Uznesenie – Zodpovednosť za škodu ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/164/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5720204849
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:5720204849.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne P.. K. E., narodenej XX. R. XXXX, K., XX. mája
XXX/XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou RIBÁR & PARTNERS, s.r.o., Trnava, Halenárska 18A,
IČO: 53 191 030, proti žalovanej Univerzitnej nemocnici Martin, Martin, Kollárova 2, IČO: 00365327, za
účasti intervenienta na strane žalovanej obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna
Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00585441, zastúpenej advokátom JUDr. Baltazárom

Mucskom, Bratislava, Vajnorská 55, o náhradu škody na zdraví a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom
na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10C/76/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Žiline z 28. mája 2024 sp. zn. 9Co/175/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 28. mája 2024 sp. zn. 9Co/175/2023 v potvrdzujúcom výroku z r u
š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") rozsudkom z 23. júna
2023 č. k. 10C/76/2020-1043 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 41 748 eur titulom
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a sumu 10 000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku uplatnených nárokov na bolestné,
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobu
zamietol. Žalobkyni priznal proti žalovanej a intervenientovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu

77 %.

1.1. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyňa sa
dňa 20. novembra 2017 na gynekologicko-pôrodníckej klinike žalovanej podrobila laparoskopickému
operačnému zákroku, pri ktorom došlo k iatrogénnemu poškodeniu ľavého močovodu. Z vykonaných
znaleckých posudkov a výsluchov znalcov ustálil, že k poškodeniu došlo v dôsledku termického

pôsobenia elektrokoagulácie bez potrebnej vizualizácie priebehu močovodu v neprehľadnom
anatomickom prostredí, čo viedlo k jeho nekróze a následnému pretrhnutiu. Následkom uvedeného
poškodenia došlo po prepustení žalobkyne k úniku moču do brušnej dutiny, k urgentnej rehospitalizácii
a k operačnému výkonu dňa 25. novembra 2017 vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Žiline, kde bol
zdokumentovaný nález defektu peritonea s ischemicky zmeneným tkanivom po koagulácii a parciálnou
léziou ureteru. Ďalšie operačné a liečebné postupy vyústili do replantácie močovodu dňa 01. marca

2018 a do ukončenia liečby vybratím stentu dňa 02. mája 2018. Skutkové závery súd prvej inštancie
oprel najmä o znalecké posudky MUDr. G. a MUDr. S., o závery znaleckej organizácie Ústavu péče o
matku a dítě v Prahe (vrátane výsluchu MUDr. Y.), ako aj o ďalšie znalecké podklady, pričom uviedol,
že poškodenie močovodu bolo v posudzovanom prípade predvídateľným rizikom, ktoré bolo možné
znižovať dôslednejším diagnostickým postupom pred operáciou a najmä intraoperačnou vizualizáciou
močovodu (stentáž, resp. vypreparovanie).1.2. Na tomto skutkovom základe prvoinštančný súd uzavrel, že poškodenie močovodu bolo spôsobené
nedbanlivým postupom operatéra, ktorý nevykonal všetky úkony potrebné na jeho vizualizáciu a
podcenil termické účinky použitého operačného nástroja v komplikovanom anatomickom teréne. Postup

operujúceho lekára kvalifikoval ako postup non lege artis a zodpovednosť žalovanej vyvodil podľa § 420
ods. 2 Občianskeho zákonníka.

1.3. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu za bolesť, súd prvej inštancie dospel k záveru o jeho premlčaní.
Neprijal tvrdenie žalobkyne, že sa o škode dozvedela až v októbri a novembri 2019 vypracovaním

súkromných znaleckých posudkov, keďže z výpovede znalca MUDr. S. na pojednávaní dňa 14.
septembra 2022 vyplynulo, že funkcia močovodu bola obnovená replantáciou 01. marca 2018 a liečba
bola ukončená 02. mája 2018 vybratím stentu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že hoci sa zdravotný
stav žalobkyne z hľadiska trvalých následkov stabilizoval až neskôr, táto skutočnosť je významná pre
posúdenie sťaženia spoločenského uplatnenia, nie však pre nárok na náhradu za bolesť, ktorý je
viazaný na liečenie poškodenia zdravia a odstraňovanie jeho následkov. Za rozhodujúci okamih pre

