Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124203082
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2124203082.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudkýň: JUDr.
Dominika Horváthová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXX, XXX XX C., zastúpený: Mgr. Matej Vida, advokát, so sídlom Papraďová 3, 821 01 Bratislava, proti
žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7

955,70 eura, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 18C/27/2024-203 zo dňa
22. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. priznal

žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

1.1 Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím čl. 7 ods. 2, 5, čl. 19 ods. 1 a 2, čl.
40 veta prvá ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), čl.
288, čl. 291 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b), čl. 17
ods. 1, 2, 3 písm. b) a iii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 1
Smernice Rady č. 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len „smernica č. 89/391/EHS“), § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods.
1 a 2, § 91 ods. 1, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 a 3, § 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon o hasičskom a záchrannom zbore“), § 488, § 489,
§ 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), čl.

8, § 132 ods. 1, § 149, § 150 ods. 1, § 185 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1, § 251, § 255 ods. 1 a
2, § 262 ods. 1 a 2, § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“).

1.2 Vecne dôvodil tým, že predmetom súdneho konania bol žalobcom uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená v dôsledku prekročenia limitu maximálneho
týždenného pracovného času stanoveného v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v období od

februára 2021 do decembra 2023, pretože v dôsledku nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES
do zákona o hasičskom a záchrannom zbore sa neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako
hasiča nezapočítavala do fondu jeho služobného času. Súd najprv riešil námietku žalovaného o miestnej
nepríslušnosti, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. Svoju miestnu príslušnosť odvodil od miesta, kde mala
vzniknúť škoda (miesto služobnej činnosti žalobcu, teda hasičská stanica v Trnave), v zmysle § 17
C.s.p. Súd tiež potvrdil, že vec patrí do agendy všeobecného súdnictva (§ 3 C.s.p.) a nie správneho

súdnictva, pretože ide o súkromnoprávny spor o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej
štátom (žalovaným) v dôsledku nesprávnej transpozície európskej smernice do vnútroštátneho práva.Odkázal pritom na uznesenie NS SR sp. zn. 1KO/5/2020 z 25. novembra 2020. Spornou bola pasívna
vecná legitimácia žalovaného, existencia a rozsah ujmy žalobcu a primeranosť ním uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy, ako aj tvrdenie o odpracovaní 862,5 hodín nad rámec maximálneho týždenného

pracovného času. Súd zistil, že služobný čas žalobcu bol rozvrhnutý do 16- alebo 17-hodinových zmien,
na ktoré bezprostredne nadväzovala 7- alebo 8-hodinová služobná pohotovosť. Na základe § 86 ods. 2
a § 92 ods. 1 zákon o hasičskom a záchrannom zbore sa neaktívna časť tejto pohotovosti do služobného
času nezapočítavala, čo viedlo k potenciálnemu prekročeniu 48-hodinového maximálneho týždenného
pracovného času. Súd konštatoval, že hoci zákon o hasičskom a záchrannom zbore formálne prebral

Smernicu, cieľ jej čl. 6 písm. b) (neprekročenie 48 hodín priemernej týždennej práce) nebol dosiahnutý.
Zdôraznil, že pre určenie pojmu „pracovný čas“ je rozhodujúce, že hasič je povinný byť prítomný na
pracovisku a byť k dispozícii zamestnávateľovi. Preto je potrebné aj čas služobnej pohotovosti zahrnúť
do výpočtu maximálneho týždenného pracovného času, hoci vnútroštátna úprava (zákon o hasičskom
a záchrannom zbore) ho zo služobného času vylučuje. Toto vylúčenie je v rozpore so Smernicou, ktorá
členským štátom neumožňuje prijať inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Súd vylúčil, že by sa na službu

hasiča vzťahovala reštriktívne vykladaná výnimka z pôsobnosti smernice 89/391/EHS (čl. 2 ods. 2),
pretože tá sa týka len „určitých osobitných činností“ (napr. pri katastrofách), ktoré bránia rozvrhnutiu
pracovného času, nie však služby civilnej ochrany ako takej. Taktiež sa na žalobcu nevzťahuje výnimka
z čl. 6 Smernice podľa čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii). Odkazujúc na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci C-397/01 až C-403/01 Bernhard Pfeiffer, súd potvrdil, že výnimky sa musia vykladať reštriktívne a

nevzťahujú sa na službu hasičov v štandardných podmienkach. Určil, že žalovanému svedčí pasívna
vecnálegitimácia,pretožeakočlenskýštátaadresátSmernicezodpovedázajejnesprávnutranspozíciu,
a čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, čím priznáva jednotlivcom práva uplatniteľné pred
vnútroštátnymi súdmi (s odkazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 Günter Fuß). Porušenie
Smernice, ktoré neposkytuje členským štátom priestor na voľnú úvahu, považoval za dostatočne

závažné. Napriek všetkým uvedeným zisteniam a potvrdeniu porušenia práva Únie, súd žalobe napokon
nevyhovel, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal ani samotný vznik škody/ujmy,
anipriamupríčinnúsúvislosťmedzinesprávnoutranspozíciouatoutoškodou.Týmnebolasplnenájedna
z troch kumulatívnych podmienok pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej porušením úniového
práva zo strany štátu.

