Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. marec 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/125/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124436794
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6124436794.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
A. XXXX/XX, XXX XX C., zastúpená: Mgr. Dávid Ján Novák, advokát, so sídlom Žižkova 2633/13, 040 01
Košice, IČO: 55 515 878, proti žalovanému: D. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. F. XXXX/XX, XXX XX C.
C., zastúpený: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč s.r.o., so sídlom Skuteckého 26, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 47 258 039, o zaplatenie 15 000 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12. augusta 2025, č. k.: 20C/13/2025-83, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 15 000 Eur, úrok z omeškania 8 % ročne zo
sumy 15 000 Eur od 01. 03. 2023 do zaplatenia, a to na účet, č. ú.: E. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX,
a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov tohto konania voči žalovanému vo výške 100 %, ktoré je žalovaný
povinný zaplatiť žalobkyni v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov tohto konania
na účet, č. ú.: E. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.“
2. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 12. augusta 2025 vyhovel žalobe žalobkyne v celom
rozsahuauložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkynisumu15000EURspolusúrokomzomeškania
vo výške 8 % ročne zo sumy 15 000 EUR od 1. 3. 2023 do zaplatenia, a to v lehote troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Zároveň priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
pričom o ich výške malo byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia istiny vo
výške 15 000 EUR z titulu zmluvy o pôžičke uzavretej medzi stranami dňa 26. 1. 2023. Podľa tvrdení
žalobkyne bola predmetná suma žalovanému poskytnutá bezhotovostným prevodom na jeho bankový
účet v dvoch transakciách, a to vo výške 10 000 EUR a 5 000 EUR, obe realizované dňa 26. 1. 2023.

Žalovaný sa mal zaviazať vrátiť poskytnutú pôžičku najneskôr do 27. 2. 2023 spolu s províziou vo výške
1 500 EUR. Keďže žalovaný poskytnuté finančné prostriedky v dohodnutej lehote nevrátil, žalobkyňa ho
prostredníctvom právneho zástupcu výzvou zo dňa 26. 6. 2024 vyzvala na splnenie záväzku. K úhrade
však nedošlo ani čiastočne.4. Žalovaný podal proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní odpor, v ktorom existenciu
zmluvy o pôžičke poprel. Tvrdil, že so žalobkyňou neuzavrel žiadnu zmluvu, a to ani ústne, ani písomne
či elektronicky, a že mu nie je známy deň 26. 1. 2023 ako deň uzavretia akejkoľvek dohody. Poprel tiež,

že by prevzal záväzok vrátiť žalobkyni akúkoľvek finančnú čiastku, a navrhol žalobu zamietnuť.
5. Súd vykonal dokazovanie najmä listinnými dôkazmi, konkrétne potvrdeniami o realizovaných
bankových prevodoch zo dňa 26. 1. 2023, výzvou na vrátenie pôžičky, ako aj zápisnicou o výsluchu
žalovaného v trestnom konaní vedenom na základe trestného oznámenia podaného žalobkyňou. Z
potvrdení o bankových prevodoch mal súd za preukázané, že suma 15 000 EUR bola v uvedený deň

pripísaná na bankový účet žalovaného.
6. Kľúčovým dôkazom bola podľa súdu výpoveď žalovaného v trestnom konaní, v ktorej žalovaný
potvrdil, že mu na jeho osobný účet boli v jeden deň pripísané sumy 10 000 EUR a 5 000 EUR, a že
pôžička bola zabezpečená jeho pozemkom v Slatinke. Uviedol, že finančné prostriedky následne vybral
z účtu a odovzdal tretej osobe, pričom spomenul existenciu zmenky a zabezpečovacieho mechanizmu
vo vzťahu k pozemku. Zároveň potvrdil, že účet, na ktorý boli finančné prostriedky poukázané, bol jeho

