Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/158/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123277299
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:6123277299.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov JUDr.

Júliusa Tótha a JUDr. Lucia Baňacká, PhD., v spore žalobkyne: A. B. C. D., E., so sídlom E. XXXX/
X, XXX XX E., IČO: 37774760 proti žalovanému: HOTEL CROCUS ŠTRBSKÉ PLESO, a.s., so
sídlom Szentiványho 4078/11, 059 85 Štrbské Pleso, IČO: 44802943, právne zastúpený: JUDr. Magda
Poliačiková, advokátka, s.r.o., so sídlom Národná 17, 010 01 Žilina, IČO: 36848654, o zaplatenie 1.700,-
Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 40Cb/129/2023-102 zo dňa
26. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov, č. k. 40Cb/129/2023-102 zo dňa 26.

júna 2024.

II. Žalobkyni priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni
1.700,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.700,- Eur od 15.01.2022 do
zaplatenia(výrokI.)apriznalžalobkyninároknanáhradutrovkonaniavočižalovanémuvrozsahu100%,
o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej
sumu 1.700,- Eur spolu s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že po vzájomnej dohode s konateľom
spoločnosti žalovaného bola dňa 31.12.2021 ukončená spolupráca, ktorá bola uzatvorená na základe
Zmluvy o spolupráci platnej odo dňa 19.10.2020. Práce vykonávané na mesačnej báze boli riadne
dňa 31.12.2021 odovzdané spolu s poslednou faktúrou č. 210100079 za mesiac december. Faktúra
do podania žaloby nebola žalovaným uhradená, nebola vrátená a ani iným spôsobom spochybnená.
Žalobkyňa k návrhu pripojila Zmluvu o spolupráci uzatvorenú v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného

zákonníka medzi ňou ako poskytovateľom a žalovaným ako objednávateľom (ďalej len „Zmluva“) a
faktúru č. 210100079 vystavenú na sumu 1.700,- Eur s dátumom splatnosti 14.01.2022.

3. Vo veci bol vydaný upomínacím súdom platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor. V odpore
uviedol, že uplatnený nárok neuznáva v celom rozsahu a žalovanú sumu 1.700,- Eur poprel čo do
dôvodu aj výšky. Uviedol, že v bode 6.1 Zmluvy je odmena slovom Tisícpäťsto Eur mesačne, nie 1.700,-
Eur mesačne. Žalobkyňa ďalej podľa žalovaného za mesiac december 2021 neposkytla žalovanému

dohodnuté služby, dňa 31.12.2021, nechala kľúče v hoteli a odmietla vykonať služby dohodnuté v
zmluve, nedodala služby v dohodnutom objeme a kvalite a preto jej faktúra bola zo strany žalovaného
vrátená a nebola zaradená ani do účtovníctva žalovaného. Uplatnený nárok považoval za nedôvodný.4. Žalobkyňa v priebehu konania uviedla, že vzájomná spolupráca so žalovaným bola riadne ukončená
k 31.12.2021. Služby boli k 31.12.2021 odovzdané riadne a včas, o čom podľa žalobkyne svedčia
aj zápisy v ekonomickom softvéry Pohoda. Takisto uviedla, že v priebehu roka 2021 následkom zlej

finančnej situácie v súvislosti s pandémiou bola požiadaná vtedajším konateľom žalovaného o zníženie
fakturácie o tretinu, neskôr o polovicu, až do ukončenia pandemickej vlny, napriek tomu, že zmluvne mali
dohodnutý paušál 1.700,- Eur. Voči spoločnosti zachovala žalobkyňa lojálnosť a s dohodou súhlasila.
Napriek tomu, že v apríli sa prevádzky postupne začali otvárať, ešte za máj vedenie hotela trvalo na
zníženej fakturácii. V novembri už žalobkyňa nebola ochotná takej požiadavke ustúpiť, preto na základe

vzájomnej dohody bola spolupráca riadne ukončená k 31.12.2021.

