Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/127/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122200148
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8122200148.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne O. W., narodená XX. O. XXXX, bytom C. XX,
N., zastúpenej JUDr. Jozefom Onďákom, advokátom so sídlom kancelárie Slovenská 69, Prešov, IČO:
35 522 275, proti žalovanej: aporia, s.r.o., so sídlom 29. augusta 36A, Bratislava, IČO: 48 276 944,
zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Andrej Struhár s.r.o. so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO:
51 744 775, o určenie neexistencie záložného práva, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.

29C/1/2022, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. januára 2024 sp. zn.
18Co/13/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. januára 2024 sp. zn. 18Co/13/2023 z r u š u j e a vec v
r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom podľa § 387 ods. 1, 2

zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) potvrdil rozsudok Okresného
súdu Prešov (ďalej len „súdu prvej inštancie resp. prvoinštačný súd“), zo dňa 30. novembra 2022 č. k.
29C/1/2022 - 111 ktorými určil, že „...nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX katastrálne územie I. v podiele
3 k bytu č. X R. X.. N. vo vchode č. XX. so súpisným číslom XXXX postaveného na pozemku s parcelným
číslom XXXX/XX o výmere 569 m2 - zastavaná plocha a nádvorie, k podielu priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach k domu v podiele 75/3480 spolu so spoluvlastníckym podielom na

pozemkusparcelnýmčíslomXXXX/XXovýmere569m2-zastavanáplochaanádvorievpodiele15/928
vedeného na LV č. XXXX katastrálne územie I., nie sú zaťažené záložným právom zriadením zmluvou
o zriadení záložného práva z 28. mája 2019 a dodatkom č. 1 k zmluve o zriadení záložného práva zo
14. júna 2019 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným a žalobkyni voči žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením,
po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej“ (výrok I.); žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP priznal

nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté
osobitným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku (výrok II).

1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku po právnej stránke poukázal na ustanovenia § 1, §
2, § 15 zákona č. 90/2016 Z. z., § 2 ods. 1, § 3 Obchodného zákonníka, § 2 ods. 61, 62, 63 zákona
č. 455/1991 Zb.. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že medzi stranami sporu bola dňa 27. mája 2019

uzavretá zmluva o úvere so zabezpečením v predmete poskytnutia úveru vo výške 61.500,- eur, s tým,
že lehota splatnosti sa dodatkami menila, konečný termín splatnosti bol najneskôr do 30. júna 2020.
Predmetný úver mal byť poskytnutý na úhradu záväzkov žalobkyne voči spoločnosti aporia zo zmluvy o
pôžičkezodňa20.mája2019vovýške5.200,-eur;ďalejnaúhraduzáväzkovžalobkynevočispoločnosti
Kronnas, s. r. o. vo výške 6.500,- eur; ďalej na úhradu pohľadávky vymáhanú v exekučnom konaní
vedenom súdnym exekútorom S.. I.T. K. pod spisovou značkou EX 874/2009 vo výške 14.514,21 eur;

na úhradu pohľadávky v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom S.. W. F. Ex 8/2002 vo výške
21.198,21 eur; ďalej na úhradu pohľadávok vymáhaných v exekučnom konaní súdnym exekútorom K..K. N. pod spisovou značkou Ex 60/2014 vo výške 1.250,40 eur, vo veci Ex 4090/2012 vo výške 3.680,01
eur a Ex 3846/2011 vo výške 1.051,62 eur; a na úhradu pohľadávky v exekučnom konaní 419 Ex 77/19
vo výške 761,56 eur. Zostávajúcu sumu 7.343,99 eur mala žalovaná vyplatiť podľa pokynu dlžníka na

účet označený v bode 5.1.9 zmluvy. Podľa bodu 8.5 zmluvy vo veciach neupravených touto zmluvou
sa zmluvný vzťah spravuje príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka.

1.2. Nebolo sporné, že na zabezpečenie úhrady záväzku zo zmluvy o úvere bola zriadená aj zmluva
o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti na LV č. XXXX, kat. úz. I., v podiele 3/4 bytu č. X, R. X.

