Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 16. máj 2025

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 21Csp/80/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324203218
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Sivák

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2025:8324203218.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudcom Mgr. Petrom Sivákom v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale

bytom C. XXXX/XX, XXX XX B., zast. JUDr. Mgr. Radimom Komkom LL.M., advokátom, so sídlom
advokátskej kancelárie: Hlavná 27, 080 01 Prešov, proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a.s.;
skrátený názov: VÚB, a.s., Mlynské nivy 1, 82 990 Bratislava – Ružinov, IČO: 31 320 155 zastúpeným:
Remedium Legal s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 53 255
739, v konaní o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, takto

r o z h o d o l :

I. Súd u r č u j e , že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„ Flexipôžička“ Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX, a to v Článku I. Základné

podmienky, v bode 7. Poplatky platné podľa cenníka VÚB, a.s. ku dňu uzavretia tejto zmluvy v znení:
„Poplatok za I. upomienku: 10,00 EUR splatný ku dňu odoslania upomienky
Poplatok za každú ďalšiu upomienku: 40 EUR splatný ku dňu odoslania upomienky.“
sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami.

II. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„ Flexipôžička“ Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX v čl. II., bod 2. v znení: „Dlžník

potvrdzuje, že bol oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s., pre poskytovanie
spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, s
obsahom ktorých súhlasí a ktoré súčasne prevzal spolu s úverovou zmluvou.“ je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou.

III. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„ Flexipôžička“ Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX v čl. II., bod 4. v znení:
„ Podpisom tejto zmluvy dlžník vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35

ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“).
V prípade zistenia nepravdivosti tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite
splatný vrátane príslušenstva, a to dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade
s § 35 ods. 1 zákona o bankách.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

IV. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„ Flexipôžička“ Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX v čl. II., bod 5. v znení: „Dlžník

podpisom tejto zmluvy súhlasí s návrhom banky, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu
boli rozhodnuté prednostne mimosúdnym riešením sporov v rozhodcovskom konaní prostredníctvom
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona č. 492/2009 Z.z. o platobných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

V. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„ Flexipôžička“ Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX v čl. II., bod 6. v znení:

„Podpisom tejto zmluvy dlžník výslovne súhlasí v prípade, ak nesplní svoj záväzok splácať úver v
stanovených termínoch mesačných splátok, resp. v stanovenej lehote splatnosti úveru podľa tejtoúverovej zmluvy, aby banka bola oprávnená požadovať od zamestnávateľa dlžníka vykonávať zrážky
zo mzdy až do doby úplného splatenia všetkých pohľadávok banky voči dlžníkovi. Výška zrážok zo
mzdy bude zodpovedať výške mesačných splátok úveru podľa tejto úverovej zmluvy, pričom zrážky zo

mzdy nemôžu byť vyššie ako zrážky pri výkone rozhodnutia stanovené osobitným predpisom. Pre účely
uplatnenia výkonu zrážok zo mzdy je táto úverová zmluva súčasne aj Dohodou o zrážkach zo mzdy
podľa § 551 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie sa primerane vzťahuje aj na ručiteľa, pokiaľ
je pohľadávka banky z úveru zabezpečovaná ručiteľom.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

VI. Súd p r i z n á v a žalobcovi vo vzťahu k žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%
s tým, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka po
nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Humenné dňa 22.11.2024 domáhal určenia
neprijateľnosti zmluvných podmienok a náhrady trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou uzatvoril Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského
úveru „Flexipôžička“ , Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „Zmluva“).
Spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou má bezpochyby tzv. formulárový
charakter. Ide o vopred pripravenú predtlač žalovanej, do ktorej žalovaná dopisovala len údaje žalobcu.

Zmluvná voľnosť žalobcu bola obmedzená len na dohodu o výške poskytnutého úveru, pričom všetky
ostatné zmluvné podmienky ako aj všetky dokumenty predložené spolu so spotrebiteľskou zmluvou
predstavujú diktát dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah. Spotrebiteľskú zmluvu
je potrebné podrobiť súdnej kontrole neprijateľných zmluvných podmienok. Žalobca poukázal na ust.
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( ďalej len ako OZ): „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná zmluvná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné
podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky
sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“
Podľa ust. § 53 ods. 2 OZ: „ Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s

ktorým mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.“
Podľa ust. § 53 ods. 3 OZ: „Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.“ Podľa ust. § 53 ods. 5 OZ:
„Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“
Žalobca v žalobe poukázal na nasledovné:

I. Zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a to v Článku I. Základné podmienky, v bode 7.
Poplatky platné podľa cenníka VÚB, a.s. ku dňu uzavretia tejto zmluvy, v znení:
„ Poplatok za I. upomienku: 10 eur splatný ku dňu odoslania upomienky
Poplatok za každú ďalšiu upomienku: 40 eur splatný ku dňu odoslania upomienky.“

K určeniu neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky, poukázal priamo vo vzťahu k žalovanej na
rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18CoCsp/13/2022 zo dňa 24.11.2022; rozsudok Okresného
súdu Kežmarok sp. zn. 10C/04/2014 zo dňa 17.01.2018; rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
19Csp/26/2023 zo dňa 16.11.2023; rozsudok Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1Csp/30/2020 zo dňa
21.12.2021; rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 20Csp/46/2021 zo dňa 24.09.2021; rozsudok

Okresného súdu Prešov sp. zn. 15Csp/95/2020 zo dňa 28.06.2022.

II. Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku uvedenú v čl. II., bod 2. v znení: „Dlžník
potvrdzuje, že bol oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s., pre poskytovanie
spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, s

obsahom ktorých súhlasí a ktoré súčasne prevzal spolu s úverovou zmluvou.“
Uvedenou zmluvnou podmienkou sa na spotrebiteľa v rozpore s § 53 ods. 4 písm. l) OZ neprijateľne
prenášadôkaznébremeno,ktorémápodľapráva,ktorýmsariadizmluvnývzťah,niesťúčastníkkonania,
a to v otázke oboznámenia sa s obchodnými podmienkami, v otázke ich prevzatia a súhlasu s nimi, v
otázke oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami prostredníctvom formulára, v otázke doručenia a

prevzatia formulára.K určeniu neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky poukázal priamo vo vzťahu k žalovanej
na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 19Csp/26/2023 zo dňa 16.11.2023; Okresného súdu
Humenné sp. zn. 9Csp/253/2017 zo dňa 02.07.2018; rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.

29Csp/82/2018 zo dňa 03.04.2019; rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 16Csp/147/2020 zo dňa
12.11.2020; rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 7Csp/241/2020 zo dňa 14.06.2021; rozsudok
Okresného súdu Prešov sp. zn. 8Csp/14/2020 zo dňa 17.03.2021; rozsudok Okresného súdu Prešov
sp. zn. 19Csp/102/2020 zo dňa 06.05.2021; rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 20Csp/173/2020
zo dňa 19.03.2021; rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 9Csp/99/2022 zo dňa 28.11.2022;

rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11Csp/21/2022 zo dňa 11.05.2022; rozsudok Okresného
súdu Prešov sp. zn. 14Csp/29/2021 zo dňa 19.07.2022; rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn.
9Csp/96/2018 zo dňa 27.11.2019.

III.Zmluvaobsahujeďalšiuneprijateľnúzmluvnúpodmienku,uvedenúvčl.II.,bod4.vznení:„Podpisom
tejto zmluvy dlžník vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35 ods. 4 zákona

č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“). V prípade
zistenia nepravdivosti tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite splatný
vrátane príslušenstva, a to dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade s § 35
ods. 1 zákona o bankách.“
Citované ustanovenie považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko predmetné ustanovenie

ani len príkladmo neuvádza, kto je považovaný za osobu s osobitným vzťahom k banke, nie je z pohľadu
priemerného spotrebiteľa dostatočne určité, čo môže spôsobiť neschopnosť spotrebiteľa vyhodnotiť jeho
vzťah k banke.
Z tohto dôvodu je citované ustanovenie spôsobilé založiť hrubý nepomer vo vzájomných právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a je preto v zmysle generálnej klauzuly (§53 ods. 1 OZ)

neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Naviac táto zmluvná podmienka spôsobuje tak závažné dôsledky
ako je neplatnosť zmluvy, resp. zosplatnenie úveru.
K takémuto záveru dospela v prípade obdobného ustanovenia v zmluve Komisia vo svojom stanovisku
č. 36101/2017/21 zo dňa 24.1.2017.
V súvislosti s touto zmluvnou podmienkou poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

6CoCsp/16/2024 zo dňa 19.9.2024, z ktorého cituje:
31. Odvolací súd súhlasí aj so záverom o neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v zmluve
o úvere, v časti 4. zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, bod [4.8], v znení:
„ Dlžník, ako aj každý Spoludlžník a Vlastník nehnuteľnosti vyhlasuje, že nemá osobitný vzťah k Banke
v zmysle Zákona o bankách a si je vedomý, že nepravdivosť tohto vyhlásenia spôsobuje neplatnosť

tejto ZoÚ a okamžitú splatnosť poskytnutého úveru ku dňu, kedy sa Banka dozvie o nepravdivosti tohto
vyhlásenia.“, pričom odôvodnenie súdu prvej inštancie a jeho poukaz na rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ sp. zn. C-66/19 považuje odvolací súd za výstižné. Len ťažko možno považovať za postačujúce,
ak uvedená zmluvná podmienka neobsahuje definíciu všeobecného pojmu „osobitný vzťah k banke“,
aby druhá zmluvná strana (spotrebiteľ) vedela, aký je skutočný obsah citovaného vyhlásenia a čo

konkrétne zahŕňa. Na tomto závere nič nemení ani odvolacia argumentácia žalovaného opierajúca sa
o § 93 a ods. 1 písm. a) bod 4. zákona č. 483/2001 Z. z., ktorý sa vôbec netýka povinnosti dodávateľa
uvádzať v spotrebiteľskej zmluve aj vysvetlenia tých všeobecných (nekonkrétnych) pojmov, ohľadne
ktorých sú do zmluvy zakomponované vyhlásenia spotrebiteľa, ktorých prípadná nepravdivosť má
dokonca spôsobovať neplatnosť zmluvy o úvere alebo jeho okamžitú splatnosť. Podstata neprijateľnosti

citovanej podmienky nespočíva v tom, že by spotrebiteľ nebol povinný oznamovať konkrétne podstatné
skutočnosti banke, ale v tom, že posudzovaná spotrebiteľská zmluva v dotknutej časti tieto neozrejmuje,
v dôsledku čoho je spotrebiteľ v nevedomosti o tom, aký je skutočný obsah tohto jeho vyhlásenia.
Skutočnosť, že banka má zákonnú povinnosť zisťovať, či klient nie je osobou s osobitným vzťahom k
banke a že v zmluve s klientom má byť dohodnuté, že v prípade nepravdivosti daného vyhlásenia klienta

je banka oprávnená použiť sankciu okamžitej splatnosti celej dlžnej sumy neznamená, že formulácia
predmetnej zmluvnej podmienky nemá obsahovať vysvetlenie pojmov, ktoré nemôžu byť priemernému
spotrebiteľovi bez ďalšieho známe (k tomu por. rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 29Csp/74/2022
z 24.10.2022, ktorým bola zmluvná podmienka obdobného znenia právoplatne určená za neprijateľnú).“
O neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky vo vzťahu k inému obchodníkovi rozhodol rozsudkom

Okresný súd Prešov sp.zn. 29Csp/74/2022 zo dňa 24.10.2022, z ktorého cituje:
- odsek 69. odôvodnenia: „Súd I. inštancie sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu o neprijateľnosti
uvedeného zmluvného dojednania, ktoré umožňuje banke kedykoľvek vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru v prípade zistenia nepravdivosti údajov o existencii osobitného vzťahu k banke.“- odsek 70. odôvodnenia: „Uvedené zmluvné dojednanie však odporuje zákonnej úprave § 35
ods. 1 Zákona o bankách, v zmysle ktorého banka, resp. pobočka zahraničnej banky nemôže s
takýmito osobami uzatvárať iba tie obchody, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by

nevykonali s ostatnými klientami. Uvedené zmluvné dojednanie však umožňuje banke v prípade zistenia
existencie osobitného vzťahu klienta k bankovému subjektu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť každého
úverového vzťahu, teda nie len toho rizikového. Zároveň v uvedenom zmluvnom dojednaní absentuje
akékoľvek vysvetlenie pojmu osobitného vzťahu, z ktorého by bolo zrejmé aj z perspektívy priemerného
spotrebiteľa, čo uvedený pojem znamená minimálne odkazom na konkrétne zákonné ustanovenie

zákona o bankách, ktoré uvedený pojem upravuje.“
- odsek 71. odôvodnenia: „Na základe vyššie uvedených skutočností, preto súd vyhovel žalobe aj v časti
o neprijateľnosti vyššie uvedených zmluvných podmienok.“

IV. Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v čl. II., bod 5. v znení: „Dlžník
podpisom tejto zmluvy súhlasí s návrhom banky, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu

boli rozhodnuté prednostne mimosúdnym riešením sporov v rozhodcovskom konaní prostredníctvom
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona č. 492/2009 Z.z. o platobných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov.“
V spotrebiteľských úveroch je neprijateľným dojednanie, ktorým sa zmluvné strany dohodnú riešiť
všetky spory vyplývajúce z úverovej zmluvy výlučne pred rozhodcovským súdom, vopred vybraným

dodávateľom, a následne by rozhodnutie tohto rozhodcovského súdu malo slúžiť ako exekučný
titul. Rozhodcovská zmluva vo svojich dôsledkoch spôsobuje, že o právach a právom chránených
záujmoch spotrebiteľa rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou verejnoprávnou
inštitúciou, teda bez súdnej kontroly zmluvných podmienok. Takáto zmluvná podmienka vytvára
materiálnu disproporciu v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa vopred vzdáva svojich práv, vyjadriť

nesúhlas s rozhodcovskou doložkou a zhoršuje si tým svoje zmluvné postavenie. Nejde o individuálne
dojednanú zmluvnú podmienku.
K určeniu neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky poukázal priamo vo vzťahu k žalovanej na
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/13/2022 zo dňa 24.11.2022, v zrušovacej
časti; rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/97/2019 zo dňa 09.06.2020; rozsudok

OkresnéhosúduKežmaroksp.zn.10C/4/2014zo17.01.2018;rozsudokOkresnéhosúduPrešov sp.zn.
9Csp/35/2022 zo dňa 18.08.2022; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 14Csp/187/2020 zo dňa
10.05.2022; rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 15Csp/95/2020 zo dňa 28.06.2022; rozsudok
Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C/368/2012 zo dňa 10.07.2013; rozsudok Okresného súdu Prešov
sp. zn. 32Csp/116/2017 zo dňa 18.04.2018.

Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 11.06.2019 sp. zn. III. ÚS 438/2018, z ktorého
vyplýva, že pre platnosť rozhodcovskej zmluvnej doložky v spotrebiteľských veciach sa vyžaduje, aby
mal spotrebiteľ možnosť vyjadriť s ňou pri uzatváraní zmluvy nesúhlas tak, aby v prípade vyznačenia
nesúhlasu vzájomné spory v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť
všeobecný súd.

V. Zmluva obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedenú v čl. II., bod 6. v znení: „Podpisom
tejto zmluvy dlžník výslovne súhlasí v prípade, ak nesplní svoj záväzok splácať úver v stanovených
termínoch mesačných splátok, resp. v stanovenej lehote splatnosti úveru podľa tejto úverovej zmluvy,
aby banka bola oprávnená požadovať od zamestnávateľa dlžníka vykonávať zrážky zo mzdy až do doby

úplného splatenia všetkých pohľadávok banky voči dlžníkovi. Výška zrážok zo mzdy bude zodpovedať
výške mesačných splátok úveru podľa tejto úverovej zmluvy, pričom zrážky zo mzdy nemôžu byť vyššie
ako zrážky pri výkone rozhodnutia stanovené osobitným predpisom. Pre účely uplatnenia výkonu zrážok
zo mzdy je táto úverová zmluva súčasne aj Dohodou o zrážkach zo mzdy podľa § 551 Občianskeho
zákonníka. Uvedené ustanovenie sa primerane vzťahuje aj na ručiteľa, pokiaľ je pohľadávka banky z

úveru zabezpečovaná ručiteľom.“
K určeniu neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky poukázal priamo vo vzťahu k žalovanej na
rozsudok Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 10C/4/2014 zo dňa 17.01.2018; rozsudok Okresného
súdu Prešov sp. zn. 29C/368/2012 zo dňa 10.07.2013; rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
8Csp/14/2020 zo dňa 17.03.2021; rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 15Csp/95/2020 zo dňa

28.06.2022; rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11Csp/21/2022 zo dňa 11.05.2022.

K posudzovaniu už judikovaných zmluvných podmienok ako neprijateľných, poukázal na publikáciu D.,
E., F., G., H., I., E., G., H., I., J., E., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016,1037,1038s.:„Napriektomu,ževyhláseniezmluvnejpodmienkyzaneprijateľnúvjednomindividuálnom
spotrebiteľskom spore nie je záväzné pre posúdenie tejto zmluvnej podmienky v inom individuálnom
spotrebiteľskomspore,zapredpokladuobdobnýchskutkovýchokolnostíbymalsúdrozhodnúťobdobne.

Zaväzuje ho k tomu požiadavka právnej istoty vyjadrená v článku 2 CSP, ako aj v rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR.“

K procesnej stránke dokazovania neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorej neprijateľnosť už bola
judikovaná, poukázal na publikáciu: D., E., K., L., H., I., F., E., G., F., J., E., a kol. Občiansky zákonník I.

§ 1 – 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 635 s., 636 s.: „Ak by však dodávateľ opätovne uplatnil
žalobou plnenie na základe tej istej neprijateľnej podmienky, pre ktorú mu už súd raz plnenie z takejto
zmluvnej podmienky nepriznal, súd mu žalobu bez ďalšieho môže zamietnuť a nemusí už opätovne
zdôvodňovať neprimeranosť zmluvnej podmienky. Stačí poukázať už na právoplatný rozsudok súdu.
Súd nemôže priznať ochranu dodávateľovi, ak sa domáha plnenia v rozpore so zákonom.“
Nieježiadendôvodnato,abytentoprocesnýprincípneplatilajvprípadoch,keďžalobupodáspotrebiteľ.

3. K žalobe boli pripojené prílohy: Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“, Reg. číslo:
XXXXXXXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 19Csp/26/2023
zo dňa 16.11.2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoCsp/16/2024 zo dňa 19.9.2024,
rozsudok Okresného súdu S Prešov sp. zn. 29Csp/74/2022 zo dňa 24.10.2022.