5. Žalovaný v priebehu konania uviedol, že spolupráca so žalobkyňou začala dňa 20.10.2020 a nešlo
o pracovno-právny vzťah, ale o Zmluvu o spolupráci. Súčasťou úsporných opatrení súvisiacich s
pandémiou bola dohoda so žalobkyňou o tom, že vykonávala len polovičný objem prác a v súlade s tým
fakturovala aj polovičnú sumu. Po ukončení spolupráce žalovaný prostredníctvom člena predstavenstva

navrhol žalobkyni ukončenie spolupráce k 31.12.2021 s tým, že súčasťou poskytovaných služieb bude
aj podanie DPH do 25.01.2022 a daňového priznania za daň z príjmu právnických osôb do 31.03.2022,
vrátane miezd za december 2021, s čím žalobkyňa súhlasila. Nakoľko žalobkyňa nesplnila svoje
povinnosti v zmysle zmluvy, nevznikol jej podľa žalovaného nárok na odmenu. Dodal, že žalobkyňa sa
zaviazala, že bude dodávať hotelu služby vo forme spracovania účtovníctva a podávania DPH, čo za

mesiac december 2021 neurobila.

6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav:
Zmluvou o spolupráci (č.l. 4 súdneho spisu) sa žalobkyňa ako poskytovateľ a žalovaný ako objednávateľ
dohodli, že poskytovateľ bude počas platnosti tejto zmluvy poskytovať pre objednávateľa služby

špecifikované v čl. 2 tejto zmluvy a to od 19.10.2020. V zmysle čl. 3 tejto zmluvy sa strany dohodli, že
poskytovateľ bude objednávateľovi poskytovať tam vymedzené služby v oblasti účtovníctva, v oblastí
daní, v oblasti miezd a personalistiky, ostatné služby a spracovanie účtovnej ročnej závierky.
V bodoch 9. až 12. odôvodenia súd prvej inštancie uviedol ustanovenia Zmluvy o spolupráci a to čl. 3.1.1
týkajúci sa služieb v oblasti účtovníctva, čl. 3.1.2 v oblasti daní týkajúci sa služieb v oblasti daní, čl. 3.1.4

týkajúci sa služieb v oblasti miezd a personalistiky a čl. 3.1.5 týkajúci sa služieb v oblasti spracovania
účtovnej závierky.
V čl. 6.1 zmluvy, strany dohodli odmenu za poskytovanie služieb vo výške 1.700,- Eur mesačne.
Podľa čl. 6.2 zmluvy je poskytovateľ oprávnený vystaviť príslušnú faktúru v posledný deň kalendárneho
mesiaca, v ktorom poskytoval objednávateľovi relevantné služby v zmysle čl. 3 zmluvy.

Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou nachádzajúcich sa na č.l. 84 a nasl. súdneho spisu
vyplýva, že v období december 2021 žalobkyňa v rámci služieb poskytovaných žalovanému vykonala
Oznámenie zamestnávateľa o poistencoch a Mesačný výkaz platiteľa, ďalej podania vo vzťahu k
finančnej správe, a to Riadny prehľad o príjmoch zo závislej činnosti a Výkaz DPH a vypracovanie
podkladov k získaniu dotácií. Z protokolu o odovzdaní cenín nachádzajúcich sa na č.l. 89 súdneho

spisu vyplýva, že žalobkyňa odovzdala stav pokladne (hotovosť a stravné lístky) dňa 31.12.2021. Z
obsahu mailovej komunikácie medzi stranami nachádzajúcej sa na č.l. 91 a nasl. súdneho spisu mal súd
preukázané, že medzi stranami prebiehali v súvislosti s ukončením spolupráce rokovania, týkajúce sa
podania daňových priznaní za rok 2021 v roku 2022. V zmysle týchto vzájomných rokovaní mal žalovaný
záujem na tom, aby žalobkyňa v roku 2022 podala za neho daňové priznania, čo však žalobkyňa bola

ochotná urobiť iba za odmenu.

7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil s poukazom na ustanovenia Obchodného zákonníka: § 269,
§ 324 ods.1, § 325, § 369 ods. 1 a 2, Nariadenia vlády č. 21/2023 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „nariadenie“): § 1 ods. 1 a 2.

8. Súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia uviedol, že v konaní nebolo sporné, že ku dňu
31.12.2021 bola medzi stranami ukončená vzájomná spolupráca, v rámci ktorej žalobkyňa žalovanému
poskytovala mimo iné aj služby v oblasti účtovníctva a daní. Rovnako medzi stranami nebolo sporné,
že súčasťou poskytovaných služieb bolo aj podávanie daňových priznaní. Medzi stranami bolo sporné,

