Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. február 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124208971
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8124208971.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu
JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX D., právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom
Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: 365.bank, a.s. so sídlom Dvořákovo
nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o. so

sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186 o zaplatenie 3.705,11 EUR s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9Csp/155/2024 – 239 zo dňa
20.02.2025 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.705,11 EUR spolu s úrokom z omeškania vo

výške 8,65 % ročne z tejto sumy od 18.10.2024 až do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(I. výrok) a zaplatiť náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov (II. výrok).
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 7 ods. 1, § 7 ods. 16, 17 a 20, § 11 ods.
2 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len
„ZoSÚ“), ust. § 451 ods. 1,2, § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb.- Občiansky zákonník.

V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vydania
bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného vo výške 3.705,11 EUR získaného zo strany žalobcu
v súvislosti so zmluvou o úvere, nakoľko sa domnieva, že žalovaný porušil predpisy na ochranu
spotrebiteľa. Úver vo výške 12.000 EUR, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy zo dňa 12.09.2017,
súd vyhodnotil ako bezúročný a bezpoplatkový z dôvodu porušenia povinností veriteľa skúmať bonitu
klienta podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.
Žalovaný uviedol, že bonitu skúmal nasledovne: príjem žalobkyne typu zamestnanec a invalidný

dôchodca spolu 674 EUR. Z reportu Sociálnej poisťovne vyplýva suma invalidného dôchodku 136 EUR
a suma hrubého príjmu 583 EUR, čo je podľa kalkulačky čistej mzdy 469,18 EUR a teda príjem spolu
605,18 EUR mesačne, výdavky na už splácané úvery boli 137 EUR (tento úver bol uhradený novým
úverom) a 84 EUR, spolu 221 EUR. CB skóre bola na stupnici od „A - zlé“ po „M - dobré“ určené ako
„G“. Mesačné výdavky na živobytie (napr. SIPO, náklady na bývanie, telefón) neboli vôbec skúmané.
Podľa súdu prvej inštancie tak žalovaný nepracoval svojim zavinením so správnymi a dostatočnými

informáciami, a preto dospel k nesprávnym záverom o bonite žalobkyne. Súhrne bol preukázaný príjem
žalobkyne vo výške 605,18 EUR. Žalobkyňa mala splácať poskytnutý úver splátkou v sume 186,97 EUR
a ďalší poskytnutý úver splátkou v sume 84 EUR. Ak by súd vychádzal pri nákladoch na živobytie iba zosumy životného minima, tak by išlo o sumu 199,48 EUR (žalobkyňa) + 139,16 EUR (manžel žalobkyne),
spolu 338,64 EUR. Výdavky by spolu predstavovali sumu 609,61 EUR, teda sumu prevyšujúcu príjem
žalobkyne. Súd prvej inštancie si vyžiadal výpis z účtu žalobkyne za čas od 01.01.2016 do poskytnutia

úveru dňa 12.09.2017, z ktorého zistil, že žalobkyňa pravidelne čerpá úvery na úhradu svojich potrieb.
Ak by súd vychádzal z výpisu za posledné tri mesiace pred poskytnutím úveru, konečný výsledok by
bol mínus 300,02 EUR. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalovaný pri preverovaní bonity (ako
najdôležitejšej predzmluvnej povinnosti) nepostupoval s odbornou starostlivosťou (ako starostlivosťou
vyžadujúcou aktivitu veriteľa a nie iba sofistikovane vykonaný postup, výsledkom ktorého je poskytnutie

úveru nebonitnej osobe javiacej sa ako osoba, u ktorej možno riadne splácanie úveru predpokladať),
čoho výsledkom je, že poskytnutý úver je bez úrokov, bez poplatkov. Ak pri poskytnutej istine 12.000
EUR žalobkyňa vrátila sumu 15.705,11 EUR (čo žalovaný nepoprel), bezdôvodné obohatenie získané
žalovaným na jej úkor predstavuje sumu 3.705,11 EUR a súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel.
K dodávateľom v poslednej dobe uvádzanému výkladu § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. tak, že o
porušenie odbornej starostlivosti hrubým spôsobom nemôže ísť, ak dodávateľ nahliadol do príslušnej

