sa ním efektívna ochrana práv sporových strán a
zároveň ich núti k zbytočnému iniciovaniu ďalších súdnych sporov. V skutočnosti tak iba poškodzuje
dotknuté subjekty (finančne, časovo a pod.) a neprimerane zvýhodňuje spotrebiteľa. Pri podaní novej
žaloby navyše hrozí, že sa spotrebiteľ ubráni námietkou premlčania (pričom uplynutie prevažnej časti
premlčacej lehoty zapríčinila dĺžka súdneho sporu). Napadnutý rozsudok popiera aj základnú zásadu, že

procesnéprávosaspravidlaprispôsobujeprávuhmotnému.Účelomcivilnéhoprávajetotižposkytovanie
ochrany subjektívnym hmotným právam. Je neprípustné, aby v situácii, keď je zrejmé, že žalobca má
voči žalovanému nárok na určité peňažné plnenie (splatné splátky úveru), mu súd neposkytol ochranu,
ale pre domnelé procesné prekážky (princíp ne ultra petitum) žalobu
v celom rozsahu zamietol. Takýto výkon justície popiera nielen jej fundamentálne úlohy

v materiálnom právnom štáte, ale aj účel civilného procesu, ktorým je spory riešiť (rozhodovať ich), a nie
vyhýbať sa tomu cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály (4Cdo/35/2019, 9Cdo/7/2021).
3. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu v plnej miere stotožnil s rozhodnutím prvoinštančného súdu,
majúc za to, že žalobca v odvolaní uvádza rovnaké skutočnosti ako v konaní pred súdom prvej inštancie.
V celom rozsahu sa odkázal sa na tvrdenia učinené jeho právnym zástupcom v doterajšom konaní.

4. Žalobca sa v odvolacej replike pridržal svojej argumentácie v podanom odvolaní, zdôrazňujúc, že
primárnou otázkou, ktorú súd riešil, bolo uzavretie samotnej zmluvy (kde dal za pravdu žalobcovi a nie
žalovanému) a nie skúmanie bonity žalovaného. Na doplnenie
(vsúvislostisprávnymzáveromsúduprvejinštancie,žežalobcovinebolomožnépriznaťanineuhradené

splátky úveru splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku) poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
31.10.2024 sp. zn. 4Obdo/36/2023, ako aj rozhodnutia iných krajských súdov (predovšetkým Krajského
súdu Prešov a Krajského súdu Košice), v zmysle ktorých veriteľovi patrí v prípade, že súd dospeje
k záveru o neúčinnosti (neplatnosti) úkonu predčasného zosplatnenia úveru, nárok na splátky splatné
ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie.

5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie voči rozsudku
súdu prvej inštancie podala subjektívne legitimovaná strana (§ 359 CSP), t. j. žalobca, nakoľko súd prvej
inštancie v poradí prvým výrokom žalobu zamietol a v poradí druhým výrokom rozhodol o nároku na
náhradu trov konania tak, že priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, včas
(§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355

ods. 1 a 2, § 357 písm. m) CSP] v rozsahu danom § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle
§ 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), v spojení s § 219
ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP v (poradí) prvom výroku vo vecisamej, ako aj v závislom v (poradí) druhom výroku o práve na náhradu trov konania ako vecne správny
potvrdil.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu v
kontexte s namietaným nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci,
teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne a
v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy a či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (II. ÚS 78/05).
7. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (odsek 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak

mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP prihliadať nemôže, aj keby takého pochybenia
zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.
8.Žalobcanapadolrozsudokodvolanímzodvolacíchdôvodovpodľa§365ods.1písm.b),d),f)ah)CSP
s tým, že nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie ohľadom skúmania bonity žalovaného s odbornou
starostlivosťou zo strany veriteľa, majúceho za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ako

aj neplatnosť úkonu zosplatnenia úveru, zároveň vyjadrujúc názor, že súd mu pri takomto závere mal
v rozsudku priznať (aspoň) nárok na zaplatenie splátok splatných ku dňu vyhlásenia rozsudku. Po
preskúmaní obsahu spisu dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie
sú dané.
9. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu

a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ, konštatuje, že súd prvej
inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie
veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie

pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom a na to nadväzujúcich
úkonov vedúcich k zosplatneniu úveru, ako aj (primárneho) posúdenia platnosti spotrebiteľskej zmluvy,
zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, keď dostatočne vysvetlil,
z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ nepostupoval dôsledne podľa § 7
ods. 1 ZoSÚ, a že neboli naplnené podmienky pre zosplatnenie úveru ako celku. Odôvodnenie jeho

rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP z
hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie relevantných skutkových a právnych otázok,
na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s
dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods.
2 CSP). Odvolací súd v tejto súvislosti tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez
ďalšiehodokazovaniaimplikovaťpovinnosťsúduakceptovaťnávrhy,procesnéúkonyaobsahopravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Nie je teda možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom
došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.
Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces pritom nie

je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa
a v súlade s jeho právnym názorom.
10. Žalovaný podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodne uplatnil i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. h) CSP, pretože v danom prípade nemožno z obsahu spisu a dôvodov preskúmavaného rozsudku
vyvodiť, že by sa súd prvej inštancie dopustil omylu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový

stav a nejedná sa ani o prípad, že by súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo že
by súd správne použitý právny predpis nesprávne interpretoval na daný prípad. Žalovaný vo svojom
odvolaníneuviedolžiadnetakévecnéaprávnerelevantnédôvody,ktorébybolispôsobiléprivodiťzmenu
rozhodnutia v jeho napadnutej časti. Ani počas odvolacieho konania (v rámci prípustného odvolacieho
prieskumu) nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie

