Uznesenie – Dedičské právo ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. december 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/68/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6621200506
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6621200506.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu C. N., narodeného XX. K. XXXX, F.O., R. I. X,
zastúpeného advokátom Mgr. Jozefom Mochnackým, Lučenec, T. G. Masaryka 14/A, proti žalovaným 1/
T.O.V.,narodenémuXX.S.XXXX,Q.E.,B..S.O.XXXX/XX,zastúpenémusplnomocnenouzástupkyňou
K. O., narodenou XX.. O. XXX, Q., Ul. S. O. XXXX/XX, 2/ K. Z., narodenej XX. S. XXXX, D. D., Z. X,
zastúpenej splnomocneným zástupcom JUDr. K. Z., narodeným XX.. V. XXXX, Q., Slovenskej W. XXXX/

XX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.
5C/6/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. júla 2023 sp. zn.
17Co/92/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. júla 2023 sp. zn. 17Co/92/2022 z r u š u j e a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd") napadnutým rozsudkom podľa § 387
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") potvrdil rozsudok
Okresného súdu Lučenec (ďalej len „súd prvej inštancie" resp. „prvoinštančný súd") z 20. mája 2022 č.
k. 5C/6/2021-208, ktorým zamietol žalobu žalobcu o určenie, že „...nehnuteľnosti v katastrálnom území
F. parcela registra „E" evidovaná na katastrálnej mape č. XXX vinica o výmere 2141 m2 vedená na LV
č. XXXX a parcela registra „E" evidovaná na mape určeného operátu č. XXX vinica o výmere 4190 m2

vedená na LV č. XXXX (ďalej len „EKN parcela č. XXX" a „EKN parcela č. XXX" alebo aj „sporné parcely")
patria do dedičstva po poručiteľke H. N., W. K., R.. XX. K. XXXX, ktorá zomrela XX. S. XXXX..."(výrok
I.); rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o trovách konania zmenil tak, že žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému 1/ a žalovanej 2/ (ďalej aj „žalovaní") náhradu trov konania v rozsahu 100 %
každému zvlášť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky
náhrady trov prvoinštančného konania (výrok II.); žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ a

žalovanej 2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % každému zvlášť v lehote troch dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov odvolacieho konania (výrok
III).

1.1. Súd prvej inštancie v dôvodoch zamietajúceho rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním
zistil, že rodičia žalobcu C. N. a H. N. kúpnou zmluvou z 20. novembra 1972 (ďalej aj „kúpna zmluva")

odkúpili od predávajúcich S. P. s manželkou vinicu bez výmery parcelného čísla XXX, vinicu parcelného
čísla XXX o výmere 1618 m2 a vinicu parcelného čísla XXX o výmere 2518 m2 evidované na mená
predávajúcich v pozemnoknižnej zápisnici č. XXXX kat. úz. F.O., resp. na evidenčnom liste č. XXX a
XXX, parcelu č. XXXX/X ovocný sad o výmere 7363 m2. Žalobca tvrdil, že nehnuteľnosti zodpovedajúce
súčasným EKN parcelám č. XXX a XXX jeho rodičia ich až do svojej smrti (otec do XX. F. XXXX,
matka do XX. S. XXXX) dobromyseľne užívali a následne ich užíval žalobca nerušene až do 12. októbra

2020, kedy mu bola zo strany žalovaných doručená výzva na ukončenie zásahov do ich vlastníckeho
práva a vysporiadanie užívania nehnuteľností bez zmluvného vzťahu spolu s návrhom na odkúpeniepozemkov v celosti za kúpnu cenu obvyklú v miestnej lokalite. Žalovaní sú podľa zápisov na LV č.
XXXX a LV č. XXXX katastrálne územie F. podieloví spoluvlastníci EKN parciel č. XXX a XXX, každý
v jednej polovici. Žalovaný 1/ nadobudol tieto nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn.

