Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2322204102
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2322204102.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.
Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v právnej veci žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o., IČO:
35831154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, zastúpená advokátom: JUDr. Ján Šoltés, so sídlom
Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX, o zaplatenie
9.246,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k.

26Csp/143/2022-175 zo dňa 8.10.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom č. k. 26Csp/143/2022-175 zo dňa 8.10.2024 súd prvej inštancie výrokom I. žalobu vo
zvyšnej časti zamietol a výrokom II. žalobkyni priznal 58% náhrady trov konania. Svoje rozhodnutie

odôvodnil právne § 52 ods. 1 až 4, § 52a ods. 2, § 53 ods. 1, 2, 3, § 53c, § 54 ods. 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“).

2. Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 25.10.2022 žalobkyňa žiadala, aby

súd uložil žalovanému povinnosť jej zaplatiť sumu 9.246,10 eur s príslušenstvom z dôvodu porušenia
platobných povinností zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

3. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 26Csp/143/2022-103 dňa 20.01.2023 tak,
že výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.311,11 eur s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne z dlžnej istiny od 28.3.2020 do zaplatenia do 3 dní; výrokom II. vo zvyšnej časti

žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal 58 % náhrady trov konania.

4. O odvolaní žalobcu proti vyššie uvedenému rozsudku odvolací súd rozhodol uznesením č. k.
26CoCsp/23/2023-130 dňa 29.2.2024 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II.
a III. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 4.5.2018 žalobkyňa v pozícii
veriteľa a žalovaný v pozícii dlžníka uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ, na základe
ktorej poskytla žalobkyňa žalovanému pôžičku vo výške 10.000 eur. Podľa zmluvy mal žalovaný splácať
pôžičku v pravidelných 96 mesačných splátkach v sume 158,17 eur, a to až do celkovej sumy 15.184,32
eur. Žalovaný z vyššie uvedenej zmluvy uhradil sumu 2.688,89 eur. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil
svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas, žalobkyňa

listom z 26.1.2020 - Predžalobná upomienka, vyzvala žalovaného k úhrade dlžných splátok, na čo
poskytla žalovanému dodatočnú lehotu na plnenie viac než 30 dní. Súčasne žalovaného upozornila, žeak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej omeškanej splátky, žalobkyňa bude oprávnená úver zosplatniť.
Žalovaný ani v dodatočne poskytnutej lehote dlžné splátky neuhradil. Žalobkyňa dňa 19.3.2020 úver
zosplatnila, o čom bol žalovaný informovaný listom z 22.3.2020 - Oznámenie o vyhlásení okamžitej

splatnosti úveru. Neuhradením splátky uvedenej v Predžalobnej upomienke sa žalovaný dostal do
omeškania viac než 3 mesiace a súčasne žalobkyni vzniklo v zmysle § 53 ods. 9 OZ oprávnenie vyhlásiť
dlh za splatný v celom rozsahu. Právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti upravuje článok 12.2
zmluvných podmienok. Celkový dlh žalovaného ku dňu podania žaloby predstavoval sumu 9.246,10 eur.

6. Z úverovej zmluvy mal súd prvej inštancie za preukázané, že v Časti III. bola uvedená ročná
percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) vo výške 11,90 %, fixná úroková sadzba 11,90
% ročne, zmluva bola uzatvorená na dobu 96 mesiacov, pričom údaj o maximálnej výške odplaty
predmetná zmluva neobsahuje. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zo súhrnných informácií o
údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2017 NBS vyplynul záver,
že pri spotrebiteľských úveroch v trvaní od 5 do 10 rokov je priemerná hodnota RPMN 8,75 %. Je

zrejmé, že tu zmluvne dojednaná RPMN 11,90 % prevyšuje prípustnú výšku RPMN (8,75 %), čo
spôsobuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (nesprávne
uvedená výška RPMN v neprospech spotrebiteľa). Vzhľadom na reálne poskytnutú výšku úveru v
sume 10.000 eur a platby žalovaného v celkovej výške 2.688,89 eur, platobná povinnosť žalovaného
predstavuje rozdiel medzi týmito sumami, t.j. 7.311,11 eur, do ktorej výšky súd žalobe v časti istiny a

prislúchajúceho úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 7.311,11 eur od 28.3.2020 do zaplatenia vyhovel
už právoplatným rozsudkom č. k. 26Csp/143/2022-103 zo dňa 20.6.2023, ktorého I. výrok nadobudol
právoplatnosť 27.7.2023, v dôsledku čoho je súdom konštatovaná dôvodná časť žalobou uplatneného
nároku vyčerpaná. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

