Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/183/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122502636
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6122502636.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej

a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Martina Vladika, v právnej veci žalobcu: 365.bank, a.
s., so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, právne zastúpený: SEDLAČKO
& PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: C.
L., narodený XX. C. XXXX, L., G. XXX/XX, o zaplatenie 19.478,10 eura s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 14Csp/36/2023, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline z 26. júna 2024 sp. zn. 7CoCsp/2/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaný má právo na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zamietol žalobu na uloženie povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 19.478,10 eura s príslušenstvom (výrok I.). V zmysle § 255 ods. 1 CSP úspešnému žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
1.1. Vychádzal zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe, keď žalobca na základe uzatvorenej zmluvy
o úvere č. XXXXXXXXXX z 22. 11. 2019 poskytol žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver vo
výške 21.800 eur, na základe v zmluve dohodnutých podmienok v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.,

keď z celkového poskytnutého úveru žalovaný uhradil sumu 4.828,69 eura + 183,82 eura. Žalobca
zasielal žalovanému výzvu na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 13. 01. 2022, ktorá bola uložená
na pošte dňa 17. 01. 2022 a následne aj zásielku obsahujúcu výzvu na úhradu dlžnej sumy zo dňa
09. 02. 2022, ktorá bola uložená na pošte dňa 14. 02. 2022, ktorú žalobca považoval za predčasné
spoplatnenie spotrebiteľského úveru. Žalobca vo výzve z 13. 01. 2022 podmienil neuplatnenie svojho
práva vyhlásením o mimoriadnu splatnosť úveru tým, že dlžník do 15 kalendárnych dní uhradí celý
dovtedy splatný dlh vo výške 1.597,97 eura. Hodnotiac obsah výzvy z 13. 01. 2022 dospel k záveru,

že táto neobsahuje náležitosti uvedené v § 53 ods. 9 v spojení s podmienkami § 565 Občianskeho
zákonníka, ktorým je informovať spotrebiteľa o tom, s ktorou splátkou je dlžník v omeškaní a zároveň
pre omeškanie s ktorou (tou istou) splátkou veriteľ zvažuje uplatnenie práva predčasne spoplatniť dlh.
Takouto výzvou veriteľ dáva možnosť dlžníkovi splátku uhradiť a vyhnúť sa tak vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti dlhu (strate výhody splátok). Dlžníkovi - spotrebiteľovi stačí, ak uhradí predmetnú konkrétnu
jednu omeškanú splátku a tým sa vyhne tomu, že veriteľ vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru. V danom
prípade veriteľ (žalobca) neoznačil konkrétnu splátku, s ktorou je žalovaný v omeškaní, čím znemožnil

ju spotrebiteľovi uhradiť a vyhnúť sa tak účinne vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Je bez právnej
relevancie argumentácia žalobcu, že sám žalovaný musel vedieť, ktoré splátky veriteľovi neuhradil,
keďže v zmysle podmienok § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka je rozhodujúce,
pre ktorú splátku sa veriteľ rozhodol, resp. zvažuje možnosť uplatniť právo na vyhlásenie mimoriadnejsplatnosti úveru. Vzhľadom k tomu, že výzva žalobcu z 13. 01. 2022 takúto náležitosť neobsahovala a
neboli naplnené podmienky uvedené v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, žalobca nemohol vyhlásiť
animimoriadnusplatnosťceléhozostatkuzúveru,nazákladečohojehožalobuakonedôvodnúzamietol.

2. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil, žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
2.1. Odvolací súd po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech
ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§

355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v intenciách § 379 a § 380 CSP, ktorý podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.
2.2. Záver súdu prvej inštancie, ktorý na základe výsledkov vykonaného dokazovania a zisteného
skutkového stavu dospel k záveru, že žalobca nepreukázal naplnenie podmienok uvedených v § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže výzva z 13. 01. 2022 zákonom predpokladané (vyžadované)

hmotnoprávne podmienky neobsahovala, na základe čoho nemohlo dôjsť následne k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru na základe listu z 09. 02. 2022, je správny.
2.3. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi žalobcom ako
veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 22. 11. 2019 uzatvorená zmluva o úvere č. 1946963777,
na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému na základe podmienok zákona č. 129/2010 Z.z.

