Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. február 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/69/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124376605
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:6124376605.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkýň A. B.

C. a A. C. D. v spore žalobcu: E. F. G., H., I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. J. K. XXXX/XX, L., zast.
A. M. J., advokátom so sídlom Štefánikova 14, Bratislava, IČO: 30 850 436, proti žalovanej: E. N. G.,
nar. X.XX.XXXX, bytom G. K. XXXX/XX, L., zast. JUDr. Romanom Henčelom, advokátom so sídlom
v Prievidzi, G. Švéniho 8, IČO: 51 007 746, o zaplatenie 263,54 eur s príslušenstvom, o odvolaniach
žalobcu i žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 9. júna 2025, č. k. 19C/1/2025-124,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o veci samej, t. j. vo výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e .

II. Vo výroku IV. o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobcovi priznáva
voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
130,78 eur s 6,25 % ročným úrokom z omeškania od 25.11.2024 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 132,76 eur s 6,25 %

ročným úrokom z omeškania od 25.11.2024 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV. priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 77,20 %.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žalôb spojených do jedného konania, ktorými sa žalobca
domáhal od žalovanej zaplatenia 130,78 eur s príslušenstvom a zaplatenia 132,76 eur s príslušenstvom
titulom náhrady škody. V žalobe uviedol, že náhrada škody predstavuje vynaložené náklady v súvislosti

s cestou do miesta bydliska maloletého dieťaťa a späť dňa 02.10.2022 a 15.10.2022, kde sa mal
realizovať jeho styk s maloletým na základe súdneho rozhodnutia. Tento styk však podľa žalobcu
žalovaná zmarila a zodpovedá preto za škodu, ktorá tým žalobcovi vznikla vo forme cestovných
nákladov.

3. Na základe výsledkov dokazovania a právneho posúdenia podľa ust. § 415 a § 420 ods. 1 a 2 OZ
súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody je daný, a preto žalobe čo do

istín a časti úroku z omeškania vyhovel. Súd prvej inštancie prijal záver, že žalovaná zavinene zmarila
stretnutie maloletého syna s otcom. Bez relevantného objektívneho dôvodu totiž syna na stretnutie s
otcom nepripravila a stretnutie mu neumožnila. Žalovaná svojím správaním podľa súdu prvej inštancie
priamo porušila povinnosť uloženú jej vykonateľným rozhodnutím súdu, teda žalovaná zodpovedá zaškodu vzniknutú žalobcovi podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Škoda žalobcu v podobe
vzniknutých nákladov na prepravu vznikla podľa súdu prvej inštancie v priamej príčinnej súvislosti s jeho
cestou z miesta jeho bydliska na miesto stretnutia sa so synom určené vykonateľným rozhodnutím súdu.

4. Náhradu trov konania súd prvej inštancie žalobcovi priznal podľa pomeru úspechu vo veci, v rámci
ktorého zohľadnil aj úrok z omeškania vyčíslený ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie.

5. Proti výrokom I., II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa

§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedla, že neumožnila stretnutie žalobcu s maloletým preto, že
žalobca žiadal odovzdať maloletého v rozpore s vykonateľným rozhodnutím, pretože to upravuje styk
bezprespatia,aležalobcažiadalodovzdaťmaloletého hodinuvopredastým,žemaloletýunehoprespí.
To žalobca odôvodňoval odporučením OS BA IV. v konaní o rozvod manželstva. Požiadavka žalobcu
o odovzdanie maloletého v rozpore s vykonateľným rozhodnutím podľa žalobkyne vylučuje, že by z jej
strany bola porušená povinnosť zakladajúca nárok žalobcu na náhradu škody. Napadnuté rozhodnutie

podľažalovanejnesprávnepripisujedôvodyneuskutočneniastykulennaťarchužalovanej,aledôvodom
neuskutočnenia styku je aj odmietavá reakcia maloletého vyvolaná správaním žalobcu.

6. Žalovaná ďalej namietala vyčíslenie cestovných nákladov žalobcu, keďže použité vozidlo má žalobca
vo výpožičke, teda bezplatne. Žalovaná poukázala aj na to, že vozidlo použité žalobcom bolo v BSM

strán sporu, žalobca ho bez súhlasu žalovanej previedol na tretiu osobu, a teraz si ho od nej bezodplatne
požičiava. To žalovaná považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže požívať právnu
ochranu. V súvislosti s výdavkami žalovaného na vozidlo namietala žalovaná aj čestné vyhlásenie
súčasného vlastníka vozidla, ktoré podľa nej nie je spôsobilé preukázať, že žalobca znáša náklady na
vozidlo.

