Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/59/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824200394
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5824200394.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom C.. D. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpenej spoločnosťou
Advokátska kancelária DPP Martaus & Partners, s.r.o., so sídlom Jána Milca 788/5, 010 01 Žilina,
IČO: 51 174 227, proti žalovanému: F. C., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom C. XX, XX-XXX G., H.
I., právne zastúpenému spoločnosťou JUDr. Eva Luticová, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom
Hviezdoslavova 51/12, 029 01 Námestovo, IČO: 52 620 751, o určenie dedičského práva, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 5C/5/2024-167 zo dňa 20. januára 2025,

takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo
„okresný súd“) vyhovel žalobe žalobkyne a určil, že je dedičkou po poručiteľovi A. C., nar. XX.XX.XXXX,
r.č. XXXXXX/XXXX, J. XXX/XX, XXX XX E., C. I., štátna príslušnosť Poľská republika (výrok I. odvolaním
napadnutého rozsudku) a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 % (výrok II. odvolaním napadnutého rozsudku).

1.1. Súd prvej inštancie, preskúmajúc splnenie procesných podmienok prípustnosti určovacej žaloby
(§ 137 písm. d/ Civilného sporového poriadku; ďalej aj „CSP“), s poukazom na to, že žalobkyňa bola
na podanie žaloby odkázaná notárkou, prejednávajúcou dedičstvo po poručiteľovi v konaní vedenom
na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 7D/2963/2020, Dnot 90/2023, ako aj jej včasnosť, vykonal
dokazovanie (výsluchom sporových strán a navrhnutých svedkov) a dospel k záveru, že žalobkyňa

preukázala, že s poručiteľom pred jeho smrťou prakticky od roku 2015 žili ako druh a družka v spoločnej
domácnosti,ktorúmalizriadenúnaadresetrvaléhopobytužalobkyneE.,D.K.XXXX/XXaztohodôvodu
sa starali o spoločnú domácnosť, tak ako je to dané v ust. § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Boli
zasnúbení, spoločne prispievali na úhradu svojich potrieb vykonávaním nákupov a úhradami nákladov
na domácnosť, absolvovali rodinné oslavy príbuzných žalobkyne na Slovensku a poručiteľa v Poľsku,
pomáhali svojim deťom (a pestúnom), trávili spolu čas. Žalobkyňa pomáhala poručiteľovi, poskytovala
mu podporu, dopravu (aj s pomocou rodinných príbuzných) v súvislosti s liečením poručiteľa a návštevou

lekárov v Poľsku, čoho dôkazom boli predkladané (lekárske a iné) správy, či zdravotná dokumentácia.
O ich skutočnom spolužití svedčí aj viacerými svedkami tvrdená okolnosť, že mali šťastný vzťah.
Spoločne zveľaďovali rodinný dom poručiteľa v Poľsku, v ktorom plánovali v budúcnosti bývať. Poručiteľ
bol člen spoločnej domácnosti, ktorú mal vytvorenú so žalobkyňou po obdobie dlhšie ako jeden rokpred jeho smrťou a svojou osobnou činnosť sa každý z nich podľa svojich možností a schopností
finančne alebo iným spôsobom podieľal na udržiavaní tejto domácnosti. Skutočnosť, že žalobkyňa a
poručiteľ mali spoločnú domácnosť umocňoval aj fakt, že poručiteľ zomrel na území Slovenska a tu je

pochovaný, pričom pohreb zabezpečovala žalobkyňa. Z uvedených skutočností dôvodil, že žalobkyňa
ako spolužijúca osoba je dedičkou poručiteľa v tretej dedičskej skupine, preto jej žalobe vyhovel.

