Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3519201406
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3519201406.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr.

Eriky Zajacovej a sudkyne A. B. C. v právnej veci žalobcov 1/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., F.
XX/XX, 2/ maloletého G. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., F. XX/XX, zastúpeného zákonným zástupcom
žalobcom 1/, obaja zastúpení JUDr. Katarínou Plačkovou, advokátkou so sídlom Považská Bystrica,
Centrum 27/32, proti žalovanému SLÁDEK a syn - Elektroinštalácie, s.r.o., so sídlom H., I. C. XXXX/
XX, IČO: 36 294 080, zastúpenému Advokátskou kanceláriou LUKAJKA & PARTNERS s.r.o., so sídlom
Trenčín, Jesenského 7713/12, IČO: 52 471 420, o určenie pracovného úrazu a o určenie zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu spôsobenú pri pracovnom úraze, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.102024, č. k. NM-7Cpr/18/2019-390, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe a určil, že vo výroku špecifikovaný
pracovný úraz manžela žalobkyne 1/ a súčasne otca maloletého žalobcu 2/ (pracovný úraz J.) je
pracovným úrazom (výrok I.). Určil, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú pracovným úrazom J.
v rozsahu 100 % (výrok II.) a žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.Rozhodoltakvsporeomieruzodpovednostizamestnávateľazaškoduspôsobenúpracovnýmúrazom
J. (poškodeného), ku ktorému došlo tak, že J. ako zamestnanec žalovaného vykonával v sklade tretej
osoby výmenu svietidiel vo výške s pomocou vysokozdvižného vozíka a svojpomocne zhotovenej
pracovnej plošiny, technicky nesprávnej a nebezpečnej konštrukcie, pri použití ktorej došlo k pádu J.
z výšky s následkom smrti.

3. Spor medzi stranami sporu mal podstatu v otázke, či sa žalovaný ako zamestnávateľ čiastočne zbavil
zodpovednosti. To v zmysle ust. § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ sa
zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne
predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci
s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody.

4. Súd prvej inštancie k otázke čiastočného zbavenia sa zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa

uviedol, že žalovaný nepredložil presvedčivé dôkazy, ktorými by predpoklady pre čiastočné zbavenie sa
zodpovednosti preukázal. Žalovaný v konaní predložil dôkaz: Výpočet koreňových príčin od K. J. zo dňa
04.02.2021 a 14.05.2022, a tiež znalecký posudok č. 1/2023 znalca K. A. L. H. a súvislosti závažných
pracovných úrazov nebohého J. E. a poškodeného H. A. zamestnancov spoločnosti SLÁDEK a syn -Elektroinštalácie, s.r.o. Dokument Výpočet koreňových príčin od K. J. súd prvej inštancie považoval za
nedôveryhodný, pretože vo verzii zo dňa 04.02.2021 je podiel zavinenia smrteľného pracovného úrazu
rozdelený medi žalovaného v rozsahu 14,7 % a zvyšných 85,2 % je na pleciach firiem, v priestore ktorých

sa menili svietidlá. Vo verzii zo dňa 14.05.2022 je predmetných 14,7 % určených na zamestnávateľa
rozdelené tak, že zamestnávateľ nesie 0 % zodpovednosti a zamestnanci 46,9 % a v jeho opravnej -
tretej - verzii je to opätovne pozmenené tak, že z 14,7 % je 0 % zodpovednosti na zamestnávateľovi
a 100 % na zamestnancoch.

5. Vo vzťahu k žalovaným predloženému súkromnému znaleckému posudku č. 1/2023 K. A. L. súd
prvej inštancie konštatoval, že po oboznámení sa so znaleckým posudkom absentuje akékoľvek logické
vyústenie znaleckého skúmania, keďže znalec bez akékoľvek spojitosti s vykonaným rozborom len
hodnotí vnútorný psychický postoj ku konaniu poškodeného a následne do záveru posudku opíše
konkrétne právne pasáže z ustanovení o liberácii zamestnávateľa podľa § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka
práce, s opomenutím že za ľahkomyseľné konanie nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie

vyplývajúce z rizika práce. Navyše podľa súdu prvej inštancie znalec nemohol riešiť právne otázky a
hodnotiť vnútorný psychický postoj konkrétnej osoby bez dôkazov. Opísanie z kontextu vytrhnutých
pasáží o čiastočnej liberácii zo zákonníka práce nie je podľa súdu prvej inštancie žiadnym logickým
vyústením konkrétneho skúmania znalca a preto závery znaleckého posudku považoval súd prvej
inštancie za zjavne neobjektívne, nepresvedčivé a nesprávne, a tiež opomínajúce, že za ľahkomyseľné