1.3 Prvoinštančný súd ďalej dôvodil tým, že žalobca si vo svojej žalobe uplatňoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia jeho práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života.
Tvrdil, že musel na úkor svojho zdravia, súkromia a rodinného života po práci odpracovať reálne viac
hodín, než povoľovala príslušná Smernica, čím prichádzal o čas, ktorý chcel venovať rodine, priateľom,

rekreácii, vzdelávaniu, záľubám a iným bežným činnostiam. Konkrétne uviedol, že jeho pracovný čas
opakovane presiahol hranicu 48 hodín týždenne, a to celkovo o 862,5 hodín v období február 2021 až
december 2023. Právny základ pre ochranu osobnosti, života, zdravia a súkromia (vrátane rodinného
života) je stanovený v § 11 Občianskeho zákonníka a v Ústave SR. Nemajetková ujma predstavuje
negatívny zásah do jeho osobnej integrity, ovplyvňujúci jeho česť, vážnosť, povesť, súkromný a rodinný

život. V prípade zásahu má poškodený právo požadovať primerané zadosťučinenie, a to morálne
alebo, v odôvodnených prípadoch, aj majetkové (§ 13 Občianskeho zákonníka), ktorého výšku určuje
súd. Pre úspešné uplatnenie tohto práva je nevyhnutné splniť podmienky - existenciu protiprávneho
(neoprávneného)zásahu,pričomtentozásahmusíbyťobjektívnespôsobilýprivodiťujmunachránených
osobnostných právach. Súd zdôraznil, že rozhodujúce je objektívne hľadisko, teda ako by ujmu vnímala

každá iná osoba v rovnakej situácii, nie subjektívne pocity žalobcu. Ďalšou podmienkou je existencia
príčinnej súvislosti medzi protiprávnym zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy. Podľa prvoinštančného
súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno pre preukázanie svojho nároku. Súd síce konštatoval
existenciu nesprávnej transpozície smernice, táto skutočnosť automaticky nezakladá nárok na náhradu
nemajetkovejujmy.Nesprávnatranspozícialenvytváramožnosťpreprotiprávnerozvrhnutiepracovného

času, ale sama o sebe nie je dôkazom o vzniku konkrétnej ujmy. Súd opakovane poukazoval na to,
že žalobca nepredložil žiadne konkrétne skutkové tvrdenia ani relevantné dôkazy o tom, aké konkrétne
následkyvjednotlivýchoblastiachjehoživota(zdravie,súkromný,rodinný,spoločenskýživot)vdôsledku
prekračovaniapracovnéhočasunastali.Argumentáciažalobcubolalenvšeobecná.Preúspechvkonaní
bolo nutné nielen preukázať nesprávnu transpozíciu Smernice, ale aj vznik nemajetkovej ujmy, jej

rozsah, intenzitu zásahu a príčinnú súvislosť medzi nesprávnou transpozíciou a vznikom ujmy. Pretože
žalobca nepreukázal, že nastali akékoľvek konkrétne následky, ktoré by objektívne vnímal ako zásah
do jeho osobnostných práv a zdravia, súd dospel k záveru, že neboli splnené kvalifikované podmienky
pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.1.4 Žalobcovi sa podľa prvoinštančného súdu nepodarilo preukázať ani závažnosť zásahu, ktorá by
odôvodňovala náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd nepovažoval za preukázaný žalobcom

tvrdený rozsah 862,5 hodín odpracovaných nad rámec maximálneho týždenného pracovného času.
Žalovaný spochybnil výpočty tým, že žalobca nesprávne započítal aj čas dovolenky a dni plateného
voľna, pričom súd potvrdil, že tieto dni nemožno považovať za pracovný čas v zmysle Smernice, ale
ide o čas odpočinku. Fond pracovného času slúžiaci na výpočet mzdy nie je ukazovateľom reálne
odpracovaných hodín. Pretože nebol preukázaný konkrétny rozsah reálne odpracovaných hodín nad

maximálny limit, nie je možné preukázať rozsah zásahu do života žalobcu, a teda ani konštatovať, že išlo
o zásah závažný. Súd tiež poukázal na prepočet žalovaného, že žalobca v iných týždňoch odpracoval
podstatnemenejako48hodín,čoznižujeintenzituprípadnéhozásahu.Žalobcasinesplnilaniprevenčnú
povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka. S rozvrhom služieb bol oboznámený pred nástupom do
zboru, napriek tomu tam vstúpil. Mal zvážiť a prípadne sa zamestnať u iného zamestnávateľa. Navyše,
žalobca nenamietal proti rozpisu služieb ani proti prekračovaniu pracovného času a sám uviedol, že

prácu hasiča nie je možné vykonávať s rovnomerne rozvrhnutým pracovným časom.

1.5 Súd ďalej poukázal na to, že žalobcovi nič nebránilo a nebráni domáhať sa svojho nároku
(dodržiavania článku 6 písm. b) Smernice pri plánovaní služieb a mzdových nárokov) priamo voči
svojmuzamestnávateľoviztitulupriamehoúčinkusmernice.Skutočnosť,žežalobcasatakýchtonárokov

nedomáhal, vyvoláva u súdu pochybnosti o tom, či vôbec považuje nesprávnu transpozíciu Smernice
za skutočný zásah do svojich osobnostných práv. Podľa súdu, z ustanovenia § 13 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že primeraná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je možná až vtedy, keď sa
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (napr. upustenie od zásahu, odstránenie
následkov, ospravedlnenie) nezdá byť postačujúce. Peňažná náhrada teda nastupuje len pri existencii

neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti a súčasne musí byť preukázaný aj negatívny
prejav tohto zásahu v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorý je natoľko závažný, že si vyžaduje finančné
odškodnenie. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nemôže byť priznaná len na základe samotnej
nesprávnej transpozície Smernice, ale musí sa prihliadať na následky dopadu ujmy na život dotknutej
osoby, jej závažnosť a okolnosti vzniku. Žalobca bol povinný uniesť dôkazné bremeno a hodnoverne

preukázať, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice vznikla závažná ujma, ktorú je nutné
odškodniť finančne. Musel preukázať vznik ujmy, jej rozsah, príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec
maximálneho týždenného pracovného času a vznikom tejto ujmy, a tiež to, prečo by nepostačovalo
iné zadosťučinenie, napríklad ospravedlnenie. Podľa súdu žalobca nepreukázal ani vznik samotnej
ujmy (napríklad zásah do rodinných väzieb či nepriaznivý zdravotný stav), ani jej rozsah, a teda ani

príčinnú súvislosť. Zdôraznil, že na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné pristupovať ku
každej žalobe individuálne, nakoľko posúdenie výšky a závažnosti ujmy je vždy výsledkom posúdenia
jedinečných skutkových okolností, ktoré nemožno považovať za pravidlo pre iné prípady. Náhrada
nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku. V prejednávanej veci žalobca neuniesol
bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, jej rozsahu,

príčinnej súvislosti a primeranosti požadovanej náhrady. Preto súd žalobu zamietol. Pri nízkom stupni
závažnosti zásahu do osobnostných práv nemusí byť opodstatnená ani nemateriálna, ani materiálna
satisfakcia. K námietke premlčania sa súd bližšie nevyjadroval, pretože žalobcovi nárok nevznikol.