o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi. Dôvody preskúmavaného rozsudku odvolací súd
vyhodnotil ako správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce.
11. Inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci[§ 365 ods. 1 písm. d) CSP] je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie
dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenia pri vykonávaní
dôkazov, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím). Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť

súdneho rozhodnutia. Ani takáto vada nebola v konaní odvolacím súdom zistená.
12. Len pre úplnosť a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd ku konkrétnym
odvolacím námietkam uvádza nasledovné:
13. V prvom rade odvolací súd (napriek tomu, že uvedená otázka výslovne nebola predmetom
odvolacieho konania, avšak jej zodpovedanie má nesporne význam pre posúdenie vecnej správnosti

napadnutého rozhodnutia a žalobou uplatneného nároku ako „zmluvného plnenia“) považuje za
potrebné vyjadriť sa k otázke platnosti samotnej spotrebiteľskej zmluvy, keď uvedené je nevyhnutnou
podmienkou toho, aby súd následne preskúmaval povinnosti veriteľa viažuce sa k uzavretiu zmluvného
vzťahu so spotrebiteľom, pričom aj základná procesná obrana žalovaného bola založená na sporovaní
platného uzavretia zmluvy o úvere.
13.1. V zhode s názorom súdu prvej inštancie aj odvolací súd dospel k záveru, že zmluva o úvere bola

medzibankouažalovanýmplatneuzavretáprostredníctvomprostriedkovdiaľkovejkomunikácie.Zmluvy
uzatvorené elektronicky, vrátane využitia služieb internetbankingu (t.j. uzatvárané v prostredí osobného
bankového účtu klienta), sú platné, ak sú splnené zákonom stanovené požiadavky na elektronický
podpis alebo inú formu autentifikácie, ktorá jednoznačne identifikuje klienta a potvrdzuje jeho súhlas so
zmluvou. V kontexte využitia internetbankingu ide o kombináciu prihlasovacích údajov, hesiel, prípadne

dodatočných bezpečnostných prvkov (SMS kódy, dvojfaktorová autentifikácia...). Klient má povinnosť
chrániťsvojeprihlasovacieúdajeanepodávaťichtretímosobám.Totojezákladnábezpečnostnázásada
pri využívaní online služieb.
13.2. Hoci žalovaný tvrdil, že bol oklamaný treťou osobou, pričom v konaní rozsiahlo atakoval povinnosti
bankypriuzavretízmluvynadiaľku,úplneopomínalzákladnúskutočnosť,ktoráspôsobila,žekuzavretiu

zmluvy na diaľku medzi ním a bankou došlo, a to že on sám umožnil tretej osobe v plnom rozsahu
vydávať sa za neho v prostredí elektronických služieb bankovníctva, a teda jeho zavinením (i keď nie
vo forme priameho úmyslu, ale vo forme nedbanlivosti) vyvolal u banky omyl, s akou osobou v štádiu
kontraktácie koná. Uvedené však podľa názoru odvolacieho súdu vedie len k relatívnej neplatnosti
zmluvy (§ 49a v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka), ktorej sa môže dovolávať len druhá zmluvná

strana (banka), ktorá bola uvedená do omylu, tento omyl sama nevyvolala, ani o ňom (pri všetkých
opatreniach, ktoré vykonala a v konaní popísala, aby overila totožnosť osoby konajúcej v kontraktačnom
procese na diaľku) nemohla vedieť. Žalobca sa pritom v konaní neplatnosti zmluvy nedovolával, ale túto
považoval za platne uzavretú, majúc za to, že ako veriteľ vykonal všetky zabezpečovacie opatrenia,
aby zmluva bola uzavretá s jeho klientom, ktorý konal v prostredí „svojho“ elektronického účtu (pritom

banka nie je povinná nijako skúmať skutočnosť, z akého konkrétneho mobilného zariadenia sa klient
do svojho účtu prihlási, ako to tvrdil žalovaný). Na tomto mieste je nutné zdôrazniť, že zmluva o úvere je
konsenzuálny kontrakt, čo znamená, že jej vznik nastáva už prejavom vôle zmluvných strán (podpisom).
Aj keď teda v konaní vyšlo najavo, že za žalovaného konala iná osoba, nemožno nebrať do úvahy,
že žalovaný jej takto konať umožnil a v rámci kontraktačného procesu jej poskytol plnú súčinnosť

(preposielal všetky potrebné autentifikačné kódy a takisto poskytol dôležité údaje o jeho osobe, vrátane
fotodokumentácie jeho tváre), preto nemôže sa odvolávať len na svoju „nevedomosť“ o tom, za akým
účelom tieto informácie tretej osobe poskytuje a ako s týmito údajmi tretia osoba naloží. Zároveň ako
nedôvodnú je potrebné odmietnuť argumentáciu žalovaného, že on zmluvu nikdy nepodpísal. Hoc
žalovaný (dostaviac sa po uzavretí zmluvy v elektronickej podobe na výzvu banky na príslušnú pobočku)

nepodpísal zmluvu v listinnej podobe, uvedené nič nemení na jej platnom uzavretí v elektronickej
podobe.
13.3. V prejednávanej veci ďalej z obsahu spisu vyplýva, že banka poskytla úver na účet žalovaného
v deň jej platného uzavretia – jej podpísania formou prostriedkov diaľkovej komunikácie (30.08.2022),
na email žalovaného bola v tento deň odoslaná správa s predmetom „Digitálna pôžička: Podpísaná

