Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/88/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319201002
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:2319201002.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne U.. Y. Š., narodenej XX. L. XXXX, Š., L.Á. X, proti
žalovanej Sociálnej poisťovni, pobočka Galanta, Galanta, Kodálya 1629/488, o zaplatenie 4 405,35 eura
s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 8C/11/2019, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19. októbra 2022 sp. zn. 10Co/88/2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19. októbra 2022 sp. zn. 10Co/88/2021 z r u š u j e a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd") podľa § 387 ods. 1 a 2
zákona č. 160/2015 Z.z.. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") ako vecne správny potvrdil
rozsudok Okresného súdu Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie" resp. „prvoinštančný súd") z 18. mája
2021 č. k. 8C/11/2019-187 (v poradí druhý), ktorým zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala

zaplatenia sumy 4 405,35 eura s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia a žalovanej priznal
voči žalobkyni právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorých bude rozhodnuté osobitným
uznesenímsúdomprvejinštancie(výrokI.);žalovanejpriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonania
v plnom rozsahu (výrok II.).

1.1. Rozhodnutie súdu prvej inštancie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ustanovenie

§ 61 zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok"), ako aj s poukazom na ustanovenie
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 2 CSP. Vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 20. septembra 2011
vydala žalovaná rozhodnutie č. 700-0600047211-GC09/11, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobkyni ako
samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné poistenie dňa 30. júna 2010. Toto rozhodnutie
bolo ústredím Sociálnej poisťovne potvrdené rozhodnutím z 5. decembra 2011 č. 56923-2/2011 - BA,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13. decembra 2011. Proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu podala
žalobkyňa žalobu, ktorú Krajský súd v Trnave rozsudkom z 19. septembra 2013 sp. zn. 14S/12/2012
zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1/Sžso/59/2013 vydal dňa 18. novembra
2014 rozsudok, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19. septembra 2013 sp. zn.
14S/12/2012 tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie z 5. decembra 2011 č. 56923-2/2011 v
spojení s rozhodnutím žalovanej z 20. septembra 2011 č. 700 0600047211-GC09/11 o tom, že žalobkyni

nezaniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nadobudol právoplatnosť 15. januára 2015).
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle § 15 ods. 6 zákona č.586/2003 Z. z. o
advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších
predpisov advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže
súčasne vykonávať advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti

alebo komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Slovenská
advokátska komora vydala žalobkyni Osvedčenie č. 1697, ktorým bola zapísaná do zoznamu advokátovpodľa zákona o advokácii dňa 1. októbra 2002. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného
súdu Trnava, oddiel: Sro, Vložka číslo: 25820/T, sa dňa 1. júla 2010 stala žalobkyňa štatutárnym
orgánom a konateľom spoločnosti Advokátska kancelária - U.. X., s.r.o., Jánošíkova 2, Šaľa, ktorej

jediným predmetom je poskytovanie právnych služieb. Ďalej bolo preukázané, že žalobkyni dňa 15. júla
2010 zaniklo živnostenské oprávnenie, živnostenský list č. OŽP-A/2008/05239-00002, preto v zmysle
ustanovenia § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom v znení zákona č. 310/2006 Z. z. sa od
16. júla 2010 nepovažuje za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. b) zákona o sociálnom
poistení. Dňa 17. januára 2012 Sociálna poisťovňa pobočka Galanta v konaní sp. zn. 700-0610060112-

GC04/12 vydala rozhodnutie, na základe ktorého bolo žalobkyni za mesiace júl 2010 až december 2011
predpísané nemocenské poistenie, starobné poistenie, invalidné poistenie, poistenie do rezervného
fondu celkom v sume 3 504,15 eura. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa bola považovaná
za fyzickú osobu, ktorá je samostatne zárobkovo činná, resp. má oprávnenie prevádzkovať živnosť. V
tomtorozhodnutítiežbolokonštatované,žeSlovenskáadvokátskakomoravydalažalobkyniOsvedčenie
č. 1697, ktorým bola zapísaná do zoznamu advokátov podľa zákona o advokácii dňa 1. októbra 2002.

