Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. február 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/91/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823219208
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3823219208.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu A. B. C. a sudkýň A. D. E. a A. F. G.
v spore žalobcu A. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., J. K. XXX/X proti žalovanému Slovenská televízia a
rozhlas, so sídlom Bratislava – Mestská časť Karlova Ves, Mlynská dolina, IČO 56 398 255, o vzájomnej
žalobe žalobcu o zaplatenie 167,04 eur a o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 7C/45/2023-97 zo dňa 25. júla 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že vzájomnú žalobu žalobcu o
zaplatenie 167,04 eur zamieta (výrok I.), vzájomnú žalobu žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000
eur zamieta (výrok II.) a žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva (výrok
III.). Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, § 100 ods. 1 veta

druhá a tretia, § 420 ods. 1, ods. 3, § 424, § 451 ods. 1, ods. 2, § 489 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 30 ods. 1, § 34, čl. V. zákona č. 157/2024 Z.
z. o Slovenskej televízii a rozhlase, § 1, § 2, § 3 prvá časť vety, § 4 ods. 1, § 6 ods. 1 veta prvá, § 7
ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 9 ods. 1 veta prvá a prvá časť druhej vety, ods. 6, ods. 7 zákona č. 340/2012
Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v znení účinnom od
01.01.2020 do 01.01.2023, § 3 písm. b) bod 9, § 34 ods. 7 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike v znení

účinnom od 01.01.2020 do 01.01.2023, § 3 ods. 3 písm. a), písm. b), § 8 ods. 1 písm.
a), písm. o) zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska v znení účinnom od 01.01.2020
do 01.01.2023, § 1, § 2 ods. 1, § 3, § 4 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1 písm. g), písm. h), písm. n), ods. 2 písm.
f), § 14a ods. 1, ods. 2 veta prvá, § 16 ods. 3 písm. a), písm. b), písm. k), § 64 ods. 1 zákona
č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení účinnom od 01.01.2020 do 31.07.2022,
§ 1 písm. a) bod 1., písm. c), § 15 ods. 1, ods. 4, § 25, § 109 ods. 2 veta prvá, ods. 3, § 134 zákona č.
264/2022 Z. z. o mediálnych službách v znení účinnom od 01.08.2022 do 01.01.2023, § 1, § 2 ods. 15

zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, čl. 1, § 131, § 137, § 150 ods. 2, § 185 ods. 2, § 255 ods. 1,
ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, ods.
2, ods. 3, ods. 4, čl. 20 ods. 1 veta prvá, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že Rozhlas a televízia Slovenska,
Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO 47 232 480, ako žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde

Prievidzapodsp.zn.10C/48/2022protiA.H.,nar.XX.XX.XXXXakožalovanému,sadomáhalzaplatenia
sumy 72,68 eur (z toho istina 55,68 eur a pokuta 17 eur) a úhrady poštových sadzieb spojených
s vymáhaním vo výške 2,10 eur. A. H., ako žalovaný z konania č. 10C/48/2022, svojím dispozičnýmúkonom, a to vzájomnou žalobou si proti Rozhlasu a televízii Slovenska, ako žalobcovi z uvedeného
konania, uplatnil nárok o zaplatenie sumy 167,04 eur (koncesionársky poplatok 4,64
eur x 36) titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Nasledujúcim podaním si žalovaný A. H. uplatnil aj

nemajetkovú ujmu 10.000 eur za to, že ho žalobca Rozhlas a televízia Slovenska neoprávnene obvinil.
Žalobca Rozhlas a televízia Slovenska k vzájomnej žalobe uviedol, že žalovaný A. H.
bol odberateľom elektrickej energie, spĺňal definíciu platiteľa podľa § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.
z. a bol povinný platiť úhradu za služby verejnosti poskytovanú Rozhlasom a televíziou Slovenska. Z
tohto dôvodu si svoj nárok proti nemu uplatnil podľa uvedeného zákona. Postupoval pritom na základe

platných právnych predpisov Slovenskej republiky, pričom jeho postup v konaní nebol v rozpore s
dobrýmimravmi.NáslednenazákladeuplatnenejnámietkypremlčaniazostranyžalovanéhoA.H.zobral
žalobca Rozhlas a televízia Slovenska žalobu v celom rozsahu späť. Okresný súd Prievidza
uznesením, č.k. 10C/48/2022-103 zo dňa 30.06.2023 konanie o zaplatenie sumy 72,68 eur, o úhradu
poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 2,10 eur, zastavil (I. výrok), vzájomnú žalobu
žalovaného o zaplatenie 167,04 eur a o zaplatenie nemajetkovej ujmy 10.000 eur vylúčil na

samostatné konanie (III. výrok). Uznesenie Okresného súdu Prievidza, č.k.
10C/48/2022-103 zo dňa 30.06.2023 nadobudlo v III. výroku právoplatnosť dňa 21.07.2023. Vzájomnej
žalobe o zaplatenie 167,04 eur a o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur bola pridelená
spisová značka 7C/45/2023. Pre účely konania vedeného pod sp. zn. 7C/45/2023
bol už A. H. označený ako žalobca a Rozhlas a televízia Slovenska ako žalovaný.

3. Žalobca A. H. (v aktuálne preskúmavanom konaní ďalej už len ako „žalobca“) uviedol, že od
začiatku pandémie žalovaný Rozhlas a televízia Slovenska (právny predchodca žalovaného v aktuálne
preskúmavanom konaní, pozn. odvolacieho súdu) zavádzal ohľadom Covid-19. Podľa odborného
posudku I. L. D. M., N. nešlo o žiadne nebezpečné ochorenie. Vyhlášky vydávané Úradom verejného

zdravotníctva Slovenskej republiky boli v rozpore s ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktorými je
Slovenská republika viazaná. Žalovaný stále dookola pritom propagoval vyhlášky, ktoré porušovali
základné ľudské práva a slobody. Šíril poplašné správy ohľadom ochorenia Covid-19. Informoval, že
ľudia zomreli na Covid-19, pritom je ale rozdiel zomrieť na niečo alebo s niečím. Šírenie poplašnej správy
majú však na starosti orgány činné v trestnom konaní. V každých správach žalovaný falošne informoval

ohľadom tohto ochorenia. V dôsledku týchto klamlivých informácií mal problémy pri nakupovaní,
návšteve banky, lekára, návšteve úradu. Podal oznámenie na Generálnu prokuratúru Slovenskej
republiky, ktorá nekoná. Nútiť do prekrývania úst a nosa je vlastne nasadenie náhubku a testovanie
poslušnosti ľudí. Návšteva Poštovej banky, a.s. (365.bank, a.s.) vyústila až k tomu, že bola na neho
podaná obžaloba za prečin útoku na verejného činiteľa (konanie vedené pod č. 1T/32/2021). Stalo sa

to dňa 02.10.2020. V právomoci Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky vydávať vyhlášky pritom bolo až od 08.10.2020, kedy došlo k zmene zákona č. 355/2007 Z. z.
Avšak jeho vyhlášky stále neboli všeobecnými záväznými predpismi. Medze základných práv a slobôd
možno za podmienok ustanovených Listinou základných práv a slobôd upraviť iba
zákonom. Policajti mu tiež bránili nakúpiť si, ďalej ho vyniesli z pošty, z okresného úradu, a to len preto,

lebo odmietol použiť ochranu na prekrytie horných dýchacích ciest. O tejto povinnosti stále informoval
žalovaný, a to napriek tomu, že to bolo v rozpore so zákonmi a dobrými mravmi. Dokonca aj lekár mu
dal výpoveď z dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, lebo nepoužil náhubok.

4. Okresný súd Prievidza uznesením, č.k. 7C/45/2023-30 zo dňa 21.11.2023 pripustil zmenu - rozšírenie

vzájomnej žaloby žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur.

5. Právny predchodca žalovaného nárok žalobcu o zaplatenie 167,04 eur a o náhradu nemajetkovej
ujmy 10.000 eur neuznal v celom rozsahu, nakoľko je nedôvodný, jeho argumenty sú neopodstatnené
bez akéhokoľvek právneho základu, v rozpore s realitou.

6. Okresný súd Prievidza uznesením, č.k. 7C/45/2023-95 zo dňa 25.06.2025 rozhodol, že
pokračuje v konaní s právnym nástupcom žalovaného Rozhlas a televízia Slovenska, so
sídlom Mlynská dolina, Bratislava, IČO 47 232 480, a to so Slovenskou televíziou a
rozhlasom, so sídlom Mlynská dolina, Bratislava - mestská časť Karlova Ves, IČO 56 398 255 (ďalej

už len ako „žalovaný“).

7. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca vzájomnú žalobu o zaplatenie
sumy 167,04 eur odôvodnil tým, že v období od 01.01.2020 do 01.01.2023 právnemu predchodcovižalovaného platil úhradu za služby verejnosti: 36 krát po 4,64 eur. Programové služby verejnosti v oblasti
televízneho a rozhlasového vysielania však od roku 2016 nevyužíva.
Rozhlas a televízia Slovenska porušil svoje povinnosti vyplývajúce z § 3 ods. 3 písm. a), písm. b)

zákona č. 532/2010 Z. z., neinformoval pravdivo a objektívne o ochorení Covid-19, a to o počte
osôb, ktoré zomreli výlučne na uvedené ochorenie, o Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, že
karanténne opatrenia boli v rozpore s ústavou, že ochranné rúška a respirátory nezabraňujú
šíreniu ochorenia Covid-19, o tom, že podľa stanoviska Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
zo dňa 29.09.2020 v právomoci Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nie je vydávať

vyhlášky, že vyhláškami nie je možné obmedziť základné ľudské práva a slobody. Namietal, že právny
predchodca žalovaného do predvolebných besied nepozýval niektorých kandidátov do samosprávnych
orgánov.Platenieúhradyzaslužbyverejnostivobdobíod01.01.2020do01.01.2023bolopretovrozpore
s dobrými mravmi. Žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, úhradu za služby verejnosti prijímal
bez právneho dôvodu.

8. Súd prvej inštancie uviedol, že Občiansky zákonník v ustanovení § 489 uvádza jednotlivé právne
dôvody, na základe ktorých dochádza k vzniku záväzkového právneho vzťahu. Dôvodom pre vznik
záväzku môže byť aj spôsobenie škody (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka) a vznik bezdôvodného
obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka zakladá
všeobecnú klauzulu zodpovednosti za škodu, ktorá sa uplatní všade tam, kde

nejde o osobitnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu (§ 420a a nasl. Občianskeho
zákonníka). Základnou premisou ustanovenia § 424 Občianskeho zákonníka je zákaz protiprávneho
konania proti dobrým mravom. Tento zákaz možno vyvodiť z ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ďalej konštatoval, že zodpovednosť za úmyselné konanie
proti dobrým mravom zahŕňa prípady konania neupraveného právom, ako aj prípady oprávneného

výkonu práva, ktorý smeruje k poškodeniu iného, neodporuje síce priamo zákonu a nedosahuje intenzitu
protiprávnosti, ale je v rozpore s dobrými mravmi. Základnou podmienkou tejto skutkovej podstaty
zodpovednosti je úmysel (priamy alebo nepriamy) škodcu spôsobiť škodu inému. Zavinenie škodcu sa
neprezumuje a dôkazné bremeno v spore spočíva na poškodenom. Za dobré mravy treba
považovaťsúhrnspoločenských,kultúrnychamravnýchnoriem,ktorévhistorickomvývojiosvedčujúistú

nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide
teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je veľakrát
zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými
morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Dobré mravy sú totiž meradlom hodnotenia konkrétnej
situácie, odpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami

morálky demokratickej spoločnosti (porovnaj s. 135 č. 5/2004 Zo súdnej praxe).

9. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným
záväzkovým právnym vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo
na základe určitej právnej skutočnosti. Na základe tohto právneho vzťahu vzniká právo požadovať

poskytnuté plnenie naspäť a povinnosť takéto plnenie vrátiť. To, či v danom prípade bolo plnenie
bezdôvodné, závisí od posúdenia všetkých okolností, za ktorých došlo k plneniu.
Predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia preukazuje v súdnom konaní ten,
kto sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Pretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou
nároku, ako ju prezentuje žalobca, nie je rozhodujúce, či uplatnený nárok označuje ako nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ale rozhodujúce sú skutkové tvrdenia, ktorými svoj nárok odôvodňuje.

10. Z ustanovení zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a
televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zrušený s účinnosťou
od 01.07.2024) vyplýva, že predmetom jeho úpravy bolo platenie, vyberanie a vymáhanie

úhrady za služby verejnosti poskytované právnym predchodcom žalovaného Rozhlasom a televíziou
Slovenska v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania (ďalej len „úhrada“) ako hlavného zdroja
financovania verejnoprávneho vysielania v Slovenskej republike. Úhrada vytvárala na princípe solidarity
priamy vzťah medzi verejnoprávnym vysielateľom a verejnosťou. Pri systéme financovania verejnej
služby v oblasti vysielania prostredníctvom verejnej platby bola špecifikovaná osoba platiteľa, ktorá

bola súčasťou verejnosti a zároveň subjektom práva. Povinnosť platiť úhradu mala fyzická osoba, ktorú
evidoval dodávateľ elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľa elektriny
v domácnosti v odbernom mieste pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome. Pre
vznik povinnosti platiť úhradu bolo relevantné, či bola konkrétna fyzická osoba evidovaná v uvedenejevidencii ako odberateľ elektriny v domácnosti. Kontrolu platenia úhrady vykonával vyberateľ úhrady.
Platiteľ úhrady bol povinný písomne oznamovať a preukazovať vyberateľovi úhrady vznik, zmenu alebo
zánik povinnosti platiť úhradu.

11. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je od
24.05.2011 evidovaný dodávateľom elektriny (SPP, a.s.) v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti
ako odberateľ elektriny v domácnosti pre spotrebu v byte v odbernom mieste: J. K. X, I.,
pod VS: XXXXXXXXXX, EIC: XXXXXXXXXXXXXXXX, že v žalovanom období (za mesiac január 2020

až december 2022) zaplatil vyberateľovi úhrady Rozhlasu a televízii Slovenska
úhradu za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska vo výške 4,64 eur za každý
mesiac (36 krát 4,64 eur). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
vznikne pri splnení týchto predpokladov: a) vznik bezdôvodného obohatenia objektívne merateľného v
peňažných jednotkách na strane povinného (obohateného), b) k získaniu majetkového prospechu na
strane obohateného došlo na základe právnych skutočností, ktoré sú výslovne uvedené v zákone (§

451 Občianskeho zákonníka), c) vznik majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, ktorá
postihuje oprávneného, pričom táto majetková ujma zodpovedá bezdôvodnému obohateniu na strane
obohateného. O prvý konkrétny prípad bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka ide vtedy, ak sa niekomu poskytlo plnenie bez právneho dôvodu. K plneniu bez právneho
dôvodu dochádza tým, že jedna zo strán dostala majetkové hodnoty plnením, na ktoré v dobe jeho

poskytnutia neexistoval žiadny právom stanovený dôvod (takým dôvodom môže byť napr.
dohoda strán, povinnosť vyplývajúca zo zákona, či z právnej skutočnosti a podobne). Samotné plnenie
môže spočívať i v tom, že sa poskytne nejaká vec (finančné prostriedky) bez toho, aby
na to existoval právny titul. Žalobca v žalovanom období (mesiac január 2020 až december
2022) spĺňal definíciu platiteľa úhrady podľa § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z., preto

bol povinný platiť úhradu za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti
rozhlasového a televízneho vysielania. Právny vzťah medzi ním a Rozhlasom
a televíziou Slovenska, ktorého právnym nástupcom je Slovenská televízia a
rozhlas, bol v uvedenom období založený zákonom (č. 340/2012 Z. z.). Právny predchodca žalovaného
nedostalvžalovanomobdobímajetkovéhodnotyplnením,naktorébyvdobeichposkytnutianeexistoval

