Rozsudok – Poriadok vo verejných veciach… ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2To/5/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1422010097
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1422010097.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov

senátu JUDr. Márie Šimkovej a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej, v trestnej veci obžalovaného G. Š. pre prečin
kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného a prokurátora Okresnej
prokuratúry Bratislava IV proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp.zn. B4-2T/23/2022 zo dňa
16.10.2023, na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.02.2026 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1, písm. d) Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

G. Š., nar. XX.XX.XXXX v R., trvale bytom T. XX, R.,

podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV sp.zn. 1Pv 376/21/1104 podanej dňa
12.04.2022 v bodoch 1) a 2) pre prečiny kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že

1) obžalovaný v presne nezistenom čase v mesiaci august 2019 ponúkal na internete možnosť zarobiť
si masážami v Bratislave, na túto ponuku práce reagovala poškodená G. V. Š., bytom E. XXX/X, okres
U. Q., ktorá sa následne od obžalovaného dozvedela, že v skutočnosti pôjde o poskytovanie erotických
služieb, s čím poškodená súhlasila, pretože si potrebovala zarobiť peniaze, na to obvinený vytvoril

poškodenej na portáli pokec.sk profil za účelom komunikácie s klientmi, ktorí majú záujem o sexuálne
služby, pričom oficiálne sa v zverejnenom profile uvádzalo poskytovanie masáží, a následne v období od
augusta 2019 do novembra 2019 v byte obžalovaného č. XX na štvrtom poschodí na T.B. XXXX/XX, R.,
po vzájomnej dohode s obvineným a so súhlasom obžalovaného, poškodená poskytovala záujemcom
sexuálne služby (podľa priania záujemcu klasický sex, orálny sex, análny sex) za sumu približne 60 až
70 Eur za hodinu sexu, a za každého zákazníka dostala poškodená 20,- Eur od obvineného a zvyšné
peniaze si nechal obžalovaný,

2) od presne nezisteného času najskôr od 24. mája 2021 do mesiaca jún 2021, a následne dňa 15.
októbra 2021, a následne dňa 16. októbra 2021 v čase od 10:00 hod. do 12:30 hod., v byte obvineného
č. XX na štvrtom poschodí na T. XXXX/XX, R., poškodená po vzájomnej dohode s obžalovaným a so
súhlasom obžalovaného poskytovala záujemcom sexuálne služby (podľa priania záujemcu klasický sex,
orálny sex, análny sex), pričom obžalovaný vytvoril poškodenej na portáli pokec.sk dňa 15. októbra 2021
profil „lea-super-masaz“ za účelom komunikácie s klientmi, ktorí majú záujem o sexuálne služby, pričom

oficiálne sa v zverejnenom profile uvádzalo poskytovanie masáží, a záujemcovia platili za sexuálneslužby približne 60 až 70 Eur za hodinu sexu, z čoho dostala poškodená 20,- Eur od obžalovaného a
zvyšné peniaze si nechal obžalovaný,

nakoľko skutky nie sú trestnými činmi.

Podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku sa obžalovaný G. Š. oslobodzuje spod citovanej obžaloby
podanej v bode 3) pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d)
Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

3) obžalovaný dňa 10. júna 2021 v čase o 14:35 hod. v Bratislave po L. Z. od OD Lidl k čerpacej
stanici Shell viedol osobné motorové vozidlo značky Škoda Fabia, modrej farby, EČV: D.-XXXEV, a to
napriek tomu, že rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného
zboru Bratislava IV, pod č. ORP-P-243/BAIV-ODI1-2020 zo dňa 29. septembra 2020, právoplatný dňa
09.novembra 2020 mu bol okrem iného uložený aj zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu

48 mesiacov, a tiež napriek tomu, že trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV, pod sp. zn.
0T/133/2020 zo dňa 25. novembra 2020, právoplatný dňa 25. novembra 2020, mu bol okrem iného
uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu štyri roky,

pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV z a m
i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa v bodoch 1) a 2) uznal obžalovaného G. Š. vinným zo

spáchania prečinov kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Trestného zákona a v bode 3) zo spáchania prečinu
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na skutkovom
základe, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd prvého stupňa za skutok v bode 1) podľa § 367 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, §

36 písm. j) , § 37 písm. h), § 41 ods. 1 , § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil obžalovanému súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 15 mesiacov, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného
zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. Súčasne podľa § 42 ods. 2 Trestného
zákona zrušil výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. 0T/133/2020 zo dňa
25.11.2020, v rámci súhrnného trestu podľa § 61 ods. 1 , ods. 2 Trestného zákona uložil obžalovanému

trest zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 4 roky. Za skutky v bodoch 2) a 3)
súd prvého stupňa podľa § 367 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 4, § 37 písm. h), § 41
ods. 1 Trestného zákona uložil obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 mesiacov, a
pre výkon tohto trestu obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, § 38 ods. 2 Trestného zákona

uložil obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 2 roky. Podľa § 60 ods. 1
písm. a) Trestného zákona bol obžalovanému uložený trest prepadnutia veci, a to 1ks notebooku značky
Asus so vsunutým USB kľúčom, 1 ks notebooku značky Toshiba, 47 ks SIM kariet, tlačítkový mobilný
telefón značky Nokia, typ RM-713, 2ks SIM kariet a nabíjačka, tlačítkový mobilný telefón značky Nokia,
typ RM-970, 1ks SIM karta, mobilný telefón značky Sony, a mobilný telefón značky Sony, modrej farby,

ktorých vlastníkom sa podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona stáva štát. Napokon podľa § 73 ods. 2 písm.
d) Trestného zákona uložil obžalovanému ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou.

