Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. marec 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/42/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8724203561
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8724203561.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX R. Q., t. č. N. H., právne zastúpeného: JUDr. Mgr. Martinou Tomasovou, advokátkou so sídlom ul.
Francisciho 3288, 058 01 Poprad, IČO: 36 158 992, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej
konáGenerálnaprokuratúraSlovenskejrepubliky,sosídlomŠtúra2,81285Bratislava,IČO:00166481,
o náhradu škody s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 25.07.2025
č.k. 21C/66/2024-115, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol,
cit.:

„I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.“

2.Rozhodnutieprávneodôvodnilust.§6ods.9zákonač.153/2001z.z.oprokuratúrevzneníneskorších
predpisov, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. f), § 5, § 8 ods. 5, ods. 6 písm. a), g), § 15, § 16 ods. 4, §
17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov.

3. Vo svojom odôvodnení uviedol, že po preskúmaní procesnej stránky veci je potrebné konštatovať,

že aktívna a pasívna legitimácia je daná. V danom prípade na strane žalovanej prichádzajú do úvahy
ako príslušné orgány Ministerstvo spravodlivosti SR a Generálna prokuratúra SR. Danú situáciu rieši §
4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. a v týchto prípadoch koná ten orgán, ktorý začal konať ako
prvý, teda Generálna prokuratúra SR.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá mala byť spôsobená: titulom

nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia vydaným Okresným riaditeľstvom policajného zboru
H., odborom poriadkovej polície, Obvodné oddelenie PZ R. Q. M.: Z.-XXXX/R.-H.-XXXX zo dňa
XX.XX.XXXX, a titulom nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby vydaným Okresným súdom Poprad
pod č. k. 4Tp/35/2022 - 48 dňa 06.11.2022. Žalobca väzbu vykonal v období odo dňa XX.XX.XXXX dodňa XX.XX.XXXX, kedy bol prepustený z väzby uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/18/2023
zo dňa 08.03.2023 z dôvodu, že po podaní obžaloby súd po jej preskúmaní postupom podľa § 241
ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku rozhodol a v zmysle § 215 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku,

s použitím § 9 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku trestné stíhanie vedené proti obv. A. J. pre prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona vo forme spolupáchateľstva podľa §
20 Trestného zákona, zastavil. Dôvodom bola zásada ne bis in idem, nakoľko žalobca bol priestupkovo
postihnutý rozhodnutím Okresného úradu H. č. Z. zo dňa XX.XX.XXXX, právoplatným dňa XX.XX.XXXX
za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, za ktorý mu bola uložená pokuta vo výške 20 eur.

Žalobca v podanej žalobe stroho konštatoval, že škoda, majetková ujma predstavuje ušlý zisk vo
výške 3.732 eur a nemajetková ujma vo výške 5.080 eur, vznikla titulom nezákonnej väzby a titulom
nezákonného vznesenia obvinenia.

5. V prvom rade sa súd zaoberal, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v zmysle § 8 ods.
5 a § 8 ods. 6 písm. a), písm. g) zákon č. 514/2003 Z. z. Konštatoval, že predpokladmi vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú: 1. existencia nezákonného
rozhodnutia, 2. existencia škody, 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou s
poukazom na dôvodovú správu k zákonu č. 514/2003 Z. z., pričom uviedol, že v osobitnej časti
citovaného zákona sa len všeobecne charakterizuje nezákonné rozhodnutie ako rozhodnutie orgánu
verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej

republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ktoré
bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené, alebo zmenené príslušným orgánom.

6. Súd dospel k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím, za ktoré
zodpovedá štát v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody a náhradu

nemajetkovej ujmy, je však potrebné oddeliť tie následky, ktoré boli vyvolané výkonom väzby, od
následkov, ktoré vznikli v dôsledku vznesenia obvinenia.

7. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnenú majetkovú škodu, túto žalobca žiadal z dôvodu nezákonného
rozhodnutia o vznesení obvinenia, ktorá mu vznikla titulom ušlého zisku vo výške 3.732 eur. V tejto

súvislosti žalobca tvrdil, že od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX bol nezamestnaný, a preto nevykonával
konkrétnu pracovnú činnosť bezprostredne smerujúcu k dosiahnutiu uplatnených výnosov, resp. neboli
vytvorené reálne podmienky, za ktoré by sa zisk dostavil, ak by tomu nezabránila škodová udalosť.
K tomu súd uviedol, že samotné vznesenie obvinenia žalobcovi nijakým spôsobom nemohlo brániť v
uzavretí pracovnej zmluvy od XX.XX.XXXX. Súd uzavrel, že žalobca nepreukázal existenciu príčinnej

súvislosti medzi ušlým ziskom a nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia, a preto žalobu v tejto
časti zamietol.

8. V spojitosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia a s ním súvisiacim uplatneným nárokom žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy súd uviedol, že nemajetková ujma predstavuje zásah do inej ako

majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne zásahy do osobnostnej
integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život,
rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. V tejto súvislosti súd konštatoval, že v konaní o
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., je žalobca zaťažený dôkazným
bremenom ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy, pričom musí preukázať konkrétny negatívny

vplyv nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére. Bolo preto povinnosťou žalobcu uviesť a vysvetliť
všetky rozhodné skutočnosti odôvodňujúce správnosť jeho tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy.
Žalobca v danom prípade neodôvodnil uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ani ho žiadnym
spôsobom nepreukázal. Žalobca nepreukázal, ani sa nevyjadril, prečo samotné zastavenie trestného
stíhania nebolo dostatočným zadosťučinením v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko

nemajetková ujma v peniazoch sa uhrádza len za predpokladu, že samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a
súčasne, ak ju nemožno uspokojiť inak.

