Rozsudok – Zmluvy – Vlastníctvo bytov… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. marec 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoCsp/30/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6924200524
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6924200524.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: Okresné stavebné bytové družstvo v
Rimavskej Sobote so sídlom Okružná 50, Rimavská Sobota, IČO: 00 173 916, zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Erika Simanová, s.r.o. so sídlom Edelényska 2027/3, Rožňava, IČO: 47 258 853, proti
žalovanému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. A., D. A. XXXX/X, zastúpený: Združenie ZEMPLÍN
– S, so sídlom Topolianska 2829/174, Michalovce, IČO: 53 360 851, o zaplatenie 16.062,29 EUR
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa
16. júna 2025, č. k.: 9Csp/11/2024 - 157, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
9.768,42 EUR s 9,25 %-ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 9.768,42 EUR od 02. 10. 2024 až do
zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, a vo výroku o trovách konania
p o t v r d z u j e.
II. Odvolaniežalovanéhoprotivýrokusúdu,ktorýmpripustilzmenužalobyohľadomúrokovzomeškania,
o d m i e t a.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„Súd konanie ohľadom zaplatenia istiny vo výške 6.293,87 EUR s príslušenstvom zastavuje.

Nariaďuje sa vrátiť žalobcovi Okresné stavebné bytové družstvo v Rimavskej Sobote so sídlom
Okružná 50, Rimavská Sobota, IČO 00 173 916 sumu 347,50 EUR zaplateného súdneho poplatku
prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s. - prevádzkovateľ systému, IČO: 36 631 124, so sídlom

Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica na účet číslo A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX po
právoplatnosti tohto uznesenia.
Súd pripúšťa zmenu žaloby ohľadom úrokov z omeškania na výšku 9,25 % ročne zo sumy 9.768,42
EUR od 02. 10. 2024 až do zaplatenia.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 9.768,42 EUR s 9,25 %-ným úrokom z omeškania ročne zo
sumy 9.768,42 EUR od 02. 10. 2024 až do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 22 % do troch dní od právoplatnosti
uznesenia o výške náhrady trov konania. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“2. Okresný súd po podaní žaloby najprv vychádzal z toho, že žalobca sa pôvodne domáhal zaplatenia
sumy 16.062,29 EUR s príslušenstvom z titulu nedoplatkov za plnenia poskytované v súvislosti s
užívaním bytu, platieb do fondu prevádzky, údržby a opráv a poplatkov za výkon správy, ako aj zo

zmluvnej pokuty. Pred začatím pojednávania žalobca svoj nárok spresnil tak, že si uplatnil už len
nedoplatky z ročných vyúčtovaní za roky 2015, 2016 a 2020 až 2023 v sume 8.405,43 EUR a zmluvnú
pokutu za oneskorené mesačné platby za obdobie marec 2021 až december 2023 v sume 1.362,99
EUR, teda spolu 9.768,42 EUR, pričom vo zvyšnej časti žiadal konanie zastaviť. Súd preto podľa § 145
ods. 1 a 2 CSP konanie v časti istiny 6.293,87 EUR zastavil, keďže k čiastočnému späťvzatiu došlo pred

prvým pojednávaním a súhlas žalovaného nebol potrebný. Na pojednávaní súd zároveň pripustil zmenu
žaloby v časti úrokov z omeškania podľa § 140 a § 142 CSP, keď žalobca po späťvzatí žiadal úrok z
omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 9.768,42 EUR od 02. 10. 2024 do zaplatenia.
3. V merite veci súd vychádzal z vykonaného dokazovania, najmä z predložených zmlúv o výkone správy
(z roku 2007 a z 18. 01. 2023), zálohových predpisov a ročných vyúčtovaní, listu vlastníctva, informácií
o užívateľovi bytu, dokladov o platbách, špecifikácie zmluvnej pokuty, dohody o splátkach z 02. 01.

2017, ako aj zo zápisníc zo schôdze vlastníkov a výsledku písomného hlasovania o novej zmluve. Po
právnej stránke považoval za rozhodujúce ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
(najmä o záväznosti zmluvy o výkone správy, povinnosti správcu vykonať ročné vyúčtovanie a povinnosti
vlastníkov platiť preddavky a uhradiť vyúčtovaním zistené nedoplatky), ako aj ustanovenia zmlúv o
výkone správy upravujúce lehoty vyúčtovania, splatnosť nedoplatkov a zmluvnú pokutu. Základnú

spornú otázku videl súd v tom, či a odkedy žalovanému vznikla povinnosť platiť preddavky a znášať
vyúčtované nedoplatky, keď žalovaný namietal, že byt bol v dražbe vydražený a jeho vlastníctvo bolo
do katastra zapísané späť až v roku 2023, a preto dovtedy nemal byť pasívne legitimovaný a mal platiť
úhrady vydražiteľovi.
4. Súd túto otázku vyriešil aplikáciou § 21 ods. 5 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách,

podľa ktorého pri určení neplatnosti dražby účinky príklepu zanikajú ku dňu príklepu. Keďže medzi
stranami nebolo sporné, že v konaní vedenom na tom istom súde bola dražba z 03. 07. 2018
vyhlásená za neplatnú a toto rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom, súd vychádzal z toho,
že účinky príklepu zanikli už ku dňu 03. 07. 2018 a vlastnícky vzťah žalovaného k bytu sa obnovil
spätne. Zápis v katastri vykonaný až v roku 2023 považoval len za evidenčný, keďže rozhodujúce boli

právne účinky zániku príklepu. Súd zároveň konštatoval, že žalovaný byt počas obdobia, keď bol v
katastri vedený vydražiteľ, fakticky užíval a využíval plnenia spojené s užívaním bytu, a preto mu ako
vlastníkovi s obnoveným vlastníctvom vznikala povinnosť platiť preddavky do fondu a za plnenia a
následne uhradiť vyúčtované skutočné náklady po odpočítaní zaplatených úhrad. Tvrdenia žalovaného
o platení „nájomného“ vydražiteľovi súd nepovažoval za preukázané a ani právne relevantné vo vzťahu

k žalobcovi, keďže takéto platby, aj keby existovali, nezbavovali žalovaného povinnosti voči správcovi,
pričom žalovaný si prípadné plnenia vydražiteľovi mohol uplatňovať voči nemu.
5. Po vyriešení základu nároku súd posúdil jednotlivé vyúčtované nedoplatky. Za roky 2015 a 2016
žalobca preukázal nedoplatky vo výške 1.128,80 EUR a 1.095,08 EUR a žalovaný tieto konkrétne
skutkové tvrdenia o skutočných nákladoch a započítaných úhradách vecne nepoprel, namietal len

premlčanie. Súd uviedol, že pri všeobecnej trojročnej premlčacej lehote by sa pri podaní žaloby 05. 02.
2024 tieto nároky javili ako premlčané, keďže vyúčtovanie za rok 2015 malo byť vykonané do 30. 04.
2016 a za rok 2016 do 30. 04. 2017. Za rozhodujúce však považoval, že žalobca predložil dohodu o
splátkach z 02. 01. 2017, v ktorej žalovaný písomne uznal dlh ku dňu 01. 12. 2016 v sume 2.248 EUR,
pričom žalobca tvrdil a žalovaný nepoprel, že táto suma zodpovedala nedoplatkom z vyúčtovaní za roky