Proti tomuto rozsudku podali obžalovaný aj prokurátor v zákonnej lehote odvolanie. Odvolanie
obžalovaného smeruje proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku. Prokurátor podal odvolanie v

neprospech obžalovaného, a to proti výroku o treste za skutky v bodoch 2) a 3) a proti výroku o
ochrannom opatrení. V písomných dôvodoch odvolania prokurátor vzal späť odvolanie smerujúce proti
výroku o ochrannom opatrení.
Obžalovaný odôvodnil odvolanie prostredníctvom obhajcu podaním doručeným prvostupňovému súdu
dňa 18.10.2023. Obhajoba hodnotiac vykonané dôkazy upozorňuje, že z vykonaného dokazovania

nevyplynulo, že by obžalovaný spáchal skutky popísané v obžalobe. Nepodarilo sa preukázať, že sav jeho byte vôbec stal skutok kladený mu za vinu. Vypovedala k nemu iba jediná svedkyňa, pričom
vo svojej výpovedi pred súdom dňa 01.03.2023 sama priznala, že klamala, a to opakovane. Táto
svedkyňa navyše samu seba definovala ako „onkologicko--psychiatrického pacienta“, bez bližšieho

upresnenia svojej psychiatrickej diagnózy, ktorou má trpieť. Bez tejto informácie a bez vyjadrenia
kvalifikovaného psychiatra však nie je možné brať jej výpoveď ako hodnovernú alebo dokonca
presvedčivú. Prvostupňový súd v tomto smere nevykonal žiadne zisťovanie ani overenie jej psychického
stavu. Na základe tejto svedeckej výpovede teda nemožno ustáliť, že by sa obžalovaný dopustil
skutku kupliarstva, ako to tvrdí obžaloba, jej získanie či zjednanie na vykonávanie prostitúcie z jeho

strany nie je žiadnym spôsobom preukázané. Výpoveď svedčí o tom, že obžalovaný poskytol na cca
2 kalendárne dni tejto svedkyni izbu vo svojom byte za účelom, aby v nej poskytovala masérske
služby, avšak táto - iba podľa vlastného tvrdenia, ktoré nie je možné potvrdiť - mala poskytnúť aj iné,
sexuálne služby. Ak svedkyňa obžalovanému vyplatila nejaké finančné prostriedky, čo sa však v konaní
v skutočnosti nepreukázalo, tvrdí to iba ona, je zrejmé, že tieto predstavovali odplatu za užívanie časti
bytu obžalovaného, ktorý svedkyňa mala užívať, ktorá odplata je prirodzená a primeraná.

V nadväznosti na uvedené obhajoba poukazuje na to, že zbytočne rozsiahle úvahy prvostupňového
súdu na str. 7 až 21 rozsudku ohľadom údajného skutku kupliarstva sú v skutočnosti zavádzajúce
a ich hlavným účelom je odvedenie pozornosti od podstaty tejto trestnej veci, ktorou je fakt, že sa
súd pokúša uznať obžalovaného vinným na základe jedinej výpovede psychicky chorej osoby, ktorá

v tejto výpovedi sama seba usvedčuje z opakovaného klamstva. Pri starostlivom preštudovaní tejto
časti rozsudku však zistíme, že bolo preukázané inzerovanie poskytovania masérskych, ale v žiadnom
prípade nie sexuálnych služieb. V byte obžalovaného zaistené notebooky, SIM karty a mobilné telefóny
sa používali na inzerciu a dojednávanie masážnych služieb, ako napokon podľa prvostupňového
súdu vyplýva aj z obsahu záznamov na nich zistených, resp. v nich obsiahnutých. Preto obhajoba

konštatuje, že úvahy prvostupňového súdu obsiahnuté v rozsudku o elektronických zariadeniach v byte
obžalovaného či vytváraní profilov na sociálnej sieti Pokec možno vztiahnuť výlučne na poskytovanie
legálnychmasážnychslužieb,akokonieckoncovkonštatujesamotnýprvostupňovýsúd.Tietozariadenia
čiaktivityobžalovanéhonasociálnychsieťachpretonemajúžiadnyvzťahkúdajnémuskutkukupliarstva,
ani o získavaní finančných prostriedkov z prostitúcie obžalovaným. Prvostupňový súd v rozsudku v

skutočnosti nepopísal žiadne obžalovaným získané konkrétne finančné čiastky v konkrétnej časovej
väzbe na akúkoľvek preukázanú prostitúciu, či už zo strany svedkyne - poškodenej alebo iných osôb.
Finančnéprostriedkyzískanéúdajneodsvedkyne-poškodenejpritomvskutočnostipredstavovaliplatby
za dočasné užívanie časti nehnuteľnosti.

Opakovane pritom obhajoba poukazuje na skutočnosť, že aj samotné poskytovanie finančných
prostriedkov a ich pôvod vyplýva výlučne zo svedeckých výpovedí svedkyne - poškodenej a svedka G.
E., ktorých obžalovaný v tom čase obvinil z krádeže jeho osobných vecí - oblečenia, a ktorí sa teda
svojimi následnými výpoveďami snažili obžalovaného poškodiť. Ich svedectvá obhajoba považuje za
nepravdivéanepodložené,nehovoriacotom,žesvedokE.nahlavnompojednávaníodmietolvypovedať

z dôvodu, aby sebe a svedkyni - poškodenej neprivodil trestné stíhanie. Orgány činné v trestnom konaní
ani prvostupňový súd, hoci im okolnosti výpovedí týchto svedkov boli od počiatku známe, sa pritom
až do vyhlásenia rozsudku nesnažili ich svedectvá žiadnym spôsobom overiť, napriek opakovaným
námietkam obhajoby, ani k nim nepristupovali pri ich hodnotení s potrebnou obozretnosťou. Pritom súd
na hlavnom pojednávaní vykonal dôkaz zvukovým záznamom z tiesňovej linky 158, kde je zrejmé, že

telefonát obžalovaného na políciu trval väčšinu cesty autobusom na hlavnú stanicu v Bratislave, a je
teda zrejmé, že tvrdenie svedkyne o tom, že obžalovaný mal počas cesty komunikovať s ňou, je ďalšia
zjavná nepravda.

Zistenia prvostupňového súdu týkajúce sa preberania finančných čiastok, používania SIM kariet či

mobilných telefónov, registrácii na sociálnej sieti Pokec, obrazových súborov s nahotou či videí teda
nesvedčia, ani bez ďalšieho nemôžu svedčiť, o spáchaní prečinu kupliarstva obžalovaným.

O nepravdivosti tvrdení svedkyne - poškodenej o údajnom poskytovaní sexuálnych služieb v byte
obžalovaného svedčí aj dostupná elektronická komunikácia (Príloha č. 1 a Príloha č. 2 tohto odvolania).