konanie nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika práce. Súd prvej
inštancie tiež konštatoval, že znalec z technického odboru nemohol v znaleckom posudku hodnotiť
vnútornýpsychickýpostojpoškodenéhoJ.E.ako„nedbanlivostnéporušeniesvojichpovinnostínaúseku
BOZP“.ObdobnevZávereposudkukdesauvádza,že„PostihnutýpánJ.E.konalľahkomyseľneamusel
si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a doterajšie skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu

na zdraví...“, čo sú podľa súdu prvej inštancie pasáže zo zákonných ustanovení o čiastočnej liberácii
zamestnávateľa podľa § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce.

6. Vzhľadom na objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pri pracovnom úraze
v zmysle ust. § 195 ods. 6 Zákonníka práce a nepreukázanie predpokladov čiastočného zbavenia sa

zodpovednosti v zmysle ust. § 196 ods. 2 písm. a) a c) Zákonníka práce súd prvej inštancie žalobe
vyhovel a podľa § 255 ods. 1 CSP zaviazal žalovaného k náhrade trov konania v plnom rozsahu.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný namietal v prvom rade záver súdu prvej inštancie

o nepreukázaní dôvodov čiastočného zbavenia sa zodpovednosti za pracovný úraz a poukázal na
odborné vyjadrenie K. M. J., ktorý ako dlhoročný odborník skonštatoval, že poškodený zamestnanec
pred vznikom pracovného úrazu ohrozoval svojím konaním svoju bezpečnosť a ochranu zdravia pri
práci. Na základe tohto odborného vyjadrenia špecifikoval žalovaný, že poškodený zamestnanec porušil
viacero ustanovení právnych predpisov, ktoré v odvolaní konkrétne špecifikoval. Podľa žalovaného sa

jednalo najmä o právo odmietnuť vykonať prácu, ak sa zamestnanec domnieva, že je bezprostredne
a vážne ohrozený život alebo zdravie. Ďalej povinnosť dodržiavať predpisy z oblasti BOZP, konanie
v rozpore s poznatkami o práci vo výške, nesplnenie povinnosti používať pridelené ochranné pracovné
prostriedky určeným spôsobom, nedodržanie povinnosti zákazu vstupu a zdržiavania sa v priestore
bezprostredne ohrozujúcom život alebo zdravie, nesplnenie povinnosti predchádzať škodám na živote

a zdraví, neprerušenie práce v dôsledku nevyhovujúceho technického stavu konštrukcie stroja, nástroja
alebo prístroja. Všetky uvedené porušenia mal súd prvej inštancie podľa žalovaného náležite a jednotlivo
posúdiť a neposudzovať len dokument K. J., na základe ktorého boli konštatované.

8. Žalovaný tiež nesúhlasil s hodnotením znaleckého posudku K. L. zo strany súdu prvej inštancie, ktorý

okrem iného jednoznačne konštatoval, že: „Zo strany poškodeného nastalo nedbanlivostné porušenie
svojich povinností na úseku BOZP. Poškodený konal ľahkomyseľne a musel si byť pritom vzhľadom na
svoju kvalifikáciu a doterajšie skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví, ak vstupoval do
necertifikovanejplošiny.Nemôžehoomluviťaniskutočnosť,ževidentickýchnecertifikovanýchplošinách
už v minulosti pracoval“. Žalovaný poukázal na to, že predmetný znalecký posudok obsahuje znaleckú

doložku podľa § 209 ods. 2 CSP, že znalec je zapísaný v zozname znalcov v odbore bezpečnosť
a ochrana zdravia pri práci, odvetvie elektrotechnika a jeho skúsenosti ho preto oprávňujú vyjadriť
odborný názor.9. Z hľadiska určenia miery zodpovednosti považoval žalovaný za významnú skutočnosť, že v súvislosti
so smrteľným pracovným úrazom poškodeného došlo k trestnému odsúdeniu osoby obsluhujúcej
vysokozdvižný vozík, a to za nedbanlivostné spôsobenie smrti. Podľa žalovaného už len táto skutočnosť

vylučuje určenie zodpovednosti žalovaného v rozsahu 100 %.

