Uznesenie – Incidenčné spory ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. február 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1ObdoK/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119209456
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:7119209456.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a
členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej, v spore žalobcov 1) A. I., narodeného
X. B. XXXX, C. Košice, 2) I. O., narodenej XX. O. XXXX, M. XX, I., oboch zastúpených advokátom JUDr.
Vladimírom Kucharčíkom, Štefánikova 40, Košice, IČO: 11 967 650, proti žalovanej B. I., narodenej XX.
Q. XXXX, M. XX, zastúpenej advokátkou JUDr. Ingrid Kovalčukovou, Štúrova 22, Košice, IČO: 10 826

271, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v
Košiciach z 30. novembra 2023, č. k. 3CoKR/21/2022-478, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Košice I z 28. septembra 2021, č. k. 26Odi/6/2019-402 a rozsudok Krajského
súduvKošiciachz30.novembra2023,č.k.3CoKR/21/2022-478zrušuje avec vracia Mestskému
súdu Košice na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) z 28. septembra 2021, č. k. 26Odi/6/2019-402
rozhodol, že zrušuje oddlženie žalovanej, o ktorom Okresný súd Košice I rozhodol uznesením zo 7. júna
2018 vo veci vedenej pod sp. zn. 31Odk/227/2018, ktoré bolo zverejnené v obchodnom vestníku pod
č. 113/2018 dňa 13. júna 2018, a to pre nepoctivý zámer žalovanej ako dlžníka. Zároveň žalobcom v
1. a 2. rade priznal náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % a žalovanej nepriznal právo
na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uznesenia skonštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že došlo k vyššie
uvedenému oddlženiu žalovanej, čo bolo preukázané aj zverejnením predmetného uznesenia v
obchodnom vestníku. Žalobcovia si do konkurzného konania vedeného voči žalovanej ako dlžníčke
prihlásili konkurzné pohľadávky, a to žalobca v 1. rade sumu 4 692,10 eura titulom obvyklého nájomného
a náhrad za zrealizované úhrady poplatkov za spotrebu médií za užívanie bytu za obdobie od 1. marca

2011 do 30. októbra 2012 a úroky z omeškania v sume 469,21 eura, spolu 5 161,31 eura, a žalobkyňa v
2. rade sumu 18 408,61 eura titulom obvyklého nájomného a náhrad za zrealizované úhrady poplatkov
za spotrebu médií za užívanie bytu za obdobie od 1. januára 2013 do 31. júla 2016 a úroky z omeškania
v sume 3 681,72 eura, spolu 22 090,33 eura. Tieto skutočnosti vyplývajú z predložených prihlášok
nezabezpečených pohľadávok žalobcov v 1. a 2. rade. Žalovaná uviedla žalobcov v zozname veriteľov.
Pohľadávky žalobcov neboli popreté, o čom svedčí zoznam veriteľov a zoznam pohľadávok. Vzhľadom

na uvedené sú žalobcovia veriteľmi žalovanej.

3. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné ani to, že v obchodnom vestníku
bol pod č. 207/2018 dňa 25. októbra 2018 bol zverejnený oznam o zrušení konkurzu z dôvodu, že
konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. K uspokojeniu týchto pohľadávok však nedošlo, a to
ani čiastočne. Medzi stranami nebol sporný ani priebeh exekučného konania vedeného proti povinnému

- zomrelému manželovi žalovanej, že žalovaná v prílohe k návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedla
svoj majetok a popísala svoju aktuálnu životnú situáciu, že zomrelý manžel žalovanej pred smrťoudaroval nehnuteľnosti svojmu synovi, ani že na Okresnom súde Košice II prebiehali konania pod sp.
zn. 20C/10/2017 o vydanie bezdôvodného obohatenia, sp. zn. 29C/2/2014 o vydanie bezdôvodného
obohatenia a sp. zn. 29C 127/2009 o vypratanie nehnuteľnosti. Vo veci vedenej pod sp. zn. 20C/10/2017

bolo konanie proti žalovanej zastavené z dôvodu vyhlásenia konkurzu na jej majetok, a proti jej
manželovi z dôvodu, že zomrel. Rozsudkom č. k. 20C/10/2017-409 z 9. júna 2020 bolo konanie v
časti o zaplatenie 3 192,10 eura s príslušenstvom zastavené, a v prevyšujúcej časti bola žaloba
voči žalovanému manželovi žalovanej zamietnutá. V konaní vedenom pod sp. zn. 29C/2/2014 bolo
uznesením z 15. júna 2016 konanie proti žalovanému manželovi žalovanej zastavené. Uznesením vo

veci sp. zn. 29C/2/2014 z 26. februára 2020 bolo konanie zastavené z dôvodu, že na majetok žalovanej
bol vyhlásený konkurz, a z dôvodu, že jej manžel zomrel. Rozsudkom č. k. 29C/127/2009-607 z 21.
januára 2015 uložil súd manželovi žalovanej a žalovanej povinnosť vypratať byt, a žalobu voči jej
manželovi zamietol (rozsudok nadobudol právoplatnosť vo výroku o zamietnutí žaloby dňa 25. marca
2015 a vo výroku o uložení povinnosti vypratať byt dňa 2. augusta 2016 (v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach z 9. júna 2016). Sporný medzi stranami nebol priebeh týchto konaní, ani

to, že pred žalobkyňou v 2. rade bol vlastníkom predmetného bytu žalobca v 1. rade, ktorý nadobudol
vlastnícke právo od predávajúceho, ktorý nadobudol vlastnícke právo príklepom udeleným súdnym
exekútorom v exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn. Ex-2166/2005, ktorý bol schválený uznesením
Okresného súdu Košice II, sp. zn. 49Er/1241/2005 z 26. februára 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 9. marca 2009.

4. Následne súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami bolo sporné, či sú splnené podmienky na
zrušenie oddlženia žalovanej. Vzhľadom na rozsudok Okresného súdu Košice II 29C 127/2009-607 a
rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 9. júna 2016 mal súd za to, že predmetný byt v uvedenom
období ešte nebol vyprataný, čo žalovaná nepoprela. Uviedla len, že už rok pred smrťou manžela v

byte nebývali. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalovaná, ako aj jej vtedajší, už nebohý
manžel aj napriek skutočnosti, že už neboli vlastníkmi nehnuteľností, ktorým bol najprv žalobca v 1.
rade a neskôr žalobkyňa v 2. rade, nedisponovali iným titulom na ich užívanie, tieto užívali a neplatili
žalobcovi v 1. rade a neskôr žalobkyni v 2. rade ako vlastníkom tohto bytu nájomné a dodávateľovi tepla
a vody - správcovi bytového domu úhrady za dodávku týchto médií. Tieto úhrady platili vlastníci bytu.

Súd prvej inštancie uviedol, že správanie žalovanej, ktorá byt uvoľnila až po právoplatnom skončení
konania o vypratanie nehnuteľností, čím znemožnila žalobcom disponovať s týmto bytom, je možné
považovať za konanie poškodzujúce žalobcov. To, že žalovaná poukázala na okolnosti, za ktorých prišli
spolu s nebohým manželom o vlastníctvo bytu v exekučnom konaní, nezavinili žalobcovia, a nemôže
byť im na ťarchu.

5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že dôležité je skúmať správanie žalovanej pred podaním návrhu
na oddlženie vo vzťahu k žalobcom. Žalovaná spolu s nebohým manželom boli uzrozumení so
skutočnosťou, že byt zmenil svojho vlastníka. Nebolo podstatné, či vedeli kto je jeho aktuálnym
vlastníkom (i keď túto skutočnosť si mohli zistiť z výpisu aktuálneho listu vlastníctva) ale vedeli, že

nie sú už vlastníkmi bytu, a napriek tomu byt odmietali vypratať. Až do vypratania bytu však mali
uhrádzať náklady spojené s jeho užívaním. Žalovaná spolu s nebohým manželom sa mohli zbaviť svojho
záväzku z titulu obvyklého nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním bytu aj zložením sumy
predstavujúcej platby za tieto služby do úschovy súdu, resp. do notárskej úschovy. Neurobili tak, a ani
raz preukázateľne nezaplatili žalobcom minimálne sumy týchto výdavkov, a to za celé obdobie odkedy

neboli vlastníkmi bytu do času, kým súd rozhodol o žalobnom návrhu o vyprataní nehnuteľností, a pritom
za celé toto obdobie byt užívali, resp. nevypratali.

6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že z uvedeného správania žalovanej v čase pred podaním jej návrhu
na vyhlásenie konkurzu možno usudzovať, že mala snahu poškodiť žalobcov ako svojich veriteľov.

