Rozsudok – Vlastníctvo bytov a nebytových… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/134/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114226124
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1114226124.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: J. U., Q.. X.XX.XXXX, U.Č. X, U.,
zastúpeného: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., advokátska kancelária, Šoltésovej 14, IČO: 36 862 711,
Bratislava, proti žalovaným: X/ H. J., Q.. X.X.XXXX, U. X, U., X/ B. P. H., Q.. XX.X.XXXX, S. X, U., X/
R. J., Q.. XX.X.XXXX, F. XX, U., X/ H.. T. J., Q.. X.X.XXXX, U. X, U., X/ R.. S. K., O.., Q.. XX.X.XXXX,
U. X, U., X/ Z.. N. Č.,
Q.. XX.X.XXXX, M. XX, U., X/ Z.. J. R., Q.. XX.X.XXXX, U. X, U., X/ J. R.Á., Q.. XX.X.XXXX, U. U. X,
U., X/ Y. Z. Y..N..K.., U. X, U., Z.: XX XXX 005,

XX/ U.P. Y., Q.. X.XX.XXXX, U. X, U., XX/ R.. G. X., Q.. X.X.XXXX, U. X, U., XX/ J.. H. N., Q.. X.X.XXXX,
U. X, U., XX/ O. Z. E., Q.. XX.XX.XXXX, U. X, U., XX/ Z.. G. T., Q.. XX.XX.XXXX, U. X, U., z toho žalovaní
1/, 3/, 4/, 5/, 7/, 8/, 10/, 11/, 12/ zastúpení: JUDr. Julián Lapšanský, advokátska kancelária, spol. s r. o.,
Zelinárska 8, Bratislava, IČO: 45 941 815 a žalovaná 13/ zastúpená: Bartošík Šváby s.r.o., Plynárenská
7/A, Bratislava, IČO: 35 929 049, o nahradenie uznesenia žalovaných zo schôdze vlastníkov bytového
domu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 17C/239/2014-661, zo dňa
3.11.2022, v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-17C/239/2014-731,

zo dňa 13.7.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaným 1/ až 14/ priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.); uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť každému zo žalovaných 1/ až 5/ a v 7/ až 14/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o
výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok II.); rozhodol,
že žalovaný 6/ nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.) a štát nemá nárok na náhradu trov

konania (výrok IV.).

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 19.9.2014, ktorej zmena bola
pripustená na pojednávaní 26.1.2016, domáhal nahradenia uznesenia žalovaných zo schôdze bytového
domu U. X zo dňa 4.9.2014 tak, že dodatočne schvaľuje terasu ako majetok žalobcu; skutkovo a právne
tvrdiac, že ako vlastník bytu č. XX v bytovom dome so súpisným č. XXXX na U. X T. U. (ďalej len
„bytový dom“) bol prehlasovaný na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome

konanej dňa 4.9.2014 (ďalej aj „schôdza vlastníkov“). Tvrdil, že v roku 2012 došlo k poškodeniu fóliovej
krytiny nad jeho bytom, čo sa prejavilo zatečením interiéru jeho bytu. V najbližšom zimnom období
hrozilo poškodenie mrazom, čomu bolo treba zabrániť opravou, a preto sa rozhodol na vlastné náklady
obnoviť mechanickú ochranu strechy a na mieste zhrdzavených a absentujúcich kominársky lávok sozábradlím nahradil tieto oceľovým roštom s plochou z drevených dosák v rozsahu nad celou vodorovnou
pochôdznou plochou tak, aby v budúcnosti bola vylúčená možnosť prerazenia obnovenej fóliovej krytiny.
Po dohode s ostatnými vlastníkmi podal žiadosť o dodatočné stavebné povolenie. Vec riešili na schôdzi

vlastníkovdňa4.9.2014,naktorejhoostatnívlastníciprehlasovaliabolizaprvúalternatívu,čižeboliproti
dodatočnémuschváleniustavbyabolizajejodstránenie,pričomžalobcabolprotitomutouzneseniu.Mal
za to, že rozhodnutím vlastníkov bytového domu boli dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie

vykonaným dokazovaním zistil, že podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX vedeného Okresným úradom
Bratislava, katastrálny odbor, pre katastrálne územia Y. J., okres U. Z., je žalobca výlučným vlastníkom
bytu č. XX na X. R.. T. U. D. a žalovaní sú vlastníkmi ostatných bytov, resp. v prípade žalovaného v 3/
nebytového priestoru v bytovom dome. Z katastrálnej mapy bola preukázaná lokalizácia bytového domu
na U. X T. U.. Z listu žalobcu z 29.5.2013 mal preukázané, že žalobca požiadal Mestskú časť Bratislava
- Staré Mesto o dodatočné stavebné povolenie stavby „Drevená pochôdzna podlaha na strešnej ploche

a oceľové zábradlie“, miesto stavby: časť strechy bytového domu nad bytom žalobcu na U. X T. U..
Z dokumentu označeného ako „Projekt pre dodatočné povolenie stavby“ a z fotodokumentácie bol
preukázaný vzhľad stavby, ktorú navrhol žalobca dodatočne povoliť, jej lokalizácia v rámci polohy mesta,
ako i stav pred opravami 08/2012 a 10/2012 a po opravách 06/2013. Z listu žalobcu (bez datovania),
označeného ako „Odovzdanie ukončených prác na spoločných častiach domu v dohodnutom rozsahu“

nebolo preukázané nič konkrétne s ohľadom na to, že listina nie je datovaná, nie je zrejmé, či bola
doručená a nie je ani podpísaná. Zo zápisu zo schôdze samosprávy bytového domu zo dňa 4.9.2014 mal
preukázané, že prítomný bol správca, ďalej bol okrem ďalších vlastníkov prítomní aj žalobca. V rámci
bodu 3 programu prerokúvali prítomní otázku vyjadrenia súhlasu so stavbou a dodatočným stavebným
povolením stavby - drevená pochôdzna terasa na strešnej ploche a oceľové zábradlie pre žalobcu.

Boli predstavené tri alternatívy riešenia stavby terasy: (i) demontovať terasu a osadiť len pochôdzny
chodník pre prístup ku komínom, (ii) terasu ponechať ako spoločný majetok domu, a (iii) jej dočasné
schválenie ako majetok žalobcu a poskytnutie príspevku do A. zo strany žalobcu. Zo zápisu vyplýva, že
po diskusii prítomní hlasovali okrem žalobcu všetci prítomní pre prvú alternatívu, čiže proti dodatočnému
schváleniu stavby a za jej odstránenie. Z výtlačku webstránky z portálu airbnb.com mal preukázané,

že byt žalobcu je inzerovaný prostredníctvom uvedeného portálu. Zo zápisu zo schôdze vlastníkov z
9.10.2019 mal preukázané, že problém s terasou nad bytom žalobcu bol predmetom rokovania tejto
schôdze a nespokojnosti ostatných vlastníkov.

4. Vzhľadom na skutočnosť, že v posudzovanej veci ide o vzťahy medzi vlastníkmi bytov a nebytových

priestorov,súdprvejinštanciespoukazomna§125ods.1Občianskehozákonníkanadanúvecaplikoval
osobitnú právnu úpravu upravujúcu vlastníctvo k bytom a nebytovým priestorom, ktorým je zákon č.
182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 30.9.2014 (ďalej len
„zákon č. 182/1993 Z. z.“), čo vyplýva aj zo znenia § 1 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.