či vzhľadom k ukončeniu spolupráce ku dňu 31.12.2021 bola žalobkyňa v zmysle uzavretej zmluvy
povinná podať za žalovaného daňové priznanie za rok 2021, ktoré sa však štandardne podáva až
v roku 2022, kedy už spolupráca medzi stranami bola ukončená. Kým žalovaný tvrdí, že žalobkyňa
bola v zmysle predloženej zmluvy povinná podať daňové priznania za rok 2021, teda za obdobiekedy pre žalovaného vykonávala služby účtovníctva, žalobkyňa tvrdí, že povinnosti vyplývajúce zo
zmluvy ukončenej k 31.12.2021 riadne splnila, pretože v mesiaci december 2021 služby vymedzené v
zmluve riadne poskytovala. Z obsahu predložených listín a popisu služieb, ktoré žalobkyňa žalovanému

poskytovala má súd za to, že tieto spočívajú v systematickej evidencii podkladov a vyznačujú sa
vzájomnou nadväznosťou na evidenciu predchádzajúceho obdobia. Hoci bezpochyby ide o odbornú a
náročnú činnosť, z charakteru tejto činnosti vyplýva, že ju môže vykonať akákoľvek odborne spôsobilá
osoba, resp. že na už vykonané činnosti môže plynulo nadviazať výkon rovnakých činností inou odborne
spôsobilou osobou.

9.Súdprvejinštancieboltohonázoru,žeakspoluprácamedzistranamibolaukončenák31.12.2021,pre
poskytnutie odmeny za mesiac december bolo rozhodujúce, či žalobkyňa vykonala v mesiaci december
služby bližšie špecifikované v bodoch 3.1 zmluvy, pričom z charakteru týchto služieb, spôsobu ich
vykonávania a z ich formulácie tak, ako boli vymedzené v zmluve nevyplýva, že by žalobkyňa bola
povinná poskytnúť všetky tieto služby v súhrne v každom mesiaci. Výpočet týchto služieb tak, ako je

uvedený v zmluve, nemá charakter kumulatívneho výpočtu. Hoci je obsahom ust. čl. 3.1.2 zmluvy aj
povinnosť žalobkyne podávať daňové priznania, súd je toho názoru, že ak sa v zmysle platnej legislatívy
daňové priznania v mesiaci december nepodávajú, tak je logickým dôsledkom to, že žalobkyňa ho v
mesiaci december nepodávala. Nie je predsa možné legitímne očakávať, aby žalobkyňa spracovala
daňové priznanie k DPH, ktoré sa podáva v roku 2022 a to napriek skutočnosti, že spolupráca medzi

sporovýmistranamizaniklaužvroku2021.Takakoužbolouvedenévyššie,predmetplneniavymedzený
v uzatvorenej zmluve zahŕňal 30 činností vymedzených v článku 3 a tieto sa neposkytovali kumulatívne.
Žalovaný preto nemohol vyžadovať splnenie povinnosti napríklad vo vzťahu k daňovému priznaniu k
DPH,zostaveniuúčtovnejzávierkyapodobnevmesiacoch,kebysatietoúkonyaninevykonávajú,keďže
napríklad daňové priznanie k DPH sa podáva raz ročne. Ak by sa súd mal stotožniť s argumentáciou

žalovaného, tak ad absurdum by potom platilo aj to, že ak obsahom poskytovaných služieb bolo
podávanie a riešenie žiadostí o dotácie (čl. 3.1.3 uzatvorenej zmluvy) a v danom mesiaci by žalovaný o
žiadne dotácie nepožiadal, podľa argumentácie žalovaného by žalobkyni za tento mesiac neprináležala
odmena, hoci by aj vykonala všetky ostatné služby vyplývajúce zo zmluvy - mzdy, účtovníctvo, atď..
Súd doplnil, že z úvodných ustanovení uzatvorenej zmluvy jednoznačne vyplýva, že zmluvné strany sa

dohodli, že poskytovateľ bude poskytovať pre objednávateľa svoje služby počas platnosti uzatvorenej
zmluvy. Platnosť uzatvorenej zmluvy uplynula ku koncu roka 2021 a preto argumentácia žalovaného
o povinnosti žalobkyne poskytnúť plnenie pre žalovaného aj v roku 2022 neobstojí. Súd prihliadol
aj na emailovú komunikáciu medzi stranami sporu, z ktorej vyplýva, že žalovaný síce požadoval od
žalobkyne, aby za neho podala daňové priznania v roku 2022, avšak žalobkyňa nebola ochotná tak

