Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. marec 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1CoCsp/5/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125209462
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8125209462.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.
Mareka Kohúta a JUDr. Michal Drimáka, PhD., v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. X, XXX XX C. právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sovietskych
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448 proti žalovanému: 365. bank, a.s., so sídlom Dvořákovo
nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,

so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 600 Eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 9Csp 150/2025-69
z 8.1.2026, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 200
€ a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobkyni
nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobou došlou súdu prvej inštancie dňa 14.11.2025 sa žalobkyňa domáhala
na žalovanom zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia (ďalej aj „PFZ“) vo výške 600 €,

pričom uviedla, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20Csp/37/2025, o určenie,
že úver je bezúročný a bez poplatkov a o vydanie bezdôvodného obohatenia, som bola ako žalobkyňa
v postavení spotrebiteľky úspešná v dvoch uplatňovaných nárokoch, rozsudkom Okresného súdu
Prešov,sp.zn.20Csp/37/2025,z8.8.2025,ktorýnadobudolprávoplatnosť25.9.2025(ďalejlenZákladné
konanie). PFZ vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru uplatnila vo výške 100 eur.
Žalovaná jej poskytla úver vo výške 4 850 eur, ale celkovo požadovala podľa zmluvy na zaplatenie až

sumu 6 802,29 eura. Nakoľko úver je bezúročný a bez poplatkov, mienila sa žalovaná na jej úkor podľa
zmluvy obohatiť o sumu 1 952,29 eura. O sumu 514,62 eura sa žalovaná aj v skutočnosti na jej úkor
obohatila. PFZ vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu si uplatnila vo výške 500 eur, to je vo výške
cca 50 % zo sumy, o ktorú sa žalovaná na jej úkor skutočne obohatila, aj keď sa chcela obohatiť podľa
zmluvy až o sumu 1 952,29 eura.

3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie je daný,
avšak za primerané finančné zadosťučinenie súd považoval sumu 200 €, čo je cca 40% žalovaným
získaného bezdôvodného obohatenia.

4. Čo sa týka trov konania, súd prvej inštancie žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal,
pretože poukazujúc na viaceré súdne rozhodnutia konštatoval, že súčasťou rozhodovacej praxe súdov

Slovenskej republiky je záver, podľa ktorého pokusy účastníkov vyťažiť z rozdelenia pohľadávky inak
žalovateľnej len jednou žalobou nielenže nemožno považovať za účelný spôsob uplatňovania alebobránenia práva, ale počínanie v rozpore s tu uvedeným je priam ukážkovým prípadom potreby použitia
úpravy z ustanovenia § 150 ods. 1 OSP (teraz § 257 CSP; Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
7Cdo/31/2016 zo dňa 23. februára 2017). Dôvodil, že nevylučuje sa ani možnosť, že by sa spotrebiteľ

domáhal jednou žalobou súčasne ochrany svojho práva a priznania finančného zadosťučinenia.
Záverom súd prvej inštancie dodal, že primárnym predmetom súdneho konania nemajú byť advokátske
trovy, ako sa javí z vyššie opísaného (a to aj v ďalších stovkách prípadov) osobitného uplatňovania
nárokov uplatniteľných inak jednou žalobou.

5. Proti uvedenému rozsudku, čo do výroku o trovách konania, podala včas odvolanie žalobkyňa.
Namietala nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.
Konštatovala, že v tzv. základnom konaní bola úspešná, preto aj s ohľadom na doterajšiu rozhodovaciu
prax jej patrí náhrada trov konania, ktorá nepatrí právnemu zástupcovi, ale strane sporu. Súhlasila,
že nie je vylúčená možnosť podať jednu spoločnú žalobu, avšak spotrebiteľa sa tak vystavuje riziku
čiastkového neúspechu v spore, čo môže v určitých prípadoch mať za následok aj potenciálnu prevahu

neúspechu spotrebiteľa nad jeho úspechom, resp. celkové zamietnutie žaloby. Argumentovala, že ak sa
podá žaloba o PFZ samostatne, až po právoplatnom skončení základného konania, tak je jasné, ktoré
výroky základného konania tvoria právoplatnú hmotnoprávnu podmienku na úspešné uplatnenie PFZ.
Poukázala na trojročnú premlčaciu dobu na podanie žaloby o PFZ a možnosť spotrebiteľa rozhodnúť
sa, kedy podá žalobu podľa svojich osobných pomerov a potrieb. Ak bol spotrebiteľa úspešný v merite

veci, nepriznanie náhrady trov konania má byť výnimkou, ktorá musí byť individuálne a presvedčivo
odôvodnená. V prejednávanej veci neexistujú takéto výnimočné okolnosti ani dôvody hodné osobitného
zreteľa a napadnutý výrok je v rozpore so základnými zásadami civilného sporového konania. Navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

6. K odvolaniu žalobkyne sa písomným podaním z 4.2.2026 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že odvolanie
považujezanedôvodnéarozsudokvnapadnutejčastizavecnesprávny.Argumentoval,žepoposkytnutí
úveru žalobkyni skončí po tzv. základnom konaní a konaní o PFZ de facto „v mínuse“, čo aj odhadom
prerátal. Konštatoval, že pokusy účastníkov vyťažiť z rozdelenia pohľadávky inak žalovateľnej i len

jednou žalobou nemožno považovať za účelný spôsob uplatňovania alebo bránenia práva. Navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti potvrdiť.

7. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

10.Knámietkenesprávnychskutkovýchzisteníodvolacísúdpoznamenáva,žedokazovaniejeprocesný
postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom
zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých
súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,

ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NSSR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

11. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym
posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. V danej veci odvolací súd takúto vadu zo strany súdu prvej inštancie identifikoval a preto
odvolací súd má za to, že došlo k naplneniu tejto odvolacej námietky.

12. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

13. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

14. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

15. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

16. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

17. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Pri určení rozsahu nároku na náhradu trov konania súd skúmal či je možná aplikácia § 257
CSP, a teda či je daný dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý však podľa už ustálenej judikatúry

možno aplikovať len výnimočne (viď. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2MCdo/17/2009, sp. zn. 5 Cdo/67/2010, sp. zn. 3MCdo/46/2012). Účelom ustanovenia § 257 CSP
je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením
moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže
byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom

v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných
zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva,
aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo
skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické

sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu
trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto
prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, prihliada na
postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní
trov konania úspešnému účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu

preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 8. 12. 2011, č. k. II. ÚS 563/2011-14).

19. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú v každom posudzovanom prípade individuálne,
nakoľko aplikácia tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu, ktorá by inak mala/nemala nárok na

náhradu trov konania, teda ide o prvok individualizácie. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného
zreteľa je potrebné prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery obidvoch strán sporu,
teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra bybola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k
súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní.

20. V predmetnej veci súd prvej inštancie podrobil rozhodovanie o trovách aj tzv. testu proporcionality,
pričom zohľadnil aj tú skutočnosť, že konanie nebolo bezdôvodne zapríčinené žalobkyňou, preto by
v prípade jej nesporného úspechu v spore mal žalovaný uhrádzať trovy konania. Bol to žalovaný, ktorý
svojím pôvodným konaním (uzavretie imperfektnej zmluvy so spotrebiteľom) zapríčinil vznik sporu v tzv.
základnom konaní a napokon aj v konaní o PFZ, preto súd vzhľadom na uvedené nevzhliadol tieto

okolnosti ako hodné osobitného zreteľa a javí sa, že žalovaný by v tomto ohľade mal úspešnej žalobkyni
nahradiť trovy konania.

21. Je potrebné tiež akcentovať, že nemožno „ukracovať“ v tomto konaní žalobkyňu (v kontraktačnom
procese dlžníka) od možnosti domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia a z toho, v prípade
úspechu, plynúcu aj náhradu trov konania. Napokon bol to podľa záverov tzv. základného konania

žalovaný (v kontraktačnom procese veriteľ), kto porušil spotrebiteľského práva, preto musí znášať aj
riziko žalobného efektu, všetko vo svetle toho faktu, že je to žalobkyňa, kto je pri iniciácii sporu tzv.
dominus litis. Úspešnosť žalobkyne v spore v základnom konaní a napokon ani v konaní o PFZ nebola
sporná, teda došlo k naplneniu hypotézy právnej normy viazanej na inštitút primeraného zadosťučinenia.
Keďže žalobkyňa bola v spore o primerané finančné zadosťučinenie úspešná, z priznanej sumy sa musí

odvodzovať aj nárok na náhradu trov konania.

22. V opačnom prípade by došlo k „potrestaniu“ úspešnej strany sporu bez existencie dôvodov hodných
osobitného zreteľa, všetko vnímané cez prizmu individuálneho posúdenia konkrétneho sporového
konania.

23. Odvolací súd akcentuje, že súdna ochrana v sebe zahŕňa nielen rozhodnutie o merite veci, ale
súčasťou tohto základného práva je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania, ako to konštatoval aj
Ústavný súd Slovenskej republiky (I.ÚS 48/05, II.ÚS 272/05). Nemožno preto súhlasiť so záverom súdu
prvej inštancie ohľadom „advokátskych trov“, keďže trovy vznikajú stranám sporu a právny zástupca

v konaní vystupuje ako alter ego tej-ktorej strany v spore. Uvedené je tiež potrebné vnímať v tom
kontexte, že drvivá väčšina spotrebiteľov bez právneho zastúpenia/advokáta nie je schopná účinne
aefektívnebrániťsvojeprávaprotidodávateľom,ktorí,napokonsúsamitiežvprevažujúcejmiereprávne
zastúpení.

24. Čo sa týka námietky žalovaného, že pri poskytnutí úveru a rozhodovaní súdov v prospech
spotrebiteľky skončí v „mínuse“, je nutné konštatovať, že za predpokladu podnikania na finančnom trhu
v súlade so zákonom by nedošlo v tzv. základnom konaní ku konštatovaniu, že úver je bezúročný a bez
poplatkov ako aj povinnosti vydania bezdôvodného obohatenia zo strany dodávateľa (v tomto konaní
žalovaného).

25. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku o náhrade trov konania, s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu v
zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. V ďalšom konaní po vrátení veci bude súd prvej inštancie viazaný vysloveným právnym názorom
odvolacieho súdu a jeho povinnosťou bude opätovne rozhodnúť o trovách konania s tým, že súd bude
vychádzať pri rozhodovaní z premisy, že žalobkyňa mala vo veci samej úspech, napriek tomu, že jej
žalobe vo vzťahu k výške primeraného zadosťučinenia nebolo vyhovené v celom rozsahu a to z toho
dôvodu, že výška plnenia (primeraného finančného zadosťučinenia) závisela od úvahy súdu. Výška

týchto trov by sa mala odvíjať od sumy skutočne priznaného primeraného finančného zadosťučinenia.
Zároveň treba konštatovať, že výrok o trovách konania musí obsahovať rozhodnutie vo vzťahu k obom
sporovým stranám, ktoré v tomto výroku majú byť uvedené. Až po takto doplnenom dokazovaní
a právnych úvahách bude možné v predmetnej sporovej veci spravodlivo v zostávajúcej časti, teda
o trovách konania, rozhodnúť.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).