5. Podstata sporu spočívala podľa súdu prvej inštancie v tom, že dňa 4.9.2014 sa konala schôdza
vlastníkov bytového domu, na ktorom podľa § 14 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. využil žalobca
právo a povinnosť zúčastniť sa na správe bytového domu a hlasovaním rozhodovať ako spoluvlastník
o spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach domu, spoločných nebytových priestoroch,
príslušenstve a pozemku na schôdzi vlastníkov. V danom prípade išlo o otázku „legalizácie“ stavby

terasy, ktorú vybudoval nad svojim bytom. V uvedenej otázke došlo na schôdzi vlastníkov k hlasovaniu,
pričom bolo dokazovaním preukázané, že prítomní vlastníci na schôdzi hlasovali, s výnimkou žalobcu,
pre prvú alternatívu, čiže proti dodatočnému schváleniu stavby a za jej odstránenie. Žalobca je preto tzv.
prehlasovaným vlastníkom, čo bolo preukázané zápisom zo schôdze zo 4.9.2014. Žalobca teda splnil
hmotnoprávny predpoklad podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., keďže preukázal, že vo vzťahu

k uzneseniu, ktoré namieta, bol prehlasovaný, a preto je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby
podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., ktorú doručil súdu dňa 19.9.2014, čiže v 15 dňovej lehote
predpísanej § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z.

6. Súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú najmä preto, že žalobca požadoval „dodatočne

schváliť terasu ako majetok žalobcu“; teda požadoval, aby súd takpovediac prelomil vôľu vlastníkov a
svojim rozhodnutím nahradil rozhodnutie vlastníkov bytového domu a rozhodol, že predmetná terasa
bude jeho vlastníctvom. Inak povedané, žalobca požadoval, aby súd rozhodol o vlastníctve terasy.
Odhliadnuc od toho, že takto vymedzená „terasa“ ako stavba je vymedzená nedostatočne a neurčito,je takýto petit v rozpore s hmotným právom. Ustanovenie § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka síce
pripúšťa, že k nadobudnutiu vlastníctva môže dôjsť aj rozhodnutím štátneho orgánu, no môže k tomu
dôjsť len v situácii, kedy zákon explicitne takúto možnosť pripúšťa v právnej úprave. O také prípady ide

napr. v prípade vyporiadania podielového alebo bezpodielového spoluvlastníctva (§ 142 ods. 1, § 149
ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie to uviedol len ako príklad, no vždy je nevyhnutné,
aby takú možnosť zákon predvídal. V danom prípade však zákon č. 182/1993 Z. z., ani Občiansky
zákonník takú možnosť nepredvída a preto súd prvej inštancie nemohol rozhodnúť inak, než žalobu
zamietnuť. Ustanovenie § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. síce predvída, že v odôvodnených

prípadoch súd môže „prelomiť“ vôľu väčšiny vlastníkov v bytovom dome, ale neznamená to, že môže
rozhodnúť akokoľvek, pretože aj rozhodnutie, ktorým sa nahrádza pôvodné rozhodnutie vlastníkov v
bytovom dome musí byť v súlade so zákonom. Ak teda zákon nepredpokladá, že rozhodnutím súdu
podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. možno nadobudnúť vlastníctvo, potom súd také rozhodnutie
pri rozhodovaní o žalobe podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. prijať nesmie.

7. Predmetom žaloby prehlasovaného vlastníka podľa súdnej praxe môžu „byť nielen námietky
smerujúce proti porušeniu zákonom ustanovenej procedúry pri prijímaní rozhodnutí absolútnou
väčšinou, resp. dvojtretinovou väčšinou všetkých vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov, ktoré sa
týkajú vecí patriacich do ich spoluvlastníctva podľa § 14 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., ale
aj námietky smerujúce proti obsahu týchto rozhodnutí, t. j. aj námietky, že ide o také rozhodnutie, ktoré

predstavuje neprimeraný zásah do vlastníckych práv prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového
priestoru k spoločným častiam domu, spoločným zariadeniam domu, spoločným nebytovým priestorom,
príslušenstvu a pozemku“ (nález Ústavného súdu SR zo dňa 3.7.2013, sp. zn. PL. ÚS 110/2011), avšak v
posudzovanej veci ide o presný opak, t. j. predmetným hlasovaním nedošlo k žiadnemu neprimeranému
zásahu do práv žalobcu, ale naopak. Bol to práve žalobca, ktorý sa domáhal, aby taký zásah na úkor

vlastníckych práv ostatných žalovaných ako vlastníkov vykonal súd. Ak by súd prvej inštancie žalobe
vyhovel, v skutočnosti by zasiahol do práv vlastníckych práv ostatných vlastníkov k spoločným častiam
bytového domu. Ustanovenie § 2 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. výslovne stanovuje, že strechy
a spoločné terasy sa považujú za spoločné časti bytového domu. Tieto sú preto podľa § 19 ods. 1
zákona č. 182/1993 Z. z. v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ak sa

nedohodnú vlastníci inak. V danom prípade nebolo zmluvou podľa § 21 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.
z. dohodnuté, že by tieto spoločné časti bytového domu mali byť vo vlastníctve len žalobcu alebo že
by mali byť užívať len žalobcom alebo len niektorými vlastníkmi. Ide teda o spoločné časti bytového
domu, ktoré sú oprávnení užívať všetci vlastníci bytov a nebytového priestoru v bytovom dome na U. X
T. U.. Zákon neumožňuje vlastníkom na schôdzi vlastníkov, aby rozhodli o tom, že spoločná časť domu

akou je v danom prípade strecha alebo terasa bola len vo vlastníctve žalobcu; preto ani súd nemôže
o žalobe prehlasovaného vlastníka rozhodnúť o tejto otázke a to ani v rámci rozhodovania o žalobe
prehlasovaného vlastníka. Jediná možnosť ako môže dôjsť k zmene vlastníctva vo vzťahu k spoločnej
časti domu je dohoda predpokladaná § 19 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., ale k takejto dohode nedošlo,
pričom túto dohodu nie je možné nahradiť hlasovaním vlastníkov na schôdzi vlastníkov.

8. Na uvedenom základe za použitia § 1 ods. 1, § 2 ods. 4, § 14 ods. 1, ods. 4, § 19 ods. 1 zákona č.
182/1993 Z. z., § 125 ods. 1, § 132 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie pre rozpor žaloby s §
19 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. zamietol ako nedôvodnú.

9. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ až 5/ a 7/ až 14/, keďže
mali plný úspech, priznal nárok na náhradu trov v celom rozsahu. V prípade žalovaného 6/ súd prvej
inštancie rozhodol, že nemá nárok na náhradu trov konania hoci by v súlade so zásadou úspechu mal
nárok na náhradu trov konania, avšak na pojednávaní dňa 3.11.2022 výslovne uviedol, že náhradu trov
konania nepožaduje priznať a teda v súlade s právom účastníka konania sa vzdal nároku na náhradu

trov konania (uznesenie Krajského súdu v Českých Budějoviciach z 27.12.1972, sp. zn. 3Co/1009/1972,
Zbierka stanovísk, správ a rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a
SSR 1970-1983, č. IV, r. 1986, s. 738).