N., vo vchode č. XX, bytového domu č. XXXX, spolu so spoluvlastníckymi podielmi na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu, a spoluvlastníckeho domu na pozemku, ktorý je zastavaný
týmto obytným blokom vo výške 75/3480. Ako prvou v spore sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou
naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe. Poukázal na to, že určovacia žaloba môže mať
preventívnycharakter,akmožnopomocounejeliminovaťstavohrozeniapráva,aleboneistotyvprávnom
vzťahu, ktorá je zárukou odstránenia budúcich sporov. Vyslovil názor, že záložca sa podanou žalobou

mohol domáhať proti záložnému veriteľovi, určenia neexistencie záložného práva z dôvodu neplatnosti
záložnej zmluvy. Uvedené vyplýva aj zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/137/2017. Nebolo preto možné súhlasiť s námietkou, že naliehavý právny záujem nie je daný,
ak požadované určenie má povahu predbežnej otázky. Keďže v katastri nehnuteľností je vyznačené
zriadené záložné právo voči nehnuteľnosti existencia naliehavosti právneho záujmu je daná. Ďalej súd

prvej inštancie skúmal tvrdenie žalobkyne, že v konkrétnom prípade je zmluvný vzťah založený na
zákone č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 90/2016 Z. z.“) pričom mal za to, že predmetná úverová zmluva spĺňa definíciu charakteristiky
zmluvy na bývanie, keďže návratnosť finančných prostriedkov bola zabezpečená záložným právom k
nehnuteľnosti (bytu). Neobstála argumentácia žalovanej o vylúčení aplikácie citovanej právnej úpravy z

dôvodu, že nespĺňa definíciu veriteľa, nakoľko nielenže nemá v predmete činnosti poskytovania úverov a
pôžičiek,alenebolojejudelenéanipovolenieNBSnaposkytovanieúverovvzmysletohtozákona.Pokiaľ
žalovaná argumentovala tým, že ide o príležitostný finančný obchod pri správe svojho majetku v tomto
smere však žiadne dôkazy neponúkla. Dôkazné bremeno tvrdenia bolo na nej a táto si ho nesplnila.
Podľa názoru súdu prvej inštancie bola nedôvodná aj argumentácia žalovanej o vylúčení aplikácie

zákona č. 90/2016 Z. z., na tieto právne pomery, čo vyplýva aj zo záveru v konaní prebiehajúcom pod sp.
zn. 15C/63/2020 Okresného súdu Prešov. Ďalej tiež žalovaná poukazovala na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/102/99 a 5Cdo/164/2012. Z týchto rozhodnutí vyplýva, že
subjektívne práva a povinnosti vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov, sú zabezpečené systémom
viacerých občianskoprávnych záruk. K pôvodnému právnemu vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý

je ako hlavný, pristúpil v danom prípade nový právny vzťah, a podľa prvoinštančného súdu išlo o vzťah
akcesorickej povahy, čiže ako taký (zriadenie záložného práva), môže platiť len vtedy, ak je platný
záväzokhlavný.TovyplývajednoznačnezozáverovNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvoviacerých
rozhodnutiach. Keďže v danom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru, že hlavný právny vzťah
nie je platným právnym úkonom, potom ani akcesorický záväzok nemôže platiť, a preto žalobe vyhovel.

Návrh na doplnenie dokazovania týkajúceho sa vyžiadania správy z NBS, či žalovaná je vedená v registri
veriteľov poskytujúcich úvery na bývanie, respektíve či kontrolnou činnosťou bolo zistené, že takéto
úvery poskytuje, prvoinštančný súd označil za nadbytočný a nehospodárny a preto ho zamietol. Pokiaľ
žalovaná tvrdila, že nemá v predmete činnosti poskytovanie úverov a nemá povolenie na poskytovanie
úverov NBS, potom nemôže byť zavedená ani v registri veriteľov. Išlo o úver, ktorý bol poskytnutý

svojim charakterom na bývanie, čo nevylučuje, že žalovaná v rozpore s predmetom svojej podnikateľskej
činnosti, a bez povolenia NBS niekedy takýto úver poskytla, prípadne aj naďalej poskytuje.

1.3. S poukazom na úspech v spore súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania úspešnej
strane, teda žalobkyni v rozsahu 100% voči žalovanej.

2. Odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že podrobne preskúmal všetky
relevantné otázky, ktoré boli odvolaním otvorené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a
právnymi závermi súdu prvej inštancie. Tento v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, vecne správne
rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z úpravy § 220 CSP.