zmluva!“ (viď č.l. 121 spisu), pričom jeho prílohou boli viaceré dokumenty (medzi nimi aj „zmluva
o spotrebiteľskom úvere.pdf) a hneď v úvode predmetnej správy je žalovaný bankou informovaný,
že „zmluvu o úvere máme úspešne podpísanú“. Bez ohľadu na to, či si žalovaný tento email otvoril
a oboznámil sa s jeho obsahom, nepochybne sa nachádzal v jeho dispozícii (hoc žalovaný túto
skutočnosť v konaní sporoval). Namiesto toho, aby žalovaný ihneď po doručení tohto emailu kontaktoval

banku a oznámil jej všetky rozhodné skutočnosti (ktorými sa teraz v konaní bráni), prípadne žiadal
zablokovať finančné prostriedky odoslané na jeho účet, pretože s ním v skutočnosti disponuje iná
osoba, kontaktoval po získaní vedomosti, že „bol na neho vzatý úver“ (v zmysle tvrdení žalovaného sa
o uvedenej skutočnosti dozvedel až z telefonátu od pracovníčky banky, ktorá ho dopytovala, kedy môžeprísť zmluvu fyzicky podpísať), iba svojho „obchodného zástupcu“ (t.j. osobu, ktorou bol podvedený),
jeho sa dopytoval na vzniknutú situáciu a poslúchol jeho „radu“, aby vyčkal a sledoval svoj „obchodný
účet“, ktorý si založil za účelom obchodovania s kryptomenou. V tejto fáze, kedy žalovaný zistil, že tretia

osoba (konajúc za neho, resp. s jeho súčinnosťou) uzavrela v jeho mene úverovú zmluvu, správal sa
tak, akoby s tým bol uzrozumený (t.j. nepodnikal žiadne kroky vo vzťahu k banke, iba vykonal kontrolu
svojho „obchodného účtu“, kde videl pripísanú sumu čerpaného úveru a následne dňa 31.08.2022 aj
jej navýšenie na sumu 65.000,- Eur, pričom s takýmto vývinom vecí bol spokojný) a až po tom, čo sa
mu nepodarilo „zhodnotené“ peniaze z obchodného účte vybrať, obrátil sa dňa 02.09.2026 na políciu

a banku s tým, že bol podvedený.
13.4. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný bol majiteľom účtu v banke žalobcu a mal k nemu plné
dispozičné právo. Aj keď teda boli následne úverové prostriedky prevedené z jeho účtu na účet inej
osoby, žalovaný je dospelou osobou plne spôsobilou na právne úkony, preto musí niesť zodpovednosť
za svoje konanie či už spôsobené úmyselne alebo z nedbanlivosti. To, že žalovaný sám svojím aktívnym
konaním (a nedbanlivým prístupom k ochrane jemu pridelených jedinečných údajov slúžiacich na

identifikáciu jeho osoby v elektronickom priestore, vrátane poskytnutia aj osobných a ďalších údajov
o svojej osobe) umožnil, aby boli úverové prostriedky čerpané a potom v celosti a bezprostredne po
uzavretí zmluvy prevedené z jeho účtu na účet tretej osoby, je vzťahom medzi ním a touto treťou
osobou, ktorý nemôže zasahovať do úverového vzťahu medzi bankou a ním. Aj keď teda z konania
vyplynulo, že žalovaný sa stal obeťou vopred premysleného podvodu zo strany tretej osoby, uvedené

nemá vplyv na jeho zodpovednosť voči banke (veriteľovi) plniť z uzavretej zmluvy (pretože podvodnú
činnosť tretej strany je potrebné interpretovať ako relatívnu neplatnosť, ktorej sa mohla dovolať len
banka, nie žalovaný).
13.5. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že ak žalovaný ako klient banky poskytol tretej
osobe všetky potrebné autentifikačné údaje na uzavretie zmluvy o úvere na diaľku s bankou a banka

následne úver reálne poskytla, a to na bankový účet, ku ktorému mal žalovaný plné dispozičné právo,
zmluva je platná, aj keď sa žalovaný cíti byť podvedený treťou osobou, pretože on sám nemal vôľu
zmluvu uzavrieť. Neplatnosti právneho úkonu sa totiž nemôže dovolávať ten, kto u druhého účastníka
zmluvy omyl vyvolal alebo o ňom musel vedieť (§ 49a OZ). V danom prípade bola do omylu (ohľadne
osoby, ktorú chce úverovať) uvedená banka, pričom tento omyl (hoc z nedbanlivosti) vyvolal priamo

žalovaný, ktorý umožnil tretej osobe vydávať sa za neho v takom rozsahu, že banka nemohla zistiť, že
nekoná priamo so žalovaným. Odvolací súd potom uzatvára, že ak klient, alebo (ako v tomto prípade) s
jeho súčinnosťou tretia osoba konala s úmyslom vyvolať u banky omyl s cieľom obohatiť sa na jej úkor,
toto konanie nespôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy. Obdobnú situáciu, s vyššie prijatými závermi,
už posudzoval aj Najvyšší súd SR (viď uznesenie sp. zn. 2Obdo/83/2019 zo dňa 26.11.2020). Namiesto

toho uvedené spôsobuje len relatívnu neplatnosť (§ 49a v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka).
Toto znamená, že dovolať sa neplatnosti môže len druhá zmluvná strana, teda v tomto prípade banka.
Zmluvupretoajodvolacísúdpovažujezaplatneuzavretú,pretožebankapostupovalavsúladesosvojimi
internými predpismi a právnymi normami pri poskytovaní úveru a zo strany jej klienta/dlžníka na druhej
strane(osobykonajúcasjehosúhlasom/prostredníctvomjehoúdajov)bolipodpísané príslušnézmluvné

dokumenty. Skutočnosť, že žalovaný bol podvedený treťou osobou a podal trestné oznámenie, má skôr
dôsledky v trestnoprávnej rovine a v potenciálnych nárokoch žalovaného voči páchateľovi podvodu, ale
sama o sebe nezakladá neplatnosť zmluvy o úvere voči banke, pretože banka konala v dobrej viere a
v súlade so zmluvnými podmienkami. Zjednodušené povedané, banka splnila svoju povinnosť zo zmluvy
poskytnúť úver na účet klienta. To, čo sa dialo ďalej s peniazmi po pripísaní na účet klienta, je už vzťahom

