Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/18/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122265717
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6122265717.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti Maborea, a. s., Trnava,
Zavarská10/H,IČO:53476867,zastúpenejadvokátomJUDr.AndrejomGarom,Bratislava,Štefániková
14, proti žalovanému R. Z., narodenému XX. K. XXXX, Q., Ľ.I. Š. XXX/X, zastúpenému Palkovič
advokátska kancelária s. r. o., Trnava, Kapitulská 20, IČO: 47 255 609, o zaplatenie 50 000 eur s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16C/49/2022 a o dovolaní žalobkyne

proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 9. júla 2024 sp. zn. 24Co/91/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 14. júna

2023 č. k. 16C/49/2022 - 387 žalobu zamietol a priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 101, § 524 ods. 1,
§ 526 ods. 1, § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo
aj „OZ“) a vecne tým, že medzi pôvodným veriteľom X. Y. a žalovaným ako dlžníkom a ručiteľom I.
O. bola uzavretá XX.XX.XXXX písomná zmluva o pôžičke, ktorá bola podpísaná všetkými zmluvnými
stranami a podpisy dlžníka a ručiteľa boli overené na notárskom úrade Q. XX.XX.XXXX v V., pričom

existenciu zmluvy o pôžičke strany sporu nespochybnili. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že zmluvou o
postúpení pohľadávok zo 4.12.2020 postupca X. Y. postúpil pohľadávku vo výške 350 000 eur z titulu
zmluvy o pôžičke na postupníka spoločnosť LF Pohľadávky s. r. o.. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky z
XX.X.XXXX zistil, že postupca LF Pohľadávky s. r. o. postúpil na postupníka, t. j. žalobkyňu, pohľadávku
vo výške 350 000 eur z titulu zmluvy o pôžičke.

1.2. K námietke žalovaného, že mu nebolo oznámené a ani preukázané postúpenie pohľadávky zo
subjektu LF Pohľadávky s. r. o. na žalobkyňu, súd prvej inštancie uviedol, že cesia sa uskutočňuje
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky medzi postupcom a postupníkom a v zásade bez účasti
samotného „postúpeného“ dlžníka, keď jeho súhlas sa na platnosť postúpenia nevyžaduje a účinky
cesie nastanú aj proti vôli dlžníka a bez jeho vedomia. Vzhľadom na relevantný význam cesie v právnej
sfére dlžníka je postupca zo zákona povinný oznámiť mu túto skutočnosť bez zbytočného odkladu,

avšak nesplnenie oznamovacej povinnosti postupcu v stanovenej lehote alebo vôbec nemá vplyv na
platnosťcesie,aninajejprávneúčinky,keďprávneúčinkycesienastávajúuzavretímzmluvyopostúpení
pohľadávky, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak. Súd prvej inštancie konštatoval, že námietka
žalovaného ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie nebola dôvodná.

1.3. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal podstatnými tvrdeniami žalovaného, že nedošlo k

odovzdaniu peňažných prostriedkov v zmysle zmluvy o pôžičke, pričom žalobkyňa v spore tvrdila, že
žalovaný svojím overeným podpisom na zmluve o pôžičke potvrdil prevzatie peňažných prostriedkov atým nemohlo dôjsť k záveru, že žalovaný potvrdil prevzatie pôžičky, aj napriek tomu, že žiadne plnenie
neprijal. Súd prvej inštancie poukázal na § 657 OZ, z ktorého vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke
sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným

spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán,
predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť
veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje
i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde,
medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 3Cdo/325/2009). Aj zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/403/2014 vyplýva,
že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 OZ tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu
sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho
úkonu (vrátane náležitosti vôle) boli dané. S poukazom na citovanú judikatúru a § 657 OZ súd prvej
inštancieuviedol,žebezohľadunato,žežalovanýakodlžníkpodpísalprevzatiepeňažnýchprostriedkov

na zmluve o pôžičke, bolo zrejmé, že právny vzťah z pôžičky vznikne až skutočným odovzdaním
predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Teda nestačí len overenie podpisu dlžníka na zmluve o pôžičke,
v ktorej dlžník uvedie, že podpisom zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky, ale vyžaduje sa reálne
odovzdanie pôžičky. V prejednávanom spore bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke
nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí, pričom skutočnosť poskytnutia pôžičky

v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobkyňa a musí sa preukázať skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou
sumou. Na žalobkyni tak spočívalo dôkazné bremeno ohľadom preukázania jej tvrdenia, že došlo k
reálnemu odovzdaniu pôžičky pôvodným veriteľom dlžníkovi. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
výsluchmi žalovaného a svedkov, pričom pôvodný veriteľ X. Y. tvrdil, že k odovzdaniu sumy 350 000

eur došlo na stretnutí pôvodného veriteľa X. Y., žalovaného a syna X. Y., J. Y. v pivnici v dome X. Y..
Svedok J. Y. uviedol, že v pivničnej kuchynke u jeho otca jeho otec požičiaval peniaze R. Z., sumu
350 000 eur, na ktorom stretnutí boli len oni traja. Svedok nevedel, prečo boli peniaze odovzdané v
hotovosti, pričom uviedol, že sumu 350 000 eur otec zarobil, podniká vyše 30 rokov. Nevedel, či otec
mal peniaze uložené doma, nepoznal účel, na aký potreboval pán Z. peniaze, ale časom zistil, že on si

takto požičiaval peniaze. Nevedel, aký mal vzťah jeho otec k I. O., avšak uviedol, že sa poznali. Tiež
nevedel, čo bolo dôvodom zo strany jeho otca na požičanie peňazí. Veriteľ X. Y. vo výpovedi uviedol,
že jeho syn J. Y. spolupracoval s pánom Z., riešili spolu nejaké problémy aj finančné. Syn ho oslovil, že
p. Z. je mladý chlapec, ktorý mal rozbehnuté obchody a potreboval požičať peniaze, aby rozbehol svoju
činnosť. Zorganizovalo sa stretnutie, kde sa dohodli, že mu požičia nejakú sumu, pričom mal pripraviť

peniaze a p. Z. zmluvu. Pán Z. priniesol podpísanú zmluvu a svedok priniesol peniaze, pričom sa to
riešilo v pivnici za prítomnosti J. Y. a išlo o sumu 350 000 eur. Pán Z. prevzal peniaze s tým, že ich bude
používať na svoje aktivity. Tiež svedok uviedol, že išlo o to, že p. Z. bol mladý chlapec z rodiny, ktorý
spolupracoval s jeho synom a peniaze sa požičiavali z dôvodu možnej ďalšej spolupráce. S ohľadom
na uvedené výpovede svedkov súd prvej inštancie poukázal na viaceré nezrovnalosti vo výpovediach