Odvolací súd na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v jednotlivostiach odkázal, v nadväznosti
na čo sa obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP),
ktoré však v odôvodnení svojho rozhodnutia doplnil.2.1. V odvolacom konaní žalovaná namietala použitie právneho predpisu a síce zákona č. 90/2016 Z.
z., keďže z jej strany išlo o príležitostný obchod a aj v prípade, že by úverová zmluva bola neplatná,
vznikol jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenie, ktorý môže byť uspokojený prostredníctvom

záložnej zmluvy. V tejto súvislosti citovala rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Českej
republiky (uvedené v bode 3. rozsudku), ktoré sa však viažu na platnosť záložnej zmluvy za situácie,
ak došlo k odstúpeniu od úverovej zmluvy. Odvolací súd ďalej pokračoval, že ustanovenie § 1 ods.
1 zákona č. 90/2016 Z. z. vymedzuje predmet právnej úpravy a to práva a povinnosti súvisiace s
poskytovaním úveru na bývanie na základe zmluvy o úvere na bývanie, podmienky poskytovania úveru

na bývanie, zmluvy o úvere na bývanie. Odsek 2 definuje, čo sa na účely tohto zákona rozumie úverom
nabývanie,atodočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovveriteľomspotrebiteľovinazákladezmluvy
o úvere na bývanie vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo obdobnej finančnej pomoci, ktorá je
zabezpečenázáložnýmprávomknehnuteľnosti.Veriteľomjefyzickáosobaaleboprávnickáosoba,ktorá
má povolenie Národnej banky Slovenska podľa zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách alebo podľa zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len "zákon o spotrebiteľských úveroch"). Ak ide o

veriteľa, ktorý má povolenie podľa zákona o spotrebiteľských úveroch tento veriteľ bude mať licenciu
na spotrebiteľské úvery v neobmedzenom rozsahu a na základe tejto licencie bude môcť poskytovať aj
úvery na bývanie. V ustanovení § 15 zákona č. 90/2016 Z. z. sú zavedené dôsledky porušenia povinností
ustanovených týmto zákonom. Toto ustanovenie je súčasťou dôslednej ochrany slabšej zmluvnej strany
- spotrebiteľa a je transpozíciou všeobecnej požiadavky smernice na stanovenie účinných, primeraných

a odrádzajúcich sankcií. Ide o mechanizmus, ktorý motivuje veriteľa a prináša spotrebiteľovi prípadnú
finančnú výhodu v prípade pochybenia veriteľa.

2.2. Obsah úverovej zmluvy, ktorú posudzoval súd prvej inštancie predbežne pred posúdením
dôvodnosti podanej žaloby a podľa jej obsahu záväzkový vzťah strán sporu podriadil pod správny

právny predpis, keďže obsahovala všetky znaky úverovej zmluvy na bývanie so zabezpečením záložnou
zmluvou. Nič nemenilo na tomto zistení, ani tvrdenie žalovanej o príležitostnom obchode, keďže právny
vzťah je vždy potrebné podriadiť pod právnu normu, buď všeobecný právny predpis - lex generalis, ak
vzťah neupravuje lex specialis. Následne v súlade so zákonom, súd prvej inštancie posudzoval platnosť
uzavretej zmluvy a z dôvodu absencie oprávnenia žalovanej poskytovať úvery na bývanie, majúc za to,

že nesporne ide o absolútne neplatný právny úkon, s ktorým konštatovaním sa stotožnil aj odvolací súd.
Za daného stavu nebolo možné vychádzať z obrany žalovanej, že záložná zmluva je platná, napriek
neplatnosti úverovej zmluvy. Akcesorický záväzok v danom prípade bol viazaný na hlavnom záväzku
a zdieľa jeho osud. Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva pokiaľ boli určené
za absolútne neplatné, sú neplatné od počiatku (porovnaj Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn.

5Cdo/164/2012, sp. zn. 6Cdo/15/2017). Tvrdené okolností príležitostného obchodu v konaní žalovaná
nepreukázala. Návrh na doplnenie dokazovania, by záver súdu prvej inštancie o uzavretí úverovej
zmluvy na bývanie, podľa jej obsahu, nezmenil. Inak povedané, samotný príležitostný obchod žalovanej,
za situácie, že sama v priebehu konania uviedla, že nedisponuje licenciou NBS, by nijako neovplyvnil
právne hodnotenie záväzkového vzťahu medzi stranami sporu.

2.3. Záverom odvolací súd podotkol, že ak žalobkyňa ako dlžníčka nezaplatila podľa dohody so
žalovanou poskytnuté finančné prostriedky, žalovanej nič nebránilo podať žalobu na plnenie a v prípade
úspechu, priznaný nárok vymáhať v súlade so právnymi predpismi. O trovách odvolacieho konania
odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola

úspešná žalobkyňa, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacie konania v rozsahu
100 % voči žalovanej.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhovala, aby

dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal
jej náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

