Uznesenie ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. január 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/194/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123220085
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7123220085.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov JUDr.
Júliusa Tótha a JUDr. Lucie Baňackej, PhD., v spore žalobcu: BENCONT FINANCE, a. s., sídlo:
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Veronika Doláková, PhD., s.r.o., sídlo: Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO:
50 361 368 a ČOLLÁK & PARTNERI advokátska kancelária s.r.o., sídlo: ul. Floriánska 19, 040 01 Košice

- mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 946 868, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
D. XX, XXX XX C. D., právne zastúpený: JUDr. Martina Gecáková, advokátka, Štefánikova 18, 066 01
Humenné, IČO: 42 344 051, o návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o späťvzatí žaloby
žalobcom po vydaní rozsudku Mestského súdu Košice, č. k. 94Odi/8/2023-162 zo dňa 11. októbra 2024,
takto

r o z h o d o l :

I. Pripúšťa späťvzatie žaloby.

II. Rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 94Odi/8/2023-162 zo dňa 11. októbra 2024 zrušuje a konanie
zastavuje.

III. Žalovanému priznáva proti žalobcovi náhradu trov celého konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancie(ďalejaj„súd“)rozsudkomrozhodoltak,žežalobuzamietol(výrokI.)ažalovanému
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zrušil oddlženie žalovaného pre nepoctivý
zámer žalovaného.

3. Žalobca podaním zo dňa 11.11.2024 zobral žalobu v zmysle § 144, § 145 a § 370 ods. 1 CSP späť
v celom rozsahu a navrhol, aby odvolací súd konanie zastavil a žiadnej zo strán konania nepriznal nárok
na náhradu trov konania.

4. Žalovaný podaním zo dňa 28.11.2024 nesúhlasil so späťvzatím žaloby, v ktorom žalobca neuviedol
žiadny dôvod a zároveň nesúhlasil s nepriznaním nároku na náhradu trov konania. Bol toho názoru, že
vo veci je potrebné, aby došlo k meritórnemu rozhodnutiu, nakoľko to založí voči žalovanému prekážku
veci rozhodnutej a nebude sa musieť v budúcnosti obávať prípadnej ďalšej žaloby zo strany žalobcu,
čo by spôsobilo právnu neistotu žalovaného. V tejto súvislosti poukazoval na rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave (uznesenie sp. zn. 4CoKR/71/2024 z 15.10.2024). Žalovaný bol toho názoru, že
podanou žalobou si žalobca uplatňoval šikanózny výkon práva, keď pred podaním žaloby nezisťovalskutočné pomery žalovaného, za akých došlo k vyhláseniu konkurzu. Dodal, že žalobca bol iba jedným
z veriteľov a keďže aj ostatní veritelia by tiež mohli v zákonnej lehote uplatniť svoj nárok, možné dôsledky
zastavenia konania na hmotnoprávny vzťah medzi stranami sporu sú z hľadiska miery ohrozenia práv

a oprávnených záujmov žalovaného ešte závažnejšie. V súvislosti s trovami konania žalovaný navrhol,
aby odvolací súd považoval žalovaným uvádzané dôvody nesúhlasu za vážne a dospel k záveru, že jeho
nesúhlas so späťvzatím žaloby je dôvodný, späťvzatie žaloby nepripustil a priznal žalovanému nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd posúdil účinnosť späťvzatia žaloby bez nariadeného
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre rozhodnutie o
pripustení späťvzatia.

6. Podľa § 166f ods. 1 prvá veta zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), veriteľ, ktorý bol dotknutý
oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči
dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového
kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer.

7. Podľa § 144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť.

8. Podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

9. Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

10. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie
žalobypripustí,odvolacísúdzrušírozhodnutiesúduprvejinštancieakonaniezastaví(§370ods.2CSP).