týchto svedkov a na podstatnú skutočnosť, že svedok prítomný pri odovzdávaní peňazí žalovanému
bol synom veriteľa. S ohľadom na túto skutočnosť už samotný príbuzenský vzťah a záujem svedka
J. Y. na preukázaní odovzdania peňazí žalovanému, spochybňoval jeho vierohodnosť. J. Y. mal byť
jediným svedkom odovzdania sumy 350 000 eur žalovanému, čo z pohľadu tak vysokej peňažnej čiastky
a skutočnosti, že veriteľ X. Y. bol úspešným podnikateľom, bola až prílišná neopatrnosť pri poskytovaní

peňažných prostriedkov v takom rozsahu. Súd prvej inštancie konštatoval rozpory vo výpovediach
svedkov X. Y. a J. Y., keď z výpovede svedka J. Y. vôbec nevyplynulo, že by s p. Z. spolupracoval,
taktiež z jeho výpovede nevyplynulo, že by práve on inicioval predmetné stretnutie. Naopak svedok
X. Y. uviedol, že jeho syn spolupracoval s p. Z. a že ho jeho syn oslovil, že p. Z. potrebuje požičať
peniaze. Rozpor bol aj v účele poskytnutia peňazí, keď J. Y. tvrdil, že účel nepoznal, ale neskôr zistil,

že p. Z. si takto požičiaval peniaze a aj svedok mu požičal. X. Y. však tvrdil, že za ním prišiel J. Y.,
že R. Z. potrebuje peniaze na rozbehnutie obchodov. Tiež X. Y. tvrdil, že J. Y. spolupracoval s p. Z. a
že účelom poskytnutia peňazí bol rodinný účel, keďže syn s Z. spolupracoval a žalovaný potreboval
peniaze na rozvoj ďalších aktivít. Žalovaný v rámci svojej výpovede uviedol, že bol oslovený X. Y., ktorý
chcel požičať peniaze I. O., pričom stretnutie sprostredkoval J. Y.. Žalovaný tiež tvrdil, že J. Y. poznal,

avšak aktivity s ním nemal. Z výpovedí žalovaného a svedka X. Y. vyplývalo, že stretnutie žalovaného
s X. Y. sprostredkoval J. Y., avšak svedok J. Y. neuviedol, že by práve on sprostredkoval stretnutie
žalovaného a X. Y. a súčasne tvrdil, že nevedel, čo bolo dôvodom otca k požičaniu peňazí. Pričom X.
Y. tvrdil, že ho jeho syn oslovil, že potrebuje požičať peniaze. Taktiež súd prvej inštancie uviedol, že zpredmetnej zmluvy o pôžičke vyplýva, že bola podpísaná XX.XX.XXXX všetkými zmluvnými stranami v
Piešťanoch, pričom žalovaný tvrdil, že u notára bol len on a I. O.. I. O. uviedol, že s p. Y. nikdy nebol
na notárskom úrade. X. Y. tvrdil, že vedel, že O. existuje, avšak sa s ním nestretol. Súčasne tvrdil, že

žalovaný mu v deň odovzdania peňažných prostriedkov priniesol podpísanú zmluvu. Pričom svedok
J. Y. netvrdil podstatnú skutočnosť, že v deň odovzdania peňazí by žalovaný jeho otcovi predložil aj
podpísanú zmluvu o pôžičke. Naviac z podpísanej zmluvy vyplýva, že ju X. Y. podpísal v Piešťanoch
v rovnaký deň ako žalovaný a I. O.. Aj vzhľadom k uvedeným rozporuplným výpovediam svedkov X.
a J. Y. dospel súd prvej inštancie k záveru, že svedok J. Y. nebol prítomný na stretnutí, na ktorom

malo dôjsť k reálnemu odovzdaniu peňazí. Súd prvej inštancie mal za to, že z výpovedí týchto svedkov
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nevyplývalo, že by sa predmetné stretnutie žalovaného a
pôvodného veriteľa uskutočnilo za prítomnosti svedka J. Y. a dospel k záveru, že nebolo preukázané, že
reálne došlo k odovzdaniu peňazí žalovanému, pričom žalobkyňa na preukázanie reálneho odovzdania
peňazí nepredložila žiadny iný vierohodný dôkaz. Disponovala len podpísanou zmluvou o pôžičke, ktorá
však nevznikne, pokiaľ nie je preukázané reálne odovzdania pôžičky. K uvedenému súd prvej inštancie

záverom poukázal aj na žalovaným predložený listinný dôkaz, screen shot komunikácie medzi ním a
J.R. Y. z XX.XX.XXXX, v ktorom uviedol J. Y.: „kamo, taky trening som si dal doma, naparadu.“ K
uvedenému uvádza žalovaný: „to je super, dneska som inak bol u vas..aj ja by som si rad dal trening,
len momentalne budem rad ked sa uzdravim. a co si cvivil?“ Na uvedené odpovedá J. Y.: „chytilo to
uz aj teba? Aaach taky kruhovy polhodinovy trening som si dal.“ Súd prvej inštancie poukázal na to,

že J. Y. a X. Y. síce bývali v rovnakej obci, Q., avšak každý z nich na odlišnej adrese. Z uvedenej
komunikácie pritom vyplývalo, že XX.XX.XXXX, keď malo dôjsť k odovzdaniu peňažných prostriedkov
u pôvodného veriteľa X. Y. u neho v pivnici za prítomnosti J. Y., tento tam prítomný nebol, nakoľko
v ten deň komunikoval so žalovaným, že bol doma a cvičil, pričom žalovaný bol u jeho otca. Aj z
uvedeného vyplývalo, že J. Y. a R. Z. sa nestretli v pivnici na adrese bydliska X. Y.. Súd prvej inštancie

poukázal na to, že už v rámci podaného odporu žalovaný rozporoval odovzdanie predmetu pôžičky a
tvrdil, že dlžníkom bol preto, že v neho mal X. Y. väčšiu dôveru, pričom nebolo sporné, že I. O., ktorý
bol ručiteľom zo zmluvy o pôžičke, sa nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody. Žalovaný tvrdil, že
peňažné prostriedky zo zmluvy z XX.XX.XXXX mali ísť I. O. a aj svedok X. Š. uviedol, že o zmluvných
vzťahoch so žalovaným nevedel nič a uviedol, že o nejakom záväzkovom vzťahu pána Z. a X. Y. sa

dozvedel pri spontánnej debate s X. Y., keď mu povedal, že nie je jediný komu Z., resp. O. dlží peniaze.
Podľa jeho názoru celá iniciatíva pochádzala od pána O.. Tento svedok tiež uviedol, že prebiehala
medzi ním a žalovaným komunikácia, pričom si nespomínal, či sa týkala aj iných pohľadávok, ale podľa
neho išlo o týchto 350 000 eur. Následne žalovaný poukázal na existenciu viacerých zmlúv o pôžičkách
uzatváraných medzi veriteľom X. Y. a žalovaným ako dlžníkom a ručiteľom I.Š. O., ktoré zmluvy doložil

