Uznesenie – Vyživovacie povinnosti ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. február 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/60/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118217651
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1118217651.6

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Andrey Hadnagyovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté
deti: A. B., narodený X. XXXXXX XXXX a C. B., narodený XX. XXXXXX XXXX, obe trvale bytom D.
XX. XXXXXXX XX, E., obe zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, matky: A. F. B., narodená XX. XXXXXXXX XXXX, bytom

D. XX. XXXXXXX XX, E., zastúpenej splnomocnenkyňou: JUDr. Denisa Jánošíkova, advokátka so
sídlom Klincová 35, Bratislava, a otca: G. B., narodený XX. XXXXXXXXX XXXX, trvale bytom H. XX, E.,
zastúpeného splnomocnencom: JUDr. Pavol Torňoš, advokát so sídlom Tomášikova 50/D, Bratislava,
za účasti Krajskej prokuratúry Bratislava, so sídlom Vajnorská 47, Bratislava a Úradu komisára pre
deti, so sídlom Odborárske nám. 3, Bratislava, o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletým deťom na čas do rozvodu, o odvolaní matky proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k.

B1-3P/145/2018-3167 z 10. októbra 2023 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava
II č. k. B1-3P/145/2018-3170 z 8. novembra 2023 a opravným uznesením Mestského súdu Bratislava II
č. k. B1-3P/145/2018-3190 z 9. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravnými uzneseniami súdu prvej
inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil matke povinnosť zaplatiť zročné
výživné na maloletého A. za obdobie od 6. novembra 2018 do 21. decembra 2021 vo výške 200,- eur
mesačne, spolu vo výške 4.796,70 eur k rukám otca do 60 dní od doručenia rozsudku; výrokom II.
uložil matke povinnosť zaplatiť zročné výživné na maloletého C. za obdobie od 6. novembra 2018 do
21. decembra 2021 vo výške 100,- eur mesačne, spolu vo výške 1.047,85 eur k rukám otca; výrokom
III. zamietol návrhy matky a otca na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu

a v prevyšujúcej časti určenia výživného; výrokom IV. zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.
k. 3P/145/2018-886 z 24. júla 2019; výrokom V. žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov
konania.Svojerozhodnutieodôvodnilsúdprvejinštancieprávneustanoveniami§62ods.1a4,§75ods.
1 a 2 z. č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“).
Vecne dôvodil, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.
k. 3P/63/2018-1215 z 23. júna 2021, pričom výrok o rozvode s poukazom na rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č. k. 20CoP/107/2022-1796 z 15. marca 2023 nadobudol právoplatnosť 21. decembra 2021.
Predmetom konania zostalo tak určenie výživného a zročného výživného na čas do rozvodu manželstva,
t.j.zaobdobieodpodanianávrhu6.novembra2018doprávoplatnostivýrokuorozvodemanželstva,teda
do 20. decembra 2021. Dôvodil, že vykonal dokazovanie listinami, návrhmi rodičov a ich vyjadreniami,
vyjadreniami psychológov, kolízneho opatrovníka, komunikáciou, dokladovaním majetkových pomerov
rodičov obsahujúcich výpisy z banky, pokladničné bloky a faktúry preukazujúce uhradené platby pre

potreby maloletých detí, potvrdenia o príjme matky i otca, výplatné pásky otca, prehľadom výdavkov otca
i na maloleté deti, výsluchom rodičov a zistil skutočný stav tak, že je nesporné, že maloleté deti A. a C.sú deťmi matky A. F. B. a otca G. B.. Z dokazovania mal za preukázané, že v danom období vykonával
otec výlučne sám osobnú starostlivosť o maloletého A. a o maloletého C. vykonával starostlivosť
v prevažujúcej miere, pričom matka o C. vykonávala starostlivosť v období od októbra 2018 do júna 2020

v rozsahu 10% a od júla 2020 do decembra 2021 v rozsahu 66%. Mal za preukázané, že otec vyčíslil
náklady na maloleté deti štandardne, zodpovedajúco návšteve školského zariadenia, pričom výdavky
na maloletého A. za obdobie od októbra 2018 do novembra 2019 boli vo výške 540,- eur mesačne a od
decembra 2019 do decembra 2021 vo výške 700,- eur mesačne a na maloletého C. za obdobie od
októbra 2018 do novembra 2019 vo výške 540,- eur mesačne a od decembra 2019 do decembra 2021

vo výške 700,- eur mesačne. Pri určení výživného vychádzal z priemerného čistého príjmu otca vo výške
2.251,- eur a z priemerného čistého príjmu matky vo výške 1.036,- eur. Považoval za preukázané, že
matka od podania návrhu zaplatila na výživnom na maloleté deti spolu sumu 5.400,- eur. Zročné výživné
na maloletého A. predstavuje sumu 7.496,70 eur, z ktorého matka uhradila 2.700,- eur a tak nedoplatok
je vo výške 4.796,70 eur. Zročné výživné na maloletého C. predstavuje sumu 3.747,85 eur, po započítaní
zaplatených 2.700,- eur je nedoplatok 1.047,85 eur. Mal za to, že matka je schopná uhradiť stanovené

výživné spolu 300,- eur mesačne, čo predstavuje vzhľadom na jej príjem približne 29% jej čistého príjmu.
Nedoplatok umožnil matke uhradiť v lehote 60 dní od doručenia rozsudku. Dodal, že vo zvyšnej časti
návrhy matky a otca na úpravu výkonu ich rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu zamietol,
nakoľko manželstvo bolo právoplatne rozvedené a bol upravený výkon rodičovských práv a povinností
na čas po rozvode. Dodal, že zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 3P/145/2018-886 z 24.