objektivizáciu bodového hodnotenia bolesti a pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej
dobypovažovaldeň02.mája2018,odktoréhobolomožnébodovéhodnoteniebolestivykonať.Súčasne
ustálil, že žalobkyňa mala najneskôr k tomuto dňu vedomosť o tom, že k poškodeniu močovodu došlo
pri operácii u žalovanej, čo vyplýva aj z jej výpovede a z trestného oznámenia podaného 08. novembra
2018. Keďže žaloba bola podaná dňa 16. novembra 2020 a žalovaná vzniesla námietku premlčania,

súd prvej inštancie nárok na náhradu za bolesť nepriznal.

1.4. K náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia súd prvej inštancie uviedol, že posúdenie
trvalých následkov poškodenia zdravia je viazané na stabilizáciu zdravotného stavu spravidla po
uplynutí jedného roka od škodnej udalosti (§ 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z.), pričom v tejto časti

nebola uplatnená námietka premlčania. Pokiaľ šlo o trvalé následky vzniknuté poškodením močovodu
žalobkyne na jej ďalšom fyzickom zdraví, vychádzal zo znaleckého posudku MUDr. S., ktorý stanovil
bodové hodnotenie a zvýšil ho na dvojnásobok podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z., čo
súd považoval za primerané vzhľadom na rozsah a intenzitu pretrvávajúcich urologických ťažkostí
žalobkyne. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia aj

v súvislosti s následkami v oblasti jej psychického zdravia, vychádzajúc zo súkromného znaleckého
posudku MUDr. U. P.. Zo znaleckých záverov vzal za preukázané, že po roku 2017 sa u žalobkyne
demonštrovala post traumatická stresová porucha, pričom došlo aj k zhoršeniu už predtým existujúcej
zmiešanej úzkostno-depresívnej poruchy diagnostikovanej od roku 2009. Návrhu žalobkyne na zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 % podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.

súd v časti psychických následkov nevyhovel. Poukázal na rozhodnutia Sociálnej poisťovne, z ktorých
vyplynulo, že žalobkyňa bola invalidná už pred poškodením zdravia, ktoré je predmetom tohto sporu,
pre psychickú poruchu a že neskoršie zvýšenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
nebolo možné jednoznačne priradiť k novodemonštrovanej posttraumatickej stresovej poruche, keďže
jej prejavy splývali s predchádzajúcou diagnózou. Odlišne súd prvej inštancie posúdil návrh na zvýšenie

náhradyzasťaženiespoločenskéhouplatneniavčastifyzickýchnásledkovhodnotenýchznalcomMUDr.
S.. S prihliadnutím na vek žalobkyne a na rozsah obmedzení vyplývajúcich z ťažkého poškodenia
močového traktu, najmä výrazné obmedzenie športových, spoločenských a intímnych aktivít v dôsledku
trvalých urologických ťažkostí, považoval vec v tejto časti za prípad hodný osobitného zreteľa a pristúpil
k zvýšeniu bodového hodnotenia o 10 %, teda na 1408 bodov. Po zohľadnení fyzických a psychických

následkov určil súd prvej inštancie celkový počet bodov sťaženia spoločenského uplatnenia na 2188 a
pri hodnote jedného bodu 19,08 eur určil náhradu v sume 41 747,04 eur, ktorú po zaokrúhlení priznal
vo výške 41 748 eur. Vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia
žalobu zamietol.

1.5. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie uviedol, že vyhotovením
videozáznamu z operácie žalobkyne z 20. novembra 2017 a jeho poskytnutím orgánom činným
v trestnom konaní nedošlo k protiprávnemu zásahu do jej osobnostných práv podľa § 12 ods. 1
Občianskeho zákonníka, keďže tento záznam mal dokumentačný charakter, tvoril súčasť zdravotnej
dokumentácie a žalovaná bola oprávnená ho vyhotoviť a sprístupniť v súlade so zákonom č. 576/2004

