Uznesenie – Rodina a mládež ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. december 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/100/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124013704
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Michalanský
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7124013704.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského a sudcov
JUDr. Miroslava Baňackého, PhD. a JUDr. Miroslava Majerníka, na verejnom zasadnutí konanom dňa
02. decembra 2025, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., pre prečin zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák., o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 11.09.2025 sp. zn. 45T/63/2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Mestský súd Košice rozsudkom sp. zn. 45T/63/2024 zo dňa 11.09.2025 obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XX E. C., adresa na doručovanie písomností: F. G. H. XX, XXXX I.,
J. F., uznal vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák.
s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že

v Košiciach na ulici Galaktickej 30 a inde si od mesiaca jún 2021 až do 11.9.2025 úmyselne pravidelne
neplnil vyživovaciu povinnosť voči svojmu maloletému synovi A. B., nar. XX.X.XXXX, hoci mu táto
vyplýva zo Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z., pričom rozsudkom Okresného súdu Košice I, sp. zn.
15C/303/2010 zo dňa 11.9.2012, právoplatným dňa 23.11.2012, bol zaviazaný prispievať na jeho výživu
sumou 50,- € mesačne a rozsudkom Mestského súdu Košice sp. zn. K2-43P/143/2020 zo dňa 1.2.2024,
právoplatným dňa 28.2.2024, bol zaviazaný prispievať na jeho výživu sumou 120,- € mesačne, čím tak

za obdobie od mesiaca jún 2021 (s výnimkou, kedy uhradil v mesiacoch október 2021 sumu 50,- €;
november 2021 sumu 80,- €; september 2022 sumu 150,- € a november 2023 sumu 20,- €), dlhuje do
rúk matky maloletého J. B. sumu vo výške najmenej 3.680,- €.

Za to ho súd odsúdil podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. s prihliadnutím na § 36 písm. j/, písm. l/ a § 38 ods. 2
Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. výkon uloženého trestu obžalovanému súd podmienečne odložil a
podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. stanovil skúšobnú dobu vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich
schopností zaplatil zameškané výživné vo výške 3.680,- € (tritisícšesťstoosemdesiat eur) do rúk matky

dieťaťa J. B., nar. XX.X.XXXX v C., trvale bytom v C., H. K. XX.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný
prostriedok, obžalovaný podal odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu, ktorý v písomných dôvodoch
odvolania uviedol nasledovné.

Súd vo výroku napadnutého rozhodnutia konštatoval, že obžalovaný úmyselne neplnil zákonnú
povinnosť vyživovať iného, avšak v odôvodnení rozsudku absentuje odôvodnenie, akým spôsobom súdposúdil naplnenie subjektívnej stránky trestného činu. Súd síce uvádza, že sa obžalovaný do stavu
finančnej núdze priviedol sám tým, že sa nadmerne zadlžil a úmyselne sa vyhýbal evidencii na úrade
práce, čím sa pripravil o možnosť legálneho príjmu, avšak takéto konštatovanie je len všeobecným

tvrdením bez preukázania konkrétnych okolností, ktoré by nasvedčovali úmyselnému konaniu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nijako nevyplýva, na základe akých dôkazov súd dospel
k záveru, že obžalovaný sa do svojej finančnej situácie dostal úmyselne a s vedomím, že tým
znemožní plnenie svojej vyživovacej povinnosti. Súd sa nevysporiadal s tvrdením obžalovaného, že

jeho zadlženosť vznikla v dôsledku nepriaznivej životnej situácie, ktorá bola spôsobená aj zdravotnými a
sociálnymi problémami. Rovnako nehodnotil, že obžalovaný počas trvania skutku opakovane deklaroval
svojusnahuriešiťvzniknutúsituáciu,uhrádzalaspoňsymbolickésumyvýživnéhopodľasvojichmožností
a schopností.

Súd sa vôbec nezaoberal otázkou, z akého dôvodu sa obžalovaný zadlžil, aké má vzdelanie a aké

sú jeho reálne možnosti zamestnať sa v odbore, ktorý vyštudoval, ani nehodnotil, či jeho nepriaznivý
zdravotný stav, na ktorý obžalovaný poukázal, predstavuje prekážku výkonu takej práce. Tieto okolnosti
majú pritom zásadný význam pre posúdenie subjektívnej stránky skutku, teda otázky, či obžalovaný
konal úmyselne alebo z nedbanlivosti.

Obžalovaný uviedol, že samotná skutočnosť, že nebol evidovaný na úrade práce, nemôže byť bez
ďalšieho považovaná za dôkaz úmyslu vyhnúť sa vyživovacej povinnosti. Evidencia na úrade práce je
lenjednouzforiemaktívnehohľadaniazamestnaniaanemožnozjejabsencievyvodiťúmyselnékonanie
smerujúce k neplneniu zákonnej povinnosti. Napriek tomu súd túto okolnosť bez bližšieho skúmania
považoval za dôkaz úmyselného zavinenia.

