Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. apríl 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13C/49/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124348905
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriel Slobodník

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6124348905.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Gabrielom Slobodníkom, v právnej veci

žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. C., D. XXXX/X, v konaní zastúpenej JUDr. Andreou
Stupárovou, advokátkou, E. XXXX/XX, F. G., IČO: 50 224 620, proti žalovanému Slovenská republika,
vmenejktorejkonáMinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,sosídlomPribinova2,Bratislava–mestská
časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6 283,76 EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 6 283,76 EUR, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku

Žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorý je žalovaný povinný
mu zaplatiť, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca svojou žalobou podanou dňa 23. 07. 2024 sa domáhal zaplatenia od žalovaného z titulu
nemajetkovej ujmy sumy 6 283,76 EUR ako škodu voči Slovenskej republike, členskému štátu Európskej
únie, ktorá mu vznikla porušením jeho práva vyplývajúceho so Smernice Európskeho parlamentu a Rady
č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len
Smernica) na 48-hodinový pracovný čas. Smernica bola žalovaným nesprávne implementovaná, resp.
nebola vôbec implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Z dôvodu

neimplementovania Smernice vznikla žalobcovi porušením úniového práva škoda a nárok je potrebné
posudzovať analogicky podľa ustanovení Slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie, a to ustanoveniami § 11 a nasl. OZ upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej
sa žalobca v konaní domáhal.

2. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že je príslušníkom H. I. J. J. K.. Žalobca bol na základe rozhodnutia
Krajského riaditeľstva HaZZ v Banskej Bystrici zo dňa 28. 06. 2010 prijatý dňom 01. 08. 2010 do
služobného pomeru na Okresné riaditeľstvo HaZZ v Banskej Bystrici. Rozhodnutím riaditeľa KR HaZZ
v Banskej Bystrici zo dňa 14. 07. 2010 bol žalobca dňom 01. 08. 2010 vymenovaný do funkcie hasič
čakateľ v hodnosti rotmajster v prípravnej štátnej službe. Rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva
HaZZ v Banskej Bystrici zo dňa 03. 07. 2012 bol žalobca dňom 28. 06. 2012 vymenovaný do stálej
štátnej služby. Žalobca ďalej tvrdil, že Rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva HaZZ v Banskej

Bystricizodňa03.07.2012bolžalobcadňom28.06.2012trvalepreradenýdofunkciehasič–záchranár
v stálej štátnej službe. Personálnym rozkazom prezidenta HaZZ č. 132 bol žalobca dňom 01. 06. 2023
mimoriadne povýšený do hodnosti nadpráporčík.4. Žalobca uvedené tvrdenia preukazoval listinnými dôkazmi, a to Rozhodnutím KR HaZZ v Banskej
Bystrici zo dňa 28. 06. 2010, Rozhodnutím riaditeľa KR HaZZ v Banskej Bystrici zo dňa 14. 07. 2010
zo dňa 03. 07. 2012, personálnym rozkazom prezidenta HaZZ č. 132, popisom služobnej funkcie zo

dňa 30. 12. 2016 a taktiež ďalšie skutočnosti osvedčoval listinnými dôkazmi a to oznámenie o sume
a zložení platu. Pracovná zmena žalobcu sa skladá z vykonávania štátnej služby, po ktorom nasleduje
služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ďalej ako určená služobná
pohotovosť). Žalobcovi okrem určenej služobnej pohotovosti býva nariadená aj služobná pohotovosť
mimo rozvrhnutia služobného času, t. j. mimo bežnej služobnej zmeny (ďalej ako nariadená pracovná

pohotovosť). Ide o pohotovosť, ktorá nie je vopred plánovaná, napríklad v prípade náhle vzniknutej
situácie vyžadujúcej si zásah viacerých hasičov ako tých, ktorý práve vykonávajú určenú služobnú
pohotovosť v rámci svojej služobnej zmeny, alebo v prípade náhlej indispozície niektorého z hasičov. Tak
ako vyplýva z doslovného znenia zákonných ustanovení o služobných pohotovostiach ani jedna z nich
sa podľa zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nezapočítava do služobného času hasiča. Služobnú
pohotovosť žalobca vykonáva buď tak, že sa zdržiava po určený čas na pracovisku a je pripravený na

výkon práce, t. j. žalobca čaká na výkon práce, ale prácu ešte nevykonáva. Je teda neaktívnou časťou
pracovnej pohotovosti alebo tak, že aktívne vykonáva služobnú pohotovosť a vtedy sa mení na prácu
nadčas. Žalobca sa počas celej doby služobnej pohotovosti musí nachádzať na svojom pracovisku
Hasičskej stanici v Banskej Bystrici, Komenského ulica bez možnosti opustenia pracoviska a musí byť
kedykoľvek počas tejto doby pripravený na zásah, t. j. musí byť k dispozícii odetý v služobnej uniforme

a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti.

5. Pracovná zmena žalobcu bola do 31. 12. 2021 rozvrhnutá tak, že výkon služby bol 17 hodín, určená
služobná pohotovosť 7 hodín, vykonávaná od 22.30 hod. do 05.30 hod.. Pracovaná zmena žalobcu
od 01. 01. 2022 bola rozvrhnutá tak, že výkon služby bol 16 hodín, určená služobná pohotovosť 8

hodín vykonávaná od 22.00 hod. do 06.00 hod.. V súčasnej dobe dĺžka jednej pracovnej zmeny žalobcu
predstavuje najmenej 24 hodín. Na pracovisku žalobcu vykonávajú prácu hasiči zaradení do troch
služobných zmien, čata A, čata B, čata C. Žalobca každý tretí deň odpracuje zmenu v dĺžke minimálne
24 hodín, následne má dva dni voľna. Pomedzi ktoré absolvuje výcviky, školenia, rekondičné pobyty.
Služobný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne. V rámci jedného týždňa odslúži dve alebo tri zmeny,

t. j. minimálne 48 hodín alebo 72 hodín a teda buď v danom mesiaci odslúži 10 niekedy 11 zmien, t. j. 240
hodín alebo 264 hodín. Ročne žalobca pri službe vykonávanej v zmene každý tretí deň odslúži 121,66
zmien, čo je v priemere 2 919,84 hodín služby. Nie je ojedinelé, že odslúži aj viac hodín, ak je zásah
vyhlásený pred ukončením služobnej zmeny pred 06.00 hod., keďže hasičský zásah trvá aj niekoľko
hodín. V takom prípade služobná zmena žalobcovi nekončí o 06.00 hod., ale až po ukončení zásahu.

6. Žalobca v žalovanom období od 01. 07. 2021 do 30. 06. 2024 odpracoval len v rámci samotnej
určenej služobnej pohotovosti priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda tzv. 15 % a 30 %
pohotovosti) odpracoval v roku 2021 285,38 hodín, v roku 2022 odpracoval 671,44 hodín, v roku 2023
odpracoval 625,67 hodín, v roku 2024 odpracoval 347,75 hodín, čo spolu predstavuje 1 930,24 hodín.

7. Žalobca na pojednávaní uviedol, že mesačne odpracuje 240 hodín s tým, že má tak isto rôzne
výcviky prípadne školenia, ktoré sa mu nezapočítavajú do služobného času a má za to nárok na
náhradné voľno, avšak toto si nemá v podstate kedy vyčerpať, pretože na hasičskej stanici je len päť
osôb, ktoré si môžu takéto náhradné voľno či dovolenku vyčerpať naraz, pretože je to ovplyvnené aj

práceneschopnosťou. Žalobca ďalej uviedol, že má tak isto nočnú pohotovosť pokiaľ je táto nariadená,
tak isto sa mu nezapočítava do služobného času. Žalobca uviedol, že veľmi veľa času trávi v práci mimo
domova, kedy má dve maloleté deti chlapcov, 10-ročné dvojičky, ktorí obidvaja hrávajú futbal za Duklu
Banská Bystrica, kde chodia na tréningy 3-krát do týždňa a cez víkendy majú zápasy. Pokiaľ je takýto
zápas mimo Banskej Bystrice, on sa ho v podstate ani nemôže zúčastniť ani deti tam odviesť a tak

isto ani deti sa takéhoto zápasu nemôžu zúčastniť, pretože manželka sa bojí viesť motorové vozidlo
mimo C. C. a on je teda v práci. Uviedol, že nedávno sa stal taký prípad, že o 19.00 h bol zavolaný na
pohotovosť, túto mal do 07.00 h rannej a o 07.00 h ráno vlastne nastúpil na svoju 24-hodinoivú službu
s tým, že o 19.00 h bolo znova nariadené, aby sa presunuli k maďarským hraniciam z dôvodu ochorenia
hovädzieho dobytka a následne sa vrátil až nasledujúci deň o 11.00 h. Uviedol, že ďalším príkladom

je aj 24-hodinová služba, kedy mal následne lezecký výcvik v priestore Lešť, k tomu nasledoval ďalší
lezecký výcvik na Donovaloch, z ktorého potom priamo nastúpil na 24-hodinovú službu. Z uvedeného
dôvodu vyplýva, že mu vôbec nezostáva čas na rodinný život. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ sa týka
výcvikov, školení či kurzov, týchto je strašne veľa, sú organizované zväčša po službe a v jeho prípade ideo kurzy ako lezecký, povodňový, letecký, vodičský či pilčícky kurz, ktorý musí absolvovať. Uviedol, že zo
svojich záujmov, ktoré sú najmä športové vlastne nerealizuje, pretože na ne má minimum času a pokiaľ
je teda v domácom prostredí, tento čas sa snaží tráviť so svojimi deťmi. Žalobca ďalej uviedol, že od

augusta roku 2010, kedy nastúpil do práce, bol oboznámený s tým, že tu existujú 24-hodinové služby,
bol oboznámený s pracovným časom, avšak nikdy mu nepovedal, že výcviky sa organizujú pred alebo
po služobnom čase a z toho dôvodu došlo aj k zmene od tej doby, keď nastúpil, kedy pred tým bol možný
odchod do dôchodku po 15-tich rokoch odslúženej služby, pričom teraz takáto možnosť je až po 25-tich
rokoch. On sám začal tento stav pociťovať ako ujmu, teda nemajetkovú ujmu najmä v tom období, keď

sa mu narodili deti a tieto otázky sa v zamestnaní riešili dlhodobo aj prostredníctvom odborov. Uviedol,
že z jeho strany musí byť zdravotne spôsobilý, musí mať zdravotnú prehliadku typu A tak, aby mohol
nejakým spôsobom fungovať, on sám musí denne vypiť najmenej 6 či 8 káv, aby toto zvládol. Uviedol,
že on zvláštne zdravotné problémy nemá, avšak keď napríklad bliká nejaké svetlo, tak ako sa tomu
stalo pred pojednávacou miestnosťou, tak on sám sa zľakne, pretože má v podvedomí to, že sa spúšťa
poplach, ktorý sa taktiež začína rozsvietením svetla a gongom. Uviedol, že on žiadnu inú zárobkovú

činnosť nevykonáva, pretože na ňu nemá čas a nepremýšľal o tom, že by zmenil toto zamestnanie,
pretože táto práca ho baví, napĺňa ho a je pre neho najdôležitejšie to, že môže niekomu pomôcť alebo
aj zachrániť život. Z dôvodu takéhoto rozvrhu pracovného času má veľmi málo priateľov a vlastne na
nich ani nemá čas a aj v rodinnom prostredí sú určité nezhody v tom, keď je manželka z takéhoto stavu
nervózna, pretože celá domácnosť, starostlivosť o ňu a tak isto o deti je vlastne na nej. Uviedol, že takúto

žalobu podal aj v prípade, keby bolo iné ohodnotenie tej aktívnej pracovnej pohotovosti, pretože by mu
to aj tak neriešilo situáciu a čas so svojimi chlapcami by nemohol tráviť, pretože by bol v práci.

8. Žalobca v žalobe poukázal na zákonné ustanovenia § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92

ods. 1, 2, 4, § 122 ods. 1, 2, 3, § 193 a § 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore, Článok 2 a 6 Smernice EP a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003.

