Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/32/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123220454
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7123220454.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov JUDr.
Júliusa Tótha a JUDr. Lucie Baňackej, PhD., v spore žalobcu: HAMMER ELEKTRO s.r.o., so sídlom
Novozámocká 365/193, 949 05 Nitra, IČO: 51 186 021, právne zastúpený JUDr. Branislav Zuberec,
advokát, so sídlom Michalská 9, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 30 854 458, proti
žalovanému: A. B., narodený X. XXXXXXX XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. D., právne

zastúpený: JUDr. Lukáš Bodnár, advokát, so sídlom Hrnčiarska 8, 040 01 Košice - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 54 346 193, o zaplatenie 2.000,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Mestského súdu Košice č. k. 88Cb/25/2023-107 zo dňa 12. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 88Cb/25/2023-107 zo dňa 12.
septembra 2024.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
istinu vo výške 2.000,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.000,00 eur
od 1. mája 2023 do zaplatenia a paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 40,00 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) a priznal žalobcovi voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 % účelne vynaložených trov konania s

tým,žeovýšketrovkonaniabuderozhodnutésamostatnýmuznesenímsúdomprvejinštancie(výrokII.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu
sumu 2.000,00 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril Zmluvu o
spolupráci z 10. apríla 2022 (ďalej aj Zmluva, resp. Zmluva o spolupráci), na základe ktorej žalovaný
vykonával pre žalobcu práce uvedené v článku I. Zmluvy. Žalovaný porušil ustanovenie bodu 8.2. a 8.6.
Zmluvy, čím došlo medzi zmluvnými stranami k sporu, ktorý tieto vyriešili tak, že medzi sebou uzatvorili

Dohodu o urovnaní z 24. novembra 2022 (ďalej aj Dohoda, resp. Dohoda o urovnaní). Predmetom
Dohody bolo urovnanie všetkých vzájomných sporných práv, povinností a záväzkov, ktoré vznikli medzi
účastníkmi Dohody. Žalovaný sa zaviazal uhradiť žalobcovi záväzok vo výške 3.000,00 eur v splátkach
špecifikovaných v bode 2.1. tejto Dohody. Tým vznikli podľa bodu 1.5. Dohody nové záväzky v zmysle
§ 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorými sa nahradili predchádzajúce záväzky. Podľa bodu 2.1.
Dohody sa žalovaný zaviazal svoj nový záväzok vo výške 3.000,00 eur uhradiť v šiestich splátkach vo

výškepo500,00eursosplatnosťoujednotlivýchsplátokdo30.novembra2022,30.12.2022,30.01.2023,
28.02.2023, 30.03.2023 a 30.04.2023. Žalovaný však žalobcovi uhradil iba dve splátky, a to prvú splátku
vo výške 500,00 eur dňa 02.12.2022 a druhú splátku vo výške 500,00 eur dňa 30.12.2022. Zvyšné štyrisplátky spolu vo výške 2.000,00 eur žalovaný žalobcovi do dňa podania žaloby neuhradil, a to napriek
tomu, že posledná splátka bola splatná k 30.04.2023. Žalobca uviedol, že od 01.05.2023 sa tak žalovaný
dostal do omeškania, z ktorého dôvodu si okrem dlžnej istiny vo výške 2.000,00 eur uplatnil aj nárok na

zákonný úrok z omeškania a na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

3. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor. Žalovaný v odpore uviedol,
že tvrdenia žalobcu sa nezakladajú na pravde, keďže článok VIII. Zmluvy obsahuje konkurenčnú doložku
a on žiadny zákaz konkurencie neporušil. Namietal aj, že ani v samotnej Dohode nie je uvedený

dôvod sporného záväzku žalovaného. Podľa neho žalobca začal nároky uplatňovať len preto, že sa pre
práceneschopnosť nemohol dostaviť na pracovisko v Nemecku, aj keď PN vopred komunikoval. Žalobca
samuvyhrážalsankciamiasúdnymikonaniami.Tvrdil,žežalobcabolvsilnejšejpozícii,onbolvovzťahu
subordinácie, čelil opakovaným vyhrážkam, šikanóznemu správaniu a nátlaku, a pre tieseň Dohodu
uzavrel nie slobodne, preto ju považoval za neplatnú. S odkazom na § 37 ods. 1 OZ žalovaný považoval
vzťah medzi stranami sporu za zastretý pracovnoprávny vzťah (tzv. švarcsystém), v ktorom vykonával

pre žalobcu závislú prácu. Poukazoval, že žalobca na pracovisko vysielal zamestnancov vykonávajúcich
identické pracovné činnosti, a že jeho vlastná práca napĺňa znaky závislej práce. Z toho vyvodzoval,
že Zmluva obchádzala Zákonník práce (ďalej aj ZP) a je podľa § 39 OZ absolútne neplatná. Dodal, že
žalobca si pravdepodobne uvedomoval neplatnosť nárokov zo Zmluvy a ľstivo a v rozpore s dobrými
mravmi uzavrel so žalovaným Dohodu, ktorá sa podľa neho prieči dobrým mravom a je preto absolútne

neplatná. Trval na tom, že na vzťah medzi nimi sa má aplikovať Zákonník práce. Ide o spor s ochranou
slabšej strany – individuálny pracovnoprávny spor, pričom ZP inštitút dohody o urovnaní nepozná, a
tak z Dohody ani zo Zmluvy žalobcovi nevznikli žiadne nároky. Považoval žalobcom uplatnený nárok
za nedôvodný a neopodstatnený a navrhol, aby súd žalobu zamietol a žalobcu zaviazal k náhrade trov
konania.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci sa za účasti žalovaného a právnych zástupcov strán
uskutočnilo pojednávanie v dňoch 04.07.2024 a 12.09.2024. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie
oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, vrátane e-mailovej správy zaslanej
právnym zástupcom žalobcu žalovanému dňa 17.06.2022, ktorá bola žalujúcou stranou predložená

na pojednávaní dňa 04.07.2024 (č. l. 72 spisu), a výpisu zo živnostenského registra žalovaného (č. l.
87-92 spisu), oboznámeného v zmysle § 185 ods. 2 CSP, ako aj výsluchom žalovaného (navrhnutým i
vykonaným na pojednávaní dňa 12.09.2024). Na návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom lekára E.
F. G. žalobca v zmysle vyjadrenia jeho právneho zástupcu na pojednávaní 12.09.2024 netrval. O návrhu
žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedka H. I. ohľadom pracovnoprávnych atribútov

záväzkového vzťahu strán sporu súd rozhodol na pojednávaní dňa 12.09.2024 tak, že ho nevykoná
z dôvodu hospodárnosti konania, a to s ohľadom na závery prezentované v bode 66. odôvodnenia
rozhodnutia.

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný vzniesol námietku kauzálnej nepríslušnosti (na

pojednávaní dňa 04. júla 2024) tvrdiac, že ide o pracovnoprávny spor, ktorý má prejednávať sudca
pre pracovnoprávne veci Mestského súdu Košice. Zdôraznil, že Dohoda o urovnaní vznikla z
pracovnoprávneho vzťahu, keďže sa nemohol objektívne dostaviť do práce pre práceneschopnosť,
no napriek tomu sa mu žalobca vyhrážal sankciami a súdnymi konaniami, v dôsledku čoho podpísal
Dohodu pod nátlakom. Takýto úkon podľa neho nie je slobodný a je preto neplatný podľa § 37 ods. 1

OZ. Podmieňovanie vyplatenia odmeny tým, že nastúpi do práce napriek práceneschopnosti, označil za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, a teda aj samotná Dohoda sa prieči dobrým mravom. Tvrdil, že bol
v zlom psychickom stave, liečil sa na psychiatrii a žalobca voči nemu postupoval šikanóznymi praktikami
na úrovni vydierania, keď postupne znižoval požadovanú vymyslenú zmluvnú pokutu z 30.000,00 eur na
3.000,00eur,ažkýmžalovanývtiesniapodpsychickýmtlakomDohodupodpísal.Žalovanýzdôraznil,že

v pracovnom práve platí numerus clausus zmluvných typov, a teda Dohoda, ktorá nemá pracovnoprávny
základ, je neplatná. Jedinou prípustnou by podľa neho bola dohoda o sporných nárokoch podľa § 32
ZP. Uzavretá Dohoda však podľa žalovaného obchádza Zákonník práce a je preto neplatná podľa § 39
OZ. Na podporu svojho tvrdenia, že išlo o zastretý pracovnoprávny vzťah (tzv. švarcsystém), žalovaný
uviedol, že ako SZČO pracoval len pre žalobcu, riadil sa jeho pokynmi, bol prítomný na pracovisku

určenom žalobcom, dodržiaval pracovnú dobu, a vykonával identické činnosti ako zamestnanci žalobcu.
Podľa žalovaného sa týmto naplnili všetky znaky závislej práce, a preto je potrebné na vzťah nahliadať
ako na pracovnoprávny.6. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s obsahom žaloby a písomných podaní strán sporu, ako aj ich
ústnych vyjadrení, posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalujúcej i žalovanej strany,
vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise a výsluchom

