Uznesenie – Majetok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. február 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/116/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7925010277
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Michalanský
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7925010277.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského, sudcov
JUDr. Miroslava Baňackého, PhD. a JUDr. Miroslava Majerníka, na verejnom zasadnutí konanom dňa
17. februára 2026, v Košiciach o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa
02.10.2025 sp. zn. 10T/39/2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku z a m i e t a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trebišov rozsudkom zo dňa 02.10.2025, sp. zn. 10T/39/2025 uznal obžalovaného za
vinnéhozoskutkuprávnekvalifikovanéhoakoprečinneoprávnenéhovyrobeniaapoužívaniaplatobného
prostriedku podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 15.03.2025 v presne
nezistenom čase v doobedňajších hodinách vzal z osobného motorového vozidla zn. VW Golf, ev. č.: A.,
ktoré bolo v tom čase zaparkované na dvore rodinného domu č. XXX/XX B. C. D. E. F. G., okr. Trebišov,

platobnú kartu číslo XXXX XXXX XXXX XXXX, vydanú k účtu č. IBAN: H. XXXX XXXX XXXX XXXX
XXXX vedeného v 365.bank a. s., ktorej majiteľom je E. I. a ktorú našiel pod sedadlom spolujazdca a
túto kartu si ponechal a následne s takto bez oprávnenia zaobstaranou platobnou kartou dňa 15.03.2025
vykonal v predajni s obchodným menom J. - K. L. na ul. Dlhej č. 174/13 v obci Dobrá, okr. Trebišov,
nasledovné neoprávnené platby:
- v čase o 12.54:54 h vo výške 17,65 Eur,

- v čase o 13.33:48 h vo výške 22,85 Eur,
- v čase o 13:43:11 h vo výške 10,20 Eur, čím poškodenému E. I. spôsobil celkovú škodu vo výške
50,70 €. Za to mu súd uložil trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov s tým, že výkon
uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil za súčasného určenia skúšobnej doby v trvaní
18 (osemnásť) mesiacov.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný
prostriedok, prokurátor zahlásil odvolanie, kde v písomných dôvodoch odvolania uvádza nasledovné.

Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný skutok nemožno kvalifikovať aj ako prečin
neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 ods. 1 Tr. zákona, keďže
neoprávnené použitie platobného prostriedku konzumuje aj neoprávnené obstaranie si a prechovávanie

toho istého platobného prostriedku v rámci jedného skutkového deja. Obžalovaný by nemohol vykonať
neoprávnené platby kartou poškodeného bez toho, aby si ju predtým neoprávnene obstaral a preto tak
podľa názoru súdu neprichádza do úvahy súbeh § 219 ods. 1 Tr. zákona a § 219 ods. 2 Tr. zákona
a z toho vyplývajúca potreba ukladania úhrnného trestu. S takto uvedenými tvrdeniami sa prokurátor
nestotožňuje z nasledovných dôvodov.

Podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona kto neoprávnene prechováva, prepravuje, obstará si alebo inak
zadováži alebo poskytne inému platobný prostriedok, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa§ 219 ods. 2 Tr. zákona kto neoprávnene použije platobný prostriedok, potrestá sa odňatím slobody na
šesť mesiacov až tri roky.

Podľa dôvodovej správy k novele Tr. zákona č. 312/2020 Z. z., ktorou došlo k zmene definície
predmetného trestného činu, objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 1 spočíva z hľadiska
konania alternatívne v neoprávnenom prechovávaní, preprave, obstaraní alebo inom zadovážení
pravého platobného prostriedku alebo v neoprávnenom poskytnutí pravého platobného prostriedku
tretej osobe bez právneho titulu. Objektívna stránka trestného činu podľa § 219 ods. 2 spočíva z

hľadiska konania v neoprávnenom použití pravého platobného prostriedku, pričom trestná sadzba
pri takomto neoprávnenom použití je vyššia ako pri prechovávaní, obstaraní, preprave alebo inom
zadovážení pravého platobného prostriedku. Za neoprávnené zadováženie alebo prechovávanie
platobných prostriedkov s úmyslom spáchať podvod sa považuje napríklad phishing, skimming alebo
nasmerovanie, prípadne presmerovanie používateľov platobnej služby na imitácie webových stránok a
ich uvádzanie do obehu (napríklad predajom informácií o kreditných kartách na internete).