Na základe uvedeného bola žalobkyňa považovaná za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5
písm. c) v tom čase platného a účinného zákona č. 310/2006 Z.z. V odôvodnení rozhodnutia žalovanej
zo dňa 17. januára 2012 sa uvádza: „V zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení zákona
č. 310/2006 Z.z. (vo vzťahu k zákonu o advokácii) samostatne zárobkovo činnou osobou, je každá
osoba zapísaná v zozname advokátov vedeného Slovenskou advokátskou komorou a to bez ohľadu na

formu výkonu advokácie (k 1. júlu 2010)", preto účastníčke konania nezaniklo postavenie advokáta ako
samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Sociálna poisťovňa
pobočka Galanta v konaní sp. zn. 700-0610060112-GC04/12 dňa 20. februára 2015 vydala rozhodnutie,
v ktorom určila, že samostatne zárobkovo činnej osobe U.. Y. Š. zaniklo povinné nemocenské poistenie
a povinné dôchodkové poistenie dňa 15. júla 2010. V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázala na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1/Sžso/59/2013, v ktorom je uvedené, že v
zmysle§15ods.6zákonač.586/2003Z.z. oadvokáciivznenízákonač.455/1991Zb.oživnostenskom
podnikaní advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným nemôže
súčasne vykonávať advokáciu samostatne. V rozhodnutí sociálnej poisťovne z 20. februára 2015 sa
konštatuje, že žalobkyňa nie je od 1. júla 2010 považovaná za samostatne zárobkovo činnú osobu,

nakoľko od tohto termínu nebola oprávnená vykonávať advokáciu samostatne, pretože od uvedeného
dňa sa stala konateľom spoločnosti advokátska kancelária - U.. X. s.r.o. Jánošíkovo 2, Šaľa.

1.2. Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že medzičasom dňa 26. marca 2012 sa žalovaná ako
oprávnená v tom čase s existujúcim nárokom obrátila na súdneho exekútora U.. Ľ. K., so sídlom B.,

P. XX, so žiadosťou o vykonanie exekúcie na sumu 3 504,15 eura voči povinnej U.. Y. Š., keď titulom
pre vykonanie exekúcie bolo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Sociálnej poisťovne so sídlom
Bratislava pobočka Galanta č.k. 700-0610060112-GC04/12 zo 17. januára 2012. Okresný súd Galanta
v konaní sp. zn. 15Er 464/2012, EX 744/2012 vydal dňa 30. marca 2012 pre súdneho exekútora U..
Ľ. K. poverenie na exekúciu na vymoženie 3 504,15 eura a ďalších trov exekúcie. Podľa potvrdenia

Slovenskej advokátskej komory z 20. februára 2012 na čl. 12 spisu Okresného súdu Galanta sp. zn.
15Er/464/2012, U.. Y. Š. mohla vykonávať advokáciu samostatne do 28. júla 2010, od 29. júla 2010
môže vykonávať advokáciu len v mene a na účet spoločnosti Advokátska kancelária - U. Y. X. s.r.o. Z
vyúčtovania vykonaného súdnym exekútorom U.. Ľ.H. K. v konaní EX 744/202 zo dňa 6. februára 2018
vyplynulo, že exekúcia bola skončená dňa 2. februára 2018 uspokojením pohľadávky oprávneného na

sumu 3 504,15 eura, trovy exekútora činili 901,20 eura.
1.2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzatvoril, že zásada „restitutio in
integrum statu quo antem" je v exekučnom konaní zakázaná. Navrátenie do pôvodného stavu je
totiž v exekučnom konaní vylúčené. Toto je jeden z dôvodov, prečo možno označiť rozhodnutie za
konečné, nenávratné. Spomínaná zásada je síce jednou zo základných zásad exekučného konania,

avšak do istej miery možno jej tvrdosť obmedziť. Táto zásada totiž nevylučuje, aby za podmienok
ustanovených zákonom, došlo k zrušeniu rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní, a to za účelom
napravenia nesprávnosti, ktoré vznikli. Ustanovenie § 61 Exekučného poriadku je vyjadrením zásady,
že stav navodený exekučným konaním nie je možné vrátiť späť, čo znamená, že aj nezákonne
realizovaná exekúcia má také právne následky, akoby by bola realizovaná v súlade so zákonom.

