Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. január 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117201067
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8117201067.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Romana Lajoša a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Andreja Radomského, v individuálnom pracovnoprávnom spore
žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D., E. XXX/XX, právne zastúpená: JUDr. Gabriela
Jablonská, advokátka, so sídlom 040 01 Košice, Letná 47, IČO: 17 080 223, proti žalovanému: F. G.,
G. XX, XXX XX G., H.: XX XXX XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan
s.r.o., so sídlom Thurzova 3367/6A, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 231 785, o
určenie neplatnosti odvolania z funkcie, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č. k. 11Cpr/7/2017-286 z 08.10.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku I.

II. Zrušuje rozsudok v súvisiacom výroku II. o trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom č. k.
11Cpr/7/2017-286 z 8.10.2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že:

„I. Súd určuje, že odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky I. J. K. A. J. G. vykonané listom žalovaného
zo dňa 20.12.2016 je neplatné.

II. Žalobkyňa má právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške tejto
náhrady bude rozhodnuté súdom samostatným uznesením.“

2. Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 3 ods. 1 a 2 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), článok 2 Základných zásad zákona č. 311/2001 Zákonník
práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a výrok o trovách konania o ust. § 255

ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“).

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia
neplatnosti jej odvolania z funkcie riaditeľky I. J. K. A. J. G. (L. G. „I. K. A. G.“), ktoré žalovaný učinil
listom z 20.12.2016, ako aj mzdových nárokov, ktorých prejednanie bolo vylúčené na samostatné
konanie, vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v tejto veci (sp. zn. 19CoPr/2/2019

z 08.11.2018), v zmysle ktorého je daná jeho právomoc aj kauzálna príslušnosť, ide o individuálny
pracovnoprávny spor s tým, že žalobkyňa bola do funkcie riaditeľky menovaná žalovaným dňa
30.04.2014 s účinnosťou od 01.07.2014 do 30.06.2019, kde v tejto súvislosti jej vznikla o.i. i povinnosť
deklarovať svoje majetkové pomery, a to do 30 dní od ustanovenia do funkcie riaditeľky, pričomžalobkyňa si túto svoju zákonnú povinnosť nesplnila, k čomu poukázal na skutočnosť, že 30-dňovú
lehotu na splnenie si tejto povinnosti zákon viaže na okamih ustanovenia do funkcie, ktorý v tomto
prípade bol deň 01.07.2014 a nie na okamih prevzatia menovacieho dekrétu. Zastal názor, že pokiaľ

zriaďovateľ porušenie tejto povinnosti zistí, zákon po vyjadrení príslušnej rady školy zriaďovateľovi
ukladá obligatórne povinnosť takéhoto riaditeľa z funkcie odvolať a táto jeho povinnosť z časového
hľadiska nie je ničím limitovaná. Odvolanie z funkcie riaditeľky bolo určité a zrozumiteľné, dostalo sa
do dispozičnej sféry žalobkyne, ktorá však namietala jeho neplatnosť aj pre rozpor s dobrými mravmi,
lebo odvolanie bolo podľa žalobkyne účelové, pretože táto začala poukazovať na neplnenie si povinností

žalovaného ako zriaďovateľa školy, čo vyústilo až do podania trestného oznámenia a civilných žalôb zo
strany žalobkyne.

4. V súvislosti so skúmaním motívu odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky I. J. K. A. J. G. skutkovo
konštatoval, že žalobkyňa bola menovaná za riaditeľku I. K. A. G. dňa 30.04.2014 na obdobie od
01.07.2014 do 30.06.2019, že z tejto funkcie bola v zmysle § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z. z. o

štátnej správe v školstve a školskej samospráve v znení neskorších úprav (ďalej len „zákon č. 596/2003
Z. z.“) odvolaná listom z 20.12.2016 s účinnosťou od toho istého dňa, a to štatutárnym zástupcom obce
Lomnička, za porušenie povinnosti a obmedzení vyplývajúcich z osobitného predpisu, t. j. § 10 ods. 1
písm. a) zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme (ďalej len „zákon č. 552/2003
Z. z.“), ktorým bolo nepodanie majetkového priznania do 30 dní od ustanovenia na miesto vedúceho

zamestnanca od 01.07.2014. Z dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že hlavným motívom a
dôvodom odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky bolo jej konanie, ktorým poukazovala na neplnenie
si zákonných povinností zo strany žalovaného, konkrétne porušovanie rozpočtových pravidiel na úseku
originálnych kompetencií zriaďovateľa - obce G. M. I. N. A. G. (uznesenie F. O. O./M. bolo vydané dňa
02.03.2016), ktorá právna vec bola postúpená P. M. K. Q. na prejednanie správneho deliktu, pretože

nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý možno prejednať ako správny delikt.

5. Konštatoval, že hlavným motívom odvolania žalobkyne bolo, že táto v uvedenom podaní oznámila,
že obec si neplní povinnosti vyplývajúce z financovania školy vyplývajúce z originálnych kompetencií,
resp. že žiadala a upozorňovala obec, že si neplní svoje povinnosti tak, ako to ukladá zákon. V tejto

súvislosti ozrejmil, že financovanie preneseného výkonu štátnej správy (základné školstvo) je postavené
na normatívnom princípe, že školy sú financované podľa počtu žiakov a personálnej a ekonomickej
náročnosti výchovnovzdelávacieho procesu v zmysle zákona č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných
škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov a nariadenia vlády SR č.
630/2008, v ktorých sa ustanovujú podrobnosti rozpisu finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu pre

školy a školské zariadenia v znení neskorších predpisov. Obec pre účely financovania základných škôl,
ktorých je zriaďovateľom je priamo povinná v celej výške poukázať základným školám fin. prostriedky,
ktoré jej boli pridelené zo štátneho rozpočtu na normatívnom princípe na kalendárny rok. Originálne
kompetencie obcí a VÚC na úseku školstva sú definované v zákone č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v
školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Obec financuje školy a školské zariadenia v jej originálnej pôsobnosti do výšky 100 % skutočných
nákladov na ich prevádzku vrátane mzdových nákladov, a to z výnosu dane z príjmov fyzických
osôb, ktoré jej poukazuje daňový úrad. Za podozrivú ďalej označil skutočnosť, že k zisteniu porušenia
povinnosti žalobkyne deklarovať svoje majetkové pomery došlo až v roku 2016, t. j. dva roky po jej
ustanovení do funkcie. Ďalšou podstatnou okolnosťou bola aj skutočnosť, že na obci nefungoval žiadny

administratívnyporiadok,apretoboloprežalobkyňuťažkédokázať,žesizákonnúpovinnosťodovzdania
majetkového priznania splnila. Samotný žalovaný v konaní uviedol, že obec nemala dostatok finančných
prostriedkov, že potrebovala pokryť iné náklady, ktoré boli taktiež nevyhnutné, a z toho dôvodu základnej
škole neboli poukazované financie z rozpočtu v plnej výške.

6. Uzavrel, že „jediným“ dôvodom odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky školy nebolo nepodanie
majetkového priznania v zákonom určenej lehote, ale zistenie, že žalobkyňa ako štatutárny zástupca I.
N. A. G. podala oznámenie na F. D. M. N. R. a zároveň v roku 2016 ako z dôvodu bezvýchodiskovej
situácie podala žaloby na Okresný súd Stará Ľubovňa, čoho následkom bolo odvolanie z funkcie
riaditeľky školy. Odvolanie z funkcie riaditeľky preto vyhodnotil za neplatný právny úkon pre jeho rozpor

s dobrými mravmi, s odkazom na § 39 OZ. Konštatoval, že žalovaný odvolal žalobkyňu z funkcie
z dôvodu, že táto sa zákonnými prostriedkami dožadovala splnenia rozpočtových povinností. Namiesto
toho, aby žalovaný riešil nedostatky vo financovaní školy, odvolal z funkcie žalobkyňu a vymenoval
novéhoriaditeľa,ktorývzalžalobyvočižalovanémuspäť.Ďalejpoukázalnaskutočnosť,žeškolasastaladlžníkom voči jednotlivým inštitúciám a žalovaný bol povinný svoj dlh riešiť tým, že mu bol poskytnutý
úveražeajsúčasnýriaditeľškolyvnímalproblémjejnedostatočnéhofinancovaniazostranyžalovaného,
čo vyplynulo aj z jeho listu adresovaného Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej

republiky.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Svoje odvolanie právne odôvodnil odvolacími
dôvodmi uvedenými v ustanovení § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), f), g), h) CSP (nesplnenie procesných
podmienok, porušenie práva na spravodlivý proces, vada v obsadení súdu, iná vada majúca za následok

nesprávne rozhodnutie, nesprávne skutkové zistenia, nedostatočnosť doteraz zisteného skutkového
stavu, nesprávne právne posúdenie). Poukázal na zistenia súdu prvej inštancie, že žalobkyňa bola
v zmysle § 10 ods. 1 písm. a) zákona č. 552/2003 Z. z. povinná podať majetkové priznanie a túto svoju
zákonnú povinnosť si nesplnila, z dôvodu ktorého vzhľadom na § 3 ods. 7 zákona č. 596/2003 Z. z.
žalovaný ako zriaďovateľ nemal inú možnosť než žalobkyňu z funkcie riaditeľky I. K. A. G. odvolať,
pretože uvedený postup mu výslovne ukladalo kogentné ustanovenie zákona. Poukaz súdu prvej

