Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/154/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318201288
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1318201288.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: T.. U.. Ľ. M., I.., narodený XX. P. XXXX, W., P. XX,
zastúpený advokátom JUDr. Milanom Fulecom, Bratislava, Živnostenská 2, proti žalovanému: News
and Media Holding a.s, so sídlom Bratislava, Einsteinova 25, IČO: 47 256 281, zastúpený advokátskou
kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., so sídlom Bratislava, Einsteinova 25, Digital Park II, o ochranu
osobnosti spojenej s uložením povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy

v sume 16.596,96 eura, pôvodne vedenom na bývalom Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.
15C/13/2018 a v súčasnosti vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-15C/13/2018, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2023 sp. zn. 14Co/58/2020,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2023, č.k. 14Co/58/2020 - 527 z r u š u j e a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodne Okresný súd Bratislava III v poradí prvým rozsudkom zo dňa 02. apríla 2008,
č.k. 27C/31/2001-127 uložil žalovanému povinnosť zverejniť ospravedlnenie v znení uvedenom v
predmetnom rozsudku (výrok I.). Zamietol žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanému zverejniť v
uvedenom ospravedlnení uplatnený nasledovný text: „Nevedel o tom, alebo v tom bolo niečo iné?
O krátky čas sa z Ľ. M. stal síce exminister, pretože ho odvolali, jeho rozhodnutie zostalo však v

platnosti. V kuloároch sa potom začalo povrávať, že k jeho odvolaniu prispel aj škandalózny list.“ (výrok
II.). Ďalej zamietol žalobu v časti výrazu „Žalovaný...“ a v časti slovného spojenia „...za túto chybu...“
vo formulácii vety obsiahnutej v uplatnenom ospravedlnení: „Žalovaný SPOLOČNOSŤ 7 PLUS s. r.
o., vydavateľ týždenníka PLUS 7 DNÍ sa T.. U.. Ľ. M., I.., za túto chybu ospravedlňuje.“ (výrok III.).
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 500.000 Sk do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.) a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť JUDr. Milanovi Fulecovi,

advokátovi náhradu trov konania žalobcu 109.497 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
V.). Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v časti II. a III. výroku dňa 07. 10. 2008 a v časti I.
výroku dňa 16. 12. 2014 a vykonateľnosť dňa 01. 01. 2015.
2. Krajský súd v Bratislave (v poradí prvým) rozsudkom zo dňa 08. júna 2010, č.k. 14Co/56/2009-216,
v spojení s opravným uznesením zo dňa 15. marca 2011, č.k. 14Co/56/2009- 251 rozhodol o včas
podanom odvolaní žalovaného proti častiam rozsudku, ktorými sa mu ukladá povinnosť zverejniť

ospravedlnenie, zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania tak, že rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmenil a žalobu zamietol. Nestotožnil sa so závermi súdu
prvej inštancie, čo do základu sporu, že predmetný článok nedôvodne a závažným spôsobom zasiahol
do osobnostných práv žalobcu. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy prvostupňového
a odvolacieho konania vo výške 976,57 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30. júna 2011, sp. zn.
2Cdo/71/2011 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že odvolacísúd si nezadovážil rovnocenný zákonný procesný základ pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle ust.
§ 132 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení platnom a účinnom do 30. 06. 2016, a
preto sú jeho skutkové a naň nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné.

4. Krajský súd v Bratislave (v poradí druhým) rozsudkom zo dňa 13. novembra 2012, č.k.
14Co/374/2011-279 rozsudok súdu prvej inštancie opätovne zmenil tak, že žalobu v napadnutých
častiach zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy prvostupňového a odvolacieho
konania vo výške 976,57 eura. Náhradu trov dovolacieho konania žalovanému nepriznal. Odvolací súd

sa ani po zopakovaní dokazovania nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie, čo do základu sporu, že
výroky v predmetnom článku uverejnenom dňa 31. 08. 1998 v týždenníku PLUS 7 DNÍ boli objektívne
spôsobilézasiahnuťdoprávanaochranuosobnostižalobcu.Navyšemalzato,žežalovanývodvolacom
konaní vzniesol dôvodnú námietku premlčania nároku žalobcu na priznanie peňažnej satisfakcie, a preto
ajvprípade,žebybolžalobcaúspešný,čodozákladusporu,náhradanemajetkovejujmyvpeniazochby
mu nemohla byť priznaná, keďže toto právo je v zmysle ust. § 101 OZ premlčané (článok bol publikovaný

dňa 31. 08. 1998, žalobca podal žalobu dňa 18. 10. 2001).

5. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 12. júna 2014, sp. zn.
2Cdo/217/2013 rozsudok odvolacieho súdu z 13. novembra 2012 sp. zn. 14Co/374/2011 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd konštatoval, že aj keď

odvolací súd v danom prípade použil náležité ustanovenia zákona, napriek tomu dospel k nesprávnym
právnym záverom. Dovolací súd sám pristúpil k posúdeniu spôsobilosti predmetného článku zasiahnuť
do osobnosti fyzickej osoby - žalobcu, pričom dospel k záveru, že predmetný článok treba považovať
za neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu.

6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, ktorý bol podľa § 243d ods. 1 veta druhá OSP
viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, rozhodol vo veci (v poradí tretím) rozsudkom č.k.
14Co/541/2014-333 zo dňa 14. októbra 2014 tak, že v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku o povinnosti spoločnosti SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, a. s., Bratislava,
IČO: 31 347 291 (právneho predchodcu žalovaného) uverejniť ospravedlnenie. K otázke premlčania

nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (na peňažnú satisfakciu), dovolací súd
nezaujal vo svojom rozhodnutí zo dňa 12. júna 2014, sp. zn. 2Cdo/217/2013 žiadny právny názor.
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že námietka premlčania v tejto veci odporuje dobrým
mravom,lebojužalovanývzniesolažvroku2010,t.j.po9rokochsúdnehokonania,čímdošlokzneužitiu
práva na úkor žalobcu. Podľa odvolacieho súdu dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom

súdnom konaní nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods.
1 OZ, pretože ide o legitímnu obranu účastníka v spore zákonom predpokladaným spôsobom. Preto
odvolací súd aj zotrval na svojom právnom názore, že toto právo žalobcu je premlčané vzhľadom na
účinne vznesenú námietku, a nemožno ho žalobcovi priznať. Z uvedeného dôvodu rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 16.596,96

eura (500.000 Sk) opätovne zmenil podľa § 220 OSP tak, že návrh žalobcu zamietol. Výrok o náhrade
trov konania v napadnutom rozsudku odvolací súd zmenil tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu
trov právo. Zároveň rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a
dovolacieho konania.

7. Na dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 14. októbra 2014, sp. zn.
14Co/541/2014 v časti, v ktorej odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravných uznesení
vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 16 596,96 eura (500.000
Sk) titulom nemajetkovej ujmy zmenil a žalobu zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
zo dňa 30. júna 2016 sp. zn. 2Cdo/313/2015 rozsudok odvolacieho súdu zo 14. októbra 2014 č.k.

14Co/541/2014-333 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací
súd okrem iného uviedol, že aj keď odvolací súd správne konštatoval, že žalobca svoju žalobu podal
na súde až po uplynutí premlčacej doby, nedostatočne sa však zaoberal námietkou žalobcu týkajúcou
sa rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Pre posúdenie danej veci je prvoradé
zodpovedanie otázky, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v podobe zamietnutia náhrady

nemajetkovej ujmy z dôvodu premlčania nároku nie je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).
Dovolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu ako dovolateľa, že až v rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo/278/2007 z 25. septembra 2008 bol prvýkrát Najvyšším súdom Slovenskej republiky
vyslovený názor, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje, čo fakticky vytváranerovnosť medzi účastníkmi konania. Dovolateľ podal žalobu v dobrej viere, že jeho právo premlčané
nie je a k odstráneniu tohto nerovného postavenia je preto súd oprávnený prihliadať i konštatovaním, že
uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Dovolací súd dospel k

záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a dovolateľovi
je potrebné poskytnúť ochranu jeho základných práv aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 1 OZ a posúdiť
námietku premlčania vznesenú žalovaným ako neopodstatnenú, pretože je v rozpore s dobrými mravmi
(je nemravnou).

8. Po vrátení veci odvolaciemu súdu dňa 21. októbra 2016 (č. l. 369 spisu), tento vo veci ďalej
konal. Rozhodnutím dovolacieho súdu zo dňa 30. júna 2016 sp. zn. 2Cdo/313/2015 sa vec vrátila
do štádia, kedy odvolací súd musel nanovo prejednať odvolanie žalovaného súvisiace s priznanou
náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch (rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa povinnosti
uloženejžalovanémuzverejniťospravedlnenienebolopredmetomodvolaciehokonania;vuvedenejčasti
nadobudlo rozhodnutie právoplatnosť dňa 16. 12. 2014 a vykonateľnosť dňa 01. 01. 2015).

9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, ktorý bol viazaný právnym názorom dovolacieho súdu,
rozhodol vo veci (v poradí štvrtým) rozhodnutím, keď uznesením č.k. 14Co/418/2016-370 zo dňa 28.
novembra 2017, rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 27C/31/2001-127 zo dňa 02. apríla 2008,
v znení opravných uznesení č.k. 27C/31/2001-180 zo dňa 19. 09. 2008, a č.k. 27C/31/2001-198 zo dňa

08. 01. 2009, v napadnutej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 500.000
Sk a v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 109.497
Sk zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V odôvodnení uznesenia uviedol, že rozhodnutie je treba v napadnutej časti zrušiť, lebo je predčasné,
nakoľko súd prvej inštancie riadne nezistil skutkový stav veci, čím došlo aj k porušeniu práva na

spravodlivý proces. Odôvodnenie rozsudku týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy je nepostačujúce,
nepresvedčivéarozsudokjevtejtočastiajnepreskúmateľný.Čosatýkapriznanianáhradynemajetkovej
ujmy v peniazoch, v konaní o ochranu osobnosti sa od žalobcu vyžaduje, aby preukázal (uniesol
dôkazné bremeno svojho tvrdenia), že v dôsledku neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv
nie je postačujúcim priznaním morálna satisfakcia najmä preto, že v značnej miere bola znížená jeho

dôstojnosť ako osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti. V súdnej praxi Najvyššieho súdu SR bolo
opakovane vyslovené, že „pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo
vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,
pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť
na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia

svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 OZ, môže
byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch“ (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/15/2003). Ako vyplýva z obsahu spisu v prejednávanej veci,
súd prvej inštancie však nevykonal žiadne dokazovanie ohľadne zníženia dôstojnosti alebo vážnosti
žalobcu v značnej miere a príčinnej súvislosti - kauzálneho nexusu - medzi neoprávneným zásahom a

vznikom takejto nemajetkovej ujmy, kedy nepostačuje vzhľadom na intenzitu zásahu a ním spôsobenú
nemajetkovú ujmu na osobnosti iba priznanie morálnej satisfakcie (ktorá má podľa zákona prednosť),
hoci iba takýto výklad ustanovení § 13 ods. 2 a 3 OZ zodpovedá ich účelu a zmyslu. Možno potom tiež
konštatovať, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď sa uspokojil iba s tvrdením žalobcu o
existencii nepriaznivých následkov vzniknutých voči jeho osobe v príčinnej súvislosti s neoprávneným