Žalovaná vymáhala pohľadávku evidovanú voči žalobkyni na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia č. 700-0610060112-GC04/12 vydaného v súlade s § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení v znení zákona č. 572/2009 Z.z., § 152a zákona v znení neskorších predpisov
a § 178 ods. 1 písm. a) ôsmy bod zákona č. 43/2004 Z.z. Žalobkyňa voči rozhodnutiu nepodalaodvolanie v zmysle § 215 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Nevyužila teda
svoje zákonné právo, pričom o možnosti podať odvolanie voči rozhodnutiu bola poučená v časti
„poučenie". Žalobkyňa rovnako nevyužila svoje právo v zmysle § 222 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení

neskorších predpisov - obnovu nedávkového konania povolí na návrh účastníka konania alebo nariadi
organizačná zložka Sociálnej poisťovne, ktorá vo veci rozhodla v poslednom stupni. Zanedbala využitie
zákonných procesných ustanovení, keď zmeškala zákonné lehoty na podanie opravných prostriedkov.
Žalobkyňa cestou nevhodných procesných prostriedkov - návrhom na vydanie platobného rozkazu
chcela zvrátiť ukončené exekučné konanie. Sociálnej poisťovni sa plnilo na základe právoplatného a

vykonateľného rozhodnutia č. 700-06100601112-GC04/12, ktoré nebolo doposiaľ zrušené. V súvislosti s
nevyužitím zákonných prostriedkov obrany žalobkyne v konaní, ktoré bolo podkladom pre exekučný titul
prvoinštačný súd poukázal na zásadu: „vigilantibus iura scripta sunt", t.j. práva patria bdelým, ostražitým,
opatrným, starostlivým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, a ktorí svoje
procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou. To platí aj o využívaní zákonných
procesných ustanovení včítane možností podania opravných prostriedkov.

1.3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, keď nárok na náhradu trov vznikol žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu.

2. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého

obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.

2.1. Na doplnenie a v súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd uviedol, že poukaz žalobkyne

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/85/2013 neobstojí, lebo sa týka
odlišnej (skutkovej) situácie, keďže exekučný titul (konkrétne platobný rozkaz) bol zrušený. Na rozdiel
od predmetnej veci, v ktorej bolo preukázané, že exekučný titul (žalovanej) zo dňa 17. januára 2012
č. 700-0610060112-GC04/12, na základe ktorého bola v exekučnom konaní sp. zn. 15Er/464/2012
vymožená žalovaná suma nebol (nikdy) zrušený. Za ďalšie, konanie vo veciach sociálneho poistenia

je upravené v zákone o sociálnom poistení (č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov) v
ustanoveniach § 172 a nasl. Otázka, ktorý orgán je oprávnený rozhodovať vo veciach existencie
sociálneho poistenia je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravená výslovne. Je ním Sociálna
poisťovňa, ktorá bola zákonom zriadená ako verejnoprávna inštitúcia na výkon sociálneho poistenia.
Do jej právomoci preto patrí rozhodovanie o zániku sociálneho poistenia a otázok s tým súvisiacich,