databázy (a nezisťoval výdavky spotrebiteľa na živobytie), súd prvej inštancie uviedol, že s ním
nesúhlasí, pretože spojka „alebo“ nemusí mať výlučne vylučovací význam. Spomínané ustanovenie
znamená, že o hrubé porušenie ide v prípade, ak veriteľ nevykoná zisťovanie podľa 1 (posudzovanie
schopnostisplácaťúverbezakýchkoľvekúdajovopríjmoch,výdavkocharodinnomstavespotrebiteľa) a
zároveň podľa 2 (posudzovanie schopnosti splácať úver bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy

alebo registra). Uvedené je logické, pretože iba vykonaním 1. a 2. môže veriteľ získať komplexné
informácie pre vyhodnotenie bonity dlžníka. Zákonodarca zároveň správne nepoužil spojku „a“, pretože
v takom prípade, by k hrubému porušeniu došlo iba pri nevykonaní 1. a 2. súčasne, teda na hrubé
porušenie povinnosti by nepostačovalo nevykonanie iba jedného z uvedených postupov. Uvedené
ustanovenie preto treba vykladať tak, že o hrubé porušenie povinnosti ide, ak veriteľ nevykoná, čo len

jedno z opatrení 1. alebo 2. a negáciou uvedeného dospejeme k záveru, že vykonané musia byť obidve
zisťovania, teda 1. a aj 2.
Dôkaz výsluchom žalobkyne súd prvej inštancie nevykonal pre jej psychické problémy, pričom pre
posúdenie dodržania povinnosti odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity mal dostatok listinných
podkladov.

Žalobkyňou uplatnený nárok nepovažoval súd prvej inštancie za šikanózny výkon práva a ani za
porušenie dobrých mravov, lebo z konania nevyplynulo, že žaloba bola podaná so zlým úmyslom, a že
dosiahnutie vrátenia preplatku úveru nebolo jej primárnym cieľom, kde finančná ujma dodávateľa je iba
nevyhnutným následkom tohto zákonného nároku.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm b), d), e), f) a h) CSP. Podľa žalovaného sa prvoinštančný súd dopustil nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď neaplikoval § 7 ods. 24 písm. a) ZoSÚ. Súd sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s rozhodovacou praxou odvolacích súdov v obdobných prípadoch, na ktorú žalovaný
osobitne poukazoval v priebehu konania. Aj keď išlo o refinančný úver, žalovaný dostatočným spôsobom

skúmal bonitu žalobkyne. Použitím vylučovacej spojky „alebo“ v § 11 ods. 2 ZoSÚ, zákon umožňuje
veriteľovivybraťsi,akýmspôsobommáoveriťschopnosťdlžníkasplácaťposkytnutýspotrebiteľskýúver.
V danom prípade si žalovaný zaobstaral údaje z príslušných registrov a databáz (Sociálna poisťovňa
a SRBI), pričom disponoval predchádzajúcimi údajmi o bonite žalobkyne, ktorej v minulosti už raz
poskytol úver. Nemožno pritom opomínať ani povinnosť spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 2 ZoSÚ poskytnúť

veriteľovi úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie jeho schopnosti splácať spotrebiteľský
úver. Poukázal na rozsudok SD EÚ zo dňa 11.1.2024 vo veci C-755/22, z ktorého prvoinštančný
súd odkazoval len na izolované výňatky znejúce v prospech spotrebiteľa. Namietal tiež nevykonanie
navrhnutého dôkazu – výsluchu žalobkyne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku žalovaný považuje za
nedostatočné. Uviedol, že žalobkyňa dobrovoľne, predčasne a bez námietok splatila poskytnutý úver v

celom rozsahu. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom
rozsahu zamietol.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že konajúci súd sa skúmaním otázky bonity zaoberal
dostatočne. Konajúci súd v rámci pojednávania opakovane zdôraznil, že pred pojednávaním osobitne

