Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. február 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/104/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6924203869
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6924203869.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra
Šalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XXX/X, XXX XX F. G., v konaní právne zast.: JUDr. Róbert
Lakatoš, advokát so sídlom Daxnerova 5, 979 01 Rimavská Sobota, proti žalovanému: H. I. J. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX XX G., v konaní právne zast.: Mgr. et Mgr. Lívia Šouc

Kosťová, advokátka so sídlom Pod Donátom 5, 965 01 Žiar nad Hronom, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
1C/35/2024-96 zo dňa 14. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1C/35/2024-96 zo dňa 14. mája 2025
p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v

lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom č. k. 1C/35/2024-96 zo dňa 14. mája 2025 Okresný súd
Rimavská Sobota (ďalej v texte aj ,,okresný súd“, resp. ,,súd prvej inštancie“) určil, že nehnuteľnosť
vedená v katastri nehnuteľnosti u K. L. F. G., katastrálneho odboru pre okres F. G., obec F. G. a
katastrálne územie M. na LV č. XXX, a to stavba M. - H. X, súp. č. XXXX, postavená na C KN
parc. č. XXX/XX katastrálneho územia M., patrí v pomere k celku v 1/8-ine pod por. č. N.X, zapísaný

spoluvlastnícky podiel žalovanej, do podielového spoluvlastníctva žalobcu (I. výrok) a žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi plnú náhradu trov konania, výška ktorých bude vyčíslená samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
1.1 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
určenia, že nehnuteľnosť na LV č. XXX, stavba: M. - H. X, súp. č. XXXX, postavená na C KN parc.
č. XXX/XX katastrálneho územia M. (ďalej len „stavba“) patrí v pomere k celku 1/8 pod por. č.
N.X zapísaný spoluvlastnícky podiel žalovanej do podielového spoluvlastníctva žalobcu z dôvodu,

že zmysle Zmluvy o dielo uzatvorenej so spoločnosťou AGROPEGAS s.r.o. na neho zo zhotoviteľa
dňom podpísania zápisnice o odovzdaní a prevzatí diela (25.03.1999) prešlo vlastnícke právo k stavbe
v podiele 2/8. Právna predchodkyňa žalovanej, bola ako spoluvlastníčka pozemku pod stavbou v
rozsahuspoluvlastníckehopodielu1/8do katastranehnuteľností zapísanánásledkomchybnéhozápisu
na základe Listiny o určení súpisného čísla O. H.:XXX/XXXX P., zo dňa 23.10.2000, ktorá bola H. F. G.
dňa 10.09.2024 opravená. Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva odôvodňoval tým, že

bez tohto určenia sa stáva jeho právo ohrozené, resp. jeho právne postavenie neistým.
1.2 Žalovaná vo vyjadrení k žalobe v plnom rozsahu popiera skutkové, ako aj právne tvrdenia žalobcu
a považuje ich za účelové v rozpore s objektívnou realitou. Argumentovala tým, že žalobca viac ako 23rokov toleroval a akceptoval právny stav evidovaný v katastri nehnuteľností, pričom za takto dlhé časové
obdobie ani jedenkrát nespochybnil vlastnícke právo právneho predchodcu žalovanej, jej nebohej matky
Q. R.. Poukázala na skutočnosť, že žalobca žil v období, kedy došlo k evidencii vlastníckeho práva s

právnym predchodcom žalovanej v jednej domácnosti, a teda bol s právnym predchodcom žalovanej v
partnerskom vzťahu. Na základe vzájomnej dôvery odovzdal právny predchodca žalovanej k dispozícii
žalobcu finančné prostriedky a to za účelom realizácie stavby. Poukázala na § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pričom bolo podľa nej evidentné, že právny predchodca žalovanej bol na základe evidencií
vedenejpríslušnýmkatastromnehnuteľnostídobromyseľnývovzťahuknadobudnutiuspoluvlastníckeho

podielu na sporné nehnuteľnosti, vlastnícke práva vykonával pre seba a so spoluvlastníckym podielom
nakladal ako s vlastným a to po dobu presahujúcu lehotu upravenú kogentným spôsobom v trvaní viac
ako 10 rokov.
1.3 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol stručný priebeh konania a
zistený skutkový stav, na ktorý aplikoval ustanovenia § 120, § 129, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1 a 2, §
134, § 136, § 137 písm. c/ zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon).
1.4 V právnom posúdení veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má na požadovanom
určení naliehavý právny záujem, nakoľko bez tohto určenia sa stane jeho právo neistým. Určovacia
žaloba v danom prípade plní prostriedok ochrany právneho postavenia žalobcu a jej úlohou je vniesť

istotu do neistých právnych vzťahov medzi stranami sporu, pričom k náprave nemožno dospieť inak.
1.5 Obe strany sporu v konaní odvodzovali nárok na predmetný spoluvlastnícky podiel k stavbe od ústne
uzavretej zmluvy medzi žalobcom a právnou predchodkyňou žalovanej, avšak s rozdielnym obsahom.
Žalobca tvrdil, že matka žalovanej uzavrela s ním dohodu (po tom ako nadobudla podiel na stavebnom
pozemku), na základe ktorej mu prepustila možnosť byť stavebníkom v rozsahu jej spoluvlastníckeho

podielu, resp. následne ako z jeho výpovede vyplynulo, sa dohodli na tom, že na matku žalovanej
bude napísaný druhý podiel pozemku, o ktorý mal žalobca záujem, pričom vôbec nemala záujem byť
investorkou stavby. Naproti tomu žalovaná tvrdila, že bola uzavretá ústna zmluva, na základe čoho
žalobcovi mala odovzdať sumu cca 75.000,00 Sk, za čo žalobca zabezpečí všetku dokumentáciu
ohľadom 1/8 podielu s tým, že sa stane spoluvlastníčkou predmetnej stavby. Súd prvej inštancie z

tvrdení strán sporu vyvodil, že medzi žalobcom a matkou žalovanej došlo k uzavretiu ústnej dohody, ako
neformálneho právneho úkonu medzi blízkymi osobami, avšak súd nemal za preukázaný jednoznačný
obsahtejtodohody.Súdmusípodotknúť,žežalobcakategorickyodmietolskutočnosť,žebybolodmatky
žalovanej prijal nejaké peňažné prostriedky. Naproti tomu žalovaná, ako aj svedkyňa - dcéra žalovanej,
uvádzali, že došlo k odovzdaniu peňažných prostriedok vo výške cca 75.000,00 Sk práve za účelom

zabezpečenia výstavby predmetnej stavby v spoluvlastníctve matky žalovanej. Súd prvej inštancie pri
vyhodnotení výpovede žalovanej prihliadol na skutočnosť, že uviedla nesprávny rok oproti tvrdeniam
vo vyjadrení k žalobe a duplike, ako aj na skutočnosť, že žiadne potvrdenie o prevzatí peňazí nebolo
spísané, pretože to nebolo potrebné, vzhľadom sa ich spoločné spolužitie. Zároveň je potrebné uviesť
aj skutočnosť, že hoc o odovzdaní peňazí sa zmienila aj svedkyňa F. D. B., táto výpoveď je svedectvom

z dosluchu, nakoľko o tomto vie iba z rozprávania druhých a to mamy a starej mamy.
1.6 Súd prvej inštancie zároveň poukázal aj na zjavnú diskrepanciu medzi údajným odovzdaním sumy
75.315,00 Sk a cenou diela vo výške 602.513,00 Sk za 2/8-nový podiel. Za týchto okolností by 1/8-nový
podiel zodpovedal sume 301.256,50 Sk, pričom participácia matky žalovanej by zodpovedala len 25% z
ceny podielu, a zvyšnú časť aj tak musel uhradiť žalobca. Súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkazov

