Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. marec 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoP/27/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1226200023
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:1226200023.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.
Táne Šefčíkovej a JUDr. Petra Kalatu v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., narodený
XX.XX.XXXX, zastúpený Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/
A, Bratislava, dieťa matky: C. B., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X, B., štátna občianka
Slovenskej republiky, zastúpená splnomocnencom: Advokátska kancelária PRACHOVÁ & POBIJAK

s.r.o., so sídlom Pribinova 20, Bratislava, a otca: E. F. G., narodený XX.XX.XXXX, bytom XX H. I. J.. K.:
XXX, XXXXX B., štátny občan Belgického kráľovstva, zastúpený splnomocnencom: JUDr. Milan Ficek,
advokát s.r.o., so sídlom Žilinská 14, Bratislava, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní otca
proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava II, č. k. 27P/1/2026-17 zo dňa 26.01.2026 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov konania n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh otca na nariadenie
neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal, aby súd nariadil matke zdržať sa vysťahovania maloletého
mimo územia Slovenskej republiky bez písomného súhlasu otca alebo právoplatného rozhodnutia súdu
nahrádzajúceho tento súhlas.

2. Právne súd rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1, § 2 ods. 1 a 2 a § 52 zákona č. 161/2015 Z.z.
Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“), § 324, § 325 ods. 1, § 326
ods. 1, § 329 ods. 1 a 2, zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), § 28 ods. 2 a § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

3. Vecne uzavrel, že v danom prípade neboli splnené podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia
tak, ako ho otec žiada nariadiť a ktoré vyžaduje relevantná právna úprava. Súd prvej inštancie návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia posúdil ako nedôvodný, nakoľko nemal otcom ako navrhovateľom
za osvedčenú a ani z obsahu spisu nezistil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov maloletého dieťaťa
formou nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd nariadil matke, zdržať sa vysťahovania

maloletého mimo územia Slovenskej republiky, bez predchádzajúceho písomného súhlasu otca. Z dikcie
ustanovenia § 35 zákona o rodine vyplýva, že vysťahovanie maloletého dieťaťa do cudziny sa považuje
za podstatnú záležitosť o ktorej sa rodičia maloletého dieťaťa musia dohodnúť. Ak sa nedohodnú,
na návrh niektorého z rodičov rozhodne súd. Musí sa pritom jednať o dlhodobé vycestovanie majúce
charakter trvalosti. Uviedol, že rodič môže zákonne premiestniť dieťa zo štátu obvyklého pobytu do
iného štátu bez súhlasu druhého rodiča len v prípade, že ide o krátkodobý pobyt za účelom napr.

krátkodobého štúdia, návštevy príbuzných, tábora, dovolenky a podobne. Dôležitý je úmysel rodiča nie
natrvalo sa usídliť s maloletým dieťaťom v inom štáte. Otec v návrhu síce poukazoval na vyjadreniamatky v rámci elektronickej komunikácie, v ktorej podľa tvrdenia otca mala oznámiť jednostranný úmysel
trvalo sa vysťahovať s maloletým do L., avšak v návrhu, ani v rovine osvedčenia, otec nepreukázal
opodstatnenosť jeho návrhu, teda existenciu nebezpečenstva hroziacej ujmy, ktoré by si vyžadovalo

dočasne upraviť pomery navrhovaným neodkladným opatrením. Zámer otca podaným návrhom na
nariadenie neodkladného opatrenia zabrániť možnému únosu maloletého do zahraničia sa podľa názoru
súdu prvej inštancie zakladá iba na domnienke, resp. strachu či obave otca, vyplývajúceho výlučne
z pripojenej elektronickej komunikácie. Otec okrem predmetnej elektronickej komunikácie k návrhu
nepripojil žiadne listinné dôkazy, ktorými by jednoznačne osvedčil snahu, zámer alebo správanie matky