17D/351/2007, Dnot 330/2007 spísaného notárkou S.. S. W. ako súdnym komisárom dňa 23. októbra
2007 ako jediný dedič poručiteľky. Žalovaná 2/ je zapísaná ako podielová spoluvlastníčka sporných
nehnuteľností titulom rozhodnutia Okresného úradu v Q. odbor PPLH č. E-2001/00004 z 31. decembra
2001. Okresný úrad Q., katastrálny odbor na dožiadanie súdu prvej inštancie oznámil, že manželia P.
neboli v katastri nehnuteľností evidovaní ako vlastníci EKN parcely č. XXX a EKN parcely č. XXX v kat.

úz. F.. Pôvodnými vlastníkmi pozemnoknižných parciel č. XXX vinica J. bez výmery, vinice parcelného
čísla XXX o výmere 1618 m2 a vinice parcelného čísla XXX o výmere 2518 m2 podľa pozemnoknižnej
vložky č. XXXX katastrálne územie F.O. boli E. O., W.. D. (právna predchodkyňa žalovaného 1/) a C.
K. I. (žalovaná 2/ C. K. Z., W.. I.Á.). Len pozemnoknižné parcely č. XXX, XXX O. XXX boli predmetom
kúpy podľa kúpnopredajnej zmluvy z 20. novembra 1972. EKN parcela č. XXX bola v rovnakých
vlastníckych pomeroch v 1/2 na E. O., W.. D. a v 1/2 na C. K. I. pôvodne evidovaná v pozemnoknižnej

vložke č. XXX katastrálne územie F.; na túto parcelu sa preto podľa zistení prvoinštančného súdu
kúpnopredajná zmluva z 20. novembra 1972 nevzťahovala. Spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam,
ktoré sú predmetom sporu po H. O., W.. D., ktorá zomrela XX. I. XXXX nadobudol žalovaný 1/ v konaní
o prejednanie novoobjaveného majetku vedeného na Okresnom súde Q. pod sp. zn. 17D/351/2007.

1.2. Po opise teoretických východísk vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník") v jednotlivých obdobiach oddelených
zmenou právneho predpisu a aplikácie ustanovení § 865 ods. 1, § 868, § 126, § 129, § 130, § 132, §
134, § 135a Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uzavrel, že právni predchodcovia žalobcu sa
nemohli stať vlastníkmi nehnuteľností, ktoré odkúpili kúpnou zmluvou z 20. novembra 1972 od S. P. a

jeho manželky O., rod. Q. z dôvodu, že táto kúpna zmluva napriek jasnej inštrukcii v jej texte, že zmluva
nadobudneúčinnosťažpojejregistráciištátnymnotárstvom,registrovanápodľazákonač.95/1963Zb.o
štátnomnotárstvenebola.VčasevstupurodičovžalobcudodržbypozemkovObčianskyzákonníkvôbec
neupravoval vydržanie. Občiansky zákonník v znení zákona č. 131/1982 Zb. vylučoval nadobudnutie
vlastníckeho práva k pozemku vydržaním. Ak aj sporné nehnuteľnosti rodičia žalobcu fakticky ovládali

a užívali, vlastnícke právo k nim vydržaním nenadobudli ani podľa neskoršej právnej úpravy vydržania
z dôvodu nesplnenia jednej zo základných podmienok vydržania vlastníckeho práva podľa § 134 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka a to oprávnenej držby nehnuteľností. Pri posudzovaní dobromyseľnosti
právnych predchodcov žalobcu vychádzal súd prvej inštancie aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/283/2009 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a

súdov SR pod publikačným číslom 73/2015. Rodičom žalobcu podľa názoru súdu prvej inštancie nie je
možné priznať postavenie oprávnených držiteľov, keď kúpna zmluva z roku 1972 nebola registrovaná
štátnym notárstvom, hoci požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej
veci bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne formulovaná v ustanovení § 134 ods. 2 v
znení účinnom do 31. decembra 1991 tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy,

nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym
notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva. Kúpna zmluva uzatvorená právnymi
predchodcami žalobcu za platnosti jednoznačného a zrozumiteľného znenia zákona o požiadavke
písomnej formy a registrácie štátnym notárstvom pre účinné nadobudnutie vlastníckeho práva k
pozemku kúpou aj pri neznalosti tohto zákonného ustanovenia nemôže viesť k vydržaniu. Aj keď právni