9. Výsledkami vykonaného dokazovania ďalej súd zistil, že žalobca bol vzatý do väzby uznesením

Okresného súdu Poprad č. k. 4Tp/35/2022 - 48 zo dňa 06.11.2022, a to z dôvodu uvedeného v § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Z odôvodnenia uznesenia o vzatí do väzby vyplýva, že vzhľadom
na preukázaný druh predchádzajúcej trestnej činnosti žalobcu a charakter priestupkov žalobcu, bola v
danom štádiu konania dôvodná obava, že žalobca bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti alebodokoná skutok, pri ktorom by zaútočil proti poškodenému. Uzneseniu o vzatí do väzby predchádzalo
obvinenie žalobcu pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona vo
forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Poprad zo dňa

08.03.2023 sp. zn. 5T/18/2023 súd zastavil trestné stíhanie žalobcu z dôvodu, že tak ustanovuje
medzinárodná zmluva.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd uzavrel, že v danom prípade došlo k naplneniu dvoch negatívnych
predpokladov v zmysle § 8 ods. 6 písm. a), g) zákona č. 514/2003. Väzbu si žalobca vzhľadom na

charakter skutku a jeho opakované protiprávne konanie a správanie sa, zavinil sám a pokiaľ ide o
zastavenie trestného stíhania proti žalobcovi pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1
Trestného zákona vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, stalo sa tak z dôvodu,
že medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, trestné stíhanie
nedovoľuje.

11. Žaloba žalobcu preto v časti nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu
nezákonnej väzby a nezákonného vznesenia obvinenia nie je dôvodná, nakoľko je naplnená negatívna
podmienka podľa § 8 ods. 6 písm. a), g) zákona č. 514/2003 Z. z., v dôsledku čoho právo žalobcovi na
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy nevzniklo.

12. Na záver súd konštatoval, že k rozhodnutiu o vzatí do väzby a k uplatnenej náhrade nemajetkovej
ujmy, pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné oddeliť tie následky, ktoré
boli vyvolané výkonom väzby, od následkov, ktoré vznikli v dôsledku vznesenia obvinenia. Vo vzťahu k
výkonu väzby žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody z dôvodu, že väzbu si žalobca zavinil sám.
Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, za vedené trestné stíhanie, k zastaveniu trestného

stíhania došlo z dôvodu, že tak ustanovuje medzinárodná zmluva. Naviac žalobca na pojednávaní
iba stroho k nároku nemajetkovej ujmy tvrdil odlúčenie od rodiny, ktoré zle znášal, avšak v tomto
smere neuniesol dôkazné bremeno. Súdu nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by mali preukázať vznik
nemajetkovej ujmy v akomkoľvek smere, napr. ako bola dotknutá jeho povesť v obci, ako utrpel jeho
spoločenský a pracovný život, príp. rozpad rodiny atď. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.

13. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 251 a § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods.
1 a 2 CSP.

14. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že ak má
byť štát skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich
orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Ak teda súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku konštatoval, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím, za ktoré

zodpovedá štát v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., mal jednoznačne žalobcovi priznať plnú náhradu
ním uplatnenej škody. Poukázal na judikatúru ústavného súdu SR a uviedol, že nie je rozhodujúce,
ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v
trestnom konaní potvrdilo, pričom ide o prísnu objektívnu a absolútnu zodpovednosť za výsledok, pri
ktorej neprichádza do úvahy ani možnosť liberácie. Žalobca vo svojej žalobe jednoznačne uviedol, že mu

v súvislosti so vznesením obvinenia, jeho vzatím do väzby a nezákonným postupom štátu vznikla škoda,
ktorá predstavuje ušlý zisk a nemajetkovú ujmu za nezákonné vznesenie obvinenia a za nezákonnú
väzbu. Škodu je potrebné chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba alebo iný
chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, jeho ľudská
dôstojnosťasloboda.OdX.XX.XXXX malžalobcaprísľubpráce,avšakkuvedenémunedošlovzhľadom

na situáciu, ktorá nastala v súvislosti s jeho vzatím do väzby. Žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej
inštancie, podľa ktorého neexistuje príčinná súvislosť medzi ušlým ziskom a vznesením obvinenia. Bez
toho, aby bolo voči nemu vznesené obvinenie, nemohol byť vzatý do väzby. Rovnako nesúhlasí ani
s tým, ako sa súd vysporiadal s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy. Tento nárok si neuplatnil z
dôvodu,žebymuvzniklapsychickáujma,aleztitulunezákonnejväzbyajehonedobrovoľnéhozotrvania

v nezákonnej väzbe po dobu 127 dní, čo bolo v konaní preukázané. Žalobca si nárok uplatňuje na jeho
spodnej hranici, t.j. za deň nezákonnej väzby 40 eur. Právny záver súdu o tom, že žalobca si väzbu
zapríčinil sám považuje za nedostatočne odôvodnený. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadnu
zmienku ohľadom vykonaného dokazovania, resp. ako sa vysporiadal s dôkazmi, ktoré žalobca navrholvykonať, a ktoré vyplývajú z prokurátorského spisu. Každé pozbavenie slobody musí byť zákonné,
teda v súlade s konaním ustanoveným zákonom a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec
pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 Ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca

proti svojvôli. Súdy sú povinné vykladať vnútroštátnu právnu úpravu spôsobom, ktorý je konformný s
judikatúrou ESĽP týkajúcou sa porušenia práva podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru, podľa ktorého každý, kto bol
obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
ESĽP vyslovil, že samotné pozbavenie práva na osobnú slobodu v rozpore s ustanoveniami dohovoru
zakladá priamy nárok dotknutej osoby na odškodnenie. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR

sp. zn. III. ÚS/384/2024 zo dňa 27.11.2024, v ktorom súd uviedol, že považuje za osobitne dôležité,
aby sa súdy v konaniach typických uplatňovaním zásady formálnej pravdy a zásady prejednacej
v maximálnej možnej miere vyhýbal formalistickému prístupu k uplatňovaniu zákonných medzí, v
ktorých si poškodený môže uplatňovať svoje základné právo na súdnu ochranu. Súd prvej inštancie sa
nezaoberal dôsledne vecnými a právnymi argumentmi žalobcu, z predložených dôkazov nevyplývajú
závery, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže riadne preukázal dôvodnosť uplatneného nároku

a odôvodnenie rozhodnutia pôsobí zmätočne a nepresvedčivo. V ďalšom sa vo svojej argumentácii
venoval právnej istote, ktorú tvorí obsah princípu právneho štátu, pričom na určitú relevantnú otázku sa
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne aby
rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za zákonný a vo výroku vecne správny. V úvodnej časti odvolania žalobca poukazuje na
ústavnýzákladprávananáhraduškodyvzmysleČl.46ods.3ÚstavySlovenskejrepubliky,žalobcavšak
celkom zrejme opomína znenie nasledujúceho odseku rovnakého Čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, t.

j. Čl. 46 ods. 4, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.
Zákon č. 514/2003 Z. z. osobitne upravuje aj zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení a rozhodnutím o väzbe (§ 8 tohto zákona). Zákon osobitne vymedzuje, kto má
nárok na náhradu škody spôsobenú takýmto rozhodnutím a za akých podmienok. Zákon však osobitne
upravuje a vymedzuje aj okolnosti, za ktorých právo na náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím

nevznikne. Opakovane poukázala na úpravu § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., vymedzujúcu okruh
taxatívne ustanovených prípadov, kedy právo na náhradu škody nevznikne, ani keby boli inak splnené
podmienky vzniku práva na náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím vydaným v trestnom
konaní. Okresný súd Poprad uznesením sp. zn. 5T/18/2023 zo dňa 08.03.2023 trestné stíhanie žalobcu
zastavil podľa § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s použitím § 215 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku a § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda že trestné stíhanie je neprípustné z dôvodu,
že tak ustanovuje medzinárodná zmluva. Sťažnosť podaná prokurátorom Okresnej prokuratúry H. proti
označenému uzneseniu o zastavení konania bola zamietnutá uznesením Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 3To/11/2023-319 zo dňa 25.05.2023, právoplatným 25.05.2023. Žalovaná je toho názoru, že pokiaľ z
dôvodu existencie zákonnej prekážky nevznikla škoda, je z pohľadu posudzovania na súde uplatneného

nároku na náhradu tejto škody právne (aj logicky) irelevantné posudzovať ostatné predpoklady vzniku
tohto nároku, t. j. nezákonné rozhodnutie a kauzálny nexus medzi nezákonným rozhodnutím a škodou.
V ust. § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. sú uvedené najmä okolnosti vylučujúce vznik práva na náhradu
škody, ktoré nepopierajú zákonnosť vznesenia obvinenia, výkonu trestu, ochranného opatrenia alebo
väzby. Podľa tejto zákonnej úpravy postačí, že ak niektorá z okruhu vymedzených okolností nastane,

právo na náhradu škody nevznikne, teda ho nemožno ani účinne uplatniť na súde. Argumentáciu
žalobcu, uvedenú v odvolaní, založenú na tvrdení, že pokiaľ bolo uznesenie o vznesení obvinenia
nezákonným rozhodnutím, potom aj samotná väzba musela byť nezákonná - vzhľadom na právny dôvod
zastavenia trestného stíhania A. J., nar. XX.XX.XXXX (žalobcu) uznesením Okresného súdu Poprad
sp. zn. 5T/18/2023 zo dňa 08.03.2023, ktorým súd trestné stíhanie žalobcu zastavil ako neprípustné

z dôvodu, že tak ustanovuje medzinárodná zmluva, preto žalovaná považuje za právne irelevantnú.
Uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/18/2023 zo dňa 08.03.2023 o zastavení trestného
stíhania žalobcu nepopiera ani zákonnosť vznesenia obvinenia, ani zákonnosť rozhodnutia o väzbe.
V čase vydania týchto rozhodnutí, iné rozhodnutie vydané v tej istej veci, t. z. rozhodnutie Okresného
úradu H., odboru všeobecnej vnútornej správy č. Z. zo dňa XX.XX.XXXX, ktoré nadobudlo právoplatnosť

až dňa XX.XX.XXXX, ešte neexistovalo. Žalovaná sa so záverom súdu o nezákonnosti uznesenia o
vznesení obvinenia, uvedeným v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, nestotožňuje, no vzhľadom
na znenie § 358 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), odvolanie žalovanej len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. JudikatúrouNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (R125/2012), podľa ktorého rozhodnutia základná zásada „ne
bis in idem“, vyjadrená v § 2 ods. 8 Trestného poriadku, nie je obmedzená len na trestné konanie,
keďže z hľadiska uplatnenia tejto zásady je rozhodujúcou totožnosť skutku a nie právnej kvalifikácie,

odôvodnil svoje uznesenie o zastavení trestného stíhania sp. zn. 5T/18/2023 zo dňa 08.03.2023 aj
Okresný súd Poprad. Vzhľadom na nemožnosť vzniku škody v zmysle § 8 ods. 6 písm. g) zákona č.
514/2003 Z. z., ako jednej zo zákonných podmienok pre uplatnenie a priznanie nároku na náhradu škody
v súdnom konaní, považuje žalovaná za nepreukázané všetky čiastkové nároky, z ktorých sa skladá
žalobcom celkovo uplatnený nárok. Je právne irelevantný výpočet výšky škody na základe sumy cca