do súdneho spisu s tým, že uviedol spôsob, ako fungovalo požičiavanie peňazí. Naviac zo žalovaným
predloženej komunikácie vyplývalo, že X. Y. sa stretával s I. O., pričom X. Y. vo svojej svedeckej výpovedi
výslovne poprel, že by sa niekedy stretol s I. O.. Súčasne sa X. Y. dožadoval od žalovaného plnenia,
avšak z predmetnej komunikácie nevyplývalo, z akého právneho titulu a v akej výške. Z komunikácie
medzi žalovaným a X. Š. vyplývalo, že sa žalovaný dotazoval na dlh voči H.. X. Y. s tým, že sa pýtal

svedka, o aký dlh ide. Súčasne ďalej svedok Š. uviedol, že nemal vôbec predstavu o výške dlhu. X.
Y. vo svojej výpovedi uviedol, že existovala len jedna zmluva o pôžičke, ktorá bola predmetom tohto
konania, avšak žalovaný doplnil do súdneho spisu niekoľko zmlúv o pôžičkách. Z uvedených skutkových
zistení súd prvej inštancie vyvodil záver, že medzi žalovaným, I. O. a X. Y. existovali zmluvné vzťahy,
pričom žalovaný spolu s I. O. podnikali viaceré finančné operácie, predmetom ktorých bolo prijímanie

peňažných prostriedkov od solventných tretích osôb a následné poskytovanie získaných peňažných
prostriedkov ďalším osobám. Súd prvej inštancie s ohľadom na obsah listinných dôkazov založených do
súdneho spisu, ako i výsluchy svedkov, poukázal na nízku vierohodnosť žalobkyne, resp. pôvodného
veriteľa zo spornej zmluvy o pôžičke, vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nadobudla pohľadávku z titulu
zmluvy o postúpení pohľadávok. Súd prvej inštancie konštatoval, že pôvodný veriteľ žalovaného, t. j.

X. Y., neuvádzal pravdivé tvrdenia ohľadom skutkového stavu týkajúceho sa zmluvy o pôžičke, ktorá
bola predmetom sporu, či iných zmlúv, ktoré boli medzi nimi uzatvárané, resp. ním uvedený skutkový
stav nebol úplný, keď zo zisteného skutkového stavu zistil, že X. Y. hotovostne poskytoval peňažné
prostriedky žalovanému a I. O. a to za účelom investície, pričom právnym titulom bola zmluva o pôžičke
a tiež zistil, že nebola uzatvorená len jedna zmluva o pôžičke, ktorá je predmetom sporu, ale takýchto

zmlúv bolo niekoľko. Skutkový popis deja uvedený žalovaným týkajúci sa spolupráce žalovaného, I. O.
a pôvodného veriteľa X. Y. sa s ohľadom na obsah svedeckých výpovedí a listinných dôkazov javil súdu
ako pravdepodobný. Pôvodný veriteľ tiež tvrdil, že sa nikdy nestretol s I. O., čo však nezodpovedalo
komunikácii predloženej žalovaným. Keďže požičiavateľ neuvádzal úplné skutkové tvrdenia a naviacniektoré jeho tvrdenia boli nepravdivé, súd prvej inštancie vyhodnotil jeho vierohodnosť ako nízku, čo
pričítal na ťarchu žalobkyni. V spojení so skutočnosťou, že tento svedok tvrdil, že žalovanému odovzdal
peňažné prostriedky za prítomnosti svedka J. Y., hoci vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že

došlokreálnemuodovzdaniupredmetupôžičky,súdprvejinštanciedospelkzáveruoneopodstatnenosti
podanej žaloby.

1.4. S ohľadom na tvrdenia žalovaného, že bolo nereálne, aby X. Y. mal možnosť požičať žalovanému
sumu 350 000 eur, súd prvej inštancie konštatoval, že v civilnom spore každá strana má nielen povinnosť

tvrdenia, ale aj povinnosť poskytnúť na svoje tvrdenia dôkazy a platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.
j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom

totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, keď
preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné a dokazovanie neexistujúcich
skutočností je vylúčené povahou veci, lebo dokázať možno len to, čo existuje, nie to, čo neexistuje.
Súd prvej inštancie vyslovil záver, že ak teda žalovaný tvrdil, že žalobkyňa nemala dostatok peňažných
prostriedkov na poskytnutie pôžičky v sume 350 000 eur, nebolo jeho povinnosťou predkladať a

navrhovať dôkazy, ktoré túto skutočnosť vyvracali, ale bolo povinnosťou žalobkyne predložiť listinné
dôkazy na preukázanie skutočnosti, že disponovala peňažnými prostriedkami na poskytnutie pôžičky. V
danom prípade však žalobkyňa nenavrhla dokazovanie týmto smerom, preto súd prvej inštancie vyvodil
záver, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom jej tvrdenia, že disponovala peňažnými
prostriedkami na poskytnutie predmetu pôžičky, keď na preukázanie tohto tvrdenia nestačilo len tvrdiť,

že pôvodný veriteľ, X. Y., bol solventným podnikateľom, ktorý podnikal v zlatej ére podnikania na
Slovensku a tieto skutočnosti ešte samé osebe nepreukazujú, že disponoval predmetom pôžičky. Taktiež
žalobcom predložené potvrdenie ekonóma Q. S. o čistom zisku spoločnosti AG NÁRADIE, s. r. o. za roky
2005-2008vsume2458262eurnepreukazuje,akásumabolazuvedenejčiastkyvyplatenápôvodnému
veriteľovi. Súd prvej inštancie za nepreukázané považoval aj tvrdenie žalobkyne, že požičiavateľ v

minulosti predal obchodný podiel v spoločnosti SLOVAKIA TREND, s. r. o., a to za nie zanedbateľnú
sumu, keď na potvrdenie uvedenej skutočnosti žalobkyňa nepredložila žiaden listinný dôkaz a nebolo
zrejmé, o akú nie zanedbateľnú sumu v danom prípade išlo. Hoci sa v súdnom spise nachádzajú
listinné dôkazy týkajúce sa majetku spoločnosti AG NÁRADIE s. r. o., ktorý majetok mal vyplývať zo
súvah, výročných správ, výkazov ziskov a strát za obdobie od 2001 až do roku 2013, žalobkyňa na tieto

listiny, ktoré sú účinné voči tretím osobám, a teda aj súdu, dňom ich zverejnenia, žiadnym spôsobom
nepoukázala a majetnosť požičiavateľa z týchto listín nevyvodzovala poukazovaním na konkrétne listiny.
Súd prvej inštancie uviedol, že nebolo jeho povinnosťou zisťovať, či z uvedených listín vyplýva majetnosť
požičiavateľa a jeho schopnosť poskytnúť predmet pôžičky, pokiaľ túto skutočnosť žalobkyňa netvrdila.
Súd prvej inštancie tak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nebola podaná

dôvodne, keď žalobkyňa nepreukázala, že medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom vznikla platná zmluva
o pôžičke, pretože žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania reálneho odovzdania
predmetu pôžičky a nepreukázala, že bola solventná a disponoval sumou, ktorá bola predmetnom
pôžičky. Súčasne súd prvej inštancie na ťarchu žalobkyne vyhodnotil nízku dôveryhodnosť žalobkyne
ako strany sporu, resp. požičiavateľa, pretože žalobkyňa nadobudla pohľadávku na základe zmluvy o

postúpení pohľadávky. O trovách konania rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, § 262 os. 1 a 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne
rozsudkom z 9. júla 2024 sp. zn. 24Co/91/2023 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému

priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v celom rozsahu. Odvolací súd po
preskúmaní odvolania zistil, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené a dospel k záveru, že
súd prvej inštancie sa nedopustil nesprávneho procesného postupu či vady s následkom nesprávneho
rozhodnutia vo veci. Odvolací súd námietku žalobkyne o nesprávnom presune dôkazného bremena
na žalobkyňu vyhodnotil ako nedôvodnú a s poukazom na § 657 Občianskeho zákonníka konštatoval,