spotrebiteľský úver vo výške 21.800 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach vo
výške 311,39 eura (celkovo 96 splátok), keď konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 15. 11. 2027.
2.4. Ďalej bolo nesporným, že v priebehu trvania zmluvného vzťahu žalobca zaslal žalovanému
upozornenie - výzvu na splatenie dlžnej časti úveru, v ktorom uviedol/upozornil, že ku dňu 13. 01. 2022
je pohľadávka banky, vyplývajúca zo zmluvy o úvere, viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške

1.597,90 eura, pozostávajúcej z omeškanej splátky vo výške 1.510,97 eura, poplatku vo výške 27 eur
a poistného 0,00 eur, keď zároveň ho vyzval/žiadal o zaplatenie vyššie uvedenej sumy na úverový účet
(špecifikovaný vo výzve) v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy. V predmetnej výzve
banka ďalej uviedla, že ak nedôjde k úhrade vyššie uvedenej dlžnej sumy záväzku, banka je oprávnená
vyhlásiť úver za predčasne splatný.

2.5. Správne súd prvej inštancie v bodoch 14., 15., 17. až 20. odôvodnenia rozsudku poukázal/vysvetlil
zmysel a účel právnej normy ust. § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, ktorým je
informovať spotrebiteľa o tom, s ktorou splátkou je v omeškaní a zároveň pre omeškanie s ktorou
splátkou veriteľ zvažuje uplatnenie práva predčasne spoplatniť dlh, ako notifikačnú povinnosť s cieľom
- dať dlžníkovi možnosť splátku uhradiť a vyhnúť sa tak vyhláseniu mimoriadnej splatnosti zostatku

spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti správne súd prvej inštancie ďalej vyvodil, že pokiaľ spotrebiteľ
uhradí predmetnú konkrétnu splátku, vyhne sa tomu, aby veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku
úveru. Je teda bez právnej relevancie (závery súdu prvej inštancie vyjadrené v bode 17.), že žalovaný
mal vedomosť o tom, že splátky úveru (a ktoré) neuhrádzal a keď veriteľ iba všeobecne vo výzve
uviedol, že zostatok nesplateného úveru predstavuje určitú konkrétnu sumu (pozostávajúcu z viacerých

neuhrádzaných splátok úveru), čo v danom prípade predstavovala suma 1.597,97 eura. V súvislosti s
vyššie uvedeným právnym záverom súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, je potrebné v kontexte tzv.
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 71/2018) uviesť, že obdobnou otázkou sa zaoberali
aj ostatné odvolacie senáty Krajského súdu v Žiline, ktoré dospeli k rovnakému právnemu záveru pri
výklade podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a odvolaciemu súdu nie je zrejmé, že iný

(opačný) výklad by v takejto právnej veci zaujal, ako kasačný súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky.
2.6. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie na základe skutkových zistení správne posúdil
okolnostiprejednávanejvecivovzťahukposudzovaniupodmienokv§53ods.9Občianskehozákonníka
- v skúmaní podmienok výzvy na splatenie úveru pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, ktoré
vyhodnotil v súlade s rozhodovacou činnosťou vyšších súdnych autorít, krajský súd rozsudok súdu prvej

inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.
2.7. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP a článku
17 Základných princípov Civilného sporového poriadku a úspešnému žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže preukázateľne v odvolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.

3. Protitomutorozsudkudovolaniepodalžalobca.Dovolaniepodalzdôvodovpodľa§420písm.f)CSPa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP. Vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP namietal, že napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu je nedostatočne odôvodnený. Poukázal najmä na to, že sa súd odklonil od doslovného znenia
právnej normy a ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565 Občianskeho zákonníkasúd aplikuje nad rámec jeho najširšieho jazykového významu. Uviedol, že ak súdy z ustanovenia §
53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka abstrahovali povinnosť veriteľa, ktorá nevyplýva ani z ich
extenzívneho výkladu (uvádzať splátku, pre ktorú veriteľ vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru), boli