10. Za významnú považoval žalovaný aj výpoveď druhého (preživšieho) poškodeného p. A. urobenú
v trestnom konaní, kde menovaný uviedol, že sám mal pochybnosti, ale nepovedal ich nikomu. Z toho
podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že obaja poškodení zamestnanci si museli byť vedomí, rozporu

ich konania so školeniami, ktoré absolvovali a odbornými skúsenosťami, ktorými disponovali.

11. S poukazom na prevenčnú povinnosť zamestnanca podľa § 178 ods. 1 Zákonníka práce žalovaný
ďalej namietal, že poškodený vzhľadom na svoje rozumové schopnosti a znalosti mohol vedieť, že
nastúpením na už na prvý pohľad neodborne zhotovenú plošinu vytvorenú svojpomocne môže dôjsť
k ujme na zdraví a mal si počínať tak, že na plošinu nevstúpi. Nie naopak prenášať zodpovednosť na

zamestnávateľa. Všetko uvedené však podľa žalovaného súd prvej inštancie nezohľadnil a ani sa k tomu
nevyjadril, preto považoval žalovaný rozhodnutie súdu prvej inštancie za nedostačujúce a arbitrárne.

12. Ďalej žalovaný namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie a nedostatok naliehavého právneho
záujmu. Konštatujúc, že uznal úraz ako pracovný, uznal aj mieru jeho zavinenia v rozsahu 50 %,

a že hradil úrazové poistenie, mal žalovaný zato, že pasívne vecne legitimovanou v spore je Sociálna
poisťovňa, ako subjekt povinný k výplate úrazových dávok. Za danej situácie nemá podľa žalovaného
Sociálna poisťovňa žiaden právny dôvod nevyplácať úrazové dávky a ich vyplácanie nezávisí podľa
žalovaného od rozhodnutia o miere zodpovednosti za škodu z pracovného úrazu. Rozhodnutie Sociálnej
poisťovnesopačnýmzáveromnemápodľažalovanéhozákonnýpodklad.Žalovanýpoukázalajnavýzvu

od Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny oboznámenú na pojednávaní dňa 11.10.2023, v ktorej sa
konštatovalo, že úrazové dávky budú uhradené.

13. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj nezákonnosť samotného výroku napadnutého
rozhodnutia, ktorý podľa neho neobstojí za situácie, že nebolo medzi stranami sporné, že sa jedná o úraz

pracovný a súčasne on sám uznal mieru zodpovednosti v rozsahu 50 %. Záverom odvolania namietal
žalovaný nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

14. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žiadali napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Poukázali na to, že
žalobu podávali vychádzajúc z vyššej ako žalovaným uznanej miery zodpovednosti v rozsahu 50 %,

preto bola podľa nich v plnej miere prípustná. To aj vzhľadom na pasivitu žalovaného a následné
prerušenie konania zo strany Sociálnej poisťovne. V ďalšom obsahu vyjadrenia žalobcovia odôvodnili,
prečo podľa nich dôkaz odborným vyjadrením K. J. a znalecký posudok K. L. neobstoja ako dôkazy
vedúce k preukázaniu, že sa žalovaný zbavil zodpovednosti za pracovný úraz.

15. Žalovaný v replike zotrval na svojich dovtedajších stanoviskách a zdôraznil neopodstatnenosť
žaloby za situácie, že úraz uznal za pracovný a uznal aj mieru svojej zodpovednosti za škodu z neho
vyplývajúcu v rozsahu 50 %. Opakovane poukázal na výzvu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny,
ktoré konštatovalo, že úrazové dávky budú uhradené. V ďalšom obsahu repliky zotrval žalovaný na
relevancii odborného stanoviska K. J. a opätovne poukázal na pochybností druhého poškodeného

o súlade konania poškodených s BOZP.

16. Na zdôraznenie názoru o neopodstatnenosti žaloby poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/3/2024 zo dňa 09.12.2024, z ktorého vyplýva, že súd rozhodujúci
v pracovnoprávnych sporoch na základe § 14 Zákonníka práce nemá právomoc rozhodovať o tom, či

určitý úraz je pracovným úrazom podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Túto otázku
patrí posudzovať len organizačným zložkám Sociálnej poisťovne, pretože ide výlučne o (predbežnú)
otázku v rámci samotného zákona o sociálnom poistení. Pojem pracovného úrazu na účely zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení je definovaný len znakmi, ktoré sú vymedzené v § 8 tohto zákona,
nie tým, či takýto úraz je zároveň aj pracovným úrazom podľa Zákonníka práce. Ak sa úraz považuje za

pracovný podľa Zákonníka práce, samo osebe to neznamená, že by sa musel považovať za pracovný
úraz aj podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.17. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 378 a nasl. CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné potvrdiť podľa § 387 CSP.

18. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou žalovaného o samotnej prípustnosti uplatnenej
žaloby. V tomto smere možno vychádzať práve zo záverov rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu
SR sp. zn. 19SVs/3/2024 zo dňa 09.12.2024 odkazovaného žalovaným. Toto rozhodnutie sa veľmi
inštruktívne zaoberá riešením nárokov z pracovného úrazu a ako žalovaný správne uvádza, rozlišuje

medzi obsahom pojmu pracovný úraz v zmysle § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
a obsahom tohto pojmu v zmysle Zákonníka práce. Konštatuje, že súd rozhodujúci v pracovnoprávnych
sporoch na základe § 14 Zákonníka práce nemá právomoc rozhodovať o tom, či určitý úraz je pracovným
úrazom podľa § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Súčasne však uvedené rozhodnutie
konštatuje, že právomoc súdu rozhodujúceho v pracovnoprávnych sporoch (§ 14 Zákonníka práce),
teda právomoc v zmysle § 3 CSP, je daná v prípade rozhodovania o liberácii zamestnávateľa zo

zodpovednostizaškoduvzniknutúpripracovnomúrazevzmysle§196 Zákonníkapráce.Rozhodovanie
o miere zodpovednosti zamestnávateľa a zamestnanca za škodu spôsobenú pracovným úrazom na
základe ust. § 196 Zákonníka práce je teda jednoznačne v právomoci všeobecného súdu v civilnom
sporovom konaní a v zmysle záverov uvedeného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR môže
byť o tejto otázke rozhodované tak na základe žaloby zamestnávateľa, ako aj na základe žaloby

zamestnanca (v tomto prípade pozostalých ako nositeľov nárokov na náhradu škody z pracovného
úrazu).

19. Z obsahu spisu je zrejmé, že žaloba bola podaná za situácie, kedy sa žalobcovia v administratívnom
konaní domáhali dávok v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a žalovaný neakceptoval

svoju plnú zodpovednosť za škodu spôsobenú pracovným úrazom J. Do súčasnosti akceptuje žalovaný
mieru svojej zodpovednosti v rozsahu 50 %, pričom žalobcovia tvrdia jeho zodpovednosť v rozsahu 100
%.Zuvedenéhovyplýva,žemedzistranamijejednoznačnespororozsahmieryzodpovednostizaškodu
spôsobenú pracovným úrazom, teda spor, o ktorom má právomoc rozhodnúť súd v pracovnoprávnom
spore medzi zamestnancom a zamestnávateľom v zmysle § 14 Zákonníka práce. Námietka žalovaného

o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie preto nie je dôvodná a súd prvej inštancie postupoval
správne, ak nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného nekonštatoval.

20. Súčasne je zrejmé, že otázka miery zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom J. je
podstatnou pre rozhodovanie o nárokoch žalobcov v administratívnom konaní vyplývajúcich zo zákona

č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Keďže je medzi stranami jednoznačne spor ohľadom miery
uvedenej zodpovednosti na strane žalovaného, je tu daný aj naliehavý právny záujem žalobcov na
určení miery zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pracovným úrazom J. Na základe ust.
§ 387 ods. 3 CSP týmto odvolací súd dopĺňa, že žaloba žalobcov je žalobou podľa § 137 písm.
c) CSP, pretože vyriešenie spornej otázky miery zodpovednosti žalovaného je súčasne určujúce pre

rozsah práva žalobcov, aj s dopadom na administratívne konanie. Rozhodnutie o žalobe v sebe zahŕňa
odpoveď na otázku, či tu právo žalobcov v spornom rozsahu 50 % zodpovedajúcom takto spornej miere
zodpovednosti žalovaného existuje alebo neexistuje, čo ako predmet žaloby predpokladá práve ust. §
137 písm. c) CSP.

