Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/33/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316202122
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1316202122.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne B. V., narodenej XX. U. XXXX, V., K. 5, zastúpenej
splnomocnenkyňou PETKOV & Co s. r. o., Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 50430742, proti žalovaným
1/ E. U., narodenému XX. D. XXXX, V., M. č. XXXXX/X, 2/ Ing. R. U., narodenej XX. D. XXXX, V., M.
č. XXXXX/X, 3/ R. U., narodenému XX. I. XXXX, V., M. č. XXXXX/X, zastúpeným splnomocnenkyňou
Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., Bratislava, Mickiewiczova 2, IČO: 35 951 087,

o zriadenie vecného bremena a o vzájomnej žalobe na odstránenie stavby, v súčasnosti vedenom
na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-14C/28/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2024 sp. zn. 8Co/94/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní 1/ - 3/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III - v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj ako „súd prvej inštancie"
alebo „prvoinštančný súd") žalobu žalobkyne na zriadenie vecného bremena zamietol (výrok I.) a o
vzájomnej žalobe žalovaných rozhodol tak, že stavbu so súpisným číslom XXXX, druh stavby: chata,
vrátane jej príslušenstva, zapísanú na liste vlastníctva LV č. XXXX, vedenom pre katastrálne územie
X., nachádzajúcu sa na pozemku parcely registra "C" č. XXXX/XX, druh pozemku: zastavaná plocha a

nádvorie o výmere 41 m2, zapísanom na liste vlastníctva LV č. XXXX, vedenom pre katastrálne územie
X., prikázal do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných 1/ a 2/ s tým, že sú povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu v sume 30.500,- eur, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným 1/ - 3/ priznal voči žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.).
1.1. Vychádzajúc z ustanovení § 3 ods. 1, § 126 ods. 1, § 135c ods. 1 až 3, § 151o ods. 1 a 3, §

663 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník" alebo „OZ"), § 397, § 398 Občianskeho zákonníka účinného od 01. júla 1969 do 31. decembra
1982, ako aj ustanovení § 1 ods. 1 písm. a/, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní
pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení účinnom od 01.
novembra 2004 do 30. apríla 2008 (ďalej len „zákon č. 64/1997 Z. z."), § 88 ods. 1 písm. d), § 88a
ods. 1 a 2, § 139 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný

zákon) v znení účinnom ku dňu 15. apríla 2012 (ďalej len „stavebný zákon") a na základe vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala aktuálny právny titul
k pozemkom vo vlastníctve žalovaných a stavbu zriadila na cudzom pozemku nedobromyseľne -
svojvoľne bez stavebného povolenia, pričom platnosť dodatočne vydaného stavebného povolenia a
kolaudačného rozhodnutia s vedomím žalobkyne uplynula, a teda užívaním neoprávnenej čiernej stavby
od 16. apríla 2012 zasahovala do vlastníckeho práva žalovaných bez právneho dôvodu, a preto žalobu

na zriadenie vecného bremena v prospech výkonu vlastníckeho práva žalobkyne ako neoprávneného
vlastníka stavby zamietol a simultánne vyhovel alternatívnemu návrhu vzájomnej žaloby žalovaných1/, 2/ na prikázanie stavby do ich vlastníctva za náhradu zodpovedajúcu žalovanými navrhnutej a
znaleckým posudkom podloženej sume, a to so zreteľom na zavinenie a nedobromyseľnosť žalobkyne
pri výstavbe chaty. Mal za to, že v posudzovanom spore boli splnené podmienky na odstránenie stavby

žalobkyne a takýto v zmysle § 135c OZ najprísnejší postih vlastníka stavby by bol účelným spôsobom
pre usporiadanie pomerov strán a v prípade rozhodnutia súdu o odstránení stavby neprináležala by
žalobkyni žiadna peňažná náhrada, preto súdom priznaná peňažná náhrada za prikázanie stavby do
bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných 1/, 2/, vzhľadom na ich súhlas s takýmto usporiadaním
pomerov, predstavuje pre žalobkyňu viac ako výhodnú a najmä nezaslúženú kompenzáciu hospodárskej

straty.
1.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že so zreteľom na nedobromyseľnú
žalobkyňu nevzhliadol dôvod, pre ktorý by nemal nároku žalovaných 1/, 2/ na odstránenie neoprávnenej
a nepovolenej stavby vyhovieť a zároveň nemal preukázané skutočnosti, za ktorých by malo byť
odstránenie stavby neúčelné, nakoľko odstránením stavby môžu žalovaní 1/, 2/ plne realizovať svoje
vlastnícke právo k stavbou zastavanému pozemku ako absolútne vecné právo pôsobiace voči každému