1.6 O trovách konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1

C. s. p., keď žalovaný bol v konaní plne úspešný, čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalovaného
voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100%.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.

1 písm. f) C. s. p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.). Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

2.1 Žalobca argumentoval tým, že jeho nárok vyplýva zo skutočnosti, že žalovaný ako jeho služobný

úrad, mu pravidelne a dlhodobo rozvrhuje pracovné zmeny tak, že v priebehu jedného týždňa odpracuje
3x 24-hodinové zmeny, čo predstavuje 72 hodín. Týmto prekračuje maximálny týždenný pracovný čas
48 hodín stanovený Smernicou, a to napriek tomu, že žalovaný neprijal žiadne mechanizmy na výpočet
tohto času v tzv. referenčných obdobiach. Hoci služobná pohotovosť nie je súčasťou fondu pracovnéhočasu, primárne pochybenie žalovaného spočíva v tom, že nesprávne počíta priemerný čas za určité 6-
mesačné obdobia a tvrdí, že rozvrh je správny. Žalobca od začiatku konania poukazuje na absenciu
akýchkoľvek implementovaných mechanizmov na rozpočítanie času v takýchto dlhších referenčných

obdobiach a tvrdí, že priemerný čas by sa mal počítať za každé 7-dňové obdobie priamo podľa čl. 6
písm. b) Smernice. Upozornil, že Smernica je nesprávne implementovaná do vnútroštátneho práva,
ktoré umožňuje prekračovanie tohto limitu. Zdôraznil, že mechanizmy na zabezpečenie dodržiavania
48-hodinového limitu v referenčných obdobiach chýbali počas celého uplatňovaného obdobia (február
2021 až december 2023). Prvá zmienka o limite za 6-mesačné obdobie sa dostala do zákon o hasičskom

a záchrannom zbore až novelou účinnou od 15.10.2024. Absentoval mechanizmus úpravy začiatku
a konca referenčných období vo vnútroštátnej úprave aj kolektívnych zmluvách, pričom žalovaný v
rôznych konaniach mení dĺžku (4 alebo 6 mesiacov) aj začiatok týchto období. Pre absenciu týchto
zabezpečujúcich mechanizmov nemožno vychádzať zo 6-mesačných referenčných období tak, ako
to robí žalovaný, a je potrebné vychádzať len priamo z čl. 6 písm. b) Smernice, teda z priemerného
pracovného času za každé 7-dňové obdobie vrátane nadčasov. Súd vôbec neskúmal, či k prekročeniu

pracovného času v 6-mesačných alebo 7-dňových obdobiach došlo. Žalobca predložil plány služieb
ako dôkaz preukazujúci a vypočítavajúci výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy, ktoré podľa neho jasne
preukazujú pravidelné prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času (približne každý 3.
týždeň, vo väčšine mesiacov aspoň raz). Konkrétne uvádza, že prekročil limit o celkovo 627,5 hodín
v definovaných kalendárnych týždňoch. Túto stratu času, ktorá predstavuje viac než 26 čistých dní

strávených v službe, vníma ako závažnú ujmu, pretože mu bol nenávratne odňatý čas, ktorý mohol
stráviť s rodinou, maloletým synom, alebo ho využiť na odpočinok a rekreáciu. Subjektívne vníma
túto stratu ako ťaživú a mrzutú. Pri posudzovaní nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť tak jeho
subjektívne vnímanie situácie, ako aj to, ako by ju vnímala iná osoba v jeho postavení. Poukázal
na judikatúru Európskeho súdneho dvora (napr. rozsudok Günter Fuß, C-243/09, bod 54), ktorá

uvádza, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného času odnímajúce odpočinok, samo
osebe spôsobuje ujmu, lebo zasahuje do bezpečnosti a zdravia pracovníka. Čl. 6 písm. b) Smernice
predstavuje minimálnu požiadavku sociálneho práva Únie, od ktorej sa v prípade hasičov nemožno
odchýliť. Poukázal tiež na vec Danske Slagterier, C-445/06), kde sa nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v prípade nesprávnej transpozície smernice neviaže na preukázanie závažnosti ujmy. Trvá na

tom, že súd musí zachovať zásadu efektivity, inak by došlo k praktickej nemožnosti získať náhradu.
V súvislosti so zabezpečením maximálneho týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín poukázal
na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora sp. zn. C-254/2018.

2.2 Žalobca namietol aj závery súdu týkajúce sa nepreukázania nemajetkovej ujmy spôsobenej

porušením práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života. Odmietol záver súdu, že o čas
prichádzal a prichádza po práci, pričom zdôraznil, že strata času nastáva predovšetkým odslúžením
tretej 24-hodinovej zmeny za jeden týždeň alebo hodín navyše, ktoré nemal odslúžiť podľa Smernice
(v jeho prípade ide o 627,5 hodín). Kritizuje predpoklad súdu, že prekračovanie limitu je len v časoch
služobnej pohotovosti, pretože pri troch zmenách za týždeň (napr. pondelok, štvrtok, nedeľa) limit 48

hodín prekročí už po štvrtkovej zmene, čím je nedeľná zmena už v rozpore so Smernicou. Podľa žalobcu
riadne tvrdil a preukázal, že nedostatok času s rodinou (má rodinu a dieťa a je rozvedený), na aktivity a
odpočinok, spôsobený nesprávnou transpozíciou Smernice, má negatívny dopad na neho a jeho okolie.
Logicky sa vzťahy s rodinou a priateľmi zhoršujú alebo stagnujú, ak trávi čas v práci, hoci tam nemá byť.
Upozornil aj na negatívny dosah nedostatku oddychu na duševnú pohodu a zvýšené nebezpečenstvo