Dlhodobým užívaním nehnuteľnosti vo vlastníctve najprv žalobcu v 1. rade a neskôr žalobkyne v 2.
rade bez právneho titulu a súčasne neuhrádzaním úhrad za ich užívanie, ich vedome (úmyselne)
poškodzovala. Žalovaná musela vedieť, že nevyprataním bytu porušuje vlastnícke práva jeho vlastníkov,
a napriek tomu v tomto konaní zotrvávala, pričom mala aj právnu zástupkyňu, ktorá ju na to mohla
upozorniť. Žalovaná nepredložila žiadny listinný dôkaz, ktorým by preukázala úhradu platieb minimálne

za spotrebované teplo a vodné a stočné za časové obdobie odkedy spolu s už nebohým manželom
neboli vlastníkmi bytu do právoplatného skončenia konania o vypratanie bytu. Týmto dôkazom, ktorý mal
preukazovať aspoň snahu ich uhrádzať určite nie je zo strany žalovanej predložený návrh na vydanie
predbežného opatrenia, keďže ho súd zamietol. Žalobcovia boli nútení podať žalobu o vypratanie bytu, aneskôr aj žalobné návrhy o zaplatenie svojich pohľadávok. Konania vo veciach vydania bezdôvodného
obohatenia boli voči žalovanej zastavené iba z dôvodu, že na jej majetok bol vyhlásený konkurz.
Žalovaná po právoplatnosti rozhodnutia o vyprataní bytu už vedela voči komu má povinnosť byt vypratať,

a zároveň vedela, že neuhradila žalobcom žiadne platby v súvislosti s užívaním bytu, ani neoslovila
žalobcov, aby im tento nedoplatok dodatočne vyrovnala, ale naopak reagovala tak, že podala návrh
na oddlženie svojej osoby. Žalobcov ako svojich veriteľov však do návrhu na oddlženie uviedla, bola si
teda vedomá, že minimálne čo do základu záväzkov je dlžníkom žalobcov. Vedela, že okrem jediného
pozemku, ku ktorému vlastnila iba spoluvlastnícky podiel, žiaden iný majetok nemala. Z toho možno

usudzovať,žetýmtokrokomsledovalacieľdosiahnuťzbaveniesadlhovsúdomprostredníctvominštitútu
oddlženiabeztoho,abyaspoňčiastočneuspokojilaichnároky,alebomalamajetokčipríjmynačiastočné
uspokojenie ich nárokov, ako aj nárokov iných konkurzných veriteľov.

7. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaná nepreukázala súdu existenciu poctivého zámeru pri podaní
návrhu na konkurz, preto dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a zrušil oddlženie žalovanej pre

nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 1 a ods. 2 písm. h) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“).

8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 CSP v spojení s § 262
CSP, v zmysle ktorého priznal žalobcom voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko

mali v konaní plný úspech.

9. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 30. novembra
2023, č. k. 3CoKR/21/2022-478 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil a žalobcom voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

10. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že s podrobnými, vecne správnymi a zákonu
zodpovedajúcimizávermisúduprvejinštancievovecisamejsastotožňujeanatietoodkazuje(§387ods.
2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia z hľadiska hmotného práva,

k odvolaniu žalovanej a k podstatným tvrdeniam strán sporu v odvolacom konaní uviedol k odvolaciemu
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že žalovaná neuviedla dostatočne konkrétne, ktoré skutkové
alebo procesné okolnosti prípadu by mali tento odvolací dôvod napĺňať. Uviedol, že zrejme mal byť
naplnený spôsobom uvedeným v odsekoch 18. až 20. odôvodnenia jeho rozhodnutia (formalistický
prístup súdu k prejednaniu veci, spôsob odôvodnenia rozhodnutia, účel oddlženia a možnosť zneužitia

oddlženia podľa ZKR), avšak po náležitom preskúmaní veci odvolací súd skonštatoval, že tento odvolací
dôvod nie je daný.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné konanie súdu prvej inštancie, ako aj spôsob
vyhotovenia a odôvodnenia rozsudku, považovať za prísne formálny a nedostatočne odôvodnený.

Žalovaná namietala, že z obsahu rozhodnutia nie je dostatočne zrejmý dôvod, prečo bolo žalobe
vyhovené. Ani táto námietka žalovanej však nebola podľa odvolacieho súdu opodstatnená, pretože z
obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (odseky 27. až 36.) sú dostatočne zrejmé skutkové
a právne závery, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobnému návrhu vyhovel. V tejto súvislosti
odvolací súd dodal, že postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu čl. 2 ods. 1 CSP, čl. 3 ods.

1, CSP, čl. 15 ods. 1 CSP, čl. 16 a čl. 17 CSP, pričom poznamenal, že takto naznačené porušenie práv
žalovanej by skôr zakladalo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

12. Ďalej odvolací súd uviedol, že žalovaná vo svojom odvolaní poukázala na účel ZKR, a to aj v
súvislosti s jeho novelou platnou od 1. marca 2017, a v tomto smere prezentovala pomerne rozsiahlu

judikatúru, podľa ktorej účelom oddlženia je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, jeho dlhov, aby ho
dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po zvyšok jeho života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší
jeho úpadok, a aby sa mohol po stránke hospodárskej postaviť na vlastné nohy. S touto prezentáciou
účelu oddlženia podľa ZKR sa odvolací súd stotožnil, avšak uviedol, že s ohľadom na zistený skutkový
a právny stav veci (existencia nepoctivého zámeru) toto nič nemení na správnosti rozsudku súdu prvej

inštancie.

13. Následne odvolací súd skonštatoval, že rovnako vo veci nie sú dané ani odvolacie dôvody podľa §
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaná v rámci svojej obrany dôvodila, že možnosť zrušenia oddlženiapre nepoctivý zámer podľa § 166f ZKR nie je viazaná aspoň na čiastočnú úhradu pohľadávok veriteľa,
čo odôvodnila tým, že pokiaľ by to tak bolo, tak by to muselo byť vyslovene v zákone uvedené. Toto
stanovisko žalovanej považoval odvolací súd za oprávnené, avšak mal za to, že nič to nemení na

správnosti obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože dôvod na zrušenie oddlženia žalovanej bol
iný (konkrétne uvedený v § 166g ods. 2 písm. h) ZKR - snaha poškodiť veriteľa). Z rovnakého dôvodu
nie je opodstatnená ani ďalšia argumentácia žalovanej o nenaplnení podmienok pre zrušenie oddlženia,
pretože žalovaná v čase oddlženia bola skutočne platobne neschopná. Aj keď je táto argumentácia v
danej veci právne nepodstatná, odvolací súd považoval za vhodné dodať, že podľa § 166g ods. 5 ZKR

sa poctivý zámer dlžníka skúma iba v konaní o návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer.

14. Žalovaná v súvislosti s možnosťou zrušenia oddlženia pre neexistenciu poctivého zámeru namietala,
že pod túto skutkovú podstatu nie je možné subsumovať akékoľvek konanie dlžníka pred podaním
návrhu s dôsledkom ujmy na strane veriteľa. Uviedla, že aj keď s manželom odmietli po dražbe byt
vypratať a uvoľniť, právnym titulom pohľadávky žalobcov nie je škoda vzniknutá protiprávnym konaním

žalovanej, ale ide o bezdôvodné obohatenie, a tiež dodala, že pokiaľ by zákonodarca uvažoval o tom, že
pohľadávky vzniknuté z bezdôvodného obohatenia nemôžu byť súčasťou oddlženia, tak by ich zahrnul
do výpočtu nedotknutých pohľadávok v § 166c ods. 1 ZKR. K uvedenej obrane žalovanej odvolací súd
uviedol, že nie je opodstatnená, nakoľko nemá oporu v zákone. Z obsahu ZKR vôbec nevyplýva, že
snaha poškodiť veriteľa (§ 166g ods. 2 písm. h ZKR) by mohla vzniknúť iba naplnením skutkových

podstát žalovanou uvedených trestných činov. K tomuto odvolací súd obdobne dodal, že ak by to tak
bolo, tak by to zákonodarca v texte zákona vyslovene uviedol.

15. Za nelogickú a nesprávnu odvolací súd označil aj úvahu žalovanej, že pohľadávky veriteľov
(žalobcov) nie sú pohľadávkami z protiprávneho konania (nejde o škodu), ale že ide o nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia. K tejto úvahe odvolací súd poznamenal, že dôvodom, pre ktorý súd prvej
inštancie správne zistil existenciu nepoctivého zámeru žalovanej voči žalobcom, nebola len skutočnosť,
že na jej strane voči žalobcom vznikli pohľadávky titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ale aj skutočnosť, že žalobcom dlhodobo znemožňovala disponovať s ich bytom, z čoho vyplýva, že
žalovanánepochybnemalasnahuspôsobiťžalobcomškodu,ažeimškodudokoncaajreálnespôsobila.