žalovaného a na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, ktorý zhrnul v bodoch 13. až 22.
odôvodnenia rozsudku a z ktorého vyplynuli aj tieto skutočnosti:
Dňa 24.11.2022 uzavreli strany sporu (žalovaný identifikovaný IČO-m a miestom podnikania) Dohodu
o urovnaní (č. l. 9-10 spisu), v záhlaví ktorej bolo uvedené, že táto sa uzatvára podľa ustanovenia
§ 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov a §

585 a nasledujúcich zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. V
nadväznosti na konštatovanie o záväzkovom vzťahu, vzniknutom medzi účastníkmi Dohody z titulu
Zmluvy o spolupráci zo dňa 10. 04.2022 (bod 1.1. Dohody), bolo v zmysle bodu 1.2. Dohody jej
predmetom urovnanie všetkých vzájomných sporných práv, povinností a záväzkov, ktoré vznikli medzi
účastníkmi Dohody, s tým, že žalovaný sa zaviazal uhradiť žalobcovi sporný záväzok spočívajúci v
úhrade 3.000,00 eur v splátkach špecifikovaných v bode 2.1. Dohody. Strany sa dohodli, že záväzok

žalovaného podľa bodu 1.2. Dohody v plnom rozsahu nahrádza akékoľvek nároky, ktoré by žalobca
mohol mať voči žalovanému z titulu Zmluvy o spolupráci zo dňa 10.04.2022, a žalovaný zároveň vyhlásil
a potvrdil, že voči žalobcovi nemá akékoľvek pohľadávky alebo oprávnené nároky, ktoré by od neho
mohol žiadať (bod 1.3. Dohody). V bode 1.5. Dohody bolo uvedené, že strany podpisom tejto Dohody
konštatujú, že ich prejavom vôle spočívajúcim v uzatvorení tejto Dohody nie je uznanie dlhu v zmysle

§ 558 Občianskeho zákonníka, a súčasne vyhlasujú, že povinnosti vyplývajúce z tejto Dohody sú pre
nich novými záväzkami v zmysle § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorými sa nahrádzajú doterajšie
záväzky, ktoré boli pre nich sporné a pochybné. V zmysle ustanovenia bodu 1.6. Dohody sa strany
dohodli, že pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností Zmluva o spolupráci zo dňa 10.04.2022 zaniká ku
dňu podpísania tejto Dohody. V bode 2.1. Dohody sa žalovaný zaviazal splatiť svoj záväzok (sumu

urovnania vo výške 3.000,00 eur) v šiestich splátkach, a to každej vo výške po 500,00 eur, splatných
jednotlivodo30.11.2022,do30.12.2022,do30.01.2023,do28.02.2023,do30.03.2023ado30.04.2023,
s tým, že ak neuhradí čo i len jednu splátku riadne a včas, stáva sa v takomto prípade celý dlh splatným
(zročným), vrátane príslušenstva pohľadávky, ktorým sú najmä úrok z omeškania, náklady právneho
zastúpenia a náklady trov konania. V bode 3.5. Dohody strany vyhlásili, že si túto Dohodu pred jej

podpísaním riadne a dôkladne prečítali, jej obsahu bezo zvyšku porozumeli a uzatvárajú ju na základe
svojej slobodnej a vážnej vôle bez akéhokoľvek nátlaku.
Z žalobcom predložených Výpisov z jeho účtu ( č. l. 11-12 spisu) súd zistil, že žalovaný poukázal na účet
žalobcu platbu vo výške 500,00 eur, zúčtovanú dňa 02.12.2022 a platbu vo výške 500,00 eur, zúčtovanú
dňa 30.12.2022.

Z výpisu zo živnostenského registra č. 820-81985, vedeného Okresným úradom Košice (č. l. 87-92
spisu), vyplýva, že žalovanému vzniklo v štrnástich predmetoch podnikania oprávnenie dňa 14.10.2016
a vo všetkých týchto zaniklo dňa 04.04.2020; v ďalších troch predmetoch podnikania mu oprávnenie
vzniklo dňa 13.08.2018 a zaniklo dňa 19. decembra 2019, respektíve dňa 4. apríla 2020; v ďalšom
predmete podnikania mu oprávnenie vzniklo dňa 18. decembra 2018 a zaniklo dňa 4. apríla 2020;

v ďalšom predmete podnikania mu oprávnenie vzniklo dňa 13. mája 2019 a zaniklo taktiež dňa 4.
apríla 2020; následne, dňa 22. septembra 2020 vzniklo žalovanému oprávnenie v tridsiatich dvoch
predmetoch podnikania, vrátane tých, evidovaných pod bodmi 33.: prípravné práce k realizácii stavby,
34.: dokončovacie stavebné práce pri realizácii exteriérov a interiérov, 35.: inžinierska činnosť, stavebné
cenárstvo, projektovanie a konštruovanie elektrických zariadení, pričom vo všetkých tridsiatich dvoch

predmetoch podnikania mu oprávnenie zaniklo dňa 30. januára 2024; a napokon, dňa 30. marca
2023 vzniklo žalovanému oprávnenie v predmete podnikania (evidovanom pod bodom 52.): montáž,
rekonštrukcia, údržba nevyhradených technických zariadení, ktoré mu zaniklo taktiež dňa 30. januára
2024, kedy žalovaný ukončil podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania.

7. Súd prvej inštancie o návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedka H. I. ohľadom
pracovnoprávnych atribútov záväzkového vzťahu strán sporu rozhodol na pojednávaní dňa 12.09.2024
tak, že ho nevykoná z dôvodu hospodárnosti konania, a to s ohľadom na závery prezentované v bode
66. odôvodnenia rozhodnutia.

8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil s poukazom na ustanovenia Obchodného zákonníka: § 1
ods. 1 a 2, § 2 ods. 2, § 261 ods. 1 a 9, § 267 ods. 2, § 269 ods. 2, § 323 ods. 1, 2, § 407 ods.
3 upravujúceho uznanie záväzku, § 300, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2 upravujúceho omeškanie
dlžníka, § 369c, Občianskeho zákonníka: § 37 ods. 1, § 39 upravujúceho neplatnosť právnych úkonov,§ 49, § 544 ods. 1a 2, § 585 ods. 1, 2 a 3, § 586 ods. 2 upravujúceho urovnanie, Zákonníka práce:
§ 1 ods. 2, 3, 4 definujúceho pojem závislá práca, § 18, § 32 a Nariadenia vlády SR č. 21/2023 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej

aj nariadenie): § 1 ods. 2, § 2. Ďalej pri svojom rozhodovaní súd prvej inštancie použil ustanovenia
Civilného sporového poriadku (CSP): § 22 písm. b), § 24 písm. b), § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, § 185
ods. 2, § 192.

9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania bol toho názoru, že právny vzťah medzi

žalobcom a žalovaným je po právnej stránke potrebné posúdiť podľa ustanovenia § 261 ods. 1 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o spolupráci a Dohody
o urovnaní, t.j. do 31. januára 2023, ako obchodnoprávny, založený Dohodou o urovnaní uzatvorenou
medzi dvoma podnikateľmi, a v súlade s § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka aj podľa príslušných
ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o
spolupráci a Dohody o urovnaní, t.j. do 30. júna 2024, obsahujúcich úpravu inštitútu urovnania, teda

ustanovenia § 585 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Súd pritom vychádzal z toho, že predmetom
konania bolo zaplatenie sumy 2.000,00 eur, predstavujúcej zostatok záväzku, ktorý na seba žalovaný
prevzal Dohodou o urovnaní, uzavretou so žalobcom za účelom vysporiadania sporných nárokov medzi
nimi, vyplývajúcich zo skôr uzavretej Zmluvy o spolupráci. Procesná obrana žalovaného spočívala v
tvrdení o neexistencii uplatnenej pohľadávky zodpovedajúcej záväzku žalovaného, ktorého neexistenciu

žalovaný odvodzoval od neplatnosti Dohody o urovnaní, spôsobenej nedostatkom slobodnej vôle
žalovaného pi uzatváraní Dohody, rozporom Dohody s dobrými mravmi a tiež neexistenciou sporného
záväzku,ktorýbolpredmetomDohodyourovnaní.Neexistenciuspornéhozáväzku,ktorýbolpredmetom
Dohody, pritom žalovaný odvodzoval od absolútnej neplatnosti Zmluvy o spolupráci z dôvodu, že sa ňou
obchádzal Zákonník práce. S ohľadom na takto vymedzené prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany aplikoval súd na prejednávanú vec aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka obsahujúce
úpravu náležitostí právnych úkonov, teda ustanovenia § 34 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka v
nadväznostinaustanovenia§1ods.1aods.2Obchodnéhozákonníka,azároveňpríslušnéustanovenia
Obchodného zákonníka, predovšetkým § 407 ods. 3 v spojení s § 323 Obchodného zákonníka.