850 eur mesačne, predstavujúcej priemerný mesačný príjem žalobcu u obchodnej spoločnosti A., s.r.o.,
vzhľadom na ukončenie jeho pracovného pomeru u tejto obchodnej spoločnosti ešte pred zadržaním a
vznesením obvinenia a rovnako tak že nemožno vychádzať pri výpočte sumy ušlého zisku len z ústneho
prísľubu práce u iného zamestnávateľa, obchodnej spoločnosti P. spoločnosť s ručením obmedzeným.
K žalobcom uplatnenému čiastkovému nároku na náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy vo výške
5 080 eur za pobyt vo väzbe celkovo 127 dní žalovaná opakovane uvádza, že tento nárok neuznáva

aj z dôvodu, že väzobné stíhanie žalobcu bolo dôvodné vzhľadom na to, že v čase rozhodovania o
vznesení obvinenia, ako aj vzatí do väzby existovali zákonné dôvody pre takýto postup, aj s poukazom
na predošlý spôsob života žalobcu, poznačený opakovanými trestnými, aj priestupkovými postihmi za
jeho protiprávnu činnosť. Žalobca bol pred rozhodovaním o väzbe, do ktorej bol vzatý dňa XX.XX.XXXX
sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Poprad uznesením pod č. 4Tp/35/2022 z dôvodov podľa

§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, 4-krát súdne trestaný, a to za trestné činy výtržníctvo (2x) a
krádež (2x), naposledy pred rozhodovaním o väzbe bol uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu
Poprad zo dňa 14.11.2019. V jednom prípade bol žalobca odsúdený na nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 4 mesiacov. Žalovaná zotrváva na tvrdení, že u žalobcu ide o osobu so sklonom k
páchaniu protiprávnej činnosti. Uvedené potvrdzuje aj výpis žalobcu z ústrednej evidencie priestupkov

založenývovyšetrovacomspise,podľaktoréhobolcelkovo(kudňujehovyhotovenia)10-krátpostihnutý,
z toho 3-krát za priestupky proti občianskemu spolunažívaniu. Tieto skutočnosti podčiarkujú dôvodnosť
a zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci, pre ktorú si žalobca uplatňuje
nárok na náhradu škody v tomto konaní a podčiarkujú dôvodnosť a zákonnosť vzatia žalobcu do väzby.
Existencia formálnych a materiálnych podmienok väzby bola riadne vyhodnotená sudcom pre prípravné

konanie Okresného súdu Poprad dňa 06.11.2022 a samotný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, ktorým bola dôvodná obava, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, bol
daný vyššie popísaným spôsobom jeho života, predchádzajúcim jeho vzatiu do väzby. Žalovaná preto
navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

16. Žalobca vo svojej replike uviedol, že žalovaná v podanom vyjadrení neuviedla nič nové oproti jej
predchádzajúcim vyjadreniam, žiadnym spôsobom nereagovala na tvrdenia a namietané skutočnosti
uvádzané v podanom odvolaní žalobcu. K nezákonnosti sa žalobca podrobne vyjadril, avšak žalobca
opätovne konzistentne uvádza, že ako vyplynulo z prokurátorského spisu, práve prokurátor okresnej
prokuratúry mal dávno pred podaním obžaloby na súd vedomosť o tom, že rozhodnutie - Rozkaz o

uložení pokuty za priestupok č. Z. zo dňa X.XX.XXXX nadobudlo právoplatnosť dňa XX.X.XXXX. Teda
práve v právomoci prokurátora ako orgánu vykonávajúceho dohľad nad dodržiavaním zákonnosti bolo
uvedenú nezákonnosť napraviť omnoho skôr, a nie umelo predlžovať nezákonnú väzbu žalobcu o
ďalšie mesiace. Na druhej strane prokurátor okresnej prokuratúry ani nepodal protest voči rozhodnutiu
správneho orgánu, hoci toto nepovažoval za správne rozhodnutie, ako vyplýva aj z podaných sťažností

proti uzneseniam Okresného súdu Poprad. Žalobca na rozdiel od žalovanej trvá na tom, že pokiaľ
uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím, čo vyjadril aj súd prvej inštancie, tak
akékoľvek každé na neho nadväzujúce rozhodnutie nemôže byť zákonným. V čase vydania uznesení
sp. zn. 5T/18/2023 zo dňa 8.3.2023 o zastavení trestného stíhania a o okamžitom prepustení z väzby na
slobodu žalobcu, už existovalo iné vo veci právoplatné rozhodnutie správneho orgánu, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 18.1.2023. Pokiaľ sa žalovaná snaží poukázať na zákonnosť a obhajovať jej postupu
s odkazom na judikatúru NS SR (R125/2012) a jej odkaz na uplatnenie zásady „ne bis in idem“, žalobca
uviedol, že prokurátorovi je v zmysle § 20 ods.1 zákona o prokuratúre, okrem trestnoprávnej sféry
zverená aj pôsobnosť v netrestnej oblasti, a to okrem iného aj vo vzťahu k orgánom verejnej sféry, k
čomu však v predmetnej veci nedošlo a predmetný individuálny správny akt zrušený nebol, čo však