Priložené snímky obrazovky z dotknutého obdobia svedčia o tom, že svedkyňa - poškodená sexuálne
služby v skutočnosti neposkytovala. Vo vzťahu k SIM karte č. 42 spomenutej na str. 11 rozsudku
obhajoba konštatuje, že prvostupňový súd žiadnym spôsobom nekonkretizuje, vo vzťahu k akým
osobám bola zistená elektronická komunikácia a akým spôsobom ustálil, že obžalovaný mal byť v časeprenosu jednou zo strán zachytenej elektronickej komunikácie. Rovnaká nezrozumiteľnosť a neurčitosť
sa vzťahuje aj k ďalej spomenutej SIM karte č. 2, kde prvostupňový súd ani len nekonkretizuje, či a ako
má zachytený obsah súvisieť s údajnými sexuálnymi službami a obžalovaným. Úplne nepodložený je

potom záver prvostupňového súdu o tom, že svedkyňa - poškodená nemala byť jedinou osobou, ktorá
„vykonávala predmetné sexuálne služby“. Kde, kedy a s kým sa mali tieto údajné ďalšie „predmetné“
sexuálne služby poskytovať sa však už z odôvodnenia rozsudku dozvedieť nemožno.

Obhajoba upozorňuje aj na značné nepresnosti v rozsudku, ktoré svedčia o zaujatosti prvostupňového

súdu voči obžalovanému, a to v dôležitej otázke týkajúcej sa časového obdobia roku 2021, kedy mal
so svedkyňou - poškodenou zjednať podmienky poskytovania služieb. Vo svojej prvotnej výpovedi v
prípravnomkonanídňa16.10.2021svedkyňa-poškodenánastr.5zápisnicevýslovneuviedla,žektomu
malo dôjsť v mesiacoch apríl - máj . V uvedenom období však bol obžalovaný preukázateľne stíhaný
väzobne,akouvádzaajprvostupňovýsúdnastr.7a8rozsudku,pričomväzbakončiladňom24.05.2021,
t.j. na konci mája. Prvostupňový súd si zjavne vo svojej argumentácii na str. 7 rozsudku úmyselne

„upravil“ obdobie, o ktorom v skutočnosti vypovedala svedkyňa - poškodená v prípravnom konaní, a
to na obdobie po 24.05.2021. Súd teda nesprávne uviedol, že o tomto časovom období vypovedala aj
svedkyňa, čo nie je pravda. Svedkyňa - poškodená uvádza toto obdobie inak, iba ako mesiace „apríl
- máj“, takže je vysoko pravdepodobné, že klame aj v tejto otázke, keďže počas týchto mesiacov bol
obžalovaný vo väzbe.

Prvostupňový súd teda, napriek tomu že na str. 19 rozsudku považuje prvotné výpovede svedkov
za najdôveryhodnejšie, obsah takejto výpovede výslovne ignoruje a manipuluje výpoveď svedkyne -
poškodenej tak, aby v rozpore s faktami budila dojem dôveryhodnosti. Prvostupňový súd sa teda v tejto
otázke snaží manipuláciou posilniť značne nedôveryhodnú výpoveď svedkyne - poškodenej v dôležitej

otázke zjednania podmienok vzájomnej spolupráce, a to v neprospech obžalovaného.

Nesprávny a nepodložený je záver prvostupňového súdu na str. 18 rozsudku, že v predmetné dni dňa
15. a 16.10.2021 malo byť preukázané, že obžalovaný mal mať vedomosť o tom, aké služby poskytovala
svedkyňa - poškodená v jeho byte. Samotná svedkyňa vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní

uviedla,ženevie,čiobžalovanýotomvedelatiežto,žejejmalvytvoriťprofilsnázvom„leasupermasáž'.
Za preukázané nemožno považovať ani to, že takéto služby boli v byte obžalovaného vôbec poskytnuté.
V tomto smere prvostupňový súd nevykonal žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili výpoveď svedkyne -
poškodenej vo vzťahu k ňou uvádzaným časovým obdobiam a nepochopiteľne založil odsudzujúci výrok
ohľadom prečinu kupliarstva výlučne na jej výpovedi, ktorá rozhodne nespĺňa parametre jednoznačnosti,

logiky či konzistentnosti, ako nesprávne uvádza prvostupňový súd na str. 21 rozsudku. V tejto súvislosti
obhajoba odkazuje na Prílohu č. 1 a Prílohu č. 2 odvolania, z ktorých je zrejmé, že svedkyňa nevypovedá
pravdu.

Svedecká výpoveď svedkyne - poškodenej V. Š. bez ďalšieho nemôže preukázať poskytovanie

sexuálnych služieb v byte obžalovaného, a už vôbec nepreukazuje, že by obžalovaný o poskytovaní
takýchto služieb vôbec vedel. Výpoveď je plná rozporov, svedkyňa sa priznáva ku klamstvám vo vzťahu
k obžalovanému ako aj jej vtedajšiemu snúbencovi, a sama tvrdí, že trpí bližšie nešpecifikovanou
psychiatrickou diagnózou, pričom nie je zrejmé, nakoľko mohla táto diagnóza ovplyvniť jej vnímanie a
následne jej svedecké výpovede. Z jej výpovede tiež nie je zrejmé, koľkým klientom mala svedkyňa

poskytnúť sexuálne služby, a či sa tak vôbec stalo, nakoľko v tomto smere nebolo vykonané žiadne
dokazovanie.

Akákoľvek objednávka či poskytovanie sexuálnych služieb nevyplýva ani z oboznámených listinných
dôkazov. Tieto dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní teda obsah obžaloby nepodporujú, nájdené

veci mohli byť použité na rôzne účely, čo koniec koncov konštatuje aj obžaloba na str. 5, keď konštatuje,
že „domovou prehliadkou sa žiadny priamy dôkaz o trestnej činnosti obžalovaného nezistil“. K tomu
obhajoba dodáva, že nájdené predmety nepredstavujú ani nepriame dôkazy o žiadnej trestnej činnosti
obžalovaného. Profily na sociálnej sieti, ani nájdené SIM karty či elektronické zariadenia nemajú žiadnu
väzbu ku akýmkoľvek sexuálnym službám poskytovaným vypočutou svedkyňou či inou konkrétnou

osobou, hoci sa túto argumentačnú líniu snaží prvostupňový súd v rozsudku vytrvalo podsúvať.