10. Pôvodná žalovaná 9/. Y. P. X., Q.. XX.XX.XXXX, T. C. G. X, T.-Y., XXX XX, W., mala s poukazom na

§ 155 ods. 1 C. s. p. právo konať pred súdom v materinskom anglickom jazyku, pričom takto vzniknuté
trovy v sume 87,20 eura, vynaložené v zmysle uznesenia č. k. 17C/239/2014-204, zo dňa 15.3.2018,
znáša podľa § 155 ods. 2 C. s. p. štát, a preto súd prvej inštancie rozhodol, že štát nemá právo na
náhradu trov konania, t. j. trovy, ktoré mu vznikli bude znášať sám.11. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a určiť, že uznesenie
prijaté na schôdzi bytového domu dňa 4.9.2014 „demontovať terasu a osadiť len pochôdzny chodník

pre prístup ku komínom“, je neplatné, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania
(§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Mal za to, že napadnutý rozsudok buď nedostatočne zohľadnil právnu argumentáciu

žalobcu alebo túto právnu argumentáciu vyhodnotil nesprávne posúdil. Pripomenul, že poskytol súdu
prvej inštancie rozsiahly popis skutkového stavu, keď počas priebehu prvoinštančného konania uviedol,
že v letnom období v roku 2012 došlo k poškodeniu fóliovej krytiny nad bytom č. XX v jeho vlastníctve,
čo sa prejavilo viacerými rozsiahlymi zatečeniami do interiéru bytu. Prizvaný statik skonštatoval nutnosť
vykonania čo najskoršej opravy, nakoľko sa vykonaním sondáže zistilo, že nosnú konštrukciu strechy
v tejto časti stavby tvorí železobetónová konštrukcia (trámy s výškou 300 až 400 mm a doska hr.

60mm), ktorej hrozilo poškodenie. Hroziacemu poškodeniu konštrukcie, bolo na základe záverov,
ku ktorým dospel statik, potrebné zabrániť opravou. Pri sondážach bolo tiež zistené, že predmetná
časť strechy nie je nijako tepelne izolovaná, preto sa rozhodol popri výmene fóliovej krytiny súčasne
doplniť skladbu strešného plášťa aj o vrstvu tepelnej izolácie z dosiek z minerálnej vlny. Týmto
spôsobom bola doplnená ochrana konštrukcie aj z protipožiarneho hľadiska. Ako miesto poškodenia

boli identifikované pochôdzne vodorovné časti strechy, preto sa rozhodol na vlastné náklady obnoviť
mechanickú ochranu strechy v tomto mieste, a na mieste zhrdzavených a absentujúcich kominárskych
lávok so zábradlím nahradil tieto oceľovým roštom s plochou z drevených dosák, v rozsahu nad celou
vodorovnou pochôdznou plochou tak, aby v budúcnosti bola vylúčená možnosť prerazenia obnovenej
fóliovej krytiny. Zábradlie bolo obnovené a doplnené na mieru pôdorysnému tvaru vzniknutej plochy

(zväčšila sa len šírka plochy - dĺžka ostala rovnaká). Všetky vykonané stavebné práce súviseli výlučne s
bezodkladným odstránením havarijného stavu strechy, ktorý skonštatoval prizvaný statik. Zrealizovaním
prác sa zabezpečilo odstránenie pretekania dažďových vôd zo strešnej roviny mimo dažďové žľaby
na stenu objektu alebo voľne do priestoru pred budovu, čím sa zabránilo hroziacej škode. Taktiež sa
výmenou žľabov za väčšie odstránil problém ich nedostatočnej kapacity pre odvod dažďovej vody,

najmä prívalovej. Ďalej bol opravený detail vyspádovania hrany škridiel tak, aby voda stekala do žľabu
a nie mimo neho, z tohto dôvodu boli najnižšie dva rady škridiel demontované a vyskladané nanovo,
v súlade s technickými normami. Podobne bola upravená aj spodná hrana oplechovanej časti strechy,
kde už taktiež nedochádza k vytekaniu dažďovej vody mimo vodorovný dažďový žľab. Zrealizované
stavebné zásahy nie sú zásahmi do statiky objektu - nosných konštrukcií strechy. Zásahmi nebol

zmenený vzhľad objektu a pri prácach nedošlo k žiadnemu poškodeniu objektu. O potrebe vykonania
uvedených prác a ich následnej realizácii boli po celý čas informovaní domoví správcovia H. J. G. J. R..
Tvrdenie žalovaných, že neupozornil správcu ohľadom prác, ktoré sa mali vykonávať, je preto účelovo
zavádzajúce a nesprávne. Úmysel opraviť havarijný stav strechy oznámil nielen dvom spomenutým
správcom, ale podal aj ohlásenie na príslušný stavebný úrad, ktorý ho vyzval na doplnenie ohlásenia,

avšak z dôvodu, že sa toho času nachádzal v zahraničí z dôvodu dlhodobej pracovnej cesty, nemal
si výzvu ako prevziať a oboznámiť sa s ňou, čo malo za následok, že stavebný úrad ohlásené práce
nepovolil.Vžiadnomprávnompredpiseniejeupravenámožnosťdodatočnéhoohláseniastavby,existuje
jediná možnosť nápravy bez ohľadu na to, či bolo primárne vyžadované stavebné povolenie alebo
iba ohlásenie stavby, a to žiadosť o dodatočné povolenie stavby. Štátny stavebný dohľad konštatoval

vykonanie prác a vyzval stavebníka predložiť žiadosť a podklady potrebné ku konaniu o dodatočnom
povolení stavby, pričom následne požiadal príslušný stavebný úrad o dodatočné povolenie stavby. Ako
je z uvedeného zrejmé, postupoval po celý čas striktne v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi a konal právom predvídaným spôsobom. O podaní návrhu na dodatočné povolenie stavby
verejne informoval obyvateľov bytového domu aj prostredníctvom listu, v ktorom zdôraznil skutočnosť,

že sa nejednalo o zväčšenie jeho bytu a nejednalo sa ani o nadstavbu. Akékoľvek tvrdenia žalovaných
o „svojvoľnom pristavaní terasy k bytu“ či skutočnosti že „žalobca neupozornil správcu, ani vlastníkov
ostatných bytov a nebytových priestorov, že by do jeho bytu zatekalo alebo že by bol byt ohrozovaný
technickým stavom strechy“ sú preto nepravdivé a jednoducho vyvrátiteľné. Tvrdenia žalovaných,
že si „svojvoľne pristaval k svojmu bytu terasu, aby tak zväčšil svoj komfort bývania a aj hodnotu

ním vlastneného bytu“, „neumožnil prístup ku komínom“ a nakoniec „vyvlastnil“ žalovaných, sa v
žiadnom smere nezakladajú na pravde a sú výsledkom úmyselného nesprávneho výkladu obsahu
jeho tvrdení, nakoľko sa dňa 4.9.2014 v bytovom dome uskutočnila schôdza samosprávy bytového
domu, ktorej zvolanie sám inicioval, a na ktorej sa preberal súhlas so stavbou a s dodatočnýmstavebným povolením stavby. Vyjadrenie súhlasu so stavbou a s dodatočným stavebným povolením
stavby - Drevená pochôdzna podlaha na strešnej ploche a oceľové zábradlie sa preberalo v bode
3. schôdze. Vlastníci bytu pri hlasovaní uviedli tri alternatívy riešenia stavby drevenej pochôdznej

