Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. marec 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/27/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125208352
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2125208352.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom ako matka, dieťa matky: B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. C., D.. XX, E., F. G.,
F. H., Ukrajina, právne zastúpená: Mgr. Barbara Bartovičová, PhD., advokátka so sídlom Opoj 133,
a otca: H. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, I., o návrhu matky na nariadenie neodkladného

opatrenia, o odvolaní matky proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 27. novembra 2025 č.k.
109P/122/2025-45, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že návrhom podaným na
Okresnom súde Trnava dňa 29.10.2025 sa matka domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým
by súd rozhodol o úprave rodičovských práv a povinností k maloletej A. A., narodenej XX.XX.XXXX do
rozhodnutia vo veci rozvodu manželstva rodičov maloletej a úpravy rodičovských práv a povinností na
čas po rozvode, ktoré je vedené na OS Trnava pod sp. zn. 109P/120/2025. Matka v návrhu uviedla, že

obaja rodičia ako aj maloletá sú štátnymi príslušníkmi Ukrajiny, ktorí mali spoločné bydlisko na adrese
D. XXXX/XX, I., maloletá sa narodila na území Slovenskej republiky pred uzatvorením manželstva jej
rodičov.Rodičiaponiekoľkoročnompartnerskomspolužitíuzavrelimanželstvodňa26.04.2025vTrnave.
Krátko na to prišlo k vážnemu narušeniu vzťahov v dôsledku zmeny správania otca maloletej a v obave o
svoje zdravie a zdravie dieťaťa matka aj s maloletou opustila spoločnú domácnosť a odišla na Ukrajinu,
kde našla útočisko u svojich rodinných príslušníkov. Matka sa neplánuje vrátiť na územie Slovenskej

republiky, keďže jej rodinné, sociálne a materiálne zázemie sa nachádza na Ukrajine, otec maloletej s
odchodom súhlasil.

2. Po oboznámení sa s návrhom súd zistil, že na konanie a rozhodovanie nemá právomoc. Dôvodil,
že v danom prípade ide o konanie s medzinárodným prvkom, keďže maloleté dieťa ako aj jeho rodičia
sú občanmi Ukrajiny s väzbou na územie Slovenskej republiky, a preto je potrebné aplikovať na

vec kolízne normy upravujúce vzťahy s medzinárodným prvkom. Matka v návrhu argumentovala, že
právomoc na konanie vyplýva z nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej
právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností (pozn. súdu: toto nariadenie bolo nahradené nariadením Rady (EÚ) č. 2019/1111 z 25. júna
2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských
práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí), avšak aplikácia nariadenia v danom prípade

nie je možná. Predmetom konania je úprava vzťahov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom, ktorí sú
občanmi Ukrajiny s väzbou na územie Slovenskej republiky, a preto je potrebné postupovať podľarelevantných ustanovení medzinárodnej Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a
Zväzom sovietskych socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych,
rodinných a trestných veciach zo 16. mája 1983 (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 95/1983 Zb.;

ďalej aj ako „medzinárodná zmluva“). V zmysle oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky č. 382/2002 Z. z. dňom 03.03.2000 nadobudol platnosť protokol medzi vládou Slovenskej
republiky a vládou Ukrajiny o dvojstranných zmluvných vzťahoch medzi Slovenskou republikou a
Ukrajinou, ktorým bol potvrdený stav zmluvnej základne medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou
po sukcesii Slovenskej republiky do zmlúv bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky a po

sukcesii Ukrajiny do zmlúv bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík. Na základe tohto
protokolu vo vzťahu medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou zostali v platnosti zmluvné dokumenty,
okrem iného zmluva medzi Československou socialistickou republikou a ZSSR o právnej pomoci a
právnych vzťahoch vo veciach občianskych, rodinných a trestných (č. 95/1983 Zb.). Aplikačná prednosť
medzinárodnej zmluvy pred inými kolíznymi normami právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorého
súčasťousúajnariadeniaakopriamouplatniteľnélegislatívneaktyEurópskejúnie,vyplývapritomjednak