predchodcovia žalobcu mohli byť subjektívne presvedčení, že im vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
patrí, žiadne objektívne skutočnosti nesvedčia o ich dobromyseľnej držbe nehnuteľností. V okolnostiach
posudzovanej veci neobstáli podľa názoru prvoinštančného súdu skutkové a právne dôvody preferencie
ochrany dobromyseľného nadobúdateľa k nehnuteľnosti pred princípom „nemo plus iuris" z dôvodu, že
kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, ktorá nevyvolala žiadne právne následky. Ak sa

právni predchodcovia žalobcu nestali vlastníkmi kupovaných nehnuteľností, nemôžu byť ani predmetom
dedičských konaní po nich. Nič na tomto závere nemohli zmeniť ani výpovede žalobcom navrhovaných
svedkov, preto ich výsluch okresný súd nevykonal.

1.3. Výrok o povinnosti žalobcu nahradiť žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100 % odôvodnil

súd prvej inštancie odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.

2. Odvolací súd v dôvodoch potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že skutkový stav zistený súdom
prvej inštancie považoval za zistený úplne a správne a v súlade s § 383 CSP ho vzal za základ svojhorozhodnutia. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie nebolo potrebné zopakovať ani doplniť, z
tohto dôvodu prejednal odvolací súd vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a
po vyhodnotení odvolacích námietok žalobcu ako nedôvodných rozsudok súdu prvej inštancie v prvom

výroku o veci samej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v II. výroku o trovách konania
zmenil podľa § 388 CSP iba z formálnych dôvodov, aby bolo jednoznačne ustálené, komu a v akom
pomere má žalobca nahradiť trovy prvoinštančného konania.

2.1. Odvolací súd sa nestotožnil v plnom rozsahu s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie,

čo však nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia v jeho výrokoch. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia bolo v niektorých častiach nepresné alebo nesprávne. Vzhľadom na široký opis teórie o
vydržaní vlastníckeho práva (viď body 20. až 22. a 24. až 26.) bolo potrebné upresniť, ktoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka bolo nutné na posúdenie žalobcom uplatneného nároku aplikovať, aby bolo
zrejmé, z ktorých skutkových a právnych záverov vyvodzoval odvolací súd správnosť rozhodnutia súdu
prvej inštancie. V uvedenom smere odvolací súd v bodoch 29. až 31. rozhodnutia podal pomerne

široký - chronologický prehľad judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa vydržania
a s tým spojenou otázkou dobromyseľnosti. Tiež konštatoval, že po pripustení zmeny žaloby (žalobca
sa pôvodne domáhal, že on je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností) bolo úlohou súdu prvej
inštancie zistiť, či poručiteľka H. N., ktorá zomrela XX. S. XXXX ako rozvedená, bola ku dňu svojej
smrti vlastníčkou EKN parciel č. XXX O. XXX v katastrálnom území F. v celosti, ako to tvrdil žalobca

(viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010 sp. zn. 3Cdo/154/2010
uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom
32/2011). Okruh strán sporu vzhľadom na závery vyplývajúce z dedičského rozhodnutia sp. zn. D
1076/00ponebohejH.N., akoajúdajezLVč.XXXXO.XXXXprekatastrálneúzemieF.O.,naktorýchsú
ako podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností zapísaní len žalovaní 1/ a 2/, bol určený správne. V

kontexte uvedeného konštatovania odvolací súd v bodoch 31. až 33. potvrdzujúceho rozhodnutia podal
žalobcovi vysvetlenie prečo jeho matka nemohla nadobudnúť vydržaním vlastnícke právo k dotknutým
pozemkom ku dňu 1. apríla 1984 tak, ako to tvrdil, a síce „že jej dobromyseľná a nerušená držba
nehnuteľností začala 20. novembra 1972 a podľa ustanovenia § 135a Občianskeho zákonníka v znení
zákona č. 131/1982 Zb. sa mohol občan, ktorý mal v nepretržitej držbe nehnuteľnú vec 10 rokov stať

jej vlastníkom". Na podporu správnosti argumentácie poukázal odvolací súd aj na závery vyplývajúce z
judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky.