teda aj o otázke, či je osoba samostatne zárobkovo činná alebo nie, aj o výške predpísaného poistného
na nemocenské, starobné, invalidné poistenie (poistné do rezervného fondu). Žalovaná vo vzťahu
k žalobkyni konala a rozhodla v dvoch samostatných konaniach, jednak o jej účasti na sociálnom
poistení (§ 178 ods. 1 bod 1 zákona o sociálnom poistení), a to rozhodnutím z 20. septembra
2011 č. 700-0600047211-GC09/11 a o poistnom (§ 178 ods. 1 bod 8 zákona o sociálnom poistení),

rozhodnutím zo 17. januára 2012 č. 700-0610060112-GC04/12 Exekučným titulom, na základe ktorého
bolo vydané poverenie súdnemu exekútorovi okresným súdom v konaní EX 744/2012 (konanie sp.
zn. 15Er/464/2012), bolo rozhodnutie žalovanej zo 17. januára 2012 č. 700-0610060112-GC04/12
(ďalej len „exekučný titul"), ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 07. marca 2012, a práve
na jeho základe bola od žalobkyne súdnym exekútorom vymožená suma 3 504,15 eura a trovy

exekútora 901,20 eura. S poukazom na obsah exekučného spisu bolo zrejmé, že žalobkyňa síce
využila možnosti dané jej zákonom a v exekučnom konaní (sp. zn. 15Er/464/2012) sa bránila a o jej
návrhoch bolo aj súdom rozhodované, avšak v konečnom dôsledku jej obrana nezvrátila vymoženie
dlžnej sumy súdnym exekútorom za základe exekučného titulu, ktorý označila žalovaná, a to rozhodnutie
zo dňa 17. januára 2012 č. 700-0610060112-GC04/12. Odvolací súd zotrvával aj na závere, že na

právoplatnosť rozhodnutia žalovanej zo dňa 17. januára 2012 č. 700-0610060112-GC04/12 nemal vplyv
už postup žalobkyne vo vzťahu k rozhodnutiu žalovanej zo dňa 20. septembra 2011 č. 700-0600047211-
GC09/11 (žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné poistenie dňa 30.
júna 2010), ktoré síce bolo ústredím Sociálnej poisťovne potvrdené rozhodnutím z 5. decembra
2011 č. 56923-2/2011 - BA, avšak následne na základe žaloby žalobkyne podanej v konaní sp.

zn. 14S/12/2012, Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 18. novembra 2014 sp.
zn. 1 Sžso 59/2013 zrušené a vrátené na ďalšie konanie (vrátane rozhodnutia Sociálnej poisťovne
- ústredie z 5. decembra 2011 č. 56923-2/2011) a opätovne rozhodnuté žalovanou rozhodnutím z
20. februára 2015 č. 700-0610060112-GC04/12 (žalobkyni zaniklo povinné nemocenské poistenie apovinné dôchodkové poistenie dňa 15. júla 2010). Podstatným teda bolo, že žalovaná rozhodla v
samostatnom konaní o poistnom žalobkyne (§ 178 ods. 1 bod 1 zákona o sociálnom poistení) a to
rozhodnutím č. 700-0600047211-GC09/11 z 20. septembra 2011 (právoplatným dňa 7. marca 2012),

ktoré nebolo zrušené, a ktoré bolo exekučným titulom. Bolo nutné poukázať aj to, že ak žalobkyňa pri
zariaďovaní svojich záležitostí nekonala s primeranou opatrnosťou, nevyužila možnosť podať riadne,
resp. mimoriadne opravené prostriedky (aj v konaní o poistnom), dobrovoľne sa vystavila riziku, že
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o predpísanom poistnom môže byť predmetom vymáhania zo
strany žalovanej, čo sa aj potvrdilo (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5

Sžf 65/2011).

2.2. Vychádzajúczuvedenéhoodvolacísúdrovnakoakosúdprvejinštancienemalzapreukázané,žeby
na strane žalovanej vzniklo v súvislosti s vymožením žalovanej sumy v exekučnom konaní vedenom voči
žalobkyni bezdôvodné obohatenie (podľa § 451 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov;
ďalej len „Občiansky zákonník"), keď zo strany žalobkyne neboli preukázané základné predpoklady

vzniku bezdôvodného obohatenia, s dôrazom na nepreukázanie zrušenia exekučného titulu rozhodnutia
žalovanej z 20. septembra 2011 č. 700-0600047211-GC09/11, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 7.
marca 2012).