júla 2019, nakoľko toto stratilo opodstatnenie. Záverom uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. O trovách
konania rozhodol podľa § 52 z. č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „Civilného
mimosporového poriadku“) tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Opravným uznesením č. k. B1-3P/145/2018-3170 z 8. novembra 2023 súd prvej inštancie opravil
výrok I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie vyhláseného na pojednávaní 10. októbra 2023 tak, že
tento správne znie: „I. Matka A. F. B., narodená XX.XX.XXXX je povinná zaplatiť zročné výživné
na maloletého A., narodeného X.X.XXXX, za obdobie od 6.11.2018 do 21.12.2021 vo výške 200 eur
mesačne, spolu vo výške 4 796,70 eur k rukám otca, a to do 60 dní od doručenia rozsudku. II. Matka

A. F. B., narodená XX.XX.XXXX je povinná zaplatiť zročné výživné na maloletého C., narodeného
XX.X.XXXX, za obdobie od 6.11.2018 do 21.12.2021 vo výške 100 eur mesačne, spolu vo výške 1
047,85 eur k rukám otca.“ Súd prvej inštancie opravné uznesenie právne odôvodnil ustanovením § 224
z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „Civilný sporový poriadok“). Dôvodil, že je
potrebné opraviť rozsudok vyhlásený na pojednávaní, keďže došlo k zrejmej chybe v počítaní zročného

výživného. Pri vypracovávaní písomného vyhotovenia rozsudku totiž zistil, že obdobie od 6. novembra
2018 do 21. decembra 2021 predstavuje 36 mesiacov, 25 dní za mesiac november 2018 a 20 dní za
mesiac december 2021, a nie 26 mesiacov, 25 dní za mesiac november 2018 a 20 dní (za mesiac
december 2021 – pozn. odvolacieho súdu). Z uvedeného potom vyplýva, že správna výška zročného
výživného, ktoré má matka doplatiť je vo výroku I. suma 4.796,70 eur a vo výroku II. suma 1.047,85 eur.

3. Opravným uznesením č. k. B1-3P/145/2018-3190 z 9. novembra 2023 súd prvej inštancie opravil
poučenie o odvolaní uvedené v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie tak, že toto má správne
znieť: „Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava II. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania

uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363
Civilného sporového poriadku) Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútorov
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).“ Súd prvej inštancie opravné uznesenie právne odôvodnil

ustanovením § 224 Civilného sporového poriadku. Dôvodil, že poučenie rozsudku obsahuje chybu
v písaní spočívajúcu v nesprávnom označení súdu, na ktorý možno podať odvolanie (Okresný súd
Bratislava I).

4. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletých detí

z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. Poukázala na rozpor
výroku rozsudku súdu prvej inštancie vyjadrený v písomnom vyhotovení s obsahom rozsudku ústne
vyhláseného na pojednávaní, zachyteného v zápisnici z pojednávania z 10. októbra 2023, kde
bol nedoplatok na zročnom výživnom určený na maloletého A. v celkovej výške 2.796,70 eur a namaloletého C. v celkovej výške 47,85 eur, pričom v písomnom vyhotovení rozsudku je určené zročné
výživné v celkovej výške 4.796,70 na maloletého A. a 1.047,85 eur na maloletého C.. Matka ďalej
namietalazmätočnosť,nezrozumiteľnosťanepreskúmateľnosťrozsudku.Uviedla,žesúdprvejinštancie

jednoducho rozhodol o zročnom výživnom za obdobie od 6. novembra 2018 do 21. decembra 2021
bez určenia vyživovacej povinnosti matky a určenia rodičovských práv a povinností k maloletým deťom.
Automaticky prevzal úpravu zverenia, zastupovania a výživného, ktorá bola vykonaná Krajský súdom
v Bratislave sp. zn. 20CoP/107/2022 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
3P/63/2018, avšak nerozhodol o nej. Dodala, že obdobie rozhodné pre určenie vyživovacej povinnosti

k maloletým deťom je iné ako pre vyššie uvedené rozhodnutie a súd prvej inštancie si takto zjednodušil
dokazovanie a znemožnil jej podať odvolanie voči výške výživného. Súd prvej inštancie nezisťoval za
rozhodné obdobie opodstatnené náklady maloletých detí, kto ich hradil, nezisťoval náklady rodičov
a len prevzal tvrdenie otca o nákladoch maloletých detí, ktoré považoval vo všeobecnosti za primerané.
Dôvodila, že súd prvej inštancie ňou predložené dôkazy nesprávne a nedostatočne vyhodnotil, najmä
vo vzťahu k plneniu si vyživovacej povinnosti matky a k jej osobnej starostlivosti v rozhodnom období.

Namietala, že nesúhlasí s výškou súdom prvej inštancie vypočítaného zročného výživného, keďže súd
nezohľadnil rozsah jej starostlivosti o maloleté deti v rozhodnom období, ako aj plnenie si vyživovacej
povinnosti nad rámec plateného výživného určeného neodkladným opatrením č. k. 3P/145/2018-886
z 24. júla 2019. Zročné výživné za obdobie od 6. novembra 2018 do 20. decembra 2021 na maloletého
A. súd prvej inštancie vypočítal v sume 7.496,70 eur a od predmetnej sumy odpočítal ňou zaplatené

výživné v sume 2.700,- eur. Obdobne u maloletého C. vypočítal nedoplatok v sume 1.047,85 eur, keď
odrátal ňou zaplatené výživné v sume 2.700,- eur. Súd prvej inštancie nezohľadnil jej vynaložené
výdavky na maloletého A. (strava, strava v škole, voľnočasové aktivity, oblečenie, drogéria, poplatok
v škôlke, poplatok v školskej družine, psychológ) a na maloletého C. (strava doma, jedáleň, drogéria,
rodičovský poplatok v škole, Fit Kids, školský tábor, oblečenie). Poukázala na to, že predložila množstvo

pokladničných bločkov, e-mailových objednávok, ktoré deklarujú platby napr. za oblečenie, topánky.
Taktiež namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil platbu matky otcovi na úhradu výživného 8.
marca 2019 v sume 104,08 eur. Zdôraznila, že zákonná povinnosť vyživovať maloleté deti nespočíva
len v peňažnom plnení, ale aj v povinnosti vyživovať a zaopatrovať oprávnenú osobu v naturálnej
podobe, t. j. vo faktickej starostlivosti o jej bývanie, ošatenie, hygienu, zdravie. V rozhodnom období si