21.Pokiaľžalovanýprávevsúvislostistýmnamietal,žesvojuzodpovednosťvrozsahu50%akceptoval,
a sporná bola len vo zvyšnom rozsahu 50 %, čomu podľa neho nezodpovedá výrok napadnutého
rozhodnutia o určení miery zodpovednosti v rozsahu 100 %, nie je táto námietka dôvodná. Hoci je
zrejmé, že spor medzi stranami sporu bol len ohľadom rozsahu 50 %, ktoré žalobca neakceptoval, nie je
vhodnévýrokotomtosporezpraktickéhohľadiskaformulovaťinak,nežzahrnúťdovýsledkuajnespornú

časť rozsahu zodpovednosti. Iba tak je jednoznačne zrejmé ako súd v medziach sporného nároku
rozhodol. Pokiaľ by sa totiž súd striktne držal východiska, že sporným bol rozsah 50 % a vyhovujúcim
výrokom formuloval mieru zodpovednosti žalovaného ako 50 %, bol by z takto formulovaného výroku
nejednoznačný výsledok sporu. Naopak, pri formulácii uplatnenej v žalobe a prevzatej súdom prvej
inštancie, že rozsah zodpovednosti žalovaného je 100 % je záver súdu o sporných 50-tich percentách

zodpovednosti jednoznačný a určitý. Uvedená formulácia nič nemení na tom, že sporným bol len
žalovaným neakceptovaný rozsah 50 %.22. Obdobne z dôvodov zachovania jednoznačnosti a určitosti výroku napadnutého rozhodnutia
ponechal odvolací súd potvrdením celého napadnutého rozhodnutia (teda aj vo výroku I.) súčasťou
rozhodnutia súdu prvej inštancie aj výrok I. Odvolací súd si je vzhľadom na vyššie uvedené závery

Najvyššieho správneho súdu SR vedomý, že samotné určenie, že špecifikovaný úraz je pracovným
úrazom v zmysle § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nie je v právomoci súdu konajúceho
v pracovnoprávnych sporoch podľa § 14 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa však pracovným
úrazom J. z hľadiska ustanovenia § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nezaoberal
a jeho právne posúdenie bolo v tomto smere založené na ust. § 195 ods. 2 Zákonníka práce. Preto

sa o nedostatok právomoci súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku I. napadnutého rozsudku nejedná.
Odvolací súd si je tiež vedomý, že samotná povaha úrazu ako pracovného nebola sporná, ako správne
uvádza žalovaný. Výrok I. napadnutého rozhodnutia o určení úrazu ako pracovného by preto sám
o sebe neobstál. V napadnutom rozhodnutí je však potrebné ho vnímať ako podklad, vymedzujúci,
k akému konkrétnemu pracovnému úrazu sa vťahuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že
žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú pracovným úrazom v rozsahu 100%. Samotný výrok II.: „Súd

určuje, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú pracovným úrazom v rozsahu 100 %“ totiž sám
o sebe dostatočne nešpecifikuje, k akému konkrétnemu pracovnému úrazu sa vzťahuje. Rozhodujúc
aj len o spornom rozsahu zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom sa teda súd vo
všeobecnosti nevyhne tomu, aby vo výroku takéhoto rozhodnutia špecifikoval nezameniteľne daný úraz
jeho konkrétnymi okolnosťami a nevyhne sa ani tomu, aby takýto úraz označil ako pracovný, pretože iba

pri takom prichádza do úvahy riešenie miery zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom
v zmysle ust. § 196 Zákonníka práce. Odvolací súd sa preto nepokúšal o formálnu zmenu výrokovej
časti napadnutého rozhodnutia, pretože by sa aj len pri riešení spornej miery zodpovednosti nevyhol
konštatovaniu,žešpecifikovanýúrazjeúrazompracovným.Pretopotvrdzujúcnapadnutérozhodnutievo
veci zdôrazňuje, že výroky I. a II. napadnutého rozhodnutia je potrebné vnímať ako jeden celok, ktorého

podstatou je určenie miery zodpovednosti za škodu spôsobenú konkrétne špecifikovaným pracovným
úrazom.

23.Čosatýkavecnejsprávnostinapadnutéhorozhodnutia,tojezhľadiskaposudzovaniazodpovednosti
za škodu spôsobenú pracovným úrazom správne založené na aplikácii ustanovenia § 195 ods.

6 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti
vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.