2.2. Odvolací súd považoval za preukázané, že za kupované nehnuteľnosti od manželov P. právni
predchodcoviažalobcukúpnucenuzaplatili,nievšakto,žemanželiaP.odpredaliprávnympredchodcom

žalobcu práve sporné nehnuteľnosti. Ak účastníci kúpnej zmluvy z 20. novembra 1972 presne
označili parcely číslami a pozemnoknižnou vložkou, museli vidieť, že predávajúci v pozemnoknižnej
vložke č. XXXX ako vlastníci označených nehnuteľností zapísaní nie sú. Žalobcom predložené listiny
nepotvrdzujú, že predmetom prevodu a kúpy podľa kúpnej zmluvy z 20. novembra 1972 boli práve
EKN parcely č. XXX o výmere 2141 m2 a č. XXX o výmere 4190 m2 v katastrálnom území F., ako to

tvrdí žalobca v žalobe. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že parcela č. XXX podľa správy
Okresného úradu Q. evidovaná pôvodne v pozemnoknižnej vložke č. XXX predmetom prevodu v roku
1972 nebola. Vo vzťahu k tejto parcele evidovanej v súčasnosti na LV č. XXXX v katastrálnom území F.
chýba akýkoľvek titul, od ktorého by si mohli právni predchodcovia žalobcu odvodzovať presvedčenie,
že im vlastnícky patrí.

2.3. Súd prvej inštancie po zistení, že kúpnopredajná zmluva z 20. novembra 1972 nebola registrovaná
štátnym notárstvom, hoci podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k tomuto
dňu k zmluve o prevode nehnuteľností bola potrebná registrácia štátnym notárstvom a vlastníctvo k
nehnuteľnej veci prechádzalo až registráciou zmluvy, vyslovil názor, že táto kúpna zmluva je neplatná.

Odvolací súd nepovažoval záver súdu prvej inštancie o neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy z dôvodu
jej neregistrácie štátnym notárstvom za správny. Kúpnopredajná zmluva uzavretá 20. novembra 1972
iba nenadobudla vecnoprávne účinky, t. j. na jej základe nedošlo k prechodu vlastníckeho práva
z predávajúcich na kupujúcich. Obligačné účinky zmluvy, t. j. povinnosť predávajúcich previesť na
nadobúdateľa nehnuteľnosť, povinnosť kupujúceho prevziať nehnuteľnosť a zaplatiť kúpnu cenu i pri

nedostatku vecnoprávnych účinkov tejto zmluvy, nastať mohli.

2.4. Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd rozhodol vo veci v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou, keď žalobu zamietol z dôvodu, že matka žalobcu nemohla vydržať vlastníckeprávo k sporným nehnuteľnostiam pre absenciu dobrej viery (nebola dobromyseľná). Podľa rozsudku z
12. augusta 2021 sp. zn. 5 Cdo 210/2019, na ktoré odkázal sám žalobca v odvolaní sa musí dobrá viera
oprávnenéhodržiteľavzťahovaťajktitulu,nazákladektoréhomôžedržiteľnadobudnúťvlastníckeprávo.

Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy z 20. novembra 1972 umožňoval
v § 133 nadobudnúť vlastnícke právo k veci kúpnou zmluvou, hneď v nasledujúcom ustanovení § 134
ods.2všakjednoznačnestanovilzapodmienkuprechoduvlastníckehoprávaknehnuteľnosti(pozemku)
registráciu kúpnej zmluvy štátnym notárstvom. Rodičov žalobcu nebolo možné považovať za primerane
opatrných kupujúcich nielen preto, že napriek výslovnému upozorneniu v kúpnej zmluve, že zmluva

