Uznesenie – Majetok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. máj 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6To/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122011490
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slovinský
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7122011490.7

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slovinského a sudcov JUDr.
Mareka Dudíka a JUDr. Martina Baločka, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 31. mája 2024, v
trestnej veci proti obžalovanému A. B. a spol., pre pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. l, ods.
3 písm. a) Tr. zák. spáchaný v štádiu pokusu, formou spolupáchateľstva podľa § 14, § 20 Tr. zák.,
o odvolaní prokurátora, obžalovaného A. B., obžalovaného C. D. a družky obžalovaného A. B. – E. F.

proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 5.10.2023 sp. zn. 4T/40/2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods.1 písm. b), c) Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok.

Podľa § 322 ods.1 Tr. por. vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom mestský súd uznal obžalovaného A. B. z pokračovacieho zločinu podvodu
podľa § 221 ods. 1, ods. 3, písm. a) Tr. zák. spáchaný v bode I. podľa § 14, § 20 Tr. zák. v štádiu pokusu,
formou spolupáchateľstva, v bode II. ako dokonaný trestný čin, v bode III. podľa § 14 Tr. zák. v štádiu
pokusu a obžalovaného C. D. zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3, písm. a) Tr. zák. spáchaný
v bode I. podľa § 14, § 20 Tr. zák. v štádiu pokusu, formou spolupáchateľstva na tom skutkovom základe,
že:

I. Obžalovaný A. B. a obžalovaný C. D. dňa 01.03.2022 v čase okolo 15.00 hod. v presne neustálenom
byte v Košiciach v mestskej časti Košice - Staré mesto od G. H. I. pod zámienkou pomoci smerujúcej k
nelegálnemu ovplyvneniu rozhodnutia v trestnej veci, v ktorej bola právoplatne odsúdená dcéra G. H. I.,
a to najmä tým, že za úplatok bude prostredníctvom sudcu J. K. K. L. zabezpečené vyhovenie dovolaniu
odsúdenej, požadovali plnenie vo výške najmenej 50.000,- eur, hoci v skutočnosti takúto pomoc iba

predstierali, aby od G. H. I. toto plnenie vylákali, čím by mu v prípade vyplatenia vznikla škoda v uvedenej
výške,
II. obžalovaný A. B. v období od 24.02.2022 do 19.04.2022 v Martine a na iných miestach v Slovenskej
republike,vrámciosobnýchstretnutíajtelefonickejkomunikácievylákalodpoškodenejM.N.O.finančné
prostriedky vo výške najmenej 20.600,- eur, ktoré mu boli poskytnuté prostredníctvom poštových
poukazov, podaných na pobočke spoločnosti Slovenská pošta, a.s. v Martine a osobne odovzdané v

Poprade, to všetko pod zámienkou pomoci spočívajúcej v tom, že za úplatok bude prostredníctvom
sudcu J. K. K. L. zabezpečené vyhovenie dovolaniu syna poškodenej, právoplatne odsúdeného v inej
trestnej veci, hoci v skutočnosti takúto pomoc iba predstieral, aby od poškodenej uvedené plnenia
vylákal, čím jej spôsobil škodu vo výške najmenej 20.600,-eur
III. obžalovaný A. B. v období od 20.4.2022 do 18.5.2022 v Martine a na iných miestach v Slovenskej
republike sa snažil od poškodenej M. N. O. vylákať finančné prostriedky vo výške najmenej 35.000

EUR pod zámienkou pomoci spočívajúcej v tom, že za úplatok bude prostredníctvom sudcu J. K. K.
L. zabezpečené vyhovenie dovolaniu syna poškodenej, právoplatne odsúdeného v inej trestnej veci,hoci v skutočnosti takúto pomoc iba predstieral, aby od poškodenej uvedené plnenie vylákal, čím by
poškodenej v prípade vyplatenia vznikla škoda v celkovej výške najmenej 55.600,- eur.

Za to im mestský súd uložil:

Obžalovanému A. B. podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2, za neprihliadnutia na priťažujúcu okolnosť
podľa § 37 písm. m) Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. pre účely výkonu trestu súd zaradil obžalovaného do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. sa obžalovanému uložil trest prepadnutia veci, a to:

1. mobilný telefón značky HUAWEI, G. X:XXXXXXXXXXXXXXX, G. X: XXXXXXXXXXXXXXX, s dvoma

SIM kartami 02 pod číslami XXXXXXXXXXXXXXXXXX, XXXXXXXXXXXXXXXXXX

2. mobilný telefón značky NOKIA 6070, G.: XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX

3. mobilný telefón značky NOKIA model RM - 944, G. X: XXXXXXXXXXXXXXX, G. X:

XXXXXXXXXXXXXXX.

Podľa § 60 ods. 5 Tr. zák. vlastníkom prepadnutých vecí sa stal štát.

Podľa § 287 ods. 1 T. por. obžalovaný A. B. je povinný zaplatiť poškodenej M. N. O., nar.

XX.XX.XXXX v K. P., C. L., trvale bytom H., C., A. H. XXXXX/XX náhradu škody vo výške 20.600,- eur
(dvadsaťtisícšesťsto eur).

Obžalovanému C. D. podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. za neprihliadnutia na priťažujúcu
okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., súd obžalovanému výkon trestu
odňatia slobody podmienečne odložil.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák., súd obžalovanému ustanovil skúšobnú dobu probačného dohľadu v trvaní

5 (päť) rokov.

Podľa § 51 ods. 3 písm. c) Tr. zák. súd obžalovanému uložil obmedzenie spočívajúce v stretávaní sa so
spoluobžalovaným A. B., nar. XX.XX.XXXX v P., trvale bytom P. P. J. E., J. M. P. XXXX/X.

Podľa § 51 ods. 4 písm. k) Tr. zák. súd obžalovanému uložil povinnosť zamestnať sa v skúšobnej dobe
alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie.

Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. obžalovaný je povinný strpieť nad sebou kontrolu vykonanú probačným a
mediačným úradníkom.

Proti tomuto rozsudku podal priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný A. B.
a prokurátor. Odvolanie v zákonom stanovenej lehote podal aj obžalovaný C. D. a družka obžalovaného
A. B. – E. F..