9. Zásada prednosti komunitárneho práva bola prvýkrát potvrdená v rozsudku Súdneho dvora v Costa
v. ENEL, 6/64. Následne podmienky prednosti komunitárneho práva vysvetlil súdny dvor aj v prípade

Simmenthal, 106/77. Priamo uplatniteľné komunitárne normy musia byť aplikované ,,počnúc od ich
vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti, ako by boli súčasťou právneho poriadku
uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov“, pričom majú vyššiu právnu silu ako normy
vnútroštátne. Vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná.
Smernica č. 2003/88/ES mala byť do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore riadne implementovaná

a z rozdielnych znení zákona vyplýva, že k správnej transpozícii nedošlo aj napriek zneniu Prílohy č.
4 bod 5 k zákonu, podľa ktorého smernica sa nachádza v zozname preberaných právne záväzných
aktov EÚ. Jej zaradenie do zoznamu môže vyvolať domnienku, že k jej správnej transpozícii došlo.
Cieľ Článku 6 písm. b/ Smernice spočívajúci v neprekročení priemerného týždenného pracovného času
pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov nebol v prípade zákona o hasičskom a záchrannom

zbore naplnený. Článok 6 písm. b/ Smernice jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Zo znenia zákona o Hasičskom
a záchrannom zbore je zrejmé, že služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času
príslušníka, čo je v priamom rozpore so znením Smernice Článkom 2 ods. 1, podľa ktorého pracovný
čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva

svoju činnosť alebo povinnosť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou a Článok
2 ods. 2 Smernice, podľa ktorého čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.
Z uvedeného znenia Smernice jednoznačne vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča je
súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Tieto závery sú zrejmé aj z rozhodnutí
SD EU C-580/19 zo dňa 09. 03. 2021, C-518/15, C-429/09 vo veci Fuß, C-397/01 Bernhard Pfeiffer.

Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica je aplikovateľná aj na výkon služby hasičov a rovnaký právny
názor ustálili i súdy SR. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 315/2001 nevyplýva, že by služobná
pohotovosť bola považovaná za súčasť služobného času hasičov a ustanovenia zákonníka práce, ktoré
neaktívnu časť pracovnej pohotovosti považuje za pracovný čas nie je možné aplikovať na služobný
pomer hasičov bol jednoznačne preukázaný rozpor vnútroštátneho práva s úniovým právom ako aj

ustálenou a rozsiahlou judikatúrou Súdneho dvora. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi
žalobcu, aby dochádzalo k priamemu porušovaniu Smernice v časti, ktorá upravuje maximálny týždenný
pracovný čas, a to nezapočítať neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti do služobného času
a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že tento presiahne maximálny rozsah týždenného pracovnéhočasu stanovený Smernicou. Nakoľko v zmysle zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sa do
pracovného času hasiča žalobcu nezapočítava služobná pohotovosť, môže to klamlivo vyvolať dojem,
že jeho týždenný pracovný čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Ak by sa v zhode so Smernicou do

jeho týždenného pracovného času započítala služobná pohotovosť pravidelne takýto týždenný pracovný
čas žalobcu presahuje týždenný limit. Služobná pohotovosť, ktorú žalobca v rámci prvej služobnej
zmeny odpracuje v rozsahu 7 hodín do 31. 12. 2021 od 01. 01. 2022 v rozsahu 8 hodín nie je
započítavaná do jeho pracovného času. Z 24-hodinovej služobnej zmeny je žalobcovi započítavaných
do pracovného času len 16 hodín, do konca roku 2021 to bolo 17 hodín. Skutočný priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu za žalované obdobie predstavuje 56 hodín týždenne čo markantne presahuje limit
maximálneho týždenného pracovného času stanoveného úniovým právom – Smernicou a je zjavné,
že úprava služobného času v zákona je v hrubom rozpore so Smernicou a dochádza k pravidelnému
prekračovaniu maximálneho limitu týždenného služobného času. Uvedené je dôkazom nesprávnej
transpozícii Smernice do právneho poriadku SR.

10. Za správne prebratie Smernice do právneho poriadku SR zodpovedá žalovaný, za ktorého koná
Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy. Adresátom Smernice je jednoznačne
žalovaný ako členský štát EÚ, ktorý bol povinný zabezpečiť opatrenia za účelom dosiahnutia Smernicou
sledovaného cieľa, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov
pri práci.

11. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-46/1993 a C-48/1993 zo dňa 05. 03. 1996 vo veci
Brasserie du Pecheur a Factortame.
V zmysle Judikatúry SD absolútna objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením
úniového práva je daná bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia úniového práva dopustil,

resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Ide o zodpovednosť
za škodu bez možnosti liberácie a exkulpácie.

12. Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, poukázal na judikatúrny záver vyplývajúci z rozhodnutia vo

veci Günter Fuß, podľa ktorého článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Toto ustanovenie ukladá členským štátom
povinnosť ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s
ktorou povinnosťou je v Smernici výslovne stanovené, že táto 48 hodinová hranica zahŕňa už aj nadčasy

(viď znenie „priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín.“).

13. Z článku 22 ods. 1 Smernice ďalej vyplýva, že od uvedenej povinnosti sa nemožno v žiadnom
prípade odchýliť ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to dokonca ani vtedy, ak by

k prekročeniu 48 hodinovej hranice priemerného týždenného pracovného času došlo so súhlasom
dotknutého pracovníka, žiadny súhlas služobnému úradu nikdy neudelil. Súdny dvor opakovane
rozhodol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých
je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ tak, ako to
predpokladá Smernica. Také vymedzenie pojmu „pracovný čas“, ako ho kogentne ustanovuje článok

2 Smernice, bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý
vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje
maximálnu 48 hodinovú týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) Smernice. V tomto smere je
možné poukázať napr. na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 zo dňa 03. 10. 2020 vo veci Simap,
uznesenie C-241/99 zo dňa 03. 07. 2001 vo veci Confederación Intersindical Galega (CIG).

14. Podľa uznesenia Súdneho dvora C-52/04 zo dňa 14. 07. 2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr
Hamburg:
„Článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 smernice Rady 93/104/ES z

23.novembra1993oniektorýchaspektochorganizáciepracovnéhočasusamajúvykladaťvtomzmysle,
že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o
ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu
2 smernice 93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálnytýždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste.“ Počas žalovaného obdobia pravidelne
pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry
Súdneho dvora, prvá podmienka spočívajúca v dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie

je jednoznačne naplnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorou je existencia škody, tu je potrebné
uviesť, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení, ani kritériá zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody.

15. Podľa rozsudku Súdneho dvora C-518/15 zo dňa 21. 02. 2018 vo veci L. B.:

„1. Článok 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.
novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,
že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto smernice vrátane jej článku 2,
ktorý definuje okrem iného pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku.
2. Článok 15 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje, aby členské štáty

ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v článku 2 tejto smernice.
4. Článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti, ktorú
pracovník trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu svojho zamestnávateľa do 8 minút, čo do značnej
miery ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam, sa má považovať za „pracovný čas.“

16. Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane skonštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v
Smernici, je autonómnym pojmom práva Európskej únie, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných
podmienok pracovníkov. Súdny dvor zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne

– buď je určitý čas pracovným časom, alebo ním nie je. Súdny dvor vo svojej judikatúre zároveň
konštantne judikuje, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu
maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či
sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Takéto závery jednoznačne

vyplývajú napr. z rozsudku Súdneho dvora C-397/01 zo dňa 05. 10. 2004 vo veci C. A. a rozsudku
C-14/04 zo dňa 01. 12. 2005 vo veci Abelkader Dellas.

17. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora je zjavné, že porušovanie práv žalobcu vyplývajúcich
z Článku 2 ods. 1 v spojení s Článkom 6 písm. b/ Smernice, ku ktorému dochádza v dôsledku

nesprávneho prebratia Smernice je v zjavnom rozpore s dlhoročnou judikatúrou Súdneho dvora
v danej oblasti a preto porušovanie úniového práva je nevyhnutne potrebné považovať za dostatočne
závažné. Súdny dvor aj v referenčnom rozhodnutí vo veci Günter Fuß výslovne potvrdil, že nedodržanie
požiadavky vyplývajúcej z Článku 6 písm. b/ Smernice u hasičov bolo zjavným porušením judikatúry
Súdneho dvora v danej oblasti a je nepochybné, že cieľom Smernice je priznať aj hasičom práva touto

Smernicou zakotvené. Žalobca počas žalovaného obdobia pravidelne pracoval nad stanovený limit, ide
tedaozjavnéporušeniejudikatúrySDaprvápodmienkaspočívajúcavdostatočnejzávažnostiporušenia
právnej normy únie je jednoznačne naplnená.

18. K druhej podmienke, ktorou je existencia škody Smernica samotná neobsahuje ustanovenia týkajúce

saprocesunáhradyškodyvzniknutejporušenímjejustanovení,rovnakoneobsahujekritériazakotvujúce
spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody.

19.PodľajudikatúrySúdnehodvora,týkajúcejsapriamoškôdvznikajúcichhasičomprenerešpektovanie
48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice, treba pod škodou v takomto prípade v prvom rade

rozumieť ujmu, ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal
nárok, ak by bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas upravený článkom 6 písm. b) Smernice
rešpektovaný. V tomto zmysle je treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý
by mal nasledovať po maximálne 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho služobnú
pohotovosť na pracovisku (viď bod 59 rozsudku vo veci Günter Fuß). Podmienky náhrady škody

stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce
sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak,
aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity);
náhrada škody zároveň musí byť primeraná vzniknutej ujme (viď napr. vyššie citovaný rozsudok vo veciBrasserie du Pecheur a Factortame). Zásada ekvivalencie znamená, že vnútroštátny súd nemôže v
prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá
ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že

dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých
podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme
bez úniového prvku. Zásada efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych
konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych
subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym

poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. V takomto prípade je na vnútroštátnom
práve členského štátu a jeho súdnych orgánoch, aby pri dodržaní uvedených zásad ekvivalencie,
efektivity a primeranosti určili formu odškodnenia a pravidlá spôsobu výpočtu náhrady škody vzniknutej
porušením normy Únie. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva v sporoch o nárokoch
na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne
použije vnútroštátne právo pri zachovaní uvedených zásad ekvivalencie a efektivity.

20. Právny poriadok SR neobsahuje žiadny špecifický právny predpis alebo konkrétne ustanovenie
pre posudzovanie náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva Únie a to či by už išlo
o základ nároku alebo určenie jeho výšky. Pri absencii konkrétnej právnej úpravy je potrebné vychádzať
zo zásad, ktoré na tento účel všeobecne stanovil Súdny dvor, a to dodržiavať podmienky efektivity,

ekvivalencie a primeranosti. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku je potrebné posudzovať
ho analogicky podľa ustanovení právneho poriadku SR, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
najbližšieatosúustanovenia§11až§13OZupravujúcenemajetkovúujmu,ktorejnáhradasaposkytuje
aj v peniazoch.

21. Vzhľadom na skutkový stav opísaný v článku II. tejto žaloby je zrejmé, že dlhoročne dochádza k
porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce
v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný
život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania hodín služobnej pohotovosti do
pracovnéhočasureálneodpracovalviac,nežpripúšťačlánok6písm.b)Smernice.Uvedenéosobnostné

práva sú pritom porušované sústavne a dlhoročne, nielen teda počas žalovaného obdobia. Jeho práca
hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje
svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na
regeneráciu svojich fyzických a psychických síl, čoho sa mu nedostáva.