Obhajoba ďalej poukazuje na to, že svedok G. E. na hlavnom pojednávaní dňa 12.04.2023 odmietol
vypovedať s odôvodnením, že by svojou výpoveďou mohol spôsobiť trestné stíhanie nielen sebe, aleaj svojej snúbenici, svedkyni - poškodenej V. Š., čím zásadne spochybnil jej výpovede v prípravnom
konaní i na hlavnom pojednávaní. Ani z výpovede tohto svedka v prípravnom konaní nevyplynulo, že
by on osobne bol svedkom akéhokoľvek poskytovania sexuálnych služieb v byte obžalovaného. Z jeho

svedeckej výpovede v prípravnom konaní vyplýva, že sa vo vzťahu k údajným sexuálnym službám
jednalo výlučne o svedectvo z počutia, kedy sa mal o údajnom poskytnutí sexuálnych služieb dozvedieť
až dodatočne od svojej vtedajšej snúbenice.

K údajným skutkom kupliarstva formulovaným v obžalobe sa teda nepotvrdilo podozrenie, že by

táto svedkyňa mala poskytovať sexuálne služby. Svedkyňa sama priznáva viaceré svoje klamstvá,
čo sa zjavne v plnej miere vzťahuje aj k jej výpovediam v prípravnom konaní, preto nemožno jej
rozporuplné tvrdenia o poskytovaných službách hodnotiť ako dôveryhodné. Podstatné však je, že
tvrdenia svedkyne nie sú žiadnym spôsobom overiteľné a ani neboli navrhnuté a vykonané dôkazy
na ich overenie. Jej svedectvo je zásadne spochybnené aj ďalším predvolaným svedkom E., ktorý na
hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať s odôvodnením, že by svojou výpoveďou mohol spôsobiť

trestné stíhanie nielen sebe, ale aj svojej snúbenici - svedkyni V. Š., čím zásadne spochybnil nielen svoje
výpovede z prípravného konania, ale aj výpovede svedkyne Š. z prípravného konania, ako aj z hlavného
pojednávania. Vo svetle tejto skutočnosti, kedy sa aj jeho výpoveďou potvrdzuje fakt, že svedkyňa
opakovane nehovorila pravdu ohľadom služieb poskytovaných počas 2 dní v byte obžalovaného,
nemožno jej výpoveď považovať za hodnoverný dôkaz svedčiaci o obžalovanom vo vzťahu k obvineniu

z prečinu kupliarstva.

Ku skutku marenia výkonu úradného rozhodnutia obhajoba poukazuje na to, že v prípravnom konaní
ani neskôr nebola osoba páchateľa stotožnená zákonným spôsobom, teda formou rekognície podľa
§ 138 v spojení s § 126 Trestného poriadku. Tento postup orgány činné v trestnom konaní ani

súd neaplikovali, napriek tomu, že primárnym účelom výsluchov svedkov M. D. a K. D. bolo zistiť
totožnosť páchateľa skutku. Podľa § 126 Trestného poriadku „ak sa má výsluchom zistiť totožnosť
nejakej osoby alebo veci, vyzve sa obvinený, aby ju opísal. Až potom sa mu má osoba alebo
vec ukázať, a to medzi viacerými osobami podobného zovňajšku alebo vecami toho istého druhu.
Rekogníciumožnovykonaťajpodľafotografií,prípadnespoužitímtechnickýchprostriedkov.Krekognícii

treba vždy pribrať nezúčastnenú osobu.“ Nebol teda dodržaný predpísaný procesný postup, pričom
uvedenéporušenieustanoveníTrestnéhoporiadkužiadnymspôsobomneodôvodnilpolicajt,prokuratúra
ani prvostupňový súd. Obhajoba konštatuje, že pokiaľ ide o preverenie podozrenia zo spáchania
skutku marenia výkonu úradného rozhodnutia, ktorý mal byť spáchaný dňa 10.06.2021 o cca 14:35
hod., nebola zákonným spôsobom stotožnená osoba páchateľa predpísanou formou rekognície, so

všetkými kontrolnými prvkami pre tento procesný inštitút predpísanými, osobitne úvodnými popisom
opoznávaného objektu, ktorý je pri opoznávaní kritický. Účelom rekognície je práve vytvorenie väzby
medzi úvodným popisom osoby a po ňom bezprostredne nasledujúcim ukázaním opoznávanej osoby
medzi viacerými osobami podobného zovňajšku, či už „in natura“ alebo podľa fotografií. Výpovede
vypočutých príslušníkov PZ teda nie je možné považovať za relevantné dôkazy, pokiaľ ide o stotožnenie

osoby, ktorá mala v uvedenom čase viesť motorové vozidlo, nakoľko nespĺňajú Trestným poriadkom
predpísané náležitosti pre opoznávanie osôb pre účely stotožnenia osôb, v zmysle § 126 Trestného
poriadku. Obžalovaný ich vníma ako účelový pokus obísť inštitút rekognície a za každú cenu a bez
potrebnej právnej kvality stotožniť obžalovaného do času a miesta, kde sa vtedy nenachádzal. V prípade
svedka D. sa navyše jedná výlučne o svedectvo z počutia, nakoľko tento sa mal v rozhodnom čase

podľa vlastného vyjadrenia i vyjadrenia jeho kolegu nachádzať vo vnútri objektu čerpacej stanice Shell
Karlova Ves a osobu vodiča v skutočnosti ani nevidel. Skutočnosť, že obžalovaný nebol zadržaný ani
dvomi následne zasahujúcimi príslušníkmi PZ tiež nasvedčuje tomu, že sa na danom mieste a v danom
čase v skutočnosti nenachádzal.

V tejto súvislosti dáva obhajoba do pozornosti odvolacieho súdu výpoveď svedkyne M. R. na hlavnom
pojednávaní dňa 03.05.2023, kde táto svedkyňa k údajnému skutku výslovne uviedla nasledovné (str.
2 zápisnice): „Ja nechcem vypovedať, lebo to sa nestalo, to je vymyslené. Nechcem vypovedať z toho
dôvodu, aby som nebola trestne stíhaná. Bolo to celé zinscenované, celé to bolo vymyslené. Z toho
dôvodu odmietam vypovedať. Moje svedomie mi hovorí, že nie.“ Uvedené výroky svedkyne potvrdzujú

pôvodný názor obžalovaného, že celá udalosť, ktorá sa podľa tvrdenia vypočutých príslušníkov PZ mala
odohrať dňa 10.06.2021 o cca 14:35 hod. na čerpacej stanici Shell Karlova Ves a pri ktorej sa mal
obžalovaný údajne dopustiť prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia, sa v skutočnosti zrejme
odohrala inak a bez jeho účasti. Svedčí o tom aj časť elektronickej komunikácie svedkyne R. zo dňa06.06.2021, ktorú obžalovanému následne poskytol jej vtedajší priateľ vo forme snímky obrazovky
svojho mobilného telefónu, a ktorú obhajoba prikladá ako Prílohu č. 3 tohto odvolania. Z jej obsahu
vyplýva, že sa s vysokou pravdepodobnosťou jednalo o situáciu, kedy bol obžalovaný nepravdivo

označený - udaný za osobu vedúcu toho dňa motorové vozidlo v okolí čerpacej stanice Shell v Karlovej
Vsi, aby mu následne mohlo byť účelovo vznesené obvinenie z prečinu marenia výkonu úradného
rozhodnutia. Po jeho uväznení by sa iné osoby zmocnili jeho bytu, ktorý by mohli počas jeho väzby či
výkonu trestu nerušene užívať.