(erga omnes), ktorého obsahom je i právo vec, t. j. nehnuteľnosť užívať, pričom chata žalobkyne svojou
rozlohou prakticky zaberá celú parcelu č. XXXX/XX o výmere 41 m2, t. j. od 16. apríla 2012 žalobkyňa
protiprávne znemožňuje akékoľvek využívanie pozemku pôvodne patriacemu právnemu predchodcovi
žalovaných 1/, 2/, ktorý v čase zodpovedajúcom obdobiu, kedy uplynula doba trvania a užívania dočasne
povolenej stavby, dotknuté nehnuteľnosti nadobudol v domnienke, že stavba bude odstránená, keďže

na liste vlastníctva LV č. XXXX pre kat. úz. X. je evidovaný údaj o tom, že chata so súp. č. XXXX je
iba stavbou dočasnou do 15. apríla 2012, no napriek tejto administratívne zaznamenanej objektívnej
skutočnosti nemohol svoj pozemok užívať z dôvodu doposiaľ na ňom stojacej stavby žalobkyne.
Účelnosť odstránenia stavby je zároveň daná i vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/, nakoľko títo sú nesporne
vlastníkmi dvoch rekreačných chát nachádzajúcich sa na susednej parcele číslo XXXX/XX, ktorá je

súčasťou jednej záhrady a to vrátane pozemkov, ktoré sú predmetom tohto konania, preto existencia
ďalšej stavby (chaty žalobkyne) v tej istej záhrade je pre nich nadbytočná, a teda žalovaní 1/, 2/
dotknuté nehnuteľnosti zjavne nekupovali pre svoj záujem o chatu žalobkyne, ktorá naviac vzhľadom
na jej nevyhovujúci technický stav, dlhodobé neužívanie a neobhospodarovanie nie je zhodnotením
pozemku žalovaných 1/, 2/, ale naopak predstavuje pre nich finančnú príťaž, keďže stavba vyžaduje

zásadnú rekonštrukciu, opravy a tento zanedbaný stav nehnuteľnosti je zrejmý i zo v súdnom spise sa
nachádzajúcej fotodokumentácie stavby a jej okolia.
1.3. Ďalej dôvodil, že vzájomný návrh žalovaných 1/, 2/ na odstránenie neoprávnenej a nepovolenej
stavby žalobkyne je potrebné považovať za vecne i právne dôvodný a zároveň účelný spôsob
usporiadania pomerov. Prvoinštančný súd vzhliadol neúčelnosť práve v návrhu žalobkyne na zriadenie

vecných bremien, ktorým majú zodpovedať práva v prospech stavebníka, nakoľko celková výmera
pozemkov žalovaných, ktoré by mali byť v nevyhnutnom rozsahu zaťažené vecným bremenom (právom
prechodu, prejazdu i právom stavby), nie je dostatočne veľkorysá na to, aby zostávajúce - nezaťažené
časti pozemkov zostali pre žalovaných hospodársky využiteľné. Navyše úprava vzájomných pomerov
spôsobom zriadenia vecných bremien v prospech stavebníka je neúčelná aj z dôvodu nemajetnosti a

sociálnejnúdzežalobkyne,ktorýmstatusomtátooperovala,obhajujúcdôvodypreneodstráneniestavby,
keďže v zmysle § 135c ods. 3 OZ súd môže zriadiť vecné bremeno iba za náhradu a s prihliadnutím na
nepriaznivú finančnú situáciu žalobkyne, ktoré hraničí podľa jej vlastných tvrdení z bezdomovectvom,
by bola iba ťažko predstaviteľná vykonateľnosť a vymožiteľnosť žalovaným priznanej peňažnej náhrady.
V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že žalobkyni nenariadil povinnosť na svoje náklady odstrániť predmetnú

stavbu iba a výhradne z dôvodu, že žalovaní 1/, 2/ v zmysle alternatívneho petitu vzájomného návrhu
súhlasili s prikázaním stavby do ich vlastníctva, čím nastala nespornosť v spôsobe usporiadania
vzájomnýchpomerovstrán,nakoľkožalobkyňatútoalternatívuriešeniamajetkovýchvzťahovneodmietla
a spornou tak zostala iba výška peňažnej náhrady, ktorú vlastník pozemku podľa ust. § 135c ods. 2 OZ
je povinný zaplatiť vlastníkovi stavby.