zásahom žalovaného, hoci v konaní ani neboli predložené, resp. navrhnuté relevantné dôkazy, ktorými
by sa preukázalo, že zásah do osobnostných práv žalobcu vyvolal tie - ktoré konkrétne následky. Až
na základe riadneho dokazovania o tvrdených následkoch, možno potom spravodlivo vyhodnotiť, či
zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 OZ (uverejnenie ospravedlnenia) je postačujúcim, alebo či v
prejednávanej veci okrem ospravedlnenia, je na mieste aj priznanie primeraného zadosťučinenia v

peniazoch. Výška zadosťučinenia v peniazoch však v takom prípade musí byť primeraná aj z hľadiska
nevyhnutnosti zachovania primeraného a rozumného zohľadnenia a vyváženia záujmov všetkých
zúčastnených strán. Vzhľadom na zistené pochybenia v postupe súdu prvej inštancie, náprava ktorých
si vyžaduje doplnenie dokazovania a opätovné vyhodnotenie skutkového stavu, nemožno na základe
odvolania žalovaného rozhodnúť v merite veci o požadovanom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok v uvedenej časti zrušil spolu so súvisiacim
výrokom o náhrade trov konania, a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V ďalšom konaní súd prvej inštancie sa bude riadne zaoberať tým, či vo veci nie je postačujúcim
uverejnenie ospravedlnenia, a zároveň, či sú splnené zákonné predpoklady aj na postup podľa § 13ods. 2 OZ. K sporným skutočnostiam súd prvej inštancie prípadne doplní dokazovanie v zmysle návrhov
strán sporu, vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodní v súlade s ust. § 220
ods. 2 CSP.

10. Súd prvej inštancie opätovne rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 09. novembra 2018, č.k.
15C/13/2018-452 (ďalej aj „rozsudok súdu prvej inštancie“) a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16.596,96 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal
žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 3 ods.

1, § 13 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 101, § 122 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, čl. 19 ods. 1, čl.
10 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR, § 12 ods. 1 písm. a) a § 30 zákona č. 73/1995 Z.z. o
pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky, podľa § 1, § 2, § 12 až § 14, § 15 až § 20 zákona č.
274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podľa § 1 písm.
a) nariadenia vlády SR č. 278/2017, ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2018.
10.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že podľa súdu prvej inštancie žaloba aj

v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bola podaná dôvodne, keď k zásahu do v žalobe
uvedených osobnostných práv žalobcu došlo spôsobom uvedeným ďalej. Súd prvej inštancie sa
zaoberal právnym posúdením osoby verejného záujmu, uviedol, že k stretu práva na slobodný prejav
a práv na osobnú česť a dobrú povesť sa v poslednom období komplexne vyjadril Ústavný súd
Českej republiky Nálezom zo dňa 11. 11. 2005 sp. zn. I. ÚS 453/03. Dospel k záveru, že žalobca

je osobou absolútneho verejného záujmu, ako predstaviteľ jednej z troch mocí v štáte, s čím je
samozrejme spojené mimoriadne citlivé spoločenské vnímanie jeho osoby, resp. jej prejavov správania
sa spoločnosťou, napríklad aj prostredníctvom médií, problematika páchania trestnej činnosti korupcie a
zneužívania právomoci verejného činiteľa v orgánoch verejnej moci, resp. ich predstaviteľov súvisiacou
s podsvetím, narkomafiou, ako organizovaným zločinom je vecou verejnou, a to z dôvodu spoločenskej

závažnosti a mimoriadne negatívneho a citlivého spoločenského vnímania, obchod s narkotikami
a stýkanie sa s osobami obchodujúcimi s nimi spoločnosť vníma mimoriadne negatívne. Žalobca
bol v článku jednoznačne a nepochybne identifikovateľný, česť a ľudská dôstojnosť žalobcu bola
diskutovaná v skutkovo posunutých rovinách, pričom štát musí chrániť predstaviteľov jeho orgánov pred
neodôvodneným osočovaním, tento príspevok žiadnym spôsobom neprispel k spoločenskej diskusii v

demokratickejspoločnostiouvedenejveciverejnej,resp.vecivšeobecnéhozáujmu,pričomtaktiežnebol
po obsahovej a formálnej stránke kritikou žalobcu, keďže kritika ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť
zásahu do osobnostných práv musí v zásade vychádzať z pravdivých informácií, naviac z obsahu článku
ani nevyplýva úmysel jeho autorky kritizovať žalobcu. Konštatoval, že išlo o neopodstatnený, ničím
podložený útok žalovaného na žalobcu ako bývalého ministra vnútra a že išlo o útok mimoriadnej sily a

intenzity. Zdôraznil aj celkový negatívny dojem plynúci voči žalobcovi z článku. Ďalej poukázal, že pokiaľ
žalobca bol ako minister vnútra spájaný páchaním trestnej činnosti, korupcie s podsvetím, narkomafiou,
ako organizovaným zločinom, tak jeho česť a povesť sú pošpinené navždy a už sa nikdy „neočistí“.
Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že došlo i k naplneniu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
keďže zadosťučinenie v podobe ospravedlnenia nie je postačujúce z dôvodu, že bola v značnej miere

znížená vážnosť žalobcu v spoločnosti, tak ako to vyplýva z analýzy pod bodmi 38. až 75. rozsudku
súdu prvej inštancie.
10.2. K závažnosti vzniknutej ujmy, ku ktorej súd prvej inštancie v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka prihliadne pri určení výšky náhrady podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd prvej
inštancie uviedol, že samotná závažnosť vzniknutej ujmy už priamo vyplýva z doposiaľ uvedenej

analýzy, ako aj nadväzujúcej časti odôvodnenia, a to bez ohľadu na vznik konkrétnych následkov,
resp. dopadov zásahu. K významu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka považoval za potrebné poukázať na to, že plní v podstate rovnakú funkciu
ako primerané zadosťučinenie v zmysle čl. 127 Ústavy a spravodlivé zadosťučinenie v zmysle článku
41 Dohovoru. Podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je spôsobilá

v značnej miere znížiť dôstojnosť občana alebo jeho vážnosť v spoločnosti. Vo väčšine prípadov je
zisťovanie konkrétnych následkov zásahu do práva na ochranu osobnosti veľmi ťažké a vzhľadom
na špecifickosti prejednávanej veci ich v podstate ani nie je možné zistiť. Za základné kritérium pre
rozhodovanie o priznaní primeraného zadosťučinenia možno označiť právny názor Ústavného súdu
SR: „Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď
porušeniezákladnéhoprávaaleboslobodyniejemožnénapraviť.Toznamená,ženeprichádzadoúvahy
zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu“. (I. ÚS 15/02)10.3. Súd prvej inštancie prezentoval názor, že zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti v značnej miere nemusí exaktne vôbec nastať, aby bolo úspešne uplatnené právo na
ochranu osobnosti, ale bude k nemu postačovať, ak zásah bol objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti v značnej miere. Spoločnosť vymedzená len v rodinnom,
pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby by bola totiž vymedzená len veľmi úzko, spoločnosť v
zmysle § 13 ods. 2 OZ. je chápaná širšie a v prípade napríklad uverejnenia článku v periodiku ju
predstavuje čitateľská obec, ktorej veľkosť je daná tým, či ide o periodikum s regionálnou pôsobnosťou
alebo s celoštátnou pôsobnosťou, prípadne špecializáciu periodika, teda sú to čitatelia, ktorí sú v

neporovnateľnej väčšine oproti počtu osôb z rodinného, pracovného, či iného prostredia fyzickej osoby,
ich identita je neznáma a neznámou aj zostane, a preto dokazovaním nikdy nebude možné zistiť ich
reakciu, sú to ďalej tí členovia spoločnosti, ktorí síce nečítali článok, ale čitatelia im o ňom povedali,
napríklad v prípade atraktivity témy článku a tí všetci si myslia alebo môžu myslieť o fyzickej osobe
na základe prečítaného niečo negatívne, pričom ich prípadnú reakciu súd prvej inštancie predpokladá
vzhľadom k obsahu samotného článku, teda podľa jeho názoru zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby

alebo jej vážnosť v spoločnosti v značnej miere pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti
stačí súdu predpokladať bez nutnosti dokazovania konkrétnych následných reakcií vyvolaných zásahom
v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Bolo by predsa právne absurdné, aby súd
výsluchom svedkov z rodinného, pracovného, či iného prostredia fyzickej osoby, ktorí majú spravidla
k nej pozitívny vzťah, zistil, že k zníženiu jej dôstojnosti alebo vážnosti osoby v spoločnosti v značnej

miere nedošlo, žalobu v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy by teda zamietol, hoci zásah do jej
osobnostných práv by bol uvedený celoštátnym televíznym vysielaním alebo periodikom s celoštátnou
pôsobnosťou, to by však súd považoval za právne irelevantné. Takto je to ale vlastne judikované
citovanýmrozsudkomNajvyššiehosúduSR,sp.zn.4Cdo/15/03.Okolnosti,zaktorýchkporušeniupráva
došlo, ku ktorým súd prvej inštancie v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka taktiež prihliadne pri

určení výšky náhrady podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, videl v širokej publicite neoprávneného
zásahu do osobnostných práv žalobcu, keďže periodikum PLUS 7 DNÍ je periodikom s celoslovenskou
pôsobnosťou a jeho čitateľská obľúbenosť je zvlášť vysoká a médiami často prezentovaná, pričom podľa
názoru súdu prvej inštancie obdobne v zmysle citovaného rozsudku sp. zn. 1Co/15/97 možno uvažovať
i v tomto prípade, kedy článok bol uverejnený v periodiku s celoslovenskou pôsobnosťou, teda treba

vychádzať z toho, že neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu mal značne širokú publicitu
a ďalej vo významnom spoločenskom postavení žalobcu ako ministra vnútra, s dôrazom na to, že ide
o osobu stojacu na čele rezortu bojujúceho s trestnou činnosťou osôb, „teda aj s W. X..“, člena vlády,
ústavného činiteľa, aj keď v čase uverejnenia článku ním už nebol, avšak článok sa týkal jeho pôsobenia
ako ministra vnútra.

10.4. V ďalšej časti odôvodnenia súd prvej inštancie analyzoval skutočnosti, či morálna satisfakcia bola
v tomto prípade postačujúca, resp. či je dôvodné aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Ako už uviedol, žalobcovi bola priznaná morálna satisfakcia v podobe uverejnenia ospravedlnenia.
Pri posudzovaní, či je v tomto prípade postačujúce priznanie morálnej satisfakcie, súd prvej inštancie
vychádzal z jej samotnej podoby, a to do akej miery vyjadruje samotný zásah. Konštatoval, že

text ospravedlnenia vyjadruje rámcovo samotné jadro zásahu, t.j. identifikáciu článku a identifikáciu
samotnýchviet,zaktorésamážalovanýospravedlniť.Samotnýtextospravedlneniajeplnýmvyjadrením
zásahu do osobnostných práv žalobcu z hľadiska priznania morálnej satisfakcie. Ako vyplýva z bodov
38. až 75. rozsudku súdu prvej inštancie, nemôže byť ospravedlnenie postačujúce. Aj keby žalobca
žaloval len priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd prvej inštancie by žalobe vyhovel.

