Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/62/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123242871
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4123242871.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu JUDr.

Dariny Vargovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcu: Ing. Róbert Križan EUROCAR, Lipová 7,
Nitra, IČO: 33 958 751, zastúpeného: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova
15,Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:47244895,protižalovanej:Slovenskárepublika,vmene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava - mestská časť
Nové Mesto, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, v konaní o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 9C/124/2023-367 zo dňa 07. 05. 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Vyššie označeným rozsudkom Okresný súd Nitra (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) rozhodol tak,
že žalobu žalobcu zamietol (I. výrok) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania (II. výrok).

2. Po právnej stránke svoj rozsudok odôvodnil citáciou čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ust.
§ 11 Občianskeho zákonníka, ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 4, (v znení do 01. 07.
2023 i v znení od 01. 07. 2023), § 9 ods. 6 (v znení účinnom od 01. 07. 2023), § 15 ods. 1, § 16 ods.

4, § 17 ods. 1, 2, 3, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č.
514/2003 Z. z.) a odkazom na ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP).

3. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 21. 12. 2023 domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného na povinnosť zabezpečiť zaslať žalobcovi písomný list podpísaný Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, v ktorom bude ospravedlnenie za nesprávny úradný postup,
zapríčinený zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre, ktorého formu a obsah
uviedol v petite I., na povinnosť zaplatiť mu sumu 373,21 eur titulom náhrady škody (petit II.), náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 2.416,57 eur (petit III.) a k náhrade trov konania. Svojho nároku sa domáhal
na základe zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

3.1 Žalobca nárok odvodil od nesprávneho úradného postupu, spočívajúcom v zbytočných prieťahoch

v súdnom konaní vedenom na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. NR-26S/71/2020 (do 31. 05.
2023 vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 26S/71/2020). Porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo potvrdené Nálezom Ústavného súdu SR č. k. III.
ÚS 594/2022-47 zo dňa 07. 02. 2023. Predmetom ústavnej sťažnosti bolo konanie začaté na základežaloby žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR.
Konajúci súd uznesením č. k. 26S/71/2020-206 zo dňa 08. 06. 2021 priznal žalobe odkladný účinok do
právoplatnostirozhodnutiasprávnehosúduvovecisamej,sčímjespojenázákonnápovinnosťprejednať

správnu žalobu do 6 mesiacov od priznania odkladného účinku. Vzhľadom na to, že konajúci súd v
určenej lehote nerozhodol, bol vo veci nečinný, žalobca sa obrátil na Ústavný súd SR, domáhajúc sa
vyslovenia porušenia svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a žiadal priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 4.417,- eur a náhrady trov konania. Ústavný súd
SR v náleze konštatoval, že konajúci súd mal v zmysle § 187 ods. 1 SSP rozhodnúť o žalobe

do 08. 12. 2021, avšak rozhodol až 15 mesiacov od priznania odkladného účinku, čím viac ako
dvojnásobne prekročil lehotu na rozhodnutie o žalobe. Ústavný súd kvalifikoval postup konajúceho
súdu ako poznačený prieťahmi, ktoré možno považovať za zbytočné prieťahy, ale primerané finančné
zadosťučinenie žalobcovi nepriznal. Konajúci súd rozhodol vo veci samej dňa 29. 09. 2022 tak, že
rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

3.2 V žalobe uviedol, že v dôsledku neprimeranej dĺžky konania nasledovalo obdobie dlhodobých
negatívnych zásahov do osobnostnej integrity žalobcu, vplývajúce na jeho česť, povesť, súkromný a
pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie. Správne konanie trvalo od podania žaloby
až do právoplatného rozhodnutia o výške trov konania, t. j. po dobu 2 roky 4 mesiace a 29 dní, počas
čoho žalobca žil v právnej neistote. Nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy bol vopred

predbežne prerokovaný, pričom MS SR žiadosti nevyhovelo ani čiastočne. Žalobca poukázal na to,
že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je objektívnou zodpovednosťou,
pričom je potrebné splnenie troch základných predpokladov a to existencia nesprávneho úradného
postupu vo forme zbytočných prieťahov v konaní, vznik ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom majetkovej alebo nemajetkovej ujmy. Je toho názoru, že všetky tieto

predpoklady boli kumulatívne splnené. Poukázal na právoplatné rozhodnutie ÚS SR o ústavnej
sťažnosti,kdesúdkonštatovalporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.Náhradu
materiálnej škody si žalobca vyčíslil vo výške 373,21 eur, ktorá suma predstavuje náhradu trov konania,
ktoré boli účelne a dôvodne vynaložené vo vecnej a časovej súvislosti so zbytočnými prieťahmi a takéto
trovy sú bezpochyby súčasťou nároku na náhradu škody s objektívnou zodpovednosťou štátu v zmysle

zákona č. 514/2003 Z. z. Ide o náhradu za tri úkony právnej pomoci, a to prevzatie veci a analýza,
následné stretnutie s klientom za účelom odstránenie zbytočných prieťahov, vypracovanie právneho
rozboru veci pre klienta k opodstatnenosti podania ústavnej sťažnosti a právna analýza, stretnutie s
klientom a prediskutovanie ďalšieho postupu v súvislosti s Nálezom ÚS SR. Žalobca si uplatnil aj nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.416,57 eur (t. j. 83,33 eur (mesiac prieťahov v konaní), pričom

pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil intenzitu a hĺbku zásahu do života, ako aj dĺžku konania,
keďjetohonázoru,žetrebabraťdoúvahycelkovúdĺžkukonania2roky,4mesiacea29dní.Poukázalna
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy
je 1.000,- až 1.500,- eur za rok trvania konania. Upozornil aj na slovenskú judikatúru, ktorá sa ustálila
na výške priemernej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.000,- eur za rok trvania konania (12 x 83,33

eur). Poukázal aj na to, že nemajetková ujma spôsobená prieťahmi v súdnom konaní sa prezumuje
a nie je potrebné ju preukazovať. Zmyslom prezumpcie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej pri výkone verejnej moci u fyzickej osoby je v základnom rozsahu reparácia úzkosti, stresu
a neistoty a na tieto okolnosti sa nevyžaduje žiadne dokazovanie. Až následky presahujúce základný
rámec, teda výrazné a intenzívne zásahy do osobnostných práv, je potrebné zdôvodniť. Žalobca je toho

názoru, že stavy stresu, depresií a úzkosti rozhodne presiahli základný rámec, keď vlečúce sa konanie
významne ovplyvnilo jeho česť, vážnosť, povesť, súkromný a pracovný život, rodinné a spoločenské
vzťahy, prispelo k rozvratu jeho osobnosti, podnikateľských aktivít a takmer došlo aj k rozpadu rodiny.
Žalobca tiež požadoval ospravedlnenie od MS SR za nesprávny úradný postup zapríčinený zbytočnými
prieťahmi v súdnom konaní a navrhoval, aby súd najskôr rozhodol medzitímnym rozsudkom o právnom

základe nároku a následne rozhodol konečným rozsudkom o výške nároku.

4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že v roku 2023 bolo na MS SR doručených okolo 30 žiadostí
o predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody/nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym
úradným postupom a spoločným atribútom predmetných žiadostí je zastúpenie totožným právnym

zástupcom, pričom z obsahu žiadostí vyplýva, že ide o tzv. formulárové podania, ktoré sa po právnej
stránkezásadneneodlišujúasvojouargumentáciousútakmertotožné,pretojepotrebnéprirozhodovaní
prihliadať na čl. 5 základných princípov CSP. Podstatou posúdenia dôvodnosti nároku žalobcu je
zistenie, či sú kumulatívne splnené všetky predpoklady, a to existencia nesprávneho úradného postupu,vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a existenciu príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
podmienkami. Toto sporové konanie sa riadi zásadou kontradiktórnosti, čo znamená, že strany sporu
sú povinné označiť skutkové tvrdenia a tieto aj náležite preukázať. Bola toho názoru, že k nesprávnemu

úradnému postupu nedošlo tak, ako to tvrdí žalobca a nestotožňuje sa s tvrdením, že existenciou
zbytočných prieťahov je poznačené celé konanie od jeho začatia dňa 23. 12. 2020 až do právoplatného
rozhodnutia o výške náhrady trov konania dňa 22. 05. 2023. Poukázala na ustanovenie § 9 ods. 6
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 01. 07. 2023, ktoré je potrebné aplikovať v súvislosti so
zodpovednosťou štátu za škodu titulom nesprávneho úradného postupu, vzniknutou pred 01. 07. 2023,

teda aj na predmetné konanie. Žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
bola doručená žalovanej dňa 04. 07. 2023 a žaloba na súd bola doručená dňa 22. 12. 2023, teda už za
účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 239/2023 Z. z. Ide o nepravú retroaktivitu, ktorá
je prípustná a znamená len to, že nový zákon právne kvalifikuje minulé skutočnosti alebo modifikuje,
prípadne ruší existujúce právne následky. Nepravá retroaktivita nepôsobí do minulosti, akceptuje stav,
ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej

úpravy. Pokiaľ by zákonodarca chcel zabrániť prípustnosti nepravej spätnej retroaktivite právnych
noriem, vyslovene by to upravil v prechodných a záverečných ustanoveniach, ktoré však absentujú.
Vzhľadom na uvedené neexistuje žiadny legitímny dôvod vylučujúci priamu aplikáciu ustanovenia §
9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení. Bez ohľadu na znenie § 9 ods. 6 a možnosť či
nemožnosť jeho aplikácie na tento prípad platí, že za ujmu, ktorá bola spôsobená zbytočnými prieťahmi,

bola žalobcovi poskytnutá satisfakcia samotným Nálezom ÚS SR sp. zn. III. ÚS 594/2022-47 zo dňa 07.
02. 2023. Poukázala na to, že otázku, či bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať iba ústavný súd na podklade ústavnej sťažnosti, a nie
súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súd môže pristúpiť k priznaniu náhrady
škody až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. Žalobcovi prináleží

satisfakcia za obdobie od 09. 12. 2021 do 29. 09. 2022, tak ako to konštatoval Ústavný súd SR vo svojom
náleze, teda iba v období, keď súd nerozhodol do 6 mesiacov od rozhodnutia o odkladnom účinku, ale
až dňa 29. 09. 2022, avšak za toto obdobie už bola žalobcovi priznaná satisfakcia a mimo tohto obdobia
nie je preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch.

