Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoCsp/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124380720
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Krivdová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:6124380720.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníeky senátu JUDr. Zuzany

Krivdovej a elenov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a A. B. C., v spore žalobcu: Home Credit Slovakia,
a.s., IEO: 36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Pieš?any, právne zastúpený: Advokátska
kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Treneín, proti žalovanému:
D. D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, XXX XX G., o zaplatenie 8.428,21 EUR s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina e. k. 13Csp/4/2025-52 z 13. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), ktorou sa žalobca domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 7.360,95 EUR titulom nezaplatenej časti úveru z dôvodu vyhlásenia
jeho mimoriadnej splatnosti spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 7.249,50 EUR
od 04.05.2024 do zaplatenia ako i zaplatenia sumy 1.067,26 EUR, ktorá pozostáva z úroku vo výške
68,77 EUR, úroku za hotovostné transakcie vo výške 991,16 EUR, z úroku za poistné vo výške 7,33
EUR a z poistenia CPI vo výške 111,45 EUR, celkom teda 8.428,21 EUR na istine. O trovách konania
rozhodol tak, že žalovanému proti žalobcovi nárok na ich náhradu nepriznal (výrok II.).

2. Súd prvej inštancie sa primárne zaoberal otázkou, či bolo zosplatnenie úveru v danej veci platné
alebo neplatné, nakoľko zo skutkového vymedzenia žaloby vyplýva, že nárok je vymedzený ako nárok
z predčasného zosplatnenia spotrebiteľského úveru.
V súdenej veci žalobca predložil súdu listinný dôkaz označený ako „Výzva na zaplatenie dlžnej sumy“
zo dňa 21.02.2024, z ktorej vyplýva, že žalobca v tejto výzve iba uviedol, že žalovaný dlhuje sumu
751,47 EUR a vyzval ho na úhradu celého úveru. Tiež žalobca predložil súdu listinný dôkaz označený

ako „Výzva na zaplatenie dlžnej sumy“ zo dňa 18.04.2024, z ktorej vyplýva, že žalobca v tejto výzve iba
uviedol, že žalovaný dlhuje sumu 8.476,21 EUR a vyzval ho na úhradu celého úveru. Konštatoval, že
v týchto výzvach jednoznačne absentuje uvedenie konkrétnej splátky, s ktorou bol žalovaný v omeškaní.

Vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/152/2022 z 13. februára 2025 poukázal
na to, že výzva prezumovaná § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym úkonom,
ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať špecifikáciu (identifikáciu) splátky, s ktorou

je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru. Bez uvedenia tejto identifikácie nie je možné následne preskúmať splnenie
podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a platnosť tohto úkonu.
Dospelkzáveru,žezhľadiskaobsahupredmetnávýzvanespĺňanáležitostikvalifikovanejvýzvy,nakoľkoneobsahuje špecifikáciu (identifikáciu) splátky, s ktorou bol žalovaný v omeškaní. Na základe uvedeného
prijal záver, že predmetné zosplatnenie úveru v danej veci je neplatné.
S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn 4Cdo/85/2021 zo dňa

12.02.2024 a zásadu „ne ultra petitum“, keďže žalobca uplatnený nárok vymedzil v žalobe skutkovo ako
nárok z predčasného zosplatnenia spotrebiteľského úveru, konštatoval, že bolo povinnosťou žalobcu
ako veriteľa v rámci procesu zosplatnenia vymedziť splátku, pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti. Až následne je totiž možné zo strany súdu vyhodnotiť, či podmienky (osobitne časové
súvislosti) obsiahnuté v hypotézach príslušných právnych noriem boli veriteľom dodržané. Účelom ust.

