Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. február 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/96/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5124208521
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5124208521.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a

členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Mgr. Michaely Priesolovej, v spore žalobcu: RiverSide s.r.o., so
sídlom Dolné Rudiny, Budova RONDEL OFFICES 2956/3, 010 01 Žilina, IČO: 52 036 995, zastúpeného
spoločnosťou: JUDr. Alžbeta Boriková, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Predmestská 57, 010 01
Žilina, IČO: 47 249 587,proti žalovaným: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX,
XXX XX E., 2/ A. A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX,
XXX XX E., 3/ A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX,
XXX XX E., 4/ F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX E., 5/ H. H. I., nar. XX.XX.XXXX,

bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., 6/ A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E.,
7/ H. K. L., B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E.,
8/ A. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E.,
9/ O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. I. XX, 10/ H. I. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX,
XXX XX E., 11/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 12/ P. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E.,
13/ Q. A. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, XXX XX K. R., 14/ H. S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.

XXXX/XX, XXX XX O. U. A., 15/ A. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/XX, XXX XX O. U. A., 16/ M.
V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 17/ H. S. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX/
X, XXX XX E., 18/ H. D. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX/X, XXX XX E.,
19/ S. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 20/ H. S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX D. XXX, 21/ S. A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 22/ A. O. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. Q. XXXX/XX, XXX XX E., 23/ M. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX,
XXX XX E., 24/ P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. N. XXXX/XX, XXX XX E., 25/ G. L., nar. XX.XX.XXXX,

bytom XXX XX Q. XX, 26/ M. R., nar. XX.XX.XXXX, B. XXXX/XX, XXX XX E., 27/ I. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., 28/ B. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, XXX XX E., 29/ A.
O., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., 30/ S. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. X,
XXX XX E., 31/ V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., žalovaní všetci zastúpení
zákonným zástupcom SBD HÁJIK, družstvo, so sídlom Mateja Bela 852, 010 15 Žilina, IČO: 46 436
880, právne zastúpeným spoločnosťou: ADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s.r.o., so sídlom Vojtecha
Spanyola 1726/13, 010 01 Žilina, IČO: 47 245 841, o žalobe prehlasovaného vlastníka, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 14C/35/2024-109 zo dňa 18. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 14C/35/2024-109 zo dňa 18. marca 2025 potvrdzuje.

Žalovanýmvrade1/až31/priznávavočižalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol
tak, že žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa ako vlastník troch nebytových priestorov,

nachádzajúcich sa v bytovom dome súpisné č. XXXX v katastrálnom území E., domáhal ochrany
svojich práv ako prehlasovaný vlastník podľa § 14a ods. 9 zákona č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „zákon č. 182/1993 Z. z.“). Žalobou
doručenousúdudňa31.07.2024sadomáhalzrušeniavýsledkovpísomnéhohlasovaniavlastníkovbytov
a nebytových priestorov uskutočneného v dňoch 12.06.2024 až 23.06.2024, ktorého predmetom bolo

schválenie zvýšenia mesačných preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv domu. Zároveň sa
žalobca domáhal, aby súd určil výšku týchto preddavkov rozdielne pre vlastníkov bytov a nebytových
priestorov, t.j. v sume 2,25 eur
za 1 m2 spoluvlastníckeho podielu pre všetkých vlastníkov bytov a 0,11 eur za 1 m2 spoluvlastníckeho
podielu pre všetkých vlastníkov nebytových priestorov, a to počnúc
od 01.07.2024.

3. Žalobca svoju žalobu skutkovo odôvodnil tým, že v napadnutom hlasovaní bol prehlasovaný.
Navrhované rozdelenie výšky príspevkov do fondu opráv však žalobca považoval za jediné spravodlivé
riešenie zohľadňujúce mieru využívania spoločných častí a zariadení domu vlastníkmi
nebytových priestorov. Zdôrazňoval, že jeho nebytové priestory majú charakter povalových priestorov,
nie sú napojené na inžinierske siete, nemajú balkóny ani iné prvky typické pre byty a že z realizovanej

revitalizácie bytového domu má len minimálny úžitok. Poukazoval tiež na to, že v minulosti
bola výška príspevkov pre byty a nebytové priestory diferencovaná a ich zjednotenie bolo
schválené výlučne v súvislosti s plánovanou zmenou účelu využitia jeho nebytových priestorov
na byty (zo strany žalobcu), ktorá sa napokon nerealizovala. Z týchto dôvodov považoval súčasnú výšku
preddavkov za neprimeraný a nespravodlivý zásah do svojich vlastníckych práv.

4. Žalovaní, zastúpení správcom bytového domu, označili žalobu za skutkovo a právne nedôvodnú.
5. Uviedli, že výška preddavkov do fondu opráv je výsledkom opakovaných rozhodnutí vlastníkov bytov
a nebytových priestorov, s ktorými žalobca v minulosti opakovane vyslovil súhlas, vrátane súhlasu
s prijatím úveru na revitalizáciu bytového domu a s následným zvýšením preddavkov potrebným na

zabezpečenie jeho splácania. Zároveň žalovaní zdôraznili, že zákon č. 182/1993 Z. z. neumožňuje
vlastníkovi nebytového priestoru domáhať sa zníženia svojej povinnosti prispievať do fondu opráv len z
dôvodu, že priestor fakticky neužíva, a že zohľadnenie miery využívania spoločných častí domu je vecou
rozhodnutia vlastníkov, nie autoritatívneho zásahu súdu. Poukázali tiež na to, že predmetom revitalizácie
bol celý bytový dom, t.j. strecha, zateplenie, vonkajšie omietky a spoločné rozvody, ktoré sú vyvedené

aj do nebytových priestorov žalobcu.

6. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
7. V prvom rade konštatoval, že predmetné písomné hlasovanie zo dní 12.06.2024 až 23. 06.2024
neskončilo prijatím navrhovaného uznesenia, keďže návrh na zvýšenie preddavkov do fondu opráv

nezískal potrebnú väčšinu hlasov. Výsledkom hlasovania teda nebolo prijatie rozhodnutia, ale
zachovanie dovtedy platnej výšky preddavkov schválenej na domovej schôdzi dňa 22.06.2023 vo výške
1,64 eur/m2 pre všetkých vlastníkov. Zároveň konajúci súd zdôraznil, že negatívny výsledok hlasovania
nemožnopovažovaťzarozhodnutievlastníkov,ktorébybolomožnézrušiťaužvôbecniezarozhodnutie,
ktoré by mohol súd nahradiť vlastným autoritatívnym určením výšky preddavkov. Zrušením negatívneho

hlasovania by nastal rovnaký stav ako po hlasovaní, pred rozhodnutím či pred samotným hlasovaním.
Žalobcasavskutočnostinedomáhalochranyprotiprijatémurozhodnutiuväčšiny,aleusilovalsaoto,aby
súd nahradil vôľu vlastníkov a rozhodol o tom, či zmení prijaté rozhodnutie vlastníkov bytov a nebytových
priestorov, čo predstavuje neprimeraný zásah do jeho práv a povinností oproti ostatným
vlastníkom bytov a nebytových priestorov.

8. Pokiaľ ide o výklad § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., súd prvej inštancie poukázal na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (osobitne uznesenie sp. zn. 9Cdo/237/2020), podľa
ktorej posledná veta tohto ustanovenia zakladá len možnosť vlastníkov zohľadniť mieru využívania
spoločných častí a zariadení domu vlastníkmi nebytových priestorov, nie však subjektívne právo
jednotlivého vlastníka domáhať sa súdneho určenia výšky preddavkov. Okresný súd konštatoval, že

konkrétne rozhodnutie v tomto prípade (či žalobca má alebo nemá právo) a určenie miery (ne)užívania
spoločných zariadení a častí domu vlastníkom nebytových priestorov nie je vecou súdu a nemôže byť
určené autoritatívnym rozhodnutím súdu, ale výlučne vlastníkov domu v súlade s princípom zmluvnej
autonómie. Žalobca tak nemá zákonnú možnosť domáhať sa určovacím výrokom súdu nahradeniaprejavu vôle vlastníkov pri určení preddavkov do fondu opráv, a preto súd nemohol jeho žalobe vyhovieť.
Určenie miery využívania spoločných častí domu a jej premietnutie do výšky príspevkov do fondu opráv
je výrazom zmluvnej autonómie vlastníkov a nie je vecou voľnej úvahy súdu.

9. Prvoinštančný súd sa zaoberal aj otázkou, či napadnutý stav nepredstavuje neprimeraný zásah do
vlastníckych práv žalobcu. Dospel však k záveru, že v prejednávanej veci neboli preukázané také
mimoriadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali výnimočný zásah súdu do súkromnoprávnych vzťahov
medzi vlastníkmi. Naopak, zo skutkového stavu vyplynulo, že žalobca v minulosti opakovane hlasoval
za rovnakú výšku preddavkov ako vlastníci bytov, súhlasil s úverovým zaťažením domu a s rozsahom

revitalizácie, a tým sa aktívne podieľal na vytvorení súčasného systému financovania prevádzky a opráv
domu. Skutočnosť, že plánovaná zmena účelu využitia nebytových priestorov sa nerealizovala, sama
osebe nezakladá dôvod na súdnu korekciu rozhodnutí, ktoré boli prijaté v súlade so zákonom a bez
zjavného zneužitia väčšiny. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že v prejednávanej veci síce žalobca
nerealizoval výstavbu podľa platného stavebného povolenia, no to ešte neznamená, že ju nemôže
vykonať. Žaloba žalobcu preto nemôže byť dôvodná.

10.Otrováchkonaniaokresnýsúdrozhodolpodľa§255ods.1spoužitím§262ods.1CSPažalovaným
v rade 1/ až 31/ ako úspešnej strane v spore priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel. Súčasne si

uplatnil voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
12. Odvolateľ namietal, že okresný súd porušil jeho právo na spravodlivý proces nesprávnym procesným
postupom, nesprávne zistil skutkový stav a nesprávne právne vec posúdil [§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h)
CSP]. Uviedol, že rozhodnutie okresného súdu považuje za formalistické a materiálne nespravodlivé,
keďže podľa jeho názoru nezohľadňuje skutočný spôsob využívania spoločných častí a zariadení

domu vlastníkmi nebytových priestorov. Základom odvolacej argumentácie žalobcu bolo tvrdenie, že
napadnutý výsledok písomného hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ako aj rozsudok
okresného súdu, predstavujú neprimeraný zásah do jeho vlastníckych práv. Odvolateľ akcentoval, že sa
v tomto spore nedomáha upustenia od povinnosti prispievať do fondu prevádzky, údržby a
opráv domu, ale len primeranej diferenciácie výšky príspevkov podľa miery využívania spoločných častí

a zariadení domu, a to v pomere porovnateľnom s historickým nastavením pred 01.07.2022.
13. Žalobca vo svojom opravnom prostriedku namietal nesprávne skutkové zistenia a
neúplné vyhodnotenie rozhodujúcich okolností súdom prvej inštancie, ktoré súvisia so
zjednotením výšky príspevkov do fondu opráv v rokoch 2022 a 2023. Podľa jeho názoru bolo toto
zjednotenie výlučne a neoddeliteľne naviazané na plánovanú prestavbu jeho nebytových priestorov na