v jeho povolaní hasiča pre neho, kolegov aj verejnosť, ak je unavený z nadmerného zaťaženia. Tieto
skutočnosti podľa neho preukázal, najmä svojim výsluchom, a uznáva, že nemajetková ujma v citlivých
sférach (rodina, voľný čas) nie je preukázateľná listinnými dôkazmi a súd mal zohľadniť jeho vnútorný
pohľad a pohľad inej fyzickej osoby. Pokiaľ ide o ochranu zdravia, na porušenie práva postačuje jeho
podstatné ohrozenie, ktoré vyplýva priamo z nerešpektovania Smernice (cieľom Smernice je ochrana

zdravia).Hocijejehoaktuálnyzdravotnýstavvporiadku,nemožnovylúčiťdopadnadmernéhozaťaženia
v budúcnosti. Žalobca považuje porušenie povinnosti žalovaného (neimplementovanie Smernice, ktoré
umožňuje prekračovanie 48 hodín/týždeň) za dostatočne závažné, pretože ide o porušenie práva
Únie na ochranu bezpečnosti a zdravia. Zdôraznil, že nemal možnosť viesť plnohodnotný život mimo
pracoviska a prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by venoval rodine, priateľom, regenerácii

a športu, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (ochrana zdravia, bezpečnosti pri práci,
právo na odpočinok, súkromný/rodinný život). Tým je daná priama príčinná súvislosť medzi porušením
Smernice a ujmou zo straty odpočinku. Nesúhlasí so súdom, že mal vždy a za každých okolností
preukázať konkrétne negatívne následky v každej oblasti jeho života a v konkrétnych dátumoch zatakmer 3 roky. Dôkazné bremeno má byť primerané a nemôže byť neprimerane zaťažený tak, aby
to fakticky znemožnilo uplatnenie nároku (zásada efektivity práva Európskej únie). Ujma mu vznikla
tým, že slúžil viac na úkor rodiny a zdravia. K námietke súdu o nesplnení prevenčnej povinnosti

podľa § 415 Občianskeho zákonník tým, že nenamietal rozpisy služieb, žalobca uvádza, že je to
v rozpore s judikatúrou ESD (vec C-429/09 Fuß), podľa ktorej nemožno žiadať od pracovníka, aby
podával žiadosť zamestnávateľovi na účely náhrady škody, pretože by to bolo v rozpore so zásadou
efektivity a prenášalo by to zodpovednosť členského štátu na jednotlivca. Považuje za nesprávne
aj konštatovanie súdu, že nepodanie žaloby voči zamestnávateľovi (o dodržiavanie Smernice alebo

o mzdové nároky) spochybňuje pocit zásahu do jeho osobnostných práv. Zdôrazňuje, že je jeho
slobodné uváženie, ktorý nárok a kedy si uplatní, a on si neuplatňuje mzdový nárok. Tiež tvrdí, že
podmienka podania inej žaloby by bola neprimeranou podmienkou a žaloba voči štátu na dodržiavanie
Smernice by nebola spôsobilá privodiť nápravu, nakoľko štát by musel zmeniť legislatívu. Napokon
namietol záver súdu, že nepreukázal, prečo by nemohla postačovať iná forma zadosťučinenia než
peňažná náhrada (napr. ospravedlnenie). Má za to, že pri závažnom zásahu do osobnostných práv

ospravedlnenie alebo konštatovanie porušenia nie je dostatočné a náprava závadného stavu u štátu
(žalovaného) nie je objektívne možná inak ako peňažnou náhradou. Podľa žalobcu súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (nesprávne počítanie pracovného času v referenčných
obdobiach, nesprávne zistenie o nepreukázaní ujmy, nesprávne ustálenie o strate času po práci) a
k nesprávnemu právnemu posúdeniu (nesprávny výklad Občianskeho zákonníka v rozpore s právom

Európskej únie a judikatúrou Európskeho súdneho dvora, nezohľadnenie zásady efektivity, požiadavka
splnenia prevenčnej povinnosti a nepodania inej žaloby), čím neposkytol účinnú súdnu ochranu práv
vyplývajúcich z úniového práva. Záverom poukázal na rozhodovaciu prax a právne názory odvolacích
súdov v právne a skutkovo obdobných veciach.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a uviedol, že trvá na svojom právnom názore prezentovanom
od začiatku sporu v písomných podaniach aj na pojednávaní a v záujme hospodárnosti na ne
v celosti odkazuje. Napadnutý rozsudok považuje za právne správny a náležite odôvodnený, súd
adekvátne vyriešil žalobu a nárok žalobcu, správne aplikoval predpisy a posúdil žalobu ako nedôvodnú.
Prvoinštančný súd vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu a predložených dôkazov, pričom

sa vyrovnal so všetkými relevantnými otázkami pre spravodlivé rozhodnutie. Odôvodnenie rozsudku je
presvedčivé, najmä vo vzťahu k nepreukázaniu existencie nemajetkovej ujmy, priamej a bezprostrednej
príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom ujmy, nepreukázaniu existencie
závažnej ujmy a neuneseniu dôkazného bremena zo strany žalobcu. Žalovaný nesúhlasí s tvrdeniami
žalobcu uvedenými v odvolaní a nestotožňuje sa s jeho právnym názorom, čo potvrdzujú jeho

predchádzajúce vyjadrenia. Žalobca nešpecifikoval taký odvolací dôvod, ktorý by narušil správnosť
rozhodnutia súdu, nakoľko súd prvej inštancie všetky skutočnosti zohľadnil. Žalobca ani v odvolaní
nepreukázal existenciu nároku, t. j. nemajetkovej ujmy a jej výšky v priamej a bezprostrednej príčinnej
súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovaného implementovať smernicu.