Pokiaľideoobsahdôkazu-kamerovéhozáznamu,zjehoobsahuzjavneniejemožnéanivzdialeneurčiť
totožnosť osoby vystupujúcej z motorového vozidla Škoda Fabia a tento žiadnym spôsobom nesvedčí
proti obžalovanému. Obhajoba tiež upozorňuje na chybu konania, ku ktorej došlo tým, že prvostupňový
súd bez relevantného odôvodnenia odmietol vypočuť obžalovaným navrhovanú svedkyňu - jeho matku,
ktorej výsluch na výzvu súdu na doplnenie dokazovania na hlavnom pojednávaní dňa 12.09.2023
obžalovaný odôvodnil objasnením skutočností súvisiacim s jeho finančnou situáciou v dotknutom období

(str. 3 zápisnice z HP), ako spolu s návrhom uviedol. Toto svedectvo malo vyvrátiť tvrdenia svedkyne
- poškodenej V. Š. o ňou tvrdenom, ale nijako nepreukázanom poskytovaní finančných prostriedkov
obžalovanému, keďže jeho matka mu ako invalidnému dôchodcovi dlhodobo finančne vypomáha a má
dobrý prehľad o jeho finančných pomeroch. Prvostupňový súd, napriek tomu, že sám vyzval strany
na prednesenie návrhov na doplnenie dokazovania, zamietnutie tohto návrhu nijako neodôvodnil, a to

napriek tomu, že svedectvo svedkyne - poškodenej V. Š. je už aj tak značne nedôveryhodné a plné
rozporov, a obhajobou navrhované svedectvo ho mohlo úplne vyvrátiť. Takýmto ničím neodôvodneným
postupom prvostupňový súd porušil ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a právo
obhajoby a bezdôvodne odmietol vykonať dôkaz v neprospech obžalovaného.

K výroku o uložení ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou obhajoba uvádza, že tento
výrok nemá oporu v aktuálnej judikatúre Najvyššieho súdu SR týkajúcej sa ochranných liečení a navyše
je v rozpore so závermi jedného z dvoch znaleckých posudkov založených v spise. Platí, že ak chce súd
pristúpiť k uloženiu ochranného liečenia, rozhodnutie o jeho uložení musí prijať na základe aktuálneho
znaleckého posudku, inak je jeho uloženie neprimerané a nezákonné. Nebezpečnosť páchateľa je vždy

potrebné preukazovať k okamihu rozhodovania súdu o ochrannom liečení, nie je preto prípustné, aby
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znaleckého posudku vykonaného v prípravnom konaní, ktorý
bol vypracovaný s podstatným časovým predstihom pred rozhodovaním súdu a v čase rozhodovania
súdu o ochrannom liečení už nemusí byť (z dôvodu plynutia času) aktuálny. Tento záver a tiež rozsah
dokazovania súdu vymedzil napríklad Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Tost/67/2021 zo

dňa 26.04.2022 nasledovne: „Spáchanie činu inak trestného nepríčetným páchateľom samo o sebe však
nestačí na uloženie ochranného liečenia, ak nie je súčasne splnená aj podmienka, že pobyt páchateľa
na slobode je nebezpečný. Stav nepríčetnosti musí existovať v čase spáchania činu, ale nebezpečnosť
pobytu páchateľa na slobode treba posudzovať podľa stavu existujúceho v čase rozhodovania súdu o
ochrannom liečení. Podľa ustálenej judikatúry nemožno nebezpečenstvo pobytu páchateľa na slobode

vyvodzovať iba z jeho konania, ktoré inak vykazuje znaky trestného činu. Pre záver o pravdepodobnosti
možného opakovania takéhoto inak trestného konania, sa musí zisťovať stupeň duševnej poruchy
páchateľa, prípadne jeho doterajšie recidivistické prejavy, ktoré môžu vytvárať stav nebezpečenstva
pre spoločnosť pri jeho ponechaní na slobode. Posúdenie takýchto prípadov závisí od druhu duševnej
poruchy, jej stupňa a prejavu správania trestne nezodpovedného páchateľa. Samotné odporúčanie

znalcov lekárov či je, alebo nie je vhodné páchateľovi protiprávneho činu uložiť ochranné liečenie, nie je
dostatočným podkladom na rozhodnutie súdu o tejto otázke. Takéto rozhodnutie môže súd vydať až na
základe zhodnotenia všetkých dôkazov prichádzajúcich do úvah (R 58/1968, R 11/1974, R 23/1979).“
Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, psychický stav musí byť do istej miery
závažný, aby sa mohol považovať za „skutočnú“ duševnú poruchu. Aby bola dotknutá duševná porucha

kvalifikovaná ako skutočná duševná porucha v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru, musí byť taká
závažná, že si vyžaduje liečbu v ústave vhodnom pre pacientov s duševnými chorobami. Vnútroštátne
súdy musia pomocou zodpovedajúcej lekárskej pomoci dostatočne zistiť príslušné skutočnosti (či osoba
trpí duševnou poruchou), na ktorých sa zakladá ich rozhodnutie o zadržaní dotknutej osoby. Preto musia
byť znalecké posudky lekárov, na ktoré sa súdy odvolávajú, dostatočne aktuálne (rozsudky Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Glien proti Nemecku z 28. novembra 2013, č. 7345/12, bod 85; Ilnseher
proti Nemecku z 4. decembra 2018, č. 10211/12 a 27505/14, body 132 a 133; Kadusic proti Švajčiarsku
z 9. januára 2018, č. 43977/13, body 44 a 55).Vyššie uvedenými princípmi sa však prvostupňový súd pri rozhodovaní o uložení ochranného liečenia
neriadil. Súd vychádzal zo znaleckých posudkov, ktoré boli vypracované ešte v prípravnom konaní, teda
rozhodne nie aktuálnych (z roku 2021, resp. neskorší, doplnený dňa 07.02.2022). Druhý z uvedených

znaleckých posudkov (č. 9/2020, doplnený posudkom č. 2/2022 zo 07.02.2022) pritom ani neodporúča
uloženie ochranného liečenia ústavnou formou, ale ambulantnou formou (závery posudku tvoria Prílohu
č. 4 tohto odvolania). Za pozornosť stojí, že prvostupňový súd sa na str. 34 rozsudku žiadnym
spôsobom nevysporiadal s obhajobnými námietkami o potrebe tieto posudky aktualizovať a tieto
námietky jednoducho odignoroval, nehovoriac o ignorácii záverov vyššie špecifikovaného, neskoršieho

znaleckého posudku o odporúčanej ambulantnej forme ústavného liečenia.