3.1. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalovaná namietala nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia, nesprávny procesný postup, závažné deficity v dokazovaní a konajúcimi

súdmi svojvoľné, neudržateľné, v zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré popierajú zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Poukázala na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu síce obsahuje
odôvodnenie, ktorého obsahom je vysvetlenie dôvodov prečo súd rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil, avšak napriek tomu neobsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutiev tejto veci. Konkrétne neobsahuje žiadne vysvetlenie (dôvody) k procesnej a právnej argumentácii
žalovanej o tom, že v zmysle uzavretej záložnej zmluvy zabezpečenou pohľadávkou sa na účely tejto
Zmluvy považujú aj peňažné pohľadávky, vrátane príslušenstva na vydanie bezdôvodného obohatenia,

ktoré vzniknú, resp. vznikli záložnému veriteľovi v súvislosti so Zmluvou o úvere v dôsledku plnenia
záložnéhoveriteľadlžníkovibezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol ( čl. I. ods. 5 písm. d) záložnej zmluvy). Odvolací súd vo svojom
odôvodnení uviedol iba stručne to, že nemožno vychádzať z obrany žalovanej, že záložná zmluva je
platnánapriekneplatnostiúverovejzmluvy.Akcesorickýzáväzokvdanomprípadejeviazanýnahlavnom

záväzku a zdieľa jeho osud. Tieto zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva pokiaľ
boliurčenézaabsolútneneplatné,súneplatnéodpočiatku(bod25odôvodnenianapádanéhorozsudku).
Žalobkyni bola zo strany žalovanej poskytnutá pôžička vo výške 61.500 eur (uvedená skutočnosť nie je
sporná ) a svoj dlh dodnes vôbec neuhradila ani čiastočne. Ak súd posúdil uzavretú zmluvu o úvere ako
neplatný právny úkon, vzniklo na strane žalobkyne bezdôvodné obohatenie minimálne vo výške 61.500
eur a uvedená pohľadávka z dôvodu bezdôvodného obohatenia je v takomto prípade v zabezpečenou

pohľadávkou v zmysle čl. I ods. 5 písm. d) záložnej zmluvy. Odvolací súd potom neposkytol žiadnu
odpoveď na to, prečo by mala byť záložná zmluva zabezpečujúca aj pohľadávku z prípadného
bezdôvodného obohatenia neplatná. Ak teda odvolací súd dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o
úvere mal právne posúdiť, či uvedená neplatnosť spôsobuje aj neplatnosť záložnej zmluvy ohľadom
vzniknutéhobezdôvodnéhoobohateniakčomualenedošlo.Odvolacísúdktejtoťažiskovejargumentácii

žalovanej neposkytol žiadnu odpoveď a preto je jeho rozhodnutie v tomto smere nepreskúmateľným.

3.2. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaná uviedla, že
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Podstatnou právnou otázkou v tomto prípade bolo a je to,

„či neplatnosť zmluvy o úvere na základe ktorej bolo plnené spôsobuje aj neplatnosť záložnej zmluvy
zabezpečujúcej peňažný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnosti zmluvy o
úvere“(odvolacia právnaotázka).Podľanázorudovolateľkyodvolacísúdnauvedenúotázkuneposkytol
žiadnu odpoveď. Z dôvodu právnej opatrnosti dovolateľka uviedla, že ak by dovolací súd dospel k
odlišnému právnemu názoru, tak právne posúdenie tejto otázky bolo odvolacím súdom vyriešené

nesprávne. Z hľadiska rešerše dovolateľky sa dovolací súd takouto právnou otázkou nikdy nezaoberal.
Vzhľadom na potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd (ak sa uvedenou podstatnou
otázkou zaoberal) musel dospieť k právnemu záveru, že neplatnosť zmluvy o úvere spôsobuje aj
neplatnosť záložnej zmluvy zabezpečujúcej peňažný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý
vznikol z dôvodu poskytnutia pôžičky na základe neplatnej zmluvy o úvere. Podľa názoru dovolateľky je

takýto právny názor odvolacieho súdu nesprávny. K zániku záložného práva z dôvodu zániku hlavného
záväzku dôjsť nemohlo, nakoľko zabezpečovaná pohľadávka naďalej (aj keď v pozmenenej podobe vo
forme bezdôvodného obohatenia) existovala a naviac jej zabezpečenie v takejto podobe vyplývalo aj
z uzavretej záložnej zmluvy. Konkrétne podľa čl. I. ods. 5 písm. d) zabezpečenou pohľadávkou sa na
účely tejto zmluvy považovali aj peňažné pohľadávky, vrátane príslušenstva na vydanie bezdôvodného

obohatenia, ktoré vzniknú, resp. vznikli záložnému veriteľovi v súvislosti so Zmluvou o úvere v dôsledku
plnenia záložného veriteľa dlžníkovi bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Povedané inými slovami, ani prípadná neplatnosť zmluvy
o úvere nemenila nič na tom, že peňažné prostriedky boli dlžníkovi (žalobkyni) poskytnuté na základe
uzatvorenej úverovej zmluvy. Splnenie povinnosti, ktorá vznikla z tejto zmluvy (hoc aj neplatnej), bolo