2.3. K námietke žalobkyne, že prvoištančný súd sa nevysporiadal s rozhodnutím Sociálnej poisťovne,

ústredia, ktorým boli zrušené rozhodnutia žalovanej vo veci vyrubenia penále z vyššie špecifikovanej
pohľadávky, odvolací súd poukázal na to, že z obsahu spisu vyplýva, že v podaní doručenom okresnému
súdu dňa 17. mája 2021 (čl. 179) žalobkyňa výslovne poukázala (iba) na rozhodnutie Ústredia Sociálnej
poisťovne zo dňa 29. apríla 2021 č. 12088-3/2021-BA, ktorým bolo (ale) zrušené rozhodnutie žalovanej
vo veci vyrúbenia penále z pohľadávky, ktorá je predmetnom tohto konania. Vzhľadom na uvedené

konštatoval, že ani z rozhodnutia Ústredia Sociálnej poisťovne zo dňa 29. apríla 2021 nevyplýva, že
by došlo k zrušeniu exekučného titulu - rozhodnutia žalovanej č. 700-0600047211-GC09/11 zo dňa 20.
septembra 2011 a teda žalobkyňa ani poukazom na rozhodnutie zo dňa 29. apríla 2021, ňou tvrdenú
skutočnosť zrušenia exekučného titulu - rozhodnutia žalovanej č. 700-0600047211-GC09/11 zo dňa 20.
septembra 2011 nepreukázala.

2.4. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP
a § 262 ods. 1, 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie,

prípustnosť ktorého odôvodňovala ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Mala za to, že súdy
nižších inštancií nesprávne dospeli k právnemu záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý nesprávne vyvodili z nezrušenia rozhodnutia
žalovanej riadnym alebo mimoriadnym opravným prostriedkom, a ktorý nie je zlučiteľný s právnymi
závermi obsiahnutými v rozhodnutiach dovolacieho súdu. Žalobkyňa namietala, že odvolací súd

prejudiciálne neriešil otázku existencie resp. neexistencie hmotnoprávneho nároku žalovanej na plnenie,
tak ako to mal v zmysle rozhodnutí dovolacieho súdu urobiť na zistenie, či žalovaná sa na úrok
žalobkyne bezdôvodne obohatila plnením bez právneho dôvodu. Súdy nižších inštancií vec nesprávne
právne posúdili, nakoľko nebola správne vyriešená predbežná otázka, ktorá mala kľúčový význam
pre posúdenie opodstatnenosti návrhu na začatie konania. Dovolateľka uviedla, že z predložených

rozhodnutí žalovanej je jednoznačné a nepochybné, že povinnosť na plnenie poistného žalobkyni
skončila dňa 15. júla 2010, preto nárok na zaplatenie poistného za obdobie od 16. júla 2010 do 31.
decembra 2011 žalovanej nevznikol, pretože žalobkyňa od 15. júla 2010 nebola povinne poistená,
a teda dôvod plnenia nespočíval v hmotnom práve. Žalobkyňa považovala napadnuté rozhodnutie
za arbitrárne, nakoľko sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

(uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. apríla 2014 sp. zn. 7Cdo/85/2013, z 23.
novembra 2011 sp. zn. 5MCdo/17/2009, Nález Ústavného súdu SR z 9. februára 2017, sp. zn. lI. ÚS
18/2016). Dovolateľka navrhovala, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu
súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalobkyňa zanedbala využitie zákonných procesných
ustanovení, zmeškala všetky zákonné lehoty na podanie opravných prostriedkov a cestou podania
návrhu na vydanie platobného rozkazu sa snažila navrátiť pôvodný stav pred exekúciou. V exekučnom
konaní však platí zásada zákazu návratu do pôvodného stavu (restitutio in integrum). Sociálnej poisťovniako žalovanej sa plnilo na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia č. 700-0610060112-
GC04/12, ktoré nebolo zrušené ani napadnuté, právny dôvod neodpadol. Žalovaná uviedla, že odvolací
súd mal na podklade písomných dôkazov predložených v konaní dostatočne preukázané, že nárok