mal aj vzhľadom na vyššie uvedené následne zato, že žalovanou tvrdená (avšak nepreukázaná) suma
nezodpovedá hodnote spoluvlastníckeho podielu. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že v danom
prípade žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o obsahu uzavretej dohody medzi žalobcom a žalovanou
a odovzdaním peňažných prostriedkov. Mal len za preukázané, že došlo k uzavretiu neformálnej ústnej
dohody, avšak obsah tejto dohody nebol preukázaný, pričom ako pravdepodobnejšie sa javí uzavretie

dohody s obsahom tvrdeným žalobcom. Dodal, že ani žalobcom tvrdená dohoda o tom, že mu matka
žalovanej prepúšťa svoju časť, nebola jednoznačne preukázaná, avšak rozhodujúce v danom prípade
bolo, že po nadobudnutí vlastníctva k pozemkom už ďalej v čase výstavby nehnuteľností nebola matka
žalovanej účastná žiadnej písomnej zmluvy, alebo správneho konania, čo svedčí v prospech tvrdeniam
žalobcu, a teda ako vyplýva z listinných dôkazov, matka žalovanej na výstavbe nehnuteľností reálne

neparticipovala, pričom podľa predložených dokladov za predmetnú nehnuteľnosť zaplatil zhotoviteľovi
stavby žalobca.
1.7 Pokiaľ sa jedná o procesnú obranu žalovanej, ktorá tvrdila, že ak aj nebude preukázané, že žalovaná
je spoluvlastníčkou predmetného podielu na základe ústne uzavretej dohody, došlo k jeho vydržaniu,súd prvej inštancie poukázal na to, že ak žalovaná tvrdila, že nehnuteľnosť nadobudla aj vydržaním,
potom nemohla byť vlastníkom tejto nehnuteľnosti v základe. Súd prvej inštancie vychádzal zo
skutočnostíuvedenýchvlistinnýchdôkazoch,pričommalzapreukázané,ženeboháQ.R.akovlastníčka

pozemku nebola stavebníčkou, resp. nevystupovala ako účastník zmluvy o dielo, na základe ktorej
bola nehnuteľnosť postavená, a ako podielová spoluvlastníčka stavby bola do katastra nehnuteľností
zapísaná chybou. Za týchto okolností právnej predchodkyni nesvedčal nadobúdací titul vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti a vlastníctvo k nehnuteľnosti aj za podiel žalovanej, teda spolu vo v podiele 2/8
resp. 1/4 s poukazom na znenie zmluvy o dielo a následne zápisnicu o prevode vlastníckych práv, prešlo

na žalobcu, čím sa stal vlastníkom predmetného podielu v čase zápisu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností.
1.8Pokiaľžalovanáuvádzala,žespoukazomnaznenie§70ods.1katastrálnehozákona,údajekatastra
uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak, pričom treba na spornú vec nahliadať cez optiku
§ 130 Občianskeho zákonníka, a teda že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená,
súd prvej inštancie s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 510/2016 z

19.01.2021 uviedol, že materiálna publicita údajov katastra nehnuteľností je vyvrátiteľná a podmienená
tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto
okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený, preto iba viera nadobúdateľa v správnosť údajov
v katastri nestačí na prelomenie zásady nemo plus iuris.
1.9 Súd prvej inštancie sa následne zaoberal, či predmetná nehnuteľnosť bola žalovanou, resp. jej

právnou predchodkyňou vydržaná. Skonštatoval, že mal za splnenú prvú podmienku pre účely vydržania
a teda, že žalovaná, resp. ešte jej právna predchodkyňa mala vec v držbe po minimálnu zákonom
vyžadovanú dobu 10 rokov. Rozhodujúce však bolo ustáliť, či bola matka žalovanej, resp. aj žalovaná,
dobromyseľnou držiteľkou veci a či sa jednalo o poctivý spôsob nadobudnutia veci, ktorý je v súlade s
dobrými mravmi. V tomto prípade bolo súdu prvej inštancie predložené potvrdenie H. F. G. o tom, že

žalobkyňa je platiteľkou dane z nehnuteľností od roku 2018. Zároveň bolo súdu predložené aj druhé
potvrdenie mesta o tom, že žalobca podal nesprávne daňové priznanie a Q. R. za stavbu nemala u
správcu dane podané daňové priznanie, teda daň z nehnuteľnosti vôbec neplatila. Zároveň poukázal
na výpoveď svedkyne F. B., ktorá považovala za nesporné to, že obchod vlastnila už starká, ktorá ju
brávaladopredmetnéhoobchoduahovorilajej,žetorazzdedí.Poukázalajnaskutočnosť,ktorávyplýva

z výpovede žalobcu, a teda že 1/8 podiel žalovanej na predmetnej nehnuteľnosti, resp. celkový 2/8
podiel tvorí jednu prevádzku a tento priestor ako celok užíva žalobca. Za takto zisteného skutkového
stavu súd prvej inštancie skonštatoval, že nezistil skutočnosti, ktoré by svedčali o tom, že už matka
žalovanej s nehnuteľnosťou nakladala ako s vlastnou v dobrej viere, že jej vec patrí. Práve naopak,
podiel žalovanej, hoc táto bola zapísaná ako vlastníčka, celú dobu užíval žalobca a súd prvej inštancie

nemal z vykonaného dokazovania preukázané žiadne tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s
ňou nakladal ako s vlastnou, nakoľko toto musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá
usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Okrem výpovede žalobkyne
a jej dcéry svedkyne, žiadna iná okolnosť nenasvedčovala tomu, že by žalovaná vykonávala reálne
panstvo nad vecou (neplatila za ňu daň a s vecou nenakladala ako s vlastnou, práveže spoluvlastnícky

podiel reálne držal a užíval celý čas žalobca), pričom žalovaná ju mala len chybou zapísanú na liste
vlastníctva. Súd prvej inštancie teda nemal za preukázaný poctivý spôsob nadobudnutia veci. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie nemal za preukázané ani splnenie podmienok vydržania a
preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku I. napadnutého rozsudku a určil, že spoluvlastnícky podiel
žalovanej na stavbe patrí žalobcovi.

1.10 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej aj ako „CSP“) tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal nárok
na plnú náhradu trov konania. O výške trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná v celom
rozsahu z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§
365 ods. 1 písm. b/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1, písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1, písm. h/ CSP). Žiadala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec súdu prvej inštancie vrátil na ďalšie konanie, alebo
aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná jej
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.2.1 V prvom rade namietala, že úvahy súdu a samotné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie sú
logicky udržateľné, resp. sú zmätočné. Súd totižto v bode 35. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
uvádza: „ Za nesporné možno považovať aj tvrdenie, že žalobca a matka žalovanej si boli navzájom

blízkymi osobami, no nie na úrovni spolužitia ako druh a družka.“ Naproti tomu súd prvej inštancie v
bode 40. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvádza: „Súd mal zároveň z výsluchu žalobcu ako aj
žalovanejzapreukázané,žežalobcaamatkažalovanejsibolinavzájomblízkymiosobami,podľanázoru
súdu až na úrovni družského spolužitia, o čom svedčí okrem iného aj výpoveď žalovanej ...“. Uvedené
tvrdeniasúduprvejinštanciepodľanejvyvolávajújednoznačnúzmätočnosťatonajmäztohodôvodu,že

nie je zrejmé, či súd pri svojich úvahách v procese kreovania napadnutého rozhodnutia mal alebo nemal
za preukázanú skutočnosť, že žalobca a právna predchodkyňa žalovanej tvorili spoločnú domácnosť.
Opakovane uviedla, že žalobca a právna predchodkyňa žalovanej tvorili vzájomný plnohodnotný vzťah
druha a družky a práve z tejto eventuality vyplýva bezformálnosť právnych úkonov uzatvorených medzi
nimi.
2.2 V druhom rade poukázala na to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Záver súdu prvej inštancie o tom, že nezistil skutočnosti, ktoré by svedčali
o tom, že už matka žalovanej s nehnuteľnosťou nakladala ako s vlastnou v dobrej viere, že jej patrí,
žalovaná považovala za nelogický, zmätočný a v rozpore s vykonaným dokazovaním. Súd prvej
inštancie mal za to, že medzi matkou žalovanej a žalobcom došlo k uzatvoreniu neformálneho právneho

