Rozsudok – Konkurz ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. marec 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5ObdoK/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122201030
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:2122201030.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej
a JUDr. Alena Poláčkovej, PhD., v spore žalobcu De Heus, a.s., Marefy 144, 684 01 Bučovice, Česká
republika, IČO: 253 21 498, zastúpeného Momentum legal s.r.o,, Bazová 6A, Bratislava, IČO: 47 258
586, proti žalovanému I & R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k.s., Mostová 6, Bratislava, IČO:
36 865 265, správca úpadcu EPP Slovensko s.r.o. „v konkurze", Terezov 4, Hlohovec, IČO: 47 241
381, zastúpenému IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o., Šoltésovej 2, Bratislava, IČO: 36 854 808, o určenie
zabezpečovacieho práva a poradia zabezpečovacieho práva, vedenom na Okresnom súde Trnava

pod sp. zn. 23Cbi/1/2022, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.
3CoKR/115/2023-196 zo dňa 26. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného z a m i e t a .

Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 23Cbi/1/2022-100 zo dňa
23.5.2023, v znení opravného uznesenia zo dňa 16.8.2023 č. k. 23Cbi/1/2022-129 žalobu zamietol
žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal určenia pohľadávky v popretej časti
zabezpečenia a poradia zabezpečovacieho práva namietajúc nedôvodnosť poprieracieho prejavu
správcu. Uviedol, že žalobca eviduje neuhradenú peňažnú pohľadávku vo výške 143 412, 80 eur
s príslušenstvom, pričom úpadca vystavené faktúry neuhradil. Žalobca podal na súd návrh na
vydanie platobného rozkazu a zároveň aj návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia (na
zabezpečenie peňažnej pohľadávky v rozsahu faktúr, ktoré boli ku dňu podania návrhov splatné), oba

dňa 25.3.2021. Okresný súd Trnava uznesením č. k. 26Cb/37/2021-57 zo dňa 26.4.2021 návrhu na
vydanie zabezpečovacieho opatrenia vyhovel a za účelom zabezpečenia peňažnej pohľadávky žalobcu
zriadil v jeho prospech záložné právo k nehnuteľnostiam úpadcu, na základe čoho vykonal kataster
nehnuteľností zápis záložného práva formou záznamu. Následne bola zastavená reštrukturalizácia a
na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz (uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 28.10.2021,
sp. zn. 26R/1/2021, zverejneným v Obchodnom vestníku pod č. 213/2021). Žalobca si prihlásil svoju
pohľadávku už na podklade právoplatných a vykonateľných súdnych rozhodnutí (platobného rozkazu

Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 19.4.2021, sp. zn. 2Up/394/2021 a uznesenia Okresného
súdu Trnava zo dňa 26.4.2021, sp. zn. 26Cb/37/2021-57, vykonateľného dňa 12.5.2021 a právoplatného
dňa 28.5.2021). Žalobca sa teda domáha určenia, že záložné právo k nehnuteľnostiam žalovaného
zriadené zabezpečovacím opatrením je záložným právom v súlade s ust. § 151a a nasl. zákona č.40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“), ktoré je v súlade s ust.
§ 8 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej aj „ZKR“) zabezpečovacím právom a prihlásená pohľadávka žalobcu v celkovej výške 159 005,83

eur s príslušenstvom popretá v časti zabezpečenia je zistená ako zabezpečená pohľadávka v konkurze
vedenom na majetok úpadcu.

3. Žalovaný správca pohľadávku žalobcu v časti zabezpečenia a poradia zabezpečovacieho práva
poprel z dôvodu, že a) záložné právo zriadené súdnym rozhodnutím nie je zabezpečovacím právom v

zmysle § 8 ZKR, má procesnú povahu a účinky len pre dané súdne a prípadné exekučné konanie, b)
jeho charakteristickou vlastnosťou je dočasnosť, c) obava z ohrozenia exekúcie vyhlásením konkurzu
nemôže nastať, d) pripravovaná novela ZKR navrhuje, že toto právo nespadá pod § 8 ZKR.

4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že prihlásené záložné právo zriadené súdnym rozhodnutím nie
je zabezpečovacím právom podľa ust. § 8 ZKR a nezakladá tak veriteľovi (tu žalobcovi) postavenie

záložného veriteľa. Konštatoval, že zabezpečovacie opatrenie zriadené súdom vo forme záložného
práva má účinky len vo vzťahu ku konaniu, v ktorom bolo vydané, pričom ide o záložné právo
procesného charakteru, ktoré nevyvoláva účinky v konaniach podľa ust. § 8 ZKR. Podľa súdu prvej
inštancie takto zriadené záložné právo nevzniklo na základe § 151b ods. 1 Občianskeho zákonníka,
nie je hmotnoprávnym záložným právom predpokladaným ZKR a má účinky iba pre dané súdne

konanie a následne prípadné exekučné konanie. Vzniklo na základe § 343 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a má procesnoprávny charakter. Ďalej uviedol, že
úlohou zabezpečovacieho opatrenia nemá byť zlepšenie či zvýhodnenie právneho postavenia veriteľa
mimo rámca exekučného konania nadväzujúceho na konanie, v ktorom sa uplatňuje peňažný nárok,
oproti ostatným veriteľom v konkurznom konaní, pričom zabezpečovacie opatrenie ako také nemá

hmotnoprávny charakter a záložné právo je len prostriedkom zabezpečovacieho opatrenia. Súd prvej
inštancie s ohľadom na nemožnosť vedenia exekučného konania na majetok úpadcu (§ 48 prvá veta
ZKR), konštatoval, že nemôže byť daná obava, že exekúcia na majetok úpadcu bude ohrozená, v
dôsledku čoho je zrejmé, že dôvod pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia už zanikol. Súd mal
za to, že nie je možné stotožňovať daňové záložné právo a záložné právo zriadené zabezpečovacím

opatrením, nakoľko oba inštitúty majú odlišný právny základ. Daňové záložné právo vychádza z § 151b
ods. 1 OZ a má hmotnoprávny základ, zatiaľ čo záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením
vychádza z CSP (procesnoprávny základ).

5. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaného, že zabezpečovacie opatrenie je procesným

inštitútom civilného sporového práva, ktorým dochádza k zriadeniu sudcovského záložného práva
na zabezpečenie peňažnej pohľadávky len za predpokladu, ak je daná obava, že exekúcia bude
ohrozená. Obdobne ako pri neodkladnom opatrení, vo vzťahu ku ktorému má zabezpečovacie opatrenie
subsidiárnu povahu (v zmysle ust. § 324 ods. 3 CSP), aj účelom zabezpečovacieho opatrenia, je
predchádzať tomu, aby dlžník peňažnej pohľadávky patriacej žalobcovi realizoval úkony so svojím

majetkom, v dôsledku ktorých by sa v priebehu súdneho konania majetku zbavil alebo ho inak zaťažil,
čoho dôsledkom by bola nemožnosť uspokojenia, resp. vymoženia žalobcom uplatnenej pohľadávky
prostredníctvom exekúcie. Nariadenie zabezpečovacieho opatrenia má tomuto následku zabrániť, keď
veriteľ bude môcť svoju pohľadávku uspokojiť aj v prípade, že by dlžník tento majetok previedol. V tomto
smere plní sudcovské záložné právo aj preventívnu funkciu, keď jeho evidencia odrádza potenciálneho

nadobúdateľa majetku dlžníka od jeho kúpy. Aj z uvedeného je zrejmé, že zabezpečovacie opatrenie
pôsobí individuálne vo vzťahu k dlžníkovi peňažnej pohľadávky a je možné ho realizovať primárne v
rámci následného vykonávacieho konania - exekúcie, teda pri individuálnom vymáhaní pohľadávky. V
dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka dlžník stratil oprávnenie nakladať so svojim majetkom
(najmä ho previesť na iného), pričom toto oprávnenie v celom rozsahu prešlo na súdom ustanoveného

správcu.

6. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 167f ods. 4 ZKR, podľa ktorého exekučné záložné právo
k dlžníkovmu majetku vyhlásením konkurzu zaniká. Podporne poukázal aj na rozhodnuté Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. III.ÚS 235/2022-20 zo dňa 28.4.2022 ohľadom

analógie záložného práva zriadeného zabezpečovacím opatrením súdu s exekučným záložným právom.

7. Ďalej uviedol, že pohľadávky žalobcu, s ktorými spája existenciu zabezpečovacieho práva, vznikli
z bežného obchodného styku a v čase ich vzniku nebolo medzi žalobcom a úpadcom dojednanézabezpečenie týchto pohľadávok formou záložného práva. V prípade, že by tomu však tak bolo, takéto
uplatnené zabezpečovacie právo v konkurznom konaní by nemohlo byť úspešne popreté správcom
dôvodmi uvedenými v oznámení. Súd prvej inštancie tak považoval žalobu za nedôvodnú.

8. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa
26.2.2025 č. k. 3CoKR/115/2023-196, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s
opravným uznesením zmenil tak, že určil, že pohľadávka žalobcu prihlásená v celkovej výške 159
005,83 eur, priznaná platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2Up/394/2021 zo

dňa 19.4.2021 a zabezpečená záložným právom zriadeným zabezpečovacím opatrením Okresného
súdu Trnava č. k. 26Cb/37/2021-57 zo dňa 26.4.2021, je v konkurznom konaní úpadcu EPP
Slovensko, s.r.o., vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 26R/1/2021 čo do zabezpečenia
zabezpečovacím právom a poradia zabezpečovacieho práva, oprávnená a nesporná a žalobcovi voči
žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konanie v rozsahu 100%. Odvolací súd následne
dopĺňacím uznesením, č. k. 3CoKR/115/2023-206 zo dňa 26.2.2025 doplnil výrok rozsudku č. k.

3CoKR/115/2023-196 zo dňa 3.2.2025 o trovách prvoinštančného konania tak, že výrok napadnutého
rozsudku v spojení s opravným uznesením zmenil tak, že žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania.

9. Odvolací súd uviedol, že žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. f) a h)

CSP. Vo vzťahu k odvolateľom vymedzenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP
poukázal na správnosť argumentácie žalovaného, že odvolateľ nevymedzil, ktoré skutkové závery súd
prvej inštancie vyhodnotil nesprávne a v čom táto nesprávnosť spočíva. Konštatoval, že skutkové
tvrdenia, vychádzajúc z obsahu spisu, sporné neboli a záver prvoinštančného súdu v tomto smere netrpí
žiadnou nesprávnosťou. Mal za to, že z hľadiska hodnotenia skutkových tvrdení súd prvej inštancie

správne uzavrel, že žalobca je veriteľom judikovanej peňažnej pohľadávky zabezpečenej sudcovským
záložným právom. Túto pohľadávku si žalobca prihlásil do konkurzu vedeného na majetok úpadcu ako
zabezpečenú a správca ju poprel v časti zabezpečenia a poradia zabezpečovacieho práva. Vzhľadom
na uvedené dospel k záveru, že žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP
naplnený nie je. Odvolateľ neuviedol žiadne relevantné skutočnosti a nepreukázal jeho opodstatnenosť,

ani vymedzenie, v čom jeho naplnenie spočíva.

10. Za podstatné a medzi stranami sporné považoval právne posúdenie otázky, či zabezpečenie
peňažnej pohľadávky záložným právom zriadeným zabezpečovacím opatrením súdu patrí pod
zabezpečovacie právo podľa § 8 ZKR a či v takomto prípade možno pohľadávke veriteľa priznať v

konkurze povahu pohľadávky zabezpečenej, teda posúdenie správnosti záveru súdu prvej inštancie
ohľadom dôvodnosti popieracieho prejavu správcu, založeného na nemožnosti aplikácie ust. § 8 ZKR
na sudcovské záložné právo, ktoré podľa správcu nemá povahu zabezpečovacieho práva podľa ust.
§ 8 ZKR.

11. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvod podľa § 365 písm. h) CSP odvolací súd
konštatoval, že tento napĺňa zákonné podmienky dostatočne a riadne vymedzeného odvolania, čo do
odvolacieho dôvodu, tiež argumentácie zdôvodňujúcej skutočnosti, v ktorých odvolateľ vidí nesprávne
právne posúdenie súdom prvej inštancie, ako i v odvolacom návrhu.

12. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že záložné právo zriadené
zabezpečovacím opatrením súdu je procesnej povahy a veriteľovi nezakladá postavenie záložného
veriteľa podľa ust. § 8 ZKR, že má účinky len pre dané súdne konanie a následne prípadne exekučné
konanie pri individuálnom vymáhaní pohľadávky, nestotožnil a považuje ho za nesprávny vo vzťahu k
posúdeniu sudcovského záložného práva pre účely § 8 ZKR.

13. Poukázal na to, že záložné právo, ako jedno zo základných práv k cudzej veci, zabezpečujúce
pohľadávku veriteľa, je v jeho základných atribútoch predmetom úpravy § 151a a nasl. OZ, ktorý
rozoznáva viaceré možnosti jeho vzniku. Zdôraznil, že hmotnoprávna koncepcia úpravy záložných práv
garantuje ich rovnoprávnosť bez ohľadu na spôsob ich vzniku. Vecné účinky záložného práva nastávajú

momentom zápisu do katastra nehnuteľností a poradie uspokojenia sa riadi časom jeho vzniku.
Občiansky zákonník účinnosťou novely prijatej zákonom č. 526/2002 Z. z. zrovnoprávnil sudcovské
záložné právo s inými záložnými právami hmotnoprávnej povahy a priznal mu rovnaké účinky ako iným
záložným právam.14.Ďalejuviedol,žesudcovskézáložnéprávosazapisujedokatastranehnuteľnostízáznamomvčastiC
- ťarchy a vecno-právne účinky pôsobia erga omnes. Veriteľ, ktorému takéto záložné právo svedčí, sa po

získaní exekučného titulu (právoplatného rozhodnutia priznávajúceho mu pohľadávku) môže domáhať
jeho výkonu za rovnakých podmienok ako záložný veriteľ titulom zmluvného záložného práva. Záložné
právo zriadené zabezpečovacím opatrením, nie je viazané na žiadne iné súdne konanie, jeho účinky
nie sú časovo obmedzené na dobu trvania (skončenia) iného súdneho konania a nie je ním nijako
obmedzené ani právo záložného veriteľa domôcť sa uspokojenia pohľadávky výkonom tohto záložného

práva. Ďalej uviedol, že zmena právnej úpravy sudcovského záložného práva nastolená CSP upustila od
dočasnosti tohto inštitútu a s ním spojených obmedzení výkonu a realizácie takto zriadeného záložného
práva. Právna úprava zabezpečovacieho opatrenia, účinná od 01.07.2016, ako vyplýva z dôvodovej
správy k CSP (detto Komentár k CSP Števček, Ficová, Baricová, Mesiariková, Bajánková, Tomašovič a
kol.,C.H.Beck2016,str.1154)upustilaodrežimudočasnostitypickéhopreúpravupredbežnýchopatrení
podľa Občianskeho súdneho poriadku („OSP“) a nie je obligatórne viazaná na konanie vo veci samej.

15. Podľa odvolacieho súdu len samotná skutočnosť, že procedúra zriadenia záložného práva
predstavujúca jeho zriadenie uznesením súdu je upravená procesným predpisom (CSP) a nie predpismi
hmotného práva (ako je tomu napr. pri záložnej zmluve upravenej v OZ), ešte z tohto inštitútu nečiní
inštitút procesnej povahy, ako bez ďalšieho uzavrel súd prvej inštancie. Procesná povaha sudcovského

záložného práva by vyžadovala stav, kedy jeho zriadenie, ako aj následná existencia a výkon, je
výlučneviazanánainékonkrétneprebiehajúcekonanie(prektoréslúžizabezpečeniezáložnýmprávom)
a v prípade skončenia tohto konania by „procesná povaha záložného práva“ vylučovala jeho ďalšie
trvanie. Konštatoval, že táto základná definícia procesnej povahy právneho inštitútu záložného práva
pre záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením neplatí a nemožno ju vyvodiť z ustanovení

Civilného sporového poriadku, Občianskeho zákonníka, Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ani z
iného právneho predpisu.

16. Ďalej uviedol, že z hľadiska skúmania povahy sudcovského záložného práva (nastolenou úpravou
CSP od 1.7.2016) je potrebné dôsledne rozlišovať medzi podmienkami na jeho zriadenie (t. j. na vydanie

zabezpečovacieho opatrenia) a podmienkami na jeho výkon. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie podľa
názoru odvolacieho súdu dôsledne nerozlíšil, konštatujúc s poukazom na ust. § 343 CSP, že zriadenie
sudcovského záložného práva nie je viazané na žiadne prebiehajúce súdne konanie a pri jeho zriadení
nie je povinnosťou súdu uložiť veriteľovi povinnosť podať žalobu vo veci samej (t. j. žalobu o priznanie
zabezpečovanej pohľadávky). V čase zariadenia sudcovské záložné právo plní funkciu zabezpečovaciu

(rovnako ako napr. pri uzavretí záložnej zmluvy). Potreba preukázania judikovanej pohľadávky je daná
len v štádiu výkonu záložného práva, teda v čase, keď sa veriteľ domáha jeho realizácie (plnenia
uhradzovacej funkcie).