že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť
uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je
okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí
vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnouzmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne. V prejednávanom spore bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke

nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v
konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobkyňa. Odvolací súd nesúhlasil s námietkou
žalobkyne, že nebolo povinnosťou žalobkyne preukázať, že k pôžičke (teda jej poskytnutiu) prišlo,
keďže postačuje overený podpis dlžníka na zmluve o pôžičke a uviedol, že v spore, v ktorom sa veriteľ
domáha zaplatenia sumy pôžičky sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom

dlžníkovi,niepreukázaťmožnosťveriteľadisponovaťpríslušnoupeňažnousumou.Odvolacísúdsúhlasil
so súdom prvej inštancie, ktorý z hľadiska právneho názoru na dôkazné bremeno správne považoval za
potrebné zaoberať sa pri skúmaní platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke z hľadiska skutkového otázkou
poskytnutia pôžičky (odovzdania predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi). Odvolací súd zdôraznil, že súd
prvej inštancie sa dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal s výpoveďami jednotlivých svedkov (svedka -
pôvodného veriteľa X. Y., svedka J. Y., svedka I. O. a svedka X. Š.), ako aj s rozpormi vo výpovediach

svedka X. Y. a J. Y. a presvedčivo sa vysporiadal i s vierohodnosťou jednotlivých svedeckých výpovedí s
prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Odvolací súd nesúhlasil so žalobkyňou,
že súd prvej inštancie výpovede dvoch svedkov označil za nevierohodné bez toho, aby tento záver
súdu mal oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
vyhodnotenímvykonanéhodokazovaniazistil,žeX.Y.neuvádzalpravdivétvrdeniaohľadomskutkového

stavu týkajúceho sa zmluvy o pôžičke, ktorá bola predmetom sporu, či iných zmlúv, ktoré boli medzi nimi
uzatvárané, resp. ním uvedený skutkový stav nebol úplný, keď X. Y. hotovostne poskytoval peňažné
prostriedky žalovanému a I. O., a to za účelom investície, pričom právnym titulom bola zmluva o
pôžičke, nebola uzatvorená len jedna zmluva o pôžičke, ktorá je predmetom sporu, ale takýchto zmlúv
bolo niekoľko a skutkový popis deja uvedený žalovaným týkajúci sa spolupráce žalovaného, I. O. a

pôvodného veriteľa X. Y. sa s ohľadom na obsah svedeckých výpovedí a listinných dôkazov javil súdu
ako pravdepodobný, keď pôvodný veriteľ tvrdil, že sa nikdy nestretol s I.R. O., čo však nezodpovedalo
komunikácii predloženej žalovaným a keďže požičiavateľ neuvádzal úplné skutkové tvrdenia a naviac
niektoré jeho tvrdenia boli nepravdivé, súd prvej inštancie zhodnotil jeho vierohodnosť ako nízku, čo
pričítal na ťarchu žalobkyne. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnemu

záveru o neopodstatnenosti podanej žaloby, keď v spojení so skutočnosťou, že tento svedok tvrdil, že
žalovanému odovzdal peňažné prostriedky za prítomnosti svedka J. Y., hoci vykonaným dokazovaním
nebolo preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky. Odvolací súd záverom uviedol,
žehodnotiacaúvahasúduprvejinštancievovzťahuksvedeckýmvýpovediamjednotlivýchsvedkovaich
vierohodnosti, ale aj vo vzťahu k ostatným dôkazom a ich vzájomným súvislostiam zodpovedá zásadám

formálnej logiky a zistenému skutkovému stavu a preto odvolaciu námietku žalobkyne o nesprávne
zistenom skutkovom stave súdom prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Zároveň nesúhlasil so
žalobkyňou, že svedok X. Y. nemal žiadny záujem na výsledku sporu, pretože jeho právny záujem
ako postupcu žalovanej pohľadávky jednoznačne vyplýva z § 527 ods. 1 OZ, keďže bolo dojednané
postúpenie pohľadávky za odplatu. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s
poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces)a§421ods.1písm.a)CSP(rozhodnutieodvolaciehosúduzáviseloodvyriešeniaprávnejotázky
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu). Vada
zmätočnosti podľa dovolateľky spočívala v tom, že súdy nižších inštancií nesprávne rozložili dôkazné
bremeno medzi stranami sporu a celé dôkazné bremeno preukázania odovzdania a prevzatia pôžičky
ponechali na žalobkyni. Predostrela rozbor teórie dôkazného bremena a uviedla, že v prejednávanom

spore základnou normou bolo ust. § 657 Občianskeho zákonníka, pričom bolo na žalobkyni aby tvrdila a
preukázala, že žalovaný s jej právnym predchodcom uzatvoril platnú zmluvu o pôžičke, na základe ktorej
žalovaný prevzal predmet pôžičky - finančnú čiastku identifikovanú v zmluve o pôžičke. Konštatovala,
že žalobkyňa uvedené tvrdila a následne aj preukázala písomnou zmluvou, prostredníctvom ktorej túto
skutočnosť potvrdil žalovaný svojim notársky osvedčeným podpisom. Bola názoru, že pokiaľ potom