11. Žalobca vzal žalobu späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie skôr, ako rozsudok nadobudol
právoplatnosť. Z obsahu podania žalovaného odvolací súd zistil, že žalovaný vyslovil nesúhlas
s predmetným späťvzatím predovšetkým z dôvodu, že pripustením späťvzatia žaloby nedôjde k
meritórnemu rozhodnutiu zakladajúcemu prekážku rozhodnutej veci, čo u žalovaného môže vzbudzovať

stav právnej neistoty o tom, či v budúcnosti nebude rovnakej žalobe čeliť znovu. Odvolací súd dospel
k záveru, že dôvody uvádzané žalovaným nemožno označiť ako vážne dôvody, pre ktoré by odvolací
súd nemal predmetné späťvzatie žaloby pripustiť, pretože žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal iné
negatívne dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi stranami
sporu.

12. Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným z dispozičných oprávnení žalobcu ako
účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pán sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi,
ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania

(tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania
prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej
procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť
nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní nesie žalovaný.
Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho,

že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však
nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové
okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia
konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad na postavenieúčastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených
záujmov (Najvyšší súd SR, sp. zn.4Cdo/136/2010).

13. Či na strane žalovaného ide o vážne dôvody na nesúhlas so späťvzatím žaloby posudzuje súd ad
hoc vždy podľa individuálnych okolností prípadu. Je pritom povinný zohľadniť nielen skutkové a právne
špecifiká, vrátane povahy žalobou uplatneného nároku, ale aj možné dôsledky zastavenia konania na
hmotnoprávny vzťah medzi stranami sporu a na mieru a závažnosť ohrozenia práv a oprávnených

záujmov žalovaného. Vážne dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby nemusia mať pritom nevyhnutne
právny základ. Môže ísť o dôvody etické, morálne, ekonomické a podobne, keď z ich povahy vyplýva,
že sú žalovaným odôvodnene považované za tak závažné, že opodstatňujú pokračovanie v spore a
meritórne rozhodnutie proti vôli žalobcu. Takéto dôvody prichádzajú do úvahy napríklad v konaniach o
ochranu osobnostných práv alebo v konaniach o ochranu proti nekalej súťaži, kde môže mať prípadný
zamietavý rozsudok pre žalovaného osobitný význam. Z hľadiska povahy predmetu konania však nie

sú a priori vylúčené žiadne súdne spory, v ktorých by mohol žalovaný účinne uplatniť vážne dôvody na
nesúhlas so späťvzatím žaloby alebo jej časti. Dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby musí v konaní
tvrdiť a preukázať žalovaný. Jeho posúdenie vyžaduje náležitú mieru objektivizácie zo strany súdu a
zohľadnenie hypotézy, či by ktokoľvek v právnom postavení žalovaného mohol opodstatnene považovať
prezentovaný dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby za vážny. Samotné subjektívne presvedčenie

žalovaného o vážnosti ním uvedeného dôvodu bez ďalšieho na nepripustenie späťvzatia nepostačuje
(Najvyšší súd SR, sp. zn.4Cdo/136/2010).

14. Odvolací súd je toho názoru, že späťvzatie žaloby je zákonom dovolený a predpokladaný postup,

ktorý je prirodzeným dôsledkom racionálnej úvahy žalobcu, pána sporu, ktorý žalobca môže uplatniť v
rámci svojho dispozičného oprávnenia, pričom Civilný sporový poriadok predpokladá (§ 370 CSP), že
tak môže urobiť až do rozhodnutia odvolacieho súdu, ak sa mu javí, že so žalobou nebude úspešný.
Takémuto postupu žalobcu nie je možné zabrániť. Zabrániť dôsledkom takéhoto konania zo strany
žalobcu je možné len vtedy, ak by tu boli také vážne dôvody na strane žalovaného, pre ktoré konanie

zastaviť nemožno. Musí ísť o také závažné dôvody, ktoré potláčajú aj základnú zásadu dispozičného
oprávnenia žalobcu nakladať s vecou.