17. Záver o procesnej povahe a dočasnosti záložného práva je podľa odvolacieho súdu dôvodný

len v prípade exekučného záložného práva, ktoré zriaďuje súdny exekútor výlučne pre potreby (na
účel) konkrétneho ním vedeného a prebiehajúceho exekučného konania, v ktorom zabezpečuje lepšie
poradie uspokojenia oprávneného (vymáhajúceho veriteľa) pri neskoršom rozvrhu výťažku získaného
exekučnou dražbou nehnuteľnosti povinného. Zastavením exekúcie (jej skončení) toto záložné právo
zaniká ex lege, a to aj v prípade, ak pohľadávka oprávneného nebola úplne uspokojená. Základné a

podstatné odlišnosti v právnom základe sudcovského záložného práva a exekučného záložného práva
z hľadiska ich zriadenia, vzniku (t. j. účinkov vyvolaných záložným právom) a ich trvania, z nich podľa
odvolacieho súdu za žiadnych okolností nemôže činiť v ich účele a účinkoch analogické a porovnateľné
právne inštitúty.

18. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie ničím nezdôvodnil, v čom za daných
okolností, vychádzajúc z právne záväzného výroku zabezpečovacieho opatrenia a tomuto výroku
zodpovedajúcemu zápisu záložného práva žalobcu na liste vlastníctva, videl dočasnosť zabezpečenia
(t. j. dočasnosť sudcovského záložného práva) svedčiaceho žalobcovi, jeho viazanosť na konkrétne
súdne konanie, ani v čom spočíva obmedzenie jeho vykonateľnosti len v exekúcii. Nestotožnil sa ani

s právnym záverom prvoinštančného súdu, že vyhlásením konkurzu zanikol dôvod, pre ktorý bolo
zabezpečovacie opatrenie nariadené, nakoľko zanikla obava z ohrozenia exekúcie. Odvolací súd tu
prisvedčil argumentácii odvolateľa, že obava z ohrozenia exekúcie je podmienkou zriadenia a nie
podmienkou trvania sudcovského záložného práva. Vzhľadom na vecno-právne účinky sudcovskéhozáložného práva zápisom do katastra nehnuteľností nebolo podľa názoru odvolacieho súdu možné bez
ďalšieho odoprieť veriteľovi jeho účinky konštatovaním, že pominuli dôvody jeho zriadenia.
19. Odvolací súd ďalej uviedol, že zánik sudcovského záložného práva musí byť v zmysle platnej

úpravy predpokladanej CSP vyslovený buď súdnym rozhodnutím alebo musí ísť o zánik zabezpečovanej
pohľadávky, avšak ani jedna z týchto okolností v prejednávanej veci nenastala. Tiež uviedol, že s
ohľadom na argumentáciu žalovaného opodstatnenosť popieracieho prejavu nemôže byť založená
ani na úvahách a odkaze správcu na úpravu de lege ferenda (t. j. poukaz na legislatívny proces) a
tieto skutočnosti nemôžu byť spôsobilým dôvodom popretia. Popretie pohľadávky v žiadnej jej časti

nemôže byť odvodené (ani podporne) od úvah o budúcom možnom práve (a to ani v štádiu prípadných
pripravovaných legislatívnych zmien).

20. Dôvodnosť popieracieho prejavu podľa názoru odvolacieho súdu nezakladá ani správcom tvrdená
a prvoinštančným súdom akceptovaná skutočnosť, že pri vydaní zabezpečovacieho opatrenia súd
neskúma, či sa dlžník, na majetok ktorého sa sudcovské záložné právo zriaďuje, nachádza alebo

nenachádza v úpadku. Teda, či sa tým veriteľovi neposkytuje neprimeraná výhoda oproti iným veriteľom
dlžníka a či v rozpore s pravidlami konkurzného práva nedochádza k zvýhodneniu veriteľa na úkor
ostatných veriteľov. Odvolací súd poukázal na to, že táto otázka majetkového stavu dlžníka (záložcu) nie
je podmienkou ani pre vznik žalovaným preferovaného zmluvného záložného práva, pri zriadení ktorého
je z pohľadu odvolacieho súdu naopak väčší priestor účelového zriadenia, ako v prípade sudcovského

záložného práva, kde existencia podmienok pre jeho zriadenie podlieha autoritatívnemu prieskumu
súdu.Zriadeniezáložnéhoprávasúdomvylučujeúčelovosť,ktorúnaopaknemožnovylúčiťprizmluvnom
záložnom práve. Práve z uvedeného dôvodu sú následne súkromnoprávne vzťahy (právne úkony) v
režime konkurzu podriadené súdnej kontrole cez inštitút odporovateľnosti, na rozdiel od rozhodnutí
súdov a iných štátnych orgánov, autorita ktorých dôvod pre takúto následnú kontrolu vylučuje.

21. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu o analógii účelu, úpravy a obsahu sudcovského
záložného práva a daňového záložného práva, ktoré naopak nie je dôvodné prirovnať k exekučnému
záložnému práv. Mal za to, že sudcovské záložné právo je vzhľadom na blízkosť procedúry jeho
zriadenia, účelu, hmotnoprávnej povahy a podmienok jeho trvania, možné prirovnať k daňovému

záložnému právu a pri výklade vzťahu sudcovského záložného práva k § 8 ZKR je v plnom rozsahu
možné aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/34/2018 zo dňa 29.01.2019 (poznámka
dovolacieho súdu - správne malo byť: sp. zn. 1Obdo/34/2018), v ktorom výstižne a komplexne zhodnotil
a posúdil právnu povahu daňového záložného práva a exekučného záložného práva. Poukázal na
možnosť aplikácie tohto rozhodnutia a jeho záverov aj na danú vec, v tom ohľade že sudcovské záložné

právo je vzhľadom na blízkosť procedúry jeho zriadenia, účelu, hmotnoprávnej povahy a podmienok jeho
trvania, možné prirovnať k daňovému záložnému právu a pri výklade vzťahu (sudcovského) záložného
práva zriadeného zabezpečovacím opatrením k § 8 ZKR.

22. Podľa odvolacieho súdu identickú povahu ako daňové záložné právo má aj sudcovské záložné

právo, ktoré je z hľadiska jeho zriadenia cez § 343 ods. 1 upravené v Civilnom sporovom poriadku
ako procesnom predpise, avšak cez ustanovenie § 343 ods. 2 CSP rovnako odkazuje na aplikáciu
hmotnoprávnych noriem Občianskeho zákonníka. Poukaz súdu prvej inštancie na žalovaným označený
nález Ústavného súdu SR III.ÚS 235/2022-20 vyhodnotil ako neopodstatnený, keďže sa týkal konkurzu
na majetok fyzickej osoby podľa štvrtej časti ZKR - oddlženie, ktorá má vlastnú úpravu odlišnú od úpravy

konkurzu na majetok právnickej osoby. Ústavný súd sa v označenom náleze nezaoberal výkladom ust.
§ 8 ZKR z hľadiska jeho aplikovateľnosti na záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením, ale
preskúmaval len ústavnú udržateľnosť ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia okresného súdu.
Samotný ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že táto otázka ešte nebola v praxi vyšších súdov
riešená a súčasne poukázal na rozdielnosť názorov právnej vedy.

23. Podľa odvolacieho súdu, výklad záložného práva s vecno-právnymi účinkami, ktorého zriadenie má
pôvod v procesnom práve, avšak jeho účinky sú rovnocenné s inými záložnými právami definovanými §
151a a nasl. OZ, a ktoré je zabezpečením podľa § 8 ZKR, podľa odvolacieho súdu doposiaľ poskytol len
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1Obo/34/2018 (správne sp. zn. 1Obdo/34/2018),

pričom toto rozhodnutie považuje odvolací súd za plne aplikovateľné aj na záložné právo zriadené
zabezpečovacím opatrením podľa CSP.24. Záverom uviedol, že skutočnosť, že žalovaný správca v priebehu odvolacieho konania na pokyn
konkurzného súdu (§ 82 ods. 2 písm. e) ZKR), nehnuteľnosti oddelenej podstaty, na ktorých viazlo
záložné právo žalobcu, speňažil, nebola pre posúdenie danosti a trvania zákonných podmienok

zabezpečenia pohľadávky žalobcu podľa § 8 ZKR podstatná ani právne významná. Existencia naplnenia
zákonných podmienok zabezpečenia pohľadávky v zmysle § 8 ZKR sa posudzuje k času prihlásenia
zabezpečenej pohľadávky a času jej popretia správcom, najneskôr však k času predaja nehnuteľnosti
z oddelenej podstaty. Posúdenie zabezpečenia pohľadávky je v zmysle ustanovení konkurzného práva
podstatné pre zaradenie pohľadávky do oddelenej podstaty a poradia, v ktorom sa z podstaty uspokojuje

pri následnom (neskoršom) speňažení tohto majetku.