povinné sa vysporiadať s tým, či zákonodarca nie neúmyselne, opomenul zahrnúť túto povinnosť do ich
jazykového vyjadrenia právneho predpisu. V rozpore s uvedeným sa odvolací súd ani súd prvej inštancie
týmito otázkami vôbec nezaoberal. Navyše zamietnutie žaloby aj v rozsahu splatných splátok úveru
súdy nevysvetlili vôbec. V napadnutom rozsudku Krajského súdu v Žiline absentuje akákoľvek reakcia
na odvolaciu argumentáciu žalobcu, v ktorej spochybnil východiská súdu prvej inštancie. Písomné

vyhotovenie napadnutého rozsudku neobsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie a
nespĺňa tak ani základné predpoklady súdnej justifikácie.
3.1. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedol, že
odvolací súd nesprávne vyhodnotil právne otázky, ktoré ešte neboli vyriešené v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu a to po 1) je veriteľ povinný v upozornení na možnosť využitia oprávnenia požadovať
zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a v

nadväzujúcej výzve na zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 565 občianskeho
zákonníka konkretizovať splátku, pre ktorej nezaplatenie vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru?
Po 2) ak veriteľ uplatní nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na základe
predčasného splatenia, avšak súd dospeje k záveru, že nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne,
má mu byť priznaný nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku?

3.2. K prvej otázke uviedol, že zamietavý rozsudok odvolacieho súdu vychádza zo zásadného a
úplne nového výkladu § 53 ods. 9 a § 165 Občianskeho zákonníka a to, že ak veriteľ v upozornení
podľa § 53 ods. 9 neoznačí rozhodujúcu splátku, malo by byť zosplatnenie úveru neplatné. Podľa
žalobcu z jazykového vyjadrenia citovanej právnej úpravy nevyplývajú obsahové náležitosti daných
úkonov, ktoré vyžaduje odvolací súd, t.j. povinnosť informovať spotrebiteľa o konkrétnej splátke, ktorú

neuhradí a pre ktorú teda vyhlasuje veriteľ predčasnú splatnosť úveru. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ vo
vzťahu k obsahu upozornenia vyžaduje iba to, aby bol spotrebiteľ upozornený na zámer veriteľa vyhlásiť
predčasnú splatnosť peňažného záväzku. Pri výzve na splatenie celej pohľadávky § 565 OZ nestanovuje
praktickyžiadneobligatórnenáležitostiajejobsahponechávanavôliveriteľa.Akbyupozornenieavýzva
mali spĺňať aj ďalšie obsahové kritériá, nepochybne by boli vymedzené v normatívnom texte zákona.

Poukázal na neprimerane extenzívny výklad § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka hraničiaci
až s dotváraním práva. Poukázal na to práve spotrebiteľ, ktorý je ten, kto prestal splácať úver, a teda
musí vedieť, ktoré splátky neuhradil a zároveň vie počas celého trvania zmluvného vzťahu, aká je výška
jeho splátky. Literatúra uvádza, že ak zákon nevymedzuje podmienky omeškania splátky spotrebiteľa,
myslí tým omeškania v poradí prvej splátky za predpokladu, že táto nebude spotrebiteľom uhradená.

Ak uvádzame prvú splátku máme tým na mysli aj každú ďalšiu splátku, ktorá bude vnímaná ako prvá
omeškaná splátka. Spotrebiteľ podľa názoru žalobcu vôbec nemusí vedieť, ktorú splátku uhrádza. Stačí
mu bez ďalšieho zaplatiť sumu vo výške jednej mesačnej splátky. Konkretizácia splátky v upozornení
nie je potrebná ani pre vyhodnotenie dodržania lehoty podľa druhej vety § 565 Občianskeho zákonníka.
3.3. K druhej právnej otázke žalobca uviedol, že pokiaľ súdy vyhodnotili tak, že žalobca vyhlásil