4. K žalobe sa vyjadrila žalovaná, uviedla, že s podanou žalobou v celom rozsahu nesúhlasí, pričom
k jednotlivým bodom žaloby uviedla nasledovné:

I. Ide o umelo vyfabulovaný súdny spor, ktorý žiadnym spôsobom neslúži na ochranu spotrebiteľských

práv. Zjavne zneužitia práva nemá požívať právnu ochranu, a preto by mala byť takáto žaloba
zamietnutá. Žalovaná poukázala na Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl.
125 Ústavy Slovenskej republiky na Ústavnom súde SR, ktorý podal Okresný súd Prešov pod sp. zn.
13Csp/55/2022 dňa 21.10.2024, ktorý sa týka konania o súlade ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, nie je v súlade s čl. 1 ods.1, čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konanie je vedené na Ústavnom
súde SR pod evidenčným číslom spisu Rvp 3053/2024.
Východiska, z ktorých návrh vychádza sú o. i. nasledovné:
- právny záujem na súdnom konaní, vychádzajúc z podstaty a zmyslu súdneho konania, teda musí byť

daný vždy, keďže v demokratickom a právnom štáte súdne konanie nemôže byť samoúčelné,
- v prípade žalôb podľa ust. § 137 písm. c) a d) CSP je resp. musí byť (naliehavý) právny záujem
na požadovanom určení implicitne daný, akurát v prípade žalôb vyplývajúcich z osobitného predpisu ho
netreba osobitne preukazovať,
- požadované rozhodnutie teda nie je spôsobilé vyriešiť celý komplex právnych vzťahov so žalovaným,

neurčuje jeho pevný právny rámec, neumožňuje dať odpoveď ani na prípadnú otázku žalobkyne akú
sumu je vlastne žalovanému ešte celkovo dlžná, a nevylučuje tak ďalšie právne spory v budúcnosti,
- aj určenie neprijateľnosti, a teda neplatnosti zmluvnej podmienky je nepochybne určením právnej
skutočnosti, a pre procesnú prípustnosť takejto žaloby (a nie len povinnosť s tým súvisiaceho
predbežného právneho posúdenia a osobitného uvedenia jej znenia vo výroku rozsudku zo strany

súdu) je preto nevyhnutné, aby v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP možnosť takejto žaloby (na určenie
tejto právnej skutočnosti) vyplýva z osobitného predpisu. Aj v takom prípade by ale nemali byť žiadne
pochybnosti o tom, že žiadne súdne konanie nemôže byť samoúčelné. Okrem napadnutého ustanovenia
všakžiadny(iný)osobitnýpredpismožnosťtakejtožalobyajejosobitnývýznampredanéhokonkrétneho
spotrebiteľa nikde neustanovuje, a teda osobitný význam a ani osobitnú možnosť takejto žaloby pre

dotknutého spotrebiteľa v zmysle ust. § 137 písm. c) a d) CSP osobitne nezakladá, a individuálneho
spotrebiteľa na podanie takejto osobitnej žaloby tak bez ďalšieho ani neoprávňuje,
- ustanovenie § 3 ods. v ods. 3 zákona č. 250/2007 totiž deklaruje iba legitímny cieľ a účel nášho
právneho poriadku v spotrebiteľských veciach, iba právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami bez toho, aby z tohto ustanovenia vyplývali konkrétne práva, resp. spôsob ako má byť

táto ochrana právne zabezpečená,
-napadnutézákonnéust.vytvárakonceptnútiacisúdprejednávaťaprotistranujednostranneakceptovať
aj prípadne úplne zbytočné žaloby s ktorými nemusí byt' spojená existencie riadneho záujmu na konaní,
a to dokonca ani po neprimerane dlhom čase tak, ako sa to javí aj v prejednávanom prípade (zatiaľ čovo všetkých ostatných prípadoch, v ktorých osobitné predpisy určujú právo na podanie žaloby o určenie
právnej skutočnosti, alebo o určenie, že tu právo nie je, je toto právo, súvisiace s riešením nejakého
sporu, vždy konkrétne časovo ohraničené, či podmienené nejakou inou (ďalšou) právnou skutočnosťou

(vid' bod 37.),
- z hľadiska testu proporcionality, resp. testu kritéria nevyhnutnosti a potrebnosti právnej úpravy ust. §
11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. je pritom podľa názoru tohto súdu zrejmé, že cieľ sledovaný týmto
ustanovením (ak je ním ochrana spotrebiteľa) bolo možné dosiahnuť, a dokonca už aj je primerane
zabezpečený menej intenzívnym opatrením a zásahom do právnych

pomerov účastníkov právnych vzťahov,
- napokon nie je zrejmé prečo by mala byť možnosť podať určovaciu žalobu širšia práve (a
jedine) u spotrebiteľa, keď problém a záujem na ..poznaní skutočného dlhu (analogicky ako problém
nevzdelaného spotrebiteľa podľa bodu 38. nálezu) nie je nijako špecificky spotrebiteľský, a rovnaký
záujem môžu mať aj iní účastníci v bežnom občianskoprávnom spore.
V tomto zmysle tak napadnutá právna úprava vykazuje značnú asymetriu.

- podľa názoru súdu ničím (vecne ani časovo) neobmedzené formálne oprávnenie spotrebiteľa podať
(negatómu) určovaciu žalobu, o akú ide v prejednávanej veci, a to dokonca aj po zjavnom uplynutí
všetkých lehôt na vymáhanie akýchkoľvek s tým súvisiacich povinností, ktoré by ho mohli ohrozovať,
zakotvené v napadnutom zákonnom ustanovení, nie je pre realizáciu práva EU a dosiahnutie cieľov
spoločenstva potrebné, a zostáva preto vecou vnútroštátnej úpravy procesných podmienok v rozsahu,

v ktorom táto nebráni realizácii cieľov spoločenstva. Európska únia vo svojej legislatíve stanovuje
predovšetkým ciele svojej regulácie, ktorú majú členské štáty implementovať, a obvykle neukladá
členským štátom striktné podmienky, ako ich dosiahnuť.
Síce sa daný návrh týka ust. § 11 ods. 4 ZoSÚ (ktoré v čase uzatvorenie zmluvy dokonca ani nebolo
účinné) má priamy vplyv aj na ust. § 3 ods. zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v spojitosti s

generálnou klauzulou v ust. § 53 ods. 1 OZ vo vzťahu k ešte starším bankovým úverovým produktom
– ako aj v súdenom prípade.

V danom prípade bola zmluva uzatvorená ešte v roku 03/2014 na dobu určitú s dátumom konečne
splatnosti dňa 17.02.2017. Právna úprava v tom čase takéto zmluvné podmienky nepovažovala (a

ani rozhodovacia prax iných súdov) ani teraz dané zmluvné podmienky nepovažuje za neprijateľné.
Žalobca sa domáha domnelej ochrany svojich spotrebiteľských práv z podmietok, ktoré voči nemu neboli
nikdy použité, a zároveň v čase, keď od uzatvorenia zmluvy uplynulo viac ako 10 rokov. Podľa názoru
žalovanej v tomto prípade (ale nie len v tomto, ale aj v iných obdobných veciach, kde sú takého
žaloby podávané generalizovane) v žiadnom prípade naplnené nie je to, že by podanie takejto žaloby

skutočne smerovalo k ochrane spotrebiteľských ohrozených alebo porušených práv. Ide len o umelo
vykonštruovaný spor, ktorý nemá nič spoločné so spotrebiteľskou ochranou klientov banky. O uvedenom
svedčí aj fakt, že žalobca, resp. právny zástupca si uplatňuje trovy za každú zmluvnú podmienku, čo je
však neprípustné, keď stále by šlo aj teoreticky len o čiastkovú neplatnosť jednej úverovej zmluvy. Súd
môže v rozsahu ustanovenom v CSP odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne

slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo
vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Žalobca vychádza z množstva nepreskúmateľných rozhodnutí,
ktoré s prejednávanou vecou nemajú nič spoločné. Žalobca sa ani neunúval pripojiť ich k žalobe, a preto
má žalovaná za to, že nemôžu slúžiť ako dôkazný prostriedok v hodnotení skutkového stavu. Žalovaná
z opatrnosti napádala v podanej žalobe aj obsah týchto rozhodnutí.

- Podľa uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10CoCsp/20/2021 zo dňa 13.09.2022: „Odvolací
súd súhlasí, že je potrebné poskytnúť vyššiu ochranu spotrebiteľovi ako dodávateľovi, avšak len pred
hrubou nerovnováhou v právnom postavení voči dodávateľovi a pokiaľ ju súd poskytne, musí tak urobiť
v súlade so základnými princípmi sporového konania a zvlášť na základe dôkazov. Odvolací súd v tejto
súvislosti pripomína, že súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí C 42/15 Home Credit Slovakia,

a.s. proti C. H. naznačil, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru, a že aj Ústavný súd SR
je vo svojej judikatúre kritický pri primeranej ochrane spotrebiteľa. Medzi inými vo svojom náleze sp. zn.
PL ÚS 11/2016 zo dňa 07.02.2018 Ústavný súd tiež konštatoval, že v sporovom konaní je pozícia sudcu
ako vyhľadávača dôkazov len v prospech jednej strany neprijateľná.“

II. K žalobcom namietaným zmluvným ustanoveniam uviedla žalovaná nasledovné:

1/ Poplatok za upomienkuVšetky poplatky a náklady súvisiace s úverom boli dohodnuté v zmluve, t. j. žalobca svojím podpisom na
zmluve s takýmito podmienkami, za ktorých žalovaná je ochotná vstúpiť do zmluvného vzťahu, súhlasil.
Všetky poplatky sú pritom zreteľne a transparentne uvedené priamo v zmluve na jej tretej strane v

časti Základné podmienky oddelené osobitným bodom „Poplatky podľa cenníka VÚB, a.s. platné ku
dňu uzavretia tejto zmluvy“. V danom prípade žalobca ani nepreukázal, že by si žalovaná voči nemu
uvedené ustanovenia zmluvných podmienok vôbec uplatňovala. Pritom však treba brať zreteľ na to,
že poplatky či náklady úveru predstavujú zmluvné ustanovenia, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, a preto sú podľa názoru žalovanej vylúčené zo súdneho prieskumu

neprijateľných podmienok. Ide o cenu za poskytnutie peňažných prostriedkov a prípadného omeškania
klienta. Rovnaký záver prijala i česká právna teória, podľa ktorej cenovým dojednaním sú aj dojednania
v úverových zmluvách o poplatkoch, ktoré sú tak vylúčené z prieskumu ich prípadnej neprijateľnej
povahy podľa smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (smernica Rady č.93/13/
EHS) . K českej právnej teórii sa v tejto otázke pripojila i súčasná (a už ustálená) česká judikatúra
(Najvyšší súd Českej republiky a Ústavný súd Českej republiky nevynímajúc), podľa ktorej poplatky

spojené so spotrebiteľským úverom boli a sú bežnou praxou na danom segmente trhu. Podľa ustálenej
českej judikatúry nie je možné pri úveroch poskytovaných spotrebiteľom, v rámci tak komplexného
právneho vzťahu, požadovať, aby ku každej jednotlivej povinnosti bola synalagmaticky naviazaná
zodpovedajúcapovinnosťdruhejzmluvnejstrany(neexistujetakýzákonnýpríkazčizákaz,podľaktorého
by si na základe slobodne a vážne medzi stranami uzavretej zmluvy o úvere mohol podnikateľský

subjekt ako protiplnenie, t.j. ako cenu poskytnutého úveru, požadovať jedine úroky). Úverová zmluva
predstavuje celý komplex práv a povinností, pričom cena úveru nie je tvorená len úrokom, ale i všetkými
v zmluve uvedenými povinnosťami - tu veriteľom požadovanými poplatkami či nákladmi, ktoré (úroky a
poplatky, resp. aj náklady či prípadné zmluvné pokuty a sankčné poplatky) tvoria cenu peňazí, t.j. cenu
poskytnutého úveru.

Žalovaná poukázala na to, že predmetné ustanovenie zmluvy je už niekoľko rokov obsolétne – v zmysle
aktuálne účinného Cenníka VÚB, a.s. je upomienka o nezaplatení dlžnej sumy spoplatnená sumou
skutočných nákladov. Časť zmluvy o úvere upravujúca poplatky za upomienky vzhľadom na uvedené
nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ide o štandardné ustanovenie, ktoré je súčasťou
absolútnej väčšiny úverových zmlúv na bankovom trhu.

Žalovaná ďalej poukázala aj na stanovisko Najvyšší súd SR k poplatku za poskytnutie úveru, ktoré
možno analogicky uplatniť aj na prejednávaný poplatok, a ktorý vo svojom rozsudku zo dňa 22.02.2022
pod spis. zn. 7Cdo/294/2019 interpretoval názor, že „...z označenia sporného poplatku vyplýva, že ide
o poplatok za poskytnutie úveru, t.j. za úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie
zmluvy, a ktoré sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov, teda za úkony veriteľa súvisiace

s poskytnutím úveru ako vypracovanie zmluvy a jej uzavretie a pod. Poplatok za poskytnutie úveru
teda predstavuje cenu za poskytovanie služby veriteľom, pričom možnosť jeho uplatňovania pripúšťa
zák. č. 129/2010 Z.z. a táto možnosť vyplýva aj z judikatúry SD EÚ. Nemožno teda v súvislosti s
dojednaním poplatku za poskytnutie úveru dospieť k záveru o existencii nekalej zmluvnej podmienky.
Nemožno opomenúť tú skutočnosť, že bolo na dovolateľovi, ktorý mohol posúdiť hospodárske dôsledky

vyplývajúce zo Zmluvy, či ju uzavrie, a ak sa mu poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol v Zmluve
vyjadrený určito, jasne a zrozumiteľne, javil vysoký, nič mu nebránilo obrátiť sa na iný subjekt. Dovolací
súd má za to, že nemožno tolerovať, aby dovolateľ, ktorý vopred vedel, že bude musieť zaplatiť
poplatok za poskytnutie úveru a zároveň poznal jeho výšku, Zmluvu aj napriek tomu uzavrel, teda s
poplatkom a jeho výškou súhlasil, následne zaujal stanovisko, že poplatok predstavuje neprijateľnú

zmluvnú podmienku.“

V zmysle vyššie uvedeného žalovaná má za to, že uvedené ustanovenie nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

2/ Oboznámenie a prevzatie všeobecných obchodných podmienok
Predmetným zmluvným ustanovením sa neukladá žalobcovi ako spotrebiteľovi žiadna povinnosť
niesť dôkazné bremeno. Takéto zmluvné ustanovenie je štandardnou súčasťou prakticky všetkých
spotrebiteľských zmlúv a je plne akceptované všeobecnými súdmi Slovenskej republiky (vrátane
krajských súdov a Najvyššieho súdu SR). Toto ustanovenie na spotrebiteľa neprenáša dôkazné

bremeno. Preukázanie oboznámenia ostáva na dodávateľovi a dôkazom je práve podpis spotrebiteľa,
ktorého jedinou predzmluvnou povinnosťou bolo podrobne sa oboznámiť s jednotlivými ustanoveniami
zmluvy. Priemerný a zodpovedný spotrebiteľ, ktorému prináleží súdna ochrana by určite nekonalabsolútne ľahostajne a zmluvu nepodpísal bez podrobného oboznámenia sa so všetkými jej súčasťami,
ktoré sú v zmluve jasne a zrozumiteľne označené.
Žalovaná poukázala na judikatúru všeobecných súdov SR vrátane Najvyššieho súdu SR, ktoré takého

vyjadrenie oboznámenia sa s obchodnými podmienkami plne rešpektujú a polemiku o neplatnosti tohto
zmluvnéhovyhláseniaakoneprijateľnejzmluvnejpodmienkynepripúšťajú.Napokonsajednáoprakticky
celosvetovo štandardný prostriedok, využívaný vo všetkých oblastiach spotrebiteľského práva, či už
v písomných alebo elektronických zmluvách. Z obdobných vyjadrení oboznámenia sa so súčasťami
zmluvy alebo zmluvnými podmienkami

nachádzajúcimi sa v oddelenom dokumente vychádza bez akýchkoľvek spochybnení aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky, ktorý napríklad v Uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 poukazuje
na ustanovenia zmluvy „V zmysle bodu 3.5.2. klient potvrdil, že mu banka poskytla informácie o úrokovej
sadzbe, poplatkoch a nákladoch súvisiacich s úverom; v bode 3.5.4. potvrdil, že sa pred uzatvorením
zmluvyoboznámilsjejsúčasťami“,pričompoukázalnaskutočnosťvyplývajúcuzRozsudkuEurópskeho
súdneho dvora z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí byť

tvorená jedným dokumentom.
Podľa rozhodnutia Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-62Csp/10/2022-90 zo dňa 8. februára 2024:
„31. Podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka účinného v čase vzniku záväzkového vzťahu,
za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré

by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana“.
„ 32. Žalovaná vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia nadobudla presvedčenie, že
v zmluve zakotveným vyhlásením spotrebiteľa, že sa oboznámil s úverovými podmienkami, veriteľ
prenáša na spotrebiteľa dôkazné bremeno. Súd však zastáva názor, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm.
l) Občianskeho zákonníka nemožno aplikovať na uvedené zmluvné vyhlásenie, nakoľko predmetným

zmluvným ustanovením sa neukladá žalovanej ako spotrebiteľovi žiadna povinnosť niesť dôkazné
bremeno tak, ako to ustanovuje citovaná právna norma, pričom vyhlásenie dlžníka, že sa oboznámil so
zmluvnými podmienkami spotrebiteľského úveru preukazuje iba skutočnosť, že dlžník mal vedomosť o
podmienkach, právach a povinnostiach, za ktorých návrh zmluvy o spotrebiteľskom úvere akceptoval,
a teda nasvedčuje vážnej vôli spotrebiteľa úverovú zmluvu za stanovených podmienok uzavrieť a

polemika o neplatnosti tohto zmluvného vyhlásenia ako neprijateľnej zmluvnej podmienky vôbec
neprichádza do úvahy.

Podľa uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/48/2020 zo dňa 31.05.2021: „Zmluva o
úvere nemusí byť uzatvorená v jedinom dokumente. (viď napr. Uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017

zo dňa 22. februára 2018) V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v čl. 4.6. - Záverečné ustanovenia
- v predmetnej zmluve je uvedené, že právne vzťahy neupravené ZoÚ sa riadia OP, VOP, Reklamačným
poriadkom, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť ZoÚ a právnym poriadkom Slovenskej republiky. Dlžník/
Spoludlžník sa pred uzatvorením ZoÚ oboznámil s podmienkami Úveru uvedenými vo Formulári pre
štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere dobrá pôžička, ktorý obdržal pred podpisom ZoÚ.