osobným účtom. Vyjadril sa aj k prevodu nehnuteľnosti na inú spoločnosť, ktorú vlastnil.
7. Súd prvej inštancie vyhodnotil uvedenú výpoveď ako zásadnú, keďže podľa jeho názoru jednoznačne
potvrdzovala prijatie finančných prostriedkov zo strany žalobkyne a existenciu pôžičkového vzťahu
medzi stranami. Konštatoval, že tvrdenia žalovaného uvedené v odpore proti platobnému rozkazu,
ktorými popieral uzavretie akejkoľvek zmluvy a prijatie pôžičky, boli v priamom rozpore s jeho vlastnou

výpoveďou v trestnom konaní. Tento rozpor súd vyhodnotil v neprospech žalovaného a jeho procesnú
obranu označil za nepresvedčivú.
8. Pri právnom posúdení veci súd vychádzal z § 657 Občianskeho zákonníka, upravujúceho zmluvu
o pôžičke, podľa ktorého veriteľ prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a
dlžník sa zaväzuje po uplynutí dohodnutej doby vrátiť veci rovnakého druhu. Súd dospel k záveru, že

medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, že žalobkyňa svoju povinnosť poskytnúť finančné
prostriedky splnila a že žalovaný si svoju povinnosť vrátiť poskytnutú sumu v dohodnutej lehote nesplnil.
Skutočnosť, že žalovaný s poskytnutými finančnými prostriedkami ďalej disponoval a odovzdal ich tretej
osobe, nepovažoval súd za právne relevantnú z hľadiska jeho záväzku voči žalobkyni, keďže záväzkový
vzťah vznikol medzi účastníkmi konania.

9. Súd priznal žalobkyni aj zákonný úrok z omeškania vo výške 8 % ročne od 1. 3. 2023 do zaplatenia
podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a príslušného vykonávacieho predpisu, keďže žalovaný
sa dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku. O trovách konania rozhodol podľa zásady
úspechu vo veci, pričom žalobkyni ako plne úspešnej strane priznal nárok na ich náhradu v rozsahu
100 %.

Odvolanie
10. Proti rozsudku sa odvolal žalovaný, pričom napadol výrok I. o povinnosti zaplatiť istinu 15 000 EUR
s úrokom z omeškania, ako aj výrok II. o nároku žalobkyne na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní a zároveň vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci.
11. Žalovaný uvádzal, že súd prvej inštancie v bode 12 odôvodnenia vychádzal z tvrdenia, že
žalovanému bola suma 15 000 EUR poskytnutá ako pôžička žalobkyňou a že žalovaný prijatie peňazí
potvrdil vo svojej výpovedi v trestnom konaní, pričom mal tiež uvádzať zabezpečenie pôžičky pozemkom
anáslednýprevodpozemkunainúspoločnosť.Žalovanývšakzdôraznil,žeodzačiatkukonaniapopieral

uzatvorenie zmluvy o pôžičke so žalobkyňou, a to v akejkoľvek forme, keďže sa so žalobkyňou nikdy
nestretol a podľa jeho tvrdenia s ňou ani nekomunikoval. Namietal, že tieto jeho tvrdenia neboli zo strany
žalobkyne účinne vyvrátené, keď žalobkyňa v reakcii na jeho obranu uvádzala iba to, že ju považuje
za tendenčnú.
12. V jadre odvolacej argumentácie žalovaný rozvíjal námietku dôkazného bremena. Tvrdil, že bolo

povinnosťou žalobkyne preukázať, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, a to o to
naliehavejšie, že žalovaný uzavretie zmluvy výslovne popieral. Na podporu tejto línie argumentácie
poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010),
z ktorej vyvodzoval, že rozhodujúce skutočnosti zakladajúce uplatnené právo musí tvrdiť a preukázať
žalobca, pričom od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať dokazovanie neexistencie právnej