žalovaný tvrdil, že uvedenú sumu pôžičky neprevzal, neopieral sa o protinormu, ale uvedené tvrdenie
iba popieral. Dôkazné bremeno teda ostávalo na žalovanom a bolo preto na žalovanom, aby v takom
prípade bremeno tvrdenia uniesol predložením dôkazov, že túto sumu napriek svojmu podpisu neprevzal
- resp. uskutočnil tvrdenia a preukázal z akého iného dôvodu túto zmluvu podpísal. V tejto súvislostižalobkyňa dala do pozornosti, že negatívna dôkazná teória nie je absolútna a je potrebné ju použiť iba
vo výnimočných prípadoch. Namietala, že odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nesprávne
posúdili rozloženie dôkazného bremena, čím došlo k procesnému pochybeniu, ktoré vo výsledku

spôsobuje arbitrárnosť ich rozhodnutia. Argumentovala, že súdy nižších inštancií neprimerane zaťažili
dôkazným bremenom žalobkyňu, čo v konečnom výsledku malo podstatný vplyv na ich rozhodnutie.
Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 2547/2011 a namietala,
že vágne konštatovanie súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, že predložené rozhodnutie zo
strany žalobkyne nie je možné použiť na prejednávaný prípad, nakoľko ide o rozdielny skutkový základ

je nezrozumiteľné, čo spôsobuje z tohto pohľadu nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí. Zároveň namietala,
že súd prvej inštancie, ani odvolací súd nedali nijakú relevantnú odpoveď na právnu argumentáciu
žalobkyne ohľadom rozloženia dôkazného bremena. Vytýkala súdu prvej inštancie, že vážne pochybil
pri hodnotení dôkazov a jeho skutkové závery sú v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním, keď
písomná zmluva o pôžičke, ako aj priame tvrdenia svedkov jasne osvedčili, že došlo k stretnutiu v pivnici
X. Y., za prítomnosti J. Y., na ktorom žalovaný prevzal od X. Y. sumu 350 000 eur v hotovosti a to z

titulu predloženej zmluvy o pôžičke, čo je v extrémnom rozpore s konštatovaním súdu prvej inštancie,
„svedok J. Y. nebol prítomný na stretnutí, na ktorom malo dôjsť k reálnemu odovzdaniu peňazí… že by
sa predmetné stretnutie žalovaného a pôvodného veriteľa uskutočnilo za prítomnosti svedka J. Y.… že
reálne došlo k odovzdaniu peňazí žalovanému, pričom žalobca na preukázanie reálneho odovzdania
peňazí nepredložil žiadny iný vierohodný dôkaz.“ Súd prvej inštancie pritom uzavrel, že medzi X. Y.,

I. O. a žalovaným prebiehali finančné operácie, avšak bez akéhokoľvek logického kontextu zároveň
konštatoval, že konkrétna zmluva o pôžičke z dôvodu neodovzdania jej predmetu nevznikla. Podrobne
rozoberala jednotlivé výpovede svedkov a uzavrela, že konštatovanie o nedôveryhodnosti svedka J. Y. z
titulu príbuzenského vzťahu s X. Y. je bezpochyby chybou v procese hodnotenia dokazovania. Vytýkala
súduprvejinštancie,žebezakýchkoľvekrelevantnýchdôvodovuveriltvrdeniužalovanéhooneexistencii

odovzdania predmetnej pôžičky, pričom vyhodnotil jeho ničím nepodložený a nadmieru všeobecný opis
skutkovej situácie za pravdepodobný. Zároveň vytýkala súdu prvej inštancie, že v súvislosti s tvrdeniami
svedkov a žalovaného vôbec nemal potrebu reálne skúmať, z akého dôvodu bez akejkoľvek opatrnosti
žalovaný na zmluve potvrdil prevzatie predmetu pôžičky, z akého dôvodu a akým spôsobom bola
písomná zmluva o pôžičke poskytnutá do dispozície X. Y.. S postupom pri hodnotení dokazovania

súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu, pričom vcelku nedostatočne a bez
nadväznosti na konkrétne dokazovanie, s poukazom na povinnosť súdu „zohľadňovať okrem zásad
logického myslenia aj bežné ľudské a odborné skúsenosti, teda skúsenosti každého bežného človeka“
sa tento postup snažil obhájiť. Bola názoru, že medzi vykonaným dokazovaním a zisteným skutkovým
stavom je extrémny rozpor, čo spôsobuje vadu rozsudku odvolacieho súdu podľa § 420 písm. f) CSP. V

súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP uviedla, že rozhodnutie
súdov nižších inštancií záviselo od vyriešenia otázky, či žalovaný prevzal predmet pôžičky. Podľa jej
názoru súdy nižších inštancií nevymedzili dôkazné bremeno tak, že sa po preukázaní písomného
potvrdenia s notársky osvedčeným podpisom dlžníka (žalovaného) o prevzatí predmetu pôžičky presúva
na žalovaného. V tejto súvislosti rozhodnutie súdov nižšej inštancie záviselo od otázky či popretie

tvrdenia žalobkyne v konaní na plnenie predmetu pôžičky zo zmluvy o pôžičke, ako veriteľa tejto pôžičky
o prevzatí predmetu pôžičky žalovaným, ako dlžníkom zo zmluvy o pôžičke a zároveň popretie obsahu
zmluvných dojednaní v obsahu písomnej formy zmluvy o pôžičke predloženej v konaní žalobkyňou
na podporu toho tvrdenia, za stavu kedy je z týchto dojednaní zrejmé prevzatie predmetu pôžičky
žalovaným, ako dlžníkom zo zmluvy o pôžičke, spôsobuje presun dôkazného bremena na žalovaného

alebo, či v takom prípade ostáva dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia okolnosti prevzatia predmetu
pôžičky na žalobkyni a poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3MCdo/6/2010 a sp. zn.
1Cdo/93/2022. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, resp. zmenil a žalobe vyhovel.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že právo žalobkyne predkladať a navrhovať
dôkazy nebolo žiadnym spôsobom obmedzené, pričom súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy
navrhnuté žalobkyňou a konštatoval, že súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby súd
zhodnotil vykonané dôkazy v súlade s predstavami žalobkyne a následne žalobe vyhovel. Bol názoru,
že nedošlo k znemožneniu realizovať žalobkyni jej procesné práva (žalobkyňa v dovolaní ani žiadne

konkrétne procesné práva, ktoré jej mali byť znemožnené realizovať, neuvádza) a preto nie je naplnený
dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Poukázal na skutočnosť, že po vyhodnotení všetkých dôkazov
dospel súd prvej inštancie k skutkovému záveru, že vykonané dokazovanie nepreukazuje odovzdanie
predmetu pôžičky a na tento skutkový záver nadväzoval právny záver, že poskytnutie peňazí malapreukázať žalobkyňa a nepreukázanie tejto skutočnosti má za následok neúspech žalobkyne v spore;
či a ako sa dôkazné bremeno presúvalo počas konania a na koho strane bolo v čase po podaní odporu
proti platobnému rozkazu, je pre rozhodnutie vo veci samej bez právneho významu, pretože akýkoľvek

právny záver o presune dôkazného bremena počas konania nemá vplyv na riešenie otázky, na koho
strane bolo dôkazné bremeno v čase po vykonaní celého dokazovania a vyhlásenia rozsudku súdu
prvej inštancie a nie je tak splnená zákonná podmienka na prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP, keď od vyriešenia žalobkyňou nastolenej právnej otázky žiadnym spôsobom nezáviselo
rozhodnutieodvolaciehosúdu.Uzavrel,žežalobkyňasaformálnesnažínesúhlasshodnotenímdôkazov

subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhol, aby dovolací
súd dovolanie odmietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia

pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru,
že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

7. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom
je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky,

ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou)
povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP
v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací
súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím

dôvodom.

11. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť
dovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod podľa § 420 CSP preukázaný nie je,
pristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho

posúdenia veci (§ 421 CSP). Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd prednostne pristúpil k
posúdeniu existencie namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP.

12. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo

domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,
sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011, 1Cdo/134/2018, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014,8Cdo/400/2015). Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme
opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším
odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom)

ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho
súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.
ÚS 550/2012).

13. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nesprávne rozloženie dôkazného bremena medzi stranami sporu a nedostatočné odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu, jeho nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť, odôvodnenie nezohľadňujúce
argumenty ani okolnosti predmetného sporu.

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a
záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom
sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných
princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

15. Pokiaľ žalobkyňa podrobila kritike kvalitu odôvodnení rozhodnutí nižších súdov, lebo ich považovala

za arbitrárne, nepresvedčivo a neracionálne odôvodnené, je potrebné uviesť, že nič nenasvedčuje tomu,
že by súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia odôvodnili spôsobom, ktorým by založili procesnú vadu
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V predmetnom spore sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí
(obsah ktorého nemožno posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a
odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,

IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré súd aplikoval a
z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil.

15.1. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36
ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je veľmi pestrý,

patrí k nemu i povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2
a 3 CSP. Prihliadajúc na podstatné dôvody obsiahnuté v rozsudkoch prvoinštančného a odvolacieho
súdu (body 1. - 1.4. a 2. tohto uznesenia), z ktorých vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, pričom právne
závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku nie sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami a nie sú ani extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti,
sú podľa názoru dovolacieho súdu prijaté právne závery odvolacieho súdu primerane odôvodnené
spôsobom zodpovedajúcim § 393 ods. 2 CSP. Za procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.
V súvislosti s namietanou arbitrárnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd akcentuje, že

samotná skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I.
ÚS 188/06).

15.2. Odvolací súd v dôvodoch napadnutého rozsudku odpovedal vyčerpávajúcim a akceptovateľným

spôsobom aj na východiskové námietky uplatnené v odvolaní žalobkyne; dovolací súd sa preto v plnej
miere stotožňuje s nasledovným odôvodnením (body 32. - 37.) odvolacieho súdu „Dôkazným bremenom
(v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý
závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neuneseniadôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je
treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd
rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa

predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných
z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník
preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom
vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený
okruh skutočností preukázať. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke

prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po
uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre
uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne
alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia
zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť
dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k

jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k
odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Zmluva
o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k
jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak
nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (por. rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho
úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky
platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Skutočnosť
poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca. Neobstojí preto
námietka žalobcu, že nebolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k pôžičke (teda jej poskytnutiu) prišlo,

keďže postačuje overený podpis dlžníka na zmluve o pôžičke. V spore, v ktorom sa veriteľ domáha
zaplatenia sumy pôžičky sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi,
nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou (por. rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 78/2010, 4 Cdo 403/2014). Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia,
že bola uzavretá zmluva o pôžičke a že podľa nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi. Ak

sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno na túto
otázku neprechádza z veriteľa na dlžníka v závislosti od toho, aké dôkazy veriteľ predložil, a teda iba
v dôsledku toho, že veriteľ predložil súdu písomnú zmluvu o pôžičke, v ktorej je uvedené, že dlžník
prevzal pôžičku; dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, neťaží dlžníka. Súd vyhodnocuje splnenie
dôkazného bremena veriteľa posúdením výsledkov dokazovania o dokazovanej otázke z vykonaných

dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so záverom o tom, či veriteľ dôkazné
bremenouniesol,alebonie.Súdprvejinštancietedavprejednávanejvecizhľadiskaprávnehonázoruna
dôkazné bremeno správne považoval za potrebné zaoberať sa pri skúmaní platnosti predmetnej zmluvy
o pôžičke z hľadiska skutkového otázkou poskytnutia pôžičky (odovzdania predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi). Napokon v tejto otázke odvolací súd poukazuje i na ustálenú rozhodovaciu prax (rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 325/2009, 1 Cdo 78/2010, 4 Cdo 403/2014, ako aj rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 303/2011), od ktorej nemá odvolací súd dôvod sa odchýliť.

15.3. Citované odôvodnenie nemožno považovať za svojvoľné alebo za zjavne neodôvodnené a ani z
hľadiska namietaného porušenia princípov rovnosti a kontradiktórnosti nevyplýva z neho taká aplikácia

príslušnýchprocesnoprávnychnoriem,ktorábybolapopretímichpodstatyazmyslu.Myšlienkovýpostup
odvolacieho súdu je v písomnom odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na procesnoprávne
závery, ktoré prijal. Obsah spisu zároveň nedáva podklad pre záver, že by súdy porušili zásadu rovnosti
procesných strán, pretože z obsahu spisu ako celku vyplýva, že procesné strany mali vytvorenú rovnakú
možnosť vyjadriť sa k veci, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Argumentácia žalobkyne

v dovolaní nebola spôsobilá spochybniť správnosť postupu súdov nižších inštancií, ktoré nenarušili
procesnú rovnosť strán sporu ani tým, že by niektorú zo strán procesne preferovali.

16. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd spolu s potvrdzovaným rozhodnutím
súdu prvej inštancie (s ktorým tvorí kompletizujúcu organickú jednotu) neopomenul vziať do úvahy

žiadnu z (rozhodných) skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo. Z vyššie uvedeného je zrejmé, z akých
dôvodov odvolací súd potvrdil prvoinštančné rozhodnutie a podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 2 CSP dalo zadosť náležitostiam v zmysle § 393 CSP.
Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že dovolateľkasa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými
v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe

viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom
konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci
boli z tohto pohľadu odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.

18. Dovolateľka ďalej rozporovala svojvoľné a nelogické hodnotenie výpovedí svedkov, či ďalších

dôkazov, najmä v súvislosti s podpísaním predmetnej zmluvy, pričom mala za to, že v danom
prípade uniesla dôkazné bremeno. Dovolací súd k tomu uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu)
v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v
zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním
sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej
inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a

posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté
skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd po dôkladnom preštudovaní spisového materiálu takúto vadu

v posudzovanom spore nezistil.

19. Dovolací súd pripomína, že podľa § 191 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Zároveň je potrebné uviesť, že

nesprávnevyhodnoteniedôkazovbeztoho,abyztohoplynúceskutkovézáverybolisvojvoľnéčiústavne
neudržateľné, nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd pritom pre úplnosť
poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí
právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

20. Vec prejednávajúci senát na tomto mieste vyslovuje presvedčenie, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu vrátane žalobcom navrhovaných dôkazov, a to oznámením o
postúpení pohľadávky zo 4. decembra 2020 adresovaným žalovanému, výzvou z 13. apríla 2021
adresovanou žalovanému na vrátenie pôžičky s podacím hárkom a dokladom o prevzatí, zmluvami o

postúpení pohľadávky z 11. februára 2021 a zo 4. decembra 2020, zmluvou o pôžičke z 18. decembra
2012, výsluchom predsedu predstavenstva žalobcu, výsluchom žalovaného a svedkov X. Y. a J. Y. a
X. Š., výsluchom I. O., s listinami - súvahy a výročné správy spoločnosti AG NÁRADIE, s. r. o. od roku
2001 až do roku 2013, sms komunikáciou medzi žalovaným a X. Y. a X. Š., sms komunikáciou medzižalovaným a J. Y. a I. O., potvrdením ekonóma spoločnosti AG NÁRADIE, s. r. o., čestným vyhlásením Ľ.
E.avykonanédokazovanienáležitevyhodnotil,pričomdosiahnutéskutkovézáverynemožnopovažovať
za prejav svojvôle.