žalovaného s treťou osobou.
14. Zamerajúc sa potom na podstatu samotných odvolacích námietok žalobcu a ním zvolenej
argumentácie, odvolací súd k otázke skúmania bonity uvádza: žalobca v odvolaní (rovnako ako v konaní
pred súdom prvej inštancie) namieta, že ako veriteľ pri poskytnutí úveru overil v dostatočnej miere bonitu
klienta a z tohto dôvodu súd nesprávne skutkovo i právne uzavrel, že nemôže požadovať od spotrebiteľa

jednorazové splatenie úveru, a že je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. S jeho
argumentáciou sa odvolací súd nestotožnil.
14.1. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (účinný v čase uzavretia zmluvy) v ust.
§ 7 ods. 1 kladie pomerne prísne nároky na vyžadovanie povinnosti veriteľa konať s odbornou
starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa s ohľadom na dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský

úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
Cieľom ustanovenia § 7, ako aj § 11 ods. 2 citovaného zákona je, že veriteľ je povinný brať na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, jeho príjmy a výdavky, ako aj ďalšie relevantné skutočnosti, aby dokázal
odborne posúdiť, či žiadateľ o úver bude v budúcnosti schopný svoje záväzky riadne a včas plniť.Veriteľ musí pritom posudzovať celkovú sociálno-ekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda jeho príjmy
aj výdavky, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu
jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Zákon o spotrebiteľských

úveroch teda vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t.j. vyžaduje vyšší stupeň
obozretnosti a odbornosti, čo je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len
uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a
vyhodnocoval.Prizískanírelevantnýchinformáciízaúčelomposúdeniaúverovejschopnostispotrebiteľa
veriteľ vychádza jednak z informácií dodaných spotrebiteľom a tiež z informácií, ktoré si získava sám

veriteľ z dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť
ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa
považujú také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o
žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa povinnosti konať s odbornou starostlivosťou,
teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie a takto získané informácie podľa potreby overiť a

riadne vyhodnotiť.

14.2. Treba mať tiež na zreteli, že pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi
v ust. 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná,
majetková a sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k

zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. Je zodpovednosťou veriteľa, aby poskytol úver spotrebiteľovi
len vtedy, keď výsledok posúdenia úverovej bonity naznačuje, že je pravdepodobné, že povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy o úvere budú splnené spôsobom, ktorý sa podľa danej zmluvy vyžaduje,
a naopak, je jeho povinnosťou zdržať sa uzavretia zmluvy o úvere v prípade, keď sa nemôže
odôvodnene domnievať, že spotrebiteľ bude schopný vzhľadom na svoju finančnú a osobnú situáciu

splatiť úver v súlade so zmluvou. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že aby bolo možné hovoriť
o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu - teda preukázať aj to, že bola
platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo
na ne prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by totiž
nenaplnilocieľ,ktorýzavedenietakejpovinnostiveriteľasledovalo-chrániťspotrebiteľaprednadmernou

zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.
14.3. V intenciách vyššie uvedeného je veriteľ povinný s odbornou starostlivosťou posúdiť, či
spotrebiteľom poskytnuté údaje sú primerané a dostatočné na preskúmanie úverovej bonity spotrebiteľa,
pričom len obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa nebudú samé osebe dostatočné, ak k nim nie
sú pripojené relevantné dôkazy (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ zn. C-449/13 zo dňa 18.12.2014,

body 37 a 38 odôvodnenia). Aj podľa aktuálnej súdnej praxe je veriteľ povinný v rámci skúmania úverovej
bonity spotrebiteľa aj aktívne overiť správnosť poskytnutých údajov (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/41/2023 zo dňa 30.01.2025, najmä bod 13.3 odôvodnenia,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/37/2023 zo dňa 19.11.2024, najmä
bod 25.3 odôvodnenia alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/141/2024

zo dňa 25.09.2025, najmä bod 40 odôvodnenia). Veriteľ musí vedieť skutočne preukázať svoj reálny
postupsodbornoustarostlivosťoupriskúmaníúverovejbonityspotrebiteľa,ktorýmniejelenmechanické
zhromaždenie údajov o spotrebiteľovi bez ich reálneho vyhodnotenia (porovnaj nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.02.2025, najmä bod 32 odôvodnenia).
14.4. V konkrétnostiach tohto prípadu, v odvolacom konaní žalobca argumentoval, že žalovaný iba vo

všeobecnejrovinenamietalnesplneniepovinnostíveriteľapriskúmaníbonityžalovanéhopreduzavretím
zmluvy o úvere, a preto žalobca nemal „žiadny dôvod sa ďalej z vlastnej iniciatívy podrobnejšie a
rozsiahlejšie vyjadrovať“, pričom súd ho mal prípadne vyzvať na vyjadrenie sa k skúmaniu mesačných
výdavkov u žalovaného, ak to považoval za rozhodné. V tomto kontexte je potrebné mať na zreteli,
že žalobca (navyše zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) vedie v rámci Slovenskej republiky

