Uznesenie – Starostlivosť o maloletých… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. marec 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/23/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5825202064
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5825202064.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Róberta Bebčáka, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Miroslavy Korbašovej, v
právnej veci navrhovateľky/manželky: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, E. F., právne
zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. ANTALCOVÁ, s.r.o., so sídlom Klinec II. 825/68, Zubrohlava,
IČO: 56 286 341, proti manželovi: G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX/XX, E. F., právne zastúpený:

JUDr. Martin Benický, advokát so sídlom Oravská Polhora 1236, o rozvod manželstva a o úpravu
rodičovských práv a povinností k mal. deťom: G. B., nar. X.X.XXXX a I. B., nar. XX.X.XXXX, mal. deti
bytom u matky, v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Námestovo, o odvolaní manželky proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7P/88/2025-146 zo
dňa 12. novembra 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 7P/88/2025-146 zo dňa 12. novembra 2025 v napadnutých

výrokoch II. a III. a vo výroku IV.z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: I/ Súd rozvádza manželstvo
G. B., nar. XX.XX.XXXX a A. B., H. A., nar. XX.XX.XXXX, ktoré bolo uzavreté dňa XX.XX.XXXX v
E. F. a je zapísané v knihe manželstiev matričného úradu E. F. vo zväzku X, ročník XXXX, strana

XX, por. č. X. II/ Maloletý G. B., nar. XX.XX.XXXX a maloletý I. B., nar. XX.XX.XXXX sa na čas po
rozvode manželstva zverujú do spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov, s právom oboch rodičov
maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. III/ Otec maloletých deti je povinný prispievať na
výživu maloletého G. B., nar. XX.XX.XXXX sumou 100 Eur mesačne a na výživu maloletého I. B., nar.
XX.XX.XXXX sumou 100 Eur mesačne, vždy do každého 15. dňa kalendárneho mesiaca bezprostredne
predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, na ktorý sa výživné platí, k rukám matky, počnúc dňom

právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. IV/ Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.

2. V odôvodnení okresný súd poukázal na návrh, ktorým navrhovateľka/manželka žiadala, aby súd
rozviedol ich manželstvo s manželom a upravil rodičovské práva a povinnosti k mal. deťom, ktoré
pochádzajú z manželstva, na čas po rozvode tak, že ich zverí do osobnej starostlivosti matky s tým, že

zastupovať mal. deti a spravovať ich majetok bude ich matka. Navrhla tiež, aby súd zaviazal otca mal.
detí, aby na výživu mal. G. B., nar. X.X.XXXX prispieval sumou 270 Eur mesačne a na výživu mal. I. B.,
nar. XX.X.XXXX sumou 210 eur mesačne. Navrhla tiež, aby súd rozhodol, že otec mal. detí je oprávnený
stýkať sa s deťmi každú prvú sobotu v mesiaci v čase od 15,00 hod. do 18,00 hod. za prítomnosti matky.

3. Z vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, že manželstvo navrhovateľky a jej manžela

je dlhodobo neusporiadané. Hoci manželia žijú v rovnakom dome a v spoločnej domácnosti, ich
manželstvo nespĺňa účel, ktorý predpokladá zákon o rodine a tým je vytvorenie trvalého a harmonickéhoživotného spoločenstva, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí. Bolo preukázané, že manželia spolu
komunikujú len minimálne, kvôli najnutnejším veciam, nemajú intímny život, v rámci spoločného
domu majú oddelené spálne. Neposkytujú si vzájomne podporu a pomoc, netrávia spolu voľný čas,

nevychovávajú spoločne deti. Naposledy boli niekde spolu ako rodina pred rokom. Hoci manžel s
rozvodomnesúhlasil,súdjenázoru,žedôvodomjehonesúhlasuniejeláskakmanželke,akodeklaroval,
ale skutočným dôvodom je obava, že by „do jeho domu prišiel niekto cudzí“, ako aj uviedol v rámci
svojho výsluchu. Manžel na jednej strane deklaruje silný citový vzťah ku manželke, ale na druhej
strane o nej tvrdí, že sa nestará o deti ani o domácnosť, neustále chodí ku svojim rodičom, míňa