žiadny právom stanovený dôvod. Žalobca nemôže požadovať vrátenie plnenia (sumy 167,04 eur) od
žalovaného, pretože právny dôvod na platenie úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a
televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania existoval (zákonný titul). Druhý
konkrétny prípad bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka je plnenie z
neplatného právneho úkonu. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu je vznik bezdôvodného

obohatenia založený na tom, že právny úkon, na základe ktorého došlo k plneniu, je neplatný. Na rozdiel
od prípadu, keď právny dôvod na plnenie vôbec neexistoval, o prípad plnenia z neplatného právneho
úkonu ide vtedy, ak právny úkon, zakladajúci právo na plnenie, síce existoval, ale je neplatný.
Na posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho
úkonu má otázka platnosti zmluvy význam len vtedy, ak bolo plnenie na základe zmluvy skutočne

poskytnuté. Pokiaľ však poskytnutým plnením nebolo plnenie záväzku zo zmluvy, nemôže ísť o plnenie
prijaté na základe neplatného právneho úkonu. Právny vzťah medzi žalobcom a Rozhlasom
a televíziou Slovenska bol založený zákonom (č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby
verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
a nie zmluvným dojednaním (zákonodarca nezvolil zmluvný systém). Poskytnutým plnením žalobcu v

mesiaci január 2020 až december 2022 vo výške 167,04 eur právnemu predchodcovi žalovaného nebolo
plneniezáväzkuzozmluvy,pretonemôžeísť oplnenieprijaténazákladeneplatnéhoprávneho
úkonu. Tretí konkrétny prípad bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka
spočíva v tom, že právny dôvod, na základe ktorého sa poskytlo plnenie, dodatočne odpadol.
Ide o skutkovú podstatu, keď je v dobe plnenia právny dôvod daný, ale tento následne, v

dôsledkuprávnejskutočnosti,stratísvojeprávneúčinky.Platiteľúhradyzaslužbyverejnostiposkytované
Rozhlasom a televíziou Slovenska bol povinný písomne oznamovať a preukazovať vyberateľovi úhrady
nielen vznik, zmenu, ale aj zánik povinnosti platiť úhradu (§ 9 ods. 6 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.
z.). Zákon pritom explicitne vymedzoval, aké údaje muselo obsahovať písomné oznámenie platiteľa (§
9 ods. 7 zákona č. 340/2012 Z. z.). Vyberateľ úhrady bol povinný vrátiť úhradu alebo jej časť zaplatenú

bez právneho dôvodu platiteľovi do 60 dní odo dňa, keď zistil túto skutočnosť, alebo do 60 dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti platiteľa o vrátenie úhrady alebo jej časti, pričom prílohou žiadosti mali byť
aj doklady preukazujúce vznik nároku na vrátenie úhrady alebo jej časti (§ 7 ods. 4 zákona
č. 340/2012 Z. z.). V žalovanom období žalobca neukončil právny vzťah zo zmluvy o dodávke elektriny vodbernommieste J.K.X,I.,prektorébolevidovanýdodávateľomelektrinyakoodberateľ
elektriny v domácnosti, preto nebol povinný písomne oznámiť vyberateľovi úhrady túto skutočnosť.
V období za mesiac január 2020 až december 2022 žalobca spĺňal definíciu platiteľa úhrady podľa §

3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z., preto bol povinný platiť úhradu za služby verejnosti poskytované
Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania. Tento dôvod nestratil
svoje právne účinky. Na poslednom mieste uvádza ustanovenie § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka
ako dôvod vzniku bezdôvodného obohatenia majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa
súdnej praxe sa za nepoctivý zdroj vo všeobecnosti považuje zdroj, ktorý

nie je právnym poriadkom uznaný. O prospech získaný z nepoctivých zdrojov ide napríklad v prípade
prospechu získaného trestnou činnosťou, činnosťou, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca v
konaní tvrdil, že programové služby verejnosti v oblasti televízneho a rozhlasového vysielania nevyužíva
od roku 2016, a teda ich nevyužíval ani v žalovanom období. Žalobca v období mesiac január 2020 až
december 2022 spĺňal definíciu platiteľa úhrady podľa § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z. Úhradu
ako platiteľ bol povinný platiť bez ohľadu na to, či využíval služby verejnosti poskytované Rozhlasom

atelevíziouSlovenskavoblastirozhlasovéhoatelevíznehovysielaniaalebonie(ide o
tzv. neekvivalentnú službu), a tiež bez ohľadu na to, či vlastnil televízny alebo rozhlasový prijímač
alebo nie, respektíve, či bol jeho držiteľom. Úhrada bola platbou, ktorá sa vzťahovala na každú fyzickú
osobu, ktorá bola evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti
ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome.

Pokiaľ žalovaný, respektíve jeho právny predchodca prijímal v žalovanom období od
žalobcu, ktorý spĺňal definíciu platiteľa úhrady podľa § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z. úhradu za
služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového a televízneho
vysielania a žalobca jeho programové služby nevyužíval, nejedná sa o skutkovú situáciu, ktorú by bolo
možnévyhodnotiťakoprospechzískanýčinnosťou,ktorájevrozporesdobrýmimravmi.Žalobcasasám

rozhodol, že služby verejnosti nebude využívať (sledovať rozhlasové a televízne vysielanie). Žalobca za
činnosť žalovaného, respektíve jeho právneho predchodcu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, označil
aj to, že v žalovanom období neinformoval pravdivo a objektívne o ochorení Covid-19, a to o počte osôb,
ktoré zomreli výlučne na toto ochorenie, o Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, že karanténne
opatrenia boli v rozpore s ústavou, že ochranné rúška a respirátory nezabraňujú šíreniu ochorenia

Covid-19, o tom, že podľa stanoviska Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 29.09.2020 v
právomoci Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nie je vydávať vyhlášky, že vyhláškami
nie je možné obmedziť základné ľudské práva a slobody. Namietal, že právny predchodca žalovaného
do predvolebných besied nepozýval niektorých kandidátov do samosprávnych orgánov. Pri celkovom
hodnotení nepoctivých zdrojov treba mať na zreteli, že platí domnienka poctivosti zdroja majetkového

prospechu, a preto nepoctivosť zdroja musí preukázať ten, kto sa domáha vydania bezdôvodného
obohatenia na základe ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka. Žalovaná suma 167,04 eur (36
krát 4,64 eur) nepredstavuje na strane žalovaného majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Jeho právny predchodca ju získal od žalobcu ako platiteľa úhrady za služby verejnosti poskytované
Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania podľa § 3 písm. a)

zákona č. 340/2012 Z. z. v znení účinnom v žalovanom období. Podľa § 4 tohto zákona predstavovala u
neho ako vyberateľa úhrady príjem, ktorý viedol na samostatnom účte. Vyberanie úhrady nie je možné
vyhodnotiť tak, že by išlo o činnosť vykonávanú neoprávnene, respektíve v rozpore s dobrými mravmi,
t. j. so zásadami spoločenského správania sa, a tým nie je možné vyhodnotiť ani nepoctivosť zdroja
prijatého plnenia. Iná by bola situácia, ak by právny predchodca žalovaného získal v

žalovanom období sumu 4,64 eur mesačne (celkovo 167,04 eur) od žalobcu bez toho, aby mu zákon
ukladal jej vyberanie. Vtedy by už išlo o majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Ak žalobca
v posudzovanom období mal námietky k obsahu programových služieb (tvrdil však, že od roku 2016
programové služby nevyužíval), poskytovaných Rozhlasom a televíziou Slovenska,
mal možnosť využiť prostriedky a orgány, ktoré regulovali práve obsah rozhlasového a televízneho

vysielania. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z. rada bola orgánom dohľadu, ktorý dohliadal na
dodržiavanie zákona a plnenie úloh, ktoré Rozhlasu a televízii Slovenska vyplývali
aj z osobitných predpisov, prerokúvala a vybavovala jej adresované sťažnosti, ale aj iné podnety na
činnosť Rozsahu a televízie Slovenska. Podľa § 5 zákona č. 308/2000 Z. z. Rada pre vysielanie a
retransmisiubolaorgánom,dopôsobnostiktoréhotiežpatrilodohliadaťnadodržiavaniepovinnostípodľa

tohto zákona, osobitných predpisov, ukladať sankcie aj vysielateľom, vybavovať sťažnosti na porušenie
tohto zákona podľa § 14a. Od 01.08.2022 nadobudol účinnosť zákon č. 264/2022, ktorý upravuje práva
a povinnosti poskytovateľa obsahovej služby, ktorým je vysielateľ, postavenie a pôsobnosť Rady pre
mediálneslužby(ďalejlen„regulátor“).Regulátoroduvedenéhoobdobia,okreminého,vykonávadohľadnad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu
v Trenčíne, sp. zn. 5Co/49/2024 v sčasti podobnej veci), tiež ukladá vysielateľom sankcie. Súd prvej
inštancie teda skonštatoval, že na strane žalovaného (právny nástupca Rozhlasu a televízie Slovenska)

nevznikol majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho
úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ani majetkový prospech získaný z nepoctivých
zdrojov.

12. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval, či na strane žalovaného ako právneho nástupcu Rozhlasu

a televízie Slovenska vznikol záväzok zo spôsobenej škody. Záväzky zo spôsobenej škody sú
zodpovednostnými záväzkami, ktoré majú z povahy veci sekundárny charakter. Žalobca svoj nárok o
zaplatenie 167,04 eur odôvodňoval ustanovením § 424 Občianskeho zákonníka, konaním právneho
predchodcu žalovaného, ktoré podľa jeho tvrdenia je v rozpore s dobrými mravmi. Základnými
predpokladmi zodpovednosti za úmyselné konanie proti dobrým mravom sú: a) konanie škodcu, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi, b) vznik škody, príčinná súvislosť medzi a) a b), d) zavinenie vo

forme úmyslu. Zásada „nikto nesmie zneužívať svoje práva konaním proti dobrým mravom“ platí v
prípadoch, keď ide o dovolené, nie protiprávne konanie, avšak v konkrétnych súvislostiach naplňujúce
znaky nemravného konania (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25Cdo
874/2005). V žalovanom období vyberateľom a zároveň príjemcom úhrady za služby
verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska bol podľa zákona č. 340/2012 Z. z. právny

predchodca žalovaného. Zákon obsahoval definíciu pojmu platiteľ úhrady, stanovil, kto je vyberateľom a
príjemcom úhrady, definoval účel použitia úhrady, určil sadzbu úhrady. Ako súd prvej inštancie už skôr
uviedol, platiteľom úhrady bola fyzická osoba, ktorá bola evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii
odberateľov elektriny v domácnosti, ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste pre
spotrebu v byte alebo v rodinnom dome. Žalobca bol takouto fyzickou osobou podľa § 3 písm. a)

zákona č. 340/2012 Z. z. (platiteľom úhrady), ktorá si v období mesiacov január 2020 až december
2022 aj splnila túto povinnosť. Právny predchodca žalovaného prijal realizované úhrady. Súd prvej
inštancie posudzoval otázku, či konanie právneho predchodcu žalovaného napĺňalo
znaky nemravného konania. Žalobca tvrdil, že právny predchodca žalovaného v žalovanom období
neinformoval pravdivo a objektívne o ochorení Covid-19, a to o počte osôb, ktoré zomreli

výlučne na toto ochorenie, o Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, že karanténne opatrenia
boli v rozpore s ústavou, že ochranné rúška a respirátory nezabraňujú šíreniu
ochorenia Covid-19, o tom, že podľa stanoviska Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky zo dňa 29.09.2020 v právomoci Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky nie je vydávať vyhlášky, že vyhláškami nie je možné obmedziť

základné ľudské práva a slobody. Namietal, že právny predchodca žalovaného do predvolebných besied
nepozýval niektorých kandidátov do samosprávnych orgánov. Žalobca v konaní
neoznačil dôkazy za účelom preukázania, aká bola podľa jednotlivých dátumov v čase od 01.01.2020
do 01.01.2023 skutočná obsahová služba rozhlasového a televízneho vysielania právneho predchodcu
žalovaného určená na príjem verejnosťou, a či tento informoval, alebo nie tak, ako to

žalobca tvrdil, a či do predvolebných besied nepozval niektorých (a konkrétne ktorých)
kandidátov do samosprávnych krajov. Regulácia v oblasti rozhlasového a televízneho
vysielania však patrila do kompetencie Rady, Rady pre vysielanie a retransmisiu, neskôr Rady pre
mediálneslužby.Žalobcanepreukázal(neuniesoldôkaznébremeno),žeprávnypredchodcažalovaného
muspôsobilškoduúmyselnýmkonanímprotidobrýmmravom.Vyberanímaprijímaním úhradyzaslužby

verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska vykonával svoje právo, nie však spôsobom,
ktorý by zámerne poškodzoval žalobcu a viedol k neprimeraným dôsledkom (napríklad vyhrážaním sa,
že ak úhradu nezrealizuje, podá žalobu (v úmysle zastrašovania) o odpojenie od dodávky elektriny
do domácnosti, v dôsledku čoho by mu vznikla škoda, napríklad vo výške nákladov vynaložených
na zabezpečenie náhradných zdrojov elektriny). Ak by si aj právny predchodca žalovaného neplnil

povinnosti vysielateľa podľa zákona č. 532/2010 Z. z., zákon č. 308/2000 Z. z. a neskôr zákon č.
264/2022 Z. z., nejedná sa z jeho strany o úmyselné konanie voči žalobcovi (a) priamy úmysel, kedy
škodca vie, že svojím konaním spôsobí škodu a súčasne chce tento následok spôsobiť, b) nepriamy
úmysel, kedy škodca vie, že svojím konaním môže spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí, bol s
týmto dôsledkom uzrozumený) proti dobrým mravom, ktoré by malo za následok vznik škody. Znakom

rozhlasového a televízneho vysielania je poskytovanie programových služieb verejnosti, pričom pojem
verejnosť je v tejto súvislosti treba chápať ako individuálne neurčený okruh osôb a verejné poskytovanie
programových služieb ako neadresné poskytovanie programových služieb. Ak by aj právny predchodca
žalovaného v rozhlasovom a televíznom vysielaní neinformoval objektívne a pritom úplne, tak v príčinnejsúvislosti s týmto konaním nezaplatil žalobca úhradu 167,04 eur, nakoľko túto realizoval ako fyzická
osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako
odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste pre spotrebu v byte. Ak právny predchodca

žalovaného porušil v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania svoje povinnosti, nejedná sa o
skutkovú podstatu § 424 Občianskeho zákonníka. Sankcionovanie za to by patrilo
do kompetencie iných príslušných orgánov. Zo všetkých v predchádzajúcich častiach odôvodnenia
rozhodnutia uvedených dôvodov súd prvej inštancie vzájomnú žalobu o zaplatenie 167,04
eur ako neopodstatnenú zamietol.

13. Súd prvej inštancie následne uviedol, že žalobca svojím dispozičným úkonom proti žalovanému
ďalej urobil nárok o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur. Vzájomnú žalobu odôvodnil tým, že v
období, za ktoré si žalovaný (právny predchodca žalovaného v postavení žalobcu) proti nemu v konaní
č. 10C/48/2022 uplatňoval žalovanú sumu 72,68 eur, bol odpojený od dodávky elektriny, a preto nemal
povinnosť platiť úhradu. Žalovaný ho neoprávnene obvinil (neopodstatnene uplatnil nárok), nezistil si

všetky rozhodujúce skutočnosti, a to, či platil zálohové platby za dodávku elektriny. Za protiprávne
konanie právneho predchodcu žalovaného, ktorým došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, považuje
i to, že v období od marca 2020 do februára 2022 neinformoval pravdivo o pandémii ochorenia Covid-19,
účelovo o nej zamlčiaval pravdu, neinformoval, že vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky sú v rozpore so zákonom, že používanie ochranných rúšok a respirátorov je neúčinné, aký je

skutočný počet zomrelých výlučne na uvedené ochorenie. Ak by si plnil svoje povinnosti,
t. j. informoval pravdivo, nebola by na neho podaná obžaloba (za prečin útoku na verejného činiteľa),
mohol si pokojne nakupovať v rámci celého územia Slovenskej republiky, nedošlo by k situácii, že by
bola privolaná hliadka polície za účelom, aby ho vyviedla z prevádzky. Stalo sa
tak na pobočke Slovenskej pošty, a.s., ďalej 365.bank, a.s. (v októbri 2020), v

hypermarkete Kaufland, na Okresnom úrade Prievidza. V 365.bank, a.s. mu dňa 02.10.2020 pracovníci
odmietli vyplatiť finančné prostriedky, lebo mali falošné informácie právneho predchodcu žalovaného o
tom, že je povinnosť používať ochranné rúška alebo respirátory. Bola privolaná hliadka polície, došlo
ku konfliktu, čo vyústilo do podania obžaloby vo veci, č.k. 1T/32/2021. Ošetrujúci
lekár mu dal výpoveď z dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, lebo nepoužil

ochranné rúško alebo respirátor.

14. Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti možno uplatniť, ak sú
splnené nasledovné predpoklady zodpovednosti za škodu: a) porušenie právnej povinnosti (existencia
protiprávneho úkonu), b) vznik škody, c) existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom

škodcu a vzniknutou škodou, d) zavinenie toho, kto škodu svojím protiprávnym úkonom spôsobil (ide o
zodpovednosť za predpokladané zavinenie). Protiprávny úkon je konanie subjektu, ktoré je v rozpore s
právom. Pod pojem škoda možno zahrnúť: a) majetkovú ujmu, ktorá znamená úbytok na
majetkových hodnotách poškodeného, b) nemajetkovú ujmu, ak je odškodniteľná
(ujma,ktorávzniklazásahomdoosobnostnýchprávfyzickejosoby).Nevyhnutnýmpredpokladomvzniku

zodpovednosti za škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou (protiprávnym
konaním škodcu) a vzniknutou škodou. Podmienkou vzniku povinnosti škodcu nahradiť škodu je to,
aby škoda bola ním spôsobená. O zavinenie škodcu ide vtedy, keď mu možno pričítať jeho protiprávne
konanie. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je základným právom,
a preto sa ho nemožno účinne vzdať. Základné právo na súdnu ochranu sa vymedzuje ako procesné

právo. Uplatnenie základného práva na prístup k súdu je subsidiárne. Iba ak má osoba hmotné právo,
ktoré môže byť predmetom súdnej ochrany, vznikne osobe oprávnenie prístupu k súdu.

15. Právny predchodca žalovaného v konaní č. 10C/48/2022 (v postavení žalobcu) si podanou žalobou
uplatnil proti žalobcovi (v postavení žalovaného) nárok na zaplatenie úhrady za služby verejnosti

poskytované v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania za obdobie 01.01.2010 do 31.12.2011.
Vychádzal zo zákona č. 340/2012 Z. z., ale aj zákona č. 176/2004 Z. z. (o nakladaní s majetkom
verejnoprávnych inštitúcií). Na pojednávaní dňa 31.05.2023 žalobca (v postavení žalovaného) uplatnil
námietku premlčania. V dôsledku premlčania právo nezaniká, trvá ďalej, ale do značnej miery sa
oslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia. Dovolanie sa premlčania pred súdom má

za následok, že nárok síce existuje, avšak je oslabený do takej miery, že právo vyplývajúce z tohto
nároku nemôže súd veriteľovi priznať. Po dovolaní sa námietky premlčania žalobcom (v postavení
žalovaného) právny predchodca žalovaného (v postavení žalobcu) v konaní č. 10C/48/2022, zobral
žalobu späť. Právny predchodca žalovaného (v postavení žalobcu) sa zákonom ustanoveným postupompodanou žalobou v konaní č. 10C/48/2022 domáhal na súde svojho hmotného práva. Využil svoje právo
na súdnu ochranu, čo nie je možné vyhodnotiť ako protiprávny úkon, respektíve neoprávnený zásah,
ktorý je jedným z predpokladov zodpovednosti za škodu. Všeobecne platí, že kto využil svoje ústavné

právo na súdnu ochranu, nemôže byť za to sankcionovaný. Jedinú sankciu predstavuje komplex sankcií
procesných, spočívajúcich napríklad v povinnosti znášať náhradu trov konania v prípade neúspešného
sporu (s. 21 Veľké komentáre, Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a
kol., Civilný sporový poriadok, C. H. BECK, 2016). Ak by právo právneho predchodcu žalovaného (v
postavení žalobcu) v konaní č. 10C/48/2022 nebolo premlčané a žalobca (v postavení žalovaného)

by preto neuplatnil námietku premlčania, mohol uplatniť právne inštitúty sporového konania podľa §
149 Civilného sporového poriadku, a to prostriedky procesnej obrany (poprieť skutkové tvrdenia zo
žaloby, preukázať, že bol odpojený od dodávky elektriny, že si splnil oznamovaciu povinnosť vo vzťahu
k právnemu predchodcovi žalovaného), t. j. procesné úkony strany sporu. Súd prvej inštancie ďalej
konštatoval, že keďže chýba jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu, a to protiprávny úkon
žalovaného (ako právneho nástupcu Rozhlasu a televízie Slovenska), nebolo možné žalobcovi priznať

na vyššie uvedenom skutkovom základe nárok na náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur, respektíve
jej časti. Právny predchodca žalovaného si v konaní č. 10C/48/2022 uplatnil základné právo na prístup
k súdu. Využitie ústavného práva na súdnu ochranu nie je možné vyhodnotiť ani ako úmyselné konanie
proti dobrým mravom (§ 424 Občianskeho zákonníka).

16. Príčinná súvislosť je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah príčinnej
súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie a vznik škody sú v logickom slede, a teda, ak protiprávne
konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody je následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť
bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej
existencii. Dôkazná iniciatíva súdu v civilnom sporovom konaní je obmedzená. V rámci dokazovania

platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, kto tvrdí,
dokazuje. Žalobca v konaní nepredložil rozsudok Okresného súdu Prievidza z konania č. 1T/32/2021,
a ani rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol spod obžaloby oslobodený. Medzi stranami však nebolo
sporné, že dňa 02.10.2020 sa dostavil do pobočky 365.bank, a.s., kde odmietol použiť ochranu horných
dýchacích ciest s tým, že mu to žiadny zákon neprikazoval, že bola privolaná hliadka polície, došlo ku

konfliktu a bola na neho podaná obžaloba za prečin útoku na verejného činiteľa, spod ktorej bol
Krajským súdom v Trenčíne oslobodený. Prečin útoku na verejného činiteľa je upravený v § 323
zákona č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon) a jeho skutková podstata spočíva v použití násilia v úmysle
pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa. Prokurátor podal na žalobcu obžalobu za prečin
útoku na verejného činiteľa, ktorého skutková podstata spočívala v použití násilia v úmysle pôsobiť dňa

02.10.2020 na výkon právomoci verejného činiteľa, spod ktorej bol oslobodený rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne. V danom prípade išlo o úradný postup orgánu verejnej moci. Za škodu
(za splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom), ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej
moci pri výkone verejnej moci, ale zodpovedá štát. Žalovaný, ako právny nástupca Rozhlasu a televízie
Slovenska, nebol orgánom verejnej moci, ktorý by mal oprávnenie podľa § 2 ods. 15 Trestného poriadku.

Preto nie je pasívne legitimovaným subjektom pri uplatnení predmetného nároku na vyššie uvedenom
skutkovom základe. Argument žalobcu, že ak by si právny predchodca žalovaného plnil svoje povinnosti,
a to informoval pravdivo, neobstojí, lebo dôvodom podania obžaloby, spod ktorej bol neskôr oslobodený,
bol prečin útoku na verejného činiteľa. Žalobca netvrdil, že by právny predchodca žalovaného informoval
verejnosť, že sa má správať násilne. Skutková podstata podanej obžaloby nebola založená na tom, že

žalovaný nepoužil ochranu na prekrytie horných dýchacích ciest. Žalobca tvrdil, že dňa 02.10.2020 boli
porušené jeho práva, a to právo na majetok, právo, ktoré vyplýva z čl. 2 ods. 3, čl. 13 Ústavy
Slovenskej republiky. Žalobca vzájomnú žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur odôvodnil
ďalej tým, že dňa 02.10.2020 si nemohol na pobočke 365.bank, a.s. vybrať na základe predloženého
poštového poukazu svoje finančné prostriedky, nebolo mu to umožnené, keďže nepoužil ochranu

na prekrytie horných dýchacích ciest, a že pracovníci banky vychádzali z nepravdivých informácií,
vysielaných právnym predchodcom žalovaného. Medzi stranami nebolo sporné, že
dňa 02.10.2020 sa žalobca dostavil do pobočky 365.bank, a.s., kde ho pracovníci banky upozornili,
že nepoužil ochranu horných dýchacích ciest. Žalobca však nepreukázal (neoznačil za týmto účelom
dôkazy),žemuskutočnenevyplatilifinančnéprostriedky,vakejvýške,zčohovychádzali,ačizinformácií

z rozhlasového alebo televízneho vysielania právneho predchodcu žalovaného, a kedy vysielaných a
konkrétne s akým obsahom, alebo z informácií nadriadených pracovníkov. Žalobca nepreukázal, že teda
Rozhlas a televízia Slovenska v uvedený deň zasiahol do jeho práva vlastniť majetok, že je pôvodcom
zásahu, a že zásah je neoprávnený, respektíve, že porušil konkrétnu právnu povinnosť. Žalovanýpopieral, že jeho právny predchodca bol škodcom, respektíve pôvodcom zásahu, že by jeho konanie
spôsobilo žalobcovi nemajetkovú ujmu. Žalobca vzájomnú žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000
eurodôvodnilajtým,žeošetrujúcilekármudalvýpoveďzdohodyoposkytovanízdravotnejstarostlivosti,

