Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/132/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121301132
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6121301132.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne U. O., narodenej XX. L. XXXX, B. XX/XX, XXX XX
F., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Filip Balla s.r.o., Hlavná 15/24, 040 01 Košice - mestská
časť Staré Mesto, IČO: 56 101 716, proti žalovanej Z. B., narodenej X. R. XXXX, F. L. XXXX/X, XXX XX
F.E., zastúpenej advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, SNP 7, 091 01 Stropkov, o zaplatenie 848,01
eur, vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 1C/20/2021, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove zo 6. februára 2024 sp. zn. 3Co/49/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná m á proti žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník rozsudkom z 5. októbra 2022 č. k. 1C/20/2021-70 (ďalej aj „rozsudok okresného

súdu“ alebo „rozsudok súdu prvej inštancie“) zamietol žalobu (prvá výroková veta) a žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % (druhá výroková veta).

1.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou voči žalovanej
domáha vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 16. apríla 2019 do 16. apríla 2021, ktoré
mala žalovaná získať užívaním pozemku vo vlastníctve žalobkyne bez právneho dôvodu a bez platenia

nájomného.

1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 77 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 1 ods. 1, § 2 ods. 6, § 19 ods. 1, § 23 ods. 1, 5 zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov“) a konštatoval, že žalobu je nutné zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na

strane žalobkyne.

1.3. Z vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných
na LV č. XXXX, k. ú. F., a to pozemku parc. č. KNC č. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 3 617 m2 a pozemku parc. č. KNC č. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 294
m2. Na parcele č. CKN č. XXXX/XX sa nachádza bytový dom súp. č. XXXX, ktorého súčasťou je aj

byt č. X, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. F., ktorého výlučnou vlastníčkou je žalovaná, táto je zároveň
aj podielovou spoluvlastníčkou spoločných častí a zariadení bytového domu v podiele XXXX/XXXXX.
Na parcele CKN č. XXXX/XX je zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.
v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu. Žalobkyňa sa stala vlastníčkou
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v roku 2017 a výlučné vlastníctvo nehnuteľností nadobudla
na základe dohody o vyporiadaní BSM z 3. októbra 2019. Medzi stranami nebolo sporné, že parcela

CKN č. XXXX/XX obkolesuje parcelu CKN č. XXXX/XX, na ktorej je postavený bytový dom a uvedenýpozemok slúži ako prístupová komunikácia, zeleň, parkovacie miesta, ktoré sú v užívaní vlastníkov bytov
a nebytových priestorov.

1.4. Súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, vzniklo zákonné vecné bremeno k pozemku, z ktorého sú oprávnení všetci vlastníci bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome a ktoré sa vzťahuje nielen na pozemok zastavaný bytovým
domom (CKN č. XXXX/XX), ale aj na priľahlý pozemok (CKN č. XXXX/XX). Pozemok parc. č. XXXX/
XX posúdil ako priľahlý pozemok, ktorý s pozemkom zastavaným bytovým domom tvorí jeden funkčný

celok a slúži na zabezpečenie dostatočne kvalitného užívania jednotlivých bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome. Žalovaná, ako aj ostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome
nemajú reálnu možnosť dostať sa do vchodu bytového domu inak, než po uvedenej parcele a rovnako
to platí aj pre možnosť vjazdu do všetkých garáži predmetného bytového domu. Keďže žalobkyňa
vlastnícke právo k pozemkom pod bytovým domom i k pozemku parc. č. CKN XXXX/XX nadobudla v
čase, kedy už bolo na uvedených pozemkoch zo zákona zriadené vecné bremeno v prospech žalovanej

v zmysle § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, nemá nárok na finančnú
náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014. Nárok na finančnú náhradu je len jeden a má ho len ten
vlastník zaťaženého pozemku, ktorý ho vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v danom prípade v
čase účinnosti zákona o vlastníctve bytov k 1. septembru 1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti

už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom, a preto nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už
zaťaženého pozemku s už existujúcim vecným bremenom sa domáhal finančnej náhrady za jeho vznik.
Bolo vecou pôvodného vlastníka pozemku, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie. V
zápornom prípade nárok neprechádza na nového majiteľa, teda na žalobkyňu.