plnila vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom v naturálnej podobe zakupovaním vecí potrebných
pre ich výchovu, výživu a všestranný rozvoj, pričom rozpis výdavkov preukázala. Mala za to, že súd
prvej inštancie sa k jej výdavkom nevyjadril a taktiež nezohľadnil že nielenže uspokojovala potreby
maloletých detí zakupovaním stravy, ale zabezpečovala im i bývanie, aktívne trávenie voľného času,
dovolenkové pobyty. Dodala, že súd prvej inštancie pri určení výživného nesprávne vychádzal výlučne

z matematického súčtu hradeného výživného, rozdielu uvedenej sumy a sumy výživného určeného na
čas po rozvode. Iné ňou vynaložené náklady nezohľadnil. Za nesprávny považovala i záver, ktorým
súd prvej inštancie ustálil, že otec v rozhodnom období vykonával výlučne sám osobnú starostlivosť
o maloletého A., pričom o maloletého C. vykonávala matka v období od októbra 2018 do júna 2020
starostlivosť v rozsahu 10% a v období od júla 2020 do decembra 2020 v rozsahu 66%. Z takéhoto

odôvodnenia je zrejmé, že súd prvej inštancie nesprávne určil matke jednotnú vyživovaciu povinnosť
v rozsahu 100,- eur mesačne, a to napriek skutočnosti, že v istom období sa matka starala o maloleté
dieťavprevažnejmiere,hradilajehovýdavky,nákladynabývanie,stravu,ošatenie.Malazato,ževčase,
keď vykonávala starostlivosť o maloletého C., prakticky vykonávali striedavú osobnú starostlivosť,
spoločne sa podieľali na jeho nákladoch, a preto malo byť výživné určené len do júla 2020. Namietala,

že súd prvej inštancie prehliadol potrebu úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom
v rozsahu zverenia, zastupovania, výživného či styku na čas do rozvodu manželstva. Navrhla, aby
odvolací súd návrh otca vo veci zročného výživného zamietol, eventuálne aby napadnutý rozsudok vo
výrokoch I., II. a III. zrušil a vec vrátil súd prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu matky sa vyjadrila Okresná prokuratúra Bratislava I, ktorá uviedla, že odvolanie podané
matkou považuje za nedôvodné. Je pravdou, že zákonným následkom vyhlásenia rozsudku je viazanosť
súdu vyhláseným výrokom a že tento nemôže byť zmenený, to sa však nevzťahuje na prípady, keď došlo
k chybe v písaní, počítaní alebo inej nesprávnosti. Súd prvej inštancie vyhlásil rozsudok v nesprávnej
výške, avšak je zrejmé, že sa jedná len o chybu v počítaní. Pokiaľ ide o určenie výšky zročného

výživného, súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi týkajúcimi sa zárobkových
a majetkových pomerov oboch rodičov, ako aj ich schopností a možností, šetril výdavky na odôvodnené
potreby maloletých detí, zohľadnil osobnú starostlivosť rodičov v rozhodnom čase, a preto považujerozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v spojení s opravnými uzneseniami ako vecne správny potvrdil.

6. K vyjadreniu Okresnej prokuratúry Bratislava I sa vyjadrila matka maloletých detí, ktorá uviedla,
že nesúhlasí s vyjadrením okresnej prokuratúry, keďže súd prvej inštancie nesprávne rozhodol iba
o zročnom výživnom, bez určenia vyživovacej povinnosti matky a určenia rodičovských práv a povinností
k maloletým deťom. Súd prvej inštancie nezisťoval za rozhodné obdobie opodstatnené náklady
maloletých detí, kto ich hradil a aké boli náklady rodičov. Zotrvala na svojom názore, že zročné výživné

nebolourčenévsprávnejvýške,keďžesúdprvejinštancienezohľadnilrozsahjejstarostlivostiomaloleté
deti v rozhodnom období, ako i plnenie jej vyživovacej povinnosti nad rámec plateného výživného
určeného neodkladným opatrením č.k. 3P/145/2018-886 z 24. júla 2019. Zopakovala, že súd prvej
inštancie nezohľadnil pri určovaní zročného výživného jej výdavky, ktoré vynaložila na nákup stravy,
oblečenia, hračiek a zabezpečenie iných potrieb pre obe maloleté deti, pričom nezohľadnil ani to, že si
plnila vyživovaciu povinnosť i v naturálnej podobe. Opätovne poukázala na nesprávny záver súdu prvej

inštancie týkajúci sa jej starostlivosti o maloleté deti. V rozhodnom období sa o maloletého C. starala 20
mesiacov v rozsahu 66% a po dobu 18 mesiacov v rozsahu 10%, pričom súd prvej inštancie jej určil za
dané obdobie jednotnú sumu výživného 100,- eur. Navyše jej určil povinnosť platiť výživné aj v období od
mája 2020 do decembra 2021, kedy ona zabezpečovala v prevažnej miere starostlivosť o maloletého C..
V danom prípade bolo potrebné rozhodnúť o výživnom len za obdobie od novembra 2018 do mája 2020,

keďže následne vykonávali prakticky striedavú osobnú starostlivosť. Opakovane namietala, že súd prvej
inštancie prehliadol potrebu úpravy rodičovských práv a povinností v rozsahu zverenia, zastupovania,
výživného či styku na čas do rozvodu manželstva.