úkonu medzi blízkymi osobami, ktorého obsah nie je preukázaný ani jednou zo sporových strán, avšak
súčasne uvádza, že žalobca sa v priebehu sporového konanie zásadným spôsobom odklonil od svojich
tvrdení v žalobe a tieto priebežne modifikoval. Napriek skutočnosti, že žalobca poskytol kontradiktórne
tvrdenia, ktoré v priebehu sporu modifikoval, súd prvej inštancie tvrdenia žalobcu o obsahu dohody
medzi ním a mamou žalovanej vyhodnotil ako pravdepodobnejšie a to napriek tomu, že v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia uviedol, že matka žalovanej a aj žalovaná pokračovali kontinuálne v držbe
veci, pričom ich vlastníctvo bolo deklarované k predmetnému spoluvlastníckemu podielu 23 rokov a
zo strany žalobcu počas celej tejto doby nebolo spochybňované; že mal za preukázané, že žalobca o
skutočnosti, že nie je vlastníkom sporného spoluvlastníckeho podielu vedel ešte počas života matky
žalovanej; že z výpovede svedka F. B. mal preukázané, že matka žalovanej bola dobromyseľná v tom,

že jej vec patrí; že sporný spoluvlastnícky podiel využívala tak, že uvedený priestor matka žalovanej so
svedkyňou navštevovali (uvedené skutočnosti zostali počas konania na súde prvého stupňa nepopreté);
že mal výsluchom svedkyne za preukázané, že došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov vo výške
cca 75.000,00 Sk (výsluch svedka F. B. nebol v priebehu konania na súde prvej inštancie spochybnený).
Vzhľadom na uvedené zdôraznila, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a v procese dokazovania nelogickým postupom dospel k nesprávnym
záverom.
2.3 Vyjadrila presvedčenie, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. S poukazom na § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka akcentovala, že za
účelom preukázania svojich skutkových tvrdení týkajúcich sa splnenia predpokladov vydržania navrhla

vypočuťsvedkaF.B.,ktorákomplexneakompletneopísalaskutočnostitýkajúcesavôlematkyžalovanej
nakladať s vecou ako s vlastnou a vykonávať právo pre seba. Uvedeným výsluchom svedka mal podľa
jej názoru súd prvej inštancie za preukázané, že matka žalovanej bola dobromyseľná v tom, že jej vec
patrí, že sporný spoluvlastnícky podiel využívala tak, že uvedený priestor matka žalovanej so svedkyňou
navštevovali. S prihliadnutím na vyššie uvedené sa javí ako neudržateľná argumentácia súdu prvej

inštancie, že nezistil skutočnosti, ktoré by svedčali o tom, že už matka žalovanej s nehnuteľnosťou
nakladala ako s vlastnou v dobrej viere, že jej vec patrí. V kontexte uvedeného súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil predmetnú vec, keď opomenul aplikáciu ustanovenia § 130 ods. 1, druhá veta
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Neaplikovanie uvedeného ustanovenia je o to viac zarážajúce, nakoľko samotný súd prvej inštancie v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že má pochybnosti o obsahu dohody medzi žalobcom
a matkou žalovanej.
2.4 Ďalej poukázala na skutočnosť, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Argumentovala, že na pojednávaní dňa 15.04.2025 súd prvej inštancie pripustil žalobcom

navrhnutý dôkaz oznámenie mesta F. G. o platení dane, hoci žalovaná sa k nemu nemala možnosť
vyjadriť. Takýmto postupom súdu prvej inštancie bolo podľa nej porušené jej právo na spravodlivý
proces (resp. právo vyjadrovať sa k dôkazom). Uvedeným konaním súd zvýhodnil žalobcu v procesedokazovania a porušil zásadu rovnosti zbraní, rovnosti subjektov v sporovom konaní a zásadu
kontradiktórneho konania.
2.5 Poukázala aj na porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. S poukazom na aktuálnu

judikatúru tvrdila, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať (okrem
vyššie uvedeného) aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia. Podľa jej
názoru v prípade, ak v odôvodnení rozsudku absentuje odôvodnenie skutočnosti, na ktorej súd založil
svoje rozhodnutie, prípadne absentuje odôvodnenie právnych záverov, tento nedostatok dosahuje
kritickú intenzitu a predstavuje tak porušenie práva na spravodlivý proces v podobe nepreskúmateľnosti

rozhodnutia. Tvrdila, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec
nevysporiadal s výpoveďou svedka F. B., ktorou bolo preukázané splnenie podmienok pre vydržanie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne
správny a vydaný na základe dostatočne zisteného skutkového stavu. Navrhol, aby odvolací súd
odvolaním žalovanej napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu

potvrdil a priznal mu plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3.1 V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovanej podotkol, že nebolo úlohou súdu prvej inštancie
skúmať intenzitu vzťahu žalobcu a právnej predchodkyne žalovanej a pre posúdenie sporu nebolo
podstatné, či spolu žili a viedli spoločnú domácnosť, čoho následkom mala byť neformálnosť právnych
úkonov medzi nimi uzatváraných právnych úkonov. Naďalej rozporoval tvrdenie žalovanej, že s jej

právnou predchodkyňou mal súvisle žiť v spoločnej domácnosti. Čo sa týka meritu veci tak vyjadril
názor, že žalovaná v spore nepreukázala existenciu dohody o založení podielového spoluvlastníctva
medzi jej právnou predchodkyňou a žalobcom a okolnosť, či žalobcovi finančne prispela na výstavbu
nehnuteľnosti
3.2 Jeho tvrdenie o tom, že právna predchodkyňa žalovanej nikdy žiadnym spôsobom

nenadobudla vlastnícke právo k stavbe a nebola stavebníčkou stavby, žalovaná síce vo všeobecnosti
poprela, avšak na preukázanie svojho tvrdenia už žiadne dôkazy nepredložila. Bolo vecou žalovanej
vyvrátiť jeho tvrdenie o tom, že bol výlučným stavebníkom stavby a preukázať v spore uzavretie
dohody o spoluvlastníctve medzi jej právnou predchodkyňou a žalobcom avšak ani v tomto smere
dôkazné bremeno neuniesla. Samotná okolnosť, že právna predchodkyňa žalovanej a žalobca boli v

určitom partnerskom zväzku ešte jednoznačne bez pochybností nepreukazuje, že mali záujem spoločne
postaviť stavbu a túto spoločne financovať. Žalovaná v tomto smere nepreukázala žiadnu takú spoločnú
činnosť svojej právnej predchodkyne a žalobcu, ktorá by viedla napríklad k obstaraniu projektovej
dokumentácie, uzavretiu zmluvy o dielo, vystupovaniu voči tretím osobám ako spoloční investori a
podobným úkonom, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že majú záujem založiť k stavbe podielové

spoluvlastníctvo. Vykonaným dokazovaním teda nebolo vyvrátené tvrdenie žalobcu, že mal záujem
nadobudnúť stavbu do svojho výlučného vlastníctva, resp. v kontexte so spoluvlastníctvom k stavbe mal
záujem nadobudnúť príslušný spoluvlastnícky podiel do svojho výlučného vlastníctva. Žalovaná však
v konaní pred súdom prvej inštancie dokazovala len skutočnosť, že jej právna predchodkyňa poskytla
žalobcovi približne 75.000,00 Sk, čo ovšem žalobca poprel. Bolo teda vecou žalovanej, aby v spore

preukázala, kedy došlo k dohode medzi účastníkmi o podielovom spoluvlastníctve k predmetnej stavbe
a najmä, aký bol jej obsah.
3.3 Z okolností prípadu a najmä z ním predložených listinných dôkazov je podľa neho zrejmé, že
právna predchodkyňa žalovanej sa žiadnou formou nepodieľala na zhotovení stavby a to ani finančne,
ktoré tvrdenie žalovanej v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané a ani osobne. Nebolo