Obsah rozsudku s ohľadom na vyššie uvedené možno charakterizovať ako nepresvedčivý a
nepodložený, a to tak vo vzťahu k údajnému skutku kupliarstva, ako aj skutku marenia výkonu úradného
rozhodnutia. Nebolo dostatočne preukázané, že by obžalovaný v obžalobe uvedené skutky spáchal, ba
ani to, že tam popísane skutky sa vôbec stali.

Na základe uvedeného obhajoba navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a aby
obžalovaného spod obžaloby oslobodil, alebo aby vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný odôvodnil odvolanie aj vlastným podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa
08.01.2024. Nad rámec odôvodnenia vypracovaného obhajcom obžalovaný uvádza, že poškodeným
sa cíti on, pretože oznámil krádež svojich vecí a miesto ochrany bol obvinený a neprávoplatne
odsúdený. Ďalej opakuje argumentáciu obhajcu a poukazuje na ďalšie faktické nepresnosti uvedené
prvostupňovým súdom.

Prokurátor odôvodnil odvolanie podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 02.01.2024. Prokurátor
dôvodí, že „prvostupňový súd opomenul priznať priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného
zákona. Skutky v bode 2) a 3) boli spáchané v roku 2021. Pred tým, ako obžalovaný Šimko spáchal tieto
skutky, bol právoplatne odsúdený - trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 0T 133/20 zo

dňa 25.11.2020, právoplatný dňa 25.11.2020. Je teda zrejmé, že obžalovaný Šimko bol už za trestný
čin odsúdený. Je teda zrejmé, že pri rozhodovaní o treste za skutky v bodoch 2) a 3) je potrebné
priznať priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. Uvedené však prvostupňový
súd opomenul. Túto priťažujúcu okolnosť je potrebné priznať pri všetkých druhoch trestov, ktoré majú
zákonom odstupňovateľnú trestnú sadzbu, ktoré súd týmto výrokom za skutky v bode 2) a 3) ukladal,

teda pri treste odňatia slobody, ako aj pri treste zákazu činnosti. Následne je potrebné pri ukladaní
trestu aplikovať aj § 38 ods. 4 Trestného zákona (prevaha priťažujúcich okolností), a to nielen pri treste
odňatia slobody (čo prvostupňový súd zohľadnil), no aj pri treste zákazu činnosti (čo prvostupňový
súd opomenul). Aj pri ukladaní trestu zákazu činnosti je potrebné zohľadniť pomer poľahčujúcich a
priťažujúcich okolností, a je potrebné aplikovať § 38 ods. 4 Trestného zákona. Možno v tomto smere

poukázať na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo 18/2020 zo dňa 24.03.2021,
ktorý sa uvedenou otázkou zaoberal, a dospel k uvedenému právnemu názoru. V prípade obžalovaného
Š. je teda potrebné, aby mu bol trest zákazu činnosti ukladaný za aplikácie § 38 ods. 4 Trestného zákona,
a teda dolná hranica trestnej sadzby sa zvyšuje o jednu tretinu. Prvostupňový súd mal teda ukladať trest
zákazu činnosti vo zvýšenej sadzbe 4 roky až 10 rokov. Prvostupňový súd uložil trest zákazu činnosti

vo výmere 2 rokov, čo možno s poukazom na vyššie uvedené považovať za nezákonné. Nemožno
súhlasiť so záverom prvostupňového súdu, ktorý pri treste zákazu činnosti nepriznal žiadnu priťažujúcu
okolnosť. Nemožno totiž opomenúť, že obžalovaný Š. spáchal viac trestných činov vo viacčinnom
súbehu (skutky v bodoch 2) a 3)), a že sa mu ukladá úhrnný trest, a teda uvedenú skutočnosť je potrebné
posudzovať komplexne. Aj pri ukladaní trestu zákazu činnosti je preto potrebné prihliadať na to, že

obžalovaný Š. spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h) Trestného zákona). Tiež aj pri treste zákazu
činnosti je potrebné priznať priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. Prvostupňový
súd nesprávne aplikoval § 38 ods. 1 Trestného zákona aj na túto trestnú vec, na čo však podmienky
splnené neboli. Je totiž potrebné si uvedomiť, že obžalovaný Š. viedol vozidlo v čase zákazu činnosti,
a to nielen v čase „súdneho“ zákazu činnosti, ale aj v čase zákazu činnosti uloženého mu dopravným

inšpektorátom. Naplnil teda znak skutkovej podstaty „marí výkon rozhodnutia iného orgánu verejnej moci
tým, že vykonával činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie iného štátneho orgánu o zákaze činnosti“.
Tieto okolnosti (marenie rozhodnutia dopravného inšpektorátu), ktoré sú základným znakom skutkovej
podstaty trestného činu podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, ktoré mal obžalovaný Š. naplniť,nie sú však žiadnou priťažujúcou okolnosťou podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. Použitím § 37 písm.
m) Trestného zákona teda nedôjde k pričítaniu tej istej okolnosti obžalovanému Š. dvakrát. Jedenkrát
sa totiž zohľadní okolnosť, že bol v minulosti súdom odsúdený (ako priťažujúca okolnosť), a tiež sa

nezávisle od toho zohľadní odlišná (nie tá istá) okolnosť, že nerešpektoval rozhodnutie dopravného
inšpektorátu (ako základný znak skutkovej podstaty). Je teda zrejmé, že prípadné aplikovanie § 38 ods.
1 Trestného zákona nie je správne.“

Nazákladeuvedenéhoprokurátornavrhol,abyodvolacísúdzrušilnapadnutýrozsudokvpríslušnejčasti,

a aby aplikoval priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h), písm. m) pri ukladaní trestu odňatia slobody
a aj pri ukladaní trestu zákazu činnosti, a následne aby aj pri ukladaní trestu zákazu činnosti aplikoval §
38 ods. 4 Trestného zákona a trest zákazu činnosti ukladal vo zvýšenej výmere 4 roky až 10 rokov.