1.4. Vo vzťahu k určeniu výšky náhrady za prikázanie stavby do vlastníctva vlastníka pozemku v
podstatnom poukázal na to, že zohľadnil najmä mieru zavinenia stavebníka v súvislosti s neoprávneným
vznikom stavby a mal za to, že od žalovaných 1/, 2/ nemožno spravodlivo požadovať vyššiu peňažnú
náhradu, než ktorú sumu v zmysle znaleckého posudku č. XXX/XXXX sami navrhli, nakoľko ujmu
žalovaných spočívajúcu v neoprávnenom zásahu do ich vlastníckeho práva k pozemkom spôsobila

svojím zavinením žalobkyňa, keď vedome bez administratívnych povolení zriadila stavbu na ich
pozemku, resp. pozemku právnych predchodcov žalovaných 1/, 2/ a preto by nebolo žiaduce a
vhodné, aby si žalobkyňa kládla podmienky na vyplatenie relutárnej náhrady. Aj vzhľadom na potrebu
kompenzovať ujmu žalovaných 1/, 2/, ktorú utŕžili nežiadanou stavbou na svojom pozemku, súd prvejinštancie nepovažoval za správne uložiť žalovaným 1/, 2/ povinnosť náhrady v žalobkyňou požadovanej
sume 67.300,- eur podľa znaleckého posudku č. XXX/XXXX a optikou rozsahu ujmy spôsobenej
žalovaným, keď žalobkyňa zastavala prakticky celú rozlohu jedného z ich pozemkov a pri procese

výstavby chaty jednoznačne dobromyseľnou nebola, súd zaviazal žalovaných 1/, 2/ k spoločnej a
nerozdielnej náhrade v sume 30.500 eur.

2. Na odvolanie žalobkyne aj žalovaných Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd")
rozsudkom z 28. mája 2024 č. k. 8Co/94/2023-625 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v

zamietajúcom výroku potvrdil (výrok I.) a vo výroku súvisiacom so vzájomnou žalobou napadnutý
rozsudoksúduprvejinštanciezmeniltak,žežalobkyňajepovinnánavlastnénákladyodstrániťoznačenú
stavbu, a to do 90 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok II.). O trovách odvolacieho konania
rozhodol tak, že žalovaní 1/ - 3/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu
(výrok III.).
2.1. Odvolací súd v podstatnom konštatoval, že i keď súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým

záverom, vo vzťahu k rozhodnutiu o vzájomnej žalobe žalovaných na odstránenie stavby chaty
žalobkyne, nesprávne vec právne posúdil a na základe takéhoto nesprávneho posúdenia rozhodol podľa
§ 135c OZ o prikázaní danej stavby do vlastníctva žalovaných (naviac bez toho, aby s tým bez výhrad
súhlasili) za náhradu vo výške 30.500 eur, hoci na to neboli splnené zákonom stanovené hmotnoprávne
podmienky, a odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na preukázané skutočnosti tu neprichádza do

úvahy odopretie ochrany vlastníckemu právu žalovaných k dotknutému pozemku, a jediným riešením
je odstránenie stavby žalobkyne, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok" alebo „CSP")
zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Mal za to, že hoci súd prvej inštancie
vo vzťahu k stavbe chaty uplatnené ustanovenia § 126 ods. 1, § 151o ods. 1, 3 OZ a najmä § 135c OZ

vo všeobecnosti správne interpretoval, avšak nesprávne ich aplikoval na riadne zistený skutkový stav
veci, keď vychádzal z toho, že v danom prípade treba vzniknutú situáciu vyriešiť usporiadaním pomerov
medzi stranami podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka.
2.2. Ďalej uviedol, že v danom prípade je kľúčová otázka, či predmetná stavba žalobkyne má z hľadiska
už uvedených zákonným znakov charakter neoprávnenej stavby, ako ju má na mysli ustanovenie §