byty, ktorá sa však preukázateľne neuskutočnila, čo medzi stranami nebolo sporné. Z tohto dôvodu
odvolateľ považuje za irelevantné úvahy okresného súdu o tom, z akých dôvodov k
prestavbe nedošlo. Rozhodujúci je faktický stav, teda že jeho nebytové priestory nie sú a ani neboli
využívané ako byty. V čase hlasovaní v rokoch 2022 a 2023 žalobca súhlasil so zjednotením príspevkov
do fondu opráv z dôvodu korektnosti voči ostatným vlastníkom, pretože pri realizácii prestavby by došlo

k intenzívnejšiemu využívaniu spoločných priestorov. Situácia sa však zmenila, a preto je podľa názoru
žalobcu nesprávny záver súdu prvej inštancie, že jeho predchádzajúce hlasovania vylučujú možnosť
domáhať sa diferenciácie príspevkov v súčasnosti. Odvolateľ výslovne namietal, že rozhodnutie súdu
musí vychádzať zo skutočného stavu veci ku dňu jeho vyhlásenia a nie z hypotetického alebo budúceho
využitia nebytových priestorov.

14. Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie mu znemožnil plnohodnotne uplatniť jeho procesné
práva tým, že zamietol ním navrhované dôkazy, najmä dôkazy smerujúce k preukázaniu
historického vývoja výšky príspevkov do fondu opráv a pomeru medzi príspevkami vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dlhšom časovom horizonte. Podľa jeho názoru práve tieto dôkazy mohli
preukázať primeranosť ním navrhovaného pomeru príspevkov (2,25 eur/m2 pre byty a 0,11 eur/m2 pre

nebytové priestory) a odôvodniť potrebu mimoriadneho zásahu súdu do súkromnoprávnych vzťahov
vlastníkov.
15. Za najpodstatnejšiu však žalobca považoval svoju námietku proti výkladu § 10 ods. 1 zákona
č. 182/1993 Z. z. súdom prvej inštancie. Podľa jeho názoru posledná veta označeného zákonného
ustanovenia neustanovuje len možnosť, ale aj povinnosť vlastníkov zohľadniť mieru využívania

spoločných častí a zariadení domu vlastníkmi nebytových priestorov. Nesúhlasil s názorom okresného
súdu, že ide výlučne o otázku zmluvnej autonómie vlastníkov a tvrdil, že v prípade zjavnej disproporcie
je daný priestor na zásah súdu. V tejto súvislosti žalobca spochybnil aj použitie judikatúry Najvyššieho
súdu SR, najmä rozhodnutia sp. zn. 9Cdo/237/2020 konajúcim súdom na prejednávaný spor. Podľajeho názoru sa označené rozhodnutie nezaoberalo vecnou správnosťou výkladu § 10 ods. 1 zákona
č. 182/1993 Z. z., ale len otázkou, či v danej veci došlo k odmietnutiu spravodlivosti, a preto nemožno
z neho vyvodzovať záver, že súd je vždy vylúčený z posudzovania primeranosti výšky príspevkov do

fondu opráv.

16. Žalovaní v rade 1/ až 31/ prostredníctvom svojho zástupcu navrhli, aby odvolací súd odvolanie ako
nedôvodné zamietol a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Súčasne si uplatnili voči žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

17. Uviedli, že napadnuté rozhodnutie bolo vecne správne, presvedčivo odôvodnené a
vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu. Žalovaní predovšetkým poukázali na to, že z
obsahužalobyiodvolacíchnámietokžalobcujednoznačnevyplývajehosnahaprostredníctvomsúdneho
zásahu dosiahnuť zmenu výsledku hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.
Súčasne akcentovali, že žalobca sa v skutočnosti v tomto spore nedomáha ochrany proti prijatému
rozhodnutiuväčšiny,aleusilujesaoto,abysúdnahradilvôľuvlastníkovaautoritatívnerozhodolootázke

výšky preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv domu, hoci zákon takýto postup neumožňuje.
Predmetom písomného hlasovania uskutočneného v dňoch 12.06.2024 až 23.06.2024 bolo totiž návrh
na zvýšenie výšky preddavkov do fondu opráv, ktorý nebol potrebnou väčšinou vlastníkov schválený. V
dôsledku negatívneho výsledku hlasovania bolo zachovanie dovtedy platnej výšky preddavkov vo výške
1,64 eur/m2, schválenej na domovej schôdzi dňa 22.06.2023.

Za popísanej situácie preto neexistuje žiadny formálny ani materiálny dôvod na zrušenie výsledkov
hlasovania. Toto hlasovanie neviedlo totiž k prijatiu rozhodnutia, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho
prieskumu.
18. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu žalovaní poukázali aj ich na vnútornú rozpornosť.
Žalobca na jednej strane tvrdí, že hlasovanie bolo nezákonné a predstavovalo neprimeraný zásah do

jeho vlastníckych práv, no na druhej strane žiada zrušiť výsledok hlasovania výlučne preto, že ním
navrhované zvýšenie a súčasné diferencovanie preddavkov nebolo schválené. Žalobca pritom ako
prehlasovaný vlastník hlasoval za zvýšenie príspevkov do fondu opráv pre všetkých vlastníkov bytov a
súčasne za výrazné zníženie vlastnej povinnosti a svoje odvolanie opiera výlučne o vlastný ekonomický
záujem, nie o porušenie zákona alebo zneužitie väčšinového postavenia ostatných vlastníkov.