z ustanovenia § 2 ZMPSP upravujúceho prednosť medzinárodných zmlúv pred samotným zákonom a
jednak z čl. 351 Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na základe ktorého
medzinárodné zmluvy, ktoré boli uzavreté medzi členským štátom pred jeho vstupom do EÚ a treťou
krajinou, resp. krajinami zostávajú v platnosti a nie sú ovplyvnené európskymi prameňmi práva. Pre
úplnosť súd uvádza, že predmetná bilaterálna medzinárodná zmluva má aplikačnú prednosť aj pred

ustanoveniami Haagskeho dohovoru z 19. októbra 1996, ktorého sú obe krajiny signatárom (článok 52
bod 1. Dohovoru).

3. V intenciách čl. 30 medzinárodnej zmluvy je pre ustálenie záveru o právomoci súdu na konanie a
rozhodovanie o právnych vzťahoch medzi rodičmi a deťmi rozhodné zistenie, na území ktorého štátu

dieťa trvale žije. V danom prípade miesto, na ktorom maloletá A. žila spolu so svojimi rodičmi (D.
XXXX/XX, I.) až do odchodu matky a maloletej zo spoločnej domácnosti pred podaním návrhu na
súd, viac nemožno považovať za miesto, ktoré by zakladalo právomoc tunajšieho súdu, keď matka
výslovne uviedla, že sa na územie Slovenskej republiky vrátiť nemieni a so súhlasom otca zostáva aj s
maloletou žiť na Ukrajine, kde má vytvorené rodinné, emocionálne a materiálne zázemie, predstavujúce

predpokladpreefektívnezačleneniesadieťaťadonovéhoprostredia.Jezrejmé,žemiesto,kdemaloletá
A. v čase začatie konania žila s úmyslom zotrvať tam trvale (v súlade s rozhodnutím jej rodičov), sa
nachádza na území Ukrajiny a právomoc na konanie o úprave rodičovských práv a povinností majú preto
tamojšie justičné orgány, ktoré majú navyše utvorené priaznivé podmienky pre sledovanie najlepšieho
záujmu maloletého dieťaťa nachádzajúceho sa v ich reálnom dosahu. Preto súd konanie podľa § 9

CSP pre absenciu právomoci zastavil. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP, nezistiac naplnenie
výnimiek upravených v ustanoveniach § 53 a nasl. CMP.

4. Proti tomuto uzneseniu podala matka odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)
a h) CSP, majúc za to, že súd nesprávne posúdil svoju právomoc, opomenul špecifickú povahu

neodkladného opatrenia týkajúceho sa maloletého dieťaťa a jeho závery sú v rozpore s účelom
ochrany slabšej strany a so zásadou efektívnej súdnej ochrany. Súd odňal dieťaťu účinnú súdnu
ochranu, čím porušil základné práva garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky. Neodkladné opatrenie predstavuje autonómny
procesný inštitút s vlastným právnym režimom. V rodinnoprávnych veciach, osobitne v konaniach

týkajúcich sa zabezpečenia potrieb maloletého dieťaťa má neodkladné opatrenie zásadný význam,
keďžejehoprostredníctvomsazabezpečujeelementárna,sociálnaaekonomickástabilitaslabšejstrany.
Súd však otázku svojej právomoci posudzoval výlučne optikou rozhodovania vo veci samej, teda akoby
predmetný návrh bol totožný s návrhom na meritórne rozhodnutie o vyživovacej povinnosti. Takýto
prístup popiera samotnú podstatu neodkladného opatrenia. Ustálený výklad procesných predpisov aj

judikatúra pritom vychádzajú z toho, že právomoc na nariadenie neodkladného opatrenia nemožno
automaticky stotožňovať s právomocou rozhodovať vo veci samej.