Neoprávneným obstaraním je akékoľvek získanie platobného prostriedku bez právneho dôvodu.
Najčastejšie pôjde o krádež alebo podvodné konanie, prípadne o zatajenie veci, ako tomu bolo aj
v tomto prípade. Na trestnosť sa nevyžaduje, aby sa páchateľ hoci len pokúsil platobné prostriedky
použiť, ale stačí samotné neoprávnené obstaranie. Z hľadiska dikcie tohto ustanovenia na vznik

trestnej zodpovednosti stačí už samotné prechovávanie, prepravovanie, obstaranie alebo poskytnutie
platobného prostriedku inému bez toho, aby došlo k protiprávnemu použitiu platobného prostriedku.

Objektom trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219
ods. 1 Tr. zákona je ochrana zákonného a súladného nadobudnutia a získania platobných prostriedkov

k peňažným účtom. Z hľadiska následku je tento trestný čin ohrozovací.

Objektom uvedeného trestného činu podľa odseku 2 je záujem na používaní platobných prostriedkov
v súlade so zákonom a výlučne jeho oprávneným držiteľom, resp. so súhlasom oprávneného držiteľa.
Objektívna stránka tohto trestného činu spočíva v neoprávnenom použití originálneho platobného

prostriedku, spravidla získaného postupom páchateľa podľa odseku 1.

Uvedené osamostatnenie skutkovej podstaty neoprávneného použitia platobného prostriedku od
skutkovej podstaty jeho získania podľa odseku 1 si vyžiadala aplikačná prax v prípadoch, keď páchateľ
nemal v úmysle platobný prostriedok (kartu) vôbec použiť a predmetom jeho útoku bola len hotovosť

(páchateľ odcudzí peňaženku, vyberie z nej finančné prostriedky a zvyšok vrátane platobnej karty
zahodí).

Vina obžalovaného za spáchanie skutku uvedeného v obžalobe nepochybne vyplýva z vykonaného
dokazovania a aj samotné priznanie obžalovaného bolo v súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi, z

ktorých jednoznačne vyplýva, že obžalovaný konal v priamom úmysle a jeho konanie tak podľa môjho
názoru napĺňa všetky znaky prečinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku,
ktorý sa dostal do jeho moci nálezom v zaparkovanom motorovom vozidle, pričom tento platobný
prostriedok obžalovaný aj následne neoprávnene použil a menovaný tak svojím protiprávnym konaním
naplnil všetky pojmové znaky prečinu nielen v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 Tr. zákona, ale aj podľa

§ 219 ods. 2 Tr. zákona (7To/57/2022).

Protiprávne konanie obžalovaného tak (po novele Tr. zákona č. 312/2020 Z. z.) nepochybne naplnilo
nielen pojmové znaky prečinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa §
219 ods. 1 Tr. zákona, ale aj podľa ods. 2 Tr. zákona, kde nálezom a prisvojením si platobnej karty boli

naplnené znaky prečinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219
ods. 1 Tr. zákona a tým, že predmetnú platobnú kartu potom obžalovaný aj neoprávnene použil, naplnil
tiež pojmové znaky prečinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219
ods. 2 Tr. zákona.