preukázané, že by strany sporu prejavili pred sebou vôľu
zabezpečiť si priestory pre spoločnú podnikateľskú činnosť a to o to viac, že v období výstavby bola už
právna predchodkyňa žalovanej starobnou dôchodkyňou a podnikal len žalobca.
3.4 Tvrdil, že po zhotovení stavby právna predchodkyňa žalovanej túto nikdy žiadnym spôsobom
neužívala a to, že v nej príležitostne s vnučkou navštevovala žalobcu nebolo prejavom jej vlastníckeho

práva, ale bolo dané jej vzťahom so žalobcom. Právna predchodkyňa žalovanej sa nikdy žiadnym
spôsobom nepodieľala na výdavkoch spojených s prevádzkou nebytových priestorov v predmetnom
objekte tržnice a až do svojej smrti neplatila ani daň z nehnuteľností.
3.5 K žalovanou tvrdenému nadobudnutiu vlastníckeho práva zo strany jej právnej predchodkyne
vydržaním žalobca znova zdôraznil, že chybný zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti

nemohol byť titulom vstupu do držby. Nebohá Q. R. si bola počas celého života vedomá, že nebola
stavebníčkou stavby súp.č. XXXX, pričom stavebníkom tejto stavby bol žalobca, ktorý ju aj po dokončení
spolu s ďalšími podielovýmispoluvlastníkmi užíval a vykonával v nej svoju podnikateľskú činnosť. Osobne prevádzkoval predajňu
v predmetnom objekte tržnice až do roku 2005, kedy jej prevádzkovanie ukončil a nebytové priestory
prenajal inému podnikateľskému subjektu. Nájomnú zmluvu uzatvoril

výlučne len on, právna predchodkyňa žalovanej nebola účastníčkou nájomného vzťahu a taktiež jej ani
nebolo vyplácané žiadne nájomné. Tvrdil, že právna predchodkyňa žalovanej teda nikdy nenakladala so
stavbou ako vlastnou a okolnosť, že žalobcu príležitostne so svojou vnučkou F. v obchode navštívila ešte
nepreukazuje žalovanou tvrdenú „vôľu matky žalovanej nakladať s vecou ako s vlastnou a vykonávať
právopreseba“.To,žedcéražalobkyneF.,vypočutávsporeakosvedkyňa,dostalapritýchtonávštevách

od žalobcu vždy nejakú drobnosť,
čokoládu, lízatko alebo malinovku ešte nie je dôkazom toho, že jej stará matka mala byť vlastníčkou
obchodu, z ktorého tento tovar pochádzal.
3.6 Žalovaná podľa neho teda aj v podanom odvolaní zjavne nesprávne kumuluje rôzne nadobúdacie
titulykpredmetusporu,ktorésanavzájomvylučujú.Aksatotižmalastaťprávnapredchodkyňažalovanej
spoluvlastníčkou stavby na základe neformálnej dohody so žalobcom, tak príslušný podiel už následne

nemohla nadobudnúť do svojho vlastníctva titulom vydržania a ak mala podiel vydržať, tak týmto
tvrdením vlastne žalovaná uznáva, že
medzi jej právnou predchodkyňou a žalobcom žiadna dohoda o podielovom
spoluvlastníctve uzatvorená nebola.

4. Žalovaná v odvolacej replike za nesprávny považovala názor žalobcu, že nebolo úlohou súdu
prvej inštancie skúmať intenzitu vzťahu žalobcu a právnej predchodkyne žalovanej. Poukázala na to,
že súd je v zmysle CSP povinný viesť sporové konanie v zmysle tzv. zásady materiálneho vedenia
sporu. Zopakovala svoje tvrdenie o tom, že žalobca a právna predchodkyňa žalovanej spoločne zdieľali
vzájomný vzťah plnohodnotný vzťahu druha a družky a práve z tejto eventuality vyplýva bezformálnosť

právnych úkonov uzatvorených medzi nimi. Žalobcom popísaný priebeh zoznámenia žalobcu s jej
právnou predchodkyňou poprela a namietla, že ide o nový prostriedok procesného útoku, ktorého
použitie v zmysle ustanovenia § 366 CSP nie je prípustné.
4.1 V intenciách argumentácie žalobcu, v zmysle ktorej uvádza, že žalovaná podľa jeho názoru
neuniesla dôkazné bremeno vzťahujúce sa k preukázaniu existencie dohody o založení podielového

spoluvlastníctva medzi jej právnou predchodkyňou a žalobcom a tiež vzťahujúce sa k preukázaniu
okolnosti, či žalobcovi finančne prispela na výstavbu nehnuteľnosti uviedla, že počas celého priebehu
súdneho sporu na súde prvej inštancie s patričnou vigilanciou a diligenciou produkovala skutkové
tvrdenia, ktoré následne preukázala vykonanými dôkazmi.
4.2 Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, v zmysle ktorej uvádza, že právna predchodkyňa žalovanej

nikdy žiadnym spôsobom nenadobudla vlastnícke právo k spornému spoluvlastníckemu podielu,
nakoľko zápis v príslušnom katastri nehnuteľností svedčiaci v jej prospech bol vykonaný na základe
administratívnej chyby uviedla, že dobromyseľnosť právnej predchodkyne o tom, že jej spoluvlastnícky
podiel vo výške 1/8 na spornej nehnuteľnosti patrí, vychádzal z uzatvorenia odplatnej zmluvy medzi ňou
a žalobcom, ktorá predstavuje legitímny právny titul. Existencia uvedeného právneho titulu bola podľa

nej v priebehu pojednávania na súde prvej inštancie preukázaná výsluchom žalovanej a tiež výsluchom
svedka F. B..
4.3 Naopak, žalobca nebol schopný substancovane vyvrátiť skutkové tvrdenia žalovanej a to ani
pomocou jediného žalobcom navrhnutého svedka p. G. G.. Uvedená skutočnosť explicitne demonštruje
zlyhanie žalobcu vo sfére preukazovania svojho dôkazného bremena.

4.4 V súvislosti s vyjadrením žalobcu k užívaniu stavby jej právnou predchodkyňou zdôraznila, že ide o
nové skutkové tvrdenia ktoré v odvolacom konaní nemožno použiť. Ďalej poukázala na opätovný rozpor
medzi tvrdeniami žalobcu, ktoré tento v priebehu súdneho sporu účelovo modifikuje podľa svojej potreby.
Poukázala na vlastné vyjadrenie uvedené v konaní a na skutočnosti zistené z výsluchu svedkyne F. B.,
ktoré neboli ničím spochybnené a podľa nej vyvracajú skutkové tvrdenia žalobcu.