24. Citované ustanovenie Zákonníka práce vychádza z objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa, čo

v zásade znamená, že ten zodpovedá za škodu z každého pracovného úrazu, ktorý spĺňa určené znaky
a ktorým došlo k poškodeniu zdravia jeho zamestnanca. Zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa
(liberácia) prichádza do úvahy za zákonom stanovených podmienok buď celkom na základe ust. § 196
ods. 1 Zákonníka práce, alebo sčasti na základe ust. § 196 ods. 2 Zákonníka práce, o ktorý prípad ide
aj v tomto konaní, keďže sám žalovaný svoju zodpovednosť v rozsahu 50 % nespochybňuje.

25. Podľa ustanovenia § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti
sčasti, ak preukáže, že:

a) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo

pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne
oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody;

26. Z citovaného ustanovenia § 196 Zákonníka práce správne použitého aj súdom prvej inštancie
jednoznačne vyplýva, že podmienkou čiastočnej liberácie zamestnávateľa zo zodpovednosti za škodu

z pracovného úrazu podľa ust. § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, na ktorom primárne zakladal svoju
obranu žalovaný je, že zamestnávateľ preukáže zavinené porušenie špecifikovaných noriem zo strany
zamestnanca a súčasne, že takéto porušenie bolo jednou z príčin škody. Žalovaný v tomto konaní bol
tak pre úspešnú liberáciu povinný preukázať, že tu bolo konkrétne protiprávne konanie práve nebohého
J., a že takéto jeho konanie bolo jednou z príčin škody. Teda, že tu bola zložená príčinná súvislosť

s preukázaným pričinením nebohého J.

27. Žalovaný splnenie uvedených podmienok liberácie preukazoval v konaní odborným stanoviskom
Výpočet koreňových príčin pracovného úrazu od K. J. a znaleckým posudkom K. A. L..28. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že dokument Výpočet koreňových príčin od K.
J. je nevierohodný, keď vo verzii zo dňa 04.02.2021 je podiel zavinenia smrteľného pracovného úrazu

rozdelený medi žalovaného v rozsahu 14,7 % a zvyšných 85,2 % je na pleciach firiem, k priestore ktorých
sa menili svietidlá. Vo verzii zo dňa 14.05.2022 je predmetných 14,7 % určených na zamestnávateľa
rozdelené tak, že zamestnávateľ nesie 0 % zodpovednosti a zamestnanci 46,9 % a v jeho opravnej -
tretej-verziijetoopätovnepozmenenétak,žez14,7%je0%zodpovednostinazamestnávateľovia100
% na zamestnancoch. Okrem uvedených rozporov je však podstatné, že žiadne takéto percentuálne

rozdelenie príčin škody medzi jednotlivých zúčastnených nedáva jednoznačnú odpoveď, že tu bolo také
protiprávne konanie práve nebohého J., ktoré by bolo jednou z príčin škody. Na uvedených záveroch nie
súspôsobilézmeniťničnámietkyžalovanéhooodbornejkvalifikáciiadlhoročnejpraxiautorastanoviska,
pretože nič nemenia na obsahu predloženého dôkazu.

29. Rovnako správne vyhodnotil súd prvej inštancie znalecký posudok č. 1/2023 K. A. L.,

ktorého principiálnym záverom bolo, že poškodený J. si musel byť vzhľadom na svoje skúsenosti
a kvalifikáciu vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví, ak vstupoval do necertifikovanej svojpomocne
(nepreukázané, že poškodeným J.) vyrobenej plošiny.

30. Bez ohľadu na to, že záver o tom, čoho si musel alebo nemusel byť poškodený J. vedomý nenáležal

uvedenému znalcovi, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, jedná sa z celého výpočtu
porušení právnych povinností prezentovaných žalovaným v odvolaní o najpravdepodobnejšie rámcovo
vymedzené spolupôsobenie poškodeného J. na svojom pracovnom úraze. Do úvahy prichádzalo
porušenie najmä prevenčných povinností z jeho strany. To nielen vo forme všeobecných ustanovení,
podľa ktorých si má každý počínať tak, aby neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných (§ 196 ods. 4

