Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Cob/80/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123258330
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6123258330.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MartyBarkovejačlenieksenátu

JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s.,
Cintorínska 21, 814 99 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 776 005 proti žalovanému: HDTS, a.s., Dlhá 2/
B, 900 31 Stupava, IČO: 45 522 219 zastúpený: Advokátska kancelária Mišík, s.r.o., Bajkalská 21/A, 821
01 Bratislava, IČO: 36 862 746 o zaplatenie 10 637,50 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 11Cb/2/2023 - 118 zo dňa 28.11.2023 v spojení s opravným
uznesením č. k. 11Cb/2/2023-125 zo dňa 01.02.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky č. k. 11Cb/2/2023-118 zo dňa 28.11.2023

v spojení s opravným uznesením č.k. 11Cb/2/2023-125 zo dňa 01.02.2024 p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Malacky (ďalej aj ako ,,súd prvej inštancie“ alebo aj ako ,,súd“)
č. k. 11Cb/2/2023 - 118 zo dňa 28.11.2023 v znení opravného uznesenia č. k. 11Cb/2/2023-125 zo dňa
01.02.2024 (ďalej aj ako ,,napadnutý rozsudok“ alebo aj ako ,,napadnuté rozhodnutie“) v právnej veci
žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, 814 99 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 776 005
(ďalej len ako ,,žalobca“) proti žalovanému: HDTS, a.s., Dlhá 2/B, Stupava, IČO: 45 522 219 (ďalej len
ako ,,žalovaný“) rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume vo výške

10 637,50 eura, poplatok z omeškania 0,05 % denne zo sumy vo výške 3 212,50 eura od 21.03.2020
do zaplatenia, poplatok z omeškania 0,05 % denne zo sumy 3 vo výške 712,50 eura od 21.06.2020
do zaplatenia, poplatok z omeškania 0,05 % denne zo sumy vo výške 3 712,50 eura od 21.09.2020
do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Zároveň žalovaného
zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa § 575 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 671 ods. 1, § 673, § 674, § 675, §

685 ods. 1, § 696 ods. 2, § 698 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako „OZ“),
podľa § 4 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka (ďalej len ako „nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.“), podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“) a podľa
§ 2 písm. a) zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu (ďalej len ako „zákon č. 374/2014 Z. z.“).

3. Žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica ako upomínaciemu súdu dňa 13.03.2023,

sa žalobca domáhal zaplatenia sumy vo výške 10 637,50 eura, poplatku z omeškania 0,05 ‰ denne
zo sumy vo výške 3 212,50 eura od 21.03.2020 do zaplatenia, poplatku z omeškania 0,05 ‰ denne
zo sumy vo výške 3 712,50 eura od 21.06.2020 do zaplatenia, poplatku z omeškania 0,05 ‰ denne
zo sumy vo výške 3 712,50 eura od 21.09.2020 do zaplatenia. Žalobu zdôvodnil tým, že na základeZmluvy č. 34/2020 o nájme bytových priestorov (ďalej aj ako „zmluva o nájme“) uzatvorenej medzi
Slovenskou republikou - Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky
(ďalej aj ako „MZVaEZ SR“) v zastúpení Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Ruskej federácii

(ďalej aj ako „ako Veľvyslanectvo SR v Moskve“) ako prenajímateľom (ďalej aj ako „prenajímateľ“) a
spoločnosťou HDTS, a. s., IČO: 45 522 219 ako nájomcom (ďalej aj ako „nájomca“), prenajímateľ
prenechal nájomcovi predmet nájmu - bytové priestory v Slovenskom dome v Moskve a žalovaný ako
nájomca sa zaviazal na úhradu nájomného vo výške uvedenej v článku V tejto zmluvy a v lehotách
dohodnutých v článku VIII. tejto zmluvy. Žalovaný ako nájomca z tohto zmluvného vzťahu neuhradil

žalobcovi ako prenajímateľovi nájomné dohodnuté v článku VIII. zmluvy za 2. štvrťrok v lehote do
20.03.2020, za 3. štvrťrok do 20.06.2020 a za 4. štvrťrok do 20.09.2020, za každý štvrťrok vo výške
3 712,50 eura. V zmysle článku XIII bod 1 tejto zmluvy nájomca uhradil žalobcovi ako prenajímateľovi
kauciu vo výške 500 eur, ktorú v súlade s týmto článkom prenajímateľ použil na úhradu nedoplatku
žalovaného a o túto čiastku ponížil výšku neuhradeného nájomného za 2. štvrťrok. V zmysle článku XIII.
zmluvy je žalobca oprávnený uplatniť poplatok z omeškania vo výške 0,05% za každý deň omeškania.

Na základe Dodatku č. 3 k Zmluve o vymáhaní pohľadávok štátu č. 1/2022/ Slovenská republika -
MZVaEZ SR zo dňa 02.06.2022, uzatvoreného dňa 27.10.2022 medzi MZVaEZ SR ako správcom
pohľadávky štátu a Slovenskou konsolidačnou, a.s. ako poverenou osobou v zmysle zákona č. 374/2014
Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
postúpil správca pohľadávky štátu právo vymáhať (konsolidovať) pohľadávku štátu, ktorú si žalobca

uplatňuje v tomto konaní.