predčasnú splatnosť úveru neplatne, t.j. aktuálne by mal žalovaný splácať úver podľa pôvodne
dojednaného splátkového kalendára, napriek tomu paradoxne neuložil súd povinnosť zaplatiť splátky
úveru, ktoré boli splatné v čase vyhlásenia rozsudku - § 217 ods. 1 CSP a tento záver nijako neodôvodnil.
Podľa názoru žalobcu a súčasne z dôkazných prostriedkov a skutkových tvrdení zreteľne vyplýva, že
pohľadávka zo zmluvy o úvere nie je splnená, mal priznať žalobcovi nárok na zaplatenie jej časti, ktorú

považoval za preukázanú. V zvolenom spôsobe jej riešenia absentuje racionálny zmysel. Jednak sa tým
odďaľuje efektívna ochrana práv sporových strán a zároveň ich núti k zbytočnému iniciovaniu ďalších
súdnychsporov.Vzhľadomnauvedenéžiadal,abynajvyššísúdrozsudokKrajskéhosúduvŽilinezmenil
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania.

4. Žalovaný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v

súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.
5.1. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiuodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP.

5.2. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nakoľko právne závery odvolacieho súdu sú v

extrémnom rozpore s doslovným znením zákona, odbornej literatúry vo vzťahu k § 53 ods. 9 a § 565
Občianskehozákonníka.Namietal,žeaksúdyzustanovenia§53ods.9a§565Občianskehozákonníka
abstrahovali povinnosť veriteľa, ktorá nevyplýva ani z ich extenzívneho výkladu (uvádzať splátku, pre
ktorú veriteľ vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru), boli povinné sa vysporiadať s tým či zákonodarca
neúmyselne, opomenul zahrnúť túto povinnosť do ich jazykového vyjadrenia právneho predpisu. Taktiež
namietal, že zamietnutie žaloby aj v rozsahu splatných splátok úveru súdy nevysvetlili vôbec.

5.3. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
5.4. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
5.5. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý

proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na

právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).
5.6. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny

(svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou
práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 44/2022) uviedol, že arbitrárnosť sa v
zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným
porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,

hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom
pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu
neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry
ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných
súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných
odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s
uplatnenímnárokovaobranouprotitakémuuplatneniu(napr.IV.ÚS115/03).Pritomuvedenénedostatky
musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv
uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť

alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo
ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnomrozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Základné právo na
súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu),

vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania (strany sporu) zásadne nemôže
bez ďalšieho implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania

(strana sporu) uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu (m. m. IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
5.7. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj

v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade
zmätočnosti.
5.8. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v
ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že
dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať

aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keď súdom
prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov
a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak
v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak

argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako
celok je nepresvedčivé.
5.9. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) je veľmi pestrý. Procesné elementy tohto práva zdôrazňujú „stanovený postup“, teda

dodržanie procesných pravidiel v konaní ako celku pred všeobecným súdom. Nezávislosť jeho
rozhodovania sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci.
Jedným z takýchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, vylučujúcim svojvôľu pri
rozhodovaní, je i povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení §
220 ods. 2, ods. 3 CSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, kedy sú
právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej
možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, alebo ignorujú kogentnú normu,
či popierajú všeobecne akceptované chápanie dotknutého právneho inštitútu, treba také rozhodnutie
považovať za stojace v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

6. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý

proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
6.1. Vprejednávanomprípadeobsahspisunedávapodkladprezáver,žeodvolacísúdsvojerozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil nepreskúmateľnosť, nepredvídateľnosť či arbitrárnosť (ktorú
žalobca naznačuje) predmetného rozhodnutia napadnutého dovolaním. Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na
spravodlivý proces.6.2. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu
prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2
CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových

a právnych otázok. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú zrejmé podstatné skutkové
tvrdenia žalobcu, ako aj opis dôkaznej situácie v konaní, odkaz na právnu úpravu ako aj jej aplikácia
na zistený skutkový stav.
6.3. Súd prvej inštancie pri zamietnutí žaloby vychádzal zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe,
keď žalobca na základe uzatvorenej zmluvy o úvere č. 1946963777 z 22. 11. 2019 poskytol žalovanému

bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 21.800 eur, na základe v zmluve dohodnutých podmienok v
zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., keď z celkového poskytnutého úveru žalovaný uhradil sumu 4.828,69
eura + 183,82 eura. Žalobca zasielal žalovanému výzvu na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 13.
01. 2022, ktorá bola uložená na pošte dňa 17. 01. 2022 a následne aj zásielku obsahujúcu výzvu
na úhradu dlžnej sumy zo dňa 09. 02. 2022, ktorá bola uložená na pošte dňa 14. 02. 2022, ktorú
žalobca považoval za predčasné spoplatnenie spotrebiteľského úveru. Žalobca vo výzve z 13. 01. 2022

podmienil neuplatnenie svojho práva vyhlásením o mimoriadnu splatnosť úveru tým, že dlžník do 15
kalendárnych dní uhradí celý dovtedy splatný dlh vo výške 1.597,97 eura. Hodnotiac obsah výzvy z 13.
01. 2022 dospel k záveru, že táto neobsahuje náležitosti uvedené v § 53 ods. 9 v spojení s podmienkami
§ 565 Občianskeho zákonníka, ktorým je informovať spotrebiteľa o tom, s ktorou splátkou je dlžník
v omeškaní a zároveň pre omeškanie s ktorou (tou istou) splátkou veriteľ zvažuje uplatnenie práva

predčasne spoplatniť dlh. Takouto výzvou veriteľ dáva možnosť dlžníkovi splátku uhradiť a vyhnúť sa
tak vyhláseniu mimoriadnej splatnosti dlhu (strate výhody splátok). Dlžníkovi - spotrebiteľovi stačí, ak
uhradípredmetnúkonkrétnujednuomeškanúsplátkuatýmsavyhnetomu,ževeriteľvyhlásimimoriadnu
splatnosť úveru. V danom prípade veriteľ (žalobca) neoznačil konkrétnu splátku, s ktorou je žalovaný
v omeškaní, čím znemožnil ju spotrebiteľovi uhradiť a vyhnúť sa tak účinne vyhláseniu mimoriadnej

splatnosti úveru. Je bez právnej relevancie argumentácia žalobcu, že sám žalovaný musel vedieť, ktoré
splátky veriteľovi neuhradil, keďže v zmysle podmienok § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho
zákonníka je rozhodujúce, pre ktorú splátku sa veriteľ rozhodol, resp. zvažuje možnosť uplatniť právo
na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Vzhľadom k tomu, že výzva žalobcu z 13. 01. 2022 takúto
náležitosť neobsahovala a neboli naplnené podmienky uvedené v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,

žalobca nemohol vyhlásiť ani mimoriadnu splatnosť celého zostatku z úveru, na základe čoho jeho
žalobu ako nedôvodnú zamietol.
6.4. V bode 19. odôvodnenia súd prvej inštancie tiež uviedol: ,,možno doplniť, že veriteľ akýmkoľvek
spôsobom nestráca nárok na úhradu zvyšného, už skôr splatného dlhu dlžníka. Avšak tento nesúvisí s
eventuálnym vyhlásením mimoriadnej splatnosti dlhu, keďže sa jedná o splátky splatné skôr, než bola

splatná splátka, pre omeškanie dlžníka s ktorou veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru/dlhu, t. j.
ide o „staršie“ splátky. Z titulu zosplatnenia dlhu možno uplatňovať len nárok na úhradu splátky, pre
omeškanie dlžníka s ktorou veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru/dlhu, a neskoršie, t. j. tie, ktoré by
bolisplatnévbudúcnosti.Splátkypredchádzajúcesplátke,preomeškaniedlžníkasktorouveriteľvyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru/dlhu, resp. nároky z nich plynúce, možno uplatniť len z titulu splatných

splátok.“
6.5. Odvolacísúdnaodvolacienámietkyžalobcusmerujúcektomu,žepodľažalobcu,nevyplývazust.§
53 ods. 9 OZ povinnosť informovať spotrebiteľa o konkrétnej splátke, ktorú neuhradil, sa stotožnil v tomto
smere s právnym názorom súdu prvej inštancie body 6. až 10.). Dovolací súd má za to, že odvolací
súd dôsledne odpovedal v tomto smere na takto uvedenú podstatnú odvolaciu námietku žalobcu.