1.2. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania zároveň konštatoval, že nebolo preukázané,
že by poručiteľ pred svojou smrťou so žalobkyňou žil len dočasne a prechodne mimo svojho pobytu z

dôvodu liečenia, či z dôvodu inej skutočnosti alebo že by trvale žil v Poľsku, hoci bol poľským občanom.
Pokiaľ žalovaný tvrdil, že poručiteľ chodieval do G. 2-3 krát do týždňa, aby sa staral o nový dom, kosil
trávu, upravoval okolie, pracoval na dome, tak uvedené podľa záverov súdu prvej inštancie nevyvracalo
tvrdeniaosplneníhmotnoprávnychpodmienokospolužitíporučiteľaažalobkynevspoločnejdomácnosti
a ani samo osebe nemohlo byť dôvodom na konštatovanie, že nie sú splnené podmienky tvrdené
žalobkyňou. Tá (zhodne ako svedkovia) potvrdila, že chodievali do Poľska za účelom zveľaďovania

rodinného domu, kde plánovali bývať, pričom žalovaný sám potvrdil, že je pravdou, že poručiteľ žil so
žalobkyňou tri roky pred smrťou a aj keď bol v Poľsku, na večer sa vracal späť k žalobkyni, teda do
spoločnej domácnosti. Súd prvej inštancie potom uzavrel, že nie je pravdivé vyhlásenie žalovaného v
Zápisnici o vydaní osvedčenia o dedičstve, že neexistujú osoby, ktoré by známeho dediča vylúčili z
dedenia alebo by dedili spolu s ním, pretože takou osobou je žalobkyňa. Dospel k záveru, že hoci bol

poručiteľ poľským občanom, nežil v Poľsku a v čase smrti bolo obvyklým miestom jeho pobytu mesto E..

1.3. Žalobkyni ako úspešnej strane sporu priznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému
v rozsahu 100 %. O trovách štátu spojených so zabezpečením práva žalovaného (ako občana Poľskej
republiky, ktorý nerozumie slovenskému jazyku) konať pred súdom v materinskom jazyku nerozhodoval,

majúc za to, že tieto trovy znáša štát, bez nároku na ich náhradu.
2. V zákonnej lehote podal žalovaný prostredníctvom advokáta proti rozsudku súdu prvej inštancie
odvolanie z dôvodov vymedzených v § 365 ods. 1 písm. d/, e/ , g/ a h/ Civilného sporového poriadku
a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie, resp. aby odvolací
súd vec v súlade s § 9 Civilného sporového poriadku zastavil.

2.1. Kľúčovo namietal, že v danej veci nie je daná právomoc slovenského súdu, zdôrazňujúc, že
prvostupňový súd ani žiadnym spôsobom svoju právomoc nezisťoval, resp. ju neodôvodnil v rozsudku.
Žalovaný je toho názoru, že na konanie je daná právomoc súdov Poľskej republiky. Poukázal na článok
4 Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EÚJ č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom

práve, uznávania výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení
európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej len „Nariadenie“), v zmysle ktorého právomoc konať vo veci
celého dedičstva majú súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti, ako
aj článok 23 a 24 tohto Nariadenia, namietajúc, že súd v predmetnej veci neskúmal toto kritérium a
neustálil, kde mal poručiteľ obvyklý pobyt (súd sa vo svojom rozhodovaní obmedzil na skúmanie toho,

či žalobkyňa žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti dostatočne dlhú dobu na splnenie predpokladov
podľa § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalovaný je toho názoru, že obvyklý pobyt poručiteľa
bol v Poľskej republike, a to z nasledovných dôvodov: poručiteľ mal v Poľskej republike nehnuteľnosti
(dom a pozemky), o ktoré sa pravidelne staral, obhospodaroval ich a zveľaďoval; samotná žalobkyňa
v konaní uviedla, že mali v pláne v domu v G. (v Poľskej republike) v budúcnosti bývať; uvedené

preukazuje užšiu väzbu na Poľskú republiku, poručiteľ chodil do G. často, jednak z dôvodu údržby domu
ako aj z dôvodu návštev svojich príbuzných (žalovaného, tety F. L., uja G. L.) a susedov, od ktorých
pravidelne nakupoval mlieko a vajíčka; dôchodok si preberal osobne v Poľskej republike; poručiteľ
využívalzdravotnústarostlivosťanavštevovallekárovvPoľskejrepublike;poručiteľchcelbyťpochovaný
v Poľskej republike. Podľa žalovaného je uvedené skutočnosti možné preukázať výsluchom svedkov.