majúce za cieľ s maloletým natrvalo odísť, vysťahovať do cudziny, preto súd ustálil, že toho času
neexistujú dôvody pre obmedzenie matky s maloletým vo voľnom pohybe, ktoré je závažným zásahom
do rodičovských práv matky. Súd prvej inštancie taktiež nemal za preukázanú pravdivosť tvrdenia otca,
že matka zatiaľ nereagovala na výzvu otca, keďže súd nedisponuje žiadnym potvrdením o doručení
predmetnej výzvy matke. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v konaní o nariadení neodkladného opatrenia
sa nevykonáva plnohodnotné dokazovanie ako v prípade meritórneho konania, preto pre zasiahnutie

do rodičovských práv a povinností bude potrebné vykonať rozsiahlejšie dokazovanie, v ktorom súd
posúdi dôkazy nielen jednotlivo, ale aj v širších súvislostiach a tak dostatočne a hodnoverne zistí,
čo je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Nakoľko teda nemal dané zákonné predpoklady pre
nariadenie neodkladného opatrenia v navrhovanom znení, súd prvej inštancie návrh otca na nariadenie
neodkladného opatrenia, v čase rozhodovania, vyhodnotil ako nedôvodný a v celom rozsahu ho

zamietol.

4. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletého, a
to v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP § 62 ods. 1 CMP . Navrhol, aby
odvolacísúdnapadnutéuzneseniezrušilavrátilvecsúduprvejinštancienaďalšiekonaniearozhodnutie

alebo rozhodnutie zmenil a nariadil neodkladné opatrenie v zmysle podaného návrhu. Súd prvého
stupňa pochybil predovšetkým tým, že obsah komunikácie z aplikácie WhatsApp degradoval na úroveň
subjektívnych obáv otca. Z predloženej komunikácie, ktorú mal súd k dispozícii, pritom jednoznačne
vyplýva, že matka dňa 20.12.2025 neprejavovala iba nezáväzný úmysel či hypotetickú úvahu, ale
oznamovalaprijatérozhodnutiearealizáciukonkrétnychkrokovsmerujúcichkpremiestneniumaloletého

do zahraničia. Ak jeden rodič oznámi druhému rodičovi, že maloleté dieťa má zabezpečené miesto
v zahraničnej škole a že sťahovanie má prebehnúť v konkrétnom termíne, nejde o domnienku ani o
subjektívnu obavu, ale o oznámenie hotovej veci. Súd prvej inštancie pochybil tým, že pre osvedčenie
hrozby neoprávneného premiestnenia maloletého vyžadoval listinné dôkazy, pričom takýto prístup je
v kontexte rodinnoprávnych sporov neprimerane formalistický. Otec objektívne nemohol disponovať

listinnými dôkazmi, ktoré má v držbe výlučne matka. Požadovať od otca predloženie listín, ku ktorým mu
matka zamedzila prístup, a následne zamietnuť návrh pre ich absenciu, predstavuje postup, ktorý je v
rozpore so zásadou efektívnej súdnej ochrany. Záver súdu prvej inštancie o nedostatku bezprostrednosti
hrozby je navyše v priamom rozpore s časovým hľadiskom vyplývajúcim zo spisu. Ak matka v decembri
oznámila,žemaloletédieťanastupujedoškolyvL.odjanuára,t.j.vhorizonteniekoľkýchtýždňov,pričom

zároveň uviedla, že dieťa už nenastúpi do školy na Slovensku, hrozba neoprávneného premiestnenia
bola nielen reálna, ale aj akútna. Výklad súdu, ktorý de facto vyžaduje, aby k premiestneniu už
dochádzalo podľa otca popiera preventívny účel neodkladného opatrenia. Úlohou súdu podľa otca v
takomtoprípadenieječakaťnasituáciu,keďbudenávratmaloletéhoprávneafaktickykomplikovaný,ale
predísť zmene jurisdikcie a vytrhnutiu dieťaťa z jeho prirodzeného prostredia ešte pred tým, než k tomu