skutočnosti (tzv. negatívna dôkazná teória). Z toho odvodil záver, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
uzavretie zmluvy o pôžičke a žalovaný nemal niesť dôsledky toho, že nepreukázal „neuzavretie“ zmluvy.
13. Osobitnú pozornosť žalovaný venoval dôkazu, o ktorý sa podľa neho súd prvej inštancie rozhodujúco
oprel, a to zápisnici o jeho výsluchu v trestnom konaní zo dňa 30. apríla 2024. Namietal, že jehovyjadrenia z tejto výpovede boli žalobkyňou aj súdom vytrhávané z kontextu. Zdôrazňoval, že výpoveď
bolo potrebné čítať chronologicky a v nadväznosti na konkrétne otázky vyšetrovateľa, aby bolo zrejmé,
na čo jeho odpovede smerovali. V tejto súvislosti uvádzal, že už v úvode výsluchu mal vyhlásiť, že

žalobkyňu „nikdy nevidel“ a „nikdy s ňou nekomunikoval“, pričom opisoval mechanizmus, v ktorom mal
G. D. sprostredkovať peniaze od žalobkyne, pričom žalovaný mal poskytnúť pozemok ako zábezpeku
a finančné prostriedky mali v konečnom dôsledku slúžiť D. H.. Žalovaný tiež poukazoval na otázku
vyšetrovateľa smerujúcu k sume 15 650 EUR, ktorá mala byť podľa formulácie otázky predmetom
„vylákania“ zo strany G. D., a žalovaný na ňu mal reagovať odkazom, že sa k tomu už vyjadril.

14. Z citovanej časti výsluchu, v ktorej opisoval, že mu na účet prišlo 10 000 EUR a následne 5 000
EUR a že pôžička bola zabezpečená jeho pozemkom, žalovaný vyvodzoval odlišné závery než súd
prvej inštancie. Tvrdil, že táto pasáž nepreukazovala uzavretie zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou
a žalovaným, ale iba to, že jeho účet slúžil ako „platobné miesto“ pre finančné prostriedky určené
pre D. H., pričom žalovaný mal vystupovať najviac ako záložca zabezpečujúci transakciu pozemkom,
nie ako dlžník zo zmluvy o pôžičke voči žalobkyni. Podľa žalovaného teda z výpovede nevyplývalo

potvrdenie pôžičkového záväzku žalovaného voči žalobkyni, ale opis sprostredkovanej transakcie, v
ktorej žalobkyňa mala komunikovať s G. D. a nie so žalovaným.
15. Žalovaný ďalej argumentoval, že aj z vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní malo
vyplynúť, že žalobkyňa mala „požičať žalovanému prostredníctvom pána D.“, čo podľa žalovaného skôr
potvrdzovalo, že priame rokovania o pôžičke so žalovaným neprebiehali. Nadväzne uvádzal, že ak by

mal byť pán D. považovaný za osobu, ktorá za žalovaného uzavrela zmluvu o pôžičke, musel by byť na
taký úkon splnomocnený, pričom takáto plná moc nebola tvrdená ani preukázaná.
16. V odvolaní žalovaný rozvíjal aj argumentáciu založenú na trestnom spise a komunikácii, ktorú
žalobkyňa predložila na pojednávaní. Poukazoval na to, že právny zástupca žalobkyne mal uviesť aj
ďalšie pôžičky poskytnuté pánovi D. vo výške 500 EUR a 150 EUR, pričom spolu so sumou 15 000 EUR

to predstavovalo 15 650 EUR, teda sumu, ktorá sa objavila v otázke vyšetrovateľa ako suma, ktorú mal
G. D. od žalobkyne „vylákať“. Žalovaný z toho vyvodzoval, že vyšetrovanie orgánov činných v trestnom
konaní smerovalo proti G. D., čo malo podporovať jeho tvrdenie, že žalobkyňa komunikovala a rokovala
o poskytnutí peňazí s inou osobou než so žalovaným. Rovnako poukazoval na SMS komunikáciu
predloženú žalobkyňou, ktorá mala byť komunikáciou medzi žalobkyňou a G. D., z ktorej mal vyplývať