2015 a 2016. Súd preto aplikoval § 110 ods. 1 OZ v spojení s § 558 OZ a dospel k záveru, že uznaním
dlhu došlo k predĺženiu premlčacej lehoty na desať rokov od uznania, pričom uznanie nastalo ešte pred
uplynutím pôvodnej premlčacej lehoty. Keďže žaloba bola podaná v rámci desaťročnej lehoty, nárok za
roky 2015 a 2016 považoval za nepremlčaný a žalovaného zaviazal na zaplatenie spolu 2.223,88 EUR.
6. Za roky 2020, 2021 a 2022 súd vychádzal z predložených vyúčtovaní a z toho, že žalovaný výšku

skutočných nákladov ani výšku započítaných úhrad účinne nepoprel, preto tieto tvrdenia považoval za
zhodné. Za rok 2020 uznal nedoplatok 1.513,97 EUR, za rok 2021 nedoplatok 1.539,27 EUR a za rok
2022 nedoplatok 1.894,20 EUR, pričom námietku premlčania pri týchto obdobiach neakceptoval, lebo
vyúčtovania mohli byť vykonané najneskôr do 30. 04. nasledujúceho roka a žaloba bola podaná 05. 02.
2024, teda v rámci trojročnej lehoty. Pri roku 2022 súd navyše poukázal aj na vyjadrenie žalovaného,

že si tento dlh uvedomoval a chcel ho uhrádzať zvýšenými splátkami, čo podporovalo záver o existencii
dlhu.
7. Pri roku 2023 žalovaný namietal, že vyúčtovanie nebolo ku dňu podania žaloby vymáhateľné, že mu
nebolo doručené, a že v roku 2023 uhradil 950 EUR, takže nedoplatok mal byť nižší. Súd zdôraznil, žepre rozhodnutie bol rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, ktorý bol 16. 06. 2025, a v tom čase už
vyúčtovanie za rok 2023 muselo byť vykonané (najneskôr do 30. 04. 2024) a bolo splatné, pričom nejde
o nárok premlčaný. Za preukázané vzal, že skutočné náklady za rok 2023 boli 1.634,11 EUR. Pokiaľ

ide o platby 950 EUR, súd akceptoval vysvetlenie žalobcu, že žalovaný síce v auguste 2023 zaplatil
500 EUR a v septembri 2023 450 EUR, avšak pri platbách neoznačil účel, preto žalobca jednu z platieb
(v rozsahu 500 EUR) započítal na staršiu pohľadávku (vyúčtovanie 2017, ktoré už po späťvzatí nebolo
predmetom konania) a na rok 2023 započítal len 400 EUR, takže nedoplatok za rok 2023 predstavoval
1.234,11 EUR. Súd považoval takýto postup veriteľa za logický a spravodlivý, keďže pri neoznačenej

platbe bolo rozumné započítať plnenie na starší splatný dlh a neudržiavať jeho príslušenstvo „nažive“
na úkor neskôr splatného dlhu. K námietke nedoručenia vyúčtovania súd uviedol, že žalobca predložil
doručenku, z ktorej vyplývalo doručenie vyúčtovania za rok 2023 žalovanému dňa 04. 06. 2024. Na
tomto základe súd uzavrel, že celkový nedoplatok z vyúčtovaní za roky 2015, 2016 a 2020 až 2023
predstavoval 8.405,43 EUR.
8. Súd sa následne zaoberal nárokom na zmluvnú pokutu. Žalobca uplatnil zmluvnú pokutu vo výške 0,5

promile denne z nezaplatených mesačných platieb za obdobie marec 2021 až december 2023, počítanú
od druhého dňa príslušného mesiaca až do podania žaloby 05. 02. 2024, v celkovej sume 1.362,99 EUR,
pričom predložil jej špecifikáciu. Žalovaný samotný spôsob výpočtu nenamietal, namietal len základ
nároku s tým, že ak nie je povinný platiť preddavky, nemôže vzniknúť ani pokuta. Keďže súd základný
nárok na nedoplatky z vyúčtovaní uznal, považoval za splnené predpoklady zmluvnej pokuty podľa §

544 OZ. Súd vychádzal z toho, že zmluvná pokuta bola dohodnutá písomne už v zmluve o výkone správy
z 20. 11. 2007 (0,05 % denne) a obdobne bola upravená aj v zmluve z 18. 01. 2023 (do výšky poplatku
z omeškania stanovenej zákonom), pričom žalobcom uplatnená sadzba 0,5 promile denne bola viazaná
na zákonnú úpravu poplatku z omeškania. Keďže žalovaný do 05. 02. 2024 nedoplatky neuhradil, súd
priznal žalobcovi zmluvnú pokutu v uplatnenej výške 1.362,99 EUR.

9. K úrokom z omeškania súd uviedol, že splatnosť vyúčtovaných nedoplatkov bola podľa oboch
relevantných zmlúv o výkone správy viazaná na 30 dní od doručenia vyúčtovania. Súd konštatoval,
že žalobca nepredložil samostatné dôkazy o doručení všetkých vyúčtovaní, ktoré boli predmetom
konania, avšak žalovanému bola doručená žaloba s prílohami dňa 02. 09. 2024 a prílohy obsahovali aj
vyúčtovania,pretomalžalovanýobjektívnemožnosťsasnimioboznámiťauhradiťnedoplatkydo30dní,

teda najneskôr do 02. 10. 2024. Keďže k úhrade nedošlo, súd považoval žalovaného od 02. 10. 2024
za omeškaného a priznal úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1 a 2 OZ v sadzbe určenej nariadením
vlády č. 87/1995 Z. z. ako základná úroková sadzba ECB zvýšená o 5 percentuálnych bodov, teda 4,25
% + 5 % = 9,25 % ročne.
10. Súd sa vysporiadal aj s námietkami žalovaného smerujúcimi proti zmluve o výkone správy z 18. 01.

2023. Po vyhodnotení zápisnice zo schôdze vlastníkov z 13. 10. 2022 a zápisnice o výsledku písomného
hlasovania z 20. 12. 2022 uzavrel, že nová zmluva o výkone správy bola schválená zákonom prípustnou
formou písomného hlasovania a prijatá nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov, a zároveň bola
poverená osoba oprávnená zmluvu podpísať, takže zmluvu považoval za platne prijatú v súlade s §
14b ods. 1 písm. e) zákona č. 182/1993 Z. z. K požiadavke spotrebiteľského prieskumu súd uviedol,

že hoci zmluva o výkone správy mala spotrebiteľský charakter, žalovaný neoznačil žiadne konkrétne
ustanovenia, ktoré by považoval za neprijateľné, a preto súd nevykonal plošnú kontrolu celej zmluvy, ale
preskúmal ju len v rozsahu súvisiacom s uplatneným nárokom (vyúčtovanie, splatnosť, povinnosť platiť
preddavky a zmluvnú pokutu). V tomto rozsahu dospel k záveru, že povinnosti žalovaného vyplývali
primárnezozákonaovlastníctvebytovaboliviazanénavlastníctvoaužívaniebytu,pretonespôsobovali

nerovnováhu v právach a povinnostiach, a ani pri dojednaní zmluvnej pokuty nezistil neprijateľnosť,
keďže pokuta bola dojednaná v medziach § 544 OZ.
11. Na základe uvedeného súd žalobe po úprave žalobného nároku v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy 9.768,42 EUR, pozostávajúcej z nedoplatkov z vyúčtovaní 8.405,43
EUR a zo zmluvnej pokuty 1.362,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 02. 10. 2024

do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a § 256 ods. 1 CSP vychádzajúc
z pôvodného predmetu konania 16.062,29 EUR, keďže žalobca vzal žalobu späť v časti 6.293,87 EUR
a v tejto časti zavinil zastavenie konania; žalobcovi priznal úspech 61 % a neúspech 39 %, pričom
čistý úspech žalobcu určil na 22 % a v tomto rozsahu zaviazal žalovaného na náhradu trov, o ktorých
výške mal rozhodnúť samostatne po právoplatnosti. Súčasne nariadil vrátenie časti súdneho poplatku