Tieto skutočnosti vyslovil aj v konaní pred prvostupňovým súdom, avšak neboli brané do úvahy s tým, že
prítomnosť svedkov a nové tvrdenia uvedené vyššie nemohol zabezpečiť pred konaním na súde prvého
stupňa z dôvodu svojho nepriaznivého zdravotného stavu (mŕtvica, zlá mobilita), ktorý zdokladoval v
predmetnom konaní. Uvedenými argumentami je podľa žalovaného možné preukázať skutočnosť, že
poručiteľov obvyklý pobyt bol v Poľskej republike, a tým bola daná právomoc súdov Poľskej republiky,

a preto ak konajúci súd túto otázku neposudzoval v predmetnom konaní, došlo k vade konania, ktorá
mohla mať, resp. mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
2.2. Zároveň uvádzal, že dedičstvo po poručiteľovi už bolo právoplatne prejednané notárom v Poľskej
republike, a to M. N., I. F. L. XXXX/XXXX, ktorý dňa 29.09.2020 vydal „Osvedčenie o dedení“ (po poľsky„Akt pošwiadczenia dziedziczenia“), pričom toto „Osvedčenie o dedení“ je aktuálne právoplatné a nebolo
zo strany žiadneho príslušného poľského orgánu zrušené. Na tomto mieste poukázal na to, že v zmysle
článku 41 Nariadenia sa rozhodnutie vydané v členskom štáte za žiadnych okolností nesmie skúmať

vo veci samej. Nakoľko žalovaný v predmetnom prípade súdu predložil právoplatné rozhodnutie o
dedičstve po poručiteľovi, konajúci súd nemal právomoc konať vo veci dedičského konania. Ustanovenia
článku 17 a 18 Nariadenia pojednávajú len o veciach začatých, kedy neumožňujú súdom jednotlivých
členských štátov konať paralelne v jednej dedičskej veci. Uvedené sa ale nevzťahuje na situáciu, kedy
jedno dedičské konanie už bolo právoplatne skončené a až následne začalo ďalšie. Preto má za to, že

slovenský súd nemá právomoc konať vo veci aj z dôvodu prekážky res iudicata.
2.3. Na odôvodnenie odvolania voči výroku o povinnosti nahradiť trovy konania žalobkyne žalovaný
uviedol, že v predmetnom prípade je nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 257 Civilného sporového
poriadku, nakoľko žalovaný žiadnym spôsobom nezavinil začatie predmetného konania, preto
mu nemožno následne pričítať zodpovednosť za neúspech vo veci. Žalobkyňa bola na podanie
predmetného žalobného návrhu vyzvaná zo strany príslušného súdneho komisára (notára), pričom

žalovaný na tom nenesie žiadne procesné zavinenie. Uvedené napĺňa podmienky odvolacieho dôvodu
v zmysle §365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku, kedy rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
3. Žalobkyňa nesúhlasila s podaným odvolaním považujúc dôvody, o ktoré sa opiera (ohľadne
nedostatku právomoci súdu), za irelevantné, nakoľko súd sa touto skutočnosťou už v tejto veci zaoberal

a o tejto veci súd právoplatne rozhodol. Konanie v tejto veci je len čiastkovým konaním k hlavnému
dedičskému konaniu po poručiteľovi, sp. zn. 7D/296/2020, vedenému na Okresnom súde Námestovo.
Toto dedičské konanie začalo ešte v roku 2020. V tomto dedičskom konaní súd už svoju právomoc
skúmal a o svojej právomoci už súd rozhodol a to uznesením zo dňa 05.05.2022, sp. zn. 7D/296/2020.
Súčasťou tohto dedičského konania je rovnako aj poľské rozhodnutie Okresného súdu v Novom Targu,