inštancie na zákaz zneužitia práva (čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce) podľa odvolateľa opomína,
že toto nie je pracovnoprávny spor, keďže pracovný pomer so žalobkyňou stále trvá, a ustanovenia
Zákonníka práce sa v predmetnom prípade nedajú aplikovať, a ak by sa aj mali aplikovať, tak práve
zákaz zneužitia práva by žalovaného taktiež nútil odvolať žalobkyňu z funkcie, pretože podstata zákazu
zneužitia práva platí obojstranne. Za diskriminačný označil prípad, ak by následky zistenej nezákonnosti

v postupe riaditeľky (nepodanie majetkového priznania) neboli voči nej aplikované len preto, že je v inej
pozícii ako obyčajný zamestnanec. V súvislosti so zisťovaním skutočných motívov odvolania žalobkyne
z funkcie riaditeľky poukázal na to, že žalobkyňa ako dôvod svojho odvolania z funkcie riaditeľky I. K. A.
G. nespomína iný motív, než bolo nepodanie majetkového priznania, resp. nedodržanie predpísaného
postupu - vyjadrenia rady školy. Až počas konania žalobkyňa doplnila, že odvolanie z funkcie bolo

účelové, dôvodom bolo nesplnenie si povinnosti zriaďovateľa voči I. K. A. G.. Výsledkom konania
pred súdom prvej inštancie tak bol nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie
veci, ako tieto vyjadril súd prvej inštancie v bodoch 28. a 29. odôvodnenie napadnutého rozsudku. Súd
prvej inštancie podľa odvolateľa pri rozhodnutí vo veci samej nevzal do úvahy to, čo sám považoval
za preukázané (teda že majetkové priznanie zo strany žalobkyne podané nebolo a že zákon kogentne

ukladá povinnosť za takéto porušenie odvolať riaditeľa z funkcie) a či zo strany zriaďovateľa je možné
nebrať tieto skutočnosti do úvahy a neodvolať ju z funkcie len preto, že medzi stranami sporu nie
je dobrý vzťah, resp. medzi nimi existujú spory. V tomto kontexte odvolateľ namieta, že § 3 ods. 7
bod b) zák. č. 596/2003 Z.z. a § 10 ods. 1 písm. a) zák. č. 552/2003 Z.z. žiadnu voľnú úvahu pri
ich aplikácii zriaďovateľovi nepovoľujú, to znamená, že ak je zistené porušenie zákona, nasleduje

odvolanie z funkcie. Ohľadom údajného skutočného motívu odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky
namietol nesprávne skutkové závery poukazujúc na výpoveď svedka J. A., hlavného kontrolóra obce G.
avýsledkyjehokontrolyznovembra2016akoajopakovanéžiadostižalovanéhoovyjadrenieS.J.I.K.A.
G. a postupnosť udalostí predchádzajúcich odvolaniu žalobkyne z funkcie riaditeľky I. K. A. G., najmä
že každá jedna zo žalôb podaných žalobkyňou za I. K. A. G., ktoré uvádza súd prvej inštancie v bode

14. odôvodnenia napadnutého rozsudku, bola podaná až potom, ako bola u žalobkyne zistená a riešená
absencia majetkového priznania, teda po tom, ako už sama žalovaná musela vedieť, že majetkové
priznanie v súlade so zákonom nepodala. Odvolanie žalobkyne z tejto funkcie preto nebolo urobené
z dôvodu podania uvedených žalôb, ako to v napadnutom rozsudku uzavrel súd prvej inštancie, ale
naopak, žaloby boli podané ako reakcia na vykonanú kontrolu a opakovanú žiadosť o vyjadrenie Rady

školy v súvislosti s nepodaným majetkovým priznaním žalobkyne ako vtedajšej riaditeľky I. K. A. G.. Vo
vzťahu k uzneseniu F. D. N. R. O.: F./M. I. XX.XX.XXXX namietol absenciu akejkoľvek vecnej spojitosti
s odvolaním žalobkyne z funkcie riaditeľky I. K. A. G.. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak
podľa žalovaného postrádajú akýkoľvek časový či logický súlad, neopierajú sa o zistený skutkový stav,
naopak sú s ním aj v priamom rozpore, čo zakladá naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1

písm. f) CSP, čím zároveň súdom prvej inštancie vyslovená neplatnosť právneho úkonu nemá oporu ani
v skutkovom ani v právnom stave veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V
ďalšom namietal odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode 22. napadnutého rozsudku ako prekračujúce
rámec slušnosti, nezaujatosti a zákonnosti, a osobitne vo vzťahu k názoru súdu prvej inštancie, že cit.:
„Vyjadrenie právneho zástupcu žalovanej, že nevedel o podaných žalobách sa nezakladá na pravde,

nakoľko bola zverejnená aj plná moc na zastupovanie ZŠ a MŠ na zastupovanie v uvedenej veci a
zároveň hlavný kontrolór potvrdil, že on vedel od začiatku o podaných žalobách, teda nie je pravdou,
že žalovaný o podaných žalobách nevedel.“ namietal cit.: „obviňovanie z klamstva“, keď o podaných
žalobách zo strany I. K. A. G. sa dozvedel od svojho klienta až po uplynutí niekoľkých mesiacovod odvolania žalobkyne z funkcie. K tomu naviac uviedol, že udelenie plnej moci klientom je jednostranný
právny úkon, ktorý nie je žalobou a nemusí znamenať, a často ani neznamená, podanie žaloby. Súd
prvej inštancie tak dokazuje svoju zaujatosť voči žalovanému a vzhľadom na toto odôvodnenie namietal,

že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, čím bol naplnený aj odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1
písm. c) CSP. Podľa žalovaného napokon nebola naplnená požiadavka naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení, nakoľko funkcia žalobkyne ako riaditeľky I. K. A. G. by už aj tak zanikla
uplynutím jej funkčného obdobia, konkrétne k 30.06.2019. Z týchto dôvodov navrhol zmenu rozsudku
spočívajúcu v zamietnutí žaloby, uplatniac si vo veci súčasne náhradu trov konania.

8. K odvolaniu žalovaného sa podaním z 12.11.2019 vyjadrila žalobkyňa, v ktorom navrhla rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Citujúc relevantné právne normy ustanovené zákonom
č. 596/2003 Z.z. resp. zákonom č. 552/2003 Z.z. prezentovala, že majetkové pomery mala deklarovať
v lehote do tridsiatich dní od ustanovenia na miesto vedúceho zamestnanca, s tým že ho mohla
podať už odo dňa obdržania menovacieho dekrétu na toto miesto a ďalej, že starostka žalovaného

ju mohla odvolať z dôvodu uvedeného v odvolacom dekréte len v prípade ak jej návrh na odvolanie
prejednala rada školy, alebo sa k nemu nevyjadrila v lehote pätnástich dní. Rada školy však súhlas
s odvolaním žalobkyne nedala, nakoľko si táto svoju povinnosť podať majetkové priznanie splnila.
Spochybnila povinnosti zriaďovateľa odvolať ju pre nesplnenie povinnosti podľa § 3 ods. 7 písm. b)
zákona č. 596/2003 Z.z. poukazujúc na znenie § 3 ods. 9 zákona č. 596/2003 Z.z., z ktorého vyplýva

iba možnosť zriaďovateľa odvolať riaditeľa aj bez vyjadrenia príslušnej rady školy, čo v tomto smere
naznačuje nejednoznačnosť zámeru zákonodarcu. Výslovne sa nestotožnila s takým výkladom § 10
zákona č. 552/2003 Z. z., podľa ktorého bola povinná predložiť majetkové priznanie v lehote, ktorá
začala plynúť až od 01.07.2014, s tým že nesplnenie tejto lehoty znamená bez ďalšieho obligatórnu
povinnosť žalovaného žalobkyňu odvolať. Svoje odvolanie z funkcie takmer dva a pol roka potom,

ako nepodaním majetkového priznania malo dôjsť k porušeniu predmetného ustanovenia označila
za rozporné s dobrými mravmi. Vo vzťahu ku kontrole hlavného kontrolóra uskutočnenej v roku 2016
podotkla, že za porušenie finančnej disciplíny -nepoukázanie finančných prostriedkov žalovaným I. K. A.
G. hlavný kontrolór neprijal do doby odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky žiadne opatrenia. Zároveň
konštatovala, že naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať ak podanie takejto žaloby rieši

právny predpis.

9. Pred aktuálnym prejednaním odvolania žalovaného z 21.10.2019 Krajským súdom v Prešove
ako súdom odvolacím, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, bolo o označenom odvolaní
proti v poradí druhému rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 11Cpr/7/2017-286 z 08.10.2019 (prvý jeho

rozsudok bol zrušený uznesením odvolacieho súdu č. k. 19CoPr/2/2008-202 z 08.11.2018 - poznámka
odvolacieho súdu) opakovane rozhodované odvolacím súdom, a to rozsudkom č.k. 12CoPr/1/2020-337
z 30.06.2020, po jeho zrušení uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/178/2020 z 24.08.2022
rozsudkom č.k. 12CoPr/8/2022-450 z 26.01.2023, po jeho zrušení uznesením Najvyššieho súdu SR č.k.
1CdoPr/6/2023-502 z 20.03.2024 po tretí krát rozsudkom č. k. 12CoPr/4/2024-533 z 19.09.2024, ktorý

bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1CdoPr/7/2025 z 09.07.2025.