19. Zároveň žalovaní poukázali na to, že žalobca v priebehu konania popri pôvodnom napadnutí
výsledku hlasovania začal argumentovať i otázkou zohľadnenia miery využívania spoločných častí a
zariadení domu podľa § 10 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z.. O takejto otázke však vlastníci nikdy
samostatne nehlasovali. Ide teda o dve rozdielne právne situácie – rozhodovanie o výške preddavkov do

fondu opráv a rozhodovanie o miere využívania spoločných častí domu – ktoré nie je možné v súdnom
konaní zamieňať. Keďže o znížení preddavkov z dôvodu zohľadnenia miery využívania spoločných častí
domu vlastníkom nebytových priestorov neprebehlo žiadne hlasovanie, neexistovalo ani rozhodnutie,
ktoré by mohlo byť nahradené rozhodnutím súdu.
20. Žalovaní sa v plnom rozsahu stotožnili s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého

zásah súdu do súkromnoprávnych vzťahov medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov prichádzal
do úvahy len výnimočne, a to v prípadoch zjavného zneužitia práva alebo rozporu s dobrými mravmi.
Takéto okolnosti však v posudzovanej veci preukázané neboli. Naopak, zo skutkových zistení vyplývalo,
že žalobca v minulosti sám hlasoval
za rozhodnutia, ktorých dôsledky sa následne snažil zmeniť, a to bez preukázania mimoriadnych

okolností odôvodňujúcich zásah súdu.

21. Ďalšie podania strán sporu neboli v štádiu odvolacieho konania produkované.

22. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods.
3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie vo veci samej,
t. j. vo výroku I. (o zamietnutí žaloby), ako aj
v závislom výroku II. o trovách konania, podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

23. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súduje vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa
odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

24. Odvolací súd považoval za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú
v jeho opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

25. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotenímdôkazov(IV.ÚS252/04),aniprávonato,abybolastranapredvšeobecnýmsúdomúspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani

právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobu žalobcu zamietol, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte

všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto
súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti
základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na
skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však
okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu

však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“
na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením
daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaný okresným súdom
popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia.

Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/2009
zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov

(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania“.

26. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
zrušenia výsledku písomného hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome

uskutočneného v dňoch 12.06.2024 až 23.06.2024, ako aj určenia výšky mesačných preddavkov do
fondu prevádzky, údržby a opráv domu. Svoje nároky žalobca uplatňoval ako prehlasovaný vlastník
podľa § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
platnom znení (ďalej len zákon č. 182/1993 Z. z.) Reálne však žalobca v tomto spore uplatňoval
dva samostatné nároky, t.j. nárok na zrušenie výsledkov písomného hlasovania (14a ods. 8 zákona č.

182/1993 Z. z.) a nárok na určenie samotnej výšky preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv
v zmysle návrhu žalobcu v súlade s § 10 ods. 6 zákona č. zákona č. 182/1993 Z. z., čím de facto žiadal
nahradiť prejav vôle vlastníkov bytov a nebytových priestorov formou autoritatívneho rozhodnutia súdu.

27. Predovšetkým odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle ust. § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. sa

prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru môže obrátiť na súd, aby vo veci rozhodol,
ak bol prehlasovaný pri rozhodovaní vlastníkov. Ako už bolo uvedené vyššie, predmetom tohto sporu
bolo hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 12.06.2024 až
23.06.2024 v bytovom dome na ulici C. D. XXXX/X,XX – I. N. XXXX/XX,XX I. E.. Ako správne konštatoval
súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, z obsahu zápisnice o výsledku písomného hlasovania

zo dňa 01.07.2024 (č.l. 36 spisu) vyplýva, že predmetom hlasovania vlastníkov bytov a nebytových
priestorov boli dve otázky. Prvá otázka sa týkala hlasovania za zvýšenie príspevkov do fondu prevádzky,
údržby a opráv domu, a to diferencovane tak, že vlastníci bytov budú uhrádzať príspevok vo výške
2,25 eur za 1 m2 a príspevok vlastníkov nebytových priestorov sa zníži na sumu 0,11 eur za 1 m2.Z počtu oprávnených hlasujúcich (27), hlasovali za 4, proti 14 a neplatných hlasov bolo 9. Druhá otázka
sa týkala využívania kotolne a skladu úhrad vo vchode č. 12, ktorá nie je predmetom sporu, no došlo
k jej odsúhlaseniu počtom hlasov 15. Žalobca v písomnom hlasovaní o otázke č. 1 hlasoval za prijatie

navrhovaného uznesenia, teda za zvýšenie preddavkov do fondu opráv a ich súčasné diferencovanie
v prospech vlastníkov bytov a nižšou sumou pre vlastníkov nebytových priestorov. Návrh však nebol
schválený potrebnou väčšinou hlasov, t.j. v platnosti zostal stav prijatý predošlým hlasovaním zo dňa
22.06.2023, v zmysle ktorého je výška preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv v sume 1,64
eur za 1 m2 pre všetkých vlastníkov či už bytových alebo nebytových priestorov. Práve táto skutková

situácia, ktorá je medzi stranami nesporná, zakladá nedôvodnosť žalobcom uplatneného prvého nároku
na zrušenie výsledkov hlasovania. Vyššie popísaný výsledok hlasovania reálne totiž nevyvoláva žiadnu
zmenu oproti pôvodnému stavu, nakoľko nedošlo k odsúhlaseniu so zmenou výšky príspevku do fondu
opráv a údržby, t.j. fakticky na základe predmetného hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov
nedošlo k prijatiu rozhodnutia.