nemožno pripisovať na úkor obvinených osôb. Rozhodnutie správneho orgánu vo vzťahu k žalobcovi
nadobudlo právoplatnosť dňa 18.1.2023, teda pred podaním obžaloby dňa 3.3.2023. Žalobca trvá na
tom, že nedal príčinu k jeho vzatiu do väzby a jeho väzobnému stíhaniu. Trvá na tom, že ani jeho
predchádzajúce odsúdenia nemôžu byť dôvodom pre jeho nezákonnú väzbu, o nezákonnosti ktorejžalovaná mala vedomosť, no napriek uvedenému bol tento stav nezákonnosti prokurátorom tolerovaný.
Žalovaná bola nečinná a to jednak smerom k zastaveniu trestného stíhania a na druhej strane aj k
prípadnému podaniu protestu prokurátora.

17. Žalovaná vo svojej duplike uviedla, že žalobca neuvádza žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa
už v konaní argumentačne žalovaná, príp. súd prvej inštancie vyčerpávajúco nevysporiadali. K časti
vyjadrenia žalobcu, v ktorej žalobca poukazuje na to, že prokurátor okresnej prokuratúry mal už pred
podaním obžaloby vedomosť o tom, že rozhodnutie Okresného úradu H., odboru všeobecnej vnútornej

správy (ďalej len „OÚ OVVS H.“) - Rozkaz o uložení sankcie za priestupok č. Z. zo dňa XX.XX.XXXX,
nadobudlo právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX, žalovaná opakovane uvádza, že pred podaním obžaloby
sa dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry H. dôsledne zaoberal skutočnosťou, že žalobca bol
postihnutýzatotožnýskutokoznačenýmrozhodnutímsprávnehoorgánu,ktorénadobudloprávoplatnosť
XX.XX.XXXX. Čo sa týka možnej existencie prekážky ne bis in idem, zakotvenej v čl. 4 Protokolu
č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv - v tomto prípade dozorujúci prokurátor vzal do úvahy

Rozhodnutie ESĽP vo veci A. a B. vs. Nórsko, kde Európsky súd vyslovil záver, že vedenie dvoch
konaní správneho a trestného pre totožný skutok proti totožnej osobe je prípustné, pokiaľ bude dodržaná
primeranosť celkovej uloženej sankcie, a teda, aby súd v prípade preukázania viny a určovaní druhu a
výmery trestu reflektoval na predchádzajúcu sankciu, ktorá už bola osobe uložená v správnom konaní.
Dozorujúci prokurátor vychádzal zo záveru, že v tomto prípade správny orgán uložil žalobcovi pokutu

20 eur, ktorá v žiadnom prípade nemôže postačovať na naplnenie účelu trestu, resp. všeobecného
systému sankcií podľa slovenského práva a že uložená sankcia absolútne nemá povahu trestnej
sankcie. Žalovaná zotrváva na názore, že z dôvodu zákonodarcom explicitne vymedzenej zákonnej
prekážky žalobcovi škoda nevznikla. Pokiaľ z dôvodu existencie zákonnej prekážky nevznikla škoda,
je z pohľadu posudzovania na súde uplatneného nároku na náhradu tejto škody právne irelevantné

posudzovať ostatné predpoklady vzniku tohto nároku, t. j. nezákonné rozhodnutie a kauzálny nexus
medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/18/2023
zo dňa 08.03.2023 o zastavení trestného stíhania žalobcu nepopiera zákonnosť, resp. nekonštatuje
nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ani nekonštatuje nezákonnosť rozhodnutia o väzbe,
pretože v čase vydania týchto rozhodnutí iné rozhodnutie vydané v tej istej veci ešte neexistovalo.

V ďalšom uviedla, že na uplatnení právneho prostriedku prokurátorského dozoru, smerujúceho k
zrušeniu nezákonného správneho aktu, teda na prípadnom podaní protestu prokurátora podľa § 23
a nasl. 3 zákona o prokuratúre, musí byť, okrem konštatovania zistenia porušenia zákona alebo
iného všeobecne záväzného právneho predpisu pri vydaní správneho aktu, splnená aj podmienka
existencie verejného záujmu na podaní protestu prokurátora. Nadobudnutím právoplatnosti uznesenia

Okresného súdu Poprad o zastavení trestného stíhania žalobcu zanikol verejný záujem na podaní
protestu prokurátora proti rozhodnutiu OÚ OVVS H. č. Z. zo dňa XX.XX.XXXX a to práve aj s poukazom
na zásadu „ne bis in idem“. K tvrdeniu žalobcu, že nedal príčinu na jeho väzobné stíhanie a že jeho
predchádzajúce odsúdenie nemôže byť dôvodom pre jeho väzobné stíhanie, žalovaná uviedla, že
vyhodnotenie existencie dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku prislúcha súdu

v trestnom konaní. Na predošlé odsúdenia obvineného pre iné trestné činy však vo všeobecnosti súd
prihliada pri rozhodovaní o existencii dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, tzv.
preventívnej väzby. Táto otázka nemôže byť spätne riešená v sporovom konaní o náhradu škody. U
žalobcu bola riadne posúdená a sudca pre prípravné konanie rozhodol tak, že žalobcu do väzby vzal.
Žalovaná tu opakovane akcentuje, že uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/18/2023 zo dňa

08.03.2023 o zastavení trestného stíhania žalobcu, vzhľadom na zákonný dôvod zastavenia trestného
stíhania žalobcu, nekonštatuje nezákonnosť rozhodnutia o väzbe žalobcu.

18. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania,
pričom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov uvedených
žalobcomvkontextesnamietanýmnesprávnymskutkovýmzistenímanesprávnymprávnymposúdením

veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, aleiba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

20. Žalobca dôvodnosť odvolania zdôvodnil dvomi odvolacími dôvodmi, a to odvolacím dôvodom
uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam) a odvolacím dôvodom uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP
(rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

21. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej

veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť

v sporovom konaní (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to,
že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného
procesu.

22. K námietke o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd poznamenáva, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo

7/2010).

23. Podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod
obžaloby alebo c) vec bola postúpená inému orgánu.

24. Ako vyplýva z doterajšej judikatúry za nezákonné nie je možné považovať automaticky každé začatie
trestného stíhania, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu. To platí najmä vtedy, pokiaľ si obvinený
začatie trestného stíhania zavinil sám. Zavinenie obvineného na začatí trestného stíhania proti nemu vo
všeobecnej rovine znamená, že obvinený svojím zavineným úkonom prispel k tomu, že trestné konanie

proti nemu bolo, či muselo byť začaté, teda, že jeho konanie bolo dôvodom k začatiu trestného stíhania
proti nemu. Príčinnú súvislosť medzi začatím, či vedením trestného stíhania a zavinením obvineného
je treba hľadať nie v jeho konaní, ktoré mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť skutkovú
podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale v inom jeho chovaní pred začatím trestného stíhania,
prípadne v jeho priebehu, predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v

tom, či úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie muselo byť začaté. Nejedná sa teda
o to, či obvinený sa dopustil hoci zavinene skutku, pre ktorý bol stíhaný a ktorým vyvolal podozrenie, že
bol spáchaný trestný čin, ale o to, či svojím iným, či ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných
v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania alebo v jeho priebehu tak, že bez tohto konania by
k začatiu trestného stíhania nedošlo, napríklad uvádzaním nepravdivých skutočností či predstieraním,

že vo vzťahu k nemu sú dôvody k trestnému stíhaniu, hoci objektívne neexistovali. Podmienka, že
poškodený si sám zavinil začatie trestného stíhania, nie je teda naplnená samotnou okolnosťou, že sa
dopustil skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie proti nemu začaté.25. K výkladu zavinenia väzby existuje bohatá judikatúra súdov, z ktorej vyplýva nutnosť samostatne
posudzovať okolnosti zakladajúce zákonné dôvody väzby a dôvody zavinenia väzby podľa predpisov
upravujúcich zodpovednosť štátu v prípade väzobného stíhania. Aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/243/2019 vyplýva, že“...príčinnú súvislosť medzi väzbou a zavinením
obvineného je potrebné hľadať nie v jeho konaní, ktorý podľa orgánov činných v trestnom konaní
mal naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale predovšetkým v jeho postoji
voči orgánom v trestnom konaní, teda v tom, či svojím konaním, napr. úkonmi procesného charakteru
zapríčinil, že musel byť vzatý do väzby. Pôjde o to, či z vlastnej viny v konaní ovplyvnil postup orgánov

činných v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania alebo v jeho priebehu tak, že bez tohto
konania k väzbe by nedošlo, a to napr. uvádzaním nepravdivých skutočností, či predstieraním, že voči
nemu sú dôvody k trestnému stíhaniu, ktoré objektívne neexistovali“ (viď rozhodnutia NS SR sp. zn.
8Cdo/134/2020 a sp. zn. 2Cdo/154/2019).

26. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Poprad zo

dňa 06.11.2022 sp. zn. 4 Tp/35/2022 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda z
dôvodu obavy z pokračovania v trestnej činnosti. Uzneseniu o vzatí do väzby predchádzalo obvinenie
žalobcu z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona spáchaného formou
spolupáchateľstva na skutkovom základe uvedenom v uznesení o vznesení obvinenia dňa 04.11.2022,
vydaného Okresným riaditeľstvom PZ H., odborom poriadkovej polície, obvodné oddelenie PZ R. ČVS:

Z. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu žalobca podal sťažnosť,
o ktorej uznesením rozhodol prokurátor Okresnej prokuratúry H. sp. zn. XPv/XXX/XX-XXXX-XX zo dňa
XX.XX.XXXX tak, že sťažnosť bola zamietnutá.

27. Nebolo sporným, že žalobca väzbu vykonával v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, kedy bol z
väzby prepustený z dôvodu, že po podaní obžaloby na žalobcu, súd po jej preskúmaní postupom podľa
§ 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozhodol a v zmysle § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
s použitím § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, trestné stíhanie vedené proti žalobcovi pre prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona vo forme spolupáchateľstva podľa § 20

Trestného zákona, zastavil. Ako vyplýva z uznesenia Okresného súdu Poprad zo dňa 08.03.2023 sp. z.
5T/18/2023, trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené z dôvodu, že konajúce súdy mali za preukázané, že
tak ustanovuje medzinárodná zmluva - Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
z roku 1950 , konkrétne protokol číslo 7 pripojený k Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd,
ktorý v článku 4 zakotvuje právo nebyť opakovane súdený alebo potrestaný, zásada ne bis in idem.