§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je, okrem iného, aj poskytnutie možnosti spotrebiteľovi odvrátiť
dôsledok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, a to zaplatením splátky, pre ktorú k takémuto
mimoriadnemu úkonu zo strany veriteľa môže dôjsť. Okolnosť náležitého zadefinovania konkrétnej
splátky je relevantná tiež z hľadiska využitia predmetného oprávnenia veriteľa, ktorý je podľa § 565
Občianskeho zákonníka časovo limitované, do splatnosti najbližšej splátky. Vymedzenie „zročnosti
nesplnenej splátky“ je významné taktiež vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby podľa § 103 Občianskeho

zákonníka. Ak teda výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nevymedzuje splátku, ktorej
nezaplatenie je určujúce pre využitie oprávnenia zosplatniť úver, súd nemôže prijať iný záver, než
konštatovanie neplatnosti daného právneho úkonu pre jeho neurčitosť. Z týchto dôvodov prijal záver, že
predmetné zosplatnenie úveru v danej veci je neplatné, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že pre nadbytočnosť sa nezaoberal námietkou žalovaného o
nedoručení výziev žalovanému do vlastných rúk, nakoľko skúmanie tejto otázky by nič nemohlo zmeniť
na vyššie uvedenom a odôvodnenom závere.

3.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. aby
ho zmenil tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie. Podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa §
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
Namietal záver súdu prvej inštancie ohľadne neplatnosti právnych úkonov („Výzvy na zaplatenie dlžnej

sumy“ a listu zo dňa 18. 04. 2024 označeného ako „Výzva k splateniu celého úveru“) majúc za to, že
obsahujú všetky náležitosti predpísané zákonom.
Súd prvej inštancie od neho požadoval, aby vo výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
uvádzal nad rámec zákona dodatočnú informáciu o konkrétnej nezaplatenej splátke, na základe ktorej
má v úmysle vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky. Takáto náležitosť však nevyplýva zo žiadneho

zákonného ustanovenia, a preto ju nie je možné od neho spravodlivo požadovať. Mal za to, že svojím
postupom neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, a preto nemôže byť sankcionovaný zo strany súdu pri
uplatňovaní svojho práva na zaplatenie dlžnej sumy.

V ďalšom citoval z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024: „Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali
dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou
platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu
splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste viesť
polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou

(skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom
zosplatnení; ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely
začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). Považuje však za vhodné uviesť, že pokiaľ
sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania
účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie §

565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou
splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.“ Rovnaký záver vyplýva aj z rozsudkov
Krajského súdu v Nitre sp.zn. 12CoCsp/25/2021 z 08.02.2022 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
19CoCsp/13/2022z28.09.2022.TaktiežcitovalzrozhodnutiaÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS640/2014
z 01.04.2015 týkajúceho sa interpretácie právnych úkonov a preferencie výkladu v prospech platnosti,

a nie neplatnosti právneho úkonu. V súvislosti s posudzovaním určitosti právneho úkonu je potrebné
vychádzať z princípu prednosti platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou. Súd by mal vykladať
prejavy vôle účastníkov konania v prospech ich platnosti, pokiaľ je to možné, a len v prípade, že zmysel
prejavu vôle nie je určiteľný ani jeho výkladom, je možné považovať právny úkon za neplatný.Predpokladom určitosti právneho úkonu je označenie jeho predmetu takým spôsobom, aby ho bolo
možné nezameniteľne rozpoznať od iných predmetov. Výzva na zaplatenie dlžnej sumy a Výzva k
splateniu celého úveru obsahovali všetky zákonom požadované náležitosti. Je zrejmé, že išlo o podania

z jeho strany, keďže obidve výzvy obsahovali odtlačok pečiatky s jeho informačnými údajmi, adresované
žalovanému, ktorý v nich bol označený uvedením mena a adresy. Predmetné výzvy takisto obsahovali
číslo úverovej zmluvy a výpočet dlžnej sumy. Vo výzve na zaplatenie dlžnej sumy bol žalovaný výslovne
upozornený, že v prípade ak dlžnú sumu neuhradí ani do 15 dní od doručenia tejto výzvy, bude
požadovať okamžité jednorazové vrátenie celého úveru. Žalovaný si ich tak nemohol zameniť za iné

úkony a nemohla vzniknúť žiadna nejasnosť ohľadom ich obsahu a účelu.