podlahy na strešnej ploche a oceľového zábradlia: (i) demontovať pochôdznu plochu a osadiť len
pochôdzny chodník pre prístup ku komínom; (ii) pochôdznu plochu ponechať ako spoločný majetok
domu; (iii) dodatočné schválenie pochôdznej plochy ako majetku žalobcu a poskytnutie príspevku do
Fondu údržby a opráv zo strany nového vlastníka - žalobcu. Pri hlasovaní hlasovali všetci prítomní
okrem žalobcu za prvú alternatívu, t. j. proti dodatočnému schváleniu stavby a za jej odstránenie,

pričom žalobca bol proti prijatému uzneseniu. Aj naďalej tvrdil, že rozhodnutím ostatných spoluvlastníkov
spoločných častí a spoločných zariadení domu, t. j. rozhodnutím o odstránení stavby, ktorej výstavba
bola nevyhnutná z dôvodu zabránenia hroziacej škody, a ktorá bola vykonaná v súlade s právnymi
predpismi platnými v Slovenskej republike, na náklady Žalobcu, boli dotknuté jeho práva a právom
chránené záujmy. Za kľúčovú v tomto smere považoval skutočnosť, že uskutočnenie stavby bolo
odôvodnené predovšetkým bezodkladným odstránením havarijného stavu strechy, nakoľko v dôsledku

jej poškodenia zatekalo do interiéru jeho podkrovného bytu. Nutnosť čo najskoršej opravy konštatoval
aj prizvaný statik. Stavba bola vykonaná spôsobom, aby sa čo najúčelnejšie a najrýchlejšie zamedzilo
ďalšímzávadámazatekaniamdopodkrovnýchbytov.Žalovanívrámciprvoinštančnéhokonaniavyjadrili
svoje názory a laické úsudky o statike strechy, pričom v rámci svojich vyjadrení namietali správnosť
statického posudku, avšak námietky a pochybnosti o správnosti statického posudku neboli v rámci

priebehu prvoinštančného konania zo strany žalovaných doložené žiadnymi odbornými posudkami
a neboli ani nijako inak relevantne zdôvodnené. Uvedeným skutočnostiam a argumentom ohľadom
potreby stavebných úprav, napriek ich legitimite nevenoval súd prvej inštancie žiadnu pozornosť; za
účelom náležitého preverenia skutočností podstatných pre rozhodnutie v prejednávanej veci malo byť
vykonané dokazovanie ohliadkou miesta, nakoľko otázka stavu strechy a potreba vykonania stavebných

opráv je jednoznačne zásadnou pre rozhodnutie v tejto veci. Uskutočnené práce boli vykonané v súlade
so stavebnými a technickými normami, v súlade s verejným záujmom, nakoľko sa zlepšil stav bytového
domu ako celku, v ktorom bývajú žalovaní a navyše boli financované z vlastných finančných prostriedkov
žalobcu. Súlad stavby s verejným záujmom vyslovil aj stavebný úrad v rozhodnutí o prerušení konania.
Fakt, že sa rozhodol financovať potrebné stavebné úpravy na vlastné náklady aj napriek tomu, že zo

zákona na to nie je povinný, jasne preukazuje skutočnosť, že musel v záujme maximálneho možného
šetrenia času z dôvodu hroziaceho nebezpečenstva poškodenia až zničenia (nie len svojho) majetku
konať čo najrýchlejšie, pričom zvolávanie domovej schôdze a vyberanie vhodnej osoby na vyriešenie
predmetného havarijného stavu by v tomto prípade predstavovalo zdĺhavý a neefektívny proces.
Vykonané práce sa týkali vyriešenia naliehavého záujmu, ktorý spočíval v škodách, ktoré mohol spôsobiť

dážď, teda prírodný fenomén, ktorý sa vyskytuje počas všetkých mesiacov v roku. Zabezpečením prác
(ktoré zaobstaral na vlastné náklady) tak konal v zmysle zachovania všeobecnej prevenčnej povinnosti
v súlade s § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko nevykonaním stavby, resp. opráv hrozil
vznik ďalšej škody na majetku. Vyjadrenia žalovaných, že jeho tvrdenie o hroziacom nebezpečenstve
a škode sa javí ako nedôveryhodné z dôvodu, že u iných vlastníkov pod strechou takýto stav nenastal,

sú bez akejkoľvek výpovednej hodnoty, obsahovo jednoduché a irelevantné. Posúdenie toho, či sa
jedná o akútny stav, resp. hroziace nebezpečenstvo, nepatrí vlastníkom ostatných bytov, nakoľko
k predmetnému posúdeniu nedisponujú dostatočnými odbornými znalosťami, ale takéto posúdenie
prináležívyštudovanémuodborníkovivrelevantnejoblasti,vtomtoprípadestatikovi.Statik,akoodborník
v predmetnej oblasti na základe vykonaného odborného posúdenia a náležitej analýzy konštatoval, že

ide o akútny stav a hroziace nebezpečenstvo a na odvrátenie hroziacej škody je nutné vykonať potrebné
opravy. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť
počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo (neminem laedere). Táto povinnosť je vyjadrená slovami, že
každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a
životnom prostredí. Tieto predmety sú chránené aj inými ustanoveniami, či už Občianskeho zákonníka

alebo iných právnych predpisov, ktoré s porušením povinností pri ochrane týchto predmetov spájajú
určité zodpovednostné následky. Ak došlo k porušeniu konkrétnej povinnosti ustanovenej v týchto
ustanoveniach, použijú sa predovšetkým zodpovednostné následky upravené v týchto konkrétnych
ustanoveniach. Ak neboli porušené konkrétne povinnosti vymedzené v týchto ustanoveniach a určitým
konaním alebo nekonaním sa zasiahlo do chránených predmetov uvedených v § 415 Občianskeho

zákonníka, ktorým sa spôsobila určitá škoda na týchto predmetoch, treba zodpovedať otázku, či ten,
kto takto zasahoval, si počínal tak, aby nedochádzalo ku škodám, alebo či si takto nepočínal. Ak
si tak nepočínal, porušil povinnosť uloženú mu v § 415 Občianskeho zákonníka a z porušenia tejto
povinnosti mu vznikne zodpovednosť za škodu. Porušenie preventívnej povinnosti uvedenej v § 415Občianskeho zákonníka sa stáva dôvodom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu, pokiaľ sa
nedokáže porušenie povinnosti podľa určitého konkrétneho ustanovenia, či už Občianskeho zákonníka,
alebo iného zákona. Porušením preventívnej povinnosti, ktorým vznikla škoda na zdraví, majetku,

na prírode alebo na životnom prostredí, vznikne všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420
Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka svojím účelom nadväzuje
na § 6 Občianskeho zákonníka, ktorý v súvislosti s ochranou práv vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov ustanovuje, že ak bezprostredne hrozí neoprávnený zásah do práva, môže ten, kto je takto
ohrozený, primeraným spôsobom zásah sám odvrátiť. Ide o všeobecné oprávnenie každého, t. j. tak