žalobcovi vo výške 347,50 EUR z dôvodu zníženia hodnoty sporu po čiastočnom späťvzatí pred prvým
pojednávaním.
Odvolanie12. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch, ktorými súd
pripustil zmenu žaloby v časti úrokov z omeškania, zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 9.768,42
EUR s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 02. 10. 2024 do zaplatenia a rozhodol o

povinnostižalovanéhonahradiťžalobcovitrovykonaniavrozsahu22%.Odvolanieodôvodnilvšeobecne
uplatnením celého okruhu odvolacích dôvodov, najmä tvrdením o procesných vadách, nevykonaní
potrebných dôkazov, nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci, pričom
vecne spochybnil najmä skutkové a právne závery o tom, že mu vznikla povinnosť znášať nedoplatky a
príslušenstvo za obdobie po vykonaní dražby až do zápisu vlastníctva späť do katastra v roku 2023.

13. Žalovaný v prvom rade namietal, že žalobca ako správca porušoval povinnosti podľa § 8a ods. 2
zákona č. 182/1993 Z. z., pretože mu za roky od vykonania dražby do roku 2023 neposkytoval žiadne
vyúčtovania, hoci mu súd v rozsudku prisúdil postavenie vlastníka spätne. Tvrdil, že ak sa v uvedenom
období domáhal u správcu vyúčtovania, pracovníci žalobcu ho mali odmietať s odôvodnením, že nie
je vlastníkom bytu, a preto nemá právo do vyúčtovaní nahliadať. Súčasne uvádzal, že v období po
dražbe uhrádzal platby za užívanie bytu vydražiteľovi – pánovi E. F., resp. spoločnosti Gemer Trading

s.r.o., a na podporu tohto tvrdenia označil svedka z okruhu svojej domácnosti, ktorý mal dosvedčiť,
že hotovostné platby vydražiteľovi skutočne realizoval. V tejto súvislosti zdôrazňoval, že ako osoba,
ktorá podľa listu vlastníctva nebola evidovaná ako vlastník, nemal možnosť kontrolovať, ako vydražiteľ
s prijatými peniazmi naložil, pričom zároveň poukazoval na to, že mu neboli zasielané upomienky ani
vyúčtovania, ktoré by ho informovali o prípadných nedoplatkoch.

14. Žalovaný ďalej argumentoval, že spor mal spotrebiteľský charakter, keďže on vystupoval ako
spotrebiteľ, teda slabšia strana, a preto mal súd postupovať aktívnejšie pri zisťovaní rozhodujúcich
skutočností. Namietal, že súd mal z úradnej povinnosti vykonať aj také dôkazy, ktoré spotrebiteľ výslovne
nenavrhol, pokiaľ to bolo nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie. V tomto duchu tvrdil, že súd mal
predvolať ako svedka najmä vydražiteľa E. F., ktorý by podľa žalovaného musel potvrdiť, že žalovaný

mu odovzdával platby v hotovosti a že vydražiteľ následne – aspoň čiastočne – hradil záväzky voči
správcovi. Žalovaný pritom uvádzal, že vydražiteľ mal uhrádzať správcovi platby nepravidelne, pričom
uviedol údaj o úhradách za rok 2020 v sume 1.198,38 EUR a zároveň tvrdil, že za rok 2021 mal správca
dostať iba 100 EUR napriek tomu, že vydražiteľ od žalovaného naďalej peniaze prijímal.
15. Žalovaný výslovne spochybnil správnosť skutkových záverov okresného súdu k vyúčtovaniam za

rok 2020 a rok 2021. Pri roku 2020 namietal, že súd nesprávne vychádzal z toho, že žalovaný nevykonal
žiadne úhrady, keď tvrdil, že v roku 2020 bola uhradená suma 1.198,38 EUR a pri skutočných nákladoch
približne1.513EURmalnedoplatokpredstavovaťiba314,62EUR,pričomtentonedoplatokmalvzniknúť
v čase, keď bol ako vlastník podľa listu vlastníctva evidovaný vydražiteľ. Pri roku 2021 analogicky tvrdil,
že peniaze odovzdával vydražiteľovi, ktorý bol správcom rešpektovaný ako vlastník, a preto nemalo byť

voči nemu spravodlivé vyvodzovať plnú zodpovednosť za nedoplatky, keďže OSBD ho v danom období
samo nepovažovalo za vlastníka a neprijímalo od neho platby ako od oprávnenej osoby.
16. V ďalšej argumentácii žalovaný vytýkal súdu, že akceptovaním postupu správcu a vyvodzovaním
povinností voči žalovanému za obdobie neistoty súvisiacej s konaním o neplatnosť dražby toleroval
podľa žalovaného nerešpektovanie zákonných povinností správcu a vytvoril priestor na zneužitie

postavenia osôb v životne ťažkých situáciách, pričom poukazoval aj na zásady dobrých mravov a
ústavné právo na spravodlivý proces. Žalovaný priznával, že za rok 2022 bol ochotný dlh uhradiť
zvýšenými splátkami, keďže byt užíval a vydražiteľovi už za užívanie neplatil, avšak aj v tejto súvislosti
tvrdil, že mu vyúčtovanie za rok 2022 nebolo poskytnuté v zákonom predpokladanom termíne. Zároveň
zdôrazňoval, že neodmietal uhradiť skutočne vzniknuté nedoplatky na byte, avšak trval na tom, že dlh

mal byť vyčíslený správne a spravodlivo s prihliadnutím na jeho platby vydražiteľovi a na postup správcu,
ktorý mu v rozhodnom období odopieral postavenie vlastníka.
17. Osobitne žalovaný namietal postup súdu pri roku 2023. Tvrdil, že súd nemal rozhodovať o dlhu
za rok 2023, pretože v čase podania žaloby mu tento rok nebol vyúčtovaný, a zároveň uvádzal, že za
rok 2023 uhradil správcovi sumu 950 EUR. Hoci žalobca túto úhradu nepopieral, žalovaný nesúhlasil

s tým, že správca si platby podľa neho svojvoľne priradil na staršie obdobia, ktoré žalovaný považoval
za premlčané alebo súvisiace s dražbou. Tvrdil, že ak správca platby nepriradil k roku 2023, mal nimi
znížiť aspoň najstarší uznaný dlh za roky 2015 a 2016, pričom uvádzal, že tento uznaný dlh 2.223,88
EUR mal byť znížený o 550 EUR na 1.723,88 EUR. Na tomto základe žalovaný prezentoval vlastný
prepočet a tvrdil, že celkový dlh za roky 2020 až 2023 spolu s uznaným dlhom za roky 2015 a 2016 mal