1.5. Naviac mal súd prvej inštancie za to, že s vlastníctvom bytov je nerozlučne spojené spoluvlastnícke
alebo iné spoločné právo k pozemkom, na ktorom je nehnuteľnosť postavená a z tohto dôvodu jednotliví
vlastnícibytovpredstavujúpodľa§77CSPnerozlučnéprocesnéspoločenstvo.Pokiaľsapretonakonaní
nezúčastnia všetci nerozluční spoluvlastníci, súd nemôže návrhu vyhovieť aj pre nedostatok vecnej
pasívnej legitimácie z hmotného práva.

1.6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne
rozsudkom zo 6. februára 2024 č. k. 3Co/49/2023-101 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (prvá

výroková veta) a priznal žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % (druhá výroková veta).

2.1. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

2.2. Odvolací súd na základe odvolacej námietky žalobkyne nevykonanie navrhnutých dôkazov súdom
prvej inštancie nevyhodnotil ako odňatie možnosti konať pred súdom, keď žalobkyňou označené dôkazy
v zhode so súdom prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonať s tým, že otázky, ktoré žalobkyňa
uvedenými návrhmi chcela vyriešiť, neboli pre posúdenie predmetnej veci potrebné.

2.3. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatoval správnosť záverov súdu prvej inštancie o charaktere
nehnuteľnosti, pozemku parc. č. XXXX/XX ako priľahlého pozemku. Vzhľadom na to mal za právne
udržateľný aj nadväzujúci právny záver o existencii zákonného vecného bremena vo vzťahu k tomuto
pozemkuvzmysle§23ods.1,5zákonaovlastníctvebytovanebytovýchpriestorov.Zuvedenéhopotom
vyplýva aj správnosť záveru súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne,

ktorý má svoju oporu aj v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 pod označením R 73/2016.

2.4. Záver o nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne z dôvodu, že právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov jej nepatrí,

podľa odvolacieho súdu zodpovedá obsahu, účelu a zmyslu zákonnej úpravy, ako aj ustálenej judikatúre.
Žalobkyňa závery vyplývajúce z judikatúry spochybnila už v rámci svojich vyjadrení v priebehu
prvoinštančného konania, ako aj v podanom odvolaní, a to tvrdením, že tieto sú v rozpore s čl. 20
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovore o ochrane ľudských práv azákladnýchslobôd.OdvolacísúdvtejtosúvislostipoukázalnaaktuálnurozhodovaciučinnosťÚstavného
súdu Slovenskej republiky, ktorý napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 654/2023 konštatoval, že „ Právne
závery vyslovené v R 73/2016 ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach posúdil ako ústavne

súladné (napr. II. ÚS 323/2017, III. ÚS 276/2021). Ani v tejto veci ústavný súd nevidel dôvod sa od týchto
rozhodnutí odchýliť.“ Z tohto dôvodu považoval námietky žalobkyne týkajúce sa nesprávneho právneho
posúdenia veci súdom prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu právneho režimu sporných pozemkov a
následného konštatovania absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne za nedôvodné. S poukazom
na túto skutočnosť nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími dôvodmi.

2.5. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 2 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP; navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie

odvolacieho súdu inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnila si nárok na
náhradu trov dovolacieho konania.

3.1. Dovolateľka uviedla, že odvolací súd postupoval nesprávne, keď nekriticky prebral argumentáciu
súdu prvej inštancie. V napadnutom rozsudku sa riadne nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou

sa odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) a e) CSP. Rozsudok odvolacieho súdu považuje
za arbitrárny, porušujúci právo na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, navrhnuté
žalobkyňou na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to výsluch žalovanej a nariadenie znaleckého
dokazovania. Zamietnutie návrhu na vykonanie výsluchu žalovanej bolo v rozpore so zákonom a nebolo
náležite odôvodnené. Poukázala na závery právnej doktríny, podľa ktorej súd jednoznačne pochybí, ak

zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia,
a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu,
čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesenie jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje
od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu (Molnár, P.: Civilný sporový poriadok, 1. vydanie,
Praha, C.H.Beck, 2016, s. 1240). Argumentácia odvolacieho súdu v odôvodnení rozsudku o tom, že