Obžalovaný A. B. svoje odvolanie podal čo do výroku o vine a treste a odôvodnil ho tak, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 Tr. zák. a k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.Čo sa týka skutku č. 1, ten spáchal, peniaze pýtal, avšak nie 150.000,- eur, ani nie 50.000,- eur, ale
20.000,- eur. Správne súd rozhodol, že sa nemôže jednal o obzvlášť závažný zločin podvodu, ale
o zločin, aj keď poškodený od začiatku vedel, že je podvodník, takže žiadne finančné plnenie zo strany

poškodeného by nebolo. Tento skutok je a bol nadkvalifikovaný od začiatku, o čom prokuratúra vedela.

Tvrdí, že obžalovaný C. D. je nevinný, čo potvrdzuje aj poškodený aj svedok a takisto dôkazy svedčia
v jeho prospech. Od začiatku, keď boli vzatí do väzby, zo strany vyšetrovateľa aj prokuratúry boli
porušované ich práva na spravodlivý proces a porušovanie základných ľudských práv a slobôd.

Má zásadné výhrady k prístupu prvostupňového súdu k analýze spracovania dôkazov. Prístup súdu
vyznieva tendenčne, značne selektívne a tým nepresvedčivo, lebo celý rad dôkazov úplne opomenul,
zaoberal sa len veľmi úzko vymedzenou časťou udalostí bez toho, aby ich vsadil do celkového kontextu
vývoja deja. Napr. na jednej strane výpoveď poškodenej M. N. O. je dôveryhodná a o pár viet ďalej
už súd konštatuje: „táto časť výpovede poškodenej vyznieva dostatočne hodnoverne“, v ďalšom je
hodnovernosť „sa nejaví ako hodnoverný.“ Celý rozsudok hlavne vo vzťahu poškodeného I. nie je

odôvodnený dostatočne. Súd pripustil dôkaz, ktorý nebol získaný zákonne, o čom svedčí uznesenie
špecializovaného trestného súdu v Pezinku.

Poškodená od začiatku konania vo veci tvrdí, že sumu 6.500,- eur mi požičala, takže nemôže byť
súdený za sumu 55.000,- eur, ktorá škoda mala vzniknúť poškodenej. Nepopiera, že sa s ňom stretol,

ale žiadne peniaze neprevzal. Je to tvrdenie proti tvrdeniu. Ak jej aj mal spôsobiť škodu, tak škodu vo
výške 35.000,- eur, nie viac, čo aj priznáva. Celý rozhovor nahral pri stretnutí s pánom I., súd ale túto
nahrávku nepripustil, pretože je nezákonná. Navrhol vypočuť svedkov, no jeho návrh bol zamietnutý,
ako aj vyšetrenie jeho duševného stavu, pretože prekonal „Covid“, mal ťažký stav, bol 14 dní v umelom
spánku, 10 dní na JIS. Mal panický strach, že sa zadusí, bral silné psychosomatické lieky. Lieky bral viac

ako jeden rok a v tom čase spáchal trestný čin. Nie je vecou súdu, aby povedal, že je zdravý, schopný
procesu, preto ešte vyšetrovateľa žiadal o vyšetrenie jeho psychického stavu.

Pretožiadakrajskýsúd,abyvecvrátilsúduprvéhostupňakvôliporušeniujehozákladnýchprávaslobôd,
aby súd vypočul svedkov, ktorých navrhoval. Žiada krajský súd, aby bral do úvahy rozhodnutia – Nálezy

Ústavného súdu, Najvyššieho súdu. Zároveň uvádza, že sa súd v rozsudku absolútne nevyjadril vo veci
mimoriadneho zníženia testu, kde už stačí úprimne trestný čin oľutovať, priznať spáchanie trestného
činu, je jediný živiteľ rodiny jeho maloletých detí, má vyživovaciu povinnosť a jeho družka ja vo veľmi
zlom zdravotnom stave.

Poukazuje na to, že dlhodobo žil riadny život, boli mu zahladené všetky tresty a má sa na neho hľadieť
akoby nebol odsúdený. Otvoril si živnosť, podniká, je na monitorovacom náramku, ale je obmedzený,
pretože sa nemôže pohybovať po celom území Slovenska, čo brzdí napredovaniu jeho firmy. Taktiež
nesúhlasí s trestom prepadnutia veci – telefónu, pretože nie je jeho vlastníkom. Žiada telefón vrátiť
vlastníkovi, ktorým je C. K.. Obžalovaný D. s ním nespáchal žiadnu trestnú činnosť, mal by byť

oslobodený.

Na základe vyššie uvedeného žiada krajský súd, by zrušil rozsudok prvostupňového súdu podľa § 321
ods. 1 písm. a), b), c), e), f) Tr. por. a vrátil vec prvostupňovému súdu už z vyššie uvedených konkrétnych
dôvodov.

Obžalovaný A. B. odvolanie doplnil prostredníctvom svojho obhajcu tak, že obžalovaný sa k
neúspešnému pokusu vylákať peniaze od poškodeného G. I. v priebehu trestného konania priznal, preto
otomtonietpochybností.Vzhľadomnato,žekvalifikačnýmznakompritrestnomčinepodvodujeajvýška
škody, ak má byť obžalovaný odsúdený za spáchanie trestného činu podvodu podľa § 221 ods. l, ods.

3, písm. a) Tr. zák., musí byť bez pochybností preukázané aj to, že žalovaný zamýšľať od poškodeného
vylákaťtakúsumupeňazí,abymutýmspôsobilznačnúškodu.Vtomtoprípadevšaktakýtorozsahškody,
a teda ani možnosť kvalifikovať skutok podľa ustanovenia § 221 ods. 3, písm. a) Tr. zák. preukázané
neboli. Súd preto pochybil, keď ustálil, že konaním obžalovaného B. došlo k ukončenému pokusu o
vylákanie sumy 50.000,- eur.

Znak spôsobenia majetkovej škody je jedným zo znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu
podvodu a pokiaľ nie je daný, respektíve dokazovaním nepochybne ustálený, nie je možné uznať
obžalovaného vinného zo spáchania trestného činu podvodu. Ako vyplýva z výpovedí svedkov G. I. aN., ako aj z výpovedí oboch obžalovaných, počas ich jediného osobného stretnutia v byte sa bavili o
rôznych sumách, pričom neskôr bola zo strany obžalovaného B. požadovaná suma ustálená na sumu
20.000,- eur. O tom, že z výpovedí svedkov nie je možné jednoznačne ustáliť požadovanú sumu nad

hranicu 20.000,- eur svedčí aj to, že v obžalobe bola tvrdená výška škody najmenej 150.000,- eur, čo
napokon aj súd uznal za prehnané a nepreukázané. Pri právnom kvalifikovaní skutku je tak potrebné
vychádzať len z takej výšky škody, ktorá bola jednoznačne preukázaná, a tou je suma 20.000,- eur.