22. Neprimeraná pracovná zaťaženosť má pritom veľmi nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života a
negatívne sa prejavuje na osobnom a rodinnom živote, na úkor rodiny a osobného života trávi
neprimerane dlhý čas v práci. V dôsledku porušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný
pracovný čas prichádza o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,
záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na fyzickú

a psychickú náročnosť práce je pritom dostatok času na oddych nevyhnutný. Poukázal, že bežne
odpracuje aj približne 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času,
bežne pravidelne pracuje aj 53 - 56 hodín týždenne, mnohokrát aj dlhšie. Týmto je porušované základné
právo na ochranu súkromia a rodinného života.

23. Je potrebné zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v
značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti, pretože predmetné ustanovenie len demonštratívne
uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený

reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného
potvrdzuje aj zákonná formulácia uvedená v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka „najmä
preto“, a teda zjavne nejde o zákonom ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vzniká. Inak povedané, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká
iba v prípadoch zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné

vážne následky na osobnostných právach dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie
porušenia tých práv, ako je to v tomto prípade (porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a
rodinného života).24. V súvislosti s porušovaním jeho práv je potrebné zdôrazniť, že porušovaním článku 6 písm. b)
Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších
osobnostných práv zakotvené v článku 40 Ústavy SR, podľa ktorého: „Každý má právo na ochranu

zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a
na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“

25. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením Článku 6 písm.
b/ Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy táto je zjavne naplnená, pretože ak by žalovaný

správne prebral ustanovenia Článku 2 ods. 1 a Článku 6 písm. b/ Smernice do zákona č. 315/2001
Z. z., resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané nedochádzalo by
k porušeniu práva na maximálny 48-hodinový pracovný čas a nedošlo by k strate času odpočinku,
na ktorý by mal a má žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmito
ustanoveniami Smernice dodržaný. K porušeniu Článku 6, písm. b/ Smernice dochádza v priamom
dôsledku porušovania Článku 2 ods. 1 Smernice tým, že zákon formálne zo služobného času vyčlenil

služobnú pohotovosť a odpracované hodiny služobnej pohotovosti tak nie sú považované za súčasť
pracovného času. V dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času žalobca reálne
odpracoval viac, než je povolený maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas Smernicou a dochádza
k porušovaniu práva na ochranu zdravia a právo na ochranu súkromia a rodinného života.

26. K spôsobu výpočtu výšky náhrady škody a k výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy žalobca poukázal
na ustanovenia § 92 ods. 1, § 92 ods. 2 a § 122 ods. 1, 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
a uviedol, že za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti je uhrádzaná peňažná náhrada
(nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež potvrdzuje, že služobná pohotovosť nie je považovaná
za pracovný čas) vo výške vyplývajúcej z ustanovenia § 122 ods. 1 ZoHaZZ, a to vo výške 15 % zo sumy,

ktorou je príslušná časť služobného platu (t. j. 15 % z mojej hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej
služobnej pohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti
čase od 22:00 do 06:00 hod. (resp. do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto
hodiny nie sú započítavané do služobného času. Určenú služobnú pohotovosť vykonáva priamo na
pracovisku (hasičskej stanici), z ktorej sa nesmie vzdialiť a vždy musí byť pripravený vykonať služobný

výjazd do 1 minúty od nahlásenia.

27. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (vyššie citovaný § 92 ods.
2 ZoHaZZ) odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného
času, t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Je to tak napr.

v prípade náhlej potreby privolania väčšieho počtu hasičov ak dôjde k živelnej pohrome resp. inej
závažnej udalosti, ktorá si vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci
pracovných zmien. Základný rozdiel je teda v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič
vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, na výkon
nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla

v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby). Za
výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej
služobnej pohotovosti, keďže: za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje 15 % (v bežné služobné
dni) resp. 30 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu, za
každú odslúženú hodinu pohotovosti, za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď

je hasič privolaný z domova do služby na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške
50 % (v bežné pracovné dni) resp. 100 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, za každú odslúženú hodinu pohotovosti. Vzhľadom na rozhodujúce skutkové
a právne okolnosti tejto veci má za to, že ustanovenie § 122 ZoHaZZ je práve takým ustanovením,
ktoré je z hľadiska analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci na to, aby jeho aplikáciou bolo možné

určiť primeranú výšku náhrady škody. Podľa názoru žalobcu je aj výšku nemajetkovej ujmy potrebné
určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Pokiaľ
osoba vstupuje do pracovného, štátnozamestnaneckého, služobného resp. iného obdobného pomeru,
vstupuje do neho s vedomím, že určitý čas strávený výkonom činnosti v tomto právnom vzťahu
mu bude adekvátnym spôsobom nahradený, a to spravidla vo forme peňažného ekvivalentu, pričom

týmto peňažným ekvivalentom je jeho mzda. Zohľadňujúc tieto skutočnosti preto výšku uplatňovanej
nemajetkovej ujmy v peniazoch odvíja od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktoré
upravujeodmenuzanariadenúslužobnúpohotovosťvykonávanúvmiestevykonávaniaštátnejslužby,je
týmustanovením,ktoréjezhľadiskaanalógie„najbližšie“kstanoveniuvýškyžalovanéhonároku.Hodinyslužobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je možné analogicky posúdiť
ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou
pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2

ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo,
pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá sa mu však
nezapočítavala do služobného (pracovného) času. Primeranú náhradu škody v jeho prípade predstavuje
rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou
v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas

žalovaného obdobia.

28. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník
Hasičského zboru je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného času, t. j. mimo rozpisu svojich
pravidelných služobných zmien, a to spravidla z domu. Je to tak napríklad v prípade náhlej potreby
privolania väčšieho počtu hasičov, ak dôjde k živelnej pohrome alebo inej závažnej udalosti, ktorá si

vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov než ktorý sú v službe v rámci pracovných zmien. Základný
rozdiel je v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej
zmeny a nachádza sa v práci na Hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do
služby mimo bežného služobného času spravidla v čas, keď sa nachádza v domácom prostredí.

29. Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada než za výkon určenej
služobnej pohotovosti. Za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje 15 % v bežné služobné dni, resp.
30 % v dni služobného pokoja zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu za každú odslúženú
hodinu pohotovosti a za nariadenú služobnú pohotovosť v mene výkonu služby je poskytovaná peňažná
náhrada v bežné pracovné dni 50 %, v dni služobného pokoja 100 % zo sumy, ktorou je príslušná časť

jeho služobného platu za každú odslúženú hodinu pohotovosti.

30. Ustanovenie § 122 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je práve ustanovením, ktoré
je z hľadiska analógie iuris najbližšie v prejednávanej veci na to, aby jeho aplikáciou bolo možné
určiť primeranú výšku náhrady škody. Výšku nemajetkovej ujmy je potrebné určiť spôsobom, ktorý

najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých ujma vznikla. Výšku uplatňovanej nemajetkovej
ujmy odvíja od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a/, ktoré upravuje odmenu za nariadenú
služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby je tým ustanovením, ktoré je
z hľadiska analógie najbližšie k stanoveniu výšky žalovaného nároku. Hodiny služobnej pohotovosti,
ktoré žalobcovi neboli započítané do služobného času je možné analogicky posúdiť ako odpracované

mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu
jeho práv nedochádzalo, pričom k porušovaniu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá
sa mu však nezapočítavala do služobného pracovného času. Primeraná náhrada škody predstavuje
rozdielmedzipeňažnounáhradouuvedenouv§122ods.1apeňažnounáhradouuvedenouv§122ods.
2 písm. a/, a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia.

Uvedeným spôsobom stanovená a žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody predstavuje rozdiel
medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti 50 % zo sumy príslušnej časti služobného
platu podľa § 122 ods. 2 písm. a/ a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť 15 % zo sumy
príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,
t. j. vo výške zodpovedajúcej 30 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou služobného platu

žalobcu(50%-15%=35%,vprípade,akideodeňslužobnéhopokoja50%-30%=20%).Žalobcamal
za to, že takto určená nemajetková ujma plní preventívnu aj sankčnú funkciu a má odradiť porušovateľa
od protiprávneho konania a zabezpečovať aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní
práva a žalovaná výška nemá voči žalovanému likvidačný charakter, je primeraná a opodstatnená.
Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy tieto

nároky vznikajú postupne a osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, a to vždy
ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac, ktorá je podľa kolektívnej zmluvy Článku IV. ods. 9 stanovená
najneskôr 10. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Podľa § 101 OZ si žalobca uplatňuje nárok
spätne za obdobie troch rokov, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2021, ktorá nastala 10.
08. 2021 až po jún 2024, ktorá nastala 10. 07. 2024.

31. Nemajetkovú ujmu za príslušný kalendárny mesiac možno určiť ako súčin odpracovaných hodín
určenejslužobnejpohotovostivdanýkalendárnymesiaca35%alebo20%zpríslušnejčastislužobného
platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnejpohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo v deň
služobného pokoja (50 % - 30 % = 20 %). Vzhľadom na vyššie uvedený spôsob výpočtu vyčíslil
žalobca škodu vo forme nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla porušením práva Únie za obdobie júl 2021

až december 2021. Fond pracovného času a služobná pohotovosť: za šesť mesiacov, t. j. 184 dní
pri naplánovanej 24-hodinovej službe na každý tretí deň v tomto období každý hasič mal priemerne
odpracovať61,33zmenovýchslužieb(184dní/3smeny),čopredstavujecelkovo1471,92odpracovaných
hodín za uvedené obdobie (61,33 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie
šesť mesiacov predstavuje 26,28 týždňa (184 dní/7dní). Pri počte odpracovaných hodín 1471,92

a priemernom počte týždňov 26,28 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na
pracoviskupriexistujúcomspôsoberozvrhuslužobnýchzmienpredstavujevpriemere56hodín(1471,92
hodín : 26,28 týždňov), čo presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou priemerne o 8 hodín
každý týždeň.

32. V prípade žalobcu za obdobie júl 2021 až december 2021 predstavuje fond pracovného času

977,50 hodín, služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods.1 zákona o HaZZ v rozsahu 285,38
hodín, služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods.2 zákona o HaZZ v rozsahu 26 hodín. Spolu
služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods.1 zákona o HaZZ a nariadená podľa § 92 ods.2 zákona
o HaZZ v rozsahu 311,38 hodín. Na uvedené časové obdobie rokov 2021 pripadá v priemere 26,28
pracovných týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek v roku 2021

dosiahol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 49,04 hodín (1288,88 hodín : 26,28 týždňov).

33. V období júl 2021 až december 2021 žalobca podľa § 92 ods.1 zákona o HaZZ odpracoval
278,38 hodín, 15 % určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 %
z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 7 hodín 30 % určenej služobnej pohotovosti v čase

pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu. Služobná pohotovosť bola žalobcovi nariadená podľa § 92 ods.2 písm.a) zákona
o HaZZ v rozsahu 26 hodín. Nemajetková ujma za rok 2021 počítaná za obdobie od júla 2021 do
decembra 2021 predstavuje potom sumu 851,16 EUR.

34. Za obdobie január 2022 až december 2022 fond pracovného času a služobná pohotovosť za
12 mesiacov, t. j. za 365 dní pri naplánovanej 24-hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto
období každý hasič mal odpracovať 121,66 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje
celkom 2 919,84 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,66 zmenových služieb x 24 hodín).
Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri

počte odpracovaných hodín 2 919,84 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný
týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien
predstavuje v priemere 56 hodín (2 919,84 hodín : 52,14 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný
pracovný čas určený Smernicou 2003/88/ES a to priemerne o 8 hodín každý týždeň. V prípade žalobcu
za obdobie január 2022 až december 2022 predstavuje fond pracovného času 1 942,68 hodín, služobná

pohotovosť určená v zmysle § 92 ods.1 zákona o HaZZ v rozsahu 671,44 hodín a služobná pohotovosť
nariadená v zmysle § 92 ods.2 písm.a) zákona o HaZZ v rozsahu 38,38 hodín. Spolu služobná
pohotovosť určená podľa § 92 ods.1 zákona o HaZZ a nariadená podľa § 92 ods.2 zákona o HaZZ
v rozsahu 709,82 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných
týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený pracovný časový úsek v roku 2022

dosiahol žalobcov priemerný týždenný pracovný čas 50,87 hodín (2 652,50 hodín : 52,14 týždňov).