4.1 K uplatnenej majetkovej škode uviedla, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vzniknutú škodu
vovýške373,21eur,keďžesícesúdupredložillistinu,naktorejboluvedenýsúpisúkonovprávnejslužby,
alenepredložildôkazotom,žebytakútosumuajskutočneuhradil,tedamožnovyjadriťpresvedčenie,že
uplatnené trovy právneho zastúpenia neboli žalobcom nikdy právnemu zástupcovi uhradené. Zároveň
žalovanáuviedla,žespoukazomna§18ods.2zákonač.514/2003Z.z.prichádzadoúvahyibanáhrada

trov konania v rozsahu účelne vynaložených trov, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Nie je
možné osvojiť si záver, že by mal štát niesť zodpovednosť za akékoľvek vynaložené trovy konania, teda
aj za neúčelne vykonané úkony a za úkony, ktorých uskutočnenie nebolo v konaní nevyhnutné, alebo
nie sú v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom, resp. nesprávne vyúčtované

úkony právnej služby. Žalobca si uplatnil tiež trovy konania za podanie sťažnosti ústavnému súdu, za
ktoré už priznal náhradu samotný Ústavný súd SR priamo v náleze a úkon, ktorý nasledoval až po vydaní
nálezu Ústavným súdom SR, ktorý nie je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je
neúčelný, keď nesmeroval k odstráneniu nesprávneho úradného postupu, ktorý bol už odstránený.

4.2 Žalovaná namietala aj voči požadovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je
neopodstatnený a neprimeraný. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že nemajetková ujma sa prezumuje,
práve naopak, je potrebné preukazovať všetky zákonné predpoklady jej existencie, pričom dôkazná
povinnosť na splnenie kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy je na strane
poškodeného. Vyjadrila pochybnosti o rozsahu a intenzite zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktoré

nie sú jasne špecifikované a ani preukázané. Ústavný súd SR svojim rozhodnutím mienil konečným
spôsobom reparovať stav neistoty žalobcu samotným konštatovaním porušenia jeho práv a nepriznal
žalobcovi požadované finančné zadosťučinenie, a to ani čiastočne. Priznaním akejkoľvek sumy v tomto
konaní by došlo k porušeniu ustanovenia § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj k neprípustnej
revízii nálezu Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 594/2022-47 zo dňa 07. 02. 2023.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, zástupcu žalovanej, a oboznámil sa
s listinami (uvedenými v 10. bode odôvodnenia jeho rozsudku), ktoré sú súčasťou súdneho spisu, pričom
zistil nasledovný skutkový stav:5.1 Z pripojeného spisu Správneho súdu v Bratislave sp. zn. NR-26S/71/2020 súd zistil, že žalobca sa
žalobou podanou na súd dňa 23. 12. 2020 domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č.

101857050/2020 zo dňa 27. 11. 2020, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 101362653/2020 zo
dňa 26. 08. 2020 a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súd uznesením č. k. 26S/71/2020-206
odložil vykonateľnosť a dňa 29. 09. 2022 rozhodol rozsudkom č. k. 26S/71/2020-264 tak, že rozhodnutie
Finančného riaditeľstva SR č. 101857050/2020 zo dňa 27. 11. 2020, ako aj rozhodnutie Daňového úradu
Nitra č. 101362653/2020 zo dňa 26. 08. 2020 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 10. 12. 2022.

5.2 Z nálezu ÚS SR III.ÚS 594/2022-47 zo dňa 07. 02. 2023 vyplýva, že dňa 27. 09. 2022 sa žalobca
obrátil na Ústavný súd SR a domáhal sa vyslovenia porušenia svojho práva na prerokovanie veci bez
zbytočnýchprieťahovažiadalpriznaťprimeranéfinančnézadosťučinenievovýške4.417,-euranáhradu
trov konania pred ústavným súdom. Ústavný súd SR rozhodol, že postupom Krajského súdu v Nitre

v konaní sp. zn. 26S/71/2020 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd a prikázal Krajskému súdu v Nitre v konaní sp. zn. 26S/71/2020 konať bez zbytočných
prieťahov, rozhodol o povinnosti KS v Nitre nahradiť trovy konania vo výške 492,31 eur a vo zvyšnej
časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd po podaní žaloby konal

plynulo, vykonával úkony potrebné pre rozhodnutie o návrhu na priznanie odkladného účinku žalobe
a pre rozhodnutie o žalobe. O návrhu na priznanie odkladného účinku žalobe rozhodol dňa 08. 06.
2021 tak, že odkladný účinok priznal, v dôsledku čoho bol v zmysle § 187 ods. 1 SSP povinný o žalobe
rozhodnúť do 6 mesiacov od priznania odkladného účinku, t. j. do 08. 12. 2021, avšak rozhodol až 29.
09. 2022, teda po viac ako 15 mesiacoch od priznania odkladného účinku, čím viac ako dvojnásobne

prekročil lehotu na rozhodnutie o žalobe. Prekročenie stanovenej lehoty v tomto rozsahu bez existencie
objektívnych príčin ústavný súd považoval za zbytočné prieťahy dosahujúce ústavnoprávnu intenzitu.
K nároku na priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 4.417,- eur sa ústavný súd vyjadril tak,
že pri rozhodovaní prihliadol na celkovú dĺžku napadnutého konania, charakter napadnutého konania,
konštatované prekročenie lehoty na rozhodnutie o žalobe, okolnosť, že vo veci bolo medzičasom

právoplatne rozhodnuté a ďalšie okolnosti prípadu. Zo spisu krajského súdu nevyplýva, že by sťažovateľ
v období po 08. 12. 2021 (teda po uplynutí lehoty na rozhodnutie o žalobe, ktorej bol priznaný
odkladný účinok) do podania ústavnej sťažnosti akokoľvek upozorňoval krajský súd na existenciu
zbytočných prieťahov, prekročenie lehoty na rozhodnutie o žalobe, dožadoval sa rozhodnutia vo veci.
Uvedené nesvedčí o pociťovaní právnej neistoty sťažovateľom v takej intenzite, ktorá by vyžadovala

popri vyslovení porušenia sťažovateľových práv aj priznanie finančného zadosťučinenia. Vychádzajúc
z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okolnosti sťažovateľovej veci neopodstatňujú, okrem
vyslovenia porušenia jeho práv, aj priznanie finančného zadosťučinenia. Deklarovanie porušenia
sťažovateľových práv je pre neho v danom prípade dostatočným zadosťučinením, preto sťažnosti v časti
požadovaného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

5.3 Zo žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
spôsobených výkonom verejnej moci zo dňa 04. 07. 2023 vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a to s poukazom na Nález ÚS
SR zo dňa 07. 02. 2023, ktorým bolo konštatované porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, keď mal Krajský súd v Nitre rozhodnúť do 08. 12. 2021, avšak rozhodol až o
15 mesiacov od priznania odkladného účinku, čím viac ako dvojnásobne prekročil lehotu na rozhodnutie
o žalobe. Uplatnil si nárok na náhradu škody vo forme náhrady trov konania vo výške 373,21 eur,
nemajetkovej ujmy vo výške 2.416,57 eur a žiadal aj ospravedlnenie.

5.4 Ministerstvo spravodlivosti SR o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody dňa
19. 12. 2023 oznámilo, že žiadosť bola prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,
pričom jej nebolo vyhovené z dôvodu, že ÚS SR v náleze konštatoval, že postupom súdu bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, avšak vo vzťahu k finančnému zadosťučineniu
dospel k záveru, že okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú aj priznanie finančného zadosťučinenia

a to z dôvodu, že deklarované porušenie je dostatočným zadosťučinením. Predmetným rozhodnutím
Ústavného súdu SR došlo k náprave a dostatočnej kompenzácii nemajetkovej ujmy na strane žiadateľa.
Čo sa týka majetkovej škody, žiadateľ nepredložil doklady, ktoré by preukazovali reálnu úhradu trovprávneho zastúpenia žiadateľovi, teda nebol preukázaný vznik škody a existencia príčinnej súvislosti
medzi majetkovou škodou a nesprávnym úradným postupom.

6. V danom prípade súd prvej inštancie poukázal na zákon č. 239/2023 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 01.07.2023aktorýmbolozmenenépôvodnéustanovenie§9,vrámciktoréhopribudloustanovenie
§ 9 ods. 6, podľa ktorého tak, ako to vyplýva z dôvodovej správy, boli upravené podmienky uplatnenia
nároku na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy. Týmto ustanovením sa zabraňuje
duplicitepriodškodňovanízanesprávnyúradnýpostup,resp.zabraňujesaisituácii,abypodľazákonač.

514/2003 Z. z. mohlo byť priznané zadosťučinenie, ak už Ústavný súd SR o primeranom zadosťučinení
rozhodoval, a to bez ohľadu na to, či toto priznal alebo nepriznal. Pri rozhodovaní o primeranom
zadosťučinení ústavným súdom a náhrade nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. môžu
byť zohľadňované rovnaké skutočnosti a to, že pôjde o satisfakciu toho istého obdobia prieťahov v
konaní a dopadov na poškodeného. Účelom predmetného ustanovenia je stanoviť pravidlo, ak nejaké
skutočnostibolizohľadnenéÚstavnýmsúdom SR,nemôžubyťopätovnedôvodomnapriznanienáhrady

nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Zákon č. 239/2023 Z. z. vo vzťahu k tejto zmene
zákona č. 514/2003 Z. z. neobsahuje intertemporálne ustanovenie, ktoré by riešilo spôsob stretu starej
a novej úpravy. Súd prezentoval názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,
uplatneného už v čase účinnosti tejto úpravy (žiadosť o predbežné prerokovanie ako aj žaloba boli
podané po 01. 07. 2023), je potrebné vychádzať zo znenia zákona účinného v tomto čase a teda

aplikovať ustanovenie § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. V danom prípade ide o nepravú retroaktivitu
právneho predpisu, ktorá je prípustná, pretože pri nej zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na
základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých vzťahov a nebráni novou
právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy
a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti

nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus
(procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy
priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí
nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy
a uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku

určitých právnych vzťahov, ale tento stav rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Nezlučiteľná
s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát, je pravá retroaktivita, kedy zákonodarca v novom
právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako
právneskutočnostiuznávalinazákladeskoršieho(predchádzajúceho)právnehopredpisu,tedaneskorší
právnypredpissospätnouúčinnosťouupravujevzťahy,ktorévzniklivminulosti,vdôsledkučohonastáva

stav, kedy účinnosť neskoršieho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť. Súd poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/57/2013 zo dňa 05. 11.2014. Vzhľadom na uvedené súd prvej
inštancie na uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy aplikoval § 9 ods. 6 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 07. 2023 a dospel k záveru, že tento nárok nie je možné
priznať. Odškodnenie nemajetkovej ujmy možno poskytnúť vo forme peňažného zadosťučinenia a v

nepeňažnej forme (ospravedlnenie). V nadväznosti na vyššie uvedené považoval súd prvej inštancie
nárokžalobcuajnanáhradunemajetkovejujmyvoformeospravedlneniazavzniknutéprieťahyvkonaní,
za nedôvodný. Ústavný súd SR v náleze vyslovil porušenie základných práv žalobcu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a súdu bolo prikázané konať bez zbytočných prieťahov, čím Ústavný súd
SR ako orgán, ktorému táto kompetencia prináleží, svojim rozhodnutím poskytol zadosťučinenie a túto

satisfakciusúdvzhodesnázoromústavnéhosúdupovažujezadostatočnúanevidídôvodnaopakované
konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd aj zo
strany žalovaného, ktorému táto kompetencia neprináleží. Vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom v konaní Krajského súdu v Nitre, ktorá nevykazuje zvýšenú mieru závažnosti, je

samotné konštatovanie porušenia práva v Náleze Ústavného súdu SR dostatočným zadosťučinením.

