Uznesenie – Vojenské trestné činy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. február 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23Tos/11/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125010376
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Valášek
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:8125010376.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Valáška
a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Michala Antalu v trestnej veci odsúdeného A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D., trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 270 odsek
1 Tr. zákona č. 140/1961 Zb., na neverejnom zasadnutí dňa 19. februára 2026, prejednal sťažnosť A.
B. proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 11. septembra 2025 sp. zn. 4Nt/8/2025, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písm. c) Tr. poriadku s a sťažnosť odsúdeného A. B. z a m i e t a, pretože
nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 4Nt/8/2025, zo dňa 11. septembra 2025 bolo rozhodnuté
tak, že podľa § 399 odsek 2 Tr. poriadku sa návrh odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX,
D., o povolenie obnovy konania vo veci vedenej na obvodovom súde Prešov pod sp. zn. 3Rtv/145/90,

zamieta.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť obhajca odsúdeného do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď
po vyhlásení uznesenia. Obhajca podanú sťažnosť dodatočne písomne odôvodnil doslovne nasledovne:

„II. – Důvody stížnosti

A.

Navrhovatel svým podáním ze dne 15. 3. 2025 předložil soudu 2 alternativní návrhy, jak jeho nedůsledně
provedenou rehabilitaci řešit.

Soud se však zabýval jen návrhem specifikovaným v bodě III.A a vůbec se nezabýval alternativní
možností podle bodu III.B., tj. vyslovení účasti na soudní rehabilitaci podle § 33 odst. 2 zákona č.
119/1990 Sb., v platném znění.

Navrhovatel tedy namítá, že nebylo rozhodnuto o návrhu úplně, ale jen částečně.

To samo o sobě je důvodem k zrušení napadeného rozhodnutí.
(Skutečnost, že návrh byl v tomto ohledu důvodný, doložil navrhovatel celou řadou usnesení Krajského
soudu Trenčín i Okresního soudu Prešov. K nim by ještě mohl dodat usnesení Krajského soudu Trenčín
ze dne 20. 8. 2025 č.j.

• 2 Tos/43/2025-147 ve věci A. E. a

• 2Tos33/2025-50 ve věci A. F..)B.1

Návrh na povolení obnovy řízení odůvodnil navrhovatel nově zjištěnou skutečností, že na jeho případ

měl být po vydání usnesení ze dne 10. 10. 1991 aplikován čl. VI. amnestie prezidenta republiky ze dne
8. 12. 1989 č. 150/1989 Sb.

Soud to však odmítl s tím, že taková věc „je sice právní skutečností, ale není skutečností a ani důkazem,
který by zakládal povolení obnovy řízení, protože nemá svůj skutkový a právní základ vážící se na

původní rozhodnutí soudu o vině nebo trestu v procesu dokazování“.

S takovým výkladem, učiněným zjevně v neprospěch navrhovatele, navrhovatel nesouhlasí.

V rámci dokazování má soud vždy posuzovat, zda projednávaný případ podléhá či nepodléhá nějakému
amnestijnímu rozhodnutí.

V daném případě se tím soud vůbec nezabýval.

Navíc po úplném zrušení původního odsuzujícího rozsudku z roku 1979 (což se stalo dne
10. 10. 1991), byl soud povinen znovu od počátku projednat původní obžalobu, takže nebylo nic, co by

se mělo vázat na „původní rozhodnutí soudu o vině nebo trestu v procesu dokazování“.

B.2.

Soud také tvrdí, že obnova řízení „neslouží k nápravě domnělých procesních pochybení soudu v

původním řízení“.

Jistěže obnova řízení neslouží k nápravě „domnělých“, ale jen skutečných pochybení.

To, že se soud vůbec aplikací amnestie nezabýval, je chyba skutečná, nikoli „domnělá“.

Je to „nově odhalená skutečnost“ a „podstatná vada“, která „ovlivnila rozhodnutí ve věci“, a tvoří tedy
podklad pro „obnovu řízení“ podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě
o ochraně lidských práv a základních svobod.

Stát musí mít právní nástroj k tomu, aby takové „podstatné vady“ mohl opravit; jinak by nedostál
požadavkům Úmluvy. Soud je proto povinen provést výklad vnitrostátních právních norem tak, aby byl
v souladu s Úmluvou. (Viz například usnesení Nejvyššího soudu ČR ze dne

• 3. 7. 2001 sp. zn. 7 Tz 140/2001 ve věci G. H.; dostupné na I.;

• 20. 8. 2003 sp, zn. 4 Tz 99/2003 ve věci J. J.; dostupné na I..)