7. Otec maloletých detí, kolízny opatrovník maloletých detí ani Úrad komisára pre deti sa k odvolaniu

matky nevyjadrili.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) Civilného mimosporového poriadku),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou – matkou maloletých detí (§ 359 a
§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku a § 7 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 Civilného sporového
poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového
poriadku) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h)
Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§
65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a
contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravnými uzneseniami súdu
prvej inštancie je potrebné zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

9. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo rozhodovanie o návrhoch oboch rodičov na úpravu
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému A. a C. na čas do rozvodu manželstva. Nakoľko
v priebehu tohto konania bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 3P/63/2018-1215 z 23
júna 2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 20P/107/2022-1796 z 15. marca
2023 rozhodnuté o rozvode manželstva rodičov a o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností

k maloletým deťom na čas po rozvode, predmetom konania o úprave výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva tak zostala iba otázka výživného
(bežného a zročného) na maloleté deti.

10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti a rozhodnutia súdu prvej inštancie,

ktorým výrokom I. uložil matke povinnosť zaplatiť zročné výživné na maloletého A. za obdobie od 6.
novembra2018do21.decembra2021vovýške200,-eurmesačne,spoluvovýške4.796,70eurkrukám
otca do 60 dní od doručenia rozsudku; výrokom II. uložil matke povinnosť zaplatiť zročné výživné na
maloletého C. za obdobie od 6. novembra 2018 do 21. decembra 2021 vo výške 100,- eur mesačne,
spolu vo výške 1.047,85 eur k rukám otca a výrokom III. zamietol návrhy matky a otca na úpravu výkonu

rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu a v prevyšujúcej časti určenia výživného.

11. Matka v odvolaní v prvom rade poukazovala na rozpor medzi výrokom obsiahnutým v písomnom
vyhotovení rozsudku s výrokom rozsudku, ktorý bol vyhlásený na pojednávaní 10. októbra 2023.12. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie na vyššie uvedenom pojednávaní vyhlásil rozsudok,
ktorým okrem iného vo výroku I. uložil matke povinnosť zaplatiť k rukám otca zročné výživné na

maloletého A. za obdobie od 6. novembra 2018 do 21. decembra 2021 vo výške 200,- eur mesačne, t. j.
spolu vo výške 2.796,70 eur a vo výroku II. uložil matke povinnosť zaplatiť k rukám otca zročné výživné
na maloletého C. za obdobie od 6. novembra 2018 do 21. decembra 2021 vo výške 100,- eur mesačne,
t. j. spolu vo výške 47,85 eur. Súd prvej inštancie opravným uznesením č. k. B1-3P/145/2018-3170
z 8. novembra 2023 opravil výrok I. a II. rozsudku vyhláseného na pojednávaní 10. októbra 2023,

v ktorom sa dopustil chyby v počítaní, keď pri výpočte zročného výživného na maloleté deti mal za
to, že rozhodné obdobie, za ktoré určil zročné výživné, pozostáva z 26 mesiacov a 45 dní, pričom
správne toto obdobie malo 36 mesiacov a 45 dní. Súd prvej inštancie tak opravným uznesením opravil
vo výroku I. vyhláseného rozsudku zročné výživné na maloletého A. na sumu 4.796,70 eur a vo výroku
II. vyhláseného rozsudku zročné výživné na maloletého C. na sumu 1.047,85 eur. Súd prvej inštancie
pri písomnom vypracovaní napadnutého rozsudku už vychádzal z vykonanej opravy. Tzn. písomné

vyhotovenie napadnutého rozsudku vo výroku I. a II. uvádzalo už opravené sumy zročného výživného
na maloleté deti, ktoré je matka povinná zaplatiť.

13. Podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku na konania podľa tohto zákona sa použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

14. Podľa § 219 ods. 4 Civilného sporového poriadku len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

15. Podľa § 224 Civilného sporového poriadku súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby
v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí

subjektom konania.

16. Súdne rozhodnutie je proces duševnej činnosti sudcu, ktorého výsledkom je navonok prejavené
súdne rozhodnutie. Pri takomto procese nie je možné predpokladať absolútnu neomylnosť osôb
zúčastnených na príprave a tvorbe vonkajšej podoby konkrétneho súdneho rozhodnutia, a preto ak sa

v rozsudku vyskytne chyba v písaní alebo počítaní, alebo ak rozsudok obsahuje inú zrejmú nesprávnosť,
je povinnosťou súdu tieto pochybenia napraviť. Predmetom opravy môžu byť predovšetkým také
očividné pochybenia, ku ktorým došlo pri vyhlásení alebo písomnom vyhotovení rozsudku, ktoré sa
prejavujú pisárskou chybou alebo sú následkom chyby v počítaní. Právny pojem „iná nesprávnosť“ je
relatívne neurčitý, je však potrebné ho vykladať tak, že ide o nesprávnosť podobnej povahy ako chyba

v písaní alebo počítaní, ktorá je následkom náhleho a okamžitého zlyhania duševnej či mechanickej
činnosti osoby, ktorá rozsudok vyhlasovala alebo vyhotovovala, a ktorá je úplne zjavná.

17.Zobsahuspisujezrejmé,žesasúdprvejinštancieprivyhlásenírozsudkunapojednávaní10.októbra
2023 dopustil pri vyčíslení zročného výživného na obe maloleté deti vo výroku I. a II. chyby v počítaní,

keď vychádzal z nesprávneho počtu mesiacov v rozhodnom období. Táto chyba v počítaní ako dôsledok
náhleho a okamžitého zlyhania duševnej činnosti osoby, ktorá rozsudok vyhlásila, je zjavná, nakoľko
v oboch výrokoch bolo uvedené aj rozhodné obdobie, za ktoré vzniklo zročné výživné (obdobie od 6.
novembra 2018 do 21. decembra 2021), ktorého dĺžka je 36 mesiacov a 45 dní.