žalovanej je opodstatnený a s napadnutým rozsudkom súhlasí v plnom rozsahu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne
je prípustné a tiež dôvodné; v dôsledku jeho účinku dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a
vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP).

6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej

Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie

je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

9. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Preprocesnúsituáciu,vktorej§421ods.1písm.a)CSPpripúšťadovolanie,mámimoriadnyvýznam
obsah pojmu „právna otázka" a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou
relevantnou z hľadiska uvedeného zákonného ustanovenia (bližšie viď bod 10.) môže byť pritom len

otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie
tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

13. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon"
jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu
teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení
právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxedovolacieho súdu". V zmysle judikátu R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných

rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili. S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax
dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho
súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov,

a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky pod
tento pojem nespadajú (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2017 sp. zn.
6 Cdo 129/2017). Judikatúra ústavného súdu dotvára precedenčnú záväznosť ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu v tom zmysle, že potvrdzuje ústavnú súladnosť dotknutej interpretácie a
aplikácie právnej úpravy realizovanej najvyšším súdom. Podmienkou precedenčnej záväznosti toho-
ktorého rozhodnutia nie je absolútna totožnosť so všetkými skutkovými okolnosťami prejednávanej veci.

Predpokladom precedenčnej záväznosti je podobnosť týkajúca sa relevantných, ťažiskových okolností
prejednávanej veci. Pokiaľ teda ústavný súd vyslovil názor na riešenie tej-ktorej otázky ako jedna z
najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP), je potrebné aby dovolací súd k tejto skutočnosti pri
rozhodovaní prihliadol.

14. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu" (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) treba uviesť, že
správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu
prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP);
skutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP
je irelevantná.

15. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. l CSP musí byť procesnou stranou v dovolaní
vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne
aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže
svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na

mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie
vymedzenia právnej otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych
a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade
by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej
koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku

(napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 98/2017, 3 Cdo 94/2018, 4 Cdo 95/2017). Treba
zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu otázku; zákonodarca túto povinnosť
ukladá dovolateľovi. Samo tvrdenie, že odvolací súd sa riešením určitej právnej otázky odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ešte nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP; relevantným je až zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom tvrdenému

odklonu skutočne došlo.

16. V danom prípade dovolateľka riadne vymedzila právnu otázku (viď bod 3.1. tohto rozhodnutia),
pri riešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods. 1 CSP v

súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu
dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolateľka nesúhlasila
s právnym posúdením otázky, „či je bezdôvodným obohatením plnenie prijaté na základe právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré nemá základ v hmotnom práve v dôsledku
skutočností, ktoré nastali po vydaní takéhoto rozhodnutia"?. Po konštatovaní prípustnosti dovolania

dovolací súd pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného
dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci
odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke.

17. Podľa judikátu R 74/2019 „Ten, komu bolo plnené na základe rozhodnutia, ktoré bolo následne

zrušené alebo stratilo podľa procesných predpisov účinky, sa bezdôvodne obohacuje len vtedy, ak
právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného
práva tu bol, potom trvá ďalej, bez ohľadu na to, či právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré toto
právo iba deklarovalo, bolo či nebolo zrušené alebo stratilo svoju účinnosť" (uznesenie Najvyššieho súduSlovenskej republiky z 9. apríla 2014 sp. zn. 7Cdo/852013). Obdobné závery vyplývajú z uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. novembra 2011, sp. zn. 5 M Cdo 17/2009.