peniaze na zbytočnosti. V skutočnosti manžel o navrhovateľke neuviedol počas konania ani jediné
pozitívne vyjadrenie. Manželstvo navrhovateľky a jej manžela je tak hlboko rozvrátené a vzhľadom na
jednoznačne odmietavý postoj navrhovateľky k obnove manželského spolužitia je okresný súd názoru,
že tento rozvrat vzťahov je trvalý, bez reálnej perspektívy zlepšenia v budúcnosti. Čo sa týka príčiny
rozvratu vzťahov medzi manželmi, okresný súd za túto príčinu určil nadmerné požívanie alkoholických
nápojov. Manžel síce túto skutočnosť popieral, no súd zo správy Fakultnej nemocnice s poliklinikou

v J. zistil, že dňa 1. 8. 2025 manžel nastúpil na výkon protialkoholického liečenia, kde bol prijatý po
detoxikačnej liečbe z psychiatrického oddelenia v spáde. Podľa uvedenej nemocnice jeho adaptácia v
komunitnej liečbe bola od začiatku sťažená, k závislosti na alkohole je len formálne kritický. Počas liečby
bol dráždivý, impulzívny, agresívny, vyhrážal sa spolupacientom, ktorí z neho mali strach. Opakovane
vedené pohovory ohľadne jeho fungovania v komunite mali len dočasný efekt, rezistencia na spätnú

väzbu. Vzhľadom na to bol rozhodnutím terapeutického tímu dimitovaný do ambulantnej psychiatrickej
starostlivosti predčasne dňa 2.9.2025. Z tejto správy okresný súd zistil, že manžel navrhovateľky je
závislý na alkohole a dôvodom, prečo predčasne ukončil protialkoholické liečenie, nebola jeho snaha
ísť sa postarať o deti, ale nespolupráca, nerešpektovanie pravidiel určených liečebným zariadením a
agresívne správanie voči spolupacientom.

4. Okresný súd k úprave rodičovských práv a povinností k mal. deťom na čas po rozvode uviedol, že z
výsluchov oboch manželov aj vyjadrenia ÚPSVaR Námestovo, ktorý vykonal zisťovanie pomerov mal.
detí, vyplynulo, že rodičia žijú aj s deťmi spolu v rodinnom dome a - ako pripustila navrhovateľka -
fakticky aj spoločne hospodária. Okresný súd preto rozhodol o zverení mal. detí do spoločnej osobnej

starostlivosti oboch rodičov. Hoci matka detí s týmto riešením nesúhlasila, okresný súd je názoru, že za
súčasných okolností, kedy rodičia s deťmi žijú v spoločnej domácnosti, by akékoľvek iné rozhodnutie
o osobnej starostlivosti o mal. deti (striedavá osobná starostlivosť alebo výlučná starostlivosť jedného
z rodičov) bolo len formálne a rozsudok by nebol materiálne vykonateľný. Obaja rodičia sa o deti v
súčasnosti starajú, stýkajú sa s nimi a zabezpečujú ich výživu a výchovu. Z formálno-právneho hľadiska

by so spoločnou starostlivosťou o deti mali súhlasiť obaja rodičia, no okresný súd je názoru, že podstatou
rozhodovania o mal. deťoch má byť vždy rozhodnutie v najlepšom záujme mal. detí a tento cieľ určite
nemôže byť splnený, pokiaľ by rozsudok o úprave rodičovských práv a povinností ostal len fakticky
nevykonateľným dokumentom. Pokiaľ matka detí poukazovala na to, že súdy štandardne rozhodujú tak,
že po rozvode manželstva sú deti zverené do výlučnej osobnej starostlivosti niektorého z rodičov, tak