zo dňa 24.08.2021, ktorým poľský súd rozhodol, že nemá právomoc v tejto dedičskej veci konať a
túto právomoc má slovenský súd. Možno teda bez pochýb konštatovať, že predmetné poľské dedičské
rozhodnutie - len od poľského notára, nie súdu, ktorým argumentuje žalovaný, bolo vydané v rozpore s
právnym poriadkom, nakoľko poľský notár nemal právomoc na jeho vydanie a je teda nulitné.
3.1. Pokiaľ odvolanie žalovaného smeruje aj proti výroku o povinnosti nahradiť trovy konania, žalobkyňa

má za to, že ustanovenie § 257 CSP nemožno v tomto prípade aplikovať, nakoľko to bol práve žalovaný,
ktorý si vedome zabezpečil nezákonné dedičské rozhodnutie z Poľska, kedy zamlčal podstatné
skutočnosti rozhodné v dedičskej veci po poručiteľovi a ktorý už 5 rokov vedome bráni žalobkyni k jej
nároku na dedičstvo, hoci žalovaný dobre vie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľovi, čo v podstate
vyplýva aj z výsluchu žalovaného z pojednávania zo dňa 20.01.2025.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP), t. j. žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté,
keďže súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP],
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími

dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP
a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ako aj v závislom
výroku II. o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť
odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu

odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto
neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než stranou sporu v odvolaní
vnesených námietok. Výnimku z tohto pravidla tvoria vady týkajúce sa podmienok konania, na ktoré je
súd povinný prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). Uvedené

vady však odvolací súd nezistil.
6. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný, konštatuje, že súd
prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie
a rozhodnutie vo veci samej. Zároveň je nutné konštatovať, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku

v dostatočnej miere vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa
kritériá pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej
štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie relevantných skutkových a právnych otázok, na ktorých súd prvejinštancie svoje rozhodnutie založil. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne,
pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v
odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387

ods. 2 CSP). Súčasne odvolací súd akcentuje, že v prvoinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo
svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Odvolací súd pritom ani
s prihliadnutím na argumenty prezentované odvolateľom nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvoinštančného súdu odchýliť. Iba prostý nesúhlas či polemika s rozhodnutím súdu nenapĺňa

žalovaným vymedzené odvolacie dôvody. Dôvody preskúmavaného rozsudku odvolací súd vyhodnotil
ako správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na tieto
odkazuje. Za vadu konania pritom nemožno považovať to, že súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa
predstáv odvolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento
prípad.
7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a vo vzťahu ku kľúčovej odvolacej argumentácii

žalovaného o nedostatku právomoci súdu na konanie (na ktorú žalovaný naviazal prakticky všetky
uplatnené odvolacie dôvody) odvolací súd uvádza nasledovné.
7.1. Nie je sporným, že dedičské konanie po poručiteľovi je konaním s cudzím prvkom, keď poručiteľ,
ktorý bol štátnym príslušníkom Poľskej republiky, a ktorý vlastnil aj nehnuteľný majetok nachádzajúci sa
v Poľskej republike, žil po dobu cca. troch rokov pred svojou smrťou v Slovenskej republike v spoločnej

domácnosti so žalobkyňou, tu zomrel a aj je tu pochovaný. Nemožno preto na uvedenú vec neaplikovať
ustanovenia príslušného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 650/2012 zo dňa 4. júla 2012,
upravujúceho otázky dedenia vo veciach s cezhraničným prvkom (na ktoré sa odkazuje aj odvolateľ),
pričom súhlasiť možno s tým, že všeobecné kolízne kritérium uvedené v tomto nariadení zveruje
právomoc konať vo veci celého dedičstva súdom toho členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý

pobyt v čase smrti.
7.2. Žalovaný v podanom odvolaní v prvom rade napáda správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie,
majúc za to, že súd neskúmal splnenie vyššie uvedeného kritéria obvyklého pobytu poručiteľa,
potrebného na založenie právomoci slovenského súdu konať (a rozhodnúť) a prejavujúc názor, že
právomoc konať v tejto veci má mať poľský súd. Táto hlavná odvolacia námietka (od ktorej žalovaný