Okresný súd Banská Bystrica vydal v upomínacom konaní platobný rozkaz sp. zn. 29Up/360/2023 zo
dňa 30.03.2023, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor, v ktorom uviedol, že nárok
žalobcu v celom rozsahu neuznáva z dôvodu, že tento dostatočne nepreukázal vznik a existenciu jeho

záväzku. Žalovaný dôvodil, že predmetom žalobcom uvádzanej nájomnej zmluvy bol nájom bytových
priestorov v Slovenskom dome v Moskve, ktorý prevádzkuje organizácia Správa účelových zariadení
(ďalej aj ako „SÚZA“). V roku 2020 nastala však nepredvídateľná okolnosť, a to celosvetová pandémia
- ochorenia SARS-CoV-2 (COVID-19). V čase covidovej pandémie, t. j. v období od 01.03.2020 do
31.12.2020, za ktoré je nájomné za prenajatý bytový priestor v zmysle zmluvy predmetom žalovaného

nároku, mu bolo ako nájomcovi reálne znemožnené využívať prenajaté bytové priestory v celom rozsahu
a to po celé špecifikované obdobie, a to v dôsledku prijatých opatrení a rozhodnutí štátnych orgánov
v súvislosti s celosvetovou situáciou spôsobenou koronavírusom. Táto skutočnosť odôvodňovala tiež
jeho písomnú žiadosť zo dňa 24.08.2020, adresovanú Veľvyslanectvu Slovenskej republiky v Moskve o
odpustenie pohľadávky - nájomného resp. žiadosť o zníženie sumy nájmu, ktorej však nebolo vyhovené

a zastával názor, že nemožnosť využívania priestorov zo strany nájomcu bola spôsobená výlučne v
dôsledku rozhodnutí štátneho orgánu, predmetom ktorého bol jednak absolútny zákaz vycestovania
mimo územia Slovenskej republiky ako aj komplikácie v súvislosti s vycestovaním do Ruska, t. j.
zrušenímvízavydávanímnovýchvíz,zdôvodučohomuboloznačneznemožnenériešenieväčšinyjeho
obchodných prípadov. Došlo k úplnej nemožnosti využívania predmetu nájmu v zmysle zmluvy tzn. bol

zmarený účel zmluvy bez akéhokoľvek pričinenia na strane žalovaného, za ktorý by inak prenajímateľovi
patril nárok na úhradu nájomného. Uviedol, že prejavil opakovane snahu o vyriešenie celej situácie
zmiernoucestou,avšakžiadnasúčinnosťzostranyžalobcuakoprenajímateľatomutoposkytnutánebola
a ktorý jednostranne a nedôvodne nevyhovel jeho žiadosti o dohodu v súvislosti so zrušením nájomného
vzťahu počas doby nemožnosti vycestovania mimo územia Slovenskej republiky, ani s predčasným

ukončením nájmu, rovnako tak nebola z jeho strany prejavená žiadna ústretovosť a to ani pri snahe
o kompromis v podobe zníženia sumy nájomného. Žalovaný mal za to, že nakoľko v danom období
predmet nájmu neužíval, a to preukázane z dôvodov na strane žalobcu v postavení štátneho orgánu
(v zmysle inej štátnej inštitúcie) resp. z dôvodov, ktoré on nezavinil a tieto mu nemôžu byť na ťarchu a
preto nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva.

Žalobca sa k odporu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 16.05.2023 a uviedol, že tvrdenie žalovaného,
že v období od 01.03.2020 do 31.12.2020 mu bolo reálne znemožnené využívať prenajaté priestory v
celom rozsahu, sa nezakladá na pravde. Predmet nájmu sa nachádza v budove Slovenského domu
v Moskve, pričom počas celej doby nájmu a teda aj počas pandémie Covid-19 Slovenský dom nebol

uzavretý a užívanie predmetu nájmu nebolo žiadnym spôsobom ani len obmedzené. Obmedzenia sa
týkali iba nájmu kancelárskych priestorov, ktoré sa nachádzali priamo v budove Veľvyslanectva SR v
Moskve, pričom uvedené bolo nájomcom týchto kancelárskych priestorov kompenzované zľavou na
nájomnom. Žalovaný mal však na základe zmluvy o nájme v nájme bytové priestory nachádzajúce sa vbudove Slovenského domu v Moskve, a to v súlade s článkom III tejto zmluvy za účelom bývania, pričom
právo žalovaného užívať predmetný bytové priestory za účelom bývania zostalo po celú dobu nájmu
nedotknuté a ničím neobmedzené. Mal za to, že stotožňovať prenajímateľa v rámci tohto zmluvného

záväzkového vzťahu s orgánom verejnej moci rozhodujúcim o právach a povinnostiach účastníkov tejto
zmluvy na báze autoritatívnosti, je zavádzajúce a právne neobstojí. Žiadosti žalovaného o odpustenie
nájomného resp. zľavu z nájomného MZVaEZ SR nevyhovelo a ani vyhovieť nemohlo, nakoľko neboli
splnené zákonné dôvody na takýto postup a MZVaEZ SR s poukazom na znenie čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, môže konať iba v zákonných a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a

to v súlade so zásadou hospodárneho, efektívneho, účinného a účelného hospodárenia s verejnými
financiami. Žalobca poprel žalovaného tvrdenia o tom, že prenajímateľ neprejavil žiadnu súčinnosť o
vyriešenie celej situácie zmiernou cestou. Uviedol, že prenajímateľ informoval žalovaného ako nájomcu
o možnosti využívať predmet nájmu v súlade s jeho účelom e-mailom zo dňa 17.09.2020. Zdôraznil,
že žalovaný predmetné bytové priestory mohol v celom rozsahu a neobmedzene užívať a aj ich
de facto užíval, čomu nasvedčuje napríklad aj samotná spotreba elektrickej energie prislúchajúca k

predmetu nájmu (každý byt mal vlastný merač a odpočet sa vykonával mesačne) a ktorá je uvedená v
jednotlivých mesačných vyúčtovaniach nákladov za služby, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním
predmetu nájmu, z ktorých vyplýva, že v rozhodnom období od apríla 2020 do novembra 2020 žalovaný
spotreboval určité množstvo elektrickej energie, s výnimkou obdobia december 2020, kedy spotreba
elektrickej energie je 0 kWh. Navyše z porovnania spotreby elektrickej energie za predmet nájmu v roku