135c OZ. V tomto smere zdôraznil, že na rozdiel od súdu prvej inštancie, v súlade s argumentáciou
žalovaných v ich vzájomnej žalobe, dospel k záveru, že predmetná stavba chaty žalobkyne nie
je neoprávnenou stavbou v zmysle ust. § 135c OZ, keďže zo skutočností zistených vykonaným
dokazovaním vyplynulo, že pôvodná chata bola právnou predchodkyňou žalobkyne zhotovená v čase,
kedy táto disponovala oprávnením na užívanie predmetného pozemku i na zriadenie danej stavby,

pričom takýmto občianskoprávnym oprávnením disponovala aj žalobkyňa v čase zásadnej prestavby
chaty (fakticky ukončenej už v roku 2008, kedy žalobkyňa požiadala o dodatočné stavebné povolenie
na prestavbu). Práva žalobkyne k danému pozemku, na ktorom je chata postavená, však potom dňom
15. apríla 2012 zanikli, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, čo však už nič nemôže zmeniť
na tom, že k zriadeniu tejto stavby došlo oprávnene.

2.3. Poukazujúc i na rozhodovaciu prax odvolacích súdov, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky,
uviedol, že po skončení doby dočasného užívania stráca vlastník stavby právo mať naďalej na
tomto pozemku dočasne umiestnenú stavbu a neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva vlastníka
pozemku a je povinný stavbu odstrániť. Ak ide o stavbu na cudzom pozemku na základe práva, ktoré
je časovo obmedzené alebo môže byť kedykoľvek vypovedané, môže sa vlastník pozemku po zániku

práva vlastníka stavby mať stavbu na cudzom pozemku domáhať jej odstránenia. Vlastníkovi stavby,
ktorého obligačné právo mať na pozemku umiestnenú stavbu zaniklo v dôsledku časového obmedzenia
tohto práva, pritom neprislúcha námietka proti žalobe vlastníka pozemku, že má právo mať stavbu na
pozemku. Pričom ak sa v takomto prípade vlastník pozemku domáha v konaní pred súdom odstránenia
stavby, zriadenie časovo neobmedzeného vecného bremena neprichádza do úvahy, nakoľko analogická

aplikácia ust. § 135c OZ na iné, než neoprávnené stavby nie je prípustná. Pričom upriamil pozornosť na
to, že ak ide o odstránenie stavby v režime ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd nie je
oprávnený usporiadať vzťahy medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku niektorým zo spôsobom
demonštratívne uvedených v ust. § 135c Občianskeho zákonníka a v takomto prípade buď žalobe o
odstránenie stavby vyhovie alebo žalobu ako nedôvodnú zamietne. Nepochybne však nie je oprávnený

zriadiť vecné bremeno k pozemku v prospech vlastníka stavby.
2.4. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalobkyne ohľadom rozporu odstránenia predmetnej
stavby s dobrými mravmi tiež uviedol, že hoci odstránenie stavby je bezpochyby vždy mimoriadne
prísnym následkom zásahu do vlastníckeho práva vlastníka pozemku, pričom je nepochybné aj to, žedôsledkom odstránenia stavby žalobkyne bude aj nemalá finančná ujma na jej strane, z vykonaného
dokazovania vyplýva, že žalobkyňa už pri nadobudnutí stavby od jej právnej predchodkyne, no rovnako
v čase uskutočnenia zásadnej prestavby chaty musela mať a aj mala vedomosť o tom, že práva k

pozemku, na ktorom je chata postavená sú iba dočasné, a teda dobrovoľne na seba prevzala riziko,
že po zániku oprávnenia užívať predmetný pozemok, jej vznikne povinnosť stavbu odstrániť, s čím sú
pochopiteľne spojené aj nemalé finančné náklady. Pričom nemožno opomenúť, že stavbu žalobkyne
kvalifikoval ako dočasnú stavbu aj stavebný úrad, na ktorom sa žalobkyňa, zatiaľ bezúspešne, pokúša o
zmenukvalifikáciestavbynastavbutrvalú,pričomstavebnýúraddokoncazačalajkonanieoodstránenie