postup, že číslo účtu pre poukázanie prostriedkov poskytol G. D. a žalobkyňa následne urgovala vrátenie
pôžičky voči G. D..
17. Na tomto základe žalovaný uzavrel, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by medzi
žalobkyňou a žalovaným došlo aspoň k elementárnej komunikácii smerujúcej k uzavretiu zmluvy
(osobne alebo na diaľku). Preto považoval za vylúčené, aby medzi nimi vznikla platná zmluva o

pôžičke, keď podľa jeho názoru absentoval návrh na uzavretie zmluvy aj prijatie návrhu v zmysle §
43 a § 44 Občianskeho zákonníka. Zdôrazňoval, že finančná transakcia vo výške 15 000 EUR bola
podľa výsledkov dokazovania predmetom komunikácie iba medzi žalobkyňou a G. D., pričom nebolo
preukázané ani oprávnenie G. D. zastupovať žalovaného.
18. Záverom žalovaný namietal aj svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Tvrdil, že ak žalobkyňa plnila na jeho

účet, išlo o plnenie na základe titulu, ktorý mal vyplynúť z rokovaní medzi žalobkyňou a G. D., a cieľom
malo byť zabezpečenie finančných prostriedkov pre D. H., pričom žalovaný mal byť len „platobným
miestom“ a prijaté prostriedky mal podľa inštrukcií odovzdať D. H..
19. Odvolacím návrhom žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne si uplatnil nárok

na náhradu trov odvolacieho konania, osobitne na trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej
pomoci.
Vyjadrenie k odvolaniu
20. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila a uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s
rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12. augusta 2025. Bola presvedčená, že súd prvej

inštancie správne vyhodnotil vykonané dôkazy, správne aplikoval príslušné ustanovenia hmotného aj
procesného práva a dospel k zákonnému a vecne správnemu rozhodnutiu. Navrhla preto, aby odvolací
súd odvolanie žalovaného zamietol a napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
21. K odvolacím dôvodom žalovaného podľa § 365 ods. 1 písm. f) a g) CSP uviedla, že tieto nepovažuje
za dôvodné. Zdôraznila, že v replike k odporu žalovaného účinne a výslovne poprela jeho tvrdenia o

neexistencii zmluvy o pôžičke. Poukázala na to, že už vo vyjadrení k odporu uviedla, že žalovaný v
trestnom konaní jednoznačne potvrdil prijatie pôžičky od žalobkyne na svoj účet, čím bola existencia
pôžičkového vzťahu preukázaná. Rovnako zdôraznila, že žalovaný bol riadne vyzvaný na splnenie
záväzku vrátane zmluvnej provízie.22. Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že jej tvrdenia neboli účinne preukázané. Uviedla, že
okrem samotného popretia uzavretia zmluvy žalovaný nijako nerozporoval skutkové tvrdenia a dôkazy,
ktoré predložila v replike ani na pojednávaní, vrátane zmenky uzatvorenej medzi žalovaným a D. H..

Poukázala na § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého sa skutkové tvrdenia, ktoré protistrana výslovne nepoprie,
považujú za nesporné, ako aj na § 154 CSP upravujúci koncentráciu konania. Zdôraznila, že žalovaný
sa k jej tvrdeniam nevyjadril, nepoprel ich konkrétne a ani nenavrhol dôkazy na ich vyvrátenie v zákonom
stanovenej lehote.
23. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na procesnú pasivitu žalovaného, ktorý sa nevyjadril k