nemálo skutkovo a právne obdobných sporov (v ktorých sa medziiným pravidelne rieši posúdenie
bonity dlžníka či platnosti predčasného zosplatnenia dlhu), preto musí mať vedomosť o tom, aké
skutkové tvrdenia a aké dôkazy je potrebné z jeho strany predložiť pre úspech v tom-ktorom spore,
ako aj o judikatúre súdov na všetkých úrovniach. Možno teda konštatovať, že žalobcovi sú z iných
konaní známe postupy a rozhodnutia iných súdov pri posudzovaní predzmluvných povinností veriteľa,

preto nemožno prisvedčiť jeho námietkami, že takýto postup a rozhodnutie súdu „nemohol predvídať“.
Tak, ako je povinnosťou súdu ex officio skúmať otázku správneho posúdenia bonity spotrebiteľa pred
uzavretím konkrétnej úverovej zmluvy, je povinnosťou strany sporu tvrdiť a preukazovať všetky rozhodné
skutočnosti potrebné pre posúdenie tejto otázky súdom. Žalobcovi bol pritom v rámci provinštančnéhokonania poskytnutý dostatočný časový a procesný priestor na preukázanie, akým spôsobom pristúpil k
skúmaniu skutočných mesačných príjmov a výdavkov u žalovaného, keď procesná obrana žalovaného
bola jasne a „čitateľne“ založená na dvoch sporných bodoch, platnosť zmluvy a skúmanie bonity (a

tieto dôvody označil ako sporné medzi stranami aj súd na pojednávaní dňa 08.04.2005 a zároveň
v rámci predbežného právneho posúdenia uviedol, že sa javí, že žalobkyňa neskúmala bonitu klienta
s odbornou starostlivosťou; viď č.l. 97 spisu). Zároveň žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu)
na tomto pojednávaní aj poskytol vyjadrenie (opierajúce sa o listinné dôkazy), ako skúmal bonitu, aké
skutočnosti vzal do úvahy. Z jeho vyjadrenia nevyplynulo, že by mal žalobca vôbec snahu skúmať

skutočné výdavky žalovaného (v rámci formulára preukazujúceho skúmanie bonity žalobca takýto
priestor na zodpovedanie jeho výdavkov žalovanému neposkytol), keď poukázal na to, že ohľadne
výdavkov hodnotil iba úverové zaťaženie a osobný status žalovaného (slobodný, bez vyživovacích
povinností). Bez opory v procesnom kódexe sa žalobca (kvalifikovane právne zastúpený advokátom)
spoliehal na to, že pre úspech v spore nedostatočné skutkové tvrdenia a nesplnenie jeho dôkaznej
povinnosti bude svojou aktivitou sanovať súd; takýmto postupom by však podľa názoru odvolacieho

súdu došlo k narušeniu princípu rovnosti strán sporu a procesne neprípustnej favorizácii žalobcu oproti
žalovanému, ktorý je v tomto spore navyše procesne slabšou stranou.
14.5. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočnosti dospel odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej
inštancie k záveru, že žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. s
odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovaného splácať poskytnutý spotrebiteľský úver (tzv.

úverovú bonitu). Z dokazovania je zrejmé, že žalobca síce overil príjem žalovaného deklarovaný v
žiadosti o poskytnutie úveru v Sociálnej poisťovni a vykonal lustráciu ohľadne žalovaného v databáze
úverov (SRBI), žalobca však žiadnym spôsobom neoveril výdavky žalovaného v rámci nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb žalovaného ako spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho
súdu zisteniu výdavkov spotrebiteľa v rámci skúmania jeho bonity nezodpovedá len vychádzanie zo

životného minima zvýšeného o príslušné percento (40 %).
14.6. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že pri skúmaní bonity žalovaného postupoval
v súlade s opatrením Národnej banky Slovenska č. 10/2017, pretože predmetné opatrenie pre účely
výdavkov spotrebiteľa upravuje, že tieto sú najmenej vo výške životného minima, t.j. podľa odvolacieho
súdu na životné minimum sa prihliada v prípade, že iné výdavky spotrebiteľa nebolo možné zistiť, resp.

skutočné výdavky spotrebiteľa sú nižšie ako životné minimum. V zmysle § 7 ods. 27 zákona č. 129/2010
Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ako aj v zmysle § 2 ods. 5 opatrenia Národnej banky
Slovenska č. 10/2017 sa síce náklady na zabezpečenie životných nákladov spotrebiteľa posudzujú s
ohľadomnaživotnéminimum(zákon),resp.najmenejvovýškeživotnéhominima(opatrenie),predmetné
ustanovenia však podľa odvolacieho súdu nemôže nahradiť, zrušiť, či oslabiť základnú povinnosť

veriteľa vynaložiť potrebné úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa,
ani nedáva veriteľovi možnosť, aby si sám určil výšku týchto nákladov (vo výške životného minima). Ak
účelom posúdenia úverovej bonity je zistiť, či žiadateľ o úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý
úver, potom je vylúčené, aby veriteľ posudzoval bonitu bez podkladov o reálnych nákladoch žiadateľa
na základné životné potreby už s ohľadom na skutočnosť, že náklady na zabezpečenie základných

životných potrieb priemerného spotrebiteľa spravidla výrazne prevyšujú výšku životného minima.
V tomto smere podľa odvolacieho súdu musí byť právo aplikované v kontexte aktuálnej spoločenskej
reality tak, aby bol naplnený účel právnej úpravy, ktorým je v danom prípade účinná ochrana
spotrebiteľov pred nezodpovedným uzatváraním zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti
a mohli by viesť k ich platobnej neschopnosti. Posudzovanie úverovej bonity bez základných vstupných

údajov o skutočných nákladoch žiadateľa o úver nemožno hodnotiť ako postup veriteľa s odbornou
starostlivosťou. Odborná starostlivosť podľa odvolacieho súdu v tomto smere vyžaduje nakladanie so
skutočnými údajmi týkajúcimi sa spotrebiteľa, ktoré jediné zabezpečujú reálne overenie schopnosti
spotrebiteľa splácať poskytnutý úver a teda súčasne naplnene účelu článku 8 smernice č. 2008/48/ES
zo dňa 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere.