7. Bez ohľadu na to, že v danom prípade súd nárok na nemajetkovú ujmu žalobcovi nepriznal
s poukazom na § 9 ods. 6, považoval súd prvej inštancie za potrebné uviesť, že z ustálenej
rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno vyvodiť iba

zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej
ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.
Argumentácia žalobcu, že s poukazom na judikatúru ESĽP súdy v spore o náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej prieťahmi v konaní neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov, pretožesa prezumujú, súd nepovažuje za dôvodnú, nakoľko je v rozpore s ustanovením § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z., z ktorého vyplýva, že nárok na nemajetkovú ujmu možno priznať iba v prípade,
že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a spôsobenú ujmu

nie je možné uspokojiť inak, teda existencia týchto skutočností musí byť preukázaná. Zároveň treba
vychádzaťajztoho,žeobjektívnazodpovednosťštátuzavzniknemajetkovejujmypredpokladásplnenie
podmienok existencie nesprávneho úradného postupu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť
medzi nimi a aj tieto okolnosti musia byť v konaní preukázané. Pokiaľ ide o výšku nároku, tak táto
sa určuje s prihliadnutím na okolnosti v zmysle § 17 ods. 3, ktoré sú tiež predmetom dokazovania.

Preukázanie všetkých predpokladov pre vznik nároku na nemajetkovú ujmu zaťažuje poškodenú osobu,
ktorá sa nároku domáha a nesie tak dôkazné bremeno, aby vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých
oblastiach života a intenzitu zásahu nie len tvrdila, ale aj spoľahlivo preukázala. Žalobca tvrdil, že
dlhotrvajúce konanie (mal na mysli celkové konanie v jeho daňovej veci, ktoré nie je doposiaľ ukončené)
má za následok vznik stresov, zdravotné problémy so zrakom, sťaženie podnikania, s čím sú spojené
finančné problémy dopadajúce aj na rodinu, avšak žiadnym relevantným dôkazom to nepreukázal. Súd

sícenespochybňuje,žeakdoposiaľnebolorozhodnutéodaňovomnedoplatku,mátátoskutočnosťvplyv
na pokojný a bezproblémový život žalobcu, žijúceho v neistote, či daňový dlh bude alebo nebude musieť
uhradiť a je tiež pravdepodobné, že táto situácia mohla ovplyvniť aj jeho podnikateľskú činnosť i finančné
zázemie, avšak žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné posúdiť existenciu konkrétnych následkov a
mieru ich intenzity a závažnosti, a to vo vzťahu iba k obdobiu od 09. 12. 2021 do 29. 09. 2022, ktoré

obdobie bolo poznačené prieťahmi v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 26S/71/2020
nepredložil a ani neoznačil. K povinnosti poškodeného preukázať následky prieťahov v konaní, teda
vznik svojej ujmy v jednotlivých oblastiach života, intenzitu zásahu ako aj to, že samotné konštatovanie
porušeniaprávniejevkonkrétnomprípadedostatočneúčinnýmaefektívnymprostriedkomnavyváženie
alebo zmiernenie jeho nemajetkovej ujmy, súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

7Cdo/222/2021 zo dňa 30. 03. 2023.

8. Predmetom konania bol aj nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 373,21 eur, predstavujúcej
trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci, ktoré boli vyčíslené podľa vyhlášky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Svoj nárok oprel o

ustanovenie § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého vyplýva, že náhrada škody zahŕňa
aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo
k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným
postupom. K uvedenému nároku žalobcu súd uviedol, že ho nemožno podriadiť pod toto ustanovenie,
pretože nejde o trovy, ktoré vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. V konaní

sp. zn. 26S/71/2020, v ktorom došlo k prieťahom, bolo o nároku na náhradu trov konania rozhodnuté v
prospech žalobcu a o trovách konania súvisiacich s podaním ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov rozhodol Ústavný súd SR ich priznaním žalobcovi. Trovy
konania, ktoré sú uplatnené v tomto konaní, vznikli jednak v období pred podaním ústavnej sťažnosti, a
to za dva úkony: 1./ prevzatie veci, analýza a stretnutie s klientom za účelom prediskutovania postupu

s cieľom odstránenia zbytočných prieťahov a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi
súdu alebo ústavnej sťažnosti, 2./ vypracovanie právneho rozboru pre klienta k opodstatnenosti podania
sťažnosti predsedovi súdu alebo ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných
prieťahov v konaní a jednak v období po vydaní Nálezu ÚS SR III.ÚS 594/2022-47 zo 07. 02. 2023 a
to za jeden úkon, 3./ právna analýza a stretnutie s klientom za účelom prediskutovania nálezu ÚS SR a

prediskutovanieďalšiehopostupuscieľomodstráneniazbytočnýchprieťahovvkonaní,nakoľkovkonaní
sp. zn. 26S/71/2020 nebolo ešte právoplatne rozhodnuté o trovách konania. K tomuto poslednému
úkonu súd dodal, že rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/71/2020-264 zo dňa 29. 09. 2022, ktorým
súd zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR a Daňového úradu Nitra a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, nadobudol právoplatnosť dňa 10. 12. 2022, teda ešte pred vydaním nálezu a od tohto okamihu

bol povinný vo veci konať už Daňový úrad Nitra, preto nemá žiadnu logiku právna analýza a diskusia o
ďalšom postupe s cieľom odstránenia prieťahov v konaní na Krajskom súde v Nitre. Ak bol takto úkon pre
žalobcu vykonaný, tak nemá žiadnu príčinnú súvislosť s konaním na Krajskom súde v Nitre. Súd bol toho
názoru, že ak by trovy právneho zastúpenia boli považované za majetkovú škodu, na ktorú má žalobca
nárok v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 prvá veta, ods. 6 prvá veta a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,

musela by byť preukázaná príčinná súvislosť s riešením nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v prieťahoch v konaní na Krajskom súde v Nitre, vyslovených v Náleze ÚS SR III. ÚS 594/2022-47 zo
07. 02. 2023 a zároveň by žalobca musel existenciu škody, ktorá mu vznikla vyplatením trov právneho
zastúpenia, riadne preukázať. Žalobca však žiadnym spôsobom nepreukázal, že mu škoda vo výške373,21 eur skutočne vznikla, a to vyplatením tejto sumy svojmu právnemu zástupcovi, čím by reálne aj
došlo k úbytku v jeho majetkovej sfére. Vzhľadom na uvedené súd aj v tejto časti považoval nárok za
nepreukázaný a nemohol ho priznať.

9. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu
anakoľkovkonaníbolúspešnýžalovanývplnomrozsahu,súdmupriznalnároknanáhradutrovkonania
voči žalovanému (správne malo byť žalobcovi) v rozsahu 100 %.

10. Žalobca podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, ktorým poukázal na odvolacie dôvody,
a to podľa § 365 ods. 1, písm. b/, d/, f/ g/ a h/ CSP. Ďalej v podanom odvolaní zhrnul skutkový stav
prejednávanej veci. V ďalšej časti žalobca citoval z napádaného rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý
obsah nepovažuje odvolací súd za potrebné uvádzať duplicitne. Cituje ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46
ods. 3 Ústavy SR, a príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z.

10.1Žalobcanamietalprávneposúdeniesúduprvejinštancietýkajúcesaaplikácieust.§9ods.6zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 07. 2023 (ďalej ako „novela“), ktoré v danom prípade nemohlo
byť z dôvodu pravej retroaktivity - zakázanej v demokratickom a právnom štáte – aplikovaná. Žalobca v
rámci svojich písomných podaní poukazoval na to, že novelou dochádza k popretiu práv, ktoré žalobca
nadobudol pred účinnosťou novely a novelou nedochádza k novému mechanizmu ich uplatnenia, ale

dochádzadeiureadefactokichzániku,čojestavvrozporesprincípomprávnejistotyasprincípompráv
nadobudnutýchpodľazákonaavdobrejviere.Žalobcazdôraznil,ženesprávnyúradnýpostupKrajského
súdu v Nitre vo forme zbytočných prieťahov vedúcich k porušeniu základného práva poškodeného na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bol nespochybniteľne potvrdený nálezom Ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 594/2022-47 zo dňa 07. 02. 2023 – pred účinnosťou samotnej novely.

10.2 Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti
založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny
predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V

dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr
ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne
skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych
vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym
predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré

vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou
úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a
meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti
nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus
(procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy

priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí
nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy,
tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Žalobca mal za to, že pokiaľ mu vznikol
nejaký nárok pred účinnosťou novely zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 07. 2023, pričom
intertemporálne právne normy absolútne opomínajú riešenie tejto situácie, nemôže byť zmena zákona

aplikovaná spätne v neprospech štátom poškodenej osoby - žalobcu. Žalobca si je vedomý tejto novely,
avšak má za to, že jej dopady je možné aplikovať až na prípady nárokov, ktoré vznikli po dni 01. 07. 2023,
kedy dôjde zo strany Ústavného súdu SR či zo strany ESĽP či zo strany správneho súdu k priznaniu
primeraného finančného zadosťučinenia - čo nie je prípad žalobcu, pretože predmetný nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky bol vydaný dňa 07. 02. 2023 (teda niekoľko mesiacov pred účinnosťou novely

ZŠVVM.). K tomu žalobca poukázal na názor Ústavného súdu SR vyjadrený v Náleze Ústavného súdu
SR zo dňa 13. 02. 2013, sp. zn.: II. ÚS 165/2012, z ktorého citoval.

