Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. február 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/83/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124372680
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:6124372680.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivan Kubínyi a sudkýň A. B. C. a A. C.

D. v spore žalobcu: E. F. G., H., I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. – K. G., D. L. M. XXXX/XX, zast. A. N. L.,
advokátom so sídlom Bratislava – Staré Mesto, Štefánikova č. 14, IČO: 30 850 436, proti žalovanej: E. O.
G., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., G. M. XXXX/XX, zast. JUDr. Romanom Henčelom, advokátom so sídlom
v Prievidzi, G. Švéniho 8, IČO: 51 007 746, o zaplatenie 133,33 eur s príslušenstvom, o odvolaniach
žalobcu i žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 16. mája 2025, č. k. 18C/1/2025
- 133, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutejčastio veci samej, t. j. vo výroku I. p o t v r d z u j e .

II. Vo výroku III. o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobcovi priznáva
voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.SúdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomvýrokomI.uložilžalovanejzaplatiťžalobcovisumu133,33
eur s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od 26.11.2024 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Výrokom II. konanie o zaplatenie úroku z omeškania z sumy 133,33 eur vo výške 5,5 % ročne

od 05.09.2022 do 25.11.2024 zastavil a výrokom III. žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 78,69 %.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca voči žalobkyni domáhal
zaplatenia sumy 133,33 eur s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od 05.09.2022 až do zaplatenia
a náhrady trov konania z titulu náhrady škody, ktorá predstavuje vynaložené náklady v súvislosti
s cestou do miesta bydliska maloletého dieťaťa a späť dňa 04.09.2022, kde sa mal realizovať jeho

styk s maloletým na základe súdneho rozhodnutia. Tento styk však podľa žalobcu žalovaná zmarila
a zodpovedá preto za škodu, ktorá tým žalobcovi vznikla vo forme cestovných nákladov.

3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané a v konaní bolo nesporné, že
dňa 04.09.2022 sa stretnutie žalobcu s maloletým synom neuskutočnilo, pritom išlo o súdom upravený
styk, podľa ktorého mal žalobca ako otec právo stretnúť sa so synom bez prítomnosti matky vždy v
sobotu v čase od 10.00 hod. do 18.00 hod. a v nedeľu v čase od 9.00 hod. do 18.00 hod. s tým, že

matka je povinná dieťa na styk s otcom pripraviť a odovzdať ho otcovi v stanovenom čase pred vchodom
do budovy K. I. J., nachádzajúceho sa na P. Q. G. J., kde jej ho otec v stanovenom čase odovzdá.
Preto tomu zodpovedala povinnosť žalovanej - matky dieťa na stretnutie s otcom - žalobcom pripraviť a
stretnutie otca so synom umožniť. Súd prvej inštancie po vyhodnotení skutkových okolností zmarenéhostretnutia žalobcu so synom dňa 04.09.2022 dospel k záveru, že žalovaná zavinene zmarila stretnutie
maloletého syna s otcom (žalobcom), keď bez relevantného objektívneho dôvodu syna na stretnutie s
otcom nepripravila a stretnutie mu neumožnila a žalovaná svojím správaním priamo porušila povinnosť,

uloženú jej vykonateľným rozhodnutím súdu, teda žalovaná zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcovi
podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

4. Vo vzťahu k úrokom z omeškania súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si voči žalovanej uplatnil
aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3

Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške 5,5 % ročne zo sumy 133,33 eur od 05.09.2022, t. j. odo dňa
nasledujúceho po neuskutočnenom styku žalobcu s dieťaťom do zaplatenia. Žalovaná sa bránila, že ak,
tak sa mohla dostať do omeškania s plnením až odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby vrátane
platobného rozkazu (25.11.2024), nakoľko v konaní nebolo preukázané (a žalovaná to popierala), že
by žalobca žalovanú pred podaním žaloby vyzýval na zaplatenie predmetnej náhrady škody. Súd prvej
inštancie preto považoval nárok žalobcu na úrok z omeškania zo sumy 133,33 eur vo výške 5,5 % ročne

za dôvodný (po čiastočnom späťvzatí) za obdobie od 26.11.2024 do zaplatenia.

5. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby,
súdrozhodolpodľa§255ods.1a2CSP.Žalobcasavkonanívočižalovanejcelkovodomáhalzaplatenia
sumy 153,11 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu), súd mu priznal

po čiastočnom späťvzatí sumu celkom 136,78 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu
rozhodnutia súdu). Žalobca tak mal v konaní úspech v rozsahu 89,334 %, úspech žalovanej v konaní
predstavuje 10,665 %. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 78,69 %.

6. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobca aj žalovaná.

7. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti výroku III. napadnutého rozsudku. Uplatnil
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Uviedol, že predmetom
sporu bolo zaplatenie náhrady škody, ktorá mu vznikla a ktorú si uplatnil vo výške
133,33 eur s príslušenstvom. V spore bol plne úspešný, preto sa nestotožnil so

záverom prvoinštančného súdu o rozsahu len čiastočného úspechu vo veci, v zmysle ktorého mu
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 78,69 % s odôvodnením, že žalobca
sa „celkovo domáhal zaplatenia sumy 153,11 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu
rozhodnutia súdu), súd mu priznal sumu celkom 136,78 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného
ku dňu rozhodnutia súdu). Žalobca tak mal v konaní úspech v rozsahu 89,334 %, úspech žalovanej

v konaní predstavuje 10,665 %. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 78,69% (89,334-10,65 %)“.
Podľa názoru žalobcu je tento názor prvoinštančného súdu v rozpore s právnou úpravou, s ustálenou
súdnou praxou najvyšších súdnych autorít, a tiež v rozpore s logikou. Poukázal na znenie ustanovenia
§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP

pritom vyplýva, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Zdôraznil,
že predmetom konania bolo zaplatenie istiny s príslušenstvom, v ktorej bol žalobca 100 % úspešný.
Výška úrokov z omeškania netvorila samostatný predmet konania, ale len príslušenstvo istiny, a preto pri
posudzovaní miery úspechu nie sú úroky z omeškania, tvoriace príslušenstvo istiny, spôsobilé mať vplyv
na celkový úspech v konaní. Uviedol, že jeho názor potvrdzuje aj rozhodovacia prax vyšších súdnych

autorít, napríklad rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.06.2016, č. k. 10CoPr/2/2016-361,
Krajskéhosúdu vKošiciach,sp.zn.4Cob/3/2019-potvrdenérozhodnutímNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky zo dňa 26.01.2021, sp. zn. 1Obdo/18/2020. Žalobca tiež považoval za potrebné objasniť
aj svoj procesný postup pri uplatnení úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po zmarení styku
maloletého dieťaťa s otcom, pričom žalobca mal za to, že žalovaná sa dostala do omeškania momentom

nesplnenia si svojej právnej povinnosti, a to dňom zmarením styku. Žalobca zdôraznil, že v otázke
priznania nároku na náhradu trov konania súdy v každom jednom konaní, v ktorom súd pristúpil k
moderovaniu výšky úroku z omeškania, a zároveň žalobca bol úspešný v celom rozsahu nároku na
náhradu škody, priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukazoval pritom na
právoplatne skončené konania Okresného súdu Prievidza, potvrdené Krajským súdom v Trenčíne, sp.

zn. 8C/34/2022 v spojení so sp. zn. 11Co/7/2023, sp. zn. 7C/48/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/89/2023,
sp. zn. 19C/36/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/64/2023, sp. zn. 15C/34/2022 v spojení so sp. zn.
19Co/14/2023, sp. zn. 13C/37/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/1/2023, sp. zn. 10C/8/2023 v spojení so sp.
zn. 19Co/14/2024, sp. zn. 9C/39/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/67/2023, sp. zn. 19C/45/2022 v spojeníso sp. zn. 11Co/14/2023, a iné). V závere zdôraznil najnovšie rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn.
8Co/18/2025 zo dňa 26.03.2025, sp. zn. 5Co/12/2025 zo dňa 26.03.2025, sp. zn. 17Co/22/2025 zo dňa
30.04.2025. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, a zároveň žalobcovi priznal náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