18. Uvedené pochybenie súdu prvej inštancie tak v plnej miere odôvodňovalo postup v zmysle
ustanovenia § 224 Civilného sporového poriadku, ktorý je použiteľný len na prípady odstraňovania
zjavných nedostatkov. Súd prvej inštancie však nepostupoval správne, keď výrok I. a II. písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku obsahoval už opravené sumy zročného výživného na maloleté
deti. V zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 Civilného sporového poriadku je súd viazaný rozsudkom, len

čo ho vyhlási. Tzn. že výrok uvedený v písomnom vyhotovení rozsudku musí byť totožný s výrokom,
ktorý bol vyhlásený. Porovnaním znenia výroku rozsudku vyhláseného na pojednávaní 10. októbra
2023 so znením výroku obsiahnutom v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku je nepochybné,
že súd prvej inštancie sa ustanovením § 219 ods. 4 Civilného sporového poriadku neriadil, keďže
výrok I. a II. písomného vyhotovenia rozsudku nie je totožný s jeho vyhláseným znením. Výrok I. a II.

písomného vyhotovenia rozsudku mal korešpondovať s jeho vyhláseným znením a až vtedy mohol súd
prvej inštancie vydaním opravného uznesenia opraviť nesprávne uvedené sumy zročného výživného
v napadnutom rozsudku. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/189/2022 z 15. decembra 2022, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že aj keď konajúcisúd už nemôže sám vyhlásený rozsudok zmeniť a v písomnom vyhotovení rozsudku musí byť znenie
výroku zhodné s výrokom vyhláseným, nie je vylúčené, aby prípadnú chybu v písaní, počítaní alebo inú
zrejmú nesprávnosť nemohol opraviť dodatočne osobitným opravným uznesením podľa § 224 Civilného

sporového poriadku.

19. Matka ďalej namietala, že súd prvej inštancie rozhodol o zročnom výživnom na obe maloleté deti na
čas do rozvodu manželstva bez toho, aby súčasne rozhodol o ich zverení do starostlivosti niektorému
z rodičov, o ich zastupovaní a správe ich majetku, ako aj o úprave styku. Podľa matky súd prvej inštancie

zároveň opomenul rozhodnúť o bežnom výživnom na maloleté deti na čas do rozvodu manželstva.

20. Odvolací súd vyhodnotil námietky matky týkajúce sa predmetu konania ako nedôvodné. Predmetom
konania v predloženej veci bola úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na
čas do rozvodu manželstva, teda konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti, ktoré patrí medzi
tzv. nenávrhové konania. Matka i otec sa svojimi návrhmi v priebehu konania viackrát upravovanými

domáhali na čas do rozvodu manželstva zverenia maloletých detí do svojej starostlivosti, zastupovania
maloletých detí a spravovania ich majetku, určenia výživného a úpravy styku. Súbežne s týmto
konaním prebiehalo i konanie o rozvod manželstva rodičov a úpravu výkonu ich rodičovských práv
a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode (konanie vedené na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 3P/63/2018). Ako už bolo vyššie uvedené, rozsudkom Okresného súdu Bratislava

I č. k. 3P/63/2018-1215 z 23 júna 2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
20P/107/2022-1796 z 15. marca 2023 bolo rozhodnuté o rozvode manželstva rodičov a o úprave výkonu
ich rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Počas prebiehajúceho
konania došlo teda k právoplatnému skončeniu konania sp. zn. 3P/63/2018, pričom vyššie uvedený
rozsudok nadobudol vo výroku o rozvode manželstva právoplatnosť 21. decembra 2021 a vo výrokoch

týkajúcich sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode
manželstva 18.04.2023. Nakoľko rozhodovacia prax súdov pripúšťa, že eventuálna skoršia úprava
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu (podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine)
stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia o úprave pomerov rodičov k maloletému dieťaťu na čas po
rozvode, spätné rozhodovanie v otázke osobnej starostlivosti o maloleté dieťa na čas do rozvodu a s tým

spojené rozhodovanie o jeho zastupovaní a spravovaní jeho majetku, ako aj prípadnej úprave styku
sa stane bezpredmetným, t. j. nie je potrebné, aby súd o uvedených otázkach rozhodoval. Predmetom
konania však ostáva iba určenie výživného na maloleté dieťa na čas do rozvodu manželstva.

21. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď konštatoval, že predmetom konania ostalo iba

určenie výživného na čas do rozvodu manželstva. Odvolací súd však poukazuje na to, že konanie
o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva patrí medzi
tzv. nenávrhové konania, ktoré môže súd začať aj bez návrhu (§ 23 ods. 2 Civilného mimosporového
poriadku). Ak je aj konanie začaté na základe návrhu, nie je súd viazaný tým, čoho sa navrhovateľ
domáha (§ 40 Civilného mimosporového poriadku), preto nebol dôvod na to, aby súd prvej inštancie

návrhy rodičov vo vzťahu k ostatnej úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností k maloletým
deťom osobitným výrokom zamietol. Z rovnakého dôvodu nebolo preto potrebné zamietnuť osobitným
výrokom i návrh vo zvyšnej časti výživného. Výrok rozhodnutia teda nemá obsahovať zamietajúci výrok,
keďže z neho samotného je zrejmé, že súd rozhodol odlišne od petitu uvedeného v návrhu na začatie
konania.

22. Nedôvodná bola aj námietka matky týkajúca sa toho, že súd prvej inštancie nerozhodol o bežnom
výživnom. Zo znenia výroku I. a II. napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie
rozhodol okrem zročného výživného aj o bežnom výživnom na čas do rozvodu manželstva, ktoré
v prípade maloletého A. predstavovalo v rozhodnom období sumu 200,- eur mesačne a v prípade

maloletého C. sumu 100,- eur mesačne. Podľa názoru odvolacieho súdu je však vhodnejšie a pre
účastníka konania aj prehľadnejšie, ak je o bežnom výživnom rozhodnuté samostatným výrokom
oddeleným od výroku, ktorý sa týka zročného výživného.