predstavovať iba 6.706,08 EUR. Svoju argumentáciu podopieral aj tým, že ako spotrebiteľ podľa jeho
názoru nemohol platne uznať „neskutočný“ dlh a mohol uznať iba dlh, ktorý zodpovedal skutočnosti.
18. Za kľúčové žalovaný považoval, že v období od dražby v roku 2018 do roku 2023 nemal reálne
práva vlastníka, keďže ich správca popieral a odmietal mu poskytovať vyúčtovania a informácie akovlastníkovi. Zdôrazňoval, že právne povinnosti citované v rozsudku viažu na vlastníka, a preto za
uvedené obdobie mala niesť povinnosti osoba evidovaná na liste vlastníctva, teda spoločnosť Gemer
Trading s.r.o. zastúpená E. F.. Z toho vyvodil záver, že žalovaný podľa jeho názoru nebol pasívne vecne

legitimovaný v spore a nemal byť zaviazaný na úhradu nedoplatkov a príslušenstva za obdobie, keď
nebol v katastri evidovaný ako vlastník a správca ho ako vlastníka ani neakceptoval. V nadväznosti na to
spochybňovalajpriznanépríslušenstvo,najmäúrokyzomeškania,keďpovažovalzanespravodlivé,aby
mu boli ukladané úroky aj za situácie, ktorú vnímal ako dôsledok postupu správcu a konania vydražiteľa
počas obdobia neistoty.

19. Z týchto dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vyjadrenie k odvolaniu
20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalovaný síce formálne označil všetky odvolacie dôvody
podľa § 365 CSP, avšak väčšinu z nich nijako nekonkretizoval ani obsahovo neodôvodnil. Odvolacie
dôvody uvedené v bode 1 písm. a) až d), ako aj písm. g) a h) žalovaný podľa žalobcu iba všeobecne

citoval bez toho, aby uviedol, v čom konkrétne mali byť splnené alebo ako sa mali prejaviť v napadnutom
rozhodnutí. Z tohto dôvodu žalobca navrhol, aby odvolací súd na takto všeobecne a nekonkrétne
formulované odvolacie dôvody neprihliadal.
21. Za podstatu odvolania žalobca označil tri základné tvrdenia žalovaného, a to že žalovaný mal platiť
úhrady za užívanie bytu priamo vydražiteľovi a preto žalobcovi nič nedlhuje, že dlh nebol správne a

spravodlivovyčíslený,ažežalovanývžalovanomobdobínebolvlastníkombytu,apretonemalpovinnosť
platiť úhrady spojené s jeho užívaním. Podľa žalobcu však tieto námietky neboli nové, ale zodpovedali
obhajobe, ktorú žalovaný uplatňoval už v konaní pred súdom prvej inštancie.
22. Žalobca zdôraznil, že procesná obrana žalovaného pred súdom prvej inštancie nebola kvalifikovaná,
keďže žalovaný svoje tvrdenia predkladal iba vo všeobecnej rovine, bez ich bližšej konkretizácie,

bez presného vymedzenia rozhodujúcich skutočností a bez označenia alebo predloženia relevantných
dôkazov. Podľa žalobcu žalovaný k svojim tvrdeniam nenavrhol ani nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by
mohli spochybniť žalobcom tvrdený skutkový stav.
23. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre
rozhodnutie, skutkový stav zistil podrobne najmä zo skutkových tvrdení strán a z listinných dôkazov

predložených žalobcom a následne vec riadne právne posúdil. Súd sa podľa žalobcu vysporiadal so
všetkými námietkami žalovaného a so všetkými spornými otázkami, ktoré žalovaný v konaní otvoril ešte
pred vydaním rozhodnutia. Rozsudok bol podľa žalobcu odôvodnený v súlade s § 220 ods. 2 CSP a
obsahoval presvedčivé skutkové aj právne závery.
24. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdil.
Replika žalovaného
25.Žalovanývreplikekvyjadreniužalobcuzotrvalnapodanomodvolaníanesúhlasilstvrdenímžalobcu,
že jeho procesná obrana pred súdom prvej inštancie nebola kvalifikovaná. Poukázal na to, že ide
o spotrebiteľský spor, v ktorom vystupuje ako spotrebiteľ bez kvalifikovaného právneho zastúpenia,

keďže je zastúpený iba občianskym združením na ochranu spotrebiteľov. Zdôraznil, že ako slabšia
strana konania nemá rovnaké možnosti právnej argumentácie ako žalobca a že v spotrebiteľských
sporoch zákon umožňuje súdu vykonať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti opätovne naznačil, že súd mal z úradnej povinnosti zabezpečiť
dôkazy, ktoré by objasnili skutkový stav, najmä vo vzťahu k platbám vydražiteľovi.

26. Vo vecnej rovine žalovaný opätovne poukázal na ustanovenie § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993
Z. z., podľa ktorého je správca povinný každoročne predkladať vlastníkom vyúčtovanie a správu o
hospodárení domu. Uviedol, že žalobca síce v konaní predložil vyúčtovania súdu, avšak tieto nezasielal
žalovanému, ale vydražiteľovi, ktorý mu ich odmietal poskytovať. Podľa žalovaného mal žalobca
preukázať doručovanie vyúčtovaní priamo jemu, pokiaľ tvrdil, že jeho vlastníctvo sa obnovilo ku dňu

príklepu. Ak žalobca vychádzal z deklaratórneho účinku rozhodnutia o neplatnosti dražby, mal podľa
žalovaného rešpektovať jeho postavenie vlastníka už počas prebiehajúceho súdneho konania a plniť si
voči nemu povinnosti správcu. Tým, že tak nekonal, vytvoril podľa žalovaného stav, v ktorom dochádzalo
k omeškaniu platieb, pričom žalovaný nemal informácie o výške predpisov ani o vyúčtovaní.
27. Žalovaný tvrdil, že od roku 2018 mu nebolo doručované vyúčtovanie až do roku 2024, keď mu bolo

doručené vyúčtovanie za rok 2023, a že v rámci tohto vyúčtovania boli zahrnuté náklady aj za roky 2018
až 2022, počas ktorých mu žalobca neposkytoval predpisy ani vyúčtovania. Takýto postup považoval
za porušenie zákonných povinností správcu. Zároveň uviedol, že za roky 2020 až 2023 môže žalobca
požadovať iba skutočné náklady na užívanie bytu, avšak nemá podľa neho morálne právo domáhať sapenále alebo zmluvnej pokuty za omeškanie s preddavkovými platbami, keďže sám nezabezpečil riadne
informovanie žalovaného a dlhodobo s ním nekomunikoval.
28. Žalovaný opätovne poukázal na to, že žalobca odmietal so žalovaným komunikovať v období

prebiehajúceho konania o neplatnosť dražby, ako aj po ňom, čím podľa jeho názoru poskytol priestor na
bezdôvodné obohatenie vydražiteľa, ktorý od žalovaného preberal platby označované ako „nájomné“,
avšak správcovi ich neposkytoval v plnom rozsahu. Namietal, že súd sa touto okolnosťou nezaoberal a
neprihliadol na to, že žalovaný konal v dôvere, že vydražiteľ zabezpečuje úhradu nákladov bytu, zatiaľ
čo žalobca mu neposkytoval žiadne informácie.