Pri vykonávaní dokazovania v tomto prípade došlo k pochybeniu zo strany súdu, kedy súd odmietol

vykonať obžalovaným navrhované prehranie nahrávky zo dňa 01.03.2022 s tým, že file_0.jpg

file_1.wmf

prípustnosť tejto nahrávky ako dôkazného prostriedku je polemická, pričom skutočnosti, ktoré majú
z obsahu nahrávky vyplynúť už boli zistené z iných dôkazov, predovšetkým výpovedí osôb, ktoré sa

stretnutia zúčastnili. Je potrebné poznamenať, že nahrávku, ktorú vyhotovil samotný obžalovaný, hoc
aj bez súhlasu nahrávaného, je možné v jeho trestnej veci použiť ako dôkaz. Neprípustný by bol takýto
dôkaz vtedy, ak by bol použitý proti nahrávanému, avšak pokiaľ má preukázať skutočnosti svedčiace
v prospech obžalovaného, nie je dôvod takýto dôkaz nevykonať. Čo sa týka samotného informačného
obsahu nahrávky, tento môže súd hodnotiť až po tom, čo dôkaz vykoná. Nie je možné vyhodnotiť, že

nahrávkaobsahujeskutočnostipreukázanéužinýmidôkazmibeztoho,abybolatátonahrávkaprehraná.
Nevykonaním tohto dôkazu tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Čo sa týka druhého a tretieho skutku, ako ich súd rozdelil, v tomto prípade nemožno hovoriť o tom,
že pri druhom skutku ide o trestný čin. Nie len obžalovaný B., ale aj poškodená O. tvrdili, že v tomto

prípadepoškodenáobžalovanémupeniazepožičiavalavoviacerýchplatbách,pričomzakaždýmbolúčel
pôžičky iný. Obžalovaný tak poškodenú neuviedol do omylu za účelom vylákania peňazí, ale peniaze si
od nej skutočne požičal na určitý účel pričom jej prisľúbil vrátenie týchto peňazí. Možnosť vrátenia peňazí
bola napokon zmarená vzatím obžalovaného do väzby, takže uvažovať o tom, ako by sa zachoval pri
splatnosti pôžičky a či by sa prípadne nechcel splateniu vyhnúť by bolo len špekuláciou, na ktorej nie

je možné postaviť odsúdenie obžalovaného. Pri takomto preukázanom účele platby nemožno hovoriť o
tom, že by sa obžalovaný dopustil spáchania trestného činu podvodu.

Na tomto mieste je vhodné poznamenať, že neobstojí postoj prvostupňového súdu, ktorý raz hodnotí
výpoveď svedkyne O. ako hodnovernú, preukazujúcu spáchanie trestného činu obžalovaný a na druhom

mieste vyhodnocuje tú istú výpoveď svedkyne ako nehodnovernú a účelovú v snahe vyhnúť sa svojmu
trestnému stíhaniu. Svedkyňa pritom vo svojej výpovedi presvedčivo uviedla, na aký účel požičiavala
obžalovanému peniaze. Ak by chcela skutočne zakryť dôvod poskytnutia peňažných prostriedkov, ako
to vyhodnotil prvostupňový súd, bolo by pre ňu jednoduchšie tvrdiť, že všetky peniaze mali byť určené
právnikovi na spísanie dovolania v jej veci a nie hovoriť o pôžičke pre obžalovaného tak, že vymedzila

jednotlivé čiastkové sumy ako aj účel, na aký mali byť tieto peniaze obžalovaným použité. V časti,
kedy poškodená vypovedá o poskytnutí pôžičky obžalovanému, je preto jej výpoveď vierohodná, z čoho
vyplýva, že v tejto časti sa obžalovaný nemohol dopustiť spáchania trestného činu podvodu. Výpoveď
poškodenej je navyše v tomto konzistentná počas priebehu celého trestného konania, čo len umocňuje
záver o tom, že pri tom, ako hovorila o poskytnutí pôžičky vypovedala pravdu. Z uvedeného dôvodu

preto neobstojí ani výrok prvostupňového súdu týkajúci sa náhrady škody.

Čo do výroku o treste, ani v tomto rozsahu nie je možné považovať rozsudok prvostupňového súdu za
správny a zákonný. Aj keď súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že výrazne prihliadol na
osobné pomery obžalovaného, predovšetkým na zdravotný stav jeho družky opatrujúcej maloleté deti,

stanovený trest tomuto nezodpovedá.

Trestný zákon vymedzuje zásady ukladania trestov tak, aby bol trest spravodlivý, no zároveň aby
nepostihoval okolie páchateľa, predovšetkým jeho rodinu a aby pôsobil na páchateľa výchovne a odradil
ho od páchania ďalšej trestnej činnosti. Úlohou súdu pri ukladaní trestu je tak vybalansovať tieto často

protichodné požiadavky, čo však v tomto prípade nebolo dosiahnuté.

Má za to, že trest uložený obžalovanému je príliš prísny, pričom na splnenie jeho účelu, a to
predovšetkým na zabránenie mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti a na jeho prevýchovu je oveľavhodnejšie výkon trestu odňatia slobody odložiť a obžalovanému určiť maximálnu možnú dĺžku
skúšobnej lehoty. Na obžalovaného tak bude trest pôsobiť dlhšie, pričom stále nad ním bude visieť
hrozba, že v prípade akéhokoľvek protispoločenského správania môže dôjsť k premene trestu a

obžalovaný ho bude musieť celý vykonať. Táto hrozba bude obžalovaného motivovať k tomu, aby sa
správal v súlade s normami správania a viedol počas celej tejto doby riadny život. Obžalovaný sa navyše
k pokusom o spáchanie podvodu priznal, aj keď nesúhlasil s výškou škody uvedenej v obžalobe a ani v
odsudzujúcom rozsudku, čo je tiež potrebné zohľadniť v jeho prospech.