10. V poradí prvým rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 12CoPr/1/2020-337 z 30.06.2020 bol odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenený tak, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá a
žalovanému proti žalobkyni priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania

v plnom rozsahu. V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie v
preskúmavanej veci neopomenul skúmať skutočný motív žalovaného pre odvolanie žalobkyne z funkcie
riaditeľky, lebo poznanie skutočných dôvodov pre odvolanie je podkladom pre záver o jeho prípadnom
rozpore s dobrými mravmi, resp. pre záver, že konanie žalovaného v procese odvolávania vykazuje
znaky zneužitia práva, lebo je len naoko súladné s objektívnym právom. Pokiaľ však súd prvej

inštancie na základe skutkových zistení zadovážených vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky bolo účelové, opomenul pritom, že toto odvolanie smerovalo
skutočne k dosiahnutiu navonok proklamovaného cieľa, ktorým je, zákonné obligum zriaďovateľa
odvolať riaditeľku v prípade nesplnenia si zákonnej povinnosti deklarovať svoje majetkové pomery do
30 dní od ustanovenia do funkcie. Toto odvolanie bolo teda zamerané výlučne na to, aby žalovaný

rešpektoval zákonný stav, v ktorom bol nútený žalobkyňu z funkcie riaditeľky odvolať pre nesplnenie jej
zákonných povinností; motivované tak nemohlo byť konaním žalobkyne, ktorá poukazovala na možné
porušovania zákonných povinností žalovaného.11. Dôvodom zrušenia vyššie označeného rozsudku odvolacieho súdu uznesením Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo/178/2020 z 24.08.2022 bola jeho nepreskúmateľnosť v otázke (ne)súladu odvolania
žalobkyne z funkcie s dobrými mravmi, k čomu dovolací súd poukázal na skutočnosť, že súd prvej

inštancie v napadnutom rozsudku v zmysle predchádzajúceho pokynu odvolacieho súdu, po doplnení
dokazovania rozsiahlym spôsobom odôvodnil svoj právny záver o nesúlade odvolania z funkcie s
dobrými mravmi, keď vychádzal zo skutočnosti, že k odvolaniu žalobkyne z funkcie došlo dva roky po
porušení jej povinnosti podať majetkové priznanie a po podaní trestných oznámení a civilných žalôb
proti žalovanému z dôvodu neplnenia si jeho finančných a rozpočtových povinností voči I. K. A. G.,

ktorou bola žalobkyňa riaditeľkou. Právny záver o nesúlade odvolania z funkcie s dobrými mravmi
súd prvej inštancie odôvodnil aj ďalšími súvisiacimi okolnosťami (neexistujúci administratívny poriadok
v obci, skutočné finančné problémy obce, späťvzatie žalôb voči obci novým riaditeľom školy a i.),
s čím sa však odvolací súd v napadnutom rozsudku nestotožnil, avšak bez riadneho odôvodnenia,
keďže sa len stručne obmedzil na konštatovanie, že skutočným motívom odvolania žalobkyne z funkcie
bolo rešpektovanie zákonného stavu a splnenie si svojej zákonnej povinnosti odvolať riaditeľku z

funkcie v prípade nepodania majetkového priznania v stanovenej lehote. K tomu uzavrel, že tento svoj
právny záver odvolací súd nijako bližšie neodôvodnil (poukazom na vykonané dokazovanie, ani inými
okolnosťami), preto takéto odôvodnenie rozhodnutia nemožno považovať za vyhovujúce zákonným
požiadavkám, ktoré právna úprava kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia.

12.Následneboloopodanomodvolanížalovanéhoodvolacímsúdomznovarozhodnuté,atorozsudkom
č. k. 12CoPr/8/2022-450 z 26.01.2023, ktorým opätovne rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
že žaloba bola zamietnutá a súvisiacimi výrokmi bol žalovanému voči žalobkyni priznaný nárok na
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu a žalobkyni voči žalovanému tiež
v plnom rozsahu priznaný nárok na náhradu trov dovolacieho konania. V tomto rozsudku odvolací súd

konštatoval, že § 3 ods. 7 písm. b/ zák. č. 596/2003Z.z. v spojení s 10 ods. 1 písm. a) zák. č. 552/2003
Z.z. zriaďovateľovi ukladá obligatórne povinnosť odvolať riaditeľa o.i. i v prípade, ak si riaditeľ nesplní
svoju zákonom stanovenú povinnosť deklarovať svoje majetkové pomery do 30 dní od ustanovenia do
funkcie, pričom v prípade takéhoto odvolania, sa vyžaduje iba vyjadrenie príslušnej rady školy (§ 3 ods.
9 zák. č. 596/2003Z.z.), ku čomu aj došlo, a nie súhlas s odvolaním, tak ako sa to mylne v tomto spore

domnieva žalobkyňa. Táto povinnosť zriaďovateľa z časového hľadiska nie je zákonom limitovaná, a
v prípade, ak zriaďovateľ uvedené porušenie povinnosti zistí, musí aj po niekoľkých rokoch prikročiť k
odvolaniu riaditeľa. Na ťarchu zriaďovateľa nemožno pripísať ani kontrolu, resp. vynútenie si splnenie
povinnosti, v tomto prípade deklarovanie majetkových pomerov do 30 dní od ustanovenia do funkcie
riaditeľa, lebo touto povinnosťou zákon zaťažuje vymenovaného riaditeľa, a nie zriaďovateľa. Nadväzne

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/178/2004 z 28.02.2005. Posúdenie otázky
rozporu právneho úkonu - odvolanie z funkcie riaditeľky – s dobrými mravmi je otázkou právnou, nie
otázkou skutkovou. V tomto rozhodnutí sa odvolací súd nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie
uvedenými v napadnutom rozsudku, ktorý dospel k záveru o účelovosti odvolania žalobkyne z funkcie
riaditeľky, keď toto bolo vykonané po viac ako dvoch rokoch od porušenia jej povinnosti deklarovať

majetkové pomery v zákonom stanovenej lehote po ujatí sa funkcie riaditeľky a po podaní trestných
oznámení a civilných žalôb proti žalovanému z dôvodu neplnenia si jeho finančných a rozpočtových
povinností voči škole, ktorej bola žalobkyňa riaditeľkou ako i odkazom na neexistujúci administratívny
poriadok, ktorým by mohlo byť preukázané podanie mimoriadneho majetkového priznania, skutočné
finančné problémy obce a späťvzatie žalôb voči obci novým riaditeľom školy. Mal za to, že z dokazovania

predsúdomprvejinštancienevyplynuliskutočnostisvedčiaceoprávnomzávere,žeodvolaniežalobkyne
z funkcie riaditeľky zo strany žalovaného bolo účelové (viď body 10., 16., 17., 18. tohto odôvodnenia),
a že z dokazovania pred súdom prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že odvolanie žalobkyne z funkcie
riaditeľky bolo zamerané výlučne na to, aby žalovaný rešpektoval zákonný stav, v ktorom bol nútený
žalobkyňu z funkcie riaditeľky odvolať pre nesplnenie jej zákonných povinností. Súčasne konštatoval, že

aj keď už uplynulo obdobie, na ktoré bola žalobkyňa ustanovená do funkcie riaditeľky, naliehavý právny
záujem na požadovanom určení bol daný, pretože v prípade kladného rozhodnutia v tejto časti, by boli
následne posudzované jej mzdové nároky titulom rozdielu príjmu medzi riaditeľkou školy a radovou
učiteľkou (podobne napr. aj Krajský súd v Žiline, sp. zn. 5CoPr/1/2018). K neuvedeniu predbežného
právneho posúdenia odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/17/2017,

v zmysle ktorého dochádza ku zhojeniu uvedeného nedostatku samotným rozhodnutím súdu prvej
inštancie, v dôvodoch ktorého v zmysle § 220 ods. 2 CSP je súd povinný o.i. uviesť, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonalďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného
prostriedku, ktorý žalovaný v predmetnej veci aj využil.