okresný súd uviedol, že z podstaty rozvodu manželstva vyplýva, že manželia po rozvode nebudú žiť v
spoločnej domácnosti. Matka detí však v spoločnej domácnosti s otcom detí stále žije a ani neavizuje, že
by sa v blízkej budúcnosti plánovala odsťahovať a naopak tvrdí, že býva s otcom mal. detí, pretože nemá
kde ísť. Okresný súd z tohto dôvodu ani neupravil styk otca s mal. deťmi, pretože to by bolo potrebné
len v prípade, že by zveril mal. deti do osobnej starostlivosti matky.

5. Napriek tomu, že mal. deti zveril do spoločnej osobnej starostlivosti, okresný súd zároveň určil
otcovi mal. detí, aby na výživu mal. detí matke detí prispieval sumou 100 Eur mesačne na každé z
detí. Vychádzal pritom zo zásady, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.
Ako vyplynulo z výsluchov rodičov mal. detí, obaja rodičia platia výdavky spoločnej domácnosti a na

výživu detí. Schopnosti a možnosti matky mal. detí, ktorá je evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie
a jej príjmom je len prídavok na dve deti 120 Eur mesačne, sú podstatne nižšie ako schopnosti a
možnosti otca mal. detí. Ten je v súčasnosti živnostník, zaoberá sa stavebnou činnosťou, podľa jeho
vyjadrenia montoval sadrokartón (v Nemecku) a pracoval aj vo firme K., kde vykonával zemné práce,
so mzdou 1500 Eur mesačne v čistom. Okrem toho okresný súd z lustrácie Sociálnej poisťovne zistil,

že otec poberá invalidný dôchodok vo výške 288,60 Eur mesačne a pri určení výživného vychádzal z
potencionálneho príjmu otca 1788,60 Eur mesačne (mzda u bývalého zamestnávateľa ERIGOM 1500
Eur + invalidný dôchodok 288,60 Eur). O náhrade trov konania účastníkov súd rozhodol podľa § 52
Civilného mimosporového poriadku tak, že ju nepriznal žiadnemu z účastníkov.6. Proti výroku II. a III. rozsudku podala matka odvolanie, pretože rozhodnutie považovala za nezákonné,
nesprávne a odporujúce najlepšiemu záujmu detí. Uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne procesne

postupoval, čím jej znemožnil plnohodnotne uplatňovať procesné práva, neúplne a nesprávne zistil
skutkový stav, dôkazy hodnotil jednostranne a jeho právne posúdenie veci bolo nesprávne. Poukázala
predovšetkým na to, že súd neoprávnene zveril deti do spoločnej osobnej starostlivosti rodičov, hoci
nebol splnený jediný zákonný predpoklad pre tento typ starostlivosti. Matka so spoločnou starostlivosťou
nesúhlasila, a to dlhodobo a z vážnych dôvodov. Jej nesúhlas nebol prejavom konfliktu či neochoty

spolupracovať, ale vychádzal z reálnych obáv o bezpečnosť a psychickú pohodu detí. Otec dlhodobo
trpel závislosťou od alkoholu, bol opakovane liečený, pričom z liečenia bol predčasne prepustený
kvôli agresívnemu správaniu, impulzivite a neschopnosti spolupráce. Táto skutočnosť preukázateľne
ovplyvňovala jeho schopnosť postarať sa o deti a vytvárať im bezpečné prostredie. Matka opísala
konkrétne situácie, pri ktorých otec pod vplyvom alkoholu strácal kontrolu, nebol schopný starať sa
ani o seba a deti zostávali bez dozoru. Maloleté deti podľa jej tvrdení v jeho prítomnosti pociťovali