2x vyzval žalovaného ako dodávateľa, aby konajúcemu súdu ozrejmil, z akých úvah a z akých
podkladov vychádzal pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver vychádzal, čo
si však žalovaný nesplnil. Žalovaným napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa spĺňa parametre
riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia. V kontexte citovaných ustanovení § 7 a § 11 ods.2) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bol žalovaný povinný v priebehu konania
hodnoverným spôsobom preukázať, že skúmal skutočné príjmy žalobkyne, ale zároveň, že skúmal aj jej
reálne výdavky. Túto povinnosť si však žalovaný nesplnil. K námietke nevykonania dôkazu výsluchom

žalobkyne, táto uviedla, že právny zástupca žalovaného po oboznámení obsahu súdneho spisu a
po vykonanom dokazovaní na pojednávaní, nenavrhol doplnenie dokazovania, nezotrval na osobnom
výsluchu žalobkyne a ani nevykonanie daného dôkazu nijako nenamietal. Žalobkyňa navrhla, aby
odvolacísúdpotvrdilrozhodnutiesúduprvejinštancievnapádanomrozsahuakovecnesprávneapriznal
jej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že v konaní bol procesne aktívny a plne súčinný a na výzvy
súdu reagoval. K zamietnutiu návrhu na výsluch žalobkyne nedošlo na (jedinom) pojednávaní zo dňa
20.2.2025, ale až v písomnom vyhotovení rozsudku. Žalovaný nikdy neupustil od návrhu na vykonanie
výsluchu žalobkyne, o ktorého zamietnutí sa prvýkrát dozvedel až z písomného vyhotovenia rozsudku.
Vo zvyšku odkázal na podané odvolanie.

5. Žalobkyňa v ďalšom vyjadrení zotrvala na všetkých svojich tvrdeniach.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový
poriadok (CSP)) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1

CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355
CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

7. Odvolací súd má za to, že prvoinštančný súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení
svojho rozhodnutia sa úplne a argumentačne správne vysporiadal s tvrdeniami sporových strán a nimi
predloženými dôkazmi. Vykonal dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav a v intenciách
platnej právnej úpravy vyvodil z neho i správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho

konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a
presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 387
ods. 2 CSP) a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza nasledovné:

8. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie vyvinul maximálnu aktivitu vo vzťahu k zisteniu,

akým spôsobom veriteľ pred poskytnutím úveru zisťoval, preveroval a vyhodnotil bonitu žalobkyne.
Žalovaný súdu predložil „dáta dopytu“, ktoré majú predstavovať výstup Sociálnej poisťovne. V zmysle
výsledkov tohto výstupu žalovaná mala v dopytovanom období vymeriavací základ aspoň 583 EUR,
a je poberateľkou invalidného dôchodku aspoň vo výške 136 EUR. Ako správne uviedol súd prvej
inštancie, pri takejto výške hrubého príjmu, čistý príjem žalobkyne predstavoval sumu 605,18 EUR

mesačne. Žalovaný okrem toho súdu prvej inštancie predložil aj „dáta dopytu“ zo zdroja „Eurisc“, ktorý
obsahuje informácie o úverovom zaťažení a úverovej histórii žalobkyne. Ďalej predložil úverovú zmluvu,
formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, obchodné podmienky, rozhodcovskú
zmluvu, dohodu o zrážkach zo mzdy, výpisy z účtu žalobkyne a súhrnné informácie o spotrebiteľskom
úvere. Žalovaný tvrdil, že vychádzal z toho, že žalobkyňa ako rodinný stav uviedla „vydatá“ a počet

vyživovaných detí „0“, toto svoje tvrdenie však nemal nijako preukázané. V spise absentuje samotná
žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktorá vo všeobecnosti obsahuje prvotné informácie
poskytnutéžiadateľomoúversmerujúceknáslednémuprevereniubonityposkytovateľomúveru. Takisto
ani overenie si príjmu zo zamestnania dopytom do Sociálnej poisťovne, bez predloženia pracovnej
zmluvy, podľa názoru odvolacieho súdu, nie je dostačujúce. Výsledky zo Sociálnej poisťovne uvádzajú