K uvedenému prokurátor dodáva, že v tomto smere sa javí ako nesprávna úvaha súdu o skutočnosti,
že neoprávnené platby kartou nemožno vykonať bez predchádzajúceho si neoprávneného obstarania
platobného prostriedku, nakoľko, a v praxi aj vyskytujúce sa prípady potvrdzujú, že k neoprávnene
vykonanej platbe môže dôjsť aj v prípade oprávnenej držby platobného prostriedku, kedy napr.poškodený zverí inému svoj platobný prostriedok za účelom vykonania konkrétnej platby, napr. nákupu,
pričom páchateľ následne tento platobný prostriedok použije aj na ďalšie, už neoprávnene vykonané
platby, kedy si napr. nakúpi ďalší tovar, prípadne vyberie finančnú hotovosť z bankomatu, čo by

nepochybne naplnilo všetky pojmové znaky prečinu podľa § 219 ods. 2 Tr. zákona, nie však aj pojmové
znaky prečinu podľa § 219 ods. 1 Tr. zákona.

Z hľadiska následku je trestný čin podľa § 219 ods. 1 Tr. zákona ohrozovací. Dokonaný je samotným
neoprávneným obstaraním tohto elektronického platobného prostriedku. Na dokonanie trestného činu

sa nevyžaduje, aby páchateľ nakladal s peňažnými prostriedkami uloženými na účte, ku ktorému bola
platobná karta zriadená. Obstaraním platobného prostriedku, elektronických peňazí, platobnej karty
alebo predmetu spôsobilého plniť ich funkcie škoda nevzniká, táto vzniká až poruchovým trestným
činom, ktorý páchateľ spácha s jej použitím.

Nakoľko pri uvedených trestných činoch (§ 219 ods. 1 Tr. zákona a § 219 ods. 2 Tr. zákona) ide o trestné

činy poskytujúce ochranu rôznym objektom, a rôzna je aj ich objektívna stránka, nie je vylúčený ich
jednočinný súbeh, ktorý by bol vylúčený v prípade vzťahu špeciality medzi nimi.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec
mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na podklade odvolania prokurátora krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že prokurátor podal v predmetnej trestnej veci obžalobu
na M. E. pre prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 ods.
1 a ods. 2 Trestného zákona.

Samosudkyňa súdu prvého stupňa následne vo veci dňa 28.07.2025 vydala trestný rozkaz, v ktorom

právne kvalifikovala skutok výlučne ako prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného
prostriedku podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona. Proti uvedenému trestnému rozkazu podal prokurátor
v zákonnej lehote odpor, v dôsledku čoho bol trestný rozkaz podľa § 355 ods. 3 Trestného poriadku
zrušený a súd prvého stupňa vo veci nariadil hlavné pojednávanie.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom dňa 02.10.2025 je zrejmé, že samosudkyňa ešte pred
vykonanímďalšíchprocesnýchúkonovpoukázalanaskutočnosť,žeužpridoručovanítrestnéhorozkazu
boli procesné strany upovedomené o tom, že skutok uvedený v obžalobe bude z jej strany právne
posudzovaný ako prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219
ods. 2 Trestného zákona, teda bez použitia právnej kvalifikácie podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona.

Po riadnom poučení obžalovaného podľa § 257 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku obžalovaný vyhlásil,
že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Následne súd postupoval podľa § 257 ods.
5 Trestného poriadku a obžalovanému položil otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/
Trestného poriadku, ktorých účelom je overenie, či obžalovaný rozumie právnej kvalifikácii skutku, či bol

oboznámený s trestnou sadzbou ustanovenou zákonom za daný trestný čin a či svoje vyhlásenie o vine
robí slobodne, vážne a po náležitom poučení o jeho procesných dôsledkoch.

Zozápisniceohlavnompojednávanípritomvyplýva,žeobžalovanýnavšetkyuvedenéotázkyodpovedal
kladne, pričom bol poučený o právnej kvalifikácii skutku ako prečinu podľa § 219 ods. 2 Trestného

zákona, ako aj o trestnej sadzbe ustanovenej za tento trestný čin. Pred rozhodnutím o prijatí vyhlásenia
obžalovaného o vine si súd prvého stupňa v súlade s § 257 ods. 6 Trestného poriadku vyžiadal
stanovisko prokurátora. Prokurátor uviedol, že navrhuje vyhlásenie obžalovaného prijať, pričom svoje
stanovisko doplnil formuláciou, že tak navrhuje „pokiaľ ide o podstatu skutku“. Následne súd prvého
stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovaného o vine prijal a zároveň podľa §