nadobudne účinnosť až jej registráciou na štátnom notárstve zmluvu neregistrovali, ale aj z dôvodu, že
si nepreverili, či v zmluve uvádzaní predávajúci sú vlastníkmi odpredávaných nehnuteľností, čo mohli
urobiť nahliadnutím do pozemnoknižnej vložky č. XXXX kat. úz. F. a nepreverili si ani predmet prevodu, či
parcely, o ktoré majú záujem, sú v kúpnej zmluve označené správne. Žalobca vypovedal, že jeho rodičia
nekupovali pozemnoknižné parcely č. XXX O. XXX evidované v pozemnoknižnej vložke č. XXXX kat. úz.
F. a nikdy tieto parcely ani neužívali. K EKN parcele č. XXX žalobca netvrdil existenciu nadobúdacieho

titulu, iba poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 15. júla 2006 sp. zn. 22 Cdo
954/2005.

2.5. Pokiaľ súd prvej inštancie zdôvodnil nevykonanie žalobcom navrhnutých dôkazov ich
nadbytočnosťou (a v danej súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018, 5Cdo 107/2019 a iné) odvolací súd sa s jeho postupom stotožnil. Tiež
malzato,ževýsluchžalobcomnavrhovanýchsvedkovoznačenýchvčestnýchvyhláseniachdoložených
do spisu by bol nadbytočný z dôvodu, že užívanie EKN parciel č. XXX a XXX kat. úz. F. Ž.alobcom
spochybnené v konaní nebolo, sám žalovaný 1/ vyzval žalobcu, aby v ich užívaní (bez právneho dôvodu)
nepokračoval,pretonebolopotrebnévkonanídokazovaťtototvrdenie.Zistenie,žežalobcaužívasporné

nehnuteľnosti nebolo podstatné pre právne posúdenie nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam matkou žalobcu vydržaním podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v účinnom
znení.

2.6. Kargumentáciižalobcu/odvolateľaonadobudnutísusednéhopozemkuospravedlniteľnýmomylom,

prednesenej až v odvolaní, odvolací súd v prvom rade konštatoval, že právni predchodcovia žalobcu
nepostupovali pri kúpe nehnuteľností s takou mierou opatrnosti, ktorú vzhľadom na vtedajšiu dobu bolo
možné od nich očakávať a ďalej uviedol, že rodičia žalobcu nekupovali kúpnou zmluvou z 20. novembra
1972 pozemok ako jeden funkčný celok, umiestnenie pozemnoknižnej parcely č. XXX na strane jednej,
s ktorou v malom rozsahu susedila parcela č. XXX nesúmerného tvaru a parciel č. XXX a XXX na strane

druhej na úplne odlišnom mieste nemohlo v kupujúcich vyvolať ospravedlniteľný omyl, že kúpili aj EKN
parcelu č. XXX. Vykolíkovanie EKN parcely č. XXX a jej odovzdanie právnym predchodcom žalobcu
predávajúcimi z kúpnej zmluvy z roku 1972 preukázané v konaní nebolo. Preto aj na túto parcelu, aj
keď ju rodičia žalobcu dlhodobo užívali sa vzťahuje záver, že neboli jej dobromyseľnými držiteľmi. Na
podporu správnosti týchto záverov poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (sp. zn.

4Cdo/274/2020) pri posudzovaní ospravedlniteľného omylu, ktorému nasvedčuje „...aj pomer plochy
kúpeného pozemku a skutočne držaného pozemku, záleží aj na tvare pozemku a ich umiestnení v
teréne. Význam zohráva aj spoločné oplotenie pozemkov, rozsah užívania právnym predchodcom a
pod. Ospravedlniteľnosti omylu nasvedčuje, ak si ani vlastník susedného pozemku neuvedomil, že
nadobúdateľ drží aj časť jeho pozemku. Pri posudzovaní pomeru nadobudnutej a skutočne držanej

plochy pozemkov je potrebné vychádzať z celkovej výmery na seba nadväzujúcich pozemkov, ktoré
tvoria funkčný celok".