odvíja prakticky všetky uplatnené odvolacie dôvody) však v tomto konaní nemá opodstatnenie.
Pozornosť žalovaného odvolací súd upriamuje na skutočnosť, že toto sporové konanie (de facto
ide o konanie o určenie okruhu „oprávnených osôb“, ktorý pojem nariadenie používa) je konaním
o hmotnoprávnej otázke spadajúcej do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia a nepochybné je, že
je v podstate čiastkovou otázkou (jednou z mnohých iných) samotného prebiehajúceho dedičského

konania (podobne ako napr. dedičská spôsobilosť, vydedenie, zodpovednosť za dlhy poručiteľa, výška
povinných dedičských podielov, započítanie darov dedičom za života poručiteľa...). V danom prípade
nie je sporné, že v dedičskej veci poručiteľa prebieha (hlavné) dedičské konanie pred slovenským
súdom (Okresný súd Námestovo) pod sp. zn. 7D/296/2020 a v rámci tohto konania bola aj žalobkyňa
uznesením odkázaná notárkou (ako poverenou súdnou komisárkou) na podanie žaloby o určenie, že

je dedičkou po poručiteľovi, a to za účelom vyriešenia tejto spornej otázky, ktorú nebola notárka, resp.
ani samotný dedičský súd oprávnený v dedičskom konaní (ako konaní nesporovom) vyriešiť. Je potom
zrejmé, že právomoc tohto súdu (na konanie v prejednávanom spore) je daná, resp. odvíja sa od
právomoci samotného dedičského súdu konajúceho vo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi
(svojím spôsobom ide o „konanie v konaní“). Námietky, ktoré prezentuje odvolateľ (a ohľadne ktorých

aj navrhuje vykonať ďalšie dokazovanie, za účelom preukázania obvyklého pobytu poručiteľa v Poľskej
republike), nemôžu nájsť v tomto konaní svoje uplatnenie, keďže žalovaný nimi brojí proti samotnej
právomoci (slovenského) dedičského súdu na konanie o dedičstve. Toto konanie (a rozhodnutie vo
veci) slúži však len na určenie okruhu oprávnených dedičov po poručiteľovi (t.j. na vyriešenie jednej
z čiastkových sporných otázok v dedičskom konaní), a preto súd konajúci v tejto veci nemôže nijako

zasahovať do (určenia) právomoci dedičského súdu vo veci prejednania dedičstva. Výlučne súd konajúci
v dedičskej veci môže na účely založenia svojej právomoci konať zisťovať kritéria pre určenie obvyklého
pobytu poručiteľa (posúdiť okolnosti života zosnulého počas rokov pred jeho úmrtím a v čase jeho
smrti, zohľadniť všetky relevantné skutkové prvky, najmä trvanie a pravidelnosť prítomnosti zosnulého v
dotknutom štáte, ako aj podmienky a dôvody tejto prítomnosti...). Zjednodušene povedané, súd v tomto

(čiastkovom, subsidiárnom) konaní nie je oprávnený riešiť žalovaným namietanú otázku právomoci
súdu konať o dedičstve, pretože by tým (neprípustne) zasiahol do právomoci samotného dedičského
súdu, ktorý jediný je oprávnený túto otázku posúdiť, pretože tento (dedičský) súd koná o prejednaní
dedičstva a bude autoritatívne o dedičstve rozhodovať. Nič preto nebráni žalovanému uplatňovať tietonámietky (o nedostatku právomoci dedičského súdu na konanie o dedičstve) v prebiehajúcom (hlavnom)
dedičskom konaní; povinný vysporiadať sa s takými námietkami je dedičský súd, ak tak už neučinil
(pozn.: z vyjadrenia žalobkyne v odvolacom konaní vyplýva, že spor medzi súdmi dvoch členských

štátov týkajúci sa právomoci bol už v rámci predmetného dedičského konania právoplatne vyriešený a
skutočnosť, že slovenský dedičský súd si založil právomoc na konanie napokon ipso facto vyplýva aj
zo samotnej skutočnosti, že odkázal žalobkyňu na podanie tejto žaloby, a teda vo veci začal konať a aj
naďalej koná). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že predmetná odvolacia námietka
žalovaného je v samotnom základe nedôvodná.