2019 a v roku 2020 (žalovaný užíval predmet nájmu nielen v roku 2020 ale aj v roku 2019) vyplýva, že
táto je v niektorých mesiacoch takmer identická. Rovnako nezanedbateľným faktom je aj to, že nákladov
za služby, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním predmetu nájmu za obdobie od apríla 2020
do decembra 2020, platil žalovaný takmer pravidelne každý mesiac do pokladne Veľvyslanectva SR v
Moskve. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že tvrdenie žalovaného o tom, že predmet

nájmu neužíval, nie je pravdivé a údajné zmarenie účelu nájmu aj vzhľadom na faktické užívanie bytu a
platenie nákladov za služby, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním predmetu nájmu, je len ďalším
jeho rozporuplným tvrdením v snahe vyhnúť sa splneniu svojich záväzkov. Ďalej žalovaný argumentoval,
žepokiaľnemalzáujemzotrvaťvnájomnomvzťahuniejezrejmézakéhodôvodudoručilprenajímateľovi
„Výpoveď zmluvy o nájme bytu zo dňa 26.11.2020“ až dňa 27.11.2020, v ktorej žalovaný zároveň uznal

svoje záväzky voči nemu ako prenajímateľovi, keď uviedol „Naše záväzky voči Vám uhradíme“. Vo
vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že nemožnosť využívania predmetu nájmu spôsobili aj komplikácie v
súvislosti s vycestovaním do Ruska žalobca uviedol, že v roku 2020 (apríl - december 2020) bolo
síce cestovanie do Ruskej federácie obmedzené, avšak nie nemožné, pričom obmedzenia spočívali v
povinnej vakcinácií, predkladaní PCR testov (nie iba do cieľovej destinácie, ale aj tranzitujúcich krajín)

a v obmedzení leteckej dopravy. Čo sa týka tvrdenia žalovaného ohľadom zrušenia a vydávania víz
a tým znemožnenia riešenia väčšiny jeho obchodných prípadov, nie je mu zrejmé, akú súvislosť ma
uvedené k údajnej nemožnosti užívať byt na účel bývania. Platenie nájomného a úhrad za plnenia
poskytované s užívaním bytu patrí medzi základné povinnosti nájomcu bytu (§ 685 a nasl. OZ). Splnenie
tejto povinnosti nemožno podmieňovať tým, či prenajímateľ plní svoju povinnosť zabezpečiť nájomcovi

plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu. Tejto povinnosti nie je nájomca zbavený ani v
prípade,akprenajímateľneplnísvojupovinnosťodstrániťkvalifikovanévadybrániaceriadnemuužívaniu
bytu. Z toho vyplýva, že ani v prípade nesplnenia povinnosti prenajímateľa odstrániť závady v byte, nie je
nájomca oprávnený prestať platiť nájomné. Žalobca zároveň poukázal na to, že povinnosť prenajímateľa
zabezpečiť nájomcovi plný a nerušený výkon práv a povinnosti nájomcu platiť nájomné, nemá povahu

vzájomných záväzkov v zmysle ustanovenia § 560 OZ. Žalobca zdôraznil, že prenajímateľ bytového
priestoru, neznemožnil, ani neobmedzil jeho užívanie žalovanému ako nájomcovi, a preto okolnosti, na
ktoré žalovaný poukazuje (prijaté zákazy, rozhodnutia, opatrenia a iné obmedzenia zo strany štátnej
inštitúcie) nie sú vadou na predmete nájmu, pre ktorú by nemohol žalovaný užívať predmet nájmu na
dohodnutý účel bývania.

V podaní doručenom súdu dňa 06.06.2023 žalovaný zopakoval, že nemal možnosť reálne využívať
prenajaté priestory v Slovenskom dome v Moskve v zmysle zmluvy o nájme, a to v dôsledku
prijatých opatrení, a rozhodnutí štátnych orgánov v súvislosti s celosvetovou situáciou, spôsobenou
koronavírusom. Žalovaný uviedol, že argumentáciu žalobcu, že jeho žiadosti o odpustenie nájomného

resp. zľavu z nájomného MZVaEZ SR nevyhovelo a ani vyhovieť nemohlo, považuje za účelovú.
Predloženú e-mailovú komunikáciu zo strany žalobcu považuje na účely predmetnej veci za irelevantnú,
nakoľko sám žalobca uvádza, že jeho žiadosti o odpustenie nájomného resp. zľavu z nájomného
MZVaEZ SR nevyhovelo. Žalovaný zotrvával na tvrdení, že bol zmarený účel zmluvy o nájme bezakéhokoľvek pričinenia na jeho strane, za ktorý by inak prenajímateľovi patril nárok na úhradu
nájomného. Tvrdenie žalobcu, že došlo v predmetnej veci k faktickému užívaniu bytu z dôvodu, že došlo
k plateniu za služby, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním predmetu nájmu, považoval žalovaný

za zavádzajúce. Ďalej žalovaný argumentoval, že ním vykonané platby v zmysle článku VII. zmluvy o
nájme, nesúvisia s predmetom sporu (čl. VIII - nájomné), pričom tieto žiadnym spôsobom nepreukazujú
akékoľvek využívanie predmetu nájmu z jeho strany. Túto skutočnosť nepreukazuje ani údajná spotreba
elektrickej energie v predmete nájmu, ktorú mal údajne spotrebovať. Tvrdenia žalobcu považuje v tomto
smere za ničím nepodložené subjektívne konštatovania, ktoré sa nezakladajú na pravde. Samotné