3.1 Podľa žalovaného je vychádzanie zo 7-dňového referenčného obdobia nesprávne a nezodpovedá
zmyslu a účelu Smernice. Uplatnenie týždenného limitu by viedlo k absurdným dopadom, ako je
znemožnenie nastúpiť do služby po odpracovaní dvoch 24-hodinových zmien a tým k ohrozeniu
nepretržitého chodu hasičských staníc a ochrany života a majetku v prípade mimoriadnych udalostí.
Žalovaný zastáva názor, že Smernica (konkrétne článok 17 ods. 3 písm. b/ bod iii) počíta s výnimkami

pre činnosti vyžadujúce nepretržitú prevádzku, ako sú protipožiarne služby. Preto je u hasičov na mieste
výpočet priemerného týždenného pracovného času v rámci dlhšieho referenčného obdobia. Poukazuje
na to, že ak hasič odpracuje v jeden týždeň 72 hodín, je mu táto "nadpráca" kompenzovaná v iných
týždňoch tak, aby nebol prekročený limit 48 hodín v rámci celého referenčného obdobia. Správne
referenčné obdobie pre hasičov v SR je šesť mesiacov, čo vyplýva z transpozície Smernice (článok

19 Smernice umožňuje odchýlku pre protipožiarne služby a § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.
stanovuje nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas na obdobie šiestich mesiacov). Tvrdí, že cieľ pojmu
„referenčné obdobie“ v Smernici a cieľ § 86 ods. 1 zákona je totožný – rozvrhnutie pracovného času
do určitého obdobia pre zabezpečenie nepretržitej prevádzky. V praxi sa služby hasičov plánujú vopred
na šesťmesačné obdobia. Poukazuje aj na Kolektívne zmluvy, ktoré delia voľné dni na prvý a druhý

polrok (šesťmesačné obdobia) s cieľom znížiť priemerný týždenný pracovný čas. Žalovaný poukázal
na rozsudok Mestského súdu Košice, ktorý tiež konštatoval u hasičov aplikovateľnosť šesťmesačného
referenčného obdobia. Prepočty žalobcu sú skreslené, pretože opomínajú referenčné obdobia a dopracovného času úmyselne zahŕňajú dni voľna (dovolenka, voľno za sviatok, voľno z kolektívnej zmluvy),
ktoré podľa Smernice a judikatúry Súdneho dvora EÚ nie sú pracovným časom, hoci za ne patrí mzda.

3.2Žalovanývovyjadreníobjasnilsvojvýpočetpriemernéhotýždennéhoslužobnéhočasuvsledovanom
referenčnom období. Trvá na tom, že ak sa aplikuje Smernica priamo z dôvodu jej údajne nesprávnej
transpozície, musí sa aplikovať komplexne a definícia pojmov sa musí hľadať v Smernici samotnej
(články 2, 7, 16, 17, 19), a nie selektívne spájať s § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., najmä vzhľadom
na gramatický rozdiel medzi "posudzuje sa" a "je" služobný čas. Žalovaný ďalej uviedol, že pojem

„priemernýčas“včlánku6písm.b)SmerniceSareferenčnéobdobiepodľačlánku16písm.b)doštyroch
mesiacov (s možnosťou predĺženia na šesť mesiacov a v určitých prípadoch až na 12 mesiacov podľa
článku 19) bránia doslovnému výkladu, že horná hranica 48 hodín musí byť striktne dodržaná každých
7 po sebe nasledujúcich dní. Smernica v preambule (ods. 15 a 16) predpokladá potrebu pružnosti a
odchýlok na zabezpečenie ochrany zdravia a bezpečnosti. Konkrétne, článok 17 ods. 3 písm. b) bod iii)
povoľuje odchýlky pre činnosti spojené s potrebou nepretržitej služby, najmä protipožiarne služby, čím

umožňuje členským štátom predĺžiť referenčné obdobie nad 4 mesiace. Žalovaný tvrdí, že Slovenská
republika správne transponovala smernicu v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý ustanovuje
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času na obdobie šiestich mesiacov. Preto je potrebné vykladať
pojem „priemerný“ ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov,
pričom tento čas v priemere nemôže prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Žalovaný

zotrval na svojich prepočtoch skutočne odpracovaných hodín žalobcu v rámci referenčných období,
pričom započítaval celé 24-hodinové zmeny, no bral do úvahy len tie časy, kedy žalobca skutočne
pracoval alebo bol služobnému úradu k dispozícii, čím vylúčil čas odpočinku.

3.3 Podľa žalovaného žalobca nešpecifikoval, v čom konkrétne "údajný neoprávnený" zásah spočíval

a akú konkrétnu negatívnu reakciu v jeho súkromnom, rodinnom alebo profesionálnom živote vyvolal.
Nestačí len možnosť reakcie, ale je potrebné preukázať skutočný a závažný dopad na dôstojnosť alebo
vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, ako to vyžaduje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil,
že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je len sekundárnou kompenzáciou, ktorá sa priznáva len
vtedy, ak je ujma značná a iná náprava nepostačuje. Túto ujmu je nutné individuálne a konkrétne

preukázať v každom prípade. Žalobca nepreukázal zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských
vzťahoch, nepriaznivom zdravotnom stave (potvrdenie plnej spôsobilosti A na lekárskej prehliadke),
alebo inej značnej miere odôvodňujúcej požadovanú výšku náhrady. Odkazovanie na rozhodovaciu
činnosť iných súdov nemôže nahradiť chýbajúce skutkové tvrdenia. Organizácia pracovného času
(nerovnomerné rozloženie, prekročenie 48-hodinového limitu) je podľa žalovaného pracovnoprávna

kategória, ktorá nespadá pod žalobu na ochranu osobnosti. Žalovaný tiež nevidí priamu a bezprostrednú
príčinnúsúvislosťmedzinesprávnoutranspozíciousmernice(porušenie48-hodinovéholimitubolopodľa
jedného rozhodnutia minimálne a len v dvoch zo šiestich období) a tvrdenou ujmou na osobnostných
právach. Strata času na rodinu, priateľov či koníčky nie je automaticky dôsledkom porušenia smernice,
ale môže byť spôsobená aj inými faktormi, a žalobca nepreukázal, že by to bol jediný a výlučný

faktor. Žalobca vo výsluchu potvrdil, že má čas na aktivity, ktorým sa venovať chce (pomoc priateľke
s vinohradom), a nepreukázal rozvrat ani stagnáciu rodinných vzťahov, navyše rozvod nastal dávno
pred posudzovaným obdobím. Tvrdenie o pociťovaní ujmy už dlhodobejšie, ale podanie žaloby až teraz,
vníma žalovaný ako rozporné a spochybňuje hodnovernosť utrpenej ujmy a opodstatnenosť nároku.
Predmetnékonanienepredstavujeochranuslabšejstrany,apretosúdmusískúmaťkonkrétnenegatívne

dopady do osobnostnej sféry poškodeného, pričom samotná konštatácia nesprávnej implementácie
smernice automaticky nezakladá nárok na odškodnenie.

4. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na svojom odvolaní. Počas celého
konania dostatočne preukazoval nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla na súkromnom, rodinnom živote

a na práve na ochranu zdravia, v dôsledku nesprávnej implementácie Smernice o pracovnom čase do
slovenskej legislatívy. Pripúšťa, že samotná nesprávna transpozícia nespôsobuje ujmu, ale jej priamy
dôsledok viedol k tomu, že slúžil oveľa viac hodín, než Smernica umožňuje. Tým mu bolo znemožnené
viesť plnohodnotný život mimo pracoviska, venovať sa rodine a priateľom, oddychu a regenerácii,
čím prirodzene utrpeli aj vzťahy s blízkymi. Nemajetková ujma bola podľa žalobcu preukázaná najmä

jeho výsluchom, ktorý je kľúčovým dôkazom pre posúdenie subjektívnej a nemerateľnej ujmy v jeho
osobnom prežívaní a psychickom stave, a jeho ignorovanie by poprelo právo na spravodlivý proces.
Samotné nadmerné pracovné zaťaženie v rozpore so Smernicou je postačujúcim dôkazom zásahu
do osobnostných práv. Poukázal na to, že ak preukázal nadmerné zaťaženie, dôkazné bremeno prepreukázanie, že to nemalo negatívny dopad na jeho život a zdravie, sa presúva na žalovaného, ktorý iba
neúčinne popiera skutkové tvrdenia. Pri určení satisfakcie považuje za jedinú dostatočnú formu finančnú
náhradu nemajetkovej ujmy, pričom je potrebné prihliadať nielen na počet hodín, ale aj na celkovú

intenzitu a dlhoročné trvanie zásahu. Zotrval na názore, že pre výpočet maximálneho pracovného času
nemožno použiť 6-mesačné referenčné obdobie, pretože žalovaný neprijal mechanizmy na jeho riadne
stanovenie v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora. Štát podľa neho pochybil, keď si nesplnil
povinnosť správne upraviť odlišné obdobia v zmysle článkov 16 a 17 Smernice. Uznáva, že flexibilita je
potrebná, no zdôrazňuje, že za rozsiahle prekračovanie maximálneho pracovného času je zodpovedný

štát. Opakovane poukazuje na skutočnosť, že čas odpočinku, ako ho nazýva žalovaný, tvorí len zlomok
z celkového času, za ktorý si nárokuje náhradu, pričom slúžil reálne o 627,5 hodín viac. Zároveň
zdôrazňuje, že Súdny dvor EÚ opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku sa
musí v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu pracovného času (C-397/01), čo žalovaný ignoruje.

5. Žalovaný v odvolacej duplike opätovne uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu a odkázal

na svoje detailné vyjadrenie z 24.01.2025, v ktorom už skutočnosti a tvrdenia žalobcu dôvodne vyvrátil,
čo podľa neho potvrdzujú aj listinné dôkazy a nahrávka z pojednávania. Opakovane zdôraznil, že
samotná nesprávna implementácia Smernice nezakladá automatický nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, s čím súhlasí aj žalobca. Žalobca bol povinný bezpečne preukázať všetky podmienky náhrady
nemajetkovej ujmy: porušenie právnej povinnosti, presahy nad 48 hodín v konkrétnych obdobiach,

existenciu ujmy a priamu príčinnú súvislosť. Žalobca tieto podmienky nepreukázal. Žalobca naďalej
tvrdí, že odpracoval o 627,5 hodín viac, než umožňuje Smernica, no žalovaný to spochybnil svojimi
prepočtami, ktorých hodnovernosť nebola sporná. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal konkrétne
presahy v rámci 6-mesačných referenčných období a nesprávne vychádzal z fondu služobného času
(systém SAP) určeného na výpočet mzdy, ktorý zahŕňa aj platené dni voľna (dovolenka, sviatky), kedy

reálne nepracoval. Tieto časy sú podľa Smernice a judikatúry Súdneho dvora EÚ časom odpočinku a
nemajú sa započítavať do pracovného času. Predmetom konania je pritom len preukázanie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v priamej príčinnej súvislosti s nadprácou/presahmi nad 48 hodín
za referenčné obdobia. Žalovaný namietol ako nepodstatné a nepreukázané novoty tvrdenia žalobcu
o nervovom vypätí zo zásahu a o práci vo vypätom prostredí hasičov, pretože nesúvisia s predmetom

sporu, ktorým sú dôsledky nesprávneho prebratia Smernice a nie všeobecné pracovné podmienky
hasičov. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie jasne vyplýva, že žalobca nepreukázal
tvrdenú morálnu ujmu, pričom bremeno tvrdenia aj dôkazu zaťažovalo výlučne jeho, čo potvrdil aj
súd prvej inštancie. Žalovaný naopak proaktívne predložil vlastné dôkazy a detailne vyvrátil nesprávny
spôsob výpočtu pracovného času žalobcom (zahrnutie času voľna), ku ktorým námietkam sa žalobca

nevyjadril. Z výsluchu žalobcu vyplýva, že nebola preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť
medzi nesprávnym prebratím Smernice a ujmou. Žalobca v rámci výsluchu sám vyvrátil tvrdenie o
znemožnení plnohodnotného života a jeho sťažnosti na organizáciu pracovného času (nerovnomerné
rozloženie) sú pracovnoprávnou kategóriou a nesúvisia priamo s ujmou z nesprávnej transpozície. Tiež
nepreukázal,žebynadmernáprácabolajedinýmavýlučnýmfaktoromobmedzujúcimjehočasnarodinu