18. Podľa právnej vety nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. februára 2017 sp. zn.
II. ÚS 18/2016-78 „Zrušenie právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy nezakladá bez ďalšieho
právo strany v konaní na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod
plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Zrušenie právoplatného rozsudku by
založilo samo osebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku

majúceho konštitutívne účinky".

19. V okolnostiach danej najvyšším súdom aktuálne preskúmavanej veci odvolací súd pri riešení
nastolenej otázky za rozhodujúce považoval to, že dňa 17. januára 2012 Sociálna poisťovňa pobočka
Galanta v konaní sp. zn. 700-0610060112-GC04/12 vydala rozhodnutie, na základe ktorého bolo
žalobkyni za mesiace júl 2010 až december 2011 predpísané nemocenské poistenie, starobné poistenie,

invalidné poistenie, poistenie do rezervného fondu celkom v sume 3 504,15 eura, ktorá bola následne v
exekučnom konaní napriek námietkam žalobkyne vymožená. Predmetnému rozhodnutiu predchádzalo
dňa 20. septembra 2011 iné č. 700-0600047211-GC09/11, ktorým žalovaná rozhodla, že žalobkyni
ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné poistenie dňa 30. júna 2010. Uvedené
rozhodnutie však bolo v zmysle záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.

novembra 2014 sp. zn. 1/Sžso/59/2013 nesprávne a preto žalovaná konečným rozhodnutím z 20.
februára 2015 č. 700-0610060112-GC04/12 určila, že samostatne zárobkovo činnej osobe U.. Y. Š.j t.
j. žalobkyni zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 15. júla 2010.
S poukazom na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku a v ňom zakotvené zásady, že navrátenie do
predošlého vzťahu je vylúčené a tiež, to že žalobkyňa nevyužila všetky svoje možnosti brániť sa proti

vydanému rozhodnutiu žalovanej z 17. januára 2012 odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
dospel k záveru, že k bezdôvodnému obohateniu v danom prípade nedošlo, keďže neboli naplnené
zákonné podmienky.

20. Dovolateľka vo svojich námietkach predostrela, že pre zodpovedanie dovolacej otázky bolo

nevyhnutné v prvom rade vyriešiť otázku, či dôvod plnenia v danej veci (ne)spočíval v hmotnom práve.
Odvolací súd sa prejudiciálne predmetnou otázkou nezaoberal, neriešil teda otázku existencie resp.
neexistencie hmotnoprávneho nároku žalovanej na plnenie. Súdy nižších inštancií preto vec nesprávne
právne posúdili, keďže nebola správne vyriešená predbežná otázka, ktorá mala kľúčový význam pre
posúdenie opodstatnenosti návrhu na začatie konania. Pritom z predložených rozhodnutí žalovanej je

jednoznačné, že povinnosť na plnenie poistného žalobkyni skončila dňa 15. júla 2010, preto nárok na
zaplatenie poistného za obdobie od 16. júla 2010 do 31. decembra 2011 žalovanej nevznikol, pretože
žalobkyňa od 15. júla 2010 nebola povinne poistená, a teda dôvod plnenia nespočíval v hmotnom práve.

21. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Bezdôvodne sa
obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 Občianskeho zákonníka).

22. Záväzok vydať bezdôvodné obohatenie vo všeobecnosti nevzniká v dôsledku protiprávnosti,

ale vzniká mimozmluvne za splnenia určitých zákonom stanovených podmienok. Povinnosť vydať
bezdôvodné obohatenie nie je viazaná na splnenie subjektívnych predpokladov a má ju každý, kto sa na
úkor iného obohatí; stačí, že k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu, alebo spôsobom, ktorý
právny poriadok neuznáva (pravda, v niektorých prípadoch bude tvoriť právnu skutočnosť zakladajúcu
bezdôvodné obohatenie protiprávne, prípadne aj zavinené protiprávne správanie obohateného).