10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu dôvodná. Vychádzal
pritom z toho, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 10.04.2022 uzavreli Zmluvu o spolupráci
a dňa 24.11.2022 Dohodu o urovnaní, predmetom ktorej bolo urovnanie všetkých vzájomných sporných
práv, povinností a záväzkov, ktoré medzi nimi vznikli, a ktorou sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi
záväzok vo výške 3.000,00 eur, a to v šiestich splátkach vo výške po 500,00 eur, splatných do

30.11.2022, 30.12.2022, 30.01.2023, 28.02.2023, 30.03.2023 a 30.04.2023, z ktorých žalovaný uhradil
žalobcovi iba dve splátky vo výške po 500,00 eur, a to dňa 02.12.2022 a dňa 30.12.2022. Predmetom
konania tak bolo zaplatenie zvyšnej časti pohľadávky žalobcu, vyplývajúcej z Dohody o urovnaní a
pozostávajúcej z posledných štyroch žalovaným neuhradených splátok jeho záväzku.
Keďže žalovaný založil podstatnú časť svojej procesnej obrany na tvrdení, že medzi stranami sporu

existujúci záväzkový vzťah (založený Zmluvou o spolupráci) bol zastretým pracovným pomerom, v
nadväznosti na ktoré tvrdenie namietal aj kauzálnu nepríslušnosť súdu, domáhajúc sa toho, aby bol
predmetný spor prejednávaný pred sudcom na pracovnoprávnom úseku Mestského súdu Košice,
považoval súd za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s právnou povahou záväzkového vzťahu strán
sporu.

11. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že v konaní nebolo sporné, že žalobca je podnikateľom v
zmysle § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka, teda osobou zapísanou v obchodnom registri.
Zároveň, súd mal (výpisom zo živnostenského registra) preukázané, že žalovaný bol nielen v čase
uzavretia Zmluvy o spolupráci, následnej Dohody o urovnaní, či v čase podania žaloby, ale už niekoľko

rokov predtým podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, teda osobou, ktorá
podniká na základe živnostenského oprávnenia, a to aj v tých predmetoch podnikania (pod bodmi 33.,
34., 35.), poskytovanie služieb a prác, v ktorých bolo predmetom so žalobcom uzavretej Zmluvy o
spolupráci, pričom žalovaný (aj v týchto predmetoch podnikania) ukončil svoju podnikateľskú činnosť
až dňa 30.01.2024, t.j. v deň, kedy mu bol zároveň doručený v tomto konaní vydaný platobný rozkaz.

Z toho je zrejmé, že v čase, keď sa žalovaný uchádzal o spoluprácu so žalobcom, spočívajúcu v
poskytovaní určených služieb a prác, bol osobou podnikajúcou v dotknutých predmetoch podnikania
a v tomto postavení zotrval aj po zániku Zmluvou o spolupráci založeného vzťahu so žalobcom. Za
týchto okolností, s prihliadnutím na obsah Zmluvy o spolupráci, v záhlaví ktorej strany deklarovali, že juuzatvárajú podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, a vychádzajúc z vôle samotných strán sporu,
ktoré sa pri jej uzatváraní samy identifikovali ako podnikateľské subjekty, súd nepochyboval, že Zmluvou
o spolupráci založený záväzkový vzťah sa týkal ich podnikateľskej činnosti. Zároveň, súd sa nestotožnil

s názorom žalovaného, že ním na podklade Zmluvy o spolupráci vykonávané činnosti napĺňali znaky
legálnej definície závislej práce tak, ako sú tieto vymedzené v § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Celkom
jednoznačne nebol v danom prípade naplnený predovšetkým definičný znak spočívajúci v osobnom
výkone práce zamestnancom, ktorý právna veda označuje popri subordinačnom vzťahu za esenciálny,
ktorého prítomnosť sa vyžaduje vždy, ak ide o závislú prácu. Súd pritom nepovažoval za rozhodujúce,

že v danom prípade činnosti, ktoré boli predmetom záväzku žalovaného, tento napokon aj fakticky
osobne vykonával, ale to, že v zmysle Zmluvy bol oprávnený zabezpečiť ich výkon aj prostredníctvom
tretej osoby, a to, že Zmluva pripúšťala, že žalovaný bude záväzok z nej plniť aj prostredníctvom
svojich zamestnancov, a tieto prípady regulovala (viď body 5.8., 5.10., 5.13. Zmluvy). Súd nemohol za
preukázané považovať ani naplnenie subordinačného vzťahu, a to predovšetkým v rovine hospodárskej
závislosti, ktorej znaky výkon práce vykazuje, pokiaľ zamestnanec vykonáva činnosti iba pre jednu

osobu - zamestnávateľa a pritom aktívne dlhodobo nevyhľadáva iné osoby, pre ktoré by vykonával
prácu. Ako na to poukázal žalobca, žalovaný vykonával práce v zmysle Zmluvy v jednotlivých turnusoch,
pričom žalobca ho nijako neobmedzoval v tom, aby (nad rámec konkurenčnej doložky) vykonával či
už tie isté činnosti alebo činnosti, ktoré mal v tom čase zapísané v ďalších predmetoch podnikania, aj
pre iné osoby, iných objednávateľov. Navyše, hoci to žalovaný netvrdil, aj pokiaľ by v danom období

nevykonával aj iné práce, t.j. práce mimo rámca Zmluvy o spolupráci so žalobcom, výkon prác v období
len približne dvoch mesiacov (apríl - jún 2022) nemožno definovať ako dlhodobý, a teda vedúci k
hospodárskej závislosti. Pokiaľ ide o aspekt osobnej závislosti, úzko súvisiaci s tým, že (závislá) práca
je vykonávaná podľa pokynov zamestnávateľa, a znak závislej práce, spočívajúci v tom, že táto je
vykonávaná v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, súd poukazuje na to, že tieto črty sú z

povahy veci prítomné aj v rámci obchodných záväzkových vzťahov, a to najmä tých, ktoré vznikajú
na podklade zmlúv o dielo či obdobných zmlúv špecificky v odvetví stavebníctva. Je totiž zrejmé, že
pokiaľ sa na jednej stavbe vyžaduje súčinnosť viacerých dodávateľov, respektíve ich subdodávateľov,
je nevyhnutné týchto koordinovať, výsledky ich práce kontrolovať a súčasne postup ich prác podriadiť
stanovenému časovému rozvrhu. S ohľadom na to súd tvrdenie žalovaného, že práce vykonával podľa

pokynov žalobcu a v ním určenom čase, hoci zdanlivo napĺňajúce znaky závislej práce, nepovažoval
za vybočujúce z rámca štandardných spôsobov vykonávania činností v stavebníctve. So zreteľom na
uvedené súd, majúc za to, že neboli naplnené znaky závislej práce, vychádzal z toho, že (už) Zmluvou
o spolupráci založený záväzkový vzťah bolo potrebné posúdiť ako obchodnoprávny. Žiada sa dodať, že
žalovaný uzavrel v postavení podnikateľa nielen samotnú Zmluvu o spolupráci, ale následne sa takto

identifikovalajvDohodeourovnaní,dojednávanejajzaasistenciejehoprávnehozástupcu,uktorejtouž
nemožno odôvodniť snahou zastierať pracovný pomer. Zohľadniac všetko vyššie uvedené, dospel súd k
záveru, že bolo vôľou žalovaného vystupovať v zmluvných vzťahoch so žalobcom v pozícii podnikateľa.
V súlade s uvedeným záverom sa súd vysporiadal aj so žalovaným vznesenou námietkou
kauzálnej nepríslušnosti, považujúc túto za jeden z prostriedkov procesnej obrany žalovaného.

Ako s tým súd oboznámil strany na pojednávaní dňa 12. septembra 2024, na uvedenú námietku
kauzálnej nepríslušnosti neprihliadal, posudzujúc prejednávaný spor z vyššie uvedených dôvodov ako
obchodnoprávny. Navyše, tunajší súd je kauzálne príslušný nielen na konanie v obchodnoprávnych
sporoch [§ 22 písm. b) CSP], ale aj na konanie v individuálnych pracovnoprávnych sporoch [§ 24 písm.
b) CSP], pričom Civilný sporový poriadok určuje kauzálnu príslušnosť súdov, a nie jednotlivých sudcov

pôsobiacich na týchto súdoch.

12. Súd prvej inštancie s ohľadom na to, že v dôsledku čiastočného plnenia záväzku žalovaného z
Dohodyourovnaníbolopredmetomkonaniazaplateniezvyškutohtodlhu,aplikovalsúdnaposudzovanú
vec ustanovenie § 407 ods. 3 ObZ, v zmysle ktorého je čiastočné plnenie právnym úkonom, ktorý má

(za tam uvedených podmienok) účinky uznania zvyšnej časti dlhu. Ustanovenie § 407 ods. 3 ObZ teda s
čiastočným plnením záväzku, poskytnutým za takých okolností, možno v konkrétnom prípade usudzovať
na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku, spája vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania
zvyšku záväzku v čase jeho uznania (za splnenia podmienky, že nešlo o záväzok premlčaný). Pre
posúdenie splnenia zákonnej podmienky, že možno usudzovať, že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť

záväzku, je potrebné vziať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Nie je pritom rozhodujúce, či dlžník
čiastočným plnením zamýšľa spôsobiť uznanie zvyšnej časti záväzku. Pri čiastočnom plnení je preto
namieste obozretnosť dlžníka, ktorý ak nechce svojím čiastočným plnením spôsobiť uznanie aj zvyšnej
častidlhu,malbytovýslovnevyhlásiť.Vposudzovanomprípadesúdsohľadomnaokolnostičiastočnýchplnení dlhu, ku ktorým došlo v súlade s dohodnutým splátkovým kalendárom (t.j. v dohodnutej výške
splátok a v zásade aj v dohodnutých termínoch splatnosti uhradených splátok), nemal pochybnosti, že
ich realizáciou dlžník (žalovaný) uznal aj zvyšok dlhu, vyplývajúceho mu z Dohody o urovnaní, a že tento

v čase čiastočných úhrad žalovaného existoval.
Podstatou uvedeného inštitútu je, že uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom
zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval.
Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania,
a teda ak domnienka existencie uznaného záväzku nebola v konaní vyvrátená, súd musí mať takú

skutočnosť podľa § 192 CSP za preukázanú. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa,
ktorý tak nemusí dokazovať vznik záväzku ani jeho trvanie v čase, kedy k uznaniu došlo. Naopak,
dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu záväzku, spočíva na dlžníkovi (žalovanom). Pokiaľ teda
dlžník namieta, že záväzok nevznikol, že bol splatený alebo zanikol inak, je na ňom, aby svoje tvrdenie
preukázal. Inak povedané, uznaním záväzku prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka.
Neexistenciu žalobcom vymáhaného záväzku žalovaný odvodzoval od neplatnosti Dohody o urovnaní,

ktorá bola podľa jeho tvrdení spôsobená nedostatkom jeho slobodnej vôle pri uzatváraní Dohody,
rozporom Dohody s dobrými mravmi a tiež neexistenciou sporného záväzku, ktorý bol predmetom
Dohody o urovnaní.