Súd teda nevykonal dôkladnú analýzu subjektívneho vzťahu obžalovaného k protiprávnemu konaniu,
ktorá je nevyhnutná pre konštatovanie viny v úmyselnej forme. V zmysle ustálenej judikatúry (napr.
rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Tdo 31/2010 a 1Tdo 11/2011) možno páchateľa uznať vinným z úmyselného
zanedbania povinnej výživy len vtedy, ak sa preukáže, že mal objektívnu možnosť si vyživovaciu

povinnosť plniť a vedome tak neurobili. Ak sa páchateľ ocitne v stave finančnej neschopnosti nie
vlastným pričinením, nemožno hovoriť o úmyselnom konaní.

Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd sa uspokojil s konštatovaním, že obžalovaný sa do stavu
finančnej núdze dostal sám, bez toho, aby skúmal objektívne príčiny tohto stavu. Nevykonal žiadne

dokazovanie smerujúce k zisteniu, či obžalovaný mal reálnu možnosť legálneho príjmu, ani nezisťoval,
aké konkrétne okolnosti mu v tom mohli brániť. Z tohto dôvodu je potrebné konštatovať, že skutkový stav
nebol zistený v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie a záver o úmyselnom zavinení je nepreskúmateľný.

Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že obžalovaný na svoju obranu nič podstatné

neuviedol. Takéto hodnotenie je však v rozpore so zásadou prezumpcie neviny a so zásadou „in
dubio pro reo“, keďže obžalovaný nie je povinný dokazovať svoju nevinu, ale naopak, je to povinnosť
orgánov činných v trestnom konaní a súdu, aby preukázali jeho vinu bez akýchkoľvek dôvodných,
pochybností. Nemožno preto vyvodzovať nepriaznivé závery v neprospech obžalovaného len z toho
dôvodu, že vo svojej obhajobe neuviedol okolnosti, ktoré by samy osebe preukazovali jeho nevinu.

Povinnosť dokazovania viny leží výlučne na orgáne činného v trestnom konaní a v prípade a ak existujú
pochybnosti o naplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu, je potrebné ich vyhodnotiť v prospech
obžalovaného.

Vzhľadom na uvedené nedostatky považujem rozhodnutie súdu za nepresvedčivé a neodôvodnené. Ak

by súd prvého stupňa riadne zhodnotil všetky okolnosti prípadu, musel by dospieť k záveru, že konanie
obžalovaného nebolo motivované úmyslom vyhnúť sa plneniu vyživovacej povinnosti, ale vyplývalo
z objektívnej neschopnosti plniť si ju v plnom rozsahu.

Obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1

písm. b/, c/ d/ Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.Na podklade odvolania obžalovaného krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

V konaní ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval mestský súd v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy majúce význam pre
rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel
tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. mestský súd jasne
a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal

žiadne pochybnosti o záveroch mestského súdu, že sa skutok stal tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku a keďže sa so závermi mestského súdu v plnom rozsahu stotožňuje, tak
na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.

Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle

ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok ( I.ÚS 141/04 ) a v zmysle tohto
právneho názoru krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor a
právny záver prvostupňového súdu.

Po podrobnom preskúmaní predloženého spisového materiálu a odôvodnenia napadnutého rozsudku,

krajský súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie v rozsahu
dostačujúcom na rozhodnutie vo veci samej a v odôvodnení napadnutého rozsudku jasným, zreteľným
a kvalifikovaným spôsobom vykonané dokazovanie vyhodnotil, preskúmateľným spôsobom ustálil
skutkový stav, ktorému zároveň zodpovedá ustálenie právnej kvalifikácie konania obžalovaného ako
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138

písm. b/ Tr. zák. Odôvodnenie napadnutého rozsudku mestského súdu je teda zrozumiteľné, logické
a presvedčivé, pričom sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami.

Závery mestského súdu sú výsledkom jeho logického konania a uvažovania, pričom mu nemožno
vytknúť žiadne pochybenie. Z napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmé akými úvahami sa súd riadil

pri vyhodnotení vykonaných dôkazov.