Súdom uložený trest odňatia slobody, hoc aj podmienečne odložený, by spôsobil neprimerane veľkú
ujmu predovšetkým deťom obžalovaného. Družka obžalovaného a matka jeho dvoch detí vo veku jeden
a pol roka a štyri roky je onkologickým pacientom. Vzhľadom na diagnózy, ktorými trpí, je jej starostlivosť
o deti limitovaná a túto musí preberať práve obžalovaný. Už počas väzby sa ukázalo, aký negatívny
dopad má pozbavenie osobnej slobody obžalovaného na život osôb, ktoré nemajú so spáchanou
trestnou činnosťou nič spoločné. Od toho času sa pritom zdravotný stav družky obžalovaného ešte viac

zhoršil a jej možnosti starať sa o deti ďalej obmedzila. Prognóza jej ochorenia nie je priaznivá, a preto
sa odkázanosť detí na výlučnú starostlivosť otca bude len zvyšovať a to už aj v čase, kedy by mal byť
obžalovaný ešte vo výkone trestu. Nepodmienečný trest odňatia slobody tak neprimerane dopadne na
deti obžalovaného, aj keď uloženie iného trestu by bolo v tomto prípade vhodnejšie a zároveň tomu
nebráni ani zákonná trestná sadzba bez toho, aby súd musel zvoliť trest pod jej dolnou hranicou.

S prihliadnutím na všetky tieto okolnosti kedy, preukázateľne došlo len k pokusu o spáchanie trestného
činu podvodu, pričom poškodený G. I. rečiam obžalovaného už od počiatku vôbec neveril a poškodená
O. nedisponovala takými peniazmi, aké od nej obžalovaný požadoval a škodlivý následok v majetkovej
sfére poškodených v tomto prípade ani nenastal, sa ako adekvátnejšie javí uložiť obžalovanému trest

odňatia slobody, ktorého výkon bude podmienečne odložený.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu, prípadne aby vo veci sám rozhodol tak, že obžalovanému uloží trest
odňatia slobody, ktorého výkon podmienečne odloží.

Prokurátor svoje odvolanie odôvodnil tak, že súd oproti obžalobe v napadnutom rozsudku zmenil opis
aj právnu kvalifikáciu skutku v bode l. Túto zmenu podľa názoru súdu odôvodnilo to, že z vykonaného
dokazovania vo vzťahu k úmyslu obžalovaného B. vyplynuli isté odlišnosti. Z výpovedí obžalovaných,
ale aj svedkov I. a N. rovnako vyplynulo, že priama ponuka, ktorá zaznela na ich stretnutí dňa 1.3.2023

bola na sumu 50.000,- eur, pričom prípadné ďalšie peňažné plnenie vo výške až 100.000,- eur až
150.000,- eur malo byť poskytnuté už domnelému sudcovi J. K. K. a nie obžalovanému. Vo svetle
týchto výpovedí sa preto suma 100.000,- eur až 150.000,- eur javí skôr ako skutočnosť, v rozhovore
uvádzaná obžalovaným, ktorá by mala preukazovať, že sú mu známe pomery na J. K. K. a že jeho
ponuka pomoci je seriózna. Podľa názoru súdu nie je možné paušálne rozšíriť trestnú zodpovednosť

obžalovaných za vylákanie vyššej sumy, ako bola konkrétne dohodnutá na stretnutí dňa 1.3.2022, keď
táto suma evidentne nebola ani presne stanovená (od 100-150 tisíc eur), a k dohodnutiu jej výšky,
spôsobu odovzdania, osoby, ktorej mali byť peňažné prostriedky odovzdané a ďalších podmienok malo
dôjsť až po úhrade 50.000,- eur, niekedy v neurčenom čase v budúcnosti. Otázka, či by obžalovaní od
poškodeného žiadali ďalšie plnenie a v akej výške preto ostáva výsostne iba v rovine špekulácie, čo

nemôže zakladať ani len zavinenie vo forme nedbanlivosti. V konečnom dôsledku aj pri hodnotení, či
vôbec došlo k spôsobilému pokusu alebo príprave zločinu vo vzťahu k sume 100 až 150.000,- eur je pre
súd nevyhnutné skúmať v dokazovaní absentujúce sprievodné skutočnosti a podmienky, ktoré by mali
smerovať k vylákaniu tejto sumy (napr. aj či protiprávnosť konania prekračuje možnosti jeho detekcie
bežnou mierou opatrnosti), a ktoré mali byť hypoteticky s poškodeným dohodnuté neskôr.

S vyššie uvedenými závermi prvostupňového súdu sa nestotožňuje. Súd sa podľa jeho názoru v
uvedenej otázke nevysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie.

V rámci právnej kvalifikácie konania obžalovaných opísaného v bode l. napadnutého rozsudku nemožno

prihliadať iba na sumu 50.000 eur, pretože vykonaným dokazovaním bolo predovšetkým s prihliadnutím
na svedecké výpovede H. I. a G. N. ustálené, že hodnota „služby“, ktorej poskytnutie obžalovaný A.
B. predstieral, aby od H. I. vylákal majetkové plnenie, mala celkovo predstavovať sumu minimálne
150.000,- eur. Takúto minimálnu hodnotu predstieranej služby nie je na mieste redukovať s poukazomna odlišnú technickú realizáciu odovzdávania jednotlivých súm, ktoré ju mali tvoriť, navyše, ak takáto
technická realizácia mala zjavne prispieť k tomu, aby sa na obžalovaného A. B. nahliadalo iba ako na
„seriózneho sprostredkovateľa” s kontaktom na sudcu J. K. K., do ktorého rúk sa mala následne zvyšná

suma priamo odovzdať. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žiadny kontakt obžalovaného
A. B. na sudcu J. K. K. neexistoval, pričom z ničoho nevyplýva, že v prípade úspešného vylákania
prvotnej sumy 50.000,- eur by obžalovaní od vylákania ďalších „splátok“ upustili. Opačný záver nie je
iba špekuláciou, pretože ho možno oprieť o výsledky dokazovania vo vzťahu k skutku v bode II. a III.
napadnutého rozsudku. To poskytuje náhľad na sofistikované podvodné praktiky obžalovaného A. B.,

počnúc vyfabulovanou komunikáciou s „asistentom sudcu“ až po skutočnosť, že kvôli neprítomnosti
(v skutočnosti neexistujúceho) „právnika”, ktorý mal osobne od M. N. O. prevziať 14.000,- eur, tieto
prostriedky napokon „za neho“ prevzal obžalovaný A. B.. Sofistikované podvodné praktiky obžalovaného
A. B., avšak už aj v súčinnosti s obžalovaným C. D., vyplývajú aj z obsahu hlasovej nahrávky, ktorá bola
získaná z mobilného telefónu M. N. O.. Z obsahu tejto nahrávky je v spojení s výsledkami znaleckého
skúmania a v kontexte celej tejto trestnej veci zrejmé, že v nej obžalovaný C. D. vystupuje v pozícii sudcu

a spoločne s obžalovaným A. B. sa rozpráva o sumách, ktoré ešte má „dotyčná” odovzdať.