danej stavby, ktoré však bolo napokon prerušené až do skončenia tohto konania.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ,,dovolateľka") dovolanie,
ktorého prípustnosť odvodzoval z § 420 písm. f) CSP, žiadajúc, aby dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu v časti výroku II., a to do právoplatného skončenia dovolacieho konania z dôvodu
hrozby vzniku nenapraviteľnej ujmy alebo ťažko napraviteľnej ujmy na strane žalobkyne, ktorú možno
vzhliadnuť jednak v úplnej strate najhodnotnejšieho a takmer jediného majetku žalobkyne, ako aj vo
vymáhaných nákladoch na odstránenie stavby v rámci exekučného konanie, ktoré môže žalobkyňa v
súčasnosti hradiť výlučne zo starobného dôchodku.

3.1. Porušenie práve na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) žalobkyňa videla v arbitrárnej
interpretácii a aplikácii ustanovení § 126 ods. 1 a § 135c OZ, ako aj v jej zdôvodnení odvolacím súdom,
ktoré považovala za absurdné, keď z dôvodu nesprávneho ustálenia ich vzájomného vzťahu došlo
zo strany odvolacieho súdu k vylúčeniu možnosti aplikácie § 135c OZ v posudzovanom prípade a
uprednostneniu aplikácie § 126 ods. 1 OZ, ktoré nebolo aplikovateľné z dôvodu, že aplikačnú prednosť

má práve § 135c OZ. Podľa žalobkyne je preto záver odvolacieho súdu o tom, že podanej žalobe
o trvalé zriadenie vecného bremena k priľahlým pozemkom žalovaných nebolo možné vyhovieť, je
predčasnýavecnenesprávny,rovnakoakoajzávertýkajúcisavysporiadaniavzťahovmedzižalobkyňou
a žalovanými prikázaním stavby do vlastníctva žalovaným za náhradu pre žalobkyňu, a to s poukazom
na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/130/2019. Vychádzajúc i z rozhodnutia Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1090/2000 mala žalobkyňa za to, že ust. § 135c OZ je aplikovateľné na
všetky prípady, keď je alebo sa stane stavba neoprávnená, t.j. či už ide o neoprávnenosť počiatočnú
alebo dodatočnú a tým je potom aplikovateľnosť § 126 ods. 1 OZ vylúčená. V tejto súvislosti tiež
poukázala, že odvolací súd opomenul uplatniť vo veci hľadisko vychádzajúce z § 80 ods. 3 CSP, keď
neprihliadol na opakovaný súhlas právneho predchodcu žalovaných s prikázaním stavby žalobkyne do

svojho vlastníctva v zmysle § 135c ods. 2 OZ, ktorý je neodvolateľný a ktorý podmienil výškou náhrady,
a preto navrhla vykonať zvukové nahrávky. Zároveň však zdôraznila, že vlastník pozemku, ktorý súhlasí
s prikázaním stavby do svojho vlastníctva, nemá právo určovať si výšku náhrady a takáto výška náhrady
nemôžebyťsmerodajná,keďževýlučnesúdstanovujevýškupeňažnejnáhradyzaprikázanievlastníctva
neoprávnenej stavby do vlastníctva vlastníkovi pozemku. Záverom dovolateľka uviedla, že ak aj odvolací

súd nemienil vyhovieť jej návrhu mal nepochybne možnosť, aby rozhodol spôsobom podľa § 135c
ods. 2 OZ, a aby uprednostnil tento spôsob vysporiadania vzťahov pred odstránením stavby, ktoré je
najzávažnejším a výlučne krajným riešením, slúžiacim na vysporiadanie vzájomných vzťahov medzi
stranami sporu. Pričom na podmienku o výške náhrady, kladenú zo strany žalovaných nemal prihliadnuť,
a mal usporiadať vzťahy spravodlivo, vyvážene, proporčne a žalobkyni mal priznať primeranú náhradu

za stratu jej nehnuteľnosti a obydlia.

4. Žalovaní sa vo svojom vyjadrení nestotožnili s dovolacou argumentáciou žalobkyne a zdôraznili, že
rozhodnutie odvolacieho súdu považujú za vecne správne, zákonné a spravodlivé.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza

nasledovné:

6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právodomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa,savobčianskoprávnomkonanízaručujelenvtedy,aksúsplnenévšetkyprocesnépodmienky,za
splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (napr. rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 4/2011).

