Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. august 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3521202509
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3521202509.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu: A. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXXX/XXX, E. F. G.,
zast. H. I. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXXX/XXX, E. F. G., proti žalovanému: A3 Soft s.r.o., so
sídlom Továrenská 98/4, Púchov, IČO: 36 337 960, zast. Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka,
so sídlom Bottova 2, Bratislava, IČO: 36 861 391, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu
mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 27. októbra

2022, č.k. 10Cpr/34/2021-180, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že výpoveď,
ktorú mu žalovaný dal dňa 7.4.2021, je neplatná, a aby zaviazal žalovaného na náhradu mzdy určenú
z jeho priemerného zárobku.

3. Na základe dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu dôvodná nie je.

4. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným
ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.3.2018, na
pracovnú pozíciu odbornej a technickej pomoci pri inštalácii a prevádzke produktov žalovaného. Počas
pracovného pomeru žalovaný začal vykazovať menej práce pre svojich zamestnancov, resp. jeho príjmy
nepokrývali náklady na svojich zamestnancov. To viedlo k prijatiu organizačnej zmeny zo dňa 8.12.2020.
Na jej základe žalovaný zrušil jednu pozíciu odbornej a technickej pomoci pri inštalácii a prevádzky

produktov žalovaného – PW Team Implementácie, s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, usporiť finančné
prostriedky a znížiť náklady žalovaného.

5. Žalobca v konaní namietal, že organizačná zmena bola fiktívna a antedatovaná. Z výsluchu
žalovaného a svedkov súd prvej inštancie však zistil, že žalobca pracoval v tíme 5 zamestnancov, pričom
pojehoodchodesapočetzamestnancovvtímeznížil.Žalobcovuprácuzačalivykonávaťostatníčlenovia

tímu a v súčasnosti v tomto tíme pracujú len 3 zamestnanci. Z uvedeného je podľa súdu prvej inštancie
zrejmé, že nemohlo ísť o fiktívnu zmenu, keď objektívne žalobca zaznamenal stratu klientov a práca
je vykonávaná v menšom počte zamestnancov. Skutočnosť, že žalovaný sa rozhodol skončiť pracovný
pomer práve so žalobcom, nemôže byť podľa súdu prvej inštancie predmetom súdneho prieskumu,
nakoľkovoľbažalovanéhootom,sktorýmzamestnancomskončípracovnýpomer,jevjehokompetencii,
ktorá v zásade nie ničím obmedzená.6. Medzi stranami sporu zostalo sporné, či si žalovaný splnil ponukovú povinnosť podľa § 63 ods.
2 Zákonníka práce, resp. či porušil obmedzenie podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce. Z dokazovania
vyplynulo (z výsluchu žalovaného a svedkov), že v čase, keď žalobca prijal rozhodnutie o organizačnej

zmene, hľadal prostredníctvom personálnej agentúry nového zamestnanca, ale v skutočnosti žiadneho
nového zamestnanca neprijal, práve v dôsledku poklesu príjmov od klientov žalovaného. Nemožno
teda podľa súdu prvej inštancie uzavrieť, že žalovaný si nesplnil svoju ponukovú povinnosť, keď
žalobcovi neponúkol inú vhodnú prácu, resp. mu neponúkol prácu na kratší pracovný čas, keď po prijatí
organizačnej zmeny oznámil personálnej agentúre, že nového zamestnanca nehľadá. Z výpisu Sociálnej

poisťovne o pohybe zamestnancov u žalovaného, v čase od prijatia organizačnej zmeny do 31.8.2021,
vyplýva, že žalovaný v tomto období prijal nových zamestnancov, a to dňa 1.6.2021 H. J. a H. C. a dňa
1.7.2021 C. K.. Išlo o pracovné pozície do skladu, teda išlo o iné pracovné pozície, než aké zastával u
žalovaného žalobca. Nemožno podľa súdu prvej inštancie ustáliť, že žalovaný porušil obmedzenie podľa
§ 61 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný sa na nariadenom pojednávaní jednoznačne vyjadril, že potreba
novej pracovnej sily vystala až pred letom 2021, keď začali spoluprácu s obchodnou spoločnosťou O2.