zabezpečené záložným právom čo aj bolo platne dojednané v uzavretej záložnej zmluve. Vychádzajúc
z uvedeného, záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky nezanikol a preto nezanikol ani akcesorický
záväzok zo záložného práva. Neplatnosť zmluvy o úvere preto nemôže spôsobovať neplatnosť záložnej
zmluvy ohľadom zabezpečenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého z dôvodu neplatnosti zmluvy o
úvere a teda odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu v celom rozsahu stotožnili so skutkovými a právnymi
závermi odvolacieho súdu v odseku 8. odôvodnenia rozsudku.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nedostatočné odôvodnenie v zásadnej otázke, či

samotná neplatnosť zmluvy o úvere, na základe ktorej bolo plnené, spôsobuje aj neplatnosť záložnej
zmluvy zabezpečujúcej peňažný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnosti
zmluvy o úvere.

8. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie,

ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia
§ 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu
opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a)
až f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto
ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci

samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420
písm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj

porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia

spravodlivosti).

11. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý

proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na

právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).12. Podľa § 387 ods. 3 veta druhá CSP odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

13. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

14. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného
ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania (porov. sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a
tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s
určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá
z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

15. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 09. decembra 1994, séria A,

č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

16. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že tento považoval zmluvu o
zriadení záložného práva za neplatnú (en block) iba z dôvodu neplatnosti samotnej (zabezpečovanej)

zmluvy o úvere. Odvolací súd mal za to, že vzhľadom na akcesorickú povahu záložného práva,
toto zdieľalo osud hlavného záväzku a keďže neplatnou bola samotná úverová zmluva, neplatnou
bola aj záložná zmluva. Žalovaná potom nespochybňovala akcesorickú povahu záložného práva (a
nenamietala neplatnosť zabezpečenia úverovej pohľadávky), ale tvrdila, že uzavretou záložnou zmluvou
bola o. i. zabezpečená aj peňažná pohľadávka (vo výške 61.500 eur), ktorá sa v dôsledku absolútnej

neplatnosti úverovej zmluvy, stala pohľadávkou z bezdôvodného obohatenia (a aj vo vzťahu ku ktorej,
bolo zriadené záložné právo). Inak povedané, žalovaná nenamietala skutočnosť, že vo vzťahu k
zabezpečovanej pohľadávke na vrátenie úveru, bola záložná zmluva neplatným právnym úkonom, ale
namietala, že súdy nižších inštancií neplatnosť záložnej zmluvy neprípustne vztiahli aj k pohľadávke,
ktorá vznikla titulom bezdôvodného obohatenia a ku ktorej (podľa čl. I. ods. 5 písm. d) záložnej zmluvy)

bolo záložné právo taktiež zriadené. Tejto odvolacej argumentácii žalovanej, odvolací súd nevenoval
žiadnu pozornosť, a iba stroho konštatoval, že „Akcesorický záväzok v danom prípade bol viazaný
na hlavnom záväzku a zdieľa jeho osud. Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho
práva (v danom prípade záložná zmluva) pokiaľ boli určené za absolútne neplatné, sú neplatné od
počiatku (porovnaj Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/164/2012, sp. zn. 6Cdo/15/2017)“. V

kontexte uvedeného je nepochybné, že aj napriek výslovnému príkazu v § 387 ods. 3 CSP vysporiadať
sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, sa odvolací súd nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia s kľúčovými tvrdeniami žalovanej v odvolaní, a to ani v najvšeobecnejšej rovine. Uvedené
platí predovšetkým o tých námietkach žalobkyne, ktoré z pohľadu rešpektovania jej práva na spravodlivý
proces možno označiť za hlavné a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Išlo o argumentáciu, v rámci

ktorej žalovaná v odvolaní oponovala tým, že v časti, v ktorej záložná zmluva zabezpečovala peňažnú
pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia (v sume poskytnutého úveru) pre prípad neplatnosti
samotnej zmluvy o úvere, záložná zmluva neplatnou nebola. Mala za to, že k zániku záložného práva z
dôvoduzánikuhlavnéhozáväzku(úverovejzmluvy)dôjsťnemohlo,nakoľkozabezpečovanápohľadávka
naďalej (aj keď v pozmenenej podobe vo forme bezdôvodného obohatenia) existovala a naviac jej

zabezpečenie v takejto podobe vyplývalo aj z uzavretej záložnej zmluvy. Konkrétne podľa čl. I. ods.
5 písm. d) zabezpečenou pohľadávkou sa na účely tejto zmluvy považovali aj peňažné pohľadávky,
vrátane príslušenstva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniknú, resp. vznikli záložnému
veriteľovi v súvislosti so Zmluvou o úvere v dôsledku plnenia záložného veriteľa dlžníkovi bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Podľa