Dlžník/Spoludlžník svojím podpisom potvrdzuje, že bol s príslušnými dokumentmi oboznámený a
súhlasí s nimi, za tým nasleduje vlastnoručný podpis žalobcu. Žalobca, na ktorom spočívalo dôkazné
bremeno preukázať informovanosť žalovaného o VOP ako aj ich prevzatie žalovaným, toto preukázal
predloženými listinnými dôkazmi - zmluvou o poskytnutí úveru, na ktorej žalovaný vlastnoručným
podpisom túto skutočnosť potvrdil.“

Podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4CoCsp/6/2020 zo dňa 30.03.2022: „K namietanej
neplatnosti úverovej zmluvy z dôvodu, že úverové zmluvné podmienky neboli súčasťou zmluvy, tieto
žalovaný nepodpísal a nemožno preukázať, v ktorý deň mali byť zmluvné podmienky podpísané, sa
odvolací súd plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie. Z úverovej zmluvy č. G., ktorá je žalovaným

podpísaná z bodu 10.3. je zrejmé, že neoddeliteľnou súčasťou tejto úverovej zmluvy sú ÚP (úverové
podmienky), Protokol o prevzatí Predmetu financovania, Matričný list, Sadzobník poplatkov k úverovej
zmluve na financovanie motorových vozidiel, Všeobecné poistné podmienky k poisteniam, ku ktorým
bol klient prihlásený, resp. o prihlásenie ku ktorým klient Veriteľa požiadal a príslušné informácie o
poistení. Klient podpisom tejto zmluvy potvrdzuje, že predmetné dokumenty prevzal, oboznámil sa s

nimi, všetky ich ustanovenia sú mu zrozumiteľné, považuje ich za dostatočne určité a prejavuje súhlas
byťnimiviazaný.Zuvedenéhotakvyplýva,žežalovanýsvojimpodpisom(ktoréhopravosťnerozporoval)
na úverovej zmluve potvrdil aj prevzatie úverových podmienok a ďalších uvedených dokumentov, s
ktorými mal možnosť sa oboznámiť. V nadväznosti na uvedené odvolací súd aj námietku žalovaného,spočívajúcu v tvrdenej neplatnosti úverovej zmluvy, posúdil ako nedôvodnú, nakoľko pravosť podpisu
na úverovej zmluve a protokole o prevzatí predmetu financovania boli v konaní preukázané a žalovaný
pravosť svojich podpisov na pojednávaní konanom dňa 23.05.2019 potvrdil.“

Z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Csp/1/2023 zo dňa 9. októbra 2023: „To,
že žalovaná tvrdí, že nebola oboznámená s VOP či už pred alebo pri podpise súd považuje za
irelevantné, pretože bola to ona sama, ktorá Žiadosť o vydanie kreditnej karty vlastnoručne podpísala
dňa 01.02.2012 a ktorej súčasťou bolo vyhlásenie, že neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy okrem

iného je Cenník VÚB a Obchodné podmienky VÚB.“

V zmysle vyššie uvedeného žalovaná má za to, že uvedené ustanovenie nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

3/ Osobitný vzťah k banke

Toto tvrdenie však absolútne nezodpovedá realite a je priam v rozpore s povinnosťami, ktoré zák. č.
483/2001 Z.z. o bankách v platnom a účinnom znení ukladá bankám: „§ 35 ods. 1 : Banka a pobočka
zahraničnej banky nesmú vykonávať s osobami, ktoré k nim majú osobitný vzťah, obchody, ktoré
vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by sa nevykonali s ostatnými klientmi. Banka a pobočka
zahraničnej banky sú povinné pred uzavretím a vykonaním takého obchodu preveriť, či osoba, s ktorou

takýtoobchodvykonávajú,knimnemáosobitnývzťah;tátoosobajepovinnáposkytnúťbankeapobočke
zahraničnejbankypravdivéinformácie,ktorébankaapobočkazahraničnejbankypotrebujúnaúčeltohto
preverenia. Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pravdivosť poskytnutých údajov písomne
zabezpečiť v zmluve o nimi poskytnutej záruke alebo o vklade podľa § 5 písm. a) sankciou neplatnosti
uzavretia tejto zmluvy a v zmluve o úvere podľa § 5 písm. b) sankciou okamžitej splatnosti celej dlžnej

sumy ku dňu, keď sa banka alebo pobočka zahraničnej banky dozvedela o nepravdivosti týchto údajov,
vrátane splatnosti úrokov za celú dohodnutú dobu úveru.“
Bez potvrdenia zo strany klienta teda banka nemá reálnu možnosť ako overiť, či klient nemá osobitný
vzťah k banke. Banka samozrejme nevedie evidenciu členov štatutárnych orgánov inej banky, vedúcich
pobočky iných bánk, evidenciu blízkych osôb vedúcich zamestnancov banky a podobne. Nie je teda

objektívne možné posúdiť existenciu osobitného vzťahu klienta k banke a splniť tak zákonnú povinnosť
inak, ako na základe aplikácie tejto zmluvnej podmienky. Uvedené zmluvné ustanovenie je teda
zákonnou obsahovou náležitosťou Zmluvy, a teda nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán. Z týchto dôvodov nemôže ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Banky majú zákonné povinnosti v oblasti predchádzania konfliktu záujmov, nakoľko v prípadoch

porušenia takýchto povinností hrozia obrovské škody na strane klientov banky – a táto hrozba škody
je omnoho pravdepodobnejšia a viac v súlade s verejným záujmom než žalobcom uvádza možnosť
neschopnosti daného spotrebiteľa vyhodnotiť jeho vzťah k banke (najmä keď zákon o bankách presne
definuje, o ktoré osoby sa jedná, pričom v Zmluve je aj odkaz na presné ustanovenie zákona.) Žalovaný
podotýka, že už len zo zákonnej definície v prípade osoby s osobitným vzťahom k banke sa určite

nejedná o priemerného spotrebiteľa, ako uvádza žalobca.

4/ Rozhodcovská doložka
Žalovaná zastáva názor, že v čase uzavretia zmluvy o úvere nebolo v OZ či inom predpise zakotvené
žiadne ustanovenie, z ktorého by mohol plynúť záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Prípadne

spory z uzatvorenej zmluvy bolo možné riešiť tak pred všeobecným súdom ako aj pred rozhodcovským
súdom (k čomu v priebehu trvania úverového vzťahu ani nedošlo). Taktiež je potrebné dodať, že
uvedenou rozhodcovou doložkou sa mohli riešiť (nie museli) prípadné spory z uzatvorenej zmluvy – ale
nie všetky a už vôbec nie výlučne iba pred rozhodcovským súdom.
Ustanovenie v zmysle ktorého sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú

najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bolo zakotvené do § 53 ods. 4 písm. r) OZ (až)
s účinnosťou od 01.01.2008.
Naopak, žalovaná mala v čase uzavretia zmluvy o úvere v zmysle ust. § 67 ods. 4 zákona o platobnom
styku povinnosť ponúknuť žalobcovi uzavretie rozhodcovskej zmluvy (resp. zakotvenie rozhodcovskej

doložky do zmluvy o úvere). Nakoľko žalobca v danom čase nevzniesol žiadne námietky (napriek
tomu, že zmluvná dokumentácia mu bola pred podpisom zmluvy o úvere predložená/doručená na
naštudovanie), rozhodcovská doložka sa stala súčasťou zmluvy o úvere.„Staré“ rozhodcovské doložky už dlhšiu dobu neuplatňuje (napr. aj z dôvodu nedávneho legislatívneho
zakotvenia tzv. spotrebiteľského rozhodcovského konania – zákon č. 335/2014 Z. z.), čo je zrejmé aj
v tomto súdnom spore, nakoľko nevznášame námietku podľa ust. § 5 a nasl. Civilného sporového

poriadku. Ide teda o obsolétne zmluvné dojednanie/ustanovenie, ktorého posudzovanie súdom nemá v
súčasnosti žiaden význam (pričom pri súdnej kontrole tohto ustanovenia by súd ,,aj tak“ mohol podľa
názoru žalovaného dospieť jedine k záveru o jeho súladnosti so zákonom). Z tohto dôvodu tak na strane
žalobcu absentuje akýkoľvek (a už vôbec nie naliehavý) právny záujem na takom určení.

5/ Zrážky zo mzdy
Pokiaľ ide o dohodu o zrážkach zo mzdy, ide o legálny zabezpečovací inštitút podľa ust. §
551 OZ, pri ktorého výkone zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, než by boli zrážky pri výkone
rozhodnutia (napr. podľa Exekučného poriadku). Právnym poriadkom aprobovaný a v OZ explicitne
zakotvený zabezpečovací inštitút už podľa svojej povahy ani nemôže byť neprijateľnou zmluvnou
podmienkou (zabezpečovací inštitút zabezpečuje akcesoricky povinnosti z hlavného záväzkového

vzťahu – zabezpečovací inštitút preto nemôže byť neprijateľnou podmienkou). Dohoda o zrážkach zo
mzdy bola uzavretá v súlade s ustanoveniami OZ, pričom zabezpečenie záväzku spotrebiteľa formou
dohody o zrážkach zo mzdy v čase uzavretia zmluvy o úvere OZ ani iné právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa nezakazovali. ,,Zakázané“ spôsoby zabezpečenia vo vzťahu k Úverovej zmluve boli v čase
uzavretia zmluvy výslovne špecifikované v ustanovení § 53 ods. 7 OZ (zabezpečovací prevod práva k

nehnuteľnosti).
Navyše v tejto konkrétnej situácii žalovaná k realizácii dohody o zrážkach zo mzdy ani nepristúpila.
Okrem toho, po ostatnej novele zákona o ochrane spotrebiteľa (z. č. 250/2007 Z. z.; novela vykonaná
zákonom č. 102/2014 Z. z.) už žalovaná ani neplánuje a nemôže k realizácii tejto dohody pristúpiť.
Dohodu o zrážkach zo mzdy pre spotrebiteľské vzťahy totiž ,,zakázala“ (resp. prísne obmedzila)

predmetná ostatná novela zákona o ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 01.05.2014, čo žalovaný bez
ďalšieho rešpektuje a v súlade so zákonom odstraňuje tento inštitút zo svojej zmluvnej dokumentácie.
Pokiaľ ide o staré zmluvy, v ktorých sa zrážky zo mzdy nachádzajú a medzi ktoré sa radí i zmluva
o úvere uzatvorená so žalobcom, tieto sa žalovaný rozhodol neuplatňovať. Dôležitou skutočnosťou
je však to, že tento inštitút nebol ostatnou novelou zákona o ochrane spotrebiteľa zákonodarcom

zahrnutý medzi neprijateľné podmienky (čo vo vzťahu k zabezpečovacím inštitútom ani nie je možné
vzhľadom na ich povahu – viď vyššie citované ,,zakázané“ zabezpečovacie inštitúty). Ak tento inštitút
zákonodarca ,,zakázal“ od 01.05.2014 (nie však absolútne, v podstate jeho použitie ,,len“ sprísnil),
znamená to, že do tohto dátumu zakázaný nebol (a určite nemohol byť a ani nemôže byť označený za
neprijateľnú podmienku len ,,z titulu svojej prítomnosti“ v spotrebiteľskom vzťahu, navyše, ak je priamo

zakotvený a zreteľne viditeľný v zmluve).
Žalovanázastávanázor,žepodaniežalobyzapredpokladu,ževiacerézmluvnépodmienkyv súčasnosti
niesúpoužívané,vočižalobcovineboliuplatnenéaichexistenciavzmluvenemala naprávaapovinnosti
zmluvných strán žiaden reálny dopad (čo napokon žalobca ani netvrdí), nie je dôvodná.

III. Žalovaná vo svojom vyjadrení ďalej uviedla, že napadnuté zmluvné podmienky sa v drvivej väčšine
prípadov už neuplatňujú a ide o obsolentné zmluvné ustanovenia! V uvedenom prípade vykazuje žaloba
vady, nakoľko jej nepochybne absentuje skutkové odvodnenie. Pokiaľ si chce žalobca „zjednodušiť“
svoje tvrdenia odkazom na rozhodnutia, je potrebné podotknúť, že ani jeden odkaz na rozhodnutie
sa netýka totožnej zmluvnej podmienky. Nemožno odkazovať na „podobnú“ judikovanú zmluvnú

podmienku, ktorá bola určená v úplne odlišnom zmluvnom vzťahu, pričom okolnosti jej dojednania boli
rozdielne. Zároveň žalobca ako dôkazný prostriedok tieto rozhodnutia ani nepriložil a nemožno na ne
vziaťnaterazohľadprizisťovaníahodnotenískutkovéhostavu.Pretoje potrebnékonštatovať,žežaloba
je nedôvodná, nakoľko si žalobca v podstatnej časti napadnutých zmluvných podmienok nesplnil svoje
bremeno tvrdenia.

IV. Žalovaná napadla tiež spôsob uplatnenia trov žalobcom. Pri potenciálnom určení neprijateľnosti
viacerých zmluvných podmienok ide stále o čiastočnú neplatnosť zmluvy, hoci vo viacerých jej častiach.
Nejde o nároky so samostatným skutkovým základom, keďže skutkový základ je jeden - zmluva, ktorej
sú súčasťou. Predmet konania je tak len jeden, a to čiastočná neplatnosť zmluvy. Je potrebné odmietnuť

prípadné žalobcovo tvrdenie, že mohol podať viacero samostatných žalôb a ak by o nich súd rozhodol
vo viacerých samostatných konaniach, tak v každom z nich by musel samostatne rozhodnúť aj o
náhrade trov konania. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci vylučuje možnosť vec znova prejednať,
tvorí neodstrániteľnú vadu konania a jej existencia (zistenie) vedie k zastaveniu konania. Prekážkaprávoplatne rozhodnutej veci je vymedzená dvoma kritériami, a to totožnosťou osôb (sporových strán)
a totožnosťou predmetu konania. V prípade ak by zmluva o úvere už bola predmetom súdnej kontroly
okresného súdu s tým, že súd je povinný skúmať neprijateľné zmluvné podmienky ex offo, bolo by

potrebné prípadné viaceré žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky odmietnuť. Žalobca
svojím spôsobom uplatnenia trov postupuje v rozpore s ust. § 13 ods. 3 Vyhlášky. V prípade určenia
neprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,ajsohľadomnavyššieuvedené,ideotakýpredmetkonania,ktorý
zo zákona musí byť prejednaný spoločne (lebo ak by bol prejednaný neúplne, zakladá to res iudicata
a nemožno o tom rozhodovať znova, pričom spoločné prejednanie vyplýva z § 53 ods. 5 OZ), a teda

má sa postupovať podľa § 13 ods. 4 Vyhlášky – a odmena sa určí z jednej takejto spojenej veci. Na
podporu tvrdenia, že určenie neprijateľných zmluvných podmienok nepredstavuje samostatný predmet
konania žalovaná poukázala na nasledovné uznesenia súdov:
Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 8Csp/83/2023: Pokiaľ ide o odmenu za jednotlivé úkony,
súd pri jej výpočte vychádzal zo skutočnosti, že konanie o určenie neprijateľných zmluvných podmienok
je konaním s jedným predmetom konania, a teda sa nenásobí počtom neprijateľných zmluvných

podmienok. Pri určení neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok ide stále o čiastočnú neplatnosť
zmluvy, hoci vo viacerých jej častiach. Nejde o nároky so samostatným skutkovým základom, keďže
skutkovýzákladjejedenatozmluva,ktorejsúsúčasťou.Predmetkonaniajetaklenjeden,atočiastočná
neplatnosť zmluvy. Naviac, neprijateľnosť zmluvnej podmienky môže súd určiť aj ex offo. Ak tak urobí,
nerozmnožuje nároky, ktoré sú predmetom konania a nezvyšuje odmenu advokáta zastupujúceho

spotrebiteľa. Ak je teda predmetom konania určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, ide o jeden
predmetkonaniabezohľadunaichpočet.Snahaurobiťzurčenianeprijateľnostizmluvnýchpodmienokz
jednej zmluvy samostatné čiastkové nároky sa môže javiť ako snaha o zvýšenie náhrady trov konania v
konaní. Rovnako by mohlo aj tvrdenie, o možnosti žalovať neprijateľnosť zmluvných podmienok z tej istej
zmluvy vo viacerých samostatných konaniach, navodzovať dojem umelého navyšovania trov konania,

pričom podstata konania a úspech spotrebiteľa, by v konečnom dôsledku mohol strácať význam.