13. Dôvodom zrušenia tohto v poradí druhého rozsudku odvolacieho súdu uznesením Najvyššieho súdu
SR č. k. 1CdoPr/6/2023-502 z 20.03.2024 a vrátenia mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
bolo naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP s nadväzne vyvodeným
záveromonesprávnomprávnomposúdeníotázkyrozporuprávnehoúkonu-odvolaniazfunkcieriaditeľa

školy s dobrými mravmi. Dovolací súd v tomto kontexte konštatoval v bode 25.6 a nasledujúcich
odôvodnenia, že pri aplikácii práva je potrebné nielen objasniť skutkový stav, ale je potrebné objasniť
aj právnu stránku daného prípadu, t. j. subsumovať daný prípad pod konkrétnu normu, teda určiť,
ktorá právna norma bude na daný stav aplikovaná. Uviedol, že v zmysle judikatúry súdov SR sú
dobré mravy morálnymi mantinelmi v správaní ľudí, zväčša nemajú písomnú podobu, ale sú vytvárané
vo vedomí užšieho spoločenstva, ktoré správanie je možné akceptovať a ktoré správanie nie je pre

spoločnosť prijateľné. Poukázal na nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 55/2011-19 z 24. februára
2011, podľa ktorého sú dobré mravy pravidlá správania sa, v spoločnosti v prevažnej miere uznávané,
tvoriace základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Ďalej prezentoval názor, že správanie sa
proti dobrým mravom musí v sebe obsahovať prvky, ktoré dávajú zlý príklad (Knapp, V. Teorie práva.
Praha, 2002, s. 156). Dobré mravy v jednotlivých právnych systémoch obmedzujú súkromnú autonómiu.

Používajú sa ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce
výkon subjektívnych práv (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/72/2008 z 30. júna 2008.)
Konanie v rozpore s dobrými mravmi a zneužitie práva sú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
o neplatnosti právnych úkonov postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu. Na rozdiel od
zneužitia práva zásadu contra bonos mores možno chápať objektívnejšie. Zásadne sa nevyžaduje, aby

si konajúci bol vedomý toho, že koná v rozpore s dobrými mravmi. V zneužití práva v porovnaní so
správaním sa, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je viac prítomná subjektívna stránka, t. j. zavinenie.
V prípade zákonného príkazu vykonávať právo v súlade s dobrými mravmi nevystupujú dobré mravy ako
interpretačná pomôcka, ale ako všeobecná hranica výkonu subjektívnych práv. Článok 2 Základných
zásad Zákonníka práce upravuje spôsob výkonu práva počítajúc s prípadmi, že subjekt môže právo

vykonať aj nedovoleným spôsobom v rozpore s dobrými mravmi.

14. Vo vyššie označenom uznesení sa dovolací súd pri interpretácii pravidiel správania sa, t. j. toho
čo je, alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi priklonil k vyhodnoteniu konania žalovaného, tak
ako právne vyhodnotil konanie žalovaného súd prvej inštancie, t. j. že hlavným motívom a dôvodom

odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky bolo jej konanie, ktorým poukazovala na neplnenie si zákonných
povinností zo strany žalovaného. Konštatoval, že k odvolaniu žalobkyne z funkcie riaditeľky školy došlo
po podaní trestných oznámení a civilných žalôb voči žalovanému, ktorých predmetom bolo porušovanie
rozpočtových pravidiel na úseku originálnych kompetencií zriaďovateľa I. K. A. J. - žalovaného, ktorý
nemal poukazovať finančné prostriedky zo svojho rozpočtu základnej škole v súlade so zákonom. Za

podozrivú označil skutočnosť, že k zisteniu porušenia povinnosti žalobkyne deklarovať svoje majetkové
pomery došlo až v roku 2016, t. j. dva roky po jej ustanovení do funkcie a za nesporný označil fakt
zistenia porušenia povinnosti deklarovať svoje majetkové pomery žalobkyne v stanovenej lehote v
zmysle zákona. Opísané konanie žalovaného však na rozdiel od odvolacieho súdu vyhodnotil ako
rozporný s dobrými mravmi, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci a konkrétne

zistené skutkové okolnosti veci, ktoré nie je možné v žiadnej demokratickej spoločnosti prehliadať.
K tomu dovolací súd poukázal na fakt zistenia nepodania majetkového priznania (až 2 roky od nástupu
do funkcie riaditeľky, poukazovanie na zlé hospodárenie obce zo strany žalobkyne ako aj nesúhlas Rady
školy s odvolaním žalobkyne z funkcie riaditeľky). V tomto smere žalovaný síce formálne konal podľa
zákonných ustanovení - § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z.z. v spojení s § 10 ods. 1 písm. a)

zák. č. 552/2003 Z.z., ale prostredníctvom realizácie výkonu svojich kompetencii, resp. oprávnení podľa
dovolacieho súdu sledoval poškodenie žalobkyne (k záveru ktorému obdobne poukázal na rozhodnutie
NS SR sp. zn. 5MCdo/17/2008, resp. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo/714/2010), čo je nepochybne
možné vyhodnotiť aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Dovolací súd preto uzavrel, že odvolanie
žalobkyne je absolútne neplatným právnym úkonom s poukazom na ust. § 39 OZ.

15. Po tretíkrát bolo odvolacím súdom o odvolaní žalovaného z 21.10.2019 rozhodnuté rozsudkom
odvolacieho súdu č. k. 12CoPr/4/2024 – 533 z 19. septembra 2024 tak, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil a žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na náhradu odvolací i dovolacíchtrov konania v plnom rozsahu. Konštatoval, že súd prvej inštancie vo veci zistil skutkový stav
v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, z dôvodu ktorého si
osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu

odkázal. V odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol, že súhlasí s názorom súdu prvej
inštancie uvedenom v bode 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že súd má povinnosť zaoberať
sa skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie, či určité konanie nevykazuje znaky konania v rozpore s
dobrými mravmi, ako aj s konštatovaním súdu prvej inštancie v bode 28. napadnutého rozsudku, že
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepredložila doklad o tom, že majetkové priznanie odovzdala,

zároveň ale z výsluchu svedkyne p. Q. vyplýva, že administratíva v obci fungovala tak, že dávali
sa doklady z ruky do ruky, žiadne potvrdenia sa neevidovali a neexistoval žiaden podací denník, čo
znamená, že na obci skôr nefungoval žiaden administratívny poriadok, a preto je ťažké dokázať, či si
žalobkyňa splnila zákonné podmienky, ktoré jej ukladá zákon. Súhlasil aj s konštatovaním súdu prvej
inštancie v bode 29. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že konanie žalovaného je hrubo v rozpore
s dobrými mravmi, keď žalobkyňu za to, že sa dožadovala, aby žalovaný postupoval v zmysle zákona a

plnil si svoje povinnosti, tento ju odvolal z funkcie riaditeľky školy ako nedôveryhodnú osobu, preto boli
naplnené skutkové znaky § 3 OZ, že odvolanie z funkcie riaditeľky školy je neplatným právnym úkonom
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, z dôvodu jeho rozporu s dobrými mravmi a z dôvodov, ktoré súd
prvej inštancie podrobne opísal v dôvodoch svojho rozhodnutia. Stotožnil sa pritom s právnym názorom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v bode 26.4. odôvodnenia jeho uznesenia č. k.

1CdoPr/6/2023-502 z 20.03.2024, z ktorého prebral jeho právne úvahy. Podľa názoru odvolacieho súdu,
žalovanýformálnekonalpodľazákonnýchustanovení,tedapodľa§3ods.7písm.b)Zákonač.596/2003
Z.z. v spojení s § 10 ods. 1 písm. a) Zákona č. 552/2003 Z.z., ale prostredníctvom realizácie výkonu
svojich kompetencií resp. oprávnení i podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom dovolacieho
súdu sledoval poškodenie žalobkyne, čo nepochybne je možné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s

dobrýmimravmi,pretoodvolaniežalobkynezfunkcieriaditeľkyjeabsolútneneplatnýmprávnymúkonom
s poukazom na ustanovenie § 39 OZ.

16. Aj vyššie označený, v poradí tretí rozsudok odvolacieho súdu o odvolaní žalovaného bol uznesením
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/7/2025 z 09.07.2025 zrušený a vec vrátená odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie so záverom o naplnení dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP, s tým
že dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP s poukazom na § 447 písm. f) CSP odmietol
pre nemožnosť uskutočnenia meritórneho dovolacieho prieskumu v tejto časti podaného dovolania.
Dôvodom tohto rozhodnutia dovolacieho súdu bolo, že odvolací súd nevyhodnocoval, resp. sa vôbec
nezaoberal námietkou zaujatosti vo vzťahu k sudcovi súdu prvej inštancie uvedenou v odvolaní (č.l.

