Rozsudok – Exekúcia a výkon rozhodnutí ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. február 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoCsp/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124317397
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:6124317397.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu

JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko,
s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom v Bratislave na Prievozskej ulici č. 2, zastúpeného advokátskou
kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, so sídlom v Bratislave na Prievozskej ulici č. 2
proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, prihlásenému k trvalému pobytu v A. C. XXX o zaplatenie
1.281,17 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves
č.k. 8Csp/184/2024 - 107 zo dňa 05.02.2025 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. N e p r i z n á v a stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým rozsudkom
výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

2. Vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1 a 2, § 565, § 39
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods.
2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

(ďalej len ZoSÚ) účinného v čase uzavretia zmluvy, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
(ZoB). Rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu VÚB, a.s. ako veriteľom a
žalovaným ako dlžníkom bola uzatvorená dňa 20.04.2018 Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„Flexipôžička“ č. 004105511200418, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému
bezúčelový úver 2.500,- Eur, ktorý mal vrátiť v 72 mesačných splátkach, pričom výška mesačnej splátky
bola vrátane poistného v sume 51,52 Eur (splátka poistného 2,03 Eur) a bez zľavy v sume 54,16
Eur. Termín prvej splátky bol stanovený na deň 16.05.2018 a poslednej splátky na deň 16.04.2024,

pričom splatnosť mesačnej splátky sa zhodovala s dátumom splatnosti prvej anuitnej splátky. Úver
bol poskytnutý za úrokovú sadzbu 12,52 % ročne, RPMN predstavovala 14,07 % ročne, priemerná
RMPN 11,95% ročne a celková čiastka, ktorú mal dlžník zaplatiť bola stanovená na sumu 3.613,28 Eur.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nebol pôvodným veriteľom pohľadávky, ale veriteľom sa stal až
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky ku dňu 04.10.2023, súd sa v prvom rade zaoberal otázkou
vecnej legitimácie žalobcu, teda otázkou, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky medzi pôvodným
veriteľom žalovaného a žalobcom. Konštatoval, že preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej

alebo pasívnej je imanentnou súčasťou súdneho konania. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo 162/2020 zo dňa 27.10.2021, v ktorom sa uvádza: „V sporoch s ochranou slabšej
strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia
podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej ZoB pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a toaj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.“ Zdôraznil, že pre
platné postúpenie pohľadávky banky sa vyžaduje kumulatívne splnenie podmienky existencie splatnej
pohľadávky, písomnej výzvy banky a následné nepretržité viac ako 90 dní trvajúce omeškanie klienta

so splnením jeho záväzku voči banke. Konštatoval, že v predmetnej veci zo strany pôvodného veriteľa
došlo k zosplatneniu dlžného zostatku úveru z dôvodu porušenia zmluvných povinností žalovaným a to
z dôvodu omeškania so splácaním pohľadávky. Žalobca predložil písomnú výzvu - Tretia upomienka -
pokus o zmier zo dňa 29.11.2021, v ktorej bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie dlžnej pohľadávky v sume
170,42 Eur s tým, že v opačnom prípade je banka oprávnená odstúpiť od zmluvy o úvere a požadovať

vrátenie úveru pred dátumom splatnosti a tiež oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo
dňa 20.01.2022. Žalobca o doručení uvedenej výzvy zo dňa 29.11.2021 predložil fotokópiu podacieho
hárku, z ktorého vyplýva, že listina bola žalovanému zasielaná na adresu uvedenú v zmluve o úvere.
Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 20.01.2022 bolo doručované žalovanému
zásielkou určenou do vlastných rúk, ktorá sa dňa 14.02.2022 vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote.
Súd prvej inštancie konštatoval, že pre platné zosplatnenie celého úveru sa vyžaduje doručenie oboch

vyššie uvedených písomností, pričom žalobca nepreukázal doručenie výzvy zo dňa 29.11.2021, nakoľko
predložený poštový podací hárok nie je relevantným dôkazom spôsobilým preukázať dôjdenie listiny do
sféry dispozície žalovaného. Uzavrel, že pokiaľ banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom
rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 ZoB, keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol
splatným celý úver z dôvodu, že nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, a preto banka

nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Z
uvedeného dôvodu, t.j. z dôvodu nepreukázania existencie splatnej pohľadávky, považoval postúpenie
pohľadávky na žalobcu za rozporné s bankovým zákonom a tento právny úkon v zmysle § 39 OZ posúdil
ako absolútne neplatný. Keďže žalobca v konaní nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom
uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, súd žalobu zamietol. Pre úplnosť