35. V období január 2022 až december 2022 odpracoval žalobca podľa § 92 ods.1 zákona o HaZZ
623,44 hodín 15 % určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 %
z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 48 hodín 30 % určenej služobnej pohotovosti

včasepracovnéhopokoja,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu30%zpríslušnejčastislužobného
platu za každú hodinu. Služobná pohotovosť, ktorá bola žalobcovi nariadená podľa § 92 ods.2 písm.a)
zákona o HaZZ v tomto období predstavovala odpracovanú časť v rozsahu 38,38 hodín. Nemajetková
ujma potom za rok 2022, teda za obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v zmysle vyššie
uvedeného predstavuje potom sumu 2 047,09 EUR.

36. Za obdobie od januára 2023 do decembra 2023 predstavoval fond pracovného času a služobná
pohotovosť v takom istom rozsahu ako za obdobie roku 2022. V prípade žalobcu za obdobie od januára
2023 až december 2023 predstavoval fond pracovného času 1 942 hodín, pričom služobnej pohotovostiurčenej v zmysle § 92 ods.1 zákona o HaZZ bolo v rozsahu 625,67 hodín a služobná pohotovosť
nariadená v zmysle § 92 ods.2 pím.a) zákona o HaZZ bola v rozsahu 24 hodín. Spolu služobná
pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 zákona o HaZZ a nariadená podľa § 92 ods.2 zákona o HaZZ

v rozsahu 649,67 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 52,14 pracovných
týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 49,71 hodín (2 591,67 hodín : 52,14 týždňov). V období január 2023
až december 2023 žalobca podľa § 92 ods.1 zákona o HaZZ odpracoval 594,41 hodín 15 % určenej
služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného

platu za každú hodinu a 31,26 hodín 30 % určenej služobnej pohotovosti v čase služobného pokoja,
za ktorú žalobcovi prináležala odmena v rozsahu 30 % príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobná pohotovosť bola žalobcovi nariadená podľa § 92 ods.2 písm.a) zákona o HaZZ v tomto
období rozsahu 24 hodín. Nemajetková ujma za rok 2023 počítaná za január 2023 až december 2023
predstavovala sumu 2 133,09 EUR.

37. V období január 2024 až jún 2024 predstavoval fond pracovného času a služobnej pohotovosti za
6 mesiacov, t. j. dni pri naplánovanej 24-hodinovej službe na každý tretí deň v tomto období by mal
hasič odpracovať 60,66 zmenových služieb (182 : 3 zmeny), čo potom predstavuje celkovo 1 455,84
odpracovaných hodín za uvedené obdobie (60,66 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet
týždňov za obdobie 6 mesiacov predstavuje 26 týždňov (182 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných

hodín 1 455,84 a priemernom počte týždňov 26 v tomto období tak priemerný týždenný pracovný čas
hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe a rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56
hodín (1 455,84 hodín : 26 týždňov), čo opätovne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou
2003/88/ES v priemere o 8 hodín každý týždeň. V prípade žalobcu za obdobie január 2024 až jún 2024
predstavuje fond pracovného času 990 hodín, služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods.1 zákona

o HaZZ v rozsahu 347,75 hodín´, služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods.2 písm.a) zákona
o HaZZ v rozsahu 10 hodín. Služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods.1 zákona o HaZZ a nariadená
podľa§92ods.2zákonaoHaZZvrozsahu357,75hodín.Nauvedenéčasovéobdobieroku2024pripadá
v priemere 26 pracovných týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek
roku 2024 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,84 hodiny (1 347,75 hodín : 26 týždňov).

V období január 2024 až jún 2024 žalobca podľa § 92 ods.1 zákona o HaZZ odpracoval 331,75 hodín
15 % určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z určenej časti
služobného platu za každú hodinu a 16 hodín 30 % určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá bola žalobcovi nariadená podľa § 92 ods.2 písm.a) zákona o HaZZ

v tomto období odpracoval v rozsahu 10 hodín. Nemajetková ujma potom za rok 2024 za obdobie január
2024 až jún 2024 predstavuje sumu 1 252,42 EUR.

38. Žalobca si teda svojou žalobou uplatnil náhradu škodu vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch
za obdobie pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.1 zákona o HaZZ

v rozsahu 1 930,24 hodín, sumu 6 283,76 EUR.

39. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, a to k pôsobnosti
Smernice č. 2003/88/ES k interpretácii Článku 2 ods. 2 Smernice, že obsahuje len príkladmý výpočet
činnosti a každý členská krajina sama posudzuje, či sa na organizáciu spĺňajúcu charakteristiku

vzťahuje pojem osobitná činnosť verejných služieb a teda následne do vnútroštátnej právnej úpravy
činnosti takejto organizácie v tomto prípade za Hasičského a záchranného zboru je štát povinný
túto Smernicu implementovať. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 3 zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len zákon) zamestnanecké vzťahy v štátnej službe predstavujú
osobitnú skupinu právnych vzťahov, ktorá má v sústave právnych vzťahov účasti občanov v pracovnom

procese autonómne nezávislé postavenie a prejavujú sa v nich určité osobitosti a špecifiká s tým, že
služobný pomer hasičov upravuje zákon vyššie uvedený a štátnou službou príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru v zmysle § 12 ods. 1 zákona sa rozumie plnenie úloh zboru príslušníkom
v služobnom pomere. Štátna služba sa vykonáva v služobnom pomere, ktorý sa zakladá k štátu
a každému príslušníkov patrí hodnosť, ktorú ustanovuje zákon a závisí tak ako aj u policajtov

od doby výsluhy rokov v hodnosti. Žalovaný porovnával služobný pomer príslušníkov policajného
zboru Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície
a z porovnania má za to, že doterajšie závery Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci pôsobnosti
Smernice na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nemajú oporu v platnom právnom poriadkuSR a vychádza len zo slovného pomenovania činnosti hasič bez toho, aby bola bližšie skúmaná
vnútroštátnaprávnaúpravavrozsahupôsobnostiačinnostiorganizácie,vrámciktorejžalobcavykonáva
činnosť. Žalovaný mal za to, že rozhodnutie SD EÚ v jednej konkrétnej veci týkajúcej sa hasiča

pracujúceho pre mesto Halle nemožno paušalizovať do takej miery, že zamedzí vnútroštátnemu súdu
výklad Článku 2 ods. 2 Smernice, keďže judikatúra SD je len jedným z prameňov práva a nemožno
ju absolutizovať do takej miery, aby súd nemal priestor na vlastné posúdenie konkrétnej veci, o ktorej
rozhoduje. Súd by mal pri výklade Článku Smernice skúmať v akom právnom režime je činnosť hasiča
v rámci Hasičského a záchranného zboru vykonávaná, či ide o klasický pracovnoprávny vzťah v zmysle

ZP alebo sa jedná o služobný pomer s charakteristikami uvedenými v § 12 zákona. Platná právna
úprava jednoznačne stavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta pokiaľ ide o obsah
služobného pomeru zamestnanca a štátu. Možno teda konštatovať, že pokiaľ Smernica Rady č. 89/391/
EHS v Článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných služieb ako sú ozbrojené
sily a polícia možno tieto charakteristiky osobitných činností vztiahnuť aj činnosť príslušníka hasičského
zboru a vyvodiť, že sa na ne predmetný článok Smernice nevzťahuje. Žalobca teda nie je aktívne vecne

legitimovaný.

40. K výpočtu nemajetkovej ujmy uviedol, že ide o rozpor medzi prejavom vôle žalobcu a jeho vlastnou
vôľou a s poukazom na ustanovenie § 124 CSP má za to, že zo žaloby vyplýva, že sa žalobca domáha
náhrady mzdového nároku vo forme doplatku za rozdiel medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť

a nariadenú služobnú pohotovosť. Žalobca síce tvrdí, že jeho vôľa bola uplatniť si náhradu škody, resp.
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 až 13 OZ, avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP si uplatnil
mzdové nároky čo vyplýva z posúdenia viacerých častí žaloby jednotlivo ako aj celku. Žalobca v Článku
II. žaloby rozhodujúce skutočnosti zameral sa na opis služobnej pohotovosti, ktorú rozdelil na určenú
a nariadenú a poukázal na rozdielnu odmenu medzi nimi a na strane 7 žaloby sa zameral na spočítanie

služobnej pohotovosti v rámci žalovaného obdobia, pričom ignoruje fakt, či teda došlo k porušeniu
Smernice alebo nie, ale zameriava sa výhradne iba na služobnú pohotovosť. V zmysle systematického
výkladu žaloby žalobca už v jej úvode poukazuje na služobnú pohotovosť, dĺžku jej výkonu a na spôsob
jej odmeny, z čoho možno odvodiť záver, že práve výkon služobnej pohotovosti a skutočnosť ako uviedol
v Článku II. žaloby, že je označovaná ako tzv. 50 % a 30 % pohotovosť sú dôvody jeho vzniku škody

a nie skutočnosť, že by pracoval nad Smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas. Na
strane 23 žaloby žalobca uvádza spôsob, ktorým exaktne vypočítal svoju údajnú nemajetkovú ujmu
a jasne a explicitne ustanovil spôsob výpočtu údajnej škody skrz ustanovenia o mzdových nárokoch
príslušníkov za služobnú pohotovosť. § 122 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. stanovuje spôsob
výpočtu mzdových nárokov za služobnú pohotovosť príslušníkov. Žalobca nerozlišuje, či ide o služobnú

pohotovosť odpracovanú nad rámec Smernice alebo nie, z čoho je zrejmé, že pri výpočte údajnej škody
mu nezáleží na tom, či výkon služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva podľa Článku 6 Smernice
alebo nie a žiada doplatenie rozdielu za všetku určenú služobnú pohotovosť. Žalobcovi ďalej záleží na
tom, že určená služobná pohotovosť a nariadená služobná pohotovosť sú odmeňované rozdielne čo
tvorí absolútny základ jeho žaloby. Uvedené teda možno posúdiť ako mzdový nárok. Žalobca vidí svoju

ujmu v tom, že všetka služobná pohotovosť má byť odmeňovaná ako nariadená služobná pohotovosť.
Žalobca si žiada náhradu len za určenú služobnú pohotovosť. Pri nariadenej služobnej pohotovosti
žiadnu škodu nepociťuje, to znamená, že ak by aj došlo k porušeniu Smernice vo vzťahu k žalobcovi
a týmto porušením by boli hodiny nariadenej služobnej pohotovosti tak by žalobca naďalej nepociťoval
žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám aj napriek tomu, že by išlo o zásah do jeho práv podľa Článku

6 Smernice, ale stále by pociťoval škodu len vo vzťahu k určenej služobnej pohotovosti a len do výšky
rozdielu medzi poskytnutou odmenou a 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu.
V zásade celá žalobca sa týka rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť
a uvedené tvrdenie vyplýva aj z toho, že žalobca vo svojej tabuľke spočítal len fond pracovného času so
služobnou pohotovosťou a nepoukazoval, či v tom ktorom období došlo k porušeniu Smernice alebo nie,

keďže výpočtami len simuluje svoje mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s výškou odmeny za služobnú
pohotovosť. Z rozhodnutia SD EÚ č. C 742/2019 (bod 98) vyplýva, že Článok 2 Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na
svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby
v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu odmeňovala iným spôsobom

ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Žalovaný má za to, že žalobca
z hľadiska odmeny vyplatenej za vykonanú štátnu službu v danom období nebol na svojich právach
ukrátený a má za to, že ak podľa uvedeného rozhodnutia nemožno považovať rozdielne ohodnotenie
služobnej pohotovosti za vecnú škodu tak potom nie je jasné, prečo žalobca obchádza predmetnérozhodnutie a údajnú vecnú škodu kamufluje za nemajetkovú ujmu. Žalobca sa vôbec nevenuje pri
výpočte údajnej nemajetkovej ujmy porušeniu Článku 6 písm. b/ Smernice a fakt, na ktorom vlastne
stavia celú svoju žalobu absolútne ignoruje v podstatnej časti žaloby a len si dopočítava rozdiel medzi

odmenou za určenú a nariadenú pohotovosť. Žalovaný mal za to, že pokiaľ aj žalobca poukazuje na
premlčanie a premlčaciu dobu viaže na splatnosť mzdy, teda, že škoda mu vznikla až momentom jej
vyplatenia, resp. mu nebola vyplatená suma, ktorú očakával značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale
mzdové nároky. Žalovaný poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/138/2010 zo dňa 28. 10. 2010
(R 34/2011). Žalovaný poukázal na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky v totožných veciach na

preukázanie, že súdy sa odkláňajú od predmetného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že
tento celkom zrejme odporuje v podstate aj účelu náhrady nemajetkovej ujmy a fakticky zlieva pojem
nemajetková ujma s pojmom vecná škoda. Žalovaný poukázal na systematický výklad pojmov zatiaľ čo
nemajetková ujma je upravená v § 11 až 16 OZ tak skutočná ujma je upravená v § 415 a nasl. OZ a teda
aj zo systematického výkladu predmetných pojmov je zrejmé, že nejde o totožné pojmy a nemožno ich
chápať ako jeden totožný celok. Uvedené tvrdenie podporuje aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. 6Co/66/2023 zo dňa 19. 07. 2023, kde prax okresných súdov v obvode Krajského súdu Košice
je dlhodobo jednotná v tom, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku,
ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice. Krajský súd v Košiciach priznal,
že spočiatku súdy prihliadali na predmetný spôsob výpočtu ako na výpočet, ktorý bol prípustný pre
nemajetkovú ujmu, avšak s ohľadom na podstatu nemajetkovej ujmy a zásadnú rozdielnosť pojmov

nemajetková ujma a skutočná škoda od takéhoto spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy upustili.

41. K údajnému porušeniu Smernice č. 2003/88/ES žalovaný uviedol, že aj v prípade ak súd sa
stotožní s argumentom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice a je spôsobilá nadobudnúť
priamy účinok tak takéto konštatovanie nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. náhradu

mzdových nárokov. Je nevyhnutné, aby sa Smernica aplikovala priamo ako celok a nielen jej náhodné
ustanovenia, na ktoré žalobca poukazuje a je nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou Smernice
a jej samotnou aplikáciou. Aj v prípade, že súd rozhodne, že Smernica nebola transponovaná správne
je povinný skúmať, či vôbec došlo pri aplikácii rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu
Článku 6 písm. b/ alebo nie. Bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu je na žalobcovi. Žalovaný mal za

to, že je potrebné zisťovať konkrétne porušenie Článku 6 písm. b/ vo vzťahu ku každému príslušníkovi
osobitne, čo vyplýva aj z podstaty inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy a žalovaný nesúhlasí, že sa jedná
o náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na rozsudok SD EÚ v spojených veciach sp. zn. C-6/90 a sp. zn.
C-9/90 Francovich a Bonifaci Taliansko, z ktorých citoval ,,prvou podmienkou je, že výsledok stanovený
Smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto práv je možné

identifikovať na základe ustanovení Smernice. Treťou podmienkou je existencia príčinnej súvislosti
medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby“. Žalobca nepreukázal
tretiu podmienku, a to existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť a je nutné si
predmetnú podmienku rozdeliť: 1/ porušenie povinnosti štátu vyplývajúce z práva EÚ, 2/ vznik škody,
3/ príčinná súvislosť medzi nimi. Článok 6 Smernice priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak

prípadné konštatovanie súdu, že došlo k nesprávnej transpozícii neznamená, že je predmetný článok
pri aplikácii zákonných ustanovení v praxi porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi SR a vo vzťahu
ku každej hodine služobnej pohotovosti. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo
dňa 31. 01. 2023, z ktorého vyplýva, že otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom
posúdenia vysoko individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú

nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za
pravidlo pre iné prípady. Vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky nemajetkovej ujmy
sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. V takto individualizovanom rámci
určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,

keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť. Argumentácia,
že sa priamo aplikuje iba Článok 6 Smernice nemôže obstáť, pretože z Článku 6 písm. b/ Smernice
nevyplýva definícia určitých pojmov a v prípade záveru, že nebola správne transponovaná tak definíciu
pojmov nemožno hľadať v zákone č. 315/2001 Z. z.. Výklad je nevyhnutné hľadať v samotnej Smernici
a žalovaný poukázal na Články 2, 7, 16, 17 a 19 Smernice č. 2003/88/ES. Článok 6 písm. b/ Smernice

stanovuje určitú hornú hranicu priemerného pracovného času, ktorú stanovuje v rámci nadčasov na
48 hodín týždenne. Z uvedeného ustanovenia však nemožno bližšie definovať spôsob predmetného
výpočtu a nemožno považovať výpočty žalobcu za správne. Spočítavanie fondu pracovného času so
služobnou pohotovosťou je v rozpore s Článkom 2 Smernice s pojmom pracovný čas v zmysle Článku2 ods. 1 a s pojmom čas odpočinku v zmysle Článku 2 ods. 2 Smernice. S výpočtami pracovného času
žalobcu nie je možné súhlasiť, lebo započítava do pracovného času aj čas odpočinku, ktorý Smernica
jasne od pracovného času oddeľuje. Z ustanovenia Smernice vyplýva rozdiel medzi pracovným časom

a časom odpočinku, teda časom, ktorý sa na účely výpočtu priemerného pracovného času podľa Článku
6písm.b/Smernicezapočítavadoodpracovanýchhodínačas,ktorýsanezapočítavadoodpracovaných
hodín. Poukázal na § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a jeho gramatický výklad.

42. Čo sa týka Článku 6 písm. b/ Smernice, ktorý rozširuje právnu ochranu pracovníkov od tzv. neutrálne

dni, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadať, teda sa na ne prihladia ako keby
neexistovali. Takýto deň sa v rámci výpočtu referenčného obdobia preskočí a zníži sa počet dní,
resp. týždňov v tom ktorom referenčnom období. Predmetným postupom zákonodarca rozšíril ochranu
pracovníkov o dni obsahujúce čas odpočinku, ktoré nemožno využiť na kompenzáciu pracovného času
z iných dní. To znamená, že predmetný deň napríklad riadnej ročnej dovolenky, počas ktorej žalobca
odpracuje podľa Článku 2 ods. 2 Smernice 0 hodín sa nemôže použiť v rámci výpočtu pracovného

času bez ohľadu na skutočnosť, či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho práva posudzuje ako
služobný čas alebo nie. V rámci Právneho poriadku SR sa na účely výpočtu fondu pracovného času
posudzuje čas riadnej ročnej dovolenky ako 16 hodín avšak na účely výpočtu priemerného pracovného
času podľa Článku 6 písm. b/ Smernice sa na takýto deň prihliada ako 0 odpracovaných hodín. K pojmu
priemerný čas žalovaný poukázal na Článok 6 písm. b/ Smernice, ktorý pojednáva o priemernom čase.

Nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých sedem po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne
dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v článku 16 písm.
b/ pojednával v referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace a v ods. 15 preambuly prezumuje
potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení Smernice a zabezpečiť dodržiavanie
zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Aj v ods. 16 preambuly Smernica ustanovuje potrebu

odchýlok tak, že treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky
z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky musia príslušní pracovníci dostať
rovnocennú náhradnú dobu odpočinku. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je
možné predpokladať, kde a kedy vypukne požiar alebo nastane situácia vyžadujúca si zásah. Príslušníci
hasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života zdravia osôb

a ochrane majetku a je nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení predmetnej Smernice.
JednuznichustanovujeČlánok17ods.3písm.b/aČlánok16.Žalovanýpoukázalna§86ods.1zákona
č. 315/2001 Z. z., v zmysle ktorého služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.
Nakoľko Smernice nepredpokladajú doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov má žalovaný za to, že

predmetná časť Smernice bola do právneho poriadku SR transponovaná správne a je nevyhnutné, aby
sanaňuprivýpočtochprihliadalo.Aksasúdnestotožnísargumentácioužalovanéhovtejtočasti,žebola
transponovaná správne poukázal na to, že v zmysle ods. 15 preambuly Smernica poukazuje na potrebu
a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení a túto potrebu jasne definuje v Článku 17 ods. 3 písm.
b/ bodu 3i, kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje, že je potrebné sa odchýliť od Článku 16

štvormesačné referenčné obdobie, čím v Článku 19 ho rozširuje až na šesť mesiacov a v rovnakom
článku ukladá možnosť členským štátom rozšíriť referenčné obdobie až na 12 mesiacov. Žalovaný má
za to, že pojem priemerný je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom
období šiestich mesiacov a v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých sedem po sebe
nasledujúcich dní. Žalobca nesprávne vykladá pojmy pracovný čas a priemerný čas v zmysle Smernice.

43. Žalovaný mal za to, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom.
Žalovanému nie je zrejmé, ako mu mohla vzniknúť uplatnená škoda, ktorú stanovil veľmi nejasným
spôsobom, keďže mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol
odmeňovaný. Počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo

mimo neho. Má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa a pokiaľ nie je zásah,
môže odpočívať, venovať sa inej činnosti, teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce. Má
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a vytvára podmienky na
oddych, spánok zamestnanca, nevyžaduje sa v čase služobnej pohotovosti od žalobcu aktívna činnosť.
Počas nej nemusí žalobca uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, iba na základe pokynu

zamestnávateľa. Nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky jej trvania. Napriek tomu zamestnávateľ
mu vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, ktorou mu kompenzuje to, že v prípade potreby
zásahu bude k dispozícii.44. Žalobca mal možnosť pred nástupom na vykonávanie štátnej služby oboznámiť sa vo všetkými
podmienkami jej výkonu, a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete, ako aj na informatívnom
pohovore v rámci prijímacieho konania podľa § 20 zákona, ktoré zabezpečuje personálne oddelenie

centra podpory a vedel vopred o platových podmienkach, služobnej pohotovosti, služobnom čase,
o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného
času vzťahujú. Akceptoval ich bez výhrad v zložení služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného
pomeru príslušníka. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv, porušenia práva na
súkromie a rodinný život vyznie v kontexte uvedeného ako účelové konanie zo strany žalobcu.

Nemajetková ujma môže vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení Smernice a len v rozsahu tohto
porušenia a žalobca si uplatnil mzdový nárok vydávajúci ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku
údajného porušenia Smernice. Predmetom tohto konania nemôže byť doplatenie mzdy za služobnú
pohotovosť. Žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na
výkon štátnej služby hasiča.

45. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalovaný za premrštenú, neprimeranú aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je neporovnateľne vyššia.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní jej výšky treba vychádzať z dôkazov, ktoré jej
výšku preukazujú (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Amorris v. Spojené kráľovstvo). Zároveň vyjadril,

že výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi
súdmi v iných prípadoch týkajúcej sa poškodenia dobrej povesti s tým, že náhrada za porušenie
iných osobnostných práv ako je priznávaná za telesné zranenia alebo obetiam násilných činov by
nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady
priznávanú za telesné zranenie alebo násilné činy. Zároveň poukázal na uznesenie NS SR sp. zn.

4Cdo/19/2020, vzmyslektoréhourčenievýškynárokunanáhradunemajetkovejujmyniejezáležitosťou
voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu. Jej základom je zistenie skutkových okolností.
Žalobca nepreukázal zásah do súkromného rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil
napríkladvmedziľudskýchvzťahoch,činepriaznivosťzdravotnéhostavuvpríčinnejsúvislostisvýkonom
povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala požadovanú výšku nemajetkovej ujmy. Tabuľku

priloženú žalobcom nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval jej výšku, nakoľko upravuje
iba výpočet rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť a žiadnym spôsobom
neupravuje existenciu porušenia Článku 6 písm. b/ Smernice ani existenciu akejkoľvek nemajetkovej
ujmy.