10.5. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného v
zrušujúcom uznesení (konkrétne v bode 17. zrušujúceho uznesenia, resp. citovaného v bode 27.
odôvodnenia rozsudku), a to aplikáciou rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/15/2003, teda že „pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo
vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,

pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na
základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia
svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 OZ, môže
byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Uvedené
rozhodnutie je obsahovo jednoznačné. Je to v podstate jednoznačný výklad § 13 ods. 2 a ods. 3 OZ.

A je to jediný dôvod, pre ktorý môže byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej
inštancie nesúhlasil s takýmto výkladom, keďže športovou terminológiou vyjadrené - „počas zápasu sa
zmenili pravidlá hry.“ „Zápas“ začal podaním žaloby v roku 2001 a k „zmene pravidiel hry“ došlo v roku
2003 uvedeným obsahovo jednoznačným rozhodnutím NS SR v zmysle bodov 120. a 121., teda podvoch rokoch. Obsahom tohto rozhodnutia je to, že pokiaľ žalobca uvedené skutočnosti nepreukáže,
súd musí žalobu zamietnuť a uložiť povinnosť žalobcovi zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.
Avšak v súčasnosti je právny stav taký, že žalobca mal podať návrh na zmenu žaloby v zmysle §

140 ods. 2 CSP účinného od 01. 07. 2016. Pokiaľ by ho nepodal, súd by musel žalobu zamietnuť a
žalovanému nahradiť trovy konania. A pokiaľ by ho podal a súd by zmenu žaloby nepripustil v zmysle
§ 143 ods. 1 CSP, tak musí žalobu zamietnuť a uložiť žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania. V
podstate žalobcovi by neostalo nič iné, ako zobrať žalobu späť a zaplatiť žalovanému náhradu trov
konania. A takýto právny stav je ďalšia „zmena pravidiel hry počas zápasu.“ Súd prvej inštancie poukázal

na to, že na takúto právnu situáciu nebol aplikovateľný § 95 ods. 1 vety prvej OSP účinného do
30. 06. 2016 a uvedené rozhodnutie NS SR by sa dalo použiť ako výkladové pravidlo, ale uvedená
úprava § 140 ods. 2 CSP je oproti úprave § 95 ods. 1 vety prvej OSP precizovaná a nedáva žalobcovi
inú možnosť ako ju aplikovať, teda podať návrh na zmenu žaloby. Je teda možné bez akejkoľvek
pochybnosti konštatovať, že žalobca sa dostal v podstate do pre neho právne neriešiteľnej situácie,
vyúsťujúcej do zamietnutia žaloby. To znamená, že žalovanému by „pomohlo“ uvedené rozhodnutie NS

SR v nadväznosti na § 140 ods. 2 CSP. Takéto právne riešenie však možné nie je, pretože existuje aj
„právo ekvity,“ teda „právo na spravodlivosť.“ A výklad v zmysle bodu 134. odporuje uvedenému právu.
Žalobca je právne odkázaný na návrh na zmenu žaloby, očakávanie rozhodnutia súdu o tomto návrhu
a následne, ak by súd vyhovel takému návrhu a preukazovanie niečoho, čo už ani v podstate po 18
rokoch nie je možné preukázať. A takýto výklad uvedeného práva nie je vo svojej podstate „rozpor s

dobrými mravmi,“ tu sa nechoval „nemravne“ ani NS SR a takisto ani zákonodarca. „Právo ekvity,“ teda
„právo na spravodlivosť“ je širší pojem ako „právo písané,“ od ktorého sa súd síce môže v určitých
prípadoch odchýliť, ale toto nie je ten prípad. „Právo písané“ je vo svojej podstate „právo objektívne“ a
nemusí v zásade vyjadrovať „spravodlivosť.“ „Dať spravodlivosť“ znamená nezabrániť žalobcovi domôcť
sa ekvity, teda spravodlivosti, čo znamená vyložiť právo tak, aby neutrpel ujmu domôcť sa spravodlivosti

vznikom skutočností, ktoré nemohol ovplyvniť a ktoré ho vystavujú prakticky istote neúspechu v konaní.
Na základe uvedenej analýzy súd prvej inštancie neprihliadol k uvedenému rozhodnutiu NS SR a
uviedol, že uvedené rozhodnutie je pre ochranu osobnosti priam absurdný výklad práva pri už uvedenej
konštatácii, že ide o jediné kritérium naplnenia § 13 ods. 2 a 3 OZ. Do uvedeného rozhodnutia NS
SR sa vyvolanie následkov nevyžadovalo, a to bol dôvod prijatia tohto výkladového pravidla. Skutkové

naplnenie uvedeného rozhodnutia NS SR by bolo pre žalobcu nerealizovateľné, najmä po 18 rokoch
konania, on stratil akúkoľvek možnosť byť úspešný v súdnom konaní, lebo on tie dôkazy už ani nie je
schopný predložiť, zmizla akákoľvek „rovnosť zbraní pred súdom,“ vlastne mu bolo odňaté právo na
prístup k súdu.
10.6. Za ďalšiu právnu skutočnosť, ktorú možno podľa súdu prvej inštancie označiť ako „zmenu

pravidiel počas zápasu,“ možno označiť žalovaným namietnuté premlčanie, ktorou žalobcovi bola
rovnako odopretá „rovnosť zbraní pred súdom“ a odňaté právo na prístup k súdu. A skutočne by sa
žalovaný premlčania aj dovolal. Článok bol totiž uverejnený v periodiku, ktoré vyšlo dňa 31. 08. 1998,
všeobecná trojročná premlčacia lehota začala plynúť dňa 01. 09. 1998 a skončila sa dňom 03. 09.
2001, keďže deň 01. 09. 2001 pripadol na sobotu, žaloba bola podaná dňa 18. 10. 2001, žalobca teda

podal žalobu po lehote. Žalovaný by sa teda premlčania dovolal, následne by súd žalobu zamietol
a žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému nahradiť trovy konania, pokiaľ by žalobu nevzal celkom späť,
pričom súd by mu taktiež uložil nahradiť žalovanému trovy konania, resp. by žalobu možno ani nepodal.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je možné požadovať od účinnosti zákona č. 87/1990 Zb.
dňa 28. 03. 1990. V Českej republike bol právne rozhodujúcim pre posúdenie premlčania až rozsudok

občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky v Brne dňa 12. 11.
2008, ktorý definitívne presadil názor, ktorý bol predtým prijatý na pojednávaní kolégia dňa 14. 11.
2007 a publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk (R 4/2008), podľa ktorého sa náhrada
nemajetkovej ujmy premlčuje vo všeobecnej trojročnej lehote, čím bol odstránený dlhoročný rozpor v
judikatúre českých súdov. Súd prvej inštancie poukázal na právnu vetu rozsudku Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. 31Cdo/3161/2008 zo dňa 12. 11. 2008, ktorá znie nasledovne: „Ak je obsahom
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej čiastky, potom princíp právnej
istotyvylučuje,abyplynutiučasunebolipriznanéžiadneprávneúčinky.Prípustnosťnámietkypremlčania
proti takému nároku umožňuje prihliadnuť k obmedzeným možnostiam presaditeľnosti práva a ochrany
proti nemu. Je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí povahu nároku určujúcim, či sa

uplatní všeobecný právny inštitút /premlčanie/ oslabujúci jeho vymáhateľnosť v závislosti na okamihu
jehouplatnenianasúde/aokremtohonadispozitívnomsprávaníižalovaného/.“NaSlovenskurozdielna
judikatúra súdov ohľadne premlčania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zaznamenaná nebola,
ale v roku 2007 NS SR rozsudkom sp. zn. 2Cdo/278/2007, ZSP 75/2008 vyslovil, že „Právo na náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti
fyzickej osoby je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.“ Obe uvedené rozhodnutia pochádzajú
z obdobia šiestich, siedmich rokov po podaní žaloby. Je zrejmé, že žalobca nemal dôvod mať obavy, že

by podával žalobu po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Žalobca ale nemohol predpokladať takýto
výkladový vývoj právneho inštitútu premlčania pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pričom mohlo dôjsť aj k takej situácii, že by v priebehu súdneho konania počas priebehu premlčacej
lehoty sa objavili tie dopady v zmysle uvedeného rozhodnutia NS SR a žalobca už v súdnom konaní
nemohol právne urobiť nič pre úspech v konaní, tým, že by nemohol podať návrh na zmenu žaloby a

vlastne aj takto by mu bola odopretá „rovnosť zbraní pred súdom“ a právo na prístup k súdu. A preto súd
prvej inštancie neprihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania. Neakceptoval teda v tomto
prípade uvedenú judikatúru, čím „dáva“ žalobcovi „spravodlivosť“ na základe nemu predchádzajúcej
analýzy. Súd prvej inštancie sa pristavil pri samotnom uplatnení námietky premlčania žalovaným,
konštatoval, že žalovaný sa touto námietkou hmotnoprávne „len“ bránil, čo mu nemožno právne vytýkať.
Rovnako tak zo znenia ustanovení zákona o advokácii je zrejmé, že bolo povinnosťou advokáta ju

uplatniť. Nemožno teda žalovanému, resp. jeho zástupcovi právne vytknúť, že by sa jej uplatnením
choval v rozpore s dobrými mravmi, teda „nemravne,“ ale žalobcovi tým bola odňatá „rovnosť zbraní
pred súdom“ a právo na prístup k súdu. Čo sa týka priznania náhrady nemajetkovej ujmy v takom
rozsahu, že by to bolo pre žalovaného „ničivé.“ Súd prvej inštancie uviedol právne ustanovenia zákona o
obetiach trestných činov, z ktorých je zrejmý predmet úpravy, rozsah odškodnenia a konanie o poskytnutí

odškodnenia.Znichjezrejméprísnevymedzeniepojmovaichexaktnývýkladnepripúšťajúciodchýlenie.
Ich úprava je úplne odlišná od princípov priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej
inštancie pre úplnosť poukázal na ustanovenie § 13 cit. zák., podľa ktorého celková suma odškodnenia
poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. V tomto prípade
ide o sumu 24.000 eur, čo je suma značne vyššia ako priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Pri ochrane osobnosti výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch hranicu nemá, výška
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má byť primeraná a môže byť aj oveľa vyššia
ako päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch rozhodne
nie je pre žalovaného „finančne likvidačná.“ Pokiaľ sa žalovaný domnieval, že áno, tak mal predložiť
výsledky finančného hospodárenia, následne by ho posúdil znalec a v znaleckom posudku by odpovedal

súdu na otázku, či je pre žalovaného, ktorý má 23 predmetov činností, uvedená suma ekonomicky
neúnosná. Takýto dôkaz však zástupca žalovaného vykonať nenavrhol, takže súd prvej inštancie by ho
aj tak vykonať nemohol. Je pravdou, že aj keby bol dôvod na priznanie mimoriadne vysokej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, tak súd prvej inštancie by mal zohľadniť „kúpnu silu“ sumy, ktorú má v
úmysle priznať a korigovať ju smerom dole. Ale k tomu, aby žalobca nevyplácal náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch môže prispieť v prvom rade on sám, ktorého predmetom činnosti je vydavateľská
činnosť, a to tým, že bude usmerňovať jednotlivé média, ktoré mu „patria,“ aby svoju činnosť vykonávali
tak, aby nedochádzalo k zbytočným žalobám na ochranu osobnosti, hoci sa tomu samozrejme plne
zabrániť nedá, teda, aby napríklad uverejňovali také články, ktoré nebudú „zbytočnými“ zásahmi do
osobnostných práv fyzických osôb a ktoré budú generovať súdne konania. Má možnosť ovplyvniť prácu