dôjde. Tým, že súd prvej inštancie uprednostnil právo matky na voľný pohyb pred právom maloletého
dieťaťa na stabilitu výchovného prostredia a na starostlivosť oboch rodičov v zmysle čl. 5 zákona o
rodine, a to aj napriek preukázanému úmyslu matky konať poza chrbát otca, nesprávne posúdil potrebu
bezodkladnej úpravy pomerov a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nedôvodnosti návrhu.
Uviedol, že maloletý sa medzičasom už nachádza mimo územia Slovenskej republiky a matka svoj

zámer zrealizovala. Ak súd v situácii, keď bola hrozba reálna a bezprostredná, neposkytol preventívnu
ochranu, vytvoril tým priestor na faktickú realizáciu tohto zásahu. Potvrdením napadnutého uznesenia
s argumentáciou, že nebezpečenstvo nehrozilo, by odvolací súd nepoprel len účel neodkladného
opatrenia, ale aj aktuálnu realitu, v ktorej sa maloleté dieťa nachádza mimo územia Slovenskej republiky,
teda mimo bezprostrednej ochrany slovenských orgánov a druhého rodiča. Nariadenie neodkladného

opatrenia je podľa otca nevyhnutné, a to jednak ako právny základ pre zabezpečenie návratu maloletého
a jednak ako jednoznačné vyjadrenie nesúhlasu slovenského súdu s týmto jednostranným postupom.
Bez okamžitého zásahu totiž hrozí, že novovytvorený „status quo“ v L. sa stane faktickým východiskom
pre ďalšie rozhodovanie, čím dôjde k postupnému a ťažko napraviteľnému oslabeniu väzieb maloletéhos otcom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa otca vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, keďže hoci súd na zistený skutkový stav formálne aplikoval správne právne normy, tieto vyložil
v priamom rozpore s ich účelom, zmyslom a ochrannou funkciou. Takýmto výkladom tak súd odoprel

maloletému dieťaťu aj Navrhovateľovi účinnú a efektívnu súdnu ochranu, ktorú im zákon priznáva.
Týmto postupom súd rezignoval na svoju úlohu garanta zákonnosti pri výkone rodičovských práv a
povinností. Namiesto zachovania status quo a poskytnutia preventívnej ochrany pomerov maloletého
neprípustne uprednostnil slobodu pohybu matky pred právom dieťaťa na stabilitu výchovného prostredia
azachovanierovnocennýchväziebsobomarodičmi.Zustanovenia§325ods.1podľaotcajednoznačne

vyplýva, že zákon nevyžaduje istotu vzniku ujmy ani preukázanie už realizovaného zásahu do práv, ale
postačuje existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov alebo dôvodná obava z ohrozenia budúceho
výkonu rozhodnutia, pričom súd prvej inštancie svojím rozhodnutím poprel samotný zmysel § 325 ods.
1 CSP.

5. Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že v čase podania návrhu sa otec podľa

informácií´ matky nachádzal mimo územia Slovenskej republiky a bol práve na ceste do USA, s medzi
zastávkou v Belgicku. K uvedenému matka predložila aj SMS komunikáciu, z ktorej uvedene´ vyplýva.
Otectakpodľamatkyuvádzalnepravdivé´aúčelovéinformácie,nakoľkovčasepodanianávrhunemohol
objektívne zabezpečiť starostlivosť o maloletého na území´ Slovenskej republiky. Uviedla, že maloletý´
sa nachádza dlhodobo v jej osobnej starostlivosti. Otec maloletého žije podľa matky dlhodobo v USA,

konkrétne v K. M. a s maloletým sa užˇ pred podaním návrhu nestretával dennodenne a nepodieľal
sa na jeho každodennej starostlivosti. Napriek značnej vzdialenosti, matka vždy aktívne podporovala
a umožňovala udržiavanie kontaktu medzi otcom a maloletým prostredníctvom pravidelných telefonátov,
videohovorov alebo návštev a nikdy nebránila styku otca s maloletým. Uviedla, že po doručení´
výzvy zo strany právneho zástupcu otca, matka reagovala a navrhla otcovi, aby zabezpečil riadnu