Z. z. Za významné pritom považoval aj to, že žalobkyňa tento videozáznam sama použila ako dôkaz v
trestnom konaní a pri zadovážení znaleckých posudkov. Súčasne však dospel k záveru, že samotným
iatrogénnym poškodením zdravia žalobkyne došlo k zásahu do jej osobnostného práva na ochranu
súkromia v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, keďže následky poškodenia sa výrazne a dlhodobopremietlidojejosobného,rodinnéhoaintímnehoživota,obmedzilijejspoločenskéuplatnenieaovplyvnili
jej dôstojnosť a sebaobraz, a to nielen v súkromí, ale aj pri kontakte s okolím. Tieto okolnosti,
preukázané vykonaným dokazovaním, považoval súd prvej inštancie za dostatočne intenzívne na

priznanie primeranej peňažnej satisfakcie. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods.
2 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP").

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie strán sporu i intervenienta rozsudkom

z 28. mája 2024 sp. zn. 9Co/175/2023 rozhodnutie súdu prvej inštancie I vo výroku, ktorým zamietol
nárok žalobkyne na bolestné, potvrdil; II. v ostatnej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že dokazovanie bolo vykonané v potrebnom rozsahu, avšak
prvoinštančný súd z jeho výsledkov mimo otázky premlčania bolestného nevyvodil správne skutkové

zistenia, vec v tejto časti nesprávne právne posúdil a odôvodnenie rozsudku nespĺňalo požiadavky §
220 ods. 2 CSP. Zároveň zdôraznil, že v odvolacom konaní nebol spochybnený základ zodpovednosti
žalovanej za iatrogénne poškodenie žalobkyne pri operácii z 20. novembra 2017. Predmetom prieskumu
boli výlučne výroky o premlčaní bolestného a výroky o výške náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

2.2. Vo vzťahu k bolestnému sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že rozhodujúcim
okamihom pre možnosť objektívneho bodového ohodnotenia bolesti a súčasne pre začiatok plynutia
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby bol deň 02. mája 2018, keď bola ukončená liečba poškodeného
močovodu vybratím stentu. Poukázal pritom na ustálenú judikatúru, podľa ktorej počiatok subjektívnej

premlčacej doby sa viaže na vedomosť poškodeného o škode a o zodpovednej osobe a nezávisí od
toho, kedy si poškodený zabezpečí dôkazy alebo vytvorí priaznivejšiu procesnú situáciu. Odvolací súd
zároveň prevzal úvahy súdu prvej inštancie, že žalobkyňa mala najneskôr k 02. máju 2018 vedomosť
o tom, že poškodenie vzniklo pri operácii u žalovanej, pričom odvolaciu argumentáciu žalobkyne o
uplatnení nároku v trestnom konaní voči operatérovi označil z hľadiska plynutia premlčacej doby voči

žalovanej za irelevantnú, keďže ide o odlišný druh konania a odlišný pasívne legitimovaný subjekt. Z
týchto dôvodov rozsudok v časti zamietnutia bolestného ako premlčaného potvrdil.

2.3. V časti náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia odvolací súd konštatoval, že prvoinštančný
súd pochybil jednak pri určení hodnoty bodu podľa § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z., keď vychádzal

z opatrenia platného pre rok 2018 namiesto roku 2017 ako roku predchádzajúceho roku ustálenia
zdravotného stavu, a jednak pri zvýšení bodového hodnotenia o 10 % podľa § 5 ods. 5 citovaného
zákona, ktoré skutkovo nedostatočne odôvodnil. Odvolací súd poukázal na to, že zvýšenie miery
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa rozhodnutí Sociálnej poisťovne vychádzalo
z viacerých zdravotných diagnóz a nebolo možné ho jednoznačne pripísať výlučne následkom

poškodenia močových orgánov. Zároveň však odmietol odvolaciu námietku žalovanej, podľa ktorej
zdravotný stav žalobkyne nebol v časti psychických následkov ustálený v zmysle § 8 ods. 4 zákona
č. 437/2004 Z. z., keď zdôraznil, že ustálenie zdravotného stavu nemožno posudzovať rozdielne pre
somatické a psychické následky toho istého škodného deja. Keďže bolo ustálené, že k ukončeniu
liečby poškodeného močovodu a k obnove jeho funkcie došlo dňa 02. mája 2018, tento okamih