replike, nezúčastnil sa pojednávania bez ospravedlnenia a v odpore proti platobnému rozkazu sa podľa
jej názoru viac venoval otázke príslušenstva a trov konania než samotnému meritu veci. Tvrdila, že
žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal svoje tvrdenia, zatiaľ čo žalobkyňa
existenciu pôžičky, poskytnutie finančných prostriedkov, výzvu na plnenie aj priznanie žalovaného v
trestnom konaní jednoznačne preukázala.
24. K námietke žalovaného o negatívnej dôkaznej teórii uviedla, že hoci je správne, že strana nemá

preukazovať neexistenciu určitej skutočnosti, v predmetnej veci žalobkyňa preukazovala existenciu
právne relevantných skutočností, čo aj vykonala. Zdôraznila, že zákon chápe dôkazné bremeno ako
procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, a procesná pasivita žalovaného viedla k tomu, že
neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam.
25. Žalobkyňa ďalej namietala, že žalovaný v odvolaní uplatňuje nové skutočnosti (novoty), ktoré

neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie, konkrétne tvrdenie, že bol iba „platobným miestom“
a nie dlžníkom. Podľa jej názoru neexistuje zákonný dôvod na pripustenie týchto nových prostriedkov
procesnej obrany v odvolacom konaní. Zároveň uviedla, že aj keby boli tieto tvrdenia prípustné, nemohli
by obstáť, keďže žalovaný v trestnom konaní predložil zmenku, ktorou si zabezpečil vlastnú pohľadávku
voči D. H., čo podľa nej potvrdzuje jeho postavenie dlžníka vo vzťahu k žalobkyni.

26. Na záver žalobkyňa uviedla, že žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne relevantné a právne
významnéskutočnosti,ktorébyodôvodňovalizrušenienapadnutéhorozsudku.Podľajejnázoruideibao
subjektívny nesúhlas žalovaného s rozhodnutím, bez toho, aby svoje tvrdenia podložil dôkazmi. Navrhla
preto, aby odvolací súd odvolanie ako nedôvodné zamietol, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a
priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.

Právne posúdenie odvolacím súdom
27. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.
28. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
29. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu podaného odvolania podľa
§ 379 a nasl. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného

nie je dôvodné.
30. Žalovaný napadol rozsudok vo výroku I., ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu
15 000 EUR s úrokom z omeškania, ako aj vo výroku II. o náhrade trov konania. Odvolanie odôvodnil
dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f) a g) CSP, teda tvrdením, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, že jeho rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a že vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Ťažiskom odvolania bola argumentácia, že medzi účastníkmi
nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o existencii takéhoto
právneho vzťahu a že žalovaný nebol pasívne vecne legitimovaný, keďže mal byť iba „platobným
miestom“ pre tretiu osobu, D. H..
31. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v

rozsahupotrebnomnazistenieskutkovéhostavubezdôvodnýchpochybností,jednotlivédôkazyhodnotil
jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach (§ 191 CSP) a svoje skutkové závery presvedčivo a logicky
odôvodnil. Odvolací súd nenašiel v jeho hodnotení dôkazov žiadne vnútorné rozpory ani zjavné
nelogickosti, ktoré by zakladali dôvod na zásah do skutkového základu veci.
32. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že dňa 26. januára 2023 boli na osobný bankový

účet žalovaného poukázané dve platby, a to vo výške 10 000 EUR a 5 000 EUR, spolu 15 000
EUR. Tieto platby boli riadne preukázané listinnými dôkazmi. Žalovaný prijatie finančných prostriedkov
nepoprel; naopak, v rámci výsluchu v trestnom konaní uviedol, že mu finančné prostriedky prišli na
jeho účet, pričom uvádzal, že išlo o pôžičku, ktorá mala byť zabezpečená jeho pozemkom. Súdprvej inštancie správne poukázal na rozpor medzi týmito vyjadreniami žalovaného a jeho neskoršou
procesnou obranou, v ktorej úplne popieral existenciu akéhokoľvek pôžičkového vzťahu so žalobkyňou.
33. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zmluva o pôžičke podľa § 657 Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“) je zmluvou reálnou. Jej podstatou je prenechanie vecí určených podľa druhu
(najmä peňazí) a záväzok dlžníka vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Zákon
nevyžaduje písomnú formu ani osobné stretnutie účastníkov. Vznik zmluvy je viazaný na samotné
poskytnutie plnenia a jeho prijatie. V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa
poskytla žalovanému finančné prostriedky, žalovaný ich prijal a následne s nimi disponoval. Tieto