starostlivosť o maloletého namiesto matky, avšak na predmetný´ návrh otec ani jeho právny zástupca
nereagoval. Podľa matky naopak otec deklaruje svoj záujem v prípade, ak bude mať maloletého vo
svojej starostlivosti, presťahovať sa s maloletým mimo územie Slovenskej republiky, takže napriek
tomu, že svojim návrhom núti matku zotrvať na území´ Slovenskej republiky s maloletým, sám takýto
záujem nemá a v prípade, ak by mu bol maloletý´ zverený´, rovnako ako matka, aj on by zamýšľal

presťahovať sa s ním do zahraničia. Otec sám podľa matky nemá záujem prevziať zodpovednosť
za starostlivosť o maloletého a plnohodnotne sa o neho starať, tak ako to aktuálne vykonáva matka.
Jedným z hlavných dôvodov presťahovania matky sú´ ekonomické´ dôvody, nakoľko sa matka snaží´ pre
maloletého zabezpečiť čo najlepšie životné´ podmienky. Otec v rozhodnom období´ matke neposkytol
žiadnu alternatívu, ktorá´ by jej umožnila zabezpečiť riadnu každodennú´ starostlivosť o maloletého

ako aj dostatočne´ finančné´ zabezpečenie v mieste doterajšieho pobytu. Matka preto nemala inú´
možnosť ako zabezpečiť potrebne´ finančné prostriedky tak, že sa presťahuje do zahraničia, kde ma´
možnosť zamestnať sa v odbore svojho vzdelania a dosahovať oveľa vyšší´ príjem ako na Slovensku.
Uviedla, že v minulosti, a to pred narodením maloletého, sa dlhodobo zdržiavala v L., pracovala tam,
má tam zakúpenú nehnuteľnosť. Má tam preto pre seba aj maloletého zabezpečené stabilné prostredie,

maloletý v L. navštevuje materskú školu, ktorú mu matka zabezpečila a o čom je otec z jej strany
riadne informovaný. Otec sa už aj v súčasnosti nachádza vo výraznej geografickej vzdialenosti od
maloletého a tento stav dlhodobo akceptoval bez toho, aby namietal ohrozenie ich vzájomného vzťahu
alebo oslabenie citových väzieb. Tieto obavy začal prejavovať až po oznámení matky o plánovanom
presťahovaní do zahraničia, hoci faktická vzdialenosť medzi ním a maloletým existovala už aj predtým.

Uviedla, že maloletý sa nachádza na území L., kam s ním matka už medzičasom odišla, preto nie je
daná naliehavá potreba úpravy pomerov. Osobitne poukázala na to, že relevantnou je výlučne otázka
najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa a zachovania jeho práva na kontakt s oboma rodičmi. Uzavrela,
že samotná skutočnosť, že sa odsťahovala do zahraničia však automaticky neznamená, že dochádza k
porušeniu otcových rodičovských práv, nakoľko matka aj doteraz zabezpečovala kontakt medzi otcom

a maloletým. Opätovne zdôraznila, že otec maloletého sa dlhodobo nezdržiava na území Slovenskej
republiky. Pokiaľ otec v návrhu uviedol, že je plne pripravený zabezpečiť starostlivosť o maloletého,
vzhľadom k tomu, že žije v USA, matka predpokladá, že túto starostlivosť by realizoval práve tam. Z
uvedeného podľa matky vyplýva, že argumentácia otca smerujúca proti presťahovaniu maloletého do
zahraničiajescestná,nakoľkosámbymaloletéhovprípadezabezpečeniajehostarostlivostipresťahoval

zo Slovenskej republiky. Vzhľadom k tomu, že maloletý´ je cely´ svoj život v každodennej starostlivosti
matky, pričom matka mu zabezpečuje všetky základne´ potreby a stabilne´ rodinne´ zázemie, je podľa
matky viac ako zrejme´, že je v najlepšom zaujme maloletého aby sa presťahoval spoločne s matkou,
aby mu túto starostlivosť zabezpečovala aj naďalej. V prípade, ak by bolo návrhu otca vyhovené, vzniklaby absurdná situácia, v ktorej by maloletý nemohol žiť s matkou v mieste jej pobytu, hoci práve ona
zabezpečuje starostlivosť o maloleté, musel by sa presťahovať na Slovensko, hoci otec dlhodobo žije
v USA, pričom nemá ani objektívnu možnosť ani vôľu zabezpečovať o neho každodennú starostlivosť.

Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP), po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d) CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez
viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady
konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez
potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné a

napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP).

7. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti uznesenia súdu prvej
inštancie zamietajúceho návrh otca, ktorým sa domáhal, aby súd nariadil matke zdržať sa vysťahovania
maloletého mimo územia Slovenskej republiky bez písomného súhlasu otca alebo právoplatného

rozhodnutia súdu nahrádzajúceho tento súhlas.

8. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na
návrh nariadiť neodkladné opatrenie.

9. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť
pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

10. Podľa § 329 ods. 1 a 2 CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj
bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní

proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase
vydania uznesenia súdu prvej inštancie.

11. Podľa § 331 ods. 1 CSP návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám

až spolu s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na jeho nariadenie
odmietnutý alebo zamietnutý, uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí ani prípadné odvolanie
navrhovateľa súd ostatným stranám nedoručuje; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo
neodkladné opatrenie nariadené.

12. Podľa § 35 zákona o rodine, ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom
rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku
maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie
zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.

13. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (odsek 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody (odsek 2).

14. Podľa § 63 CMP v odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové
dôkazné návrhy.

15. V zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri

akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.16. Podľa článku 5 zákona č. 36/2005 zákona o rodine záujem maloletého dieťaťa je prvoradým
hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu
maloletého dieťaťa sa zohľadnia najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa ako aj

bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného,
telesného a citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so
zdravotným postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie
vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou,
f) podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a

jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj
vzťahových väzieb s obidvoma rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných
prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv
a povinností.

17. V zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, starostlivosť o deti a ich výchova je právom

rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.

18. Zákonná úprava konania o neodkladných opatreniach vyžaduje na nariadenie neodkladného
opatrenia, ako formy procesnej ochrany vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, zásadne potrebu
bezodkladne upraviť pomery účastníkov. Osobitnej povahe tohto procesného inštitútu zodpovedá

zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na jeho nariadenie,
keď súd spravidla rozhodne bez výsluchu a vyjadrenia účastníkov, a bez nariadenia pojednávania.
Naliehavý charakter konania o neodkladnom opatrení neumožňuje, aby sa vo veci vykonávalo rozsiahle
dokazovanie, tak ako v riadnom konaní, preto sa iba osvedčuje, či sú splnené podmienky na nariadenie
neodkladného opatrenia. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom

označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na
neodkladné opatrenie (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.11.2012, sp. zn. 6 M Cdo 5/2012).
Spravidla to znamená, že súd vychádza zo skutkových tvrdení navrhovateľa, ktoré posudzuje v súvislosti
s dostupnými dôkazmi z hľadiska ich pravdepodobnosti. Nariadenie neodkladného opatrenia v každom
prípade vyžaduje splnenie podmienky, že je tu potreba bezodkladne upraviť pomery.

19. Záver súdu prvej inštancie o tom, že potreba bezodkladne upraviť pomery nebola osvedčená je
vecnesprávny,odvolacísúdsaobmedzílenuvedeniedôvodovsohľadomnaotcomuvádzanépodstatné
odvolacie námietky.

20. Odvolací súd súhlasí s argumentáciou otca, že ak rodič, hoci aj napr. prostredníctvom SMS alebo
obdobnej formy komunikácie avizuje druhému rodičovi svoj zámer presťahovať sa do inej krajiny
s maloletým dieťaťom, s tým, že v tejto komunikácii uvedie aj skutočnosť, že dieťa nebude viac
navštevovať školu na Slovensku ale v L. mu začína dochádzka do tamojšej školy, resp. materskej školy,
tak potom takúto komunikáciu je možno vyhodnotiť ako reálnu hrozbu, že rodič plánuje premiestniť dieťa

do inej krajiny, mimo územie Slovenskej republiky, v tomto prípade do Veľkej Británie. Matka tak aj
napokon urobila a sama svoj zámer žiť aj s maloletým v L., kde podľa vlastného vyjadrenia vlastní aj
nehnuteľnosť na bývanie, nepopiera.
21. Podstatným pre posúdenie odvolania otca sú však ostatné skutočnosti vyplývajúce zo spisového
materiálu. Otec sám tvrdí, že o zámere matky sa dozvedel z komunikácie s matkou 20.12.2025