ňou navrhované dôkazy nepovažoval za potrebné vykonať, nakoľko podstatné pre vyriešenie veci bolo
právne posúdenie veci, čo súd prvej inštancie dostatočne a správne hodnotil aj bez výsluchu žalovanej
a nariadenia znaleckého dokazovania podľa § 207 CSP, neobstojí. Pre rozhodnutie vo veci mohlo
mať zásadný význam ozrejmenie skutkového tvrdenia, či žalovaná alebo ostatní vlastníci bytov na
spornej nehnuteľnosti parkujú svoje motorové vozidlá, či využívajú jej časť ako záhradky. Pokiaľ by sa

vykonanýmdokazovanímzistilo,žežalovanátentopozemokužívaajnaparkovaniemotorovýchvozidiel,
ako záhradku alebo inak, tieto spôsoby užívania presahujú rámec nevyhnutnosti v zmysle príslušných
ustanovení zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a žalovaná sa na úkor žalobkyne
bezdôvodne obohacuje. Odvolací súd sa s touto argumentáciou obsiahnutou v odvolaní vysporiadal
nesprávnym spôsobom, keď ignoroval fakt, že súd prvej inštancie nevykonanie výsluchu žalovanej

neodôvodnil. Z tohto dôvodu je rozsudok odvolacieho súdu arbitrárny. Procesnému právu účastníka
navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch a dôkazoch rozhodnúť, ale
tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo tak neurobil. Nevyhovenie dôkazného
návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Odvolací súd aj súd prvej inštancie nevykonaním
navrhnutých dôkazov bez dostatočného odôvodnenia porušili právo žalobkyne na spravodlivý proces

kvalifikovaným spôsobom.

3.2. Dovolateľka ďalej namietala nesprávny právny záver odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie
súdu prvej inštancie s tým, že jednotliví vlastníci bytov v bytovom dome, ktorý je postavený na pozemku
parc. č. XXXX/.XX vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, a ktorý je obkolesený pozemkom parc. č.

XXXX/.XX vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo podľa § 77
CSP. Právne postavenie vlastníkov bytov v bytovom dome nespĺňa zákonnú definíciu nerozlučného
spoločenstva; výrok o povinnosti žalovanej sa nemusí vzťahovať na ostatných vlastníkov bytov v
dotknutom bytovom dome a žalobkyňa sa môže rozhodnúť, voči ktorým subjektom svoje samostatné
hmotnoprávne nároky titulom bezdôvodného obohatenia uplatní. Konajúce súdy nesprávne stotožnili

obsah pojmu nerozlučné spojenie vlastníctva bytu so spoluvlastníctvom alebo iným spoločným právom
k pozemku použitého zákonodarcom v § 13 ods. 1 a § 23 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov s procesným inštitútom nerozlučného spoločenstva podľa § 77 CSP, ktoré má diametrálne
odlišný obsah.3.3.Vovecikonajúcesúdyvcelomrozsahuneprihliadalinazákladnéprincípyprávnehoštátuavýhradne
formalisticky pristúpili k údajnému naplneniu zákonných podmienok zákonného vecného bremena.

Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 38/1995 z 3. apríla
1996 a sp. zn. PL ÚS 4/2000 zo 4. júla 2000, podľa ktorých Národná rada Slovenskej republiky
nie je oprávnená priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. V dôsledku
predmetného vecného bremena zriadeného zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
žalobkyňa ako vlastníčka pozemkov nemôže s dotknutými nehnuteľnosťami voľne nakladať, užívať ich,

udržiavať ich, zabrániť znehodnoteniu alebo skaze, ani z nich nemôže mať primeraný výnos. Takýmto
vlastníkom ostáva iba holé vlastníctvo, vlastník je síce formálne evidovaný ako vlastník, ale nemôže
realizovať oprávnenia, ktoré sú obsahom vlastníckeho práva. Možnosť nakladania s nehnuteľnosťami
je taktiež značne obmedzená. Naproti tomu žalovaná ako vlastníčka bytov a nebytových priestorov
nachádzajúcich sa v bytovom dome je oprávnená bezodplatne užívať zákonné vecné bremeno zriadené
bytovým zákonom k nehnuteľnostiam. Tento stav má za následok skutočnosť, že vlastníci bytov a

nebytových priestorov nemajú žiadnu motiváciu ani záujem pristúpiť k vysporiadaniu vlastníckych práv k
pozemkom, na ktorých bytový dom stojí, pretože tieto pozemky užívajú de facto bezodplatne. Poukázala
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 388/2018 zo 16. októbra 2018 a
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/122/2019 z 25. novembra 2020.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol
a priznal jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4.1. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu považuje za dostatočne odôvodnený. V
napadnutom rozsudku sa súd jasne a zrozumiteľne vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami

žalobkyne a jednotlivé dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy. V dovolaní žalobkyne len opakuje svoju
argumentačnú názorovú líniu, s ktorou sa v posudzovanej právnej veci nižšie súdy nestotožnili, pričom
súdy oboch stupňov poskytli v tomto smere vyčerpávajúcu hmotnoprávnu argumentáciu. K námietke
žalobkyne, že rozsudok odvolacieho súdu je arbitrárny, uviedla, že súd prvého stupňa a rovnako aj
odvolací súd posúdili skutkový stav veci na základe platných právnych predpisov a ustálenej judikatúry.

Svoje rozsudky odôvodnili dostatočným a preskúmateľným spôsobom. V žiadnom prípade nie je možné
takéto výstižné a pomerne rozsiahle odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu považovať
za procesne arbitrárne, či formalistické, len z dôvodu, že právna argumentácia súdu nekorešponduje
s názorom dovolateľky.

4.2. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že vykonanie výsluchu žalovanej by mohlo mať pre rozhodnutie
vo veci zásadný význam. Žalovaná rozhodne poprela, že by na parc. č. XXXX/XX mala zriadenú
záhradku, a taktiež tvrdí, že tento pozemok nepoužíva ako súkromné parkovisko, keďže ani nevlastní
motorovévozidlo.Odvolacísúdsasnámietkounevykonanianavrhnutýchdôkazovdôslednevysporiadal
a vec správne posúdil. Ak súd nevykonal všetky žalobkyňou navrhované dôkazy, nejde o vadu konania

podľa § 420 písm. f) CSP, pretože to neznamená, že by strana sporu - žalobkyňa bola vylúčená z
možnosti uplatniť svoje procesné práva v dôsledku nesprávneho postupu súdu. K tomu poukázala na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2012 sp. zn. 6Cdo/51/2012.

4.3. Okrem procesnej neprípustnosti dovolania žalobkyne ho mala i za materiálne nedôvodné. V

predmetnomsporevzniklaotázka,čiparc.č.XXXX/XXjepriľahlýmpozemkomkparc.č.XXXX/XX,ktorá
je zastavaná bytovým domom. Je nepochybné, že parc. č. XXXX/XX obklopuje po celom obvode stavbu
bytového domu a jedine prechodom cez predmetnú parcelu sa žalovaná môže dostať do bytového domu
a k verejnej miestnej komunikácii. Poukázala na § 23 ods. 1 a ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov i odbornú teóriu a uviedla, že z pravidiel formálnej logiky jednoznačne vyplýva,

že parc. č. XXXX/XX je priľahlým pozemkom k parc. č. XXXX/XX, ktorá je zastavaná bytovým domom
a s bytovým domom tvorí funkčný celok, pričom slúži k zabezpečeniu užívania jednotlivých bytov, či
nebytových priestorov v bytovom dome. Z uvedeného dôvodu nie je na mieste polemika o existencii či
neexistencii zákonného vecného bremena vo vzťahu k parc. č. XXXX/XX. Žalobkyni neprislúcha právo
na náhradu za zákonné vecné bremeno. Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa

§ 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniklo jednorazovo pre toho, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku k dátumu účinnosti tohto zákona, teda 1. septembra 1993. Toto právo
nevzniká pre ďalších vlastníkov, ktorí nadobudli pozemok neskôr. Rovnaký právny záver vyplýva aj zjudikátu R 73/2016. Žalobkyňa teda nie je nositeľkou subjektívneho práva, ktorého sa v konaní domáha,
čo znamená, že jej chýba aktívna vecná legitimácia.

4.4. Žalovaná sa plne stotožňuje aj so závermi prvostupňového a aj odvolacieho súdu o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie v zmysle § 77 CSP.

4.5. Podľa žalovanej dovolateľka neuviedla žiadne skutočnosti, resp. taký nesprávny procesný postup
súdov nižších inštancií, ktorým by došlo k znemožneniu realizácie jej procesných práv, čím by došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť.