28. Uvedený nárok žalobcu možno preto považovať za nárok v rozpore s úmyslom zákonodarcu,
ktorý v § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z., ktorý umožňuje prehlasovanému vlastníkovi bytu či
nebytového priestoru obrátiť sa na súd, aby vo veci rozhodol. Žaloby prehlasovaného vlastníka bytu sú
totiž špeciálnym právnym prostriedkom ochrany podľa § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z..,
ktorého cieľom je umožniť súdu preskúmať zákonnosť, správnosť a regulárnosť rozhodnutia prijatého

väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov a v prípade, že toto rozhodnutie odporuje zákonu,
zmluve o výkone správy, pravidlám hlasovania, alebo neprimerane zasahuje do práv konkrétneho
vlastníka,takérozhodnutiezrušiť,vyhlásiťzaneplatné,neúčinné,alebopozastaviťjehoúčinnosť.Žaloba
tak slúži ako záruka ochrany menšinových vlastníkov pred svojvôľou väčšiny. Predmetom súdneho
prieskumu pri žalobách prehlasovaného vlastníka je preskúmanie platnosti rozhodnutia vlastníkov bytov

a nebytových priestorov z hľadiska jeho procesnej zákonnosti, vecnej zákonnosti, správnosti hlasovania
a dodržania hmotnoprávnych lehôt. Súd skúma, či bol dodržaný postup podľa zákona, či bola dosiahnutá
potrebná väčšina, či obsah rozhodnutia nie je v rozpore so zákonom alebo zmluvou o výkone správy a
či rozhodnutie nezasahuje neprimerane do práv prehlasovaného vlastníka. V danej veci však absentuje
základná podmienka, teda prijatie rozhodnutia (rozhodnutie reálne nebolo platne prijaté). Inými slovami,

žalobca sa reálne nemôže domáhať neplatnosti hlasovania, eventuálne jeho zrušenia, keď z právneho
hľadiska žiadne hlasovanie k predmetnej otázke nebolo platne prijaté. Aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 194/2012 zo dňa 12. 04. 2012
uviedol: „Je nepochybné, že sú to iba a len vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, ktorí
realizujú svoje vlastnícke práva práve hlasovaním a závery v hlasovaní prijaté sú rozhodnutím vlastníkov

bytov a nebytových priestorov. Rozhodnutie prijaté príslušnou väčšinou vlastníkov bytov a nebytových
priestorov je prejavom ich väčšinovej vôle. Následne je toto ich rozhodnutie realizované (v danom
prípade správcom – žalovanou).“ Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že nemožno
podrobiť súdnemu prieskumu akékoľvek hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ale je
nutné vychádzať zo zákonných limitov tohto žalobného práva vlastníka bytu či nebytového priestoru.

V prejednávanej veci teda absentuje základná podmienka, t.j. reálne prijatie uznesenia vlastníkov bytov,
nakoľko vo vzťahu k napádanej otázke fakticky nedošlo k prijatiu žiadneho uznesenia, resp. kladného
výsledku hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktoré by predstavovalo rozhodnutie
podliehajúce súdnemu prieskumu.

29. Skutkové tvrdenie, že sporné hlasovanie má materiálne nedostatky a nezákonnosť jeho výsledku
spočíva v neprimeranom a nespravodlivom zásahu do jeho vlastníckych práv ako vlastníka výlučne
nebytového priestoru, žalobca v tomto spore dostatočne určito a zrozumiteľne nevymedzil. Pokiaľ aj
tvrdil, že hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov má materiálne nedostatky, tieto nijako
nešpecifikoval a nevymedzil konkrétne v čom spočíva zásah do jeho vlastníckych práv, keďže reálne

nedošlo k žiadnej zmene oproti stavu do času napádaného hlasovania v mesiaci jún 2024. Strohé
konštatovanie, že aktuálny stav nie je voči žalobcovi (ako vlastníkovi výlučne nebytového priestoru)
spravodlivý, nepostačuje, keďže je zrejmé, že napádaným hlasovaním nedošlo k žiadnej zmene oproti
hlasovaniu z roku 2023.

30. Žiada sa dodať, že vo vzťahu k návrhu na zrušenie výsledkov hlasovania žalobca v tomto konaní
neprodukoval žiadne reálne námietky voči samotnému priebehu hlasovania, teda nenamietal, že
hlasovaniebolovrozporesozákonom,zmluvouovýkonesprávy,čito,ženarušujeprincíprovnostialebo
predstavuje diskriminačný či nespravodlivý prístup. Opätovne je však nutné zdôrazniť, že predmetomsúdneho prieskumu nemôže byť hlasovanie vlastníkov bytov, z ktorého neplynú žiadne právne následky.
Za tejto situácie sa žalobca nedomáha ochrany proti rozhodnutiu väčšiny, ktoré by bolo prijaté proti jeho
vôli, ale naopak sa domáhal zrušenia výsledku hlasovania len preto, že jeho návrh nebol prijatý. Takýto

postup však § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. nepredpokladá ani neumožňuje.

31. Krajský súd opätovne pripomína, že negatívny výsledok hlasovania (neprijatie uznesenia) nie je
rozhodnutím vlastníkov, ktoré by bolo možné zrušiť súdom. Zrušením „neprijatia“ uznesenia by nedošlo
k zmene právneho stavu, ale len k popretiu princípu kolektívneho rozhodovania vlastníkov. Žaloba

prehlasovaného vlastníka podľa § 14a zákona č. 182/1993 Z. z. je úspešná len vtedy, ak smeruje proti
prijatému rozhodnutiu vlastníkov, s ktorým žalobca vyslovil nesúhlas, a ak toto rozhodnutie
predstavuje rozpor so zákonom, zjavne neprimeraný zásah do vlastníckych práv, zneužitie väčšinového
postavenia alebo rozpor s dobrými mravmi; nejde o prostriedok na nahradenie neprijatého rozhodnutia
ani na presadzovanie menšinového názoru. V tomto kontexte odvolací súd osobitne
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/130/2021 zo dňa