šéfredaktorov periodík na skvalitnenie práce redaktorov, samozrejme nie na úkor slobody tlače. Ide
o jeho zodpovednosť voči sebe aj verejnosti, aby sa na mediálnom trhu správal tak, aký bol základ
jeho vzniku, teda zlúčenie piatich spoločností, ktoré sa zaoberali vydavateľskou činnosťou. Súd prvej
inštancie zámerne na úplný záver odôvodnenia poukázal na podstatnú skutočnosť týkajúcu sa osoby
žalobcu ako vtedajšieho ministra vnútra Slovenskej republiky, teda osoby politicky orientovanej. A to

z toho dôvodu, aby právna charakteristika jeho „osoby“ ako „osoby verejného záujmu,“ tak ako ju súd
analyzoval, nezanikla v tom, že práve to, že ide o osobu verejného záujmu, tak musí zniesť kdejaký
kopanec od médií, lebo „oni sú oprávnené a vlastne povinné poukazovať“ a „on je len povinný to znášať.“
Je to práve naopak. Práve takáto osoba verejného záujmu, ako je minister vnútra, požíva zvýšenú
právnu ochranu pred ničím nepodloženými, nepravdivými informáciami analyzovaného charakteru. A o

to závažnejší je zásah do osobnostných práv žalobcu. Na základe celej analýzy odôvodnenia rozsudku
v bodoch 38. až 189. súd prvej inštancie zotrval na svojom pôvodnom rozhodnutí a priznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 16.596,96 eura.
10.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 v spojení s §
255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov

konania v plnej výške, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
11. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd) rozsudkom zo dňa 28.
marca 2023, č.k. 14Co/58/2020 - 527 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v napadnutejčasti zamietol a zároveň rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného,
odvolacieho a dovolacieho konania.
11.1. Odvolací súd v prvom rade poukázal na to, že súd prvej inštancie opätovne, v úplnom rozpore s

právnym názorom odvolacieho súdu, rozsudkom z 09. 11. 2018, č.k. 15C/13/2018-452 žalobe vyhovel
a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 16.596,96 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom v rozpore so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, celkom svojvoľne,
rozhodol bez vykonania akéhokoľvek relevantného dokazovania. Považoval za dôvodné námietky
žalovaného, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a

odôvodnenienapadnutéhorozsudkunemožnovyhodnotiťinak,akocelkomzjavnezmätočné,nesprávne
a najmä ignorujúce záväzné právne názory nadriadeného súdu. Ďalej dôvodil, že v preskúmavanej
veci žalobca v podanej žalobe, ako aj v následných vyjadreniach, pokiaľ ide o odvolaním napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodňoval len
stručnými a všeobecnými skutkovými tvrdeniami, bez akéhokoľvek návrhu na ich preukázanie; a to
napriek opakovaným záväzným právnym záverom vysloveným v tejto otázke odvolacím súdom.

11.2. Z hľadiska právneho posúdenia veci považoval odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom
na obsah podaného odvolania a odvolacie námietky žalovaného, ktorými je odvolací súd viazaný,
bolo predmetom odvolacieho konania v prvom rade vyriešenie otázky, či je možné považovať morálnu
satisfakciu, ktorá bola žalobcovi priznaná zverejnením ospravedlnenia za postačujúcu a či žalobcovi
zároveň nevznikla ujma značného rozsahu (§ 13 ods. 2 Obč. zákonníka), ktorá by odôvodňovala

aj priznanie materiálnej satisfakcie v podobe náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 eur.
Je nepochybné, že uverejnením predmetného článku žalovaným došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv žalobcu. To však automaticky neznamená, že žalobcovi bez potreby akéhokoľvek
ďalšieho dokazovania vznikol aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods.
2 a 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí priznal žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,50 eura, avšak v odôvodnení napadnutého rozsudku zrozumiteľne
nevysvetlil, na akom základe dospel k záveru, že morálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia žalobcovi
v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa javí nepostačujúcou a ani nevysvetlil a riadne
nezdôvodnil, prečo žalobcovi priznal túto náhradu práve vo výške 16.596,50 eura. Súd prvej inštancie
vo svojom rozsudku nevysvetlil, ako sa pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a určení jej

výšky s kritériami uvedenými v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka vysporiadal. Odvolací súd taktiež
súdu prvej inštancie vytkol, že pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy ani judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veciach ochrany osobnosti. Poukázal na rozhodnutia ESĽP Observer a Guardian
proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Handyside z roku 1976, Lingens proti Rakúsku z roku 1986,
Oberschlick proti Rakúsku z roku 1991, Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z roku 1999 ESĽP, Hrico

proti Slovensku z roku 2004 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09- 37, v ktorom ústavný
súd vysvetlil otázky stretu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti. Uviedol, že v
zmysle judikatúry ESĽP treba čl. 10 ods. 2 Dohovoru vykladať tak, že výkon práva na slobodu prejavu
môže podliehať sankciám (medzi ktoré patrí aj uloženie povinnosti zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák.) iba za predpokladu, že tu je preukázaná existencia naliehavej

potreby takejto sankcie, výnimky z práva na slobodu prejavu treba vykladať reštriktívne, a nevyhnutnosť
každého obmedzenia musí byť preukázaná. Doplnil, že ESĽP vo svojej judikatúre tiež zdôrazňuje, že v
každom prípade stretu práva na ochranu osobnosti s právom na slobodu prejavu treba skúmať, či články
boli publikované v dobrej viere za účelom poskytnutia presných a spoľahlivých informácií v súlade s
novinárskou etikou a či teda novinári postupovali v súlade s ich „povinnosťami a zodpovednosťou“, ktoré

im vyplývajú z čl. 10 ods. 2 Dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Ringier Axel Springer Slovakia, a. s. proti
Slovenskej republike z roku 2011).
11.3. Odvolací súd ďalej dôvodil, že napriek tomu, že súd prvej inštancie správne kvalifikoval osobu
žalobcu, ktorý bol v rozhodnom období ministrom vnútra SR, ako osobu verejného záujmu, jeho ďalšie
závery, na základe ktorých žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy, sú zjavne nesprávne a v

rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, keď dospel k záveru, cit.: „Práve takáto osoba verejného
záujmu,akojeministervnútra,požívazvýšenúprávnuochranupredničímnepodloženými,nepravdivými
informáciami analyzovaného charakteru.“ K uvedenému záveru odvolací súd uviedol, že ak teda ide
o zásah do osobnosti osoby verejného záujmu, táto okolnosť má za následok potrebu posudzovať
akceptovateľnú mieru jej tolerancie voči kritickým názorom vysloveným médiami na jeho adresu a voči

miere expresivity použitých výrazov ako zvýšenú. Aj takáto osoba má nepochybne právo na ochranu
svojej povesti, dokonca aj vtedy, ak koná ako súkromná osoba, ale potreba takejto ochrany musí byť
v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o konaní takejto osoby. Náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch patrí žalobcovi v konaní o ochranu osobnosti iba za zákonom ustanovených podmienok (§ 13ods.2Občianskehozákonníka)aibavzákonomstanovenejvýške(§13ods.3Občianskehozákonníka).
Pri rozhodovaní o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške, je
potrebné aplikovať ustanovenia § 13 ods. 2 a § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v ich vzájomnej

súvislosti. Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi
vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. Žalobca bol nepochybne osobou verejného
záujmu a jeho osobu je preto potrebné vnímať ako osobu verejnú, pri ktorej hranice akceptovateľnej
kritiky sú značne široké. Preto je aj miera akceptovateľnej kritiky ako aj ochrany súkromia v dôsledku
realizácie slobody prejavu, osobitne aj pri zverejňovaní informácií súkromného charakteru, u žalobcu

vyššia ako u bežných osôb; v danom prípade ide jednu z najširších. Pri verejne činnej osobe platí
vyššia miera tolerancie aj pri nepresných a nepravdivých výrokoch. Vecou verejnou je totiž nielen plnenie
napr. nakladanie s majetkom štátu, ale rovnako aj činnosť osôb, ktoré sa na tejto činnosti podieľajú.
Verejne posudzovaná bude teda aj činnosť jednotlivých osôb, ktoré spravujú verejné veci, a ak ide
o hodnotiace úsudky, t.j. kritiku, ide o kritiku dovolenú a takéto osoby musia potom akceptovať aj
väčšiu mieru kritiky v súvislosti so správou vecí verejných. Otázkam týkajúcim sa verejného záujmu je

poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávania a rozširovania súvisiacich informácií a myšlienok, preto
aj ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôraznil, že poslaním a nezastupiteľnou úlohou
tlače je nepochybne šírenie informácií a myšlienok o otázkach verejného záujmu s tým, že zároveň
je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať/dostávať; (por. I. ÚS 352/2011).
Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (por. IV. ÚS 302/2010 ako aj nález Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03). Vychádzajúc z obsahu uvedeného odvolací súd dospel k
záveru, že zverejnené informácie neboli v čase ich uverejnenia objektívne spôsobilé svojím obsahom
vyvolať negatívny zásah do osobnostnej sféry žalobcu (ako súkromnej osoby), pretože vo vzťahu k
nemu neobsahovali žiadne informácie (tvrdenia) týkajúce sa jeho aktivít mimo výkonu jeho povolania/
funkcie, ktoré by boli spôsobilé ho uraziť, ponížiť či znevážiť. Z hľadiska obsahu uverejnené informácie

boli príspevkom do celospoločenskej diskusie o dôležitej otázke verejného záujmu, t.j. o privilegovanej
téme požívajúcej vysokú mieru ochrany slobody prejavu. Je nepochybné, že išlo o výroky uverejnené
v tlačenom periodiku, ktoré sa týkajú žalobcu ako (bývalého) ministra a jeho činnosti súvisiacej s
pôsobením v uvedenej funkcii, teda ide o záležitosti verejného záujmu. V tomto smere odvolací súd
zastal názor, že uvedené kritériá vyznievajú prakticky výhradne v prospech žalovaného, keď za daného

stavu, žalobca ako osoba verejne činná, resp. osoba verejného záujmu z hľadiska jeho funkcie, ktorú v
rozhodnom období zastával, si musel byť vedomý, že s ňou je spojený aj oprávnený záujem verejnosti na
informáciách tak o jeho osobe a predovšetkým o jeho činnosti v súvislosti s výkonom jeho funkcie; teda v
danom prípade je u žalobcu, ako osoby verejne činnej, aj nižšia miera ochrany jeho osobnostných práv.
11.4. V ďalšej časti odôvodnenia sa odvolací súd zaoberal požiadavkami na odôvodnenie priznania