6.6. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku nedostatku dôvodov v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f)
CSP a to, že zamietnutie žaloby aj v rozsahu splatných splátok úveru súdy nevysvetlili vôbec, aj táto nie
je opodstatnená. Z obsahu odvolania žalobcu (odvolanie zo dňa 16. 10. 2013) nevyplýva, že žalobca
namietal nedostatok dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby aj v rozsahu
splatných splátok úveru, tak logicky vzaté, odvolací súd na tieto nemohol reagovať. Neuniklo pozornosti

dovolaciemu súdu, že súd prvej inštancie v bode 19. poukázal na to, že veriteľ nestráca nárok na úhradu
zvyšného, už skôr splatného dlhu (viď tu bod 6.4.).
6.7. Dovolací súd všeobecne k dovolacím námietkam, ktoré neboli predmetom odvolacieho konania
udáva, že z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že
dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie

návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy
odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti
vyčerpania riadnych opravných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielenformálne, ale aj materiálne, teda vecne (argumentačne), čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom
opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietal už v rámci riadneho
opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom v jeho neprospech (R

73/2019).
6.8. Dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti
vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen
formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie
prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti (sp. zn. 4Cdo/40/2019).

6.9. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán, pričom povinnosť strany tvrdiť
je jednou zo základných povinností v sporovom konaní, má kľúčový význam a predstavuje jeden zo
základných princípov civilného procesu (článok 8 Základných princípov CSP). Vo všeobecnosti platí,
že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto v spore niečo
tvrdí. Nový procesný kódex s účinnosťou od 1. júla 2016 zaviedol do procesného práva nový inštitút
prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré ako úkony procesných strán

podliehajú koncentrácii konania.

7. Ak teda dovolateľ uplatnené námietky v dovolaní neuplatnil v odvolacom konaní, nemôže ich
posudzovať dovolací súd pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario). V podstate obdobne
postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci

ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú
mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie
nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).
7.1. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení
a záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, a je zrejmé, ako a z akých

dôvodov meritórne (rozsudkom) vo veci samej rozhodol. A keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu vytvára v spätosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie organickú a kompletizujúcu jednotu,
jeho odôvodnenie spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 393 CSP týkajúceho sa náležitostí
odôvodneniarozhodnutiaodvolaciehosúdu.Zaprocesnúvadukonaniapodľaustanovenia§420písm.f)
CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ nesúhlasí
so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií
a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi

a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
7.2. Z obsahu dovolania je celkom zrejmé, že žalobca sa svojou argumentáciou existencie vady

zmätočnosti snaží spochybniť aj právne posúdenie sporu odvolacím súdom (rovnaké námietky uvádza
aj pri nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom podľa § 421 ods. 1 CSP), ktorá však aj v
prípade jej opodstatnenosti by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,
nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri aj R
24/2017, 9Cdo/248/2021, 9Cdo/265/2021).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

8. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
8.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je relevantná len právna (nie
skutková) otázka. Pripomenúť treba, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd (§ 442 CSP).8.2. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti
riešenia (§ 421) táto otázka spadá. Takéto určenie významovo nespadá pod vymedzenie dovolacieho

dôvodu. Skúmanie prípustnosti dovolania je tak vecou dovolacieho súdu, ktorý ale nie je viazaný jeho
vymedzením (I. ÚS 51/2020). Označenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) najvyššieho súdu nie
je v zmysle ustanovenia § 428 CSP obligatórnou náležitosťou dovolania. Argumentácia dovolateľa
konkrétnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu je nad rámec zákonných požiadaviek a dovolací
súd ňou nie je viazaný (III. ÚS 76/2021 aj III. ÚS 701/2022). Právna otázka podľa § 421 CSP a

dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa § 432 CSP tvoria jeden celok, a preto najvyšší súd
nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť
formálne vymedzil ,,na konkrétnom riadku svojho podania“. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod,
vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto
otázky záviselo namietané rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v
§ 421 ods. 1 CSP (I. ÚS 336/2019).