6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných
prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne
skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,

za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno
interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013,
1Cdo/348/2013 a 3Cdo/357/2016).

7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle

§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. K posúdeniu

dôvodnosti dovolania môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

8. Dovolateľka uplatnila dovolací dôvod výlučne podľa § 420 písm. f) CSP.

9. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP, na ktoré dovolateľka odkazovala v dovolaní, zakladá prípustnosť
a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho
procesného postupu súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Podporušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci
predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale
aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv

garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.

13. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď sp. zn.

3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017 a 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či v konaní
došlo k vade zmätočnosti namietanej dovolateľkou.

14. Dovolateľka poukazovala na skutočnosť, že konanie je postihnuté vadou konania v zmysle
ustanovenia § 420 písm. f) CSP, keď odvolací súd ignoroval skutočnosť, že súd prvej inštancie
nedôvodne zamietol jej návrh na vykonanie dokazovania za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností

(výsluch žalovanej a nariadenie znaleckého dokazovania), zamietnutie návrhu na vykonanie výsluchu
žalovanej nebolo súdom prvej inštancie odôvodnené, pričom odvolací súd taktiež nevykonanie týchto
dôkazov dostatočne neodôvodnil. Z tohto dôvodu považovala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za
nepreskúmateľný a arbitrárny, porušujúci jej právo na spravodlivý proces. Namietala i nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom.

15. K arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorú dovolateľka v súvislosti s nevykonaním ňou
navrhnutýchdôkazovnamietala,ÚstavnýsúdSlovenskejrepubliky(ďalejlen„ústavnýsúd“)voviacerých
svojichrozhodnutiach,napr.vuznesenísp.zn.III.ÚS44/2022z27.januára2022uviedol,žearbitrárnosť
sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným

porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,
hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom
pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu
neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012).

16. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní (rovnako aj v odvolaní) namietala nesprávny procesný postup
odvolacieho súdu (aj okresného súdu) a tvrdila, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo
nevykonaním ňou navrhnutých dôkazov - výsluch žalovanej a nariadenie znaleckého dokazovania
(bod 3.1. tohto rozhodnutia), dovolací súd zo spisu zistil, že žalobkyňa navrhla vykonanie dôkazu -
výsluchu žalovanej na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 5. októbra 2022 v súvislosti s námietkami,

ktoré boli vznesené žalovanou v konaní, s odkazom na svoje písomné vyjadrenie z 22. októbra 2021.
Zároveň navrhla nariadiť znalecké dokazovanie na exaktné preukázanie výšky nárokov uplatňovaných
žalobkyňou. Súd prvej inštancie žalobu zamietol primárne z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobkyne, keď na základe medzi stranami nesporného skutkového stavu (body 10. až 14.
rozsudku súdu prvej inštancie) mal za to, že parc. č. XXXX/XX predstavuje „priľahlý pozemok, pretože

žalovaná, ale ani ostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome súp. č. XXXX nemajú
reálnu možnosť sa dostať do vchodu bytového domu inak, než po predmetnej parcele C-KN č. XXXX/.XX
a rovnako to platí aj pre možnosť vjazdu do všetkých garáži predmetného bytového domu. Skutkovo
teda parcela C-KN č. XXXX/XX spĺňa definičné kritériá priľahlého pozemku v celom rozsahu.“ Keďže
žalobkyňa vlastnícke právo k predmetnému pozemku nadobudla v čase, kedy bolo na parcelách C-KN

č. XXXX/XX a č. XXXX/XX zo zákona zriadené vecné bremeno v prospech žalovanej, a teda k vzniku
vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov došlo v čase,
kedy žalobkyňa nebola vlastníčkou predmetných parciel, konštatoval, že žalobkyňa v tomto konaní nie je
aktívne vecne legitimovaná. V bode 39. rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že „...V prípade nedostatku
vecnej legitimácie v konaní nie je potrebné, účelné, a teda ani hospodárne zaoberať sa meritom veci