29. K výške dlhu žalovaný uviedol, že za roky 2020 až 2023 môžu byť uznané len skutočné náklady na
užívanie bytu, ktoré vyčíslil sumami 1.513,97 EUR za rok 2020, 1.539,27 EUR za rok 2021, 1.894,20
EUR za rok 2022 a za rok 2023 sumou 684,11 EUR, prípadne 1.234,11 EUR podľa spôsobu započítania
platieb. Zásadne nesúhlasil so započítaním sumy 550 EUR zaplatenej v roku 2023 na dlh z roku 2017.
Tvrdil, že ak bola na platbe uvedená poznámka „splátka dlhu“, išlo o splátku dlžných súm za rok 2023.
Ak by mala byť táto suma započítaná na starší dlh, mal byť podľa jeho názoru znížený najstarší uznaný

dlh vo výške 2.223,88 EUR na 1.673,88 EUR. Na tomto základe dospel k záveru, že celková suma za
užívanie bytu môže byť stanovená maximálne na 7.855,45 EUR, a to bez nároku na úroky z omeškania
a bez zmluvnej pokuty.
30. Žalovaný zdôraznil význam listu vlastníctva ako dokladu o vlastníctve a možnosti nakladať s
nehnuteľnosťou. Tvrdil, že od príklepu až do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti dražby nemal

práva vlastníka a práve žalobca mu ich odmietal priznať. Považoval za nespravodlivé, aby mu boli
spätne ukladané povinnosti vlastníka spolu so sankciami za obdobie, keď bol podľa jeho názoru
vlastníctva fakticky zbavený a nebol ako vlastník rešpektovaný. Uviedol, že rozsudok považuje za
formalistický, keďže sa nezaoberal aj prípadným nesprávnym konaním žalobcu, ktorý mal podľa neho
niesť spoluzodpovednosť za vzniknutú situáciu.

31. Na záver žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil
na nové konanie, pričom žiadal, aby odvolací súd spravodlivo zhodnotil aj postup žalobcu a nepriznal
žalobcovi zmluvnú pokutu ani úroky za obdobie, keď žalovaný nebol v plnej miere rešpektovaný ako
vlastník bytu.
Duplika žalobcu

32. Žalobca v duplike zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení a reagoval na repliku žalovaného
tým, že opätovne zdôraznil nedôvodnosť jeho námietok. K otázke tzv. „nekvalifikovanej procesnej
obrany“ uviedol, že žalovaný nesprávne interpretoval tento pojem ako poukaz na jeho nedostatočnú
právnu kvalifikáciu. Žalobca vysvetlil, že pojem použil v kontexte procesných povinností účastníka
konania podľa civilného sporového poriadku, najmä povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Poukázal

na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku jasne vysvetlil, že žalovaný bol v konaní pasívny a
neuvádzal konkrétne skutkové tvrdenia ani k nim neoznačil dôkazy, ktoré by mohli spochybniť uplatnený
nárok.
33. Žalobca zdôraznil, že žalovaný v konaní neoznačil ani jeden konkrétny prípad, v ktorom by sa pokúsil
zaplatiť žalobcovi a žalobca by platbu odmietol prijať. Rovnako neoznačil konkrétne prípady ani sumy,

ktoré mal zaplatiť vydražiteľovi. Podľa žalobcu išlo len o všeobecné, nepreukázané a účelové tvrdenia,
z ktorých súd nemohol pri rozhodovaní vychádzať.
34. K meritu veci žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie presvedčivo vysvetlil dôvody, pre ktoré
zaviazal žalovaného na úhradu dlhu aj za obdobie od vydraženia bytu do určenia neplatnosti dražby.
Zdôraznil, že nebolo sporné, že žalovaný byt počas celého rozhodného obdobia užíval a prijímal plnenia

spojené s jeho užívaním, najmä dodávku teplej a studenej vody, vykurovanie a osvetlenie spoločných
priestorov. Tieto plnenia podľa žalobcu čerpal na úkor ostatných vlastníkov bytov, ktorí ich hradili.
35.Knámietketýkajúcejsaúrokovzomeškaniažalobcauviedol,žesiúrokuplatnilažododňadoručenia
žaloby žalovanému, nie spätne od splatnosti jednotlivých mesačných platieb, a preto považoval
argumentáciu žalovaného za nedôvodnú.

36. Vo vzťahu k významu zápisu na liste vlastníctva žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku podrobne vysvetlil vzťah medzi zánikom účinkov príklepu a deklaratórnym
účinkom rozhodnutia o neplatnosti dražby. Zdôraznil, že žalovanému nebolo „upierané právo vlastníka“,
ale jeho byt bol speňažený na dobrovoľnej dražbe na úhradu pohľadávky zabezpečenej zákonným
záložným právom v prospech ostatných vlastníkov bytov, pričom tento dlh podľa žalobcu nebol splatený

dodnes.Poprávoplatnostirozhodnutiaoneplatnostidražbybolžalovanýopätovnezapísanýakovlastník
a rešpektovaný ako zmluvná strana zmluvy o výkone správy, avšak podľa žalobcu ani po tomto období
neplnil riadne a včas svoje povinnosti a vznikol mu nový dlh.37. Žalobca uzavrel, že žalovaný sa účelovo dovoláva postavenia slabšej strany – spotrebiteľa,
pričom nerešpektuje zákonné povinnosti vlastníka bytu podľa § 10 zákona č. 182/1993 Z. z., a jeho
argumentáciu považoval za zneužívanie práva. Z týchto dôvodov zotrval na návrhu, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.
Právne posúdenie odvolacím súdom
38. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu
(štvrtý a piaty výrok )podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

39. Odvolanie žalovaného proti tretiemu výroku, ktorým súd pripustil zmenu žaloby, odmietol podľa §
386 písm. c) CSP.
40. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.
41. Podľa Civilného sporového poriadku je odvolanie prípustné: proti rozsudku súdu prvej inštancie, ak
to zákon nevylučuje. Neprípustnosť odvolania je daná zákonom voči rozsudkom vydaným osobitným

procesným postupom, a to kontumáciou, uznaním a vzdaním sa nároku (§ 356 CSP). Voči ostatným
rozsudkom súdu prvej inštancie je odvolanie zásadne prípustné; proti uzneseniu súdu prvej inštancie,
ak to zákon pripúšťa. Zákon pripúšťa podať odvolanie proti uzneseniam, ktoré sú taxatívne vymenované
v ustanovení § 357 CSP a ktorými sú uznesenia o: zastavení konania, odmietnutí podania vo veci
samej, odmietnutí žaloby na obnovu konania, návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo

zabezpečovaciehoopatrenia,zrušeníneodkladnéhoopatreniaalebozabezpečovaciehoopatreniapodľa
§ 334 CSP a § 335 ods. 1 CSP, návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností,
okrem odôvodnenia, zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, zamietnutí návrhu na zrušenie
rozsudku pre zmeškanie, návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, 1odklade vykonateľnosti
rozhodnutia, povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, zabezpečení

dôkazného prostriedku, nároku na náhradu trov konania, prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a)
a § 164 CSP, návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho
rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia. Proti iným rozhodnutiam odvolanie prípustné
nie je.
42. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
43. Odvolací súd po preskúmaní napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj konania,
ktoré im predchádzalo, vychádzal z toho, že žalovaný napadol rozsudok v časti, ktorou súd prvej

inštancie pripustil zmenu žaloby v otázke úrokov z omeškania, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 9.768,42 EUR s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 02. 10. 2024 do zaplatenia a
rozhodol o náhrade trov konania v rozsahu 22 %. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného
odvolania a v medziach odvolacích dôvodov (§ 379 a nasl. Civilného sporového poriadku), pričom
prihliadal aj na vady konania, na ktoré bol povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti.