16. Ani obranu žalovanej týkajúcu sa potreby skúmať aj správanie samotného veriteľa a jeho podielu
na vzniku následku v podobe nemožnosti uspokojenia jeho pohľadávky dlžníkom nepovažoval odvolací
súd za opodstatnenú. Dodal, že súd prvej inštancie toto tvrdenie žalovanej pri svojom rozhodovaní
neopomenul, avšak túto obranu žalovanej správne vyhodnotil ako neopodstatnenú so záverom, že

daný stav ohľadom vlastníctva bytu nezavinili žalobcovia, a teda im táto skutočnosť nemôže byť na
ťarchu. Vlastnícke právo, ktoré v sebe zahŕňa aj právo vec držať a užívať, je v našom právnom poriadku
ústavne garantovaným právom, pričom žalovaná toto právo žalobcov nesporne porušovala. Pozornosti
odvolacieho súdu navyše neušla ani tá skutočnosť, že počiatok vzniku problémov žalovanej (aj jej
nebohého manžela) spočíva v nerešpektovaní povinnosti platiť výživné pre dieťa manžela, ktoré bolo

vymáhané v exekúcii. O povinnosti platiť výživné muselo byť právoplatne rozhodnuté, čo znamená,
že nebol rešpektovaný právoplatný rozsudok. Za takejto situácie by nebolo prijateľné vyhodnotiť v
neprospech žalobcov inak iba tvrdenie žalovanej o tom, že žalobcovia nenadobudli byt za situácie, aby
mohli tvrdiť dobrú vieru, že ihneď po kúpe v ňom budú bývať alebo ho prenajímať.

17. Ďalšia obrana žalovanej v tom zmysle, že podľa ZKR žalovaná nemôže účinne poprieť prihlásené
pohľadávky žalobcov, nemá podľa odvolacieho súdu žiadny vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej.
Ani ďalšie námietky žalovanej (tvrdenia, že peniaze získané dražbou jej bytu boli čiastočne použité
na splatenie pohľadávok správcovi bytu, že žalobcovia nepreukázali dostatočne ich uhrádzanie platieb
súvisiacich s užívaním bytu, ani existenciu nepoctivého zámeru žalovanej) neboli opodstatnené, pretože

v konaní bolo dostatočne preukázané splnenie zákonných podmienok na zrušenie oddlženia žalovanej.

18. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav veci, a na takto správne zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia, t.j. zistil,
že odvolacie dôvody deklarované žalovanou nie sú naplnené. Zároveň zistil, že nie je daný ani odvolací

dôvodpodľa§365ods.1písm.d)CSP,apretorozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnypotvrdil.19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcom, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní,
priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej.

20.Protirozhodnutiuodvolaciehosúdupodalavčasdovolaniežalovaná(ďalejaj„dovolateľka“)ažiadala,
aby ho Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) spolu s rozhodnutím súdu prvej
inštancie zrušil, a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala
z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
21. V dovolaní dovolateľka namietala, že odvolací súd ani súd prvej inštancie sa nevysporiadali s jej

východiskovými argumentami, nepriaznivou individuálnou životnou situáciou, do ktorej sa dostala po
smrti manžela, ktorej predchádzala strata obydlia bez vlastného pričinenia na základe špekulatívnej
exekúcie bytu pre pohľadávku 2 000 eur, s ktorou nemala nič spoločné, keď súdy rozhodujúce v
inštančnom postupe odignorovali významné situácie, ktoré nastali v jej živote a mali priamy vplyv na jej
správanie pred podaním návrhu na oddlženie, z ktorých je zrejmé, že na jej strane absentuje akýkoľvek
úmysel poškodiť žalobcov ako veriteľov. Konajúce súdy podľa nej pri rozhodovaní odignorovali skúmanie

materiálnej stránky veci, konkrétnych aspektov prípadu v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu III. ÚS
570/2016 v otázke zisťovania jej poctivého zámeru, keď nevyhodnocovali jej postoj ako dlžníka pred
podaním návrhu a vyhlásením oddlženia, ani neposudzovali okolnosti, ktoré ju viedli k podaniu návrhu
a právny dôvod pohľadávok, ktorý viedol k úpadku.

22. Dovolateľka taktiež poukázala na prístup exekútora, ktorý v rozpore s dohodou s jej manželom
z decembra 2008 o splácaní dlhu vo výške 2 000 eur na výživnom vydražil byt vo februári 2009 v
prospech vydražiteľa svojho budúceho zaťa - rodinného príslušníka exekútora. Dovolateľka priznala,
že voči dražbe nevzniesla (ani jej nebohý manžel) všetky opravné prostriedky, nevyužili všetky lehoty
na ich podanie, pretože v tom čase mali ťažko postihnutého maloletého syna, následne jej manžel

v roku 2012 ochorel, a následne v roku 2017 zomrel. Tvrdila, že v roku 2012, a to 2 a pol roka po
vykonaní dražby, nebol schválený rozvrh výťažku, ktorý sa mohol použiť na obstaranie nového bývania
pre žalovanú a jej syna. Žalovaná napokon ostala bývať po smrti manžela v dome svojej svokry,
ktorá časť domu (jednalo sa o starý dom bez WC, kúrenia, internetu a ďalších bežných záležitostí)
previedla na syna žalovanej. Byt sa nachádza v mieste, kde nie sú žiadne pracovné príležitosti a je

nízky počet obyvateľov obce. Dovolateľka poukázala, že súdne spory o vypratanie bytu a iné spory
proti nej viedol vydražiteľ -budúci zať exekútora, ktorý vydražil byt, a tvrdila, že počas už začatého
súdneho konania o vypratanie bytu, previedol vydražiteľ byt na žalobcu v 1. rade, a ten následne
na žalobkyňu v 2. rade, pričom v čase podania návrhu na vypratanie bytu vydražiteľom žalovaná a
jej manžel riadne platili za elektrickú energiu a služby spojené s užívaním bytu. Poukázala, že po

prevode bytu na žalobkyňu 1 bol byt odpojený od elektrickej energie, napriek tomu, že jej nebohý
manžel aj s ňou, za elektrinu platil, následne došlo k demolácii poštových stránok, zavedeniu mreží
na vchodových dverách a správca bytu bol zo strany žalobcov upozornený, aby šeky na platenie
nájmu žalovanej, ani jej manželovi, neposielal. Žalobcovia okrem súdneho konania o vypratanie bytu
začali žalovanú s jej manželom terorizovať výskytom pokazených zámkov na vstupných dverách,

návštevami partií holohlavých chlapcov, privarovaním mreží a rôznym iným správaním, ktorým tlačili
na žalovanú a jej manžela, aby sa bez súdneho rozhodnutia z bytu vysťahovali. Žalovaná poukázala,
že privolávala k uvedeným situáciám políciu, podávala podnety, tvrdila, že jediným motívom, prečo
sa z bytu nevysťahovala, nevypratala ho bez súdneho rozhodnutia, bola nezákonnosť, svojvoľnosť
dražby, ktorá bola realizovaná v prospech pohľadávky voči manželovi na výživnom vo výške 2 000

eur, keď existovala obrovská disproporcia medzi hodnotou exekvovanej pohľadávky a hodnotou bytu,
ktorý vydražil exekútor v prospech svojho budúceho rodinného príslušníka. Poukázala, že v súdnych
konaniach žalobcovia podávali ďalšie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, z titulu užívania bytu
bez právneho dôvodu, a to pred rozhodnutím vo veci vypratania nehnuteľnosti, žiadne z uvedených
nárokov bežného nájmu neboli súdom právoplatne priznané. Dovolateľka poukázala na žaloby o

vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnené voči jej neskôr plnoletému synovi, ktoré neboli úspešné.
Poukázala na priebeh, ktorý predchádzal exekúcii bytu, vykonštruované pohľadávky správcu bytu
uplatnené ako 98 % ročný úrok z nezaplateného poplatku do fondu opráv, keď oprávnený bol iba 5 %
ročný úrok, ktorý v decembri 2012, ako pohľadávku správcu, zaplatila spolu s manželom vo výške 140
eur. Súdny exekútor vyplatenie tejto pohľadávky neakceptoval a sumou vo výške 11 714,41 eura (ako

výťažku) dražby napriek uvedeným skutočnostiam poukázal správcovi domu, neskôr spoločnosti Bytex
Slovensko s.r.o., ktorá doteraz uvedenú čiastku drží neoprávnene.23. S uvedenými okolnosťami sa súdy podľa dovolateľky nezaoberali, nevysporiadali, nie sú predmetom
riadneho zdôvodnenia súdnych rozhodnutí. Žalovaná poukázala, že odvolací súd nereflektoval skutočný
obsah podstaty predkladaných odvolacích dôvodov, ako sa súd prvej inštancie vyhýbal hodnoteniu

všetkých zásadných argumentov, ktoré preukazujú, že nikdy nekonala s motívom snahy poškodiť
žalobcov ako svojich veriteľov. Záver súdov vylučuje fakt, že žalobcovia nadobudli byt v pôvodnom
vlastníctve žalovanej a jej nebohého manžela v čase, keď už na súde 2 roky prebiehalo súdne konanie
o vypratanie nehnuteľnosti, ktorú podal vydražiteľ bytu, žalobcovia len vstupovali do tohto konania.
Žalovaná a nebohý manžel nemohli mať úmysel poškodiť žalobcov užívaním bytu bez právneho dôvodu