14.7. Zodpovednosť za overenie úverovej bonity spotrebiteľa pritom nesie práve žalobca.
14.8. Zo žiadosti žalovaného o poskytnutie úveru vyplýva, že žalovaný ani nemohol vo vypĺňanom
formulári uviesť svoje pravidelné mesačné výdavky (formulár s takýmto údajom nepočítal, takáto otázka
žalovanému položená nebola) a aj ostatné zisťované údaje (napr. ohľadne bývania) sú nedostatočné
a odpovede objektívne neuspokojujúce (napr. z odpovede, že žalovaný býva „vo vlastnom“ nie je vôbec

zrejmé, či býva sám, v akej nehnuteľnosti, či býva v nájme alebo je nehnuteľnosť v jeho osobnom
vlastníctve, ani aké konkrétne výdavky sú s tým spojené) a súčasne, ako už uviedol aj súd prvej
inštancie, aj celková formulácia otázok a ich spájanie s právne bezvýznamnými skutočnosťami (napr.
„koľko máte detí a zvieratiek?“), a to pravdepodobne v snahe priblížiť sa touto rétorikou vekovo mladšejgenerácii, je postavená do roviny zľahčujúcej ich skutočný význam a zahmlievajúcej ich zmysel. Je
potom zrejmé, že v prejednávanej veci žalobca pristúpil k zisťovaniu bonity spotrebiteľa (aj vzhľadom
na výšku poskytovaného úveru) len veľmi formálnym spôsobom, keď zisťoval iba základné údaje

týkajúce sa príjmu žalovaného a jeho úverového zaťaženia a ohľadne jeho výdavkov použil iba údaj
o minimálnych nákladoch na živobytie odvíjajúcich sa od výšky životného minima.
14.9. Bez znalosti akýchkoľvek skutočných výdavkov žalovaného podľa odvolacieho súdu žalobca
nemohol s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať poskytnutý
úver. Podľa údajov v žiadosti o poskytnutie o spotrebiteľského úveru, ako aj zo skutkových tvrdení

samotného žalobcu v spore, je zrejmé, že veriteľ sám ani reálne žiadne skutočnosti o iných výdavkoch
spotrebiteľa nezisťoval, a to ani len dopytom na samotného žalovaného. Výdavky na bývanie (napr.
mesačné nájomné, či platby za služby a do fondu opráv, za energie a služby mobilných operátorov),
na stravu, cestovanie, či výdavky v súvislosti so zdravotným stavom, môžu byť v konkrétnom prípade v
zásadnej výške (výrazne prekračujúcej sumu životného minima) ovplyvňujúcej schopnosť spotrebiteľa
splácať úver.

14.10. Nestotožnil sa odvolací súd s argumentáciou žalobcu, že jeho postup nemožno vyhodnotiť ako
„hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ“, t.j. skúmanie bonity bez akýchkoľvek údajov
o spotrebiteľovi alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra, pretože mal
zistené údaje o rodinnom stave, zamestnaní (príjmoch) a výdavkoch na iné úvery a zároveň nahliadol
do príslušných registrov a databáz a realizoval výpočet v zmysle opatrenia NBS. Pokiaľ žalobca

uvádzal, že vylučovacia spojka „alebo“ použitá v tomto ustanovení implikuje, že veriteľ má možnosť
výberu, ktorý zo spôsobov pri overovaní bonity dlžníka zvolí, ide o nesprávny výklad ust. § 11 ods.
2 veta tretia zákona o spotrebiteľských úveroch podľa ktorého „za hrubé ,porušenie povinnosti podľa
§ 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov
o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej

databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.“.
Logickým výkladom tohto ustanovenia je potrebné dospieť k záveru, že podmienky uvedené v tomto
ustanovení sú stanovené kumulatívne, a nie alternatívne, pretože (ako už bolo uvedené vyššie) účelom
predmetnej právnej úpravy je overenie bonity klienta s náležitou odbornou starostlivosťou. Potom
napríklad buď len zistenie príjmov, výdajov a rodinného stavu bez nahliadnutia do registrov a databáz

za účelom zistenia a overenia úverového zaťaženia klienta, alebo druhá možnosť, iba nahliadnutie do
registrov a databáz bez zisťovania príjmu a ostatných výdavkov klienta, ktoré môžu byť v konečnom
dôsledku vyššie ako samotné splátky iných úverov, nedáva relevantný komplexný obraz o schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pretože taký je možné získať len pri súčasnom zistení údajov
tak o príjmoch, výdavkoch, rodinnom stave spotrebiteľa, ako aj zistení údajov z príslušnej databázy a

registra. Súd prvej inštancie preto celkom správne v danej veci uzavrel, že veriteľ pri poskytnutí úveru
nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď pred poskytnutím úveru neoveril schopnosť dlžníka (teda
ani žalovaného) splácať poskytnutý úver, pretože najmä relevantne nezisťoval jeho výdavky. Veriteľ
síce overil príjem dlžníka v Sociálnej poisťovni (vymeriavací základ) a jeho úverovú históriu dopytom
do úverového registra, avšak žiadne iné zisťovanie bonity klienta a jeho iných záväzkov a životných

nákladov nebolo zo strany veriteľa preukázané. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky
a úverových registrov, či ich „nahradenie“ iba údajom „rezerve“ naviazanej na výšku životného minima,
nie je dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať aj o
pôžičky súkromné. Už len z tohto dôvodu preto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta.
Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem bežných výdavkov klienta, nemôže urobiť objektívne ani záver o

tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.
14.11. Pokiaľ žalobca argumentoval, že nemá právomoc ani možnosť zisťovať a overovať výdavky
svojich klientov, odvolací súd uvádza, že podstatné v predmetnej veci je to, že žalobca nijako
nepreukázal zisťovanie výdavkov spotrebiteľa akéhokoľvek charakteru, a to ani len vyžiadaním si týchto
údajov priamo od žalovaného. Pokiaľ teda veriteľ nepoznal a ani len nezisťoval výdavky spotrebiteľa