46.Žalobcakvyjadreniužalovanéhouviedol,ženiejemožnésúhlasiťsjehotvrdením,ženapríslušníkov
Hasičského a záchranného zboru sa Smernica č. 2003/88/ES nevzťahuje z dôvodu, že služba hasičov
je subsumovaná pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice č. 89/391/EHS zo dňa 12. 06. 1989.
Podľa názoru žalobcu Článok 2 ods. 2 Smernice č. 89/391/EHS označuje činnosti, pri ktorých príslušníci
zborov zasahujú proti ľudskému či prírodnému nebezpečenstvu, nie však tie oblasti výkonu ich služby,

kde štát môže ovplyvniť ochranu zdravia a životov a bezpečnosť ich práce. Vyplýva to aj z doterajšej
judikatúry ESD, ako aj zo skutočností, že samotná Smernica č. 2003/88/ES v niektorých ustanoveniach
s takýmito zbormi počíta napríklad v Článku 17 ods. 3. SR pri tvorbe právneho predpisu zákona č.
315/2001 Z. z. výslovne implementovala predmetnú Smernicu, čo vyplýva z prílohy č. 4 bod 6 zákona
a v rámci tvorby tohto právneho predpisu bol štát povinný zabezpečiť aj stanovenie predpísaného limitu

48 hodín maximálneho týždenného pracovného času ako je stanovený v Článku 6 písm. b/ Smernice
pre každé obdobie 7 dní v rámci stanoveného referenčného obdobia. Žalobca má za to, že Smernica
č. 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov, pričom táto činnosť
určite nespadá pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ako sa to mylne a zavádzajúco snaží tvrdiť
žalovaný.

47. K námietkam k spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy sa žalovaný snaží súdu podsunúť tvrdenia,
ktoré sa nezakladajú na pravde. Žalovanému i napriek rozsiahlej rozhodovacej praxe slovenských súdov
uniká, že žalobca si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového
práva. Z dôvodu absencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu nemajetkovej

ujmy použil žalobca na výpočet svojho nároku uvádzaný spôsob, ktorý bol v početných rozhodnutiach
súdov SR akceptovaný. Nakoľko nárok žalobcu sa nezakladá na tvrdení, že je za výkon služobnej
pohotovosti odmeňovaný inak, v nižšej sume, než za ostatný jeho služobný čas tak poukazovanie
žalovaného na rozhodnutie SD EÚ č. C-742/19 je len snaha odvrátiť pozornosť od predmetu súdnehosporu. Spôsob výpočtu žalovaného nároku nestanovuje, aký druh nároku si žalobca uplatňuje. Jedná
sa o žalobcov spôsob výpočtu, ktorý si v žiadnom prípade neuplatňuje mzdový nárok aj žalovanému by
malo byť známe, že slovenská právna úprava neobsahuje spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej

porušením úniového práva. Spôsob výpočtu použitý žalobcom je logickým a zákonným spôsobom
stanovením primeraného odškodnenia (použitým § 122 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o Hasičskom
a záchrannom zbore). Nemajetková ujma žalobcovi vznikla v dôsledku prekračovania maximálneho
pracovného času a s tým nevyhnutne súvisiacou stratou odpočinku, čím došlo k porušeniu práva
na ochranu súkromného a rodinného života a práva na ochranu zdravia s tým, že spôsob výpočtu

nemajetkovej ujmy je legitímny. Výška nároku aj s prihliadnutím na charakter a trvanie zásahu, ktorý
je niekoľkoročný a ktorým došlo k porušovaniu aj osobnostného práva na súkromný a rodinný život
garantované Článkom 19 ods. 2 Ústavy SR ako aj Článku 36 ods. 1, písm. c/, d/, e/ Ústavy SR,
podľa ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky primeraná.
Právo na odpočinok žalobcu aj napriek rozsiahlej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach iných
hasičov, ktorá sa zhoduje v tom, že žalobca nesprávne alebo vôbec netransponoval Smernicu do

vnútroštátneho poriadku SR je i naďalej porušované, pričom žalobca sa nepokúsil o nápravu nesprávnej
transpozícii Smernice, ale radšej neustále namieta nároky žalobcov a opakovane uvádza tvrdenia, ktoré
sú jednotne vyriešené. Povolanie hasiča je náročné, či už po psychickej alebo fyzickej stránke, vyžaduje
si 100 % pripravenosť a sústredenie, plní úlohy nielen pri ochrane majetku, ale aj zdravia a životov
osôb. Je preto dôležité, aby žalobcovi bolo zachované právo na regeneráciu, tak telesného, ako aj

psychického faktoru, odpočinok a venovanie sa rodine, záľubám, čo objektívne nemôže vykonávať
v prípade nariadenej pracovnej pohotovosti, kedy je povinný byť na pracovisku. Žalovanému uniká,
že o uplatnenie mzdového nároku by išlo vtedy, ak by bol nárok žalobcu odvodzovaný z ustanovení
zákona Smernice alebo iných právnych aktov, ktoré by priznávali žalobcovi právo na takýto mzdový
nárok, pričom by takýto mzdový nárok požadoval od svojho zamestnávateľa a nie od štátu. Skutočnosť,

že odvodzuje premlčanie nároku od splatnosti mzdy nemôže byť pojítkom toho, že ide o mzdový
nárok. K námietkam žalovaného týkajúcich sa referenčného obdobia a nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času u hasičov v referenčnom období uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora sú
členské štáty povinné garantovať dodržiavanie maximálne 48-hodinového týždenného pracovného času
aj vo vzťahu k referenčným obdobiam, keďže žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením

referenčných období možno štátu nerešpektovať záväzok podľa Článku 6 písm. b/ Smernice, preto sú
tieto námietky žalovaného irelevantné. Pokiaľ žalovaný poukazoval na referenčné obdobia obmedzil
sa na citáciu právnych predpisov, ale neuviedol, že by nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho
týždenného pracovného času. Žalobca poukázal na rozsudok SD č. C-254/18 zo dňa 11. 04. 2019,
v zmysle ktorého Článok 6 písm. b/, Článok 16 písm. b/ a Článok 9 prvý odsek Smernice č. 2003/88/

ES sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia
v určitých kalendárnych dátumoch. Pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú
zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný
počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich

pevných referenčných období. Právna úprava SR na túto skutočnosť nereflektuje, neobsahuje žiadne
nástroje, ktoré by bránili v prekračovaní 48-hodinového týždenného pracovného času v každom období
dvoch po sebe nasledujúcich šesť mesačných referenčných období. Maximálny týždenný pracovný čas
hasičov je sústavne prekračovaný a ich práva vyplývajúce z Článku 6 písm. b/ Smernice pravidelne
porušované.

48. Argumentácia žalovaného ohľadne porušovania Smernice v poukazovaní na rozdiel medzi prebratím
a aplikáciou Smernice je nedôvodná, hoci sa žalovaný na aplikácii Smernice voči žalobcovi priamo
nepodieľa. Táto skutočnosť je bez právneho významu. Predpoklady zodpovednosti za škodu vychádzajú
z objektívnej zodpovednosti členského štátu a v prípade absencie alebo nesprávnej transpozícii

Smerníc, ktoré majú priamy účinok osoby, ktoré sú konaním štátu poškodené môžu sa domáhať náhrady
spôsobenej škody a zodpovednosť členského štátu platí v prípade každého porušenia bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má povinnosť škodu
nahradiť. Žalovaný SR je v spore pasívne vecne legitimovaný subjekt, za ktorý koná MV SR ako ústredný
štátny orgán do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor.

49. K pojmom pracovný čas a priemerný čas žalobca uviedol, že podstatou sporu je, že služobná
pohotovosť sa mu nezapočítava do služobného pracovného času a nie je vykazovaná ako odpracovaný
čas, pričom práve preto alebo resp. vďaka tomu z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtuodpracovaných hodín nedochádza k porušovaniu Smernice, keďže takto evidenčne nie je prekračovaní
maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas a žaloba si mylne tieto pojmy nevykladá ako sa to
snaží navodiť žalovaný. Služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby, čo nie je

sporné a nie je ani podstatné, avšak nie je započítavaná do služobného pracovného času a už len
z jeho rozvrhnutia je zjavné, že toto priamo vylučuje možnosť dodržania a jeho neprekračovania, o čom
žalovaný nepochybne vie a musí vedieť. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že po minimálne 24 hodín
trvajúcej zmene, ktorá môže byť predĺžená výjazdom by mal mať žalobca dva dni voľna, avšak ani tieto
dva dni voľna na regeneráciu po práci reálne k dispozícii častokrát nemá, pretože je povinný absolvovať

rôzne kurzy, školenia, ktoré úrad plánuje spravidla na obdobie medzi služobnými zmenami. Tieto kurzy,
školenia, výcviky je povinný absolvovať a za tento čas nedostáva žiadnu odmenu, ale náhradné voľno,
ktoré je povinný čerpať prioritne pred čerpaním dovolenky, pričom dvakrát do roka vždy po pol roku
sa náhradné voľno nuluje, to znamená, ak si ho nestihne vyčerpať prepadá bez náhrady. Žalobca je
nútený prednostne čerpať náhradné voľno, potom je problém s čerpaním dovoleniek. Kolektívne zmluvy,
ktoré by mali zabezpečovať väčšiu ochranu práv zamestnancov viedli k tomu, že ich postavenie sa

zhoršilo, keďže od 01. 01. 2022 nie je do pracovného času započítavaných o ďalšiu jednu hodinu
naviac, keďže určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo sedem na osem hodín denne, pričom
žiadna z týchto odpracovaných hodín pohotovosti nie je považovaná za pracovný čas. Poukazovanie
žalovaného na kolektívne zmluvy je absolútne irelevantná a nie je možné opomenúť, že aj kolektívne
zmluvy sú do dĺžky pracovného času sústavne porušované. Ak kolektívna zmluva na rok 2023 stanovuje

37,5-hodinový týždenný pracovný čas hasiča, čo nezodpovedá realite, keď tento dlhodobo a pravidelne
prekračuje uvedený rozsah. Kolektívne zmluvy stanovujú týždenný služobný čas hasičov len formálne.
Z judikatúry Súdneho dvora č. C-303/98, č. C-14/04, č. C-151/02 vyplýva, že takú služobnú pohotovosť
ako každý hasič vykonáva počas každej jednej 24-hodinovej zmeny tzv. určená služobná pohotovosť
je nevyhnutné považovať za pracovný čas. Uvedené vyplýva i zo samotného Zákonníka práce napriek

tomu, že tento sa na služobný pomer hasičov vo všetkých ustanoveniach nevzťahuje. K prekračovaniu
maximálnej dĺžky pracovného času dochádza z dôvodu, že služobná pohotovosť hasičov je odčlenená
od výkonu služby a nie je považovaná za pracovný čas a žalovaný sa snaží súd presvedčiť, že sa
na hasičov vzťahuje výnimka z povinnosti dodržať maximálne 48-hodinový týždenný služobný čas tak
ako to ustanovuje Smernice, resp., že nie je u hasičov ani prekračovaná. Z rozhodnutí Súdneho dvora

vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice.
Je nepochybné, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť
služobnejpohotovostidoslužobnéhočasuarozvrhnúťpríslušníkovislužobnýčastak,žetentopresiahne
maximálne stanovenú hranicu. Slovenská republika neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie

tejtopožiadavky.Jenepochybné,žezostranyžalovanéhodochádzakpriamemuporušovaniuSmernice,
ktorá nebola správne transponovaná a jej cieľ nebol dosiahnutý. Všetky súdne rozhodnutia, na ktoré
žalovaný poukazuje stanovili, že zo strany žalovaného nedošlo k správnej transpozícii úniového práva
do vnútroštátneho poriadku SR a žalovaný si vyberá z rozhodovacej praxe len tie útržky, ktoré mu
vyhovujú. Článok 17 ods. 1 Smernice sa na hasičov vôbec nevzťahuje a rovnako zavádzajúce je

tvrdenie žalovaného, že do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nemožno zarátavať čas,
kedy hasič čerpá dovolenku, prípadne je na PN. K výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalovaný
považuje za neprimeranú, premrštenú v porovnaní s výškou náhrad priznávaných obetiam trestných
činov žalobca poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý sa k nej opakovane
vyjadroval a uviedol, že vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia

práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi, tak ako to
namieta žalovaný. Prisúdená náhrada neprevyšuje náhrady priznávané napríklad obetiam trestných
činov a neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti,
pretože ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre
určenie výšky nemajetkovej ujmy. Poukázal na rozhodnutie SD č. C-243/09 zo dňa 14. 10. 2023, podľa

ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe a bez ďalšieho dôvodom na priznanie
nároku na náhradu škody porušením Článku 6, písm. b/ Smernice. Aj samotná škoda v podobe straty
času odpočinku, o ktorý hasič prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času
je dostatočná na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby
k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok do osobnostných práv žalobcu

z hľadiska vnútroštátneho práva. Žalobou teda žalobca neuplatňuje nárok na náhradu škody vyčíslený
za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne ako sa to žalovaný snaží zavádzajúco
tvrdiť. Nesporným faktom je, ktorý nespochybňuje ani žalovaný, že žiadna z hodín služobnej pohotovosti
sa nezapočítava do celkového počtu odpracovaných hodín. Za žalované obdobie odpracoval žalobca1930,24hodínurčenejslužobnejpohotovosti,ktorésícestrávilvpráci,avšakktoréžalovanývrozporeso
Smernicou za odpracovaný pracovný čas nepovažuje. K porušovaniu Smernice dochádzalo a dochádza
nielen tým, že pravidelne odpracuje viac, ale aj tým, že žiadna z takýchto hodín sa mu nezapočítava do

služobného času. Poukazovanie na to, že za výkon tejto služobnej pohotovosti je riadne odmeňovaný,
táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na to, že rozvrhovaním pracovného času dochádza k sústavnému
porušovaniu Smernice. Skutočnosť, že je im poskytovaná náhrada pohybuje sa okolo 1,571 EUR za
hodinu, čiže menej než je minimálna hodinová mzda pre najľahší stupeň náročnosti práce. Zároveň
všetky takéto hodiny sa žalobcovi nezapočítavajú ani na účely určenia výšky výsluhového dôchodku.

50. K námietke miestnej príslušnosti zo strany žalovaného žalobca uviedol, že k zásahu do jeho práv
postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby v mieste výkonu štátnej služby
v obvode Okresného súdu Banská Bystrica, preto námietka je nedôvodná a je daná podľa § 17 CSP
a otázka miestnej príslušnosti v obdobných konaniach bola nespočetne krát vyriešená a bolo ustálené,
že miestne príslušným je aj ten súd, v ktorom konkrétny hasič vykonáva služobnú činnosť.

51. Žalovaný mal za to, že žaloba nie je dôvodná, lebo nedošlo k zásahu do práv žalobcu podľa Článku
6, písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES a neexistuje dôvod, aby mu bola priznaná náhrad nemajetkovej
ujmy v akejkoľvek výške.

52. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

53. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

54. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je
40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej

zmluve vyššieho stupňa.

55. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Podľa ods. 2, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých

služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

56. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe

v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby
podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ods. 2, na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času:
a) v mieste vykonávania štátnej služby,

b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,
c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.
Podľa ods. 4, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom
určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

57. Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom
záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinokmedzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3, v
kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

58. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Podľa ods. 2 písm. a/,
ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o

pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja. Podľa ods. 3, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,
v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

59. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),

priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

60. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a
je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa
považuje za pracovný čas.

61. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä:
- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),

- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e).

62. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 6 283,76 EUR na tom
skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej

únie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody,
ktorámuvzniklaakojednotlivcoviporušenímúniovéhoprávažalovanýmakočlenskýmštátomEurópskej
únie. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v

podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v
civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na
čl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.

63. Súd mal za to, že má právomoc na prejednanie tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú
a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci ak ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie
v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi
súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaný v takomto spore je štát je bez právneho významu.

Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade je podľa § 21 OZ právnickou
osobou. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej
porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom rozhodujú príslušné vnútroštátne súdy.

64.Vprípadeabsenciealebonesprávnejtranspozíciesmerníc,akoprávnychaktovEurópskejúnie,ktoré

majú priamy účinok a sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné, osoby, ktoré
sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi

práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný – Slovenskárepublika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého
príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň

štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia
hasičského a záchranného zboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom,
zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je
kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho
poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného

času príslušníkov hasičského a záchranného zboru.

65. V súvislosti so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným súd poukazuje na
§ 19 písm. b) Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že
popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala
skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Zo skutkových tvrdení, ktoré žalobca v konaní

uvádza vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej
služby príslušníka hasičského a záchranného zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom
obvode Okresného súdu Banská Bystrica, preto súd postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku
námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

66. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného Článkom 6, písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES za obdobie 01. 07.
2021 do 30. 06. 2024 vrátane v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z..

67. Ak jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú porušením

práva Únie je dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie práv
jednotlivcov je súd v rámci svojej právomoci oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo
k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní Smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku SR
zákona č. 315/2001 Z. z.. Súd skúmal, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom Článku 6 písm. b/
Smernice č. 2003/88/ES.

68. V konaní bolo sporné, či došlo k preukázaniu, že štát neprebral Smernicu vyššie citovanú do zákona
o HaZZ správne. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika
ako členský štát Európskej únie povinná dodržiavať a zodpovednosť členských štátov a ich orgánov
pri aplikácii komunitárneho práva vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j. právne

predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na základe
princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť členského
štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie a osoby, ktoré sú takýmto konaním
poškodené sa môžu domáhať voči štátu náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť štátu je absolútna
a objektívna, ktorej sa členský štát nemôže zbaviť, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene

členského štátu škodu spôsobil. Uvedené vyplýva z Článku 144 ods. 1 Ústavy SR, Článku 7 ods. 2
Ústavy SR a Článku 7 ods. 5 Ústavy SR, z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ z rozsudku č. k.
C-106/1977 zo dňa 09. 03. 1978, z rozsudku č. k. C-429/2009 zo dňa 25. 11. 2010 vo veci Günter Fuß
a podľa uvedeného rozsudku Článok 6 písm. b/ Smernice č. 2003/1988 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Pravidlo ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 Smernice
do vnútroštátneho práva nemožno odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov. Členské
štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti tohto článku tak, že uplatnenie tohto nároku budú

napríklad viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Uvedený článok má
priamy účinok, priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi.

69. Súd mal v konaní za preukázané, že Smernica nebola správne transponovaná do právneho poriadku

SR, a to do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore a ustanovenia tohto
zákona sú v rozpore s Článkom 2 ods. 1 a Článkom 6, písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES. Z prílohy č.
4 k zákonu č. 315/2001 Z. z. v bode 6 sa uvádza, že do zákona bola prebratá aj predmetná Smernica
a teda deklaruje jej prebratie do nášho zákona, avšak napriek tomu zákon umožňuje služobnémuúradu, aby pracovný čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že pravidelne a sústavne prekračuje Smernicou
stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, tak ako ho stanovuje Smernica a judikatúra
Súdneho dvora, keďže základný problém vyplýva z pojmu pracovný čas. Pojem pracovný čas vymedzuje

Článok 2 ods. 1 Smernice a Článok 2 ods. 2 Smernice definuje pojem čas odpočinku s tým, že
z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem pracovný čas je potrebné definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov a z judikatúry Súdneho dvora konštantne vyplýva, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti
treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času

a rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas je skutočnosť, že
pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii
vprípadepotreby(rozsudokSúdnehodvorač.k.C-397/2001,č.k.C-14/2004).PodľarozsudkuSúdneho
dvora č. k. C-518/2015 členské štáty sa nemôžu pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do
verejných hasičských služieb odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto Smernice,
ktorý definuje pojmy pracovný čas a čas odpočinku a Článok 15 Smernice neumožňuje, aby členské

štáty ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu pracovný čas ako je uvedená
v tomto článku a Článok 2 Smernice sa má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorú pracovník
trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu zamestnávateľa do ôsmich minút, čo do značnej miery
ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam sa má považovať za pracovný čas.

70. Vnútroštátny predpis zákon o HaZZ vymedzuje služobný čas v § 85 ods. 1 a 2 ako časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu a stanovuje, že
služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. V ustanoveniach § 86 až 94 tohto zákona upravuje
podmienky výkonu štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a vymedzuje pojmy
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe nepretržitý odpočinok medzi

služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas,
služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia tak nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a tak ako vyplýva
zpredloženýchlistinnýchdôkazovzostranyžalobcuniejepovažovanázasúčasťslužobnéhočasuačas
služobnej pohotovosti sa nezapočítava do služobného pracovného času, v čom je rozpor s úniovým

právom Článkom 2 ods. 1 Smernice a Judikatúrou Súdneho dvora.

71. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového
poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej

únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi
rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech
komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva
Európskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa
riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy

komunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa
judikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského
štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia

výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ
ideocieľ,ktorýsamádosiahnuť.Štátnymorgánomjeponechanávoľbaformyaprostriedkovdosiahnutia
účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa
vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie
musí implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo

dňa jej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je

výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že
znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné
verejné orgány. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES
má priamy účinok (rozsudok C - 429/09 vo veci Günter Fuß), pretože priznáva jednotlivcom práva,ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva
únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého

porušenia práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia
dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade
povinnosť túto škodu nahradiť. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica
nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové
znenie zákona č. 315/2001 Z. z. neodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení

zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola
považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným
výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie.
Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať do pracovného
služobného času. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve
naopak, z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že

zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou
v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby
a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo
služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej
službe,ktorásaurčujeakopercentozčastislužobnéhopríjmu.Rozlíšenievyplývaz§122ods.3zákona,

pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je
štátnou službou. Podľa citovanej Smernice č. 2003/88/ES je pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48-hodinová hranica
pre priemerný týždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú pohotovosť.
Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti

do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že práva
žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice porušované, a to dostatočne
závažne, pretože ide o práva s osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

72. Súd za nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného, v ktorej namietal nesprávne právne
posúdenie pôsobnosti smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného
zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času
nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné

činnosti služieb civilnej ochrany. Zároveň namietal, že rozhodnutie SD EÚ vo veci C - 429/09 sa týkalo
„mestského hasiča“, preto ho nebolo možné považovať za smerodajné, resp., že smernica sa na
žalobcu nevzťahovala v plnom rozsahu. Čo sa týka tejto argumentácie žalovaného, tak je totožná s
jeho procesnou obranou, ktorú prezentoval v konaní na okresnom súde ako aj v iných konaniach, o
ktorých rozhodoval odvolací súd. Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej polemiky so závermi súdu prvej

inštancie, a to bez ohľadu na dopad vo vzťahu k záväznosti rozhodnutí SD EÚ, od ktorých niet dôvodu
sa odchýliť, a to vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. SD EÚ rozhodol, že čl. 6 písm. b)
Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosť hasičského
zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj

proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok
v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice
pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý je
členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam, keď za pracovníka sa považuje každý,

kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho
vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle
práva únie. Uvedené znamená to, že či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom
alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná
a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia Smernice (viď rozsudky vo veci C - 397/01 až

C - 403/01, C - 429/09, C - 518/15). Vzhľadom na vyššie uvedené je preto nedôvodná odvolacia
námietka žalovaného, že Smernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je
skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. v služobnom pomere ako hasič dobrovoľný,
mestský alebo štátny. Článok 6 písmena b) Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členskýmštátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,

ktorých sa môžu dovolávať priamo pred štátnymi súdmi (rozsudok vo veci C - 429/09 vo veci Fuß
body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm.
b) 15Co/157/2023 Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúce nároku viazali na nejakú podmienku
alebo určitým spôsobom obmedzovali (C - 397/01 bod 99., C - 4 do 129/09 body 35. a 52.). SD EÚ
judikoval, a to opakovane, že časť pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu

zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C - 397/01 bod 95.) a
konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasapovažujeakocelokzapracovnýčasnezávisleodtoho,akúprácuskutočnepracovník
vykonáva (rozsudok C - 437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmupracovnýčasanesmieprekročiťmaximálnytýždenný

pracovný čas stanovený Smernicou (rozsudok vo veci C - 429/09, C - 52/04). Z dôvodu, že žalobca
počas výkonu služobnej pohotovosti musel byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v
mieste výkonu práce, a to po celý čas služobnej pohotovosti, je potom potrebné pracovnú pohotovosť
započítať do pracovného času žalobcu, pričom to, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona, nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b) Smernice. Námietka

žalovaného, že smernica sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného
času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je preto nedôvodná. Z aktuálnej judikatúry SD EÚ totiž
vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinnosti a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na
pracovníka vyžaduje jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, respektíve povinnosť byť pre
svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti, sú

takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať
v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojím
vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (viď rozsudok
vo veci C - 214/20, C - 580/19, C - 344/19).