stav príjmu za posledný mesiac, resp. 3 mesiace, avšak nijako nedeklarujú tento príjem do budúcna.
Odvolací súd nepopiera, že pre zisťovanie bonity klienta je rozhodujúci aktuálny stav a že jeho
zachovanie do budúcna sa predpokladá, avšak ak by veriteľ pri preverovaní bonity klienta žiadal aj
predloženie pracovnej zmluvy, môže nastať situácia, že z nej zistí pracovný pomer na dobu určitú,ktorá sa blíži ku koncu, a teda veriteľ by tým získal dôležitú informáciu o tom, že aktuálne zisťované
majetkové pomery klienta budú s veľkou pravdepodobnosťou v blízkej budúcnosti výrazne zmenené.
V jednotlivých vyjadreniach žalovaný uviedol, z akých informácii pri skúmaní úveruschopnosti žalobkyne

vychádzal, avšak počas celého konania súdu nevysvetlil, akým spôsobom ich vyhodnocoval. Žalovaný
v konaní nepreukázal, aby o žalobkyni zhromaždil dostatočné množstvo informácií, t.j. o jej príjmoch,
výdavkoch a majetkových pomeroch, ani žeby tieto následne dostatočne overil. Len strohé predloženie
výstupu zo Sociálnej poisťovne a registra SRBI, bez bližšieho popisu, čo má byť týmto preukázané,
a bez akýchkoľvek informácií o majetkových a rodinných pomeroch žalobkyne, neumožňuje súdu prijať

záver o splnení si povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. (ZoSÚ). Preto zo strany
žalovanéhodošlokporušeniuustanovenia§7ods.16ZoSÚ,zktoréhovyplýva,ževynaloženieodbornej
starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.

9. Žalovaný uviedol, že pri výdavkoch žalobkyne vychádzal zo sumy životného minima. Zohľadnenie
životnéhominimaaleniejesplnenímpovinnostipodľa§7ods.20písm.b)ZoSÚ,nakoľkovtomtoohľade

nie je ani tak rozhodujúci príjem spotrebiteľa, ale jeho porovnanie s reálnymi výdavkami, keďže sa dá
samozrejme predpokladať, že pokiaľ subjekt žiada o poskytnutie úveru, tak je zrejmé, že nemá dostatok
finančných prostriedkov a potrebuje preklenúť určité obdobie ich nedostatku, pričom základnou úlohou
veriteľa je práve skúmať a samozrejme, že aj preverovať náklady na zabezpečenie základných životných
potriebspotrebiteľa(žiadateľaoúver)aosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľvyživovaciupovinnosť.Ztakejto

úpravy nijako nevyplýva automatické a univerzálne použitie sumy životného minima v každom jednom
prípade,bezohľadunaskutočnévýdavkyspotrebiteľa,aletotoustanoveniepredstavujespodnúhranicu,
pod ktorú pri výpočte limitu ukazovateľa schopnosti splácať nie je možné zájsť. Uvedená úprava
nijako nezbavuje veriteľa povinnosti zisťovať, preverovať a skúmať skutočné reálne mesačné výdavky
spotrebiteľa. Žalobca skúmanie reálnych výdavkov žalobkyne nie lenže nepreukázal, ale ani len netvrdil.

K výške výdavkov žalobkyne je potrebné dodať, že je úplne nepochybné, že žalobkyňa musí mať
minimálne výdavky na stravu, bývanie, hygienické potreby, ošatenie obuv, telefón, cestovné a pod..
Odvolacísúdpoukazujenato,žepríjemcca605EURmesačneprisplátke186,97EURsamôžejaviťako
dostatočný, ale je pravdepodobné skôr to, že reálne výdavky žalobkyne boli vyššie ako suma životného
minima.