7. Napokon žalovaná uviedla, že jej manželstvo so žalovaným stále trvá a výdavky žalovaného na
cestu boli preto hradené zo spoločných prostriedkov. V dôsledku toho sa podľa žalovanej nejedná
o škodu na výlučnom majetku žalobcu a neprichádza do úvahy náhrada zo strany žalovanej. V dôsledku
nesprávneho rozhodnutia vo veci namietala žalovaná aj nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania.

8. Odvolanie proti rozsudku podal aj žalobca, a to do výroku III. o trovách konania. Nesúhlasil so
zohľadnením neúspechu v časti úroku z omeškania a s poukazom na rozhodovaciu prax v obdobných
sporoch žalobcu žiadal vo výroku o trovách konania rozhodnutie zmeniť a priznať nárok na ich náhradu
v plnom rozsahu, keďže ohľadom istiny bol v konaní plne úspešný.

9. Vo vyjadreniach k odvolaniam strany sporu s odvolaním protistrany nesúhlasili a zotrvali na svojich
predchádzajúcich stanoviskách.

10. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia

pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutej časti, teda vo vyhovujúcom výroku I. a II. potvrdiť podľa § 387 ods.
1 CSP a vo výroku IV. zmeniť podľa § 388 CSP.

11. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

12. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu
nezavinil.

13. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal náhrady škody od žalovanej, ktorá
mu vznikla zmareným stykom s maloletým dieťaťom, keď napriek tomu, že dňa 02.10.2022 ako
aj 15.10.2022 pricestoval do miesta bydliska dieťaťa, kde si ho mal prevziať, žalovaná mu styk s
maloletým neumožnila, dieťa na styk nepripravila tak, aby bol styk zrealizovaný v zmysle vykonateľného
súdneho rozhodnutia. Žalovaná namietala správnosť právneho posúdenia zodpovednosti za škodu

a mala za to, že neboli správne posúdené predpoklady vzniku jej zodpovednosti za škodu, a to
zavinenie a protiprávny úkon (konanie), keď súdom nariadený styk žalobcu s maloletým sa neuskutočnil
v uvedených dňoch preto, že žalobca požadoval odovzdať maloletého na stretnutie už o 9.00 hod.,
namiesto vykonateľným rozhodnutím určeného času 10.00 hod. a súčasne žiadal odovzdať maloletéhona prespatie do nasledujúceho dňa, čo taktiež nebolo v súlade s vykonateľným rozhodnutím o úprave
styku.

14. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Z
vykonaného dokazovania bolo súdom prvej inštancie zistené, že v predmetnom čase existovalo
vykonateľné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, a to rozsudok zo dňa 23.06.2022 č. k.
19CoP/20/2022-2736, ktorým bol styk žalobcu s maloletým F. G. upravený počas každého nepárneho
týždňa bez prítomnosti matky vždy v sobotu v čase od 10.00 hod. do 18.00 hod. a v nedeľu v čase od

9.00 hod. do 18.00 hod. s tým, že matka je povinná dieťa na styk s otcom pripraviť a odovzdať ho otcovi
v stanovenom čase pred vchodom do budovy O. I. L., nachádzajúceho sa na P. námestí v L., kde jej
ho otec v stanovenom čase odovzdá.

15. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná skutočne nebola povinná odovzdať maloletého žalobcovi
v sobotu už o 9.00 hod. a tiež nebola povinná odovzdať mu maloletého na prespanie (napr. s oblečením

ahygienickýmipotrebamistýmsúvisiacimi),tedatak,akožalobcažiadal.Tovšakneznamená,ženebola
povinná odovzdať maloletého žalobcovi v sobotu o 10.00 hod. a pripraveného na osem hodín trvajúce
stretnutie s otcom. Tejto povinnosti uloženej žalovanej vykonateľným rozhodnutím opatrovanského súdu
ju nezbavila žiadosť otca na odlišnú formu stretnutia. Skutočnosť, že oprávnený požaduje splnenie
povinnosti voči povinnému v širšom rozsahu, než na ktoré má nárok podľa vykonateľného rozhodnutia,

nezbavuje povinného povinnosti plniť v užšom rozsahu vyplývajúcom z daného rozhodnutia. Pre
opačný záver nenachádza odvolací súd oporu v práve a ani žalovaná žiadnym právnym základom
uvedeného prístupu neargumentuje. Aj pri požiadavke otca na stretnutie s maloletým nad rámec jeho
oprávnenia tak bola žalovaná povinná maloletého na styk pripraviť a otcovi odovzdať v rozsahu podľa
vykonateľného rozhodnutia. Tým by svoju povinnosť vyplývajúcu z vykonateľného rozhodnutia splnila