25. Odvolací súd tak uzavrel, že záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením súdu je na účely
konkurzu zabezpečovacím právom podľa § 8 ZKR a popretie pohľadávky žalovaným správcom nebolo
dôvodné.

26. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“), prípustnosť
ktorého odôvodnil podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyššiemu súdu navrhol, aby rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby zmenil rozhodnutie odvolacieho
súdu tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne.

27. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP mal dovolateľ za to, že
rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, keď odvolací súd nesprávne
právne posúdil relevantnú právnu otázku v súdnom konaní spočívajúcom v posúdení toho, či sudcovské
záložné právo zriadené nariadením zabezpečovacieho opatrenia podľa ust. § 343 a nasl. CSP v rámci
individuálneho vymáhania pohľadávok v základnom súdnom konaní predstavuje pre účely konkurzu

zabezpečovacie právo podľa ust. § 8 ZKR. Teda sa pýta, či záložné právo zriadené súdom nariadením
zabezpečovacieho opatrenia s ohľadom na jeho obsah, účinky, účel, povahu, charakter, vlastnosti,
atribúty, trvanie ako aj čas, spôsob, dôvod jeho vzniku má alebo nemá byť pre účely konkurzného
konania považované za zabezpečovacie právo podľa ust. § 8 ZKR, a tak poskytovať jeho nositeľovi v
konkurznom konaní lepšie právne postavenie oproti iným prvotne tiež nezabezpečeným veriteľom.

28. Dovolateľ zastáva názor, že odvolací súd nesprávne právne posúdil samotný právny inštitút
sudcovského záložného práva zriadeného zabezpečovacím opatrením súdu, ktorý nesprávne prirovnal
k inštitútu daňového záložného práva, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
v otázke toho, či tento napĺňa všetky atribúty zabezpečovacieho práva podľa § 8 ZKR a následne aj čo do

posúdenia dôvodnosti popieracieho prejavu pôvodného správcu, tu poukazujúc na bod 46 odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu.

29. Ďalej uviedol, že s ohľadom na absenciu vôle dlžníka nemožno sudcovské záložné právo, ktoré
vzniká vydaním zabezpečovacieho opatrenia zo strany súdu, stotožňovať ani so zmluvným záložným

právom, ktoré vzniká na základe vlastnej vôle dlžníka, na základe ktorej vstupuje do právneho vzťahu s
veriteľom a ktoré predstavuje hmotnoprávny inštitút zabezpečenia pohľadávok veriteľov v konkurznom
konaní. Naproti tomu, pri záložnom práve, ktoré vzniká na základe zabezpečovacieho opatrenia súdu,
možno podľa názoru dovolateľa nachádzať podobnosť s exekučným záložným právom.

30. Dovolateľ poukázal na to, že v súvislosti so zriadením záložného práva zabezpečovacím opatrením
súdu, vychádza právna úprava predmetného právneho inštitútu z nemeckej právnej úpravy v rámci
civilného súdneho poriadku (Zivilprozessordnung), ktorý upravuje tzv. Arrest, ktorého cieľom je
dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi alebo zabezpečiť, aby nedošlo k prípadnému zmareniu
vynútiteľnosti rozhodnutia. Vo vzťahu k právnemu inštitútu Arrest uviedol, že jeho cieľom je výlučne

zabránenie zhoršeniu pozície veriteľa, nie však posilnenie jeho pozície, resp. zvýhodnenie jeho pozície.
Zabezpečovacie opatrenie v zmysle nemeckej právnej úpravy sa spája s budúcim núteným výkonom
rozhodnutia, v dôsledku čoho je vylúčená možnosť uplatnenia v inom konaní ako pri individuálnom
nútenom výkone rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 89 ods. 1 nemeckého insolvenčného poriadku nie
je prípustný nútený výkon rozhodnutia v prospech jednotlivých konkurzných veriteľov, v dôsledku čoho

možno dospieť k záveru, že insolvenčné konanie ako generálna a celková exekúcia vylučuje jednotlivé
exekúcie, a teda aj výkon záložného práva z Arrestu (k tomuto výkladu nemeckej právnej úpravy dospel
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 28.04.2022, č. k. III. ÚS 235/2022 - 20).31. Podľa dovolateľa záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením súdu predstavuje a môže
predstavovať procesnoprávnu ochranu nároku veriteľa, ktorá mu nezakladá a nemôže zakladať záložné
právo hmotnoprávneho charakteru, ktorého existencia je nevyhnutná pre účely posúdenia, či dané

záložné právo napĺňa identifikačné znaky zabezpečovacieho práva podľa § 8 ZKR. Na uvedenom
podľa dovolateľa nič nemení fakt, že zákonodarca pri zaradení inštitútu sudcovského záložného
práva nariadeného v individuálnom konaní zriadením zabezpečovacieho opatrenia previazal jeho vznik
s úkonmi navodzujúcimi jeho hmotnoprávny charakter. Podľa dovolateľa zabezpečovacie opatrenie
bezprostredne smeruje k individuálnemu výkonu práva prostredníctvom exekúcie, vo vzťahu ku ktorému

možno ustáliť, že v relevantných časových súvislostiach predchádza exekúcii a exekučnému záložnému
právu. Účelom zabezpečovacieho opatrenia nemá a ani nemôže byť zlepšenie či zvýhodnenie právneho
postavenia veriteľa mimo rámca exekučného konania oproti ostatným veriteľom, tobôž nie v rámci
konkurzného konania, pričom opäť podporne poukázal na rozhodnutie ÚS SR č. k. III. ÚS 235/2022-20
zo dňa 28.4.2022.

32. Mal za to, že sudcovskému záložnému právu zriadenému zabezpečovacím opatrením súdu tak
nemožno priznať rovnaké postavenie v rámci zabezpečovacích práv podľa ustanovenia § 8 ZKR ako
zákon priznáva záložnému právu zriadenému záložnou zmluvou, najmä v dôsledku tej skutočnosti,
že zabezpečovacie opatrenie aj zohľadňujúc jej systematické zaradenie tohto inštitútu do civilného
sporového konania môže svoju funkciu naplniť výlučne len v rámci sporového konania a následného

exekučného konania, ktoré priamo nadväzuje na sporové konanie (ako konanie individuálne), nie
však v rámci osobitného konkurzného konania (ako konania kolektívneho). Podľa dovolateľa zjavným
nesprávnym právnym posúdením veci, došlo k narušeniu základných princípov konkurzného konania,
keď odvolací súdu reverzne priznal účinky inštitútu zabezpečovacieho opatrenia ako prvku základného
civilného konania na konkurzné konanie tým, že mu priznal postavenie zabezpečovacieho práva podľa

ust. § 8 ZKR. Dovolateľ je presvedčený, že nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom
v podobe priznania účinkov základného súdneho konania na konkurzné konanie po tom, ako nastali
účinky vyhlásenia konkurzu, došlo k bezprecedentnému zásahu do základných princípov, na ktorých je
postavené konkurzné konanie ako osobitný druh civilného súdneho konania.

33. Dovolateľ za nepochybné považoval to, že v dôsledku účinkov vyhlásenia konkurzu na majetok
dlžníka nemožno naplniť základný účel záložného práva zriadeného zabezpečovacím opatrením súdu,
ktorý spočíva v poskytnutí ochrany individuálneho záujmu veriteľa v základnom súdnom konaní, na
ktoré bezprostredne nadväzuje exekučné konanie, a to z dôvodu, že počas konkurzu vyhláseného
na majetok dlžníka nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia v exekučnom konaní, pričom

záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením súdu nie je a ani nemôže byť spôsobilé vytvoriť
postavenie zabezpečeného veriteľa v konkurze. Podľa dovolateľa po vyhlásení konkurzu nemožno
pokračovať v individuálnej procesnej ochrane veriteľa v podobe záložného práva, ktoré bolo zriadené
zabezpečovacím opatrením súdu nariadením v základnom súdnom konaní, a zároveň v zmysle
ustanovenia § 48 ZKR nemožno počas konkurzu na majetok podliehajúci konkurzu začať konanie o

výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie.