Z uvedeného možno vyvodiť, že obdobný postup by obžalovaní s najväčšou pravdepodobnosťou
uplatnili aj pri skutku v bode l. napadnutého rozsudku, a preto úvaha, že úmysel obžalovaného A. B.
a v tomto smere podpora zo strany obžalovaného C. D. smerovali len k vylákaniu sumy 50.000,- eur

nezodpovedá preukázaným skutkovým zisteniam, hodnoteným v ich súhrne.

Nadrámecuvedenéhojemožnépreúplnosťsprihliadnutímnaustanovenie§221ods.4písm.a)Tr.zák.
v spojení s ustanovením § 18 písm. a) Tr. zák. dodať, že na naplnenie uvedenej kvalifikovanej skutkovej
podstaty (v nedokonanom štádiu) postačí, ak k spôsobeniu ťažšieho následku (v tomto prípade škody

veľkého rozsahu) vedie konanie obžalovaných v tejto okolnosti pokryté nedbanlivostným zavinením.

Vzhľadom na tieto skutočnosti je preto potrebné skutkové okolnosti opísané v bode 1. na základe
vykonaného dokazovania ustáliť tak, že „obžalovaní A. B. a C. D. 01.03.2022 v čase okolo 15.00
hod. v presne neustálenom byte v Košiciach v mestskej časti Košice - Staré mesto od G. H. I. pod

zámienkou pomoci smerujúcej k nelegálnemu ovplyvneniu rozhodnutia v trestnej veci, v ktorej bola
právoplatne odsúdená dcéra G. H. I., a to najmä tým, že za úplatok bude prostredníctvom sudcu J. K.
K. L. zabezpečené vyhovenie dovolaniu odsúdenej, požadovali prvú splátku plnenia vo výške 50.000,-
eur, ktoré malo celkovo dosiahnuť výšku najmenej 150.000,- eur, hoci v skutočnosti takúto pomoc iba
predstierali, aby od G. H. I. toto plnenie vylákali, čím by mu v prípade vyplatenia vznikla škoda v uvedenej

výške. Takýto skutok je potrebné právne posúdiť ako obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a pri sume vylákavanej nad
rámec 50.000,- eur v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Tr. zák., keďže obžalovaný A. B. v súčinnosti s
obžalovaným C. D. úmyselne vytvárali podmienky k tomu, aby od poškodeného mohla byť nad rámec
sumy 50.000,- eur vylákaná aj ďalšia suma 100.000,- eur alebo 150.000,- eur.

Z týchto dôvodov preto navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por.
napadnutý rozsudok zrušil a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol sám rozsudkom vo veci tak,
že uzná obžalovaných za vinných, a to skutkovo a právne v zmysle obžaloby s vyššie uvedenou
modifikáciou, uloží obžalovaným trest odňatia slobody v dolnej polovici zákonom ustanovenej trestnej

sadzby s výkonom v ústave s maximálnym stupňom stráženia, ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov
a obžalovanému A. B. nad rámec toho trest prepadnutia veci - mobilných telefónov použitých na
páchanie trestnej činnosti a povinnosť nahradiť škodu poškodenej M. N. O. vo výške 20.600,- eur.

Obžalovaný C. D., prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil odvolanie tak, že odvolanie

podáva proti výroku o vine a treste pre nesprávnosť výrokov. Navrhuje, aby krajský súd zrušil rozsudok
mestského súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo písm. d) Tr. por. a podľa § 322 ods.
1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie s tým, že skutok nie je trestným
činom a takisto nebolo dokázané, že spáchal skutok, pre ktorý je ako obžalovaný stíhaný alebo podľa §
322 ods. 3 Tr. por. rozhodol sám rozsudkom vo veci tak, že ho oslobodí spod obžaloby.

Obžalovaný C. D. odvolanie doplnil prostredníctvom svojho obhajcu tak, že vykonaným dokazovaním
neboli preukázané skutočnosti, na základe ktorých je založené jeho odsúdenie.Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že na stretnutí nevyvíjal žiadnu aktivitu a bol celkom pasívny,
žiadnu pomoc ani nič iné neponúkal, nič nepožadoval a vyjadril sa len všeobecne k ustanoveniam
právneho poriadku, teda vôbec sa nevyjadroval k skutočnostiam, ktoré by smerovali k nejakej pomoci

alebo mohli to i len vyvolať dojem, že by ponúkal pomoc, resp., že by údajne ponúkaná pomoc pánom
B. bola spôsobilá viesť k želanému výsledku. Vôbec nevedel, čo má byť predmetom stretnutia.

Spoluobžalovaný B. pri svojom výsluchu na HP dňa 19.12.2022 uviedol, že v momente keď ho označil za
ochrankára, reagoval na tieto tvrdenia tak, že sa očami pozrel na B., spôsobom „že čo to má znamenať“

a takisto, že prejavoval nesúhlas očným kontaktom.

Súd v odôvodnení rozsudku k vykonaným dôkazom uvádza, to vyplynulo z výsluchov svedkov. Tieto
závery sú však zavádzajúce, nakoľko v odôvodnení rozsudku sú len prepísané svedecké výpovede z
monologickej časti výsluchu na hlavnom pojednávaní, pričom na základe otázok obhajoby a následných
odpovedí svedkov, nemožno vnímať závery súdu na základe monologickej časti výsluchu ako správne

file_2.jpg

file_3.wmf

a nepochybné. Práve naopak obhajoba viackrát spochybnila závery v podstatných momentoch

svedeckých výpovedí kľúčových svedkov.

Tak svedkovia pán I. ako aj pani N., uviedli, že sa žiadnym spôsobom nevyjadroval k skutočnostiam
týkajúcim sa skutku, ktorý mu je kladený za vinu. Ani žiadnym spôsobom neprispieval k dôveryhodnosti
ponúk prezentovaných na stretnutí ani s nimi nevyjadroval súhlasné stanovisko. Takisto svedkovia

nevedeli uviesť, akým spôsobom by mal pritakávať k ponukám prezentovaným na stretnutí. Ako môže
svedok nepochybne tvrdiť, že pritakával, ak nevie uviesť akým spôsobom.