skôr ako okamihom nadobudnutia vlastníckych práv k bytu žalobcami, keď za služby spojené s užívaním
bytu (údajne podľa žalobcov) neplatili, keď práve žalobcovia boli tí, ktorí svojvoľne odpojili byt od
elektriny, zrušili poštové schránky, zakázali správcovi bytu doručovať šeky a úmyselne vytvorili stav,
že žalovaná s manželom tieto platby nemohli uhrádzať. Žalobcovia sa domáhali svojich vlastníckych
práv a vypratania bytu v situácii, keď vedeli, že pôvodní vlastníci nemajú vôľu byt dobrovoľne, bez
súdneho rozhodnutia vypratať, a nemali záujem na žiadnom konštruktívnom vyriešení situácie do

rozhodnutia súdu. Žalovaná poukázala na nedostatočné zdôvodnenie argumentov, ktoré uviedla v
konaníohľadnedražbybytu,sktorýmisasúdprvejinštancievysporiadalvbodoch30.a31.odôvodnenia
rozhodnutia. Žalovaná v konaní tvrdila, že za elektrinu, ako aj služby spojené s užívaním bytu spolu s
manželom žalobcom až do odpojenia elektriny, demontáže schránok a zákazu správcovi bytu doručovať
písomnosti platili, a platili aj poplatky predchádzajúcemu vlastníkovi - vydražiteľovi počas súdneho

konania o vypratanie bytu, ktoré voči nim viedol. Žalovaná poprela závery súdu prvej inštancie vyjadrené
v bode 31. odôvodnenia rozhodnutia o možnosti platiť zložením do notárskej úschovy, tento názor
vyhodnotila ako rozporný so zákonom. Žalovaná poprela pravdivosť tvrdení súdu prvej inštancie v bode
34. odôvodnenia rozhodnutia, že žalobcovia boli nútení podať žalobu na vypratanie, keď je pravdou, že
túto žalobu nepodávali žalobcovia, ale pôvodný vlastník vydražiteľ. Žalovaná nesúhlasila so záverom

súdov, ktorý záver o nepoctivom zámere žalovanej postavil na nepravdivých skutkových okolnostiach,
ktoré žalobcovia ani netvrdili, pričom skutočnosti, ktoré sa viažu k veci a k správaniu žalovanej, súdy
žiadnym spôsobom nevyhodnocovali a nepremietli do dôvodov súdneho rozhodnutia.

24. Závery súdov sú podľa dovolateľky všeobecné, nedostatočne individualizujú vec, vynechávajú

zákonné a spravodlivé posúdenie veci, hodnotenie konkrétnosti veci a vyhýbajú sa povinnosti
riadne sa s tvrdenými skutočnosťami zaoberať, hodnotiť ich a vysporiadať v dôvodoch rozhodnutia.
Podľa žalovanej je zdôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu všeobecné,
formálne,nereflektujúcekonkrétneargumentyžalovanej,nevysporiadajúcesasargumentamižalovanej,
absentuje v nich akákoľvek úvaha súdov k vyhodnoteniu genézy veci a konkrétnych preukázaných

tvrdení žalovanej.

25. Podľa názoru dovolateľky je postup odvolacieho súdu v rozpore s § 363 a § 220 CSP, keď
odvolaciemu súdu uniklo, že povinnosť platiť výživné nemala žalovaná (exekúciou a dražbou vymáhaná
pohľadávka exekútora sa týkala výživného, ku ktorej plateniu bol zaviazaný manžel žalovanej, a nie

žalovaná).Poukázalanapostup,ktorýsatýkalinýchpohľadávok-pohľadávokSociálnejpoisťovne,ktorá
priamo manželovi žalovanej celú zadržovanú sumu vo výške 760,11 eura vrátila, keď netušila, z akého
dôvodu jej ju exekútor ako výťažok z predaja bytu poslal. Poukázala, že pohľadávka zaťa exekútora
vo výške 4 940,78 eura titulom ušlého zisku (podľa vydražiteľa - zaťa exekútora žalovaná s manželom
nevyprataním bytu zmarili komerčný prenájom bytu), nebola ako výťažok z predaja bytu žalovanej ani

jej manželovi vyplatená napriek tomu, že o vylúčení tejto pohľadávky z uspokojenia rozvrhom výťažku
v dražbe, bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice I z 13. októbra 2016 vo veci
39C/2/2015. Poukázala, že prvé peniaze z predmetnej dražby prišli v júni 2016, po siedmich rokoch od
dražby, a to len v sume 3 692,02 eura ako smiešna hodnota vydraženého bytu. Žalovaná zdôrazňovala,
že nebola osobne účastníčkou exekučného konania, bola ženou svojho manžela, a to v čase, keď

ochorel a následne zomrel. Poukázala, že nemala žiadne úvery, pôžičky, exekúcie, a v pozícii účastníka
exekúcie sa ocitla len preto, že bola ženou svojho manžela, od roku 2012 chorého, a s ním sa ocitla aj v
ťažkej ekonomickej situácii, bez elektriny, bez peňazí, pod svojvoľným nátlakom žalobcov, ktorí sa inými
prostriedkami, než súdnym konaním, chceli domôcť práva bývať v predmetnom byte. Poukázala, že
hneď po právoplatnom rozhodnutí súdu vo veci vypratania nehnuteľnosti prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne vydala žalobcom byt, zanechala v ňom všetko čo mala, vrátane nábytku a osobných vecí,
keďže nemala možnosť odsťahovať tieto veci do iného priestoru, v ktorom mala bývať.26. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka poukázala na
rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu v konaniach podľa § 166f ZKR a na skúmanie zákonných
podmienok podľa § 166g ZKR. Tvrdila, že súdy sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

odchýlili, poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 570/2016, rozhodnutie
NS SR zo 14. júna 2023 vo veci 4Obdo/35/2022, z 31. januára 2023 vo veci 5Obdo/18/2022 a
2Cdo/109/2007. Podľa dovolateľky rozhodnutie súdu prvej inštancie vyjadrené najmä v bodoch 29.
a 30. odôvodnenia ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nezodpovedajú. Poukázala, že
rozhodnutie vo veci záviselo od vyriešenia otázok týkajúcich sa právneho posúdenia objektívnej a

subjektívnejstránky(nepoctivéhozámeružalovanej),právnehodôsledkuvpodobepoškodeniažalobcov
ako veriteľov, a napokon aj procesného postupu súdov právnym posúdením relevantných skutočností na
strane žalobcov a žalovanej pre zákonné a spravodlivé konanie o tom, či žalovaná mala alebo nemala
pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu poctivý zámer. Bolo povinnosťou súdov správne aplikovať
ustanovenia zákona vzťahujúce sa k otázke dôkazného bremena.

27. K dovolaniu podali žalobcovia vyjadrenie z 21. mája 2024, v ktorom žiadali dovolanie podľa § 447
písm. c) a f) CSP odmietnuť. Zároveň si uplatnili nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
28. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo „NS SR“) po zistení,
že dovolanie bolo podané včas (§ 427 CSP), oprávnenou osobou (§ 424 CSP), zastúpenou v dovolacom
konaní v zmysle § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) pred samotným

vecným prejednaním dovolania najskôr skúmal, či je dovolanie procesne prípustné.

29. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa.
30. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú

priniesol CSP v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať
za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového
konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“
a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako
tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho

súdu (porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,
3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012).
31. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na možnosť
prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z

tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa
môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr
reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014).
32. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho
súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z

ustanovení § 419 a nasl. CSP, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania, je zrejmé, že na to, aby sa
dovolacísúdmoholzaoberaťvecnýmprejednanímdovolania,musiabyťsplnenépodmienkyprípustnosti
dovolania vyplývajúce z ustanovení § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania,
t.j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie
dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP. Dovolací súd

je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní
(porovnaj § 428 CSP).
33. V posudzovanom prípade dovolateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Vady konania vymenované v ust. § 420 CSP sú špecifické tým,
že zakladajú nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť. Vyplýva to z ust. § 431 CSP, podľa
ktorého dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
34. Ustanovenie § 166g ods. 2 písm. h) ZKR predpokladá skúmanie správania sa dlžníka pred podaním
návrhu na oddlženie (§ 166 a nasledujúcich zákona 7/2005 Z. z.). Konanie podľa § 166f (zrušenie
oddlženia pre nepoctivý zámer), ukladá veriteľom (žalobcom) bremeno tvrdení a dôkazné bremenopreukázania, že dlžník (žalovaná) nemala pri oddlžení poctivý zámer, čo predpokladá skúmať správanie
dlžníka pred podaním návrhu na oddlženie konkurzom. Skúmať poctivý zámer žalovanej predpokladá
skúmať, či dlžník mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého z veriteľov (žalobcov)

pred podaním návrhu na oddlženie konkurzom (oddlženie vyhlásené rozhodnutím 31OdK/227/2018 zo
7. júna 2018 zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 13. júna 2018), či dlžník - žalovaná mala snahu
poškodiť žalobcov ako veriteľov. Oddlženie treba skúmať z hľadiska kritérií rozhodnutia Ústavného súdu
III. ÚS 570/2016, skúmať právny dôvod pohľadávok, ktoré k podaniu návrhu na oddlženie konkurzom
žalovanú viedli a na iné správanie žalovanej pred podaním tohto návrhu.