13. Súd prvej inštancie zdôraznil, že posúdenie platnosti, respektíve neplatnosti predmetnej Dohody

o urovnaní uzatvorenej medzi stranami sporu tak tvorilo zásadnú prejudiciálnu otázku pri rozhodovaní
súdu o nárokoch žalobcu. S ohľadom na skutočnosť, že Obchodný zákonník neobsahuje osobitnú
úpravu urovnania vzájomných pohľadávok a záväzkov, dohoda o urovnaní uzatvorená medzi dvoma
podnikateľmi sa v súlade s § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka spravuje príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a zároveň ustanoveniami Obchodného zákonníka. Dohodou o urovnaní v

zmysle § 585 Občianskeho zákonníka si účastníci záväzkového právneho vzťahu odstraňujú spornosť
alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že táto dohoda ich ruší a nahradzuje ich novými,
t.j. doterajší záväzok zaniká a je nahradený záväzkom novým, ktorý vyplýva z urovnania. Dohoda
o urovnaní je samostatným zaväzovacím dôvodom (právnym dôvodom) vzniku záväzku. Po uzavretí
dohody o urovnaní sa už veriteľ nemôže domáhať plnenia z pôvodného záväzku, ale len plnenia z

nového záväzku z dohody o urovnaní. Účelom urovnania v zmysle tohto ustanovenia je odstrániť
spornosť alebo pochybnosť vznikajúcu napríklad o tom, či boli splnené predpoklady vzniku alebo zániku
určitého práva, spornosť alebo pochybnosť týkajúcu sa výšky pohľadávky, jej splatnosti a pod., pričom
spornosť alebo pochybnosť môže byť skutková i právna, objektívna i subjektívna. Urovnaním môžu byť
medzi účastníkmi upravené akékoľvek sporné práva, ktorými môžu disponovať. Spornosťou práva v

zmysle § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nemienia súdne spory, ale rozdielny názor účastníkov
na otázku existencie, platnosti záväzku, jeho kauzy či obsahu (napríklad v akom rozsahu má byť
plnené, kedy a pod.). Stačí, že jednej zo strán sa určité právo, ktoré je súčasťou ich vzájomného
právneho vzťahu, javí sporným bez ohľadu na to, či spor objektívne existuje. Môže ísť o pochybnosť
subjektívnej povahy, ktorej príčinou môže byť aj omyl. Podmienkou platnosti dohody o urovnaní pritom

nie je existencia pôvodného (urovnávaného) právneho vzťahu medzi účastníkmi tejto dohody. Účelom
urovnaniajepredísťďalšímnezrovnalostiamalebosporomtým,žepôvodnýzáväzok,vktoromsasporné
právovyskytlo,sazrušíanahradízáväzkomnovým.Urovnaniesamôžetýkaťlenniektorýchvzájomných
práv a povinností, ohľadom ktorých účastníci neboli v zhode, ale tiež celého záväzku (záväzkového
právneho vzťahu) alebo všetkých doterajších záväzkov medzi účastníkmi, avšak s výnimkou tých práv

(a im zodpovedajúcich povinností), na ktoré niektorý z účastníkov nemohol pomýšľať v dobe, keď bola
dohoda o urovnaní uzavretá. Doterajší záväzok, ktorý zanikol, je tak nahradený novo dojednaným, ktorý
je obsiahnutý v dohode o urovnaní. Dohoda o urovnaní je potom samostatným zaväzovacím dôvodom
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2011, sp. zn. 3 M Cdo 13/2009).

14. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný považoval Dohodu o urovnaní za neplatný právny
úkon z dôvodu absencie slobody jeho vôle pri jej uzatváraní (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Táto absencia slobodnej vôle žalovaného mala byť vyvolaná jednak stupňujúcimi sa nátlakovými a
šikanóznymi praktikami žalobcu, spočívajúcimi vo vyhrážkach sankciami a súdnymi konaniami, ktoré
žalovaný preukazoval odkazom na e-mailovú komunikáciu strán, a jednak tiesňou žalovaného.

15. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný
uzavrel Dohodu o urovnaní pod nedovoleným nátlakom alebo bezprávnou vyhrážkou zo strany žalobcu.
Z e-mailovej komunikácie, na ktorú žalovaný odkazoval, vyplýva, že žalobca mu „hrozil“ len sankciamipredvídanými Zmluvou o spolupráci a prípadným uplatnením nárokov na zmluvnú pokutu či náhradu
škody, čo sú zákonom dovolené a legitímne prostriedky ochrany práv. Takéto konanie nemožno
kvalifikovať ako bezprávnu vyhrážku. Súd konštatoval, že uzavretie dohody v obchodnoprávnych

vzťahochjevýsledkomrokovaniamedzistranami.VtomtoprípadepredchádzaliuzavretiuDohodydlhšie
rokovania, počas ktorých mal žalovaný dostatok času rozhodnutie zvážiť. Navyše sám uviedol, že návrh
Dohody bol konzultovaný a pripomienkovaný jeho právnym zástupcom, pričom ju podpísal, „aby už mal
pokoj“. Tým preukázal, že mal možnosť Dohodu odmietnuť a zvoliť obranu v prípadnom súdnom konaní,
avšak sa dobrovoľne rozhodol pre kompromisné riešenie. Aj samotná Dohoda v bode 3.5. obsahuje

vyhlásenie strán, že bola uzavretá na základe slobodnej a vážnej vôle, bez akéhokoľvek nátlaku. Po jej
podpise navyše obe strany Dohodu rešpektovali, žalovaný podľa nej plnil a žalobca plnenie prijal, čo
potvrdzuje, že právny úkon považovali za riadne a platne uzavretý. Z hľadiska posúdenia platnosti ako
aj výkladu právnych úkonov je totiž (v tomto prípade) dôležité i konanie strán po podpise Dohody, podľa
ktorého možno posúdiť, či úmysel strán smeroval k uzavretiu Dohody. Vychádzajúc z uvedeného, súd
dospel k záveru, že absencia vôle žalovaného pri uzatváraní Dohody a použitie bezprávnej vyhrážky zo

strany žalobcu neboli v konaní preukázané. Tvrdenie, že Dohodu o urovnaní uzatvoril v tiesni, žalovaný
v konaní nepreukázal, pričom ani bližšie nevymedzil, v čom mala tieseň, v ktorej mal pri tom konať,
spočívať. Je pritom nepochybné, že to, že žalovaný „už chcel mať pokoj,“ nezodpovedá stavu tiesne
tak, ako ho má na mysli príslušná právna úprava. Odhliadnuc od uvedeného, súd poukazuje na to, že
uzatvorenie právneho úkonu v tiesni nespôsobuje bez ďalšieho jeho neplatnosť, iba v zmysle § 49 OZ

zakladá oprávnenie toho účastníka, ktorý právny úkon v tiesni uzatvoril, aby od neho z tohto dôvodu
odstúpil. Navyše, aplikácia ustanovenia § 49 OZ na Dohodu o urovnaní uzatvorenú medzi žalobcom
a žalovaným ako na dohodu uzatvorenú medzi podnikateľmi je v zmysle § 267 ods. 2 Obchodného
zákonníka vylúčená.