(okrem mesačných splátok iných úverov), nie je možné jeho postup pri overovaní bonity spotrebiteľov
považovať za skúmanie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou.
Odvolací súd potom zhodne so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že ak žalobca skúmal iba
úverové zaťaženie žalovaného a vôbec nebral do úvahy bežné výdavky žalovaného na bývanie,
dopravu, domácnosť a iné výdavky (nakoľko výdavky spotrebiteľa nepredstavujú iba splátky úverov),

nemožno vychádzať len z výšky životného minima všeobecne.
14.12. Preto odvolací súd uzatvára, že v súdenej veci žalobca neskúmal úverovú bonitu žalovaného
s odbornou starostlivosťou, ale svoju povinnosť hrubo porušil, preto nebol oprávnený vyhlásiť úver za
predčasne splatný a úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.15. Druhý okruh odvolacích námietok vzťahuje sa na právne posúdenie, či okresný súd rozhodol
správne, ak žalobu zamietol ako celok (pre neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru, od ktorého
úkonu žalobca odvodzoval nárok na zaplatenie žalovanej sumy) a nepriznal žalobcovi splátky splatné

do vyhlásenia rozsudku.

15.1. Napriek tomu, že odôvodnenie súdu prvej inštancie je v tejto otázke stručné, odvolací súd jeho
závery považuje za správne, pričom na doplnenie poukazuje na nasledovné: predmet konania (resp.

obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými
tvrdeniami – opísaním skutkového deja (causa petendi). Na základe žalobného návrhu a opísania
skutkového deja možno individualizovať predmet konania. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej
stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcu v spore. Súd má
skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh (R 14/2021). Zároveň platí, že súd
je viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 a 2 CSP), t.j. v zásade nemôže prekročiť žalobný návrh a

prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú (tzv. zásada „ne ultra petitum“).

15.2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia žalovanej sumy titulom nesplnenia zmluvného
záväzku žalovaného splácať úver v splátkach riadne a včas, následkom čoho žalobca vyhlásil
mimoriadnu splatnosť celého úveru. Naproti tomu, žalobca v odvolacom konaní namieta, že súd mu

mal priznať aspoň časť nároku v podobe splatných splátok úveru do dňa vydania rozhodnutia súdu. S
týmto právnym názorom sa nemožno stotožniť. „Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom
návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd
v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a
prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú. Napriek tomu, že znenie zákona to neuvádza, bude nepochybné,

že zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať aj to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého
sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzeným žalobným návrhom, čo
znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania
vymedzený v žalobnom návrhu“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 15/2010 zo dňa
27.07.2011). Obdobný právny záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 MObdo V

19/2007, že „... za zmenu žaloby je treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje
rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutočností než tých, ktoré uviedol v žalobe.“. Z
uvedeného možno vyvodiť, že v súlade s autonómiou súkromnoprávnych vzťahov súdy neposkytujú
ochranu právnemu vzťahu, právu ani nároku na plnenie, o ochranu ktorého žalobca nežiadal.
15.3. Pokiaľ žalobca na podporu svojich tvrdení poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 4Obdo/36/2023 zo dňa 31.10.2024 (preskúmavané aj ústavným súdom v konaní sp. zn. III. ÚS
160/2025), súd jeho závery nepovažuje za smerodajné pre túto právnu vec, a to s poukazom na to, že
v tam uvádzanom prípade nešlo o spotrebiteľský spor, vyžadujúci si osobitný prístup súdu k ochrane
slabšej strany sporu – spotrebiteľovi, ale o obchodnoprávnu vec. V spotrebiteľských sporoch pritom
súd musí postupovať obozretnejšie, aby zabezpečil plnú ochranu spotrebiteľa a nemôže „hľadať“ nové

skutkové základy pre nárok uplatnený žalobcom, pretože uvedené by sa priečilo základným princípom,
na ktorých je postavený civilný procesný kódex, vrátane osobitných ustanovení týkajúcich sa sporov so
slabšou stranou. K názoru prezentovanému v danom rozhodnutí sa odvolací súd preto nepriklonil.
15.4. V tomto smere možno naopak vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti do pozornosti žalobcu
dať uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024 vydané v spotrebiteľskom

spore (pozn. aj toto rozhodnutie bolo preskúmavané ústavným súdom
v konaní sp. zn. I. ÚS 528/2024, pričom ústavná sťažnosť veriteľa – banky bola odmietnutá), v ktorom
preskúmavanom prípade sa žalobca ako veriteľ domáhal voči dlžníkovi – spotrebiteľovi žalobou na
okresnom súde priznania plnenia na základe tvrdenia
o zosplatnenom poskytnutom úvere a v tomto smere produkoval k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Okresný