5. Podľa odvolateľky súd nesprávne aplikoval kolízne normy a bilaterálnu zmluvu. Založil svoj záver na
výlučnej a mechanickej aplikácii Zmluvy č. 95/1983 Zb. a to bez zohľadnenia povahy prejednávaného

konania. Vychádzal výlučne z kolíznych ustanovení uvedenej bilaterálnej zmluvy, ktoré sú primárne
koncipované pre meritórne rozhodovanie vo veci samej a bez ďalšieho ich aplikoval aj na konanie
o nariadenie neodkladného opatrenia. Takýto postup však nereflektuje skutočnosť, že bilaterálna zmluva
explicitne neupravuje právomoc na prijímanie dočasných preventívnych, alebo ochranných opatrenív naliehavých situáciách, akými sú práve konania o neodkladných opatreniach. Ani znenie, ani účel
predmetnej zmluvy neumožňujú výklad, podľa ktorého by mala viesť k absolútnemu vylúčeniu právomoci
slovenských súdov poskytovať okamžitú súdnu ochranu v prípadoch, keď je ohrozený základný záujem

slabšej strany, resp. maloletého dieťaťa. Výklad zvolený súdom je preto neprimerane formalistický.
Súd sa tiež vôbec nezaoberal relevantnými skutkovými väzbami veci na území SR, najmä že výživné
má byť zabezpečené zo zdrojov (zárobkov otca) nachádzajúcich sa na území SR. Uvedené skutkové
okolnosti zakladajú reálnu a kvalifikovanú väzbu prejednávanej veci na Slovenskú republiku, ktorá je
z pohľadu neodkladného opatrenia podstatná. Súd teda nesprávne právne posúdil svoju právomoc.

Jeho formalistický prístup vedie k situácii, v ktorej je maloleté dieťa ponechané bez akejkoľvek
účinnej súdnej ochrany a matka je fakticky odkázaná na riešenie svojej situácie pred súdmi Ukrajiny,
teda v štáte, na území ktorého sa dlhodobo odohráva ozbrojený konflikt. Súd sa alibisticky zbavil
právomoci bez poskytnutia akejkoľvek dočasnej ochrany, vytvoril stav právneho vákua, v ktorom nie
sú chránené základné existenčné potreby maloletého dieťaťa, čo je z pohľadu článku 3 Dohovoru
o právach dieťaťa neakceptovateľné. Princíp najlepšieho záujmu dieťaťa vyžaduje, aby súd pri výklade

procesných a kolíznych noriem uprednostnil riešenie, ktoré zabezpečí okamžitú a účinnú ochranu
pred riešením, ktoré síce formálne odkazuje na iný jurisdikčný režim, avšak v praxi vedie k popretiu
samotnej podstaty súdnej ochrany. Dieťa sa nachádza v osobnej starostlivosti matky a jeho každodenné
potreby ako strava, bývanie, zdravotná starostlivosť, vzdelávanie a iné sú priamo závislé od finančných
zdrojov zabezpečovaných vyživovacou povinnosťou zo strany otca. Súd sa nezaoberal ekonomickou

závislosťou matky, ktorá nemá samostatné zdroje na zabezpečenie životných potrieb dieťaťa. Takisto sa
nezaoberal faktickou nemožnosťou okamžitého súdneho konania na Ukrajine, kde prebieha ozbrojený
konflikt a existujú výrazné obmedzenia prístupu k súdom, administratíve a výkonu rozhodnutí. Navrhla
preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, alebo aby sám rozhodol o jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávneným
subjektom, proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa, po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti a že odvolateľka použila zákonom
prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je podané dôvodne.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 109P/122/2025 je návrh matky na
nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáha úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu manželstva.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým zastavil konanie pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci s
poukazom na čl. 30 Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR.

9. Podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP), na konania podľa tohto zákona
sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

12. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd

konanie zastaví.

13. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví.