ďalej, že si nemohol pokojne nakupovať v rámci celého územia Slovenskej republiky, bola privolaná
hliadka polície, aby ho vyviedla z pobočky Slovenskej pošty, a.s., z hypermarketu Kaufland,
z Okresného úradu Prievidza, keďže nepoužil ochranu na prekrytie horných dýchacích ciest, čo bolo
v príčinnej súvislosti s nepravdivými informáciami, vysielanými právnym predchodcom žalovaného.
Žalobca v konaní nepreukázal (neoznačil za týmto účelom dôkazy), že kedy sa dostavil do

pobočky Slovenskej pošty, a.s., na prevádzku hypermarketu Kaufland, na iné obchodné prevádzky na
územíSlovenskejrepubliky, naOkresnýúradPrievidza,kdebynepoužilochranunaprekrytie
horných dýchacích ciest, a že preto bola privolaná hliadka polície, že pracovníci prevádzok
vychádzali z informácií z rozhlasového alebo televízneho vysielania právneho predchodcu
žalovaného, a kedy vysielaných a konkrétne s akým obsahom, alebo z informácií iného vysielateľa, a
že teda Rozhlas a televízia Slovenska neoprávnene zasiahol do jeho práva slobodne sa pohybovať.

Tiež nepreukázal, že ošetrujúci lekár mu dal výpoveď z dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti,
a kedy a z akého konkrétneho dôvodu. Žalovaný popieral, že jeho právny predchodca bol škodcom,
respektíve pôvodcom zásahu, že by jeho konanie spôsobilo žalobcovi nemajetkovú ujmu. Žalovaný v
konaní nepopieral, že jeho právny predchodca síce informoval o priebehu, vývoji a opatreniach počas
pandémie Covid-19, išlo však o sprostredkovanie informácií z oficiálnych verejných zdrojov. Žalobca

neoznačil dôkazy za účelom preukázania, aká bola podľa jednotlivých dátumov v žalovanom období
skutočná obsahová služba rozhlasového a televízneho vysielania právneho predchodcu žalovaného
určená na príjem verejnosťou, a teda, aké informácie vysielal. Žalobca nepreukázal, že žalovaný je
pasívne legitimovaným subjektom v konaní, že jeho konanie spôsobilo zásah do jeho osobnostných
práv, alebo, že by úmyselne konal proti dobrým mravom (a) priamy úmysel, kedy škodca vie, že svojím

konaním spôsobí škodu a súčasne chce tento následok spôsobiť, b) nepriamy úmysel, kedy škodca
vie, že svojím konaním môže spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí, bol s týmto
dôsledkom uzrozumený).

17. Žalobca poukazoval na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL ÚS 4/2021. Súd prvej

inštancie k tomu uviedol, že ústavný súd neoznačoval za protiústavné opatrenia prijímané Úradom
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, a to používanie rúšok, respirátorov. Žalobca tiež
poukazoval aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL ÚS 8/2021. V tomto náleze
sa ústavný súd zaoberal súladom časti zákona č. 355/2007 Z. z. a ústavného zákona o bezpečnosti
štátu. Konkrétne išlo o návrh generálneho prokurátora na začatie konania o súlade ustanovení § 59b

ods. 1, 2, 3, 4, 5 a 6 a § 631 tohto zákona s ústavou a s ústavným zákonom o bezpečnosti štátu.
Ústavný súd návrhu nevyhovel a zamietol ho. Žalobca tiež poukazoval na odborný posudok I. L. D. M.,
N.. Z tohto posudku, okrem iného vyplýva, že ochorenie Covid-19 je prenosné respiračné ochorenie,
vyvolané vírusom SARS-CoV-2, ktoré sa dominantne šíri vzdušnou cestou. Na základe najnovších
vedeckých dôkazov a dostupných klinických údajov bol tento vírus podľa medzinárodnej klasifikácie

zaradený do 3. skupiny biologických faktorov, ktoré sa klasifikujú na základe miery rizika nákazy u
ľudí. Na základe uvedeného posudku nie je možné vyvodiť, že opatrenia prijímané Úradom verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky (používanie rúšok, respirátorov) boli protiústavné. Žalobca navrhol
vykonať dokazovanie, a to vyžiadať z príslušného Mestského súdu Bratislava z konania č. 6T/39/2021
dôkazy,ktorépredložilL.I.O.otom, žepoužívanierúšokboloneúčinné.Súdprvejinštancieposudzoval

otázku, či konkrétna skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, mohla byť
vyžiadaním dôkazov, ktoré predložil L. I. O. v konaní č. 6T/39/2021, v predmetnom súdnom konaní
preukázaná, a aby mohol prijať záver na základe hodnotenia dôkazov k pravdivosti alebo nepravdivosti
tvrdených skutočností.Dôkazmi, predloženými v konaní č. 6T/39/2021 L. I. O., by v predmetnom súdnom
spore nebolo preukázané, že ošetrujúci lekár dal žalobcovi výpoveď z dohody o poskytnutí zdravotnej

starostlivosti z dôvodu, že nepoužil ochranu na prekrytie horných dýchacích ciest,
ďalej, kedy sa dostavil do pobočky Slovenskej pošty, a.s., na prevádzku hypermarketu Kaufland, na iné
obchodné prevádzky na území Slovenskej republiky, na Okresný úrad Prievidza, že nepoužil
ochranu na prekrytie horných dýchacích ciest, a že preto bola privolaná hliadka polície, že pracovníci
prevádzok vychádzali z informácií z rozhlasového alebo televízneho vysielania právneho predchodcu

žalovaného, a kedy vysielaných a konkrétne s akým obsahom, alebo z informácií iného vysielateľa, a že
teda Rozhlas a televízia Slovenska neoprávnene zasiahol do jeho práva slobodne sa pohybovať. Súd
prvej inštancie nevyhodnotil ani obsah článku z domény zsi.sk, lebo sa netýka rozhodujúcich skutočností
významných pre rozhodnutie vo veci. Žalobca v priebehu konania uviedol, že nenavrhujepripustiťzmenužalobyodoplnenieďalšíchrozhodujúcichskutočností.Spoukazomnazistenia,uvedené
vpredchádzajúcichčastiachodôvodneniarozhodnutia,súdprvejinštanciezamietolakoneopodstatnenú
aj žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur.

18. Súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že právo na súdny proces nevyžaduje, aby súd
reagoval na každý argument prednesený v civilnom sporovom konaní. Stačí, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci.

19. O trovách konania, vzhľadom na to, že žalovaný bol v konaní úspešný, avšak trovy mu nevznikli,
súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému náhradu proti žalobcovi nepriznal.

20. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, v ktorom
uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f), g), h) CSP. Uviedol, že nakoľko

RTVS bola štátna inštitúcia, vzťahuje sa na ňu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Uviedol, že „RTVS žiadny dôkaz počas celého pojednávania neposkytla, nakoniec
povedali, že bola taká doba“. V danom období bol vyhlásený (nezákonný) núdzový stav, primárne preto
mala RTVS dodržiavať zákon. Podľa jeho názoru sa RTVS nedržala zákona a uverejňovala nepravdu,

„nijak sa nedištancovala od klamných vyhlásení politikov, alebo TASR, alebo ÚVZ, čo
malo za následok nevedomosť obyvateľstva, ale za to brali peniaze, ktoré im mali platiť za pravdivé a
vyvážené správy, ktoré však boli jednostranné a klamlivé bez overenia“. Poukázal na § 3 ods. 3 písm. a),
b) zákona č. 532/2010 Z. z., čo doplnil o názor, že uvedené ustanovenie neukladá povinnosť
uverejňovať vyhlásenie TASR, hlavne, keď je to klamstvo. Uviedol, že pokiaľ sa pritom „sami priznávajú

k porušovaniu ústavy a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, zákonov a dezinformácii ľudí, tu je
aj otázka pre OČTK pre šírenie poplašnej správy“. Súd musí jednoznačne povedať, či si RTVS plnila
svoje povinnosti, dané jej zákonom a mála nárok na plnenie, alebo si nesplnila povinnosti jej určené
zákonom, a tak nemala nárok na koncesionárske poplatky, čím by prišlo k nezákonnému obohateniu.
V podanom odvolaní odkázal na právny názor emeritného sudcu Ústavného súdu, A. J., cit. „Základom

výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum.“ Uviedol, že aj v krízových situáciách má byť zaistená
právna istota jednotlivcov. Na území Slovenskej republiky je právna istota, ktorej imanentným
komponentom je predvídateľnosť práva a predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci v krízových
situáciách, zaručená ústavným zákonom o bezpečnosť. RTVS, ani jej právny nástupca do
dnešného dňa súdu nepredložili z archívu ani jednu reportáž, ktorá by poukazovala na ich pravdivé a

neskreslené informácie ohľadom nezákonnosti, čo sa týka Covid podvodu. Tým, že vytvárali
dojem, že sú opatrenia ÚVZ zákonné, prichádzalo k nezákonným, až života a zdravia ohrozujúcim
udalostiam, ktoré žalobca zakúsil aj na vlastnej koži. RTVS musí preukázať, že konala zákonne. Navrhol
odvolaciemusúdunapadnutýrozsudokzrušiťazaviazaťžalovanéhonazaplatenie167,04euranáhradu
nemajetkovej ujmy 10.000 eur.

21. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní
neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť napadnuté rozhodnutie. Žalovaný uplatnený
nárok žalobcu o zaplatenie 167,04 eur a zaplatenie nemajetkovej ujmy 10.000 eur neuznáva v celom
rozsahu, nakoľko je žaloba zjavne nedôvodná, považuje argumenty žalobcu za neopodstatnené, bez

akéhokoľvekprávnehozákladu,dovoľujúcsitvrdiť,vrozporesrealitou.Taktiežpodľanázoružalovaného
nie sú splnené predpoklady na podanie odvolania proti napadnutému rozhodnutiu v zmysle § 365 ods.
1 CSP. Žalovaný pri vymáhaní úhrad za služby verejnosti poskytovaných RTVS postupoval v súlade
so zákonom č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou
Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Nejedná sa o skutkovú situáciu, ktorú by bolo

možné vyhodnotiť ako prospech získaný činnosťou, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Taktiež nejde
o činnosť, ktorá bola vykonávaná neoprávnene, respektíve v rozpore s dobrými mravmi. Pri nároku
žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy neexistuje zásah, ktorý by bol zo strany žalovaného objektívne
spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo zásah do fyzickej alebo morálnej integrity žalobcu. Z argumentácie
žalobcu taktiež nevyplýva, že by vznikla nemajetková ujma, a taktiež neexistuje kauzálny nexus, t.

j. príčinná súvislosť medzi týmito potrebnými náležitosťami na priznanie nemajetkovej ujmy. V rámci
dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia,
kto tvrdí, dokazuje. Dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje žalobcu, ktoré žalobca neuniesol.
Žalovaný vychádza z platných právnych predpisov a dovoľuje si poukázať na absurdnúargumentáciu žalobcu, ktorá prenáša dôkazné bremeno na žalovaného. Pre úplnosť žalovaný dodal,
že informovaním o priebehu, vývoji a opatreniach počas pandémie žalovaný
napĺňal úlohy v zmysle zákona o STVR (predtým zákona o RTVS), a taktiež v

zmysle zákona o mediálnych službách. Vo všeobecnosti žalovaný svojím programom
zabezpečuje vysielanie, ktoré je objektívne a nestranné. STVR sprostredkovala informácie
z oficiálnych verejných zdrojov, pričom táto povinnosť jej vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 4 zákona
č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ak mal žalobca
v posudzovanom období námietky k obsahu posudzovaných služieb poskytovaných žalovaným, mal

možnosť využiť prostriedky a orgány, ktoré regulujú práve obsah televízneho a rozhlasového vysielania.
Vzhľadom na uvedené žalovaný zotrval v celom rozsahu na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach, ktoré boli vykonané v priebehu konania a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil.

22. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez

nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdiť ako vecne správny.

23. Preskúmaním napadnutého rozsudku v rozsahu odvolania podaného žalobcom odvolací súd zistil,
že odvolacie námietky žalobcu boli totožné s tými, ktoré uplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie.

Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom na riadne zistenie skutkového
stavu, vykonané dôkazy náležite vyhodnotil, a to každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti.
Odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje
skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne
predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie jasnea zrozumiteľne odôvodnil konečný záver o

nedôvodnosti žalovaného nároku a závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa
riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu.

24. V danej veci sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 167,04 eur titulom
bezdôvodného obohatenia, ktoré malo pozostávať zo zaplatených úhrad za služby poskytované
verejnosti (koncesionárske poplatky 36 x 4,64 eur) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000
eur. Nárok o zaplatenie sumy 167,04 eur odôvodnil tým, že právnemu predchodcovi žalovaného
v období od 01.01.2020 do 01.01.2023 platil úhradu za služby verejnosti (koncesionárske poplatky

36 x 4,64 eur), napriek tomu, že právny predchodca žalovaného (Rozhlas a televízia Slovenska)
porušoval svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 232/2010 Z. z., neinformoval pravdivo a objektívne
o ochorení Covid-19 a o skutočnostiach s týmto ochorením súvisiacich (o počte osôb, ktoré zomreli
výlučne na toto ochorenie, o protiústavnosti karanténnych opatreniach a mnohé ďalšie), tiež nepozýval
do predvolebných besied niektorých kandidátov do samosprávnych orgánov, neinformoval pravdivo

o vojne na Ukrajine, o protestoch proti vláde. Tiež namietal, že programové služby v oblasti televízneho
a rozhlasového vysielania od roku 2016 nevyužíval. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur
odôvodnil tým, že právny predchodca žalovaného (Rozhlas a televízia Slovenska) žalobcu neoprávnene
obvinil (neopodstatnene uplatnil nárok v konaní 10C/48/2022), keď si v konaní 10C/48/2022 uplatnil voči
žalobcovi nárok na úhradu za služby verejnosti, napriek tomu, že žalobca bol odpojený od elektriny,

apretopodľajehonázorunemalpovinnosťplatiťúhradu.Zazásahdojehoosobnostnýchprávpovažoval
žalobca i skutočnosť o nepravdivosti informovania Rozhlasu a televízie Slovenska o pandémii ochorenia
Covid-19 a z toho vyplývajúcich dôsledkov pre žalobcu (ak by informoval pravdivo, mohol by si pokojne
nakupovať v rámci celého územia SR, nebol by vyvedený z prevádzok z dôvodu nepoužitia ochranného
rúška, taktiež by sa nedostal do konfliktu, ktorý vyústil do podania obžaloby vo veci

1T/32/2021).

25. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania nároku na zaplatenie 167,04 eur a tiež
neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že by konanie právneho predchodcu žalovaného

spôsobilo zásah do jeho osobnostných práv alebo by úmyselne konal proti dobrým mravom, teda
nepreukázal, že žalovaný je pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 10.000 eur. Uplatnený nárok žalobcu o zaplatenie 167,04 eur, vzhľadom na to, že súd nie
je viazaný právnou kvalifikáciou nároku, ako ju prezentuje žalobca, posudzoval súd prvej inštanciez pohľadu viacerých možných dôvodov vzniku záväzkovo-právneho vzťahu (t. j. spôsobenie škody
podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a vznik bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka). Podrobným preskúmaním skutkových tvrdení žalobcu a predpokladov vzniku

právneho vzťahu z dôvodu spôsobenia škody a právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia dospel
súd prvej inštancie k správnemu záveru, že nebola naplnená ani jedna z preskúmavaných skutkových
podstát (t. j. zodpovednosť za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom podľa §
424 Občianskeho zákonníka a osobitné skutkové podstaty vzniku bezdôvodného obohatenia podľa §
451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pričom súd prvej inštancie postupne logickým spôsobom vylúčil

akúkoľvek možnosť oprávnenosti a dôvodnosti žalovaného nároku. Skonštatoval, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno čo sa týka preukázania predpokladov vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného
obohatenia (ktoré preukazuje v konaní ten, kto sa domáha bezdôvodného obohatenia), a teda na strane
žalovaného (právneho nástupcu Rozhlasu a televízie Slovenska) nevznikol majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu,
ktorý odpadol, ani majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Rovnako žalobca nepreukázal,

že právny predchodca žalovaného (Rozhlas a televízia Slovenska) spôsobil žalobcovi škodu úmyselným
konaním proti dobrým mravom. Preto súd prvej inštancie zo všetkých uvedených dôvodov žalobu
o zaplatenie 167,04 eur ako nedôvodnú zamietol. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
10.000 eur súd prvej inštancie ako nedôvodný zamietol rovnako z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena na strane žalobcu, ktorý nepreukázal protiprávny úkon právneho predchodcu žalovaného

(Rozhlas a televízia Slovenska), ktorý mal spôsobiť zásah do jeho osobnostných práv,
rovnako nepreukázal úmyselné konanie proti dobrým mravom.