21. Sumarizujúcvyššieuvedenédovolacísúdvokolnostiachpreskúmavanejvecinezistilústavnoprávne
deficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali v súlade so
základnými princípmi civilného sporového konania, najmä náležitou aplikáciou prejednacej zásady,
zásady voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a princípu všeobecnej spravodlivosti. Zároveň pri

zisťovaní skutkového stavu rešpektovali ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie
dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov),
napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie obsahujú riadne odôvodnenie
myšlienkového procesu hodnotenia dôkazov, zo záverov oboch súdov nižších inštancií dovolací súd
nezistil porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a prijaté skutkové závery nevykazujú známky
svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu. Námietky žalobkyne v tomto smere preto

dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP za
neopodstatnené.

22. Podľa § 421 ods.1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

23. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie
právneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávneauvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávneho

posúdenia.

23.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,

ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).
Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,

Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

25. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide

teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky ale odvolací súd sa svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2018 sp. zn. 3 Obdo 42/2018
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018,
pod R 83/2018).

26. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami, ktorú
vyjadrujú predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v súlade
s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princípu rovnosti právnej istoty a

legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods. 1. ods. 2, čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto pojmu však
možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (napr. rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/158/2017, sp. zn. 4Cdo/95/2017, sp. zn. 5Cdo87/2017, sp.
zn. 6Cdo/21/2017 a sp. zn. 6Cdo/129/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané
civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanýchNajvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní
súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v

rokoch 1974, 1980 a 1986 (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp.
zn. 6Cdo/29/2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č.
8/2018, pod R 71/2018).

27. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP by mal dovolateľ a)

konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť a
prípadným označením rozhodnutí najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím
súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako by mala byť táto
otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

28. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu
teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu“.Pokiaľdovolateľneoznačíalebonesprávneoznačíustálenúrozhodovaciupraxdovolaciehosúdu,
od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť
na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie
mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V
prípade nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže

najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré
pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný
bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1
CSP (porovnaj sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/28/2017, 4Cdo/14/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017,

8Cdo/50/2017 a 8Cdo/141/2017).

29. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa dovolací súd zameriava
na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho
súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc

z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie
interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná
na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných
otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré
rozhodnutie treba považovať za „skorší prípad“, dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie

(nemôže posúdiť, či skutočne došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu), čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu
prieskumu.

30. Žalobkyňa v súvislosti s namietaným dovolacím dôvodom § 421 ods. 1 písm. a) CSP považovala

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny, pretože sa odklonil od právneho názoru
dovolacieho súdu vyjadreného v uzneseniach sp. zn. 3MCdo/6/2010 a sp. zn. 1Cdo/93/2022, v ktorých
dovolací súd vyjadril svoj právny názor na presun dôkazného bremena ohľadom tvrdenia okolnosti
prevzatia predmetu pôžičky, ktorý odvolací súd nerešpektoval.

31. Priblížením obsahu, resp. predmetu uvedeného rozhodnutia, na ktoré dovolateľka poukazuje možno
konštatovať, že predmetom skúmania uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3MCdo/6/2010 z 30. júna
2009 bolo plnenie za služby poskytované na základe zmluvy o pripojení k verejnej telekomunikačnej
službe ISDN. I keď dovolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že „Okruh rozhodujúcich skutočností,
ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou

hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne
určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa
dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ)
povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základeposkytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú
náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené
skutočnosti;žalobcuzaťažujedôkaznébremenopreukázaťuzavretiezmluvyaposkytnutieplneniapodľa

nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno
dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné
povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil
a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného
bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v

závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a
povinnostiúčastníkovhmotnoprávnehovzťahu.Otázkusplneniapovinnostitvrdeniaapovinnostioznačiť
na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej
veci. V danom prípade uzavretie zmluvy o pripojení potvrdil aj žalovaný (otázka uzavretia tejto zmluvy
nebola medzi nimi sporná). Žalobkyňa na preukázanie svojho tvrdenia o poskytnutí plnenia predložila
súdu ako dôkaz štyri faktúry. V týchto faktúrach sú jednotlivé plnenia špecifikované jednak podľa

fakturačného obdobia, druhu, jednotkovej ceny, času a množstva [napríklad vo faktúre č. 8837055419
išlo fakturačné obdobie „01.10.2004 - 31.10.2004“ s tým, že ako pravidelný poplatok (pozn. dovolacieho
súdu: povinnosť platiť ktorý má účastník až do zániku právneho vzťahu založeného zmluvou o pripojení
spravidla aj v prípade, že iné služby nevyužíva) uvádza „ST ISDN Dynamik zmenou TP1“ v množstve 1,
cene 649 Sk (bez DPH), ďalej ako poplatky za prevádzku sa uvádzajú „internet 0,19 tr. A“ v množstve

2, čase 3:08:59 a cene 113,80 Sk (bez DPH), ďalej „miestne volania“ v množstve 44, čase 0:46:58 v
cene 0,00 Sk, „volania na Orange“ v množstve 32, čase 0:34:36 a cene 244,20 Sk (bez DPH) a volania
na „zahraničný mobil“ v množstve 31, čase 12:54:47 a cene 9 219,90 Sk (bez DPH), spolu v cene 12
170,00 Sk (s DPH)]. Na preukázanie svojho tvrdenia o nezaplatení za poskytnuté plnenia žalobkyňa
predložila súdu upomienky adresované žalovanému (napokon, skutočnosť, že nedošlo k zaplateniu

sporných súm, ani nebola sporná). S poukazom na vyššie uvedený stručný výklad o bremene tvrdenia
a bremene dôkazu možno konštatovať, že predložením týchto dokladov žalobkyňa plnila povinnosť
účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Na druhej strane žalovaný, plniac
svoju povinnosť tvrdenia, uvádzal, že plnenia podľa zmluvy o pripojení (pozn. dovolacieho súdu: zrejme
aj vrátane plnenia, za ktoré je účastník povinný platiť pravidelný poplatok až do zániku právneho vzťahu

založeného zmluvou o pripojení) mu nemohli byť poskytnuté, lebo koncové zariadenie nebolo nikým
využívané. Žalovaný ale na preukázanie tohto svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy“.

32. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolateľka poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu s úplne
iným predmetom konania, ktorý sa vôbec nedotýkal otázky presunu dôkazného bremena v konaní

o vrátenie dlhu, ale riešil otázku dôkazného bremena pri plnení podľa zmluvy o pripojení, v ktorom
konaní dovolací súd konštatoval, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy.
Dovolací súd v tomto rozhodnutí síce podal teoretický výklad presunu dôkazného bremena, ale túto
otázku konkrétne neriešil, nakoľko uzavrel, že žalovaný žiadne dôkazy neoznačil. Dovolací súd uvádza,
že v prejednávanom spore nejde o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu, nakoľko

v rozhodnutí, na ktoré poukázala žalobkyňa išlo o plnenie podľa zmluvy o pripojení a riešenie otázky
poskytnutia tohto plnenia, pričom v prejednávanom spore išlo o plnenie na základe zmluvy o pôžičke.

33. Dovolateľka ďalej poukázala i na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/93/2022. Dovolací
súd uvádza, že v tomto konaní bola predmetom konania žaloba o určenie neplatnosti závetu a dovolací

súd tu riešil otázku ne/platnosti závetu a presunu dôkazného bremena v prípade dôkaznej núdze. Je
potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/93/2022 bolo
nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 506/2024 zrušené a vec bola vrátená
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

34. Dovolací súd zdôrazňuje, že v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/93/2022, na ktoré dovolateľka poukázala, ide
taktiež o odlišný skutkový základ sporu, ktorý je na prejednávanú právnu vec neaplikovateľný. Základná
téza o nevyhnutnosti analógie v skutkovom stave, tvorí predpoklad aplikácie ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, t. j. iba vtedy dochádza k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ak ide súčasne o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu. Pri argumentácii

akýmkoľvek súdnym rozhodnutím treba vždy text takého rozhodnutia vnímať v kontexte pôvodného
konania, v ktorom bolo toto rozhodnutie vydané. Ak sú skutkové okolnosti v posudzovanom prípade
odlišné, nemožno závery súdneho rozhodnutia ako precedensu v inej veci bez ďalšieho preberať a v
takom prípade ide o nepriliehavý „judikát“.Otázkou analógie v skutkovom stave ako predpokladu aplikácie ustálenej rozhodovacej praxe sa
zaoberalÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvnálezesp.zn.I.ÚS51/2020z9.júna2020(ZNaU24/2020),

ktorý judikoval, že „(...) Ak však nejde o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu,
aplikácia skorších súdnych rozhodnutí nie je namieste. Ak najvyšší súd nesprávne vyhodnotí analógiu
v skutkovom stave a toto posúdenie má za následok odmietnutie dovolania, ide o porušenie práva na
spravodlivý proces.“

35. Zásada o analógii v skutkovom stave ako nevyhnutného predpokladu aplikácie ustálenej
rozhodovacej praxe je aplikovateľná aj na aktuálne rozhodovanie dovolacieho súdu. Dovolateľkou
označené rozhodnutia najvyššieho súdu nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax pre prejednávaný
prípad, nakoľko predmetné rozhodnutia neriešili skutkovo a právne analogickú situáciu, o akú ide v
danej veci. Dovolateľka z rozhodnutí len vyňala otázku presunu dôkazného bremena, avšak ani jedno z
dovolateľkouoznačenýchrozhodnutíneriešilootázkupresunudôkaznéhobremenavrámcidokazovania

v spore o vrátenie finančných prostriedkov na základe uzatvorenej zmluvy o pôžičke.

36. Dovolací súd na uvedenom základe konštatuje, že žalobkyňa týmito rozhodnutiami nedoložila to
(čo je vo všeobecnosti od dovolateľa požadované), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom
odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Preto sa najvyšší súd ani nezaoberal tým,

či dovolateľka naformulovala právnu otázku a či správne, alebo či dovolateľka uviedla ako by mala byť
táto otázka správne riešená.

37. Dovolací súd napriek vyššie uvedenému uvádza, že najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn.
3Cdo/325/2009 vyslovil záver, že „pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže

táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou
obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky;
z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto
zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu
pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny

vzťah z pôžičky nevznikne. V danom prípade bolo pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke
uzavretej medzi účastníkmi konania 29. júla 2005 formou notárskej zápisnice rozhodujúcim zistenie, či
došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky žalobkyni. Ako už bolo vyššie uvedené k zmluve o pôžičke podľa
§ 657 Občianskeho zákonníka nedochádza len na základe dohody zmluvných strán, ale až skutočným
odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. V danej veci, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, k

odovzdaniu peňazí dlžníčke (žalobkyni) nedošlo, z ktorého dôvodu nemožno zmluvu o pôžičke uzavretú
medzi účastníkmi konania považovať za platnú; žalovaní (ako veritelia) v tomto smere nepreukázali
tvrdenie, že na základe uzavretej zmluvy o pôžičke odovzdali žalobkyni finančné prostriedky. Naopak z
výpovedí žalobkyne ako i svedka Ľ. V. nesporne vyplýva, že k odovzdaniu predmetu pôžičky žalobkyni
pred podpísaním notárskej zápisnice nedošlo“.

38. K rovnakému právnemu názoru dospel najvyšší súd i v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/403/2014, v ktorom
vyslovil záver, že „pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva
môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto
dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy

musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou
zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne. Odvolací súd pri posudzovaní otázky dôkazného bremena pochybil, keď zjavne prehliadol,
že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená,

že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak
nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne a to aj keby všetky náležitosti
tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie
otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí.
Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca. Neobstojí

preto právny záver odvolacieho súdu, že nebolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k pôžičke (teda
jej poskytnutiu) prišlo, ale bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že v danom prípade o uzavretie
právneho úkonu - poskytnutie pôžičky nejde. Dovolací súd dáva do pozornosti, že sa musí preukázaťskutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať
príslušnou peňažnou sumou.

39. Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené konštatuje, že pokiaľ súdy nižších inštancií dospeli
k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom vznikla platná zmluva
o pôžičke, pretože žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania reálneho odovzdania
predmetu pôžičky, nespočívajú ich rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdeniu veci.

40. Dovolací súd záverom uvádza, že dovolateľka poukázala i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 33 Cdo 2547/2011 a na právne závery, ktoré sú v ňom uvedené. K danému najvyšší
súd uvádza, že ak dovolateľka takýmto spôsobom uvádzala prípustnosť dovolania aj v zmysle § 421
CSP, urobil tak nesprávnym spôsobom. V zmysle judikátu R 71/2018 do ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (2Cdo/56/2017,
6Cdo/79/2017). Môžu byť citované v konkrétnych prípadoch ako argumenty, no nie sú právne záväzné

pre iné prípady alebo Najvyšší súd. Rozhodnutia zahraničných súdov (vrátane českého) môžu byť
použité len ako inšpirácia alebo sekundárny argument.

41. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vadu
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne
posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie
je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

42. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

42. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.