14. V zmysle ustanovenia § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd kedykoľvek za konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (procesné podmienky). Zákon
však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno teda dôvodiť, že procesnými podmienkami musia
byť také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré jediné umožňujú dosiahnuť cieľ civilného konania. Ak vkonkrétnejveciniesúsplnenéprocesnépodmienky,takétokonanievykazujenedostatky.Nastranesúdu
patria k procesným podmienkam také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať
ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať. Nedostatok procesných

podmienok môže byť neodstrániteľný alebo odstrániteľný. Prekážka nedostatku právomoci súdu je
prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná, čoho procesným dôsledkom je, že súd nemôže vydať
rozhodnutie vo veci, ale musí konanie o návrhu, ktorý nespadá do jeho rozhodovacej právomoci, podľa
ustanovenia § 9 Civilného sporového poriadku zastaviť.

15. Pokiaľ má súd skúmať a vyriešiť otázku svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie veci s cudzím
prvkom (ktorý môže byť daný štátnym občianstvom, obvyklým pobytom účastníkov konania, predmetom
konania alebo okolnosťami vyplývajúcimi z predmetu konania), vychádza z obsahu mnohostranných,
príp. dvojstranných zmlúv (dohovorov), ktorými je príslušný štát viazaný. Len v prípade, ak takýchto
dohovorov niet, prípadne ich nemožno na daný prípad použiť, súd aplikuje pri vyriešení otázky, či
v predmetnej veci je daná jeho právomoc normy svojho vnútroštátneho právneho poriadku upravujúce

rozhodné právo na riešenie veci s cudzím prvkom v prípade kolidujúcich právnych poriadkov, ako aj
upravujúce právomoc súdov.

16. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obaja rodičia maloletej ako aj maloletá A. sú občanmi
Ukrajiny. Do 21.09.2025 bývali rodičia s dieťaťom v Slovenskej republike na adrese D. XX, I.. Matka

dňa 21.09.2025 spolu s maloletou dcérou opustila spoločnú domácnosť a odišla na Ukrajinu, kde
žije jej najbližšia rodina a podľa jej vyjadrenia sa na územie Slovenskej republiky už neplánuje vrátiť.
Otec maloletej naďalej žije na území Slovenskej republiky na adrese posledného spoločného bydliska
manželov, pričom povolenie na pobyt na území Slovenskej republiky má platné do 22.08.2026.

17. Matka maloletej A. sa návrhom domáha nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým žiada na čas do
právoplatného rozhodnutia o návrhu na rozvod a úpravu práv a povinností k maloletej, zveriť maloletú
do svojej osobnej starostlivosti, upraviť styk otca s maloletou, oprávniť matku zastupovať maloletú
a spravovať jej majetok a uložiť otcovi maloletej prispievať na výživu dieťaťa sumou 400 eur mesačne.
NakoľkomaloletédieťaakoajjehorodičiasúobčanmiUkrajinysväzbounaúzemieSlovenskejrepubliky,

súd prvej inštancie správne považoval za potrebné aplikovať na vec kolízne normy upravujúce vzťahy
s medzinárodným prvkom a rovnako správne ustálil, že pri skúmaní svojej právomoci vo veci konať
a rozhodnúť treba vychádzať zo Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Zväzom
sovietskych socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych, rodinných a
trestných veciach zo 16. mája 1983 (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 95/1983 Zb.; ďalej aj ako

„medzinárodná zmluva“), ktorá v zmysle oznámenia Ministerstva zahraničných veci Slovenskej republiky
č. 382/2002 Z. z. zostáva medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou naďalej v platnosti, a má v zmysle
ustanovenia § 2 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom aplikačnú prednosť pred
ustanoveniami toho predpisu. Keďže Ukrajina nie je členským štátom Európskej únie, je vylúčené pri
posudzovaní právomoci použitie právnych aktov Európskej únie.

18. Podľa čl. 30 ods. 1 cit. medzinárodnej zmluvy, právne vzťahy medzi rodičmi a deťmi sa spravujú
právnym poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej dieťa trvale žije.