stres a neistotu. Navrhovateľka zdôraznila, že okresný súd vôbec neposúdil otázku otcovej spôsobilosti
zabezpečiť osobnú starostlivosť a ignoroval listinné dôkazy a správu kolízneho opatrovníka, ktoré
jednoznačne potvrdzovali, že o deti sa v plnom rozsahu starala matka a otec bol v starostlivosti
neprítomný, nespolupracoval s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a nedostavoval sa na úradné
stretnutia. Kolízny opatrovník navyše uviedol, že pomery na otcovej strane sa nepodarilo prešetriť,

pretože odmietal komunikáciu. Zvukové nahrávky z pojednávaní preukazujú mieru agresivity, vulgarity
a psychického nátlaku zo strany otca. Okresný súd nesprávne uzavrel, že rodičia spolu „fakticky
hospodária“. Navrhovateľka tvrdenia o spoločnom hospodárení poprela a preukázala, že všetky náklady
nadomácnosťadetiznášalasama,pričombolanezamestnaná,beznárokunadávkuvnezamestnanosti
a žila len z rodinných prídavkov. Otec sa na výdavkoch nepodieľal s výnimkou platby elektriny, ktorú

začal hradiť až po podaní návrhu na rozvod. Predložila detailné prehľady svojich mesačných výdavkov
a poukázala na to, že jej rodinní príslušníci jej museli finančne pomáhať. Otec podľa jej tvrdení
dokonca zablokoval prístup k spoločným financiám. Podstatnou výhradou bolo tiež to, že okresný súd
neumožnil odborné posúdenie zdravotného stavu otca ani psychologické zhodnotenie maloletých detí,
hoci poznatky o jeho psychiatrickej liečbe, agresivite a závislosti si takéto dokazovanie vyžadovali a

rozhodol bez potrebných odborných podkladov, ktoré by objektívne posúdili rodičovskú spôsobilosť
otca a psychickú situáciu detí. Navrhovateľka tiež namietala, že súd úplne nesprávne posúdil výšku
výživného, ktoré nereflektuje skutočné potreby detí, z ktorých jedno trpí autizmom, ani reálne príjmové
možnostiotca,ktorýmalstabilnýpríjempribližne1788eurmesačne.Keďžematkabolabezpríjmuaotec
sa na výžive detí nepodieľal, okresný súd neprípustne preniesol finančné bremeno takmer výlučne na

ňu, čím ohrozil zabezpečenie potrieb detí. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch
zrušil a zveril maloleté deti do jej osobnej starostlivosti, pričom otcovi mala byť uložená primeraná
povinnosť prispievať na výživu detí vo výške zodpovedajúcej jeho možnostiam a zvýšeným potrebám
maloletých.

7. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že nedisponuje novými skutočnosťami
a návrhmi, ktoré by mali vplyv na zmenu rozhodnutia súdu, a odvolaciemu súdu odporučil rozsudok
potvrdiť.

8. Manžel s k odvolaniu písomne nevyjadril.

9. Krajský súd ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 34 CSP) po zistení, že odvolanie podal
subjektívne legitimovaný účastník konania (§ 2 ods. 1 a § 7 CMP v spojení s § 359 CSP) v
zákonom stanovenej lehote (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovení § 65 CMP až 67 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 2 ods.

1 CMP v spojení s § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok okresného
súdu v odvolaním napadnutých výrokoch II. a III. a výroku IV. o trovách konania zrušil § 389 ods. 1 písm.
c/ CSP a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom a odvolaním matky konštatuje, že matka

odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zverení maloletých detí na čas po rozvode
do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov a vo výroku o určení výživného. Matka poukázala
na svoj opakovane vyslovený nesúhlas so zverením detí do spoločnej osobnej starostlivosti rodičov s
tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s § 24 ods. 2 zákona o rodine. Ďalej namietala, žesúd prvej inštancie sa nevyporiadal s jej námietkami voči spôsobilosti otca zabezpečovať starostlivosť
o deti z dôvodu nadmerného požívania alkoholu, nedostatočne vyhodnotil výdavky, ktoré matka znáša,
pričom otec sa napriek výške jeho príjmu na výžive detí takmer vôbec nepodieľa.

11. Podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú
o spoločnú osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem a ak obidvaja rodičia súhlasia so
spoločnou osobnou starostlivosťou o dieťa, súd môže zveriť dieťa do spoločnej osobnej starostlivosti
obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa.

12. Odvolací súd považuje za potrebné vo všeobecnosti zvýrazniť, že podľa prvej vety Čl. 5 zákona
o rodine je záujem maloletého dieťaťa prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré
sa ho týkajú. Súdy musia pri rozhodovaní dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové,
citové, psychologické, materiálne, či zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých
záujmov a pritom mať neustále na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre maloleté dieťa. V právnej

teóriineexistujedefinícianajlepšiehozáujmumaloletéhodieťaťaprerozmanitosťživota,praxaleukazuje
množstvo dôvodov, ktoré treba súdmi vyhodnotiť, aby bolo správne rozhodnuté v konečnom dôsledku
o tom, aká forma starostlivosti rodičov je pre maloleté deti najvhodnejšia.

13. Možno konštatovať, že v prejednávanom prípade sú vzťahy medzi rodičmi narušené, pričom úpravu

ich práv a povinností k maloletým deťom je nutné posudzovať v kontexte aktuálnej rodinnej situácie,
kedy rodičia aj po rozpade ich manželstva naďalej bývajú spolu s deťmi v rodinnom dome. Súd prvej
inštancie sa pri posudzovaní otázky konkrétnej formy starostlivosti rodičov o maloleté deti v čase po
rozvode obmedzil na konštatovanie, že pokiaľ rodičia žijú spolu s deťmi v rodinnom dome, je dôvodné
deti zveriť do ich spoločnej osobnej starostlivosti. Súd prvej inštancie tak rozhodol napriek tomu, že

vyššie citovaná zákonná úprava na takéto rozhodnutie vyžaduje súhlas obidvoch rodičov, pričom matka
s takýmto riešením nesúhlasila, čo odôvodnil tým, že takéto rozhodnutie považoval za rozhodnutie v
najlepšom záujme maloletých detí.

14. K možnosti zverenia detí do spoločnej osobnej starostlivosti odvolací súd uvádza, že sa jedná o

relatívne nový inštitút upravujúci starostlivosť obidvoch rodičov za situácie, že takáto forma starostlivosti
je vhodnejšia ako iné formy starostlivosti, pri ktorých by bolo nutné určiť, ktorému rodičovi súd maloleté
dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok a ako má rodič
prispievať na výživu dieťaťa. Z citovanej zákonnej úpravy pritom plynie nevyhnutná hmotnoprávna
podmienka stanovená pre to, aby bolo možné zveriť dieťa do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch

rodičov, ktorou je súhlas obidvoch rodičov so spoločnou osobnou starostlivosťou. Je nepochybné, že
vždy bude kritériom aj najlepší záujem dieťaťa, ktorý však podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť
kritériom rozhodujúcim za situácie, ak hmotnoprávna podmienka súhlasu obidvoch rodičov so spoločnou
osobnou starostlivosťou naplnená nie je.

15. Ako už bolo konštatované, matka opakovane v konaní pred súdom prvej inštancie a rovnako
tak v odvolacom konaní deklarovala svoj nesúhlas so spoločnou starostlivosťou. Zo strany matky
sa pritom nejednalo len o bez ďalšieho vyslovený nesúhlas, ale o nesúhlas, ktorý matka riadne
odôvodnila spôsobom, z ktorého je zrejmé, aké dôvody k takémuto legitímnemu názoru matku viedli.
Matka v kontexte vysloveného nesúhlasu poukazovala predovšetkým na problémy otca spočívajúce v