sa súd následne zaoberal obligatórnymi náležitosti zmluvy vyžadovanými právnou úpravou v čase
uzavretia zmluvy. Vzhľadom na deň uzatvorenia úverovej zmluvy medzi stranami sporu (20.04.2018)
bolo pri uzatvorení zmluvy potrebné vychádzať z priemernej percentuálnej miery nákladov za 1. štvrťrok
2018.VzmluvejeuvedenápriemernáhodnotaRPMN11,95%,ktorázodpovedáúdajomvyplývajúcimzo
Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi zverejňovaných

Ministerstvom financií SR, a to 11,90 % ročne. Mierny rozdiel nie je podľa súdu možné chápať v
neprospech spotrebiteľa - žalovaného, pretože by z toho žiadne následky nepriaznivé pre žalovaného
nemohli byť vyvodené. Uviedol, že jedným z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa v úverovej zmluve
je údaj o RPMN, pretože uvedený údaj zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť,
pričomúdajoRPMNmusíobsahovaťvýškuvšetkýchnákladovspotrebiteľa,ktorémusíuhradiť,t.j.výšku

jednorazových poplatkov (napr. poplatok za poskytnutie úveru), ale aj výšku pravidelných poplatkov
(napr.poplatkovzapoistenieúveru).ZinformatívnejinteraktívnejkalkulačkynavýpočetRPMNvsúdnom
registri v prípade dátumu úveru uzatvoreného dňa 20.04.2018, pri výške 2.500,- Eur pri splácaní v
mesačných splátkach, pri počte splátok 72, výške splátky 51,52 Eur, dodatočnom náklade 50,- Eur
za spracovanie úveru je RPMN stanovené na 15,88 % a v úverovej zmluve bola uvedená RPMN vo

výške 14,07 %. Súd prvej inštancie mal za to, že zo zmluvy o úvere je zrejmé, že poplatok za poistenie
úveru bol žalovaný povinný uhrádzať počas celého trvania úverového vzťahu, platenie poistného sa
stalo nevyhnutnou súčasťou úveru potom, čo došlo medzi predchodcom žalobcu a žalovaným k dohode
o poistení úveru, a preto malo byť poistné zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov.
Z informatívnej interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN v súdnom registri v prípade dátumu úveru

uzatvoreného dňa 20.04.2018, pri výške 2.500,- Eur pri splácaní v mesačných splátkach, pri počte
splátok 72, výške splátky 54,16 Eur, z čoho je poistné 2,03 Eur, pri dodatočnom náklade 50,- Eur za
spracovanie úveru je RPMN stanovené na 18,16 %. V ďalšom poukázal na výšku celkovej čiastky,
ktorú musí žalovaný ako spotrebiteľ zaplatiť, ktorá je v úverovej zmluve uvedená v sume 3.613,28 Eur,
pričom pri mesačnej splátke 54,16 Eur a celkovom počte splátok 72 uvedených v zmluve a poplatku

za poskytnutie úveru v sume 50,- Eur, celková čiastka, ktorú má žalovaný ako spotrebiteľ zaplatiť
predstavuje sumu 3.949,52 Eur (vrátane poistenia), resp. 3.759,44 Eur (bez poistenia). Nakoľko RPMN
a výška celkových nákladov sú v zmluve o úvere uvedené nesprávne, v neprospech žalovaného ako
spotrebiteľa, súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve absentujú náležitosti úverovej zmluvy podľa
§ 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, z dôvodu ktorého považoval poskytnutý úver v zmysle §11 ods. 1 písm. b)

a d) ZoSÚ bezúročný a bez poplatkov. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) a žalovanému napriek plnému
úspechu v konaní nepriznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi, nakoľko podľa obsahu spisu
mu žiadne trovy nevznikli.3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b), f), g) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel,

alebo aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vyjadril nesúhlas so záverom súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie dôvodeným neplatnosťou
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru ako podmienkou pre postúpenie bankovej pohľadávky. Za
dôležité považoval poukázať na priebeh tohto konania, s dôrazom na skutočnosť, že žalobca už v žalobe
podanej na Okresný súd Banská Bystrica tvrdil, že v tomto prípade došlo k platnému zosplatneniu