Aj z výpovede pána I. vyplýva, že sa stretnutia vôbec nemal zúčastniť a bola to len zhoda náhod.
Konkrétne v tejto súvislosti uviedol: „Ja som povedal, že som prišiel so svojou partnerkou, či mu na

stretnutí nebude vadiť. Ak áno, tak počká alebo pôjde do mesta. On povedal, že nevadí, že on je tiež
spolu s priateľom, že keď my budeme dvaja, tak aj oni budú dvaja.“ Z uvedeného dôvodu nemožno
na jeho ťarchu pričítavať skutočnosť, že jeho prítomnosťou by mal nejakým spôsobom prispievať
ku kredibilite tvrdení spoluobžalovaného B.. Svedok I. takisto uviedol, že nemal žiadnu reakciu, keď
spoluobžalovaný B. prezentoval na stretnutí ponuky a okrem momentu, keď sa vyjadril k výške trestu v

prípade dcéry pána I. na stretnutí mlčal. Jeho názor prezentovaný vo vzťahu k výške trestu dcéry pána
I., je pre spáchanie skutku absolútne irelevantný. Svedok I. takisto neuviedol, že by mal na stretnutí
nejakým spôsobom pritakávať.

Svedkyňa pani N. na HP dňa 26.01.2023 nevedela s určitosťou potvrdiť, že nejakým spôsobom na

stretnutí pritakával, nevedela uviesť ani ako mal na stretnutí neverbálne pritakávať, ani v ktorej časti
rozhovoru sa tak malo stať, resp. k čomu konkrétne mal prikyvovať.

Dovoľuje si zdôrazniť, že nebol povinný žiadnym spôsobom reagovať, resp. vyjadriť nejaké nesúhlasné
stanovisko. Navyše má obmedzený sluch, teda je otázne, v akom rozsahu vôbec dokázal zachytiť obsah

rozhovoru.

Takisto, ako aj vypovedal obžalovaný B., s nápadom pritlačiť na svedkov v kauze dcéry pána I., prišiel
sám pán I.. K tejto veci sa žiadnym spôsobom nevyjadroval. Takisto pánovi Konečnému na seba
nenechal žiadny kontakt, aby ho v tejto veci mohol kontaktovať.

Je neakceptovateľné paušálne pričítavanie konania a dôkazov, ktoré sa nespájajú s jeho osobou,
napr. SIM karta, sms komunikácia, pričom v konaní bolo jednoznačné preukázané, že telefónne číslo
XXXXXXXXXX nepoužíval, ako aj to, že SIM karta s predmetným telefónnym číslom bola zakúpená pre
A. B., čo potvrdzuje výpoveď svedkyne H., teda nie je pravda, že SIM karta bola zakúpená pre neho

ako uvádza v rozsudku súd.

Súd považuje jeho konanie za trestné len z dôvodu, že sa nachádzal na mieste a v čase, kde a kedy
mohlo dôjsť k spáchaniu skutku.Takisto uvádza, že popis skutku, ako aj posúdenie a kvalifikácia uvedená v rozsudku, nezodpovedá
vykonanému dokazovaniu. Skutok uvedený v rozsudku nenapĺňa v súvislosti s jeho osobou znaky

trestného činu. Trestného činu podvodu sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba, alebo
iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu, alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom
majetku škodu. Spáchanie trestného činu podvodu vyžaduje vyvolanie alebo vedomé uvedenie niekoho
doomylu.Nepostačujevšakibazistenie,žekvyvolaniuurčitéhoplneniabolinapr.poskytnuténepravdivé
údaje.

V rozsudku nie je uvedené ako mal konkrétne on skutok spáchať.

Podstatným pre trestný čin podvodu je pojem „omyl”. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2
Tdo V 21/2013 definuje omyl nasledovne: „Omyl ako rozpor predstavy so skutočnosťou v zmysle
skutkovej podstaty trestného činu podvodu musí mat' určitú „kvalitu” (nestačí akákoľvek nepravda) a

musí byť prostriedkom spôsobilým na oklamanie iného v konkrétnej situácii. Ak však osoba v omyle
vykonávajúca majetkovú dispozíciu má povinnosť (vyplývajúcu zo zákona, zo zmluvy alebo zvyklosti)
preskúmať tvrdenia iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými a v obdobných prípadoch aj bežne
používanými, nie je možné len uvedenie nepravdy, bez ďalšieho považovať za „uvádzanie do omylu” v
zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu. V posudzovanej veci nejde o situáciu, že samotné

uvedenie nepravdy, ktorej preskúmavanie nie je bežné, resp. omyl ani pri zvýšenej miere opatrnosti
nemožno rozpoznať, prípadne osoba vykonávajúca dispozíciu nie je objektívne schopná v určitom čase
a stave disponujúcimi prostriedkami prípadný omyl eliminovať. V danom prípade je potrebné brať do
úvahy aj tzv. dodržanie obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná do omylu alebo ktorej omyl
chce páchateľ využiť.“

Páchateľ musí o omyle iného vedieť (mať vedomosť o tom, že iná osoba má o určitej okolnosti nesprávnu
predstavu),atoeštepredtým,akoprídekvykonaniumajetkovejdispozícieaobohateniusa(vedomosťo
omyle iného musí mať páchateľ najneskôr v čase, keď zároveň dochádza k spôsobeniu následku). Omyl
(nevedomosť) na strane mýliaceho sa musí byť vždy nevedomý, pretože v opačnom prípade by nemohlo

ísť o omyl v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Preto ak osoba vykonávajúca majetkovú
dispozíciu „odhalí“ páchateľa „vopred“ (pred vykonaním majetkovej dispozície zo strany klamaného a
pred obohatením sa páchateľa alebo niekoho iného) a vie, že páchateľ jej uvádza nepravdivé okolnosti,
a napriek tomu vykoná majetkovú dispozíciu, nekoná v omyle (príp. ani nikdy v omyle nekonala, pretože
„od začiatku” vedela o klamaní páchateľa).