35. Žalobcovia v dôvodoch návrhu podaného podľa § 166f ZKR uviedli všeobecné tvrdenia - genézu
veci (dražba, žaloba o vypratanie bytu, neplatenie nájmu správcovi za médiá a iné), účastníkom
oddlženia je žalovaná (oddlženie 7. júna 2018 zverejnené v Obchodnom vestníku) a účastníkom nie je
manžel žalovanej, ktorý zomrel v roku 2017, preto bolo potrebné sa vysporiadať s tvrdeniami žalobcov
uvedenými v návrhu na zrušenie oddlženia, ktoré sa týkajú konania výlučne manžela žalovanej (body

2F. a 2G. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie).

36. Každý veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia do šiestich
rokov od vyhlásenia oddlžovacieho konkurzu alebo určenia splátkového kalendára, ak preukáže, že
dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, je oprávnený podať návrh

na zrušenie oddlženia voči dlžníkovi na súde, ktorý rozhodol o oddlžení.

37. Kritériá pre určenie nepoctivého zámeru sú sústredené predovšetkým na ekonomickom správaní
dlžníka pred podaním návrhu na oddlžovacie konanie a po jeho podaní. Pokiaľ ide o ekonomické
správanie dlžníka pred podaním návrhu na začatie konania, dlžník nemal poctivý zámer, ak sa

úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, aby mohol podať návrh na niektorú formu oddlžovacieho
konania, alebo pri preberaní záväzkov sa spoliehal na to, že ich bude riešiť v oddlžovacom konaní.
Pri týchto dvoch dôvodoch vyžaduje zákonodarca úmyselné konanie, a pri zadlžovaní stačí aj konanie
nedbanlivostné.

38. Súdy sú povinné zisťovať, aké mal dlžník príjmy, aké záväzky preberal, rovnako je potrebné zistiť
či záväzky boli preberané za účelom krytia nevyhnutných životných potrieb dlžníka a tých, voči ktorým
má vyživovaciu povinnosť, alebo boli určené na nie nevyhnutné spotrebné účely. Právne relevantné
bude aj zistenie, z akých dôvodov prestal splácať svoje záväzky a podobne. Nepoctivý zámer osvedčuje
aj také konanie dlžníka, ktoré urobil v snahe zvýhodniť niektorého veriteľa alebo poškodiť niektorého

veriteľa. Dlžník nemal poctivý zámer v čase podania návrhu na oddlžovacie konanie, ak nebol platobne
neschopný, i keď o tom vedel alebo musel vedieť, alebo v návrhu a v prílohe k návrhu, alebo na dopyt
správcu, uviedol nepravdivú dôležitú informáciu, alebo neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel, alebo
mohol vedieť, že ide o dôležitú informáciu. Nepoctivý zámer dlžníka pri týchto dôvodoch sa prejavuje
hlavne zatajovaním určitých informácií vo vzťahu k správcovi alebo uvádzaním nepravdivých informácií,

čiužúmyselnealeboznedbanlivosti.Priaplikácii§166gods.2písmenah)ZKRsúdmá,vrámcivoľného
hodnotenia dôkazov, širokú mieru uváženia pri posudzovaní poctivého (nepoctivého) zámeru dlžníka,
ako aj osoby dlžníka. Ako príklad je možné uviesť miernejšie hodnotenie dôvodov pre posudzovanie
nepoctivého zámeru pri strate obydlia dlžníka, kde primárnym východiskom pri uvážení súdu nebude
len tá skutočnosť, že dlžník obydlie stratil, ale to či stratu obydlia si zavinil sám dlžník svojím konaním.

39. Pri hodnotení dôvodov pre poctivý, resp. nepoctivý zámer novela prikazuje prihliadnuť aj na osobu
dlžníka. Súd prísnejšie hodnotí tieto dôvody u dlžníka, ktorý mal v minulosti alebo stále má významnejší
majetok, má skúsenosti s podnikaním, pôsobí alebo pôsobil ako vedúci zamestnanec alebo pôsobil
v orgánoch právnickej osoby alebo má iné osobitné životné skúsenosti. Existencia ktorejkoľvek tejto

skutočnosti, ktorá sa viaže k osobe dlžníka, je dôvodom na prísnejšie hodnotenie dôvodov pre poctivý
zámer. Ak ide o dlžníka, ktorý má iba základné vzdelanie, je v dôchodkovom veku alebo blízko tohto
veku, má vážne zdravotné problémy, načas alebo trvalo stratil obydlie alebo ho v živote postihla iná
udalosť, ktorá mu sťažila uplatnenie v spoločnosti, súd prihliada miernejšie k dôvodom pre posudzovanie
poctivého zámeru. Bez ohľadu na až prehnanú kazuistiku má súd v rámci voľného hodnotenia dôkazov

širokú mieru uváženia pri posudzovaní poctivého (nepoctivého) zámeru dlžníka, ako aj osoby dlžníka.
Ako príklad je možné uviesť miernejšie hodnotenie dôvodov pre posudzovanie nepoctivého zámeru pri
strate obydlia dlžníka. Tu primárnym východiskom pri uvážení súdu nebude len tá skutočnosť, či dlžník
obydlie stratil, ale to, či si stratu obydlia nezavinil sám dlžník svojím konaním. (ĎURICA, Milan. § 166g[Poctivý zámer]. In: ĎURICA, Milan. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck,
2021, s. 1153).

40. Generálnu klauzulu poctivého zámeru je možné chápať ako právnu normu s relatívne neurčitou
hypotézou, a teda ako právnu normu, ktorej hypotéza nie je stanovená priamo zákonodarcom v právnom
predpise, ale ako hypotézu, ktorá prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednom
prípadevymedzilindividuálnehypotézuprávnejnormyzoširokého,vopredneurčenéhookruhuokolností
v kontexte daných okolností a skutočností. (DZIMKO Jakub. Oddlženie fyzickej osoby. 1. vydanie.

Bratislava: C. H. Beck, 2024, s. 154).
41.Zákonodarcavtomtoprípadegenerálnouklauzuloupoctivéhozámeruvytvorilkorektívposudzovania
poctivého zámeru, ktorý vychádza z posúdenia individuálnych možností a schopností dlžníka. Súčasne
uvedené kritériá predstavujú možnosť súdu individuálne posúdiť zámer dlžníka pri oddlžení.
42.Podľa§166fZKRpreukazujeveriteľ,žedlžníknemalprioddlženípoctivýzámer.Skúmaniepoctivého
zámeru sa týka tak činnosti dlžníka pred podaním návrhu na oddlžovacie konanie, ako aj po rozhodnutí

o oddlžení. Ustanovenie § 166g ZKR potom príkladným spôsobom uvádza skutočnosti, keď dlžník má
poctivý zámer, ako aj negatívnym spôsobom vymedzuje skutočnosti, keď dlžník poctivý zámer nemá.
Súd má tak dostatočný priestor na úvahu, či konanie dlžníka bolo alebo nebolo motivované poctivo,
nemal by pritom postupovať mechanicky, ale podľa okolností daného prípadu s ohľadom na kritériá
prísnejšieho alebo miernejšieho posudzovania, a to najmä s ohľadom na osobu dlžníka alebo jeho

životnú situáciu. (Duračinská Jana. Glosa. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/74/2021 z
20.10.2022 (žaloba o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer); Súkromné právo. 2023. č. 3, s. 91).
43. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2020 vo veci sp. zn. IV. ÚS 149/2020
vyplýva, že „východisková téza sťažovateľky o nutnosti skúmať poctivosť zámeru vo fáze vyhlasovania
oddlžovania konkurzom je mylná. Ako z dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 Z. z., ktorým došlo s

účinnosťou od 1. marca 2017 k zavedeniu dnešnej podoby takzvaného osobného bankrotu do zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, vyplýva, kontrolné mechanizmy pre oddlženie fyzickej osoby konkurzom
majú „ex post“ povahu. Kontrolný mechanizmus je zhmotnený predovšetkým v inštitúte návrhu na
zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer (§ 166f a § 166g zákona o konkurze a reštrukturalizácii), ktorým
môže veriteľ dotknutý oddlžením, prípadne prokurátor iniciovať súdny spor, výsledkom ktorého môže byť

zrušenie oddlženia konkurzom pre nepoctivý zámer. Z právnej úpravy (§ 166g ods. 5 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii) výslovne vyplýva, že osobitné súdne konanie je jediným nástrojom na posúdenie
poctivosti zámeru dlžníka a súd nemá dovolené ju skúmať pri rozhodovaní o oddlžení konkurzom. Ak
chce sťažovateľka presvedčiť orgány súdnej moci o ňou tvrdených skutočnostiach, slúži na tento účel
práve uvedený samostatný typ súdneho konania.“

44. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2017 vo veci sp. zn. III. ÚS 570/2016
vyplýva, že Ústavný súd najprv in abstracto predosiela, že účelom oddlženia podľa štvrtej časti zákona
o konkurze a reštrukturalizácii nie je garancia úplného uspokojenia pohľadávok veriteľov, ktoré, hoci
riadneprihlásenéizistené,bolivkonkurzeuspokojenéibačiastočne.Účelomoddlženiajezbaviťdlžníka,
ktorý je fyzickou osobou, jeho dlhov (§ 166 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), aby ho dlhy

neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší
jeho úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne
postaviť na vlastné nohy. Právna úprava oddlženia nezaručuje veriteľom pohľadávok prihlásených
a zistených, no neuspokojených v konkurze postavenie účastníkov v konaní o oddlžení. No tá
istá právna úprava je dôkazom, že v rozhodovaní o oddlžení je hlavnou úlohou konajúceho súdu

spravodlivovyvažovaťprimárnyúčeloddlženia(záujemnastranedlžníka-fyzickejosoby)azáujmystále
neuspokojených veriteľov. Ak sa tejto svojej povinnosti konajúci súd nezhostí rešpektujúc požiadavku
spravodlivostivovzťahochdlžníkaaveriteľov,potombuďpoškodídlžníkatým,žemuoddlženienepovolí,
prípadne mu na účel skúšobného obdobia uloží neprimerané záťaže, alebo poškodí veriteľov tým,
že vytvorí predpoklady na nevymáhateľnosť ich riadne prihlásených a zistených pohľadávok, a to

bez relevantných dôvodov. Zákonodarca prichádza konajúcemu súdu pri popísanej náročnej úlohe
na pomoc okrem iného aj legálnou podmienkou poctivého zámeru dlžníka vynaložiť primerané úsilie
na uspokojenie svojich veriteľov. Súčasne zákon o konkurze a reštrukturalizácii naznačuje čiastkové
kritériá, ktoré je potrebné pri posudzovaní splnenia tejto podmienky vziať do úvahy. Ide napríklad o
požiadavku riadneho plnenia povinností v predchádzajúcom konkurznom konaní (§ 167 ods. 2 zákona o

konkurze a reštrukturalizácii). Ústavný súd je presvedčený, že posúdenie podmienky poctivého zámeru
dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov nemôže byť posudzované len z
hľadiska formálneho plnenia povinností dlžníka počas konkurzného konania v intenciách binárnej logiky
(splnil - nesplnil). Súd konajúci o oddlžení musí zohľadniť všetky aspekty konkrétneho prípadu. Môžeísť o časové súvislosti, správanie dlžníka pred začatím konkurzného konania. Môže ísť aj o to, kto podal
návrh na začatie konkurzného konania, nepochybne aj o to, aký právny pôvod majú pohľadávky, ktoré
viedli dlžníka do stavu úpadku. Niet pochýb, že posúdenie materiálnej podmienky poctivého zámeru

dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov sa nemôže odvíjať len od toho, či v
priebehu konkurzného konania dlžník včas plnil svoje povinnosti, či formálne reagoval na požiadavky
konkurzného súdu alebo správcu a pod.“
45. Z rozsudku NS SR z 20. októbra 2022 vo veci sp. zn. 1Obdo/74/2021 vyplýva, že „I. Predpokladom
úspešnosti žaloby o zrušenie oddlženia je, že veriteľ v zmysle § 166f ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o

konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý
zámer. Kritériá na určenie nepoctivého zámeru sa týkajú najmä ekonomického správania dlžníka pred
podaním návrhu na oddlžovacie konanie, ako aj po rozhodnutí o oddlžení.
II. Povinnosťou dlžníka podľa § 166g ods. 1 citovaného zákona je preukázať poctivý zámer, t.j. že po
podaní návrhu na oddlženie vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a
schopností, pričom správanie dlžníka sa posudzuje so zreteľom na jeho ekonomickú situáciu, osobné

pomery a súčinnosť v oddlžovacom konaní.“ V posudzovanom prípade sa žalobca domáhal zrušenia
oddlženia žalovanej pre nepoctivý zámer, pričom súd prvej inštancie ustálil, že žalobca nepoctivý zámer
žalovanejakodlžníčkyzaložilnatom,žežalovanáneuviedlavnávrhunaoddlženiemajetoknienepatrnej
hodnoty,vnávrhunaoddlženieuviedlanepravdivúdôležitúinformáciu(neuvedeniečastisvojhomajetku)
a žalovaná svojím konaním pred podaním návrhu na oddlženie postúpením pohľadávok mala snahu

poškodiť žalobcu ako svojho veriteľa, teda v zmysle § 166g ods. 2 písm. a), c) a h) ZKR. Týmito
uplatnenými skutkovými podstatami sa súdy oboch inštancií zaoberali a po vykonanom dokazovaní
dospeli k záveru, že žalobca, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno, toto v spore neuniesol, keď
nepreukázal ním uplatnené zákonné dôvody na zrušenie oddlženia žalovanej pre nepoctivý zámer v
zmysle § 166g ods. 2 písm. a), c) a h) ZKR.

46. Oddlženie nemá byť prostriedkom, ktorým dlžník sleduje len svoj vlastný prospech, bez ohľadu
na oprávnené záujmy svojich veriteľov a bez zodpovednosti za záväzky voči nim. Aktuálny koncept
dodatočnej kontroly poctivého zámeru dlžníka je hodnotený ako nie vhodný, pretože je „v rozpore s
právnou istotou účastníkov konania, predovšetkým veriteľov,“ veritelia majú pritom obmedzené možnosti
prístupu k zabezpečeniu dôkazných prostriedkov na preukázanie nepoctivého zámeru dlžníka, a tým

garancie napĺňania základného princípu oddlženia v podobe poctivého zámeru dlžníka. Glosované
rozhodnutie potvrdzuje, že aktuálna právna úprava, ktorá ponecháva na aktivite veriteľa domáhanie
sa zrušenia oddlženia prostredníctvom preukazovania nepoctivého zámeru dlžníka, nepredstavuje pre
veriteľa nachádzajúceho sa v informačnej nerovnováhe ohľadom unesenia takého vecného bremena
účinný nástroj ochrany. Súdy pritom túto zákonnú úpravu a informačnú asymetriu nevedia napriek ich

širokému priestoru na komplexné posúdenie okolností konkrétneho prípadu vyrovnať aplikáciou princípu
spravodlivosti. Súdy vychádzajú zo zásady formálnej pravdy, ktorou sa riadi civilné sporové konanie,
sú teda súčasne limitované preukázanými tvrdeniami veriteľa ako žalobcu ohľadom nepoctivého
zámeru dlžníka ako žalovaného pri oddlžení. Prostredníctvom právnej vety formulovanej na podklade
glosovaného rozhodnutia sa dovolací súd snažil odstrániť existujúce nezrovnalosti v otázke nesenia

dôkazného bremena, pričom dospel k záveru, že veriteľa zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom
neexistencie poctivého zámeru dlžníka pri oddlžení (ako aj pred podaním návrhu na oddlženie) a dlžníka
zaťažuje dôkazné bremeno o existencii poctivého zámeru po podaní návrhu na oddlženie. Podotýkame
však, že formulovaná právna veta v samotnom rozhodnutí právny základ nemala. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva, že súd nekládol rovnaké požiadavky na unesenie dôkazného bremena žalobcu

a žalovanej. Pri žalobcovi súd zdôrazňoval, v čom dôkazné bremeno neuniesol (je otázne, čo je
veriteľ objektívne schopný vzhľadom na informačnú asymetriu uniesť), pričom pri „unesení dôkazného
bremena žalovanou“ len konštatoval, že „zo správania žalovanej po podaní návrhu na oddlženie
nemal preukázané nepoctivé konanie žalovanej a ani jej úmysel poškodiť veriteľov“. Súd sa teda v
skutočnosti nevysporiadal s tým, ako uniesla dôkazné bremeno o svojom poctivom zámere žalovaná,

a nevyhodnocoval to podľa § 166g ods. 1 ZKR (nie je zrejmé, čo podľa § 166g ods. 1 ZKR žalovaná
v konaní preukázala, resp. čím pozitívne preukázala svoj poctivý zámer po podaní návrhu). Ak by súd
postupoval v súlade s § 166g ods. 1 ZKR, mal vyhodnotiť, akým konkrétnym správaním dlžníčka naplnila
poctivý zámer. Žalovanú podľa toho žiadne pozitívne dokazovanie na rozdiel od žalobcu nezaťažilo. /
Duračinská Jana. Glosa. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/74/2021 z 20.10.2022 (žaloba

o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer)/.
47. Z rozsudku NS SR z 18. apríla 2023 vo veci sp. zn. 5Obdo/9/2022 vyplýva, že „ani prípadná námietka
prílišného „dôkazného zaťaženia“ žalobcu ako veriteľa neobstojí, nakoľko je logickým protipólom
ustanovenia § 166g ods. 4 ZKR, ktoré kladie požiadavku miernejšieho posúdenia poctivého zámeruu dlžníka, ktorý o. i. dosiahol iba základné vzdelanie, resp. bol postihnutý životnou udalosťou, ktorá
sťažila jeho uplatnenia v spoločnosti. Najvyšší súd konštatuje, že ak by aplikácia § 166g ods. 4
ZKR neimplikovala zvýšené nároky na unesenie dôkazného bremena veriteľa, zakotvenie uvedeného

ustanovenia by nemalo prakticky žiaden význam“.
48. Z uznesenia NS SR z 29. februára vo veci sp. zn. 4ObdoK/2/2023 vyplýva, že zákonodarca v
§ 166g ZoKR vymedzil v odseku 1 poctivý zámer dlžníka a v odseku 2 nepoctivý zámer dlžníka.
Dovolací súd ešte podotýka, že je nutné rozlišovať ako ZoKR definuje poctivý zámer a nepoctivý zámer,
nakoľko každý z nich je v ZoKR vymedzený aj s ohľadom na časový úsek jeho skúmania inak. Zatiaľ