Z príslušného spisového materiálu, ako aj zo samotných rozhodnutí súdov však nepochybne vyplýva,
že skutok sa stal a tento skutok je trestným činom a zároveň osoba žalobcu ako obvineného, dávala
dôvody k tomu, aby bola aj väzobne stíhaná.

28. Prvoinštančný súd správne identifikoval, že žalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, t. j. rozhodnutím o vznesení obvinenia vydaného OR PZ H. M. zo dňa
XX.XX.XXXX, tiež sa domáhal náhrady škody titulom ušlého zisku z dôvodu nezákonného rozhodnutia
o vzatí do väzby vydaným Okresným súdom Poprad dňa 06.11.2022 č. k. 4Tp/35/2022-48.

29. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku dva sa určuje
s prihliadnutím najmä a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.

30. Podľa § 8 ods. 6 písm. a), g) citovaného zákona, právo na náhradu škody nevznikne a) ak
si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama, g) ak bola osoba spod
obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak
po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu, alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená

spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky, nedovoľuje trestné stíhanie,
čin prestal byť zmenou zákona trestným činom, alebo miernejší trest bol uložený preto, že na trestný
čin zákon ustanovil miernejší trest.31. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona, právo na náhradu škody nevznikne ani keby
boli inak splnené podmienky vzniku práva na náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím vydaný
v trestnom konaní. Zákonodarca v ust. § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. totiž široko koncipoval

okruh okolností vylučujúcich vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím vydaným v
trestnom konaní. Ide najmä o okolnosti, ktoré nepopierajú zákonnosť vznesenia obvinenia výkonu trestu,
ochranného opatrenia alebo väzby. Zmyslom právnej úpravy uvedenej v zákone č. 514/2003 Z. z. nie
je odškodňovanie osôb, ktoré sa stíhaného skutku dopustili a trestné stíhanie bolo skončené z iných
dôvodov zániku trestnosti. Opačný výklad by celkom zjavne protirečil zmyslu a systematike zákona

č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ by uplatňovanie citovaného zákona malo viesť k odškodňovaniu páchateľov
trestných činov, bol by tento postup v priamom rozpore s dobrými mravmi, ako aj so zásadou ex iniuria
ius non oritur .

32. Len na doplnenie odvolací súd uvádza, že predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe sú v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vymedzené tak pozitívne
(§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (§ 8 ods. 6). Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu
škody je teda naplnenie niektorej z hypotéz predpokladaných v ust. § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.
z., t. j., že voči osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné stíhanie zastavené, bola spod obžaloby
oslobodenáalebovecbolapostúpenáinémuorgánu.Idevšaklenoprvýpredpokladvznikutohtonároku,

pretože vychádzajúc z logického a systematického výkladu zákona č. 514/2003 Z. z. je kumulatívnou
podmienkou súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu
škody nevznikne podľa § 8 ods. 6. Inak povedané v prípade naplnenia niektorého z negatívnych
predpokladov uvedených v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. (napr. zavinenie väzby, čo je prípad v
prejednávanej veci), nárok na náhradu škody nevznikne ani v prípade danosti niektorého z pozitívnych

predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe ust. v § 8 ods. 5 zákona
č. 514/2003 Z .z.

33. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, zákon
č. 514/2003 Z. z. bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia

zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú.
Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne
vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp.
nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri tomto rozhodovaní sa samozrejme musia
vyvarovať svojvôle a svoje skutkové a právne závery riadne odôvodniť.

34. Odvolací súd v otázke dôkaznej situácie žalobcu považoval právny záver súdu prvej inštancie
za správny, keďže bol preukázaný skutkovými zisteniami o tom, že žalobca v konaní nepreukázal,
aby rozhodnutím, ktorým mu bolo vznesené obvinenie, mu bola spôsobená majetková ujma v zmysle
§ 17 ods. 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Z obsahu spisu a spisového materiálu tiež nevyplýva,

aby jednoznačne žalobca preukázal, že predmetným vznesením obvinenia mu bol spôsobený stres
a psychická nepohoda. Ako vyplýva z uznesenia Okresného súdu Poprad č. k. 4Tp/35/2022-48,
žalobca bol vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Z odôvodnenia citovaného
uznesenia vyplýva, že vzhľadom na preukázaný druh predchádzajúcej trestnej činnosti žalobcu,
charakter priestupkov žalobcu, bola v danom štádiu konania dôvodná obava, že bude pokračovať v

páchaní trestnej činnosti alebo dokoná skutok, pri ktorom by zaútočil proti poškodenému. Správne
postupoval súd prvej inštancie, ak nepovažoval žalobu v časti nároku na náhradu škody z dôvodu
nezákonnej väzby za dôvodnú, nakoľko je naplnená negatívna podmienka podľa § 8 ods. 1 písm. a),
g) zákona č. 514/2003 Z. z., v dôsledku čoho právo na náhradu škody žalobcovi nevzniklo. Uvedené je
podložené uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/18/2023, ktorým súd zastavil trestné stíhanie,

pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva. K rozhodnutiu o vzatí do väzby a uplatnenej náhrade
nemajetkovej ujmy správne konštatoval súd prvej inštancie, že pri posudzovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné oddeliť tie následky, ktoré boli vyvolané výkonom väzby od následkov,
ktoré vznikli v dôsledku vznesenia obvinenia. Vo vzťahu k výkonu väzby žalobcovi nevznikol nárok na
náhradu škody z dôvodu, že väzbu si zavinil sám. Je totiž nepochybné, že v čase vzatia do väzby