Uznesenie Okresného súdu Prešov, sp. zn. 9Csp/3/2022 zo dňa 04.10.2022: „Ak je teda predmetom
konania určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, ide o jeden predmet konania bez ohľadu na
ich počet. Potom, ak by spotrebiteľ v konaní napr. o určenie neprijateľnosti 4 zmluvných podmienok

neuspel ani v jednej, je súd presvedčený, žeby sa domáhal rozhodnutia o výške trov konania spôsobom,
ktorým rozhodol VSÚ v uznesení, ktoré sťažovateľ ako spotrebiteľ napadol a teda, že išlo o jeden
a nie o 4 predmety konania. Snaha urobiť z určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok z jednej
zmluvy samostatné čiastkové nároky je len snahou o zvýšenie náhrady trov konania v konaní, v ktorom
sťažovateľ uspel.“

Uznesenie Okresného súdu Prešov, č.k. 19Csp/26/2023- 258 zo dňa 06.03.2024: „13. Pokiaľ ide
o odmenu za jednotlivé úkony, súd pri jej výpočte vychádzal zo skutočnosti, že konanie o určenie
neprijateľných zmluvných podmienok je jedným konaním s jedným nárokom, jeden predmet konania,
a teda sa nenásobí počtom neprijateľných zmluvných podmienok (ako to urobil právny zástupca

žalobcu vo svojom vyúčtovaní). Pri určení neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok ide stále o
čiastočnú neplatnosť zmluvy, hoci vo viacerých jej častiach. Nejde o nároky so samostatným skutkovým
základom, keďže skutkový základ je jeden a to zmluva, ktorej sú súčasťou. Predmet konania je tak
len jeden, a to čiastočná neplatnosť zmluvy. Naviac, neprijateľnosť zmluvnej podmienky môže súd
určiť aj ex offo. Ak tak urobí, nerozmnožuje nároky, ktoré sú predmetom konania a nezvyšuje odmenu

advokáta zastupujúceho spotrebiteľa. Ak je teda predmetom konania určenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok, ide o jeden predmet konania bez ohľadu na ich počet. Snaha urobiť z určenia neprijateľnosti
zmluvných podmienok z jednej zmluvy samostatné čiastkové nároky sa môže javiť ako snaha o zvýšenie
náhrady trov konania v konaní. Rovnako by mohlo aj tvrdenie o možnosti žalovať neprijateľnosť
zmluvných podmienok z tej istej zmluvy vo viacerých samostatných konaniach navodzovať dojem

umelého navyšovania trov konania, pričom podstata konania a úspech spotrebiteľa, by v konečnom
dôsledku mohol strácať význam.“

Uznesenie Okresného súdu Prešov č.k. 18Csp/85/2023-110 zo dňa 26.04.2024: „14. Pokiaľ ide o
odmenu za jednotlivé úkony, súd pri jej výpočte vychádzal zo skutočnosti, že konanie o určenie

neprijateľných zmluvných podmienok je jedným konaním s jedným nárokom, jeden predmet konania,
a teda sa nenásobí počtom neprijateľných zmluvných podmienok (ako to urobil právny zástupca
žalobcu vo svojom vyúčtovaní). Pri určení neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok ide stále o
čiastočnú neplatnosť zmluvy, hoci vo viacerých jej častiach. Nejde o nároky so samostatným skutkovýmzákladom, keďže skutkový základ je jeden a to zmluva, ktorej sú súčasťou. Predmet konania je tak
len jeden, a to čiastočná neplatnosť zmluvy. Naviac, neprijateľnosť zmluvnej podmienky môže súd
určiť aj ex offo. Ak tak urobí, nerozmnožuje nároky, ktoré sú predmetom konania a nezvyšuje odmenu

advokáta zastupujúceho spotrebiteľa. Ak je teda predmetom konania určenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok, ide o jeden predmet konania bez ohľadu na ich počet. Snaha urobiť z určenia neprijateľnosti
zmluvných podmienok z jednej zmluvy samostatné čiastkové nároky sa môže javiť ako snaha o zvýšenie
náhrady trov konania v konaní. Rovnako by mohlo aj tvrdenie o možnosti žalovať neprijateľnosť
zmluvných podmienok z tej istej zmluvy vo viacerých samostatných konaniach navodzovať dojem

umelého navyšovania trov konania, pričom podstata konania a úspech spotrebiteľa, by v konečnom
dôsledku mohol strácať význam.“

5. K vyjadreniu žalovanej podal žalobca svoju repliku.

K bodu I. a bodu III. uviedol, že žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok podal z dôvodu

verejného záujmu vyplývajúceho z jednej z hlavných politík primárneho práva EÚ, ktorým je ochrana
spotrebiteľov, ako je to konkretizované v sekundárnom práve EÚ, predovšetkým v Smernici Rady 93/13/
EHS a ako to vyplýva z rozsudkov Súdneho dvora EÚ, ktoré európske právo vykladajú, v spojení
so záujmom žalobcu. Účelom žaloby je aj pôsobiť ako „odstrašujúci“ prostriedok voči dodávateľom
so zámerom predchádzať nečestným zmluvným podmienkam. Okrem toho právoplatný rozsudok,

ktorým súd vo výroku určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nebude len vnútornou satisfakciou pre
spotrebiteľa, ale sa ním zároveň vytvára zákonný predpoklad pre uplatnenie sankcie voči dodávateľovi
za to, že porušil svoju zákonnú povinnosť a to v podobe práva spotrebiteľa na primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 3 zákona č. 108/2024 Z.z.. Totožný právny záver vyplýva aj z uznesenia
Najvyššieho súdu SR 6Cdo/27/2018 zo dňa 28.3.2019.

K vyjadreniu žalovanej, kde poukazuje na to, že od uzatvorenia zmluvy uplynulo viac ako 10 rokov a u
žalobcu ide o umelo vykonštruovaný spor, ktorý nemá nič spoločné so spotrebiteľskou ochranou klientov
banky, uviedol:
V spojenej veci Súdny dvor (prvá komora) C 776/19 až C 782/19 rozhodol takto:

,,1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia
vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely podania návrhu spotrebiteľom: - na konštatovanie nekalej
povahy podmienky nachádzajúcej sa v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a týmto
spotrebiteľom stanovuje premlčaciu lehotu.

V odôvodnení Súdny dvor EÚ uviedol v bodoch:
37. V treťom rade z ustálenej judikatúry vyplýva, že zmluvnú podmienku vyhlásenú za nekalú treba v
zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Súdny
dvor z toho vyvodil, že súdne konštatovanie nekalej povahy takejto podmienky musí v zásade viesť k
navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal v prípade neexistencie

uvedenej podmienky, takže povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá
ukladá zaplatenie súm, ktoré sa preukážu ako neoprávnené, má v zásade reštitučný účinok, ktorý sa
vzťahuje na tieto isté sumy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo ai.,
C 154/15, C 307/15 a C 308/15, EU: C:2016:980, body 61 a 62, ako aj z 9. júla 2020, Raiffeisen Banka
BRD Groupe Société Générale, C 698/18 a C 699/18, EU:C:2020:537, bod 54).

38. Z tohto hľadiska treba usúdiť, že najmä na účely zabezpečenia účinnej ochrany práv, ktoré
spotrebiteľovi vyplývajú zo smernice 93/13, musí mať spotrebiteľ možnosť kedykoľvek namietať nekalú
povahu zmluvnej podmienky nielen ako prostriedok obrany, ale aj na účely určenia nekalej povahy
zmluvnej podmienky súdom, takže návrh podaný spotrebiteľom na účely konštatovania nekalej povahy
podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom

nemôže podliehať nijakej premlčacej lehote.

V reakcii na takúto nenáležitú obranu žalovanej, súd by mal posúdiť obranu žalovanej, použijúc slova
žalovanej, v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany. Zaväzujú ju k tomu aj závery ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ako ich zosumarizoval napr. Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 1/2018 zo dňa 24.01.2018:
„Podľa názoru ústavného súdu generálna požiadavka spravodlivosti v rozhodovaní všeobecných
súdov sa v konaní, ktorého výsledkom je poskytnutie súdnej ochrany subjektívnemu právu účastníka
občiansko-právneho vzťahu, prejavuje okrem iného aj hmotno-právnou požiadavkou, aby výkon tohtosubjektívneho práva bol v súlade s dobrými mravmi ( § 3 ods. 1 OZ) a na ňu nadväzujúcim procesno-
právnym zákazom poskytnutia právnej ochrany zjavnému zneužitiu práva (čl. 5 základných princípov
Civilného sporového poriadku). Aj takto je pre civilné sporové konanie konkretizovaný ústavný príkaz

zakotvený v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého nielen výklad, ale aj uplatňovanie zákonov musí byť v
súlade s ústavou. Po nadobudnutí právoplatnosti odmietavého uznesenia ústavného súdu sa preto ako
rozhodujúca javí úloha krajského súdu vyhodnotiť všetky skutkové okolnosti ním súdenej veci tak, aby
mohol prijať zodpovedný záver o tom, či uplatnenie subjektívneho práva žalobkyne je hodné poskytnutia
súdnej ochrany.”

Čo sa týka určovania neprijateľnosti zmluvných podmienok, v zmysle čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní
EÚ: „Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov
prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore
ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.“

Podľa čl. 38 Charty základných práv EÚ: „Politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa.“

Podľa čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a
subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému
uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov.

Súmernú odpoveď na námietky žalovanej dáva rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017
zodňa 30.01.2019auznesenieÚstavnéhosúduSR,sp.zn.III.ÚS124/2020zodňa 15.04.2020,ktorým
bola odmietnutá ústavná sťažnosť banky proti rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017:
„Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z hľadiska

vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny význam zánik záväzku splnením dlhu (nie vždy
splnenie dlhu má za následok zánik celého právneho vzťahu). Ako už bolo uvedené vyššie predmetná
žalobavychádzazozákonnejpožiadavky,podľaktorejspotrebiteľskézmluvynesmúzásadneobsahovať
neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v povinnosti dodávateľa nepoužívať v
spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade nejde o nárok z právneho vzťahu,

ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva
priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky zánik záväzku splnením (prípadne
aj zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať žiaden vplyv na žalobcami uplatnený nárok a teda ani
na ich vecnú legitimáciu.
Opačný názor by v podstate znamenal odňatie možnosti spotrebiteľovi domáhať sa práva na ochranu

pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách žalobou na súde, čo odporuje čl. 46 ods.
1ÚstavySlovenskejrepublikyakoajSmerniciRady93/13/EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“).
Výsledkom prijatým na základe takejto žaloby, sa priamo nedeklaruje (ne)existencia práva, ale sa
deklaruje existencia nečestnej podmienky, ktorá je v spotrebiteľskej zmluve od jej vzniku. Dovolací súd

dospievapretokzáveru,ževprípadežalobyourčenieneprijateľnostizmluvnejpodmienkyideoosobitný
druh žaloby patriaci spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred
neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a
5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). Dovolací súd sa preto k nej
ani bližšie nevyjadruje.

12. Dovolací súd pre úplnosť však považuje za potrebné poznamenať, že cieľom žaloby o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je len to, aby individuálny spotrebiteľ bol chránený pred
záväzkom voči nekalej podmienke uvedenej v spotrebiteľskej zmluve (aby ho táto nezaväzovala),
ale obsahom je aj povinnosť dodávateľa nepoužívať ďalej nečestnú zmluvnú podmienku, najmä
neuplatňovať z nej plnenie na súde a neprijímať plnenia z takejto podmienky. Účelom žaloby je aj pôsobiť

ako „odstrašujúci“ prostriedok voči dodávateľom so zámerom predchádzať nečestným zmluvným
podmienkam. Význam vyslovenia konkrétnej neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vo výroku
rozsudku je tiež v tom, aby dodávateľa „nútil“ k náprave tohto stavu vo forme zdržať sa používania takejto
podmienky alebo podmienky s rovnakým významom nielen vo vzťahu k individuálnemu spotrebiteľovi,
ale aby upustil od jej používania vo formulárových zmluvách voči všetkým spotrebiteľom. Tým sa

zároveň napĺňa dosiahnutie cieľa sledovaného Smernicou zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej
zmluvnej podmienky zo strany dodávateľov. Okrem toho právoplatný rozsudok, ktorým súd vo výroku
určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nebude len vnútornou satisfakciou pre spotrebiteľa, ale sa ním
zároveň vytvára zákonný predpoklad pre uplatnenie sankcie voči dodávateľovi za to, že porušil svojuzákonnú povinnosť, a to v podobe práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v
zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z

porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia,
alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej
v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu
inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby
spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku

uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného
obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické
preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany.
Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného
zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia
zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy

súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného
zadosťučinenia.
Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej
zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Vo vzťahu k tejto otázke
možno uzavrieť, že v prípade žaloby spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods.

5 zákona č. 250/2007 Z. z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a
aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy.“

Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 124/2020 zo dňa 15.04.2020:
„Obiter dictum ústavný súd na podporu záverov v napadnutom rozsudku poukazuje na judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) a na doslova kľúčovú smernicu Rady 93/13
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“), najmä jej čl. 6,
podľa ktorého sa členské štáty majú postarať, aby nekalé (neprijateľné) podmienky spotrebiteľov
nezaväzovali. V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že čl. 6 ods. 1 má kogentnú povahu. Okrem toho treba
zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora predmetná smernica ako celok predstavuje opatrenie

nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskej únii, najmä na zvýšenie životnej úrovne a kvality
života v celej Európskej únii (uznesenia Súdneho dvora C-76/10, bod 50). Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana, ktorú smernica zabezpečuje, jej čl. 6
musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci
vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Súdneho

dvora C-40/08, bod 52). Podstata noriem verejného poriadku spočíva okrem iného v tom, že na nich
musí súd trvať vždy za každých okolností. Ak má preto súd predmetom konania napadnutú zmluvnú
podmienku podľa čl. 6 smernice, už by nemali byť pochybnosti o potrebnej intenzite záujmu spotrebiteľa
na vyhlásení (určení ) zmluvnej podmienky za neprijateľnú a že je tento záujem právny a naliehavý.
Tento záujem je daný z povahy veci.

Zmluvnú podmienku, ktorá bola súdom vyhlásená (určená) za nekalú, treba v zásade chápať tak,
že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Určenie nekalej povahy
tejto podmienky súdnym rozhodnutím musí v zásade viesť k navráteniu jeho právnej a skutkovej
situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala (rozsudok

Súdneho dvora, Veľká komora, v spojených veciach C-154/15, C-307/15 a C-308/15, bod 61). Uvedený
rozsudok prispel k odstráneniu pochybnosti o spätných účinkoch rozhodnutia súdu o určení neplatnosti
zmluvnej podmienky a tieto účinky z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemožno v zásade
z hľadiska reštitúcie vzťahov časovo obmedzovať (body 72 a 73). Žalobu o určenie možno uplatniť
už pri potencionálnej hrozbe vzniku ujmy (napr. C-374/14, bod 95, tiež C- 34/13, bod 42). Existuje

teda možnosť domáhať sa vyhlásenia zmluvnej podmienky z preventívnych dôvodov (bez práva
na reštitučné plnenie). Zo súdnej kontroly nie sú vylúčené ani zmluvné klauzuly, ktorých obsahom
nie je právo na plnenie a s ktorými by bolo kumulatívne uplatnenie reštitučných práv na plnenie
problematické až nemožné. Členským štátom patri procesná autonómia, no špecifiká súdnych konaní
nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá spotrebiteľom musí byť

poskytnutá podľa ustanovení smernice 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudok C-377/14, bod 50, tiež
rozsudok C-34/13, body 52 a 53, ako aj citovanú judikatúru). Ak spotrebiteľ vyvolá individuálny súdny
spor o posúdenie zmluvnej podmienky, či nie je neprijateľná, súd ex offo zohľadňuje všetky okolnosti
prípadu, aby sa dopracoval k finálnemu záveru, a to nielen z dôvodu individuálnej ochrany spotrebiteľa,ale v záujme dôležitého spoločenského cieľa. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie
nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je
rozhodujúce, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky

(posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do
práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú,
t. j. či tak činí počas plnenia záväzkov zo zmluvy alebo až následne. Danosť právneho záujmu na
zabezpečení právnej istoty, ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami nie je
časovo limitovaná a takýto stav trvá, až kým dodávateľ neukončí používanie neprijateľnej zmluvnej

podmienky (C-618/10, bod 52). Existujú dva dominantné spôsoby, ktorými môžu spotrebitelia docieliť
ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.“

Rovnaké právne závery vyplývajú z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/27/2018, z
28.03.2019.

K bodu II. k namietaným zmluvným podmienkam
Spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou má tzv. formulárový charakter. Zo
strany žalovanej nebol žalobca nijakým spôsobom upozornený na namietané NZP, ako ani na ich
dôsledky.
Ak žalovaná ako dodávateľ nepredložila v konaní jediný dôkaz na preukázanie vedenia kontraktačného

procesu s dlžníkom, potom po skutkovej stránke, ani právnej stránke konajúci súd pri hodnotení dôkazov
ani nemôže dôjsť k záveru, ktorý prezentuje žalovaná a zamietnuť v tejto časti žalobu. Dôkazné
bremeno znáša žalovaná, a preto ako dodávateľ je povinná preukázať, že zmluvné ustanovenie bolo
dojednané individuálne. Žalovaná však zatiaľ nijakým spôsobom nepreukázala, že so žalobcom bol
vedený kontraktačný proces vo vzťahu k namietaným zmluvným podmienkam. Spotrebiteľ z dôvodu

prevládajúcej dôvery v správnosť a poctivosť postupu dodávateľa nepociťuje dôvodnosť čítať veľké
množstvo zmluvných ustanovení, pričom sa domnieva, že sú v súlade s právnymi predpismi a pravidlami
ekonomiky. Zo strany dodávateľov však dochádza k zneužívaniu tejto dôvery a konaniu v rozpore s
dobrými mravmi.
K ostatným zmluvným podmienkam uviedol žalobca, že o žalovaných neprijateľných zmluvných

podmienkach už súdy rozhodli, teda boli vyslovené za neprijateľné, preto žalobca trvá na ich určení
za neprijateľné. Žalobcom citované rozsudky slovenských všeobecných súdov SR je ako všeobecne
známe skutočnosti možné v prípade potreby a záujmu bezproblémovo vyhľadať na stránke Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, v sekcii rozhodnutia súdov.
K názoru žalovanej, že podanie žaloby za predpokladu, že viaceré zmluvné podmienky v súčasnosti

nie sú používané, voči žalobcovi neboli uplatnené a ich existencia v zmluve nemala na práva a
povinnosti zmluvných strán žiaden reálny dopad, nie je dôvodné, uviedol žalobca, že súd rozhodne o
neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve aj keď ide o zmluvnú podmienku, ktorá je v
dobe rozhodovania súdu už neplatná, aj keď už nie je používaná a dokonca je ju povinný vyhlásiť aj v
prípade, ak ju zmluvné strany zmluvne zmenili (uznesenie Najvyššieho súdu SR 7Cdo/149/2020 zo dňa

24.08.2022 a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-19/20).

K bodu IV. k spôsobu uplatňovania trov konania žalobcom
Názory žalovanej na náhradu trov konania za veci o určovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok,
sú aj v rozpore s rozsudkami Súdneho dvora EÚ ( poukázal k tomu na bod 5. rozsudku Súdneho dvora

EÚ, v spojených veciach C-224/19 a C-259/19 a na body 1. a 2. rozsudku Súdneho dvora EÚ, vo veci
C-385/20).
Žalovaná vychádza z názoru, že pri určení odmeny za úkony právnej služby, je potrebné vychádzať zo
skutočnosti, že konanie o určenie neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok, je jedným konaním, s
jednýmnárokom. Je nelogickéanespravodlivé,abyveriteľpriviacnásobnomporušeníspotrebiteľského

práva, znášal za každé porušenie spotrebiteľského práva tým menšiu náhradu trov za každé porušenie
spotrebiteľského práva, v čím väčšom počte sa porušení práva dopustí.
Zákonodarca k ust. § 255 CSP poukazuje na to, že pri právach so samostatným skutkovým základom
treba úspech a neúspech strany posudzovať osobitne podľa toho, v ktorom nároku, ktorý by mohol
byť samostatne uplatnený, bola úspešná a v akom rozsahu, a v ktorom zase nie. Trovy potom treba

separovať a osobitne o nich rozhodnúť. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok z
aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa
použila pri rozhodovaní o veci samej. Nie je možné považovať za čiastočný úspech, ak žaloba, v ktorej
sa uplatnili viaceré nároky, bola čiastočne úspešná a čiastočne sa zamietla tak, že úspech i neúspechsa týkali samostatných nárokov. V takom prípade sa plný úspech alebo čiastočný úspech vo veci skúma
so zreteľom na každý nárok, ktorý by mohol byť samostatne uplatnený. Ak ide o práva so samostatným
skutkovým základom môže dôjsť aj k tomu, že povinnosti na náhradu trov konania sa budú určovať

osobitne vo vzťahu ku každej strane sporu. Žalobca žiadal rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu ku
každému uplatnenému nároku samostatne.

V uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoCsp/43/2023 zo dňa 25. 04. 2024, ktorým súd
v konaní o určenie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, pri uplatnení trov

konania obdobne, ako v prejednávanej veci potvrdil rozsudok vo výrokoch Ia., IIa., IIIa. a IVa, týkajúcich
sa trov konania, uviedol nasledovné:
„Pokiaľ žalovaný namietal štiepenie priznaných trov právneho zastúpenia po každom výroku
neprijateľnej zmluvnej podmienky, odvolací súd poukazuje na to, že v prípade, ak strana sporu v
jednej žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov
konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. Napríklad,

ak žalobca žaluje o vydanie veci a súčasne o náhradu škody, pričom je so svojím nárokom na
vydanie veci plne úspešný a s nárokom na náhradu škody čiastočne úspešný, možno mu priznať
plnú náhradu trov konania za plný úspech s nárokom na vydanie veci a čiastočnú (pomernú)
náhradu trov konania za čiastočný úspech s nárokom na náhradu škody. Súd teda aj o nároku
na náhradu trov konania rozhodne dvoma samostatnými výrokmi. Ak sa teda žalobou uplatňujú

viaceré práva (objektívna kumulácia), potom sú obsahom žaloby viaceré procesné nároky a každý
procesný nárok je v prípade objektívnej kumulácie vymedzený samostatným petitom a na neho sa
vzťahujúcimi rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto spore ide
práve o tento prípad. Tu prichádzalo do úvahy rozhodovanie o trovách konania osobitne ohľadne
každého uplatneného nároku, pretože v prejednávanom spore išlo o uplatnenie viacerých nárokov

zo samostatným skutkovým základom jednou žalobou (objektívna kumulácia). Žalobca žiadal určiť
neprijateľnosť viacero zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, pričom každú neprijateľnú
zmluvnú podmienku podložil samostatnými skutkovými tvrdeniami. Z uvedených dôvodov nepovažoval
odvolací súd odvolanie žalovaného v tomto smere za dôvodné.“
Aj v týchto rozhodnutiach bol akceptovaný spôsob uplatnenia si trov žalobcom samostatne vo vzťahu

ku každému nároku: rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 19CoCsp/24/2021 zo dňa 16. 12. 2021,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1CoCsp/17/2023 zo dňa 17. 10. 2023, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 11CoCsp/18/2023 z 14. 03. 2024. Citované rozsudky slovenských všeobecných
súdovSRsúzverejnenénastránkeMinisterstvaspravodlivostiSlovenskejrepubliky,vsekciirozhodnutia
súdov.

6. Žalovaná k vyššie uvedenej replike žalobcu podala vyjadrenie, v ktorom uviedla, že žaloba žalobcu
je nedôvodná a nesleduje žiadny záujem na ochrane subjektívneho žalobcovho práva. Žaloba podaná
v tomto prípade je podaná po veľmi dlho časovom období od splatenia úveru, kde by aj jej prípadne
vyhovenie žiadnym spôsobom nezlepšilo postavenie žalobcu. Ak žalobca argumentuje, že takáto

žaloba má mať „odstrašujúci“ účinok, tak žalovaná uvádza, že viaceré zmluvné podmienky, ktoré
žalobca napáda už žalovaný ani dávno pri zmluvnej kontraktácii nepoužíva. Dokonca viaceré zmluvné
podmienky, z ktorých žalobca uplatňuje svoje nároky neboli voči žalobcovi ani použité a žalovaná si z
nich žiadne nároky neuplatňovala počas trvania úverového vzťahu. Ak je dôkazné bremeno na strane
žalovanej (že tie ktoré zmluvné podmienky boli individuálne dojednané) tak žalovanej sa prakticky

odníma možnosť konať pred súdom, nakoľko po takom dlhom časom období už ani nedisponuje
dostatočnou zmluvnou dokumentáciou ohľadom zmluvy a prakticky sa nemôže brániť. Žalovaný sa cíti
dotknutý podávaním takejto žaloby, kde obsah zmluvy nebol namietaný v procese uzatvorenia zmluvy
ako ani po celý čas jej trvania až do zániku úverového vzťahu. Právna úprava účinná ku dňu uzatvorenia
zmluvy,t.j.kudňuXX.XX.XXXXžalovanejnezakazovalapoužitiedanýchzmluvnýchustanovení,akoani

žiadny právny predpis ich za neprijateľné zmluvné podmienky neoznačoval a neboli súdom vyhlásené
za neprijateľné. Žalobca prehlásil, že zmluva nebola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných
podmienok, že zmluvu si prečítal, porozumel jej obsahu, s jej obsahom súhlasí a na dôkaz toho pripája
svoj podpis.
Na preukázanie kontraktácie individuálne dohodnutých zmluvných podmienok poukázala žalovaná

práve na uzatvorenú spotrebiteľskú zmluvu. Po takom dlhom časovom období medzi uzatvorením
zmluvy a podaním žaloby (viac ako 10 rokov), žalovaná má len obmedzené možnosti čím preukázať
vedenie kontraktačného procesu. Žalobca obsahu zmluvy ako priemerný spotrebiteľ porozumel, nemal
námietky voči jej obsahu a na znak súhlasu ju podpísal. V opačnom prípade by zmluvu nepodpísala mohol využiť bankové produkty iného subjektu. Žalovaná teda prezentovala zmluvu pred žalobcom,
dala mu ju k naštudovaniu a vyjadreniu sa k nej, pričom žalobca ju na znak súhlasu podpísal a vyslovil
súhlas so všetkými zmluvne dohodnutými ustanoveniami. Nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu

žalovanej, že by predmetnú zmluvu nečítal prípadne, že by sa neoboznámil s jej obsahom (navyše by
to bolo v rozpore s jeho vyhlásením v podpísanej zmluve). Žalobca mal jednu jedinú povinnosť a to
prečítaťsispotrebiteľskúzmluvu.Vprípade,žebytakžalobcanespravil,nemôžetobyťpredsanaťarchu
žalovanej. Žalovaná sa ohradila voči tvrdeniu žalobcu, že dochádza k zneužívaniu dôvery vo vzťahu
k dodávateľom a konaniu v rozpore s dobrými mravmi. Takýto postup by mal byť naplnený práve voči

žalobcovi, ktorý zrejme zanedbal svoju jedinú povinnosť prečítať si úverovú zmluvu.
K uplatňovaným trovám konania poukázala žalovaná na rozhodovaciu prax okresných súdov:
Uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 26.11.2024 sp. zn. 29Csp/105/2023, uznesenie Okresného
súdu Prešov sp. zn. 11Csp/74/2024 zo dňa 16.12.2024.

7. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 07.02.2025 zotrval v celom rozsahu na podanej žalobe a podanej

replike zo dňa 23.12.2024. Žalobu podal potom, čo sa dozvedel, že predmetná zmluva zrejme obsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky.

Ku skutočnosti, že samotné plynutie času nemá žiaden vplyv na možnosť vyhovieť žalobe o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017

zo dňa 30.01.2019: „Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky z hľadiska vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny význam zánik záväzku
splnením dlhu(nie vždy splnenie dlhu má za následok zánik celého právneho vzťahu). Ako už bolo
uvedené vyššie predmetná žaloba vychádza zo zákonnej požiadavky, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy
nesmú zásadne obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v povinnosti

dodávateľa nepoužívať v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade nejde o
nárok z právneho vzťahu, ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo zmluvy, ale
o nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky zánik záväzku
splnením (prípadne aj zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať žiaden vplyv na žalobcami uplatnený
nárok a teda ani na ich vecnú legitimáciu. Žalobcovia preto aj v prípade, že nárok uplatnili žalobou

po zániku záväzkového právneho vzťahu, sú nositeľmi hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide,
a teda majú v predmetnom spore vecnú aktívnu legitimáciu. Opačný názor by v podstate znamenal
odňatie možnosti spotrebiteľovi domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách žalobou na súde, čo odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj
Smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách(ďalej

len „Smernica“).“
Žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok podal aj z dôvodu verejného záujmu,
vyplývajúceho z jednej z hlavných politík primárneho práva EÚ, ktorým je ochrana spotrebiteľov, ako je
to konkretizované v sekundárnom práve EÚ, predovšetkým v Smernici Rady 93/13/EHS a ako to vyplýva
z rozsudkov Súdneho dvora EÚ, ktoré európske právo vykladajú, v spojení s mojim záujmom. Poukázal

na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/2020 zo dňa 15.04.2020.
Žalovaná sa mylne domnieva, že predmetná žaloba je neprípustná. Predmetná žaloba predstavuje
efektívny procesný prostriedok pre žalobcov ako spotrebiteľov, aby bola zabezpečená ochrana
ohrozených a porušených práv v dôsledku nedodržania povinnosti žalovanej ako dodávateľa uvádzať
správne všetky obligatórne náležitosti, nepoužívať neprijateľné zmluvné podmienky vo formulárových

zmluvách, ako aj nekalých obchodných praktík pri ich uzatváraní. Neprijateľné zmluvné podmienky
používané žalovanou, ako aj inými dodávateľmi bankového alebo nebankového spektra boli súdmi
vyhlásené za neprijateľné.
Pokiaľ žalovaná uvádza, že „ žalobca ďalej namieta, že zo strany žalovanej nebol nijakým spôsobom
upozornený na namietané zmluvné podmienky, ako ich dôsledky“, že uvedené tvrdenie je však v rozpore

s tvrdením žalobcu v uzatvorenej zmluvy, konkrétne s čl. III. bod 5. zmluvy žalobca prehlásil, že zmluva
nebola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, že zmluvu si prečítal, porozumel jej
obsahu, s jej obsahom súhlasí a na dôkaz toho pripája svoj podpis, k tomu žalobca poukázal, že už
samotné citované ust. v čl. III. bod 5. zmluvy bolo vyslovené ako neprijateľná zmluvná podmienka
voči inému dodávateľovi rozsudkom OS Poprad sp. zn. 17Csp/95/2021 zo dňa 12.04.2022, ktorý bol

potvrdený rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 3CoCsp/33/2022 zo dňa 06.11.2022.

K spôsobu uplatňovania trov konania žalobcom uviedol, že nemali by byť pochybnosti ani o tom, že
na určenie neprijateľnosti rôznych zmluvných podmienok mohol podať päť samostatných žalôb a akby o nich súd rozhodol v piatich samostatných konaniach, tak v každom z nich by samostatne rozhodol
aj o náhrade trov konania (bez ohľadu na to, v čí prospech). Z dôvodu procesnej ekonomiky tak spojil
do jednej žaloby päť vecí, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok. Odôvodnenie neprijateľnosti

každej zmluvnej podmienky pritom vyžaduje zo strany žalobcu a rovnako aj strany súdu samostatné
skutkové a právne posúdenie a aj obrana obchodníka, na ktorú je potrebné reagovať, je pri každej
zmluvnej podmienke, neprijateľnosti ktorej sa žalobca domáha, samostatná a iná. V zmysle úniového
práva je určovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok v individuálnych spotrebiteľských sporoch
hlavným prostriedkom a cieľom ochrany spotrebiteľov v EÚ. Názory žalovanej na náhradu trov konania

za veci o určovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok, sú aj v rozpore s rozsudkami Súdneho dvora
EÚ ( bod 5. rozsudku Súdneho dvora EÚ, v spojených veciach C-224/19 a C-259/19 a body 1. a 2.
rozsudku Súdneho dvora EÚ, vo veci C-385/20).

8. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 24.02.2025 uviedla, že s vyjadrením žalobcu sa nestotožňuje a zároveň
žalobca neuvádza žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by sa žalovaná nevyjadrila.

Žalovaná namietala predložené rozhodnutia súdov, ktoré na daný prípad nie je možné použiť, nakoľko
sú vo vzťahu k inému dodávateľovi. Dôležité však je, že nejde o totožnú zmluvnú podmienku a vychádza
z úplne inej výkladovej formulácie a znenia.
Pre úplnosť žalovaná poukázala na neprípustný spôsob uplatňovania trov konania žalobcom, ktorý
rozmnožuje na päť samostatných vecí, pričom teoreticky môže ísť stále len o čiastočnú neplatnosť jednej

úverovej zmluvy. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že by mohol podať päť samostatných žalôb, nakoľko už pri
prvej podanej žalobe súd musí skúmať prípadné neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve ako celku
a potom by bolo nevyhnuté konanie o ďalších žalobách zastaviť z dôvodu prekážky res iudicata, resp.
takéto podania odmietnuť. Výkladom ad absurdum žalobcu by tak mohol podávať toľko žalôb, koľko sa
v nich nachádza zmluvných ustanovení, ak by každé jedno považoval za potencionálne neprijateľné (a

nepochybne by si pri každom jednom uplatnil nárok na náhradu trov konania).
Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 120/2009 zo dňa 13.10.2009
„Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej
stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne
rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom

konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak.“

9. Žalobca v ďalšom vyjadrení opätovne uviedol, že v celom rozsahu trvá na podanej žalobe, replike zo
dňa 23.12.2024 a vyjadrenia zo dňa 7.2.2025. Poukázal na to, že Rozhodnutia, na ktoré odkazoval
v žalobe ku každej zmluvnej podmienke, sa týkali práve žalovanej, ku každej neprijateľnej zmluvnej

podmienke zaslal aspoň niekoľko rozhodnutí, keďže na rozhodnutie o tom, že zmluvná podmienka je
neprijateľná, stačí aj jedno rozhodnutie o jej neprijateľnosti.
K neprijateľnej zmluvnej podmienke:
„ Poplatok za I. upomienku: 10 eur splatný ku dňu odoslania upomienky
Poplatok za každú ďalšiu upomienku: 40 eur splatný ku dňu odoslania upomienky.“

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/13/2022 zo dňa 24.11.2022;
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 19Csp/26/2023 zo dňa 16.11.2023;
K zmluvnej podmienke:
„Dlžník potvrdzuje, že bol oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s., pre
poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou

úverovej zmluvy, s obsahom ktorých súhlasí a ktoré súčasne prevzal spolu s úverovou zmluvou.“
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 19Csp/26/2023 zo dňa 16.11.2023;
rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 9Csp/253/2017 zo dňa 02.07.2018;
rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 9Csp/99/2022 zo dňa 28.11.2022;
K zmluvnej podmienke:

„ Podpisom tejto zmluvy dlžník vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35
ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“).
V prípade zistenia nepravdivosti tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite
splatný vrátane príslušenstva, a to dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade
s § 35 ods. 1 zákona o bankách.“

Ak predmetná zmluvná podmienka, hoci nie v presnom znení, ale s rovnakým obsahom bola vyslovená
ako neprijateľná zmluvná podmienka vo vzťahu k inej banke, neviem prečo by nemala byť neprijateľnou
aj vo vzťahu k žalovanej.
K zmluvnej podmienke:„Dlžník podpisom tejto zmluvy súhlasí s návrhom banky, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu
boli rozhodnuté prednostne mimosúdnym riešením sporov v rozhodcovskom konaní prostredníctvom
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona č. 492/2009 Z.z. o platobných službách a o

zmene a doplnení niektorých zákonov.“
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/13/2022 zo dňa 24.11.2022 v zrušovacej časti;
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/97/2019 zo dňa 09.06.2020.
K zmluvnej podmienke:
„Podpisom tejto zmluvy dlžník výslovne súhlasí v prípade, ak nesplní svoj záväzok splácať úver v

stanovených termínoch mesačných splátok, resp. v stanovenej lehote splatnosti úveru podľa tejto
úverovej zmluvy, aby banka bola oprávnená požadovať od zamestnávateľa dlžníka vykonávať zrážky
zo mzdy až do doby úplného splatenia všetkých pohľadávok banky voči dlžníkovi. Výška zrážok zo
mzdy bude zodpovedať výške mesačných splátok úveru podľa tejto úverovej zmluvy, pričom zrážky zo
mzdy nemôžu byť vyššie ako zrážky pri výkone rozhodnutia stanovené osobitným predpisom. Pre účely
uplatnenia výkonu zrážok zo mzdy je táto úverová zmluva súčasne aj Dohodou o zrážkach zo mzdy

podľa § 551 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie sa primerane vzťahuje aj na ručiteľa, pokiaľ
je pohľadávka banky z úveru zabezpečovaná ručiteľom.“
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 8Csp/14/2020 zo dňa 17.03.2021;
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 15Csp/95/2020 zo dňa 28.06.2022;
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11Csp/21/2022 zo dňa 11.5.2022.

K trovám konania uviedol, že nemali by byť pochybnosti o tom, že žalobou uplatnil, čo sa týka
určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok päť samostatné veci (nároky). Nemali by byť pochybnosti
ani o tom, že na určenie neprijateľnosti piatich rôznych zmluvných podmienok, mohol podať šesť
samostatných žalôb a ak by o nich súd rozhodol v piatich samostatných konaniach, tak v každom z

nich by samostatne rozhodol aj o náhrade trov konania (bez ohľadu na to, v čí prospech). Z dôvodu
procesnej ekonomiky tak spojil do jednej žaloby päť veci o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok.
Odôvodnenie neprijateľnosti každej zmluvnej podmienky pritom vyžaduje zo strany žalobcu a rovnako
aj strany súdu samostatné skutkové a právne posúdenie a aj obrana obchodníka, na ktorú je potrebné
reagovať, je pri každej zmluvnej podmienke, neprijateľnosti ktorej sa žalobca domáha, samostatná a iná.