10. Žalovaný skúmal ekonomickú situáciu žalobkyne len povrchne a formálne, aby aspoň čiastočne
splnil zákonom stanovenú povinnosť. Účelom zákona je predchádzať tomu, aby sa poskytovali úvery
osobám,ktoréichnebudúschopnésplácať,dôsledkomčohojepredlžovanieobyvateľstva.Nato,abybol
tento účel naplnený nepostačuje skúmanie bonity len pro forma, ale iba zodpovedný prístup, zisťovanie,

overovanie a vzájomné porovnanie všetkých príjmov a výdavkov klienta zabezpečí, že úver bude
poskytnutý len tomu klientovi, ktorý ho s najväčšou pravdepodobnosťou bude schopný splácať. Takéto
formálne zisťovanie a preverovanie bonity v praxi vlastne znamená pre dodávateľa, že si dodávateľ, v
danom prípade žalovaný, musí byť vedomý skutočnosti, že následkom takéhoto postupu je záver, že
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

V súvislosti s potrebou zisťovať skutočné výdavky žiadateľa o úver, a nie len ich formálne nahrádzať
sumami životného minima, ktoré sú častokrát ďaleko od reality, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 9 As 127/2024 zo dňa 13.08.2024, ktoré je pre
účely výkladu tejto problematiky použiteľné aj na naše právne predpisy, v ktorom najvyšší správny súd
uviedol: „Částka životního minima, jež představuje státem uznanou minimální hranici peněžních příjmů

fyzických osob k zajištění výživy a ostatních základních osobních potřeb, nutně nereflektuje konkrétní
částku, kterou k zajištění svých individuálních základních životních potřeb musí vynaložit potenciální
žadatel o úvěr. Nepokrývá zejména výdaje na bydlení, které ji mnohdy několikanásobně převyšují.
Rovněž nereflektuje další nutné výdaje, jako například srážky ze mzdy, náklady vyvolané zdravotním
stavem, či výživné. Z tohoto důvodu je třeba bezvýhradně trvat na požadavku individualizovaného

posuzování úvěruschopnosti, při kterém poskytovatel musí brát zřetel na konkrétní situaci konkrétního
spotřebitele.“

11. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, za hrubé porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 sa
považuje aj porušenie povinností vyplývajúcich z § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ. Z ust. § 7 ods. 20 ZoSÚ

vyplýva, že na výpočet ukazovateľov schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použije čistý
príjem spotrebiteľa (ktorý žalovaný nedostatočným spôsobom zistil a overil - v spise absentuje návrh
na uzavretie úverovej zmluvy, v ktorom spotrebiteľ štandardne uvádza informácie o svojich príjmoch,
výdavkoch a rodinných pomeroch, chýba tiež pracovná zmluva), ďalej náklady na zabezpečeniezákladných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť (čo
žalobca nepreukázal vôbec), výška splátky spotrebiteľského úveru a peňažné záväzky znižujúce príjem
spotrebiteľa (čo žalobca rovnako nepreukázal). Žalovaný teda porušil povinnosť ustanovenú v ust. § 7

ods. 20 ZoSÚ.
Aj táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu svedčí o tom, že žalovaný si nesplnil svoje povinnosti
vyplývajúce z ust. § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ a nedostatočne zistil a overil príjem žalobkyne, a náklady
na zabezpečenie základných životných potrieb podľa ust. § 7 ods. 20 písm. b) ZoSÚ nezisťoval vôbec.
Uvedené konanie žalovaného je preto potrebné kvalifikovať ako hrubé porušenie povinnosti podľa ust.

§ 7 ods.1 ZoSÚ.

12. Zároveň je potrebné poznamenať, že podľa ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ je hrubým porušením povinností
posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na
účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a porušenie ustanovení § 7

ods. 19 až 42 ZoSÚ. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že hoci sa súd prvej inštancie
venoval odôvodneniu charakteru spojky „alebo“ v ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ, ako dôvod bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru považoval aj porušenie povinnosti ust. § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ, s čím sa z
dôvodov vyššie uvedených stotožňuje aj odvolací súd. Pokiaľ prvoinštančný aj odvolací súd má za
to, že v danom prípade došlo k hrubému porušeniu povinnosti v podobe porušenia povinností podľa

ust. § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ, je rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17CoCsp/9/2024 zo dňa
27.2.2025, na ktorý poukazuje žalovaný, a ktorý sa venuje výkladu spojky „alebo“, pre prejednávanú
vec bezpredmetný. Zároveň odvolací súd poznamenáva že jeho názory a judikatúra sa môžu v čase
aj vyvíjať a meniť.