Prokurátor ani obžalovaný nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu protistrany, ktoré im bolo v súlade
s § 314 Trestného poriadku doručované.

Odvolací súd po predložení veci nezistil také chyby konania predchádzajúce napadnutému rozsudku,
ktoré by boli dôvodom na zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí, a preto nariadil vo veci verejné
zasadnutie. Obžalovaný sa na verejné zasadnutie neustanovil potom, čo prevzal upovedomenie o jeho
termíne i poučenie o možnosti konať v jeho neprítomnosti. Doručil odvolaciemu súdu žiadosť o konanie v

jeho neprítomnosti. Takémuto postupu nebránili žiadne zákonné prekážky, a preto odvolací súd v zmysle
§ 293 ods. 5 Trestného poriadku konal v neprítomnosti obžalovaného.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca zotrval na písomných dôvodoch odvolania a navrhol
rozhodnúť v zmysle jeho petitu. Odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť.

Zástupca krajskej prokuratúry navrhol zamietnuť odvolanie obžalovaného, a tiež ustáliť priťažujúcu
okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona a z toho dôvodu za skutky 2) a 3) uložiť obžalovanému
prísnejší trest odňatia slobody a trest zákazu činnosti.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť a včasnosť oboch odvolaní
podaných oprávnenými osobami, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1
alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné a odvolanie prokurátora
dôvodné nie je.

Súd prvého stupňa totiž v bodoch 1) a 2) nevykonal správnu analýzu skutkovej podstaty žalovaného

trestného činu a nesprávne pod ňu podradil preukázané konanie obžalovaného. V bode 3) z vykonaných
dôkazov vyvodil také skutkové závery, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže ako
preukázané fakty akceptoval okolnosti, o ktorých existujú rozumné pochybnosti. Jeho úvahy vedúce k
týmto záverom sú vnútorne protirečivé alebo nezodpovedajú obsahu dôkazov, sú nepresné a intuitívne.
Vzhľadom na vyčerpanie dokazovania návrhmi procesných strán a na odstup času od skutkov odvolací

súd nepristúpil k vráteniu veci súdu prvého stupňa, keďže takýmto procesným postupom by došlo k
predlžovaniu protiprávneho stavu v zmysle pokračovania v trestnom stíhaní obžalovaného, a meritórne
rozhodol vo veci.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, aj ak

bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona .

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, alinea prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku

správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uváženívšetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 367 ods. 1 Trestného zákona kto iného zjedná, pohne, zvedie, využije, získa alebo ponúkne na
vykonávanie prostitúcie, alebo kto koristí z prostitúcie vykonávanej iným, alebo umožní jej vykonávanie,

potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli na hlavnom
pojednávanívykonanévšetkydostupnédôkazynavrhnutéprocesnýmistranami,potrebnénaobjasnenie
skutkového stavu veci v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku a dôkazy boli
vykonané zákonným spôsobom. Rozsah dokazovania vykonaného na podklade návrhov procesných

strán považuje odvolací súd za dostatočný a umožňujúci spravodlivé rozhodnutie.

Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti:

Dňa 12.04.2022 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava IV na príslušný súd obžalobu na G.

Š. v bodoch 1) a 2) pre prečiny kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Trestného zákona a v bode 3) pre
prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na vyššie
citovanom skutkovom základe.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 08.06.2022 obžalovaný učinil vo vzťahu k všetkým trom bodom

obžaloby vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd vykonal
vo veci dokazovanie. Vypočul obžalovaného, k bodom 1) a 2) vypočul svedkov V. Š.K. a G. E., podľa
§ 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal svedeckú výpoveď G. Š., podľa § 268 ods. 2 Trestného
poriadku prečítal znalecké posudky z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, a z odboru
kriminalistika, odvetvie kriminalistická informatika, podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku prehral

záznam volania obžalovaného na tiesňovú linku pre krádež oblečenia a obuvi, k bodu 3) vypočul
príslušníka PZ K. D. a svedkyňu M. R.F., podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal svedeckú
výpoveď policajta M. D., podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku prehral videozáznam z čerpacej stanice,
podľa § 269 Trestného poriadku prečítal inštruktážny záznam Obvodného oddelenia PZ Bratislava
Karlova Ves zo dňa 10.-11.06.2021 a ďalšie listinné dôkazy. Súd odmietol vykonanie dôkazu výsluchom

matky obžalovaného, ktorý navrhla obhajoba.

Obhajoba obžalovaného, ktorého výpoveď bola na hlavnom pojednávaní podľa § 258 ods. 4 Trestného
poriadku prečítaná z dôvodu, že odmietol vypovedať, spočívala v tom, že v bodoch 1) a 2) sa dohodol
s poškodenou, že bude v jeho byte poskytovať masáže, zákazníkov si bude manažovať sama. Bol

prítomný pri jej viacerých telefonátoch so zákazníkmi, explicitne im uviedla, že o sexuálne služby sa
nejedná. Platila mu za to, že je prenajímal priestor. V bode 3) obžalovaný odmietol vypovedať aj v
prípravnom konaní.

Súd prvého stupňa postavil vinu obžalovaného v bodoch 1) a 2) predovšetkým na výpovedi svedkyne G.

V. Š.K., prostitútky, ktorá vykonávala v byte obžalovaného prostitúciu rovnako ako predtým a aj potom
na iných miestach, pričom pre vyvodenie trestnej zodpovednosti obžalovaného súdu prvého stupňa
postačovalo, že v bode 1) jej obžalovaný pomohol zriadiť inzerát na internete a v bode 2) obžalovanému
dávala časť zárobku. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa vyhodnotil výpoveď svedkyne
ako celkom vierohodnú vzhľadom na jej obsah, ktorý zväčša korešponduje s obhajobou obžalovaného,

avšak právne závery, ktoré súd v oboch bodoch obžaloby vyvodil zo zisteného skutkového stavu,
nemožno akceptovať.