301 spisu) a ani sa nijakým spôsobom nevyjadril k jej prípadnej irelevantnosti. Podľa dovolacieho
súdu, odvolací súd cit.: „si zrejme neuvedomil, že aj keď je v zmysle predchádzajúceho zrušujúceho
rozhodnutia NS SR (sp. zn. 1CdoPr/6/2023) viazaný jeho právnym názorom v zmysle § 450 CSP v
tam konkrétne nastolenej právnej otázke, sa sústredil len na toto právne posúdenie, neuvedomujúc
si, že v podstate nedal odpoveď na podstatnú odvolaciu námietku žalovaného v zmysle § 365 ods. 1

písm. c) CSP, že vo veci na súde prvej inštancie rozhodoval vylúčený sudca. Predchádzajúce zrušujúce
rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré nastoľovalo určitý právny režim, resp. právne posúdenie vo veci
položenej právnej otázky zo strany žalobkyne, neznamená, že by vo veci mal už odvolací súd úplne
ignorovať podstatné odvolacie námietky strany - žalovaného, o ktorého odvolaní odvolací súd napokon
rozhoduje. Vec sa dostala do štádia, kedy mal odvolací súd opätovne rozhodnúť o odvolaní žalovaného,

síce viazaný právnym názorom dovolacieho súdu v posudzovanej právnej otázke, ale nemôže pritom
úplne ignorovať iné podstatné námietky v odvolaní, v uvedenom prípade námietku podľa § 365 ods.
1 písm. c) CSP. ... Pokiaľ teda odvolací súd náležitým spôsobom nezhodnotil aj túto žalovaným
namietanú skutočnosť v odvolaní, resp. dostatočným spôsobom neodôvodnil jej bezvýznamnosť a
irelevantnosť,odôvodneniejehorozhodnutiatrebapovažovaťzanedostatočnéodôvodnenie,čímporušil

právo žalovaného na spravodlivý proces a konanie zaťažil vadou v zmysle § 420 písm. f) CSP. ...
Pokiaľ odvolací súd považoval túto námietku žalovaného za irelevantnú, bolo potrebné vysvetliť z akých
dôvodov. Na základe výsledkov meritórneho dovolacieho prieskumu preto odvolací súd uzatvára, že
nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v
zmysle § 420 písm. f) CSP. Vada tejto povahy je dôvodom, ktorý zakladá nielen prípustnosť dovolania

ale zároveň aj jeho dôvodnosť.“

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) aoprávnenou osobou (§ 359 CSP), opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP, rešpektujúc
svoju viazanosť právnymi názormi dovolacieho súdu vyjadrenými v predmetnej veci tak ako boli zhrnuté

v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozsudku (§ 455 CSP), a to bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil
dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP).
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej

miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. V určení rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmavať.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, všetko

to s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

20. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) CSP, t.j. že pri prejednaní veci neboli splnené

procesné podmienky odvolací súd poznamenáva, že teória civilného práva procesného rozoznáva
vecné procesné podmienky, ktorými sú v sporovom konaní žaloba a splnenie poplatkovej povinnosti,
ďalej procesné podmienky na strane súdu, ktorými sú právomoc, príslušnosť a zákonné obsadenie
súdu a napokon aj procesné podmienky na strane sporových strán (pozitívne procesné podmienky),
ktorými sú procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť

byť zástupcom s riadnym plnomocenstvom a tzv. negatívne procesné podmienky, medzi ktoré patria
prekážka začatého konania a prekážka rozsúdenej veci. Skúmanie splnenia procesných podmienok je
úradnoupovinnosťousúduprvejinštanciearovnakoajsúduodvolaciehopočasceléhopriebehukonania
pred súdmi týchto inštancií. Nedostatky niektorých procesných podmienok sú neodstrániteľné, čo
znamená,žeprítomnosťtakéhotonedostatkuabsolútnebránisúduvkonaníarozhodnutívoveciajedine

správne rezultuje do zastavenia konania. Nedostatky iných procesných podmienok sú odstrániteľné,
a teda súd po zistení nedostatku procesnej podmienky sa pokúsi tento nedostatok odstrániť vlastným
postupomalebovýzvouvočistranesporu.Vadoupredpokladanouv§365ods.1písm.a)taktrpíkonanie
pred súdom prvej inštancie v prípade, keď tento vec prejednal a rozhodol napriek nesplneniu niektorej
z vyššie uvedených procesných podmienok.

21. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,

právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konaniesa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.

22. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. c) CSP, t. j. že vo veci rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd odvolací súd uvádza, že zákonné obsadenie súdu považuje
procesná teória za procesnú podmienku na strane súdu, ktorej nedostatok je v priebehu konania
odstrániteľný. Ústavná požiadavka na nezávislý a nestranný súd sa v priebehu konania na súde prvej
inštancie zabezpečuje povinným „samonamietnutím“ sudcu, ak si je vedomý svojho vylúčenia, alebo

kvalifikovanou námietkou zaujatosti sudcu, vznesenou stranou sporu, ak sa o vylúčení sudcu strana
dozvie. Dôvody vylúčenia sudcu vymedzuje § 49 ods. 1 a 2 CSP a spočívajú hlavne v pomere k sporu,
k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným v konaní. Požiadavka správneho obsadenia
súdu znamená jeho obsadenie zákonným sudcom, t. j. sudcom daného úseku súdu, ktorému bola
vec pridelená v súlade s rozvrhom práce náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom § 51 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov). V zmysle stabilnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (por. napr.
uznesenie sp. zn. 7Cdo 156/2012 z 30.09.2013, uznesenie sp. zn. 5Cdo 56/2012 z 11.09.2013, či
uzneseniesp.zn.5Cdo186/2013z21.08.2013),anineexistenciažiadnehorozhodnutiaaleboexistencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci, nebránia dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v

zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju
posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové
skutočnosti (por. tiež R 59/1997). Táto zásada platí i pre odvolacie konanie.

23. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod
dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné
odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.
24. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že
dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom
a ich následnom zhodnotení. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je

jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom
vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia
správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti,
a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Vyhodnotenie
vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Hodnotením

dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Pri zisťovaní skutkového stavu súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Za skutkové zistenia, ktoré
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom,

ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (teraz § 191 ods. 1 CSP), pretože
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak
v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie
dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p., resp. teraz § 192 a 193 CSP.
25. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. g) CSP, t. j. že zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku,ktoréneboliuplatnené,odvolacísúduvádza,žeprípustnosťtohtoodvolaciehodôvodujepotrebné

vnímať v spojitosti s ust. § 366 písm. d), z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto
prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny. Použitie
tohoto odvolacieho dôvodu teda umožňuje dotvoriť skutkový základ rozhodnutia, avšak za súčasného
uplatnenia koncentračného princípu.26. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo
vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných

predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť v súlade s
účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti
tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a
výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd
prvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV.
ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

27. Podľa ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa
na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
28. Podľa ust. § 2 ods. 2 Zákonníka práce na právne vzťahy vyplývajúce z výkonu verejnej funkcie sa
vzťahuje tento zákon, ak to výslovne ustanovuje alebo ak to ustanovuje osobitný predpis.
29. Podľa ust. § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri

výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak.
30. Podľa čl. 2 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so
súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov
v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon,

osobitnýpredpisalebomedzinárodnázmluva,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná,neustanovujeinak.
Výkonprávapovinnostívyplývajúcichzpracovnoprávnychvzťahovmusíbyťvsúladesdobrýmimravmi;
nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
alebo spoluzamestnancov.
31. Podľa ust. § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie

bezprávnehodôvoduzasahovaťdoprávaoprávnenýchzáujmovinýchanesmiebyťvrozporesdobrými
mravmi.
32. Podľa ust. § 39 ods. 1 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
33. Podľa ust. § 10 ods. 1 písm. a) zákona č. 552/2003 Z.z., vedúci zamestnanec je povinný deklarovať

svoje majetkové pomery do 30 dní od ustanovenia na miesto vedúceho zamestnanca.
34. Podľa ust. § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z. z. zriaďovateľ odvolá riaditeľa za porušenie
povinností a obmedzení vyplývajúcich z osobitného predpisu (§ 9 a § 10 zákona č. 552/2003 Z.z.)
35. Podľa ust. § 3 ods. 9 zákona č. 596/2003 Z.z., ak zriaďovateľ odvoláva riaditeľa podľa odseku 7
písm. b) a c) a odseku 8 písm. b) a c), vyžaduje sa vyjadrenie príslušnej rady školy. Ak príslušná rada

školy nepredloží vyjadrenie zriaďovateľovi do 15 dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie, zriaďovateľ
môže riaditeľa odvolať aj bez vyjadrenia príslušnej rady školy.
36. Podľa ust. § 24 ods. 5 zákona č. 596/2003 Z.z. Rada školy
a) uskutočňuje výberové konanie na vymenovanie riaditeľa podľa § 4,
b) navrhuje na základe výberového konania kandidáta na vymenovanie do funkcie riaditeľa,

c) predkladá návrh na odvolanie riaditeľa alebo sa vyjadruje k návrhu na odvolanie riaditeľa; návrh na
odvolanie riaditeľa predkladá vždy s odôvodnením,
d) vyjadruje sa ku koncepčným zámerom rozvoja školy alebo školského zariadenia, k návrhu na zrušenie
školy a školského zariadenia a ku skutočnostiam uvedeným v § 3 ods. 8 písm. b) až d) a § 5 ods. 7.

37. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v súdenej veci zistil skutkový stav v dostatočnom
rozsahu a zo zistených skutočností vyvodil v merite prejednávanej veci správne právne závery. Keďže
ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych záveroch nič nezmenilo,
odvolací súd si osvojuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa
stotožňuje a na ktoré v plnom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Skutočnosť, že odvolací súd sa

tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšej inštancie vyplýva z rozsudku ESĽP
vo veci C. v. Fínsko z 19.12.1997, č. 20772/92. Na zvýraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku
ako aj k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné.38. Z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalobkyňa bola do funkcie
riaditeľky menovaná žalovaným dňa 30.04.2014, a to s účinnosťou od 01.07.2014 do 30.06.2019. V
tejto súvislosti jej okrem iného vznikla aj povinnosť deklarovať svoje majetkové pomery do 30 dní od

ustanovenia do funkcie riaditeľky (§ 10 ods. 1 písm. a) zák. č. 552/2003Z.z.), k čomu však z jej strany
nedošlo. K argumentácii žalobkyne, že túto povinnosť si splnila podaním mimoriadneho majetkového
priznania z 30.04.2014 odvolací súd poznamenáva, že tridsaťdňovú lehotu na splnenie si tejto povinnosti
zákon viaže výlučne na okamih ustanovenia do funkcie, ktorým bol v tomto prípade deň 01.07.2014,
a nie na okamih prevzatia menovacieho dekrétu. Preto nebolo podstatné ďalej skúmať, či žalobkyňa

skutočnedňa30.04.2014podalamimoriadnemajetkovépriznanie,kedyjejmalbyťodovzdanýmenovací
dekrét do funkcie riaditeľky I. K. A. G.. Odvolací súd súčasne podotýka, že zákonodarca okrem toho, že
výslovne stanovil povinnosť štátneho zamestnanca podať majetkové priznanie za bežný kalendárny rok
do konca marca nasledujúceho kalendárneho roka, stanovil aj povinnosť podať mimoriadne majetkové
priznanie, a to do 30 dní od ustanovenia na miesto vedúceho zamestnanca. Pokiaľ by podanie
majetkového priznania za bežný kalendárny rok malo konzumovať povinnosť podať majetkové priznanie

pri ustanovení vedúceho zamestnanca, zákonodarca by uvedené určite výslovne v dotknutom zákone
upravil. Za danej situácie je preto správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa si svoju zákonom
stanovenúpovinnosťpodaťmajetkovépriznaniedo30dníodustanoveniadofunkcieriaditeľkynesplnila.

39. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie okrem už uvedeného vyplynulo, že žalovaný listom z

20.12.2016, ktorého prevzatie žalobkyňou sporené nebolo, odvolal žalobkyňu z funkcie riaditeľky I. K. A.
G. z dôvodu porušenia povinnosti žalobkyne deklarovať zriaďovateľovi zamestnávateľa žalobkyne svoje
majetkové pomery (resp. podať majetkové priznanie), v lehote 30 dní od okamihu jej ustanovenia na
miesto vedúceho zamestnanca, ktorá jej vyplývala z § 10 písm. a) zákona č. 552/2003 Z. z. K odvolaniu
riaditeľky došlo postupom podľa § 3 ods. 7 a 9 zákona č. 596/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu

20.12.2016, kedy sa v prípade takéhoto odvolania vyžaduje iba vyjadrenie príslušnej rady školy, k čomu
aj došlo a nie výslovný súhlas rady školy s odvolaním riaditeľa školy, tak ako si to vysvetľuje žalobkyňa.
Toto právne posúdenie aproboval aj dovolací súd v jednom z predchádzajúcich rozhodnutí vydaných
vtejtokonkrétnejveci,konkrétnevuznesenísp.zn.1CdoPr/6/2023z20.marca2024,bod24.1,vktorom
uviedol, že cit: „... z ust. § 3 ods. 7 písm. b) Zákona č. 596/2003 Z.z. výslovne vyplýva povinnosť riaditeľa

za porušenie povinností v zmysle § 10 Zákona č. 552/2003 Z.z. riaditeľa z funkcie odvolať a nie možnosť
odvolať. Dovolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 3 ods. 8 Zákona č. 596/2003 Z.z., podľa ktorého
zriaďovateľ môže odvolať riaditeľa aj a) na návrh rady školy [§ 24 ods. 5 písm. c)], b) ak neabsolvoval
rozširujúce moduly funkčného vzdelávania v lehote podľa osobitného predpisu,11), c) na návrh ministra
školstva Slovenskej republiky (ďalej len "minister"), ak budú zistené závažné nedostatky [§ 14 ods. 6

písm. j) a l)]; riaditeľa strednej zdravotníckej školy na návrh ministra zdravotníctva Slovenskej republiky
alebo d) ak nezabráni činnosti politickej strany alebo politického hnutia a ich propagácii v škole alebo
v školskom zariadení. Teda až toto ustanovenie hovorí o tzv. fakultatívnej možnosti odvolať riaditeľa z
funkcie.“

40.KpovaheapodmienkamprávnehoúkonuodvolaniažalobkynezfunkcieriaditeľkyI.K.A.G.odvolací
súd poukazuje na bod 24.2 vyššie označeného uznesenia Najvyššieho súdu SR vydaného v tu súdenej
kauze, v ktorom dovolací súd zhrnul nasledovné: „Odvolanie riaditeľa školy je právnym úkonom obce
- zriaďovateľa. Ide o jednostranný úkon, pretože je prejavom vôle smerujúcim k vzniku, zmene alebo
zániku tých práv, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ). Pre jeho určitosť a

zrozumiteľnosť sa vyžaduje, aby v ňom bola uvedená funkcia z ktorej sa dotyčná osoba odvoláva a
deň, ktorým sa odvoláva. Žiadny právny predpis neustanovuje, aby v odvolaní z funkcie boli uvedené
dôvody, pre ktoré sa odvoláva. Pre platnosť takéhoto právneho úkonu je potrebné, aby bol dostatočne
určitý a zrozumiteľný s uvedením konkrétneho ustanovenia zákona, ktorý umožňuje odvolať z funkcie
riaditeľa školy zriaďovateľom. Podľa dovolacieho súdu nevyjadrenie sa príslušnej rady školy, prípadne

jej negatívne stanovisko k odvolaniu zákon nesankcionuje neplatnosťou odvolania. Z uvedeného potom
treba vychádzať, a z tohto vychádzal aj odvolací súd, keď napokon konštatoval splnenie predpokladov
pre odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky školy.“ S uvedenými závermi sa plne stotožňuje aj odvolací
súd a v podrobnostiach na nich poukazuje.

41. K námietke žalovaného proti aplikovateľnosti čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce z dôvodu,
ženejdeopracovnoprávnyspor,keďžepracovnýpomersožalobkyňounebolukončenýastálevykonáva
činnosťvpracovnompomerenaI.K.A.G.,odvolacísúduvádza,žeotázkoupôsobnostiZákonníkapráce
pre úpravu výkonu verejnej funkcie v pracovnom alebo obdobnom pomere sa už dovolací súd zaoberalvosvojichrozhodnutiachsp.zn.2Cdo/178/2004asp.zn.5Cdo/253/2007,načotiežpoukázalvuznesení
sp. zn. 1CdoPr/6/2023 z 20. marca 2024. Podľa názoru odvolacieho súdu, pre posúdenie otázky, či vo
veci ide o individuálny pracovnoprávny spor je podstatný odkaz § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z.

na Zákonník práce, konkrétne že tento sa vzťahuje aj na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri
výkone práce vo verejnom záujme, ako aj znenie § 2 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého sa na
právnevzťahyvyplývajúcezvýkonuverejnejfunkcievzťahujeZákonníkpráce,aktovýslovneustanovuje
alebo ak to ustanovuje osobitný predpis. V súdenom prípade žalobkyňa vykonávala funkciu riaditeľky
I. K. A. G. v pracovnom pomere pri výkone práce vo verejnom záujme, na právne pomery ktorého

sa Zákonník práce nepochybne vzťahuje. Tu je potrebné poukázať aj na § 316 CSP, podľa ktorého
je individuálnym pracovnoprávnym sporom každý spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom
vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov. Takýmto typom sporu teda nie
je len spor týkajúci sa skončenia pracovného pomeru zamestnávateľa so zamestnancom, ale aj spor
dotýkajúci sa obsahu pracovného pomeru, keď odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky I. K. A. G.
nepochybneznamenázmenuvobsahujejpracovnéhopomeru,atopokiaľideodruhvykonávanejpráce.

Aj keď nárok zastávať funkciu a zotrvanie v nej, nie je nárokom vplývajúcim z pracovnoprávnych vzťahov
v chápaní rovnovážneho postavenia zamestnávateľa a zamestnanca, kedy Zákonník práce chráni práva
zamestnanca z hľadiska naplnenia kvalifikovaných skutkových podstát skončenia pracovného pomeru
(výpoveďou, okamžitým skončením) neznamená to, že na posúdenie právneho úkonu odvolania z tejto
funkcie ako jednostranného právneho úkonu zamestnávateľa voči zamestnancovi na mieste vedúceho

zamestnanca nemožno okrem ustanovení o právnych úkonoch obsiahnutých v Občianskom zákonníku
(§ 34 OZ a nasl.), ktoré predstavujú tzv. lex generalis aplikovať ako lex specialis tiež ustanovenia
Zákonníka práce, teda aj čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce.
42. Odvolací súd v ďalšom súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na argumentáciu
žalobkyne, hoc aj len dopĺňanú počas súdneho konania, bolo jeho povinnosťou zaoberať sa aj

posúdením, či právny úkon odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky I. K. A. G. nevykazuje znaky konania
v rozpore s dobrými mravmi. Na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti
odvolania žalobkyne z 20.12.2016 pre jeho rozpor s dobrými mravmi (s poukazom na § 39 OZ), si
odvolací súd dovoľuje stotožniť sa s vyčerpávajúcim odôvodnením Najvyššieho súdu SR v bode 13.4
jeho uznesenia č. k. 1CdoPr/7/2025 z 09.07.2025, vydaného v predchádzajúcom štádiu konania o tejto

veci, ktorého právnym názorom je odvolací súd v zmysle § 455 CSP viazaný, vychádzajúceho z bodov
25.2 až 26.5 skoršieho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1CdoPr/6/2023 z 20. marca 2024, cit.:
„25.2 Odvolací súd vo svojom rozhodnutí správne konštatuje, že posúdenie otázky rozporu právneho
úkonu - odvolania z funkcie riaditeľky školy s dobrými mravmi je otázkou právnou, nie otázkou skutkovou
(pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. júna 2010, sp. zn. 5Cdo/42/2010). Aj podľa D. C.