predmetného úveru, pričom upomínací súd ho vyzval len k tomu, aby uviedol, akým spôsobom postupca
skúmal schopnosť splácať spotrebiteľský úver u žalovaného. Žalobca mal preto za to, že ďalšie
skutkové tvrdenia žalobcu sú v konaní nesporné. Namietal, že súd prvej inštancie až do momentu
vydania rozhodnutia neprezentoval ako spornú skutočnosť, či došlo k platnému zosplatneniu úveru. Súd
žiadnym spôsobom nevyzýval žalobcu na predloženie akýchkoľvek dôkazov navyše v otázke platnosti
zosplatnenia pohľadávky – preukázania nesporného skutkového tvrdenia. Urobiť tak mohol a mal, ak

považoval žalobu za nedôvodnú podľa § 138 CSP. Taktiež poukázal na to, že žalovaný v priebehu
konania žiadnym spôsobom nerozporoval tvrdenia žalobcu ohľadne platnosti zoplatnenia. Keďže tieto
skutkové tvrdenia neboli protistranou popreté, v zmysle § 151 ods. 1 CSP ich bolo potrebné považovať
za nesporné. Zdôraznil, že súd je povinný osvojiť si skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení
procesných strán, nemusí vykonávať dokazovanie ohľadom tých skutočností, ktoré medzi stranami

sporu nie sú sporné a môže ich tak bez dokazovania zobrať za základ svojho rozhodnutia. Žalobcovi
tak nie je zrejmé, z akého dôvodu súd nesporné skutkové tvrdenia žalobcu de facto poprel, ak právne
uzavrel,žepohľadávkažalobcunebolariadnezosplatnená.Nakoľkožalobcovinebolvytvorenýprocesný
priestor vo vzťahu k preukázaniu platného zosplatnenia úveru, doručil listinu preukazujúce splnenie
podmienok pre zosplatnenie v podanom odvolaní – konkrétne listinu preukazujúcu reálne doručenie

výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ žalovanému - printscreen zo systému Slovenskej pošty, z ktorého je
zrejmé, že žalovaný si uvedenú výzvu prevzal. Bol toho názoru, že sa nejedná o novoty v odvolacom
konaní. Poukázal tiež na to, že už k podanej žalobe pripojil podací hárok preukazujúci odoslanie výzvy
v zmysle § 53 ods. OZ, pričom v zmysle rozhodovacej praxe (NS SR sp. zn. 4Cdo/90/2023 zo dňa
29.11.2023, NS ČR sp. zn. 28Cdo/1334/2006 zo dňa 26.04.2007, NS SR sp. zn. 2Sžff/8/2009 zo

dňa 06.07.2010, NS SR sp. zn. 5Obdo/2/2017 zo dňa 30.01.2018, ÚS SR sp. zn. I. ÚS174/09 zo dňa
24.06.2009) podací hárok je dostatočným preukázaním doručovania písomností do dispozičnej sféry
adresáta. Žalobca sa taktiež nestotožnil so záverom súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej
zmluvy z dôvodu nesprávne uvedenej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ - RPMN a celkovej
čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Mal za to, že konajúci súd pre výpočet celkovej čiastky vzal do

úvahy nesprávnu výšku mesačnej splátky (a to vo verzii so započítaním poistenia), z ktorej pri výpočte
vychádzal – čím následne dospel k nesprávnej celkovej čiastke spojenej s úverom, a teda i následne k
nesprávnej RPMN – nakoľko mesačná splátka je jednou z premenných, ktoré do jej výpočtu vstupujú.
Bol toho názoru, že z obsahu úverovej zmluvy jednoznačne vyplýva, že získanie spotrebiteľského úveru
nebolo podmienené uzatvorením poistenia, pričom žalovaný požiadal o „základný súbor poistenia“ a

poplatok za poistenie bol v sume 2,03 Eur mesačne s tým, že výsledná suma mesačnej splátky bola
aj s týmto poistením 51,52 Eur. Poukázal na to, že takto „fakultatívne“ koncipované poistenie potom
v zmysle § 2 písm. g) ZoSÚ nie je zahrnuté do výpočtu celkových nákladov (a teda ani do RPMN).
V úverovej zmluve bola uvedená celková čiastka 3.613,28 Eur, pričom uvedená suma korešponduje s
výškou mesačných splátok istiny + úroku, spolu v celkovej sume 49,49 Eur a poplatku za poskytnutie