fyzickej osoby, ako aj právnickej osoby, použiť svojpomoc v zákonom vymedzených medziach proti
bezprostredne hroziacemu neoprávnenému zásahu tretej osoby. Pokiaľ sa oprávnená osoba chráni
v tomto rozsahu, jej konanie pri odvracaní takéhoto hroziaceho zásahu nemožno kvalifikovať ako
protiprávny úkon. V zmysle § 6 Občianskeho zákonníka ak bezprostredne hrozí neoprávnený zásah do
práva, môže ten, kto je takto ohrozený, primeraným spôsobom zásah sám odvrátiť, t. j. je oprávnený,
nie povinný tak urobiť. Ustanovenie § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide v tomto smere ďalej,

pretože každému, komu hrozí škoda, ukladá povinnosť zakročiť na jej odvrátenie spôsobom primeraným
okolnostiam ohrozenia. Povinnosť zakročiť je uložená každému, komu škoda hrozí. Túto povinnosť má
teda tak fyzická osoba, ako aj právnická osoba, pokiaľ jej hrozí škoda. Zákon ukladá povinnosť zakročiť
naodvráteniehroziacejškody,aleporušenietejtopovinnostivrámcipredpisovozodpovednostizaškodu
priamo nesankcionuje. Možno však uvažovať o použití § 441 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak

bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša ju poškodený pomerne podľa miery svojho
zavinenia. Toto ustanovenie však možno aplikovať len vtedy, keď si škodu spôsobil poškodený spoločne
so škodcom a pritom proti hroziacej škode nezakročil spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia. Na
základe posúdenia uvedených skutočností, považoval za potrebné konštatovať, že postupoval presne v
súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a v súlade s dodržaním prevenčnej povinnosti, keď

vykonaním stavebných úprav zabránil ďalším hroziacim škodám. Mal za to, že rozhodnutím vlastníkov
bytov a nebytových priestorov na schôdzi, ktorým boli proti dodatočnému povoleniu stavby a za jej
odstránenie, boli dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy. Ako je zrejmé a ako vyplýva z posudku
statika, strecha bola v havarijnom stave a bola nutná jej okamžitá oprava. Poškodenie strechy mu
spôsobovaloznačnéproblémytým,žemuzatekalodointeriérubytuaneriešenímtohtostavuhrozilojeho

zhoršovanie a zvyšovanie finančných a ďalších škôd nie len na jeho majetku, ale aj na majetku ostatných
spoluvlastníkov bytového domu. Rozhodol sa danú situáciu riešiť, tak aby zabránil vzniku ďalších škôd a
torealizácioustavbyaopravytohtostavu.Zovšetkýchmožnýchriešenísavykonanériešeniepreukázalo
s ohľadom na všetky okolnosti ako najrýchlejšie, najúčinnejšie a najvýhodnejšie. Napriek skutočnosti,
že sa jedná o spoločný majetok vlastníkov bytov a nebytových priestorov, túto stavbu realizoval na

vlastné finančné náklady a bez nároku na akúkoľvek finančnú kompenzáciu. Náklady na stavbu a
opravu havarijného stavu strechy predstavovali približne sumu 18.000 eur. Žalobca si je vedomý, že
na uskutočnenie stavby mu v danom čase chýbalo stavebné povolenie, avšak tento nedostatok bolo
(je) možné vyriešiť dodatočným stavebným povolením. Mal za to, že vykonaním rozhodnutia vlastníkov
bytov a nebytových priestorov by boli dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy, nakoľko do stavby

a opravy spoločného majetku (ktoré boli nevyhnutné) zainvestoval vlastné finančné prostriedky, ktoré by
zbúraním stavby nenávratne stratil a rovnako by zbúraním stavby pretrvával havarijný stav strechy, ktorý
by jemu a eventuálne aj ďalším spoluvlastníkom bytového domu spôsoboval ďalšie škody na majetku.
Mal za to, že rozhodnutie prijaté vlastníkmi bytov a nebytových priestorov (preskúmanie ktorého je
predmetom tohto konania) je v rozpore s dobrými mravmi a ide na ťarchu žalobcu, ktorý postupoval ako

obozretný vlastník a vykonával jedine povinnosti uložené mu všeobecne záväznými právnymi predpismi
a rovnako takéto rozhodnutie predstavuje výrazný zásah do práva žalobcu na pokojné užívanie majetku.
Je predsa nemysliteľné, aby bol za plnenie svojich zákonných povinností a konanie, ktoré sa očakáva
a vyžaduje od každého obozretného vlastníka „potrestaný“ navrátením strechy do pôvodného stavu,
ktorý mu spôsobuje škodu a stratou nemalých finančných prostriedkov. Súd prvej inštancie navyše úplne

nesprávne vyhodnotil samotnú podstatu podanej žaloby a to čoho sa domáhal. Ako je z petitu podanej
žaloby zrejmé, domáhal sa, aby súd určil, že „uznesenie žalovaných zo schôdze bytového domu U.
X zo dňa 4. 9. 2014 demontovať terasu a osadiť len pochôdzny chodník pre prístup ku komínom, je
neplatné.“NeplatnostiuzneseniasaŽalobcaakoprehlasovanývlastníkdomáhalzdôvodu,žeuznesenie
zo všetkých vyššie uvedených dôvodov neoprávneným spôsobom zasahuje do jeho práv a právom

chránených záujmov. Tvrdenia súdu prvej inštancie obsiahnuté v odseku 21 odôvodnenia rozsudku sú
preto bezpredmetné, nemajúce súvis s podstatou prejednávanej veci a uplatneným nárokom. Kľúčovou
otázkou, ktorou sa mal súd prvej inštancie v rámci konania zaoberať, bolo posúdenie, či uznesením
žalovaných zo schôdze bytového domu dňa 4.9.2014 boli dotknuté práva a právom chránené záujmyžalobcu. V odsekoch 21 až 24 rozsudku tak súd prvej inštancie vychádzal z právnych záverov, ktoré
objektívne nie je možné považovať za správne a za relevantné pre podstatu prejednávanej veci.

12. Žalovaní 1/, 3/, 4/, 5/, 7/, 8/, 10/, 11/, 12/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Mali za to, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil,
na daný skutkový stav aplikoval správny právny predpis a aj ho správne vyložil. Žalobca na strane
9 odvolania uvádza, že súd nesprávne vyhodnotil samotnú podstatu podanej žaloby a to, čoho sa

domáhal; pri tom vychádza z mylného presvedčenia, že petit podanej žaloby znel: „Súd určuje, že
uznesenie žalovaných zo schôdze bytového domu U. X zo dňa 4. 9. 2014 demontovať terasu a osadiť
len pochôdzny chodník pre prístup ku komínom, je neplatné.“ Žalovaní v tejto súvislosti upozornili na
skutočnosť, že na pojednávaní dňa 26.1.2016 súd prvej inštancie na návrh žalobcu zo dňa 24.11.2015
pripustil zmenu petitu žalobného návrhu nasledovne: „Okresný súd Bratislava I nahrádza uznesenie
žalovaných zo schôdze bytového domu U. X zo dňa 04.09.2014 tak, že dodatočne schvaľuje terasu

ako majetok žalobcu“. Svojím procesným úkonom tak žalobca ako dominus litis vymedzil predmet tohto
konania. Konajúci súd je viazaný zmeneným návrhom v takej podobe, ako ho procesne predniesol
žalobca svojím prejavom vôle. Žalobca odôvodňuje nesprávne právne posúdenie veci len na základe
toho, že súd prvej inštancie nerozhodol podľa predstáv žalobcu. Žalobca sa pritom zamotal do
svojich vlastných zavádzajúcich a nepravdivých tvrdení, že už aj zabudol, že zmenil žalobu. Takéto