Je logické, že toto pracovné miesto nebolo možné ponúknuť žalobcovi už v decembri 2020, keďže
spolupráca s obchodnou spoločnosťou O2 nastala až po tomto období. Z uvedeného pre súd prvej
inštancie vyplynulo, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď v dôsledku poklesu príjmov
pristúpil k úsporným opatreniam a ukončil so žalobcom pracovný pomer pre nadbytočnosť z dôvodu, že
pre žalobcu v tom čase nemal objektívne žiadnu prácu, ktorá by bola krytá príjmami zo strany klientov

žalovaného. Preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. Vzhľadom na tento záver sa súd prvej inštancie
nezaoberal žiadanou náhradou mzdy.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1
CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca.

9. Namietal, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil iba na základe záverov vychádzajúcich
z nepodložených a zároveň nepravdivých tvrdení žalovaného. Súd prvej inštancie vzal do úvahy len tie

tvrdenia svedkov žalovaného, ktoré boli v prospech žalovaného.

10. Ďalej žalobca poukázal na to, že mu žalovaný dal dve výpovede z toho istého pracovného pomeru,
pričom o oboch sa vedú súdne konania. Dňa 1.2.2021 mu bola doručená výpoveď (prvá výpoveď).
Na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom podal žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru a náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Táto žaloba je vedená pod sp.
zn. 10Cpr/11/2021. Dňa 7.4.2021 mu žalovaný bez akéhokoľvek vysvetlenia dal ďalšiu výpoveď (druhá
výpoveď). Na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom podal žalobu o určenie neplatnosti aj tejto druhej
výpovede – pričom ide o toto konanie. Prvú výpoveď žalovaný odvolal listom, ktorý mu bol doručený
dňa 1.4.2022, teda dávno po tom, čo by sa mal skončiť pracovný pomer na základe prvej, ale i druhej

výpovede a zároveň dávno po tom, čo podal dve žaloby o určenie neplatnosti výpovede.

11. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, ktorú žalobu je nevyhnutné rozhodovať skôr. Súd prvej
inštancie o tejto druhej žalobe rozhodoval aj napriek tomu, že žalovaný mu dal pred touto výpoveďou
prvú výpoveď. Zostáva sporné, či pracovný pomer v čase druhej výpovede, ktorá je predmetom tohto

konania, vôbec trval alebo nie. Súd vo veci neplatnosti prvej výpovede dokonca uznesením zo dňa
27.1.2022 konanie prerušil, a to až do právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci.

12. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s tým, ktorá výpoveď bude platná, ak druhá výpoveď sa
na základe zamietnutie žaloby súdu stane platnou. Po takomto rozhodnutí súdu sa prvá žaloba pre

neho stane bezpredmetnou, túto má v úmysle vziať späť, a teda sa stane platnou i prvá výpoveď
zamestnávateľa (fikcia dohody o skončení pracovného pomeru). Prvú výpoveď však žalovaný odvolal.
Avšak na to nedal žalovanému súhlas. Odvolanie výpovede tak nebolo učinené v súlade so Zákonníkom
práce. Vzhľadom na to, že nedal písomný súhlas žalovanému so späťvzatím výpovede a za situácie,
že žalovaný neodvolal túto druhú výpoveď, nemá v úmysle takýto súhlas so späťvzatím prvej výpovede

žalovanému ani dať. Prvá výpoveď by sa teda za danej situácie považovala za platnú, i keď zostane
naďalej sporné, k akému dátumu, keďže bolo aj doručovanie tejto výpovede chybné. Nastal by stav,
keď by sa nedalo určiť, ktorá výpoveď je platná, nakoľko je logické, že dve výpovede z toho istého
pracovného pomeru platné byť nemôžu. Má za to, že je povinnosťou súdu sa vysporiadať s otázkou,ktorú výpoveď je nevyhnutné rozhodovať skôr i s ohľadom na to, že aj po rozhodnutí súdu môže naďalej
pretrvávať právna neistota ohľadom toho, ktorá výpoveď zamestnávateľa je platná a či vôbec niektorá
platná za daných okolnosti môže byť. Preto sa domáha toho, aby sa odvolací súd zaoberal otázkou,

ktorú žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je nevyhnutné rozhodnúť ako prvú.

13. Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou diskriminácie zo strany
žalovaného, hoci to namietal a preukázal.

14. Žalobca upozornil, že žalovaný hodnoverne nepreukázal, že písomné rozhodnutie o organizačnej
zmene datované dňom 8.12.2020 nebolo antedatované a vyhotovené až neskôr, a to výlučne len na
dôkazné účely pred súdom. Naopak, všetky ním predložené dôkazy dokazujú, že toto rozhodnutie bolo
antedatované.

15. Žalobca zdôraznil aj to, že súd prvej inštancie mu neumožnil, aby svedkom kládol otázky. Súd

prvej inštancie neustále prerušoval jeho výsluch svedkov, nemohol položiť nové otázky, položené otázky
menil. Žalobca preto žiadal, aby pri rozhodovaní odvolacieho súdu nebola zápisnica z pojednávania
zo dňa 4.10.2022 ako dôkaz použitá, ale aby odvolací súd používal výlučne doslovný prepis zvukovej
nahrávky z tohto pojednávania.

16. Žalobca akcentoval, že súd prvej inštancie sa nezaoberal ani samotným žalovaným nepopretou
skutočnosťou, že žalovaný v čase od údajného prijatia písomného rozhodnutia o organizačnej zmene
inzerovalviacerévoľnépracovnémiesta.Jenesporné,že včasevýpovedežalovanýdisponovalvoľnými
pracovnými miestami. To, že sa ich žalovaný rozhodol napokon neobsadiť, nie je relevantné. V čase,
keď voľné pracovné miesto mal a inzeroval, nemohol vedieť, že ho reálne neskôr neobsadí. O aké

voľné pracovné miesta ide, podrobne popísal v žalobe a v jeho ďalších vyjadreniach. Preto mal súd
prvej inštancie vziať do úvahy aj to, že hoci žalovaný tvrdil, že inzerované voľné miesto napokon
vôbec neobsadil, že tieto voľné pracovné miesta reálne obsadil, ale z dôvodu, aby sa vyhol ponukovej
povinnosti voči nemu, pod svojou dcérskou spoločnosťou.

17. Žalobca ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že mal skúmať z vlastnej iniciatívy, ale predovšetkým na
jeho návrh, ktorý predniesol na pojednávaní dňa 26.4.2022, aby prostredníctvom Sociálnej poisťovne
zistil, koľko nových zamestnancov bolo v rozhodnom období prijatých na pracovnú zmluvu pod dcérskou
spoločnosťou A3 Pay s.r.o. Uvedený návrh súd prvej inštancie odmietol zapísať do zápisnice z
pojednávania, avšak je zaznamenaný na zvukovej nahrávke z pojednávania. Doplnil, že už len podľa

dôkazov, ktoré predložil, je zrejmé, že dcérskej spoločnosti žalovaného v roku 2021 výrazne stúpol počet
zamestnancov oproti roku 2020 a predchádzajúcim rokom.

18. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnením ďalej uviedol, že z výsluchov svedkov vyplýva, že síce
žalovaný v rozhodnom období hľadal nového zamestnanca, ale v skutočnosti ho neprijal v dôsledku

poklesu príjmov žalovaného od jeho klientov. Žalobca zastával presvedčenie, že nie je rozhodujúce
na posúdenie splnenia či nesplnenia ponukovej povinnosti, či žalovaný reálne voľné pracovné miesto
obsadil alebo nie, ale podstatné je, či v rozhodnom období, keď mu toto voľné pracovné miesto bol
povinný ponúknuť, mu ho neponúkol, a teda si nesplnil zákonom ponukovú povinnosť, ktorá je jednou z
podmienok platnosti výpovede. Súd prvej inštancie pri hodnotení, či u žalovaného došlo alebo nedošlo