vykonávať ďalšie dokazovanie. Nedostatok vecnej legitimácie vedie vždy bez ďalšieho k meritórnemu
zamietnutiu žaloby.“ Dovolací súd poukazuje na bod 13. odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu,
v ktorom krajský súd uviedol: „K odvolacej námietke o nevykonaní navrhnutých dôkazov odvolací
súd uvádza, že nevykonanie navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie, odvolací súd nehodnotí
ako odňatie možnosti konať pred súdom. Vo všeobecnosti pod odňatím možností konať pred súdom

treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom
občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú, za účelom zabezpečenia spravodlivej
ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde vždy aj
vtedy, ak hrubé vady v postupe prvoinštančného súdu spôsobili, že strane sporu bola odňatá reálna aefektívna možnosť konať pred súdom. Prvoradou povinnosťou súdu je totiž zabezpečiť svojou činnosťou
výkon spravodlivosti. Navrhované dôkazy žalobkyňou odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie
nepovažoval za potrebné vykonať, nakoľko podstatné pre vyriešenie predmetnej veci bolo právne

posúdenie veci, čo súd prvej inštancie dostatočne a správne hodnotil aj bez výsluchu žalovanej a
nariadenia znaleckého dokazovania podľa § 207 CSP. Otázky, ktoré žalobkyňa uvedenými návrhmi
chcela vyriešiť, neboli pre posúdenie predmetnej veci potrebné z nižšie uvedených dôvodov.“ V bode
21. napadnutého rozsudku odvolací súd ďalej vo vzťahu k skutkovému stavu zistenému dokazovaním
vykonaným súdom prvej inštancie uviedol: ...„Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou, aj z jej

tvrdení nerozporovaných žalovanou nepochybne vyplýva, že pozemok C KN č. XXXX/XX je zastavaný
bytovým domom a vo vzťahu k tomuto pozemku je aj zapísané v katastri nehnuteľností zákonné vecné
bremeno v prospech vlastníkov stavby podľa § 23 ods. 5 ZoVB. Parcela C KN XXXX/XX obklopuje po
celom obvode stavbu bytového domu so súp. č. XXXX a jedine cez tento pozemok je zabezpečený vstup
do bytového domu, ako aj prístup k jednotlivým garážam umiestneným v bytovom dome, pričom jedine
prechodom resp. prejazdom cez pozemok vo výlučnom vlastníctve žalobkyne má možnosť žalovaná

dostať sa k verejnej miestnej komunikácii. Tieto skutočnosti taktiež neboli medzi stranami sporné. Za
tohto skutkového stavu je preto aj podľa odvolacieho súdu dôvodné považovať parcelu C KN č. XXXX/
XX za priľahlý pozemok. Tento záver je možné oprieť o závery právnej doktríny, či už tie, ktoré boli
citované už v rozsudku súdu prvej inštancie, alebo aj o zdroje novšieho dáta.“....

16.1. Dovolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, podľa ktorej je ustálený názor, že
nedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porovnaj sp.
zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017 a
8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd,

nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017 a III. ÚS 40/2020).

16.2. Najvyšší súd tiež pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa týka žaloba, v sebe
obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom sporovom konaní
viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované
dôkazy. Súdy nižšej inštancie neboli povinné vykonať všetky navrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o
tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patri výlučne súdu, a nie stranám (§ 185 ods. 1 CSP). Ak sa súd
rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo

nadbytočné) alebo vykoná iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať
za vadu zmätočnosti (viď R 125/1999). Procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá
povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo
svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil.

16.3. Napokon dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie
nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať
nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení
už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od
súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie,

je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum
skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri

procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018).

16.4. V rámci tejto kontroly dovolací súd má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.16.5. V prípade, ak súd nevykoná určitý, stranou sporu navrhnutý dôkaz, uvedený stav môže potom
navodzovať možnú existenciu tzv. opomenutého dôkazu. Podľa doktríny opomenutých dôkazov je
opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého vykonanie má pre rozhodnutie vo veci zásadný význam,

avšak vo veci konajúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia nezrealizuje, prípadne jeho
vykonanie opomenie bez akéhokoľvek odôvodnenia.