K aplikácii § 13 ods. 3 AT, pri podaní jednej spoločnej žaloby na uplatnenie viacerých samostatných
nárokov, poukázal nasledovné rozhodnutia súdov:
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Obdo/60/2017 zo dňa 23.3.2018, odôvodnenie 25.: „Žalobca
mohol podať 14 samostatných, obsahovo zhodných žalôb, pričom v každej z týchto 14-tich vecí by mu

patrilanáhradatrovprávnehozastúpeniazakaždýjednotlivýúkonvplnejvýškezákladnejsadzbytarifnej
odmeny. Keďže žalobca podal jednu spoločnú žalobu, vykonal jeden spoločný úkon a v súlade s § 13
ods. 3 v spojení s § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. mu patrí za jeden úkon právnej služby
tarifná odmena vypočítaná ako súčet jednej celej základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške jednej
trinástiny výpočtového základu a jednej tretiny tarifnej odmeny, ktorá by patrila advokátovi v ostatných

spojených veciach, t. j. jednej tretiny trinásťnásobku základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške jednej
trinástiny výpočtového základu.“
Rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo/18/2007 zo dňa 27.03.2008 : Proti časti uvedeného rozsudku
Krajského súdu v Košiciach, ktorou bolo rozhodnuté o trovách konania, podal generálny prokurátor
Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Žiadal toto rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že krajský súd sa dôsledne neriadil § 17 ods. 4 vyhlášky
č. 163/2002 Z.z. a § 13 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a prehliadol, že predmetom konania bol v
danom prípade poplatok z omeškania v prípade 7 faktúr, pričom poplatok z omeškania z každej faktúry
bolo možné uplatniť samostatnou žalobou. Podanou žalobou došlo k spojeniu viacerých vecí, preto bolo
potrebnézákladnúsadzbutarifnejodmenyvecisnajvyššouhodnotouzvýšiťopolovicuzákladnejsadzby

tarifnej odmeny, ktorá by inak patrila v ostatných spojených veciach. Odvolací súd to ale nezohľadnil, v
dôsledku čoho jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
V prejednávanej veci bolo žalobou súhrnnou sumou (15 682,77 Sk) uplatnených viacero (celkom 7)
peňažných nárokov, z ktorých každý mohol byť uplatnený samostatnou žalobou. Pri určovaní výšky
tarifnej odmeny za úkony právnej služby odvolací súd nezohľadnil § 17 ods. 4 vyhlášky č. 163/2002

Z.z. a § 13 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a v rozpore s týmito ustanoveniami vychádzal zo
sumy, ktorá bola v žalobe uplatnená súhrnne. Správne však mal vziať na zreteľ, že išlo o spojenie 7
samostatných nárokov, v dôsledku čoho sa tarifná odmena za úkony právnej služby mala vypočítať ako
pri spojení 7 vecí – základná sadzba tarifnej odmeny v prípade veci s najvyššou hodnotou sa malazvýšiť o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny pri ostatných spojených veciach. So zreteľom na
túto aplikačnú nesprávnosť, ku ktorej došlo pri rozhodovaní odvolacieho súdu, dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že mimoriadne dovolanie opodstatnene namieta, že napadnutý výrok

rozsudku o trovách konania spočíva na neprávnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
So zreteľom na tú časť mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky, v ktorej
sa dôvodne namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania zrušil (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1
O.s.p.) a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16CoCsp/13/2022 zo dňa 27.3.2023, odôvodnenie
38.: „V prejednávanej veci boli uplatnené štyri samostatné nároky, a to nárok na určenie, že úver je
bezúročný a bez poplatkov, žalovaný je povinný vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi a určenie
dvoch neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Zákonodarca
k ust. § 255 CSP poukazuje na to, že pri právach so samostatným skutkovým základom treba úspech
a neúspech strany posudzovať osobitne podľa toho, v ktorom nároku, ktorý by mohol byť samostatne

uplatnený, bola úspešná a v akom rozsahu, a v ktorom zase nie. Trovy potom treba separovať a
osobitne o nich rozhodnúť. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok z aspektu
právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila
pri rozhodovaní o veci samej. Nie je možné považovať za čiastočný úspech, ak žaloba, v ktorej sa
uplatnili viaceré nároky, bola čiastočne úspešná a čiastočne sa zamietla tak, že úspech i neúspech sa

týkali samostatných nárokov. V takom prípade sa plný úspech alebo čiastočný úspech vo veci skúma
so zreteľom na každý nárok, ktorý by mohol byť samostatne uplatnený. Ak ide o práva so samostatným
skutkovým základom môže dôjsť aj k tomu, že povinnosti na náhradu trov konania sa budú určovať
osobitne vo vzťahu ku každej strane sporu.“
Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoCsp/43/2023 zo dňa 25.4.2024, odôvodnenie

14.: „Pokiaľ žalovaný namietal štiepenie priznaných trov právneho zastúpenia po každom výroku
neprijateľnej zmluvnej podmienky, odvolací súd poukazuje na to, že v prípade, ak strana sporu v jednej
žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. Napríklad, ak žalobca
žaluje o vydanie veci a súčasne o náhradu škody, pričom je so svojím nárokom na vydanie veci plne

úspešnýasnárokomnanáhraduškodyčiastočneúspešný,možnomupriznaťplnúnáhradutrovkonania
za plný úspech s nárokom na vydanie veci a čiastočnú (pomernú) náhradu trov konania za čiastočný
úspech s nárokom na náhradu škody. Súd teda aj o nároku na náhradu trov konania rozhodne dvoma
samostatnými výrokmi. Ak sa teda žalobou uplatňujú viaceré práva (objektívna kumulácia), potom sú
obsahom žaloby viaceré procesné nároky a každý procesný nárok je v prípade objektívnej kumulácie

vymedzený samostatným petitom a na neho sa vzťahujúcimi rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami.“
- odôvodnenie 15.: „Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto spore ide práve o tento prípad.
Tu prichádzalo do úvahy rozhodovanie o trovách konania osobitne ohľadne každého uplatneného
nároku, pretože v prejednávanom spore išlo o uplatnenie viacerých nárokov zo samostatným
skutkovým základom jednou žalobou (objektívna kumulácia). Žalobca žiadal určiť neprijateľnosť viacero

zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, pričom každú neprijateľnú zmluvnú podmienku podložil
samostatnými skutkovými tvrdeniami. Z uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd odvolanie
žalovaného v tomto smere za dôvodné.“
Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 25CoCsp/11/2024 zo dňa 11.02.2025, odôvodnenie 37.:
„Súd I. inštancie správne rozhodol aj o trovách konania. Podľa názoru odvolacieho súdu to, že súd I.

inštancie rozhodol o trovách konania samostatne pre každý výrok o určení o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky nezakladá nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania ako celku, nakoľko žalobca bol v
konaní plne úspešný a preto mu patrí náhrada trov konania v rozsahu 100 %.“

10. K vyššie uvedenému vyjadreniu sa vyjadrila žalovaná s tým, že s poukazom na petit podanej
žaloby a následne vyjadrenia žalobcu má za to, že toho času tu nie je možná mimosúdna dohoda,
resp. zmier sporových strán. Žaloba žalobcu je nedôvodná, nesleduje žiadny cieľ za účelom ochrany
ohrozeného/porušeného subjektívne práva žalobcu, ide len umelo vykonštruovaný spor s cieľom
maximálneho navýšenia trov konania a následného podania žaloby na zaplatenie primeraného

finančného zadosťučinenia.
Žalovaná poukázala na nasledujúcu judikatúru podľa ktorej má za to, že v danej veci tu je absencia na
určení právnej skutočnosti - na požadovanom určení neprijateľných zmluvných podmienok podľa ust. §
137 písm. d) CSP a takúto žalobu je potrebné zamietnuť:Podľa Rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoCsp/16/2021 zo dňa 20. 04. 2022:
“14. Podľa názoru odvolacieho súdu aj ust. § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z.z. predpokladá
naplnenie materiálneho dôvodu žaloby, a nie len hypotetickú ochranu práv spotrebiteľa proti porušiteľovi.

Súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti bez akéhokoľvek zreteľa na
dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého, ale účinnej ochrane
subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Preto nemožno vyhovieť takej žalobe, ktorej
prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu konania dodávateľa so zákonom, no zároveň v
ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry žalobcu (porovnaj uznesenie Ústavného

súdu SR z 19. apríla 2016, sp. zn. III. ÚS 245/2016).
15. Žaloba o určenie neprijateľnosti (neplatnosti) zmluvných podmienok síce vo všeobecnosti je
procesne prípustná v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP (ide o osobitný druh žaloby, ktorá vyplýva z
osobitného právneho predpisu) a to aj po zániku dlhu, ako to celkom správne posúdil aj súd prvej
inštancie, avšak v danom konkrétnom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nemá žiadny zmysel
vzhľadom skutočnosť, že spotrebiteľský záväzkový vzťah medzi stranami zanikol dňa 19.2.2018, t.j.

viac ako tri roky pred podaním žaloby. Za tohto stavu, keď žalovaný nemá možnosť realizovať práva
vyplývajúce z neplatných zmluvných podmienok o poplatku za upomienku ani o voľbe Obchodného
zákonníka a uplatňovať nároky voči žalobcovi na ich základe a ani ich voči žalobcovi reálne
neuplatňuje (žalobca to v konaní ani tvrdil), podaná žaloba o určenie neplatnosti týchto zmluvných
podmienok nepredstavuje vhodný prostriedok ochrany práv žalobcu ako spotrebiteľa (jeho ochrany pred

neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve a prípadným protiprávnym konaním dodávateľa),
neplní svoj účel a slúži len k zbytočnému rozmnožovaniu súdnych sporov, a z týchto dôvodov podľa
názoru odvolacieho súdu ju bolo potrebné zamietnuť.”

Podľa Rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3CoCsp/10/2023 zo dňa 22.02.2024: „6. Čo sa

týka úverovej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX a určenie neplatnosti
zmluvných podmienok v zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX voči žalovanému v 1.
rade, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Uviedol, že aj keď vo veci je daný naliehavý právny záujem
s odkazom na rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 a sp. zn. 6Cdo/27/2018 v zmysle § 137
písm. d/ CSP z vykonaného dokazovania je nepochybné, že konečná splatnosť úveru poskytnutého

žalovanej na základe Zmluvy o úvere č. XXX XXX XXXX zo dňa XX.X.XXXX bola určená na 20.6.2019.
V dôsledku neplnenia zmluvných povinností splácať úver riadne a včas došlo k vyhláseniu predčasnej
splatnosti úveru a to ku dňu 31.10.2017. Poukazujúc na uvedené, žaloba o určenie neplatnosti zmluvy
resp. určenie neprijateľnosti (neplatnosti) zmluvných podmienok nemá v danom prípade žiaden zmysel,
nakoľko k zániku zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade v predmetnej veci došlo

k 31.10.2017 t.j. viac ako tri roky pred podaním tejto žaloby. Vzhľadom k tomu žalobkyňa nemá už
možnosť realizovať svoje práva z neplatnosti zmluvy resp. neplatnosti zmluvných podmienok a voči
žalovanej si ani žiaden nárok neuplatnila. Uplatnená žaloba tak neplní svoj účel a slúži len k zbytočnému
rozmnožovaniusúdnychsporov.VtomtosmeresúdpoukazovalnarozsudokKrajskéhosúduvKošiciach
sp. zn. 11CoCsp/16/2021 zo dňa 20.4.2022, týkajúci sa obdobnej veci.

30. Čo sa týka žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
XX.X.XXXX a určenie neplatnosti zmluvných podmienok zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
XX.X.XXXX voči žalovanému v 1. rade, je rovnako vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie,
keďže odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením učinením súdom prvej inštancie v bode 79 na str. 17
napadnutéhorozsudkuvtomznení,žezvykonanéhodokazovaniajenepochybné,žekonečnásplatnosť

úveru poskytnutého žalovanej na základe Zmluvy o úvere č. XXX XXX XXXX zo dňa XX.X.XXXX bola
určená na 20.6.2019 s tým, že v dôsledku neplnenia zmluvných povinností splácať úver riadne a včas
došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru ku dňu 31.10.2017, preto žaloba o určenie neplatnosti
zmluvy resp. určenie neprijateľnosti (neplatnosti) zmluvných podmienok nemá v danom prípade žiaden
zmysel, keďže k zániku zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade v predmetnom spore

došlo k 31.10.2017 t.j. viac ako tri roky pred podaním tejto žaloby. Preto žalobkyňa nemá už možnosť
realizovať svoje práva z neplatnosti zmluvy resp. neplatnosti zmluvných podmienok a voči žalovanej si
ani žiaden nárok neuplatnila, pričom v tomto smere dôvodne poukazovala na rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 11CoCsp/16/2021 zo dňa 20.4.2022, týkajúci sa obdobnej veci.”.”

Ohľadom spôsobu uplatňovania trov žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
9Csp/42/2024 zo dňa 28.10.2024 v obdobnej veci, ktorý vychádzal priamo z rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ, sp. zn. C-224/19 zo dňa 16.07.2020:„15.1. Pri rozhodovaní o výške trov konania bude vyšší súdny úradník vychádzať z toho, že výroky I.
a II. rozsudku tvoria jeden predmet konania určený výškou bezdôvodného obohatenia. Vyššie citovaný
§ 11 ods.4 zákona č. 129/2010 Z.z. mieri na prípady keď neplatnosť zmluvy alebo bezúročnosť

a bezpoplatkovosť úveru sú primárnym predmetom konania. V prejednávanej veci však ide len o
zajudikovanie predbežnej otázky vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu, ktorý záver by bol urobený
aj bez návrhu žalobcu. V takomto prípade tak súd posudzuje žalobu vo vzťahu k výrokom I. a II. ako
žalobu s predmetom o vydanie bezdôvodného obohatenia.
15.2. Súd upúšťa od svojej predchádzajúcej praxe, keď úspech pri žalobe o určenie neprijateľnosti

zmluvných podmienok posudzoval podľa počtu určených a neurčených zmluvných podmienok ako
neprijateľných. Rozhodovanie vyzeralo tak, že ak spotrebiteľ žaloval 5 podmienok a ako neprijateľné
boli určené 4 a v 1 bola žaloba zamietnutá, tak jeho čistý úspech predstavoval 3/5. Súd je pri zmene
jeho rozhodovania analogicky inšpirovaný rozsudkom SdEÚ zn. C – 224/19, podľa ktorého:
93. Svojou dvanástou otázkou položenou vo veci C-224/19 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa
článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že bránia režimu, ktorý

umožňuje, aby časť trov konania znášal spotrebiteľ, a to v závislosti od výšky súm zaplatených bez
právneho dôvodu, ktoré sa mu vracajú v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti zmluvnej podmienky z
dôvodu jej nekalej povahy.
94. Zo skutočností uvedených v spise predloženom Súdnemu dvoru totiž vyplýva, že uplatnenie článku
394 LEC by mohlo mať za následok, že predajca alebo dodávateľ nebude zaviazaný na náhradu

všetkých trov konania, ak sa v celom rozsahu vyhovie žalobe o neplatnosť nekalej zmluvnej podmienky
podanej spotrebiteľom, ale len čiastočne sa vyhovie žalobe o vrátenie súm zaplatených na základe tejto
podmienky.
95. V tejto súvislosti z judikatúry uvedenej v bode 83 tohto rozsudku vyplýva, že rozdelenie trov
súdneho konania pred vnútroštátnymi súdmi patrí s výhradou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity

do procesnej autonómie členských štátov.
96. Treba teda uviesť, že nič v spise predloženom Súdnemu dvoru nenasvedčuje tomu, že tento režim sa
uplatňuje odlišne v závislosti od toho, či je predmetné právo priznané právom Únie alebo vnútroštátnym
právom. Treba však rozhodnúť o otázke, či je zlučiteľné so zásadou efektivity uložiť spotrebiteľovi
povinnosť znášať trovy konania v závislosti od súm, ktoré mu boli vrátené, hoci mal úspech, pokiaľ ide

o nekalú povahu napadnutej zmluvnej podmienky.
97. Pokiaľ ide o otázku dodržiavania zásady efektivity, tá sa musí posúdiť vzhľadom na skutočnosti
pripomenuté v bode 85 tohto rozsudku.
98. V prejednávanej veci smernica 93/13 priznáva spotrebiteľovi právo obrátiť sa na súd s cieľom určiť
nekalú povahu zmluvnej podmienky a vylúčiť jej uplatnenie. Podmieňovanie výsledku rozdelenia trov

takéhoto konania len sumami, ktoré boli zaplatené bez právneho dôvodu a ktorých vrátenie sa nariaďuje,
však môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia uvedeného práva s ohľadom na poplatky spojené so
súdnym podaním (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska, C-176/17,
EU:C:2018:711, bod 69).
99. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na dvanástu otázku položenú vo veci C-224/19

odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13, ako aj zásada efektivity sa majú
vykladať v tom zmysle, že bránia režimu, ktorý umožňuje, aby časť trov konania znášal spotrebiteľ, a
to v závislosti od výšky súm zaplatených bez právneho dôvodu, ktoré sa mu vracajú v nadväznosti na
vyhlásenie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy, keďže takýto režim vytvára
podstatnú prekážku, ktorá môže odradiť spotrebiteľa od uplatnenia práva na účinné súdne preskúmanie

možnej nekalej povahy zmluvných podmienok, ako mu ho priznáva smernica 93/13.
15.3. Uvedené znamená, že v prípade, ak spotrebiteľ uspeje s vyhlásením aspoň jednej zmluvnej
podmienky za neprijateľnú, tak mal v konaní úspech 100% a prizná sa mu plná náhrada trov konania,
pričom predmet konania bol len jeden. Uvedené podľa súdu zodpovedá aj cieľom ochrany spotrebiteľa a
možnosti nechať si konkrétnu zmluvnú podmienku posúdiť súdom a znášanie trov konania spotrebiteľom

čo len čiastočne by ho mohlo od uplatňovania jeho práv odradiť. Samozrejme súd ani pri takejto žalobe
nevylučuje možnosť zneužitia práva ale o uvedenom mu v tomto konaní neboli predložené dôvody.
Úspech spotrebiteľa tak s istou licenciou (vo význame voľnejšie posudzované) možno chápať ako
úspech v základe nároku (čiastočná neplatnosť zmluvy), kde výška tohto nároku (rozsah čiastočnej
neplatnosti) závisela od úvahy súdu.