(november 2022, t. j. v rozhodnej dobe vzhľadom na predchádzajúce trestné stíhania žalobcu (odpis
registra trestov žalobcu, č. l. 102), skutočne existovala dôvodná obava, že by žalobca mohol pokračovať
v trestnej činnosti, a tým bolo dané aj jeho zavinenie na vzatí do väzby. Pokiaľ súd voči žalobcovi
trestné stíhanie zastavil, stalo sa tak len z dôvodu danosti medzinárodnej zmluvy. Naviac pokiaľ byžalobcovi aj vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, v tejto súvislosti žalobca iba tvrdil odlúčenie
od rodiny, ktoré zle znášal, a tým žalobca neuniesol dôkazné bremeno v žiadnom smere vo vzťahu k
definícii nemajetkovej ujmy. Žalobca v konaní nepreukázal žiadne dôkazy, ktoré by mali preukázať vznik

nemajetkovej ujmy v akomkoľvek smere, napr. ako bola dotknutá jeho povesť v obci, ako utrpel jeho
spoločenský a pracovný život, rozpad rodiny a pod. Uvedené žalobca v konaní pred prvoinštančným
súdom nepreukázal, čím spôsobil, že neuniesol dôkazné bremeno.

35. Rovnako odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho

právneho posúdenia veci. Prvoinštančný súd podrobne špecifikoval komplex celý priebeh trestného
stíhania žalobcu, ktorý bol podrobený detailnému zisťovaniu skutkového stavu. Riadne sa vysporiadal
s preukázaním naplnenia kumulatívneho splnenia všetkých zákonných podmienok pre možnosť vzniku
zodpovednosti za škodu a zistil, že došlo k naplneniu jedného z negatívnych predpokladov, za ktorých
náhrada škody z dôvodu zavinenia väzby nevznikla. Z odôvodnenia uznesenia o vzatí žalobcu do väzby
totiž nepochybne vyplýva, že vzhľadom na preukázaný druh predchádzajúcej trestnej činnosti žalobcu,

charakterpriestupkovžalobcubolavdanomštádiukonaniadôvodnáobava,žežalobcabudepokračovať
v páchaní trestnej činnosti alebo dokoná skutok, pri ktorom by zaútočil proti poškodenému.

36. Pokiaľ teda ide o otázku zavinenia väzby vychádzajúc z objektívnej zodpovednosti štátu považuje
odvolací súd za právne významné skutočnosti, ktoré boli vyššie uvedené a v konaní nesporne

preukázané a to vykonanie preventívnej väzby u žalobcu a následné zastavenie trestného konania voči
žalobcovi z dôvodu, že tak ustanovuje medzinárodná zmluva. V uznesení Okresného súdu Poprad sp.
zn. 5T/18/2023 o zastavení trestného stíhania je explicitne uvedené, že v uznesení popísaný skutok,
ktorého sa dopustil žalobca je právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360
ods. 1 Trestného zákona spáchaný vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

37. Navyše k osobe žalobcu žalovaná v konaní uviedla, že osoba žalobcu bola doposiaľ štyrikrát trestne
stíhaná,atozatrestnéčinyvýtržníctvo(dvakrát)azakrádež(dvakrát),naposledyvroku2019auvedené
korešponduje aj s odpisom registra trestov žalobcu zo dňa 02.06.2025 (č. l. 102).

38. Okolnosti, ktorými je odôvodnená väzba, sú bez ďalšieho okolnosťami pre zavinenie väzby z dôvodu,
že v danom prípade podľa výsledku prípravného trestného konania, vzhľadom na preukázaný druh
predchádzajúcej trestnej činnosti žalobcu a charakter priestupkov žalobcu, bola v danom štádiu konania
dôvodná obava, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, alebo dokoná skutok, pri ktorom by
zaútočil proti poškodenému.

39. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie s odkazom na ust. § 8 ods. 6 písm. a),
g) č. 514/2003 Z. z., že v danom v prípade, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si väzbu zapríčinil sám
a trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená zákonom
ustanoveným spôsobom, trestné stíhanie nedovoľuje, nie je možné žalobcom priznať uplatnený nárok.

40. Žalobca v podanom odvolaní opakovane sa zaoberá otázkou zákonnosti, resp. nezákonnosti
uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi a v tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že uznesenie
Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/18/2023 zo dňa 08.03.2023 o zastavení trestného stíhania
žalobcu nepopiera zákonnosť, resp. nekonštatuje nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ani

nekonštatuje nezákonnosť rozhodnutia o väzbe, pretože v čase vydania týchto rozhodnutí (uznesenie o
vzneseníobvineniaauznesenieovzatídoväzby),inérozhodnutievydanévtejistejveci(rozhodnutieOÚ
OVVSH.č.Z.zodňaXX.XX.XXXX,ktorénadobudloprávoplatnosťdňaXX.XX.XXXX)ešteneexistovalo.

41. Súd prvého stupňa sa nedopustil omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, použil správny

právnypredpis,správnehoajvyložilanadanýskutkovýstavhoisprávneaplikoval.Rozsudoksúduprvej
inštancie o zamietnutí žaloby je zákonný a presvedčivý. Žalobca v odvolaní iba opakuje skutočnosti,
ktoré účelovo uvádzal aj v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd riadne a presvedčivo
vyrovnal. K dôvodom napadnutého rozsudku už odvolací súd nemusí nič dodávať.

42. Na záver je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo strany na spravodlivý proces.

43. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol, preto napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

44. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, nakoľko neúspešný žalobca nemá na ich náhradu nárok a úspešnej žalovanej žiadne trovy
nevznikli.

45. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 odsek 2 CSP).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).