file_4.jpg

file_5.wmf

file_6.jpg

file_7.wmf

Ďalším dôležitým a podstatným pojmom spojeným s trestným činom podvodu je tzv. miera opatrnosti.
Dokonca ani preukázané samotné klamstvo, či nepravdivá skutočnosť nie je sama o sebe uvedením

do omylu. Každá osoba je iná, a každý vníma tvrdenia a konania iných osôb, na základe životných
skúseností a vedomostí, inak. Lož, ktorá môže uviesť do omylu jednu osobu, nemusí do omylu uviesť
osobu inú. Preto je vždy nevyhnutné každé podozrenie z tohto trestného činu posudzovať osobitne
a nepaušalizovať ho na všetky prípady. Podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka „každý je
povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom

prostredí.” Toto ustanovenie upravuje tzv. všeobecnú prevenčnú povinnosť každej osoby, teda aj
poškodeného. Každá osoba si musí počínať tak, aby nedošlo ku škode na majetku. S tým súvisí aj
obvyklá miera opatrnosti. Obvyklá miera opatrnosti spočíva v tom, že poškodený by mal v určitých
prípadoch už na prvý pohľad rozpoznať, že sa prípadne jedná o nepravdivé skutočnosti. Z vykonanéhodokazovania vyplýva, že skutočnosti prezentované obžalovaným B. neboli spôsobilé uviesť G. H. I. do
omylu. Opakovane vyšlo najavo, a to aj na hlavnom pojednávaní dňa 19.12.2022 a 26.01.2023, že už
počas rozhovoru s A. B. H. I. nadobudol dojem, že obžalovaní sú podvodníci a chcel stretnutie ukončiť,

neposkytol a nechcel poskytnúť žiadne finančné prostriedky, k poskytnutiu finančných prostriedkov
by nikdy ani len nedošlo, a to, že finančné prostriedky neboli poskytnuté nebolo vecou náhody, ale
presvedčenia H. I. o tom, že skutočnosti uvádzané pánom A. B. sú nepravdivé.

Súd v tejto súvislosti uvádza, že pán I. vyvinul zvýšenú mieru opatrnosti, pričom v prípade poškodenej

O., bol obžalovaným B. použitý podobný modus operandi, pričom evidentne v jej prípade na uvedenie
do omylu postačoval.

Tento názor súdu považujú za absolútne nesprávny nakoľko miera opatrnosti musí byť odstupňovaná
podľa konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu (objektívne hľadisko) a podľa možností
každej jednotlivej osoby uvádzanej do omylu predvídať možnosť spôsobenia následku (subjektívne

hľadisko).

Svedok I. ako sám pri svojom výsluchu uviedol sa s podobnými praktikami stretol viackrát, preto pri
jeho osobe, miera opatrnosti, ktorú súd považuje za zvýšenú, je obvyklou mierou opatrnosti. Porovnanie
s prípadom poškodenej O. je absolútne irelevantné, nakoľko je potrebné skúmať konkrétny prípad a

posudzovať subjektívne hľadisko miery opatrnosti pána I..

Navyše, o spáchanie trestného činu podvodu nejde ani len v prípadoch, v ktorých osoba vykonávajúca
majetkovú dispozíciu dodržala povinnú mieru opatrnosti pred vykonaním majetkovej dispozície, napriek
tomu omyl neeliminovala, pričom odhalenie klamstva a nevykonanie majetkovej dispozície v omyle bolo

len vecou náhody.

Takisto uvádza, že len mlčanie, nevysvetlenie omylu, zatajenie skutočností, môže zakladať podvod len
tam, kde konajúci mal povinnosť hovoriť.

Podstata odsúdenia za trestný čin spočíva v tom, že obžalovaný B. sa snažil uviesť G. H. I. do omylu,
pričom však v tomto prípade ani nemožno hovoriť o naplnení tohto normatívneho znaku trestného činu
podvodu, keďže to pán I. od počiatku nebral vážne a neveril tomu, čo obžalovaný B. prezentuje. Z
vykonaného dokazovania je zrejmé, že zo strany pána I. by nikdy nedošlo k odovzdaniu 50.000,- eur,
pretože obžalovanému B. od počiatku neveril a považoval obžalovaných za policajných agentov.

Neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že sa mal nejakým spôsobom podieľať na uvádzaní
pána I. do omylu.

Takisto nie je preukázaný jeho úmysel. Úmyselné zavinenie páchateľa sa musí vzťahovať k všetkým

znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu a prípadne, že sa úmysel vzťahuje len k niektorým
z nich, nemôže ísť o spáchanie trestného činu podvodu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva jeho
úmysel uviesť H. I. do omylu ani úmysel sa tým obohatiť. Nič nepožadoval a z vykonaného dokazovania
nevyplýva, že by mal mať z údajného skutku nejaký prospech.

Musia existovať aj dôvodné skutočnosti a vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktoré odôvodňujú, že mal
záujem sa obohatiť, čo v jeho prípade preukázané nebolo. V žiadnom prípade takisto nemožno ani len
uviesť, že by jeho konanie bezprostredne smerovalo k spáchaniu a dokonaniu trestného činu, a preto
sa nemôže jednať ani len o pokus trestného činu. Súd v skutkovej vete rozsudku neuviedol skutkové
okolnosti, ktoré v jeho prípade odôvodňujú existenciu nepriameho úmyslu a umožňujú jej odlíšenie, napr.

od zavinenia v podobe vedomej nedbanlivosti.

Takisto poukazuje na súdnu prax, a to že samotná skutočnosť, že páchateľ vedel o rozhodujúcich
skutkových okolnostiach, resp. o možnosti spôsobiť následok významný pre trestné právo, je totiž len
jednou (tzv. intelektuálnou) zložkou zavinenia a v tejto podobe je zhodná tak pri nepriamom úmysle,

ako aj v prípade vedomej nedbanlivosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 1. augusta 2007, SP. z.
5 Tdo 830/2007).Nie je si vedomý, aby jeho prítomnosť v predmetnom byte v spojitosti s konaním obžalovaného B.
smerovala k spáchaniu trestného činu a zo žiadneho jeho konania nie je možné usúdiť jeho súhlas s
týmto konaním. Takisto nerozumie, z akého jeho konania je možné vyvodzovať záver, že chcel „seba

alebo iného obohatiť“.

Podotýkam, že aj v prípade, ak by vedel o rozhodujúcich skutkových okolnostiach, resp. o možnosti
spôsobiť následok (čo v mojom prípade preukázané nebolo), by mohlo ísť v jeho prípade o vedomú
nedbanlivosť.