ide o kategóriu právnu, ktorá má základ v platnom práve. Preto aj existencia či neexistencia rozporu
s dobrými mravmi nie je otázkou skutkovou, ale právnou. Tým, že zákon spája s rozporom s dobrými
mravmi absolútnu neplatnosť právneho úkonu, prípadne odopiera právnu ochranu výkonu práva, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi, sú dobré mravy súčasťou práva a majú právnu záväznosť. Bez odkazu v
právnej norme zostali by dobré mravy len súčasťou mimoprávnych (morálnych) pravidiel bez priameho

právneho normatívneho pôsobenia.
25.3. V súvislosti s dobrými mravmi je možné zdôrazniť ich viacero funkcií v práve. Na prvom mieste
trebazdôrazniť,žedobrémravyplniafunkciunormy,ktorásamáaplikovať.Idetedaopravidlosprávania,
ktoré určuje, ako sa má subjekt správať, aby jeho konanie sa nedostalo do rozporu s dobrými mravmi.
V pravom slova zmysle tu ide o normu konania (norma agendi). Z toho potom možno odvodiť aj právnu

reprobáciu správania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Môže ísť len o také správanie, ktoré možno
odvodiť z právnej normy, ktorá ukladá (prikazuje) dodržiavanie dobrých mravov.
25.4. Preventívna funkcia dobrých mravov spočíva jednak v tom, že je určitým korektívom správania ex
ante, teda pred robením právneho úkonu, t. j. pred samým správaním v štádiu rozhodovania. Subjekt,
ktorý zvažuje svoje správanie pri robení právnych úkonov, sa rozhoduje s plným vedomím, že ak sa

právny úkon dostane do rozporu s dobrými mravmi, hrozí mu sankcia neplatnosti. Ak napriek tomu urobí
právny úkon, ktorého obsah nie je v súlade s dobrými mravmi, postihne ho táto sankcia. Dopad sankcie
za správanie v rozpore s dobrými mravmi má tiež svoje konkrétne preventívne pôsobenie. To platí aj v
prípade výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi, prípadne so zásadami poctivého obchodného styku.
25.5. Interpretačná funkcia dobrých mravov spočíva v tom, že sudca pri rozhodovaní konkrétneho

prípadu musí posúdiť, čo sú dobré mravy v konkrétnom prípade. Pritom vychádza zo základných zásad
ovládajúcich súkromné právo. Obsah dobrých mravov je potrebné skúmať na základe týchto zásad.
Zároveň musí určiť, čo je v danom prípade s dobrými mravmi v rozpore, t. j. postupuje od všeobecného
ku konkrétnemu. Vo väčšej miere sa tu uplatní taká interpretácia, ktorá bude odstraňovať nejasnosti,ktoré vyplývajú z právneho predpisu a spočívajú v našom prípade vo všeobecnosti a nejasnosti pojmu
dobré mravy. Vyplýva to už z povahy zákonnej normy (skutkovej podstaty), ktorá je nielen všeobecná,
ale aj pojmovo (dobré mravy) široká či heterogénna. Interpretácia je východiskom pre aplikáciu práva.

Hodnotiaca funkcia dobrých mravov je súčasťou aplikácie práva ako jednej z foriem realizácie práva.
Osobitne je ju potrebné zdôrazniť preto, lebo má zásadný význam pri aplikácii dobrých mravov v
konkrétnych prípadoch.
25.6. Pri aplikácii práva je potrebné nielen objasniť skutkový stav, ale je potrebné objasniť aj právnu
stránku daného prípadu, t. j. subsumovať daný prípad pod konkrétnu normu, teda určiť, ktorá právna

norma bude na daný stav aplikovaná. To znamená, že sudca musí posúdiť, či sa správanie v danom
prípade prieči dobrým mravom, prípadne je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a v
čom tento rozpor spočíva.
25.7. V zmysle judikatúry súdov SR dobré mravy sú určitými morálnymi mantinelmi v správaní ľudí,
pričom nemajú zväčša písomnú podobu, ale sú vytvárané vo vedomí užšieho spoločenstva, ktoré
správanie je možné akceptovať a ktoré správanie nie je prijateľné pre spoločnosť.

25.8. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sú dobré mravy pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej
miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (IV. ÚS
55/2011-19 z 24. februára 2011).
26. Správanie sa proti dobrým mravom musí v sebe obsahovať prvky, ktoré dávajú zlý príklad
(Knapp, V. Teorie práva. Praha, 2002, s. 156). Dobré mravy v jednotlivých právnych systémoch

obmedzujú súkromnú autonómiu. Používajú sa ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich
obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 5Cdo/72/2008 z 30. júna 2008.)
26.1. Konanie v rozpore s dobrými mravmi a zneužitie práva sú podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o neplatnosti právnych úkonov postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.

26.2. Na rozdiel od zneužitia práva zásadu contra bonos mores možno chápať objektívnejšie. Zásadne
sa nevyžaduje, aby si konajúci bol vedomý toho, že koná v rozpore s dobrými mravmi. V zneužití práva
v porovnaní so správaním sa, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je viac prítomná subjektívna stránka,
zavinenie.
26.3. V prípade zákonného príkazu vykonávať právo v súlade s dobrými mravmi nevystupujú dobré

mravy ako interpretačná pomôcka, ale ako všeobecná hranica výkonu subjektívnych práv. Článok 2
Základných zásad Zákonníka práce upravuje spôsob výkonu práva počítajúc s prípadmi, že subjekt
môže právo vykonať aj nedovoleným spôsobom v rozpore s dobrými mravmi.
26.4. Dovolací súd sa pri interpretácii pravidiel správania sa, t. j., čo je, nie je v rozpore s dobrými mravmi
priklonil k vyhodnoteniu konania žalovaného v predmetnej veci, tak ako právne vyhodnotil konanie

žalovanéhosúdprvejinštancie,žehlavnýmmotívomadôvodomodvolaniažalobkynezfunkcieriaditeľky
bolo jej konanie, ktorým poukazovala na neplnenie si zákonných povinností zo strany žalovaného. Za
podozrivú možno označiť aj skutočnosť, že k zisteniu porušenia povinnosti žalobkyne deklarovať svoje
majetkovépomerydošloažvroku2016,t.j.dvarokypojejustanovenídofunkcie.Kodvolaniužalobkyne
z funkcie riaditeľky školy došlo po podaní trestných oznámení a civilných žalôb voči žalovanému, ktorých

predmetom bolo porušovanie rozpočtových pravidiel na úseku originálnych kompetencií zriaďovateľa I.
K. A. J. - žalovaného, ktorý nemal poukazovať finančné prostriedky zo svojho rozpočtu základnej škole
v súlade so zákonom. Nesporným bol fakt zistenia porušenia povinnosti deklarovať svoje majetkové
pomery žalobkyne v stanovenej lehote v zmysle zákona, tak ako vyššie uviedol dovolací súd. Dovolací
súd si, ale dovolil vyhodnotiť túto situáciu v zhode so súdom prvej inštancie, ako konanie žalovaného v

rozpore s dobrými mravmi, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej prejednávanej veci a konkrétne
zistené skutkové okolnosti veci, ktoré nie je možné v žiadnej demokratickej spoločnosti prehliadať.
Dovolací súd poukazuje na fakt zistenia nepodania majetkového priznania (až 2 roky od nástupu
do funkcie riaditeľky, poukazovanie na zlé hospodárenie obce zo strany žalobkyne ako aj nesúhlas
Rady školy s odvolaním žalobkyne z funkcie riaditeľky). V tomto smere žalovaný síce formálne konal

podľa zákonných ustanovení - § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z.z. v spojení s § 10 ods.
1 písm. a) zák. č. 552/2003 Z.z., ale prostredníctvom realizácie výkonu svojich kompetencii, resp.
oprávnení podľa dovolacieho súdu sledoval poškodenie žalobkyne (obdobne aj rozhodnutie NS SR sp.
zn. 5MCdo/17/2008, napr. aj rozhodnutie NS ČR 21Cdo/714/2010), čo nepochybne je možné vyhodnotiť
ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a preto je odvolanie žalobkyne absolútne neplatným právnym

úkonom s poukazom na ust. § 39 OZ.“

43.SprávnosťvyššiecitovanýchzáverovtýkajúcichsamotívovodvolaniažalobkynezfunkcieriaditeľkyI.
K. A. G. nemôžu relevantne spochybniť ani námietky žalovaného týkajúce sa chronologickej postupnostikontrolyvykonanejhlavnýmkontrolóromobceG.,priktorejboložalovanýmzistenéporušenie§10ods.1
písm. a) zákona č. 552/2003 Z.z. pre nepodanie majetkového priznania do tridsiatich dní od ustanovenia
na miesto vedúceho zamestnanca, t.j. od 01.07.2014) a žalobkyňou za I. K. A. G. podaných žalôb

na Okresný súd Stará Ľubovňa v decembri 2016, keďže v konaní pred súdom prvej inštancie boli
preukázanédlhodobejšiesporyofinancovanieI.K.A.G.medzižalobkyňouakovedúcimzamestnancom
školy a žalovaným predchádzajúce spornému odvolaniu žalobkyne z funkcie, o čom svedčí podanie
návrhunaF.D.M.N.R.napreskúmaniedodržiavaniazákonnostiavyvodeniedôsledkovzaporušovanie
rozpočtových pravidiel na úseku originálnych kompetencií zriaďovateľa žalovaným, ohľadne ktorého

bolo vydané uznesenie O.: F./M. I. XX.XX.XXXX o postúpení správneho deliktu na prejednanie P. M.
K. Q..