Predpoklad, podľa ktorého je nevyhnutné uviesť konkrétnu nezaplatenú splátku, s ktorou je dlžník
v omeškaní, považuje za neodôvodnený, pretože spotrebiteľ je ako účastník úverového vzťahu
dostatočne informovaný o podmienkach splácania úveru, vrátane výšky jednotlivých splátok a termínov
ich splatnosti, ktoré sú uvedené v úverovej zmluve. Vzhľadom na to je spotrebiteľ schopný presne

identifikovať, ktorá konkrétna splátka je nezaplatená, a aké dôsledky môže mať jej nezaplatenie na
zosplatnenie úveru.

Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení vychádza z predpokladu, že len veriteľ disponuje úplnými
informáciami o splátkach a stave záväzku žalovaného. V skutočnosti je to žalovaný, ktorý má k

dispozícii všetky relevantné informácie týkajúce sa splátok a aktuálneho stavu svojho záväzku,
vrátane konkrétnych dátumov splatnosti jednotlivých splátok a výšky zvyšného dlhu. Preto je schopný
presne identifikovať, s ktorou splátkou je v omeškaní, a nemôže byť v tejto súvislosti zmätený alebo
neinformovaný.

Podľa jeho názoru je postačujúce, ak výzva obsahuje celkovú výšku dlhu a identifikáciu zmluvy, ktorá
tento záväzok zakladá. Takýto prístup neznižuje právnu istotu dlžníka, pretože ten je povinný plniť svoje
záväzky v súlade s podmienkami úverovej zmluvy, kde sú uvedené podrobnosti o splátkach, termínoch
ich splatnosti a dôsledkoch neplnenia týchto podmienok, vrátane možnosti zosplatnenia úveru. Jeho
právo na uplatnenie svojej pohľadávky by nemalo byť podmienené nadbytočným formalizmom, ktorý

nezlepšuje právnu istotu dlžníka, ale skôr by mohlo viesť k zbytočnému komplikovaniu právneho
procesu.

Je presvedčený, že Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 6Cdo/152/2022 z 13. februára 2025,
z ktorého súd prvej inštancie vychádzal, posudzuje situáciu, ktorá sa líši od tej, ktorá je predmetom

tohto sporu a spočíva v konkrétnych okolnostiach daného prípadu, čo súd prvej inštancie nezohľadnil.
Podľa predloženého dôkazu, výpisu čerpania, splátok a úhrad, žalovaný vykonal len dve úhrady,
dňa 04.10.2023 a dňa 02.11.2023, preto nie je možné hovoriť o tom, že by žalovaný nevedel, s
ktorou konkrétnou splátkou je v omeškaní. Platobná história je v tomto prípade úplne jednoduchá
a prehľadná, bez akýchkoľvek zložitostí alebo viacerých čiastkových plnení, ktoré by mohli spôsobiť

nejasnosti alebo pochybnosti. Omeškanie žalovaného so splátkou splatnou dňa 20.12.2023 je preto
jasne identifikovateľné a preukázateľné.
Súd prvej inštancie pri posudzovaní platnosti predmetných výziev uplatnil teleologický výklad. V tomto
prípade však, ako z obsahu spisu vyplýva, boli sporné výzvy doručené žalovanému prostredníctvom
tzv. fikcie doručenia a žalovaný sa o obsahu predmetných výziev dozvedel až v súdnom konaní. V

takomto prípade nie je možné hovoriť o tom, že by mu veriteľ odňal možnosť vyhnúť sa zosplatneniu
– túto možnosť si žalovaný fakticky zmaril sám. Teleologická interpretácia predmetného ustanovenia
nemôže byť aplikovaná abstraktne, ak jej závery nie sú v súlade s konkrétnym správaním strán sporu.
Tento výklad nemôže byť aplikovaný mechanicky a bez kontextu konkrétneho prípadu, najmä ak by jeho
dôsledkom bolo poskytnutie neodôvodnenej ochrany spotrebiteľovi, ktorý sa do právneho postavenia, v

ktorom sa nachádza, dostal výlučne vlastným zavinením. Súdom prvej inštancie uplatnený výklad nemá
priameopodstatnenievskutkovomrámciveciajehoaplikácianatentoprípadbyviedlakneprimeranému
zvýhodneniu jednej zmluvnej strany bez ohľadu na jej vlastné konanie.