4.5 Poprela tvrdenia žalobcu o tom, že právna predchodkyňa žalovanej sa nikdy žiadnym spôsobom
nepodieľalanavýdavkochspojenýchsprevádzkounebytovýchpriestorovvpredmetnomobjektetržnice.
Považujeme za absurdné stavať taktiku vedenia sporu na dôkaznej núdzi právnej nástupkyni žalovanej
v dôsledku enormného odstupu času o viac ako 23 rokov. Dodala, že žalobca užíval spoluvlastnícky
podiel vo výške 1/8 k pozemku a stavbe patriaci žalovanej (resp. jej právnej predchodkyne) bez toho, aby

jej za uvedené plnenie poskytol akúkoľvek odplatu. Vyjadrila presvedčenie, že nájomné ktoré žalobca
nemusel žalovanej (resp. jej právnej predchodkyni) uhrádzať definitívne predstavuje prinajmenšom
ekvivalent hodnoty, o ktorú sa nezmenšil majetok žalobcu, ktorý tento majetok mohol investovať do
spornej nehnuteľnosti. Uvedené tak predstavuje legitímnu dohodu o zdieľaní výdavkov na nehnuteľnosť.4.6 Právnu argumentáciu žalobcu o kumulácii rôznych nadobúdacích titulov k predmetu sporu
vyhodnotila ako nesprávnu. Uviedla, že právny titul nadobudnutia predstavuje odplatná dohoda právnej
predchodkyne so žalobcom, ktorej podstatné náležitosti boli preukázané výsluchom žalovanej na

pojednávaní dňa 15.04.2025. V prípade, ak by však súd vzhliadol uvedenú dohodu ako neplatný právny
úkon, bolo potrebné sa zaoberať vydržaním predmetnej spornej nehnuteľnosti, nakoľko sú pre daný
postup splnené všetky hmotnoprávne predpoklady. Záverom opätovne zdôraznila, že v zmysle § 130
ods. 1, druhá veta Občianskeho zákonníka pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

5. Žalobca v odvolacej duplike vyjadril názor, že pre neformálnosť právnych úkonov medzi
dvoma fyzickými osobami nie je podmienkou existencia blízkeho vzťahu medzi nimi. Žalovaná v
spore nepreukázala existenciu dohody o založení podielového spoluvlastníctva medzi jej právnou
predchodkyňou a žalobcom a okolnosť, či žalobcovi finančne prispela na výstavbu stavby, čo žalovaná
taktiež nepreukázala, nepredstavuje právny titul na nadobudnutie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.
Žalobcavzhľadomnamerituvecinepovažovalskutočnostiohľadomichzoznámeniasast.č.užnebohou

matkou žalovanej za prostriedky procesného útoku a uviedol ich len z dôvodu, aby dal na správnu mieru
charakter jeho vzťahu s právnou predchodkyňou žalovanej. V skutočnosti však na takejto dohode nemal
záujemanijedenznich,predvýstavbouobjektutržnicepodnikalapredajnýstánokprevádzkovalvýlučne
on, právna predchodkyňa žalovanej bola už v tomto období starobnou dôchodkyňou a nemala záujem
žiadnym spôsobom sa podieľať na podnikateľskej činnosti žalobcu.

5.1 Podotkol, že žalovaná všetky jeho tvrdenia „explicitne popiera“ avšak opomína pri tom znenie § 151
ods. 2 CSP, podľa ktorého ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej
konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je
popretie neúčinné. V doterajšom priebehu sporu žalovaná podľa neho prakticky všetky jeho skutkové
tvrdenia poprela, avšak na druhej strane už neuviedla vlastné tvrdenia o predmetných skutkových

okolnostiach, následkom čoho sú potom jej popretia neúčinné. Na rozdiel od tvrdenia žalovanej je
žalobca toho názoru, že svoje tvrdenia uvedené vo svojich písomných podaniach nepreukázala dôkazmi
vykonanými na pojednávaní vo veci a to najmä výsluchom svojim a svedkyne F. B..
5.2 Vzhľadom na spôsob zápisu právnej predchodkyne žalovanej na list vlastníctva v katastri
nehnuteľností, a ktorý zápis nebol vykonaný na základe dohody stavebníkov o založení podielového

spoluvlastníctva, ale výlučne na základe administratívnej chyby H. L. F. G. bolo vecou žalovanej,
aby preukázala existenciu dohody o založení podielového spoluvlastníctva medzi jej právnou
predchodkyňou a žalobcom. Žalovaná však miesto tejto dohody v konaní pred súdom prvej inštancie
dokazovala len skutočnosť, že jej právna predchodkyňa údajne poskytla žalobcovi približne 75.000,00
Sk, za ktorým účelom však okrem svojho výsluchu žiaden dôkaz nepredložila, a ktorú skutočnosť

on popiera, pričom žalovaná aj v podanom vyjadrení znova poukazuje na akúsi odplatnú zmluvu
medzi ňou a žalobcom, ktorá predstavuje legitímny právny titul neuvádzajúc však už či čo do
nadobudnutia vlastníctva alebo vstupu do držby. Zdôraznil, že nebolo v jeho možnostiach spochybniť
existenciu dohody, ktorá mala byť uzatvorená medzi ním a právnou predchodkyňou žalobkyne a to
z jednoduchého dôvodu, že takéto dohoda nikdy uzavretá nebola a žalovaná jej existenciu žiadnymi

dôkazmi nepreukázala.
5.3 Problematiku návštev obchodnej prevádzky žalobcu do konania vniesla svedkyňa F. B. pri svojom
výsluchu na pojednávaní konanom dňa 15.04.2025. Tvrdenie o navštevovaní obchodu žalobcu zo strany
nebohej Q. R. teda nie je prostriedkom procesného útoku žalobcu, ktorý tak v žalobe ako aj vo svojich
písomných podaniach opakovane tvrdil, že žalovaná ako ani jej právna predchodkyňa nikdy žiaden

podiel na predmetnej stavbe neužívali a že príležitostné návštevy tohto obchodu nemožno považovať
za jeho užívanie v právnom zmysle slova a teda za nakladanie s ním ako s vecou vlastnou.
5.4 Napriek tomu, že žalovaná všetky jeho tvrdenia popiera a akékoľvek skutočnosti uvádzané z
jeho strany považuje za nové prostriedky procesného útoku v odvolacom konaní nepoužiteľné, tak
sama prichádza v podanom vyjadrení s novými skutočnosťami doposiaľ neuvádzanými keď tvrdí, že

medzi žalobcom a právnou predchodkyňou žalovanej mala existovať dohoda, v zmysle ktorej Q. R.
žalobca neplatil nájomné a z takto získaného majetkového prospechu potom žalobca znášal aj jej
podiel na výdavkoch spojených s nebytovými priestormi. Takéto tvrdenie žalovanej má však výlučne len
hypotetický charakter nemajúci žiaden podklad v dokazovaní vykonanom pred súdom prvej inštancie,
žalobca takéto tvrdenie žalovanej kategoricky popiera a svoje popretie znova vysvetľuje tým, že

výlučne on sa venoval podnikateľskej činnosti, objekt staval pre seba a nebohá Q. R. nikdy nemala
záujem akýmkoľvek spôsobom sa podieľať na jeho podnikateľskej činnosti.5.5 Zhrnúc svoju predchádzajúcu argumentáciu navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP
odvolaním žalovanej napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu
potvrdil a priznal mu plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. V dôsledku podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP),
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 „a contrario“, len v
rozsahu odvolania žalovanej podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods.
1 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd
prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, pričom v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací
súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. V posudzovanom prípade neboli
naplnené procesné predpoklady pre zopakovanie alebo doplňovanie dokazovania zo strany odvolacieho
súdu a ani pre nariadenie odvolacieho pojednávania (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ustanovením

§ 366 CSP).

8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP (1) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
(2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozsudkusúduprvejinštancie.Vsúdenejvecinezistilžiadneokolnosti,ktorébyspochybňovalisprávnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných
skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Dôvody,
pre ktoré tak rozhodol, správne rozobral v odôvodnení rozhodnutia, s týmito dôvodmi sa v celom rozsahu
stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje. Dôvody uvedené v odvolaní nemajú za

následok zmenu napadnutého rozhodnutia. Nad rámec uvedeného k zásadným odvolacím námietkam
odvolací súd uvádza:

10. V súdenej veci sa žalobca podanou žalobou voči žalovanej domáhal určenia, že stavba
v spoluvlastníckom podiele 1/8 zapísanom v katastri nehnuteľností na žalovanú, patrí do jeho

podielového spoluvlastníctva. Žalovaná s podanou žalobu nesúhlasila a svoju procesnú obranu
postavila na tvrdení o existencii jej vlastníckeho práva, ktoré bolo potvrdené v dedičskom konaní po
jej matke, ktorá mala uvedený spoluvlastnícky podiel nadobudnúť na základe odplatnej dohody so
žalobcom resp. vydržaním. Súd prvej inštancie podanej žalobe vyhovel a sporný spoluvlastnícky podiel
kstavbeurčildopodielovéhospoluvlastníctvažalobcuzdôvodu,žeobsah žalovanoutvrdenejdohodyjej

právnej predchodkyne so žalobcom o nadobudnutí spoluvlastníckeho podielu ani podmienky vydržania
v konaní nemal preukázané.