Zákonníka práce). Správne však súd prvej inštancie s odkazom na rozhodnutie R 11/1978 (ods. 37
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) uzavrel, že použitie svojpomocne vyrobenej (nepreukázané,
že poškodeným J.) necertifikovanej plošiny poškodeným J. nemožno považovať za dôvod liberácie
podľa § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce pri súčasnom východisku, že žalovaný ako zamestnávateľ
nedohodol s objednávateľom prác, u ktorého sa pracovný úraz stal, žiadne zabezpečenie a vybavenie

pracoviska na bezpečný výkon prác, a toto ani sám svojim zamestnancom neposkytol. S týmto záverom
sa odvolací súd stotožňuje a nepreukázanie dôvodov liberácie žalovaného zo zodpovednosti za škodu
spôsobenú pracovným úrazom považuje za správny záver súdu prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené
nepreukazuje tieto dôvody ani výpoveď druhého poškodeného preživšieho spolupracovníka J., ktorý
uviedol, že o bezpečnosti použitej plošiny mal pochybnosti, no nikomu sa o nich nezmienil.

31. Žalovaný principiálne vníma zavinenie poškodeného J. v tom, že vzhľadom na svoje rozumové
schopnosti a znalosti mohol vedieť, že nastúpením na už na prvý pohľad neodborne zhotovenú plošinu
vytvorenú svojpomocne môže dôjsť k ujme na zdraví a mal si počínať tak, že na plošinu nevstúpi. Nie
naopak prenášať zodpovednosť na zamestnávateľa.

32. Uvedené celkom opomína, že to bol práve žalovaný ako zamestnávateľ, kto nedohodol
sobjednávateľomprác,uktoréhosapracovnýúrazstal,žiadnezabezpečenieavybaveniepracoviskana
bezpečný výkon prác vo výške, a toto ani sám svojim zamestnancom neposkytol, čo bola primárne jeho
zodpovednosť. Namietať za tejto situácie, že poškodený J. svojim konaním prenášal zodpovednosť na

zamestnávateľa a dovodzovať z toho dôvod liberácie preto nie je namieste z hľadiska účelu ustanovenia
§ 196 ods. 2, a to tak podľa písm. a) ako aj písm. c) Zákonníka práce, ako správne konštatoval aj súd
prvej inštancie.

33. Dôvodná nie je ani odvolacia námietka žalovaného, že jeho zodpovednosť v rozsahu 100 %

vylučuje už samotná skutočnosť, že v súvislosti so smrteľným pracovným úrazom poškodeného došlo
k trestnému odsúdeniu osoby obsluhujúcej vysokozdvižný vozík, a to za nedbanlivostné spôsobenie
smrti. Objektívna zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom v zmysle ust.
§ 195 Zákonníka práce predstavuje odlišný právny vzťah ako zodpovednosť za zavinené spôsobenie
škody všeobecne upravená v ust. § 420 OZ, hoci by tu bola daná identická škodová udalosť, v ktorej

majú tieto vzťahy pôvod. Takéto odlišné zodpovednostné právne vzťahy môžu existovať súčasne popri
sebe bez toho, aby navzájom ovplyvňovali rozsah zodpovednosti z nich vyplývajúci (obdobne napr.
zodpovednosť prevádzkovateľa vozidla podľa § 427 OZ a vodiča vozidla podľa § 420 OZ).34. Napokon nie je dôvodná ani námietka žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, keď je z toho zrejmé, že súd prvej inštancie posudzoval mieru zodpovednosti žalovaného
ako zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom z hľadiska existencie dôvodov liberácie

zamestnávateľa. Súd prvej inštancie uviedol ustanovenia právneho predpisu na základe ktorých
rozhodol, rozhodujúce skutkové zistenia pre svoje rozhodnutie, ako aj závery, ktoré z toho dovodil.

35. Vzhľadom na uvedené neboli naplnené odvolacie dôvody uplatnené žalobcom a odvolací súd preto
napadnuté rozhodnutie potvrdil. Z dôvodov uvedených vyššie v celom znení výrokov I. aj II. rozhodnutie

potvrdil aj vo výroku o trovách konania. Podstatou sporu, ku ktorej smerovala zásadná argumentácia
strán bola otázka miery zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pracovným úrazom v rozsahu
presahujúcom 50 %. V tejto zásadnej otázke boli žalobcovia plne úspešní, preto im súd prvej inštancie
správne priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné
zohľadňovať pre účely trov konania, že otázka danosti pracovného úrazu nebola sporná, ako ani to, že
nebola sporná zodpovednosť žalovaného v rozsahu 50 %. Práve preto, že tieto otázky neboli medzi

stranami sporné, nemali dopad na posudzovanie výsledku sporu v zmysle § 255 CSP.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Strana má právo zvoliť si advokáta a má možnosť sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).