8. Žalovaná sa včas podaným odvolaním proti výroku I. a výroku III. napadnutého rozsudku domáhala,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu
zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania. Súčasne navrhla, aby jej odvolací súd priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h)
CSP. Uviedla, že neumožnila žalobcovi (otcovi maloletého) styk s maloletým z dôvodu, že žalobca ju
v rozpore s vykonateľným súdnym rozhodnutím v uvedenom období kontaktoval s tým, že má záujem
vykonať styk s maloletým nie na základe vykonateľného súdneho rozhodnutia, ale odvoláva sa na

akýsi „apel“ Okresného súdu Bratislava IV., v konaní o rozvod manželstva, že si môže maloletého
prevziať v sobotu o 09:00 hod. a vráti ho matke v nedeľu večer. Uviedla, že k neuskutočneniu styku
otca s maloletým v uvedený deň nedošlo len zavinením matky maloletého (žalovanej), ale aj z dôvodu
nevhodného správania sa otca, ktorý na matku naliehal, aby sa styk s maloletým uskutočnil mimo
rozsahu vykonateľného súdneho rozhodnutia. Žalovaná je toho názoru, že svojím konaním neporušila

žiadnu právnu povinnosť, nakoľko konala tak, ako jej to vyplýva z príslušných právnych predpisov, ako
aj právoplatných súdnych rozhodnutí. Dôvody neuskutočneného styku nie je možné pripisovať len na
ťarchu žalovanej, nakoľko styk sa neuskutočnil aj na základe reakcie maloletého syna (čo preukázateľne
vyplýva z predložených dôkazov), ktorá bola vyvolaná správaním žalobcu, nakoľko žalobca odmietal
dodržiavaťstyk smaloletýmvtermíneurčenomvykonateľnýmsúdnymrozhodnutím.Opätovne

žalovaná spochybnila vyčíslenie nákladov žalobcu, a to z dôvodu, že žalobca sa do miesta bydliska
maloletého, za účelom jeho prevzatia, dostavil na motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom, išlo o
bezplatne vypožičané vozidlo. Žalobca podľa jej názoru nemá nárok na paušálnu náhradu,
ktorá v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách je náhradou za opotrebenie vozidla. V
konaní poukázala na skutočnosť, ktorú súd prvej inštancie nezobral do úvahy, že predmetné vozidlo VW

TIGUAN, EČV D., bolo v BSM oboch strán sporu a žalobca, bez súhlasu žalovanej, vozidlo predal E. A.
H., od ktorého si vozidlo následne bezodplatne dlhodobo vypožičal. Opakovane poukázala na
to, že je potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, že strany sporu sú manželia a dosiaľ nedošlo k zániku ich
BSM.Vzhľadomnatútoskutočnosť,náklady,ktoréhradilpoškodenýzaúčelomcestynarealizáciustyku,
boli s veľkou pravdepodobnosťou vyplatené z majetku, ktorý je stále v BSM (predpoklad, že z príjmu

žalobcu). Teda nie je pravdou tvrdenie, že konaním žalovanej vznikla žalobcovi škoda na majetku v jeho
výlučnom vlastníctve a žalovaná sama sebe škodu spôsobiť nemohla. Nestotožnila sa s vyjadrením
žalobcu, že na daný prípad je možne aplikovať rozhodnutie, že plnenia zo zmluvy o vypožičaní, pokiaľ
zmluvu uzatvoril len jeden z manželov, nepatria do BSM.

9. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žalobca zotrval na svojich predchádzajúcich stanoviskách.

10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v
napadnutej časti, vo výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a vo výroku III. podľa § 388 CSP zmeniť.

11. Výrokom II. napadnutého rozsudku bolo konanie v časti o zaplatenie 5,5 % ročného úroku
z omeškania zo sumy 133,35 eur od 05.09.2022 do 25.11.2024 zastavené. Odvolací súd konštatuje,
že ani jedno z odvolaní nesmerovalo proti výroku II., v dôsledku čoho rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku II. je právoplatný.

12. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

13. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu

nezavinil.

14. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal náhrady škody od
žalovanej, ktorá mu vznikla zmareným stykom s maloletým dieťaťom, keď napriek tomu, že dňa04.09.2022 pricestoval do miesta bydliska dieťaťa, kde si ho mal prevziať, žalovaná mu styk s maloletým
neumožnila, dieťa na styk nepripravila tak, aby bol styk zrealizovaný v zmysle vykonateľného
súdneho rozhodnutia. Žalovaná namietala správnosť právneho posúdenia zodpovednosti za škodu a

mala za to, že neboli správne posúdené predpoklady vzniku jej zodpovednosti za škodu, a to zavinenie
a protiprávny úkon (konanie), keď súdom nariadený styk žalobcu s maloletým sa neuskutočnil dňa
04.09.2022 pre vôľu maloletého, pretože maloletý styk s otcom odmietal a žalovaná považovala svoje
konanie za také, ktoré sledovalo najlepší záujem maloletého. Žalovaná popierala porušenie právnej
povinnosti a uvedené odôvodňovala poukazom aj na skutočnosť, že k neuskutočneniu

styku došlo aj z dôvodu nevhodného správania žalobcu, ktorý na žalovanú naliehal, aby
sa styk s maloletým uskutočnil mimo rozsahu vykonateľného rozhodnutia.

15. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že v tomto čase existoval právoplatný a vykonateľný rozsudok
Okresného súdu Prievidza, č. k. 18P/54/2019-2555 zo dňa 09.03.2022 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 19CoP/20/2022-2736 zo dňa 23.06.2022, ktorý žalobcovi
umožňoval styk s maloletým okrem iného i dňa 04.09.2022. V zmysle uvedených rozsudkov bol žalobca
oprávnený stretnúť sa s maloletým synom každý nepárny týždeň v kalendárnom
roku vždy v sobotu od 10:00 hod. do 18:00 hod. a v nedeľu od 09:00 hod. do 18:00
hod. bez prítomnosti žalovanej. Žalovanej bola zároveň uložená povinnosť maloleté dieťa na stretnutie

so žalobcom včas a riadne pripraviť a stretnutie umožniť s tým, že žalobca si maloletého riadne na styk
pripraveného pred kultúrnym domom v J., Q. P. Q. prevezme a na tom istom
mieste maloletého žalovanej vráti.

16. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná skutočne nebola povinná odovzdať maloletého žalobcovi

v sobotu už o 9.00 hod., a tiež nebola povinná odovzdať mu maloletého na prespanie (napr. s oblečením
ahygienickýmipotrebamistýmsúvisiacimi),tedatak,akožalobcažiadal.Tovšakneznamená,ženebola
povinná odovzdať maloletého žalobcovi v sobotu o 10.00 hod. a pripraveného na osem hodín trvajúce
stretnutie s otcom. Tejto povinnosti uloženej žalovanej vykonateľným rozhodnutím opatrovanského súdu
ju nezbavila žiadosť otca na odlišnú formu stretnutia. Skutočnosť, že oprávnený požaduje splnenie

povinnosti voči povinnému v širšom rozsahu, než na ktoré má nárok podľa vykonateľného rozhodnutia,
nezbavuje povinného povinnosti plniť v užšom rozsahu vyplývajúcom z daného rozhodnutia. Pre
opačný záver nenachádza odvolací súd oporu v práve a ani žalovaná žiadnym právnym základom
uvedeného prístupu neargumentuje. Aj pri požiadavke otca na stretnutie s maloletým nad rámec jeho
oprávnenia tak bola žalovaná povinná maloletého na styk pripraviť a otcovi odovzdať v rozsahu podľa

vykonateľného rozhodnutia. Tým by svoju povinnosť vyplývajúcu z vykonateľného rozhodnutia splnila
a bolo by následne na žalobcovi, aby on splnil svoju povinnosť a maloletého v sobotu o 18.00 hod.
vrátil. Pokiaľ žalovaná svoju povinnosť nesplnila, bol správny záver súdu prvej inštancie, že z jej strany
došlo k porušeniu právnej povinnosti. Pokiaľ žalovaná poukazovala tiež na vôľu maloletého, ktorý mal
podľa žalovanej styk so žalobcom odmietať, a jeho neodovzdanie považovala za danej situácie za

nesúladné s najlepším záujmom maloletého, odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovanej, že záujem
maloletého dieťaťa je kľúčovým kritériom pri rozhodovaní súdu vo veciach maloletých detí, avšak v
predmetnom konaní o náhradu škody bolo nevyhnutné vychádzať z toho, že dané kritérium (najlepší
záujem maloletého dieťaťa) bolo zohľadnené v konaniach starostlivosti súdu o maloleté dieťa, a pokiaľ
bolo v konaní starostlivosti súdu o maloletého istým spôsobom rozhodnuté a rozhodnutie nadobudlo

vykonateľnosť, nebolo prípustné, aby súd v konaní o žalobcom uplatnenej náhrade škody súlad so
záujmom maloletého nanovo hodnotil alebo prehodnocoval.