34. Dovolateľ s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vo vzťahu k exekučnému
záložnému právu zastáva názor, že rovnako ako pri exekučnom záložnom práve nemožno priznať
postavenie zabezpečeného veriteľa ani veriteľovi, ktorý disponuje záložným právom zriadeným na

základe zabezpečovacieho opatrenia nariadeného súdom, vydania ktorého sa veriteľ môže domáhať
len v základnom súdnom konaní v prípade dôvodnej obavy z ohrozenia exekúcie pohľadávky a ktoré je
priamo späté s následným výkonom práva prostredníctvom exekúcie. Podľa dovolateľa zabezpečovacie
opatrenie je procesným inštitútom základného súdneho konania, čo potvrdzuje jeho systematické
zaradenie do civilného procesu v podobe Civilného sporového poriadku. Dovolateľovi sa javí byť právne

posúdenie zabezpečovacieho opatrenia ako zabezpečovacieho práva pre účely konkurzu nesúladné so
základnými princípmi spravodlivosti pri komparácii inštitútu sudcovského záložného práva zriadeného
zabezpečovacím opatrením a exekučného záložného práva, keď odvolacím súdom zvolenou praxou sa
priznáva lepšie právne postavenia veriteľovi, ktorý svoje pohľadávky vymáha voči dlžníkovi v základnom
súdnom konaní (teda v relevantnom čase spravidla nedisponuje judikovanou pohľadávkou), kedy

súd nariadi zabezpečovacie opatrenie oproti veriteľovi, ktorý disponuje judikovanou pohľadávok bez
nariadeniazabezpečovaciehoopatrenia,ktorúvymáhaprostredníctvomexekúcieajspôsobomzriadenia
exekučného záložného práva.35. Za neprípustné považoval to, aby účinky vyhlásenia konkurzu pôsobili len na inštitúty vykonávacieho
konania (najmä exekučné záložné právo) a nepôsobili na inštitúty základného súdneho konania (najmä
sudcovské záložné právo nariadené zabezpečovacím opatrením). Teda, ak podľa ustálenej praxe

dovolacieho súdu nemá postavenie zabezpečovacieho práva podľa ust. § 8 ZKR exekučné záložné
právo zriadené už vo vykonávacom konaní za účelom vymoženia pohľadávky, o to viac nemožno takéto
postavenie priznať sudcovskému záložnému právu zriadenému ešte len v základnom súdnom konaní
primárnepreodstránenieobavyzohrozeniabudúcejexekúcie.Podľadovolateľtakétoprávneposúdenie
založené na týchto princípoch nemôže obstáť a je nesprávne. Na podporu svojej argumentácie v

súvislosti s povahou inštitútu zabezpečovacieho opatrenia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, zo dňa 31.05.2022, sp. zn. 5Cdo/30/2022, tiež uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28.04.2022, č. k. II. ÚS 235/2022 - 20, ako aj na odborné články publikované
v Právnom obzore a v Justičnej Revue.

36. Ďalej uviedol, že súd nariaďujúci zabezpečovacie opatrenie v základnom konaní, neposudzuje

základné otázky súvisiace s finančnou a obchodnou situáciu dlžníka (žalovaného) a tak objektívne
nedokáže vyhodnotiť, či zriadením sudcovského záložného práva neposkytuje jednému z veriteľov
dlžníka (žalovaného) neprimeranú výhodu oproti jeho ostatným veriteľom v čase jeho úpadkového
stavu, kedy nedisponuje dostatočným majetkom na uspokojenie pohľadávok všetkých svojich veriteľov.
Spravidla pritom platí, že nariadenia zabezpečovacieho opatrenia sa domáha veriteľ, ktorý nedisponuje

žiadnym zabezpečením svojej pohľadávky a to v čase, kedy má svoju pohľadávku zročnú teda súdne
vymáhateľnú. K zriadeniu sudcovského záložného práva tak nedochádza pred vznikom ani v čase
vzniku pohľadávky, ale až po tom, ako sa pohľadávka stane zročnou. Za úpadkového stavu dlžníka
(žalovaného) tak dochádza súdnym rozhodnutím v podobe nariadenia zabezpečovacieho opatrenia
k poskytnutiu neprimeranej výhody, ktorá ak by bola poskytnutá dlžníkom zmluvne, napĺňala by

skutkovú podstatu zvýhodňujúceho právneho úkonu (odporovateľnosti) podľa ust. § 59 ods. 1 ZKR.
Aj z tohto dôvodu by podľa dovolateľa priznanie akéhokoľvek vplyvu inštitútu sudcovského záložného
práva zriadeného súdom nariadením zabezpečovacieho opatrenia na konkurzné konanie bolo ústavne
nekonformné a neudržateľné.

37. Dovolateľ je toho názoru, že záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením súdu možno
prirovnať výlučne k exekučnému záložnému právu a nemožno ho porovnávať s daňovým záložným
právom ako inštitútom verejného práva, s rozdielnymi podmienkami vzniku a aplikácie tak, ako to
prirovnáva odvolací súd vo svojom rozhodnutí. Namietal, že odvolací súd neberie ohľad na základné
princípy konkurzného práva, ktoré spočívajú najmä v kolektívnom uspokojovaní konkurzných veriteľov

v súlade s pravidlom pomerného uspokojovania veriteľov (pari passu), ako aj v princípe rovnakého
zaobchádzania v konkurznom konaní v spojení s neprípustnosťou zvýhodňovania niektorých veriteľov,
k narušeniu ktorých dochádza presadzovaním zabezpečovacích opatrením nariadených súdom ako
zabezpečovacích práv, ktoré majú aj s ohľadom na systematiku ich zaradenia nepochybne charakter
procesnoprávneho inštitútu a ktoré podľa názoru dovolateľa, nemožno v medziach konkurzného práva

považovať za zabezpečovacie právo podľa ustanovenia § 8 ZKR. Dovolateľ má za to, že odvolací súd
sa v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s právnymi dopadmi a ich následkami
na právom chránené záujmy veriteľov, kedy odvolací súd určením oprávnenosti a nespornosti
zabezpečenia pohľadávky na základe zabezpečovacieho opatrenia nariadeného súdom v základnom
konaní, poskytuje neoprávnené a neopodstatnené výhody jednotlivému veriteľovi, ktorému priznáva

prednostné právo na oddelené uspokojenie z konkurznej podstaty úpadcu. Účinky takto zriadeného
procesného záložného práva na majetok Úpadcu by v dôsledku uvedeného trvali neobmedzene a
pôsobili nielen vo vzťahu k dlžníkovi (Úpadcovi), ale aj voči všetkým jeho veriteľom, najmä konkurzným
veriteľom v rámci konkurzného konania a na ich ťarchu.

38. Ďalej namietol, že priznanie neoprávnených výhod a neopravného postavenia veriteľa, ktorý
disponuje zabezpečenou pohľadávkou na základe zabezpečovacieho opatrenia súdu, ktoré je
podľa záverov odvolacieho súdu zabezpečovacím právom pre účely konkurzného konania, možno
vychádzajúc z princípu spravodlivosti identifikovať najmä vo vzťahu k veriteľom, ktorí disponujú
exekučným záložným právom, avšak ktoré v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

nemá charakter zabezpečovacieho práva podľa § 8 ZKR. Odvolací súd týmto postupom neprimerane
zvýhodňuje veriteľa, v prospech ktorého bolo záložné právo zriadené v skoršom štádiu konania,
t. j. v štádiu ktoré predchádza exekučnému konaniu, podmienkou zriadenia ktorého je výlučne len
preukázanie dôvodnej obavy z ohrozenia exekúcie. Nemožno podľa dovolateľa opomenúť, že záložnéprávo možno rozhodnutím súdu zriadiť aj bez toho, aby veriteľ v čase vydania zabezpečovacieho
opatrenia disponoval právoplatne priznanou pohľadávkou (existencia ktorej sa predpokladá až v čase
výkonu záložného práva v rámci exekúcie), a priznáva mu výhodnejšie postavenie oproti veriteľovi, ktorý

už v čase zriadenia exekučného záložného práva disponuje judikovanou pohľadávkou, a ktorú vymáha
prostredníctvom exekúcie v súlade s Exekučným poriadkom.

39. Vo vzťahu k uvedenému za zásadnú otázku, s ktorou sa odvolací súd žiadnym spôsobom
nevysporiadal,považovalskutočnosť,žesudcovskézáložnéprávozriadenézabezpečovacímopatrením

nariadeným súdom nemožno vykonať skôr, ako je pohľadávka, na zabezpečenie ktorej sa sudcovské
záložné právo zriaďuje právoplatne súdom priznaná (§ 343 ods. 3 CSP). Poukazujúc na účinky
vyhlásenia konkurzu na základné súdne konanie v zmysle ust. § 47 ods. 1 ZKR, nastúpenie ktorých
vylučuje, aby sa stala pohľadávka, na zabezpečenie ktorej bolo sudcovské záložné právo zriadené
judikovanou (právoplatne súdne priznanou) v dôsledku, čoho sa sudcovské záložné právo stáva bez
ďalšieho nevykonateľné. Dovolateľ má za to, že s touto zásadnou otázkou sa odvolací súd v tomto

súdnom konaní žiadnym spôsobom nevysporiadal.