k poklesu jeho príjmov, nebral do úvahy, že na základe ním predložených dôkazov je zrejmé, že
síce žalovanej spoločnosti k poklesu príjmov v rozhodnom období došlo, no zároveň došlo práve v
dcérskej spoločnosti žalovaného k výraznému nárastu príjmov, pretože svoje podnikateľské aktivity, ako
i zamestnancov, presúval aj nových zamestnancov, aby sa vyhol ponukovej povinnosti voči nemu, resp.
aj aby si zabezpečil výhodnejšie čerpanie štátnych dotácií v čase korony. Žalovaný dôvody presunu

finančných tokov a zamestnancov pod dcérsku spoločnosť nepreukázal a súd prvej inštancie tieto jeho
námietky a poukazovanie na tieto skutočnosti vôbec neskúmal.

19. Žalobca upozornil, že súd prvej inštancie pri skúmaní, či žalovaný neporušil obmedzenie podľa §
61 ods. 3 Zákonníka práce konštatoval, že hoci žalovaný prijal nových zamestnancov, no bolo to na inú

pracovnú pozíciu, než má on. To ale žalovaný nepreukázal. Nepredložil žiaden dôkaz, že tieto pracovné
pozície boli obsadené skutočne na inú pracovnú pozíciu, akú má v pracovnej zmluve dohodnutú on.
Boli pritom títo zamestnanci prijatí na pracovnú pozíciu, akú mal on sám v pracovnej zmluve. Súd prvej
inštancie túto skutočnosť vôbec neskúmal. Nezaoberal sa predloženými listinnými dôkazmi, ako je ajpracovná zmluva a náplň práce, ktorá tvorí prílohu pracovnej zmluvy, ale rozhodoval výlučne na základe
tvrdenia žalovaného.

20. Žalobca ďalej zastával názor, že podnikateľské úspechy alebo neúspechy zamestnávateľa, jeho
znížené tržby a zisky, nie sú relevantné pri posudzovaní, či pri výpovedi danej zamestnancovi postupoval
v súlade so zákonom a dodržal všetky podmienky, ktoré zákon pre platnosť výpovede vyžaduje.

21. Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie tiež nezaoberal otázkou, či je dôvod výpovede skutkovo

vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Má za to, že dôvod výpovede je
zameniteľný s iným dôvodom, na čo rozsiahlo poukázal v samotnej žalobe aj v ďalších vyjadreniach.
Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani príčinnou súvislosťou medzi údajnou organizačnou zmenou u
žalovaného a jeho nadbytočnosťou. Nevzal do úvahy ani to, že jeho pracovná zmluva znie na inú
pracovnú pozíciu a s iným miestom výkonu práce ako je tá, ktorú žalovaný zrušil. Zároveň vyjadril
nesúhlas, že by počas trvania jeho pracovného pomeru došlo k zmene dojednaného druhu práce, čo ani

žalovaný nenamietal. Súd prvej inštancie sa tiež nezaoberal tým, že vo výpovedi zamestnávateľa nie je
potrebne špecifikované písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, ktoré k výpovedi
priložené nebolo, a dokonca sa vo výpovedi vôbec neuvádza, odkedy toto rozhodnutie vôbec malo byť
účinné. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní preto vôbec nezaoberal ani ďalšími dôvodmi neplatnosti
výpovede, ktoré podrobne uviedol v samotnej žalobe, ako i ďalších vyjadreniach.

22. Žalobca nesúhlasil ani s nevykonaním dôkazov, hoci vystupuje ako slabšie strana pracovnoprávneho
sporu.

23. Na tomto základe žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie

na nové konanie a rozhodnutie, prípadne aby toto rozhodnutie zmenil a vyhovel jeho žalobe. Zároveň
žiadal náhradu trov konania.

24. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný.

25. Stotožnil sa s výrokom a odôvodnením napadnutého rozsudku. Ten netrpí vadami uvádzanými
žalobcom. Dôvody odvolania žalobcu nie sú dané. Rozsudok spĺňa kritéria podľa príslušných ustanovení
CSP a ustálenej rozhodovacej praxe. To isté sa vzťahuje aj na postup súdu prvej inštancie.