urobiť bez poskytnutia odmeny a požiadala žalovaného o cenovú ponuku za prácu po 01.01.2022.
Táto komunikácia medzi stranami prebehla v dňoch 7. - 8. decembra 2021 a súd je toho názoru, že
žalovanému z obsahu komunikácie malo byť jasné, že odmena za mesiac december 2021 nepokryje
služby, ktoré požaduje vykonať až v marci 2022. Preto súd nemal pochybnosti o tom, že žalobkyňa v
mesiaci december služby popísané v bodoch 3.1 zmluvy poskytovala, a to predovšetkým s poukazom na

listinnédôkazypredloženéžalobkyňou(podaniavočizdravotnejpoisťovni,podaniavovzťahukfinančnej
správe). S poukazom na tieto skutočnosti mal súd za to, že uplatňovaný nárok je dôvodný, pretože
žalobkyni s poukazom na poskytnuté služby vznikol nárok na odmenu dohodnutú vo forme paušálnej
odmeny.

10. Súd prvej inštancie k námietke žalovaného, že v uzatvorenej zmluve je slovne vymedzená odmena
za poskytnuté služby tisícpäťsto Eur (číselne bola odmena vymedzená vo výške 1.700,- Eur, pozn.
súdu) uviedol, že zo strany žalovaného však podľa názoru súdu išlo iba o strohé konštatovanie,
pričom dojednanú sumu ako odmenu za poskytnuté služby vo výške 1.700,- Eur výslovne nepoprel a
v ďalšom konaní ani nespochybňoval a preto v zmysle ust. § 151 CSP nedošlo k účinnému popretiu

dojednanej zmluvnej odmeny. Napriek uvedenému súd uvádza, že z predloženej dokumentácie na č.l.
64 jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa si okrem tzv. covidového obdobia uplatňovala faktúry vo výške
1.700,- Eur, takto uplatňované faktúry si žalovaný zaevidoval do svojho účtovníctva a faktúry v tejto
výške žalobkyni aj uhrádzal. Dohoda o výške odmeny je preto podľa názoru súdu jasná, bola stanovená
na sumu 1.700,- Eur a to, že v slovnom vyjadrení zmluvy bola napísaná suma 1.500,- Eur považuje súd

len za pisársku chybu.

11. Súd prvej inštancie preto považoval nárok žalobkyne za odôvodnený a priznal jej uplatnenú zmluvnú
odmeru vo výške 1.700,- Eur. S poukazom na skutočnosť, že žalovaný je s plnením v omeškaní,súd priznal žalobkyni aj uplatnený nárok na úroky z omeškania, a to v zákonnej výške 8 % ročne
(základná úroková sadzba ECB predstavovala 0 %, tzn. zvýšená v zmysle ust. § 1 nariadenia o osem
percentuálnych bodov).

12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol výrokom II. vzhľadom na skutočnosti, že žalobkyňa
bola v konaní úspešná a priznal jej nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil odvolacími

dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP.

14. Žalovaný v podanom odvolaní uvádzal jednotlivé pasáže z odôvodnenia napadnutého rozsudku
a vyjadroval sa jednotlivo k nesprávnym konštatáciám v rámci právneho posúdenia zo strany súdu prvej
inštancie.

15. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd nesprávne vyhodnotil charakter služieb uvedených v článku
3.1 zmluvy. Súd mylne uzavrel, že žalobkyňa nebola povinná poskytovať všetky služby uvedené v bode
3.1 kumulatívne každý mesiac. Poukazoval na to, že daňové priznanie k DPH sa podáva mesačne, nie
ročne, a preto žalobkyňa mala túto povinnosť splniť aj za mesiac december 2021. Súd však podľa neho
nesprávne konštatoval, že ak sa daňové priznanie za december nepodáva, je logické, že ho žalobkyňa

nepodávala – čím sa odôvodnenie stalo nezrozumiteľným a nezákonným. Takisto podľa žalovaného
súd úplne ignoroval podstatnú povinnosť žalobkyne ako poskytovateľky účtovných služieb, ktorou bolo
mesačné spracovanie DPH, pričom jej nesplnenie malo za následok, že žalobkyni nevznikol nárok na
odmenu.

16. Rovnako tvrdil, že z logiky veci vyplýva, že pokiaľ sú poskytované služby v oblasti účtovníctva
za určitý mesiac, je tieto potrebné za tento mesiac aj dokončiť, nakoľko mnohé výkazy sa sumarizujú
k poslednému dňu daného mesiaca, a je potrebné ich podať v mesiaci nasledujúcom. Pokiaľ zmluva
skončila na konci roku 2021, tak za mesiac december 2021 nebola dodaná služba podľa zmluvy bod
3.1.2.odsek„c“–kdebolapovinnáspracovaťmesačnépodkladypreDPH...čopreukázateľnežalobkyňa

nedokázala v konaní, nakoľko to nevykonala.

17. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že žalobkyňa za mesiac december 2021 nevykonala žiadnu
činnosť, všetky výkony, ktoré robila, sa týkali mesiaca november 2021. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí opak, mala
to preukázať hodnovernými dôkazmi, čo však neurobila. Preto nemá nárok na odmenu. Taktiež nedodala

služby z bodu 3.1.4. – mzdy a všetko čo sa týka zamestnancov – výkazy atď. za uvedený mesiac.
Ak by aj dodala nejaké služby vyplývajúce z uvedenej zmluvy, musí to preukázať, čo neurobila. Tvrdil,
že žalobkyňa nevykonala žiadnu činnosť, všetky činnosti, ktoré robila v decembri 2021 boli činnosti za
mesiac november 2021.

18. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu, že z emailovej komunikácie vyplýva jeho vedomosť, že
odmena za december 2021 nepokrýva služby, ktoré požadoval vykonať až v marci 2022.

19. Žalovaný takisto namietal, že súd nesprávne uznal výšku odmeny 1.700,- Eur. Bol toho názoru, že
suma vyjadrená slovom má rovnakú váhu ako tá vyjadrená číslovkou. Za podstatné však považoval,

že žalobkyni nárok na odmenu nevznikol z dôvodu nesplnenia si jej povinnosti. Keďže si žalobkyňa
nesplnila svoje povinnosti nemôže byť žalovaný ani v omeškaní.

20. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, keďže súd nebral
do úvahy skutočnosti preukázané dôkazmi priloženými k žalobe a vykonanými v konaní. Na

podporu týchto tvrdení žalovaný citoval uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp.
zn. 6Cdo/98/2017. Takisto tvrdil, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho základné právo
na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR. Bol toho názoru, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku nezodpovedá zákonným požiadavkám, je neurčité, nepresvedčivé a absentuje
vyhodnotenierozhodujúcichskutočností.OdvolávalsananálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS114/18.

21. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, prípadne, aby napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol.22.Žalobkyňavovyjadreníkodvolaniunavrhlanapadnutýrozsudokpotvrdiťakovecnesprávny.Uviedla,
že Zmluva o spolupráci bola dohodnutá na vykonávaní prác podľa článku 3, a to na mesačnej báze s
mesačnou odmenou v sume 1.700,- Eur. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že v mesiaci december

sa vykonávali výlučne práce za november 2021 – príkladom nepravdivosti tvrdenia sú podané dotácie
poskytované Ministerstvom dopravy a výstavby SR, o ktoré bolo možné požiadať iba pár dní v mesiaci
december 2021 a dotácie boli priznané v roku 2022. Dodala, že podľa článku 5.9. bol objednávateľ
povinný odovzdať všetky potrebné doklady pre výkon služby uvedených v článku 3, a to včas a
vo forme, aby bolo možné povinnosti riadne splniť, čo žalovaný ako objednávateľ neurobil. Preto

akákoľvek práca týkajúca sa decembra 2021 a neskôr aj celého roka 2021, po 31.12.2021 nemohla
byť ani vykonaná. Takisto podľa článku 5.10 objednávateľ, resp. ním poverená osoba, mal povinnosť
akýmkoľvek spôsobom doručiť doklady pre účely poskytovania služieb v oblasti podvojného účtovníctva,
a to do piateho pracovného dňa v mesiaci, nasledujúceho po mesiaci, ktorý je predmetom spracovania,
čopo31.12.2021žalovanýanineurobil. Doplnila,žepodľačlánku6.2.bolaoprávnenávystaviťpríslušnú
faktúru v posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom poskytovala objednávateľovi relevantné služby

v zmysle článku 3 zmluvy o spolupráci, čo aj 31.12.2021, za služby v mesiaci december 2021 urobila,
pričom žalovaný predmetnú faktúru sporu, vystavenú 31.12.2021 a doručenú 31.12.2021, za služby v
príslušnom mesiaci december 2021 prijal a nevyužil možnosť ani z dôvodu neuznania do 15-tich dní po
prijatí vrátiť, resp. reklamovať aspoň časť fakturovanej sumy.

23. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojich námietkach a argumentoch uvedených v podanom
odvolaní. Odvolacia replika žalovaného bola doručená žalobkyni, ktorá odvolaciu dupliku nepodala.

24. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalovaného,
ktoré bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie
ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je nedôvodné.

25. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne

vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

26. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
e), f), a h) CSP. Z obsahu jeho odvolania vyplýva, že uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 b)
CSP. Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

27. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný
procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva,
a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.

28. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy

veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

29. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

30. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne
posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normuna zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany
sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide,

ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu). Použitie správneho ustanovenia, ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne
priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke

treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

31. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní, preto
napadnuté rozhodnutie preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalovaným v podanom odvolaní a
inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré preskúmava odvolací
súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd v konaní nezistil.

32. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi
skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z konania
pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver

nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

33. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že súd prvej inštancie predmetný spor riadne prejednal, strany
sporu riadne poučil o ich procesných právach a povinnostiach. Strany sporu mali právo vyjadriť sa k
jednotlivým vyjadreniam a k jednotlivým dôkazom. Súd prvej inštancie zároveň vykonal dokazovanie

na základe návrhov strán sporu potrebných na riadne zistenie skutkového stavu potrebného pre
meritórne rozhodnutie, rozhodnutie riadne odôvodnil, teda vykonal a riadne vyhodnotil prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany predložené a označené stranami sporu, ktoré mali vplyv na
samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie v merite veci.

34. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dáva odpoveď na všetky podstatné otázky z hľadiska
rozhodnutia vo veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na
základe ktorej dospel k vyššie uvedeným záverom s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné
zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v prejednávanej veci.

35. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd k odvolacím námietkam žalovaného
uvádza nasledovné:

36. Úvodom odvolací súd uvádza, že žalovaný podal odvolanie aj z odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. e) CSP, pričom v podanom odvolaní neuvádza, ktorý z ním navrhovaných dôkazov súd

prvej inštancie nevykonal a ktorý súdom nevykonaný dôkaz bol potrebný na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Ani z konania na súde prvej inštancie nevyplýva odvolaciemu súdu, aby zo strany súdu
nebol vykonaný nejaký dôkaz, ktorý žalovaný navrhol vykonať, ale vykonaný nebol. Preto odvolací súd
túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

37. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s prihliadnutím na odvolanie žalovaného, odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj skutočnosti osvedčené obsahom spisu bolo posúdiť,
či v danej veci boli splnené zákonné podmienky pre vyhovenie žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala
uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 1.700,- Eur s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia
odmeny v zmysle Zmluvy o spolupráci.

38. Žalobkyňa si v prejednávanej veci uplatnila nárok na odmenu za mesiac december 2021 v zmysle
Zmluvy o spolupráci, ktorú vyčíslila faktúrou č. 210100079 vystavenú na sumu 1.700,- Eur s dátumom
splatnosti 14.01.2022. Žalobkyňa predložila v konaní listinné dôkazy z ktorých vyplýva, že v mesiaci
december 2021 vykonávala pre žalovaného služby v zmysle predmetnej zmluvy.

39. Odvolací súd zdôrazňuje, že zo strany žalobkyne bolo unesené dôkazné bremeno a rovnako ako súd
prvej inštancie aj odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa preukázala vykonávanie služieb pre žalovaného
v zmysle predmetnej zmluvy.40. Povinnosťou žalovaného bolo účinne poprieť tvrdenia žalobkyne, že tieto činnosti v zmysle
Zmluvy o spolupráci nevykonávala. Žalovaný v priebehu konania tvrdil, že navrhol žalobkyni ukončenie

spolupráce k 31.12.2021 s tým, že súčasťou poskytovaných služieb bude aj podanie daňového priznania
k DPH do 25.01.2022 a daňového priznania za daň z príjmu právnických osôb do 31.03.2022, vrátane
miezdzadecember2021.Znevykonaniatýchtoslužiebodvodzovalžalovanýtúskutočnosť,žežalobkyni
nevznikol nárok na odmenu za mesiac december 2021, ktorý si žalobkyňa uplatnila v tomto konaní.

41. Rovnaké námietky ako pred súdom prvej inštancie týkajúce sa nevykonania určitých činností zo
strany žalobkyne, z ktorých nevykonania mal za to, že žalobkyni nevznikol nárok na odmenu, produkoval
aj v odvolacom konaní.