16. Súd prvej inštancie ďalej v rámci právneho posúdenia uviedol, že na druhej strane, nemožno vylúčiť
situáciu, že v konkrétnom prípade môže byť podľa jeho okolností právny úkon uzatvorený v tiesni za
nápadne nevýhodných podmienok kvalifikovaný aj ako neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, t.j.
ako právny úkon odporujúci dobrým mravom. Pre rozpor s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka
by bol nepochybne neplatný taký právny úkon, ktorý jeden z jeho účastníkov uzatvoril v tiesni a za

nápadne nevýhodných podmienok, pričom druhý účastník o týchto okolnostiach nielen vedel a zneužil
ich, ale svojím konaním druhému účastníkovi tieseň priamo spôsobil, a to práve s cieľom donútiť ho k
uzatvoreniu takéhoto právneho úkonu. Žalovaný však, ako to už súd konštatoval, nielenže nevymedzil,
v čom mala tieseň, v ktorej mal pri uzatváraní Dohody konať, spočívať, ale nešpecifikoval ani, ktorým
základným, spoločnosťou všeobecne uznávaným a platným morálnym normám správania sa Dohoda

prieči, a ani nekonkretizoval, v čom (v ktorej časti, v akom aspekte, v akej okolnosti) sa im táto Dohoda
prieči. Žalovaný jednoducho neuviedol, v čom (okrem spomínaného, avšak bližšie nešpecifikovaného
stavu tiesne) vidí rozpor uzavretej Dohody s dobrými mravmi. Za konanie žalobcu v rozpore s dobrými
mravmi žalovaný výslovne označil len to, že žalobca mal podmieňovať úhradu jeho odmeny za vykonanú
prácu tým, že napriek zaslanému potvrdeniu o práceneschopnosti nastúpi do práce. Uvedené tvrdenie

žalovaného ale nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania, keď z e-mailovej komunikácie
strán vyplynulo, že žalobca zaslal potvrdenie o úhrade predmetnej faktúry žalovanému tri dni skôr
(17.06.2022) ako žalovaný žalobcovi potvrdenie o jeho dočasnej pracovnej neschopnosti (20.06.2022).
Navyše, súdu nebolo zrejmé, ako mohla táto okolnosť, aj keby bola preukázaná, viesť k uzavretiu
Dohody v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaný ani netvrdil a ani z vykonaného dokazovania

nevyplynulo, že by predmetom urovnania boli (okrem nároku žalobcu na zmluvnú pokutu) aj nároky
žalovaného, respektíve práve nárok z faktúry, na ktorú poukazoval. Vychádzajúc z uvedeného, bolo
potrebné konštatovať, že v danom prípade žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti ani nepredložil žiadne
dôkazy, ktorými by preukázal vážny rozpor Dohody o urovnaní a jej dojednaní s dobrými mravmi, pre
ktorý by bolo potrebné zásahom súdu narušiť zmluvnú autonómiu strán či zásadu právnej istoty v

záväzkových vzťahoch medzi podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti.
Žalovaný považoval Dohodu o urovnaní za neplatnú aj z dôvodu, že sa ňou obchádza zákon, majúc
za to, že medzi stranami sporu sa jednalo o pracovnoprávny vzťah, pričom v rámci pracovnoprávnych
vzťahov prichádza do úvahy len dohoda o sporných nárokoch, a nie dohoda o urovnaní. Ani s touto
argumentáciou žalovaného sa súd s ohľadom na závery ohľadom právnej povahy záväzkového vzťahu

strán sporu, vyslovené v bode 66. odôvodnenia rozhodnutia, nemohol stotožniť. Zároveň, aj na tomto
mieste súd opätovne poukazoval na to, že žalovaný uzavrel v postavení podnikateľa nielen Zmluvu
o spolupráci, ale následne aj Dohodu o urovnaní, v procese dojednávania ktorej zastupoval jeho
záujmy jeho právny zástupca. Napokon, majúc na zreteli, že inštitút dohody o urovnaní plní nielensolučnú, ale aj obligačnú funkciu, nebolo možné akceptovať ani obranu žalovaného založenú na tvrdení
o neexistencii sporného záväzku, ktorý bol predmetom Dohody o urovnaní. Odhliadnuc od toho, že
absolútna neplatnosť Zmluvy o spolupráci, od ktorej žalovaný tvrdenú neexistenciu urovnávaného

záväzku (zmluvnej pokuty vo výške 30.000,00 eur) odvodzoval a ktorá mala byť spôsobená tým, že sa
ňou obchádzal Zákonník práce, nebola v konaní preukázaná, bola táto procesná obrana žalovaného
v rozpore so samotnou podstatou inštitútu dohody o urovnaní. V zmysle právnej vedy i ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít totiž nie je podmienkou platnosti dohody o urovnaní
existencia pôvodného, teda urovnávaného právneho vzťahu medzi účastníkmi tejto dohody, a teda

uzavretie dohody o urovnaní môže mať v konečnom dôsledku za následok aj to, že dôjde iba k vzniku
novéhozáväzku.Uvedenévyplývazustanovenia§586ods.2Občianskehozákonníka,vzmyslektorého
urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca platnosť ani v prípade, že dodatočne vyjde najavo, že
niektorá zo strán dohodnuté právo v čase dojednania urovnania nemala. Keďže niekoľko mesiacov
trvajúce rokovania medzi stranami sporu, predchádzajúce uzavretiu Dohody o urovnaní, nasvedčujú
tomu, že zúčastnené strany boli (subjektívne) presvedčené o spornosti nárokov zo Zmluvy o spolupráci,

respektíve v konaní nebolo preukázané, že by pri dojednávaní Dohody o urovnaní neboli dobromyseľné
(pričom žalovaným formulovanú domnienku, že žalobca si pravdepodobne uvedomoval, že ním tvrdené
nároky zo Zmluvy sú neplatné, a preto ľstivo nahradil pôvodný záväzok novým, nemožno v tomto
smere považovať ani za splnenie povinnosti tvrdenia), bolo pre posúdenie a rozhodnutie veci v danom
prípade v súlade s naposledy citovaným ustanovením Občianskeho zákonníka zásadné, že právnym

dôvodom vzniku nového záväzku je iba dohoda o urovnaní, a nie aj právna skutočnosť, z ktorej
vznikol urovnávaný záväzok. Podstatou dohody o urovnaní je totiž práve odstránenie spornosti alebo
pochybnosti o vzájomných právach povinnostiach tak, že tieto sa zrušia a nahradia novými právami a
povinnosťami, pričom spornosťou práv a povinností sa myslí práve odlišný názor účastníkov právneho
vzťahu (aj) na otázku existencie, platnosti, kauzy alebo obsahu určitého záväzku. Postačuje pritom, ak

jedna zo strán dohody o urovnaní má za to, že určité právo, ktoré je súčasťou ich vzájomného právneho
vzťahu, je sporné, bez ohľadu na objektívnu existenciu tohto sporu. Účelom dohody o urovnaní totiž
nie je zistenie, aká je skutočnosť, ale naopak, predísť ďalším nezrovnalostiam alebo sporom tým, že
pôvodný záväzok, v ktorom sa nezrovnalosti alebo spor vyskytli, sa zruší a nahradí sa novým záväzkom.
Z uvedeného dôvodu nebolo pre rozhodnutie vo veci relevantné, z akých dôvodov a či vôbec žalovaný

v záväzkovom vzťahu, založenom Zmluvou o spolupráci, porušil zmluvnou pokutou zabezpečenú
povinnosť, a teda či žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu, ktorú si voči žalovanému uplatňoval, vznikol,
ale to, že jeho existencia bola medzi stranami sporná. Z tohto dôvodu súd nepovažoval za potrebné, a
teda ani hospodárne zaoberať sa dôvodnosťou nároku na zmluvnú pokutu, požadovaného žalobcom v
rámci záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o spolupráci.

Záverom, súd k výhrade žalovaného, že v Dohode nie je uvedený dôvod sporného záväzku žalovaného,
dodal, že z obsahu Dohody celkom jednoznačne vyplýva, že strany ňou urovnávajú celý záväzkový
vzťah, a teda všetky doterajšie záväzky, ktoré medzi nimi vznikli na základe Zmluvy o spolupráci. Ani
túto námietku žalovaného tak súd nemohol vyhodnotiť ako opodstatnenú.
Súd prvej inštancie záverom zhrnul, keďže žalovaný žalobcovi zo sumy záväzku, prevzatého Dohodou

o urovnaní vo výške 3.000,00 eur a následne uznaného svojimi čiastočnými úhradami, preukázateľne
uhradil len časť vo výške 1.000,00 eur a v konaní nepreukázal, že by záväzok na zaplatenie zostávajúcej
časti dlhu, ako aj príslušného úroku z omeškania v čase uznania netrval alebo po tomto uznaní zanikol,
súd žalobe žalobcu, ktorou si tento uplatnil zostatok dlhu vo výške 2.000,00 eur, vyhovel. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti a s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodol súd tak, ako

je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a teda zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 2.000,00 eur. Zároveň mu súd priznal aj zákonné úroky z omeškania v zmysle § 369 ods.
1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 nariadenia vzniknuté právo na zákonné úroky
z omeškania. Takisto uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi aj paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,00 eur, uplatnenú žalobcom v súlade s § 369c ods. 1

Obchodného zákonníka v spojení s § 2 nariadenia.

17. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP vychádzajúc
z toho, že žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100,00 % účelne vynaložených trov konania proti žalovanému.