17. Žalovaná v odvolaní namietala aj výšku cestovných nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané.
Argumentovala tým, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na

motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom predmetné motorové vozidlo užíval na základe
zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021 uzavretej na dobu neurčitú, ktorá je bezodplatným právnym
úkonom, a preto žalobcovi nevznikol nárok na paušálnu náhradu cestovných nákladov. Uvedený názor
zastával aj odvolací súd a prezentoval ho v rozhodnutí vo veci 17Co 77/2023. Vychádzal z toho, že pri
výpožičke vozidla môžu byť nákladmi vypožičiavateľa, a teda v tomto prípade úbytkom v majetkovej

sfére poškodeného, len výdavky na vozidlo skutočne vynaložené. K inému úbytku v majetkovej sfére
vypožičiavateľanedochádza,apokiaľvozidlovrátipožičiavateľoviopotrebovanévoväčšomrozsahunež
zodpovedá jeho výdavkom naň, je takéto opotrebenie nad rozsah výdavkov vypožičiavateľa úbytkom
vmajetkovejsférepožičiavateľa.Dokoncaajvprípade,ževypožičiavateľbyodstránilvšetkoopotrebenievozidla ním spôsobené ako dôsledok používania vozidla (technické opotrebenie), stále nebude úbytkom
v jeho majetkovej sfére pokles ceny vozidla spôsobený bez ohľadu na užívanie vozidla len ako dôsledok
plynutia času, tzv. morálne opotrebenie. Uvedené východiská viedli senát odvolacieho súdu vo veci

17Co 77/2023 k záveru, že výpožička vozidla ako bezodplatný právny úkon vylučuje určenie výšky
náhrady škody (nezahŕňajúcej výdavky na pohonné hmoty) prostým stotožnením s paušálnou náhradou
vypočítanou na základe zák. č. 283/2002 Z. z.

18. Vzhľadom na neskoršiu väčšinovú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu (napr. 5Co 3/2025, 19Co

49/2025, 11Co 12/2025, 8Co 18/2025) upustil senát odvolacieho súdu v záujme právnej istoty od
svojho skoršieho právneho názoru vyjadreného vo veci 17Co 77/2023. Neskoršia rozhodovacia prax
odvolacieho súdu prijala v odkazovaných rozhodnutia k tejto otázke záver, že bezodplatnosti zmluvy o
výpožičke neodporuje, ak si zmluvné strany v súvislosti s opotrebovaním vypožičanej veci dohodli určitú
náhradu (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28Cdo 2369/2003). Neskoršia rozhodovacia prax
odvolacieho súdu nepovažovala za prekážku priznania paušálnej náhrady cestovných nákladov ani to,

že žalovaný nie je vlastníkom predmetného motorového vozidla, nakoľko podľa zákona č. 283/2002 Z.
z. o cestovných náhradách vzniká zákonný paušálny nárok na náhrady bez ohľadu na to, či je použité
vlastné motorové vozidlo alebo prenajaté (R12/1990). Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade
s uvedenými právnymi závermi, a preto voči nim smerujúce odvolacie dôvody nie sú naplnené.

19. Rovnako nie je dôvodná odvolacia námietka žalovanej, že vozidlo použité žalobcom bolo v BSM
strán sporu, žalobca ho bez súhlasu žalovanej previedol na tretiu osobu, a teraz si ho od nej bezodplatne
požičiava. Žalobca tak podľa žalovanej konal v rozpore s dobrými mravmi, čo nemôže požívať právnu
ochranu. Žalovanou namietaný prevod vozidla bez jej súhlasu by zakladal neplatnosť takéhoto právneho
úkonu v zmysle § 145 ods. 1 OZ. Prostriedkom ochrany proti takémuto konaniu je námietka neplatnosti

v zmysle § 40a OZ a nie odopretie právnej ochrany pre nemravnosť, ako sa toho domáha žalovaná.