30.07.2021 (uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod R
79/2021), z ktorého vyplýva: „Predmetom súdneho konania je návrh prehlasovaného vlastníka bytu na
určenie neplatnosti hlasovania, ktorého predmetom bolo schválenie spôsobu zabezpečenia finančných
prostriedkov prostredníctvom úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania v zmysle ustanovenia § 14a
ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom v čase uskutočnenia hlasovania vlastníkov bytov a

nebytových priestorov v bytovom dome, podľa ktorého prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového
priestoru v dome má právo obrátiť sa do 30 dní od oznámenia výsledku hlasovania na súd, aby vo veci
rozhodol, inak jeho právo zaniká. Ak sa vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome nemohol
o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť sa na súd najneskôr do troch mesiacov
od oznámenia výsledku hlasovania, inak jeho právo zaniká. Prehlasovaný vlastník bytu alebo

nebytového priestoru v dome sa môže zároveň na príslušnom súde domáhať dočasného pozastavenia
účinnosti rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov podľa osobitného predpisu. Pri rovnosti
hlasov, alebo ak sa potrebná väčšina podľa § 14b nedosiahne, rozhoduje na návrh ktoréhokoľvek
vlastníka bytu alebo nebytového priestoru
v dome súd.“ Je teda zrejmé, že žaloba prehlasovaného vlastníka podľa § 14a zákona

č. 182/1993 Z. z. je mimoriadnym prostriedkom ochrany, ktorým sa možno domáhať preskúmania
len prijatého rozhodnutia vlastníkov, no nie nahradenia ich vôle ani zrušenia neprijatia navrhovaného
uznesenia.

32. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd i námietky žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na

základevykonanéhodokazovaniaknesprávnymskutkovýmzisteniamaneúplnevyhodnotilrozhodujúce
skutočnosti súvisiace so zjednotením výšky príspevkov do fondu opráv v rokoch 2022 a 2023
tvrdiac, že na jeho strane došlo k zmene pomerov. Žalobca opäť poukázal na dôvody, pre ktoré
dobrovoľne súhlasil so zjednotením výšky preddavkov pre vlastníkov bytových
a nebytových priestorov v rokoch 2022 a 2023. Argumentoval korektnosťou voči ostatným vlastníkom

bytov a plánovanou prestavbou jeho nebytových priestorov, ku ktorej však reálne nedošlo, keď samotný
dôvod považoval za irelevantný. Tvrdil, že ak k tejto prestavbe nedošlo, situácia sa zmenila. Preto
nie je správny záver okresného súdu, že predchádzajúce hlasovania žalobcu vylučujú možnosť, aby
sa domáhal diferenciácie týchto príspevkov v súčasnosti. Odvolateľ výslovne namietal, že rozhodnutie
súdu musí vychádzať zo skutočného stavu veci ku dňu jeho vyhlásenia, a nie z hypotetického alebo

budúceho využitia nebytových priestorov. K tejto argumentácií žalobcu súd prvej inštancie dal odpoveď
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorý sa súčasne vysporiadal aj s predošlými hlasovaniami
žalobcu, a to z mesiacov december 2021, máj 2022 a apríl 2023. Zo záverov rozhodnutia súdu
prvej inštancie je zrejmé, že hlavným motívom žaloby žalobcu v tomto spore je zníženie preddavkov
do fondu údržby a opráv z dôvodu, že ním plánovaná rekonštrukcia či nadstavba bytového domu

neprebehla. Práve snaha o jej realizáciu bola motívom zjednotenia výšky týchto príspevkov zo strany
žalobcu. Uvedené nebolo medzi stranami sporné. Sporným však zostalo tvrdenie žalobcu, že k času
podania žaloby došlo k zmene pomerov, ktorú okresný súd podľa jeho názoru pri svojom rozhodovaní
nezohľadnil. Okresný súd totiž v bode 58. odôvodnenia rozsudku konštatoval, že až pri trvalom upustení
od zámeru realizovať prestavbu bytového domu, by bolo možné uvažovať o zmene výšky príspevkov. Na

doplnenie argumentácie súdu prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že okresný súd správne poukázal
na motív žalobcu (ktorý žalobca nerozporoval) na zjednotenie príspevkov pre vlastníkov bytov aj
nebytových priestorov. Zároveň zdôraznil, že od roku 2021, kedy žalobca prvýkrát hlasoval o výške
preddavkov nedošlo k žiadnej reálnej zmene pomerov. Pokiaľ žalobca tvrdil, že zmenu a diferenciáciuvýšky preddavkov pre vlastníkov bytových a osobitne pre vlastníkov nebytových priestorov odôvodňuje
práve zmena pomerov, tieto svoje tvrdenia v konaní nepreukázal. Žalobca v odvolaní tvrdil, že predošlé
hlasovania o výške preddavkov v rokoch 2021-2023 boli priamo naviazané na úkony týkajúce sa

schváleniaprestavbyjehonebytovýchpriestorovnabyty.Keďževšakktejtoprestavbenedošlo,apeloval
na situáciu v čase rozhodovania súdu, t.j. neexistenciu prestavby nebytových priestorov žalobcu na byty.
Odvolací súd však uvádza (zhodne so žalobcom),
že reálne nebytové priestory žalobcu neboli bytmi ani v roku 2021 a ani v čase hlasovania v roku 2024.
Svoje konanie o súhlase so zjednotením výšky preddavkov v minulosti žalobca odôvodnil ako ústretový

a korektný krok, čo ani odvolací súd nenamieta. Z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej
inštancie však vyplýva, že žalobca neodôvodnil, aká zmena pomerov ku dňu podania žaloby, resp.
rozhodnutia súdu mala nastať. Iba tvrdenie, že nedošlo k prestavbe nebytových priestorov, nie
je zmenou pomerov, pretože v čase všetkých hlasovaní mali nebytové priestory žalobcu stále rovnaký
charakter a tento majú i doposiaľ. Navyše, z predošlých hlasovaní vlastníkov ako aj
vyjadrenia žalovaných vyplýva, že v priebehu posledných rokov došlo vlastníkmi bytov a nebytových

priestorov k schváleniu zmeny strechy, presvetlenia nebytových priestorov pod strechou a tiež prestavby
nebytových priestorov žalobcu. Skutočnosť, že žalobca k realizácii prestavby jeho nebytových priestorov
nepristúpil (z bližšie nešpecifikovaných dôvodov) nepredstavuje zmenu pomerov v takom zmysle ako to
tvrdí žalobca. Súd prvej inštancie teda v tomto spore vychádzal zo stavu v čase vyhlásenia napadnutého
rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP), ktorý ostal nezmenený. Žalobca teda v tomto konaní nepreukázal, že

došlo k zmene pomerov, t.j. že reálne bolo zjednotenie výšky preddavkov naviazané na prestavbu jeho
nebytových priestorov a rovnako nepreukázal, že došlo k trvalému upusteniu od zámeru
žalobcu na prestavbu nebytových priestorov.