40. Mal za to, že pripustením záveru, že zabezpečovacie opatrenie možno presadiť aj mimo
individuálnejexekúcie,ktorájepredpokladanáužsamotnýmustanovenímCSP,atovrámcigenerálneho
uspokojovania veriteľov v konkurznom konaní, by došlo k nastoleniu neželateľného stavu, kedy by

o majetku podliehajúceho konkurznej podstate úpadcu rozhodoval aj iný súd, odlišný od príslušného
konkurzného súdu, rozhodnutia ktorého vydané v rámci základného súdneho konania by mali účinky
voči všetkým konkurzným veriteľom v danom konkurznom konaní.

41. Zároveň podľa dovolateľa je nevyhnutné vysporiadať sa s právnou otázkou vykonateľnosti

pohľadávky prihlásenej do konkurzného konania ako zabezpečenej pohľadávky so zabezpečovacím
právom na základe súdom zriadeného zabezpečovacieho opatrenia v prípade, kedy pohľadávka
v danom okamihu ešte nebola súdom právoplatne priznaná. Zabezpečovacie opatrenie by v
čase prihlásenia pohľadávky do konkurzného konania existovalo a priznávalo by sa mu charakter
zabezpečovacieho práva podľa ust. § 8 ZKR, avšak veriteľ by v danom čase nedisponoval právoplatným

rozhodnutím súdu o priznaní pohľadávky (a teda by nedisponoval judikovanou pohľadávkou, ktorá má
byť takýmto opatrením zabezpečená), v dôsledku čoho by bolo sudcovské záložné právo nevykonateľné
(§ 343 ods. 3 CSP). Existenciu právoplatne priznanej pohľadávky súdom zákon predpokladá až
pri výkone záložného práva, nie pri zriadení záložného práva, v dôsledku čoho vyvstáva otázka
osudu záložného práva v prípade absencie právoplatného rozhodnutia súdu o priznaní pohľadávky.

S predmetnou otázkou sa odvolací súd v rámci rozsudku rovnako žiadnym spôsobom nevysporiadal.
Zdôraznil, že po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka nemožno zo strany veriteľa iniciovať konanie,
na základe ktorého by mohlo dôjsť k právoplatnému priznaniu pohľadávky súdom, v dôsledku čoho
by nemohol veriteľ právoplatným rozhodnutím súdu o priznaní pohľadávky disponovať ani dodatočne.
Podľa dovolateľa by tak došlo k zvýhodneniu veriteľa, ktorý disponuje výlučne len zabezpečovacím

opatrením a nejudikovanou pohľadávkou a s ktorým by bolo spojené právo na prednostné uspokojenie
pohľadávky oproti nezabezpečeným veriteľom, ktorí síce disponujú judikovanou pohľadávkou, avšak
neiniciovali zriadenie sudcovského záložného práva v základnom konaní.

42. Dovolateľ ďalej považoval za nevyhnutné vysporiadať sa s právnou otázkou procesu

vymáhania pohľadávky zo strany veriteľa, ktorý by disponoval záložným právom zriadeným
zabezpečovacím opatrením súdu, avšak následne by nepristúpil k naplneniu jediného účelu zriadeného
zabezpečovacieho opatrenia - k výkonu práva prostredníctvom exekúcie tak, ako to predpokladá
ustanovenie § 343 CSP, pričom svoje výhodnejšie postavenie by využil až v prípade vyhlásenia na
konkurzu na majetok dlžníka prihlásením si zabezpečenej pohľadávky, čím by sa zvýhodnil na úkor

ostatných konkurzných veriteľov, a to najmä voči veriteľom, ktorí svoje súdom priznané pohľadávky
aktívne vymáhajú v exekúcii a disponujú exekučným záložným právom. Veriteľ by tak napriek jeho
pasivite vo výkone záložného práva a neuskutočnením úkonov smerujúcich k vymáhaniu pohľadávky
prostredníctvom exekúcie, nanajvýš v prípade, ak by ani nedisponoval rozhodnutím súdu, ktorým by
bola pohľadávka právoplatné priznaná a judikovaná, disponoval výhodnejším postavením v konkurznom

konaní a súčasne aj právom na prioritné uspokojenie svojich pohľadávok z oddelenej konkurznej
podstaty, ktoré možno stotožniť s postavením zabezpečeného veriteľa, ktorý disponuje zabezpečenou
pohľadávkou na základe písomnej zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom, a teda záložným právom,ktorý predstavuje hmotnoprávny inštitút, a ktoré sa pre účely konkurzného konania považuje za
zabezpečovacie právo podľa ustanovenia § 8 ZKR.

43. Namietal, že akceptáciou predmetného záveru by mohol byť vytvorený priestor situáciám, v
rámci ktorých by dlžník v dôsledku jeho cielenej procesnej pasivity voči vybraným veriteľom mohol
neoprávnene zasiahnuť do majetkovej podstaty a jej distribúcie medzi veriteľov v súlade s pravidlami
kolektívneho uspokojovania konkurzných veriteľov ako aj nezákonne ovplyvniť celkový priebeh
konkurzného konania, a to v záujme neoprávnene zvýhodniť niektorého zo svojich veriteľov. V dôsledku

prijatia takéhoto záveru by mohol byť poskytnutý priestor pre spoločné konanie veriteľa a dlžníka na
základeichvzájomnejdohody,ktorébymohlomaťvýlučnecharakteršpekulatívnehokonania,zaúčelom
získania výhodnejšieho postavenia a prednostného uspokojenia pohľadávok v rámci konkurzu, čím by
mohlo dochádzať k zneužitiu súdnej ochrany.

44. Dovolateľ na záver uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu považuje čo do právneho posúdenia

veci za nesprávny v právnej otázke posúdenia atribútov sudcovského záložného práva zriadeného
zabezpečovacím opatrením nariadeným súdom v základnom súdnom konaní ako zabezpečovacieho
práva podľa ust. § 8 ZKR pre účely konkurzu. Dovolateľ je presvedčený, že zabezpečovacie opatrenie
nariadené v civilnom sporovom konaní nie je zabezpečovacím právom podľa ust. § 8 ZKR, keď ani
len sčasti nenapĺňa čo i len základné aspekty nevyhnutné pre jeho zaradenie pod danú definíciu

zabezpečovacích práv v konkurznom konaní.

45. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca uvádzajúc, že záložné právo zriadené zabezpečovacím
opatrením je zabezpečovacím právom v zmysle § 8 ZKR, na základe čoho žalobcovi v prislúcha
postavenie zabezpečeného veriteľa v konkurznom konaní vedenom na majetok žalovaného.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol, aby dovolanie žalovaného zamietol ako nedôvodné a
zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

46. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala
včas strana sporu zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je
prípustné, avšak nie je dôvodné a je potrebné ho zamietnuť (§ 448 CSP).

47. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku
dovolací súd doposiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita takúto

otázku (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí) vyriešil. Zároveň
platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca
(kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky,
ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické
otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. To znamená, že musí ísť o právnu otázku,

ktorúodvolacísúdriešilanajejvyriešenízaložilrozhodnutienapadnutédovolaním,tedaoprávnuotázku
rozhodujúcu pre rozhodnutie vo veci samej. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie
odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i
keby bola prípadne v priebehu konania posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska
tohto ustanovenia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/189/2018 z 26. marca 2019).

48. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo
či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy,
ak je dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn.
2Cdo/97/2010, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013).

49. Z dovolania vyplýva, že dovolateľ za dovolacím súdom doposiaľ nevyriešenú právnu otázku
považoval vyriešenie otázky charakteru, povahy a tiež uplatniteľnosti záložného práva zriadeného
súdnym rozhodnutím, na základe zabezpečovacieho opatrenia vydaného podľa § 343 CSP (sudcovské
záložné právo) vo vzťahu k ust. § 8 ZKR, a teda či zabezpečenie peňažnej pohľadávky (sudcovským)

záložným právo zriadeným zabezpečovacím opatrením súdu patrí (pre účely konkurzu) pod
zabezpečovacie právo podľa § 8 ZKR, a následne či takejto pohľadávke veriteľa je možné priznať v
konkurze povahu pohľadávky zabezpečenej.50. Podľa § 343 ods. 1 CSP, zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné právo na veciach,
právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky
veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Záložné právo sa zriaďuje vydaním uznesenia

o zabezpečovacom opatrení. Záložné právo vzniká zápisom do príslušného registra. (ods.2) Výkon
záložného práva môže nastať až po tom, ako bola pohľadávka právoplatne priznaná súdnym
rozhodnutím. (ods. 3)

51. Podľa § 8 ZKR, zabezpečovacím právom sa na účely tohto zákona rozumie záložné právo, zádržné

právo, zabezpečovací prevod práva a zabezpečovací prevod pohľadávky vrátane iných práv, ktoré majú
podobný obsah a účinky. Pohľadávka zabezpečená zabezpečovacím právom sa na účely tohto zákona
považuje do výšky jej zabezpečenia za zabezpečenú pohľadávku.