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil odvolacími
dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. e) a h) CSP. Uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právneposúdil, keď vzťah medzi žalobcom a žalovaným vyhodnotil ako obchodnoprávny a zmluvu o spolupráci
a dohodu o urovnaní považoval za platné.
Zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je celkom jednoznačne zastretým pracovnoprávnym

vzťahom (tzv. švarcsystém), v rámci ktorého žalovaný vykonával pre žalobcu závislú prácu. O tom
svedčí aj to, že žalobca na pracovisko vysielal aj svojich zamestnancov v pracovnom pomere, ktorí
vykonávali identické pracovné činnosti ako žalovaný. Práca, ktorú žalovaný pre žalobcu vykonával,
celkom jednoznačne napĺňa znaky závislej práce.
Žalovaný vystupoval ako SZČO len formálne a zmluva o spolupráci obsahuje ustanovenia, ktorých

účelom bolo zakryť pracovnoprávny charakter reálnej činnosti, ktorú žalovaný pre žalobcu vykonával.
Naplnenie znakov závislej práce sa posudzuje podľa reálneho výkonu činnosti dotknutej osoby, a nie na
základe obsahu zmluvných ustanovení či identifikácie zmluvnej strany v súvisiacej zmluve.
To, že sa v danom prípade jednalo o zastretý pracovnoprávny vzťah, dokumentuje splnenie viacerých
kritérií, za splnenia ktorých je vzťah, ktorého stranou je samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO),
nutné posudzovať ako pracovnoprávny, a to menovite že SZČO pracuje len pre jednu firmu, inému

subjektu služby neposkytuje; že SZČO sa riadi pokynmi zo strany firmy, či jej vedúcich zamestnancov;
že SZČO vykazuje pomerne malú mieru samostatnosti; že SZČO je zaradená do organizačnej štruktúry
firmy, aktívne spolupracuje so zamestnancami, prípadne vykonáva len nejaké čiastkové úlohy; že
pracovné činnosti, ktoré vykonáva SZČO vo firme, vykonávajú aj klasickí zamestnanci; že SZČO je
bežne prítomná na pracovisku, či dokonca dodržuje pracovnú dobu zavedenú vo firme. Uvedené kritériá,

kedy je nutné na samostatne zárobkovo činnú osobu nahliadať ako na zamestnanca, sú u žalovaného
splnené, keďže neposkytoval služby žiadnemu inému subjektu; riadil sa pokynmi zamestnanca žalobcu,
ktorému v podstate robil len pomocníka; bol prítomný na pracovisku, ktoré mu určil zamestnávateľ
žalobca; dodržal pracovnú dobu, ktorá bola zo strany žalobcu ako zamestnávateľa určená. Na základe
uvedeného bolo potrebné na zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným aplikovať Zákonník práce a

nahliadať naň ako na pracovnoprávny. Vychádzajúc z toho, že v pracovnom práve platí numerus clausus
zmluvných typov, žalobca uzavrel so žalovaným dohodu, ktorá nemá pracovnoprávny základ, a preto je
neplatná. Zákonník práce inštitút dohody o urovnaní nepozná, a preto nemohli byť práva a povinnosti
z Dohody platne založené. Jedinú dohodu, ktorú žalobca so žalovaným mohol v tejto súvislosti platne
uzavrieťjedohodaospornýchnárokochvsúladesustanovením§32Zákonníkapráce.Uzavretádohoda

o urovnaní však obchádza Zákonník práce, a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne
neplatná. Z dôvodu absolútnej neplatnosti dohody o urovnaní ako aj zmluvy o spolupráci, nevznikli
žalobcovi voči žalovanému žiadne nároky.

19. Žalovaným navrhovaný výsluch svedka H. I. – zamestnanca žalobcu a spolupracovníka žalovaného

súd prvej inštancie nevykonal. Tento výsluch bol pre posúdenie prípadu rozhodujúcim dôkazom, ktorý
by preukázal pracovnoprávny vzťah žalobcu a žalovaného. Žalovaný pracoval v Nemecku s pánom H.
I., ktorý vykonával totožnú činnosť ako žalovaný, pričom pán I. bol zamestnancom žalobcu, zatiaľ čo
žalovaný pracoval na základe obchodnej zmluvy.

20. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Eventuálne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať
mu náhradu trov odvolacieho konania.
Nesúhlasil s námietkou žalovaného týkajúcou sa nevykonania ním navrhnutých dôkazov a uviedol,
že súd všetky podstatné dôkazy vykonal a tie, ktoré nevykonal, riadne odôvodnil. Pojednávanie
dokonca raz odročil, aby mohli byť preskúmané všetky relevantné skutočnosti vrátane otázky, či je ako

obchodnoprávny súd vecne príslušný.
Súd prvej inštancie správne nepovažoval za potrebné skúmať dôvodnosť pôvodného nároku na zmluvnú
pokutupodľaZmluvyospolupráci,pretožepredmetomkonaniabolaDohodaourovnaní.Účelomdohody
o urovnaní nie je zisťovať, aká je skutočnosť, ale odstrániť spornosť medzi stranami tým, že sa pôvodný
záväzokzrušíanahradínovým.Pretoboloprerozhodnutiebezprávnehovýznamu,čižalovanýskutočne

porušil zmluvnú povinnosť a či žalobcovi vznikol nárok na zmluvnú pokutu podľa pôvodnej zmluvy.
Rozhodujúce bolo len to, že existencia tohto záväzku bola medzi stranami sporná, a preto bol uzavretý
urovnávací záväzok.Žalobca uviedol, že nebolo dôvodné vypočúvať svedka H. I., keďže ten bol v inom právnom postavení
ako zamestnanec žalobcu, zatiaľ čo žalovaný vystupoval ako podnikateľ. Žalovaný podľa žalobcu
túto skutočnosť účelovo zamieňa, aby vytvoril dojem o existencii pracovnoprávneho vzťahu, čo však

nezodpovedá realite ani právnemu hodnoteniu súdu.
Žalobca dodal, že súd prvej inštancie správne právne vec posúdil a riadne odôvodnil, prečo vzťah medzi
stranami nie je pracovnoprávny, ale obchodnoprávny. Súd postupoval správne, keď uzavrel, že žalovaný
vystupoval ako podnikateľ a ako taký uzavrel nielen Zmluvu o spolupráci, ale aj Dohodu o urovnaní,
pričom v celom procese ho zastupoval právny zástupca. Právny zástupca žalovaného si bol po celý

čas, aj pri uzatváraní Dohody, vedomý obchodnoprávneho režimu vzťahu. Napriek tomu sa žalovaný
až v priebehu súdneho konania začal účelovo a bez právneho základu dovolávať pracovnoprávneho
režimu, pričom táto argumentácia nemá žiadnu oporu v dôkazoch. Súd tiež správne konštatoval, že
inštitút dohody o urovnaní má nielen solučnú, ale aj obligačnú funkciu, a preto nie je podmienkou jej
platnosti existencia pôvodného záväzku. Žalovaný svojou obranou založenou na tvrdení o neexistencii
sporného záväzku popiera samotnú podstatu urovnania ako zmluvného mechanizmu, ktorý má práve

odstrániť pochybnosti o platnosti alebo existencii záväzku.
Podľa žalobcu bolo nepochybne preukázané, že pri uzatváraní Dohody o urovnaní žiadna zo strán
nekonala v zlej viere, naopak, rokovania medzi stranami trvali niekoľko mesiacov a boli vedené v
dobromyseľnosti, že urovnávajú sporné záväzky vzniknuté zo Zmluvy o spolupráci. V tejto súvislosti
žalobca poukazoval na ustanovenie § 586 ods. 2 OZ, podľa ktorého urovnanie dojednané dobromyseľne

nestráca platnosť ani v prípade, že sa dodatočne ukáže, že niektorá zo strán dohodnuté právo v čase
uzavretia dohody nemala. Súd teda správne vychádzal z toho, že právnym dôvodom vzniku nového
záväzku je samotná Dohoda o urovnaní, nie pôvodný (urovnávaný) záväzok.
V závere odvolania sa žalobca stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že podstatou Dohody
o urovnaní je odstránenie spornosti alebo pochybnosti o vzájomných právach a povinnostiach, a to

zrušením pôvodného záväzku a jeho nahradením novým. Navyše žalovaný z platnej Dohody o urovnaní
nesporne poskytol aj čiastočné plnenie, čím sám uznal existenciu a oprávnenosť záväzku.

22. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu bolo doručené žalovanému na vyjadrenie dňa 28.01.2025. Žalovaný
odvolaciu repliku nepodal.

23. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalovaného,
ktoré bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie
ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že

odvolanie žalovaného je nedôvodné.

24. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

25. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
e), a h) CSP.

26. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej

inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy
veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci

boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

27. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne
posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany
sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide,
ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu). Použitie správneho ustanovenia, ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne

priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke
treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

28. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní, preto
napadnuté rozhodnutie preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalovaným v podanom odvolaní a

inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré preskúmava odvolací
súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd v konaní nezistil.

29. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi
skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z konania

pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver
nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

30. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že súd prvej inštancie predmetný spor riadne prejednal, strany
sporu riadne poučil o ich procesných právach a povinnostiach. Strany sporu mali právo vyjadriť sa k

jednotlivým vyjadreniam a k jednotlivým dôkazom. Súd prvej inštancie zároveň vykonal dokazovanie
na základe návrhov strán sporu potrebných na riadne zistenie skutkového stavu potrebného pre
meritórne rozhodnutie, rozhodnutie riadne odôvodnil, teda vykonal a riadne vyhodnotil prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany predložené a označené stranami sporu, ktoré mali vplyv na
samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie v merite veci.

31. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dáva odpoveď na všetky podstatné otázky z hľadiska
rozhodnutia vo veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na
základe ktorej dospel k vyššie uvedeným záverom s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné
zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď aj na

odvolacie námietky žalovaného, keďže tieto už boli uplatnené aj v konaní pred súdom prvej inštancie.

32. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné:

33. Úvodom odvolací súd uvádza, že v čase podpísania, či už Zmluvy o spolupráci ako aj Dohody
o urovnaní bol žalovaný živnostníkom podnikajúcim pod obchodným menom A. B., IČO: 50 562 070, s
miestom podnikania Wurmova 1123/19, 040 23 Košice-Sídlisko KVP. Žalovaný podnikateľskú činnosť
ukončil k 30. januáru 2024.

34. V podanom odvolaní žalovaný formuloval dve zásadné odvolacie námietky, ktoré spočívali
v nevykonaní navrhnutých dôkazov žalovaným zo strany súdu prvej inštancie a nesprávnom právnom
posúdení veci. Podľa žalovaného predmetná Dohoda je neplatným právnym úkonom, keďže sa ňou
zakrýval vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorý nie je obchodnoprávneho charakteru, ale išlo
o pracovnoprávny vzťah. Podľa žalovaného išlo o zastretý pracovnoprávny vzťah, v rámci ktorého

žalovaný pre žalobcu vykonával závislú prácu, pričom v prípade pracovnoprávneho vzťahu sa tento
mal spravovať Zákonníkom práce, a nie Obchodným zákonníkom. Uzavretá Dohoda o urovnaní však
obchádza Zákonník práce, a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatná.

35. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že uzatvorili Dohodu o urovnaní z 24.11.2022 (Dohoda).

Predmetom Dohody bolo urovnanie všetkých vzájomných sporných práv, povinností a záväzkov, ktoré
vznikli medzi účastníkmi Dohody a vyplývali z ich predchádzajúceho zmluvného vzťahu a to Zmluvy
o spolupráci z 10.04.2022 (Zmluva).

36. Odvolací súd dáva do pozornosti, že žalobca svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy odvodzoval

z predmetnej Dohody uzatvorenej v zmysle § 585 Občianskeho zákonníka. Právna teória uvádza, že
urovnanie v zmysle ustanovenia § 585 OZ je zmluva, ktorou strany riešia vzájomnú spornosť alebo
pochybnosť vzťahujúcu sa na ich záväzok tým, že vzájomné práva a povinnosti upravia a nahradia
novými. Doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený novým záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania.Predmetom urovnania môže byť každý záväzok, ktorého niektorý prvok alebo stránka je sporná alebo
pochybná. Pritom stačí, ak je spornosť alebo pochybnosť celkom subjektívnej povahy, keď sa teda
takou javí len niektorej zo strán, hoci inak je objektívne zrejmá. Môže sa zakladať aj na jednostrannom

alebo obojstrannom omyle. Urovnaním sa zo záväzkového vzťahu strán odstraňuje to, čo je medzi nimi
sporné alebo pochybné, a to nie vyšetrením a zistením skutočného stavu sporného prvku v ich vzťahu,
ale zrušením záväzku, ktorý má tieto nedostatky, a jeho nahradením novým záväzkom. K odstráneniu
spornosti sa často dospeje na základe vzájomných ústupkov strán tak, že v novom záväzku si doterajšie
vzájomné práva a povinnosti upravia podrobnejšie.

37. Predmetnou Dohodou teda bol urovnaný starý záväzok medzi stranami a ich sporné nároky
vyplývajúce zo Zmluvy o spolupráci. Tento starý záväzok zanikol a nahradil ho nový záväzok. V zmysle
nového záväzku (Dohody) sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 3.000,00 eur. Po podpise
Dohody uhradil žalovaný žalobcovi čiastočne svoj záväzok vyplývajúci z Dohody vo výške 1.000,00 eur.
Žalobca si uplatnil voči žalovanému zaplatenie sumy 2.000,00 eur vyplývajúcej z predmetnej Dohody

a nie z predchádzajúcich sporných zmluvných vzťahov, ktorých spornosť zanikla podpisom predmetnej
Dohody.

38. V dôsledku uzavretia Dohody o urovnaní sa nezisťuje spornosť predchádzajúcich záväzkov
zmluvných strán a nezisťuje sa skutočný stav, ktorá zo strán z pôvodného záväzku bola v práve a ktorá

má pravdu, ale skúma sa iba obsah uzavretej Dohody a práva a povinnosti z nej vyplývajúce.

39.Vpriebehukonanianasúdeprvejinštanciežalovanýrozsiahloformulovalsvojenámietkyprotinároku
žalobcu, ktoré sú z veľkej miery aj totožné s odvolacími námietkami a s týmito sa súd prvej inštancie
vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd k odvolacím

námietkamžalovanéhovplnomrozsahupoukazujenaodôvodnenienapadnutéhorozsudkusúdomprvej
inštancie a preto odvolací súd nepovažuje za potrebné opätovne právne posúdenie zo strany súdu prvej
inštancie rozsiahlo opakovať, avšak vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného dopĺňa:

40. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne právne posúdil charakter právneho

vzťahu medzi účastníkmi a dôvodne dospel k záveru, že ide o obchodnoprávny záväzkový vzťah
založený medzi dvoma podnikateľmi v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) a b) ObZ. Zo spisu vyplýva, že
žalobca je osobou zapísanou v obchodnom registri a žalovaný bol v čase uzavretia Zmluvy o spolupráci,
ako aj Dohody o urovnaní, osobou podnikajúcou na základe živnostenského oprávnenia. Z výpisu zo
živnostenského registra je zrejmé, že žalovaný podnikal už niekoľko rokov pred uzavretím zmluvného

vzťahu so žalobcom a svoju podnikateľskú činnosť ukončil až 30.01.2024, teda v deň, keď mu bol
doručený platobný rozkaz. Je preto nepochybné, že v čase, keď sa žalovaný uchádzal o spoluprácu so
žalobcom, ako aj počas plnenia záväzkov zo Zmluvy o spolupráci, vystupoval ako podnikateľ. V záhlaví
zmluvy obe strany výslovne deklarovali, že Zmluvu o spolupráci uzatvárajú podľa § 269 ods. 2 ObZ, čím
jednoznačne prejavili vôľu riadiť sa obchodnoprávnym režimom.

41. Odvolací súd sa takisto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že námietky žalovaného o
existenciizastretéhopracovnoprávnehovzťahunemajúoporuvzistenýchskutočnostiach.Zvykonaných
dôkazov nevyplýva, že by činnosti žalovaného napĺňali znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka
práce. Predovšetkým nebol preukázaný osobný výkon práce zamestnancom, keďže podľa Zmluvy

o spolupráci bol žalovaný oprávnený zabezpečiť plnenie svojich záväzkov aj prostredníctvom tretích
osôb alebo vlastných zamestnancov, pričom zmluva tieto prípady výslovne upravovala (body 5.8.,
5.10. a 5.13.) Rovnako nebol preukázaný ani subordinačný vzťah či hospodárska závislosť, ktoré sú
esenciálnymi znakmi závislej práce. Žalovaný vykonával práce pre žalobcu len v rámci niekoľkých
turnusov počas približne dvojmesačného obdobia (apríl – jún 2022), pričom nebol nijako obmedzený

v možnosti vykonávať obdobné činnosti aj pre iné subjekty okrem v Zmluve o spolupráci jasne
špecifikovaných v čl. VIII.

42. Takéto krátkodobé plnenie nemožno považovať za dlhodobý pracovný pomer vytvárajúci
hospodársku závislosť. Ani tvrdenie žalovaného, že prácu vykonával podľa pokynov žalobcu a v ním

určenom čase, nepostačuje na záver o existencii pracovnoprávneho vzťahu. Odvolací súd zdôrazňuje,
že určitá miera organizačnej koordinácie a kontroly je typická aj pre obchodnoprávne záväzky, najmä v
odvetví stavebníctva, kde sa na realizácii jednej zákazky podieľa viacero dodávateľov a subdodávateľov,
ktorých činnosť musí byť časovo a technicky zosúladená. Takéto usmerňovanie preto nepresahujerámec bežnej obchodnej praxe. Preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie konštatuje, že znaky
závislej práce neboli naplnené a že Zmluva o spolupráci, ako aj následná Dohoda o urovnaní, boli
uzavreté v rámci podnikateľskej činnosti oboch strán. Je nesporné, že žalovaný vystupoval v postavení

podnikateľa nielen pri uzavretí Zmluvy o spolupráci, ale aj pri uzavretí Dohody o urovnaní, ktorú uzatváral
za účasti svojho právneho zástupcu. Nemožno preto prijať argument, že by išlo o úkony zastierajúce
pracovný pomer. Naopak, zo všetkých okolností prípadu vyplýva, že vôľou žalovaného bolo vystupovať
vo vzťahu k žalobcovi ako samostatný podnikateľský subjekt.