a bolo by následne na žalobcovi, aby on splnil svoju povinnosť a maloletého v sobotu o 18.00 vrátil.
Pokiaľ žalovaná svoju povinnosť nesplnila, bol správny záver súdu prvej inštancie, že z jej strany
došlo k porušeniu právnej povinnosti. Pokiaľ žalovaná poukazovala tiež na vôľu maloletého, ktorý mal
podľa žalovanej styk so žalobcom odmietať, a jeho neodovzdanie považovala za danej situácie za
nesúladné s najlepším záujmom maloletého, odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovanej, že záujem

maloletého dieťaťa je kľúčovým kritériom pri rozhodovaní súdu vo veciach maloletých detí, avšak v
predmetnom konaní o náhradu škody bolo nevyhnutné vychádzať z toho, že dané kritérium (najlepší
záujem maloletého dieťaťa) bolo zohľadnené v konaniach starostlivosti súdu o maloleté dieťa, a pokiaľ
bolo v konaní starostlivosti súdu o maloletého istým spôsobom rozhodnuté a rozhodnutie nadobudlo
vykonateľnosť, nebolo prípustné, aby súd v konaní o žalobcom uplatnenej náhrade škody súlad so

záujmom maloletého nanovo hodnotil alebo prehodnocoval.

16. Žalovaná v odvolaní namietala aj výšku cestovných nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané.
Argumentovala tým, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na
motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom predmetné motorové vozidlo užíval na základe

zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021 uzavretej na dobu neurčitú, ktorá je bezodplatným právnym
úkonom, a preto žalobcovi nevznikol nárok na paušálnu náhradu cestovných nákladov. Uvedený názor
zastával aj odvolací súd a prezentoval ho v rozhodnutí vo veci 17Co 77/2023. Vychádzal z toho, že pri
výpožičke vozidla môžu byť nákladmi vypožičiavateľa, a teda v tomto prípade úbytkom v majetkovej
sfére poškodeného, len výdavky na vozidlo skutočne vynaložené. K inému úbytku v majetkovej sfére

vypožičiavateľanedochádza,apokiaľvozidlovrátipožičiavateľoviopotrebovanévoväčšomrozsahunež
zodpovedá jeho výdavkom naň, je takéto opotrebenie nad rozsah výdavkov vypožičiavateľa úbytkom
vmajetkovejsférepožičiavateľa.Dokoncaajvprípade,ževypožičiavateľbyodstránilvšetkoopotrebenie
vozidla ním spôsobené ako dôsledok používania vozidla (technické opotrebenie), stále nebude úbytkom
v jeho majetkovej sfére pokles ceny vozidla spôsobený bez ohľadu na užívanie vozidla len ako dôsledok

plynutia času, tzv. morálne opotrebenie. Uvedené východiská viedli senát odvolacieho súdu vo veci
17Co 77/2023 k záveru, že výpožička vozidla ako bezodplatný právny úkon vylučuje určenie výšky
náhrady škody (nezahŕňajúcej výdavky na pohonné hmoty) prostým stotožnením s paušálnou náhradou
vypočítanou na základe zák. č. 283/2002 Z. z.

17. Vzhľadom na neskoršiu väčšinovú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu (napr. 5Co 3/2025, 19Co
49/2025, 11Co 12/2025, 8Co 18/2025) upúšťa senát odvolacieho súdu v tejto veci v záujme právnej
istoty a jednotnosti rozhodovacej praxe od svojho skoršieho právneho názoru vyjadreného vo veci
17Co 77/2023. Neskoršia rozhodovacia prax odvolacieho súdu prijala v odkazovaných rozhodnutiak tejto otázke záver, že bezodplatnosti zmluvy o výpožičke neodporuje, ak si zmluvné strany v súvislosti
s opotrebovaním vypožičanej veci dohodli určitú náhradu (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.
28Cdo2369/2003).Neskoršiarozhodovaciapraxodvolaciehosúdunepovažovalazaprekážkupriznania

paušálnej náhrady cestovných nákladov ani to, že žalovaný nie je vlastníkom predmetného motorového
vozidla, nakoľko podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách vzniká zákonný paušálny
nárok na náhrady bez ohľadu na to, či je použité vlastné motorové vozidlo alebo prenajaté (R12/1990).
Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade s uvedenými právnymi závermi, a preto voči nim smerujúce
odvolacie dôvody nie sú naplnené.