10.3 Žalobca poukázal na to, že konajúcemu súdu vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní
zo dňa 03. 02. 2025 v rámci výsluchu riadnym a zákonným spôsobom preukázal nielen samotnú

existenciu vzniku nemajetkovej ujmy, ale aj dôvodnosť priznania nemajetkovej ujmy v peňažnej forme, či
nepeňažnej forme (ospravedlnenie zo strany Ministerstva spravodlivosti SR). Pokiaľ súd prvej inštancie
uviedol, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal konkrétny vznik nemajetkovej ujmy v období od
09. 12. 2021 do 29. 09. 2022, avšak súd prvej inštancie podľa vlastných slov zároveň „nespochybňuje,že ak doposiaľ nebolo rozhodnuté o daňovom nedoplatku, má táto skutočnosť vplyv na pokojný
a bezproblémový život žalobcu“, do ktorého spadá aj označené obdobie, je absolútnym alibizmom
a protirečením súdu, že v danom konkrétnom čase nevznikol žalobcovi žiadny nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy, pokiaľ sám súd prvej inštancie má za to, že dĺžka konania negatívne ovplyvňuje
život žalobcu. Žalobca objasnil v rámci svojho výsluchu na pojednávaní dôsledky vzniknutých prieťahov
v súdnom konaní (správna žaloba voči rozhodnutiu správneho orgánu na zaplatenie rozdielu dane vo
výške 56.101,67 eur), ktoré aj v vzhľadom na nesprávny úradný postup, mali vplyv na aktuálny stav
konania, a to napr.:

- potrebu uzatvárania ďalších úverových zmlúv a pôžičiek za účelom „vykrytia“ straty vo výške 56.101,67
eur, pričom týmto ďalšími pôžičkami a úrokmi (ktoré musí žalobca do dnešného dňa hradiť) musel
chrániť svojich zamestnancov a svoju podnikateľskú činnosť;
- narušenie dlhotrvajúcej dôvery medzi bankovými inštitúciami a dlhoročnými obchodnými partnermi na
jednej strane a žalobcom na druhej strane, pretože žalobca objektívne z dôvodu vzniknutých prieťahov
nedokázal platiť svoje záväzky včas a riadne;

- účasť na tzv. čiernej listine v rámci verejného obstarávania, resp. žalobca sa z dôvodu zadržanej sumy
nemohol zúčastňovať súťaží v rámci verejného obstarávania a teda nemohol získavať nové zákazky;
- vznik rodinných problémov ohľadom financovania základného chodu rodiny a jej príslušníkov (napr.
štúdium detí alebo obstarávanie základných potravín);
- narušenie harmonického vzťahu s manželkou žalobcu, pretože v dôsledku prieťahov v konaní a

výpadku predmetnej sumy, boli nútení si brať pôžičky, čo viedlo k nervozite, stresu a pravidelným
konfliktom medzi manželmi.

10.4 Na záver sa súd prvej inštancie nevysporiadal riadne ani s majetkovou škodou vo forme náhrady
trov konania spojené s odstránením prieťahov v konaní. Žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej

inštancie ohľadom (ne)existencie majetkovej škody a príčinnej súvislosti s jej vznikom vo vzťahu k
nesprávnemu úradnému postupu, pretože v konaní bolo preukázané, že všetky tri úkony právnej služby
boli poskytnuté právnym zástupcom žalobcu a že tieto boli vykonané v priamej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Krajského súdu v Nitre. Inými slovami povedané, ak by v konaní nevznikli zbytočné
prieťahy, ktoré boli deklarované samotným Ústavným súdom Slovenskej republiky, neboli by potrebné

vykonať úkony právnej služby. Preto podľa názoru žalobcu neobstojí názor súdu prvej inštancie, že
prvé dva úkony právnej služby vyhotovené pred podaním ústavnej sťažnosti, nemôžu byť podriadené
pod § 18 ods. 2 ZŠVMM, nakoľko tieto úkony právnej služby vznikli nepriamo v priamej a príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Žalobca vo svojich písomných podaniach a vykonaných
pojednávaniach poukazoval na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré uviedli právny názor, že ktoré

pre priznanie nároku na náhradu škody (vo vzťahu k nároku na náhradu trov obhajoby nezákonného
trestného stíhania) nevyžadujú preukazovanie úhrady trov obhajoby zo strany osoby poškodenej,
nakoľko táto škoda je daná úkonmi, ktoré boli vyčíslené v rámci obhajoby v nezákonnom trestnom
konaní, obdobne ako v prípade žalobcu a vyčíslenia trov právneho zastúpenia v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom. Žalobca má preto za to, že náhradu škody vo forme náhrady trov konania v

nadväznosti na vyššie uvedené treba vykladať extenzívnym spôsobom tak, aby bol zachovaný účel
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to aj za analogickej aplikácie náhrady
škody v rámci trestného konania a nezákonného rozhodnutia. Poukázal v tejto súvislosti na Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I. ÚS 543/2016-29, v ktorom cituje napádané rozhodnutie
NajvyššiehosúduSRzodňa28.04.2016,sp.zn.:6Cdo402/2015ačastiNálezuÚstavnéhosúduČeskej

republiky zo dňa 13. 01. 2022, sp. zn.: I. ÚS 1029/21, s ktorým sa stotožňuje a z ktorého v abstrakte
cituje. Rovnako vyžadovanie akéhokoľvek ďalšieho preukázania zaplatenia trov konania súvisiacich s
nesprávnym úradným postupom, vyčíslených v súlade s Vyhláškou o odmenách na základe advokátskej
tarify, zo strany súdu by podľa právneho názoru žalobcu nebolo na mieste, aj z nasledovných dôvodov:
(i) ide zo strany žalobcu len o žiadosť minimálneho nároku na ktorý má právo a nejde o sumu,

ktorú žalobca reálne uhradil zvolenému právnemu zástupcovi, pričom táto odmena je advokátskym
tajomstvom a obchodným tajomstvom a zároveň;
(ii) vyžadovanie tohto preukázania sa javí ako diskriminačné v porovnaní napr. s analogickou situáciou,
kedy by bol osobe v trestnom konaní ustanovený obhajca z radov advokátov ex offo, ktorý v prípade
oslobodenia či zastavenia trestného stíhania voči takejto osobe nemusí sa domáhať náhrady škody od

štátu, pretože takéto trovy automaticky znáša štát.

10.5 Vzhľadom na znenie a obsah tak čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd ako aj čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd, je po právnej stránke veci zrejmé a z ústavno-právneho hľadiska(zohľadňujúc právne závery vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: I. ÚS
3391/15 zo dňa 14. 10. 2017), že na vec žalobcu sa plne aplikuje aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl.
46 ods. 3 Ústavy SR a tiež aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čím sú prípadné námietky Slovenskej republiky ako

subjektu absolútne objektívne zodpovedného právne irelevantné nielen z pohľadu zákona, ale najmä z
pohľadu ústavno-právneho (čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR)
a medzinárodnoprávneho pohľadu eurokonformného výkladu (čl. 6 ods. 1 Dohovoru v nadväznosti na čl.
7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR), čo iba dokazuje právnu dôvodnosť nároku žalobcu minimálne čo do jeho
právneho základu, pričom konkrétna a konečná výška žalobcom požadovaných nárokov (na náhradu

škody a na náhradu nemajetkovej ujmy) voči Slovenskej republike, bude predmetom dokazovania na
základečinnostikonajúcehosúduvovecisamej.Žalobcazároveňzdôraznilblízkosťaprávnupodobnosť
právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Slovenskej a Českej
republiky, nakoľko nárok na takúto náhradu je v právnych úpravách obidvoch štátov nárokom ústavne
ukotveným, pričom Listina základných práv a slobôd (jej čl. 36 ods. 1 ako aj jej čl. 36 ods. 3) ako aj
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (a jeho čl. 6 ods. 1) sa taktiež uplatňuje rovnako

v Slovenskej republike tak aj v Českej republike, a sú rovnako tak pretransformované do čl. 46 ods. 1
Ústavy SR ako aj do čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Pričom tak ako česká verzia zákona o zodpovednosti štátu
za škodu, tak aj slovenská právna úprava vychádza z prísnej absolútnej objektívnej zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bez možnosti liberácie, je teda možné s istotou ustáliť, že
tieto dva zákony sú tak právne a vecno-právne podobné, že aj judikatúra Českej republiky vychádzajúca

zo zákona č. 58/1939 Zb. je v súlade s ústavno-konformným výkladom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR
použiteľná a aplikovateľná na území Slovenskej republiky, na vec žalobcu.

10.6 Žalobca rovnako zdôraznil, že si uplatňuje náhradu trov konania v príčinnej súvislosti so zbytočnými
prieťahmi v napádanom správnom súdnom konaní v režime zákona o ZŠVVM odvodzujúc svoje nároky

z dvoch základných premís, tak ako to bolo v žalobe zdôraznené a argumentované:
(i) trovy konania vzniknuté v priamej príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v konaní pred Krajským
súdom v Nitre nie sú viazané bezprostredne na uplatňovanie alebo bránenie práva čo do merita veci,
(ii) keďže existenciu trov konania v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v napádanom konaní
nemohla/nemôže ovplyvniť žiadna zo strán, nie je ani len v súlade s princípom spravodlivosti žiadať túto

náhradu trov konania od protistrany (ani v prípade plného úspechu poškodeného v súdnom konaní).
Nakoľko právne služby na území Slovenskej republiky v súlade s ust. § 1 ods. 2 a ust. § 24 ods. 1
ZoA poskytujú advokáti za odmenu, tak súd by mal posudzovať len to, či sú uplatnené trovy obhajoby
analogicky s ust. § 251 CSP dostatočne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené vo vzťahu
k napádanému konaniu, v ktorom boli uplatnené, pričom súd prvej inštancie v rámci napádaného

rozsudku trovy odmietol hodnotiť s poukazom na nepreukázanie reálneho úbytku na majetku. Rovnakým
spôsobom sa pritom postupuje aj v prípade priznávania trov v správnych súdnych konaniach, či v
konaniach pred Najvyšším súdom SR, kde je nevyhnutné byť zastúpený advokátom resp. rovnako
v prípade konaní pred Ústavným súdom SR, kde je rovnako nevyhnutné byť zastúpený advokátom.
Analógiu v tomto smere je možné nájsť aj v prípade konaní pred ESĽP, kedy sťažnosť je nutné podať

advokátomnazákladečohonáslednedochádzavprípadeúspechukpriznaniutrovprávnehozastúpenia
beztoho,abybolopotrebnépreukazovaťúhradutrovkonania. Vnadväznostinastabilizovanújudikatúru
v tejto oblasti, neobstojí ani argument súdu prvej inštancie, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal
zaplatenie týchto právnych úkonov. Žalobca má za to, že vzhľadom na vyčíslenie dané právnym
zástupcom ohľadom právnych úkonov týkajúcich sa vykonaných úkonov právnej služby, to nebolo v

danej veci nevyhnutné a to z dôvodu účelnosti a vecnej súvislosti s odstránením prieťahov v konaní.