26. Čo sa týka toho, že súd prvej inštancie mal v časovej postupnosti prejednať a rozhodnúť najprv

jeho prvú žalobu a až následne rozhodovať v tomto konaní, uviedol, že konanie o prvej výpovedi je
momentálne prerušené, a to na základe uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa
27.1.2022, č.k. 10Cpr/11/2021-176. Toto uznesenie mal možnosť žalobca napadnúť odvolaním, čo však
v zákonnej lehote neurobil. Zároveň je tam vysvetlené, prečo je prerušenie konania dôležité a v súlade
so zákonom. Žalobca sa voči uvedenému uzneseniu neodvolal a toto nadobudlo právoplatnosť dňa

7.4.2022.

27. Preto žalovaný žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal
mu trovy odvolacieho konania.

28. K replike sa žalobca argumentačne pridržal podaného odvolania.

29. V duplike žalovaný argumentačne odkázal na svoje skoršie vyjadrenie.

30. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 379 a 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.

Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“), bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

31. Žalobca úvodom odvolania poukazoval na to, že mu žalovaný dal z pracovného pomeru dve

výpovede, pričom obe sú predmetom konania na súde prvej inštancie (ich tvrdená neplatnosť a s tým
súvisiaca náhrada mzdy). V tejto súvislosti uviedol, že súd prvej inštancie prerušil konanie o neplatnosť
prvej výpovede a náhradu mzdy do právoplatného skončenia tohto konania o neplatnosť druhej
výpovede a náhradu mzdy. Mal za to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s dôsledkami svojhorozhodnutia. Bude v právnej neistote ohľadom toho, ktorá výpoveď je vlastne platná alebo neplatná.
Žalobca upozornil, že odvolací súd by sa mal zaoberať otázkou, ktoré konanie sa musí rozhodnúť skôr.

32. Je pravdou, že z obsahu spisového materiálu plynie, že žalobca dostal od žalovaného postupne
dve výpovede z pracovného pomeru. Prvú dňa 17.12.2020 a druhú dňa 7.4.2021. Neplatnosť oboch
výpovedí žalobca uplatnil žalobou na súde prvej inštancie (spolu s požiadavkou náhrady mzdy). Konanie
o neplatnosť prvej výpovede prebieha na súde prvej inštancie pod sp. zn. 10Cpr/11/2021. Konanie
o neplatnosť druhej výpovede je predmetom tohto konania (na súde prvej inštancie pod sp. zn.

10Cpr/34/2021).

33. Konanie o neplatnosť prvej výpovede bolo uznesením zo dňa 27.1.2022, č.k. 10Cpr/11/2021-167,
súdom prvej inštancie prerušené do právoplatnosti skončenia konania o neplatnosti druhej výpovede,
teda do právoplatného skončenia konania pod sp. zn. 10Cpr/34/2021. V odôvodnení tohto uznesenia
súd prvej inštancie uviedol, že „nepovažuje za sporné, že výpoveď daná žalovaným žalobcovi dňa

17.12.2020, ktorá je predmetom tohto konania, bola neplatná, nakoľko tieto skutočnosti vyplývajú i z
vyjadrení žalovaného, ktorý neplatnosť tejto výpovede nepopiera. V uvedenom konaní sa taktiež rieši
otázka náhrady mzdy žalobcovi žalovaným, pričom výsledok uvedeného konania má zásadný vplyv
na náhradu mzdy, ktorú žiada žalobca vyplatiť od žalovaného a ktorá zostala sporná v tomto konaní.
Bez právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 10Cpr/34/2021 teda nie je možné v tomto

konaní pokračovať, nakoľko otázku neplatnosti skončenia pracovného pomeru vo veci vedenej pod
sp.zn. 10Cpr/34/2021 nie je možné prejudiciálne posúdiť vo veci vedenej pod sp. zn. 10Cpr/11/2011“.
Z obsahu tohto uznesenia zároveň plynie, že žalobca žiada v uvedenom konaní náhradu mzdy za
obdobie 1.3.2021 – 29.2.2024. Odvolací súd podotýka, že nie je oprávnený preskúmavať správnosť
právoplatne prerušeného iného konania, avšak je oprávnený vyriešiť odvolaciu námietku žalobcu. Preto

sa jej podrobne venuje a vysvetľuje opodstatnenie prerušenia konania a konzekvencie z toho plynúce.