7.3. Uvedené rovnako platí, aj pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalovaného, ktorý v podanom
odvolaní poukazoval na existenciu právoplatného dedičského rozhodnutia – osvedčenia o dedičstve
potvrdzujúceho nadobudnutie nehnuteľného majetku po poručiteľovi nachádzajúceho sa v Poľskej
republike žalovanému (ako jedinému dedičovi), vydaného notárom v Poľsku. Opäť nie je vecou tohto
súdu v tomto konaní, ktorého predmet je obmedzený len na určenie okruhu osôb oprávnených
dediť podľa slovenského právneho poriadku (pozn. rozhodné právo tu určuje článok 23 nariadenia),

posudzovať, či je daná prekážka rei iudicatae pre samotné dedičské konanie alebo nie, či bolo vydané
rozhodnutieinéhočlenskéhoštátuodedičstve,zaakýchpodmienok,sakýmiúčinkami,čijeprávoplatné,
či môže byť na území Slovenskej republiky uznané atď. Toto sú opäť otázky majúce právnu relevanciu
pre samotné dedičské konanie, nie pre toto konanie. Len na okraj žiada sa však dodať, že súčasťou
spisu (ako dôkaz, ktorý žalovaný do konania predložil) je len zápisnica spísaná na notárskom úrade dňa

29.09.2024 (Akt notarialny), ktorá nie je osvedčením o dedičstve (ako je to v nej aj výslovne uvedené),
preto táto listina je v zmysle vyššie spomínaného nariadenia len „verejnou listinou“, a nie rozhodnutím
iného členského štátu.

7.4. Ako vyplýva aj z preambuly samotného nariadenia (body 63 až 65) pojem „právne úkony alebo

právne vzťahy zaznamenané vo verejnej listine“ by sa mal vykladať ako odkaz na vecný obsah
zaznamenaný vo verejnej listine. Právnym úkonom zaznamenaným vo verejnej listine môže byť
napríklad dohoda medzi stranami o rozdelení dedičstva alebo závet, dedičská zmluva alebo iný
prejav vôle. Právnymi vzťahmi môže byť napríklad určenie dedičov a iných oprávnených osôb podľa
práva rozhodného pre dedenie, ich príslušné podiely, existencia povinného dedičského podielu alebo

akákoľvek iná otázka určená podľa rozhodného práva pre dedenie. Strana, ktorá chce napadnúť právne
úkony alebo právne vzťahy zaznamenané vo verejnej listine, by tak mala urobiť na súdoch, ktoré majú
právomoc podľa tohto nariadenia a ktoré by mali rozhodnúť o napadnutej veci v súlade s rozhodným
právom pre dedenie. Ak v konaní na súde členského štátu nastane otázka týkajúca sa právnych úkonov
alebo právnych vzťahov zaznamenaných vo verejnej listine ako predbežná otázka, daný súd by mal mať

právomoc rozhodnúť o predmetnej otázke. Napadnutá verejná listina by v inom členskom štáte, ako je
členskýštátpôvodu,nemalamaťžiadnedôkaznéúčinky,pokýmsaovecinerozhodne.Aksanapadnutie
týka len špecifickej otázky súvisiacej s právnymi úkonmi alebo právnymi vzťahmi zaznamenanými vo
verejnej listine, dotknutá verejná listina by nemala mať dôkazné účinky v inom členskom štáte, ako
je členský štát pôvodu, pokiaľ ide o túto špecifickú otázku, a to pokým sa o nej nerozhodne. Verejná