10.7Žalobcavpodanomodvolaníuviedolnovéokolnosti,ktorébezsvojhozavineniaobjektívnenemohol
uviesť v konaní pred súdom prvej inštancie, a to pokiaľ ide o preukázanie protiústavnosti ustanovenia §
9 ods. 6 druhej vety ZŠVMM, o ktorú sa opieral prvostupňový súd pri posudzovaní vzniku nemajetkovej

ujmy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že dňa 28. 05. 2025 rozhodol Ústavný súd Slovenskej
republiky na neverejnom zasadnutí pléna nálezom v konaní pod sp. zn. PL. ÚS 20/2023-61 zo dňa 28.
05. 2025 nasledovne:
„Ustanovenie čl. II zákona č. 239/2023 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony, v časti zodpovedajúcej

§ 9 ods. 6 druhej vete zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 46
ods. 3 a čl. 127 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“ V ďalšej časti odvolania uviedol dôvody rozhodnutia
Ústavného súdu citujúc z uvedeného nálezu. Podľa názoru žalobcu, Ústavný súd Slovenskej republikyvo vyššie uvedenom náleze explicitne uviedol, že je nevyhnutné rozlišovať všeobecnými súdmi medzi
primeraným finančným zadosťučinením v konaní o ústavnej sťažnosti a náhradou nemajetkovej ujmy
v súvislosti s nesprávnym úradným postupom podľa zákona o ZŠVMM – odlišný prístup (ktorý zvolil aj

prvostupňový súd vo svojom rozsudku) sa dostáva do hrubého rozporu s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Preto
aj z tohto dôvodu nebol súd prvej inštancie oprávnený odoprieť en bloc právo na náhradu nemajetkovej
ujmy s odkazom na ustanovenie § 9 ods. 6 druhá veta ZŠVMM. Žalobca rešpektuje, že v čase vydania
rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 9 ods. 6 druhá veta ZŠVMM platné a účinné, preto
boloobjektívnemožnésaopredmetnéustanoveniezaprísnehoformalizmubezmateriálnehouplatnenia

základného práva na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci oprieť pri právnom posúdení
veci;alevzhľadomnazáväznérozhodnutieplénaÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyoprotiústavnosti
ust. § 9 ods. 6 druhá veta ZŠVMM s čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, čím došlo k strate účinnosti predmetnej časti právneho podpisu, nie je možné v odvolacom
konaní vychádzať z tohto ustanovenia pri posudzovaní dôvodnosti podaného odvolania.

10.8 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou nepreskúmateľnosti pre
nedostatok dôvodov a ako aj vadou arbitrárnosti, teda nesprávnym procesným postupom súd prvej
inštancie znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), z ktorého dôsledku má
konanie inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d)

CSP), čo má nevyhnutne za následok nezákonnosť napádaného rozsudku. Žalobca považuje za
rozporné s jeho právom na spravodlivý súdny proces, aby sa súd prvej inštancie absolútne žiadnym
spôsobom nezaoberal aj uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu uplatneného
požadovaného ospravedlnenia, ako iného druhu zadosťučinenia, kde v podstate uviedol v bode
35. napádaného rozsudku, že tento nárok považuje za nedôvodný nakoľko zo strany Ústavného

súdu SR došlo ku konštatovaniu porušenia základného práva, čo však nie je rovnakým nárokom
ako požadovanie ospravedlnenia ako iného zadosťučinenia za to, že k tomuto Ústavným súdom
SR konštatovanému zásahu zo strany Slovenskej republiky došlo. Meritom u žalobcu v rámci
ospravedlnenia nebolo opätovné konštatovanie porušenia práva podľa konkrétnych článkov Ústavy SR
a dohovoru, ale uloženie povinnosti, aby sa za toto porušenie – už skôr konštatované Ústavným súdom

SR, žalovaná ospravedlnila. Z daného dôvodu považuje žalobca absolútne arbitrárne zdôvodnenie
napádaného rozsudku súdom prvej inštancie v časti uplatneného nároku na ospravedlnenie, čo súvisí aj
s nesprávnym právnym posúdením v danom rozsahu. Rovnako tak je podľa názoru žalobcu absolútne
arbitrárne aj odôvodnenie v rozsahu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v rámci
ktorého si súd prvej inštancie protirečí, keď uznáva, že toto dlhotrvajúce konanie má negatívny dopad

na život žalobcu, zároveň však uvádza, že v rámci zbytočných prieťahov napádaných v danom
konaní to žalobca nepreukázal, čo je samo o sebe zmätočným tvrdením. V neposlednom rade má
žalobca za to, že sa konajúci súd nedostatočným spôsobom vysporiadal aj s právnou argumentáciou
žalobcu, pokiaľ ide o priznávanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia v rámci konania, v
ktorom došlo k vzniku škody/nemajetkovej ujmy výkonom verejnej moci, kedy sa súd prvej inštancie

obmedzil len na konštatovanie nepreukázania skutočnej škody – úbytku na majetku, avšak vôbec
nezaujal žiadne stanovisko k argumentácii žalobcu, ktorou žalobca zdôvodňoval analogicky priznávanie
nároku na náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle ustanovení CSP. Ústavnoprávna povinnosť
súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie vyplýva z viacerých záväzných právnych predpisov ako
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavy SR ako aj z Listiny základných práv

a slobôd a v neposlednom rade z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR ako aj Najvyššieho súdu
SR. Ústavnoprávny základ práva na spravodlivý proces tvorí jednak čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorý zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky, a rovnako aj Listina základných práv a slobôd v čl. 36 ods. 1. V tejto súvislosti poukázal

na nález Ústavného súdu III. ÚS 311/07, III.ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, III. ÚS 314/2018, I. ÚS 46/05,
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 243/2007, I. UÚ 460/2017 a iné a rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Sžf/29/2010, 8Sž/23/2012, 7Cdo/42/2010, z ktorých citoval.

10.9 Žalobca v závere svojho odvolania navrhol Krajskému súdu v Nitre, potom čo preskúma podané

odvolanie žalobcu, v predmetnej veci vydal nasledovné uznesenie „I. Odvolací súd zrušuje
rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 07. 05. 2025, sp. zn. 9C/124/2023-367 v jeho napadnutom I.
a II. výroku a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. II. Odvolací súd
priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, vrátane náhrady trovprávneho zastúpenia za odvolacie konanie, a to v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté
vyšším súdnym úradníkom súdu prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia v merite
veci súdom prvej inštancie.“ Eventuálne, v prípade ak odvolací súd bude mať za to, že nie sú splnené

podmienky na zrušenie rozsudku v I. a II. výroku, žalobca navrhol, aby Krajský súd v Nitre ako
odvolací súd, po tom, čo preskúma obsah odvolania, vydal v predmetnej veci nasledovný rozsudok:
„I. „Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 07. 05. 2025, sp. zn. 9C/124/2023-367 v
jeho napadnutom I. a II. výroku mení nasledovne: I. Žalovaný je povinný zabezpečiť do troch (3) dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku na vlastné náklady zaslať žalobcovi doporučene

písomný list, ktorý bude osobne podpísaný a datovaný ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky
a v ktorom bude typom písma: Georgia, veľkosť písma: 11, a to v štandarde Microsoft Word, uvedené
nasledovné: „Ospravedlnenie Slovenskej republiky konajúcej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky za nesprávny úradný postup zapríčinený zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní vedenom
do 31.05.2023 na Krajskom súde v Nitre (od 01.06.2023 na Správnom súde v Bratislave)“ „Vážený p.
A. B. C., postupom Krajského súdu v Nitre, od 01. 06. 2023 Správneho súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. 26S/71/2020, od 01. 06. 2023 pod sp. zn. NR-26S/71/2020, tak ako to konštatoval
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 07. 02. 2023, sp. zn.: III. ÚS 594/2022-47, došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a porušeniu Vášho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, čím došlo v priamej príčinnej súvislosti zo strany Slovenskej republiky k

hrubému a nezvrátiteľnému zásahu do Vašich čiastkových práv na ochranu osobnosti a to najmä do
právanasúkromie,česť,vážnosť,dôstojnosť,morálnu,spoločenskúaprofesijnúintegritu,bezúhonnosť,
za čo sa Slovenská republika konajúca Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky hlboko a
úprimne ospravedlňuje.“ II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 373,21 eur titulom
náhrady škody vo forme náhrady trov konania, a to do troch (3) dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

rozsudku. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy náhrady škody v istine
373,21 eur vo výške 9,50% p. a. počnúc dňom 21. 12. 2023 až do zaplatenia. IV. Žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.416,57 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to do troch dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky
z omeškania zo sumy nemajetkovej ujmy v istine 2.416,57 eur vo výške 9,50 % p.a. počnúc dňom 21. 12.

2023 až do zaplatenia. VI. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi 100% náhrady trov konania, a k rukám
právneho zástupcu žalobcu 100% náhrady trov právneho zastúpenia o výške ktorých bude rozhodnuté
samostatným uznesením súdu po nadobudnutí právoplatnosti tohto konečného rozsudku.“

11. Žalovaná k odvolaniu žalobcu uviedla, že vecnému a relevantnému odôvodneniu podania odvolania

z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP sa žalobca venuje až v bode 58. a v bode 60.
odvolania. Žalobca opätovne uvádza svoje tvrdenia ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy, ktoré podľa
jeho názoru odôvodňujú jej priznanie v peňažnej i nepeňažnej forme. Žalovaná má za to, že žalobca
podaným odvolaním relevantným spôsobom nespochybnil záver súdu prvej inštancie, že z jeho strany
nebol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy, ktorý by odôvodňoval priznanie jej náhrady v nepeňažnej,

ako ani v peňažnej forme. Žalovaná naďalej zotrvala na tom, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy nevzniká automaticky (iba ako dôsledok existencie nesprávneho úradného postupu), jej vznik
nemožno odôvodňovať tým, že údajný nesprávny úradný postup mal mať vplyv na aktuálny stav
správneho konania, a všeobecné tvrdenia prezentované najmä právnym zástupcom, vzhľadom na
samotný výsluch žalobcu, ktorý za priamu príčinu domnelej nemajetkovej ujmy označil správne konanie

vedené Daňovým úradom Nitra, v rámci ktorého mu bol vyrubený daňový nedoplatok, alternatívne
aktuálne prebiehajúce konanie na Správnom súde v Bratislave, nemôžu hodnoverným spôsobom
preukázať existenciu konkrétnych negatívnych dopadov u žalobcu, a tým samotný vznik nemajetkovej
ujmy a dôvodnosť výšky uplatnenej náhrady. V konaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa
tohto zákona je práve žalobca zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy a

výšky jej náhrady. Z tohto ohľadu je potom potrebné zdôrazniť, že s namietanými prieťahmi v konaní sú
nesúvisiace i prípadné ekonomické problémy žalobcu, nakoľko zo skutkových okolností vyplynulo, že
práve Krajský súd v Nitre poskytol žalobcovi ochranu v konaní sp. zn. 26S/71/2020, keď priznal žalobe
odkladný účinok a napokon aj zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR. Žalovaná za nesprávne
považuje aj tvrdenie žalobcu v bode 62. odvolania a má za to, že v predmetnom konaní nebol zo

strany žalobcu produkovaný jediný relevantný dôkaz, ktorým by preukazoval vznik nemajetkovej ujmy
a odôvodnenosť požadovanej náhrady, teda konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy. Z doposiaľ
uvedeného vyplýva, že dôvodom pre zamietnutie uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
(v peňažnej i nepeňažnej forme) bolo neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, pričomsamotná skutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje s vyhodnotením vykonaného dokazovania zo strany
súdu prvej inštancie, resp. s následným právnym posúdením veci automaticky neznamená, že došlo
k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaná v tejto súvislosti

opätovne dala do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/259/2021 zo dňa 26.
07. 2023, v ktorom dovolací súd zhrnul dovtedajšiu rozhodovaciu prax (sp. zn. 6Cdo/44/2017, sp.
zn. 7Cdo/145/2011, sp. zn. 2Cdo/30/2019, sp. zn. 2Cdo/68/2017, sp. zn. 8Cdo/191/2020, sp. zn.
4Cdo/19/2020,sp.zn.7Cdo/263/2020asp.zn.5Cdo/58/2021),avovzťahukuplatňovaniuapriznávaniu
náhrady nemajetkovej ujmy v bode 18. odôvodnenia uviedol, že: „Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu

vyplývadôkaznébremenopreukázaťskutočnostisvedčiaceoexistenciiškodyazásahu.Keďsadomáha
náhrady majetkovej, ako i nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať,
že škoda mu skutočne vznikla, a že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu
v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t. j. duševnej stability, duševného zdravia, ľudskej
dôstojnosti, telesnej integrity), rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len ak sú
tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia,

ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní.“

11.1 K uplatneniu novôt v odvolacom konaní zo strany žalobcu žalovaná uviedla, že podstatou odvolacej
argumentácie žalobcu je citácia jednotlivých bodov predloženého nálezu Ústavného súdu SR č. k. PL.
ÚS 20/2023-61 zo dňa 28. 05. 2025 (ďalej aj ako „nález ústavného súdu“). Žalovaná prezentovala názor,

že ani vydaním nálezu ústavného súdu nedošlo k popretiu jej argumentácie ohľadom nedôvodnosti
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Napokon, už v duplike zo dňa 15. 04. 2024 žalovaná
výslovne uviedla, že „Bez ohľadu na zjavnú názorovú nezhodu medzi žalobcom a žalovanou o možnosti
či nemožnosti aplikácie § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. na tento prípad, posúdenie tejto otázky
je v konečnom dôsledku irelevantné, keďže právo žalobcu na náhradu škody v intenciách zákona

č. 514/2003 Z. z. nikdy nevzniklo, a na tomto nič nezmenila ani novela zákona č. 514/2003 Z. z.
účinná od 01.07.2023.“ Žalovaná preto v celom rozsahu zotrvala na všetkých svojich tvrdeniach, ktoré
prezentovala v písomných vyjadreniach alebo ústnych prednesoch. Ústavný súd SR v náleze síce
konštatoval nesprávne znenie textu druhej vety § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. a jeho nesúlad s
príslušnými článkami Ústavy SR, v bodoch 47. a 48. odôvodnenia však jasne konštatoval, že: „Cieľom

napadnutého ustanovenia podľa predkladacej správy k návrhu zákona bolo zabrániť tomu, aby bola
poškodenémuvyplatená(priznaná)podľazákonaozodpovednostizaškodunáhradanemajetkovejujmy
v peniazoch ako následok nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci v situácii, keď jeho
ujma už bola reparovaná plnením podľa rozhodnutia iného orgánu (správneho súdu, ústavného súdu,
Európskeho súdu pre ľudské práva).“

11.2 Zohľadňujúce uvedené žalovaná poukázala na to, že podstatou jej argumentácie v predmetnom
konaní vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo forme poskytnutia
ospravedlnenia, ako aj vo forme poskytnutia peňažnej náhrady vo výške 2.416,57 eur pritom bolo a
naďalej je, že:

- všeobecné tvrdenia nemôžu hodnoverným spôsobom preukázať existenciu konkrétnych negatívnych
dopadov u žalobcu, a tým samotný vznik nemajetkovej ujmy jej nevyhnutnosť náhrady v akejkoľvek
forme, a aj prípadnú dôvodnosť výšky uplatnenej náhrady;
-žalobcaneuniesoldôkaznébremenoohľadompreukázaniavznikunemajetkovejujmyvtakomrozsahu,
ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom Ústavným súdom SR poskytnuté

zadosťučinenie možno považovať za dostatočné a náležité odškodnenie vzniknutých (totožných)
prieťahov;
- v danom prípade došlo k naplneniu predpokladov, ktoré za ústavné konformné považuje aj Ústavný
súd SR, a teda: „(i) satisfakcia bola poškodenému už prv skutočne poskytnutá (alebo nebola poskytnutá
iba z dôvodov na strane poškodeného) a (ii) ide o reparáciu totožnej ujmy poškodeného.“

11.3 Ústavný súd SR v predmetnom náleze nespochybnil sledovaný účel, ktorým bolo stanoviť pravidlo,
v zmysle ktorého, ak nejaké skutočnosti boli zohľadnené v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu
verejnej správy, v konaní o ústavnej sťažnosti, alebo v konaní o porušení práva na prejednanie veci v
primeranej lehote, tieto nemôžu byť opätovne dôvodom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikujúc uvedené na daný prípad žalovaná konštatovala, že bez ohľadu na
nemožnosť aplikácie ust. § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. na tento prípad, však naďalej platí, že
žalobca nepreukázal vznik žiadnej ďalšej ujmy, spôsobenej zbytočnými prieťahmi, za ktorú by mu už
nebola poskytnutá primeraná satisfakcia.11.4 K námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku žalovaná uviedla, že
žalobca síce poukazuje aj na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, avšak už bližšie

nešpecifikuje, v akom konkrétnom nedostatku napadnutého rozsudku mala byť naplnená iná vada
konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Žalovaná poukazuje na to, že žalobca v podanom odvolaní
bližšie neuvádza, v čom mal odklon súdu prvej inštancie od ustálenej rozhodovacej praxe spočívať, keď
je nesporné, že v zmysle ustálenej judikatúry dôkazné bremeno ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy a
jej výšky zaťažuje výlučne žalobcu; v druhom rade za nepravdivé a za bezobsažné považuje žalovaná

tvrdenia žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku absolútne opomína zmienku o argumentácii
žalobcu k ustálenej rozhodovacej praxi, či argumentom žalobcu, ktorými logicky vyvrátil všetky tvrdenia
žalovanej. Nesporným faktom totiž je, že žalobca počas celého konania neprodukoval žiadne relevantné
dôkazy vo vzťahu k tvrdeným zásahom do osobnostných práv podľa kritérií stanovených v ust. § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z.

11.5 Nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy zo strany súdu prvej inštancie nebolo svojvoľné a
neodôvodnené, nakoľko súd v odôvodnení rozsudku (podrobne v bodoch 34. až 36. odôvodnenia)
dostatočným spôsobom ozrejmil, ako postupoval pri posudzovaní ne/preukázania vzniku potreby
náhrady nemajetkovej ujmy v peňažnej i nepeňažnej forme na strane žalobcu. V konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy, ktoré je konaním sporovým, žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha,

musí (i v zmysle judikatúry dovolacieho súdu) uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno,
že mu nemajetková ujma vznikla. Žalobca však domnelú existenciu nemajetkovej ujmy nepreukázal.

11.6 V závere svojho vyjadrenia žalovaná zhrnula, že žalobcom podané odvolanie, ktorým bol
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, neumožňuje vyhovieť jeho odvolaciemu návrhu a navrhol

Krajskému súdu v Nitre ako odvolaciemu súdu, aby v zmysle § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Žalovaná zároveň doplnila informácie ohľadom
priebehu/výsledku ďalších konaní iniciovaných žalobcami zastúpenými totožným právnym zástupcom,
na základe totožných tvrdení a argumentov, pričom takéto žaloby boli Mestským súdom Bratislava IV
zamietnuté v konaniach vedených pod sp. zn. 16C/19/2024, 30C/8/2024 a 52C/25/2024.

12. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril v podaní zo dňa 10. 07. 2025, v ktorom zopakoval
argumenty, ktoré uviedol vo svojich vyjadreniach v priebehu konania ako i v samotnom odvolaní, preto
odvolací súd nepovažuje za potrebné ich opakovať.

13. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v
znení neskorších predpisov – ďalej aj CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej
inštancie je prípustné, bolo podané oprávnenou stranou sporu, v zákonom stanovenej lehote (ust. §
355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), že podané odvolanie má zákonné náležitosti (ust. § 365 CSP),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379,

§ 380 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 CSP), pričom dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne
správny. Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu
proti žalovanej na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. stotožňuje a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

14. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že v zmysle ust. § 363 CSP (náležitosti odvolania) sa
v odvolaní popri všeobecných náležitostí podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho

sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolacie dôvody uvedené v odvolaní poukazujú na ust. § 365
ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ CSP.
16.Odvolacísúdsa vplnomrozsahustotožňujesprávnymzáveromsúduprvejinštancieonedôvodnosti
žaloby žalobcu v prejednávanom spore, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súduprvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP na tieto v celom rozsahu poukazuje. Keďže odvolací súd
dospel k tomu záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny, dostatočne odôvodnený, nepovažuje
vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú

obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval, v čase jeho rozhodovania, správne ustanovenie
právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom
a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 CSP, § 380 CSP), pri posudzovaní veci sa zaoberal
len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, t. j. námietkami týkajúcimi sa nesprávneho procesného

postupu, inej vady, ktorá mohla mať vplyv na nesprávne rozhodnutia vo veci, nesprávnym skutkovým
zisteniam a nesprávnym právnym posúdením veci.

17. Predmetom odvolacieho konania bol nárok žalobcu na náhradu škody v sume 373,21 eur a náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 2.416,57 eur, ktorý nárok odvodil od nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, pôvodne vedenom na Krajskom súde

v Nitre pod sp. zn. 26S/71/2020 (v súčasnosti vedené na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn.
NR-26S/71/2020). Nálezom Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 594/2022-47 dňa 07. 02. 2023 bolo
konštatované porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď správny
súd uznesením č. k. 26S/71/2020-206 zo dňa 08. 06. 2021 priznal žalobe (predmetom bolo preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR) odkladný účinok do právoplatnosti rozhodnutia vo

veci samej, pričom potom, ako súd priznal odkladný účinok, bol povinný vo veci samej vydať rozhodnutie
do 6 mesiacov od priznania odkladného účinku. Správny súd však rozhodol až po 15 mesiacoch
od priznania odkladného účinku, čím došlo k zbytočným prieťahom, čo konštatoval Ústavný súd SR
v citovanom náleze, pričom žiadané finančné zadosťučinenie v sume 4.417,- eur žalobcovi nepriznal.

18. Spornou v konaní boli nasledovné otázky: - či samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, resp. či
je potrebné nemajetkovú ujmu nahradiť v peniazoch a v akom rozsahu a - či pre priznanie nemajetkovej
náhrady je potrebné splniť podmienky - existenciu niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z., vznik škody, preukázanie príčinnej súvislosti medzi týmito zložkami.