8.3. Dovolateľ v dovolaní vymedzil 2 právne otázky: 1) je veriteľ povinný v upozornení na možnosť
využitia oprávnenia požadovať zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka a v nadväzujúcej výzve na zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského
úveru podľa § 565 občianskeho zákonníka konkretizovať splátku, pre ktorej nezaplatenie vyhlasuje
predčasnú splatnosť úveru?

Po 2) ak veriteľ uplatní nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na základe
predčasného splatenia, avšak súd dospeje k záveru, že nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne,
má mu byť priznaný nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku?

8.4. Vo vzťahu k položenej prvej právnej otázke žalobcu na ktorej bolo založené právne posúdenie

predmetnej veci, dovolací súd uvádza, že táto bola medzičasom vyriešená v rozhodnutí NS SR sp. zn.
6Cdo/152/2022 zo dňa 13. 02. 2025, ktoré bolo prijaté aj ako zbierkové rozhodnutie v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod R 34/2025 a právna veta z neho znie: ,,Bez
konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu
práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je
preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 OZ).“

8.5. Z bodu 12. odôvodnenia predmetného rozhodnutia tiež vyplýva: ,,Vo vzťahu k prvému z uvádzaných
aspektov (a k prvej trojici otázok z dovolania, ktoré boli v skutočnosti otázkou jedinou a ktorých/-ej/

podstatou s výnimkou naviazania na jednotlivé úkony v procese zosplatňovania úveru je, či žiadosť o
jednorazové splatenie a/alebo upozornenie musí obsahovať aj identifikáciu splátky, pre omeškanie s
ktorou má dôjsť k strate zodpovedajúcej výhody) totiž platí, že ak právo veriteľa žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky môže zmluvný partner spotrebiteľa využiť najskôr po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (kde inak špeciálna úprava z ustanovenia

§ 53 ods. 9 OZ spôsobuje v drvivej väčšine prípadov, vrátane všetkých dojednaní o splátkach s
mesačnou a kratšou frekvenciou nepoužiteľnosť všeobecnej úpravy z § 565 vety druhej OZ o možnosti
použitia práva veriteľom najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky) a takému využitiu
má (musí) predchádzať upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie práva v lehote nie kratšej ako 15
dní; bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k

uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch v zákone
ustanovených lehôt). Na právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako na úkon
zákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť
jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek
slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný

neplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 OZ).“

8.6. Žalobca v predmetnej veci podaním zo dňa 17. 12. 2024 dal podnet na predloženie veci Veľkému
senátu NS SR s poukazom na rozdielne rozhodnutia NS SR práve vo vyššie uvedenej právnej otázke
č. 1. Poukazoval na rozdielne posúdenie uvedenej právnej otázky v rozhodnutiach NS SR sp. zn.

5Cdo/2/2023 a 1Cdo/123/2022. K uvedenému dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 157/2025 z 13. marca 2025 v ktorých dôvodoch, okrem iného v bodoch 17. a 18.
uvádza: ,,Nedôvodná je sťažnostná námietka, že najvyšší súd mal vec predložiť na rozhodnutie veľkému
senátu. Keďže najvyšší súd pre neprípustnosť oboch dovolacích otázok žiadnu z nich nevyriešil, taknemal dôvod vec predkladať na rozhodnutie veľkému senátu. Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou, že
najvyšší súd namiesto ňou predložených dovolacích otázok vyriešil krajským súdom neriešenú otázku
konkretizácie omeškanej splátky vo výzve pred zosplatnením, čo vyvodzuje zo záverečného poukazu

najvyššieho súdu na uznesenie sp. zn. 5Cdo/197/2022 z júna 2024. Túto otázku najvyšší súd v ústavnou
sťažnosťou namietanom rozsudku neriešil a ani ju záväzne nevyriešil. Poukaz najvyššieho súdu na
svoje skoršie rozhodnutie je len dovysvetlením k tomu, že ak by aj sťažovateľka v dovolaní namietla
nesprávnosťprávnehozáverusúdov,ževovýzvepredzosplatnenímmusíbyťkonkretizovanáomeškaná
splátka, tak by sa totožný senát najvyššieho súdu zrejme priklonil k svojmu už skôr, no len o pár dní a len