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej

správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 172/03).

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle

§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

10. V danom prípade žalobkyňa prípustnosť dovolania založila na ustanovení § 420 písm. f) CSP, podľa
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

12. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých

prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu
rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s

uplatnením súdnej ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP,
treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae),
keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych

predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo
ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne ak
argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako
celok je nepresvedčivé.

13. Žalobkyňa v podstatnom namietala nesprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu spočívajúcich
najmä v nesprávnej interpretácii ustanovení § 126 ods. 1 a § 135c OZ, majúcej za následok i nedostatok
riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

14. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je dostatočne zrejmé, z ktorých

skutočnostívychádzal,akýmiúvahamisariadilaakézáveryzaujalkjehoprávnemuposúdeniu.Odvolací
súd sa v napadnutom rozhodnutí podrobne a zrozumiteľne vysporiadal s podstatnými odvolacími
námietkami žalobkyne, pričom na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, vo vzťahu k vzájomnej
žalobe žalovaných na odstránenie stavby žalobkyne, že súd prvej inštancie danú vec nesprávne právneposúdil podľa ustanovenia § 135c OZ, a preto v tejto časti prvoinštančný rozsudok v zmysle § 388 CSP
zmenil. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej

štruktúry, obsahovalo zrozumiteľné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie
v časti zamietajúcej žalobu na zriadenie vecného bremena potvrdené a v časti o vzájomnej žalobe
zmenené, ustanovenia, ktoré súd na vec aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Okolnosti,
ktoré ho viedli k predmetným právnym záverom postupne zdôvodnil v jednotlivých bodoch svojho
odôvodnenia (konkrétne v bodoch 16. až 24. napadnutého rozhodnutia), v ktorých sa dostatočne

a preskúmateľne vysporiadal s právne relevantnou argumentáciou žalobkyne. Myšlienkový postup
odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním na súde prvej inštancie, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. V tomto smere preto nemožno dať žalobkyni za pravdu, že napadnuté rozhodnutie,
resp. súdom prijaté závery sú „absurdné", nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných
ustanovení právnych predpisov (§ 126 ods. 1 a § 135c OZ), a teda sú svojvoľné a neudržateľné.

15. Dovolací súd pritom zdôrazňuje, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii ustanovení
zákonného predpisu odvolacím súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa odvolací
súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ale nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo znamenala aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov
popierajúcu ich účel, podstatu a zmysel. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na to, akými úvahami sa riadil odvolací súd pri prijímaní záveru o nesprávnosti odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie najmä v časti týkajúcej sa vzájomného návrhu žalovaných
a potrebe jeho zmeny v zmysle § 388 CSP.

15.1. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na dôslednom rozlíšení medzi oprávnenou a neoprávnenou
stavbou podľa Občianskeho zákonníka. Zo skutkových zistení vyplýva, že predmetná chata bola
pôvodnezriadenávčase,keďmalaprávnapredchodkyňažalobkyneplatnéoprávneniepozemokužívať.
Žalobkyňa sama toto oprávnenie mala aj počas prestavby stavby, pričom zaniklo až 15. apríla 2012.
Z toho odvolací súd vyvodil, že stavba v čase svojho vzniku nebola neoprávnenou, ale oprávnenou,

hoci dočasnou stavbou, zriadenou v súlade s právnym titulom. Až po zániku tohto oprávnenia sa
existencia stavby na pozemku žalovaných stala neoprávneným zásahom do ich vlastníckeho práva.
Na základe uvedeného odvolací súd uzavrel, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu § 135c
OZ, keďže toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na prípady, v ktorých bola stavba zriadená bez
právneho dôvodu, teda neoprávnene. Nemožno ho preto aplikovať analogicky na prípady, keď pôvodné

oprávneniestavebníkazanikloaždodatočne.Vtakýchprípadochsaprávnyvzťahposudzujepodľa§126
ods. 1 OZ, ktorý poskytuje vlastníkovi pozemku všeobecnú ochranu pred neoprávneným zásahom do
vlastníctva. Na tomto právnom základe odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobkyni
uložil povinnosť stavbu z pozemku žalovaných odstrániť v primeranej lehote 90 dní, zodpovedajúcej
technickej náročnosti výkonu rozhodnutia. Námietku žalobkyne, že nariadenie odstránenia stavby by