7. Vzhľadom na čiastočný procesný úspech žalobkyne súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov
konania podľa ust. § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“) tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v miere 58 %,
vychádzajúc z percentuálnej miery úspechu žalobkyne po zohľadnení miery úspechu žalovaného.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu spôsobom
vyhovujúcim žalobe aj vo zvyšnej časti. Odvolanie odôvodnila právne § 365 ods. 1 písm. h) CSP
a vecne tým, že právny názor súdu prvej inštancie, ktorý mal založiť bezúročnosť úveru je nesprávny.
Súdom prvej inštancie zistená výška priemernej RPMN 8,75 % pre úvery so splatnosťou od 5
do 10 rokov zverejnená naposledy v čase uzavretia úverovej zmluvy MFSR v súlade s ust. § 21

ods. 2 ZoSÚ v Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch
bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2017 so stavom ku dňu 31.12.2017 sa v
zmysle ust. § 53 ods. 6 OZ v spojení s ust. § 1a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie
vlády č. 87/1995 Z.z.“) použije na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty, keď odplata

nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej RPMN pri obdobnom úvere ročne. Výška priemernej RPMN
uvedená v Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a
pobočkami zahraničných bánk nepredstavuje najvyššiu prípustnú výšku RPMN. Tento názor súdu prvej
inštancie je nesprávny, bez opory v práve. RPMN predstavuje celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru. RPMN

je v zmluve vypočítaná na základe zákonného vzorca uvedeného v prílohe č. 2 ZoSÚ. Na účely výpočtu
RPMN v zmluve boli použité celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktoré
predstavujú len zmluvne dojednaný úrok. Výška úroku, ako aj výška celkových nákladov spojených s
úverom, výška úverovej splátky, frekvencia splátok, počet splátok, výška úveru. Všetky tieto parametre
vstupujúce do celkového výpočtu RPMN sú v zmluve riadne uvedené v jej základných náležitostiach v

čl. III. zmluvy s označením „Pôžička“. RPMN je v zmluve uvedená číselným vyjadrením, žalovaný ako
spotrebiteľ tak disponoval informáciou o výške RPMN pre tento úverový produkt. Súdu prvej inštancie
taktiež predložili Štandardné Európske informácie o spotrebiteľskom úvere, v ktorých bol žalovaný
oboznámený s parametrami úveru vrátane RPMN pred podpisom zmluvy. Taktiež predložili dokument s
označením „Informácia o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) a priemernej RPMN na príslušný

spotrebiteľský úver“, s ktorým bol žalovaný oboznámený pred podpisom zmluvy a v ktorom je uvedený
výpočet RPMN pre daný úver, na základe zákonného vzorca. RPMN v zmluve vo výške 11,90% bola
vypočítaná v súlade so zákonným vzorcom, z uvedeného dôvodu nie je daný zákonný dôvod pre určeniebezúročnosti úveru pre nesprávne uvedenú RPMN v neprospech spotrebiteľa podľa ust. v § 11 ods. 1
písm. d) ZoSÚ.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo
podanévčas(§362ods.1CSP),oprávnenoustranousporu(§359CSP),protirozhodnutiu,protiktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

12. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 25.10.2022 sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy
9.246,10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 28.3.2020 do zaplatenia, čo
odôvodnila tým, že žalovaný neplnil riadne svoj záväzok splácať úver mu poskytnutý na základe Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 4.5.2018.