čo zákon určuje poctivý zámer len na základe správania dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie
oddlžovacieho konkurzu alebo na určenie splátkového kalendára, tak takmer všetky skutkové podstaty
uvedené v § 166g ods. 2 ZoKR sa zameriavajú (bez časového obmedzenia) na správanie dlžníka pred
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo na obdobie počas konkurzu, pričom dôkazné bremeno
preukázania nepoctivého zámeru dlžníka podľa § 166 f ZoKR vo vzťahu k jednotlivým príkladmo
vymenovaným skutkovým podstatám nepoctivého zámeru v § 166 g ods. 2 ZoKR ťaží veriteľa - žalobcu

(viď rozsudok zo dňa 14. júna 2023 sp. zn. 4Obdo/35/2022). Na druhej strane dôkazné bremeno
preukázania, že dlžník poctivý zámer pri oddlžení podľa § 166g ods. 1 ZoKR mal, ťaží žalovaného
dlžníka a vzťahuje sa na obdobie po podaní návrhu na oddlženie (obdobne aj rozsudok NS SR sp. zn.
1Obdo/74/2021 z 20. októbra 2022). Nie je teda daná ucelená a konečná definícia nepoctivého zámeru,
pričom okrem príkladmo vymenovaných správaní za správanie s nepoctivým zámerom možno vo

všeobecnostipovažovaťtakésprávaniedlžníka,zktoréhoniejemožnévyvodiťjehoúprimnúsnahuriešiť
svoj dlh/dlhy podľa svojich možností a schopností, a ktorého dopadom je neuspokojenie pohľadávky
veriteľa/veriteľov bez vážneho, akceptovateľného dôvodu (takým dôvodom by mohol byť napr. vážny
zdravotný stav, pre ktorý nemôže vykonávať zárobkovú činnosť a nevlastní majetok dostatočnej hodnoty,
pričom sa predtým účelovo nezbavil svojho iného majetku). Teda podľa vyššie uvedeného sa skúmajú

okolnosti/ správanie dlžníka, ktoré nastali nielen po oddlžení dlžníka, ale aj tie, ktoré nastali ešte pred
podaním takéhoto návrhu, t.j. do minulosti. Je nepochybné a zároveň aj s poukazom na posúdenie
doterajšieho správania sa dlžníka vo vzťahu k jeho ,,platobnej disciplíne“ až nevyhnutné, aby súdy
preskúmavali všetky okolnosti, ktoré preukazujú poctivý alebo nepoctivý zámer dlžníka (bližšie k tomu
viď 4Obdo/35/2022). Povinnosť tvrdenia v konaní o návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer

teda má veriteľ, t. j. žalobca, ktorý musí uviesť konkrétne tvrdenia, prečo má za to, že dlžník nemal pri
oddlžení poctivý zámer, súčasne musí tieto tvrdenia podoprieť dôkazmi, t.j. preukázať ich (k tomu bližšie
viď sp. zn. 5Obdo/18/2022 z 31. januára 2023). Povinnosťou dlžníka je naopak poprieť tvrdenia veriteľa,
t.j. preukázať svoj poctivý zámer, a teda v tomto smere má dôkazné bremeno o poctivosti svojho zámeru
(§166g ods. 1 ZoKR). Aby popretie tvrdení mohlo mať svoje zákonom stanovené účinky, musí ísť o

popretie kvalifikované, konkrétne a určité. Hoci v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP sa skutkové tvrdenia
strany,protistranouvýslovnenepopreté,považujúzanesporné,nemožnopodľadovolaciehosúdukaždé
skutkové tvrdenie veriteľa v konaní o návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, považovať
automaticky za dostačujúce pre naplnenie záveru o nepoctivom zámere dlžníka podľa § 166g ods. 2
ZoKR. Dôvodom podstatným pre zrušenie oddlženia je záver súdu prijatý na základe zistených, súčasne

však nespochybniteľných skutkových okolností spadajúcich pod niektorú demonštratívne vymenovanú
skutkovú podstatu v § 166g ods. 2 ZoKR (alebo skutkovú podstatu v tomto ustanovení neuvedenú),
ak z nich možno uzavrieť, že dlžník pri oddlžení nemal poctivý zámer. Je tiež nutné stotožniť sa s
tvrdením žalovaného v dovolaní o tom, že vo svojich písomných podaniach uvádzal tvrdenia na svoju
obranu, smerujúce k preukázaniu neopodstatnenosti tvrdení žalobcu o nepoctivom zámere jeho osoby

(č.l. 124 a nasl., č.l. 173 a nasl.). Bolo preto povinnosťou súdov sa s nimi vysporiadať, resp. zdôvodniť,
prečo ich súd (súdy) nepovažujú za relevantné pre rozhodnutie vo veci (aj prípadným zdôvodnením, či
ide o okolnosti preukazujúce, resp. vylučujúce jeho poctivý zámer, ktoré je dlžník povinný preukázať v
zmysle §166g ods. 1 ZoKR). Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov
predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Žalobca okolnosti, pre
ktoré má za to, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer, musí nielen tvrdiť, ale tieto tvrdenia musí aj
preukázať, ktoré zistenia musí zas súd vo svojom rozhodnutí dostatočne zdôvodniť.
49. Z rozsudku NS SR z 2. augusta 2023 vo veci sp. zn. 4Obdo/44/2022 (R 60/2023) vyplýva, že:
I. Skutkové podstaty nepoctivého zámeru sú v § 166g ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a

reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ZoKR) vymenované len demonštratívne, preto nie je
možnévyžadovaťodžalobcupodradenievžalobenazrušenieoddlženiauvádzanýchskutkovýchtvrdení
pod konkrétnu skutkovú podstatu uvedenú v § 166g ods. 2 ZoKR. V žalobe preto postačuje uvedenie
rozhodujúcich skutočností, ktorými žalobca vymedzuje nepoctivosť zámeru dlžníka pri oddlžení.II. Ak sa do oddlženia žalovaný dostal na základe rozhodnutia vydaného súdom v konaní o oddlžení
začatom po 1. marci 2017 podľa ustanovení zák. č. 377/2016 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon o
konkurze a reštrukturalizácii, je potrebné na zrušenie tohto oddlženia v konaní podľa § 166f ZoKR

aplikovať aj ustanovenie § 166g ZoKR, zavedené tiež touto novelou, a to s poukazom na prechodné
a záverečné ustanovenie v § 206f ZoKR, pričom posudzovanie správania sa dlžníka definovaného v §
166g ods. 2 písm. e), g), h) ZoKR v konaní o zrušení oddlženia podľa § 166f ZoKR nie je pred podaním
návrhu na oddlženie spätne do minulosti časovo ohraničené, teda môže sa posudzovať aj správanie
dlžníka v čase pred účinnosťou tejto novely.