V ďalšom poukázal na to, že zákonodarca v rámci zákona č. 254/2024 Z. z. zo dňa 17. septembra 2024,

ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, novelizoval ustanovenie
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Po tejto novele toto ustanovenie takisto neobsahuje povinnosť
veriteľa presne špecifikovať vo výzve na vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, konkrétne,
ktoré splátky sú predmetom omeškania.V dôvodovej správe k predmetnej novele sa uvádza, že obchodník je povinný pred uplatnením práva na
tzv. zosplatnenie plnenia vyzvať spotrebiteľa na vrátenie omeškanej sumy splátok a súčasne mu určiť

lehotu na vrátenie, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní. Zároveň musí spotrebiteľa upozorniť, že po
uplynutí tejto dodatočnej lehoty sa stáva celé plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy splatným. Zákonodarca
ako v texte zákona, tak aj v dôvodovej správe k zákonu mlčí o povinnosti konkretizovať splátky s
ktorými je spotrebiteľ v omeškaní ako obsahovú náležitosť výzvy pred zosplatnením. V novelizovanom
ustanoveníjestanovenápovinnosťvovýzvepredzosplatnenímuviesťcelkovúsumusplátok,sktorýmije

spotrebiteľ v omeškaní, bez potreby podrobnej špecifikácie jednotlivých splátok, vrátane ich konkrétnych
splatností. Podľa jeho názoru tak zámerom autora právneho textu nebolo, a ani v súčasnosti nie
je, ustanoviť veriteľovi povinnú obsahovú náležitosť výzvy pred zosplatnením vo forme identifikácie
konkrétnej splátky s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní.
4.
Žalovaný nevyužil právo vyjadriť sa k odvolaniu žalobcu.

5.
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana
proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozsudok v napadnutej

časti v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správne potvrdil.
6.
V súdenej veci je podstata argumentácie žalobcu primárne založená na názore, podľa ktorého pre
samotné vyhlásenie predčasnej (resp. mimoriadnej) splatnosti úveru zákon (§ 53 ods. 9 a § 566

Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024 – ďalej len „Občiansky zákonník“) nevyžaduje
uviesť, pre ktorú konkrétnu omeškanú splátku vyhlasuje veriteľ úver za predčasne splatný, nakoľko to
je možné vyvodiť podľa ustanovenia § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
7.
V posudzovanom prípade nebolo sporné, že tak posledná výzva žalobcu pred zosplatnením úveru

zo dňa 21.02.2024 označená ako „Výzva na zaplatenie dlžnej sumy“ (č.l. 20 p.v. spisu) ako ani
oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 18.04.2024 označená ako „Výzva k splateniu
celého úveru“ (č.l. 22 spisu) neobsahovali žiaden údaj o tom, pre omeškanie ktorej konkrétnej splátky
má dôjsť k zosplatneniu predmetného úveru (t.j. k vyhláseniu úveru za predčasne splatný). Tento
údaj spočívajúci v jednoznačnej konkretizácii omeškanej splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu, nie

je zistiteľný zo samotného návrhu na vydanie platobného rozkazu doručenému upomínaciemu súdu,
pričom tvrdenie o tom, pre ktorú splátku bol úver zosplatnený, sa po prvýkrát objavuje až v odvolaní
žalobcu (č.l. 61 p.v. spisu), kedy žalobca tvrdil, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo pre splátku
splatnú dňa 20.12.2023.

8.
Vo veci konajúci senát odvolacieho súdu už vo viacerých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
s identickou skutkovou situáciou (aká je i v posudzovanom prípade) konštatoval správnosť záveru
súdu prvej inštancie o neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Vychádzal z pritom z toho, že
výzva prezumovaná v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym úkonom,

ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať špecifikáciu (identifikáciu) splátky, s ktorou
je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru, inak tento právny úkon nemožno považovať za platný.

9.