26. Podstata odvolacích argumentov žalobcu spočívala v opakovaní skutočností tvrdených už pred
súdom prvej inštancie. Okrem toho namietal záver súdu prvej inštancie o neunesení

dôkazného bremena, pričom mal za to, že práve na žalovanom spočíva toto dôkazné bremeno, ktoré
žalovaný neuniesol, keď nepreukázal, že informácie prezentované právnym predchodcom žalovaného
(Rozhlas a televízia Slovenska) boli pravdivé.

27. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred

súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že
v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods.
1 písm. a) CSP a odvolateľ ich ani netvrdil.

28. Žalobca v podanom odvolaní výslovne označil, a tým uplatnil odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d), e), f), g) a h) CSP).

29. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v

procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za
predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde
o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom
dokazovaní(napr.vykonanienezákonnezískanéhodôkazu,vypočutiesvedkabezjehopoučeniaopráve
odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim

rozhodnutím príslušného orgánu.

30. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana
navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto
dôkaz nevykonal.

31. Podstata odvolacieho dôvodu, vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadneneprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

32. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP nemožno vnímať ako reálnu vadu rozhodnutia v
zmysle chybného procesného postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu. V tomto prípade
ide o stav, keď je možné doteraz zistený skutkový stav (skutkový základ neprávoplatného rozhodnutia)
aktivitou strany sporu viac priblížiť „pravde“, čím sa rozhodnutie vo veci samej

môže vo väčšej miere priblížiť ideálu spravodlivého rozhodnutia. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu
je potrebné vnímať v spojitosti s ust. § 366 písm. d) CSP, z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ
použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej
viny.

33. Nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je spôsobilým odvolacím

dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol
skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak
síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne
vyložilpodmienkyvšeobecnevyjadrenévhypotézeprávnejnormyavdôsledkutohonesprávneaplikoval
vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

34. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolateľa vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzal z precízne zisteného
skutkového stavu veci, keď vyvodil správne právne závery. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež

dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pre jeho potvrdenie.

35. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Podľa názoru odvolacieho súdu v odvolacom konaní žalobcom neboli tvrdené ani preukázané také
skutočnosti, ktoré mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si
odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach
na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP umožňuje odvolaciemu súdu

použiť tzv. skrátené odôvodnenie v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením súdu prvej
inštancie a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdí. Pod vecnou správnosťou sa tak rozumie
správne zistenie skutkového stavu, správna aplikácia a interpretácia príslušnej hmotnoprávnej normy
na zistený skutkový stav a zároveň aj skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanoveniami
procesného práva.

36. Odvolací súd, stotožňujúc sa s rozsiahlym odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatujúc
správnosť jeho dôvodov, vzhľadom na odvolaciu námietku týkajúcu sa prenesenia dôkazného bremena
na žalovaného preto dodáva len nasledovné:

37. S dokazovaním v sporovom konaní súvisia povinnosti, ktoré musia strany sporu splniť ešte predtým,
ako začne súd prvej inštancie dokazovať. Strana sporu má v prvom rade povinnosť tvrdenia, na ktorú
nadväzuje dôkazná povinnosť, resp. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie týchto
tvrdení, pričom žalobca je tiež povinný pripojiť k žalobe dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých,
ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana sporu musí

uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Strana sporu uniesla dôkazné bremeno ohľadom
svojich tvrdení, ak navrhnuté dôkazy súd vykoná, a tým sa preukážu skutkové okolnosti tvrdení stranou.
Ak strana sporu zostane v konaní pasívna, resp. ak včas nepredloží alebo nenavrhne vykonanie
dôkazu, môže jej to priniesť negatívne dôsledky v podobe prehry v spore. To znamená, že dôkazné
bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ

je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenia strany sporu nie sú
preukázané ani na základe predložených alebo navrhnutých dôkazov, je nepriaznivé rozhodnutie pre
stranu sporu. Uvedený právny názor je uvedený aj v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. II. ÚS 38/2015, podľa ktorého dôkazné bremeno, týkajúce sa skutočností, leží na tom účastníkovikonania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho
účastníka, ktorý existenciu uvedených skutočností tvrdí.

38. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané tvrdenie žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, resp. vzniku
škody na strane žalobcu, ktorá mala vzniknúť úmyselným konaním právneho predchodcu žalovaného
proti dobrým mravom a rovnako nebol preukázaný protiprávny úkon právneho predchodcu žalovaného,
ktorýmbybolozasiahnutédoosobnostnýchprávžalobcualeboúmyselnékonanieprávnehopredchodcu

žalovaného proti dobrým mravom, teda nedošlo ani k preukázaniu nemajetkovej ujmy na strane
žalobcu. Dôkazné bremeno, ťažiace žalobcu, ktorý tvrdil vznik bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného, resp. tvrdil vznik škody vo výške 167,04 eur, pričom bolo jeho povinnosťou
označiť dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia, žalobca neuniesol a svoje tvrdenia hodnoverne
nepreukázal. Rovnako ťažilo dôkazné bremeno žalobcu aj pri preukazovaní vzniku nemajetkovej
ujmy, pričom žalobca ani pri tomto žalovanom nároku bremeno neuniesol a ani nenavrhol dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení. Žalobcov názor, prezentovaný v odvolaní, že dôkazné bremeno v tomto
konaní zaťažuje žalovaného, ktorý sám mal preukazovať, že počas vysielania jeho právny predchodca
pravdivo informoval verejnosť o pandémii, voľbách, vojne na Ukrajine a ďalších udalostiach, je mylný
a nesprávny. Žalobca ako účastník konania, ktorý z existencie tvrdených skutočností vyvodzoval pre
seba priaznivé dôsledky, bol povinný znášať dôkazné bremeno a preukazovať skutočnosti, z ktorých

odvodzoval žalované nároky v podobe zaplatenia 167,04 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur.
Ako správne poukázal súd prvej inštancie, neoznačil dôkazy za účelom preukázania, aká bola skutočná
obsahová služba rozhlasového a televízneho vysielania právneho predchodcu žalovaného, určená na
príjem verejnosťou, a teda, aké informácie podľa jednotlivých dátumov v žalovanom období vysielal,
tiež neoznačil dôkazy, ktoré by preukazovali, kedy sa dostavil do jednotlivých obchodných prevádzok

na území Slovenskej republiky, na Okresný úrad Prievidza, kde nepoužil ochranu na prekrytie horných
dýchacích ciest a z uvedeného dôvodu bola privolaná hliadka polície, pričom pracovníci prevádzok mali
vychádzať z informácií z rozhlasového alebo televízneho vysielania právneho predchodcu žalovaného
(kedy vysielaných a konkrétne s akým obsahom prezentovaných informácií), a že teda Rozhlas a
televízia Slovenska neoprávnene zasiahol do jeho práva slobodne sa pohybovať. Rovnako nepreukázal

(za tým účelom neoznačil dôkazy na preukázanie), že mu pracovníci banky,
po upozornení, že žalobca nepoužil ochranu horných dýchacích ciest, skutočne nevyplatili finančné
prostriedky, v akej výške, z čoho vychádzali, či z informácií rozhlasového alebo televízneho
vysielania právneho predchodcu žalovaného (kedy vysielaných a konkrétne s akým obsahom) alebo
z informácií nadriadených pracovníkov, teda nepreukázal, že právny predchodca žalovaného zasiahol

do jeho práva vlastniť majetok. Tiež nepreukázal, že ošetrujúci lekár mu dal výpoveď z dohody o
poskytovaní zdravotnej starostlivosti, a kedy a z akého konkrétneho dôvodu. Odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca svoje tvrdenia o bezdôvodnom obohatení (resp.
škode) a nemajetkovej ujme prezentované počas celého konania nepreukázal, neoznačil dôkazy, teda
neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval odvolací

súd odvolanie žalobcu za nedôvodné.

39. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, vrátane výroku o
trovách prvoinštančného konania tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

40. Záverom odvolací súd dodáva, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalobcu obsiahnutými v jeho
odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať
na každú námietku, alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 78/2005).

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu

odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh; § 428 CSP).