42. Odvolací súd rovnako ako žalovaný poukazuje nato, že „mnohé výkazy sa sumarizujú k poslednému
dňu daného mesiaca, a je potrebné ich podať v mesiaci nasledujúcom“, nakoľko účtovné doklady za

mesiac predchádzajúci slúžia ako podklady pre podanie napr. daňového priznania k DPH v mesiaci
nasledujúcom, t.j. za november v mesiaci december, za december v mesiaci január.

43. Medzi stranami sporu bola ukončená spolupráca k 31.12.2021, čo nebolo medzi stranami sporné.
Preto jednoznačne z logiky veci vyplýva, že daňové priznanie k DPH z účtových dokladov za daný

mesiac napr. december, sa má podať v nasledujúcom mesiaci t.j. v januári nasledujúceho roka. Je
všeobecne známou skutočnosťou tzv. notorietou, že daňové priznanie k DPH sa podáva do 25 dňa
nasledujúceho mesiaca, ako to uviedol aj žalovaný, že chcel, aby žalobkyňa podala daňové priznanie
k DPH do 25.01.2022. Spolupráca medzi stranami však bola ukončená k 31.12.2021 preto žalobkyni
nevznikla takáto povinnosť na akú poukazuje žalovaný. Takisto bolo v konaní preukázané, že medzi

stranami sporu nedošlo k dohode na vykonávaní služieb v roku 2022. Preto žalobkyňa nebola povinná
vykonať jednak daňové priznanie k DPH za mesiac december (2021), ktoré sa podáva v januári (2022),
ako ani daňové priznanie k dani z príjmu za rok 2021, ktoré sa podáva v marci nasledujúceho roku t.j.
2022. Takisto nebola povinná vykonať v mesiaci január činnosti týkajúce sa miezd za mesiac december
2021, keďže tieto sa vykonávajú v nasledujúcom mesiaci, t.j. v mesiaci január 2022.

44. Odvolací súd poukazuje aj na tvrdenia žalovaného, ktorý v podanom odvolaní tvrdil, že žalobkyňa
neposkytla žiadne služby za mesiac december 2021, keďže všetky výkony, ktoré robila v mesiaci
december 2021 sa týkali mesiaca november 2021. Z pohľadu odvolacieho súdu teda žalovaný uznal,
že žalobkyňa vykonávala činnosť v zmysle uzatvorenej zmluvy, aj keď tieto sa týkali mesiaca november

2021, keďže v rámci účtovníckych činnosti a personálnych /napr. prihlasovanie zamestnancov/ sa
v mesiaci december vykonávali činnosti súvisiace s mesiacom november. Žalovaný nepopiera, žeby
žalobkyňa v mesiaci december 2021 nepodala daňové priznanie k DPH za mesiac november 2021.
Popieral, že nepodala daňové priznanie k DPH za mesiac december 2021.

45. Pokiaľ sa týka určenia výšky odmeny v sume 1.700,- Eur mesačne odvolací súd rovnako ako súd
prvej inštancie poukazuje na výšku odmeny dohodnutú v čl. 6.1. Zmluvy. Odvolací súd sa stotožňuje so
záverom súdu prvej inštancie uvedenom v bode 29. napadnutého rozhodnutia, že skutočnosti týkajúce
sa výšky odmeny žalovaný účinne nepoprel. Poukazovanie na písomné vyjadrenie odmeny nie je
postačujúce na popretie číselného vyjadrenia odmeny – 1.700,- Eur.

46. Navyše zo strany žalobkyne bolo preukázané, že z predmetnej zmluvy si uplatňovala voči
žalovanému odmenu vo výške 1.700,- Eur mesačne (okrem covidového obdobia), čo nebolo za celé
obdobie trvania zmluvného vzťahu zo strany žalovaného spochybňované. Odvolací súd je preto toho
názoru, že žalobkyňa aj v dôsledku zaužívanej praxe medzi stranami preukázala výšku odmeny v sume

1.700,- Eur mesačne.