11. Žalovaná v podanom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne, že napadnuté rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Svoje výhrady smerovala najmä proti záveru súdu prvej
inštancie, ktorý obsah neformálneho právneho úkonu uzatvoreného medzi jej matkou a žalobcom
považoval za sporovými stranami nepreukázaný, no tvrdenia žalobcu o obsahu dohody medzi ním a
mamou žalovanej vyhodnotil ako pravdepodobnejšie.

11.1 V tejto súvislosti považuje odvolací súd potrebné uviesť, že súd prvej inštancie pri zisťovaní
skutkového stavu v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, starostlivo prihliadal na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo a vyhodnocoval dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. V konaní pritom zo žalobcom predložených listinných dôkazov vyplynulo, že žalobca bol na
rozdiel od právnej predchodkyne žalovanej účastníkom stavebného povolenia, Zmluvy o dielo č. XX/X/

XX, Mandátnej zmluvy č. X/XX a kolaudačného konania, vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu k
stavbe vo výške X/X na neho ako jedného z objednávateľov stavby prešlo dňom podpísania zápisnice o
odovzdaní a prevzatí stavebného diela, a preto mu z predložených listinných dôkazov svedčí vlastnícke
právo aj na predmetný sporný X/X podiel žalovanej žalobcovi, pričom zo žiadneho listinného dôkazunevyplýva, že by bola matka žalovanej účastná na výstavbe predmetnej nehnuteľnosti. Z listinných
dôkazov mal súd prvej inštancie preukázané aj to, že matka žalovanej bola do katastra nehnuteľností
zapísaná na základe administratívnej chyby.

11.2 Ako správny odvolací súd vyhodnotil aj skutkový záver súdu prvej inštancie, že výpoveďami
strán sporu a ani výpoveďami svedkov nebol obsah ústnej dohody uzatvorenej medzi žalobcom
a matkou žalovanej týkajúcej sa stavby (jej financovania, budovania, užívania, udržiavania a vlastníctva
spoluvlastníckych podielov) preukázaný. Faktorom ovplyvňujúcim formu tejto dohody a jej neformálnosť

bola nepochybne aj skutočnosť, že žalobca a matka žalovanej si boli navzájom blízkymi osobami.
Stupeňintenzityichvzťahu(tedačižiliakodruhadružka)všakniepreposúdenieexistencievlastníckeho
práva k spornému spoluvlastníckemu podielu k stavbe rozhodujúci, a preto ani nesúladné posúdenie
tejto otázky zo strany súdu prvej inštancie uvedené v bodoch 35. a 40. odôvodnenia napadnutého
rozsudku nespôsobuje jeho zmätočnosť v rozsahu, v dôsledku ktorého by nebolo možné posúdiť na
základe akých, pre rozhodnutie vo veci relevantných skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného

dokazovania súd prvej inštancie rozhodol, ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Vzťah druha
a družky, či vzťah osôb žijúcich v spoločnej domácnosti bez ďalšieho nezakladá medzi týmito osobami
žiadny režim spoluvlastníctva.

11.3 Odvolacia námietka, v rámci ktorej žalovaná namietala, že sa súd prvej inštancie vôbec

nevysporiadal s výpoveďou svedkyne F. B. nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozsudku. Súd prvej
inštancie jej výpoveď vyhodnocoval v bode 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to v súvislosti
s preukazovaním obsahu neformálnej dohody uzatvorenej medzi žalobcom a matkou žalovanej ako
aj v súvislosti s dokazovaním odovzdania finančných prostriedkov žalobcovi za účelom zabezpečenia
výstavby stavby, pričom jej svedeckú výpoveď v tejto časti vyhodnotil, ako svedectvo z dosluchu,

nakoľko o tomto vedela iba z rozprávania druhých, t.j. jej mamy a starej mamy. Uvedenú svedeckú
výpoveď súd prvej inštancie vyhodnocoval aj v bode 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku pri
posudzovaní naplnenia podmienok vydržania a oprávnenej držby sporného spoluvlastníckeho podielu
k stavbe zo strany žalovanej, resp. jej právnej predchodkyne.

11.4 Okrem svedeckej výpovede svojej dcéry (svedkyne F. B.) žalovaná odovzdanie peňažných
prostriedkov žalobcovi za účelom zabezpečenia výstavby predmetnej stavby v spoluvlastníctve jej matky
preukazovala aj svojou výpoveďou. Súd prvej inštancie pri jej vyhodnotení prihliadol na skutočnosť,
že uviedla nesprávny rok oproti tvrdeniam vo vyjadrení k žalobe a duplike, že žiadne potvrdenie o
prevzatí peňazí nebolo spísané, ako aj na fakt, že uvedená suma by zodpovedala len 25% z ceny

sporného podielu k stavbe. Žalobca v konaní poprel, že by mu matka žalovanej odovzdala do dispozície
finančné prostriedky, za účelom výstavby. Jeho tvrdenie bolo negatívnym skutkovým tvrdením, pre ktoré
platí tzv. negatívna dôkazná teória, pri ktorej sa vychádza z toho, že nie je možné od strany sporu
spravodlivo žiadať preukázanie reálnej neexistencie určitej právnej skutočnosti (neexistenciu plnenia).
Dôkazné bremeno nesie ten, kto tvrdí pozitívne skutočnosti, a preto bola v danom prípade poskytnutie

peňažnýchprostriedkovžalobcovinavýstavbustavyzostranysvojejmatkypovinnápreukázaťžalovaná.
Ako správny sa preto odvolaciemu súdu javí záver súdu prvej inštancie, že žalovaná neuniesla
dôkazné bremeno o obsahu uzavretej dohody medzi žalobcom a žalovanou ani o odovzdaní peňažných
prostriedkov.

11.5 Nesúhlas žalovanej s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie nemožno považovať za
porušenie jej procesných práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z ustanovenia §
191 CSP znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky,

vychádza zo zisteného skutkového stavu veci, prijaté skutkové závery súdov prvej inštancie nevykazujú
žiadne známky nedostatočnosti, svojvoľnosti, nelogických úsudkov, zrejmého omylu, či prílišného
formalizmu a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov a právnym posúdením. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov idevtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho
nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Vlastníctvo novo vyhotovenej stavby nadobúda originárnym spôsobom ten, kto stavbu uskutočnil
s úmyslom mať ju pre seba. Nie je pritom rozhodujúce, kto bol uvedený ako stavebník v
stavebnom alebo kolaudačnom rozhodnutí. Pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k
stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca dohoda uzavretá medzi nimi
o založení spoluvlastníckych vzťahov (F. XX/XXXX). Bez zmluvného konsenzu účastníkov o tom

nemôže dôjsť k uzavretiu dohody o vzniku podielového spoluvlastníctva k stavbe. Táto dohoda
musí byť uzavretá pred dokončením stavby; nemusí byť písomná a nie je potrebné, aby sa v
nej účastníci vopred dohodli o veľkosti spoluvlastníckych podielov (rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/57/2021 a sp. zn. 4Cdo/58/2021). Ani samotná skutočnosť,
ktorú súd prvej inštancie nepovažoval za preukázanú, že by sa právna predchodkyňa žalovanej
finančne podieľala na výstavbe stavby, ešte bez ďalšieho neznamená úmysel strán nadobudnúť vec

do podielového spoluvlastníctva. Poskytnutie peňažných prostriedkov tretej osobe na nadobudnutie
nehnuteľnosti, prípadne zhodnocovanie nehnuteľnosti tretej osoby je zásadne považované za investíciu
do cudzieho majetku a môže byť právnym titulom na prípadné vymáhanie poskytnutých prostriedkov
ako bezdôvodného obohatenia, zásadne však samo osebe nepredstavuje právny titul na nadobudnutie
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS

288/2015). Jedinou rozhodujúcou okolnosťou pre nadobudnutie spoluvlastníctva je teda vopred
preukázateľne prejavená nepochybná vôľa všetkých nadobúdateľov nadobudnúť vec do podielového
spoluvlastníctva. Nakoľko žalovaná v rámci svojej procesnej obrany nepreukázala existenciu zhodného
prejavu vôle (dohody) žalobcu a jej matky smerujúcu k založeniu podielového spoluvlastníctva, ani
matkin peňažný vklad na výstavbu, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie

vyplývajúci zožalobcompredloženýchlistinnýchdôkazovojehovlastníctvespornéhospoluvlastníckeho
podielu k stavbe. V konaní nebolo tvrdené ani preukazované, že by k prevodu spoluvlastníckeho podielu
k stavbe na matku žalovanej došlo neskôr, po nadobudnutí podielu 2/8 k stavbe žalobcom. Zákon
by pre prípadnú zmluvu o prevode spoluvlastníckeho podielu k stavbe ako nehnuteľnosti vyžadoval
písomnú formu (§ 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorej nedodržanie by malo za následok absolútnu

neplatnosť takejto zmluvy (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

14. Súd prvej inštancie ako neúčelnú vyhodnotil aj procesnú obranu žalovanej, v rámci ktorej
argumentovala vydržaním sporného spoluvlastníckeho podielu k stavbe jej 23 ročnou nerušenou
a dobromyseľnou držbou jej matky a následne jej osoby. Súd prvej inštancie v danom prípade nezistil

skutočnosti, ktoré by svedčali o tom, že už matka žalovanej s nehnuteľnosťou nakladala ako s vlastnou v
dobrej viere, že jej vec patrí a nemal za preukázaný ani poctivý spôsob nadobudnutia veci. S uvedeným
právnym posúdením sa odvolací súd stotožňuje, omyl súdu prvej inštancie pri aplikácii práva, v danom
prípadepreukázanýnebol,apretoodvolacísúdžalobkyňouvodvolanívznesenú námietkunesprávneho
právneho posúdenia veci vyhodnotil ako nedôvodnú.

15. Na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že vydržanie je
originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dlhodobej dobromyseľnej držby veci.
Účelom vydržania je teda zjednotenie faktického stavu v rámci, ktorého sa oprávnený držiteľ veci
vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je vlastníkom, so stavom právnym, pri ktorom sa držba

veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva. Vydržanie súčasne odstraňuje právnu neistotu spojenú
s vadami alebo nedostatkom nadobúdacieho titulu, ak oprávnený držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
nemohol o týchto vadách vedieť alebo sa, naopak, mohol domnievať, že nadobúdací titul riadne existuje.
V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa
k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu

vydržania základnými predpokladmi vydržania vyžadovanými platným Občianskym zákonníkom (§ 134),
sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby.

16. Žalovaná v podanom odvolaní namietala, že výsluch svedkyne F. B. preukazuje, že matka žalovanej
bola dobromyseľná v tom, že jej vec patrí, že sporný spoluvlastnícky podiel využívala tak, že uvedený

priestor matka žalovanej so svedkyňou navštevovali.

16.1 Za oprávneného držiteľa sa považuje ten, kto nakladá s vecou, ako s vlastnou a je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí (§ 130 Občianskeho zákonníka). Dobrú vieru trebachápať ako vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec,
pričom sa domnieva, že mu držaná vec patrí. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa
tento psychický stav navonok prejavuje. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý

sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej
držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu
požadovať. Posúdenie, či držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu
vec patrí, nemôže ale vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale je potrebné ho hodnotiť

objektívne, pričom je nutné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s
ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po
celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

16.2 Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že matka žalovanej bola do katastra
nehnuteľností zapísaná na základe administratívnej chyby (zrejmej chyby v písaní a vyhotovení listiny o

určení súpisného čísla), pričom podľa listinných dôkazov nevyplýva žiadny legitímny dôvod, že by bola
stavebníčkou predmetnej stavby a svedčalo jej spoluvlastnícke právo k predmetnej stavbe. Súčasne
dospel k záveru o tom, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o obsahu uzavretej dohody medzi
žalobcom a žalovanou a ani o odovzdaní peňažných prostriedkov. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozhodnutí sp. zn. 1VObdo/2/202 skonštatoval, že ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.

z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon),
ktoréupravujehodnovernosťúdajovkatastra,nezodpovedávýklad,podľaktoréhoužlensamaevidencia
vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je
vlastník.Ztohovyplýva,žesámchybnýzápisvlastníckehoprávavkatastrinehnuteľnostíniejespôsobilý
založiť dobrú vieru a teda z neho nemožno odvodiť oprávnenú držbu.

16.3 Neexistencia alebo neplatnosť právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania
konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na
jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere t.j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti
nadobudnutia držby. Dobromyseľnosť, ako kategória patriaca do vnútornej sféry držiteľa, môže byť v

praxi subjektívne držiteľom vyvodzovaná z najrozmanitejších skutkových okolností. Právny titul je len
jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok
pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Súd prvej inštancie preto
postupoval správne, ak skúmal, či správanie matky žalovanej napĺňalo aj ostatné pojmové znaky
oprávnenej držby.

16.4 Na základe zisteného skutkového stavu, po posúdení skutočnosti, že matka žalovanej nemala u
správcu dane podané daňové priznanie a daň z nehnuteľnosti vôbec neplatila, po zohľadnení výpovede
svedkyne F. B. (ktorá považovala za nesporné to, že obchod vlastnila už starká, ktorá ju brávala do
predmetného obchodu a hovorila jej, že to raz zdedí), s prihliadnutím na fakt, že celkový 2/8 podiel stavby

tvorí jednu prevádzku a tento priestor ako celok užíval žalobca a berúc do úvahy, že matka žalovanej
vstúpila do držby stavby zapísaním vlastníckeho práva na základe chyby pracovníčky mestského úradu
súd prvej inštancie skonštatoval, že nezistil skutočnosti, ktoré by svedčali o tom, že už matka žalovanej
s nehnuteľnosťou nakladala ako s vlastnou v dobrej viere, že jej vec patrí.

16.5 Súd prvej inštancie teda nemal preukázané samotné predpoklady držby ako takej. Držba
predstavuje faktické panstvo nad vecou (naproti tomu vlastníctvo je definované ako právne panstvo nad
vecou), je chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s
úmyslom mať vec pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Podstata faktického ovládania spočíva vo
fyzickom držaní alebo ovládaní hnuteľnej veci, resp. reálnom užívaní nehnuteľnosti, ktoré však nemusí

byťnevyhnutnespojenésrealizácioujejhospodárskejfunkcie(zadržiteľamôžebyťpokladanýajten,kto
pozemok nechá ležať ľadom). Uvedený predpoklad nebol v konaní preukázaný, pretože v konaní bolo
súdom prvej inštancie zistené, že sporný podiel stavby celú dobu užíval žalobca, ktorý tam prevádzkoval
predajňu.