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj na prijateľnosť rozsahu (výšky) odškodnenia. Konštatoval,
že týmito sa súd prvej inštancie neriadil a nezaoberal sa nimi. Záver súdu prvej inštancie o nemateriálnej
ujme, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, sa žiadnym spôsobom nepremietol do odôvodnenia rozhodnutia
o priznanej výške. Odôvodnenie napadnutého rozsudku, týkajúce sa tak samotného priznania nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj jej výšky považoval odvolací súd za arbitrárne, zjavne

neodôvodnené, neprimerane prísne a nezohľadňujúce okolnosti predmetnej veci, pričom rozhodnutie
ani nekorešponduje s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo, Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo, Público-Comunicacáo Social, S.
A. v. Portugalsko, Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko, Hachette Filipacchi Associés v. Francúzsko, Steur
v. Holandsko, Lepojič v. Srbsko). Odvolací súd ďalej uviedol, že na to, aby bol žalobca úspešný a súd

mu mohol nemajetkovú ujmu v peniazoch priznať, muselo by byť v konaní spoľahlivo a nad všetky
pochybnosti preukázané, že v predmetnej veci priznané ospravedlnenie nepostačuje a že dôstojnosť
alebo vážnosť žalobcu v spoločnosti bola znížená v značnej miere. V konaní o ochranu osobnosti
spojenýchsnárokomnanáhradunemajetkovejujmyjetožalobca,ktorýmusítvrdiťazároveňajpredložiť
také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že v danom prípade sa

morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca, pretože bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Žalobca však, v priebehu celého konania nenavrhol vykonanie
jediného dôkazu, ktorým by uvedené preukázal. Podľa odvolacieho súdu sa morálne zadosťučinenie
v podobe zverejneného ospravedlnenia javí v konkrétnom prípade postačujúcim, najmä, keď v konaní
nebolo nijako preukázané, že došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby žalobcu alebo jeho vážnosti v

spoločnosti v značnej miere, tak ako to vyžaduje ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného
dokazovania na súde prvej inštancie nevyplýva, že by žalobca v konaní preukázal okolnosti dokazujúce,
že v danom konkrétnom prípade žalobcovi nepostačilo len priznané ospravedlnenie, a to predovšetkým
z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom najeho postavenie v práci, ale i v rodine. V konaní nebola vôbec preukázaná akákoľvek reakcia, ktorá
by svedčila o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v žalobcu spoločnosti. Odvolací súd ďalej dôvodil,
že z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie navrhol

vykonať akékoľvek dôkazy na preukázanie týchto okolností. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola
zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba totiž vždy vychádzať z následnej
reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba
zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak
sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej

mierevzmysle§13OZ,môžebyťfyzickejosobevýnimočnesubsidiárnepriznanánáhradanemajetkovej
ujmy v peniazoch. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/15/2003, Zo súdnej
praxe, 2003, č. 3, str. 68). Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi poukázal i
na to, že závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na ohlas zásahu, ako
aj na dĺžku trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť takisto preukázané. Odvolací súd, vzhľadom
na vyššie uvedené, dospel k záveru, keďže v konaní nebola preukázaná existencia okolností, ktoré

nasvedčujútomu,žezhľadiskaohlasuzásahu,jehointenzitya,trvaniarozsahunepriaznivýchnásledkov
vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a v spoločnosti v prejednávanej veci, je
v danom prípade postačujúce už priznané morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.
11.5. Ďalej odvolací súd považoval za dôležité upriamiť pozornosť aj na to, že pred uverejnením

dotknutého článku, už dňa 27. 06. 1997 bol v denníku KORZÁR uverejnený článok autora Q. s
podtitulkom „Kam až siahajú chápadlá narkomafie“ s nadtitulkom „Exminister M. zabránil vyhosteniu
drogového magnáta“, ktorý sa venoval rovnakej téme ako napádaný článok a rovnako je nesporné, že
o žalobcovi boli publikované aj obdobné články v denníku Pravda. Vzhľadom na uvedené, za stavu,
kedy sa napríklad článok zverejnený v denníku Korzár venoval rovnakej téme ako napadnutý článok

a bol zverejnený skôr ako dotknutý článok, bolo povinnosťou žalobcu bez akýchkoľvek pochybností
preukázať, že práve týmto napadnutým článkom došlo k ním tvrdenému zásahu do jeho osobnostných
práv a teda žalobca bol povinný preukázať nielen vznik ujmy, ale aj príčinnú súvislosť medzi vzniknutou
ujmouanapadnutýmčlánkom.Žalobcavšakanivtejtootázkeneuniesoldôkaznébremeno,keďvkonaní
nebolo vôbec preukázané, že práve napadnutý článok bol jedinou a bezprostrednou príčinou vzniku

žalobcom tvrdenej značnej ujmy na jeho strane.
11.6. Žalovaným uplatnenú námietku premlčania a s tým súvisiacu odvolaciu námietku žalovaného,
odvolací súd považoval za nedôvodnú, keď uviedol, že túto otázku vyriešil Najvyšší súd SR v uznesení
zo dňa 30. júna 2016, sp. zn. 2Cdo/313/2015, ktorým rozhodol o dovolaní žalobcu proti rozsudku
odvolacieho súdu zo dňa 14. októbra 2014, sp. zn. 14Co/541/2014, pričom dospel k záveru, že pre

posúdenie danej veci je prvoradé zodpovedanie otázky, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v
podobe zamietnutia náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu premlčania nároku nie je v rozpore s dobrými
mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Dovolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu ako dovolateľa, že
až v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/278/2007 z 25. 09. 2008 bol prvýkrát Najvyšším
súdom Slovenskej republiky vyslovený názor, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa

premlčuje, čo fakticky vytvára nerovnosť medzi účastníkmi konania. Dovolateľ podal žalobu v dobrej
viere, že jeho právo premlčané nie je a k odstráneniu tohto nerovného postavenia je preto súd oprávnený
prihliadať i konštatovaním, že uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3
ods. 1 OZ). Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci a dovolateľovi je potrebné poskytnúť ochranu jeho základných práv aplikáciou

ustanovenia § 3 ods. 1 OZ a posúdiť námietku premlčania vznesenú žalovaným ako neopodstatnenú,
pretože je v rozpore s dobrými mravmi (je nemravnou).
11.7. Keďže zo strany žalobcu neboli tvrdené ani preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli
zakladať splnenie predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi podľa § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka, a preto súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia

veci, keď žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy, odvolací súd podľa § 388 CSP napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov prvoinštančného,
odvolacieho i dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a 2 CSP. V časti nároku na morálnu satisfakciu zverejnením požadovaného
ospravedlnenia bol úspešný žalobca. V časti uplatneného nároku, ktorým sa žalobca domáhal priznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, bol úspešný žalovaný, keď odvolací súd dospel k záveru, že
tento nárok žalobcovi, z dôvodov uvedených vyššie, nevznikol. Pomer úspechu žalobcu a žalovaného
v konaní bol teda 50 % žalobca (úspech v časti priznania morálnej satisfakcie) a 50 % žalovaný
(neúspech žalobcu, ktorý je úspechom žalovaného, v časti nároku na materiálnu satisfakciu). Vzhľadomna výsledok sporu potom treba vychádzať z toho, že nie je na mieste žiadnemu z nich priznať nárok na
náhradu trov konania, preto odvolací súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania.

12. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Prípustnosť
dovolania vyvodil z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť
a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
12.1. Dovolateľ považuje záver odvolacieho súdu o tom, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so

záväzným právnym názorom odvolacieho súdu svojvoľne, resp. arbitrárne, za nesprávny. Súd prvej
inštancie vo svojom odôvodnení záväzný právny názor odvolacieho súdu jasne a zrozumiteľne opísal
a uviedol, že ho považuje za nesprávny a považuje za potrebné sa od neho odkloniť, a tento svoj
odklad náležite a podrobne zdôvodnil. Na rozdiel od odvolacieho súdu mal súd prvej inštancie za to,
že nevyhnutnou podmienkou priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je a nemôže byť
preukazovanie reakcie, ktorú zásah do osobnostných práv vyvolal v rodinnom pracovnom, či inom

prostredí fyzickej osoby. Rozsudok NS SR 4Cdo/15/2003 označil súd prvej inštancie za založený na
nesprávnych záveroch, ojedinelý, nepodporený ďalšou rozhodovacou praxou. Na podporu odklonu
od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie poukázal na názory odbornej
verejnosti (v bodoch 82. a 86.), judikatúry Najvyššieho súdu ČR (v bodoch 87. až 90.) ako aj judikatúry
Najvyššieho súdu SR, vrátane jemu predchádzajúcich súdov SSR, ČSSR (body 83., 84., 85., 91., 92.,

93., 94.), ktoré sú v protiklade s názormi uvedenými v rozsudku NS SR 4Cdo/15/2003, ktoré si osvojil
odvolací súd. Dovolateľ sa v celom rozsahu stotožnil s názormi súdu prvej inštancie, ktorými tento
odôvodnil svoj odklon od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu a je presvedčený, že neexistuje
racionálny dôvod na to, aby bol pri rozhodovaní o zásahu do osobnostných práv osoby uplatňovaný
rozdielny prístup pre vznik nároku na morálnu satisfakciu a vznik nároku na satisfakciu vo forme náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dovolateľ osobitne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 24. 06. 1998 sp. zn. 1Co/15/97 (R 45/2000), z ktorého vyplýva, že v prípade zásahu
do osobnostných práv poškodenej osoby televíznym vysielaním ide o zásah takého charakteru, takej
intenzity a takého rozsahu, že je potrebné považovať nárok na relutárnu náhradu bez ďalšieho za daný.
Nie je teda potrebné žiadne dokazovanie ohľadne reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom pracovnom,

či inom prostredí poškodeného. Podľa názoru dovolateľa prezentovaného v dovolaní odvolací súd sa
preskúmateľným spôsobom nevysporiadal s odôvodnením odklonu súdu prvej inštancie od záväzného
právnehonázoruodvolaciehosúduvyslovenéhovskôrvydanomrozhodnutí,neuviedol,prečopreferoval
názory obsiahnuté v rozsudku NS SR 4Cdo/15/2003 pred názormi obsiahnutými v iných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, na ktoré poukazoval súd prvej inštancie, v dôsledku čoho jeho rozhodnutie trpí vadou

nedostatočného odôvodnenia a za týchto okolností je vada nedostatočného odôvodnenia napadnutého
rozsudku takej intenzity, že zakladá dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.
12.2. Podľa názoru dovolateľa je dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP daný aj tým, že sa
odvolací súd rozhodol súdom prvej inštancie zistený skutkový stav posúdiť sám a rozhodnúť meritórnym
rozhodnutímožalobežalobcu.Kuvedenémupostupupristúpilodvolacísúdbeztoho,abyvovecinariadil

pojednávanie, resp., aby dal žalobcovi možnosť reagovať na to, že sa chystá zistený skutkový stav
posudzovať z právneho hľadiska odlišne od súdu prvej inštancie. Dovolateľ je toho názoru, že ak chcel
odvolací súd právne posudzovať zistený skutkový stav odlišne ako súd prvej inštancie, mal žalobcu (a aj
žalovaného) v súlade s ustanovením § 382 CSP vyzvať na to, aby sa k takémuto odlišnému právnemu
posúdeniu vyjadrili ak tak neurobil, jeho rozhodnutie trpí vadou zmätočnosti aj z tohto dôvodu.