13. K námietke žalovaného týkajúcej sa toho, že prvoinštančný súd neaplikoval ust. § 7 ods. 24
písm. a) ZoSÚ, odvolací súd uvádza, že v zmysle tohto ustanovenia, sa ustanovenia odsekov 19 až 23
nevzťahujú na a) spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých
podľa tohto zákona (ďalej len „refinancovaný úver“) alebo na zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského úveru (ďalej len „navýšený úver“), ak výška

poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných
úverov alebo navýšených úverov. V prejednávanej veci bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 12.000
EUR, z ktorého mal byť splatený skorší úver vo výške 6.884,72 EUR, t.j. poskytnutý úver prevyšuje
refinancovaný úver o cca 43 %, čo bez pochybností predstavuje výrazné prevyšovanie, a preto na daný
právny vzťah je potrebné aplikovať aj ust. § 7 ods. 19 až 23 ZoSÚ.

Odvolací súd nespochybňuje ustanovenie § 7 ods. 24 písm. b) ZoSÚ, ale výklad tohto ustanovenia
nemožno hodnotiť čisto formálne, pretože pokiaľ nemá dodávateľ zistené celkové pomery spotrebiteľa,
tak úver nemôže poskytnúť, avšak pokiaľ takýto úver poskytol, musí byť samozrejme schopný, v prípade
potreby, zdokladovať pomery spotrebiteľa preukazujúce jeho dostatočnú bonitu, pretože v opačnom
prípadebyhouvedenéustanovenieoprávňovalokedykoľvekposkytnúťúver,bezakéhokoľvekskúmania

bonityklienta,čourčitenieúčelomtohtozákonnéhoustanovenia.Odvolacísúdzároveňpoukazujenato,
že je samozrejme v záujme banky, aby neposkytovala úvery klientom ktorí nie sú schopní úver splácať,
a ak tak banka urobí, musí samozrejme znášať zákonné dôsledky svojho konania, v danom prípade to,
že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov.

14. Neobstojí ani námietka žalovaného o tom, že aj spotrebiteľ je povinný poskytnúť úplné a pravdivé
informácie o svojich rodinných a majetkových pomeroch. Odvolací súd samozrejme túto povinnosť
spotrebiteľa nijako nespochybňuje, ale je na veriteľovi, aby spotrebiteľa informoval o rozsahu
vyžadovaných údajov a aby ním poskytnuté údaje náležite preveril a vyhodnotil. Spotrebiteľ ako laik,
ktorý nemá vedomosti o predzmluvných vzťahoch, nemôže vedieť, ktoré konkrétne informácie sú pre

veriteľa rozhodujúce. Preto je v prvom rade povinnosťou veriteľa vyzvať spotrebiteľa na poskytnutie
informácií v potrebnom rozsahu, a následne je povinnosťou spotrebiteľa na všetky vyžiadané informácie
pravdivo a úplne odpovedať. Žalovaný tak na jednej strane poukazuje na povinnosť spotrebiteľa uviesť
úplné a pravdivé informácie o rodinných a majetkových pomeroch, na druhej strane nepreukázal, aby
od žalobkyne tieto informácia žiadal.

15. Na správnosti napadnutého rozhodnutia nič nemení ani argumentácia žalovaného o nesprávnej
aplikácii rozsudku SDEÚ vo veci C - 755/22 súdom prvej inštancie. Žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie
izolovane odkazoval iba výňatky z odôvodnenia rozsudku C - 755/22 a nevenoval pozornosť kľúčovýmpasážam o tom, že iba vnútroštátnemu súdu prináleží vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Pokiaľ
Súdnydvorvspomínanomrozsudkuuviedol,žeibavnútroštátnemusúduprináležívykladaťauplatňovať
vnútroštátne právo, tak treba poznamenať, že uvedené konštatovanie je základným princípom celého

fungovania Súdneho dvora. Členské štáty Európskej únie sa nikdy nevzdali výsostnej právomoci
vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo v individuálnych sporoch. Súdny dvor v tomto smere len
podáva výklad práva pre vnútroštátne súdy. Tak je tomu aj vo veci C – 755/22, kde Súdny dvor,
s poukazom na to, že jedine vnútroštátny súd má právomoc vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo,
a teda aj v tejto veci (Nárokuj s.r.o. proti EC Financial Services, a.s.) je úlohou vnútroštátneho súdu