20. Čo sa týka námietky čestného vyhlásenia súčasného vlastníka vozidla, ktoré podľa žalovanej
nie je spôsobilé preukázať, že žalobca znáša náklady na vozidlo, k tejto otázke sa vyjadril odvolací
súd v nedávnom rozhodnutí sp. zn. 27Co 64/2025 zo dňa 16.07.2025, v ktorom uviedol: „...nárok na

náhradu nákladov za amortizáciu vozidla, by žalobca mal aj bez predloženého čestného prehlásenia,
ktoré je v tomto smere irelevantné, nakoľko už z obsahu zmluvy o výpožičke, konkrétne z článku
II. bod 5 vyplýva, že žalobca (vypožičiavateľ) je povinný chrániť motorové vozidlo pred poškodením,
stratou a zničením, čo pri dlhodobom vypožičiavaní motorového vozidla predpokladá aj prevádzkové
náklady spojené s udržaním riadneho technického stavu a mobility motorového vozidla. V okolnostiach

posudzovanejveciodvolacísúddodal,ževzhľadomnauzatvoreniezmluvyovýpožičkenadobuneurčitú
a vzhľadom na časové obdobie, od kedy žalobca motorové vozidlo užíva, nie je možné predpokladať, že
by žalobca ako vypožičiavateľ užíval vozidlo tak dlhé obdobie bez náhrady. V tomto smere ani obrana
žalovanej, ktorou napáda formu právneho úkonu čestného prehlásenia, nebola spôsobilá zvrátiť závery
súdu prvej inštancie týkajúce sa priznania výšky cestovných náhrad, a to z dôvodu, že predložené

čestné prehlásenie svojím obsahom nepredstavuje dodatok k uzatvorenej zmluve o výpožičke zo dňa
24.09.2021, ale dohodu o znášaní náhrad medzi žalobcom a požičiavateľom motorového vozidla, tzv.
špecifikáciu povinností vypožičiavateľa vo vzťahu k predmetu výpožičky.“ Odvolací súd sa aj v tejto
otázke v záujme právnej istoty stotožňuje s uvedeným názorom vyjadreným v jeho skoršom rozhodnutí
a odvolanie žalovanej ani v tejto časti nepovažuje za dôvodné.

21. Rovnako za nedôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalovanej založené na námietke, že
jej manželstvo so žalovaným stále trvá, v dôsledku čoho sa podľa žalovanej nejedná o škodu na
výlučnom majetku žalobcu a výdavky žalovaného na cestu mali byť hradené zo spoločných prostriedkov.
Aj k tejto otázke už odvolací súd zaujal stanovisko vo svojej skoršej rozhodovacej praxi a v už

zmienenom rozhodnutí sp. zn. 27Co 64/2025 zo dňa 16.07.2025 k tomu uviedol: „Do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka nepatrí vec bez ohľadu na svoju
hodnotu a je vo výlučnom vlastníctve toho manžela, ktorého osobným potrebám alebo výkonu povolania
slúži (porovnaj R 42/1972). Ide o vec, ktorá slúži výlučne iba jednému z manželov a súčasne neslúži aj
druhému manželovi, a to ani jeho osobnej potrebe, ani na výkon povolania, ani na jeho podnikanie a ani

na iný účel. V danom prípade však žalobca riadne preukázal uplatnenú škodu spočívajúcu v zbytočne
vynaložených nákladoch na cestu z bydliska žalobcu do miesta styku s maloletým, vzniknutú porušením
povinnosti žalovanej styk žalobcu so svojím synom umožniť a tiež syna na tento styk s otcom pripraviť,
pričom vypožičané motorové vozidlo, ktoré na túto cestu bolo účelne využité (zmluva o predaji vozidlaje platnou, v konaní nebol preukázaný opak a žalovaná daný právny úkon nenamietala a nedomáhala
sa ani relatívnej neplatnosti), slúži na osobnú potrebu žalobcu a z tohto dôvodu je vo svetle § 143
Občianskeho zákonníka vyňaté z režimu bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu. Odvolací súd