19. Žalobca v odvolacom konaní nastolil aj otázku použitia ustanovenia § 9 ods. 6 veta druhá zákona
č. 514/2003 Z. z., ktorý bol účinný od 01. 07. 2023, keď k prieťahom v konaní vedenom pod sp. zn.
26S/71/2020 došlo v období od 09. 12. 2021 do 29. 09. 2022, pričom žiadosť o prerokovanie bola
doručená žalovanému dňa 04. 07. 2023 a žaloba bola podaná na súd prvej inštancie dňa 22. 12. 2023,

teda za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. v znení novely zákona č. 239/2023. Pokiaľ súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní aplikoval ust. § 9 ods. 6 v znení účinnom od 01. 07. 2023, postupoval správne
a odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že išlo o nepravú retroaktivitu (nie o pravú
retroaktivitu, ako uvádza žalobca), a táto je v našom právnom poriadku dovolená. Rozdiel medzi pravou
retroaktivitou, ktorá spočíva v takom postupe, že sa použije právny predpis na právne vzťahy a ich

následky aj v období pred účinnosťou zákona, je taký, že nepravá retroaktivita znamená, že nový zákon
sa aplikuje od svojho účinku, hoci na staré vzťahy, ale len pre ich budúce pokračovanie. Napriek tomu
odvolací súd musel prihliadnuť na novoty uvedené v odvolaní žalobcu, a to, že Nálezom Ústavného súdu
SR PL. ÚS 20/2023-61 zo dňa 28. mája 2025 bolo rozhodnuté, že ustanovenie § 9 ods. 6 veta druhá
zák. č. 514/2003 Z. z. nie je v súlade s čl. 13 ods. 4, č. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 4 Ústavy SR a tak stratilo

účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. V čase rozhodovania odvolacieho
súdu o odvolaní podanom žalobcom tak už nemohol odvolací súd subsumovať prejednávanú vec pod
ust. § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 v takom znení, ako to urobil súd prvej inštancie.

20. Napriek tomuto konštatovaniu odvolací súd po podrobnom oboznámení sa s odôvodnením rozsudku

súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu v časti uplatneného nároku, t. j. v časti nemajetkovej ujmy
v sume 2.416,57 eur, ako i oboznámením sa s dôvodmi odvolania žalobcu proti tomuto výroku, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne jasne a presvedčivo zdôvodnil zamietnutie žaloby nielen
z dôvodu aplikácie ust. § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v čase rozhodovania súdom
prvej inštancie, ale skúmal aj splnenie zákonných predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy v § 3

zákona č. 514/2003 Z. z. a dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy
v dôsledku prieťahov v konaní vedenom v tom čase na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 26S/71/2020
a na tieto dôvody odvolací súd poukazuje a považuje ich za vecne správne.20.1 Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 29. 06. 2025
(teda i v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d/ nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

20.2. Podľa § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje výkon právomoci orgánom verejnej moci,
pri ktorom dôjde k porušeniu právnou normou ustanoveného predpísaného postupu alebo k porušeniu

účelu, ku ktorému postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje. Za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb.

20.3 Podľa § 15 ods. 1 vyššie citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

20.4 Podľa § 16 ods. 4 vyššie citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný

orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

20.5 Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.1a

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

20.6 Podľa § 18 ods. 1, 3 vyššie citovaného zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne

vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a
inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové

výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania
nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.21. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov účinnom v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a
zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

22. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené základné
predpoklady okrem
- nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávneho úradného postupu, existenciu

nemajetkovej ujmy,
- kvalifikovanú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy;
- musí byť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce;
- nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia,
uverejnením rozsudku v znení jeho odôvodnenia a podobne.

23. Priznanie finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť
a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom, a
tiež vtedy, ak bola sťažovateľom neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma
(nález Ústavného súdu SR z 28. júla 2011, sp. zn. IV. ÚS 74/2011). Podľa názoru odvolacieho súdu, v

prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepostačí tvrdiť prieťahy v konaní a primeranosť nároku.
Existencia (imateriálnej) ujmy a príčinná súvislosť medzi ňou a nesprávnym úradným postupom musí byť
tvrdená a preukázaná. Krajský súd ako odvolací súd si totožne so závermi súdu prvej inštancie neosvojil
tvrdenia žalobcu, ktorý poukazoval na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavu a judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Českej republiky, ako aj ústavného súdu, že základné

právo osoby poškodenej prieťahmi v súdnom konaní na reparovaní tým vzniknutej nemajetkovej ujmy
nemôže byť redukované zákonnou úpravou zákona č. 514/2003 Z. z., a preto je potrebné vychádzať zo
silnej, hoci nevyvrátiteľnej domnienky, že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka
takéhotosporumorálnuujmuavtomtoohľadesanevyžadujúžiadnedôkazyzostranyžalobcu.Odvolací
súd sa stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu, ktorý zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno ani bremeno tvrdenia vo vzťahu k preukázaniu príčinnej súvislosti medzi
žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou a požadovanou náhradou.

24. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a teda môže
predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho

česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie
a podobne. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne demonštratívnym výpočtom
stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého
individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale
musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového

stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých
oblastiach života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.

25. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade ak iba samostatné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom uhrádza sa aj majetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v
zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zabezpečenia právnej istoty podlieha čl.
46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklad na jeho
uplatnenie. Ako už bolo uvedené, podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu upravuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tento zákon v § 17 ods. 1 a 2 priznáva poškodeným,
ktorým vznikla škoda nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu skutočnej škody a ušlého zisku.
Priznávaimajprávonanáhradunemajetkovejujmy.Dôkaznébremenosachápevspojitostisprocesnou
zodpovednosťou účastníka konania za to, že ak v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, prejaví sa to

v jeho procesnom neúspechu. Označenie rozhodujúcich skutočností znamená prezentovanie okolností,
od ktorých žalobca v súdnom spore odvodzuje opodstatnenosť svojho návrhu a ich označenie má aj
procesnoprávne dôsledky.26. Súdne konanie o nároku podľa uvedeného zákona je, na rozdiel od konania pred Ústavným súdom
SR a pred ESĽP, civilným sporovým konaním ovládaným zásadou prejednacou, ktorá spočíva v tom,
že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri

zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu
tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom
tvrdení. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu, pričom rozsah a konkrétnu podobu
dôkaznéhobremenaurčujeprávehmotnoprávnanorma,ktorámábyťnadanýsporaplikovaná.Dôkazné
bremenoohľadomvšetkýchtvrdení,ktorýmiodôvodňujesvojnárok,mážalobca,keďdôkaznúpovinnosť

má síce i žalovaný, pokiaľ ide o tvrdenia opačného obsahu a významu, avšak jeho dôkazná povinnosť
sa odvíja len od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom. Žalobca v konaní pred súdom prvej
inštancie uniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že mu v konaní pred Krajským súdom v Nitre
sp. zn. 26S/71/2020 v období od 09. 12. 2021 do 29. 09. 2022 vznikli prieťahy. Pre účely úspechu v
preskúmavanej veci bol však potom povinný uniesť dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že v dôsledku
vzniknutých prieťahov v danom súdnom konaní mu vznikla ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne

v žalovanej výške.

27. Odvolací súd poukazuje na to, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v
konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale
poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady vznik tejto

ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu ako aj to, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto
vzniknutej ujmy. V dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote
poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania, či
ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých

relevantných skutočností, ktoré umožňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú
situáciu, hodnoverne v konaní preukázal.

28.Súdprvejinštancievychádzalzosprávnehoprávnehonázoru,ženesprávnyúradnýpostupnemožno
považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na

peňažnúnáhradunemajetkovejujmyasprávnevtomtosmereuzavrel,žežalobcadostatočnespoľahlivo
nedokázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal vznik
konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené.
Vo vzťahu ku skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy súd dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko
žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a jeho nemajetkovou
ujmou. Žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti,
z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu vznikla nemajetková
ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch.

29. Žalobca na pojednávaní dňa 03. 02. 2025 uviedol, že konanie na Krajskom súde v Nitre trvalo asi
1,5 roka, prežíval stres z výsluchov a tlaku, začal mať problémy so zrakom a zistili mu zvýšený cukor
v očných šošovkách. Ďalej poukázal na to, že sa mu sťažilo podnikanie, je na „čiernej listine“, čo ho
vylučuje zo súťaží. Je otcom troch detí, dve študovali v zahraničí, vo Švajčiarsku, kde školné hradil

12.000,- eur ročne na jedno dieťa. Dostal sa do finančných problémov a bol nútený požiadať o úver
banku, požičal si aj od brata a musel predať autá firmy. Potvrdil, že po rozhodnutí Krajského súdu v
Nitre mu bol daňový nedoplatok vrátený, ale po opätovnom rozhodnutí žiadali, aby túto sumu uhradil,
čo ale neurobil. Žije stále v neistote, či daňový dlh (vo výške cca 56.000,- eur) bude musieť zaplatiť
a celé to obdobie trvá 6 rokov. Konanie, ktoré pôvodne prebiehalo na Krajskom súd v Nitre a tam sa

ukončilo zrušením rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR, v súčasnosti prebieha na Správnom súde
v Bratislave a ku dňu výsluchu nebolo ukončené. Znížil sa aj jeho príjem, je jediným zdrojom príjmu, lebo
manželka nepracuje a stará sa o matku. Dodávatelia začali od neho žiadať úhrady v hotovosti. Zhoršili
sa aj vzťahy s manželkou, bolo to o neustálej konfrontácii a schyľovalo sa k rozvodu. Uviedol, že v tomto
konaní si uplatňuje škodu za celé obdobie, teda od roku 2018 až dodnes.

30.Ktvrdeniužalobcupovažujeodvolacísúdzapotrebnézdôrazniť,žeužzjehovýsluchu,ktorýsakonal
dňa 03. 02. 2025 na súde prvej inštancie vyplýva, že si uplatňuje a popisuje následky prieťahov v konaní
pôvodne vedenom na Krajskom súde v Nitre sp. zn. 26S/71/2020 za obdobie vedenia celého konania (ajdaňového) nielen pred správnym súdom, pričom ale prieťahy v konaní pod uvedenou spisovou značkou
boliústavnýmsúdomkonštatovanévobdobído08.06.2021do29.09.2022,tedapribližne15mesiacov.
Bolo preto povinnosťou žalobcu, aby v tomto konaní nielen všeobecne popísal následky spôsobené

vyrubením nedoplatku dane od roku 2018 do začiatku roku 2025, ale aby tvrdil a hlavne preukázal,
aké následky v oblasti jeho osobnostných práv mu boli spôsobené práve v období 15 mesiacov
nekonaním súdu v súdnom správnom konaní. Okrem uvedeného, súdom prvej inštancie bolo vyvrátené
tvrdenie žalobcu, že v dôsledku prieťahov v konaní sa vedie proti nemu exekučné konanie. Podľa správy
z Okresného súdu Banská Bystrica sa viedli exekučné konania proti žalobcovi ako povinnému v roku

2020,atietosúprávoplatneskončené.PodľasprávyzOkresnéhosúduNitrasaprotižalobcovinevedenú
žiadne exekučné konania.