Uvedené zároveň odstráni aj výkladové ťažkosti spojené s tým, či v prípade žaloby o určenie viacerých
zmluvných podmienok ako neprijateľných ide o jeden predmet konania alebo o viac predmetov konania
podľa počtu žalovaných podmienok. Pri trovách právneho zastúpenia tak pri aplikácii § 11 vyhlášky MS
SR č. 655/2004 Z.z.(1) Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového
základu, ak
a) nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch,

b) klientom je spotrebiteľ a ide o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo
c) klientom je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie alebo
slúži jej na bývanie; to neplatí vo veciach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
(2) Ustanovenie odseku 1 písm. b) sa nepoužije, ak bol klient v spore podľa odseku 1 písm. b) alebo

písm. c) čo i len čiastočne úspešný.
Dôjde k súbehu písm. a/ a b/ tak, že v prípade úspechu spotrebiteľa pri vyhlásení aspoň jednej
zmluvnej podmienky za neprijateľnú bude základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby 1/13
výpočtového základu a spotrebiteľ bude plne úspešný.“
Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 462/2022 zo dňa 03.11.2022: „Preskúmaním
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v okolnostiach danej veci ústavný súd nemohol inak, ako

dospieť k záveru, že najvyšší súd v dôsledku absencie reflektovania na závery uvedené v rozhodnutí
Súdneho dvora č. C-485/19 z 22. apríla 2021 (LH proti Profi Credit Slovakia s. r. o., pozn.) vydaného pred
rozhodnutím v predmetnej veci a len strohým odvolaním sa na svoje pôvodné rozhodnutie (uznesenie
najvyššieho súdu z 18. októbra 2018, pozn.), ktoré však už v danom čase nebolo súladné s uvedenou
judikatúrou Súdneho dvora, neposkytol sťažovateľke adekvátnu ochranu a porušil tak jej právo na súdnu

ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.
Ak by najvyšší súd neopomenul vziať do úvahy predmetné rozhodnutie Súdneho dvora, nemohlo by
z jeho strany ostať nepovšimnutým ani posúdenie otázky, či v danom prípade išlo o spotrebiteľský
vzťah medzi sťažovateľkou a žalovanou, a od toho by následne musel závisieť aj záver týkajúci sa ne/
riešenia otázky úmyselného bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k uplatneniu 10-ročnej premlčacej

doby. Zároveň ústavný súd dáva do pozornosti, že najvyšší súd v tejto súvislosti opomenul vysporiadať
sa aj so svojou vlastnou novšou judikatúrou (uznesením najvyššieho súdu z 28. februára 2022, pozn.),
ktorá tieto závery (uvedené v rozhodnutí Súdneho dvora č. C-485/19 z 22. apríla 2021, pozn.) už
uplatnila. Uvedené ústavný súd podotkol, berúc do úvahy, že nie je jeho úlohou zjednocovať judikatúru
najvyššieho súdu.

Už len uvedená skutočnosť, teda primárne absencia uplatnenia pre vec relevantnej judikatúry Súdneho
dvora (v zmysle princípu prednosti, pozn.) na prípad sťažovateľky, je dostatočným dôvodom na to,
aby zo strany ústavného súdu bol napadnutý rozsudok zrušený. Len na záver je vhodné podotknúť,
že predmetné rozhodnutie Súdneho dvora je pre súdy precedentne záväzné, a to odvtedy, ako je

uverejnené vo Vestníku Európskej únie v tom-ktorom jazyku členského štátu.“

Žalovaná zastáva názor, že vnútroštátne súdy sú povinné rešpektovať judikatúru Ústavného súdu SR
a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré tvoria sekundárne právo Európskej únie.

V dôsledku toho má žalovaná za to, že spôsob uplatňovania trov konania žalobcom je neprípustný.
Nemožno preto rozmnožovať predmet konania o určenie neprijateľných zmluvných podmienok na päť
samostatných vecí, pričom teoreticky môže ísť stále len o čiastočnú neplatnosť jednej úverovej zmluvy.
Neobstojí tvrdenie žalobcu, že by mohol podať päť samostatných žalôb, nakoľko už pri prvej podanej
žalobe súd musí skúmať prípadné neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve ako celku a potom by bolo

nevyhnuté konanie o ďalších žalobách zastaviť z dôvodu prekážky res iudicata, resp. takéto podania
odmietnuť. Výkladom ad absurdum žalobcu by tak mohol podávať toľko žalôb, koľko sa v nich nachádza
zmluvných ustanovení, ak by každé jedno považoval za potencionálne neprijateľné (a nepochybne by
si pri každom jednom uplatnil nárok na náhradu trov konania).

Žalovaná pre úplnosť napádala aj poukaz žalobcu na rozhodnutia NSSR sp. zn. 3MCdo/18/2007
a 4Obdo/60/2017, ktoré na prejednávaný spor nie je možné aplikovať. Uvedené rozhodnutia riešili
obchodnoprávny nárok dvoch obchodných spoločnosti a nároky vyplývajúce z vyúčtovacích faktúr (nie
určenie neprijateľných zmluvných podmienok zo spotrebiteľskej zmluvy).

Rovnako tak sa žalovaná nestotožňuje s poukazom žalobcu na rozhodnutia krajských súdov, ktoré
niektoré sú staršieho dáta a vôbec nezohľadňujú konštantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ so
záväznosťou erga omnes. Naopak individuálne rozhodnutia krajských súdov s prípadným vyslovenímneprijateľnej zmluvnej podmienky v individuálnom spore má účinky inter partes a podľa názoru žalovanej
nie je právne záväzne pre inú súdenú vec.
Žalovaná poukazuje na to, že rozsudky o určení neprijateľných zmluvných podmienok majú/mali

záväznosť erga omnes len v prípade konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (čo však
nie je tento prípad). Ustanovenie § 306 CSP sa po novele CSP s účinnosťou od 25.07.2023 v CSP ani
nenachádza.
Je zrejmé, že judikatúra súdov sa môže vplyvom času meniť a vyvíjať, pričom najmä v zmysle citovaného
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, sp. zn. C-224/19 zo dňa 16.07.2020 má žalovaný za to, že konanie o

určení neprijateľnosti zmluvných podmienok je konaním s jedným predmetom konania.

11. K vyššie uvedenému vyjadreniu sa vyjadril žalobca a uviedol, že žalobu o určenie neprijateľnosti
zmluvných podmienok podal v súčasnej dobe, kedy sa dozvedel o tom, že zmluvy žalovanej obsahujú
neprijateľnézmluvnépodmienkyazrejmétietosanachádzajúajvpredmetnejzmluve,ktorúmužalovaná
predložila na podpis, čo posúdi súd a či žaloba slúži ako ochrana spotrebiteľských ohrozených alebo

porušených práv, podľa môjho názoru ak súd posúdi a následne určí, že v zmluve sa nachádzali
neprijateľné zmluvné podmienky, tak išlo u mňa o porušenie práv.

Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019:
„ 12. Dovolací súd pre úplnosť však považuje za potrebné poznamenať, že cieľom žaloby o určenie

neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je len to, aby individuálny spotrebiteľ bol chránený pred
záväzkom voči nekalej podmienke uvedenej v spotrebiteľskej zmluve (aby ho táto nezaväzovala),
ale obsahom je aj povinnosť dodávateľa nepoužívať ďalej nečestnú zmluvnú podmienku, najmä
neuplatňovať z nej plnenie na súde a neprijímať plnenia z takejto podmienky. Účelom žaloby je aj pôsobiť
ako „odstrašujúci“ prostriedok voči dodávateľom so zámerom predchádzať nečestným zmluvným

podmienkam. Význam vyslovenia konkrétnej neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vo výroku
rozsudku je tiež v tom, aby dodávateľa „nútil“ k náprave tohto stavu vo forme zdržať sa používania takejto
podmienky alebo podmienky s rovnakým významom nielen vo vzťahu k individuálnemu spotrebiteľovi,
ale aby upustil od jej používania vo formulárových zmluvách voči všetkým spotrebiteľom. Tým sa
zároveň napĺňa dosiahnutie cieľa sledovaného Smernicou zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej

zmluvnej podmienky zo strany dodávateľov. Okrem toho právoplatný rozsudok, ktorým súd vo výroku
určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nebude len vnútornou satisfakciou pre spotrebiteľa, ale sa ním
zároveň vytvára zákonný predpoklad pre uplatnenie sankcie voči dodávateľovi za to, že porušil svoju
zákonnú povinnosť, a to v podobe práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v

zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z
porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia,
alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej
v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu
inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby

spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku
uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného
obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické
preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej
strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah

finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky
zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto
vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah
finančného zadosťučinenia. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi
stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku

vzniknutej ujmy. Vo vzťahu k tejto otázke možno uzavrieť, že v prípade žaloby spotrebiteľa o primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi
stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku
vzniknutej ujmy.“
Rovnaké právne závery vyplývajú z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/27/2018, z

28.03.2019.
K trovám konania uviedol, že trvá na svojom vyjadrení zo dňa 28.2.2025.
Poukázal na rozhodnutie NSSR sp. zn. 2Sžf/55/2016 zo dňa 14.6.2017: „V danom prípade právna
zástupkyňa žalobcu prevzala na prípravu zastúpenia 10 vecí a v uvedených desiatich veciach podala10 žalôb. Následne krajský súd spojil uvedených 10 vecí na spoločné konanie, ktoré bolo zastavené
z dôvodu späťvzatia žalôb po tom, čo zo strany žalovaného došlo k zrušeniu všetkých žalobou
napadnutých rozhodnutí. Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu najvyšší súd nezistil dôvod pre

aplikáciu ustanovenia § 150 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta). V daňových veciach je pomerne
časté, že sa rieši súčasne viac zdaňovacích období a preskúmava sa zákonnosť rozhodnutí, kedy
sú dôvody žalôb obdobné až na rozdielnosti ohľadom výšok súm, období a označenia rozhodnutí.
Za preskúmanie každého jedného rozhodnutia (a to aj v prípade, že sa v jednej žalobe navrhuje
preskúmanie zákonnosti viacerých rozhodnutí za totožného resp. podobného skutkového stavu) sa platí

osobitný súdny poplatok. Z uvedených dôvodov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že
uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/25/2015-62 zo dňa 16. decembra 2015 v napadnutej časti
- vo výroku o náhrade trov konania podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správne potvrdil.“
V zmysle úniového práva je určovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok v individuálnych
spotrebiteľských sporoch hlavným prostriedkom a cieľom ochrany spotrebiteľov v EÚ.

Názory žalovanej na náhradu trov konania za veci o určovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok,
sú aj v rozpore s rozsudkami Súdneho dvora EÚ ( bod 5. rozsudku Súdneho dvora EÚ, v spojených
veciach C-224/19 a C-259/19 a na body 1. a 2. rozsudku Súdneho dvora EÚ, vo veci C-385/20.

12. Na pojednávaní žalobca uviedol, že zotrváva na podanej žalobe v celom rozsahu a odkázal na

svoje skoršie písomné podania. Žaloba je dôvodná, bol preukázaný aj naliehavý právny záujem na
jej podaní. V rámci judikatúry súdov Slovenskej republiky boli podobné, respektíve obdobné spory
už riešené a žalobám bolo vyhovené. Žalovaná taktiež zotrvala na svojich písomných vyjadreniach
s tým, že žalobca sa nedomáha žiadnych subjektívnych práv, celá táto pôžička bola zaplatená riadne
v roku 2018 a ide o účelovo omylom vytvorený súdny spor. Súd vykonal dokazovanie oboznámením

zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č. XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX a Všeobecných
obchodných podmienok, písomnými a ústnymi vyjadreniami strán sporu a zistil nasledovný skutkový
stav:

13. Na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

Žalobca a žalovaná uzatvorili Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ , Reg. číslo:
XXXXXXXXXXXXXXX dňa XX.XX.XXXX, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške
1300 eur s fixnou ročnou úrokovou sadzbou vo výške 15,90 %, ktorý sa žalobca zaviazal splatiť 36
splátkami po 46,37 eur, pričom celková čiastka, ktorú mal uhradiť, bola vo výške 1631,41 eur. RPMN

bola uvedená vo výške 46,30 %. Prvá splátka úveru bola splatná dňa 17.03.2014.

14. Podľa obsahu zmluvy a všeobecných obchodných podmienok, tieto obsahovali zmluvné podmienky
v znení, tak ako ich presne žalobca uviedol v žalobe a ako sú uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

15. Uvedený spor súd takto právne posúdil:

16. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3,4 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzavretia
zmluvy( ďalej len ako OZ), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu

plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 551 ods. 1, 2, 3 OZ, uspokojenie pohľadávky možno zabezpečiť písomnou dohodou medzi
veriteľom a dlžníkom o zrážkach zo mzdy; zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, než by boli zrážky pri
výkone rozhodnutia. Proti platiteľovi mzdy nadobúda veriteľ právo na výplatu zrážok okamihom, keď sa

platiteľovi dohoda predložila. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia aj pre iné príjmy, s ktorými sa pri výkone
rozhodnutia nakladá ako so mzdou.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený
jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je

dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

Podľa§43cods.1Občianskehozákonníka,včasnévyhlásenieurobenéosobou,ktorejbolnávrhurčený,
alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.

Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na
uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie
návrhu.

Podľa § 46 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch

nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. Pre uzavretie
zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o
zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

17. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom a účinnom

v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná,
pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom a
účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí

obsahovať celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho
čerpanie.

Podľa § 4 ods. 2 písm. p) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom a
účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí

obsahovať práva spotrebiteľa podľa § 7.

18. Podľa § 2 písm. p) zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa, obchodnou praktikou konanie,
opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy
a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku

spotrebiteľovi.

19. Podľa § 7 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z.z., obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak
podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného

člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.20. Čo sa týka možnosti preskúmať žalobu žalobcu, ktorý je spotrebiteľom a ktorý sa domáha
vyslovenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, resp. určenia ich neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti,
súd konštatuje, že uvedené konanie nie je určovacou žalobou podľa § 137 ods. 1 písm. c/ Civilného

sporového poriadku. Ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti
porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v § 53
a § 53a OZ a v § 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a preto v danej veci súd môže
preskúmavať namietanú neprijateľnosť zmluvných podmienok, dojednaných v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Súd preskúmal uvedené zmluvné dojednania, pričom dospel k záveru, že tieto sú neprijateľnými

zmluvnýmipodmienkami,nakoľkospôsobujúznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, teda žalobcu (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28.03.2019
sp. zn. 6Cdo/27/2018).

21. Žalobca sa domáhal určenia neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v zmluve tak ako je

to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

22. Súd po preskúmaní žaloby po vykonanom dokazovaní považoval súd žalobu za dôvodnú. Súd sa s
názorom žalobcu že ním uvádzané podmienky sú neprijateľné z dôvodov ako uvádzal stotožnil.

23. Dôvodom ich vyhlásenia za neprijateľné zmluvné podmienky je fakt, že zmluvné podmienky neboli
individuálne dojednané, boli zakomponované do úverových podmienok na vopred pripravenom tlačive,
pričom ich žalobca nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť.

24. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na rôzne súdne rozhodnutia vydané súdmi SR, tak ako

je to vyššie uvedené a na zákonné ustanovenia § 52 ods. 1 OZ, § 53 ods. 1 OZ a § 53 ods. 5 OZ.

25. Je nesporné, čo vyplýva zo samotného textu zmluvy, úverových zmluvných podmienok, že nejde
o individuálne dojednané zmluvné podmienky, tieto boli zakomponované to textu, ktorý žalobca ako
spotrebiteľ, slabšia strany nemohol v žiadnom prípade ovplyvniť, ani ich znenie. Žalobca ako spotrebiteľ

mal na výber len to, že zmluvu a podmienky by akceptoval alebo nie. Ako slabšia strana nemal žiadnu
vyjednávaciu pozíciu.

26. Je zrejmé, že ide o ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, teda žalobcu, zhoršujúc jeho postavenie v záväzkovom

vzťahu so žalovaným.

27. V súvislosti argumentáciou žalovanej o umelo vykonštruovanom spore, súd považujúc túto za
nedôvodnú poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozsudok sp. zn. 6Cdo
127/2017, v zmysle ktorého cit.: „Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti

zmluvnej podmienky z hľadiska vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny význam zánik
záväzku splnením dlhu (nie vždy splnenie dlhu má za následok zánik celého právneho vzťahu). Ako už
bolo uvedené vyššie predmetná žaloba vychádza zo zákonnej požiadavky, podľa ktorej spotrebiteľské
zmluvy nesmú zásadne obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v
povinnosti dodávateľa nepoužívať v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade

nejde o nárok z právneho vzťahu, ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo
zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona.

28. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky ani prípadný zánik záväzku splnením (prípadne aj
zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať žiaden vplyv na žalobcami uplatnený nárok a teda ani na ich

vecnú legitimáciu. Žalobca ako spotrebiteľ preto aj v prípade, že nárok uplatnil po zániku záväzkového
právneho vzťahu, je nositeľom hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a teda má v predmetnom
spore vecnú aktívnu legitimáciu. Opačný názor by v podstate znamenal odňatie možnosti spotrebiteľovi
domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách žalobou
na súde, čo odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj Smernici Rady 93/13/EHS z 5.

apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“).“

29. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé
podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľapodľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto
podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl.
6 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej
zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie
vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky, ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenej zmluvnej
podmienky za neprijateľnú. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí sp. zn. C - 473/00 Cofidis potvrdil, že uplynutie
času v žiadnom prípade nemôže byť skutočnosťou, ktorá by mala znížiť alebo znemožniť ochranu práv

spotrebiteľa pred nekalými obchodnými podmienkami podľa čl. 3 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS.

30. Právny vzťah medzi účastníkmi konania bolo potrebné posúdiť podľa ZoSÚ. Zároveň však
nepochybne zmluvný vzťah je potrebné považovať aj za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. OZ,
keďže žalobca vystupuje v pozícii spotrebiteľa a žalovaný v pozícii dodávateľa. Táto skutočnosť v konaní
nebola spochybnená.

31. Predtým, ako súd môže pristúpiť k preskúmaniu nekalosti zmluvnej podmienky, musí dospieť k
záveru, či nejde o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti
ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

32. Po preskúmaní súd zistil, že napadnuté ustanovenia zmluvy sa netýkajú hlavného predmetu plnenia
a primeranosti ceny.

33. Vo vzťahu k posúdeniu individuálnosti zmluvných dojednaní je kľúčom k pochopeniu individuálneho

zmluvného dojednania práve možnosť spotrebiteľa svojou vlastnou aktivitou a konaním ovplyvniť
obsah a podstatu zmluvnej podmienky. Takáto možnosť je podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
sústredená výhradne v úprave procesu rokovania o zmluve, ktoré predstavuje jediné štádium kedy môže
spotrebiteľ ovplyvniť obsah zmluvy a jej podmienok. Preto je ho potrebné vykladať v intenciách vzniku
spotrebiteľskejzmluvyakodvojstrannéhoprávnehoúkonupridojednávaníktoréhoadresátponukyalebo

návrhu tento akceptuje, pričom predtým sa s ním mal možnosť oboznámiť a návrh modifikovať. Ak
nebudúdanépodmienkyamožnosťspotrebiteľazmeniťnávrhzmluvnejpodmienky,t.j.zmeniťjejobsah,
atýmvparciálnejčastipredložiťdodávateľovinovýnávrh,nebudemožnézažiadnychokolnostíhovoriťo
priestore na vznik individuálnych dojednaní. Iba dôsledné garantovanie a vykonávanie práv spotrebiteľa
v predzmluvnej fáze a pri dojednávaní zmluvy s dosahom na reálne zmeny ich podmienok bude vytvárať

relevantný priestor vzniku individuálneho zmluvného dojednania. (D., E., K., L., H., I., F., E., G., F., J., E.
a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 574). V tomto
smere žalovaný žiadne dôkazy nepredložil, preto súd vychádzal z domnienky, že zmluvné podmienky
neboli individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 OZ).