špekulatívne uplatňovanie domnelého práva nemôže požívať právnu ochranu. Vo vzťahu k aplikácii §
415 a 417 Občianskeho zákonníka poukázali žalovaní na skutočnosť, že žalobca by sa mohol oprávnení
vyplývajúcich z daných noriem domáhať len vtedy, ak by postupoval v súlade so zákonom a požiadal
správcu bytového domu o opravu údajne zatekajúcej strechy, keďže sa jedná o spoločnú časť bytového
domu. Žalobca vôbec neinformoval správcu ani vlastníkov bytov v bytovom dome o údajnom havarijnom

stave strechy a sám vykonal stavebný zásah do spoločnej časti bytového domu, navyše aj bez povolenia
príslušného stavebného úradu. V prípade žalobcu ide o typický príklad svojvoľného postupu, ktorý
vykoná stavebnú úpravu a následne sa snaží svoj protiprávny stav zahojiť dodatočnou legalizáciou v
stavebnom konaní a dodatočným schválením zo strany vlastníkov bytov. Žalobcovi však v žiadnom
prípade nešlo o odstránenie ním tvrdeného akútneho havarijného stavu, ale o vybudovanie terasy k

svojmu bytu zabratím strechy ako spoločnej časti bytového domu. Žalobca si bol vedomý, toto by
nedosiahol, pokiaľ by potrebu opravy strechy notifikoval správcovi, pretože tento by pristúpil „len“ k
odstráneniu žalobcom tvrdeného zatekania strechy bez toho, aby žalobcovi pristaval k bytu terasu.
Žalobca preto predstiera hroziaci havarijný stav strechy, ktorý nezniesol odklad a ktorý bolo možné podľa
neho odstrániť jedine rýchlym stavebným zásahom bez povolenia stavebného úradu a bez súhlasu

ostatnýchvlastníkovbytovanebytovýchpriestorov.Čosatýkaúdajnýchnesprávnychskutkovýchzistení
súdu prvej inštancie, žalobca len opakuje svoje prednesy z konania na súde prvej inštancie. Vyznieva
nanajvýš cynicky, keď žalobca namiesto postupu zákonne súladným spôsobom (notifikácia potreby
opravy strechy správcovi bytového domu, zvolanie schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome, oprava strechy z fondu prevádzky, údržby a opráv) si nelegálne vybuduje terasu na

úkor spoločných častí a zariadení bytového domu a pritom sa bráni zásahom do jeho práva na pokojné
užívanie majetku a obviňuje ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome z konania v
rozpore s dobrými mravmi. Žalobca v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z. z. rozhodol o spoločnom
majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a podanou žalobou požaduje, aby
jeho protiprávne konanie bolo zhojené rozhodnutím súdu. avšak z nepráva právo nevzniká. Pre Žalobcu

postupovanie v súlade s právnymi predpismi evidentne znamená „zdĺhavý a neefektívny proces“.
ŽalovanípoukázalinaČlánok5C.s.p.,podľaktorého„zjavnézneužitieprávanepožívaprávnuochranu.“
Zároveň sa dôrazne ohradili voči tvrdeniu žalobcu, že konal v záujme všetkých vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v dome. Žalobca sa v odvolaní vykresľuje ako altruista, pritom však jediným jeho
motívom na „opravu“ strechy bolo nelegálne vybudovanie terasy a zvýšenie hodnoty jeho bytu. Okrem

tohosvojvoľnýmstavebnýmzásahomžalobcudošlokzatekaniudobytužalovaného13/.Demontovaním
terasy (tak, ako si to odhlasovali vlastníci bytov a nebytových priestorov) nedôjde k vzniku škody na
bytovom dome, ale k obnoveniu stavu pred protiprávnym konaním žalobcu, t. j. k prinavráteniu žalobcom
svojvoľne zabratej strechy do spoločných častí bytového domu. Ak žalobcovi skutočne leží na srdci
dobro všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ako to prezentuje v odvolaní, nemal by

mať s demontovaním terasy žiadny problém. Terasa neplní žiadnu ochrannú ani bezpečnostnú funkciu.
Žalobca ju odmieta odstrániť primárne z dôvodu, že na jej vybudovanie použil finančné prostriedky a
taktiež na jej demontovanie bude musieť vynaložiť ďalšie finančné prostriedky. Úplne pri tom opomína
skutočnosť,ženavynaloženietýchtofinančnýchprostriedkovnielenženebolpovinný,aleanioprávnený.Je preto namieste, aby znášal dôsledky svojho protiprávneho konania. Žalobca v odvolaní navrhuje,
aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že „uznesenie Žalovaných prijaté na schôdzi bytového domu
U. X dňa 4. 9. 2014 „demontovať terasu a osadiť len pochôdzny chodník pre prístup ku komínom“, je

neplatné“. Žalobca uvedeným navrhuje neprípustnú zmenu žaloby. Podľa § 371 C. s. p. žalobu nemožno
v odvolacom konaní meniť. Odvolací súd nemôže konať o úplne odlišnom predmete konania, než bol
prejednávaný na súde prvej inštancie. Okrem toho, ak by aj v hypotetickom prípade bolo prípustné
rozhodovať o žalobnom návrhu tak, ako ho vymedzil v odvolaní žalobca, išlo by o petit, ktorý je v
rozpore s hmotným právom, pretože § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. účinný v čase podania

žaloby neumožňoval súdu rozhodovať o platnosti uznesení prijatých na schôdzi vlastníkov bytov. Súd
môže na základe uvedeného ustanovenia rozhodnúť na základe návrhu prehlasovaného vlastníka bytu
o prejednávanej veci inak, a to aj vtedy, ak by rozhodnutie vlastníkov bytov bolo v súlade s právnymi
predpismi. Inými slovami súd v konaní podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. neposudzuje
platnosť uznesení prijatých na schôdzi vlastníkov bytov v bytovom dome, ako je tomu napr. v prípade
rozhodnutí valných zhromaždení kapitálových obchodných spoločností, ale rozhoduje o nakladaní o

otázke týkajúcej sa bytového domu inak, ako rozhodla väčšina vlastníkov bytov.