44. K odvolacej námietke o vydaní napadnutého rozsudku zaujatým (vylúčeným) sudcom súdu prvej
inštancie, pri ktorom malo dôjsť k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. c)
CSP odvolací súd okrem všeobecných východísk dopadajúcich na tento odvolací dôvod opísaných

v bode 22. napadnutého rozsudku konštatuje, že pokiaľ je namietaná zaujatosť zákonného sudcu
súdu prvej inštancie vyvodzovaná z nesprávneho vyhodnotenia niektorej zo skutkových okolností
prípadu (konkrétne o čase získania poznatkov právneho zástupcu žalovaného o žalobách podaných
I. K. A. G. vo veciach jej finančných nárokov voči žalovanému), ide vo svojej podstate o namietanie
nesprávneho procesného postupu a rozhodovacej činnosti zákonného sudcu pri vyhodnocovaní

dôkazov zabezpečených v konaní a nadväzne na to pri hodnotení tvrdení sporovej strany. Pre posúdenie
tejto námietky a tým aj označeného odvolacieho dôvodu je rozhodujúca procesnoprávna úprava
vyplývajúca z § 49 ods. 1 a 3 CSP, podľa ktorej je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania
sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným
na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti, so zákonným obmedzením, podľa

ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti spočívajúce v procesnom postupe sudcu a
v jeho rozhodovacej činnosti. Postupom sa rozumejú procesné úkony sudcu vrátane rozhodnutí, a
to aj vo veci samej. V postupe sudcu pri prejednávaní konkrétneho sporu sa prejavuje samotný
výkon súdnictva, preto tieto okolnosti nemôžu byť samé osebe dôvodom zaujatosti sudcu (napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/313/2020 z 29.06.2021). To, akým spôsobom súd prvej

inštancie vyhodnotil konkrétne skutkové okolnosti prípadu, opodstatnenosť tvrdení sporových strán
prednesených v konaní, ani akým spôsobom napadnuté rozhodnutie odôvodnil, netvorí kvalifikované
dôvody pre vylúčenie sudcu, na ktoré súd prihliada (§ 53 ods. 3 CSP), keďže tým ide len o nesúhlas
s jeho rozhodovacou činnosťou (por. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 5Obdo/17/2020 z 2.júna 2020).
Prípadné pochybenia, resp. omyly súdu prvej inštancie v skutkových záveroch, či v právnom hodnotení

skutkového stavu a záveroch z nich vyvodených je možné napraviť výhradne prostredníctvom riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a to riadnym uplatnením odvolacích dôvodov určených
k prieskumu a náprave takýchto pochybení. Uvedenú odvolaciu námietku žalovaného je preto potrebné
považovať za neopodstatnenú.

45. K odvolacej námietke o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení z dôvodu
uplynutia obdobia, na ktoré bola žalobkyňa ustanovená do funkcie riaditeľky, odvolací súd konštatuje, že
vzhľadom na závislosť právneho posúdenia súbežne uplatnených mzdových nárokov žalobkyne titulom
rozdielu príjmu pri výkone funkcie riaditeľky I. K. A. G. a mimo jeho výkonu (ako radovým pedagogický
zamestnanec), je potrebné považovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení za naplnený

(podobne napr. aj Krajský súd v Žiline, sp. zn. 5CoPr/1/2018).

46. Napokon k námietke neuvedenia predbežného právneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje
na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššie súdu SR sp. zn. 6Cdo/17/2017 z 22.02.2017, v zmysle
ktorého dochádza k zhojeniu uvedeného nedostatku vydaním rozhodnutia súdu prvej inštancie, v

dôvodoch ktorého je súd v zmysle § 220 ods. 2 CSP povinný o.i. uviesť, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto
smere je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalovaný

v predmetnej veci aj využil. Súčasne odvolací súd poukazuje na judikatúru ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS
16/2012), z ktorej vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa
ust. § 118 ods. 2 OSP (teraz ust. 181 ods. 2 CSP), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa
konkrétnej prejednávanej veci (k tomu porovnaj aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22.03.2017,uznesenieNSSRsp.zn.5Cdo/211/2013z13.05.2014)ažeanidodržaniepostupuvzmysleoznačeného
ustanovenia nezbavuje strany sporu povinnosti byť v spore aktívny a predkladať v ňom také dôkazy,
ktoré podporujú a dokazujú nimi tvrdené skutočnosti. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje

na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli
najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 CSP) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení
strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP). Pri výkone spravodlivosti
súd nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani
prípadným vlastným predbežným právnym posúdením (por. uznesenie NS SR sp. zn. 1Obdo/3/2019 z

28.01.2020).

47. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď

na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS
251/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného, zachádzajúcu
do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniu, odvolací súd už na tomto
mieste nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

48. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru o nenaplnení odvolacích dôvodov
označených žalovaným v jeho odvolaní z 21.10.2019, osobitne pokiaľ ide o odvolacie dôvody v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. c), f) a h) CSP, ktoré bolo možné v obsahu odvolania považovať za náležite
konkretizované. Ostatné žalovaným označené odvolacie dôvody zostali všeobecne formulované, t.j.

bez bližšej konkretizácie relevantných skutočností, právnych záverov a procesného postupu súdu,
ktorými malo dôjsť k ich naplneniu, preto naplnenie týchto odvolacích dôvodov nebolo možné odvolacím
súdom bližšie preskúmať. Na podporu správnosti tohto postupu odvolací súd poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS/90/2019 z 05.11.2019, v ktorom sa okrem iného
uvádza, že iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby

odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov
v odvolaní, bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu, nie je splnená zákonom stanovená
náležitosť odvolania, spočívajúca v povinnosti uviesť v odvolaní „odvolacie dôvody“. Relevantná
právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania,
spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane sporu meniť

a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania.

49. Vychádzajúc zo všetkých vyššie opísaných dôvodov, vrátane dôvodov uvedených v napadnutom
rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v podrobnostiach poukázal
preto odvolací súd postupom v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutom výroku I. potvrdil ako vecne správny (výrok I. tohto rozsudku).

50. Pokiaľ ide o odvolaním napadnutý súvisiaci výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania,
odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade sa viedlo spojené (spoločné) konanie
o viacerých nárokoch (veciach), konkrétne nielen o návrhu na učenie neplatnosti odvolania žalobkyne

z funkcie riaditeľky I. K. A. G., ale aj o nároku na náhradu mzdy titulom výkonu funkcie riaditeľa I.
K. A. G. F. XX.XX.XXXX až do opätovného umožnenia vykonávania tejto funkcie, nárok ktorý bol
vylúčený na samostatné konanie výrokom III. rozsudku súdu prvej inštancie z 15.03.2018. S ohľadom
na špecifiká odmeňovania advokátov pri spojení dvoch alebo viacerých vecí, ako aj s ohľadom
na zásadu, že v prípadoch, v ktorých má byť náhrada trov konania pomerne rozdelená, je nutné vždy

pomer úspechu a neúspechu sporovej strany určovať k celému predmetu konania, bude úlohou súdu
prvej inštancie posúdiť dôvodnosť uplatnených nárokov na náhradu trov konania vo vzťahu k všetkým
pôvodne spoločne vedeným veciam súhrnne tvoriacim predmet konania, tak ako bol tento vymedzený
samotnou žalobou, až v rozhodnutí, ktorým bude súdom rozhodnuté o poslednom nároku uplatneného
žalobou. Z tohto dôvodu bol súvisiaci výrok II. napadnutého rozsudku týmto rozsudkom odvolacieho

súdu pre jeho predčasnosť zrušený. O všetkých doterajších trovách konania, t. j. ako o trovách
vzniknutých v konaní pred súdom prvej inštancie, vrátane trov vzniknutých v súvislosti s rozhodovaním
o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, tak aj o trovách odvolacích a dovolacích, bude možnérozhodnúť až v rozhodnutí, ktorým sa konanie o celej žalobe skončí, t.j. v tomto konkrétnom prípade
v konečnom rozhodnutí o nároku vylúčenom na samostatné konanie.

51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).