Znak "bezdôvodnosti" obohatenia nie je výlučne otázkou výkladu; ustanovenia § 451 a § 454
Občianskeho zákonníka vymedzujú prípady bezdôvodného obohatenia taxatívne spôsobom, ktorý
výkladu neponecháva veľký priestor. Jeho právna úprava neplní sankčnú (a tým ani preventívnu) funkciu
a jeho pôsobenie je čisto reparačné a sledujúce morálnu zásadu spravodlivosti, aby sa nikto neobohatil
na úkor iného (porovnaj ustanovenie § 456 Občianskeho zákonníka, ktoré neumožňuje ponechať si

neprislúchajúci prospech dokonca ani v prípade, že ten, komu prináleží nie je známy).

23. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, dopadá na tie prípady, kedy v čase poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorývšak následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti odpadol, stratil svoje právne účinky. Majúc ale
na zreteli, že bezdôvodné obohatenie vzniká za splnenia určitých zákonom stanovených podmienok,
a teda na jeho vznik stačí, že k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu, alebo spôsobom,

ktorý právny poriadok neuznáva, súdu rozhodujúcemu o žalobe na splnenie povinnosti na jeho vydanie
naisto nepostačuje zistenie, že rozhodnutie, na základe ktorého bolo plnené (nie je rozhodujúce, či
plnenie bolo dobrovoľné alebo bolo vymožené v exekučnom konaní), bolo následne zrušené, resp.
došlo podľa procesných predpisov k strate jeho účinnosti. Ak sa totiž domáha vrátenia plnenia ten,
kto plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho návrhu na splnenie povinnosti vrátiť

plnenie od toho, či právny dôvod jeho plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe.
Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, tak potom trvá naďalej, bez ohľadu na to, či
právoplatný a vykonateľný rozsudok (ktorý toto právo iba deklaroval) bol či nebol zrušený. Otázku, či
tu bola povinnosť plniť podľa hmotného práva a rozsah tejto povinnosti rieši súd v konaní o návrhu
na vydanie bezdôvodného obohatenia ako predbežnú. Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo
plnené, by došlo k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené, len vtedy, ak by právny dôvod

plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve (porovnaj aj uznesenie najvyššieho súdu z 23. novembra
2011, sp. zn. 5MCdo/17/2009).

24. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd
vec nesprávne právne posúdil, pretože (prejudiciálne) neriešil otázku existencie resp. neexistencie

hmotnoprávneho nároku žalovanej na plnenie. Z predložených rozhodnutí žalovanej pritom jednoznačné
vyplýva, že povinnosť na plnenie poistného žalobkyni skončila dňa 15. júla 2010, preto nárok na
zaplatenie poistného za obdobie od 16. júla 2010 do 31. decembra 2011 žalovanej nevznikol, pretože
žalobkyňa od 15. júla 2010 nebola povinne poistená, a teda dôvod plnenia nespočíval v hmotnom práve.
S ohľadom na uvedené dovolací súd skonštatoval nesprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu vo

vzťahu k naplneniu zákonných predpokladov pre bezdôvodné obohatenie v danom prípade a odklon
od už spomínaného judikátu R 74/2019. Argumentácia súdov nižších inštancií, že ustanovenie § 61
Exekučného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu „že navrátenie do predošlého vzťahu je v exekučnom
konaní vylúčené" neobstojí, pretože táto zásada „...znamená, že právne pomery niekoho iného ako
účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť exekúciou dotknuté. Uvedená zásada však

nevylučuje, aby za podmienok ustanovených zákonom došlo k zrušeniu rozhodnutí vydaných v
exekučnom konaní s cieľom napraviť nesprávnosti týchto rozhodnutí" (viď rozhodnutie najvyššieho súdu
z 14. októbra 2008 sp. zn. 5MCdo/5/2008).

25. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je nielen

procesne prípustné, ale aj opodstatnené. So zreteľom na to dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP).

26. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453

ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.