bolo v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd odmietol. Žalobkyňa si bola vedomá dočasnosti svojho
práva užívať pozemok, a preto musela počítať s tým, že po jeho zániku vznikne povinnosť stavbu
odstrániť. Žalovaní sa len domáhajú výkonu svojho vlastníckeho práva, čo nemožno považovať za
šikanózne správanie. Ďalšie námietky, vrátane návrhu na prikázanie pozemku do vlastníctva žalobkyne,
poukazu na hospodársku stratu či potrebu znaleckého dokazovania, odvolací súd vyhodnotil ako právne

irelevantné, keďže vychádzali z nesprávnej domnienky použiteľnosti § 135c OZ.
15.2. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za arbitrárne, ani nešlo o svojvoľné právne
posúdenie veci. Súd postupoval v súlade so zásadami zákonného výkladu a rešpektoval logické,
systematické a teleologické väzby medzi ustanoveniami § 126 ods. 1 a § 135c OZ. § 135c OZ
predstavuje osobitnú právnu úpravu (lex specialis) pre prípady neoprávnených stavieb, ktoré vznikli

bez akéhokoľvek občianskoprávneho titulu stavebníka. Toto ustanovenie poskytuje súdu osobitné
nástroje na usporiadanie právnych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom, napríklad
prikázanie stavby do vlastníctva vlastníka pozemku za náhradu, zriadenie vecného bremena alebo
nariadenie jej odstránenia. Na druhej strane § 126 ods. 1 OZ upravuje všeobecnú ochranu vlastníckeho
práva a poskytuje prostriedok nápravy v každom prípade neoprávneného zásahu do vlastníctva.

Aplikácia tohto ustanovenia v predmetnom spore preto nie je prejavom svojvoľnej interpretácie, ale
dôsledkomzákonnéhoalogickéhopostupuodvolaciehosúdu,ktorýrešpektovalrozdielvprávnejpovahe
oprávnenej dočasnej stavby a neoprávnenej stavby v zmysle § 135c OZ. Odvolací súd tiež postupoval
v súlade so zásadou lex specialis derogat legi generali, keď vylúčil použitie § 135c OZ, pretožeskutkový stav nezodpovedal jeho podmienkam, a aplikoval všeobecnú úpravu ochrany vlastníctva
podľa § 126 ods. 1 OZ. Takýto výklad nie je extenzívny ani arbitrárny, ale predstavuje logické a
racionálne vyústenie zisteného skutkového stavu v spojení s cieľom právnej normy. Napokon, samotná

argumentácia odvolacieho súdu preukazuje, že jeho právny záver nebol výsledkom voľnej či účelovej
interpretácie, ale uplatnením zákonom predpokladaného postupu, ktorý zachováva rovnováhu medzi
ochranou vlastníckeho práva a zásadou právnej istoty. Rozhodnutie je preto nielen zákonné, ale aj vecne
odôvodnené a predstavuje primerané a spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi stranami sporu.

16. Žalobkyňa vytýkala odvolaciemu súdu, že opomenul uplatniť hľadisko vychádzajúce z ust. § 80
ods. 3 CSP. Žalobkyňa argumentuje, že P. D. ako právny predchodca žalovaných v rámci pojednávaní
(navrhuje vykonať zvukové nahrávky) vyslovil súhlas s prikázaním stavby žalobcu do svojho vlastníctva.
V tejto súvislosti poukázala na bod 19. odôvodnenia rozsudku „odvolací súd na to, že okrem toho, že
žalovaní v odvolaní opodstatnene v súlade s obsahom spisu namietajú, že nevyslovili nepodmienený a
bezvýhradný súhlas s prikázaním stavby žalobkyne do ich vlastníctva" a uvádza, že ak súhlas udelil P.