257 ods. 8 Trestného poriadku rozhodol, že dokazovanie v rozsahu priznania obžalovaného nevykoná
a vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste a o náhrade škody.Z uvedeného procesného postupu je zrejmé, že prokurátor bol v čase rozhodovania o prijatí
vyhlásenia obžalovaného o vine plne oboznámený s tým, že súd prvého stupňa považuje skutok za
právne kvalifikovaný výlučne podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona. Tomu zodpovedalo aj poučenie

obžalovaného o právnej kvalifikácii skutku a o trestnej sadzbe, ktorá prichádzala do úvahy v prípade
uznania viny. Napriek tejto skutočnosti prokurátor výslovne navrhol, aby súd vyhlásenie obžalovaného
o vine prijal.

Prijatím vyhlásenia obžalovaného o vine nastupujú zákonom predpokladané účinky ustanovenia § 257

ods. 5 Trestného poriadku, podľa ktorého prijaté vyhlásenie obžalovaného o vine je v tomto rozsahu
neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, s výnimkou dovolania podľa § 371 ods. 1
písm. c/ Trestného poriadku.

Uvedené ustanovenie sleduje zabezpečenie procesnej stability rozhodnutia vo vzťahu k výroku o vine,
a to v prípadoch, keď obžalovaný po riadnom poučení dobrovoľne prizná spáchanie skutku a súd toto

vyhláseniezasplneniazákonnýchpodmienokprijme.Účinkytaktoprijatéhovyhlásenianastupujúpriamo
zo zákona (ex lege) a viažu všetky procesné strany konania.

Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že procesné dôsledky prijatia vyhlásenia obžalovaného o
vine dopadajú nielen na obžalovaného, ale aj na prokurátora ako procesnú stranu, ktorá mala možnosť

vyjadriť sa k prijatiu takéhoto vyhlásenia a svojím stanoviskom ovplyvniť ďalší procesný postup súdu.
Ide preto aj o prejav procesnej zodpovednosti procesnej strany za zvolenú procesnú taktiku v konaní
pred súdom prvého stupňa.

Skutočnosť, že prokurátor svoje stanovisko doplnil formuláciou „pokiaľ ide o podstatu skutku“, nemôže

mať na uvedené procesné dôsledky žiadny vplyv, keďže Trestný poriadok nepripúšťa prijatie vyhlásenia
o vine s takouto procesnou výhradou a nepozná ani inštitút podmieneného súhlasu s prijatím vyhlásenia
obžalovaného.

Pokiaľ prokurátor nesúhlasil s právnym posúdením skutku prezentovaným súdom prvého stupňa,

nič mu nebránilo navrhnúť, aby súd vyhlásenie obžalovaného o vine neprijal a aby vo veci vykonal
dokazovanie v plnom rozsahu. Len za takejto procesnej situácie by totiž bolo možné následne právnu
kvalifikáciu skutku preskúmať v rámci riadneho opravného prostriedku. Ak však prokurátor za situácie,
keď bol oboznámený s právnym posúdením skutku zo strany súdu, výslovne navrhne prijatie vyhlásenia
obžalovaného o vine, berie na seba aj procesné dôsledky takéhoto postupu, ktoré zákon s prijatím

vyhlásenia o vine spája.

Za tejto procesnej situácie odvolací súd nie je oprávnený preskúmavať výrok o vine založený na
prijatom vyhlásení obžalovaného, keďže v tomto rozsahu ide o výrok, ktorý zákon výslovne vylučuje z
preskúmania v odvolacom konaní. Odvolací súd preto preskúmal napadnutý rozsudok iba vo výroku o

treste.

Pri preskúmaní výroku o treste dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa sa náležite
vysporiadal s osobou obžalovaného, jeho doterajším spôsobom života a so všetkými okolnosťami
významnými pre určenie druhu trestu a jeho výmery v zmysle § 34 ods. 1 a nasl. Trestného zákona.

Uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov s podmienečným odkladom výkonu trestu na
skúšobnú dobu 18 mesiacov považuje aj odvolací súd za primeraný a zodpovedajúci účelu trestu, keďže
je spôsobilý zabezpečiť tak individuálnu, ako aj generálnu prevenciu.

Z uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia,

pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Odvolací súd považuje za potrebné nad rámec uvedeného uviesť, že jadrom odvolacej argumentácie
prokurátora bola predovšetkým otázka právnej kvalifikácie skutku a s tým súvisiaca úvaha, či konanie
obžalovaného spočívajúce v neoprávnenom prisvojení si platobného prostriedku a jeho následnom

použití zakladá jednočinný súbeh prečinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného
prostriedku podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona, alebo či
ide o jeden trestný čin posudzovaný výlučne podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona. Ide o otázku,
ktorá nie je v aplikačnej praxi riešená úplne jednotne, pričom jej riešenie vždy závisí od konkrétnychskutkových okolností prípadu. V teórii trestného práva aj v rozhodovacej praxi súdov sa poukazuje na
to, že ustanovenie § 219 ods. 1 Trestného zákona predstavuje ohrozovací delikt, ktorého objektom je
ochranazákonnéhonadobúdania,držbyadisponovaniaplatobnýmiprostriedkami,zatiaľčoustanovenie

§ 219 ods. 2 Trestného zákona smeruje k ochrane zákonného používania platobných prostriedkov a
majetkových práv oprávneného držiteľa, pričom ide o delikt poruchový. Z tohto hľadiska nie je a priori
vylúčené, aby v určitých prípadoch konanie páchateľa naplnilo znaky oboch uvedených skutkových
podstát v jednočinnom súbehu, najmä ak neoprávnené obstaranie alebo prechovávanie platobného
prostriedku predstavuje samostatnú fázu protiprávneho konania, ktorá nie je bezprostredne viazaná len

na jeho následné použitie.

Na druhej strane je však potrebné prihliadať aj na situácie, keď neoprávnené obstaranie platobného
prostriedku predstavuje len prostriedok smerujúci k jeho bezprostrednému použitiu, a teda ide o konanie,
ktoré je v rámci jedného skutkového deja pohltené následným neoprávneným použitím platobného
prostriedku. V takom prípade môže byť namieste záver, že ide o jeden trestný čin posudzovaný podľa §

219 ods. 2 Trestného zákona, pričom predchádzajúce neoprávnené obstaranie platobného prostriedku
je v rámci celkového skutkového deja len jeho nevyhnutným predpokladom.

Posúdenie, ktorá z uvedených alternatív prichádza do úvahy, si preto spravidla vyžaduje podrobné
hodnotenie konkrétnych skutkových okolností prípadu, najmä povahy a spôsobu získania platobného

prostriedku, časovej a vecnej nadväznosti jednotlivých foriem konania páchateľa, ako aj intenzity zásahu
do jednotlivých chránených objektov.

V posudzovanej veci sa však odvolací súd uvedenou hmotnoprávnou otázkou nemohol bližšie zaoberať.
Ako už bolo uvedené vyššie, výrok o vine bol založený na prijatom vyhlásení obžalovaného o vine podľa

§ 257 ods. 5 Trestného poriadku, ktorého dôsledkom je, že v rozsahu takto prijatého vyhlásenia je výrok
o vine neodvolateľný a v odvolacom konaní nepodlieha preskúmaniu.

Za tejto procesnej situácie preto odvolací súd nebol oprávnený zaoberať sa otázkou správnosti právnej
kvalifikácie skutku ani úvahami o možnom jednočinnom súbehu jednotlivých skutkových podstát podľa §

219 Trestného zákona, keďže takéto posúdenie by nevyhnutne znamenalo preskúmanie výroku o vine,
ktoré zákon v danom procesnom štádiu konania výslovne vylučuje.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.