súd vychádzal z predpokladu, že došlo k riadnemu zosplatneniu úveru, a preto priznal plný nárok,
odvolací súd naopak dospel k záveru, že zosplatnenie nebolo riadne preukázané, pričom posúdiac
nárok z iného skutkového základu - a to ako nárok na zaplatenie čiastkových, nezaplatených splátok
- rozsudok zmenil, majúc za to, že banke bolo prisúdené menej, než žiadala. Najvyšší súd však pri
výklade zásady ne ultra petitum zaujal prísnejší procesný postoj. Konštatoval, že pokiaľ žalobca vymedzí

skutkový základ svojho nároku (tu: predčasné zosplatnenie úveru ako dôvod pre celé splatenie), súd sa
musí držať tohto skutkového základu. Priznanie plnenia z iného skutkového základu (tu: nezaplatené
splátky ako samostatný nárok, nie ako dôsledok zosplatnenia) je porušením tejto zásady, a to aj vtedy, ak
výsledná suma je nižšia ako pôvodne požadovaná. Pre najvyšší súd bolo kľúčové, že právne posúdenieprenieslo nárok na iný skutkový základ, než aký bol v žalobe explicitne uplatnený a preukazovaný. S
uvedeným rozhodnutím je súladná aj judikatúra iných odvolacích súdov (napr. rozhodnutia Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15CoCsp/16/2024, sp. zn. 17CoCsp/8/2024, sp. zn. 11CoCsp/14/2024,

Krajského súdu Nitra sp. zn. 11CoCsp/2/2025). Pokiaľ žalobca v tomto smere poukazoval na právny
záver prijatý občianskoprávnym kolégiom Krajského súdu Prešov, uvedené nie je pre tento súd (ako
súd tej istej inštancie) nijako záväzné. Tu možno uviesť, že aj rozdielne právne názory (rozdielne
línie právnych názorov v obdobnej právnej otázke) sú prirodzenou, niekedy aj žiaducou, súčasťou
dynamického vývoja judikatúry (a to osobitne aj v oblasti spotrebiteľského práva) napomáhajúcej k tomu,

aby sa posúdenie tejto otázky (v prípade dlhodobého a diametrálne odlišného rozhodovania) ustálilo a
zjednotilo prostredníctvom vyšších súdnych autorít.
15.5. Uvedený právny názor nachádza opodstatnenie aj v právnej teórii, v zmysle ktorej platí, že
protekcia spotrebiteľa, ktorá tvorí podstatu ustanovenia zakazujúceho zmenu žaloby, spočíva v tom, že
žalovaný spotrebiteľ si môže byť istý predmetom sporu po celú dobu a sčasti aj v jeho ochrane pred
podávanímneodôvodnenýchžalôbdodávateľom.Žalobcasimusívopreduvážiťpredmetsporupredtým,

ako podá žalobu, pretože neskôr ju nebude môcť zmeniť, ale len vziať späť (Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1028).
15.6. Vzhľadom na uvedené postupoval okresný súd správne, ak žalobu zamietol ako celok, nakoľko
nebolo možné priznať žalobcovi plnenie z jednotlivých, už splatných a nepremlčaných splátok, a to s

poukazom na skutkové vymedzenie žalobného nároku
v podanom návrhu, ktorým si žalobca uplatnil svoj nárok ako zosplatnený v celosti. Súd bol viazaný
žalobným návrhom, žalobcom uplatnený nárok je nutné posudzovať vzhľadom na ním v návrhu pôvodne
prezentované skutkové okolnosti, ktorých zmena v spotrebiteľskom spore nie je prípustná, a teda
priznanie časti žalovanej sumy na základe žalobcom zmenených skutkových tvrdení, na ktoré je

potrebné nahliadať ako na zmenu žaloby, v tomto konaní nie je možné.
16. Napokon, nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu, že súd svojím rozhodnutím zbavil
žalovaného záväzku, ani že de facto uprel žalobcovi časť nároku na splátky, voči ktorým sa žalovaný
môže ubrániť námietkou premlčania. Súd žalobcovi neuprel právo žalovať plnenie (istinu úveru) zo
zmluvy, keď v tomto konaní platnosť uzavretia zmluvy potvrdil. Nič teda nebráni žalobcovi uplatniť svoj

nárok na zmluvné plnenie opäť, pokiaľ ho odôvodní inými skutkovými okolnosťami a súčasne je iba na
ňom (v jeho dispozícii), kedy si určitý nárok uplatní pred súdom. Zodpovednosť za to, kedy žalobca
iniciuje spor na súde (a či vôbec) a akým spôsobom (po skutkovej stránke) vymedzí svoj nárok, nemožno
prenášať na súd v podobe námietky denegatio iustitiae či porušenia práva na spravodlivý proces. V
tomto kontexte platí to, čo už bolo uvedené v bode 14.4. ohľadne osoby žalobcu ako „skúseného“ aj

z iných súdnych konaní, a teda už v rámci tohto prebiehajúceho konania mohol z obozretnosti podniknúť
také kroky, aby sa svojho nároku domohol aj na základe iných (alternatívnych) skutkových okolností.
XX. E. F. E. E. G. H. I. H. J. H. K. L. M. E. H. K., M. N. N. O. A. E. H. (E. K. K. E.), M. M. O. A. H. (E. K.
A.) E. I. K. F. F. N. D., D. N. E. E. H. (E. P. P. Q. H. E. H.), D. I. I. M. E. E. D. N. E. R. E. K. I. M. F..
XX. I. N. I. D. I. H. J. K. § XXX I. X B.

E. H. H. § XXX I. X B. N., R. Q. H. S. R., K. T. K. F. N. I. D. E. K. J..
XX. N. J. K. H. D. H. E. R. K. U. X : X.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].
V R., dňa 26. februára 2026
JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Roman Tichý

člen senátu