žalovanej ani prípadná neplatnosť zmluvy o úvere nemenila nič na tom, že peňažné prostriedky boli
dlžníkovi (žalobkyni) poskytnuté na základe uzatvorenej úverovej zmluvy (a stali sa tak bezdôvodným
obohatením). Splnenie povinnosti, ktorá vznikla z tejto zmluvy (hoc aj neplatnej), bolo zabezpečené
záložným právom čo aj bolo platne dojednané v uzavretej záložnej zmluve. Mala za to, že záväzokdlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky nezanikol (vyplýval z § 457 Občianskeho zákonníka) a preto
nezanikol ani akcesorický záväzok zo záložného práva. Neplatnosť zmluvy o úvere preto nemôže
spôsobovať neplatnosť záložnej zmluvy ohľadom zabezpečenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého

z dôvodu neplatnosti zmluvy. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu k týmto odvolacím námietkam
úplne ignoruje skutočnosti uvádzané žalovanou v odvolaní, keď (ako bolo uvedené vyššie) sa odvolací
súd k týmto odvolacím námietkam vyjadril dvomi vetami a to konštatovaním, že „Akcesorický záväzok v
danom prípade bol viazaný na hlavnom záväzku a zdieľa jeho osud. Záložná zmluva pokiaľ bola určená
za absolútne neplatnú, je neplatná od počiatku“.

16.1. Dovolací súd nespochybňuje závery ustálenej súdnej praxe podľa ktorej „Záložné právo ako
akcesorické právo slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa tým, že, ak dlžník nesplní svoj záväzok
včas a riadne, záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku vrátane jej príslušenstva z
predmetu záložného práva, t. j. zo zálohu. Vo vzťahu k zabezpečovanému záväzku má záložné právo
povahu akcesorického záväzku, t. j., ak k vzniku k hlavnému záväzku nedôjde, nemôže dôjsť ani k
vzniku akcesorického záväzku“. Z uvedeného potom vyplýva, že záložné právo môže existovať len v

nerozlučnej spätosti s pohľadávkou, ktorá je súčasťou hlavného primárneho záväzkového vzťahu medzi
dlžníkom a veriteľom. Samotná existencia záložného práva, t. j. existencia bez ním zabezpečovanej
pohľadávky, je pojmovo vylúčená. Akcesorická povaha záložného práva sa, zjednodušene povedané,
prejavuje tak, že jeho „osud“ je zviazaný s „osudom“ zabezpečenej pohľadávky. Ak teda pripustíme,
že záložné právo je akcesorické, znamená to, že záložné právo vzniká vždy najskôr spolu so

zabezpečenou pohľadávkou a najneskôr spolu so zabezpečenou pohľadávkou aj zaniká. Záložné právo
je právom k cudzej veci, prípadne k právu alebo inej majetkovej hodnote. Účelom záložného práva
je len zabezpečovať pohľadávku záložného veriteľa. Akcesorická povaha tohto inštitútu sa prejavuje
predovšetkým v tom, že záložné právo samo osebe nemôže existovať. Čo do vzniku i jeho trvania
je závislé na vzniku, resp. trvaní zabezpečovanej pohľadávky. V dôsledku svojej akcesorickej povahy

záložné právo predpokladá pre svoj vznik, resp. trvanie platnú pohľadávku, bez ktorej nemôže existovať.
Viaže sa vždy výlučne na zabezpečenú pohľadávku. Z akcesorickej povahy záložného práva potom
vyplýva, že zmluvné záložné právo vznikne platne len v prípade, že platne vznikla pohľadávka, ktorú
záložné právo zabezpečuje. Prostredníctvom záložného práva možno zabezpečiť pohľadávku veriteľa
na peňažné plnenie aj pohľadávku nepeňažnú (pokiaľ jej hodnota je určitá alebo počas trvania

záložnéhoprávaurčiteľná),existujúcu,viazanúnasplneniepodmienkyalebotakú,ktorámávbudúcnosti
iba vzniknúť, pohľadávku v dobe vzniku záložného práva splatnú alebo ktorej splatnosť má ešte len
nastať.
16.2. Napriek skutočnosti, že odvolací súd dostatočne nevysvetlil ani to, prečo sa predmetná úverová
zmluva mala riadiť práve zákonom č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie (keďže v danej veci neboli