34. Na prvý pohľad by sa javilo nelogickým prerušenie konania o neplatnosť prvej výpovede do
právoplatného skončenia konania o neplatnosť druhej výpovede. A to preto, že ak by sa takáto žaloba
zamietla, platilo by, že pracovný pomer výpoveďou skončil, a teda by už z logiky veci nemohla byť

platne daná druhá výpoveď zo skončeného (a už preto neexistujúceho) pracovného pomeru; tým by
de facto odpadol predmet konania (de iure nie, keďže je možné viesť konanie i o nárokoch, ktoré sú
zjavne neopodstatnené). Avšak pri hlbšom náhľade k dôvodom prerušenia konania o neplatnosť prvej
výpovede, je potrebné skonštatovať, že uvedený postup súdu prvej inštancie má svoj racionálny základ.

35. Vzhľadom na to, že v konaní o neplatnosť prvej výpovede nie je sporné, že výpoveď je neplatná,
bude rozhodované už len o náhrade mzdy (ktorá je v uvedenom konaní sporná, ako to zdôrazňuje
súd prvej inštancie). Žalované obdobie je 1.3.2021 – 29.2.2024, pričom do tohto obdobia zasahuje
druhá výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 7.4.2021 (ktorej neplatnosť je predmetom tohto konania).
Pritom platí, že náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru patrí zamestnávateľovi

do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení
pracovného pomeru (čo explicitne plynie z § 79 ods. 1 posledná veta Zákonníka práce), pričom z logiky
veci je zrejmé, že ak pracovný pomer skončí inak skôr, tak patrí náhrada mzdy len do tohto času.
S týmto záverom sa stotožňuje aj právna doktrína, podľa ktorej „rozsah náhrady mzdy, ktorá prináleží
zamestnancovi pri neplatnom skončení pracovného pomeru, je závislý od toho, či zamestnanec oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, v takomto prípade má nárok na náhradu
mzdy vo jeho výške jeho priemerného platu odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne
o skončení pracovného pomeru, prípadne až do dňa, skoršieho skončenia (ešte pred právoplatným
skončením konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru) platného pracovného pomeru iným

spôsobom“ [MESIARKINOVÁ, Soňa. § 79 (Následky neplatného skončenia pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa). In: BARANCOVÁ, Helena a kol. Zákonník práce. 3. vydanie. Bratislava: C. H.
Beck, 2022, s. 838, marg. č. 4.].

36. Preto v prípade, ak by bola žaloba o neplatnosť druhej výpovede zamietnutá, platilo by, že pracovný

pomer skončil touto druhou výpoveďou zo 7.4.2021, pričom skončil by uplynutím výpovednej doby 2
mesiacov [§ 62 ods. 1 a 3 písm. a) Zákonníka práce; pracovný pomer vznikol 19.3.2018, druhá výpoveď
bola doručená žalobcovi 7.4.2021, teda pracovný pomer trval viac ako 3 roky, preto sa uplatnia na
výpovednú dobu uvedené ustanovenia]. A tak by aj náhrada mzdy z neplatnej prvej výpovede mohla byťohraničená týmto skončením pracovného pomeru na základe druhej výpovede. Preto súd prvej inštancie
postupoval racionálne, keď konanie o neplatnosť prvej výpovede prerušil do právoplatného skončenia
tohto konania o neplatnosť druhej výpovede.

37. Pritom, čo je akiste súdu prvej inštancie známe, ak by sa dospelo k záveru o potrebe vyhovieť
obom žalobám žalobcu, bolo by nutné dbať na možné časové prekrývanie náhrady mzdy, ktoré sú
jednotlivými žalobami žiadané (v konaní o neplatnosť prvej výpovede je žalovaného obdobie 1.3.2021
– 29.3.2024 a v konaní o neplatnosť druhej výpovede je žalované obdobie 1.7.2021 – 30.6.2024, teda

časť sa prekrýva). Náhradu mzdy za určité časové obdobie je možné priznať len raz.