33. Neobstojí ani námietka žalobcu, že mu súd prvej inštancie znemožnil plnohodnotne uplatniť

jeho procesné práva tým, že zamietol vykonať ním navrhované dôkazy, najmä dôkazy smerujúce k
preukázaniu historického vývoja výšky príspevkov do fondu opráv
a pomeru medzi príspevkami vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dlhšom časovom horizonte.
Okresný súd sa v bode 20. odôvodnenia rozsudku podrobne uviedol, prečo zamietol návrh žalobcu na
doplnenie dokazovania formou zabezpečenia zápisníc o hlasovaniach o výške príspevku do fondu opráv

od roku 2010. Považoval totiž za dostatočne preukázané, že výška príspevku bola od roku 2022, t.j.
od času nadobudnutia nebytových priestorov žalobcom, je jednotná. Navyše je nutné dodať, že medzi
stranami ani nebolo sporné, že do nadobudnutia vlastníctva nebytových priestorov žalobcom, bola výška
príspevkov do fondu opráv a údržby diferencovaná. Na účely posúdenia zmeny pomerov však nebolo
potrebné vykonať ďalšie dokazovanie ohľadom výšky príspevku do fondu opráv

od roku 2010, nakoľko táto nemala vplyv na posúdenie zmeny pomerov na strane žalobcu, a teda ani na
vyhodnotenie žalobného nároku. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov
(§ 185 ods. 1 CSP) a nie strán sporu. S prihliadnutím
na skutkový stav zistený súdom prvej inštancie v tomto spore by totiž bolo vykonávanie akéhokoľvek

ďalšieho dokazovania v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.

34. Rovnako nie je dôvodná ani námietka žalobcu, ktorý vo svojom opravnom prostriedku tvrdil, že súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku podal nesprávny výklad ust. § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.
z. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil a argumentáciou okresného súdu prezentovanou v odseku

39. napadnutého rozsudku, na ktorú poukazuje. K námietke žalobcu, že rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/237/2020 sa problematikou výkladu tohto ustanovenia nezaoberalo,
odvolací súd uvádza, že v označenom rozhodnutí dovolací súd uznesením dovolanie zamietol a v jeho
odôvodnení konštatoval: „V prejednávanej veci však nešlo o medzeru v zákone, teda neexistujúcu
právnu úpravu, kedy by súd mal prostredníctvom analógie poskytnúť ochranu

v prípade právnej situácie neriešenej v zákone, keďže v tomto prípade právna úprava bola existujúca
(ustanovenie § 10 ods. 1 zákon č. 182/1993 Z. z.) avšak vyžadovala si výklad súdom, ktorý bol stranám
sporu rozhodnutím odvolacieho súdu poskytnutý. Skutočnosť,
že žalobca nebol úspešný a jeho žaloba bola zamietnutá, neznamená, že súd mu odoprel spravodlivosť
v situácii, kedy dospel k záveru, že právna norma neumožňuje jeho nároku vyhovieť (v súlade s čl. 13

ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe
zákona a v jeho medziach), teda nezakladá jeho právo, pretože jednoducho povedané právo žalobcu
vzniká len rozhodnutím vlastníkov domu. Ustanovenie § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. nie je ani
ustanovením umožňujúcim voľnú úvahu súdu, pretože nedáva súdu priestor pre úvahu, či právnu normuaplikuje alebo nie a ani pre úvahu o tom, aký právny následok z nej vyvodí. Aplikácia právnej normy
s relatívne neurčitou hypotézou a ani voľná úvaha súdu, pri ktorej dochádza k súdnemu vymedzeniu
hypotézy, nemá nič spoločné s (ne)odmietnutím spravodlivosti, nakoľko tu právna norma jestvuje a dáva

výslovne priestor (oprávnenie) pre takýto postup súdu.“ Inými slovami, výklad poskytnutý odvolacím
súdom je poskytnutý v súlade s právnou normou. Preto výklad odvolacieho súdu v preskúmavanom
rozhodnutí možno považovať za súladný so zákonom a neodporujúci ani právnemu názoru dovolacieho
súdu.

35. Akiste uniklo pozornosti odvolateľa, že právna úprava § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. bola do
účinnosti novely zákona č. 283/2018 Z. z. odlišná, keď výslovne v poslednej vete ukladala vlastníkom
bytov a nebytových priestorov povinnosť pri určení preddavkov
do fondu prevádzky, údržby a opráv zohľadniť mieru využívania spoločných častí domu
a spoločných zariadení domu vlastníkmi nebytových priestorov a garáží v dome. Na rozdiel od nej
aktuálna práva úprava uvádza, že pri určení preddavkov do fondu prevádzky, údržby

a opráv vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome zohľadnia mieru využívania spoločných častí
domuaspoločnýchzariadenídomuvlastníkminebytovýchpriestorov.“NajvyššísúdSlovenskejrepubliky
v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/237/2020 podal výklad ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.
a uviedol, že označené zákonné ustanovenie „(napriek jeho gramatickému zneniu) dáva len možnosť,
právo vlastníkom zohľadniť