a koníčky. Tvrdenie o strate času bez konkrétnych negatívnych dopadov nepostačuje. Rozvod žalobcu
nastal ešte pred posudzovaným obdobím, a preto s vecou nesúvisí. Fakt, že žalobca pomáha priateľke
s vinohradom, dokazuje, že čas na záujmy má. Žalobca má zdravotnú kvalifikáciu A (plne spôsobilý)
a nepreukázal žiadne negatívne fyzické ani psychické dopady okrem prirodzenej únavy. Hypotetické
tvrdenia o budúcich dopadoch sú neprípustné. Žalovaný súhlasí so súdom prvej inštancie, že náhradu v

peniazoch nemožno priznať len zo samotnej nesprávnej transpozície, ale je nutné preukázať konkrétny
vznik, rozsah a intenzitu nemajetkovej ujmy. K otázke 6-mesačných referenčných období žalovaný
odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a tiež na Výkladové oznámenie Európskej komisie (2017/
C 165/01), ktoré v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ potvrdzuje, že ustanovenia o referenčnom
období sú priamo aplikovateľné (štandardne 4 mesiace, max. 12 mesiacov). Preto tabuľka žalobcu

vychádzajúca z výpočtov za konkrétne mesiace je neaplikovateľná. Navrhol napadnuté rozhodnutie
potvrdiť.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenou osobou (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné(§355ods.1C.s.p.),poskonštatovaní,žeodvolanieobsahujezákonomstanovenénáležitosti
(§ 363 C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h)
C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379a 380 C. s. p.), ako aj konanie mu predchádzajúce, pričom zistil, že je potrebné napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 7 955,70 eura,
ktorá mu mala byť spôsobená v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného
času stanoveného čl. 6 písm. b) Smernice v období február 2021 až december 2023, ktorá nebola
žalovaným správne implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Pracovný čas žalobcu
tak opakovane presiahol hranicu 48 týždenne, celkovo o 862,5 hodín nad rámec takto stanoveného

maximálneho týždenného pracovného času, čo sa prejavilo nenávratným zásahom do jeho osobnej
a fyzickej integrity.

8. Predmetom odvolacieho prieskumu, s prihliadnutím na rozsah a dôvody odvolania bolo preskúmanie
správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol z dôvodu, že žalobcovi sa v
konanínepodarilopreukázať,ženastaliakékoľvekkonkrétnenásledkyvjehoživotezdôvodunesprávnej

transpozície Smernice, ktoré by skutočne vnímal ako zásah do práva na ochranu osobnosti príp. zdravia.
Podľa súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal závažnosť ujmy, keď nie je zrejmé, v akom rozsahu
celkovo išlo o prekročenie maximálneho týždenného pracovného času v uplatňovanom období. Nebolo
tiež preukázané, že by žalobca namietal voči prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času
u zamestnávateľa, pričom mu nič nebránilo domáhať sa svojho nároku priamo proti zamestnávateľovi.

Podľa prvoinštančného súdu žalobca nepreukázal ani vznik samotnej nemajetkovej ujmy, ani jej rozsah.

9. Odvolacie námietky žalobcu spočívali najmä v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože z predložených dôkazov neskúmal, či
k prekročeniu pracovného času, či už v 6-mesačných alebo 7-dňových obdobiach, vôbec došlo. V konaní

ako dôkaz priložil tabuľku a plány služieb, ktoré žalovaný nespochybnil (spochybnil len výpočet žalobcu),
z ktorých vyplýva, že približne každý 3. týždeň uplatňovaného obdobia, vo väčšine mesiacov aspoň raz,
niekedy aj dvakrát, došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času skutočným výkonom
služby.

10. V rámci ďalšej odvolacej námietky žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď súd aplikoval síce správne ustanovenia Občianskeho zákonníka o
ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy, ale tieto nesprávne vyložil a v rozpore s právom EÚ a
judikatúrou ESD nesprávne ustálil, že do práv žalobcu zo strany štátu zasiahnuté nebolo, nemajetková
ujma žalobcovi nevznikla a v spojitosti s tým nevznikol žalobcovi ani nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy.

11. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením
dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav

aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Podľa § 191 ods. 1 C. s. p dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo.

13. V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom je predovšetkým potrebné konštatovať, že hodnotenie

dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 C. s. p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd

rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.14. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnoteniadôkazovsúdom,ktorýnezodpovedápostupuvyplývajúcemuzcitovanéhoustanovenia§191
ods. 1 C. s. p.. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak

by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo
inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo. Za nesprávne hodnotenie dôkazov je možné označiť
aj takú hodnotiacu úvahu súdu, ktorá je v rozpore so zásadami formálnej logiky.

15. Odvolací súd po preskúmaní odvolania a obsahu spisu dospel k záveru, že nie je možné súhlasiť so
závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých žalobca nepreukázal konkrétne negatívne následky v jeho
živote, ktoré nastali v súvislosti s nesprávnou transpozíciou predmetnej smernice.

16. Odvolací súd v tejto súvislosti (súhlasne so žalobcom) poukazuje predovšetkým na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 14.10.2010 vo veci C-243/09 Günter Fuß proti Stadt Halle podľa

ktorého, „prekročenie priemerného maximálneho týždenného pracovného času upraveného v čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88 predstavuje samo osebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať
ešte aj osobitnú ujmu. Vzhľadom na to, že cieľom Smernice 2003/88 je zabezpečiť bezpečnosť a zdravie
pracovníkov uplatnením dostatočného odpočinku zákonodarca Únie sa domnieval, že prekročenie
maximálneho týždenného pracovného času upraveného v tomto čl. 6 písm. b), ktorým sa pracovníkovi

odnímatakýtoodpočinok,muztohtodôvodusamoosebespôsobujeujmu,keďžeznamenázasahovanie
do jeho bezpečnosti a zdravia. Vnútroštátna právna úprava, aká je v konaní vo veci samej, ktorá
upravuje v prípade pracovníkov zamestnaných ako hasič v zásahovej službe, pracovný čas prekračujúci
maximálnu hranicu pracovného času uvedenú v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88, predstavuje porušenie
tohto ustanovenia a to bez toho, aby bolo potrebné dokazovať ďalej existenciu osobitnej ujmy, ktorú

utrpel pracovník“ (porovnaj výrok a body 53. až 55. odôvodnenia rozsudku).