Odvolací súd vychádzal z toho, že i keď Občiansky zákonník expressis verbis neuvádza čo má byť
obsahom predmetných notifikácii, tento obsah možno nepochybne vyabstrahovať z podmienok, ktoré
musia byť pre realizáciu práva veriteľa vyhlásiť predčasnú (mimoriadnu) splatnosť úveru splnené. Pokiaľ
ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka možnosť realizácie práva veriteľa predčasne zosplatniť
úver podmieňuje uplynutím 3 mesačnej doby od omeškania so zaplatením splátky, tak je zrejmé, že

táto konkrétna splátka musí byť jednoznačne identifikovateľná, čomu zodpovedá povinnosť vedieť ju
i konkretizovať. Samotný veriteľ predsa musí vedieť, pre nezaplatenie ktorej konkrétnej splátky svoje
právo zosplatniť úver realizuje, a nie je žiaden dôvod, aby touto informáciou nedisponoval aj dlžník. Nieje žiaden racionálny dôvod, aby tento dôležitý údaj nebol obsiahnutý už v samotnom upozornení na
možnosť predčasného zosplatnenia úveru (t.j. v prvej notifikácii veriteľa).

Odvolací súd tiež zdôraznil, že účelom právnej úpravy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je
zamedziť zosplatňovaniu záväzkov spotrebiteľov, ktorých plnenie je dojednané v splátkach, z dôvodu
len krátko trvajúceho omeškania a súčasne dať spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k splateniu dlžnej
čiastky. Uvedené však nepochybne vyžaduje, aby bol spotrebiteľ riadne informovaný, pre nezaplatenie
ktorej splátky mu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka.

Zároveň odvolací súd akcentoval, že nie je úlohou súdu v prípade nekonkrétnej notifikácie v zmysle §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (a následne aj úkonu veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka)
preskúmavaním platobnej histórie úverového vzťahu, či „rozpočítavaním“ dlžných súm zisťovať (čo
naráža aj na „procesné limity“ v zmysle § 132 ods. 2 CSP), pre ktorú dlžnú splátku mohol veriteľ úver
zosplatniť. Vo svojej podstate by nešlo o nič iné, ako len na základe vlastnej iniciatívy konajúceho
súdu (a namiesto žalobcu, ktorého takáto povinnosť zaťažuje) vymedzenie (presnejším je pojem

vytvorenie, keďže spravidla – tak ako i v súdenom prípade – absentujú v žalobe náležité jedinečné
skutkové tvrdenia) takého skutkového stavu, ktorý zodpovedá hypotéze príslušnej právnej normy a
na základe ktorého by bol žalobca v spore (aspoň čiastočne) úspešný. Niet najmenších pochýb, že
takáto požiadavka je v absolútnom rozpore nielen s princípmi civilného sporového konania, ale prioritne
v rozpore s elementárnymi ústavnými zásadami nestrannosti súdu a rovnosti postavenia strán pred

súdom.
10.
Záver, ktorý vychádzal z vyššie naznačenej koncepcie úvah, odobril aj Najvyšší súd SR, ktorý v uznesení
sp. zn. 6Cdo/152/2022 z 13.02.2025 (Rc 34/2025) jednoznačne judikoval: „Bez konkretizácie splátky,
pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia

preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne
určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“ V odôvodnení tohto
rozhodnutia dovolací súd uviedol: „Vo vzťahu k prvému z uvádzaných aspektov (a k prvej trojici
otázok z dovolania, ktoré boli v skutočnosti otázkou jedinou a ktorých/-ej/ podstatou s výnimkou

naviazania na jednotlivé úkony v procese zosplatňovania úveru je, či žiadosť o jednorazové splatenie
a) alebo upozornenie musí obsahovať aj identifikáciu splátky, pre omeškanie s ktorou má dôjsť k
strate zodpovedajúcej výhody) totiž platí, že ak právo veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplnenie niektorej splátky môže zmluvný partner spotrebiteľa využiť najskôr po uplynutí troch
mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (kde inak špeciálna úprava z ustanovenia § 53 ods.