43. Odvolací súd ešte k námietke žalovaného, podľa ktorej mala byť Dohoda o urovnaní uzavretá
medzi stranami neplatná z dôvodu, že vychádzala zo zastretého pracovnoprávneho vzťahu a ako taká
obchádzala Zákonník práce dopĺňa, že táto argumentácia nemá oporu v zistenom skutkovom stave
ani v právnej úprave. Ako už bolo uvedené, vzťah medzi účastníkmi bol obchodnoprávny, a preto sa
naň vzťahujú ako ustanovenia Obchodného zákonníka tak aj Občianskeho zákonníka, pričom ide o
záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi.

Podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka je urovnanie zmluva, ktorou účastníci odstraňujú spornosť
alebo pochybnosť o určitom práve či povinnosti tým, že zrušia pôvodný záväzok a nahradia ho novým.
Urovnanie má teda obligatórnu i solučnú funkciu, pričom právnym dôvodom nového záväzku nie je
pôvodná zmluva, ale samotná dohoda o urovnaní.
Súd prvej inštancie správne uviedol, že účelom urovnania nie je zisťovať, aká bola skutočnosť, ale

odstrániť existujúci alebo možný spor medzi stranami. Preto bolo pre rozhodnutie bez právneho
významu, či žalovaný pôvodne porušil zmluvnú povinnosť podľa Zmluvy o spolupráci alebo či žalobcovi
vznikol nárok na zmluvnú pokutu. Podstatné je, že medzi stranami existovala spornosť o týchto
nárokoch, ktorú chceli urovnať, a že žalovaný s uzatvorením Dohody o urovnaní dobrovoľne súhlasil.
Odvolací súd zdôrazňuje, že zo spisu jednoznačne vyplýva, že Dohoda o urovnaní bola výsledkom

rokovaní trvajúcich niekoľko mesiacov, pričom žalovaný bol pri jej uzatváraní zastúpený advokátom. Z
obsahu dohody, ako aj z priebehu rokovaní, nevyplýva žiadna forma nátlaku, omylu ani inej vady vôle.
Obidve strany si boli vedomé právnych následkov uzavretia Dohody a jej obsahu.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že aj v prípade, ak by sa
dodatočne ukázalo, že niektorá zo strán v čase uzavretia dohody nemala právo, ktoré bolo predmetom

urovnania, tak platnosť dohody tým nie je dotknutá, nakoľko podľa § 586 ods. 2 Občianskeho zákonníka
urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca platnosť ani v takom prípade.
Pokiaľ žalovaný tvrdil, že Dohoda o urovnaní je neplatná, pretože Zákonník práce inštitút dohody o
urovnaní nepozná, odvolací súd poukazuje na to, že takéto tvrdenie by bolo relevantné len v prípade,
ak by sa preukázalo, že medzi stranami existoval pracovný pomer. Keďže však bolo preukázané, že

išlo o vzťah obchodnoprávny, Dohoda o urovnaní ako inštitút občianskeho práva bola uzavretá v plnom
súlade so zákonom.
Rovnakonemožnoakceptovaťtvrdenie,žeDohodaobchádzalaZákonníkprácepodľa§39Občianskeho
zákonníka. Pre záver o obchádzaní zákona by muselo byť preukázané, že zmluva bola uzavretá s
úmyslom vyhnúť sa kogentnej právnej úprave pracovného práva, čo sa v konaní nepreukázalo. Naopak,

zo skutkových okolností vyplýva, že strany vedome a dobrovoľne zvolili obchodnoprávny režim, ktorý
zodpovedal ich podnikateľskej činnosti.
Odvolací súd tiež považuje za významné, že žalovaný z Dohody o urovnaní čiastočne plnil, čím fakticky
potvrdil jej platnosť a uznal svoj záväzok. Toto konanie je v rozpore s jeho neskoršou procesnou obranou
založenou na tvrdení o neplatnosti dohody.

S prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti odvolací súd konštatuje, že Dohoda o urovnaní bola medzi
stranami platne uzavretá, obsahovala všetky zákonom vyžadované náležitosti a predstavuje záväzný
právny základ pohľadávky uplatnenej žalobcom v tomto konaní. Zmluvné strany v nej jednoznačne a
zrozumiteľne prejavili vôľu ukončiť predchádzajúce spory a nahradiť pôvodné záväzky novým, pričom
žalovaný jej obsah akceptoval bez výhrad. Preto odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie,

že nárok žalobcu vyplýva priamo z Dohody o urovnaní, a nie z pôvodnej Zmluvy o spolupráci.

44. Žalovaný takisto namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz a to výsluch
svedka H. I., zamestnanca žalobcu a spolupracovníka žalovaného, ktorý bol rozhodujúci pre posúdenie
charakteru právneho vzťahu, keďže pán I. vykonával rovnakú prácu ako žalovaný, a to v Nemecku, na

rovnakom pracovisku. Rozdiel spočíval len v tom, že pán I. bol v pracovnom pomere so žalobcom, zatiaľ
čo žalovaný vykonával totožnú prácu na základe obchodnej zmluvy.45. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie o
návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania rozhodol na pojednávaní dňa 12.09.2024 tak, že tento
dôkaz nevykoná, a to z dôvodu hospodárnosti konania, keďže skutkový stav považoval za dostatočne

objasnený už vykonanými dôkazmi, pričom poukázal na bod 66. odôvodnenia. Odvolací súd sa s
týmto záverom plne stotožňuje. Súd prvej inštancie v súlade s § 185 ods. 1 a § 187 ods. 1 CSP nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, ale len tie, ktoré považuje za potrebné pre zistenie
skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. V prejednávanej veci súd prvej inštancie
vykonal rozsiahle dokazovanie zmluvnou dokumentáciou (Zmluva o spolupráci, Dohoda o urovnaní),

výpoveďamizmluvnýchstrán,listinnýmidôkazmiopostavenížalovanéhoakopodnikateľa,akoajďalšími
dôkazmi preukazujúcimi povahu jeho činnosti. Z týchto dôkazov bolo možné spoľahlivo ustáliť, že medzi
žalobcom a žalovaným išlo o obchodnoprávny vzťah medzi dvoma podnikateľmi, nie o zastretý pracovný
pomer.

46. Z obsahu návrhu žalovaného na výsluch svedka I. pritom nevyplýva, že by tento svedok mohol

uviesť akékoľvek nové alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré by neboli už objasnené ostatnými dôkazmi.
Samotné tvrdenie, že svedok vykonával rovnakú činnosť ako žalovaný, ešte nepreukazuje existenciu
závislej práce, pretože identita vykonávaných prác nie je rozhodujúcim kritériom pre určenie právneho
charakteru vzťahu. Rozhodujúcimi sú znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce (osobný
výkon, subordinačný vzťah, hospodárska a osobná závislosť), ktoré však boli súdom prvej inštancie

hodnotené na základe priamych dôkazov o obsahu a realizácii zmluvného vzťahu medzi stranami.
Zároveň treba uviesť, že svedok H. I. je zamestnancom žalobcu, a teda jeho výpoveď by bola iba
nepriamym hodnotením pomerov medzi stranami z jeho subjektívneho pohľadu, bez právnej relevancie
pre posúdenie povahy samotného zmluvného vzťahu medzi stranami sporu.

47. Odvolací súd preto považuje za správne, že súd prvej inštancie nevykonal tento dôkaz. Postup súdu
prvej inštancie je aj plne v súlade so zásadou koncentrácie konania a hospodárnosti dokazovania, ako
aj so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP. Nevykonanie výsluchu svedka I. preto
nemalo vplyv na zistenie skutkového stavu ani na zákonnosť a spravodlivosť napadnutého rozhodnutia.
Skutkové závery súdu prvej inštancie sú opreté o iné, objektívne dôkazy, ktoré spoľahlivo preukazujú

povahu vzťahu medzi účastníkmi. Z uvedených dôvodov odvolací súd námietku žalovaného v tejto časti
nepovažuje za dôvodnú.

48. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom
rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 CSP) tak, aby bol pre strany sporu, ale aj pre

tretie osoby zrozumiteľný. Písomné vyhotovenie rozsudku je v súlade s § 220 ods. 2 CSP, keďže
závery v ňom obsiahnuté sú dostatočné, keď súd prvej inštancie náležite sumárne posúdil skutkové
zistenia v nadväznosti na vyhodnotenie celkovej dôkaznej situácie, čím napadaný rozsudok tak napĺňa
požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti a prekúmateľnosti. V danej veci súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil z akého dôvodu považoval

žalobu žalobcu za dôvodnú.

49. Odvolací súd z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nezistil rozpor skutkových okolností a
právnych argumentov s pravidlami formálnej logiky. Napadnutý rozsudok dáva jasné a zrozumiteľné
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Z

odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Zároveň sa rozhodnutie súdu prvej
inštancie opiera o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom
konaní. Odvolací súd preto konštatuje, že vo vzťahu k žalovaným tvrdeným pochybeniam súdu prvej
inštancie (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/ a h/ CSP), odvolací súd preskúmaním

predloženého súdneho spisu, či podaného odvolania nezistil v konaní pred súdom prvej inštancie také
pochybenia, ktoré svojou intenzitou mohli viesť k vecne nesprávnemu výroku rozsudku súdu prvej
inštancie.

50. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovejstrany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

51. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav,
vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne, keď žalobe žalobcu vyhovel. Preto odvolací
súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd
potvrdil aj závislý výrok o trovách konania ako vecne správny.

52. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom
konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

53. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto

rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).