Na podklade dokazovania vykonaného mestským súdom na hlavnom pojednávaní dňa 11.09.2025 mal
krajský súd bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný A. B. je otcom maloletého A. B.,
nar. XX.XX.XXXX. Z rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 15C/303/2010 zo dňa 11.09.2012 je

zrejmé, že maloletý bol zverený do osobnej starostlivosti matky, pričom obžalovanému bola uložená
povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou 50 eur mesačne. Z rozsudku Mestského súdu
Košice sp. zn. K2-43P/143/2020 zo dňa 01.02.2024, ktorým bola schválená dohoda rodičov je zrejmé,
že obžalovaný má na výživu maloletého dieťaťa prispievať mesačne sumou 120 eur počnúc dňom
05.05.2021 do budúcna.

Krajský súd taktiež poukazuje na rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa
23.01.2023 na č.l. 315 spisu ako aj lekársky posudok na č.l. 317 spisu, z ktorých je zrejmé, že maloletý
je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím.

Z listinných dôkazov je zrejmé, že obžalovaný nebol v období od 01.06.2021 do 16.07.2024 vedený
v evidencii uchádzačov o zamestnanie, nebol poberateľom dávky v hmotnej núdzi, poberateľom dávky
v nezamestnanosti a nebol evidovaný ako poberateľ dôchodku. Obžalovaný však v období počas
ktorého neprispieval na výživu maloletého bol poberateľom nemocenskej dávky, a to v období od
01.06.2021 do 10.04.2022, od 12.08.2022 do 22.11.2022 a od 29.06.2023 do 07.10.2023, pričom suma

celkových nemocenských dávok za uvedené obdobia predstavovala 16 781,90 eur. Zároveň z vyjadrení
obžalovaného vyplýva, že od novembra 2024 je poberateľom čiastočného invalidného dôchodku vo
výške 173 eur.Listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisového materiálu ako aj výpoveďou svedkyne matky
maloletého dieťaťa J. B. bolo podľa názoru krajského súdu jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností
preukázané, že obžalovaný si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu od mesiaca

jún 2021. Správne mestský súd ustálil výšku dlžného výživného ku dňu rozhodnutia súdu vo výške 3 680
eur s výnimkou už zaplateného výživného, ktoré jednoznačne vyplýva z vykonaných listinných dôkazov.

Z dôvodu obštrukčného správania sa obžalovaného, ktorý sa úmyselne vyhýbal účasti na hlavnom
pojednávaní, ktoré bolo niekoľkokrát odročené, tak mestský súd v súlade s ustanovením § 252 ods. 2

Tr. por. vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného. Mestský súd postupoval správne
keď na hlavnom pojednávaní prečítal zápisnicu o výsluchu obvineného z prípravného konania zo dňa
19.06.2024. Obžalovaný sa pri výsluchu v prípravnom konaní priznal k spáchaniu skutku a spáchaný
skutok oľutoval a uviedol, že si svoju vyživovaciu povinnosť chce splniť, avšak jeho finančná situácia mu
v tom nedovoľuje. Vo svojich písomných podania obžalovaný v podstate ako dôvod neplatenia výživného
uvádzal svoju nepriaznivú finančnú situáciu a svoj zdravotný stav.

Obhajobaobžalovanéhozaloženánapoukazovanínazlúfinančnúsituáciuafinančnézáväzkysúvisiace
s jeho terajšou domácnosťou, neobstojí. Krajský súd je toho názoru, že vznik finančných záväzkov
bolo výsledkom slobodného rozhodnutia obžalovaného. Obžalovaný nepreukázal nevyhnutnosť vzniku
svojich finančných záväzkov.

Vo vzťahu k nadmernému zadlženiu obžalovaného a skutočnosti, že obžalovaný nepracoval, správne
mestský súd poukázal na to, že obžalovaný nebol evidovaný na úrade práce, čím sa vedome pripravil
o možnosť legálneho príjmu. Uvedené potvrdzuje ľahostajný postoj obžalovaného, napriek tomu, že
obžalovaný vedel o existencii vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletému dieťaťu.

Skutočnosť, že obžalovaný nepracoval z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu a bol dočasne
práceneschopným nie je v danom prípade dôvodom, ktorý by objektívne bránil v platení výživného,
keďže príjem obžalovaného v čase dočasnej práceneschopnosti bol dostačujúci na to, aby obžalovaný
zabezpečil výživu maloletého dieťaťa. Napriek tomu, že obžalovaný mal príjem plynúci z vyplácaných

nemocenských dávok, tak na výživu maloletého prispieval sporadicky, čo bolo vykonaným dokazovaním
preukázané.Svýnimkouplatieb,ktorýmiobžalovanýprispelnavýživumaloletého,takvostatnomobdobí
obžalovaný neplnil vyživovaciu povinnosť ani len v minimálnom rozsahu.