23. Pochybenia sa však súd prvej inštancie dopustil v súvislosti s vymedzením rozhodného obdobia,

za ktoré uložil matke povinnosť prispievať na výživu maloletých detí. Predmetom konania ako už bolo
vyššie uvedené, zostalo určenie výživného na maloleté deti na čas do rozvodu manželstva rodičov. Súd
prvej inštancie správne určil začiatok rozhodného obdobia, ktorý odvíjal od dátumu začatia konania.
Konanie v preskúmavanej veci začalo podaním návrhu otca na začatie konania 6. novembra 2018.Nesprávne však súd prvej inštancie pristúpil k určeniu konca rozhodného obdobia, keď vychádzal
z dátumu právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 3P/63/2018-1215 z 23 júna 2021
vo výroku o rozvode manželstva. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 3P/63/2018-1215 z 23

júna 2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 20P/107/2022-1796 z 15. marca 2023
bolo rozhodnuté o rozvode manželstva rodičov a o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností
k maloletým deťom na čas po rozvode. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetný rozsudok nadobudol vo
výroku o rozvode manželstva právoplatnosť 21. decembra 2021, zatiaľ čo vo výrokoch týkajúcich sa
úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode až 18. apríla 2023

z dôvodu podaného odvolania.

24. Ústavný súd SR v náleze č. k. II. ÚS 271/2019-41 z 23. januára 2020 jasne konštatoval, že úprava
obsiahnutávrozsudkuporučenskéhosúdustratíúčinnosťprávoplatnosťouvýrokovtýkajúcichsavýkonu
rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Zánik účinnosti tejto úpravy nemožno viazať na
právoplatnosť výroku o rozvode manželstva, keďže výrok o rozvode manželstva a výrok o úprave výkonu

rodičovských práv a povinností na čas po rozvode majú samostatný skutkový základ, v opravnom
konaní sa preskúmavajú samostatne, takže nemožno vyvodiť, že by museli nadobudnúť právoplatnosť
súčasne (R 40/1965). Pokiaľ nenadobudne právoplatnosť výrok o rozvode manželstva, nenadobudne
právoplatnosť žiadny z výrokov o výkone rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Pokiaľ
nadobudne právoplatnosť výrok o rozvode manželstva, nemusí súčasne nadobudnúť právoplatnosť aj

výrok o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti. Ak však nenadobudne právoplatnosť výrok o zverení
dieťaťa do osobnej starostlivosti na čas po rozvode manželstva, nemôže nadobudnúť právoplatnosť
žiaden z ďalších výrokov týkajúcich sa výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode.

25. Z uvedené jasne vyplýva, že koniec rozhodného obdobia je determinovaný právoplatnosťou

rozhodnutia (výrokov rozsudku) o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na
čas po rozvode manželstva, nie právoplatnosťou výroku rozsudku o rozvode manželstva rodičov.

26. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a s o napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie
v spojení s jeho opravnými uzneseniami odvolací súd zároveň zistil, že napadnutý rozsudok v časti

týkajúcej sa určenia vyživovacej povinnosti matky je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, pretože
rozhodnutie súdu prvej inštancie náležitosti riadneho rozhodnutia nespĺňa.

27. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,

ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

28. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§
220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
(zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné

rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka konania) a povinnosť (súdu) na náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je
esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa
totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,

a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára
1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší protiFrancúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd SR vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj
uznesenie sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003). Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. III.
ÚS 209/04 z 23. júna 2004 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací
súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra
1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

29. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym
procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť účastníkovi konania, resp. sporovej strane, aby

uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý
proces.

30. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k napadnutým
výrokom I. a II. s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil.

V súvislosti s rozhodovaním o vyživovacej povinnosti matky k obom maloletým deťom súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, zároveň nedôsledne vykonal i dokazovanie na zistenie
možností, schopností a majetkových pomerov rodičov, ich životnej úrovne, ako aj odôvodnených potrieb
maloletých detí. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal možnosťou uplatnenia princípu potencionality
príjmov rodičov. Nedostatočne sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s tým, ako mierou sa každý z rodičov

reálne podieľal na starostlivosti o maloleté deti a v akom rozsahu znášal náklady na ich odôvodnené
potreby. Preskúmavaný rozsudok tak nenapĺňa požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti.

31.Podľa§62ods.1až5Zákonaorodineplnenievyživovacejpovinnostirodičovkdeťomjeichzákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (1). Obaja rodičia prispievajú na

výživusvojichdetípodľasvojichschopnostíamožnostíamajetkovýchpomerov.Dieťamáprávopodieľať
sa na životnej úrovni rodičov (2). Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové
pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy
životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného
zákona (3). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere

sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť (4).
Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových
pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné
vynaložiť (5).

32. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

33. Podľa § 35 Civilného mimosporového poriadku súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

34. Podľa § 36 Civilného mimosporového poriadku súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli
účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci.

35. Podľa § 37 Civilného mimosporového poriadku súd si môže osvojiť zhodné skutkové tvrdenia
účastníkov, ak nemá pochybnosti o ich pravdivosti, len ak nie sú v rozpore s vykonaným dokazovaním.36. K inštitútu výživného pre maloleté dieťa treba pristupovať ako k bazálnemu právu dieťaťa, na
ktorom sa majú podieľať obaja rodičia. V zmysle § 28 Zákona o rodine je súčasťou rodičovských
práv a povinností najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný

vývoj maloletého dieťaťa. V zmysle tohto zákonného ustanovenia je garantované právo rodičov
vychovávať svoje deti a naopak deťom sa zaručuje právo na rodičovskú starostlivosť a výchovu. Tento
zaručený princíp ochrany práv teda zahrňuje zo strany rodičov zabezpečenie podmienok materiálnej i
nemateriálnejpovahyktomu,abysadieťamohlodostatočnerozvíjať.Pokiaľideomateriálnepodmienky,
tie sa realizujú prostredníctvom povinnosti rodičov podieľať sa na vyživovacej povinnosti k svojim deťom

podľa kritérií uvedených v § 62 ods. 2 Zákona o rodine.