12.3. Dovolateľ v dovolaní vyjadril presvedčenie, že odvolací súd sa dopustil aj nesprávneho právneho
posúdenia, a to predovšetkým v otázke správneho stanovenia hypotézy ustanovenia § 13 ods. 2 OZ. V
danej súvislosti formuloval aj právnu otázku:
„Vyplýva z hypotézy ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že osoba, ktorej bolo zasiahnuté
do osobnostných práv, je pre úspech v konaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

povinná preukazovať:
i) následnú reakciu, ktorú tento zásah vyvolal v rodinnom pracovnom, či inom prostredí tejto osoby,
ii) že po tomto zásahu skutočne došlo ku zmene v kvalite jej vzťahov alebo k zmene vo vnímaní jej osoby
v rodine a jej blízkom okolí,
iii) že tento zásah mal negatívny vplyv na výkon podnikateľskej činnosti osoby a že by ovplyvnil jej príjem,

prípadne, že by došlo k zníženiu jej príjmu v porovnaní s obdobím pred zásahom a
iv) že by sa obraz o tejto osobe v kruhu jeho blízkych, priateľov, alebo v oblasti výkonu jej profesie v
dôsledku zásahu akýmkoľvek spôsobom podstatne zmenil?“V tejto otázke vychádzal odvolací súd predovšetkým zo záverov rozsudku NS SR 4Cdo/15/2003, ktorý
je však podľa dovolateľa rozhodnutím ojedinelým, na ktoré nenadviazala ďalšia rozhodovacia prax
najvyššiehosúdu.To,čijezásahobjektívnespôsobilýnarušiťaleboohroziťprávachránenéustanovením

§ 11 OZ, posudzuje súd tak, že rieši otázku, či by v situácii, za ktorej došlo k zásahu do osobnosti
fyzickej osoby, pociťovala vzniknutú nemajetkovú ujmu (vzhľadom na jej intenzitu, rozsah, trvanie) ako
závažnú každá iná fyzická osoba (nachádzajúca sa v danom mieste, čase a v osobnom, rodinnom a
pracovnom postavení postihnutej fyzickej osoby). Opätovne zdôraznil, že uvedené platí rovnako bez
ohľadu na to, či fyzická osoba žiada náhradu nemajetkovej ujmy vo forme morálneho zadosťučinenia

alebo vo forme relutárnej náhrady. Právne posúdenie odvolacieho súdu, na základe ktorého dospel k
záveru, že žalobca bol pre úspech v tomto spore povinný preukazovať (i) následnú reakciu, ktorú zásah
do jeho osobnostných práv vyvolal v jeho rodinnom pracovnom, či inom prostredí, (ii) že po tomto zásahu
skutočne došlo ku zmene v kvalite jeho vzťahov alebo k zmene vo vnímaní jeho osoby v rodine a v
jeho okolí, (iii) že tento zásah mal negatívny vplyv na výkon jeho podnikateľskej činnosti a že ovplyvnil
jeho príjem, prípadne, že by došlo k zníženiu jeho príjmu v porovnaní s obdobím pred zásahom, a (iv)

že by sa obraz o ňom v kruhu jeho blízkych, priateľov, alebo v oblasti výkonu jeho profesie v dôsledku
zásahu akýmkoľvek spôsobom podstatne zmenil, považuje za nesprávne a za také, ktorá je v rozpore s
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, najmä - rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
28. apríla 1998, sp. zn. 1Cdo/89/97 (R 29/2001), Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 11. 2005
sp. zn. 5Cdo/136/2004, rozhodnutím uvedeným v Zborníku III. stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a

súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, str. 176, rozsudkom Najvyššieho súdu SR
zo dňa 26. 11. 2019 sp. zn. 8Cdo/66/2018, Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 03. 2020, sp.
zn. 7Cdo/177/2019. Dovolateľ tiež považoval za vhodné poukázať na ustálenú judikatúru súdov ČR v
otázke posudzovania nárokov na náhrady nemajetkovej ujmy pri zásahu do osobnostných práv, ktorá
je vzhľadom na výraznú podobnosť (takmer totožnosť) právnych úprav SR a ČR v tejto oblasti, v plnom

rozsahu použiteľná aj pre slovenskú právnu prax a to najmä na závery Rozsudku Najvyššieho súdu
SR zo dňa 16. 12. 2020 sp. zn. 25Cdo/1004/2020, Rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 17. 02.
2016 sp. zn. 30Cdo/520/2014. Z uvedených názorov ustálených rozhodovacou praxou českých súdov
jednoznačne vyplýva, že preukázanie reakcie, ktorú zásah do osobnostných práv poškodeného vyvolal,
nie je nevyhnutnou podmienkou priznania nároku na náhradu relutárnej náhrady. Závery vyplývajúce z

RozsudkuNSSR4Cdo/15/2003,sktorýmisastotožnilodvolacísúd,tedacelkomzjavnenekorešpondujú
ani s ustálenou judikatúrou českých najvyšších súdnych autorít.

13. K dovolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom odvolacieho súdu
a jeho závery považuje za opodstatnené a riadne odôvodnené. Je evidentné, že žalobca si v dovolaní

mýli vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv, pre ktorý skutočne postačuje
len spôsobilosť narušenia alebo ohrozenia osobnostných práv dotknutej osoby, s nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý nevzniká automaticky, ale musí byť bezpochyby preukázané,
že došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere, prípadne k
inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods.

2 Občianskeho zákonníka, pričom dôkazná povinnosť je na dotknutej osobe. Zdôraznil, že rozsudok
4Cdo/15/2003 nie je jediným rozhodnutím, ktoré poukazuje na nevyhnutnosť dokazovania v konaní o
náhradu nemajetkovej ujmy a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
4Cdo/171/2005 zo dňa 27. 04. 2006, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 zo dňa 05.12.
2017, nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. 04. 2013, uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 15. 12. 2009, sp. zn. II. ÚS 418/09, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 20. 02. 2024, sp. zn. III. ÚS 115/2024. Nakoľko zo strany žalobcu nebol preukázaný
vznik skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka, žalovaný má za to, že v kontexte vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít, žalobca neuniesol súvisiace dôkazné bremeno, a preto žalobcovi

správne nebola priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Súd prvej inštancie síce uvádza množstvo
súdnych rozhodnutí, ktoré zohľadnil pri formulovaní svojich záverov, avšak citované časti daných
rozhodnutí, ako aj samotné rozhodnutia sa podľa žalovaného týkajú absolútne odlišných právnych a
skutkových okolností, prípadne ich prvoinštančný súd nesprávne interpretoval. Žalovaný ďalej uviedol,
že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že ani jedna z podmienok, ktorá musí byť

naplnená pre aplikáciu § 382 CSP nebola splnená a tak odvolací súd nemal povinnosť podľa neho
postupovať. Má za to, že dovolanie je neprípustné a nedôvodné, a preto navrhuje, aby dovolací súd
dovolanie žalobcu odmietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania žalovaného.14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po
zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP),

preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.

15. Žalobca vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm. f) CSP
a § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Dovolací súd pristúpil najskôr k posúdeniu namietanej vady v zmysle §
420 písm. f) CSP.

16. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobca namieta nedostatok dôvodov až
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku vo vzťahu k nevysporiadaniu sa s odôvodnením odklonu
súdu prvej inštancie od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu (a aj argumentáciou žalobcu)
vysloveného v uznesení odvolacieho súdu sp. zn. 14Co/418/2016 z 28. 11. 2017. Taktiež namietal vadu
v súvislosti s § 382 CSP, keď nevyzval žalobcu, pokiaľ chcel odvolací súd skutkový stav zistený súdom

prvej inštancie právne posudzovať odlišne, aby sa k takémuto odlišnému právnemu posúdeniu vyjadril.

17. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

18. Zdôvodovejsprávyktomutoustanoveniuokreminéhovyplýva,žedoterajšípojem„odňatiemožnosti
konať pred súdom“ sa nahradil terminologicky správnym pojmom „právo na spravodlivý proces“, ktorého
obsahové znaky vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

19. Judikatúroukonkretizovanýobsahprávanaspravodlivýprocespodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) je
veľmipestrý.Procesnéelementytohtoprávazdôrazňujú„stanovenýpostup“,tedadodržanieprocesných

pravidiel v konaní ako celku pred všeobecným súdom. Nezávislosť jeho rozhodovania sa uskutočňuje
v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Jedným z takýchto princípov,
predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní, je i povinnosť súdu
svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 a 3 CSP. Z odôvodnenia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej

a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade
s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, alebo ignorujú kogentnú normu, či popierajú všeobecne akceptované chápanie
dotknutého právneho inštitútu, treba také rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 46 ods. 1
ústavy, ako i čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20. Porušenie práva na spravodlivý (riadny) proces nie je však možné vykladať tak, že by sa dovolateľovi
garantoval úspech v konaní, či sa zaručovalo právo na rozhodnutie zodpovedajúce jeho predstavám.
Obsahomtohtoústavouadohovoromzaručenéhoprávajezaistenieprávanaspravodlivé(riadne)súdne
konanie, v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii

ústavných princípov. Okolnosť, že dovolateľ so závermi či názormi odvolacieho súdu nesúhlasí, nemôže
sama osebe založiť dôvodnosť dovolania.

21. Pojem „právo na spravodlivý proces“ teda podľa názoru najvyššieho súdu zahŕňa nielen
„postup súdu“ ako jeho „faktickú“ činnosť, ale (najmä) aj nesprávne súdne rozhodnutie, v dôsledku

ktorého nemohol účastník konania (dovolateľ) uplatniť svoje práva pred okresným i krajským súdom.
Predovšetkým súdnym rozhodnutím je takmer výlučne determinované právo na spravodlivý proces, lebo
ním sa súdne konanie ako celok končí. Niet preto žiadneho dôvodu pre všeobecný záver, že by malo
byť z tohto pojmu (právo na spravodlivý proces) vylučované rozhodnutie súdu, ktorým sa završuje (resp.
končí) celé konanie (porov. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 105/06, III. ÚS

330/2013 a pod.).

22. Podľa posledne citovaného nálezu ústavného súdu (III. ÚS 330/2013) súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníkakonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré odborne jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom žiadanej súdnej ochrany. Otázku,
či súd splnil svoju povinnosť riadne a právne správne odôvodniť svoje rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti prípadu.

23. Podľa tohto výkladu nie je - logicky vzaté - prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP závislá
na jeho dôvodnosti, totiž až na tom, keď „vyjde najavo“ (ne)správnosť dovolateľovho tvrdenia o existencii
dôvodu zmätočnosti vo forme porušenia práva na spravodlivý proces. To však môže vyjsť najavo iba

vtedy (či až vtedy), ak dovolací súd vecne preskúma tvrdenie dovolateľa o porušení tohto práva, o
tvrdenom dôvode porušenia práva na spravodlivý proces vydá svoje fiktívne rozhodnutie, ktorým buď
dovolanie rozsudkom zamietne (vtedy je dovolanie neprípustné), ak je napadnuté rozhodnutie správne,
alebo napadnuté rozhodnutie zruší (vtedy je dovolanie prípustné a zároveň aj dôvodné).

24. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v

ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že
dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať
aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keď súdom
prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov

a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak
v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak
argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako
celok je nepresvedčivé.

25. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

26. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie

považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd(I.ÚS243/07).Súdbymalbyťpretovosvojejargumentáciiobsiahnutejvodôvodneníkoherentný,
t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne
musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v
rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú

(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.
ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

27. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sazaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným

spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

28. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti
a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia
sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení

predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho
predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil
zistený skutkový stav.

29. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (porovnaj závery vyplývajúce zo stanoviska
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 03. decembra 2015,
publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2). Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver

súdu v otázke, od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú
rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvažovania.

30. Porušením práva na spravodlivý proces je aj stav, keď v hodnotení skutkových zistení a skutkových
záverov absentuje určitá časť skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne - alebo tým skôr

- pokiaľ boli stranami sporu namietané, no napriek tomu odvolací súd ich náležitým spôsobom v
celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, žeby dostatočným spôsobom odôvodnil
ich bezvýznamnosť, či irelevantnosť (4Cdo/102/2017). Pokiaľ takto odvolací súd postupoval aj v
prejednávanej veci, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
založil tým nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia a v dôsledku toho aj jeho protiústavnosť. Ak nie

sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, nastávajú obdobné následky ako tie, ktoré vedú k
nezákonnosti ale hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným
účelom súdneho konania, ale aj tiež so zásadami spravodlivého procesu.

31. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

32. Je zrejmé, že odvolací súd pristúpil k zmenovému rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP,
čo vyplýva z výrokovej časti rozhodnutia a z bodu 42. napadnutého rozsudku.

33. Z bodu 24. napadnutého rozsudku vyplýva, že: ,,24. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to,
že súd prvej inštancie opätovne, v úplnom rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu, rozsudkom
z 09.11.2018, č. k. 15C/13/2018- 452 žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
16.596,96 Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom v rozpore so záväzným právnym
názorom odvolacieho súdu, celkom svojvoľne, rozhodol bez vykonania akéhokoľvek relevantného

dokazovania. Odvolací súd považuje za dôvodné námietky žalovaného, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku nie je v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. a odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno
vyhodnotiť inak, ako celkom zjavne zmätočné, nesprávne a najmä ignorujúce záväzné právne názory
nadriadeného súdu. Je pritom jedným zo základných princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny
proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, aj povinnosť súdu presvedčivo

a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť, pritom súd je povinný starostlivo
prihliadaťnavšetko,čovyšlopočaskonanianajavo,vrátanetoho,čouviedlistranysporu.Zodôvodnenia
súdnehorozhodnutiamusívyplývaťvzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (por. III. ÚS 36/2010). Všeobecný súd by malvo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a

presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS
332/09). Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je však v zjavnom rozpore s uvedenými princípmi
a zásadami.“

34. Z rozsudku súdu prvej inštancie v tejto veci z bodov 26. až 32. plynie : ,,26. Krajský súd v Bratislave
uznesením č.k. 14Co/418/2016 - 370 zo dňa 28. novembra 2017, zrušil rozsudok Okresného súdu
Bratislava III č.k. 27C/31/2001 - 127 zo dňa 2.4. 2008 v napadnutej časti, ktorou bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 500.000 Sk a v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy konania 109.497,- Sk zrušený a vec v rozsahu zrušenia vrátená súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 27. V bode 17. uvedeného uznesenia odvolací
súd uviedol, že „Ako už odvolací súd uviedol vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, čo sa týka
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v konaní o ochranu osobnosti sa od žalobcu vyžaduje, aby
preukázal /uniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia/, že v dôsledku neoprávneného zásahu do jeho
osobnostných práv nie je postačujúcim priznaním morálna satisfakcia najmä preto, že v značnej miere

bola znížená dôstojnosť ako osoby, alebo jeho vážnosť v spoločnosti. V súdnej praxi Najvyššieho
súdu SR bolo opakovane vyslovené, že „pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená
dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal
v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a
posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže

reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 OZ,
môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch“ /
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 15/2003/.“ 28. V bode 19. uvedeného uznesenia odvolací
súd uviedol, že „Možno potom tiež konštatovať, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď sa
uspokojil iba s tvrdením žalobcu o existencii nepriaznivých následkov vzniknutých voči jeho osobe v

príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom žalovaného, hoci v konaní ani neboli predložené, resp.
navrhnuté relevantné dôkazy, ktorými by sa preukázalo, že zásah do osobnostných práv žalobcu vyvolal
tie - ktoré následky.“ 29. V bode 20. uvedeného uznesenia odvolací súd uviedol, že „V tejto súvislosti
poukazuje odvolací súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 89/1997, podľa ktorého
samotná závažnosť vzniknutej ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti

nie je jediným a výlučným, kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení
tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti
môžu byť významné, tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.“ 30.
V bode 21. uvedeného uznesenia odvolací súd uviedol, že „Až na základe riadneho dokazovania o
tvrdených následkoch, možno potom spravodlivo vyhodnotiť, či zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1

OZ /uverejnenie ospravedlnenia/ je postačujúcim, alebo či v prejednávanej veci okrem ospravedlnenia
je na mieste aj priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch. Výška zadosťučinenia v peniazoch
však v takom prípade musí byť primeraná aj z hľadiska nevyhnutnosti zachovania primeraného a
rozumného zohľadnenia a vyváženia záujmov všetkých zúčastnených strán.“ 31. V bode 22. uvedeného
uznesenia odvolací súd uviedol, že „Vzhľadom na zistené pochybenia v postupe prvej inštancie, náprava

ktorých si vyžaduje doplnenie dokazovania a opätovné vyhodnotenie skutkového stavu, nemožno na
základeodvolaniažalovanéhorozhodnúťvmeriteveciopožadovanomnárokunanáhradunemajetkovej
ujmy. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP rozsudok v uvedenej časti zrušil so
súvisiacim výrokom o náhrade trov konania, a vec vrátil súdu prvej inštancie ďalšie konanie a opätovné
rozhodnutie.“ 32. V bode 23. uvedeného uznesenia odvolací súd uviedol, že „V ďalšom konaní súd prvej

inštancie sa bude riadne zaoberať tým, či vo veci nie je postačujúcim uverejnenie ospravedlnenia, a
zároveň, či sú splnené predpoklady aj na postup podľa § 13 ods. 2 OZ. K sporným skutočnostiam súd
prvej inštancie prípadne doplní dokazovanie v zmysle návrh strán sporu, vo veci opätovne rozhodne a
svoje rozhodnutie aj riadne odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.“
35. V ďalších bodoch odôvodnenia 117. až 149. súd prvej inštancie uvádza: ,,117.V ďalšej časti

analýzysabudesúdzaoberaťprávnymnázoromodvolaciehosúduvyslovenéhovzrušujúcomuznesení,
konkrétne v bode 17. /bod 27. odôvodnenia rozsudku/, a to aplikácia rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 15/2003, teda, že „pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom
znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásahvyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. túto mieru treba zisťovať dokazovaním
a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže
reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 OZ,

môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ 118.
Uvedené rozhodnutie je obsahovo jednoznačné. 119. Je to v podstate jednoznačný výklad § 13 ods.
2 a ods. 3 OZ. 120. A je to jediný dôvod, pre ktorý môže byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch. 121. Prvostupňový súd nesúhlasí s takýmto výkladom a uvedie aj dôvody na odchýlenie sa
od takého výkladu. 122. Predtým však poukáže na iný právny problém, a to veľmi vážny. 123. V podstate

ide o to, že športovou terminológiou vyjadrené - „počas zápasu sa zmenili pravidlá hry.“ 124. „Zápas“
začal podaním žaloby v roku 2001 a k „zmene pravidiel hry“ došlo v roku 2003 uvedeným obsahovo
jednoznačným rozhodnutím NS SR v zmysle bodov 120. a 121., teda po dvoch rokoch. 125. Obsahom
tohtorozhodnutiajeto,žepokiaľžalobcauvedenéskutočnostinepreukáže,súdmusížalobuzamietnuťa
uložiť povinnosť žalobcovi zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. 126. Avšak v súčasnosti je právny
stav taký, že žalobca mal podať návrh na zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 2 CSP účinného od 01.07.

2016. 127. Pokiaľ by ho nepodal, súd by musel žalobu zamietnuť a žalovanému nahradiť trovy konania.
128. A pokiaľ by ho podal a súd by zmenu žaloby nepripustil v zmysle § 143 ods. 1 CSP, tak musí žalobu
zamietnuť a uložiť žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania. 129. V podstate žalobcovi by neostalo
nič iné, ako zobrať žalobu späť a zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. 130. A takýto právny stav je
ďalšia „zmena pravidiel hry počas zápasu.“ 131. Súd ešte poukazuje na to, že na takúto právnu situáciu

nebol aplikovateľný § 95 ods. 1 vety prvej OSP účinného do 30.06. 2016 a uvedené rozhodnutie NS SR
by sa dalo použiť ako výkladové pravidlo, ale uvedená úprava § 140 ods. 2 CSP je oproti úprave § 95
ods. 1 vety prvej OSP precizovaná a nedáva žalobcovi inú možnosť ako ju aplikovať, teda podať návrh
na zmenu žaloby. 132. Je teda možné bez akejkoľvek pochybnosti konštatovať, že žalobca sa dostal v
podstate do pre neho právne neriešiteľnej situácie. 133. A vyúsťujúcej do zamietnutia žaloby. 134. To

znamená, že žalovanému by „pomohlo“ uvedené rozhodnutie NS SR v nadväznosti na § 140 ods. 2
CSP. 135. Takéto právne riešenie však možné nie je, pretože existuje aj „právo ekvity,“ teda „právo na
spravodlivosť.“ 136. A výklad v zmysle bodu 134. odporuje uvedenému právu. 137. Žalobca je právne
odkázanýnanávrhnazmenužaloby,očakávanierozhodnutiasúduotomtonávrhuanásledne,akbysúd
vyhovel takému návrhu a preukazovanie niečoho, čo už ani v podstate po 18 rokoch už ani nie je možné

preukázať. 138. A takýto výklad uvedeného práva nie je vo svojej podstate „rozpor s dobrými mravmi,“
tu sa nechoval „nemravne“ ani NS SR a takisto ani zákonodarca. 139. „Právo ekvity,“ teda „právo na
spravodlivosť“ je širší pojem ako „právo písané,“ od ktorého sa súd síce môže v určitých prípadoch
odchýliť, ale toto nie je ten prípad. 140. „Právo písané“ je vo svojej podstate „právo objektívne“ a nemusí
v zásade vyjadrovať „spravodlivosť.“ 141. „Dať“ „spravodlivosť“ znamená nezabrániť žalobcovi domôcť

sa ekvity, teda spravodlivosti, čo znamená vyložiť právo tak, aby neutrpel ujmu domôcť sa spravodlivosti
vznikom skutočností, ktoré nemohol ovplyvniť a ktoré ho vystavujú prakticky istote neúspechu v konaní.
142. A aj mu ju dáva tým, že na základe uvedenej analýzy neprihliada k uvedenému rozhodnutiu NS
SR. 143. A ani by k nemu neprihliadol a uviedol by dôvody pre ktoré sa od neho odchýlil. 144. Uvedené
rozhodnutie je pre ochranu osobnosti priam absurdný výklad práva pri už uvedenej konštatácii, že ide

o jediné kritérium naplnenia § 13 ods. 2 a 3 OZ. 145. Do uvedeného rozhodnutia NS SR sa vyvolanie
následkov nevyžadovalo, a to bol dôvod prijatia tohto výkladového pravidla. 146. Pre žalobcu by to
prakticky znamenalo nasledovné: 147. Preukazovať kto mu vynadal, kto ho prefackal, opľul, nakopal a
to všetko koľkokrát, kto s ním prestal komunikovať, kto sa ho pýtal „koľko za to od W. dostal,“ „po koľko
frčí herák,“ ako často „je našľahaný,“ preukazovať, že spolužiaci jeho detí pýtajú od neho „zopár dávok,“