44. Žalovaný v odvolaní formálne uviedol všetky odvolacie dôvody podľa § 365 CSP, avšak podstatnú
časť z nich nekonkretizoval. Odvolací súd konštatoval, že odvolacie tvrdenia o nesplnení procesných
podmienok, o rozhodovaní vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom, ako aj o iných
procesných vadách boli uplatnené iba všeobecnou citáciou zákonného textu bez toho, aby žalovaný
uviedol, ktoré konkrétne procesné podmienky splnené neboli, v čom mala spočívať zaujatosť sudcu, ako

mal byť súd nesprávne obsadený, aký konkrétny procesný postup mu mal znemožniť uplatňovať jeho
práva, ani aký konkrétny dopad mala mať tvrdená vada na rozhodnutie vo veci samej. Takto formulované
odvolacie dôvody neboli spôsobilé založiť odvolací prieskum v uvedených smeroch, pretože odvolací
súd nemohol preskúmavať abstraktné tvrdenia bez väzby na konkrétne skutkové okolnosti a právne
argumenty. Odvolací súd zároveň nezistil žiadnu vadu konania, ku ktorej by musel prihliadnuť ex offo, a

ktorá by sama osebe zakladala dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku.
45. Jadrom odvolania žalovaného bola polemika so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného po neplatnej dražbe, v otázke doručovania
vyúčtovaní a údajného odmietania platieb zo strany správcu, v otázke správnosti vyčíslenia nedoplatkov
najmä za roky 2020, 2021 a 2023, v otázke započítania platieb uskutočnených v roku 2023 a v

otázke príslušenstva, najmä zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania. Žalovaný zároveň zdôrazňoval
spotrebiteľský charakter sporu a vyvodzoval z neho zvýšenú povinnosť súdu vykonávať dokazovanie
aj bez návrhu spotrebiteľa.46. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal nosnou námietkou žalovaného, podľa ktorej žalovaný nemal
byť pasívne vecne legitimovaný na plnenie za obdobie po dražbe do zápisu vlastníctva v katastri v
roku 2023, pretože podľa listu vlastníctva bola v uvedenom období ako vlastník evidovaná spoločnosť

Gemer Trading s. r. o. zastúpená vydražiteľom. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s právnym
posúdením súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vychádzal zo zákonnej úpravy účinkov neplatnosti
dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 5 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, podľa ktorej,
ak súd určil dražbu za neplatnú, účinky príklepu zanikli ku dňu príklepu. Keďže medzi stranami nebolo
sporné, že dražba bytu žalovaného zo dňa 03. 07. 2018 bola právoplatne vyhlásená za neplatnú,

právnym následkom tejto neplatnosti bolo zaniknutie účinkov príklepu spätným účinkom ku dňu príklepu
a obnovenie právneho stavu pred dražbou. Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že právny titul vlastníctva
vydražiteľa odpadol ex tunc a právne postavenie žalovaného ako vlastníka sa obnovilo spätne ku
dňu príklepu, bez ohľadu na to, kedy bol tento stav evidenčne premietnutý do katastra nehnuteľností.
Zápis v katastri mal v posudzovanom prípade evidenčný charakter, keďže rozhodujúce bolo, že právny
dôvod nadobudnutia vlastníctva vydražiteľom zanikol a dražba sa považovala za neplatnú so spätnými

účinkami. Preto odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný bol pasívne
vecne legitimovaný aj pre obdobie, v ktorom bol v katastri dočasne evidovaný vydražiteľ.
47. Odvolací súd ďalej hodnotil odvolaciu argumentáciu žalovaného, podľa ktorej mu v rozhodnom
období neboli poskytované vyúčtovania, bol odmietaný správcom ako vlastník a správca od neho
odmietal prijímať platby, pričom žalovaný z toho vyvodzoval, že nemal niesť povinnosti vlastníka a

že priznanie sankcií bolo nespravodlivé. Odvolací súd konštatoval, že povinnosti vlastníka bytu a
nebytového priestoru v dome uhrádzať preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrady za
plnenia vyplývali primárne zo zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
Podľa § 10 ods. 1 tohto zákona boli vlastníci povinní poukazovať preddavky mesačne vopred do fondu
prevádzky, údržby a opráv; zároveň § 8a ods. 2 ukladal správcovi povinnosť vykonať vyúčtovanie

a predložiť správu o činnosti. Odvolací súd zdôraznil, že prípadné porušenie povinností správcu pri
doručovanívyúčtovaní,akbybolopreukázané,samoosebenezakladalozánikpovinnostivlastníkaniesť
skutočné náklady spojené so správou a prevádzkou domu, ak vlastník byt užíval a prijímal plnenia. Z
obsahu spisu a skutkových zistení súdu prvej inštancie zároveň vyplývalo, že užívanie bytu žalovaným
počas celého rozhodného obdobia nebolo medzi stranami sporné. Súd prvej inštancie dôvodne

vychádzal z toho, že žalovaný byt užíval a prijímal plnenia typicky spojené s užívaním bytu (dodávky
vody, vykurovanie, osvetlenie spoločných priestorov a pod.), a preto mu vznikala povinnosť podieľať sa
na úhradách spojených so správou domu. Odvolací súd preto nepovažoval za právne udržateľný záver
žalovaného, že nezasielanie vyúčtovaní alebo sporný spôsob komunikácie správcu mohli spôsobiť,
že žalovaný „nič nedlhoval“. Takéto okolnosti mohli byť relevantné nanajvýš pre posúdenie okamihu

splatnosti a omeškania pri konkrétnych nárokoch alebo pre posúdenie tvrdení o nemožnosti plniť, avšak
žalovaný svoje tvrdenia nepreukázal spôsobom, ktorý by spochybňoval skutkový základ rozsudku.
48. V tejto súvislosti odvolací súd prihliadol aj na argumentáciu žalobcu, ktorý dôvodne poukazoval
na to, že žalovaný neuviedol ani v prvoinštančnom konaní ani v odvolaní žiadny konkrétny prípad,
kedy by žalovanému žalobca odmietol prijať platbu, neuviedol dátum, sumu, spôsob platby, ani osobu,

ktorá mala odmietnutie komunikovať, a neoznačil ani listinné dôkazy (napr. poštové poukážky, bankové
prevody, vrátené platby) preukazujúce, že sa žalovaný reálne pokúsil splniť peňažný záväzok priamo
správcovi a že správca plnenie odmietol. Odvolací súd pripomenul, že aj v spotrebiteľskom spore musel
účastník uniesť aspoň základné bremeno tvrdenia; súd mohol vykonávať dôkazy aj bez návrhu, ak to
bolo nevyhnutné, avšak nemohol bez minimálnej konkretizácie nahrádzať činnosť strany a konštruovať