37. V zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa.
Vyživovacia povinnosť rodiča môže byť plnená osobnou starostlivosťou, tiež čiastočne starostlivosťou o
domácnosť, poskytovaním vecných plnení, napríklad bývania alebo stravovania a napokon aj platením
výživného ako peňažného príspevku na úhradu potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará,

plní v zásade vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení a osobnou starostlivosťou.
Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určí súd.

38. Pri určovaní výživného sa kladie dôraz na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa, ako aj na
schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča. Základnou podmienkou správneho určenia

vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa.

39. V prípade dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú
mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich
rodičov. Vo všeobecnosti možno za odôvodnené (opodstatnené) hmotné potreby z hľadiska plnenia

vyživovacej povinnosti považovať náklady na jedlo, ošatenie, obuv, bývanie atď., ako aj ďalšie
odôvodnené potreby dôležité pre výchovu a zdravie dieťaťa súvisiace so vzdelaním, prípravou na
budúce povolanie, kultúrnym, športovým a rekreačným vyžitím; za odôvodnené potreby dieťaťa možno
považovať nepochybne aj tvorbu úspor. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné
výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom dieťaťa ako sú liečebné

náklady a pod. Súd na ne musí pri určovaní výživného prihliadnuť. Miera odôvodnených potrieb
je rôzna podľa okolností konkrétneho prípadu, predovšetkým je odstupňovaná podľa veku dieťaťa
(fyzickej a duševnej vyspelosti), jeho zdravotného stavu, schopností, zručností a spôsobu prípravy na
budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote. Odôvodnené potreby dieťaťa sú závislé
súčasne od schopností a možností rodičov. Ak sú tieto schopnosti a možnosti rodičov veľmi široké, sú

odôvodnenými tiež ďalšie potreby oprávneného dieťaťa, ktoré nie sú celkom bežné, ale sú prospešné
všestrannému vývoju dieťaťa. Rámec odôvodnených potrieb sa súčasne so zmenenými ekonomickými
pomermi a nárastom spotreby rozširuje.

40. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú povinné poskytovať

výživné dieťaťu a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť
o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného rodiča sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda
faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na
svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i
situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných

rodičov. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu,
výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností.

41. Vzhľadom na uvedené je nutné, aby súd v konaní o určenie výživného na maloleté dieťa vychádzal
z odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, ktoré musia byť v konaní náležite zisťované. V danom

prípade sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s otázkou odôvodnených potrieb maloletých
detí v rozhodnom období, keď vychádzal iba z otcom predloženého vyčíslenia výdavkov na maloleté
deti. Súd prvej inštancie v bode 12 odôvodnenia svojho rozsudku uviedol výšku priemerných mesačných
výdavkov na maloletého A. (641,05 eur) a na maloletého C. (526,32 eur), avšak nijako tieto výdavky
nešpecifikoval. Nie je zrejmé, z čoho pozostávajú, aká je výška jednotlivých položiek a ako súd prvej

inštancie posúdil ich dôvodnosť. Uviedol iba, že náklady na maloleté deti sú štandardné, primerané
a zodpovedajú tomu, že v rozhodnom období maloleté deti navštevovali školské zariadenia. Keďže
náklady na maloleté deti neboli v rozsudku nijakým spôsobom špecifikované, nemožno závery súdu
prvej inštancie o ich primeranosti preskúmať. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd pri rozhodovaní ovýške vyživovacej povinnosti povinného rodiča nemôže rezignovať na dôsledné ustálenie rozsahu
odôvodnených potrieb dieťaťa, od ktorého sa odvíja jeho následné posudzovanie vo vzťahu k príjmom,
pomerom a schopnostiam a možnostiam rodičov.

42. Po stanovení konkrétnej výšky priemerných mesačných nákladov na dieťa, môže súd pristúpiť
k druhému kroku, ktorým je určenie miery, ktorou sa na stanovených mesačných nákladoch bude
podieľať každý z rodičov. Pri určení tejto miery súd zohľadní zárobkové schopnosti a možnosti toho
– ktorého rodiča, majetkové pomery, životnú úroveň, počet iných vyživovacích povinností a ich výšku,

plnenie vyživovacej povinnosti aj osobnou starostlivosťou o dieťa a starostlivosťou o domácnosť, ktorej
je dieťa členom a napokon aj plnenie vyživovacej povinnosti aj vecnými plneniami nad rámec určený
súdnym rozhodnutím. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné uvedené faktory oboch rodičov porovnať
navzájom a zohľadniť tiež osobnú starostlivosť o dieťa, prípadne starostlivosť o spoločnú domácnosť.
Odvolací súd zdôrazňuje, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a
až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb

(§ 62 ods. 5 Zákona o rodine). Nemožno tiež opomenúť poberanú výšku rodinných prídavkov na dieťa
podľa z. č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení a rodičom uplatňovaný daňový bonus na dieťa podľa z. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.

43. Odvolací súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci bolo nevyhnutné pre určenie výživného na

maloleté deti vychádzať z faktického stavu, v akom bola v rozhodnom období reálne vykonávaná osobná
starostlivosť o maloleté deti zo strany rodičov. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení rozsudku vyčíslil
mieru, akou sa rodičia v rozhodnom období podieľali na osobnej starostlivosti o maloleté deti, avšak
z odôvodnenia jeho rozhodnutia nemožno nijako zistiť, či a ako túto mieru starostlivosti zohľadnil pri
určení vyživovacej povinnosti, na ktorú zaviazal matku (najmä v prípade maloletého C., u ktorého podľa

vyjadrenia matky v určitom období prebiehala starostlivosť zo strany oboch rodičov rovnajúca sa takmer
striedavej osobnej starostlivosti).