13. Žalovaná 13/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Pokiaľ ide o procesnoprávnu stránku odvolania, dala do pozornosti odvolacieho súdu, že žalobca v
odvolaní vychádza z nesprávneho a neaktuálneho znenia petitu vlastnej žaloby. Žalobca odkazuje

na petit: „Súd určuje, že uznesenie žalovaných zo schôdze bytového domu U. X zo dňa 4. 9. 2014
demontovať terasu a osadiť len pochôdzny chodník pre prístup ku komínom, je neplatné.“ avšak na
pojednávanídňa26.1.2016,sámnavrholzmenupetituna:„OkresnýsúdBratislavaInahrádzauznesenie
žalovaných zo schôdze bytového domu U. X zo dňa 04.09.2014 tak, že dodatočne schvaľuje terasu ako
majetok žalobcu“, pričom prvoinštančný súd túto zmenu petitu pripustil. Vzhľadom na uvedené, návrh

žalobcu v odvolaní, v ktorom sa vracia späť k svojmu pôvodnému petitu, je zmätočný a žalobca tak
navrhuje zmenu žaloby, ktorá je však v odvolacom konaní podľa § 371 C. s. p. neprípustná. Pokiaľ ide o
skutkovú stránku odvolania, odvolanie žalobcu je založené na rovnakých skutkových tvrdeniach, ktoré
už prezentoval v prvoinštančnom konaní, a to: (i) v byte č. XX, ktorý je vo výlučnom vlastníctve žalobcu,
nachádzajúcom sa na X. R.Í. U. D. na U. X, údajne došlo k poškodeniu fóliovej krytiny a zatekaniu

do interiéru, (ii) bolo údajne objektívne nevyhnutné čo najrýchlejšie opraviť strechu bytového domu. S
uvedenými tvrdeniami sa nestotožnila; ako bolo v konaní pred súdom prvej inštancie zjavne preukázané,
žalobca nerealizoval naliehavé odstránenie havarijného stavu strechy, ale práve naopak, plánovanú
prestavbu strechy na pochôdznu oplotenú terasu. Ako už uviedla počas prvoinštančného konania, ide v
podstate o „klasický“ protiprávny postup, kedy stavebník najprv vykoná prestavbu, spoliehajúc sa neskôr

na jej dodatočné odobrenie vlastníkmi a dodatočné povolenie stavebným úradom na základe argumentu
o havarijnom stave. Zo všetkých dôkazov, ktoré boli predložené vyplýva, že predmetnú terasu žalobca
postavil ako stavebný zámer (a nie ako naliehavú reakciu na hroziacu škodu), a to bez stavebného
povolenia, bez vedomia a súhlasu vlastníkov bytov bytového domu, a na streche bytového domu, ktorá
predstavuje spoločnú časť domu. Terasa je využívaná výlučne žalobcom a krátkodobými nájomcami

jeho bytu, ktorí v letných mesiacoch rušia nočný kľud, čo výrazným spôsobom zasahuje do jej práv.
Zatekanie do bytu žalobcu, premŕzanie stropu, či nutnosť čo najrýchlejšej opravy strechy, preukázané
neboli. Pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku odvolania, žalobca opätovne uvádza rovnakú argumentáciu,
ktorú už prezentoval v prvoinštančnom konaní, a ktorá je založená na dvoch právnych argumentoch o
(i) všeobecnej prevenčnej povinnosti žalobcu podľa § 415 Občianskeho zákonníka a (ii) zakročovacej

povinnosti žalobcu podľa § 417 Občianskeho zákonníka. Ako už uviedla v prvoinštančnom konaní, §
415, ani § 417 Občianskeho zákonníka neoprávňuje zakročujúcu osobu zmeniť cudziu vec, t. j. ani
z normy všeobecnej prevenčnej povinnosti ani z normy zakročovacej povinnosti sa nijakým výkladom
nedá odvodiť právo zakročujúcej osoby, ktorá svojím konaním odvracia škodu, zmeniť osobné vozidlo na
nákladné vozidlo, stoličku na stôl, vrtuľník na lietadlo, či dobudovať k rodinnému domu ďalšie poschodie,

k stene bytového domu balkón, alebo na streche bytového domu terasu. Je totiž zrejmé, že § 415
Občianskeho zákonníka a § 417 Občianskeho zákonníka oprávňuje subjekt iba zabrániť vzniku škody;
v tomto prípade škody na majetku, a to spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia. Nič viac. Z
uvedeného je teda zrejmé, že aj keby žalobca preukázal existenciu predpokladov na uplatnenie § 415,
resp. § 417 Občianskeho zákonníka, a síce hroziacu škodu, čo nepreukázal, ani v takom prípade by tým

neodôvodnil oprávnenie na vybudovanie pochôdznej terasy na spoločnom majetku všetkých vlastníkov
bytov v bytovom dome. Právna argumentácia žalobcu teda neobstojí zo žiadneho hľadiska a súd prvej
inštancie konal správne, ak takú argumentáciu žalobcu neuznal.14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario

C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p.
potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.11.2023 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

15. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení
vysporiadať(§387ods.3C.s.p.)hodnopodotknúť,žeidevcelomrozsahuonedôvodnúargumentáciua
to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby
založenej na úvahe súdu prvej inštancie, že žalobou požadované nahradenie uznesenia vlastníkov zo
schôdze dňa 4.9.2014, ktorým sa dodatočne schvaľuje terasa ako majetok žalobcu; bolo v rozpore so
zákonom č. 182/1993

Z. z., nakoľko tento zákon neoprávňuje súd k rozhodnutiu o nadobudnutí vlastníctva, pričom tohto
súdneho rozhodnutia na úkor vlastníckych práv ostatných vlastníkov, sa žalobca domáhal v situácii, v
ktorej hlasovaním vlastníkov nedošlo k neprimeranému zásahu do jeho práv.

16. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie
relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovaných prednesených na ich obranu.
Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s
§ 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil
aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku proti žalovaným, ktorého sa

žalobca domáhal titulom práva prehlasovaného vlastníka v zmysle § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.
z. v znení účinnom do 30.9.2014 (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.).

17. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na

vyčerpávajúce skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie zoširoka
vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby.

18. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav,
opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky

vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z
ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil
prečo považoval žalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú

v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie
odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za porušenie základného
práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/165/2011).

19. Právna norma obsiahnutá v § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. predstavuje jediný (rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/60/2019, sp. zn. 5Cdo/110/2018) zákonný prostriedok právnej
ochrany pre vlastníkov, ktorí boli pri výkone svojich hlasovacích práv v rámci rozhodovania o určitej
otázke prehlasovaní alebo ktorí sa o výsledku hlasovania nemohli dozvedieť alebo ak sa nedosiahla

potrebná väčšina hlasov na prijatie konkrétneho rozhodnutia. Právnym prostriedkom ochrany týchto
vlastníkov je žaloba podaná na súde v zákonom ustanovených lehotách, ktoré sú pre určité kategórie
vlastníkov odlišné.