skutkový dej namiesto nej. Súd prvej inštancie preto nepochybil, keď všeobecné a neurčité tvrdenia
žalovaného o odmietaní platieb neprevzal za podklad rozhodnutia.
49. Odvolací súd sa následne zaoberal tvrdením žalovaného, že platil úhrady za užívanie bytu priamo
vydražiteľovi, a preto žalobcovi nič nedlhoval. Súd prvej inštancie sa s touto obranou vysporiadal v tom
smere, že žalovaný nepredložil dôkazy o takýchto platbách, a zároveň uviedol, že aj keby žalovaný

vydražiteľovi platil, nemalo by to automatický právny účinok zániku záväzku voči správcovi. Odvolací
súd tento záver považoval za správny. V situácii, keď veriteľom nárokov za správu domu a služby bol
správca konajúci v rámci výkonu správy bytového domu a keď právny stav vlastníctva žalovaného sa
obnovil spätne ku dňu príklepu, nemohlo plnenie tretej osobe bez preukázania právneho dôvodu (napr.
splnomocnenie, postúpenie pohľadávky, dohoda o inkase, preukázané odovzdanie plnenia správcovi

v mene žalovaného) spôsobiť zánik povinnosti žalovaného voči správcovi. Žalovaný sám tvrdil, že
nemohol kontrolovať, či vydražiteľ peniaze správcovi posielal; z toho však nebolo možné vyvodiť, že
záväzok žalovaného voči správcovi zanikol. Ak žalovaný plnil vydražiteľovi bez toho, aby sa preukázalo,
že týmto plnením splnil aj voči správcovi, išlo o okolnosť, ktorá mohla zakladať nároky žalovanéhovoči vydražiteľovi, nie však dôvod na zamietnutie žaloby správcu. Odvolací súd preto uzavrel, že
námietka „platil som vydražiteľovi, a preto nič nedlžím“ nebola spôsobilá spochybniť hmotnoprávny
základ priznaného nároku.

50. Žalovaný v odvolaní namietal aj nesprávne skutkové zistenia ohľadom úhrad a výšky nedoplatkov za
roky 2020 a 2021, keď tvrdil, že v roku 2020 mala byť uhradená suma 1.198,38 EUR, a preto nedoplatok
nemal byť určený v rozsahu, z akého vychádzal súd prvej inštancie, a obdobne namietal rok 2021.
Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku výslovne uviedol, že žalovaný
sa ku konkrétnym skutkovým tvrdeniam žalobcu o výške skutočných nákladov a o úhradách žalovaného

pri viacerých rokoch (vrátane rokov 2020 a 2021) vecne nevyjadril a tieto tvrdenia účinne nepoprel. V
sporovom konaní podľa CSP sa skutkový základ rozhodnutia vytváral predovšetkým z tvrdení strán a z
vykonaných dôkazov; ak strana nepoprela konkrétne tvrdenia protistrany, súd bol oprávnený vychádzať
z toho, že išlo o zhodné tvrdenia. Žalovaný pritom nepredložil dôkazy, ktoré by jeho nové tvrdenia o
úhradách hodnoverne podložili, a odvolací súd nevidel dôvod nahrádzať dôkaznú iniciatívu žalovaného,
najmä ak žalovaný svoje tvrdenia o úhradách viazal na vydražiteľa a nie na priame platby správcovi.

Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolaciu námietku smerujúcu proti skutkovým zisteniam pri
rokoch 2020 a 2021 za nedôvodnú.
51. Osobitnú pozornosť odvolací súd venoval námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal
rozhodovať o nedoplatku za rok 2023, lebo v čase podania žaloby nebol tento rok vyúčtovaný a
nedoplatok nebol vymáhateľný. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pre

rozhodnutie bol rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku. Ku dňu vyhlásenia rozsudku (16. 06. 2025)
už vyúčtovanie za rok 2023 bolo objektívne splatné a bolo možné o ňom rozhodnúť. Súd prvej inštancie
navyše uviedol, že vyúčtovanie za rok 2023 malo byť vykonané do 30. 04. 2024 (podľa zmluvných
a zákonných pravidiel), a nešlo ani o nárok premlčaný. Odvolací súd preto nepovažoval námietku
žalovaného o procesnej „predčasnosti“ uplatnenia roku 2023 za dôvodnú.

52. Žalovaný zároveň namietal spôsob započítania platieb uskutočnených v roku 2023. Tvrdil, že v roku
2023 zaplatil žalobcovi 950 EUR, a nesúhlasil s tým, že žalobca z tejto sumy započítal 500 EUR na
staršiu pohľadávku (uvádzaný rok 2017) a na rok 2023 ponechal len 400 EUR. Súd prvej inštancie
vychádzal zo skutkového zistenia, že žalovaný pri uvedených platbách neurčil účel platby, a preto
žalobcapristúpilkzapočítaniunastaršídlh,pričomtentopostupsúdvyhodnotilakologickýaspravodlivý.

Odvolací súd z obsahu spisu a z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyhodnotil, že žalovaný nepreukázal,
že by účel plnenia pri predmetných platbách určoval jednoznačne tak, aby veriteľ nemohol uplatniť
pravidlá imputácie plnenia. Žalovaný v odvolaní uvádzal, že na platbách boli poznámky typu „splátka
dlhu“,avšaknepredložilhodnovernédoklady,zktorýchbybolomožnézistiť,žeúčelbolurčenýkonkrétne
na rok 2023 alebo na určitú pohľadávku. Za tejto situácie odvolací súd nepovažoval postup správcu pri

započítaní plnenia na staršiu splatnú pohľadávku za zjavne nesprávny, a už vôbec nie za taký, ktorý by
robil skutkový záver súdu prvej inštancie neudržateľným. Zároveň odvolací súd zdôraznil, že spor sa
po čiastočnom späťvzatí žaloby týkal len vyúčtovaní za roky 2015, 2016 a 2020 až 2023; započítanie
časti plnenia na starší dlh mimo predmetu sporu nemohlo samo osebe viesť k zamietnutiu žaloby
v uplatnenom rozsahu, pokiaľ žalovaný nepreukázal, že týmto započítaním došlo k neoprávnenému

navýšeniu nároku žalobcu v spornej časti.
53. Odvolací súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného smerujúcou k premlčaniu, resp. k tomu,
že ako spotrebiteľ nemohol „uznať neskutočný dlh“. Súd prvej inštancie pri nárokoch za roky 2015
a 2016 správne vyhodnotil, že pri všeobecnej trojročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho
zákonníka by tieto nároky mohli byť premlčané, avšak žalobca preukázal existenciu písomnej dohody zo

dňa 02. 01. 2017 obsahujúcej uznanie dlhu žalovaným v sume, ktorá pokrývala uplatnené nedoplatky.
Súd prvej inštancie následne aplikoval § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka (predĺženie premlčacej
doby na desať rokov pri práve uznanom dlžníkom čo do dôvodu aj výšky) a § 558 Občianskeho
zákonníka (domnienka, že dlh v čase uznania trval). Odvolací súd konštatoval, že tento právny
záver bol správny a žalovaný ho v odvolaní nespochybnil kvalifikovanou právnou argumentáciou

smerujúcou k neplatnosti uznania, k jeho neurčitosti, k omylu, nátlaku alebo inému relevantnému dôvodu
neúčinnosti. Samotné hodnotové tvrdenie žalovaného, že spotrebiteľ nemohol uznať „neskutočný dlh“,
bez uvedenia konkrétnych skutkových okolností a právnych dôvodov, nemohlo spôsobiť vyvrátenie
zákonnej domnienky spojenej s písomným uznaním dlhu ani zmeniť právny režim premlčania podľa §
110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto považoval námietku premlčania v časti rokov