(uvádza to aj priamo vo svojej výzve adresovanej matke 04.01.2026). Z komunikácie otca s matkou
priloženej k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nevyplýva nesúhlas otca s rozhodnutím
matky. Vyplýva z nej otázka otca, kedy chce matka odísť, či má letenky, prekvapenie nad rozhodnutím
matky presťahovať sa do L. aj s maloletým v konkrétnom termíne a jeho stanovisko, že on do L. nejde.
Otec síce k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia doručenému súdu prvej inštancie priložil aj

svoju výzvu datovanú dňom 04.01.2026, adresovanú matke, z ktorej už vyplýva jeho nesúhlas s tým,
aby matka vycestovala s maloletým v týždni od 5.1.2026, resp. 11. alebo 12.1.2025 do L.. Zároveň
ju vyzval, aby sa takého konania zdržala a aby iniciovala komunikáciu s otcom ohľadom možnosti
vycestovania, nakoľko v opačnom prípade bude otec iniciovať návratové konanie prostredníctvom
Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, bude sa domáhať nariadenia neodkladného

opatrenia, pričom to všetko môže mať dopad na zverenie maloletého, ktorý môže byť zverený do
starostlivosti otca. Výzva je síce datovaná dňom 04.01.2026, nevyplýva z nej však, či ju otec matke
aj reálne odoslal a ak áno, tak kedy. V kontexte obsahu návrhu je legitímna otázka, odpoveď na ktorú
ani z návrhu otca, ani z jeho odvolania nevyplýva, prečo, ak videl dôvod bezodkladného zásahu zostrany súdu, neinicioval konanie v tomto smere bezprostredne po tom, ako sa dozvedel o zámeroch
matky, teda 20.12.2025, resp. bezprostredne po tom, ale samotný návrh aj výzvu matke datoval až
dátumom 04.01.2026, resp. 05.01.2026, čím zásadne zúžil časový priestor na efektívne zabránenie

matky vycestovať do zahraničia. Presný dátum vycestovania matky s maloletým do L. neuvádzajú vo
svojich podaniach ani otec, ani matka, z ich podaní je však zrejmé, že maloletý už L. je a z komunikácie
otca so školou z 9., resp. 10. februára 2026 sa možno dôvodne domnievať, aj napriek tomu, že tento
dátum škola výslovne nepotvrdila, že maloletý začal do školy chodiť už 6. januára 2026 (tento dátum
vo svojej žiadosti adresovanej škole uvádza samotný otec) a teda v čase, kedy súd prvej inštancie

rozhodoval o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia už maloletý bol v L..
22. Odvolací súd súhlasí aj s tým, že úlohou súdu pri posúdení dôvodnosti návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia je posúdenie existencie hroziacej bezprostrednej ujmy, v tomto prípade
spočívajúcej v tom, že dieťa bude premiestnené do inej krajiny za situácie, kedy s tým jeden z rodičov
nesúhlasí. V tomto kontexte treba uviesť, že tejto hrozbe sa už v súčasnosti zabrániť nedá. Matka sama
uvádza, že maloletého premiestnila a že tam už navštevuje aj materskú školu. S ohľadom na otcom

doložený obsah komunikácie rodičov a aj na obsah komunikácie otca so školou, možno logicky vyvodiť,
že k premiestneniu došlo niekedy v prvej polovici januára. Ak súd prvej inštancie rozhodoval o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia 26.01.2026, v tom čase už rovnako nebola možnosť efektívne
súdnym rozhodnutím dosiahnuť to, čoho sa otec svojím návrhom domáhal, teda aby súd nariadil matke
zdržať sa vysťahovania maloletého mimo územia Slovenskej republiky bez písomného súhlasu otca