užívanie predmetu nájmu opätovne žiadnym spôsobom nepreukazuje ani skutočnosť, že výpoveď z
jeho strany bola datovaná až zo dňa 26.11.2020. Uviedol, že ju zrealizoval až po uplatnení všetkých
možných spôsobov resp. po vynaložení snahy vyriešiť vzniknutú situáciu k obojstrannej spokojnosti.
Mal za to, že dôvodnosť požadovaného zníženia sumy nájomného zo strany prenajímateľa bola riadne
preukázaná, pričom zásada hospodárneho, efektívneho, účinného a účelného hospodárenia s verejnými
financiami nemôže byť aplikovaná na úkor inej tretej osoby - súkromnoprávneho subjektu. Žalovaný

tvrdil, že konanie žalobcu je podľa neho v rozpore s deklarovanými vyhláseniami štátnych predstaviteľov
počas obdobia pandémie, súčasne tak v rozpore s platnou právnou úpravou vzťahujúcou sa na konanie
štátnych orgánov vo vzťahu k tretím osobám, a v neposlednom rade so zásadou konania v súlade s
dobrými mravmi.

Súdprvejinštancienariadilvovecipojednávanienadeň27.10.2023,naktoromžalobcazotrvalnažalobe
a žalovaný uviedol, že je štatutárom spoločnosti, ktorá produkuje diagnostické tréningové hokejové
centrá a len v Rusku má cca 40 riešení, a preto si prenajali v Slovenskom dome v Moskve byt, aby sa
tam mohli zdržiavať kvôli podnikaniu s tým, že zmluvu o nájme uzatvorili na dobu jedného roka. Uviedol,
že prvý kvartál bol v poriadku a byt užívali aj platili nájom. Dňa 16.02.2020 bol vyhlásený núdzový stav a

dňa 18.03.2020 bolo pozastavené vydávanie ruských víz a tie ktoré boli vydané boli zrušené. Do Ruska
sa dodnes nevie dostať a má tam ešte veci. Poukázal na to, že v zmluve o nájme sú uvedené konkrétne
osoby, ktoré boli oprávnené používať byt a nemohli sa z objektívnych dôvodov dostať do Ruska lebo
mali zrušené víza s Ruskou federáciou, na nové víza museli čakať 4 mesiace, boli karanténne opatrenia
na slovenskej ako aj ruskej strane a nemohli cestovať z dôvodu zrušenia cestových liniek Bratislava-

Viedeň-Moskva. Ďalej uviedol, že výpoveď zo zmluvy o nájme si uplatniť skôr nemohli, nakoľko netušil,
že pandémia bude trvať tak dlho.

Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, dňa 18.12.2019 uzavreli MZVaEZ SR v zastúpení
Veľvyslanectvom SR v Moskve v postavení prenajímateľa a žalovaný v postavení nájomcu zmluvu o

nájme, ktorou prenajímateľ prenechal žalovanému ako nájomcovi predmet nájmu a to byt nachádzajúci
sa v objekte Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Moskve (v Slovenskom dome) na 5. nadzemnom
podlaží, č. bytu SD-509 o výmere 66 m2 a 1 parkovacie miesto v garážach objektu a žalovaný ako
nájomca sa zaviazal na úhradu nájomného dohodnutého v článku V tejto zmluvy. Nájom bol v zmysle
článku IV. zmluvy o nájme dojednaný na dobu určitú od 01.01.2020 do 31.12.2020. Žalovaný ako

nájomca sa zaviazal prenajímateľovi uhrádzať nájomné za predmet nájmu vo výške 12 540 eur za dobu
nájmu a za parkovacie miesto 1 320 eur za dobu nájmu. V článku VI. zmluvy sa žalovaný zaviazal
na úhradu príspevku na opravu a údržbu objektu vo výške 990 eur za dobu nájmu. V zmysle článku
VIII. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že žalovaný bude hradiť vyššie uvedené nájomné a príspevok
na opravu a údržbu predmetu nájmu na účet prenajímateľa štvrťročne vo výške 3 712,50 eura do

dohodnutých termínov splatnosti t. j. do 25.12.2019, 20.03.2020, 20.06.2020 a 20.09.2020. V článku VII.
sa zmluvné strany dohodli, že náklady za služby spojené s užívaním predmetu nájmu, najmä vodu (aj
teplú), stočné, kúrenie, odvoz smetí, upratovanie a pod., bude žalovaný hradiť podľa podielu prenajatej
plochy predmetu nájmu k všetkým priestorom v objekte. Elektrickú energiu bude hradiť na základe
skutočnej spotreby. Podľa článku VIII. bod 3 úhradu za tieto služby bude nájomca hradiť mesačne

v pokladni Veľvyslanectva v Moskve. V zmysle článku XIII. bod 1 tejto zmluvy, nájomca mal uhradiť
prenajímateľovi do 15 dní po uzavretí zmluvy kauciu vo výške 500 eur a v zmysle článku XIII. bol
prenajímateľ oprávnený si voči nájomcovi uplatniť poplatok z omeškania vo výške 0,05% za každý deň
omeškania.

Na základe Dodatku č. 3 k Zmluve o vymáhaní pohľadávok štátu č. 1/2022/MZVaEZ SR zo dňa
02.06.2022, uzatvoreného dňa 27.10.2022 medzi MZVaEZ SR ako správcom pohľadávky štátu
a Slovenskou konsolidačnou, a.s. ako poverenou osobou v zmysle zákona č. 374/2014 Z. z. o
pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, postúpilsprávca pohľadávky štátu právo vymáhať (konsolidovať) pohľadávku štátu, ktorú žalobca uplatňuje v
tomto konaní.

V zmysle poslednej výzvy na plnenie zo dňa 02.02.2023, žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie
dlžnej sumy v celkovej výške 10 637,50 eura a to najneskôr do 15.02.2023 inak pristúpi k vymáhaniu
pohľadávky.