47. Odvolací súd ešte dopĺňa, že v konaní bolo preukázané, že činnosti, ktoré žalobkyňa pre žalovaného
vykonávala boli rôznorodé a v tom-ktorom mesiaci sa vyznačovali aj rôznym rozsahom.
V zmysle čl. 3 Zmluvy bol stanovený rozsah činnosti, za vykonávanie ktorých žalobkyni prislúchala

odmena, ktorá bola paušalizovaná. Z takto vymedzeného rozsahu činností vyplýva, že v dojednanom
záväzku rozhodujúce nebolo to, koľko hodín denne bude žalobkyňa činnosti vykonávať, ale to aké
činnostibudevykonávať.Zcharakterutýchtočinnostívyplýva,ževtom-ktorommesiacimohlažalobkyňa
vykonať len niektoré z nich, v inom mesiaci každú z nich a v inom mesiaci dokonca aj žiadnu z nich.Práve charakterom tohto záväzku je odôvodnený aj charakter odmeny, ktorá za výkon činností bola
dojednaná paušálne, t.j. bez ohľadu na to, či v tom-ktorom fakturovanom mesiaci žalobkyňa vykonala
všetky alebo len niektoré z činností, ktoré sa zaviazala vykonávať. Vzhľadom na obsah právneho vzťahu

medzi žalobkyňou a žalovaným je dojednanie paušálnej odmeny štandardné.

48. Odvolací súd po preskúmaní veci takisto dospel k záveru, že námietka žalovaného týkajúca sa
arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku t.j. nedostatočnej odôvodnenosti a nepresvedčivosti
(nepreskúmateľnosti) písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu, nie je dôvodná.

49. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom
rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 CSP) tak, aby bol pre strany sporu, ale aj pre
tretie osoby zrozumiteľný. Písomné vyhotovenie rozsudku je v súlade s § 220 ods. 2 CSP, keďže
závery v ňom obsiahnuté sú dostatočné, keď súd prvej inštancie náležite sumárne posúdil skutkové
zistenia v nadväznosti na vyhodnotenie celkovej dôkaznej situácie, čím napadaný rozsudok tak napĺňa

požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti a prekúmateľnosti. V danej veci súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil z akého dôvodu považoval
žalobu žalobkyne za dôvodnú.

50. Odvolací súd uvádza, že žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu

nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke
ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom
odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči
výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo

204/2009, v zmysle ktorého „ ... dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo (§ 191 ods. 1 CSP)“.

51. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade
spožiadavkamiaprávnyminázormistránsporu(I.ÚS50/04).Doobsahutohtozákladnéhoprávanepatrí
aniprávoúčastníkakonaniavyjadrovaťsakspôsobuhodnotenianímnavrhnutýchdôkazovsúdomalebo
dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

52. Zákon nepredpisuje a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie
jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu preto, že hodnotenie dôkazov
je zložitý myšlienkový postup, ktorého podstatou sú jednak dielčie, jednak komplexné závery sudcu o
vierohodnosti správ získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré
skutočnosti stranami tvrdené má sudca za preukázané, a ktorými tvorí zistený skutkový stav. Základom

hodnotiaceho postupu sudcu sú okrem ľudských a odborných skúseností pravidlá logického myslenia,
ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Je na zvážení súdu, ktorému dôkaznému
prostriedku prizná väčšiu vypovedaciu schopnosť a vierohodnosť. Pritom súd nie je viazaný žiadnym
poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

53. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie
uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o nesporné tvrdenia a
relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní.

54. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa
nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010 rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008].

55. Odvolací súd z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nezistil rozpor skutkových okolností a
právnych argumentov s pravidlami formálnej logiky. Napadnutý rozsudok dáva jasné a zrozumiteľnéodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Z
odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Zároveň sa rozhodnutie súdu prvej

inštancie opiera o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom
konaní. Odvolací súd preto konštatuje, že vo vzťahu k žalovaným tvrdeným pochybeniam súdu prvej
inštancie, ktoré mali viesť k porušeniu práva na spravodlivý proces, k nesprávnym skutkovým zisteniam
alebo právnemu posúdeniu veci, či k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci (odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP), odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, či podaného

odvolania nezistil v konaní pred súdom prvej inštancie také pochybenia, ktoré svojou intenzitou mohli
viesť k vecne nesprávnemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie.

56. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav,
vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, keď žalobe žalobkyne vyhovel. Preto odvolací
súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň potvrdil aj

závislý výrok o trovách konania ako vecne správny.

57. Keďže žalovaný neuhradil žalobkyni žalovanú sumu riadne a včas dostal sa žalovaný do omeškania
so zaplatením sumy 1.700,- Eur v zmysle § 369 ObZ. Preto súd prvej inštancie správne rozhodol,
keď zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške v zmysle nariadenia vlády SR

počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti predmetnej faktúry.

58. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v tomto odvolacom
konaní úspešná priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný

žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

59. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).