úveru vo výške 50,- Eur (72 x 49,49 Eur + 50 Eur = 3.613,28 Eur.) Mal za to, že úverová zmluva obsahom
spĺňa všetky náležitosti uvádzané v § 9 ods. 2 ZoSÚ (správna celková čiastka a správne RPMN) v
žiadnom prípade nemožno aplikovať sankciu v zmysle § 11 ods. 1 písm b) a d) ZoSÚ. Na podporu
uvedenej argumentácie poukázal na rozhodnutia viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas,
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia

§ 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, medzi
jehozložkymožnozaradiťpredovšetkýmprávonaprístupksúdu,právonasúdzriadenýzákonom,právo
na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej
lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých
rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v

konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia.
Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu.
O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto

musí byť hodnotené v kontexte celého konania zohľadňujúc možnosť zvrátenia nesprávneho postupu,
jeho následky a pod.

9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
stránalebovyšlivkonanínajavoinak,súdvyhodnotiltak,žetovyvolávalogickýrozpor.Skutkovézistenia

nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.
1, 2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. g) CSP je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností
alebo dôkazov, ktoré účastník uplatnil v súlade s § 366 písm. d/ CSP, nemôže obstáť súdom zistený
skutkový stav. Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozhodnutia
súdu prvej inštancie, preto skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom prvej inštancie a
účastník ich neuplatnil (hoci len preto, že o nich nevedel), nemôžu byť v sporovom konaní odvolacím

dôvodom. Predpokladá sa, že účastníkom uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým,
aké tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa) a v danej veci sú právne významné.

11. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový

stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo
ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny

predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov

a v rozsahu námietok žalobcu vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné a odvolacie dôvody neboli naplnené. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, z vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a na takto zistený skutkový stav správne aplikovalpríslušnú právnu normu, ktorú aj správne interpretoval. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie dostatočne
odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na neho

odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

13. Odvolateľ namietané porušenie práva na spravodlivý proces vzhliadol jednak v skutočnosti, že
súd prvej inštancie za sporné považoval žalovaným nepopreté skutkové tvrdenie o zosplatnení úveru
a tiež v tom, že súd prvej inštancie mu nevytvoril dostatočný procesný priestor na jeho preukázanie

– v dôsledku čoho žalobca predložil do konania nové tvrdenia a dôkazy, ktoré nepovažuje za
neprípustné novoty podľa § 366 CSP. Na to nadväzujúcou odvolacou námietkou je nesprávny skutkový
záver o neplatnom zosplatnení pohľadávky a nesprávne právne posúdenie doručovania písomností
s následkom posúdenia (ne)platnosti zosplatnenia pohľadávky a na to nadväzujúcej platnosti postúpenia
pohľadávky zakladajúc aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Napokon odvolateľ namietal právny záver
súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy z dôvodu absencie náležitosti podľa § 9 ods.

2 písm. k) ZoSÚ.

14. Odvolateľ tak svojou odvolacou argumentáciou učinil predmetom prieskumu odvolacieho súdu
primárne otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

15. Žalobca v predmetnom konaní uplatňoval nárok ako postupca pohľadávky získanej od
predchádzajúceho veriteľa žalovaného v postavení bankového subjektu – VÚB, a.s. Aktívnu legitimáciu
žalobca preukazoval rámcovou zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020 v spojení so
žiadosťou o postúpenie a prevod zo dňa 04.10.2023.

16. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne
postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním tvrdené právo, respektíve mu vyplýva procesné právo
si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej - existencie
tvrdenéhoprávanastranežalobcu,alebopasívnej-existencietvrdenejpovinnostinastranežalovaného,
je imanentnou súčasťou súdneho konania a súd je povinný skúmať ju z úradnej povinnosti v

ktoromkoľvek štádiu konania (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo
dňa 27.10.2021). V sporoch s ochranou slabšej strany, akým je bezpochyby i posudzovaný prípad, súd
skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti, čo je v zhode aj ustálenou rozhodovacou praxou.