Listom zo dňa 24.08.2020 žalovaný požiadal žalobcu o odpustenie nájomného za II a III. kvartál 2020

z dôvodu nevyužívania priestorov v Slovenskom dome v Moskve pre opatrenia v súvislosti s vírusom
Covid - 19.

E-mailom zo dňa 17.09.2020 Veľvyslanectvo SR v Moskve odpovedalo žalovanému na jeho požiadavku
ohľadom poskytnutia zľavy z nájomného a informovalo ho o odsúhlasení zníženia nájomného zo strany
MZVEZ SR, ale len pre kancelárske priestory, pretože prístup do bytových priestorov nebol počas

prísnych opatrení v súvislosti s pandémiou COVID-19 zo strany Veľvyslanectva SR v Moskve nijakým
spôsobom obmedzený.

Listom zo dňa 26.02.2021 žalovaný požiadal žalobcu, aby ešte raz prehodnotil posledné stanovisko
a skúsil odkomunikovať s MZVaEZ SR uvedenú situáciu a aspoň čiastočne spravili finančné úľavy z

hľadiska nájmu.

Listom zo dňa 26.11.2020 žalovaný vypovedal prenajímateľovi zmluvu o nájme ku dňu 30.11.2020.

Súd prvej inštancie posúdil zistený skutkový stav v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a

dospel k záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá zmluva o nájme
bytu podľa OZ (§ 685 a nasl.).

Súd prvej inštancie dôvodil, že na základe tejto zmluvy právny predchodca žalobcu prenechal byt
žalovanému, ktorý bol povinný platiť nájomné a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu v súlade

s nájomnou zmluvou. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Platenie nájomného je základnou
povinnosťou nájomcu podľa § 685 Občianskeho zákonníka a žalovaný túto svoju povinnosť nesplnil. Súd
prvej inštancie neuznal obranu žalovaného, že prenajatý byt nemohol užívať v dôsledku objektívnych
okolností a následných rozhodnutí zo strany štátnych inštitúcií, zákazov, opatrení a obmedzení zo strany
štátnych inštitúcií, ktoré vystupujú v postavení žalobcu, pričom poukazoval v tejto súvislosti na ust. §

673 OZ, teda na všeobecnú úpravu nájomnej zmluvy. Podľa názoru súdu sa na nájom bytu vzťahujú
osobitné ustanovenia a konkrétna úprava vád bytu (§ 698 OZ), v zmysle ktorej má nájomca právo na
primeranú zľavu z nájomného, iba v prípade vady, ktorá sa týka bytu a ktorú prenajímateľ neodstránil.
Takáto vada bytu v konaní nebola preukázaná. Zákazy, rozhodnutia, opatrenia zo strany štátu resp.
štátnych inštitúcií nie sú vadou predmetu nájmu, pre ktorú by žalovaný nemohol predmetný byt užívať

na dohodnutý účel bývania a za ktorú nesie zodpovednosť prenajímateľ. Predmet nájmu sa nachádza
v budove Slovenského domu v Moskve, pričom počas celej doby nájmu a teda aj počas pandémie
Covid-19, nebol podľa tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný nepoprel, Slovenský dom v Moskve uzatvorený
a užívanie predmetu nájmu nebolo žiadnym spôsobom obmedzené. Prenajímateľ neznemožnil ani
neobmedzil žalobcovi ako nájomcovi užívanie bytu a byt nemal žiadne vady, ktorých odstránenie je

resp. bolo vo faktickej moci prenajímateľa. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal neplnenie si
povinností prenajímateľa vyplývajúcich zo zmluvy o nájme, ktoré by zakladali nárok žalovaného na
primeranú zľavu z nájomného. Žalobca dokonca preukázal, že žalovaný počas trvania nájmu bytu hradil
poplatky za služby spojené s užívaním predmetu nájmu do pokladne Veľvyslanectva SR v Moskve,
tzn. priamo v objekte, kde sa prenajatý byt nachádza. Žalobca predložil doklady o spotrebe elektrickej

energie a z ktorých vyplýva, že, spotreba elektrickej energie bola porovnateľná so spotrebu žalovaného
z predchádzajúceho roku, kedy mu nebránila covidová pandémia v užívaní bytu. Samotný žalovaný
na pojednávaní potvrdil, že prenajatý byt uvoľnil až v septembri 2020. Žalovaný tvrdil, že prenajímateľ
(žalobca) jednostranne a nedôvodne nevyhovel jeho žiadosti ako nájomcu vo veci dohody v súvislosti so
zrušením nájomného vzťahu počas doby nemožnosti vycestovania mimo územia Slovenskej republiky,

ani s predčasným ukončením nájmu. Žalovaný výpoveď zo zmluvy doručil žalobcovi až dňa 27.11.2020.
Navyše vo svojej výpovedi už zľavu ani odpustenie nájmu nežiadal, naopak uviedol, že „naše záväzky
voči Vám uhradíme“. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za to, že žalovaný porušil svoju povinnosť
platiť nájomné za 2., 3. a 4. štvrťrok kalendárneho roka. Žalovanému tak vznikol nedoplatok nanájomnom v sume vo výške 10 637,50 eura (po odrátaní zaplatenej kaucie), a preto súd žalobe v celom
rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na úhradu tejto sumy. Keďže sa žalovaný s peňažným plnením,
na ktoré bol povinný, dostal do omeškania, súd ho zaviazal aj na zaplatenie poplatku z omeškania

z dlžných súm odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých súm nájomného tak, ako bola táto
dojednaná v zmluve o nájme. Pokiaľ ide o výšku poplatku z omeškania súd ho priznal vo výške, ako si
ho žalobca uplatnil, nakoľko táto výška neodporovala § 4 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„CSP“), nakoľko žalobca mal vo veci plný úspech, a preto súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie v celom rozsahu, v ktorom namietal
porušenie ustanovení § 365 ods. 1 písm. h) a f) CSP súdom prvej inštancie a odvolaciemu súdu navrhol

napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť alebo alternatívne napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vrátiť súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Za nespornú označil skutočnosť, že na
základe o nájme prenajímateľ prenechal mu ako nájomcovi predmet nájmu s tým, že sa zaviazal na
úhradunájomnéhovovýškeuvedenejvčlánkuV.tejtozmluvyavlehotáchdohodnutýchvjejčlánkuVIII..

Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy skutočnosť, že z jeho strany nedošlo
k úhradám nájomného podľa článku VIII. zmluvy o nájme v celom rozsahu a ktorú odôvodnil už v
rámci konania pred súdom prvej inštancie a to najmä, avšak nie výlučne skutočnosťou, že z dôvodu
celosvetovej pandémie došlo k reálnemu znemožneniu užívania prenajatých bytových priestorov v
zmysle tejto zmluvy.

S poukazom na výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 27.10.2023, žalovaný
opätovne poukázal na to, že Slovenská republika, v mene ktorej vystupuje MZVaEZ SR (t. j. subjekt
právneho predchodcu žalobcu), že aj dcérske spoločnosti sú inštitúcie, ktoré majú zabezpečovať
obhajobu slovenských záujmov v zahraničí, teda aj podporu podnikateľskej činnosti. Slovenský dom v

Moskve je prevádzkovaný za týmto účelom. Zdôraznil, že vláda Slovenskej republiky konala v danom
prípade v mene Slovenskej republiky. Rovnako tak MZVaEZ SR vystupovalo po celú dobu v zmluvnom
vzťahu so žalovaným v mene Slovenskej republiky. Mala za to, že je nesporné, že týmto rozhodnutím
vlády Slovenskej republiky boli obmedzené možnosti z hľadiska praktického pohybu osôb a tým aj
využitia predmetu nájmu v zmysle zmluvy o nájme. Zároveň žalovaný poukázal na to, že premiérom

bol daný dokonca verejný prísľub, že vláda Slovenskej republiky bude riešiť túto situáciu v prospech
podnikateľskej obce.

Žalovaný uviedol, že počas roku 2020 viackrát upozorňoval Slovenský dom v Moskve ako
prevádzkovateľadotknutejnehnuteľnostinapotreburiešeniatejtozávažnejsituácieabolubezpečovaný,

že vzniknutý nepriaznivý stav sa bude systémovo riešiť. Poukázal na to, že v zmluve o nájme musel
byť vymenovaný menovite zoznam osôb, ktoré môžu využívať predmet tejto zmluvy, pričom na nich sa
nevzťahovali v tom čase ani výnimky, ktoré boli v rámci vzniknutej situácie osobám s osobitným statusom
vydávané za účelom vycestovania. Argumentoval, že žiadna z týchto osôb sa pritom nenachádzala v
relevantnom období na území Ruskej federácie, všetky osoby boli na Slovensku a z dôvodu vyhlásených

opatrení zo strany štátu nemohli legálne vycestovať. Je preto objektívne nemožné zo strany žalovaného
akokoľvek inak preukázať nemožnosť užívania predmetu zmluvy z obdobia, kedy do neho nemal
akýkoľvek prístup, a to bez vlastného zavinenia, výlučne z dôvodu rozhodnutia štátnych orgánov, ktoré
plne rešpektoval. Preto účel nájmu nemohol byť objektívne naplnený ani z pohľadu prenajímateľa,
nakoľko predmet nájmu nemohol byť užívaný v súlade s jej znením a to bez akéhokoľvek pričinenia na

jeho strane, za ktorý by inak prenajímateľovi patril nárok na úhradu nájomného.

Žalovaný aj naďalej zastával názor, že napriek osobitnej úprave nájmu bytu podľa § 698 OZ, na
ktorý poukazuje žalobca, je na predmetnú situáciu (vzhľadom na okolnosti a dôvody zmarenia resp.
obmedzenia účelu zmluvy), nevyhnutné aplikovať tiež ustanovenia OZ z časti obsahujúcej všeobecné

ustanovenia o nájme (§ 673 OZ), nakoľko zákon nevylučuje, aby sa popri osobitnej úprave v otázkach,
ktoré táto neupravuje, uplatnila aj úprava všeobecných ustanovení.V danej veci § 698 OZ upravuje len špecifické prípady, za ktoré zodpovedá prenajímateľ, avšak tu
žalovaný opakovane tvrdí, že predmet nájmu nemohol užívať v celom rozsahu v dôsledku rozhodnutí
iného štátneho orgánu. Žalovaný má za to, že dôvodnosť požadovaného zníženia sumy nájomného

zo strany prenajímateľa bola riadne preukázaná, pričom zásada hospodárneho, efektívneho, účinného
a účelného hospodárenia s verejnými financiami nemôže byť aplikovaná na úkor inej tretej osoby -
súkromnoprávneho subjektu.

5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca vyjadrením zo dňa 27.02.2024, ktorý s podaným

odvolaním vyjadril svoj nesúhlas a zdôraznil správnosť napadnutého rozsudku, ktorý navrhoval potvrdiť.
Žalobca nepovažoval za potrebné opakovať svoju argumentáciu z predchádzajúceho konania a uviedol,
že na nej zotrváva.