20. V súvislosti s povahou žalobou uplatneného nároku hodno uviesť, že Ústavný súd SR v náleze

zo dňa 3.7.2013, č. k. PL. ÚS 110/2011-40, uviedol, že prehlasovaní vlastníci bytov alebo nebytových
priestorov sa môžu vo vzťahu k rozhodnutiam ostatných vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov
(bez ohľadu na to, či išlo o rozhodnutie prijaté nadpolovičnou alebo dvojtretinovou väčšinou všetkých
vlastníkov bytov a nebytových priestorov) domáhať súdnej ochrany, t. j. majú procesný prostriedok nazabezpečenie ochrany svojich práv. V naznačenom kontexte Ústavný súd SR poukázal na skutočnosť,
že právo na ochranu vlastníctva podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR síce neobsahuje explicitnú procedurálnu
ochranu, ale jeho autentická ochrana znamená, že procedurálna ochrana je v ňom implikovaná. Ústavný

súd SR už v náleze sp. zn. I. ÚS 23/01 uviedol, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je
použité aj v Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej
povahy, ktoré sú ustanovené priamo v Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a ktorých nedodržanie môže mať
za následok jeho porušenie (popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
Čl. 46 a nasl. Ústavy SR). Implicitnú procesnú ochranu ústavný súd potvrdil Ústavný súd SR aj v

ďalších nálezoch sp. zn. III. ÚS 328/05, či sp. zn. III. ÚS 117/06. Uvedený právny názor Ústavný súd
SR formuloval v zhode s judikatúrou ESĽP k Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorej tento článok implikuje, že každý zásah do práva na
pokojné užívanie majetku musí byť sprevádzaný procedurálnymi garanciami umožňujúcimi jednotlivcom
rozumnú možnosť predložiť ich vec pred orgán verejnej moci pre účely efektívneho domáhania sa
preskúmaniazásahu.Ničtedanebránitomu,abyprávoprehlasovanéhovlastníkabytualebonebytového

priestoru „obrátiť sa... na súd, aby vo veci rozhodol...“ garantované prostredníctvom § 14 ods. 4
zákona č. 182/1993 Z. z. bolo interpretované v právno-aplikačnej praxi materiálne, t. j. aby predmetom
žaloby prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového priestoru mohli byť nielen námietky smerujúce
proti porušeniu zákonom ustanovenej procedúry pri prijímaní rozhodnutí absolútnou väčšinou, resp.
dvojtretinovou väčšinou všetkých vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov, ktoré sa týkajú vecí

patriacich do ich spoluvlastníctva podľa § 14 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., ale aj
námietky smerujúce proti obsahu týchto rozhodnutí, t. j. aj námietky, že ide o také rozhodnutie, ktoré
predstavuje neprimeraný zásah do vlastníckych práv prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového
priestoru k spoločným častiam domu, spoločným zariadeniam domu, spoločným nebytovým priestorom,
príslušenstvu a pozemku. Podporne v prospech tohto záveru možno pripomenúť aj zásadu priority

materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, resp. ochrane základných práv a slobôd, ktorú Ústavný
súd SR uplatňuje vo svojej rozhodovacej praxi (napr. rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 99/2010, sp. zn. IV.
ÚS 196/2011, sp. zn. PL. ÚS 100/2011). O žalobe podanej prehlasovaným vlastníkom podľa § 14
ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. je oprávnený a aj povinný rozhodnúť nezávislý súd, ktorého kľúčovou
úlohou pri rozhodovaní o takejto žalobe je zabezpečiť spravodlivú rovnováhu práv vlastníkov bytov a

nebytových priestorov, t. j. starostlivo prihliadať tak na práva a zákonom chránené záujmy tých vlastníkov
bytov a nebytových priestorov, ktorí boli pri žalobou napadnutom rozhodnutí podľa zákona o vlastníctve
bytov prehlasovaní, ako aj na práva a zákonom chránené záujmy tých, ktorí za napadnuté rozhodnutie
hlasovali.

21. Z obsahu žalobnej žiadosti v intenciách súdom prvej inštancie pripustenej zmeny žaloby na
pojednávaní dňa 26.1.2016, že súd „nahrádza uznesenie žalovaných zo schôdze bytového domu U.
X zo dňa 4.9.2014 tak, že dodatočne schvaľuje terasu ako majetok žalobcu“, nesporne vyplýva, že
predmetom žaloby žalobcu neboli námietky proti procedúre prijatia rozhodnutia vlastníkov na schôdzi
dňa 4.9.2014, ale samotné rozhodnutie vlastníkov bytov a nebytových priestorov z hľadiska posúdenia

primeranosti zásahu tohto rozhodnutia do vlastníckych práv prehlasovaného žalobcu ako vlastníka bytu,
keďže vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na schôdzi dňa 4.9.2014 rozhodli o
demontovaní terasy a osadení len pochôdzneho chodníka pre prístup ku komínom.

22. Odvolací súd viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 C. s. p.) na

zdôraznenie správnosti zamietavého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach odvolacích námietok
žalobcu, uvádza, že výsledkom opravy zatekania do bytu žalobcu cez strechu bytového domu je
nesporne stav, ktorý zmenil pôvodnú stavebnotechnickú dispozíciu strechy bytového domu ako jeho
spoločnej časti (§ 2 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z.) a zásadne nemožno súhlasiť so žalobcom,
že vykonané práce súviseli výlučne s bezodkladným odstránením havarijného stavu strechy; niet

totiž racionálne prijateľného argumentu, ktorým možno odôvodniť skutočnosť, že výsledkom opravy
zatekania do bytu žalobcu cez strechu bytového domu, je vybudovanie pochôdznej terasy na streche
bytového domu, ktorá sa tam predtým nenachádzala. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že žalobcom
namietané rozhodnutie vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorého nahradenia sa žalobou
domáhal, vôbec nesúvisí v opravou zatekania strechy, keďže týmto rozhodnutím vlastníci odsúhlasili

demontovanie terasy a osadenie len pochôdzneho chodníka pre prístup ku komínom, t. j. rozhodli,
že strecha ako spoločná časť bytového domu má byť uvedená do pôvodného stavu určeného jej
stavebnotechnickým alebo účelovým určením; a preto je úplne irelevantné zo strany žalobu poukazovať,
že jeho konanie bolo v súlade s § 415 a § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže z jeho pohľadunajrýchlejšie, najúčinnejšie a najvýhodnejšie riešenie zatekania strechy do jeho bytu má podobu
prestavby strechy na vyhliadkovú terasu, a teda zjavne nie je výsledkom riešenia náhlej a neodkladnej
havarijnej situácie, ale naopak premysleného a plánovaného stavebného zámeru žalobcu, ktorý bez

pochybností nesledoval záujem vlastníkov bytov a nebytových priestorov, nakoľko tento záujem mohli
vyjadriť iba predchádzajúcim rozhodnutím v súlade so zákonom č. 182/1993 Z. z. Nemožno preto
rozhodnutie vlastníkov bytov a nebytových priestorov zo dňa 4.9.2014 o demontovaní terasy a osadení
len pochôdzneho chodníka považovať za neprimeraný zásah do vlastníckeho práva žalobcu, keďže
to bol práve žalobca, ktorý zákonom neaprobovaným spôsobom zasiahol do vlastníckeho práva

ostatných vlastníkov k spoločnej časti bytového domu, tým, že zmenil spoločnú časť bytového domu
bez predchádzajúceho súhlasu vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

23. A pretože žalobca v podanom odvolaní, okrem zopakovania tvrdení uvedených v prvoinštančnom
konaní a prezentácie subjektívnych dôvodov nespokojnosti z výsledkom sporu, neuviedol žiadne ďalšie
relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v
odvolaní (§ 387 ods. 3 C. s. p.) ako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalobcom prezentované
„podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo všetkých súvislostiach zodpovedané v dôkladnej a presvedčivej
argumentácii súdu prvej inštancie.

24. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých
právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
Na uvedenom základe neboli, z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalobcu, spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ až 14/ priznal proti žalobcovi
plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali v odvolacom konaní plný úspech.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).