13. Rozsudkom č. k. 26Csp/143/2022-103 zo dňa 20.6.2023 súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7.311,11 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
28.3.2020 do zaplatenia, výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom III. žalobkyni priznal 58
% náhrady trov konania. Vecne svoje prvé rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že zo súhrnných
informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2018 NBS

vyplynul záver, že pri spotrebiteľských úveroch vo výške nad 6.500 eur v trvaní od 5 do 10 rokov je
priemernáhodnotaRPMN8,34%. Jezrejmé,žezmluvnedojednanáRPMN11,90%prevyšujeprípustnú
výšku RPMN, čo spôsobuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru (nesprávne uvedená výška RPMN v neprospech spotrebiteľa). Vzhľadom na reálne poskytnutú
výšku úveru v sume 10.000 eur a platby žalovaného vo výške 2.688,89 eur, platobná povinnosť

žalovanéhopredstavovalarozdielmedzitýmitosumami,t.j.7.311,11eur,vktorejčastisúdprvejinštancie
žalobe vyhovel. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel aj v časti úroku z omeškania uplatneného od šiesteho
dňa nasledujúceho po Oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti, a to v zákonnom limite 5 % ročne.
Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

14. Proti výrokom II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 26Csp/143/2022-103 zo dňa 20.6.2023
podala odvolanie žalobkyňa.

15. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 26CoCsp/23/2023-130 zo dňa 29.2.2024 rozsudok súdu prvej
inštancie č. k. 26Csp/143/2022-103 zo dňa 20.6.2023 v napadnutých výrokoch II. a III. zrušil a vec mu v

zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru o jeho nepreskúmateľnosti, keďže z jeho
odôvodnenia nebolo zrejmé, akej právnej úprave odporuje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená
hodnota RPMN 11,90 %, t. j. ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že RPMN prekračuje najvyššiu
prípustnúvýškuodplatysprihliadnutímnarelevantnúprávnuúpravu-§53ods.6OZ,§1ods.1a4a§1a

ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., z akého dôvodu súd prvej inštancie použil Súhrnné informácie o
údajochonovoposkytnutýchspotrebiteľskýchúverochza2.štvrťrok2018,atosprihliadnutímnaokamih
uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku absentovalo tiež
vysvetlenie, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva neobsahuje údaj o maximálnej výške
odplaty. Odvolací súd zároveň súdu prvej inštancie vytkol, že odôvodnenie odvolaním napadnutého

rozsudku okrem záveru o existencii spotrebiteľského vzťahu medzi stranami sporu neobsahuje náležitý
výklad právnych noriem, ktoré na danú vec aplikoval. V nadväznosti na súdom prvej inštancie citované
ustanovenie § 1a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. potom súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku ani nevysvetlil, prečo na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ,ktoré bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nespája s prekročením najvyššej prípustnej výšky odplaty
stanovenej podľa osobitných predpisov (v tejto súvislosti porovnaj jednotlivé ustanovenia § 11 ods. 1
ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).

16.Vporadídruhýmrozsudkomč.k.26Csp/143/2022-175zodňa8.10.2024súdprvejinštancievýrokom
I. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom II. žalobkyni priznal 58 % náhrady trov konania. Súd prvej
inštancie poukázal na to, že zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských
úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2017 NBS vyplynul záver, že pri spotrebiteľských úveroch v trvaní od 5

do 10 rokov je priemerná hodnota RPMN 8,75 %. Je zrejmé, že tu zmluvne dojednaná RPMN 11,90
% prevyšuje prípustnú výšku RPMN (8,75 %), čo spôsobuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (nesprávne uvedená výška RPMN v neprospech spotrebiteľa).

17. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na ust. § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom ku
dňu uzavretia zmluvy, podľa ktorého ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných

prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri
poskytovaní peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej
stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovuje vykonávací predpis. Vykonávacím predpisom
v danom prípade je nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy.

18. Podľa § 1 ods. 1 a 4 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., odplatu pri poskytnutí peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady,
ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných
prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Pri výpočte odplaty sa vychádza
z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ

si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve. Na
účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej
percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých
spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu naposledy v čase predchádzajúcom
uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.

19. Podľa § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata
pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej
percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely
tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou

povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.

20. Priemerná hodnota RPMN podľa Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2017 pre posudzovaný
typ spotrebiteľského úveru predstavovala 8,75 %, pričom dvojnásobok tejto priemernej hodnoty RPMN

predstavuje 17,50 %.

21. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

22. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
v zmysle citovaného § 220 ods. 2 CSP, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie

súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv
účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo
na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať ajs ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr.
rozsudok Garcia Ruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na
každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c.
Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998).

23. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v
rozpore so zákonom, spravidla vždy strane v konaní spôsobujú porušenie jej práva na spravodlivý
proces, odnímajú jej možnosť konať pred súdom, pretože jej bránia v realizácii tých procesných
práv, ktoré CSP priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore.
Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy
nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie. O uvedenú vadu konania ide vždy aj vtedy, ak je rozhodnutie
súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo má za následok jeho nepresvedčivosť. Riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať dostatok
dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý
zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické,
lexikálne a štylistické hľadiská.

24. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23.6.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu
základnéhoprávanaspravodlivékonaniepodľačlánku46ods.1ÚstavySRačlánku6ods.1Dohovoruo
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.“.

25. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvoinštančného súdu s vyššie citovaným

zákonným ustanovením a jeho uvedeným výkladom je zrejmé, že súd prvej inštancie sa ním
dôsledne neriadil, a to napriek tomu, že uvedený nedostatok bol súdu prvej inštancie vytknutý už
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Z odôvodnenia zamietajúceho výroku
rozhodnutia vo veci samej totiž nie je možné zistiť vyššie uvedené pre rozhodnutie súdu relevantné
skutočnosti, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku neúplným, čo zároveň bráni odvolaciemu súdu

napadnutý rozsudok riadne preskúmať. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo
neobsahuje zásadné a určité vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy
iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

26. Súd prvej inštancie totiž po čiastočnom zrušení predchádzajúceho rozsudku (vo výrokoch II. a III.)

a vrátení mu veci na ďalšie konanie nerešpektoval právny názor vyslovený odvolacím súdom v uznesení
č. k. 26CoCsp/23/2023-130 zo dňa 29.2.2024, keď rozhodnutie vo veci samej odôvodnil prakticky
totožne s tým rozdielom, že tentokrát vychádzal zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2017 NBS, svoje rozhodnutie však bližšie žiadnym
spôsobom neodôvodnil. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nie je

zrejmé, akej právnej úprave odporuje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená hodnota RPMN 11,90
%, t. j. ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že RPMN prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty
s prihliadnutím na relevantnú právnu úpravu - § 53 ods. 6 OZ, § 1 ods. 1 a 4 a § 1a ods. 1 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z.., pričom súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku opätovne nevysvetlil, prečo
na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ, ktoré bezúročnosť a bezpoplatkovosť

úveru nespája s prekročením najvyššej prípustnej výšky odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov.

27. Ústavný súd SR v náleze zo dňa 21.12.2023 sp. zn. III. ÚS 570/2023 konštatoval, že pokiaľ krajský
súd dostatočným spôsobom odôvodní, prečo aj druhýkrát zrušil rozsudok okresného súdu, takýto postupmôže byť ústavne súladný. Krajský súd však musí splniť dve podmienky. Jednak musí uviesť konkrétne
skutočnosti, pre ktoré sa domnieva, že s ohľadom na cieľ § 390 CSP je pre spravodlivé rozhodnutie
účelnejšie vrátiť vec okresnému súdu. Vrátenie veci okresnému súdu musí byť posledná možnosť po

tom, čo krajský súd zváži, že jeho rozhodnutie by bolo v danej veci horším riešením. Pritom nie je
postačujúce len všeobecné konštatovanie o lepšej vybavenosti okresného súdu pre rozhodnutie. Okrem
tohorozhodnutieokresnéhosúdumusívykazovaťzávažnénedostatky.Jetomutaknajmävprípade,keď
je zjavné, že sa okresný súd v rozpore s § 391 ods. 2 CSP nijak nevysporiadal so skorším rozhodnutím
krajského súdu a vo svojej podstate opakuje rovnaké odôvodnenie a závery alebo inak úplne ignoruje

svoje právomoci súdu prvej inštancie, tak ako vyplývajú z ustanovení zákona. Ústavný súd SR zdôraznil,
že pokiaľ by nebolo možné odchýliť sa od § 390 CSP, okresné súdy by mali bezbrehý priestor na
neplnenie svojich právomocí s následkom ich faktického prenosu na odvolacie súdy, no predovšetkým
s rizikom porušenia iných ústavných práv strán civilného sporu.