44. Ako už bolo vyššie uvedené pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je smerodajná životná
úroveň každého z rodičov, keďže dieťa má právo podieľať sa na životnej každého rodiča. V súvislosti

s možnosťami, schopnosťami a majetkovými pomermi rodičov súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku uviedol iba výšku ich priemerného čistého mesačného príjmu v rozhodnom období. Nemožno
však ustáliť, ako vyhodnocoval celkové majetkové pomery rodičov, keďže okrem mzdy rodičov sa
ich majetkovými pomermi nijako nezaoberal. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ani výdavkami
rodičov, ktorých výšku nezadefinoval, ani nevyhodnotil z pohľadu nevyhnutnosti ich vynaloženia. Podľa

§ 62 ods. 5 Zákona o rodine pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča
súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť, z čoho vyplýva,
že súd je povinný vyhodnotiť výdavky rodičov a ustáliť, ktoré konkrétne a v akej výške považuje za
nevyhnutné, ktoré nie a z akých dôvodov, pričom tento záver je potrebné zrozumiteľne premietnuť aj
do rozhodnutia.

45. Základom pre hodnotenie schopností a možností rodiča platiť výživné je zistenie jeho skutočných
príjmov, ako aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento príjem zodpovedá telesným i duševným
schopnostiam rodiča, jeho skúsenostiam, plneniu jeho pracovných povinností, ako aj miestnym
možnostiam jeho uplatnenia. Rozhodujúce sú teda vždy reálne zárobkové možnosti povinného rodiča

dané ako jeho subjektívnymi vlastnosťami i objektívnymi skutočnosťami, avšak zároveň platí, že na
schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný
vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako
prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Ide tu o uplatnenie princípu
potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné, kedy súd neprihliada len na skutočné (faktické)

príjmy povinného, ktoré dosahuje, ale vychádza z jeho potencionálnych príjmov, to znamená príjmov,
ktoré povinný (potencionálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň
dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Potencionalita
teda znamená de facto, že povinný môže v daných podmienkach dosahovať zvýšený príjem než
deklaruje v rozhodnom období. V preskúmavanej veci nie je zrejmé, či súd prvej inštancie zohľadňoval

pri posudzovaní príjmu rodičov aj princíp potencionality príjmu.

46. Súd prvej inštancie zároveň postupoval nesprávne, keď pri vyčíslení zročného výživného v bode
17. odôvodnenia rozsudku neprihliadal na plnenia poskytované matkou nad rámec platieb výživnéhouloženého matke neodkladným opatrením, ktoré bolo nariadené uznesením Okresného súdu Bratislava
I č. k. 3P/145/2018-886 z 24. júla 2019. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pri určení
zročného výživného súd započíta plnenia, ktoré povinný rodič preukázateľne v sledovanom období

dieťaťu poskytol. Tieto plnenia nemusia mať výlučne charakter opakujúcich sa pravidelných splátok,
môže ísť aj o jednorázové plnenia, ktoré však slúžia na uspokojovanie bežných potrieb dieťaťa (napr.
lyžiarsky zájazd, letný tábor). V zmysle ustálenej judikatúry (napr. R 15/1966, R 44/1966) nie je možné
zohľadniť tie plnenia, ktoré rodič poskytuje len príležitostne v dobe styku s deťmi a ktoré svojou povahou
neprekračujú bežné výdavky a nesmerujú k uspokojovaniu odôvodnených potrieb maloleté dieťaťa.

47. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že mimosporové konanie je typické dominanciou princípu
oficiality a princípu materiálnej pravdy. Tieto vyžadujú od súdu, aby zistil skutočný stav veci, teda v
rámci dokazovania sa nemôže spoliehať len na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale aplikuje sa
vyšetrovací, resp. vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto je súd povinný vykonať aj iné dôkazy,
ako navrhli účastníci konania, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci.

48. V súhrne vzhľadom na uvádzané sa tak vec dostala do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení
súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala
za následok nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie. Navyše u nepreskúmateľného rozhodnutia
nemožno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok, ani vady prvoinštančného konania, preto

bolo nutné tento rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravnými uzneseniami súdu prvej inštancie
zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude
postihnuté zmieneným deficitom.

49. Z vyššie uvedených dôvodov neostávalo odvolaciemu súdu iné, než rozsudok súdu prvej inštancie

v celom rozsahu (t. j. v napadnutých výrokoch I., II. a III. a v závislých výrokoch IV. a V.) v spojení
s opravnými uzneseniami súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku
zrušiť a podľa § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

50. Po vrátení veci súd prvej inštancie vec opätovne prejedná. Doplní dokazovanie týkajúce sa
odôvodnených potrieb maloletých detí, posúdi ich dôvodnosť v závislosti od zistenej životnej úrovne
rodičov, zrozumiteľne vyhodnotí zárobkové (aj potencionálne) a majetkové schopnosti a možnosti oboch
rodičov, pričom sa vysporiada aj s ich výdavkami. Súd prvej inštancie posúdi dôvodnosť určenia
výživného v závislosti od reálne vykonávanej osobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti v rozhodnom

období, pričom bude vychádzať z toho, že rozhodné obdobie trvá až do právoplatnosti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I č. k. 3P/63/2018-1215 z 23 júna 2021 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trnave č. k. 20P/107/2022 – 1796 z 15. marca 2023 vo výrokoch týkajúcich sa úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva rodičov. Súd prvej
inštancie opätovne rozhodne o bežnom výživnom za rozhodné obdobie a zároveň aj o prípadnom

zročnom výživnom, a to v súlade s kritériami zakotvenými v Zákone o rodine (zohľadňujúc i všetky
rodičmi poskytnuté plnenia na odôvodnené potreby maloletých detí). Nové rozhodnutie súd prvej
inštancie náležite v súlade s § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku odôvodni, pričom sa vysporiada
s podstatnou argumentáciou a námietkami účastníkov konania (vrátane odvolacích námietok matky) tak,
aby právne závery, ku ktorým dospeje, mali oporu vo vykonanom dokazovaní a aby úvahy súdu prvej

inštancie k týmto záverom vedúce boli logické a presvedčivé.

51. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

52. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 10 posledná veta z.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného
sporového poriadku).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa
na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného

sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).