nadmernom požívaní alkoholu a s tým súvisiace nedostatky v jeho starostlivosti o maloleté deti. Súd
prvej inštancie sa týmito námietkami matky vôbec nezaoberal a pri určovaní vhodnej formy starostlivosti
rodičov o maloleté deti ich nevyhodnotil. Zvýrazňuje pritom odvolací súd, že na jednej strane vo
vzťahu k príčinám rozvratu vzťahov medzi manželmi súd prvej inštancie uzavrel, že príčinou bolo
nadmerné požívanie alkoholických nápojov zo strany manžela, pričom konštatoval jeho závislosť na

alkohole a poukázal aj na spôsob a dôvody ukončenia jeho protialkoholického liečenia. Na druhej
strane však uvedené závery a konštatovanú závislosť manžela/otca na alkohole vôbec nezohľadnil
a nijako sa s ňou nevysporiadal pri rozhodovaní o zverení maloletých detí. Pokiaľ sa súd prvej inštancie
obmedzil len na všeobecné konštatovanie o rešpektovaní najlepšieho záujmu maloletých detí so
zvýraznením skutočnosti, že rodičia spolu s deťmi žijú v rodinnom dome, tak za absencie vyhodnotenia

ďalších skutočností plynúcich z vykonaného dokazovania, najmä v kontexte posúdenia spôsobilosti
otca zabezpečiť riadnu starostlivosť o maloleté deti, zaťažil svoje rozhodnutie vadou nesprávnych a
nedostatočných skutkových zistení. Uvádza odvolací súd, že samotné zistenie, že rodičia žijú spolu
s deťmi v rodinnom dome, nevylučuje možnosť rozhodnutia o inej forme starostlivosti o deti. Zároveň súdprvej inštancie otázku vhodnej formy starostlivosti rodičov o maloleté deti aj nesprávne právne posúdil,
keďže v rozpore s § 24 ods. 2 zákona o rodine rozhodol o spoločnej osobnej starostlivosti rodičov napriek
opakovane deklarovanému a riadne odôvodnenému nesúhlasu matky s takouto starostlivosťou.

16. Vychádzajúc z uvedených záverov vo vzťahu k výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie o zverení
maloletých detí do spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov nemôže potom obstáť ani výrok III.
rozsudku o určení vyživovacej povinnosti otca. Bude úlohou súdu prvej inštancie po tom, ako opätovne
rozhodne o vhodnej forme starostlivosti rodičov o maloleté deti, vyhodnotiť všetky skutočnosti relevantné

pre rozhodnutie o vyživovacej povinnosti. Súd prvej inštancie sústredí dokazovanie na zisťovanie
skutočností majúcich podstatný význam pre určenie vyživovacej povinnosti, a to odôvodnené potreby
maloletých detí, ktoré konkrétne vyhodnotí, pričom rozlíši bežné, nevyhnutné a nadštandardné potreby,
zistí a vyhodnotí príjmy rodičov a ich pravidelné výdavky s rozlíšením tých, ktoré sú dôvodné a ktoré
sú prípadne nadštandardné alebo neprimerané, vyhodnotí majetkové pomery rodičov, zohľadní zvolenú
formu starostlivosti o maloleté deti a opätovne rozhodne o vyživovacej povinnosti.

17. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolaním
napadnutých výrokoch II. a III. a výroku IV. o trovách konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Odvolací súd k svojmu rozhodnutiu, ktorým zrušil rozhodnutie okresného súdu považuje za
podstatné uviesť pre úplnosť, že rozsah - miera, časová a procesná náročnosť dokazovania, ktoré
je potrebné vykonať okresným súdom, s poukazom na vyššie uvedené závery krajského súdu, pre
rozhodnutie vo veci výrazne presahuje rámec účelu odvolacieho konania. Uvedený postup odvolacieho
súdu, preto nebol v rozpore ani s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 161/2023 zo dňa 12.

októbra 2023.

19. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. V zmysle § 396
ods. 3 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o trovách

odvolacieho konania.

20. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto

vada.

Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred

súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.
Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.