38. Čo sa týka posúdenia merita veci, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa nevenoval
všetkým dôvodom neplatnosti výpovede, ktoré žalobca v žalobe uplatnil. Napriek tomu žalobu zamietol.
Záver súdu prvej inštancie bol preto predčasný.

39. Žalobca v žalobe o.i. uviedol, že výpoveď je neplatná z dôvodov, že:
1. žalovaný nesprávne skutkovo vymedzil dôvod výpovede,
2. skutkový dôvod neexistuje,
3. nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene a jeho
nadbytočnosťou,

4. žalovaný nezrušil rozhodnutím o organizačnej zmene práve jeho pracovnú pozíciu,
5. žalovaný neuviedol dátum účinnosti rozhodnutia o organizačnej zmene,
6. rozhodnutie o organizačnej zmene je antedatované,
7. žalovaný inzeroval viaceré pracovné pozície v čase organizačnej zmeny, hoci on spĺňal požiadavky
na všetky tieto pozície a ponúknuté mu neboli,

8. žalovaný ho pri výpovedi diskriminoval z dôvodu preddôchodkového veku, a napokon
9. organizačná zmena bola žalovaným len predstieraná (pozn. – odvolací súd zvýraznil konkrétne
dôvody, ktorým sa súd prvej inštancie venoval).

40. Súd prvej inštancie sa venoval tomu, že organizačná zmena bola fiktívna (teda tvrdenému dôvodu

neplatnosti výpovede č. 9), v bode 26. napadnutého rozsudku. Uviedol, že nešlo len o fiktívnu
organizačnú zmenu zamestnávateľa, lebo z výsluchu svedkov zistil, že žalobca pracoval v tíme 5
zamestnancov,pričompojehoodchodesastavzamestnancovznížil,pričomjehoprácuzačalivykonávať
ostatní členovia tímu a v súčasnosti v tomto tíme pracujú len 3 zamestnanci. Súd prvej inštancie dodal,
že nemohlo ísť o fiktívnu zmenu ani preto, že žalobca objektívne zaznamenal stratu klientov a prácu

musel vykonávať v menšom počte zamestnancov.

41. Odvolací súd však takéto odôvodnenie nepovažuje za dostatočné. Súd prvej inštancie totiž
neozrejmil, ktoré dôkazy preukazujú, že došlo u žalovaného k strate klientov, v dôsledku čoho sa
stal žalobca nadbytočným. Pritom platí, že organizačné zmeny, nadbytočnosť zamestnanca, príčinnú

súvislosť medzi organizačnými zmenami a počtom alebo štruktúrnym zložením zamestnancov zisťuje
súd,avšakdokazovanietýchtoskutočnostípostihujezamestnávateľa(R57/1968).Aksúdprvejinštancie
neoznačil konkrétne dôkazy, ktoré viedli k prijatiu tohto skutkového zistenia, tak odvolací súd nemá
možnosť preskúmať záver o tom, že organizačná zmena nebola len fiktívna. Takýto záver preto nie
je preskúmateľný a neobstojí. Podstatné aj podľa judikatúry je, že výpoveď pre nadbytočnosť nemôže

smerovaťkinémucieľu,nežkdosiahnutiuzmenyúlohzamestnávateľa,technickéhovybavenia,zníženia
stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inej organizačnej zmeny. Ak by
k takému inému (teda fiktívnemu) cieľu smerovala, bola by výpoveď neplatná (rozsudok Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 27.4.2004, sp. zn. 21 Cdo 2204/2003).

42. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že nie je správny záver súdu prvej inštancie, že nemôže
byť predmetom súdneho konania voľba žalovaného o tom, že skončil pracovný pomer práve so
žalobcom (bod 26. in fine napadnutého rozsudku). Síce Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi,
aby reguloval počet a kvalifikačné zloženie svojich zamestnancov tak, aby to zodpovedalo jeho
potrebám, ale aj „realizácia tejto možnosti zamestnávateľa nesmie mať znaky diskriminácie. I keď

o nadbytočnosti konkrétneho zamestnanca rozhoduje výlučne zamestnávateľ, je povinný dbať o to, aby
všetkým dotknutým zamestnancom nachádzajúcim sa v rovnakej situácii vytvoril rovnaké podmienky
pre prijatie ich osobného rozhodnutia a aby im dal rovnakú možnosť ponúkané miesto buď prijať,
alebo neprijať, prípadne sa rozhodnúť inak. Zamestnávateľ teda aj v čase pred výberom konkrétnehonadbytočného zamestnanca musí konať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania a žiadneho
zamestnanca nesmie v porovnaní s inými zamestnancami diskriminovať. Tým, samozrejme, nie je
v ničom popreté ani obmedzené jeho finálne oprávnenie rozhodnúť o výbere toho zamestnanca, ktorý

je preň nadbytočný“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.4.2019, sp. zn. 3 Cdo 234/2018).
Diskrimináciu žalovaným žalobca pritom osobitne v konaní namietal (tvrdený dôvod neplatnosti
výpovede č. 8).

43.Súdprvejinštanciesavenovalvbode28.napadnutéhorozsudkuďalejsplneniuponukovejpovinnosti

(teda tvrdenému dôvodu neplatnosti výpovede č. 7). Uviedol, že nemožno uzavrieť, že žalovaný si
nesplnil svoju ponukovú povinnosť, keď žalobcovi neponúkol inú vhodnú prácu, resp. mu neponúkol
prácu na kratší pracovný čas, keď po prijatí organizačnej zmeny oznámil personálnej agentúre, že
nového zamestnanca nehľadá.

44. Všeobecne treba uviesť, že ponuková povinnosť chráni pracovný pomer tým, že ukladá

zamestnávateľovi povinnosť ponúknuť nadbytočnému zamestnancovi inú prácu. Tým sa uprednostňuje
zachovanie pracovného pomeru zmenou dojednaných pracovných podmienok pred skončením
pracovného pomeru výpoveďou. Dôležité je, či zamestnávateľ disponuje voľným pracovným miestom
v okamihu, v ktorom dáva zamestnancovi výpoveď (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2023,
sp. zn. 4 Cdo 131/2021). Splnenie ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu

tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je obrana
zamestnanca (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.4.2023, sp. zn. 7 Cdo 128/2021).

45. Odvolací súd má za to, že vo svetle uvedeného odôvodnenie súdu prvej inštancie neobstojí.
Ukončenie hľadania nových zamestnancov cez personálnu agentúru žalovaným ešte nepreukazuje,

že voľným pracovným miestom žalovaný skutočne nedisponoval. Žalobca v žalobe označil viaceré
konkrétne pracovné pozície, ktoré mu podľa žalobcu mohli byť žalovaným ponúknuté. Súd prvej
inštancie sa tomuto tvrdeniu žalobcu však nevenoval. Súd prvej inštancie mal preveriť, či žalobca
disponoval voľným pracovným miestom v okamihu, v ktorom dal žalovaný žalobcovi výpoveď. To sa ale
neudialo. Tvrdenie, že takýmto miestom žalovaný nedisponoval, mal v konaní preukázať práve žalovaný

akozamestnávateľ.Pretotentozáversúduprvejinštancierovnakoniejepreskúmateľnýabolpredčasný.

46. Iným tvrdeným dôvodom neplatnosti výpovede sa súd prvej inštancie nevenoval vôbec, a napriek
tomu žalobu žalobcu zamietol.

47. Preto súd prvej inštancie nemohol prijať náležitý a riadne odôvodnený záver o tom, že výpoveď
žalobcu nie je neplatná.

48. Tieto závery tak opodstatňujú zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a
v spojení s § 391 ods. 1 CSP odôvodňujú vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

49. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vec opätovne posúdi a rozhodne, pričom je povinný sa
zaoberať všetkými žalobcom tvrdenými dôvodmi neplatnosti výpovede. Následne súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodní tak, aby zodpovedalo ust. 220 ods. CSP. Vysloveným
právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

50. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko o nich rozhodne súd prvej
inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).