15. V prejednávanej veci odvolací súd také vážne dôvody nevzhliadol. Predovšetkým sa odvolací súd

nestotožňujestvrdenímžalovanéhootom,žepodanímžalobyžalobcauplatňuješikanóznyvýkonpráva.
Domáhať sa zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer je právom žalobcu, veriteľa, ktorý bol oddlžením
dotknutý. Iba samotná skutočnosť, že veriteľ takú žalobu podal a následne ju v dôsledku procesnej
situácie vzal späť neodôvodňuje záver, že by konal šikanózne. V prejednávanej veci nebolo žalovaným
ani tvrdené ani preukázané, že by žalobca voči žalovanému podal viac žalôb alebo že by hrozilo podanie

ďalšej žaloby. Odvolací súd má za to, že iba subjektívny pocit žalovaného o tom, že môže byť žaloba
znovu podaná neodôvodňuje záver o šikanóznom charaktere žaloby ani záver o tom, že procesným
rozhodnutím o zastavení konania pre späťvzatie žaloby nedôjde k nastoleniu právnej istoty.

16. Samotná skutočnosť, že žalovaný bol oddlžený vo vzťahu k viacerým pohľadávkam viacerých
aj nebankových spoločností, ktoré spolu s príslušenstvom môžu dosahovať vysokú sumu, podľa
odvolacieho súdu nezakladá vážne dôvody, ktoré by v prejednávanej veci dostatočne odôvodňovali
nesúhlas so späťvzatím žaloby. Bez ohľadu na to, či v spore medzi žalobcom a žalovaným o zrušení
oddlženia pre nepoctivý zámer súd rozhodne meritórne alebo procesne, žalovaný sa pre mnohosť

svojich veriteľov až do uplynutia lehoty vyplývajúcej z § 166f ZKR nachádza v stave právnej neistoty a
tento stav neodstráni ani prípadné meritórne rozhodnutie v prejednávanej veci.

17. Odvolací súd preto v súlade s § 370 CSP pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie

zrušil a konanie zastavil.18. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení
s § 256 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania.

19. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie ustanovená v § 256 ods. 1 CSP znamená, že trovy
je povinná nahradiť tá zo strán sporu, ktorá zavinila, že vznikli. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez
ohľadu na meritórny výsledok sporu. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného
práva, preto rozhodujúcimi skutočnosťami na prejednanie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po

začatí konania (konanie začína doručením žaloby - § 156 CSP).

20. Vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP odvolací súd, nasledujúc závery najvyšších súdnych autorít,
má za to, že každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí
byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých

relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v
ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania
úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto

trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým
vytvárapriestornacelkomvoľnúúvahusúdu.Vzmyslednesužustálenejjudikatúry(napríkladuznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn. 3MCdo/46/2012)
ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť

aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

21. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek
bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. V prípade jeho aplikácie však platí, že
musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť
môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri
posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a

iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva
na súde a ich postoj v konaní (m. m. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo 14/99, uverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č.
1/2000 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 469/2013).

22. Odvolací súd pre aplikáciu § 257 CSP nevzhliadol žiaden dôvod. Odvolací súd dodáva, že žalobca
nesie plnú procesnú zodpovednosť za svoj úspech alebo neúspech v konaní, pretože je iba na jeho
vlastnom rozhodnutí to, či s dôkaznými prostriedkami, ktoré má k dispozícii podá žalobu alebo nie. Z
činnosti súdu je tiež odvolaciemu súdu známe, že žalobca sa aplikácie § 257 CSP domáha aj v iných

konaniach s rovnakým predmetom konania a v rovnakej procesnej situácii.

23. Odvolací súd preto dospel k záveru, že zo strany žalobcu neboli preukázané dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré by mal súd rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania tak, že neprizná

stranám sporu náhradu trov konania. Keďže žalobca späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie
tohto konania a nepreukázal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, odvolací súd priznal
žalovanému náhradu trov celého konania (prvoinštančného konania a odvolacieho konania) v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.24. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na

súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).