úverové prostriedky určené k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určenej na bývanie -
§ 1 ods. 2 písm. b), c) tohto zákona, resp. odvolací súd bližšie nevysvetlil na aký účel mal byť úver
poskytnutý), čo malo potom dopad na samotné posúdenie jej platnosti (keďže odvolací súd neplatnosť
úverovej zmluvy vyvodzoval výlučne z § 15 ods. 3 cit. zákona), dovolací súd nespochybňuje samotný
záver odvolacieho súdu, že v dôsledku neplatnosti úverovej zmluvy (ak by predmetná úverová zmluva

bola skutočne absolútne neplatným právnym úkonom), nemohlo platne vzniknúť ani záložné právo
na zabezpečenie pohľadávky z tejto úverovej zmluvy (t. j. pohľadávky na vrátenie úveru). Odvolacia
argumentácia žalovanej však smerovala k tomu, že i napriek uvedenému (prípadnej neplatnosti úverovej
zmluvy),keďžezáložnázmluvazabezpečovalao.i.ajpohľadávkunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia
(vo výške poskytnutého úveru), ktorá vznikla z neplatného právneho úkonu - úverovej zmluvy, vo vzťahu

k tejto pohľadávke záložné právo vzniklo platne. Z obsahu záložnej zmluvy (čl. I. ods. 5 písm. d) záložnej
zmluvy) totiž vyplývalo, že zabezpečenou pohľadávkou sa na účely tejto zmluvy považovala aj peňažná
pohľadávka, vrátane príslušenstva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá vznikne, resp. vznikla
záložnému veriteľovi v súvislosti so zmluvou o úvere v dôsledku plnenia záložného veriteľa dlžníkovi
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol. Inak povedané, zmluvné strany záložnej zmluvy sa dohodli aj na tom, že záložnou zmluvou
zriadené záložné právo bude zabezpečovať o. i. aj peňažnú pohľadávku v sume 61.500 eur, pre prípad,
že by bola úverová zmluva vyhodnotená ako neplatný právny úkon a plnenie na jej podklade by sa
tak stalo bezdôvodným obohatením (t. j. záložné právo zabezpečovalo o. i. aj vrátenie pohľadávky z
bezdôvodnéhoobohateniavprípadeneplatnostiúverovejzmluvy-nároknajejvráteniepritomvyplývalaj

z § 15 ods. 3 veta druhá zákona č. 90/2016 Z. z.). V danom prípade bolo žalobkyni na podklade uzavretej
úverovej zmluvy poskytnuté peňažné plnenie v sume 61.500 eur (spôsobom dohodnutým podľa čl. V.
úverovej zmluvy). Ak súdy nižších inštancií ustálili, že úverová zmluva bola neplatným právnym úkonom,
takto poskytnuté plnenie sa nepochybne stalo bezdôvodným obohatením (§ 451 ods. 2 v spojení s §457 Občianskeho zákonníka), ktoré bola žalobkyňa povinná žalovanej vydať. Keďže úverová zmluva
bola určená za absolútne neplatný právny úkon (teda od počiatku), plnenie na jej základe sa stalo
bezdôvodným obohatením okamihom jeho poskytnutia. Podľa § 151c ods. 2 Občianskeho zákonníka,

záložným právom možno zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti alebo ktorej vznik
závisí od splnenia podmienky. Nakoľko v danej veci mali byť úverové prostriedky žalobkyni poskytnuté
až po uzavretí zmluvy o zriadení záložného práva (bod 5.2 a nasl. úverovej zmluvy), išlo o prípad
zabezpečenej pohľadávky podľa § 151c ods. 2 Občianskeho zákonníka (t. j. o zabezpečenie budúcej
pohľadávky). V danej veci nie je sporné, že pohľadávka z bezdôvodného obohatenia tu vznikla (aj

odvolací súd v závere svojho rozhodnutia odkázal žalovanú na podanie žalobu na plnenie a v prípade
úspechu, na vymáhanie priznaného nároku v súlade so právnymi predpismi) a keďže akcesorická
povaha záložného práva predpokladá pre svoj vznik, resp. trvanie platnú pohľadávku, bez ktorej
nemôže existovať (t. j. platný vznik a trvanie zabezpečovanej pohľadávky), bolo úlohou odvolacieho
súdu dať žalovanej odpoveď na otázku, či samotná neplatnosť hlavného (zabezpečovaného) záväzku
spôsobila aj neplatnosť záložnej zmluvy v tej jej časti, v ktorej sa záložné právo malo vzťahovať k