skutočnosti napĺňajú základné znaky zmluvy o pôžičke.
34. Námietka žalovaného, že sa so žalobkyňou osobne nestretol a že medzi nimi neprebehla
komunikácia, nie je z hľadiska hmotného práva rozhodujúca. Občianskoprávny záväzok môže vzniknúť
aj sprostredkovane alebo konkludentne. Rozhodujúce je objektívne správanie strán navonok, nie forma
ich komunikácie. Prijatie 15 000 EUR na osobný účet žalovaného, jeho následné nakladanie s týmito
prostriedkami a zabezpečenie regresnej pohľadávky voči tretej osobe predstavujú správanie, ktoré

objektívne vyjadruje prevzatie záväzku.
35. Zásadný význam má pritom listinný dôkaz – zmenka vystavená D. H. dňa 23. januára 2023 vo A.
na sumu 16 500 EUR so splatnosťou 22. februára 2023, pričom ako remitent bol označený žalovaný.
Táto zmenka časovo predchádza poukázaniu 15 000 EUR žalobkyňou žalovanému. Jej existencia
objektivizuje, že žalovaný mal voči D. H. vlastnú pohľadávku a že vystupoval ako subjekt financujúci

jeho obchodnú aktivitu. Žalovaný síce pri výsluchu tvrdil, že chcel D. H. poskytnúť pôžičku, ale nemal
peniaze. Toto tvrdenie je rozporné, pretože podľa uvedenej zmenky tieto poskytol skôr, ako peniaze od
žalobkyne boli pripísané na účet žalovaného. Naviac, v čase, keď ešte nedisponoval sumou 15 000 EUR
od žalobkyne, podľa zmenky poskytol D. H. inú, vyššiu sumu 16 500 EUR, teda neobstojí tvrdenie, že
išlo o peniaze od žalobkyne pre D. H. a v skutočnosti mala pôžičku žalobkyňa poskytnúť D. H.. V tomto

smere neposkytol žiaden dôkaz, ani z konania a vykonaného dokazovania nevyšli najavo.
36. Žalovaný namietal, že bol ba „platobným miestom.“ Ak by žalovaný bol iba pasívnym „platobným
miestom“, neexistoval by dôvod, aby H. vystavoval zmenku práve v jeho prospech, navyše skôr, ako
peniaze žalobkyňa vôbec poskytla. Zmenka tak významne oslabuje obranu žalovaného a potvrdzuje,
že žalovaný vstúpil do právneho vzťahu vo vlastnom mene a na vlastné riziko. Ekonomický model

vyplývajúci z dokazovania je zrejmý: žalobkyňa poskytla finančné prostriedky žalovanému, žalovaný ich
mohol teoreticky použiť na financovanie tretej osoby a zmenkou si zabezpečil regresnú pohľadávku voči
tejto osobe. Vzťah medzi žalovaným a D. H. je však samostatným záväzkovým vzťahom, ktorý nemôže
eliminovať záväzok žalovaného voči žalobkyni.
37. Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou.