Obžalovaný pomohol V. Š., ktorá reagovala na ním daný inzerát ponúkajúci možnosť pracovať v
domácom prostredí, tým, že v jej mene dal inzerát ponúkajúci masážne služby, a tiež tým, že ju učil ju

masírovať, čo potvrdila nielen ona, ale aj svedok G. E., pričom sa mohol domnievať, že V. Š. možno
poskytuje aj sexuálne služby, avšak uvedené nebolo jeho primárnym záujmom. Takýto záver odvolací
súd oprel o znenie inzerátu obžalovaného i svedkyne, kde nie je o sexuálnych službách žiadna zmienka,
a o okolnosť učenia svedkyne vykonávať masáž obžalovaným, ktorý má v tomto odbore živnosť. Takátoparticipácia obžalovaného na tom, že V. Š. vykonávala v jeho byte prostitúciu, nepoukazuje na úmysel
obžalovaného kupliarčiť, a nie je prípravou svedkyne na vykonávanie prostitúcie. Obžalovaný nemohol
zjednať ani pohnúť na vykonávanie prostitúcie osobu, ktorá už prostitútkou bola, a ktorá sama chcela byť

prostitútkou. Obžalovaný sa mohol domnievať, že svedkyňa je prostitútka, keďže ňou bola aj predtým,
avšak zároveň nemohol vylúčiť, že už chce byť masérkou. Nebolo ničím preukázané, že by konanie
obžalovaného smerovalo k sústavnej činnosti spočívajúcej v tom, že svedkyňa sa bude živiť sexom za
peniaze, a to o to viac, že obžalovaný mal forenzne významne znížený kontakt s realitou. Odvolací
súd teda dospel k záveru, že nebol naplnený nielen formálny znak získania iného k prostitúcii, ale ani

zavinenie obžalovaného na tom, že svedkyňa vykonávala v jeho byte prostitúciu.

Obžalovanému bolo v oboch bodoch kladené za vinu aj to, že z jej prostitúcie koristil. Pojem koristenie
nie je legálne definovaný, možno ho teda vykladať tak, že sa jedná o získavanie prospechu z
vykonávania prostitúcie. V tomto smere sa prvostupňový súd nedostatočne vysporiadal s obhajobou
spočívajúcou v tom, že svedkyňa zo svojho zárobku časť poskytovala obžalovanému, a to za užívanie

jeho nehnuteľnosti. Argumentácia uvedená vyššie platí aj v tejto časti, pretože nebolo preukázané
úmyselné zavinenie obžalovaného na tom, že svedkyňa má vykonávať prostitúciu a nie masáž, a to
nielen pre absenciu dôkazov opaku, pričom pornografický obsah v telefónoch obžalovaného je bez
vzťahu k žalovaným skutkom, naviac sa v nich nachádzalo aj znenie inzerátu explicitne vyjadrujúce, že
sexuálne služby sa neponúkajú, ale aj pre znalecky preukázané znížené ovládacie aj rozpoznávacie

schopnosti z dôvodu nediferencovanej neliečenej schizofrénie chronického priebehu. Prijímanie odplaty
za poskytnutie priestoru je pritom legitímnou činnosťou majúcou oporu v občianskoprávnych predpisoch,
a nepreukazuje, že obžalovaný inkasoval časť zárobku od svedkyne aj preto, že jej umožnil vykonávať
prostitúciu. Obžalovaný racionálne vysvetlil, že si vypýtal viac peňazí preto, že uňho spala ona aj jej
priateľ G. E., a aj sa tu stravovali. Nakoniec z bytu odišli s tým, že obžalovaný volal na políciu, že ho

obaja okradli. Subjektívna stránka smerujúca k získavaniu prospechu naviazaného priamo na prostitúciu
nebola ničím preukázaná.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v bodoch 1) a 2) a
obžalovaného oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, keďže jeho konaním

neboli naplnené ani formálne a ani všeobecné znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu.

V bode 3) prvostupňový súd postavil vinu obžalovaného na tom, že jeden príslušník PZ obžalovaného
ako vodiča spoznal pri príjazde vozidla na čerpaciu stanicu a druhý príslušník PZ ho opoznal podľa
chôdze na prehratom kamerovom zázname z čerpacej stanice. Odvolací súd z dôkazov vykonaných

na hlavnom pojednávaní zistil, že policajt R.. M. D. pristúpil k vozidlu zn. Fabia užívanému M. R.O. na
základeagnoskácieobžalovaného,ktoréhomalpoznaťzpredchádzajúcejčinnosti,avedel,žemázákaz
činnosti viesť motorové vozidlá, hoci z uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, že dôvodom služobnej
činnosti policajta bolo to, že vozidlu nesvietili svetlá, vodič utiekol, pričom M. R. povedala policajtovi,
že vozidlo viedol obžalovaný, pretože ona má zákaz činnosti, čo je obsahom úradného záznamu. M.

R., ktorá sa pri vozidle nachádzala v čase, kedy mal podľa výpovede policajta vodič utiecť, nebola v
prípravnom konaní vôbec vypočutá, na hlavnom pojednávaní skutočnosti uvedené v úradnom zázname
poprela.Vinaobžalovanéhovyhlásenáprvostupňovýmsúdomtedastojílennaagnoskáciiobžalovaného
policajtom, ktorý ani nebol na hlavnom pojednávaní vypočutý, pretože na jeho osobnom výsluchu
procesné strany netrvali. Videozáznam z čerpacej stanice neumožňuje individuálnu identifikáciu.

Z uvedených dôkazov odvolací súd zistil, že zásadná otázka, teda či je obžalovaný páchateľom
žalovaného trestného činu, ostala aj po vyčerpaní dôkazných možností iba v rovine určitého stupňa
pravdepodobnosti, čo nie je totožné s vylúčením všetkých rozumných pochybností, ktoré jediné môže
byť podkladom pre uznanie viny zo spáchania trestného činu.

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že nebolo nad akúkoľvek
pochybnosť preukázané, že obžalovaný bol vodičom motorového vozidla M. R. v bode 3), a preto
napadnutý rozsudok zrušil aj v tomto bode a obžalovaného oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm.
a) Trestného poriadku.

Vzhľadom na oslobodenie obžalovaného spod obžaloby v celom rozsahu odvolací súd nepristúpil k
meritórnemu prejednaniu odvolania prokurátora, keďže jeho predmet týmto odpadol, a preto ho podľa
§ 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.