2.7.Odvolacísúdzmenildruhývýrokprvoinštančnéhorozhodnutiaotrováchkonaniazdôvodu, abybolo
presne uvedené, že nárok na náhradu trov konania od žalobcu podľa § 255 ods. 1 CSP vznikol každému

žalovanému zvlášť v rozsahu 100 %. O povinnosti žalobcu nahradiť žalovaným trovy odvolacieho
konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP zohľadňujúc výsledok odvolacieho
konania (úspech žalovaných).

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu žalobca (ďalej aj „dovolateľ") podal dovolanie,

prípustnosť ktorého odôvodňoval ustanovením § 421 ods. 1 písm. c) CSP t. j., že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne. Konkrétne namietal, že odvolací súd sa pri posúdení dobromyseľnosti držby právnej
predchodkyne žalobcu stotožnil s názorom prvoinštančného súdu pri riešení otázky dobromyseľnosti,v ktorom smere poukázal na už spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Cdo/283/2009. Skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcu nezaregistrovali kúpnu zmluvu na
štátnom notárstve, vyhodnotil dovolací súd ako neospravedlniteľný právny omyl, ktorý má za následok

nedobromyseľnosť vo vzťahu k titulu, na základe ktorého mohlo právnej predchodkyni žalobcu vzniknúť
vlastnícke právo. Rozhodnutie sp. zn. 4Cdo 283/2009, ktoré bolo ako judikát č. 73/2015 uverejnené
až v roku 2015, ale nezohľadňuje závery ústavne konformného výkladu dobromyseľnosti držby ako to
vyplýva z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015.
Rovnako tieto závery nezohľadňujú ani ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na

ktoré poukazuje odvolací súd vo svojom rozsudku, pričom aj tieto sa pri riešení nastolenej problematiky
odvolávajú na uznesenie sp. zn. 4Cdo 283/2009. Za základné kritérium dobromyseľnosti držby v
zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky je presvedčenie držiteľa o poctivom spôsobe
nadobudnutia bez ohľadu na to, či pri tom boli splnené zákonné podmienky. Kritérium pre posúdenie
poctivosti nadobudnutia veci je súlad tohto nadobudnutia s dobrými mravmi. Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo 14. novembra 2018, sa ohľadne kritérií posudzovania dobromyseľnosti držby

de facto priklonil k staršej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadne tejto problematiky
(napr. sp. zn. 3 Cdo 117/1994, sp. zn. 3 Cdo 80/01 resp. R 44/1996). Túto rozdielnosť judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalobca označil za dovolací dôvod predpokladaný ustanovením
§ 421 ods. 1 písm. c) CSP. Súčasne vyslovil presvedčenie, že pri posudzovaní dobromyseľnosti
držby je potrebné v každom jednotlivom prípade individuálne posúdiť všetky okolnosti, za ktorých

sa držiteľ ujal držby. Pokiaľ v zmysle platnej judikatúry je možné existenciu dobromyseľnosti držiteľa
odvodiť od neplatného (putatívneho) nadobúdacieho titulu, nemožno dobromyseľnosť držiteľa bez
posúdenia konkrétnych okolnosti prípadu vylúčiť v prípade platného právneho titulu (platného právneho
úkonu), ktorému k perfektnosti chýba akt predpísaný zákonom (registrácia na štátnom notárstve, súhlas
národného výboru, vklad do katastra nehnuteľností príp. iná podmienka stanovená zákonom k tomu,

aby mohli nastať vecnoprávne účinky nadobúdacieho titulu). Pri striktnom vyžadovaní perfektnosti
nadobúdacieho právneho titulu bez ohľadu na iné okolnosti, za ktorých sa držiteľ ujal držby, z ktorých
možno napriek imperfektnosti nadobúdacieho titulu vyvodiť dobromyseľnosť držiteľa (poctivosť držiteľa),
sa javí inštitút vydržania v slovenskom právnom poriadku (aj s poukazom na ustanovenie § 130 ods.
1 Občianskeho zákonníka druhá veta o dobromyseľnosti držby v prípade pochybnosti) ako obsolentný.