17. V prípade nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, kedy si žalobca uplatňuje nárok ako postupník (ako

je tomu v prejednávanej veci), ktorý nadobudol pohľadávku od postupcu (ktorým je banka), súd je
povinný skúmať, či takéto postúpenie pohľadávky banky je platné podľa § 92 ods. 8 ZoB v spojení s §
17 ZoSÚ, nakoľko postúpiť nemožno pohľadávku, pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru okrem prípadu, že sa spôsobom súladným s § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ stala splatnou.
V danom prípade preto súd prvej inštancie správne postupoval, ak ex offo skúmal aktívnu vecnú

legitimáciu žalobcu, ktorá je bezprostredne spojená s otázkou platnosti zosplatnenia dlhu a platnosti
následného postúpenia žalovanej pohľadávky. Adekvátne pritom vychádzal z názoru, že dôkazné
bremeno preukázania splnenia týchto podmienok pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to
aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa (rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27.10.2021, sp. zn. 4Cdo/162/2020, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2022 ako R 6/2022).

18. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Sporové konanie sa riadi
zásadou formálnej pravdy a posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej
povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu

je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore.
Každý má tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho
povinnosti. Povinnosť strany sporu má kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov
civilného procesu (čl. 8 Základných princípov CSP). Rozsudok v sporovom konaní zodpovedá tomu,
čo strany zhodne tvrdili (§ 186 ods. 2 CSP) a (v zásade) nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán sporu

netvrdila. Súd má však možnosť v materiálnom zmysle určitej korekcie, môže strany vyzvať na doplnenie
skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), výnimočne môže vykonať dôkaz, ktorý strany nenavrhli, a takto
zistiť skutočnosť, ktorá nebola stranami tvrdená (§ 185 ods. 2 a 3 CSP), prípadne sa môže výnimočne
odkloniť od zhodných tvrdení strán (§ 186 ods. 2 CSP). Účelom tohto korektívu je v rozumnej mierezmierniť prísne formálne následky nesplnenia povinnosti tvrdiť (Števček,M, Ficová, S.,Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.
Beck, 2016, 569 s.).

19. V kontexte vyššie uvedeného sa potom nemožno stotožniť s námietkou žalobcu, že súd nesprávne
procesne postupoval, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, pokiaľ žalovaný bol v
celom konaní pasívny a žiadne skutočnosti tvrdené žalobcom o platnom zosplatnení dlhu žalovaného
ani predložené dôkazy nerozporoval, no napriek tomu súd poprel skutkové tvrdenia žalobcu ako aj

predložené dôkazy. Odvolací súd má za to, že otázka platnosti zosplatnenia dlhu, rovnako ako otázka
platnosti akéhokoľvek iného právneho úkonu, je otázkou právneho posúdenia a nie otázkou skutkových
tvrdení. Skutkové tvrdenia sa môžu týkať len toho, či bol nejaký právny úkon vykonaný, nie však
toho, či bol vykonaný platne. Túto otázku musí konajúci súd vyriešiť bez ohľadu na tvrdenia niektorej
zo strán sporu a ich prípadné popretia protistranou. Aj v tomto spore bol teda konajúci súd prvej
inštancie oprávnený a dokonca povinný skúmať otázku platnosti žalobcom tvrdeného zosplatnenia dlhu

žalovaného a to bez ohľadu na aktivitu, či pasivitu žalovaného, teda bez ohľadu na to, či tento účinne
popieral skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že uplatnená pohľadávka voči žalovanému bola na žalobcu
platne postúpená pôvodným veriteľom po vyhlásení mimoriadneho zosplatnenia úveru. Takýto postup
konajúceho súdu nemôže byť pre žalobcu, ktorý si dlhodobo a opakovane na súdoch uplatňuje jemu
postúpené pohľadávky zo spotrebiteľských zmlúv, prekvapujúcim.

20. Navyše súd prvej inštancie svojím procesným postupom, kedy vo veci nariadil pojednávanie, o
ktorom riadne a včas upovedomil žalobcu, vytvoril pre žalobcu dostatočný procesný priestor na tvrdenie
a preukázanie platnosti zosplatnenia úveru a teda platnosti následného postúpenia pohľadávky na jeho
osobu. Skutočnosť, že žalobca nepovažoval svoju účasť na nariadenom pojednávaní za potrebnú,

pretože mylne považoval platnosť mimoriadneho zosplatnenia dlhu žalovaného i platnosť následného
postúpenia uplatnenej pohľadávky za nespornú, nemôže ísť na ťarchu správnosti postupu konajúceho
súdu prvej inštancie.

21. Pre spotrebiteľské vzťahy platí, že veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie

niektorej splátky až najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď
súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods. 9
OZ). Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 OZ je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej
lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného
upozornenia je uplatnenie neúčinné.