34. Súd teda v ďalšom skúmal, či napadnuté zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v
neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ).

35. „Článok 3 smernice len abstraktne uvádza skutočnosti, ktoré dávajú zmluvnej podmienke, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, nekalý charakter, že príloha, na ktorú odkazuje článok 3 ods. 3 smernice,

obsahuje len indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé,
a že podľa článku 4 smernice sa má nekalý charakter zmluvnej podmienky posudzovať so zreteľom
na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace
s uzatvorením zmluvy v čase jej uzatvorenia.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/08, VB
Pénzügyi Lízing)

36. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen
podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého

bola dojednaná. Za neprijateľnú považuje súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok
spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom
dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia).37. OZ obsahoval v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy demonštratívny výpočet neprijateľných
zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo
zmluvného dojednania štandardnej formulárovej zmluvy, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach

a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

38. Žalobca ako spotrebiteľ a ako slabšia strana sporu, nemala možnosť participovať na vytvorení
formulárovej zmluvy, čo z jej formy nepochybne vyplýva. Ide o tlačivo do ktorého boli vpísané údaje

konkrétneho znenia zmluvy, ako sú výška úveru, počet splátok, osobne údaje a podobne. Časť týkajúca
sa podmienok, vrátane tých ktoré sú predmetom tohto konania boli vopred uvedené a boli súčasťou
tlačiva do ktorého sa vpisovali konkrétne údaje zmluvy ako aj všeobecných obchodných podmienok.

39. Pre právne posúdenie stavu nerovnováhy je potrebné predovšetkým vykonať test proporcionality,
ktorý vychádza v úvodnej fáze z porovnania zmluvnými podmienkami privodeného stavu so stavom

absolútnej - teoretickej rovnosti zmluvných strán. Práve uvedená komparácia je spôsobilá umožniť
vykonanie testu proporcionality vo vzťahu ku konkrétne namietaným zmluvným podmienkam. Z
praktického pohľadu možno nadobudnúť dojem, že značná nerovnováha je implikovaná práve
záväzkami, v ktorých vystupuje na jednej strane slabšia zmluvná strana. Uvedená premisa môže
mať štatút vyvrátiteľnej domnienky a jej aplikácia je nanajvýš opodstatnená, keďže aj samotná

filozofia smernice Rady 93/13/EHS prezumuje, že nadvláda dodávateľov nad spotrebiteľmi zakladá
východiskový stav určitej miery nerovnováhy, ktorý je potrebné korigovať pozitívnym zásahom
štátu. Dané myšlienky vychádzajú z teórie spotrebiteľského správania a ekonómie, v rámci ktorých
pristupujúca nadvláda dodávateľa predstavuje len využitie existujúcej výhody na maximalizáciu
prospechu jednej strany na úkor strany druhej. Uvedené dlhodobo potvrdzuje aj Súdny dvor EÚ vo

svojich rozhodnutiach napr. Mostaza Claro, Godard, Asturcom a pod..

40. Z uvedeného plynie, že vlastným testom neprijateľnosti zmluvnej podmienky je potrebné preveriť
prvotnú prezumpciu založenú na predpokladaní existencie nerovnovážneho postavenia zmluvných
strán. Z tohto dôvodu je zrejmé, že test neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je hľadaním

nerovnováhy, ale preverovaním existujúceho stavu rovnováhy so zreteľom na právne postavenie
spotrebiteľa. V poradí druhým významným bodom z pohľadu koncepcie odseku 1 je už spomenutá
implicitná legálna definícia neprijateľnej zmluvnej podmienky s poukazom na materiálne kritériá
spôsobovania značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. V prípade neprijateľnej zmluvnej podmienky je potrebné vykonať kumulatívnu analýzu

značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa, ktorej predmetom je zameranie a účinok privedený
zmluvnou podmienkou.“ (D., E., K., L., H., I., F., E., G., F., J., E. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450.
2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 562).

41. Aspekt značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako materiálny

znak neprijateľnosti zmluvnej podmienky rozvinula judikatúra súdov SR aj nasledovnými dvomi smermi
a to, značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je podľa generálnej
klauzuly založená aj vtedy, ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej
zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti plynúce pre spotrebiteľa. Najčastejšie
prípady nejasnosti a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných a

náročných technických a iných sofistikovaných termínov, v nejasnej formulácii zmluvného ustanovenia,
ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej
nezrozumiteľnosťou a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ je vystavený
právnej neistote v otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvného vzťahu. Ako
príklad možno uviesť úpravu zmluvnej podmienky zľavy dojednávanej so spotrebiteľom v prípade

alternatívneho dodávateľa energií, ktorú identifikovala Komisia na posudzovanie podmienok v
spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich (ďalej len „Spotrebiteľská
komisia“): Nejasnosť, neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa na strane spotrebiteľa
prejavuje jednoducho, a to nemožnosťou ustáliť obsah podmienky a režim práv a povinností. Uvedené
atribúty bude spĺňať aj zmluvná podmienka, ktorá bude v dôsledku napríklad kolízie s inými zmluvnými

podmienkami nevykonateľná a tak nebude možné ustáliť jednoznačne režim úpravy práv a povinností
v spotrebiteľskom záväzku.42. Ďalším príkladom značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je
podľa generálnej klauzuly založená aj to, ak sa zmluvná podmienka v neprospech spotrebiteľa odchyľuje
od ratio legis zmluvného ustanovenia, hoci aj dispozitívnej povahy vychádzajúc pritom z jednostrannej

kogentnosti všetkých ustanovení zákona regulujúcich spotrebiteľské zmluvy.

43. V tomto prípade ide o identifikáciu takých zmluvných podmienok, ktoré spochybnia garanciu
zákonného režimu a účelu právnej úpravy v neprospech spotrebiteľa, sa od zákona odchýlia. Práve
uvedené odchýlenie sa od ratio legis zákona v neprospech spotrebiteľa zakladá značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Judikatúra takýto prípad stotožňuje napríklad
so zmluvnou podmienkou, podľa ktorej má dodávateľ nárok na náhradu škody aj popri paušalizovanej
náhrade škody v podobe zmluvnej pokuty.

44. S prihliadnutím na vyššie uvedené východiská súd dospel k záveru, že napadnuté zmluvné
ustanovenia sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a to z nasledovných dôvodov:

45. Pokiaľ ide o prvú zmluvnú podmienku uvedenú v Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„ Flexipôžička“ Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX, a to v Článku I. Základné
podmienky, v bode 7. Poplatky platné podľa cenníka VÚB, a.s. ku dňu uzavretia tejto zmluvy v znení:
„Poplatok za I. upomienku: 10 eur splatný ku dňu odoslania upomienky

Poplatok za každú ďalšiu upomienku: 40 eur splatný ku dňu odoslania upomienky.“ súd uvádza, že táto
zmluvná podmienka bola už opakovane posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná a súd
nevidí dôvod na odklon od uvedených rozhodnutí.
Podstatou týchto poplatkov je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených
nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok za poskytnutie úveru, upomienku, ďalšiu upomienku

a vedenie úverového účtu nemožno chápať ani ako poplatok za službu, plnenie, ktoré je poskytované
spotrebiteľovi. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.
9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014. Takéto dojednanie je preto neplatné s poukazom na ust. § 53 ods.
1 a 5 Občianskeho zákonníka. Zároveň súd dáva do pozornosti aj rozsudok Krajského súdu v Prešove
vo veci 18Co/109/2011, kde konštatoval, že cit. ,,Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú

podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke
nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná
najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.
Uplatňovanie uvedených poplatkov je možné zároveň považovať za priečiace sa dobrým mravom v
zmysle§3a§39ObčianskehozákonníkaspoukazomajnaUznesenieÚstavnéhosúduSRz24.2.2011,

IV.ÚS 55/201-19.

46. Pokiaľ ide o druhú zmluvnú podmienku uvedenú v v Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„ Flexipôžička“ Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX v čl. II., bod 2. v znení: „Dlžník
potvrdzuje, že bol oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s., pre poskytovanie

spotrebných úverov fyzickým osobám – občanom, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy,
s obsahom ktorých súhlasí a ktoré súčasne prevzal spolu s úverovou zmluvou.“súd uvádza, že táto
zmluvná podmienka bola už opakovane posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná v
zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. l) OZ a súd nevidí dôvod na odklon od uvedených rozhodnutí.
V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu Zmluvy, žalobca v tomto právnom úkone potvrdil, že sa

oboznámil s obchodnými podmienkami, súhlasil s ich obsahom, prijal návrhy v nich predložené a
potvrdil ich prevzatie. Týmto dojednaním sa žalovaný bez akýchkoľvek pochybností snažil preniesť
dôkazné bremeno oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami a okolnosťami uzavretia úverovej
zmluvy na spotrebiteľa. Takéto skryté prenesenie dôkazného bremena má pre spotrebiteľa neprijateľný
účinok vo vzťahu k potencionálnemu uplatneniu jeho práva na súde a u iných štátnych orgánov,

nakoľko spotrebiteľ už len v dôsledku takejto zmluvnej podmienky môže byť odradený od prípadného
podania podnetov alebo návrhov štátnym orgánom. Existuje preto nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
dojednanázmluvnápodmienkaovplyvníspotrebiteľapriuplatňovaníjehopráv,resp.môžeuspotrebiteľa
vyvolať dojem, že sa nemôže dovolávať súdnej ochrany, keďže platí domnienka, že si zmluvné
podmienky prečítal a porozumel im a vyslovil s nimi súhlas, v dôsledku čoho spotrebiteľ už len z tohto

dôvodu môže byť odradený od prípadného podania žalôb, podnetov alebo návrhov súdom či štátnym
orgánom. Takáto zmluvná podmienka je tak neprijateľná podľa generálnej klauzuly vyplývajúcej z ust.
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.47. Pokiaľ ide o tretiu zmluvnú podmienku uvedenú v Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„ Flexipôžička“ Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX v čl. II., bod 4. v znení:
„ Podpisom tejto zmluvy dlžník vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35

ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“).
V prípade zistenia nepravdivosti tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite
splatný vrátane príslušenstva, a to dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade s
§ 35 ods. 1 zákona o bankách.“ súd uvádza, že táto zmluvná podmienka bola už opakovane posúdená
zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná.

Definícia osôb majúcich osobitný vzťah k banke je uvedená v § 35 zák. č. 483/2001 Z.z..
Zároveň z ods. 1 uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že banka nemôže vykonávať s osobami,
ktoré k nim majú osobitný vzťah obchody, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by
nevykonali s ostatnými klientami. Banka je povinná pred uzavretím a vykonaním takéhoto obchodu
preveriť, či osoba, s ktorou takýto obchod vykonáva k nim nemá osobitný vzťah a táto osoba je povinná
poskytnúť banke pravdivé informácie. Banka je povinná pravdivosť poskytnutých údajov písomne

zabezpečiť v zmluve o nimi poskytnutej záruke alebo vklade sankciou neplatnosti uzavretia tejto zmluvy
a v zmluve o úvere sankciou okamžitej splatnosti celej dlžnej sumy ku dňu, keď sa banka alebo pobočka
zahraničnej banky dozvedela o nepravdivosti týchto údajov.
Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu o neprijateľnosti uvedeného zmluvného dojednania, ktoré
umožňuje banke kedykoľvek vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v prípade zistenia nepravdivosti

údajov o existencii osobitného vzťahu k banke. Uvedené zmluvné dojednanie však odporuje zákonnej
úprave § 35 ods. 1 Zákona o bankách, v zmysle ktorého banka, resp. pobočka zahraničnej banky
nemôže s takýmito osobami uzatvárať iba tie obchody, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo
riziko by nevykonali s ostatnými klientami. Uvedené zmluvné dojednanie však umožňuje banke v prípade
zistenia existencie osobitného vzťahu klienta k bankovému subjektu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť

každého úverového vzťahu, teda nie len toho rizikového.
Zároveň v uvedenom zmluvnom dojednaní absentuje akékoľvek vysvetlenie pojmu osobitného vzťahu,
z ktorého by bolo zrejmé aj z perspektívy priemerného spotrebiteľa, čo uvedený pojem znamená
minimálne odkazom na konkrétne zákonné ustanovenie zákona o bankách, ktoré uvedený pojem
upravuje.

48. Pokiaľ ide o štvrtú zmluvnú podmienku uvedenú v Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„ Flexipôžička“ Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX v čl. II., bod 5. v znení: „Dlžník
podpisom tejto zmluvy súhlasí s návrhom banky, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu
boli rozhodnuté prednostne mimosúdnym riešením sporov v rozhodcovskom konaní prostredníctvom

Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona č. 492/2009 Z.z. o platobných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov.“ súd uvádza, že táto zmluvná podmienka bola už opakovane
posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná.
Žalobca ako spotrebiteľ nemal vôľu, ale ani možnosť si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne.
Ak má byť rozhodcovská doložka právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť

výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby
medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Kritériom pre záver, že
nejde o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku je nepochybne forma uzatvorenej zmluvy, teda
skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola súčasťou formulárovej zmluvy o poskytnutí úveru. Takúto
rozhodcovskú doložku nemožno v žiadnom prípade považovať za individuálne dojednanú, a teda ide

o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, a preto
súd žalobe v uvedenej časti vyhovel.

Pokiaľ ide o piatu zmluvnú podmienku uvedenú v Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„ Flexipôžička“ Reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa XX.XX.XXXX v čl. II., bod 6. v znení:

„Podpisom tejto zmluvy dlžník výslovne súhlasí v prípade, ak nesplní svoj záväzok splácať úver v
stanovených termínoch mesačných splátok, resp. v stanovenej lehote splatnosti úveru podľa tejto
úverovej zmluvy, aby banka bola oprávnená požadovať od zamestnávateľa dlžníka vykonávať zrážky
zo mzdy až do doby úplného splatenia všetkých pohľadávok banky voči dlžníkovi. Výška zrážok zo
mzdy bude zodpovedať výške mesačných splátok úveru podľa tejto úverovej zmluvy, pričom zrážky zo

mzdy nemôžu byť vyššie ako zrážky pri výkone rozhodnutia stanovené osobitným predpisom. Pre účely
uplatnenia výkonu zrážok zo mzdy je táto úverová zmluva súčasne aj Dohodou o zrážkach zo mzdy
podľa § 551 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie sa primerane vzťahuje aj na ručiteľa, pokiaľje pohľadávka banky z úveru zabezpečovaná ručiteľom.“ súd uvádza, že táto zmluvná podmienka bola
už opakovane posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná.
Písomnú dohodu o zrážkach zo mzdy ako prostriedok na zabezpečenie peňažnej pohľadávky uzatvára

veriteľ s dlžníkom. Pre túto dohodu platia takisto všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch v zmysle
ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obsahom dohody je súhlas dlžníka s tým, aby sa mu zo mzdy
vykonávali zrážky a súčasne poukazovali veriteľovi. Zákon pritom výslovne ustanovuje, že dohodnuté
zrážky nesmú svojou výškou presahovať výšku zrážok, aké sú prípustné pri výkone rozhodnutia
(exekúcie).Dohoda,tedaokremoznačeniaveriteľa,dlžníka,platiteľamzdymusíobsahovaťajoznačenie

pohľadávky o uspokojenie ktorej ide a výšku dohodnutých zrážok.
Z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere však vyplýva, že dohoda o zrážkach zo mzdy obsahuje
iba označenie veriteľa, dlžníka a pohľadávky, avšak neobsahuje ďalšiu podstatnú náležitosť zmluvy a to
označenie platiteľa mzdy a výšku dohodnutých zrážok.
Odhliadnuc od skutočností, že zmluva o úvere predstavuje typický stroho naformulované a všeobecné
ustanovenie o uzavretí dohody o zrážkach zo mzdy a teda a z kontextu celej zmluvy o úvere je možné

vyvodiť jej podstatné náležitosti, teda označenie subjektu veriteľa a dlžníka, označenie zabezpečenej
pohľadávky, potom je možné konštatovať absenciu ďalšej obligatórnej náležitosti dohody a to označenie
platiteľa mzdy a dohodnutej výšky zrážok zo mzdy.
Potom možno konštatovať, že dohoda o zrážkach zo mzdy neobsahuje všetky obligatórne náležitosti
písomnej dohody v zmysle ust. § 551 OZ, čo má za následok jej absolútnu neplatnosť.

Žalobca ako spotrebiteľ nemal možnosť odmietnuť zabezpečovací prostriedok poskytnutého úveru;
predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy predstavuje formulárový typ zmluvy, ktorá v bode 8 čl. I. zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vnútil žalobcovi uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy a to spôsobom, že
prejav vôle žalobcu ako zmluvnej strany k uzatvoreniu dohody o zrážkach zo mzdy ako ďalšej zmluvy
sa nevyžadoval. Žalovaný ako veriteľ teda formulárovou zmluvou do prejavu vôle žalobcu k uzavretiu

zmluvy o úvere o uzavretie, ktorej mal záujem, zahrnul bez ďalšieho automatické uzavretie dohody
o zrážkach zo mzdy. Uvedené zmluvné dojednanie tak vnucuje žalobcovi ako spotrebiteľovi určité
správanie a konanie, pričom zvýhodňuje poskytovateľa služby (dodávateľa) ako príjemcu plnenia, čím je
spôsobená nerovnováha zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nevyvážený záujem v neprospech
spotrebiteľa spočíva v tom, že bez samostatného prejavu vôle k uzavretiu dohody o zrážkach zo mzdy

mohol dodávateľ služby s úspechom odvodzovať prijatie návrhu na uzavretie ďalšej zmluvy, teda dohody
o zrážkach zo mzdy.

49. Záverom pre úplnosť súd dodáva, že vyslovenie neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je viazané

zákonom iba na čas prípadného trvania zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. V tejto súvislosti súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/320/2016 zo dňa 24.11.2015. Poukazujúc
na vyššie uvedené skutočnosti, súd žalobe žalobcu vyhovel v plnom rozsahu a rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

50. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, pripadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.

51. V danom prípade súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by svojou intenzitou odôvodňovali aplikáciu
predmetného ustanovenia § 257 CSP, a zároveň takéto skutočnosti netvrdila ani jedna zo strán sporu.
Poukazujúc na uvedené súd následne o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa pomeru

úspechu v spore. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po nadobudnutí
právoplatnosti tohto rozsudku, tak ako to vyplýva z § 262 ods. 2 CSP, o výške trov konania rozhodne
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník.Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Okresný súd Humenné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia

domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.