73. Súd len dodáva, že zo Smernice jednoznačným spôsobom vyplýva, že čas „pohotovostnej služby“
sa musí v celom rozsahu považovať za pracovný čas, pretože inak by bol porušený ciel Smernice,
ktorým je zabezpečená ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov tým, že sa im zaručí minimálny čas
odpočinku a primerané prestávky v práci. Európsky Súdny Dvor už vo svojich viacerých rozhodnutiach
uviedol, že prekročenie maximálnej hranice pracovného času predstavuje samo o sebe porušenie

ustanovenia článku 6 a nie je ďalej potrebné preukazovať aj inú osobitnú ujmu.

74. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá
na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou

žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa
§ 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z
výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie a
z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie júl 2021 až jún 2024 možno konštatovať, že pri určení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu

48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od júla 2021 až
júna 2024 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES
dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, práva
na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice pri rozvrhovaní pracovného času

žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných,
priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno konštatovať aj zásah do osobnostných
práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne vznikol nárok na primerané odškodnenie.
Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná
náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy.

75. Žalovaný zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho
z noriem Únie. Keďže bola porušená norma práva Únie, ktorá priznáva právo fyzickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva Únie mal za dostatočne závažné a medziporušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť a o výške
náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Pokiaľ žalovaný namietal, že neexistuje príčinná
súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na to, že sú porušované jeho

práva a nežiadal náhradu škody, nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody s poukazom
na rozhodnutie SD EÚ C - 429/2009 a C - 445/2006 je v rozpore so zásadou efektivity uložiť
poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať právne prostriedky, ktoré majú k dispozícii, keď
by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to nebolo možné od nich rozumne vyžadovať. Výkon
práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený

alebo nadmerne sťažený ak by od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch sa
vyžadovalo najprv uplatnenie svojich práv voči zamestnávateľovi, čo by znamenalo aj spochybnenie
práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov
zabezpečiťjehododržiavanie.Článok6písm.b/Smernicenevyžaduje,abydotknutýpracovnícipožiadali
zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek uplatnených týmto ustanovením.

76. Súd mal za to, že náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Únie musí byť primeraná
vzniknutej škode, aby zabezpečila skutočnú ochranu jeho práv. Právny poriadok SR nemá výslovnú
úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie
a ujma má najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 OZ) a žalobca
ujmu preukázal. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že v rozpore s Článkom 6 písm. b/ Smernice

vžalovanomobdobíodpracovaltoľkohodínslužobnejpohotovosti,žejehopriemernýtýždennýpracovný
čas počas celého rozhodného obdobia presiahol 48 hodín. Žalobca predložil na preukázanie týchto
tvrdení o počte odpracovaných hodín doklady od zamestnávateľa a žalovaný na uvedené nenavrhol
žiadne dokazovanie.

77. Žalobca si správne uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie § 11 a
§ 13 OZ, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahu aj účelu najbližšie k náhrade škody porušením
úniového práva. Právny poriadok SR nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu
škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto vzhľadom na zistený

skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13
Občianskeho zákonníka), čo súd prvej inštancie aj správne posúdil.

78. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť

tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, súd uvádza, že zo žaloby je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu
škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva Únie
zo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu
zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného

času bolo podľa odôvodnenia Smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník
(žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a
súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože
reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v

práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia
s jeho pracovným zaradením.

79. Je tiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré
reálne odslúžil a neboli mu započítané do služobného času. Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú

ujmu podľa počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu
označil žalobca finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a
záchrannom zbore pri nariadenej služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) citovaného zákona.

80. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného o uplatnení (skrytého) mzdového nároku zo strany

žalobcu a nie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda.
Zo samotného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť,
že predmetom sporu je mzdový nárok. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
žalobcovi porušením práva Únie boli jednoznačne v danom spore splnené, pričom tieto predpokladyvyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením
práva únie, ak: 1. porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým
osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3.

medzi porušením práva únie a členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice
priznáva pracovníkom právo na primeraný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín.
Toto ustanovenie 15Co/157/2023 Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo,
ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako aj správne konštatoval súd prvej

inštancie, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo do nášho právneho poriadku transponované
správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol
48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítaval čas
služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil
zamestnávateľ žalobcu, že za žalované obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný
čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi

je potrebné považovať za dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie,
ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským
štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s
judikatúrou SD EÚ.

81. Do úvahy neprichádza ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým
ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej
osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. §
13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza
do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca.
Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný

ako členský štát 15Co/157/2023 Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b/ Smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát). Berúc do úvahy judikatúru ESD možno nárok na náhradu takto vzniknutej

škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade
ktorejdochádzavpeniazoch.Zákonnúmožnosťjejúhradyvpeniazochumožňuje§13ods.2OZpretože
junepodmieňujevýlučnesituáciamizníženiadôstojnostifyzickejosobyvznačnejmierealebojejvážnosti
v spoločnosti („najmä“).Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na
intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto

túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok
NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99).

82. Žalobca v spore preukázal spôsobenú ujmu, nakoľko z vykonaného dokazovania jednoznačne
vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice v žalovanom období 01. 07. 2021 do

30. 06. 2024 odpracoval takmer 1 930,24 hodín služobnej pohotovosti. Žalobca na preukázanie svojho
tvrdeniaopočteodpracovanýchhodínpredložildokladyodsvojhozamestnávateľa,ktoréneboližiadnym
spôsobom spochybnené. Zásah do osobnosti žalobcu je spôsobený tým, že tento v rozhodnom období
opakovanepracovalviacako48hodínpriemerne,atovrozporesčlánkom6písm.b)Smernicevspojení
s článkom 2 ods. 1 smernice, kedy mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do

odpracovaného času. Ide o preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, a to konkrétne do jeho práva na
ochranu zdravia ako aj práva na súkromný a rodinný život, keďže v skutočnosti musel byť k dispozícii na
pracovisku, pričom odpracoval viac, ako bol povinný podľa Smernice, a to predovšetkým na úkor svojej
rodiny, kedy s touto nemohol tráviť spoločný čas, čo nakoniec viedlo k rozvodu manželstva, nakoľko
musel byť v práci, bol unavený a nemohol sa podieľať na voľnočasových aktivitách rodiny. Prichádzal

tak o čas, ktorý by mohol venovať svojím najbližším deťom, prípadne rodičom, priateľom, záľubám, či
iným aktivitám, ktoré by nesúviseli s jeho pracovnou činnosťou, a ktoré by prospievali jeho relaxácii a
psychickej a fyzickej regenerácii. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške
6 283,76 EUR, ktorú vyčíslil ako súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od júla2021 do konca júna 2024 a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť
podľa § 122 ods. 1 zákona a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a)
zákona, pričom v konaní preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s

právom Európskej únie, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju nielen osobných,
ale aj rodinných a priateľských vzťahov a venovať sa iným aktivitám spojených s fyzickou a psychickou
relaxáciou.

83. Žalobca sa domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín

služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času.
Nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín
týždenne. Žalobca preukázal, že pri rozvrhnutí pracovného času, ktorý je a bol v rozpore s právom
Európskej únie, prichádzal o svoj voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju
priateľských vzťahov a relaxácii a primeraná náhrada nemajetkovej ujmy je finančné odškodnenie, ktoré
sa rovná odmene, ktorú mu priznáva zákon ako pri nariadenej služobnej pohotovosti.

84. Súd však pre úplnosť dodáva, že spôsob výpočtu výšky nemajetkovej ujmy tak, ako ju zvolil
žalobca, teda súčtom odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od júla 2021 do konca júna
2024 a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť je len jedným z možných
spôsobov určenia či výpočtu výšky nemajetkovej ujmy. Žalobca na preukázanie vzniknutej škody vo

forme nemajetkovej mohol zvoliť aj iný spôsob výpočtu alebo jeho stanovenia. Súd pri tom vychádzal
z toho, že práve zvolený spôsob výpočtu výšky náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy predstavuje
len akúsi pomôcku pri stanovovaní objektívnej výšky takejto nemajetkovej ujmy vo vzťahu k porušeniu
práva žalobcu.

85. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas
služobnej pohotovosti odpočívať, venovať sa inej činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok
a nie je vyžadovaná aktívna činnosť, to znamená, že nemusí byť bdelý a aktívny počas celej
dĺžky trvania služobnej pohotovosti s poukazom na to, že nedochádza k nemajetkovej ujme, ktorú
nepreukázal a nemá nárok. Súd poukazuje, že žalobca vykonáva takúto službu na mieste určenom

zamestnávateľom, kde musí byť fyzicky prítomný bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej
jej dĺžky trvania a má vytvorené podmienky na oddych. Musí byť ale plne k dispozícii a pripravený
okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia
a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si súkromný čas, program, venovať
sa svojím vlastným potrebám je vylúčená. Jeho právo na odpočinok bolo dlhodobo porušované napriek

tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a je dôležité, aby mal možnosť si
po práci odpočinúť. Súd mal potom za to, že takto priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je
primeraná, zodpovedá priznávaným náhradám v rámci uplatnených nárokov v obdobných veciach, čo
je žalovanému známe z rozhodovacej činnosti súdov v obvode Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Náhradu, ktorú súd priznal žalobcovi neprevyšuje náhrady priznávané v iných prípadoch a neprekračuje

päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, tak ako je to limitované pri odškodňovaní podľa zákona o obetiach.
Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, ktorí prehodnotili priznávanú
výšku nemajetkovej ujmy a stanovili spôsob výšky v rozsahu od 1 500 Eur až do 2 500 Eur súd
uvádza, že rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach nie sú záväznou judikatúrou pre rozhodnutie v danej
veci a všeobecný súd musí zohľadniť aj vlastnú rozhodovaciu činnosť v totožných veciach v súlade

s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako (Nález ÚS SR č. III.ÚS 288/2017)
a poukazuje na rozhodnutie v totožnej veci sp. zn. 20C/77/2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/61/2023, sp. zn. 20C/78/2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/116/2023, kedy súd rozhodoval totožné veci na základe rovnakého
porušenia zo strany žalovaného.

86. Žalobca bol v konaní úspešný. Súd priznal žalobcovi podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %. O výške trov bude rozhodnuté podľa
§ 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením po právoplatnosti vo veci samej.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie vo vyhotovení dvojmo do 15 dní od doručenia jeho
písomného vyhotovenia, písomne na Okresný súd Banská Bystrica.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie
je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pre súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok,
môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona č.
233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.