52. Podľa § 151a OZ, záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že
záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu

záložného práva (ďalej len „záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

53. Podľa § 151b ods. 1 OZ, záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov
o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, alebo zákonom. Zmluva o zriadení
záložného práva na hnuteľnú vec sa nemusí uzatvoriť v písomnej forme, ak záložné právo vzniká

odovzdaním veci podľa tohto zákona.

54. Pri posudzovaní právnej otázky, či záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením súdu podľa
§ 343 CSP napĺňa znaky zabezpečovacieho práva v zmysle § 8 ZKR, je nevyhnutné striktne rozlišovať
medzi procesnou povahou nástroja, prostredníctvom ktorého dochádza k jeho zriadeniu, a právnou

povahou samotného záložného práva ako vecného práva k cudzej veci. Dovolacia argumentácia, ktorá
stavia na zjednodušujúcej téze o výlučne procesnoprávnom charaktere sudcovského záložného práva
a z tejto tézy následne vyvodzuje jeho neakceptovateľnosť v konkurznom konaní, sa v tomto ohľade javí
ako metodologicky nedôsledná a v konečnom dôsledku neudržateľná v systematike platného práva.

55. Východiskom právneho posúdenia musí byť ustanovenie § 151b ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktoré rozhodnutie súdu výslovne uvádza ako jeden zo samostatných a rovnocenných titulov vzniku
záložného práva. Tým zákonodarca jednoznačne deklaruje, že záložné právo zriadené rozhodnutím
súdu je hmotnoprávnym inštitútom, ktorý nie je hierarchicky ani kvalitatívne podradený záložnému
právu zriadenému zmluvou, rozhodnutím správneho orgánu alebo priamo zo zákona. Skutočnosť,

že konkrétny spôsob realizácie tohto titulu je upravený procesným predpisom, nemôže sama osebe
viesť k záveru o procesnej povahe samotného vecného práva. Procesný predpis v takom prípade
plní len funkciu normatívneho rámca, prostredníctvom ktorého dochádza k autoritatívnemu vzniku
hmotnoprávneho vzťahu.

56. Dovolateľ správne poukazuje na absenciu vôle dlžníka pri vzniku sudcovského záložného práva,
avšaktomutoznakupripisujevýznam,ktorýmuprávnyporiadoknepriznáva.Absenciakonsenzuzáložcu
je relevantná len z hľadiska rozlíšenia medzi zmluvným a nezmluvným spôsobom vzniku záložného
práva, nie však z hľadiska jeho hmotnoprávnej kvalifikácie. Právny poriadok pozná viacero foriem
záložnýchpráv,ktorévznikajúbezprejavuvôledlžníkaanapriektomunepochybnezakladajúpostavenie

zabezpečeného veriteľa, čo platí osobitne pre daňové záložné právo, zákonné záložné práva alebo
záložné práva vznikajúce rozhodnutím orgánu verejnej moci. Samotná absencia vôle dlžníka preto
nemôže byť argumentom proti aplikovateľnosti § 8 ZKR.

57. Ťažisko dovolacej argumentácie spočíva v snahe prirovnať sudcovské záložné právo k exekučnému

záložnému právu a vyvodiť z tejto analógie ich spoločný osud v konkurze. Táto komparácia však
nezohľadňuje zásadné konštrukčné rozdiely medzi oboma inštitútmi. Exekučné záložné právo je
imanentnou súčasťou konkrétneho exekučného konania, vzniká výlučne na vykonateľnú pohľadávku,
jeho existencia je funkčne aj časovo viazaná na trvanie exekúcie a jeho zánik je zákonom výslovne
spojený so zastavením exekučného konania. Sudcovské záložné právo naproti tomu nie je viazané na

existenciu exekučného konania ani na právoplatné rozhodnutie vo veci samej, môže zabezpečovať aj
pohľadávku, ktorá ešte nebola judikovaná, vzniká zápisom do katastra nehnuteľností s účinkami erga
omnes a jeho zánik nie je viazaný na procesný osud iného konania, ale len na zákonom predvídanéhmotnoprávne skutočnosti. Z týchto dôvodov nemožno medzi sudcovským a exekučným záložným
právom vytvárať plnohodnotnú analógiu, ktorá by odôvodňovala ich rovnaké posúdenie v konkurze.

58. Argumentácia dovolateľa, opierajúca sa o rozhodnutie ústavného súdu, ktoré zdôrazňuje, že
účelom zabezpečovacieho opatrenia je ochrana postavenia veriteľa v budúcej exekúcii, je vo svojej
východiskovej časti správna, avšak neúplná. Účel zabezpečovacieho opatrenia ako procesného inštitútu
nemožno mechanicky zamieňať s právnymi účinkami záložného práva, ktoré jeho nariadením vzniká.
Skutočnosť, že zákonodarca viaže možnosť nariadenia zabezpečovacieho opatrenia na existenciu

obavy z ohrozenia exekúcie, neznamená, že samotné záložné právo je právne determinované výlučne
týmto účelom ani že jeho existencia je podmienená trvaním tejto obavy. Judikatúra ústavného súdu, na
ktorú dovolateľ poukazuje, sa sústreďuje na výklad podmienok nariadenia zabezpečovacieho opatrenia,
nie na otázku jeho účinkov v konkurznom konaní, a preto z nej nemožno vyvodiť záver o automatickom
vylúčení sudcovského záložného práva z režimu § 8 ZKR.

59. Osobitnú pozornosť si vyžaduje komparácia sudcovského záložného práva s daňovým záložným
právom, ktorú dovolateľ odmieta s poukazom na verejnoprávny charakter daňových vzťahov. Tento
argument však naráža na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä na
rozhodnutie sp. zn. 1Obdo/34/2018, v ktorom dovolací súd jednoznačne vyslovil, že procesný charakter
predpisu upravujúceho vznik daňového záložného práva nebráni jeho hmotnoprávnej povahe a jeho

kvalifikácii ako zabezpečovacieho práva v konkurze. Rozhodujúcimi kritériami boli skutočnosť, že
daňové záložné právo vzniká nezávisle od exekučného konania, trvá aj po vyhlásení konkurzu a
jeho účinky nie sú ex lege anulované konkurzným konaním. Tieto znaky pritom v podstatných rysoch
zodpovedajú aj sudcovskému záložnému právu, čo robí túto analógiu materiálne presvedčivejšou než
analógia s exekučným záložným právom.

60. Dovolacia argumentácia založená na nemeckom inštitúte Arrest a na jeho osude v insolvenčnom
konaní má nepochybne komparatívnu hodnotu, avšak nemožno jej priznať normatívnu silu. Slovenský
zákonodarca síce pri koncipovaní zabezpečovacieho opatrenia čerpal z nemeckej právnej úpravy,
avšak neprevzal jej riešenia v oblasti insolvenčného práva. Práve naopak, explicitným zakotvením

sudcovského záložného práva v Občianskom zákonníku a jeho nevylúčením z pôsobnosti § 8 ZKR
zákonodarca vytvoril samostatný normatívny rámec, ktorý nemožno preklenúť odkazom na zahraničné
riešenia bez opory v slovenskom práve.

61. Pokiaľ dovolateľ namieta, že priznanie účinkov sudcovského záložného práva v konkurze narúša

základné princípy kolektívneho uspokojovania veriteľov a vytvára neodôvodnené zvýhodnenie určitej
skupiny veriteľov, ide o argumentáciu, ktorá prekračuje rámec výkladu platného práva a presúva sa
do roviny hodnotových úvah de lege ferenda. Konkurzné právo samo osebe vychádza z diferenciácie
veriteľov a § 8 ZKR je jej explicitným vyjadrením. Riziká účelového alebo nespravodlivého zvýhodnenia
veriteľa zákonodarca rieši prostredníctvom inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov, nie popretím

existencie zabezpečenia, ktoré platne vzniklo pred vyhlásením konkurzu.

62. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že hoci zabezpečovacie opatrenie je procesným inštitútom
a jeho nariadenie sleduje ochranu individuálneho záujmu veriteľa pred ohrozením budúcej exekúcie,
záložné právo, ktoré jeho prostredníctvom vzniká, má hmotnoprávnu povahu a vykazuje všetky

podstatné znaky zabezpečovacieho práva v zmysle § 8 ZKR. Vyhlásenie konkurzu má za následok
obmedzenie individuálneho výkonu tohto práva, nie však jeho zánik alebo stratu kvalifikácie ako
zabezpečenia. Správnym riešením de lege lata je preto priznať sudcovskému záložnému právu
účinky zabezpečovacieho práva v konkurze za predpokladu, že vzniklo pred vyhlásením konkurzu
a trvalo v rozhodnom čase, pričom prípadné korektívy z hľadiska spravodlivosti a parity veriteľov je

potrebné uplatňovať prostredníctvom nástrojov konkurzného práva, ktoré na tento účel zákon výslovne
ustanovuje.

63. Podstatou právneho problému nie je spor o osobitosť konkurzného konania ani o jeho autonómne
princípy, ale otázka, či osobitný režim konkurzu môže spätne zmeniť právnu povahu už existujúceho

vecného práva, ktoré vzniklo podľa všeobecnej civilnoprávnej úpravy. Práve v tomto bode je nevyhnutné
presne osvetliť inštitút sudcovského záložného práva a jeho miesto v systéme súkromného práva.64. Sudcovské záložné právo je inštitútom, ktorého procesná genéza zakrýva jeho hmotnoprávnu
podstatu, no nemení ju. Je nepochybné, že jeho zriadenie je iniciované procesným návrhom a
realizované rozhodnutím súdu v režime Civilného sporového poriadku. Táto skutočnosť však vypovedá

výlučneomechanizmejehovzniku,nieoprávnejpovahepráva,ktorétýmtomechanizmomvzniká.Hneď
okamihom zápisu do katastra nehnuteľností nadobúda sudcovské záložné právo všetky konštitutívne
znaky vecného práva: pôsobí erga omnes, viaže sa na vec a nie na osobu dlžníka, má poradie
rozhodujúce pre uspokojenie a vstupuje do majetkovej sféry záložcu ako právne obmedzenie
vlastníckeho práva. Tieto účinky nie sú procesné, ale čisto hmotnoprávne a sú typické pre záložné právo

ako vecné právo v zmysle § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka.

65. Rozhodujúcim normatívnym východiskom je pritom § 151b ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý
výslovne a bez rozlišovania priznáva rozhodnutiu súdu rovnakú kvalitu titulu vzniku záložného práva ako
zmluve,rozhodnutiusprávnehoorgánučizákonu.Zpohľadusystematikycivilnéhoprávatedaneexistuje
„slabšie“ alebo „dočasnejšie“ záložné právo len preto, že vzniklo rozhodnutím súdu . Každý iný výklad

by znamenal, že zákonodarca síce formálne zaradil sudcovské záložné právo medzi záložné práva, no
materiálne by mu odoprel ich základné účinky, čo je interpretačne neudržateľné.

66. Vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka do tohto obrazu vstupuje ako procesná a organizačná
udalosť, nie ako právny titul zániku vecných práv. Účinkom konkurzu je koncentrácia uspokojovania

pohľadávok a vylúčenie individuálneho výkonu práva, nie anulácia existujúcich právnych vzťahov.
Zákon o konkurze a reštrukturalizácii preto dôsledne rozlišuje medzi zákazom výkonu (najmä exekúcie)
a samotnou existenciou zabezpečenia. Tam, kde zákonodarca chcel, aby určitý druh zabezpečenia
vyhlásením konkurzu zanikol, urobil tak výslovne, typicky pri exekučnom záložnom práve, ktorého
existencia je imanentne viazaná na konkrétne vykonávacie konanie. Absencia obdobného ustanovenia

pri sudcovskom záložnom práve nemôže byť považovaná za medzeru, ale za vedomé rešpektovanie
jeho vecnoprávnej povahy .

67. Z tohto pohľadu je zrejmé, že konkurzné právo nemôže spätne „prekvalifikovať“ sudcovské záložné
právo na čisto procesný nástroj len preto, že jeho výkon v konkurze nie je možný individuálne. Výkon

práva a existencia práva sú v súkromnom práve zásadne odlišné kategórie. Konkurz blokuje výkon,
nie existenciu zabezpečenia. Ak by bolo možné z existencie zákazu výkonu odvodiť aj zánik alebo
nerelevantnosť vecného práva, znamenalo by to, že konkurzné právo má retroaktívny účinok na
hmotnoprávne vzťahy, čo je v rozpore so základnými zásadami právnej istoty a ochrany nadobudnutých
práv.

68. Ustanovenie § 8 ZKR treba vykladať práve v tomto systematickom kontexte. Zabezpečovacie
právo je v ňom definované funkčne, nie podľa pôvodu alebo spôsobu vzniku. Rozhodujúce je, či ide o
právo, ktoré dáva veriteľovi nárok na uspokojenie z určitého majetku dlžníka s prednostným poradím.
Sudcovské záložné právo túto funkciu nepochybne plní, pretože viaže konkrétny majetok a určuje

poradie uspokojenia. Skutočnosť, že jeho realizácia v konkurze prebieha prostredníctvom oddelenej
podstaty a nie prostredníctvom individuálnej exekúcie, je len dôsledkom osobitného procesného režimu
konkurzu, nie dôkazom absencie zabezpečenia.
69. Námietky dovolateľa, založené na obave z narušenia parity veriteľov a zo zvýhodnenia tých, ktorí
si zabezpečenie zariadili zabezpečovacím opatrením, sa pohybujú v rovine konkurznej teleológie, nie

v rovine systematiky hmotného práva. Parita veriteľov v konkurze nie je absolútnou hodnotou, ale
zásadou, ktorú zákonodarca vedome limituje existenciou zabezpečených veriteľov. Ak by mala byť
ochrana parity dôvodom na popretie sudcovského záložného práva ako zabezpečenia, musela by sa
rovnaká logika uplatniť aj voči iným nezmluvným zabezpečeniam, čo zákon zjavne nepredpokladá.
Právny poriadok navyše disponuje osobitnými nástrojmi na korekciu nespravodlivých alebo účelových

zvýhodnení, predovšetkým inštitútom odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 57 a nasl. ZKR. Tieto
nástroje sú systematicky určené na riešenie takýchto situácií, zatiaľ čo popretie existencie zabezpečenia
by predstavovalo obchádzanie vlastnej logiky konkurzného práva.

70. Záverom možno konštatovať, že hoci konkurzné právo predstavuje osobitný procesný režim s

vlastnými princípmi, nemá normatívnu silu meniť hmotnoprávnu kvalifikáciu vecných práv, ktoré vznikli
podľa všeobecného civilného práva. Systematika civilného práva v tomto prípade musí prevážiť, pretože
práve ona určuje, čo je a čo nie je záložným právom. Konkurzné právo na túto kvalifikáciu nadväzuje a
pracuje s ňou, nie ju nanovo vytvára. Dovolací súd tak uzatvára, že správnym riešením de lege lata jepriznať sudcovskému záložnému právu postavenie zabezpečovacieho práva podľa § 8 ZKR, ak vzniklo
pred vyhlásením konkurzu a v rozhodnom čase trvalo, pričom účinky konkurzu sa prejavia výlučne v
spôsobe jeho realizácie, nie v popretí jeho existencie alebo právnej povahy.

71. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že v danom prípade bol správny záver odvolacieho
súdu, že žalobcovi v konkurznom konaní patrí právo na uspokojenie prihlásenej pohľadávky z oddelenej
podstaty a je potrebné naňho prihliadať ako na zabezpečeného veriteľa, keďže sudcovské záložné právo
zriadené podľa Civilného sporového poriadku, ktoré vzniklo ešte pred vyhlásením konkurzu, a ktoré

v rozhodnom čase naďalej trvalo, treba považovať za zabezpečovacie právo v zmysle § 8 zákona o
konkurze.

72. Podľa § 448 CSP, dovolací súd zamietne dovolanie, ak dovolanie nie je dôvodné.

73. Dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný nedôvodne odvolaciemu súdu vytýkal nesprávne právne

posúdenie veci, teda jeho dovolanie smeruje proti vecne a právne správnemu rozhodnutiu odvolacieho
súdu, a v súlade s § 448 CSP dovolací súd dovolanie ako nedôvodné zamietol.

74. Žalobca bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP), preto mu vznikol
nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd

podľa § 453 ods. 1 CSP vo väzbe na § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením
(§ 262 ods. 2 CSP).

75. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.