Skutočnosťou resp. udalosťou, ktorá mala taký charakter, že mohla v právnych predchodcoch žalobcu
dôvodne vyvolať presvedčenie, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností je predložená písomná kúpna
zmluva zo dňa 20. novembra 1972 aj keď táto nebola registrovaná. Uvedená zmluva bola platná. Ich
dobromyseľnosť umocňovalo riadne vyplatenie kúpnej ceny, faktické prevzatie držby nehnuteľností v
rozsahu v akom boli kupované nehnuteľnosti fyzický v teréne vyznačené (čl. I. kúpnej zmluvy). Vo

vyznačenom rozsahu boli tieto pozemky následne oplotené a právnymi predchodcami žalobcu užívané.
U matky žalobcu boli splnené všetky podmienky vydržania, vrátane doby držby keď mala nehnuteľnosti
vo svojej dobromyseľnej a pokojnej držbe nepretržite od 20. novembra 1972 až do 28. júna 2000 t. j.
takmer 28 rokov. Po smrti matky žalobcu užíval sporné nehnuteľnosti žalobca, pričom žalovaný 1/ ho
upozornil na skutočnosť, že nie je vlastníkom až výzvou, ktorá mu bola doručená dňa 12. októbra 2020.

Počas celej doby platili právni predchodcovia žalobcu a neskôr žalobca aj daň z nehnuteľnosti. Právni
predchodcovia žalobcu neovládali písmom slovenský jazyk, nakoľko boli maďarskej národnosti. Po
podpise kúpnej zmluvy, zaplatení kúpnej ceny a reálnom prevzatí kupovaných parciel sa preto dôvodne
domnievali, že sú vlastníkmi. Po zohľadnení všetkých vyššie uvedených okolnosti, bola preto držba
právnych predchodcov držbou dobromyseľnou. Predmet vydržania bol nadobudnutý poctivo a v súlade

s dobrými mravmi, tak ako to predpokladá už spomínaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo 14. novembra 2018 ako aj staršia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z uvedených
dôvodov žalobca Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadal, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
ako súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

4. Žalovaný 1/ v podanom vyjadrení k dovolaniu označil napadnutý rozsudok za vecne správny, keďže
odvolací súd vykonal všetky potrebné dôkazy, aby vo veci rozhodol. Podané dovolanie žiadal zamietnuť.

4.1. Žalovaná 2/ v podanom vyjadrení k dovolaniu taktiež žiadala podané dovolanie zamietnuť, majúc za
to, že žalobca resp. jeho právni predchodcovia neboli pri užívaní sporných nehnuteľností dobromyseľní.

Zdôraznila svoju nevedomosť o tom, že by sporné pozemky mali byť vo vlastníctve S. P. a jeho manželky
a že ich užíva žaloba na základe ním uvedenej kúpnej zmluvy.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1

CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že
dovolanie žalobcu je dôvodné a preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok

a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním"
a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným ako tretia inštancia, v rámci
konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porov. rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn.1 Cdo 113/2012, sp. zn. 2 Cdo 132/2013, sp. zn. 3 Cdo 18/2013, sp. zn. 4 Cdo
280/2013). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (sp. zn. 1 Cdo 6/2014, sp. zn. 3 Cdo
209/2015).

8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

9. Podľa § 421 ods.1 písm. c) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

10. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia.

10.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,

ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP má určujúci význam vymedzenie
„právnej" otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, lebo pri jej riešení ešte nedošlo k
ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo jeho jednotlivé senáty naďalej zastávajú odlišné
(rozdielne) právne názory, čo sa prejavuje v ich rozdielnom rozhodovaní.

13. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže
ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii
a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumuz hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo
spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a

tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP
(napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva
na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti

dovolania.

14. Dovolateľ v posudzovanom prípade k dôvodnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c)
CSP namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu v danom spore záviselo od vyriešenia právnej
otázky „splnenia zákonom stanovených podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
vydržaním - posudzovania dobromyseľnosti držby z hľadiska (ne)existencie právneho titulu", ktorá je

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne (viď bod 3. tohto uznesenia). Poukázal
na viaceré rozhodnutia dovolacieho súdu [3Cdo/117/1994 (R 44/96), 4Cdo/283/2009 (R 73/2015),
4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 6MCdo/5/2010, 3Cdo
117/1994, 3Cdo 80/01] a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015
publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 48/2018.