31. Odvolací súd vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ako aj Ústavného
súdu SR, napr. uznesenie IV. ÚS 1/2012 poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie
splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej

výšky stíha výlučne poškodeného, teda žalobcu. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou
žalobcu, ktorý v odvolaní s poukazom na judikatúru Ústavného súdu ČR a ESĽP tvrdí, že súdu v
spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania neprináleží skúmať
existenciu konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho úradného postupu a vyžadovať v tomto smere
od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž v rozpore s § 17 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu, podmieňuje i tým, že na poskytnutie
primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu
nemožno reparovať inak. Odvolací súd opakovane poukazuje na § 17 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa
ktorého pri žalobách o náhradu škody sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za

ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

32. Na požadovanie a priznanie morálnej ujmy v konaniach pred týmito súdmi, na ktoré poukazuje
žalobca, stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy

nie je potrebné preukazovať. V takýchto prípadoch sa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie
nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní a takúto
kompetenciu u nás má len Ústavný súd SR a v rámci Európskej únie iba Európsky súd pre ľudské práva,
ktoré pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva. Iná situácia nastáva pri aplikácii zákona
č. 514/2003 Z. z., čiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú ujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej

ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím, ako je uvedené v predchádzajúcom odseku
poslednej vete. Žalobca nesprávne žalobou uplatnený nárok odvodzoval poukazujúc na judikatúru
Ústavného súdu SR a ESĽP, nakoľko táto sa netýkala civilných sporov prejednávaných všeobecnými
súdmi SR podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale konaní pred Ústavným súdom SR a pred ESĽP. Podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. sa teda uhrádza skutočná škoda, ušlý zisk a aj nemajetková ujma, avšak ak
nie je možné uspokojiť ju inak (napr. verejné ospravedlnenie), a ak samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, o ktorý prípad ide najmä pri kompenzácii
ujmy spôsobenej poškodením dobrej povesti, občianskej cti, obmedzením osobnej slobody a pod.

33. Odvolací súd preskúmaním vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie dospel k záveru, že
toto dokazovanie súd prvej inštancie správne vyhodnotil, keď ustálil, že žalobca nepreukázal žiadne
skutkové okolnosti týkajúce sa vzniku nemajetkovej ujmy, navyše netvrdil žiadne skutočnosti, pre ktoré
by bolo možné dospieť k záveru, že k ich zadosťučineniu nepostačuje samotné konštatovane porušenia
práva, čo aj bolo zrealizované Ústavným súdom SR v jeho náleze č. k. III. ÚS 594/2022-47 zo dňa 07.

02. 2023.

34. Správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku podporuje a odobruje
aj uznesenie Ústavného súdu SR z 15. 08. 2018 sp. zn. I. ÚS 285/2018-18, v ktorom Ústavný súdSR skonštatoval, že podľa ktorého zákon č. 514/2003 Z. z. priznáva poškodeným aj právo na náhradu
nemajetkovej ujmy, a to za súčasného splnenia dvoch podmienok: 1./ že samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a 2./ že nie je možné

túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno
ujmu spočívajúcu v neistote ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho
dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje
tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne
ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. Odvolací súd považuje za správny

názor súdu prvej inštancie, že nesprávny úradný postup nemožno bez ďalšieho považovať za konanie,
v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy. Nestotožnil sa s názorom strany sporu s poukazom na judikatúru ústavného súdu a ESĽP, že
v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania neprináleží skúmať
existenciu konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto
smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Obdobný názor o nutnosti unesenia dôkazného

bremena o existencii kvalifikovaných dôvodov pre účely priznania peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
poškodeným podľa ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vyjadril Ústavný súd SR aj v uznesení
zo dňa 19. 04. 2018 sp. zn. IV. ÚS 271/2018.

35. Na záver odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca nezdôvodňuje vo svojej žalobe, ani

v odvolaní, aký nepriaznivý následok v sfére jeho osobnostných práv spôsobený prieťahmi v konaní,
by mal odstrániť ním žiadaný list Ministerstva spravodlivosti SR adresovaný samotnému žalobcovi.
Ospravedlnenie má povahu satisfakcie v takých prípadoch, ak došlo k zverejneniu určitých difamačných
výrokov na adresu subjektu, v tomto prípade žalobcu, ktoré boli sprístupnené verejnosti určitým médiom.
Samotné prieťahy v konaní, ktoré boli konštatované ústavným súdom na podnet žalobcu, neboli

spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu do takej miery, aby bolo možné vyhovieť žalobe
žalobcu v časti, v ktorej žiadal doručiť od Ministerstva spravodlivosti SR ospravedlňujúci list za prieťahy
v konaní, a preto ani v tejto časti nebola žaloba podaná dôvodne.

36. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

37.Súdprvejinštanciesprávnezamietolinárokžalobcuuplatnenývžalobe,atonároknanáhraduškody
v sume 373,21 eur, ktoré predstavovali tri úkony právnej pomoci za poskytnutie právnych služieb a plne
sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie odôvodňujúcej zamietnutie tohto nároku žalobcu

(bod 37. odôvodnenia rozsudku). Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pojem „skutočná
škoda“ sa dlhodobo interpretuje tak, že musí ísť o zmenšenie majetkového stavu poškodeného (R
55/1971), či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného (R 28/2007). Nepostačuje
zvýšenie pasív. Ak dlžník nezaplatil dlžnú čiastku (škodu) svojmu veriteľovi, nemôže úspešne uplatniť
nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby za škodu, pretože mu škoda zatiaľ nevznikla

a samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka
zaplatiť dlh nie je totiž skutočnou škodou, ani ušlým ziskom. Škoda by vznikla až zaplatením pohľadávky.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná už vo vyjadrení k žalobe ako i v priebehu ďalšieho súdneho konania
namietala vznik škody na strane žalobcu v sume 373,21 eur, teda namietala, že nedošlo k zmenšeniu
majetkových hodnôt žalobcu v tejto sume, keďže nebolo preukázané, že túto sumu žalobca vyplatil z

jeho finančných prostriedkov, a teda nebol naplnený jeden z predpokladov vzniku nároku žalobcu na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca v žalobe, ani v priebehu konania ani len netvrdil,
nieto preukazoval, že by došlo k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt vyplatením uvedenej sumy z jeho
finančných prostriedkov právnemu zástupcovi, t. j., že bol naplnený základný zákonný predpoklad vzniku
jeho nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca nepreukázal zmenšenie svojho

majetku o sumu 373,21 eur (toto ani netvrdil) a zaplatenie tejto sumy svojmu právnemu zástupcovi,
v dôsledku čoho je dôvodné konštatovanie, že žiadnym spôsobom nepreukázal vznik škody na jeho
strane v sume 373,21 eur.

38. Bolo však potrebné vychádzať z toho, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ktoré majú za následok
škodu, je občianskoprávny vzťah. Zákon č. 514/2003 Z. z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku
zákonom špeciálnym (lex specialis), preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje sám vlastnú úpravu,
právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Žalobcasa v konaní domáhal zaplatenia sumy 373,21 eur z titulu nákladov na právne zastúpenie, ktoré mu
mali vzniknúť v období pred podaním ústavnej sťažnosti za dva úkony a to prevzatie veci, analýza
a stretnutie s klientom za účelom prediskutovania postupu s cieľom odstránenia zbytočných prieťahov a

vypracovanie právneho rozboru pre klienta k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu alebo
ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a tretí úkon –
po vydaní nálezu ústavného súdu - právna analýza a stretnutie s klientom za účelom prediskutovania
nálezu ústavného súdu a ďalšieho postupu s cieľom odstránenia zbytočných prieťahov v konaní.
Správne uviedol súd prvej inštancie, že v konaní, v ktorom boli konštatované prieťahy ústavným súdom

(26S/71/2020), rozsudok v uvedenom konaní, v ktorom správny súd zrušil rozhodnutie Finančného
riaditeľstva SR a Daňového úradu Nitra, nadobudol právoplatnosť dňa 10. 12. 2022, teda pred vydaním
nálezu ústavného súdu, a teda nebola potrebná právna analýza na odstránenie prieťahov v konaní.
Uplatnený nárok nie je možné priznať v tomto konaní, nakoľko tieto nevznikli v konaní, v ktorom došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a naviac, v tomto konaní sp. zn. 26S/71/2020 bol žalobcovi priznaný
nárok na náhradu trov konania a rovnako mu priznal nárok na náhradu trov konania aj ústavný súd

v konaní o ústavnej sťažnosti, ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie.

39. Odvolací súd musel prisvedčiť odvolacej argumentácii žalovanej, že žalobca nepreukázal
vynaloženie nákladov, zaplatenia ktorých sa od neho domáha. Skutočnosť, že výška daného typu
nákladov odmeny za právne služby sa určuje osobitným spôsobom podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov, resp. to, aká takto vyčíslená suma by mala advokátovi v
zmysle vyhlášky ako odmena prináležať, ešte nepreukazuje skutočné vynaloženie týchto nákladov.
Žalobca nepreukázal, že finančné prostriedky, ktoré požaduje od žalovaného ako odmenu právneho
zástupcu v súvislosti s úkonmi, ako sú uvedené v predchádzajúcom odseku, skutočne uhradil. Pokiaľ

žalobca poukazuje na rozhodnutia súdov v správnych súdnych konaniach, v konaniach pred Najvyšším
súdom SR a Ústavným súdom SR, kde je nevyhnutné byť zastúpený právnym zástupcom a v ktorom
súdy priznávajú náhradu trov konania, považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že v týchto
konaniach rozhodujú súdy na základe iného právneho nároku - náhrady trov konania, a nie na základe
náhrady škody, čo je úplne odlišný právny inštitút, ktorý pre priznanie vyžaduje splnenie zákonom

predpokladaných náležitostí.

40. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, nakoľko odvolanie žalobcu proti rozsudku nepovažoval za
dôvodné.

41. Ďalšie odvolacie argumenty, uvedené v odvolaní, odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo
veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a
relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR
sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu

odvolateľa - žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené
závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti
konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

42. Podľa čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,

predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.

43. V zmysle § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

44. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.45. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP, keď žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná, na základe čoho by jej voči
žalobcovi patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Žalovanej však v priebehu

odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli a ani nepožiadala o náhradu trov
odvolacieho konania. Odvolací súd žalovanej preto v súlade s čl. 17 CSP (zakotvujúcim procesnú
ekonómiu) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2

veta druhá CSP.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 1, 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)