9 OZ spôsobuje v drvivej väčšine prípadov vrátane všetkých dojednaní o splátkach s mesačnou a
kratšou frekvenciou nepoužiteľnosť všeobecnej úpravy z § 565 vety druhej OZ o možnosti použitia
práva veriteľom najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky) a takému využitiu má (musí)
predchádzať upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie práva v lehote nie kratšej ako 15 dní; bez
konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu

práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch v zákone ustanovených
lehôt). Na právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako na úkon zákon obchádzajúci
(nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej absencia
spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich
zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný neplatnosťou

(či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 OZ).“

11.
Odvolací súd podotýka, že tento judikát je aplikovateľný aj na posudzovaný prípad a nevidí dôvod pre
zmenu (svojho) ustáleného právneho záveru, ktorý plne korešponduje s vyššie citovanou právnou vetou

označeného judikátu, ktorý potvrdzuje už ustálenú súdnu prax.
12.
Bezpredmetným je i odkazovanie odvolateľa na závery rozhodnutí iných odvolacích súdov v obdobných
veciach, lebo tieto nie sú pre konajúce súdy záväzné (§ 193, eventuálne § 391 ods. 2 a § 455 CSP) a
nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 CSP.

Zároveň v rozoberanej súvislosti je podstatné, že okresný súd (v spojení i s dôvodmi tohto odvolacieho
rozhodnutia, keďže konanie v I. a II. inštancii tvorí jeden celok) dostatočne zdôvodnil/vysvetlil svoj právny
názor, t.j. argumentačne sa s riešením predmetnej právnej otázky plnohodnotne vyrovnal, preto nekonalv rozpore s princípom právnej istoty (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
144/2014 z 13.5.2014).

13.
Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024, odvolací súd primárne poukazuje na to, že v predmetnom uznesení
sa dovolací súd iba okrajovo vyjadruje k otázke náležitostí mimoriadneho/predčasného zosplatnenia
úveru v tom zmysle, či predmetný úkon má obsahovať vymedzenie/určenie splátky zakladajúcej právo

na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru ako (esenciálnej) náležitosti tohto právneho úkonu, pričom
dospel k záveru, že „...žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi
neukladá...“. Z uvedeného možno vyvodiť, že Najvyšší súd SR sa v dotknutom rozhodnutí vyjadril
výlučne k otázke platnosti tohto právneho úkonu v kontexte ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Navyše
vyslovený záver sa týka výlučne posúdenia náležitostí právneho úkonu vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru (netýka sa výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.). V kontexte uvedeného odvolací

súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie učinil prieskum predmetného právneho úkonu podľa § 37
Občianskeho zákonníka a dospel k záveru o neurčitosti predmetného právneho úkonu. Tento záver o
neurčitosti právneho úkonu a tým i jeho neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa týka
už úkonu, ktorý nevyhnutne predchádzal vyhláseniu zosplatnenia, t.j. vzťahuje sa (už) aj na výzvu podľa
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže len na tento úkon sa obligatórne viaže samotný právny úkon

zosplatnenia. Aj v prípade akceptovania argumentácie žalobcu, že vyhlásenie mimoriadnej/predčasnej
splatnosti úveru obligatórne nemusí obsahovať označenie splátky, ktorá založila právo na vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru, tak uvedené nič nemení na závere proklamovaným odvolacím súdom o
potrebe uvedenia konkrétnej splátky, s ktorou je dlžník v omeškaní, už vo výzve podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka.

14.
Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam. Do pozornosti odvolateľa súčasne dáva, že iba samotná skutočnosť, že odvolateľ so
skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie nesúhlasí a
nestotožňujesasnimi,nemôžesamaosebeviesťkzáveruozjavnejneodôvodnenostialeboarbitrárnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola

procesná strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov, či rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (k tomu pozri napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04,
I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
15.

Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd ako
vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania,
ktorý plne zodpovedá vzájomnému procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v

ňom uvedeným zohľadňujúc princíp procesnej ekonómie.

16.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom

rozsahu, preto mu voči žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však
žalovanému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, odvolací súd mu, vychádzajúc
zo zásady hospodárnosti konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Takéto
„jednoetapové“ rozhodnutie o náhrade trov konania (súčasne o samotnom nároku ako i o jeho výške)
zodpovedá východiskám a záverom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (bližšie

napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R
72/2018).
17.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)