15. Vychádzajúc z takto dovolateľom formulovanej právnej otázky dospel dovolací súd k záveru, že
ide o právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre právne posúdenie sporu odvolacím súdom a ktorá
zároveň v čase podania dovolania (07. októbra 2023) bola dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Posudzujúc právne účinky dovolania podľa stavu v čase jeho podania dovolací súd konštatuje, že

veľký senát najvyššieho súdu v medzičasom (13. mája 2024) prijatom rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024
publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako
R 15/2024 pri interpretácii ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka dospel k záveru, že: „právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť
držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť

neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec
zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako
bezodplatné plnenie."

16. Veľký senát najvyššieho súdu vychádzal z toho, že držba je historicky chápaná ako faktický stav,

ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre seba. Držba
preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako faktická moc nad vecou,
ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba
a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de
lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané na vznik oprávnenej držby postačí

naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza. V
súčasnom Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi oprávnenou držbou a neoprávnenou držbou.
Náš právny poriadok z tohto pohľadu nerozlišuje medzi držbou titulárnou a držbou vzniknutou na
základe tzv. domnelého titulu. Pri vydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny
poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý

má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo
spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe.
Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa z
objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho titulu. Ako je už uvedené vyššie, je
to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia právneho dôvodu jej uchopenia a právny

dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť
držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie
dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani právny omyl nie je - z hľadiska platnosti
a existencie právneho dôvodu uchopenia držby - rozhodujúci bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný
alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje

poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda že
vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere t.j. v ospravedlniteľnom omyle o
poctivosti nadobudnutia držby.17. Na základe uvedeného je preto aj naďalej možné zotrvávať na názore, že na rozdiel
od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom

je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť konajúceho
účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadnejší
význam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata
nestanovuje.

18. V okolnostiach posudzovanej veci súdy nižších inštancií skutkovo ustálili, že právni predchodcovia
žalobcu nemohli predovšetkým pre absenciu nadobúdacieho titulu v celosti vydržať sporné parcely, a
preto ani nemôžu patriť do dedičstva po nebohej matke žalobcu. Opierajúc svoje závery o judikáty R
73/2015aR74/2015obasúdynižšejinštanciedospelikzáveru,žedobromyseľnúdržbunemohlazaložiť
dohoda, na základe ktorej mali právni predchodcovia žalobcu vstúpiť do užívania sporných parciel,
pretože táto podliehala registrácii štátnym notárstvom.

19. Z rozhodnutia R 15/2024 vyplýva, že judikatórna línia reprezentovaná rozhodnutiami R 73/2015
a R 74/2015 je nielen explicitne zákonom de lege lata nepotvrdzujúca, ale je tiež v rozpore so
zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy vydržania v roku 1950 (spružniť a uľahčiť
vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982 (ochrániť tzv. nedoložené právne vzťahy

k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah vydržania a je neprimerane rigidná.

20. Berúc do úvahy vyššie uvedené, vychádzajúc z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s
§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorých platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť
držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva, dovolací súd konštatuje, že pri riešení dovolateľom

nastolenej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci. V ďalšom konaní bude povinnosťou odvolacieho súdu opätovne posúdiť
právnu otázku dobromyseľnosti držby v súlade s citovanými závermi ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu vyjadrenej v judikáte R 15/2024.

21.Zdoposiaľuvedenéhovyplýva,ževdanomprípadedovolateľopodstatnenenamietal,žerozhodnutie
odvolacieho súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto dovolací súd rozhodnutie
odvolacieho súdu spolu so závislým výrokom o náhrade trov konania zrušil [§ 449 ods. 1 CSP, § 439
písm. a) CSP] s tým, že zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu je v okolnostiach posudzovanej veci
možné a postačujúce (§ 449 ods. 2 CSP a contrario).

22. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453
ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.