bol rozhodujúci aj pre posúdenie ustálenia zdravotného stavu žalobkyne ako celku. Skutočnosť, že
žalobkyňa sa v súvislosti s duševným ochorením naďalej podrobuje liečbe, sama osebe nebráni
vykonaniu bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd pritom poukázal
aj na to, že odstránenie následkov poškodenia močovodu sa muselo nevyhnutne premietnuť aj do
psychického stavu žalobkyne, keďže u nej došlo k zmierneniu stresu a frustrácie vyplývajúcich z

dovtedy neustálenej poruchy močového traktu, a preto bodové ohodnotenie vykonané znalkyňou MUDr.
P. považoval z hľadiska časového okamihu za akceptovateľné. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že
určenie bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia je podľa zákona č. 437/2004 Z. z.
odbornou otázkou, ktorá je viazaná na lekársky posudok vypracovaný oprávneným subjektom, pričom
súd nie je oprávnený nahrádzať odborné medicínske závery vlastným hodnotením. Aj keď CSP v

porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou výslovne neupravuje inštitút kontrolného znaleckého
posudku, nevylučuje možnosť vykonania ďalšieho znaleckého dokazovania pri rozpore záverov znalcov
(§ 207 ods. 3 CSP). V prejednávanej veci však odvolací súd nevzhliadol dôvody na spochybneniepresvedčivosti a úplnosti znaleckého posudku MUDr. P., keďže žalovaná ani intervenient nepredložili
relevantné odborné protiargumenty spôsobilé spochybniť jej závery.

2.4. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, odvolací súd sa stotožnil so záverom prvoinštančného
súdu, že vyhotovenie a sprístupnenie videozáznamu z operácie nepredstavovalo protiprávny zásah
do osobnostných práv žalobkyne podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže postup žalovanej
bol v súlade so zákonom č. 576/2004 Z. z. a sprístupnenie záznamu slúžilo aj na uplatnenie nárokov
žalobkyne. Ďalej zdôraznil, že samotné iatrogénne poškodenie zdravia môže za splnenia zákonných

predpokladov zakladať zásah do osobnostných práv žalobkyne v rovine jej súkromného, rodinného
a intímneho života. Súčasne však poukázal na to, že pri určovaní primeranej peňažnej satisfakcie
je potrebné zdravotné postihnutie žalobkyne hodnotiť v širšom kontexte spravodlivého usporiadania
vzťahov medzi stranami, keďže hoci ide o stav trvalý, existujú prostriedky, ktoré umožňujú jeho
zmiernenie navonok a znižovanie jeho spoločenských dopadov. Odvolací súd v tejto súvislosti vytkol
prvoinštančnémusúdu,žezjehoodôvodnenianiejezrejmé,nazákladeakýchskutkovýchzistenídospel

k záveru o nemožnosti žalobkyne otehotnieť a o príčinnej súvislosti tohto stavu s operačným zákrokom
z roku 2017. V ďalšom konaní preto zaviazal súd prvej inštancie k vysporiadaniu sa aj s tvrdeniami
žalovanej o predchádzajúcich gynekologických zákrokoch žalobkyne, vrátane operácií vykonaných v
rokoch 2009 a 2014, ktoré mohli mať vplyv na jej reprodukčné schopnosti.

3. Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka")
dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
Namietala posúdenie premlčacej doby nižšími súdmi vo vzťahu k uplatnenému nároku na bolestné.
S poukazom na výklad ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedla, že svoj nárok na
odškodnenie bolesti podľa § 444 Občianskeho zákonníka mohla subjektívne uplatniť na súde až vtedy,

keď sub a) mala k dispozícii lekársky posudok, v ktorom sú ohodnotené zmeny v jej zdravotnom stave
a zároveň sub b) sa dozvedela o tom, kto zodpovedá za spôsobenú škodu. Vo vzťahu k vedomosti o
škode spochybnila výklad, podľa ktorého je táto vedomosť viazaná na moment ustálenia zdravotného
stavu, čo robí zo subjektívne normovanej podmienky („dozvie sa o škode") v skutočnosti podmienku
objektívnu,atonavyšeodbornéhocharakteru.Vdanomprípademalazato,žeoustáleníjejzdravotného