Takisto nerozumie, že ak ponuky prezentované B. boli spôsobilé uviesť do omylu pána I., prečo súd
rovnakým okom neprihliada na skutočnosť, že rovnako mohli do omylu uviesť aj jeho samého. Ponuky
prezentované na stretnutí počul po prvýkrát rovnako ako svedok I..

Súd považuje jeho konanie za trestné len z dôvodu, že sa nachádzal na mieste a v čase, kde a kedy

mohlo dôjsť k spáchaniu skutku. Súd ho paušálne zapojil do konania, s ktorým nemá nič spoločné.

V celom prípade sú tak závažné pochybnosti, že je nevyhnutné aplikovať zásadu in dubio pro reo.

Súd sa takisto žiadnym spôsobom nevyjadril k návrhu obhajoby na využitie inštitútu mimoriadneho

zníženia trestu podľa ustanovenia § 39 Trestného zákona v prípade uznania jeho viny. Má za to, že
vzhľadomnaokolnostiprípadu,závažnosťskutkuaminimálnumieruúčastinaskutku,jepoužitietrestnej
sadzby ustanovenej trestným zákonom neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačuje aj trest kratšieho trvania.

Vedie riadny život a od roku 2015 nespáchal žiadny trestný čin. Predchádzajúce odsúdenia splnili svoj
účel a viedli k jeho náprave.

Má za to, že zdôvodnenie napadnutého rozsudku je v rozpore s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného
poriadku. Z odôvodnenia rozsudku musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel

návrhom na vykonanie dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Tieto skutočnosti v napadnutom
rozsudku absentujú. Napriek tomu, že Trestný poriadok kladie dôraz na zásadu in dubio pro reo,
prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov v rozpore s touto zásadou, a prihliadol na dôkazy,
o ktorých sú pochybnosti a dôkazy vykonával a vyhodnocoval jednostranne, vždy len tie, ktoré mali

byť v jeho neprospech. Má za to, že dôkazy, ktoré vykonal prvostupňový súd nepreukazujú vinu jeho
osoby ako obžalovaného. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynuli viaceré vzájomné rozpory ako sa
mal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu stať.

Súd neprihliadol na všetky okolnosti prípadu, nijako sa s nimi v rámci odôvodnenia rozhodnutia

nevysporiadal, a preto takéto rozhodnutie považuje za arbitrárne, kedy súd neposkytol odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a došlo k porušeniu
jeho základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Na základe vyššie uvedeného navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok Mestského súdu

Košice zo dňa 05.10.2023, sp. zn. 4T/40/2022 podľa § 321 ods. 1 písm. a), alebo písm. b), alebo písm.
c) alebo písm. d) alebo písm. e) Tr. por. a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. mu vrátil na nové konanie a
rozhodnutie s tým, že skutok nie je trestným činom a takisto nebolo dokázané, že spáchal skutok, pre
ktorý je ako obžalovaný stíhaný alebo podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol sám rozsudkom vo veci tak,
že ho oslobodí spod obžaloby.

Družka obžalovaného A. B. – E. F. svoje odvolanie odôvodnila tak, že trest, ktorý bol uložený jej druhovi –
obžalovanému A. B. je vzhľadom na závažnosť trestného činu neprimerane prísny, nakoľko je otcom ich
maloletých detí a jediným vyživovateľom rodiny. Dáva do pozornosti, že jej zdravotný stav je veľmi vážny
a jej mobilita je rapídne obmedzená. Každým jej novým vyšetrením jej pribúdajú nové a vážne diagnózy,

preto je odkázaná na jeho fyzickú a psychickú pomoc. Citové väzby jej druha na deti sú veľmi hlboké
a jeho ďalším uväznením by sa u ich syna M. B. výrazne zmenil psychický a fyzický vývin, ktorý by mal
na neho veľmi nepriaznivý vplyv, a preto sa veľmi obáva o jeho zdravotný stav. Žiada krajský súd, abyzvážil pri všetkých okolnostiach prípadu mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby,
poprípade vyššieho podmienečného trestu, ktorý by mal na neho väčší, spoločenský a rodinný vplyv.

Krajský súd na podklade takto podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Po splnení prieskumnej povinnosti, ako aj na základe obsahu podaným opravných prostriedkov proti

napadnutému rozsudku prvostupňového súdu dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok je predčasný
a nezodpovedá skutkovým zisteniam vyplývajúcim z dôkaznej situácie. K správnym a úplným skutkovým
zisteniam súd dôjde len vtedy, keď nielen vykoná všetky dosiahnuté dôkazy a to získané zákonným
spôsobom, ale aj taktiež jednotlivo, ako aj vo vzájomnom súhrne správne a zákonne vyhodnotí.

Pokiaľ však prvostupňový súd nepostupuje v súlade s vyššie uvedeným, vzniknuté pochybnosti

o správnosti skutkových zistení v prípade nesprávne vyhodnotí, neodstráni rozpory v napadnutom
rozhodnutíodvolaniami,taksútunamiestedôvodynarozhodnutiepodľa§321ods.1písm.b),c)Tr.por.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy

obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarať dôkazy majú aj strany v trestnom konaní, s rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho
prospech, v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným

spôsobom podľa vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností
prípadu jednotlivo, i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní,
alebo niektorá zo strán.

Mestský súd nedostatočne vyhodnotil vykonané dôkazy a dospel k nesprávnemu záveru, keď

obžalovaných uznal za vinných a uložil im tresty.

Bude preto povinnosťou mestského súdu, aby opätovne a veľmi podrobne vypočul oboch obžalovaných
a poškodenú M. N. O., zvážil vykonanie konfrontácie v súčasnom období a to obžalovaných s vyššie
uvedenou poškodenou. Poprípade vykonal ďalšie dokazovania, ktoré sa budú javiť nevyhnutnými, a to

už aj vzhľadom na „Novelu Trestného zákona a Trestného poriadku“. Pozornosti prvostupňového súdu
nesmú uniknúť ani ďalšie dôvody odvolania oboch obžalovaných a družky obžalovaného A. B. – E. F.
a tieto následne správne a zákonne vyhodnotiť.

Potrebné bude tiež vyžiadať nové charakteristiky na oboch obžalovaných z miesta trvalých bydlísk. Až

následne bude možné vo veci zákonne a správne rozhodnúť.

Vyššie uvedené skutočnosti boli dôvodom pre postup odvolacieho súdu podľa § 321 ods. 1 písm. b),
c) Tr. por.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.