28.OdvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujenanálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.III.ÚS341/2007zodňa

1.7.2018, obsahom ktorého je: „Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne
potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného
ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho
textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť
alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať
svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V
prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho
napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred

doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2
ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického
výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“ Odvolací súd tiež poukazuje na
uznesenieÚstavnéhosúduSRsp.zn.IV.ÚS1/2014zodňa23.1.2014,vktoréhoodôvodnenísauvádza:

„V súvislosti s výkladom tohto ustanovenia ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na
svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už uviedol, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno
pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a
určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej
judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej

nositeľomjeinterpretovanýprávnypredpis;naovereniesprávnostičinesprávnostivýkladu,resp.najeho
doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému
výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú
spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej
normy (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010). Podľa

tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí
aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy
interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu
(IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III.
ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99).“.

29. Aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR sa kladie osobitný dôraz na materiálne chápanie
ochrany základných práv a ústavnosti. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje
materiálne poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo
zmysluaúčelupríslušnejprávnejúpravyadbáoto,abyprijatériešenieboloakceptovateľnéajzhľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti. Podľa Ústavného súdu SR výklad relevantných právnych noriem
nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej
ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v
žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

30. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci okolnosti prípadu odôvodňujú záver o
neaplikovaní ustanovenia § 390 CSP o zákonnom príkaze nezrušiť nové rozhodnutie súdu prvej
inštancie po zrušení skoršieho rozsudku, pretože odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje
závažné obsahové nedostatky vo vzťahu k právnemu názoru odvolacieho súdu vyslovenému vzrušujúcom uznesení zo dňa 29.2.2024, keď súd prvej inštancie nerešpektoval závery vyslovené
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu a svoje rozhodnutie bez bližšieho
odôvodnenia založil na prakticky totožnej argumentácii nereflektujúcej právnu úpravu citovanú

odvolacím súdom aj v jeho predchádzajúcom uznesení (porov. rozhodnutia Ústavného súdu SR – nález
sp. zn. III. ÚS 570/2023 z 21.12.2023 a uznesenie sp. zn. IV. ÚS 215/2022 z 26.4.2022 a uznesenia
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/26/2019 z 19.11.2019, sp. zn. 10Co/55/2019 z 30.6.2020, sp. zn.
10CoCsp/68/2021 z 22.11.2022, sp. z. 23Co/184/2019 z 21.10.2020, sp. zn. 10Co/65/2020 z 8.12.2021,
sp. zn. 23Co/6/2020 z 30.9.2020, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/174/2022 z 31.1.2023,

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/33/2018 z 10.4.2018, sp. zn. 9Co/40/2023 z 15.5.2024, sp.
zn. 24Co/1/2023 z 27.12.2024, sp. zn. 6CoPr/4/2024 z 10.9.2024). Rovnako je nevyhnutné zachovať
dvojinštančnosť konania so všetkými jeho atribútmi, t. j. aby sa strany mohli predovšetkým zúčastniť
konania pred súdom prvej inštancie, riadne argumentovať pred súdom prvej inštancie, uplatňovať
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, aby dôkazy vykonával súd prvej inštancie a rovnako
ich hodnotil, aby strany sporu mali zachované právo namietať v dvojinštančnom konaní správnosť

záverov súdu prvej inštancie (skutkové závery, právne posúdenie) v odvolacom konaní.

31. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím
ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

32. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok (ktorý zostal predmetom
konania), vykonať všetky navrhnuté a v zmysle § 295 CSP i nevyhnutné dôkazy, skutkový stav
komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia,

následne zodpovedať dosiaľ nezodpovedané právne otázky (predovšetkým otázku vecnej legitimácie
žalobkyneaplatnostipostúpeniapohľadávky)aažpotomrozhodnúťopätovneoveciaotrováchkonania
strán sporu. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť

súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany konania na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. Svoj právny záver súd zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré
v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty,
aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného
súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

33. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

34. Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).