16.6. V predmetnom spore však takýto stav nenastal. Súdy nižšej inštancie nevykonanie ďalšieho
dokazovania, a to výsluchom žalovanej a vykonaním znaleckého dokazovania za účelom zistenia výšky

nároku žalobkyne, odôvodnili tzv. bezvýznamnosťou vykonania označených dôkazov pre rozhodnutie
v tomto spore vzhľadom na to, že medzi stranami nebolo sporné, že parc. č. XXXX/XX obklopuje po
celom obvode stavbu bytového domu a výlučne cez tento pozemok je zabezpečený vstup do bytového
domu, ako aj prístup k jednotlivým garážam umiestneným v bytovom dome a výlučne prechodom resp.
prejazdom cez tento pozemok má možnosť žalovaná dostať sa k verejnej miestnej komunikácii, na
ktorom nespornom skutkovom zistení založili svoj právny názor o tom, že parc. č. XXXX/XX predstavuje

tzv. priľahlý pozemok v zmysle § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a na
tomto základe následne dospeli k právnemu záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne
v konaní. Dovolací súd poznamenáva, že žalobkyňa návrh na výsluch žalovanej v konaní pred súdom
prvej inštancie ani podrobnejšie neodôvodnila; to že dôkaz navrhuje vykonať za účelom preukázania
skutkového tvrdenia, že žalovaná a ostatní vlastníci bytov na spornej nehnuteľnosti parkujú svoje

motorové vozidlá, či využívajú jej časť ako záhradky, uviedla žalobkyňa prvýkrát až v odvolaní. Uvedené
podľa názoru dovolacieho súdu nedáva podklad pre záver, že by súdy nižších inštancií nevykonaním
žalobkyňou navrhnutého dôkazu, či nedostatočným odôvodnením jeho nevykonania bez racionálneho
uváženia s ohľadom na priebeh konania a stav dokazovania založili procesnú vadu zmätočnosti, či
arbitrárnosti rozhodnutia v zmysle § 420 písm. f) CSP.

16.7. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) je jednoznačné, že ide o prípad subjektívnej nespokojnosti
dovolateľky s tým, ako sa s jej námietkami a argumentáciou vysporiadal súd prvej inštancie i odvolací
súd. Zjavnou snahou dovolateľky bolo uplatniť vady konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, pretože závery
odvolacieho súdu nebola ochotná prijať za správne.

17. Dovolacie námietky žalobkyne smerujú aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím
súdom. Nesprávne právne posúdenie predstavuje v zmysle § 432 ods. 1 a 2 CSP relevantný spôsob
vymedzeniadovolaniaprípustnéhopodľaustanovenia§421CSP,nesprávnymprávnymposúdenímveci
všaknemožnoodôvodniťdovolanieprípustnépodľa§420CSP.Nesprávneprávneposúdenienezakladá

vadu zmätočnosti (viď R 24/2017). Z tohto dôvodu dovolací súd konštatuje, že ani v tejto časti nie je
dovolací dôvod odôvodnený v súlade s ustanovením § 431 ods. 2 CSP.

18. Dovolateľka v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu § 420 písm. f) CSP ďalej namietala posúdenie
veci odvolacím súdom nesprávnym procesnoprávnym názorom, že jednotliví vlastníci bytov v bytovom

dome, tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo podľa § 77 CSP.

18.1. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie založil
len a výlučne na závere o zistenom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. V bode 24.
napadnutého rozsudku uzavrel: „Tento záver odvolacieho súdu ohľadom absencie aktívnej legitimácie

žalobkyne je rozhodujúci na konštatovanie správnosti výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie.“ V bode
25. napadnutého rozsudku konštatoval, že „S poukazom na túto skutočnosť, ktorá samostatne postačuje
na potvrdenie vecne správneho výroku súdu prvej inštancie odvolací nepovažoval za dôvodné sa
zaoberať ostatnými odvolacími dôvodmi.“

18.2. Keďže na závere o nedôvodnosti žaloby pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane
žalovanej odvolací súd svoje rozhodnutie vôbec nezaložil, a tento záver založil len a výlučne na
konštatovaní nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne, táto dovolacia námietka
žalobkyne je neopodstatnená.

19. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzavrel, že také pochybenia súdov v procese dokazovania,
ktoré by znemožnili žalobkyni uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP z obsahu spisu vrátane rozsudkovsúdov nižšej inštancie nevyplýva, preto dovolanie žalobkyne ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP
odmietol.

20. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči
žalobkyni v súlade so zásadou úspechu vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady
trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.