18. Rovnako nie je dôvodná odvolacia námietka žalovanej, že vozidlo použité žalobcom bolo v BSM
strán sporu, žalobca ho bez súhlasu žalovanej previedol na tretiu osobu, a teraz si ho od nej bezodplatne
požičiava. Žalobca tak podľa žalovanej konal v rozpore s dobrými mravmi, čo nemôže požívať právnu
ochranu. Žalovanou namietaný prevod vozidla bez jej súhlasu by zakladal neplatnosť takéhoto právneho
úkonu v zmysle § 145 ods. 1 OZ. Prostriedkom ochrany proti takémuto konaniu je námietka neplatnosti

v zmysle § 40a OZ a nie odopretie právnej ochrany pre nemravnosť, ako sa toho domáha žalovaná.

19. Čo sa týka námietky čestného vyhlásenia súčasného vlastníka vozidla, ktoré podľa nej nie je
spôsobilé preukázať, že žalobca znáša náklady na vozidlo, k tejto otázke sa vyjadril odvolací súd
v nedávnom rozhodnutí sp. zn. 27Co 64/2025 zo dňa 16.07.2025, v ktorom uviedol: „...nárok na

náhradu nákladov za amortizáciu vozidla, by žalobca mal aj bez predloženého čestného prehlásenia,
ktoré je v tomto smere irelevantné, nakoľko už z obsahu zmluvy o výpožičke, konkrétne z článku
II. bod 5 vyplýva, že žalobca (vypožičiavateľ) je povinný chrániť motorové vozidlo pred poškodením,
stratou a zničením, čo pri dlhodobom vypožičiavaní motorového vozidla predpokladá aj prevádzkové
náklady spojené s udržaním riadneho technického stavu a mobility motorového vozidla. V okolnostiach

posudzovanejveciodvolacísúddodal,ževzhľadomnauzatvoreniezmluvyovýpožičkenadobuneurčitú
a vzhľadom na časové obdobie, od kedy žalobca motorové vozidlo užíva, nie je možné predpokladať, že
by žalobca ako vypožičiavateľ užíval vozidlo tak dlhé obdobie bez náhrady. V tomto smere ani obrana
žalovanej, ktorou napáda formu právneho úkonu čestného prehlásenia, nebola spôsobilá zvrátiť závery
súdu prvej inštancie týkajúce sa priznania výšky cestovných náhrad, a to z dôvodu, že predložené

čestné prehlásenie svojím obsahom nepredstavuje dodatok k uzatvorenej zmluve o výpožičke zo dňa
24.09.2021, ale dohodu o znášaní náhrad medzi žalobcom a požičiavateľom motorového vozidla, tzv.
špecifikáciu povinností vypožičiavateľa vo vzťahu k predmetu výpožičky.“ Odvolací súd sa aj v tejto
otázke v záujme právnej istoty a jednotnosti rozhodovacej praxe stotožňuje s uvedeným názorom
vyjadreným v jeho skoršom rozhodnutí a odvolanie žalovanej ani v tejto časti nepovažuje za dôvodné.

20. Rovnako za nedôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalovanej založené na námietke, že
jej manželstvo so žalovaným stále trvá, v dôsledku čoho sa podľa žalovanej nejedná o škodu na
výlučnom majetku žalobcu a výdavky žalovaného na cestu mali byť hradené zo spoločných prostriedkov.
Aj k tejto otázke už odvolací súd zaujal stanovisko vo svojej skoršej rozhodovacej praxi a v už

zmienenom rozhodnutí sp. zn. 27Co 64/2025 zo dňa 16.07.2025 k tomu uviedol: „Do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka nepatrí vec bez ohľadu na svoju
hodnotu a je vo výlučnom vlastníctve toho manžela, ktorého osobným potrebám alebo výkonu povolania
slúži (porovnaj R 42/1972). Ide o vec, ktorá slúži výlučne iba jednému z manželov a súčasne neslúži aj
druhému manželovi, a to ani jeho osobnej potrebe, ani na výkon povolania, ani na jeho podnikanie a ani

na iný účel. V danom prípade však žalobca riadne preukázal uplatnenú škodu spočívajúcu v zbytočne
vynaložených nákladoch na cestu z bydliska žalobcu do miesta styku s maloletým, vzniknutú porušením
povinnosti žalovanej styk žalobcu so svojím synom umožniť a tiež syna na tento styk s otcom pripraviť,
pričom vypožičané motorové vozidlo, ktoré na túto cestu bolo účelne využité (zmluva o predaji vozidla
je platnou, v konaní nebol preukázaný opak a žalovaná daný právny úkon nenamietala a nedomáhala

sa ani relatívnej neplatnosti), slúži na osobnú potrebu žalobcu a z tohto dôvodu je vo svetle § 143
Občianskeho zákonníka vyňaté z režimu bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu. Odvolací súd
považoval pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu za významné, že podľa súdnej praxe najvyšších
súdnych autorít, do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatria plnenia vyplývajúce zo zmluvy
o výpožičke motorového vozidla uzatvorenej medzi žalobcom a požičiavateľom (porovnaj právne závery