pohľadávke z bezdôvodného obohatenia, ktorá vznikla práve v dôsledku neplatnej úverovej zmluvy
(inak povedané, či samotná neplatnosť úverovej zmluvy spôsobila nemožnosť zriadenia záložného
práva k pohľadávke, ktorej vznik bol priamym účinkom tejto neplatnosti, príp., či bolo predmetnou
záložnou zmluvou platne dojednané zabezpečenie vrátenia pohľadávky z bezdôvodného obohatenia
titulom neplatnej úverovej zmluvy). Je potrebné si uvedomiť, že záložné právo sa viaže výlučne na

zabezpečenú pohľadávku, a teda z akcesorickej povahy tohto záložného práva potom vyplýva, že toto
vznikne platne len v prípade, že platne vznikla pohľadávka, ktorú záložné právo zabezpečuje. Rovnako
je potrebné si uvedomiť, že označenou záložnou zmluvou boli zabezpečené viaceré pohľadávky so
samostatným právnym základom ich vzniku (čl. I bod 5 písm. a) až e) záložnej zmluvy), t. j. nielen
pohľadávka zo zmluvy o úvere, ale aj pohľadávka na vrátenie bezdôvodného obohatenia v prípade

neplatnosti úverovej zmluvy (pričom každá z nich je pohľadávkou samostatnou, s odlišným právnym
základom a časovým okamihom jej vzniku). Zriadenie záložného práva na zabezpečenie pohľadávky
z bezdôvodného obohatenia pritom zákon nevylučuje. Práve z týchto dôvodov sa potom žalovaná
domáhala odpovede na otázku, či absolútna neplatnosť úverovej zmluvy spôsobila (z dôvodu akcesority
záložného práva) súčasne aj neplatnosť záložnej zmluvy vo vzťahu k (samostatne) zabezpečenej

pohľadávke na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá vznikla práve až ako dôsledok neplatnosti
tejto úverovej zmluvy (a teda neplatnosťou úverovej zmluvy pohľadávka na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške poskytnutej úverovej sumy, na rozdiel od pohľadávky na vrátenie úverovej sumy
z úverovej zmluvy, nezanikla, ale práve naopak, týmto okamihom vznikla a naďalej existuje), a aj vo
vzťahu ku ktorej, účastníci dohodli zriadenie záložného práva na zabezpečenie jej vrátenia. Samotnú

skutočnosť, že za daného stavu nevznikla samotná pohľadávka žalovanej na vrátenie úverovej sumy zo
zmluvy o úvere (a z tohto dôvodu vo vzťahu k nej nebolo platne zriadené ani záložné právo) žalovaná
nespochybňovala.Ktejtoodvolacejotázke(hocisivyžadovalašpecifickúodpoveďzostranyodvolacieho
súdu) sa odvolací súd bližšie nevyjadril, hoci bola pre žalovanú kľúčová (odvolací súd bez bližšieho
zdôvodnenia označil záložnú zmluvu za neplatnú en block z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy).

17. Dovolací súd uzatvára, že odvolací súd nevzal do úvahy žiadnu z týchto namietaných skutočností
a preto z jeho strany ide o postup odporujúci princípom materiálneho právneho štátu. Sumarizujúc
vyššie uvedené oprávňuje dovolací súd vysloviť názor, že odvolací súd svoje rozhodnutie v dovolaním
napadnutej časti odôvodnil spôsobom, ktorým založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP.Bolopovinnosťouodvolaciehosúduvysporiadaťsaspodstatnýmitvrdeniamiuvedenýmivodvolaní

žalovanej (§ 387 ods. 3 CSP). Pretože odvolací súd v prejednávanej veci nezaujal k otázkam urobeným
súčasťou odvolania žalovanej žiadne konkrétne stanovisko, dovolaciemu súdu nezostalo prijať iný záver
než ten, že došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou zmätočnostnou vadou podľa §
420 písm. f) CSP.
18. Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami odvolateľky,

tieto bez primeraného vysvetlenia ignoruje a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje tým právo
odvolateľky na spravodlivý proces (por. II. ÚS 120/2020).
19. Keďže dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je nielen prípustné, ale aj dôvodné, bolo potrebné
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
Náprava zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP),

nakoľko to bol odvolací súd, komu bolo namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti.
20. Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová
(materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Osobitnú pozornosť bude venovať relevantným argumentom odvolateľky.21. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade
uvedenej v ustanovení § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby
sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie

súdu (1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015,
7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015). Z tohto dôvodu sa následne dovolací súd ďalším uplatneným
dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 CSP vecne nezaoberal.
22. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací

súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.