prihliadnuť sa všetky individuálne okolnosti a na základe toho rozhodnúť, podal zjednocujúci výklad
článkov 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES. Súd prvej inštancie pri odvolávaní
sa na rozsudok vo veci C – 755/22 vzal do úvahy celý jeho obsah a kontext a správne aplikoval jeho
závery.
K ďalšej námietke súvisiacej s rozsudkom C - 755/22, že prvoinštančný súd nezohľadnil ani výrok vo
veci C-755/22, elementárnou podmienkou ktorého je zistenie, či veriteľ postupoval alebo nepostupoval

pri skúmaní bonity s odbornou starostlivosťou, odvolací súd poznamenáva, že v danej veci bolo
dostatočným spôsobom zistené a preukázané porušenie povinnosti veriteľa s odbornou starostlivosťou
posúdiť bonitu klienta, dôsledkom čoho je, že veriteľ je podľa vnútroštátnych právnych predpisov
sankcionovaný stratou jeho nároku na zaplatenie úrokov a poplatkov, a to aj po zániku zmluvy jej
splnením.

16. K rozsudkom krajských súdov týkajúcich sa posudzovania bonity, na ktoré poukazoval žalovaný
vpodanomodvolaníodvolacísúdkonštatuje,žetietoniesúprenehozáväzné.Presúdjesmerodajnálen
ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ktorú v zmysle judikátu R 71/2018 tvoria predovšetkým
stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali.

17. K námietke odvolateľa týkajúcej sa nevykonania výsluchu žalobkyne odvolací súd uvádza, že tento
postup súdu prvej inštancie nehodnotí ako odňatie možnosti konať pred súdom. Vo všeobecnosti pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu
tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú

za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O naplnenie
tohto odvolacieho dôvodu pôjde vždy aj vtedy, ak hrubé vady v postupe prvoinštančného súdu spôsobili,
že strane sporu bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom. Prvoradou povinnosťou
súdu je totiž zabezpečiť svojou činnosťou výkon spravodlivosti. Navrhovaný dôkaz odvolací súd, zhodne
ako súd prvej inštancie, nepovažoval za potrebné vykonať, nakoľko podstatné pre vyriešenie veci bolo

právne posúdenie veci, čo súd prvej inštancie dostatočne a správne hodnotil aj bez výsluchu žalobkyne,
pretože otázky, ktoré žalovaný výsluchom žalobkyne chcel zodpovedať, neboli pre právne posúdenie
veci rozhodujúce.
Tvrdenia žalovaného o tom, že o psychických problémoch žalobkyne sa dozvedel až z písomného
vyhotovenia rozsudku sú v priamom rozpore so zápisnicou z pojednávania zo dňa 20.2.2025, na ktorom

bol osobne prítomný aj právny zástupca žalovaného, a kde hneď v úvode pojednávania právny zástupca
žalobkyne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa žalobkyňa na pojednávanie nedostavila a predložil aj lekárku
správu.

18. K námietke žalovaného o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že Civilný sporový

poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodenie rozsudku, ktoré
sú presne uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP. Z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická
štruktúra odôvodnenia. Po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno
konštatovať, že tento súd vydal rozhodnutie, ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa §
220 ods. 2 CSP. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa strana žalobkyne

domáhala, aké skutočnosti tvrdila, a aké dôkazné prostriedky označila, riadne sa zaoberal vyjadreniami
žalovanej strany a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové
tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových
okolnostípreukázanéboliaktorénie.Odvolacísúdvtomtopoukazujenaskutočnosť,žedoodôvodneniasúduprvejinštanciejepotrebnézahrnúťibarozhodnéskutkovéokolnostitak,abyrozsudokneobsahoval
nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej
situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie

úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
má logickú postupnosť. Taktiež možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne
uvedené právne posúdenie veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd
podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd
prvej inštancie odcitoval právne normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových

zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd
považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.

19. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné,
pričom podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04,III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú

ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj rozhodnutie

súdu prvej inštancie v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal voči neúspešnému žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).