17. Odvolací súd považuje za dôležité poukázať aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo
dňa 19.11.1991 v spojených veciach C-6/90 a C-9/90 Andrea Francovich, Danila Bonifaci a i. proti
Talianskej republike, podľa ktorého „Zmluva EHS vytvorila vlastný právny poriadok, ktorý je začlenený

do právnych systémov členských štátov a ktorý sú vnútroštátne súdy povinné uplatňovať, pričom
jeho subjektmi sú nielen členské štáty, ale aj ich štátni príslušníci, a že právo Spoločenstva ukladá
jednotlivcom nielen povinnosti, ale priznáva im aj práva, ktoré sa stávajú súčasťou ich právneho
dedičstva; tieto práva vznikajú nielen vtedy, ak sú výslovne priznané Zmluvou, ale aj v súvislosti s
povinnosťami, ktoré Zmluva ukladá jasne definovaným spôsobom tak jednotlivcom, ako aj členským

štátom a inštitúciám Spoločenstva (pozri rozsudky z 5. februára 1963, Van Gend en Loos, 26/62, Zb. s. 3,
a z 15. júla 1964, Costa, 6/64, Zb. s. 1141). Zároveň Súdny dvor pripomenul, že ako vyplýva z ustálenej
judikatúry,prináležívnútroštátnymsúdom,ktorýchúlohoujeuplatňovaťustanoveniaprávaSpoločenstva
v rámci ich právomocí, aby zabezpečili plný účinok týchto noriem a chránili práva, ktoré tieto normy
priznávajú jednotlivcom (pozri najmä rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, bod 16, 106/77, Zb. s. 629,

a z 19. júna 1990, Factortame, bod 19, C-213/89, Zb. s. I-2433)“ – porovnaj body 31 a 32 rozsudku.

18. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie a s poukazom na citované rozsudky Súdneho
dvora Európskej únie je možné konštatovať, že došlo k prekročeniu maximálneho priemerného
týždennéhopracovnéhočasu,čopredstavujeporušeniecitovanejSmernice,pričomniejeďalejpotrebné

dokazovať existenciu osobitnej ujmy, ktorú žalobca utrpel. Dôvodenie súdu prvej inštancie tým, že nebol
nepochybne preukázaný negatívny dopad práce žalobcu nad rámec maximálneho pracovného týždňa
na jeho súkromný a rodinný život, resp. zdravie je preto právne nevýznamné. Z citovaného rozsudku
vo veci C-243/09 (bod 56) tiež vyplýva oprávnenie žalobcu priamo sa svojho nároku domáhať voči štátu
ak členský štát neprebral v stanovenej lehote Smernicu do vnútroštátneho práva alebo ak ju prebral

nesprávne (tiež rozsudky z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s.723, body 46 a 49, ako aj z
23. apríla 2009, Angelidaki a i., C-378/07 až C-380/07, Zb. s. I-3071, body 193 a 194). Rovnako je
preto nevýznamné pre rozhodnutie vo veci, zaoberať sa tým, že sa žalobca mohol svojho nároku (aj
mzdového) domáhať priamo voči svojmu zamestnávateľovi, resp. že nenamietal proti rozpisu služieb
alebo proti prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času u zamestnávateľa.

19. S poukazom na uvedené je možné konštatovať, že bola porušená Smernica, čím žalobcovi
vznikla ujma. Podstatnou skutočnosťou je predovšetkým zistenie závažnosti takto vzniknutej ujmy,
teda rozsahu, v akom žalobca vykonával prácu nad rámec maximálneho priemerného týždennéhopracovného času v zmysle Smernice. Táto skutočnosť dokazovaním v rámci prvoinštančného konania
nebola jednoznačne ustálená.

20. Odvolací súd uzatvára, že odvolacie dôvody, uplatnené žalobcom v rámci jeho odvolania boli
naplnené, pretože súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové závery
a tiež napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože svoje
rozhodnutie založil na nesprávnej aplikácii Smernice.

21. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

22. Podľa § 391 ods. 1 C. s. p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť
konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

23. Podľa § 391 ods. 2 C. s. p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

24. Podľa § 391 ods. 3 C. s. p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd
prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

25. Podľa odvolacieho súdu je intenzita nesprávnosti konania súdu prvej inštancie v takej miere, že
došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, pričom dané pochybenie nie je možné napraviť
v odvolacom konaní. Odvolací súd preto s poukazom na uvedenú argumentáciu napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku I. spolu so závislým výrokom II. o nároku na náhradu trov konania z
dôvodov uvedených v § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vec vrátil tomuto

súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. Po vrátení veci súd prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne rozhodne, pričom sa vyrovná s
námietkami žalobcu aj žalovaného uvedenými v odvolaní, vyjadrení a ďalších podaniach. Pri skúmaní
dôvodnosti nároku, uplatneného žalobou, bude potrebné zistiť, či žalobca preukázal rozsah v akom

vykonával práce nad rámec maximálnej hodnoty priemerného týždenného pracovného času, správne
ustáliťreferenčnéobdobie,ktorémápriamydopadnazistenierozsahuporušeniačl.6písm.b)Smernice,
teda v koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu hranice 48 hodín, pričom vyriešenie tejto
otázky bude mať dosah aj na posúdenie žalovaným vznesenej námietky premlčania. Následne je
potrebné posúdiť charakter a závažnosť zásahu do osobnostných práv žalobcu, aj povahu samotného

porušeného práva žalobcu z hľadiska primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. Pri odôvodnení svojho
rozhodnutia bude súd dôsledne postupovať podľa § 220 C. s. p.. Súd prvej inštancie súčasne rozhodne
aj o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

27. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté jednomyseľne, pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).