považoval pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu za významné, že podľa súdnej praxe najvyšších
súdnych autorít, do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatria plnenia vyplývajúce zo zmluvy
o výpožičke motorového vozidla uzatvorenej medzi žalobcom a požičiavateľom (porovnaj právne závery
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 113/1993 (R 71/1994)). Vzhľadom na vyššie
uvedené žalobcovi vznikla škoda výlučne v jeho majetkovej sfére a preto uplatňované nároky (zbytočne

vynaložené náklady žalobcu) nemôžu byť predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa
ust. § 143 Občianskeho zákonníka. Túto skutočnosť potvrdzuje nielen spôsob užívania dotknutej veci
(vypožičané motorové vozidlo) výlučne žalobcom, ale aj skutkový stav preukázaný v konaní, podľa
ktorého manželia dlhodobo nežijú v spoločnej domácnosti.“ Rovnako v tejto otázke sa odvolací súd
stotožňuje s uvedeným názorom vyjadreným v jeho skoršom rozhodnutí a odvolanie žalovanej ani v tejto
časti nepovažuje preto za dôvodné.

22. Vzhľadom na uvedené nebolo odvolanie žalovanej dôvodné ani len čiastočne a odvolací súd preto
napadnuté žalovanou napadnuté rozhodnutie vo vyhovujúcej časti potvrdil ako vecne správne.

23. Súd prvej inštancie však nerozhodol správne o trovách konania, keď ako neúspech žalobcu zohľadnil

zamietnutie žaloby v časti úroku z omeškania.

24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

25. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

26. Žalobca bol v konaní úspešný v celej istine a v časti úroku z omeškania za obdobie odo dňa
nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej, do zaplatenia. V časti uplatneného úroku z omeškania za
obdobie do doručenia žaloby žalovanej žalobca úspech nemal.

27. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1MCdo/1/2004
zo dňa 27.04.2004, v zmysle ktorého „Procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej
pohľadávky a jeho neúspech iba v časti príslušenstva žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania)
nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať "za neúspech

v pomerne nepatrnej časti" podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., ale za "čiastočný úspech" v
zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.“ K tomu odvolací súd uvádza, že v tam posudzovanom
prípade však bola zamietnutá žaloba v celom uplatnenom úroku z omeškania, ktorého výška po
vyčíslení v čase rozhodnutia konajúceho súdu predstavovala cca polovicu uplatnenej istiny a uvedené
rozhodnutie reflektovalo právnu úpravu trov konania podľa Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.),

ktorá bola účinná do 30.06.2016. Od 01.07.2016 je účinný Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý v
súvislosti s právnou úpravou pomerného delenia náhrady trov konania na rozdiel od §142 ods. 3 O.s.p.
už neobsahuje pojem „neúspech v pomerne nepatrnej časti“. Ústavný súd v náleze III. ÚS 475/2018
zo dňa 04.02.2021 uviedol, že „ Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola
snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od pravidla

pôvodne vyjadreného v paragrafe 142 ods. 3 O.s.p. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela
od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného
sporového poriadku nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky“.

28. V prejednávanej veci síce nejde o situáciu, kedy by výška plnenia závisela od znaleckého posudku
aleboúvahysúduajezrejmé,žežalobcamal neúspechvčastiuplatnenéhoúrokuzomeškania,pretoby
sa náhrada trov konania mala pomerne rozdeliť v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Napriek tomu odvolací súd
dospel k záveru, že v posudzovanej veci nie je namieste celkom bez výhradne aplikovať ust. §255 ods.
2 CSP a za použitia čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP sám „dotvoril“ právnu normu riadiac sa pritom

kritériom racionálneho zákonodarcu, podľa ktorej v prípade neúspechu strany sporu len v nepatrnej časti
možno jej priznať plnú náhradu trov konania. Z tohto dôvodu, a tiež s prihliadnutím na princíp právnej
istoty uzavrel, že žalobcovi, ktorý bol plne úspešný v predmetnom spore vo veci samej, pokiaľ ide o
istinu a časť úroku z omeškania až do zaplatenia istiny a neúspešný bol len v časti uplatneného úrokuza obdobie do doručenia žaloby žalovanej, patrí náhrada trov konania v plnej výške. Zohľadnil pritom aj
ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu v obdobných sporoch strán sporu.

29. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom
výroku potvrdil a vo výroku o trovách konania zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Strana má právo zvoliť si advokáta a má možnosť sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).