K tvrdeniu žalovaného o aplikácii všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o nájme (§ 673 OZ)
žalobca uviedol, že pri nájme bytu (ako osobitne vymedzeného predmetu nájmu) nemožno aplikovať

všeobecné ustanovenie § 673 OZ o neplatení nájomného pre vadu akejkoľvek veci v nájme a v tejto
súvislosti poukázal na stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky I. US 371/2023-15 „Ústavný súd
v týchto súvislostiach považuje za potrebné uviesť, že vzájomný vzťah jednotlivých režimov nájomného
sa riadi zásadou, že osobitná úprava ruší úpravu všeobecnú (lex specialist derogat legi generali).“
Všeobecná úprava nájomného v ustanovení § 673 OZ tak ustupuje osobitným ustanoveniam nájomného

za byt, ktoré majú v konkrétnom prípade aplikačnú prednosť. Žalobca zdôraznil, že zmluva o nájme bola
uzatvorená na základe ustanovení § 685 a nasl. OZ a účelom nájmu podľa článku III. tejto zmluvy bolo
užívať predmet nájmu na bývanie.

Zároveň žalobca poukázal, že v zmysle ustanovenia § 698 ods. 1 OZ, nájomca má právo na primeranú

zľavu iba v prípade, pokiaľ sa tento nárok uplatňuje voči vadám bytu alebo domu, teda ide o závadu,
ktorá sa priamo týka bytu. Prenajímateľ neznemožnil ani neobmedzil užívanie bytu a byt nemal žiadne
vady, ktorých odstránenie je resp. bolo vo faktickej moci prenajímateľa. Okolnosti, na ktoré žalovaný
opakovane poukazuje nie sú vadou na predmete nájmu, za ktorú nesie zodpovednosť prenajímateľ a s
touto skutočnosťou sa správne vysporiadal súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí.

Žalobca tiež poukázal, na skutočnosť, že žalovaný počas trvania nájmu byt aj riadne užíval a o tejto
skutočnosti súdu predložil doklady preukazujúce, že žalovaný hradil poplatky za služby spojené s
užívaním predmetu nájmu do pokladne Veľvyslanectva SR v Moskve t. j. priamo v objekte, kde
sa prenajatý byt nachádza. Za nemenej dôležitý aspekt oprávnenosti uplatneného nároku žalobca

považoval aj skutočnosť, že žalovaný uznal svoj záväzok v celej výške vo výpovedi zmluvy o nájme
bytov zo dňa 26.11.2020.

6. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v
zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu

prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380
CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.

7. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

8. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových

okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

9. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

10. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).11. Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval

vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, f) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, g) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, h) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, ch) rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

13. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

14. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú

procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

15. Podľa § 379 CSP písm. a) CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak od

rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý.

16. Podľa § 380 ods.1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

17. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd,

aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

19. Odvolací súd vec posudzoval v rozsahu odvolacích námietok uvedených v odvolaní podanom
žalovaným voči napadnutému rozsudku a jeho úlohou bolo preskúmať, či súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a či súd prvej inštancie vec správne
právne posúdil.

20. Po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej
inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalovaného, vyjadrením žalobcu
k odvolaniu žalovaného, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, s odôvodnením ktorého sa stotožňuje a konštatuje jeho súladnosť s dikciou ustanovenia § 220

ods. 2 CSP a z ktorého je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci k ustáleným skutkovým
a právnym záverom premietnutým do jeho výrokovej časti. Súd prvej inštancie sa dostatočným,
náležitým, zrozumiteľným a vecne správnym spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami
podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so
zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru,

ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.

21. Predmetom konania bol nárok žalobcu (právneho predchodcu prenajímateľa) voči žalovanému ako
nájomcovi za neuhradené nájomné na základe uzatvorenej zmluvy o nájme vo výške uplatnenej touto
žalobou.

22. V konaní nebolo sporné, že žalovaný ako nájomca neuhradil žalobcovi, ktorého právnym
predchodcom bol prenajímateľ, nájomné dohodnuté v článku VIII. zmluvy o nájme za 2. štvrťrok v lehote
do 20.03.2020 v sume vo výške 3 712,50 eura, za 3. štvrťrok do 20.06.2020 v sume vo výške 3 712,50eura a za 4. štvrťrok do 20.09.2020 v sume vo výške 3 712,50 eura, celkovo spolu sumu vo výške 10
637, 50 eura.

23. V konaní bolo sporné, či žalovaný ako nájomca mal právo na zľavu z nájomného v zmysle § 673
OZ pre vadu resp. na jeho odpustenie a to z dôvodu, že nájomca nemal reálne možnosť užívať predmet
nájmu v dôsledku reštrikcií počas pandémie Covidu 19.

24. K odvolacej námietke žalovaného, že v dôsledku pandémie COVID-19 v období od 01.03.2020

do 31.12.2020 nemohol riadne užívať predmet nájmu (bytové priestory), a preto mu bol žalobca
povinný poskytnúť zľavu z nájomného resp. nájomné odpustiť a že uvedené skutočnosti komunikoval
so žalobcom, ktorý mu však odpustenie nájmu ani jeho zníženie neposkytol a že na predmetnú situáciu
(vzhľadom na okolnosti a dôvody zmarenia resp. obmedzenia účelu zmluvy) bolo nevyhnutné aplikovať
tiežustanoveniaOZvčastiobsahujúcejvšeobecnéustanoveniaonájme(§673OZ),apretomalzato,že
súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôsledky reštrikcií počas pandémie Covidu 19 a nesprávne vec

právne posúdil, keď uvedené citované ustanovenie neaplikoval, odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie a to, že na nájom bytu sa vzťahujú osobitné ustanovenia a konkrétna
úprava vád bytu (§ 698 OZ), v zmysle ktorej má nájomca právo na primeranú zľavu z nájomného, iba
v prípade vady, ktorá sa týka bytu a ktorú prenajímateľ neodstránil, pričom v danom prípade, takáto
vada bytu v konaní zo strany žalovaného nebola preukázaná žiadnym relevantným dôkazom, t. j. že

prenajímateľ si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o nájme a ktoré by zakladali nárok
žalovaného na primeranú zľavu z nájomného.