B.3.

Soud „jen pro úplnost ... na okraj“ dodává, že čl. VI. zmíněné amnestie se týkal pouze těch, jejichž tresty

dosud nebyly vykonané, přičemž navrhovatelův trest vykonán byl.

Tento výklad nepovažuje navrhovatel za správný.

Uvedené ustanovení totiž zní:

„Generálnímu prokurátorovi ČSSR, ministrům spravedlnosti ČSR a SSR a ministru národní obrany
ČSSR ukládám, aby mi předložili k rozhodnutí návrhy týkající se osob stíhaných nebo odsouzených,
které dosud nevykonaly tresty...“

Jde o 2 různé skupiny osob: „stíhané“ a „odsouzené, které dosud nevykonaly tresty“.

Slovo „stíhané“ se nemůže vztahovat na ty, kdo „nevykonaly tresty“, protože trest lze vykonat jen na
základě pravomocného odsuzujícího rozsudku.Navrhovatel nebyl – po zrušení odsuzujícího rozsudku 10. 10. 1991 – osobou „odsouzenou, která
dosud nevykonala trest“, ale osobou „stíhanou“ podle původní obžaloby. Proto na něj měla být amnestie

aplikována. (Viz podobně jako v případě K. L., jak navrhovatel doložil v návrhu.)

B.4

Navrhovatel ještě dodává, že soud své rozhodnutí formuloval tak, že se zamítá „návrh ... na povolení

obnovy řízení v trestní věci bývalého Vojenského obvodového soudu Prešov,
sp. zn. 3Rtv/145/90 ze dne 7. 11. 1991, pravomocným dne 26. 11. 1991 pro skutek právně kvalifikovaný
jako trestný čin nenastoupení podle § 270 odst. 1 Trestního zákona
č. 140/1961 Sb.“

Tato formulace je nepřesná, neboť návrh byl podán tak, že žádal obnovu řízení vedeného

u Vojenského obvodového soudu Prešov pod sp. zn. 3Rtv/145/90 a zrušení odsuzujícího rozsudku ze
dne 7. 11. 1991 sp. zn. 3Rtv 145/90, stejně jako všech dalších obsahově navazujících rozhodnutí, pokud
vzhledem ke změně, k níž došlo, pozbyla svého podkladu.

III.

Navrhovatel navrhuje, aby stížnostní soud zrušil napadené rozhodnutí a rozhodl jedním z navrhovaných
způsobů:

A.

„I. Povoluje se obnova řízení vedeného původně u Vojenského obvodového soudu Prešov pod sp. zn.
3 Rtv 145/90.
II. Zrušuje se rozsudek Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 7. 11. 1991 sp. zn.
3 Rtv 145/90, stejně jako všechna další obsahově navazující rozhodnutí, pokud vzhledem ke změně, k

níž došlo, pozbyla svého podkladu.“

B.

„Podle § 33 odst. 2 zákona č. 119/1990 Sb., v platném znění, je A. B., nar.

X. X. XXXX, v celém rozsahu účasten soudní rehabilitace ve vztahu k zbavení osobní svobody
v období od 7. 11. 1979 do 7. 1. 1981.“

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192
odsek 1 písm. a), b) Tr. poriadku preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, ako aj konanie

predchádzajúce týmto výrokom. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel
k záveru, že sťažnosť A. B. nie je dôvodná.

Krajský súd v rámci preskúmania konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nezistil
v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, ktoré by samé opodstatňovali zrušenie

napadnutéhouznesenia.Krajskýsúdvkonečnomdôsledkukonštatuje,ževdôvodochpodanejsťažnosti
nie je ani vytýkaná existencia takýchto procesných pochybení v konaní, ktoré predchádzalo výroku
napadnutého uznesenia.