22. V konaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca žalobcu výzvou zo dňa
29.11.2021 označenou ako Tretia upomienka – Pokus o zmier vyzval žalovaného na okamžité zaplatenie
omeškanej sumy k predmetnej úverovej zmluve vo výške 170,42 Eur s tým, že v prípade jej neuhradenia
bude požadovať, aby žalovaný vrátil celú sumu poskytnutého úveru s príslušenstvom pred dohodnutým

dátumom v úverovej zmluve.

23. Súdprvejinštanciesvojerozhodnutiezaložil(okreminého)natom,žežalobcavkonanínepreukázal,
že by Tretia upomienka – Pokus o zmier zo dňa 29.11.2021 bola žalovanému doručená, majúc za to, že
žalobcom predložený poštový podací hárok nie je relevantným dôkazom spôsobilým preukázať dôjdenie

predmetnej výzvy do sféry dispozície žalovaného.

24. Režim doručovania hmotnoprávnych úkonov vyplýva z § 45 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého prejav vôle
pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď k nej dôjde. V danom prípade sa jedná o tzv. teóriu
dôjdenia.

25. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka
(do ktorého spadá tiež posudzovaná výzva) predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený
adresátovi, t.j., že sa dostane do sféry jeho dispozície - až týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť
voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať

v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej
osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou
chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady,
kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta, čido jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takejto
zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom
zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho

úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah. Teória dôjdenia vychádza z toho, že
z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho
úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním
písomností. Dôjdením do sféry vplyvu príjemcu sa rozumie napr. vhodenie listu do schránky príjemcu
alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal zmluve najavo, že písomnosti možno

posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t.j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu
možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu
obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Dôjdením prejavu
vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto
momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať (pozri
uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo/129/2010, tiež uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/43/2019).

26. V otázke doručovania výziev pri zosplatnení úveru Najvyšší súd SR zaujal jednoznačný názor, že
„koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny jeho ustanovení, pričom
v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým spôsobom pre svoje
záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2 ods. 3 OZ si totiž účastníci

môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne
nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy
ustanovenia § 45 ods. 1 OZ vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú
dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto
ustanovenímtotižzabezpečujespravodlivévyvažovaniezáujmovzmluvnýchstrán.Adresátoviprávneho

úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného
právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má
na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané
právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci
i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej

strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol
s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak
sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa
považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil.
Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno

o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie
zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.“ Je teda podstatné, aby adresát
mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle odosielateľa, teda aby sa tento prejav vôle dostal do jeho
dispozičnej sféry, pričom povinnosťou odosielateľa je preukázať doručenie prejavu vôle do dispozičnej
sféry adresáta (teda nie je nutné preukazovať doručenie priamo do vlastných rúk adresáta). Preukázanie

takto definovaného účinného doručenia však nie je možné zamieňať s preukázaním odoslania prejavu
vôle (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/43/2024 zo dňa 26.08.2025 a sp. zn. 7Cdo/70/2023
zo dňa 05.02.2025).

27. Vzhľadom na vyššie uvedené, doklad o doručení výzvy pred mimoriadnou splatnosťou i oznámenia

o vyhlásení splatnosti úveru do dispozičnej sféry adresáta nepostačuje (elektronický) poštový podací
hárok, z ktorého vyplýva iba údaj o odosielaní zásielky. Predloženie samotného podacieho hárku samo
o sebe ešte nedokazuje, že došlo k dôjdeniu zásielky - výzvy a oznámenia aj do dispozičnej sféry
žalovaného na adresu uvedenú v zmluve o úvere, t.j. nepreukazuje, aký bol osud zásielky po jej
odovzdaní na pošte. Aj keď na doručovanie zásielky prostredníctvom poštového doručovateľa nemá

odosielateľ vplyv a dosah, ustanovenie § 45 ods. 1 OZ jednoznačne vyžaduje, aby prejav vôle došiel
adresátovi - neprítomnej osobe. Nestačí teda v spore preukázať podanie zásielky na pošte, ale aj to,
že pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej sféry žalovaného ako adresáta, čím mu bola
vytvorená objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou a s jej obsahom (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo/43/2024 zo dňa 26.08.2025).