2015 a 2016 za nedôvodnú.
54. K nároku na zmluvnú pokutu odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie ju posúdil podľa § 544
ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, teda ako zmluvne dojednanú sankciu za porušenie povinnosti platiť
včas. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že zmluvná pokuta bola dohodnutá písomne v zmluvnýchdokumentoch upravujúcich výkon správy a žalobca predložil špecifikáciu výpočtu pokuty za obdobie
marec 2021 až december 2023 do podania žaloby. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie ani v
odvolanínenamietalkonkrétnyspôsobvýpočtuavýškupokutyakotakej,alespochybňovalnajmäzáklad

nároku tvrdením, že nemal povinnosť platiť správcovi, lebo nebol vlastníkom alebo platil vydražiteľovi.
Keďže odvolací súd považoval právny základ povinnosti žalovaného znášať náklady správy domu
za správne posúdený a keďže žalovaný nepreukázal zánik povinnosti platiť preddavky a úhrady za
plnenia, odvolací súd považoval za správne aj priznanie zmluvnej pokuty. Pokiaľ žalovaný argumentoval
spotrebiteľskou ochranou, odvolací súd uviedol, že ochrana spotrebiteľa neznamenala automatickú

neúčinnosť každej sankčnej klauzuly; súd mohol skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok, avšak
žalovaný ani v odvolaní neoznačil konkrétne ustanovenie, ktoré by malo byť neprijateľné, neuviedol, v
čommalaspočívaťjehoneprimeranosťaakýhrubýnepomermalaspôsobovať.Zatejtosituácieodvolací
súd nenašiel dôvod zasahovať do záveru súdu prvej inštancie, ktorý pokutu priznal na základe určitého
písomného dojednania a na základe nespochybneného výpočtu.
55. K úrokom z omeškania odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby podľa

príslušných ustanovení CSP a priznal úrok z omeškania až odo dňa 02. 10. 2024, teda po uplynutí
30 dní od doručenia žaloby žalovanému dňa 02. 09. 2024, pričom vychádzal z toho, že súčasťou
doručenej žaloby boli aj vyúčtovania, a žalovaný tak mal objektívnu možnosť sa s uplatneným nárokom
oboznámiť a plniť. Súd prvej inštancie správne aplikoval § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ako aj
nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého sa výška úrokov z omeškania určovala ako základná

úroková sadzba Európskej centrálnej banky zvýšená o 5 percentuálnych bodov; priznaná sadzba 9,25
% ročne zodpovedala súčtu základnej sadzby 4,25 % a zákonného prirážkového komponentu 5 %.
Odvolací súd považoval za významné, že súd prvej inštancie nepriznal úroky spätne od pôvodných
splatností jednotlivých vyúčtovaní alebo mesačných platieb, ale až od momentu, keď bolo preukázané
doručenie žaloby s uplatnenými nárokmi. Tým súd prvej inštancie primerane reflektoval, že v spise

neboli doložené dôkazy o doručení všetkých vyúčtovaní v minulosti. Námietka žalovaného, že úroky
boli nespravodlivé, pretože správca mu nezasielal vyúčtovania alebo ho neuznával ako vlastníka,
preto nemohla obstáť, keďže rozhodujúce omeškanie súd viazal až na doručenie žaloby. Žalovaný
nepreukázal žiadnu okolnosť, ktorá by po 02. 09. 2024 objektívne znemožnila plnenie alebo vylučovala
omeškanie (napr. preukázané odmietnutie plnenia veriteľom). Odvolací súd preto považoval priznanie

úroku z omeškania od 02. 10. 2024 za správne.
56. Odvolací súd sa zaoberal aj výhradou žalovaného, že spor mal byť hodnotený prísnejšie v
spotrebiteľskom režime a že súd mal vykonať dokazovanie ex offo, najmä výsluch vydražiteľa. Odvolací
súd konštatoval, že súd prvej inštancie spotrebiteľský rozmer zmluvy reflektoval, keď sa vyjadroval k
možnosti prieskumu zmluvy o výkone správy, avšak správne zdôraznil, že aj spotrebiteľ musel tvrdiť

aspoňzákladnéskutkovéokolnostiaoznačiť,včommalaspočívaťneprijateľnosťčinerovnováha.Pokiaľ
išlo o dokazovanie platieb, odvolací súd uviedol, že žalovaný neuviedol konkrétne a overiteľné údaje
o platbách správcovi ani o odmietnutí plnenia správcovi; jeho tvrdenia ostali v rovine všeobecných
tvrdení o hotovostnom odovzdávaní peňazí vydražiteľovi. Takéto tvrdenia bez konkretizácie a bez aspoň
minimálnej listinnej opory neboli spôsobilé založiť povinnosť súdu zabezpečovať dôkaznú iniciatívu

namiesto strany, najmä ak ani prípadné preukázanie odovzdania peňazí vydražiteľovi by automaticky
neznamenalo zánik povinnosti žalovaného voči správcovi. Odvolací súd preto nezistil porušenie práva
žalovaného na spravodlivý proces v tom, že súd prvej inštancie rozhodoval na základe vykonaných
dôkazov a zohľadnil procesnú pasivitu žalovaného pri konkretizácii obrany.
57. Napokon odvolací súd preskúmal výrok o náhrade trov konania v rozsahu 22 %. Súd prvej inštancie

pri výpočte úspechu v spore vychádzal z pôvodného predmetu konania 16.062,29 EUR a zohľadnil,
že žalobca vzal žalobu späť v časti istiny 6.293,87 EUR ešte pred prvým pojednávaním, čím zavinil
zastavenie konania v tejto časti. Zvyšnej časti žaloby súd vyhovel. Súd prvej inštancie preto logicky určil
pomer úspechu a neúspechu (61 % ku 39 %) a čistý úspech žalobcu vyjadril v rozsahu 22 %, v ktorom
priznal náhradu trov konania. Odvolací súd považoval tento postup za súladný so zásadou úspechu v

konaní a so zohľadnením procesného zavinenia pri zastavení konania (§ 255 a § 256 CSP). Žalovaný
v odvolaní nevzniesol konkrétne právne ani matematické výhrady voči tomuto výpočtu, preto odvolací
súd nenašiel dôvod na zmenu výroku o trovách.
58. Na základe uvedeného odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie, skutkové závery vyvodil racionálne z vykonaných dôkazov a z procesného

postoja strán, a vec právne posúdil správne, najmä pokiaľ išlo o účinky neplatnosti dražby podľa § 21
ods. 5 zákona č. 527/2002 Z. z., povinnosti vlastníka podľa zákona č. 182/1993 Z. z., účinky uznania
dlhu podľa § 110 ods. 1 a § 558 Občianskeho zákonníka, zmluvnú pokutu podľa § 544 Občianskeho
zákonníka a úroky z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vládyč. 87/1995 Z. z. Odvolacie námietky žalovaného považoval za nedôvodné, pričom časť z nich ostala
iba v deklaratórnej a nekonkretizovanej rovine a zvyšná časť nebola spôsobilá spochybniť správnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutých výrokoch ako

vecne správny potvrdil (§ 387 CSP).
Trovy odvolacieho konania
59. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto
mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
60. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.