D., žalovaní 1/ a 2/ ako jeho nástupcovia potom v zmysle § 80 ods. 3 CSP museli stav konania prijať,
na čo odvolací súd neprihliadol.
16.1. Odvolací súd v bode 19. odôvodnenia konštatuje „Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie
o prikázaní stavby žalobkyne do vlastníctva žalovaných za náhradu poukazuje odvolací súd na to, že
okrem toho, že žalovaní v odvolaní opodstatnene v súlade s obsahom spisu namietajú, že nevyslovili

nepodmienený a bezvýhradný súhlas s prikázaním stavby žalobkyne do ich vlastníctva za primeranú
náhradu, na vydanie takéhoto rozhodnutia neboli splnené predpoklady aj dôvodov už uvedených
vyššie, keď takýto spôsob usporiadania vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby je
súd oprávnený zvoliť iba v režime usporiadania podľa § 135c Občianskeho zákonníka , ktoré však
v tomto prípade s poukazom na už vyslovené právne závery aplikovať nemožno. Pokiaľ potom súd

prvej inštancie v spore, v zhode a argumentáciou žalobkyne, použil ustanovenie § 135c Občianskeho
zákonníka s odôvodnením, že ide o lex specialis k ustanoveniu § 126 Občianskeho zákonníka
, avšak obe ustanovenia treba v tomto prípade použiť súčasne, vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci; správne mal totiž vzniknutú situáciu vyhodnotiť ako zásah žalobkyne (počnúc dňom
16.04.2012) do vlastníckeho práva žalovaných len v zmysle ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka

".
16.2. Žalobkyňa poukazuje na ustanovenie § 80 ods. 3 CSP, pričom tvrdí, že P. D., právny predchodca
žalovaných, mal vysloviť súhlas s prikázaním stavby žalobkyne do svojho vlastníctva. Odvolací súd však
konštatoval, že ani prípadný súhlas predchodcu nemôže nahradiť zákonné predpoklady pre prikázanie
stavbydovlastníctva.Takétoprikázaniejemožnévýlučnevrežime§135cObčianskehozákonníka,ktorý

sa vzťahuje len na neoprávnené stavby. Predmetná chata bola však oprávnenou dočasnou stavbou, a
preto nebolo možné aplikovať § 135c OZ, a situácia sa posudzovala ako zásah do vlastníckeho práva
podľa § 126 ods. 1 OZ. Okrem toho treba zdôrazniť, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie, a preto
nemohol prihliadnuť na návrh žalobkyne na vykonanie zvukových nahrávok. Tento fakt zároveň eliminuje
akúkoľvek možnosť, aby súd nahradil chýbajúce hmotnoprávne predpoklady.

16.3. Z uvedeného vyplýva, že argument žalobkyne podľa § 80 ods. 3 CSP je neopodstatnený, keďže ani
súhlas právneho predchodcu, ani snaha o doplnenie dokazovania nemôžu zmeniť závery odvolacieho
súdu

17. V reakcii na dovolacie argumenty žalobkyne najvyšší súd zároveň upriamuje pozornosť dovolateľky,

že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalobkyňa preto neopodstatnene namieta, že jej odvolací
súd aj nedostatočným či nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jeho
patriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Vtejtosúvislosti

považuje dovolací súd za potrebné pripomenúť, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre
rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za
nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

18. Pokiaľ dovolací dôvod podľa § 420 f) CSP žalobkyňa založila aj na nesúhlase s právnymi
závermi vyslovenými v rozhodnutí odvolacieho súdu, takáto dovolacia argumentácia ale nemôže
viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože realizácia procesných
oprávnenísastraneneznemožňujeprávnymposúdením(viďR54/2012a1Cdo/62/2010,2Cdo/97/2010,3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani po 01. júli 2016 (po prijatí
nového procesného kódexu) nie je žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu
nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na

možnosť niektorej strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia.
Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP a do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. s jej právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

19. Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že dovolacie konanie má od

účinnosti Civilného sporového poriadku povahu procesu rigoróznejšieho a odborne náročnejšieho v
porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania
dovolateľa musí advokát nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Z hľadiska posúdenia prípustnosti
dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v
zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady
prípustnostidovolania,nemožnodovolanímnapadnutérozhodnutieodvolaciehosúdupodrobiťvecnému
preskúmaniu v dovolacom konaní.

20. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom,

ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva
žalobkyne na spravodlivý proces. Dovolací súd preto konštatuje, že dovolateľka nedôvodne namietala
existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.

21. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako

dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

22. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1, 2 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal
samostatné rozhodnutie (sp. zn. 4Cdo/144/2019, 9Cdo/154/2021).

23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.