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 113/1993 (R 71/1994)). Vzhľadom na vyššie
uvedené žalobcovi vznikla škoda výlučne v jeho majetkovej sfére a preto uplatňované nároky (zbytočne
vynaložené náklady žalobcu) nemôžu byť predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa
ust. § 143 Občianskeho zákonníka. Túto skutočnosť potvrdzuje nielen spôsob užívania dotknutej veci(vypožičané motorové vozidlo) výlučne žalobcom, ale aj skutkový stav preukázaný v konaní, podľa
ktorého manželia dlhodobo nežijú v spoločnej domácnosti.“ Rovnako v tejto otázke sa odvolací súd
stotožňuje s uvedeným názorom vyjadreným v jeho skoršom rozhodnutí a odvolanie žalovanej ani v tejto

časti nepovažuje preto za dôvodné.

21. Vzhľadom na uvedené nebolo odvolanie žalovanej dôvodné ani len čiastočne a odvolací súd preto
žalovanou napadnuté rozhodnutie vo vyhovujúcej časti potvrdil ako vecne správne.

22. Súd prvej inštancie však nerozhodol správne o trovách konania, keď ako neúspech žalobcu zohľadnil
zamietnutie žaloby v časti úroku z omeškania.

23. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

24. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

25. Žalobca bol v konaní úspešný v celej istine a v časti úroku z omeškania za obdobie odo dňa
nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej, do zaplatenia. V časti uplatneného úroku z omeškania za
obdobie do doručenia žaloby žalovanej žalobca úspech nemal.

26. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1MCdo/1/2004
zo dňa 27.04.2004, v zmysle ktorého "Procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej
pohľadávky a jeho neúspech iba v časti príslušenstva žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania)
nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať " za neúspech

v pomerne nepatrnej časti" podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., ale za "čiastočný úspech" v zmysle
ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.." K tomu odvolací súd uvádza, že v tam posudzovanom prípade
však bola zamietnutá žaloba v celom uplatnenom úroku z omeškania, ktorého výška po vyčíslení v
čase rozhodnutia konajúceho súdu predstavovala cca polovicu uplatnenej istiny a uvedené rozhodnutie
reflektovalo právnu úpravu trov konania podľa Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), ktorá bola

účinná do 30.06.2016. Od 01.07.2016 je účinný Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý v súvislosti
s právnou úpravou pomerného delenia náhrady trov konania na rozdiel od §142 ods. 3 O.s.p. už
neobsahuje pojem "neúspech v pomerne nepatrnej časti". Ústavný súd v náleze III. ÚS 475/2018 zo
dňa 04.02.2021 uviedol, že „Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha
zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne

vyjadreného v paragrafe 142 ods. 3 O.s.p. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania
úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného sporového
poriadku nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky".

27. V prejednávanej veci síce nejde o situáciu, kedy by výška plnenia závisela od znaleckého posudku
aleboúvahysúduajezrejmé,žežalobcamal neúspechvčastiuplatnenéhoúrokuzomeškania,pretoby
sa náhrada trov konania mala pomerne rozdeliť v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Napriek tomu odvolací súd
dospel k záveru, že v posudzovanej veci nie je namieste celkom bez výhradne aplikovať ust. § 255 ods.
2 CSP a za použitia čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP sám „dotvoril" právnu normu riadiac sa pritom

kritériom racionálneho zákonodarcu, podľa ktorej v prípade neúspechu strany sporu len v nepatrnej časti
možno jej priznať plnú náhradu trov konania. Z tohto dôvodu, a tiež s prihliadnutím na princíp právnej
istoty uzavrel, že žalobcovi, ktorý bol plne úspešný v predmetnom spore vo veci samej, pokiaľ ide o
istinu a časť úroku z omeškania až do zaplatenia istiny a neúspešný bol len v časti uplatneného úroku
za obdobie do doručenia žaloby žalovanej, patrí náhrada trov konania v plnej výške. Zohľadnil pritom aj

ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu v obdobných sporoch strán sporu.

28. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcich
výrokoch potvrdil a vo výroku o trovách konania zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Strana má právo zvoliť si advokáta a má možnosť sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).