V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd zdôrazňuje, že pri nájme bytu (ako osobitne
vymedzeného predmetu nájmu) nemožno aplikovať všeobecné ustanovenie § 673 Občianskeho

zákonníka o neplatení nájomného pre vadu akejkoľvek veci v nájme. Súd prvej inštancie správne
aplikoval kolízne pravidlo - hierarchické kritérium, lex specialis derogat legi generali (doslovne
konkrétnejší zákon deroguje všeobecnejší zákon) - konkrétnejšia norma má prednosť pred normou
všeobecnejšou, subsidiárnou, ktorá sa uplatní len tam, kde osobitný zákon vec sám neupravuje.
Všeobecná úprava nájomného v § 673 Občianskeho zákonníka ustupuje osobitným ustanoveniam

nájomného za byt, ktoré majú v konkrétnom prípade aplikačnú prednosť, rovnako ako ustanovenia §
698 ods. 1 OZ upravujúceho vady bytu, v zmysle ktorého nájomca má právo na primeranú zľavu iba v
prípade, pokiaľ sa tento nárok uplatňuje voči vadám bytu a teda ide o závadu, ktorá sa priamo týka bytu.

Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal s touto

otázkou a správne vyhodnotil, že žalovanému nevznikol zákonný nárok na zľavu z nájomného za ním
označené vady súvisiace s užívaním predmetu nájmu.
V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd zdôrazňuje, že zákazy, rozhodnutia, opatrenia zo strany
štátu resp. štátnych inštitúcií nie sú vadami predmetu nájmu, pre ktoré žalovaný nemohol predmetný
byt užívať na dohodnutý účel bývania a za ktoré by mal niesť zodpovednosť prenajímateľ (právny

predchodca žalobcu).

Ďalej k argumentácii žalovaného, že predmet nájmu nemohol reálne užívať počas pandémie COVID -19
v období od 01.03.2020 do 31.12.2020 v dôsledku vydaných opatrení, a preto sa stalo plnenie zo zmluvy
onájmenemožným,odvolacísúduvádza,žetietoopatreniabolivydanéakodočasnénormatívneprávne

akty vo vzťahu k ich účinnosti, a preto nie sú dôvodom právnej nemožnosti plnenia trvalého charakteru,
ktorá by mala za následok zánik nájomnej zmluvy ex lege v dôsledku nemožnosti plnenia v zmysle
ustanovenia § 575 Občianskeho zákonníka resp. § 352 Obchodného zákonníka (k tomu viď uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 89/2001, v ktorom sa uvádza: „nemožnosť plnenia,
ako spôsob zániku záväzku v zmysle § 575 Občianskeho zákonníka musí mať trvalý charakter“).

V konaní bolo preukázané, že prenajímateľ žalovanému ako nájomcovi neznemožnil a ani, že ho
neobmedzil v užívaní predmetu nájmu. Naopak žalobca predložil v konaní doklady o spotrebe elektrickej
energie a že počas trvania nájmu bytu prenajímateľovi hradil poplatky za služby spojené s užívaním
predmetu nájmu priamo do pokladne Veľvyslanectva SR v Moskve. Ďalej bolo v konaní preukázané, že

žalobca potvrdil, že predmet nájmu (byt), uvoľnil až v septembri 2020 a že výpoveď zo zmluvy o nájme
doručil žalobcovi až dňa 27.11.2020, v ktorej uviedol, že „naše záväzky voči Vám uhradíme“.V danom prípade si prenajímateľ teda naďalej plnil svoju povinnosť z nájomnej zmluvy - nájomcovi
umožňoval využívať predmet nájmu na dohodnutý účel, avšak prijaté opatrenia nájomcovi ukladali
povinnosti v súvislosti s opatreniami počas pandémie COVID-19, ktoré mu však nezakazovali ako

nájomcovi užívať predmet nájmu, a preto bol nájomca povinný platiť prenajímateľovi dohodnuté
nájomné, pokiaľ zmluva o nájme trvala.

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že nebola naplnená dikcia zákona pre zánik nájomnej
zmluvy, v zmysle ktorej dochádza k jej zániku v dôsledku nesplniteľnosti záväzku (nájomcu) na základe

trvalej zmeny právneho predpisu.

Predmetná zmluva o nájme upravovala vo všeobecnosti dôvody ukončenia nájmu, ktoré však
neupravovali možnosť zániku/okamžitého skončenia nájomnej zmluvy v dôsledku objektívnej právnej
skutočnosti t. j. neobsahovala žiadne ustanovenie o vyššej moci, mimoriadnych situáciách, núdzovom
stave, ani žiadne obdobné ustanovenie, ktoré by upravovalo vylúčenie/obmedzenie povinnosti nájomcu

platiť nájomné na základe vzniku nejakej právnej skutočnosti, alebo zánik nájomnej zmluvy na základe
týchto alebo obdobných dôvodov.

Odvolací preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.

25. Ďalšie žalovaným namietané skutočnosti o tom, že žalobca nepreukázal dokladmi o spotrebe
elektrickej energie, že by predmet nájmu reálne užíval, odvolací súd uvádza, že žalovaný v konaní
nepreukázal, že tieto doklady nie sú pravdivé a tak neuniesol bremeno svojho tvrdenia, keďže ho
nepodoprel žiadnym relevantným dôkazom.

Odvolací preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.

26. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bola strana sporu
pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovanej za nedôvodnú.

27. Záverom odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,

ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP") vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994,sériaA,č.303-B;Georgiadisc.Gréckoz29.mája1997;Higinsc.Francúzskoz19.februára1998).

28. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd, ktorý je viazaný odvolacími dôvodmi, dospel k záveru,
že neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalovanou a súd prvej inštancie pri vydaní rozsudku
postupoval procesne správne, a preto napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP.

29. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.30. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

31.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v
celom rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením.

34. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ

nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§

447 písm. d/ a e/ CSP).