Okrem vyživovacej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 62 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého je každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu,
vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené
dieťa podľa osobitného zákona, tak bolo aj vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov v konaní vo veciach
starostlivosti súdu o maloletých rozhodnuté o výžive maloletého dieťaťa a obžalovaný bol zaviazaný

prispievať na jeho výživu mesačným výživným v konkrétnej výške. Obžalovaný sa mal správať tak, aby
zabezpečil a uhradil tieto finančné prostriedky k rukám matky, a teda, aby riadne plnil svoju vyživovaciu
povinnosť voči maloletému dieťaťu.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd uvádza, že mestský súd nekonal v rozpore

so základnými zásadami, na ktoré poukazuje obhajoba. Krajský súd je toho názoru, že vo vedenom
trestnomkonaníbolabezakýchkoľvekpochybnostídostatočnepreukázanávinaobžalovaného.Mestský
súd len konštatoval neexistenciu relevantných obhajobných tvrdení obžalovaného, s ktorými by sa mal
v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadať.

Na základe vyššie uvedeného krajský súd konštatuje, že mestský súd správne vychádzal z uvedených
usvedčujúcich dôkazov, pričom tieto boli podporené aj ďalšími dôkazmi vykonanými na hlavnom
pojednávaní. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti, ktoré z nich vyplývajú vo svojom súhrne odôvodňujú
záver, že zavinenie obžalovaného na spáchaní predmetného skutku je bez akýchkoľvek dôvodných
pochybností preukázané, a zároveň vyvracajú obhajobné tvrdenia obžalovaného. Keďže hodnotenie

dôkazov mestským súdom si krajský súd v celom rozsahu osvojil, tak v podrobnostiach naň poukazuje

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania tak nemal ani krajský súd žiadne pochybnosti o tom, že
skutok tak ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa stal, napĺňa všetky pojmovéznaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/
Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. a dopustil sa ho obžalovaný. Súhrn vykonaných
priamych a nepriamych dôkazov tvorí logickú a ničím nenarušenú sústavu navzájom sa doplňujúcich

dôkazov, ktorá spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania
obžalovaného a súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Zároveň krajský súd nezistil také
nedostatky, ktoré by spochybňovali hodnovernosť vykonaných dôkazov do takej miery, aby bolo možné
aplikovať zásadu in dubio pro reo a obžalovaného oslobodiť spod obžaloby.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku aj
vo vzťahu k výroku o treste a má za to, že mestský súd sa dôsledne vysporiadal aj so všetkými
skutočnosťami majúcimi význam pre určenie druhu trestu a jeho výmery v zmysle zásad vyplývajúcich
z ustanovenia § 34 Tr. zák. a nasl. Trest bol ukladaný podľa správnych zákonných ustanovení Trestného
zákona.

Mestský súd nepochybil ani pri ustálení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v zmysle § 36 a § 37 Tr.
zák. a správne vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť skutočnosť, že obžalovaný viedol pred spáchaním
trestného činu riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.) a že sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný
čin úprimne oľutoval (§ 36 písm. l/ Tr. zák.), a zároveň nevzhliadol žiadnu priťažujúcu okolnosť.

Za dôvodné považuje krajský súd aj uloženie trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov a rozhodnutie o
jeho podmienečnom odklade ako aj určenie skúšobnej doby v trvaní 24 mesiacov. Vzhľadom na záujem
oprávnenej osoby na platení výživného, osobu obžalovaného ako aj na okolnosti prípadu mal krajský
súd za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného nepodmienečný výkon
trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Mestským súdom uložený trest považuje krajský súd za zákonný a spravodlivý, zodpovedajúci
základným zásadám pre určovanie druhu a výmery trestu, pričom uložený podmienečný trest odňatia
slobody je spôsobilý naplniť samotný účel trestu sledovaný Trestným zákonom, a zároveň zodpovedá
pomerom obžalovaného a je primeraný aj z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie.

Za dôvodné považuje krajský súd aj uloženie povinnosti obžalovanému podľa § 50 ods. 2 Tr. zák.,
aby v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody zaplatil podľa svojich
schopností zmeškané výživné vo výške 3 680 eur do rúk J. B..

Uložený podmienečný trest odňatia slobody ako aj hrozba jeho výkonu, v prípade ak obžalovaný
nepovedie riadny život počas skúšobnej doby alebo nesplní súdom uloženú povinnosť zaplatiť
zameškané výživné vo výške 3 680 eur, bude viesť k tomu, aby obžalovaný do budúcna riadne plnil
vyživovaciu povinnosť voči maloletému A. B.. Podmienečný trest odňatia slobody tak zvyšuje motiváciu
obžalovaného, aby tento vynaložil všetko úsilie k úhrade dlžného výživného na svoje maloleté dieťa už

aj v stanovenej skúšobnej dobe.

Z uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia,
pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.