Vo vzťahu k námietkam obhajoby týkajúcim sa okolnosti, že prvostupňový súd sa v napadnutom

rozhodnutí zaoberal výlučne možnosťou povolenia obnovy konania a nie návrhom na postup podľa § 33
odsek 2 zákona č. 119/1990 Zb., krajský súd uvádza, že sám obhajca obžalovaného na základe výzvy
súdu uviedol v podaní zo dňa 09.06.2025, že sa v prvom rade domáha posúdiť jeho návrh podľa bodu
III.A jeho podania, t. j. domáha sa povolenia obnovy konania vedeného na obvodovom súde Prešov
pod sp. zn. 3Rtv/145/90. Preto krajský súd sa stotožnil v otázke predmetu konania s okresným súdom

a nevidel pochybenie prvostupňového súdu, keď rozhodoval v napadnutom uznesení o tom, či povolí
obnovu konania vo veci vedenej na obvodovom súde Prešov pod sp. zn. 3Rtv/145/90.Z ustanovenia § 394 odsek 1 Tr. poriadku vyplýva, že obnovu konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom možno povoliť iba vtedy, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme,
ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť

iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere
k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s
účelom trestu. Za nové skutočnosti skôr neznáme
v zmysle § 394 odsek 1 až 3 Tr. poriadku treba považovať také (vecné) skutočnosti, ktoré neboli
predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa návrh na obnovu konania

týka. Ide teda o objektívne existujúci jav, ktorý ako skutočnosť nebola príslušnému orgánu známa a
nebola obsahom spisu. Nebola teda dôkazom, ale môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu, resp.
vecnej skutočnosti. Za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle citovaného ustanovenia nemožno však
považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi
v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol. Taktiež omyl súdu pri hodnotení vykonaných
dôkazov, prípadne ich nesprávne hodnotenie, nie je dôvodom na povolenie obnovy konania.

Z interpretácie ustanovení § 394 odsek 1 až 3 Tr. poriadku vyplýva, že v konaní
o povolení obnovy nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného
v základnom konaní. Toto konanie sa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia obmedzuje
predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy obsahuje skutočnosti alebo dôkazy,

ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Až po kladnej odpovedi na túto otázku treba skúmať, či ide o také
nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami alebo
dôkazmi súdu skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie.

Z písomného odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd sa vyššie uvedenými

právnymi úvahami a zákonnými podmienkami pri rozhodovaní o podanom návrhu odsúdeného na
povolenie obnovy konania dôsledne riadil a rozhodol správne, keď zamietol návrh odsúdeného na
povolenie obnovy konania, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia aj presvedčivo vysvetlil, z
akého dôvodu nemohol akceptovať podaný návrh odsúdeného. Krajský súd sa s rozhodnutím súdu
prvého stupňa v celom rozsahu stotožnil, pretože návrh odsúdeného na obnovu konania skutočne

neobsahoval žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by boli pre súd skôr neznáme a zároveň by
mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo

by bolo
v zrejmom rozpore s účelom trestu. Novou skutočnosťou v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia
nemôže byť Rozhodnutie prezidenta ČSSR o amnestii z 08.12.1989, nakoľko uvedené rozhodnutie bolo
zverejnené v Zbierke zákonov dňa 12.12.1989 pod č. 150/1989,
t. j. pred rozhodnutím Vojenského obvodového súdu Prešov pod sp. zn. 3 Rtv/145/90 zo dňa 10.10.1991.

Krajskýsúdtupripomínajednuzozákladnýchzásad„iuranovitcuria“,vzmyslektorejjesúdoboznámený
s nielen právnymi predpismi, ale aj všeobecne právne záväznými aktami, ktoré boli zverejnené v zbierke
zákonov tak, ako to bolo aj v prípade vyššie uvedeného Rozhodnutia prezidenta ČSSR o amnestii.
Vojenský obvodový súd Prešov preto pri rozhodovaní dňa 10.10.1991 v konaní pod sp. zn. 3 Rtv/145/90
bol v zmysle uvedenej nevyvrátiteľnej zásady oboznámený s predmetným rozhodnutím, ktoré následne

už nemôže predstavovať nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by boli pre súd skôr neznáme, teda také,
aké sú pre účely povolenia obnovy konania predvídané ust. § 394 odsek 1 Tr. poriadku.

Okresný súd teda správne zistil, že v danom prípade nielenže nie sú splnené zákonné podmienky pre
povolenie obnovy konania, pretože nevyšli najavo také nové dôkazy

a skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zmene pôvodného rozhodnutia, ale sa nejedná ani
o rozhodnutie, voči ktorému by zákon pripúšťal podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodol tak, že sťažnosť odsúdeného podľa § 193 odsek 1
písm. c) Tr. poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.