pri konštatácii dôvodnosti nedostatočného zdôvodnenia odvolacieho rozhodnutia vyjadrenému záveru.
To isté platí aj pre právny názor iného senátu najvyššieho súdu vyjadrený v rozhodnutí sp. zn.
1Cdo/123/2022 z januára 2024, pre odchýlenie od ktorého mal najvyšší súd podľa sťažovateľky postúpiť
jej vec na rozhodnutie veľkému senátu. Nemožno dospieť k záveru, že by v tomto rozhodnutí najvyšší
súd popri riešení nosnej otázky, ktorou bol začiatok plynutia premlčacej lehoty predčasne zosplatneného
spotrebiteľského úveru, záväzne vyriešil aj otázku, či pod sankciou neplatnosti musí byť v oznámení o

zosplatnení konkretizovaná omeškaná splátka. Najvyšší súd právny názor o nadbytočnosti konkretizácie
omeškanej splátky vo výzve či oznámení o zosplatnení, aplikácie ktorého sa sťažovateľka dožaduje,
vyslovil len ako protiargument k nie pre vec rozhodujúcej argumentácii dovolateľov o špecifikácii
omeškanej splátky ako podmienky platnosti zosplatnenia. Tieto len na okraj a doplnkovo vyjadrené
právne názory senátov najvyššieho súdu, ktoré hoci sú súčasťou odôvodnení rozhodnutí dovolacieho

súdu, nemožno považovať za záväzné právne názory, keďže neboli dôvodom, bez vyriešenia ktorých
by dané veci nebolo možné rozhodnúť. To bola v oboch prípadoch otázka začiatku plynutia premlčacej
lehoty predčasne zosplatneného spotrebiteľského úveru.“

8.7. Rovnakotoplatíajvtejtoveci,keďževrozhodnutísp.zn.5Cdo/2/2023,vbode14.2.vyjadrilnajvyšší

súd právny názor ku konkretizácii omeškanej splátky len doplnkovo, ako obiter dictum a napokon zrušil
napadnutérozhodnutieodvolaciehosúdunieprenesprávneposúdenie,alelencezzistenúvadukonania
v zmysle § 420 písm. f) CSP. Pre rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/123/2022 platí názor už uvedený v rozhodnutí
ústavného súdu, ktorý si senát prejednávajúci vec túto osvojil a naň poukazuje. Má za to, že nie je
potrebné, aby vec postúpil veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 CSP, nakoľko v predmetnej právnej

otázke č. 1. je už ustálený právny názor v podobe vyššie uvedeného zbierkového rozhodnutia, ku
ktorému sa napokon prikláňa aj vec prejednávajúci senát 1C. Vzhľadom na uvedené východiská, súdy
vecsprávneprávneposúdilivnastolenejprávnejotázkešpecifikácie-konkretizáciesplátkyvupozornení
- výzve podľa § 53 ods. 9 OZ, resp. § 565 OZ.
8.8. Vo vzťahu k druhej právnej otázke: ak veriteľ uplatní nárok na celý zostatok pohľadávky zo

spotrebiteľského úveru na základe predčasného splatenia, avšak súd dospeje k záveru, že nevyhlásil
predčasnú splatnosť úveru platne, má mu byť priznaný nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru,
splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku?, dovolací súd uvádza, že túto nie je možné riešiť v dovolacom
konaní, nakoľko táto nebola predmetom odvolania zo strany žalobcu, túto teda neriešil odvolací súd
(pozri k tomu bližšie body 6.7. až 7. tohto odôvodnenia).

9. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vady zmätočnosti
podľa § 420 písm. f) CSP a v časti bodu 8.8. tohto odôvodnenia odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej
namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolanie zamietol

podľa § 448 CSP, nakoľko právne posúdenie veci zo strany odvolacieho súdu bolo správne.

10. Dovolací súd žalovanému ako úspešnému v dovolacom konaní priznal podľa § 453 ods. 1 s
použitím § 255 ods. 1 CSP voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania
v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd

prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.