19. Podľa čl. 30 ods. 3 cit. medzinárodnej zmluvy, na rozhodovanie o právnych vzťahoch medzi rodičmi

a deťmi je daná právomoc súdov zmluvnej strany, ktorej právny poriadok sa použil podľa odsekov 1 a 2.

20. Podľa čl. 32 cit. medzinárodnej zmluvy, na ustanovenie alebo zrušenie poručníctva a opatrovníctva
je daná právomoc orgánu zmluvnej strany, ktorej občanom je osoba, ktorej sa poručníctvo alebo
opatrovníctvo ustanovuje alebo zrušuje, pokiaľ táto Zmluva neustanovuje niečo iné.

21. Podľa čl. 33 ods. 1, 2 cit. medzinárodnej zmluvy, ak treba urobiť nevyhnutné poručnícke alebo
opatrovnícke opatrenia na ochranu záujmov občana jednej zmluvnej strany, ktorý má bydlisko,
prechodný pobyt alebo majetok na území druhej zmluvnej strany, orgán tejto zmluvnej strany upovedomí
o tom bezodkladne orgán, ktorého právomoc je daná podľa článku 32. V neodkladných prípadoch môže

orgán druhej zmluvnej strany sám urobiť primerané dočasné opatrenia podľa svojho právneho poriadku,
ale musí bezodkladne upovedomiť orgán, ktorého právomoc je daná podľa článku 32. Tieto opatrenia
zostávajú v platnosti až do času, keď orgán uvedený v článku 32 prijme iné rozhodnutie.22. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, Slovenská republika na jednej strane a Ukrajina na strane druhej,
akonástupníckeštátyplatnevstúpilidoprávnychvzťahovvyplývajúcichzoZmluvymedziČSSRaZSSR,
právomoc súdu na konanie o nariadenie neodkladného opatrenia vo veci úpravy rodičovských práv

a povinností k maloletej je preto potrebné posudzovať podľa ustanovení tejto zmluvy a vychádzať
z preukázanej skutočnosti, že dieťa trvale žije s matkou na území Ukrajiny, ktorá skutočnosť je nesporná.
Postup súdu prvej inštancie, ktorým posúdil právomoc podľa Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR a konanie
zastavil pre nedostatok právomoci v tejto veci aplikujúc čl. 30 zmluvy v spojení s § 9 a § 161 CSP, tak
bol správny.

23. Odvolací súd sa zaoberal argumentáciou navrhovateľky, ktorá zdôrazňovala, že treba rozlišovať
medziposudzovanímprávomocivkonanívovecisamejavkonaníonávrhunanariadenieneodkladného
opatrenia slúžiaceho k ochrane maloletého dieťaťa v naliehavých situáciách. K tejto námietke súd
uvádza, že vyššie citovaná medzinárodná zmluva medzi SR a Ukrajinou pripúšťa síce v poručenských
a opatrovanských veciach podobný zásah zo strany súdu nemajúceho právomoc vo veci konať, ako

vyplýva z jej článku 33, avšak výlučne za predpokladu naplnenia tam uvedených podmienok. To
znamená vtedy, ak treba urobiť nevyhnutné poručnícke alebo opatrovnícke opatrenia na ochranu
záujmov občana jednej zmluvnej strany, ktorý má bydlisko, prechodný pobyt alebo majetok na území
druhej zmluvnej strany, Vychádzajúc s obsahu Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR je teda zrejmé, že táto
zakotvuje výnimočne možnosť, aby súd nemajúci inak právomoc vo veci konať, mohol v neodkladných

prípadoch prijať primerané dočasné opatrenia podľa svojho právneho poriadku, ktoré bude v platnosti až
do času, keď orgán majúci právomoc prijme iné rozhodnutie. Takýto zásah však medzinárodná zmluva
pripúšťa len ak ide o poručnícke alebo opatrovnícke opatrenia na ochranu záujmov občana jednej
zmluvnej strany, ktorý má bydlisko, prechodný pobyt alebo majetok na území druhej zmluvnej strany, a
o taký prípad v prejednávanej veci nejde, keďže maloleté dieťa (o ochranu záujmov ktorého tu má ísť)

je občanom jednej zmluvnej strany a to Ukrajiny, na území ktorej zmluvnej strany dieťa aj žije.

24. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že Zmluva medzi SR a Ukrajinou
jasne stanovuje pravidlá právomoci tak vo veci samej ako i vo veci neodkladných (dočasných)
opatrení v poručenských veciach, keď v čl. 33 vymedzuje výnimky oprávňujúce súd, ktorý nemá

právomoc, konať aj v určitých neodkladných prípadoch týkajúcich sa opatrovníckych a poručenských
vecí, avšak akékoľvek iné prípady rozhodovania súdu jednej strany, nemajúceho právomoc konať vo
veci samej, neprichádzajú do úvahy. Prekračovanie ustanovení medzinárodnej zmluvy predstavuje
neprijateľný zásah do záväzkov štátu, a išlo by o nezákonný a nelegitímny postup súdu.

25. Z uvedených dôvodov neobstojí ani argumentácia odvolateľky, že súd konal príliš formalisticky
a v rozpore s článkom 3 Dohovoru o právach dieťaťa, keď nerešpektoval princíp najlepšieho záujmu
dieťaťa vyžadujúci, aby súd pri výklade procesných a kolíznych noriem uprednostnil riešenie, ktoré
zabezpečí okamžitú a účinnú ochranu pred riešením, ktoré síce formálne odkazuje na iný jurisdikčný
režim, avšak v praxi vedie k popretiu samotnej podstaty súdnej ochrany. K tomuto sa žiada uviesť,

že podľa názoru odvolacieho súdu citovaná medzinárodná zmluva nepripúšťa rozširujúci výklad
ustanovenia čl. 33, než vyplýva z jeho doslovného znenia a ani žiadne iné ustanovenie zmluvy
nedáva priestor zmluvným stranám rozširovať právomoc jej orgánov na rozhodovanie formou prijímania
neodkladných opatrení v iných situáciách než to zmluva ustanovuje, a to ani v prípade, ak by to bolo
potrebné na ochranu maloletého dieťaťa, keď ani princípy zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa

nemôžu prelomiť pravidlá právomoci zmluvných strán vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy.

26. Rovnako neopodstatnené sú preto i námietky odvolateľky vytýkajúce súdu, že nezohľadnil
skutočnosť, že zdroje, z ktorých má byť výživné zabezpečené sa nachádzajú na území Slovenskej
republiky, nakoľko manžel vykonáva zárobkovú činnosť v Slovenskej republiky. Podľa názoru

odvolacieho súdu navrhovateľkou uvedená skutočnosť nie je pre určenie právomoci v danej veci
relevantná, pretože v zmysle čl. 30 medzinárodnej zmluvy je pre určenie právomoci súdu rozhodujúce,
na území ktorej zmluvnej strany dieťa trvale žije a to je v prípade maloletej A. Ukrajina. Z rovnakého
dôvodu preto nemožno prihliadať ani na tú skutočnosť, že na území Ukrajiny, kam sa navrhovateľka
vrátila, dlhodobo prebieha vojenský konflikt.

27. Vzhľadom na povinnosť súdu skúmať v každom štádiu konania, či sú splnené procesné podmienky,
za ktorých môže konať vo veci (§ 161 CSP), správne potom postupoval prvoinštančný súd, ktorý po
zistení, že na konanie nemá právomoc, konanie podľa § 9 CSP zastavil, keďže ide o neodstrániteľnúpodmienku konania. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie
v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku ako vecne správne potvrdil.
Súčasne bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP v spojení s § 396 CSP o trovách odvolacieho konania tak,

že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu nárok.

28. Pokiaľ ide o ďalšie argumenty navrhovateľky, už nespôsobilé ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd
nepovažoval za potrebné sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že
dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433
CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).