28. Odvolací súd zároveň považuje za dôležité zdôrazniť, že k zmluvným dojednaniam upravujúcim
tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určeného počtu
dní odo dňa jej odoslania, súdna prax zaujala odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvnýchstrán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca
právny úkon, sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez dôkazu o tom, že táto do sféry
adresáta aj došla.

29. Rozhodnutia,naktoréodvolateľpoukazovalvpodanomodvolanísp.zn.2Sžf/8/2009,5Obdo/2/2017
a I. ÚS 174/09 sú bez právnej relevancie na prejednávaný prípad, nakoľko v nich bola riešená otázka
odoslania podania, a nie jeho doručenia.

30. Čo sa týka žalobcom v odvolaní predkladanej listiny - výpisu z elektronického portálu Slovenskej
pošty, resp. snímky obrazovky (printscreenu) z elektronického portálu Slovenskej pošty o doporučenom
liste s podacím číslom RF621176049SK, tento dôkaz hodnotí odvolací súd ako novoty uplatnené
žalobcom v odvolacom konaní, ktoré sú prípustné len za podmienok určených § 366 CSP. Na prostriedky
procesného útoku alebo obrany, medzi ktoré patria aj návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré boli uplatnené
stranou až po okamihu zákonnej koncentrácii konania (vyhlásenie dokazovania súdom prvej inštancie

za skončené), by mohol odvolací súd prihliadať len za splnenia podmienok uvedených v § 366 CSP,
teda len ak sa: a) týka procesných podmienok, b) týka vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu, c) má byť ním preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo d) ho odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom
prvej inštancie. Odvolací súd však v tomto spore nezistil naplnenie žiadneho z uvedených dôvodov

uvedených v § 366 CSP pre použitie novôt zo strany žalobcu v odvolacom konaní. Podľa odvolacieho
súdu neexistovala žiadna objektívna či subjektívna prekážka, ktorá bránila žalobcovi, aby v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie tvrdil a preukazoval podmienky platného postúpenia pohľadávky
na svoju osobu, medzi nimi aj doručenie výzvy pred mimoriadnou splatnosťou podľa § 53 ods. 9 OZ
do dispozičnej sféry žalovaného, ktoré je podmienkou platného zosplatnenia dlhu a riadne zosplatnený

dlh je zasa podmienkou platného postúpenia pohľadávky voči spotrebiteľovi. Na takúto aktivitu súd
prvej inštancie vytvoril žalobcovi dostatočný procesný priestor nariadením pojednávania vo veci, pričom
nebolo povinnosťou súdu žalobcu na tieto otázky špecificky upozorňovať, či ich pre žalobcu označovať
ako sporné (keďže sa nejednalo o sporné skutočnosti - o tom viď vyššie). To, že žalobca nesprávne
vyhodnotil dôkaznú situáciu v spore, nepredkladal a nenavrhoval ďalšie dôkazy, ktoré teraz predkladá v

odvolacom konaní, nemôže byť dôvodom prípustnosti takýchto novôt v odvolacom konaní.

31. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie v názore, že žalobca nepreukázal
reálneho doručenia zásielky do dispozičnej sféry žalovaného. Predloženie poštového podacieho hárku
preukazujúceho, že postupca podal výzvu pred mimoriadnou splatnosťou podľa § 53 ods. 9 OZ na

poštovú prepravu, nezodpovedá doručeniu hmotnoprávnych úkonov podľa § 45 ods. 1 OZ.

32. Vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby, nakoľko žalobca v danom spore nie je oprávnený (vecne
legitimovaný) vymáhať spornú pohľadávku z úverovej zmluvy, odvolací súd považoval za nadbytočné
zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy z dôvodu nesprávne uvedenej RPMN a celkovej
čiastky, ktorú mal žalovaný uhradiť, nakoľko ani ich dôvodnosť by nebola spôsobilá zmeniť závery
odvolacieho súdu o vecnej správnosti napadnutého rozsudku.

33. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok

ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania a podľa § 387 ods. 2 CSP
sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením o neplatnom zosplatnení a postúpení pohľadávky,
pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

34. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

35. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

36. V súlade s citovanými ustanoveniami CSP by odvolací súd mal priznať v odvolacom konaní plne

procesne úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému však žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli. Žalobca bol v odvolacom konaní procesne neúspešný, na náhradu trov
nemá nárok, preto odvolací súd nepriznal stranám náhradu trov odvolacieho konania.37. TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).