listina, ktorá bola vyhlásená za neplatnú v dôsledku jej napadnutia, by už nemala mať dôkazné účinky.
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ si dedičský súd založil vo veci právomoc na konanie, je oprávnený
posudzovať všetky s tým súvisiace otázky, vrátane dôkaznej sily verejných listín s týmto konaním
súvisiacich(atoajlistínvydanýchvinomčlenskomštáte).Platnosťúdajovzaznamenanýchvpredmetnej
zápisnici pritom žalobkyňa namieta (rovnako ako platnosť vydaného osvedčenia o dedičstve v Poľsku –

ktoré však nie je súčasťou tohto spisu), pričom s uvedeným sa musí (opäť) vysporiadať dedičský súd.
8. V nadväznosti na uvedené, odvolací súd musí konštatovať, že nebol dôvodne uplatnený ani jeden
zodvolacíchdôvodov,tedažebynebolisplnenépodmienkykonania(žebyvovecikonalsúd,ktorýnemá
vo veci právomoc, lebo že by pre toto konanie existovala prekážka rei iudicatae), ani nebola zistená
„iná vada“, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani sa nemožno stotožniť

s námietkami odvolateľa, že súd nevykonal ďalšie dôkazy, ktoré navrhoval, ani že zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené. Rovnako k námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd len v stručnosti uvádza, že v posudzovanom prípade
súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny

právny predpis, preto ani táto namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

9. Vychádzajúc zo všetkých uvedených okolnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.10. Vzhľadom na potvrdenie rozsudku čo do veci samej vykazujú vecnú správnosť aj od úspechu v spore
sa odvíjajúci výrok o trovách prvoinštančného konania.
10.1. Pokiaľ sa žalovaný domáhal v súdenej veci aplikácie ustanovenia § 257 CSP, odvolací súd

dôvody na taký postup nevzhliadol. Zákonná dikcia vyžaduje pre aplikáciu moderačného oprávnenia
súdu naplnenie dvoch podmienok, a to musí ísť v danom prípade o dôvody hodné osobitného
zreteľa a súbežne musí ísť o výnimočnosť okolností, ktoré odôvodňujú opodstatnenosť použitia tohto
zákonného ustanovenia. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v charaktere určitého druhu
konania alebo môžu byť dané charakterom určitej procesnej situácie, prípadne sa môžu týkať celkom

špecifických skutkových či sociálnych aspektov strán sporu. V zásade však je nutné zdôrazniť, že
aplikácia moderačného oprávnenia súdu v zmysle ustanovenia § 257 CSP by mala mať charakter
ojedinelosti a výnimočnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, môžu spočívať v charaktere určitého
druhu konania alebo môžu byť dané charakterom určitej procesnej situácie, prípadne sa môžu týkať
celkom špecifických skutkových či sociálnych aspektov strán sporu. Po zohľadnení týchto skutočností
môže súd dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní

čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.

10.2. V tejto súvislosti súd poukazuje i na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/2018-43,
ktorý vyslovil, že „podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Nevytvára však priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už

ustálenej judikatúry ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je
potrebnépristanovenípovinnostinahradiťtrovykonaniavýnimočneprihliadnuť.Ustanovenie§257preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady

rozhodovania o trovách konania.“
10.3. V prejednávanej veci žalovaný dôvody hodné osobitného zreteľa zakladá na „nezavinení začatia
konania“ či „nemožnosti pričítania zodpovednosti za neúspech v spore“, avšak tieto úvahy nie sú na
mieste a sú aj formulačne mätúce. Je nutné upozorniť, že zásada zavinenia sa uplatňuje iba v prípade
zastavenia konania, kedy súd skúma, ktorá zo strán procesne zavinila zastavenie konania (§ 256 ods.