stavu a o výške škody na jej zdraví spôsobenej žalovanou sa dozvedela až zo znaleckých posudkov
z konca roka 2019 mala výhrady, že ustálenie zdravotného stavu je výsostne medicínskou otázkou,
na zodpovedanie ktorej je kompetentný iba odborník - lekár. Opačný výklad považovala za extenzívny
a neprimeraný vo vzťahu k žalobkyni ako laikovi, založený na sporných podmienkach objektívneho a
odborného charakteru. Navyše, u žalobkyne bola spočiatku prítomná dôvodná pochybnosť aj o tom, kto

zodpovedázaškodu,ktorájejbolaspôsobená;pretože Úrad predohľadnadzdravotnoustarostlivosťou,
pobočka Martin, v oznámení z 02. mája 2019 konštatoval, že zdravotná starostlivosť zo strany
žalovanej bola poskytnutá lege artis. Vzhľadom na takýto záver odborne spôsobilého orgánu nebolo
možné od žalobkyne spravodlivo očakávať, aby mohla mať odôvodnenú vedomosť o nesprávnosti
a nezákonnosti postupu žalovanej. Až následným prešetrovaním Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou, pobočka Trnava, bolo zistené, že zdravotná starostlivosť u žalovanej nebola žalobkyni
poskytnutá správne. Dovolateľka žalobu doručila Okresnému súdu Martin 16. novembra 2020, teda bez
zbytočného odkladu po tom, čo bola 07. septembra 2020 oboznámená o uvedenom závere a ktorým
dňom považovala za naplnené obe podmienky vymedzené v ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. V tejto súvislosti považovala rozhodnutia nižších súdov aj za arbitrárne, nakoľko sa žiadnym

spôsobom nevysporiadali s rozhodujúcimi argumentami a skutkovými tvrdeniami žalobkyne v konaní.
Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.

5. Intervenient na strane žalovanej vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie žalobkyne v časti
uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nenapĺňa zákonné predpoklady,
nie je odôvodnené a preukázané. Pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, mal za
to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle
ustanovenia § 393 CSP. Navyše, žalobkyňa vo svojom dovolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti,

právne názory či závery, ale iba opakovala argumenty zo základného konania. Vzhľadom na to navrhol
podané dovolanie odmietnuť, prípadne zamietnuť.6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

9. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu.

10. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť
dovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod podľa § 420 CSP preukázaný nie je, pristúpi
subsidiárne k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho posúdenia veci (§

421 CSP).

11. Žalobkyňa svoje dovolacie námietky subsumovala pod dovolacie dôvody § 420 písm. f) CSP a §
421 ods. 1 písm. b) CSP. V podstatnom namietala nesprávne určenie počiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby pri nároku na náhradu za bolesť, pričom odvolaciemu súdu vytýkala, že sa

nedostatočne a presvedčivo nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa okamihu nadobudnutia
vedomostioškodeaozodpovednejosobe.Vtejtosúvislostižalobkyňanamietala,žezáveryodvolacieho
súdu sú v napadnutej časti arbitrárne, keďže podľa jej názoru nereflektujú osobitosti prejednávanej veci
ani okolnosti, za ktorých mala nadobudnúť relevantnú vedomosť o vzniku škody na zdraví.

12. Žalobkyňou uplatnené dovolacie námietky sa po obsahovej stránke čiastočne prekrývajú, pokiaľ
ide o dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
keďže výhrady smerujú jednak proti spôsobu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, jednak proti
samotnému právnemu posúdeniu otázky počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Takýto prienik
dovolacích dôvodov však v okolnostiach prejednávanej veci nie je výnimočný ani nepochopiteľný, hoci

vo všeobecnosti platí, že obsahovo totožná dovolacia námietka spravidla nespadá súčasne pod oba
dôvody prípustnosti dovolania (porovnaj IV. ÚS 372/2020).

13. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Pri náhrade škody na zdraví

zákonodarca výslovne ustanovil iba subjektívnu premlčaciu dobu, pričom objektívna premlčacia doba sa
podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka neuplatňuje. Z povahy subjektívnej premlčacej doby vyplýva,
že jej počiatok nemožno určovať abstraktne alebo formalisticky, ale vždy s prihliadnutím na to, kedy
poškodený reálne a preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda na zdraví určitého
druhu a rozsahu a kto za ňu zodpovedá. Táto vedomosť musí byť dostatočná na to, aby poškodený

mohol svoj nárok uplatniť na súde, hoci nie je nevyhnutné, aby v danom okamihu poznal presnú výšku
škody vyjadrenú v peniazoch.

14. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu je dlhodobo ustálený právny názor, podľa ktorého sa
poškodený o škode na zdraví spočívajúcej v bolesti dozvie spravidla v čase, keď sa jeho zdravotný

stav po skončení liečby ustáli natoľko, že je možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie ujmy. Tento
právny názor bol vyjadrený už v rozhodnutí sp. zn. 1Cz 23/83 publikovanom pod R 9/1986 a stal sa
východiskom ďalšej judikatúry.14.1. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4Cdo/152/2010 zdôraznil, že jednotlivé nároky na náhradu škody
na zdraví sú samostatnými nárokmi s vlastnými subjektívnymi premlčacími dobami, pričom ich počiatok
sa viaže na okamih, keď sa poškodený dozvie o škode a o zodpovednej osobe. Objektívna premlčacia

doba sa na tieto nároky neuplatňuje.

14.2. Pokiaľ ide o nárok na náhradu za bolesť, najvyšší súd v rozsudku sp. zn. MCdo/37/2000,
publikovanom pod R 68/2003, judikoval, že za deň zistenia bolesti nemožno považovať deň vyhotovenia
lekárskeho posudku ani deň ukončenia práceneschopnosti, ale okamih ustálenia zdravotného stavu

poškodeného, keď je možné bolesť objektívne ohodnotiť. Lekársky posudok má v tomto kontexte len
deklaratórny charakter, keďže potvrdzuje už existujúcu a zistenú ujmu.

14.3. Uvedené judikatúrne závery boli opakovane aprobované aj ústavným súdom, ktorý zdôraznil,
že viazanie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na ustálenie zdravotného stavu sleduje
požiadavku právnej istoty a nie je samo osebe v rozpore s právom na spravodlivý proces, pokiaľ

zodpovedá okolnostiam konkrétnej veci.

15. Dovolací súd však v okolnostiach konkrétnej veci považuje za potrebné zdôrazniť, že uvedený
výklad § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno aplikovať mechanicky bez prihliadnutia na osobité
okolnosti prípadu. Typicky v sporoch o náhradu škody na zdraví spôsobenej postupom non lege artis

ide často o situácie, v ktorých poškodený nemá bezprostrednú vedomosť o tom, že k poškodeniu jeho
zdravia došlo v dôsledku nesprávneho odborného postupu, ani o tom, kto za škodu zodpovedá.

15.1.Vtýchtoprípadochnadobudnutievedomostioškodeaozodpovednejosobespravidlapredpokladá
odborné posúdenie zdravotného stavu a príčin jeho poškodenia, či už formou znaleckého dokazovania

alebo vyjadrenia špecializovaného orgánu. Viazanie počiatku subjektívnej premlčacej doby výlučne
na moment ustálenia zdravotného stavu by v takýchto situáciách viedlo k faktickému objektivizovaniu
subjektívnej premlčacej doby, keďže ide o otázku odborného medicínskeho charakteru, ktorú poškodený
ako laik spravidla nie je schopný sám posúdiť. Navyše, uplatnenie nároku na náhradu škody na zdraví
predpokladá nielen vedomosť o stabilizácii zdravotného stavu, ale aj vedomosť o porušení právnej

povinnosti zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a o existencii príčinnej súvislosti medzi
týmto porušením a vzniknutou ujmou; bez nadobudnutia týchto rozhodujúcich skutočností by poškodený
objektívne nemohol svoj nárok v súdnom konaní účinne uplatniť. Tento aspekt je o to vypuklejší v
situáciách, keď odborné orgány alebo znalci poskytujú rozdielne alebo postupne sa vyvíjajúce závery
o lege artis postupe, príp. keď príslušný orgán verejnej moci v počiatočnej fáze konania konštatuje

správnosť poskytnutej zdravotnej starostlivosti.