Podľa všeobecných zásad civilného sporového konania nesie dôkazné bremeno ten účastník, ktorý
tvrdí skutočnosti zakladajúce ním uplatňované právo. Žalobkyňa preukázala poskytnutie finančných
prostriedkov, ich prijatie žalovaným, ako aj existenciu záväzkového rámca. Žalovaný nepredložil
relevantné protidôkazy, ktoré by tieto skutočnosti spochybnili. Odvolací súd zdôrazňuje, že negatívna
dôkazná teória neznamená, že žalobkyňa by musela dokazovať neexistenciu alternatívnych scenárov

navrhovaných žalovaným. Ak žalobkyňa preukázala existenciu rozhodujúcich skutkových okolností, je
na žalovanom, aby svoje tvrdenia podložil dôkazmi. Procesná pasivita žalovaného nemôže viesť k
záveru o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou.
38. Námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného je rovnako nedôvodná. Pasívne vecne
legitimovaným je ten, kto je podľa hmotného práva subjektom povinnosti, ktorá je predmetom konania. V

danomprípadežalobkyňaposkytlafinančnéprostriedkyžalovanémuadomáhasaichvrátenia.Žalovaný
bol príjemcom plnenia a disponoval s ním. Skutočnosť, že mal regresný vzťah voči tretej osobe, nemá
vplyv na jeho povinnosť voči žalobkyni. Vzťah medzi žalovaným a D. H. nemôže byť prenesený na
žalobkyňu bez jej súhlasu.
39. Odvolací súd sa zaoberal aj otázkou novôt v odvolacom konaní. Žalovaný v odvolaní rozvinul

tvrdenie, že bol iba „platobným miestom“. Takéto tvrdenie však v konaní pred súdom prvej inštancie
neuplatnil v podobe ucelenej skutkovej obrany, hoci mu nič nebránilo tak urobiť. Civilné sporové konanie
je založené na koncentrácii (§ 154 CSP). Odvolanie nie je prostriedkom na dopĺňanie skutkovej obrany,
ktorú mohol účastník uplatniť už pred súdom prvej inštancie. Aj keby však bola táto obrana prípustná,
jej vecná neudržateľnosť vyplýva zo skutkového stavu preukázaného vykonaným dokazovaním.

40. Žalovaný namietal, že jeho vyjadrenia v trestnej výpovedi boli vytrhnuté z kontextu. Odvolací
súd námietku posúdil ako nedôvodnú. Aj pri chronologickom a kontextovom čítaní výpovede žalovaný
potvrdil prijatie 10 000 EUR a 5 000 EUR, označoval transakciu ako pôžičku, uvádzal zabezpečenie
pozemkom, potvrdil, že peniaze odovzdal H.. Zmenka objektivizuje jeho tvrdenie o odovzdaní 16500 EUR H.. Tým sa jeho výpoveď nestáva exkulpačnou, ale naopak potvrdzuje, že žalovaný bol
medzičlánkom ako dlžník voči žalobkyni a veriteľ voči H..
41. Žalovaný taktiež namietal neexistenciu plnej moci G. D.. Aj v prípade uvedenej námietky odvolací

súd dospel k záveru, že námietka je právne irelevantná pre rozhodnutie. Aj keby D. pôvodne konal bez
plnej moci, žalovaný prijal plnenie, disponoval s ním, zabezpečil si vlastnú pohľadávku zmenkou, nikdy
plnenie neodmietol.
42. K úroku z omeškania odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne aplikoval § 517 ods. 2 OZ
a priznal žalobkyni zákonný úrok z omeškania od 1. marca 2023 do zaplatenia. Žalovaný sa dostal do

omeškania so splnením peňažného záväzku a žalobkyňa si uplatnila zákonný úrok v súlade s právnymi
predpismi.
43. Výrok o náhrade trov konania je logickým dôsledkom plného úspechu žalobkyne vo veci (§ 255
ods. 1 CSP). Keďže odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, žalobkyňa má nárok aj na náhradu trov
odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP).
44. Odvolací súd preto uzatvára, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, správne aplikoval

hmotnoprávne aj procesnoprávne ustanovenia a jeho rozhodnutie je vecne správne. Odvolacie námietky
žalovaného neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť a správnosť napadnutého rozsudku. Z týchto
dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
Trovy odvolacieho konania
45. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §

255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalobkyňa, preto
jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
46. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.