1 CSP), resp. v prípade sankčnej náhrady trov konania, ktoré by inak neboli strane vznikli (§ 256 ods.
2 CSP); v prípade autoritatívneho rozhodnutia súdu o žalobnom nároku (vyhovenie alebo zamietnutie
žaloby a v akej časti) je náhrada nákladov konania ovládaná zásadou úspechu vo veci (§ 255 ods. 1
a 2 CSP). Hoc teda pravdou je, že žalovaný „nezavinil začatie konania“ (to predsa v každom sporovom
konaní „zaviní“ žalobca ako dominus litis), je nepochybné, že žalovaný bol v spore neúspešný, pretože

súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, a teda platí, že je povinný nahradiť trovy konania úspešnej
protistrane. Výnimočné okolnosti pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady trov úspešnej žalobkyni
žalovaný v konaní nepreukázal, resp. ich odvolací súd (aj vzhľadom na reštriktívny výklad ustanovenia §
257 CSP presadzovaný judikatúrou) ako výnimočné okolnosti v tomto prípade neuznal. V tejto súvislosti
tiež uvádza, že s rizikom iniciovania súdneho sporu musí žalobca prijať aj riziko prípadnej prehry

v spore (a s tým spojenej náhrady trov konania úspešnej protistrane) rovnako tak, ako očakávaný zisk
v prípade výhry. Uvedené však rovnako platí aj pre stranu žalovaného, ktorý sa proti uplatnenému
nároku bráni. Toto riziko nemožno bez ďalšieho – bez preukázania výnimočných okolností – eliminovať
prostredníctvominštitútumoderácietrovkonaniaauvedenévydávaťzadôvodhodnýosobitnéhozreteľa,
na ktorý by mal súd prihliadať. K takto prijatému záveru súd primerane poukazuje napr. na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 144/2010 zo dňa 25. mája 2010, podľa ktorého „...použitie ust. § 150
ods. 1 O.s.p. (pozn.: teraz § 257 CSP) musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a
musí mať vždy výnimočný charakter. V opačnom prípade nepriznanie trov súdneho konania je zásahom
do práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.
10.4. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalovaný svojím postojom pred začatím

konania (zamlčanie žalovanej ako potenciálnej dedičky v konaní pred poľským notárom) spôsobil, že
žalobkyňa sa musela svojho nároku domáhať na súde (iniciovať tak dedičské konanie, ako aj žalobu
o určenie, že je dedičkou po poručiteľovi) a tento (vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku)
odmietavý postoj nezmenil ani v priebehu tohto súdneho konania (o čom napokon svedčí aj podané
odvolanie). Aj keby teda odvolací súd prihliadol na žalovaným v konaní deklarovaný vyšší vek a

nepriaznivé zdravotné pomery (mŕtvica a s tým spojené ťažkosti so spomienkami či rozmýšľaním
celkovo), v dôsledku ktorých mohlo dôjsť na strane žalovaného k omylu v rámci dedičského konania
pred notárom v Poľsku, kedy opomenul uviesť žalobkyňu ako družku poručiteľa, uvedené skutočnosti
už nemožno zohľadniť v rámci tohto súdneho konania (prebiehajúceho o cca. päť rokov neskôr), kedyuž žalovaný vedel, čoho sa žalobkyňa domáha a čo sleduje (že podala návrh na začatie dedičského
konania na Slovensku a žiada, aby jej bolo priznané rovnaké postavenie dediča, ako má žalovaný),
avšak jej nárok dobrovoľne neuznal.

10.5. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ
v spore úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania a na ich úhradu zaviazal žalovaného podľa
§ 255 ods. 1 CSP, pretože dôvody na výnimočnú aplikáciu podľa § 257 CSP neboli preukázané.
11. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní úspech v plnom

rozsahu, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu
100 %. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.
12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V Žiline, dňa 26. novembra 2025.
JUDr. Vladimír Topoľančík
predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

(z dôvodu čerpania rehabilitácie JUDr. Eva Malíková nemohla písomné vyhotovenie rozhodnutia
podpísať/§ 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku/)

JUDr. Roman Tichýčlen senátu

(z dôvodu čerpania rehabilitácie JUDr. Roman Tichý nemohol písomné vyhotovenie rozhodnutia
podpísať/§ 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku/)