15.2. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za legitímne posudzovať počiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby v širších súvislostiach s prihliadnutím na to, kedy poškodený reálne získal dostatok
informácií umožňujúcich mu urobiť záver, že mu vznikla škoda na zdraví v dôsledku konkrétneho

pochybenia a že existuje subjekt, ktorý za ňu zodpovedá. Takýto prístup nepopiera ustálenú judikatúru,
ale ju spresňuje a individualizuje v závislosti od povahy uplatneného nároku a skutkového základu veci.

16. V prejednávanej veci odvolací súd založil svoje závery o premlčaní nároku na náhradu za
bolesť na výklade § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý viaže počiatok plynutia subjektívnej

premlčacej doby výlučne na deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Takto zvolený prístup
však nebol sprevádzaný dostatočným a presvedčivým vysporiadaním sa s individuálnymi okolnosťami
prejednávanej veci a s konkrétnymi námietkami žalobkyne. Odvolací súd sa osobitne nevyrovnal s
tvrdením žalobkyne, že relevantnú vedomosť o ustálení jej zdravotného stavu, ako aj o príčinnej
súvislosti medzi operačným zákrokom a vznikom ujmy nadobudla až zo znaleckých posudkov

vypracovaných v roku 2019. Rovnako nebola náležite zohľadnená skutočnosť, že príslušný orgán
dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou pôvodne konštatoval poskytnutie zdravotnej starostlivosti lege
artis, čo mohlo objektívne posilniť pochybnosti žalobkyne o existencii nesprávneho odborného postupu
a oddialiť nadobudnutie jej vedomosti o zodpovednom subjekte.

17. Za tejto situácie dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa s rozhodujúcimi odvolacími
námietkami žalobkyne týkajúcimi sa počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku na
náhradu za bolesť nevysporiadal v požadovanom rozsahu. Právne posúdenie tejto otázky zostalo
neúplné a v dôsledku toho aj predčasné. Napadnuté rozhodnutie v tejto časti neobsahuje dostatočné aindividualizované úvahy o tom, kedy žalobkyňa v konkrétnych skutkových okolnostiach veci nadobudla
reálnu a preukázateľnú vedomosť o tom, že jej vznikla škoda na zdraví v dôsledku nesprávneho
odborného postupu žalovanej a kto za túto škodu zodpovedá. Odvolací súd sa obmedzil na formálne

prevzatie judikatúrneho východiska viažuceho počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na
moment ustálenia zdravotného stavu, bez toho, aby sa presvedčivo vysporiadal s argumentáciou
žalobkyne o postupnom a odborne sprostredkovanom nadobúdaní tejto vedomosti, ako aj s významom
počiatočných záverov orgánu dohľadu o lege artis postupe.

18. Takýto postup odvolacieho súdu viedol k tomu, že jeho rozhodnutie v napadnutej časti neobstojí z
hľadiska požiadaviek kladených na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na ústavne konformnú
aplikáciu § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nevysporiadanie sa s podstatnými námietkami
žalobkyne, ktoré mali význam pre posúdenie okamihu nadobudnutia jej vedomosti o škode a o
zodpovednom subjekte, zakladá dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a zároveň vedie k
záveru o nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Za tejto situácie bolo

potrebné napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

19. V ďalšom konaní bude odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vyjadreným v
tomto zrušujúcom uznesení (§ 455 CSP). Odvolací súd sa bude znovu a riadne zaoberať otázkou

počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku žalobkyne na náhradu za bolesť podľa §
106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to s prihliadnutím na všetky individuálne skutkové okolnosti
prejednávanej veci. V tomto rámci preskúma, kedy žalobkyňa v konkrétnych okolnostiach prípadu reálne
a preukázateľne nadobudla vedomosť o tom, že jej vznikla škoda na zdraví v dôsledku nesprávneho
odborného postupu, ako aj o tom, kto za túto škodu zodpovedá. Osobitne sa vysporiada s významom

znaleckých posudkov vypracovaných v roku 2019, ako aj s vplyvom počiatočných záverov orgánu
dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou o lege artis postupe na formovanie vedomosti žalobkyne o
existencii škody a zodpovedného subjektu. Až po takto vykonanom individualizovanom posúdení bude
možné urobiť presvedčivý právny záver o tom, či žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu za bolesť je
alebo nie je premlčaný.

20. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.