že kamarátky jeho manželky si pýtajú sem tam na dámsku jazdu aspoň niečo mäkšie, napríklad extázu
a že okolie sa ich pýta, „či si našli pod stromčekom koks,“ teda niečo drahšie, ale keď sú už tie Vianoce,
tak si teda dopriali. . . , že „či si ešte nájde žil. . . 148. A súd by nesmierne zaujímalo, ako by to
preukazoval, keď by útočníkov ani nepoznal a kto by mu vôbec išiel z osôb uvedených v bode 147.
svedčiť na súd, napríklad kolegovia, spolužiaci jeho detí, kamarátky jeho manželky . . . súd zámerne bod

147. analýzy takto formuloval, aby plasticky poukázal na nezmyselnosť uvedeného rozhodnutia NS SR.
149. Skutkové naplnenie uvedeného rozhodnutia NS SR by bolo pre žalobcu nerealizovateľné, najmä
po 18 rokoch konania, on stratil akúkoľvek možnosť byť úspešný v súdnom konaní, lebo on tie dôkazy
už ani nie je schopný predložiť, zmizla akákoľvek „rovnosť zbraní pre súdom,“ vlastne mu bolo odňaté
právo na prístup k súdu.“

36. T.j. v týchto častiach rozsudku súd prvej inštancie odôvodňuje prečo sa odkláňa od vysloveného
záväzného právneho názoru vyššie citovaného uznesenia odvolacieho súdu. Ako je zrejmé z obsahu
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu najmä z bodu 24., odvolací súd tu len konštatuje, že súd prvejinštancie rozhodol tak, že nerešpektoval vyslovený právny názor odvolacieho súdu, a teda rozhodol
svojvoľne, bez akéhokoľvek relevantného dokazovania, ignorujúc záväzné právne názory odvolacieho
súdu. Nevenuje sa odôvodneniu súdu prvej inštancie, ktorý vysvetľuje, prečo a z akého dôvodu súd

prvej inštancie nerešpektuje vyslovený právny názor odvolacieho súdu v tejto konkrétnej veci.

37. K tomu dovolací súd všeobecne poukazuje, že podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené
a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu.

38. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je jeho povinnosťou v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia inštruovať súd prvej inštancie,
ako má po zrušení veci postupovať. To znamená, že má jasne formulovať, aké procesné úkony
má súd prvej inštancie vykonať na odstránenie procesných vád, ktoré boli dôvodom pre zrušenie
rozhodnutia. Okrem toho má odvolací súd v odôvodnení uviesť svoj jasný a zrozumiteľný názor na

skutkové a právne otázky súvisiace so zrušovaným rozhodnutím. Samozrejme, tu musí existovať
korelácia medzi rozhodnutím súdu prvej inštancie, odvolaním a rozhodnutím odvolacieho súdu. Ak
napríklad súd prvej inštancie zastaví konanie pre prekážku litispendencie a na základe podaného
odvolania dospeje odvolací súd k záveru, že táto prekážka neexistuje, vysloví svoj záväzný právny
názor iba na otázku posúdenia tejto procesnej podmienky, ale zároveň nebude zaujímať stanovisko k

podstate žalobou uplatňovaného nároku. Ak odvolací súd zrušuje rozhodnutie vo veci samej, môže v
odôvodnení vyjadriť názor na procesný postup prvoinštančného súdu či na procesné úkony sporových
strán, na skutkové okolnosti sporu, ako aj na právne posúdenie veci, to všetko v rámci zákonných
limitov odvolacieho prieskumu podľa § 379 až § 383. Pokyny odvolacieho súdu majú za cieľ nasmerovať
priebeh ďalšieho konania pri rešpektovaní záväzných procesných pravidiel, ktorými sa riadi civilné

sporové konanie. Príkaz prvostupňovému súdu na doplnenie dokazovania by tak mohol byť odôvodnený
iba tým, že bol naplnený dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. c), a to iba v
rozsahu úspešných odvolacích námietok odvolateľa, prípadne tým, že boli v odvolacom konaní úspešne
uplatnené nové prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany podľa § 366. V sporovom konaní
je vylúčené prikázať prvostupňovému súdu vykonanie dokazovania bez návrhu sporovej strany nad

rámec ustanovenia § 185 ods. 2 a 3.

39. Právny názor odvolacieho súdu je záväzný pre súd prvej inštancie a vzťahuje sa rovnako na otázky
hmotného i procesného práva. Ide o tzv. inštančnú alebo kasačnú záväznosť, ktorá v žiadnom prípade
neznamená zásah do nezávislosti sudcu, definovanej v čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Výkon súdnej moci

je zverený všeobecným súdom, ktoré v rozhodovacej činnosti postupujú podľa záväzných predpisov
procesného práva. Súdny systém je jednotný a jednotlivé stupne súdov plnia v inštančnom postupe tie
úlohy, ktoré sú im týmito predpismi zverené.

40. Judikatúra Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR je vzácne jednotná pri posudzovaní

zákonného príkazu rešpektovania právneho názoru súdu vyššej inštancie, či ide o viazanosť
prvoinštančného súdu rozhodnutím odvolacieho súdu, alebo viazanosť odvolacieho súdu rozhodnutím
dovolacieho súdu (§ 455). Rovnaká povinnosť platí pre všeobecné súdy aj vo vzťahu ku kasačným
nálezom Ústavného súdu SR vydaným v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

41. Iba vo výnimočných prípadoch sa princíp viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu nemusí
uplatniť. Pôjde najmä o situáciu, ak v dôsledku zmeny skutkových zistení, z ktorých vychádzal odvolací
súd, už jeho právny názor nie je možné rešpektovať, pretože je napríklad potrebné aplikovať inú právnu
normu. Vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu sa pripúšťa odchýlenie od záväzného právneho
názoru aj vtedy, keď došlo v inom konaní k odlišnému vyriešeniu prejudiciálnej otázky, z ktorej

odvolací súd vychádzal. Ďalším dôvodom, ktorým sa môže odôvodniť nerešpektovanie právneho názoru
súdu vyššej inštancie, je zmena právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušení rozhodnutia. Odklon od
kasačného právneho názoru môže napokon byť ovplyvnený aj podstatnou zmenou rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít po rozhodnutí odvolacieho súdu. V tejto súvislosti vyslovil ústavný súd záver
o relatívnosti kasačnej viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v prípade, keď odvolací súd svoj

právny názor oprel o závery rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré bolo následne zrušené ústavným
súdom (IV. ÚS 232/2022).
42. Akýkoľvek odklon od záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom je nevyhnutné
dôkladne odôvodniť (analógia s § 220 ods. 3). Jeho bezdôvodné nerešpektovanie môže byťposudzované ako svojvôľa so všetkými právnymi následkami. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H.
Beck, 2022 Civilný sporový poriadok, 2. vydanie, 2022, s. 1476 - 1479).

43. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní žalovaného, ktorému vyhovel napadnutým
zmenovýmrozsudkom,sícekonštatujeporušenieust.§391ods.2CSPvosvojomzmenovomrozsudku,
avšak vôbec sa nezaoberal dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie, ako uvádzal vo svojom rozsudku
nerešpektoval vyslovený právny názor odvolacieho súdu (viď body tu 34. a 35.) a teda či išlo, resp.

nezdôvodnil či išlo alebo mohlo (nemohlo) ísť o uvedenú výnimku z ust. § 391 ods. 2 CSP. Z tohto
dôvodu je možné vyhodnotiť, že rozsudok odvolacieho súdu nie je dostatočne zdôvodnený aj v
zmysle uvedených zásad pri ktorých sa vo výnimočných prípadoch princíp viazanosti právnym názorom
odvolacieho súdu nemusí uplatniť. Zmenový rozsudok odvolacieho súdu teda nereagoval aj v zmysle §
387 ods. 3, resp. § 220 ods. 2 CSP na podstatné argumenty (aj uvádzané rozhodnutia NS SR) v konaní,
ktoré sa niesli naprieč celým konaním. Bude potrebné a v tomto smere dáva dovolací súd za pravdu

dovolateľovi, odôvodniť aj to, či sú uvádzané dôvody odklonu súdu prvej inštancie od vysloveného
záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v zmysle vyššie uvádzaných zásad relevantné, alebo
nie, pričom na to odvolací súd pozabudol a preto jeho rozhodnutie v tomto smere nemôže byť dostatočne
odôvodnené.

44. Pokiaľ ide o dielčiu námietku nerešpektovania § 382 CSP, k tejto dovolací súd uvádza, že nie je
dôvodnou.

45. Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne
záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie

veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

46. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie
vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie za súčasného naplnenia tej okolnosti, že
proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana sporu možnosť vyjadrovať

sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné. Výzva odvolacieho súdu podľa ust. § 382 CSP je
potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho
predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho
posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že toto

iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
7Cdo/1/2018).

47. Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu rozumie rozhodnutie,
ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú

nikto netvrdil alebo nepopieral, resp., ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie.
Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než
rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj sp. zn. 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu
výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“
dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej

procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v
odvolacom konaní (porovnaj 5Cdo/46/2011).

48. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie,
o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne

odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania
neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník konania nemá možnosť
právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné (II. ÚS 407/2016, I. ÚS 736/2016).

49. Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci z § 382 CSP (tiež por. § 171
ods. 1 CSP), teda súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, aby strany sporu
dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol
predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010, 4Cdo/22/2017). Vpredmetnej veci nejde o žiadne porušenie uvedeného ust. § 382 CSP, nakoľko ako je zrejmé, odvolací
súd na vec nepoužil iný právny predpis, ktorý doposiaľ použitý nebol, preto nebolo vo veci potrebné
aktivovať ust. § 382 CSP.

50. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade
uvedenej v ustanovení § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby
sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie
súdu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012,

4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015, 7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015). Dovolací súd zrušil
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v súlade s ustanovením § 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil na
ďalšie konanie (§ 450 CSP).

51. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

52. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom
rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 3 CSP).

53. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.