16.6 Úmysel držiteľa nakladať s vecou ako s vlastnou a vykonávať právo pre seba je vnútorným
subjektívnym presvedčením držiteľa, ktoré sa navonok prejavuje nakladaním s predmetom držby. V
rovine praktického posúdenia tak úmysel držiteľa vyplýva z jeho správania navonok pri nakladaní
s vecou, pričom je objektivizovaný v tom, že s ňou nakladá ako s vlastnou a vykonáva právo preseba. Takéto konanie matky žalovanej súd prvej inštancie taktiež nemal v konaní preukázané, nakoľko
okrem výpovede žalobkyne a jej dcéry ako svedkyne (ktorá tvrdila, že „Počas návštev sme so starou
mamou navštevovali predmetný obchod. Z bytu sme chodili do záhrady a prechádzali popri H. a často

sme sa tam zastavili, hlavne poobede“), žiadna iná okolnosť nenasvedčovala tomu, že by žalovaná
vykonávalareálnepanstvonadvecou(neplatilazaňudaňasvecounenakladalaakosvlastnou,práveže
spoluvlastnícky podiel reálne držal a užíval celý čas žalobca). Tvrdenie žalovanej, že jej matka ako
držiteľ sa správala tak, že jej vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, teda nebolo podložené
v konaní preukázanými konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa

bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Výpoveď svedkyne F. B., ktorej význam v podanom odolaní
žalovaná zdôrazňovala, bola súdom prvej inštancie v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov,
posudzovaná nie len samostatne ale aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými v konaní vykonanými
dôkazmi, ktoré dobromyseľnú držbu matky žalovanej vylučovali.

17. Napriek tvrdeniu žalovanej, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku opomenul aplikáciu

ustanovenia § 130 ods. 1, druhá veta Občianskeho zákonníka (v zmysle ktorého pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená), musí odvolací súd s poukazom na body 29. a 46. odôvodnenia
napadnutého rozsudku skonštatovať, že táto odvolacia námietka nemá oporu v jeho obsahu.
V uvedenom ustanovení je zakotvené vyvrátiteľná právna domnienka, ktorá sa týka prípadu, keď je
pochybné, či ide o oprávnenú alebo neoprávnenú držbu. Táto domnienka sa však vzťahuje len na

držobnú vôľu, no nevzťahuje sa na samotnú držbu, ktorú musí preukázať ten, kto sa jej dovoláva.
V posudzovanej veci však nebola preukázaná ani len samotná držba sporného spoluvlastníckeho
podielu k stavbe matkou žalovanej. Napokon v konaní nebola preukázaná ani jej dobromyseľnosť v tom,
že by držbu získala na základe platného právneho dôvodu.

18. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo preukázané nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu právnou
predchodkyňou žalovanej a nebolo preukázané ani naplnenie zákonných podmienok vydržania,
odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý určil, že spoluvlastnícky podiel
na stavbe evidovaný v katastri nehnuteľností v prospech žalovanej patrí žalobcovi, ktorý sa stal jej
vlastníkom na základe zmluvy o dielo.

19. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Konanie súdu v súlade so

zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu
ochranu. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj
porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva.

20.Žalovanávpodanomodvolanínamietala,žepojednávanídňa15.04.2025súdprvejinštanciepripustil
žalobcom navrhnutý dôkaz oznámenie mesta F. G. o platení dane, hoci žalovaná sa k nemu nemala
možnosť vyjadriť. Uvedené tvrdenie je v rozpore s obsahom Zápisnice súdu prvej inštancie z tohto
pojednávania, z ktorej jednoznačne vyplýva, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní dodatočne

predložil ako dôkaz oznámenie mesta F. G. ohľadne platenia dane. Právnemu zástupcovi žalovanej
bola súdom prvej inštancie daná možnosť vyjadriť sa k vykonaniu tohto dôkazu. Súd prvej inštancie
o pripustení tohto listinného dôkazu rozhodol, pretože bol avizovaný vo vyjadrení. Dokazovanie touto
listinou súd prvej inštancie vykonal v súlade s § 204 CSP jej prečítaním. Následne bola právnym
zástupcom obidvoch sporových strán daná možnosť vyjadriť sa k tomuto dôkazu, pričom právny

zástupca žalovanej túto možnosť aj reálne využil a k predmetnému dôkazu, jeho preukaznej sile ako
aj hodnovernosti sa vyjadril.

21. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli sporovej strany. Procesnému právu strany sporu navrhovať
dôkazy, zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch na vykonanie dôkazov rozhodnúť. O

tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy.
Voľná úvaha súdu je pritom limitovaná požiadavkou, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo
vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s
jeho odporcom v súdnom spore. V procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorého predmetom bolovykonanie uvedeného dôkazu odvolací súd nevzhliadol existenciu vád, ktoré by žalovanej znemožnili,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

22. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s

predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatneným nárokom a obranou proti takému uplatneniu. Rozhodnutie
súdu musí teda obsahovať dostatočné a presvedčivé dôvody, na ktorých je založené. Nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia možno v zmysle ustálenej judikatúry považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie.

22.1 K odvolacej námietke žalovanej, v ktorej tvrdila, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,
nakoľko neobsahuje riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie, odvolací súd uvádza, že súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom

napadnutého rozsudku dospel k záveru, že tento spĺňa kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle §
220ods.2CSP,apretohonemožnopovažovaťzanepreskúmateľný,neodôvodnený,čizjavnearbitrárny
(svojvoľný). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností
a dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil, zistené skutkové okolnosti súd prvej inštancie náležite
vyhodnotil a dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, ktoré správne

právne posúdil a svoje rozhodnutie logicky zdôvodnil. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými
zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že jeho odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, v dostatočnom rozsahu

uvádza dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené a obsahuje zákonom vyžadované obsahové
náležitosti.

22.2 Pre záver o nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, nepostačuje
len skutočnosť, že strana (v danom prípade žalovaná) s napadnutým rozhodnutím a jeho dôvodmi

nesúhlasí alebo ich považuje za nedostatočné. Súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo na to,
aby bol účastník konania úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových
tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených
námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).

23. Skutkové tvrdenia a popretie skutkových tvrdení patria medzi prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany. Na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany sa aplikujú aj ustanovenia §

153 a § 154 CSP o koncentrácii konania. Zásada koncentrácie sa uplatňuje v dvoch podobách, a to
ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154
CSP - zákonná koncentrácia konania). Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Sporové strany
v odvolacom konaní produkovali nové skutkové tvrdenia, žalobca sa podrobnejšie ako v samotnom

konaní vyjadril k užívaniu stavby právnou predchodkyňou žalovanej a priebehu jej návštev s vnučkou
v ním prevádzkovanej predajni nachádzajúcej sa v stavbe a žalovaná zas poukazoval na existenciu
dohody, v zmysle ktorej žalobca jej matke neplatil nájomné a z takto získaného majetkového prospechu
potom žalobca znášal aj jej podiel na výdavkoch spojených s nebytovými priestormi. Ani jednou zo
sporových strán nebolo tvrdené a v konaní ani nebolo preukázané naplnenie niektorej z podmienok

zakotvených§366CSP,zasplneniaktorýchmožnovodvolacomkonaníuplatniťprostriedkyprocesného
útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, a preto na tieto
nové skutkové tvrdenia odvolací súd nemohol prihliadať.24. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej
uvedenými v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na

spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej
veci už rozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).

25. Odvolací súd preskúmal i odvolaním napadnutý výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi plnú náhradu trov konania. O náhrade

trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V nadväznosti na vecnú správnosť
odvolaním napadnutého I. meritórneho výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd
ako vecne správny posúdil aj závislý výrok, ktorým súd prvej inštancie v súlade so zásadou úspechu
v spore vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP rozhodol o trovách prvoinštančného konania, nakoľko súd
prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa správnych ustanovení CSP a tieto
správne aplikoval.

26. Sumarizujúc vyššie uvedené dôvody, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej nie
je spôsobilé privodiť zrušenie ani zmenu napadnutého rozsudku, a keďže napadnutý rozsudok je
v meritórnom I. výroku, ako aj v II. výroku o trovách konania vecne správny, odvolací súd postupom
podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovanej, táto nebola
úspešná ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v obidvoch výrokoch z dôvodu
vecnej správnosti potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalobcovi, ktorý sa

k podanému odvolaniu i vyjadroval, a preto mu v súvislosti s odvolacím konaním trovy preukázateľne
vznikli. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, odvolací súd uložil žalovanej, ako procesne
neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní, povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie,
ktorým rozhodne o ich výške.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.