pri stanovení výšky zálohových platieb do fondu opráv mieru využívania spoločných častí
a zariadení domu vlastníkom nebytových priestorov, pričom je výlučne vecou vlastníkov, či
k takémuto kroku pristúpia alebo nie a v akom rozsahu. Sporná otázka, či žalobca má
v zmysle cit. ustanovenia pred novelizáciou nárok na určenie výšky zálohových platieb
do fondu opráv podľa miery jeho užívania spoločných častí a zariadení doma, teda neostala ponechaná

bez odpovede súdu: Povinnosť žalobcu podieľať sa na tvorbe fondu opráv vyplýva priamo zo zákona č.
182/1993 Z. z. a je viazaná na jeho vlastnícke právo k podielu
na spoločných častiach a zariadeniach domu. Konkrétne rozhodnutie v tomto prípade (či žalobca
má alebo nemá právo) a určenie miery (ne)užívania spoločných zariadení a častí domu vlastníkom
nebytových priestorov nie je vecou súdu a nemôže byť určené autoritatívnym rozhodnutím súdu, ale

výlučne vlastníkov domu v súlade s princípom zmluvnej autonómie. Žalobca tak nemá zákonnú možnosť
domáhaťsaurčovacímvýrokomsúdunahradeniaprejavuvôlevlastníkovpriurčenípreddavkovdofondu
opráv, a preto súd nemohol jeho žalobe vyhovieť. Inými slovami odvolací súd nevyhovel žalobe žalobcu
nie
bez zákonného dôvodu, ale preto, že žalobcovi nesvedčí žiadne právo, ktorému ochranu by mal súd

poskytnúť v zmysle ním požadovaného žalobného petitu.“
36. Pre úplnosť odvolací súd len dopĺňa, že predmetné závery možno prevziať
ajvposudzovanejvecitak,akotoučinilsúdprvejinštancie,nakoľkosajednáoobdobnúskutkovúotázku.

37. Nad rámec vyššie uvedeného k úvahám súdu prvej inštancie vo vzťahu k aplikácii ust. § 139 ods.

2 a 3 Občianskeho zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou v bodoch 43. a 45. odôvodnenia
rozsudku) odvolací súd považuje odvolací súd dopĺňa, že zo znenia ust. § 139 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že súd je povinný rozhodnúť o nezhode spoluvlastníkov o zmene spoločnej veci,
ak sa nedosiahne väčšina počítaná podľa ich podielov alebo pri rovnosti ich hlasov, alebo ak medzi
nimi nedošlo k dohode. Iné predpoklady zákon neustanovuje. To znamená, že na to, aby súd rozhodol

o nezhode o zmene spoločnej veci, zákon nevyžaduje, aby išlo o zmenu veci osobitne kvalifikovanú
alebo vymedzenú určitým účelom.). Vzhľadom na dikciu ust. § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.
z. v porovnaní s ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozsah otázok, ktoré môžu spadať pod
rozhodnutie spoluvlastníkov spoločných častí a spoločných zariadení domu, by akékoľvek kazuistické
vymedzenie „hospodárenia so spoločnou vecou“ mohlo spôsobovať v praxi komplikácie. Ingerencia

súdu do rozhodovania vlastníkov predstavuje výlučne súkromnoprávnu právnu skutočnosť bez zásahu
orgánu verejnej moci. Zásahy súdu do tvorby súkromnoprávnych vzťahov formou nahradenia prejavu
vôle súdom treba vnímať ako výnimku zo zásady rešpektovania autonómie vôle subjektov súkromného
práva
pri uskutočnení právnych úkonov a to aj v prípadoch, ak by svojvôľa vedúca k nečinnosti jedného

subjektu bola spôsobilá poškodiť záujmy druhej strany, by mohli viesť k vedomému porušovaniu práva
a dokonca až k zneužitiu práva. Ak ide o ingerenciu súdu do vzťahov vlastníkov bytov a nebytových
priestorov, ide rýdzo o súkromno-právnu skutočnosť, v zásade bez verejnoprávnych aspektov. Súd
by mal fungovať ako kontrolná inštancia, rozhodovať o ich neplatnosti, resp. účinkoch. Nemal byv zásade nahrádzať rozhodnutia kolektívu a sám tvoriť vôľu právnickej osoby, čo napokon potvrdil aj
okresným súdom citovaný nález ÚS SR, sp. zn. PL. ÚS 110/2011 zo dňa 03.07.2013). Podľa názoru
odvolacieho súdu však v súdenom spore nemožno aplikovať označené zákonné ustanovenie, nakoľko

je nutné prisvedčiť žalovaným, že o znížení preddavku do fondu opráv pre nebytové priestory z dôvodu
zohľadnenia miery využívania spoločných častí a zariadení domu vlastníkmi nebytového priestoru sa
samostatne nehlasovalo, a teda neexistuje hlasovanie o otázke, ktorej riešenia sa žalobca domáha.
Taktiež nemožno zamieňať rozhodovanie o výške preddavkov do fondu opráv a rozhodovanie o miere
využívania spoločných častí domu.

38. S ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu krajský súd odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil ako
nedôvodné, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd
prihliadazúradnejpovinnosti(§380ods.2CSP).Zuvedenýchdôvodovkrajskýsúdrozsudokokresného
súdu vo veci samej, t. j. vo výroku I., ako vecne správny potvrdil.

39. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu aj v závislom výroku II. o trovách
konania, proti ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu odvolaciu argumentáciu, ktorý však zodpovedá v
ňom popísanej procesnej situácii a zákonným ustanoveniam v ňom citovaným.

40.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§262ods.1CSPvspojení

s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v rade 1/ až 31/ ako úspešnej procesnej strane
priznalnároknaichnáhraduvrozsahu100%protižalobcovi,ktorývtomtoštádiukonaniaúspechnemal.

41. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane

pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za
ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).