alebo právoplatného rozhodnutia súdu nahrádzajúceho tento súhlas. V každom prípade, aktuálne sa
maloletý podľa oboch rodičov nachádza v L. na území Veľkej Británie, otcom navrhované neodkladné
opatrenie tak ani nemožno reálne vykonať.
23. To neznamená, že otec nemá k dispozícii efektívne nástroje, ako sa domáhať návratu maloletého
na územie Slovenskej republiky. V prvom rade je to možnosť tzv. návratového konania, nakoľko Veľká

Británia, rovnako ako Slovenská republika je signatárom Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu 25. októbra 1980. Otec sám napokon skutočnosť,
že sa bude domáhať návratu maloletého na územie Slovenskej republiky prostredníctvom Centra
pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ak matka vycestuje s maloletým mimo územia
Slovenskej republiky, matke avizoval už vo výzve zo 04.01.2026. Nie je však pravdou, že otec pre takéto

konanie potrebuje rozhodnutie slovenského súdu vydané formou neodkladného opatrenia. S ohľadom
na vyššie popísané skutočnosti na nariadenie neodkladného opatrenia aktuálne nie sú splnené zákonné
predpoklady, nakoľko sa maloletý aktuálne nachádza na území Veľkej Británie a rozhodovanie podľa
návrhu otca by tak bolo v rozpore so skutočnosťou a teda by bolo aj rozhodnutím nevykonateľným. Je
v kompetencii príslušného súdu rozhodujúceho o prípadnom návrhu na nariadenie návratu maloletého

zrealizovať potrebné dokazovanie za účelom zistenia, či je dôvodné nariadiť návrat maloletého dieťaťa
alebonávrhzamietnuť.Účelneodkladnéhoopatreniajejasnevymedzenývustanovení§325ods.1CSP
a ten nemožno vykladať ako vytváranie právneho základu pre zabezpečenie návratu maloletého. Otec
sa stále môže domáhať tiež rozhodnutia o zverení maloletého do jeho osobnej starostlivosti, ak má o túto
záujem. Takýto zámer otca nie je síce jednoznačne nikde doposiaľ vyjadrený, možno ho však nepriamo

vyvodiť z obsahu výzvy otca zo 04.01.2025, ktorej adresátom mala byť matka. Do úvahy prichádza
rovnako konanie o nezhode rodičov v otázke vysťahovania maloletého do cudziny, ktoré môže rovnako
dať zisteným dokazovaním odpoveď na relevantné otázky. Odvolací súd nijako nespochybňuje záujem
maloletého na realizácii jeho práva na rovnocenný kontakt s oboma rodičmi a nijako nespochybňuje ani
rodičovské práva otca. Tak v prípadnom návratovom konaní, ako aj v prípadnom konaní o návrhu otca

na zverenie maloletého do jeho starostlivosti, alebo v konaní o nezhode rodičov je priestor na vykonanie
dokazovania, ktoré môže dať odpoveď na to, či jednak je dôvod na nariadenie návratu maloletého na
územie Slovenskej republiky, resp. odpoveď na otázky, ktorý z rodičov má skutočný záujem starať sa
o maloletého, kde sa plánuje v čase realizácie starostlivosti zdržiavať (na území ktorého štátu), v ktorom
štáte sa bude maloletý zdržiavať, ako aj na všetky ostatné relevantné otázky.

24. Odvolací súd na záver uvádza, že nepovažoval za potrebné vysporiadať sa so všetkými
odvolacími námietkami otca, s výnimkou tých, ktoré boli pre prijatie rozhodnutia podstatné. Odôvodnenie
rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr.
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.).

25. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 52 CMP v spojení s ustanovením
§ 396 ods. 1 CSP. V konaní nebol zistený žiaden z dôvodov pre pripustenie výnimiek z jeho aplikácie.
Odvolací súd preto potvrdil jednak výrok súdu prvej inštancie, ktorým tento nárok žiadnemu z účastníkov
nepriznal a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.26. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).