III. Pri prísnejšom prihliadaní k osobe dlžníka a na súdom zistené skutkové okolnosti podľa § 166g ods.
3 ZoKR je možné podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZoKR považovať správanie dlžníka za správanie v snahe
poškodiť veriteľa, aj napriek tomu, že v rámci neho využíva zákonom dovolené prostriedky na svoju
obranu proti plneniu záväzku, ktorý neuznáva, ak sa preukáže, že účelom tohto správania bolo vyhnúť
sa plneniu tomuto veriteľovi alebo toto plnenie účelovo oddialiť. Ak dlžník neuhrádza dlh veriteľovi ani
len čiastočne, hoci by ho veriteľovi, bez jeho zvýhodnenia oproti iným veriteľom, uhradiť mohol, čo i len

čiastočne alebo si privodil úmyselne ekonomický a majetkový stav, v ktorom dlh tomuto veriteľovi uhradiť
nemôže, je možné jeho správanie posúdiť ako nepoctivé správanie podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZoKR
v snahe poškodiť veriteľa.
50. Dovolací súd skonštatoval, že pri posudzovaní nepoctivého zámeru je potrebné sa sústrediť
predovšetkým na ekonomické správanie sa dlžníka, a to pred podaním návrhu na oddlžovacie

konanie, ako aj po jeho podaní. Rozhodujúce je však skutkové tvrdenie žalobcu - vymedzenie
konkrétnehosprávaniasažalovanéhodlžníka-vžalobeozrušenieoddlženia.Priposudzovaníveriteľom
namietaného správania sa dlžníka je potrebné zobrať do úvahy súdu, či sa týmto správaním dlžník
priviedolúmyselnedostavuplatobnejneschopnosti,prípadne,čisazadlžovalbezpotrebnejobozretnosti
(nedbanlivostne), či neuhradenie záväzku veriteľa nebolo cielené (v záujme ho poškodiť alebo zvýhodniť

iného veriteľa), teda z akých dôvodov neuhradil veriteľov záväzok. V rámci tejto úvahy treba posúdiť,
či cieľom jeho ekonomického správania bola úprimná snaha dlh uhradiť zo svojho zdroja príjmov, teda
v rámci svojich zárobkových možností (napr. zo zamestnania, či inej zárobkovej alebo podnikateľskej
činnosti), či sa nezbavoval účelovo svojho majetku a náhrady zaň (napr. pre zvýhodnenie iného veriteľa
alebo pre vedenie vlastného súkromného života nad svoje možnosti s prihliadnutím na jeho príjmy a

záväzky), či nerozširoval bez rozvahy svoje dlhy a pod. Súd teda posúdi, či je žalobcom namietnuté
správanie dlžníka možno vyhodnotiť tak, že sa úmyselne privodil do platobnej neschopnosti, či cielene
vyvolal svoju nemajetnosť alebo si z nedbanlivosti privodil zadlženie, a tak uhradiť dlh veriteľa nechcel
alebo nemohol.
51.ZrozsudkuNSSRzo14.júna2023vovecisp.zn.4Obdo/35/2022(R59/2023)vyplýva,žesprávanie

dlžníka pre účely posúdenia naplnenia predpokladov pre zrušenie oddlženia podľa § 166f zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ZoKR) treba posudzovať za
obdobie v rozsahu žalobných námietok dotknutého veriteľa, s prihliadnutím na dopad tohto správania na
platobnú neschopnosť dlžníka a na možnosť uspokojenia oddlžením dotknutej pohľadávky veriteľa. Toto
obdobie posudzovania správania dlžníka spätne pred podaním návrhu na oddlženie nie je ohraničené

žiadnou zákonnou lehotou.
52. Z rozsudku NS SR z 31. januára 2023 vo veci 5Obdo/18/2022 vyplýva, že pri hodnotení poctivosti
zámerudlžníkajepotrebnézohľadniťvšetkyokolnostispočívajúcevmajetkovýchajosobnýchpomeroch
dlžníka, a v tomto konkrétnom prípade s prihliadnutím na samotnú výšku pohľadávky vo vzťahu k
ostatným nákladom dlžníka, najmä na zabezpečenie výživného pre maloleté dieťa, ako aj nákladov

potrebných na prežitie. Súdy nižšej inštancie postupovali správne, keď v súlade s uvedeným zákonným
ustanovením považovali argumentáciu žalobcu o nepoctivom zámere žalovaného za nedôvodnú. Podľa
dovolacieho súdu o nepoctivom zámere žalovaného nesvedčí ani samotná skutočnosť, že návrh na
vyhlásenie konkurzu podal v krátkej dobe potom, ako mu začali byť vykonávané zrážky zo mzdy.
Žalovaný podaním tohto návrhu využil zákonnú možnosť a ustanovenie ZoKR takéto konanie ako

nepoctivý zámer dlžníka nedefinuje.
53. Súdy rozhodujúce v inštančnom postupe boli povinné posudzovať konkrétny návrh žalobcov
(konkrétne dôvody uvádzané v návrhu žalobcov podľa § 166f ZKR) a konfrontovať ich s tvrdeniami
žalovanej, vyhodnotiť obranu dlžníka (žalovanej) spočívajúcu v uvedení konkrétnych skutkových tvrdení
na časovej osi pri aplikácii dôkazného bremena veriteľov (žalobcov) v konaní podľa § 166f a 166g ods.

1 a ods. 2 písm. h) ZKR a závery hodnotenia premietnuť do dôvodov súdneho rozhodnutia.

54. Hodnotenie poctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR je vždy individuálnym posúdením
konkrétnej skutkovej a právnej situácie dlžníka, ktorý návrh na oddlženie konkurzom podáva. Pretoje potrebné riadne hodnotiť konkrétne skutkové okolnosti, tvrdené účastníkmi konania, najmä situáciu
dlžníka, ktorý návrh na oddlženie podáva, vo väzbe na posudzovanie vplyvu konkrétnej situácie dlžníka,
na postavenie a správanie konkrétnych veriteľov, na časovej osi, a hodnotenie uviesť v odôvodnení

súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na značnú individualizáciu posudzovania poctivého zámeru (§ 166g
ods. 2 písm. h) ZKR v súdnom konaní podľa § 166f ZKR) súdy sú povinné z obsahu vymedzenia
podaného návrhu veriteľov vychádzať, obsah návrhu konfrontovať s konkrétnou obranou dlžníka,
preskúmať tvrdenia účastníkov konania, vyhodnotiť ich, a závery hodnotenia premietnuť do riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

55. V zmysle uvedených kritérií bolo potrebné, aby sa súdy rozhodujúce v inštančnom postupe, v
dôvodoch rozhodnutia vysporiadali s obsahom návrhu žalobcov podaným podľa § 166f (zrušenie
oddlženia pre nepoctivý zámer) ZKR a skúmali podmienky aplikácie § 166g ods. 2 písm. h) vo väzbe
na naplnenie ustanovení § 166g ods. 3, ods. 4, ods. 5 ZKR. Bolo potrebné posúdiť, či konanie žalovanej
- dlžníka tak ako ho skutkovo ustálili súdy, napĺňa všetky znaky nepoctivého zámeru podľa § 166g ods.

2 písm. h) ZKR, či toto konanie možno bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod konanie vedome
poškodzujúce veriteľa vychádzajúce z konkrétnej situácie, i správania žalobcov, a posúdenie premietnuť
do riadnych dôvodov súdneho rozhodnutia.

56. Súdy rozhodujúce v inštančnom postupe podľa dovolacieho súdu nepostupovali v súlade s

ustálenou judikatúrou /najmä rozhodnutiami NS SR z 20. októbra 2022 vo veci 1Obdo/74/2021,
z 29. februára 2024 vo veci 4ObdoK/2/2023, z 31. januára 2023 vo veci 5Obdo/18/2022, z 18.
apríla 2023 vo veci 5Obdo/9/2022 a z 2. augusta 2022 vo veci 4Obdo/44/2022 (R 60/2023)/,
keď individuálne správanie žalovanej, konanie žalobcov, ktorí odpojili byt od elektriny, vykonávali
postupyprostredníctvomtretíchosôb,montovanímmreží,demontovanímpoštovýchschránok,postupmi

neznámych chlapov, komunikáciou so správcom bytu, jeho hodnotenie nepremietli do riadnych dôvodov
súdneho rozhodnutia. Súdy boli povinné vychádzať z premisy dôkazného bremena veriteľa - žalobcov
v konaní podľa § 166f ZKR, povinnosti veriteľa preukázať konkrétne skutkové okolnosti veci, riadne
ich vymedziť v návrhu, označiť a predložiť dôkazy preukazujúce nepoctivý zámer žalovanej pri podaní
návrhu na oddlženie konkurzom a premietnuť hodnotenie podaného návrhu do dôvodov súdneho

rozhodnutia. Súdy riadne nezdôvodnili vplyv (respektíve neexistenciu vplyvu) ekonomickej situácie
žalovanej, v ktorej sa ocitla, na jej správanie (bývanie v byte, neplatenie nájmu a iné tvrdenia žalovanej,
ktoré sa týkali doby súdneho konania o vypratanie bytu a tvrdený spôsob vykonávania dražby bytu).

57. Právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo účastníka konania na riadne zdôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Právo na riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia je potrebné dôsledne
aplikovať v každom súdnom rozhodnutí, v ktorom sa hodnotí najmä individuálne správanie účastníka
konania, a toto správanie sa podriaďuje pod konkrétnu hypotézu právnej normy (§ 166g ods. 2 písm. h)
ZKR), ktorá má všeobecný charakter. Konanie podľa § 166f ZKR má výrazne individuálny charakter. V
tomto konaní (podľa § 166f ZKR) je potrebné dôsledne aplikovať právo na spravodlivé súdne konanie a

riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže v konaniach podľa § 166f ZKR sa hodnotí individuálne
konkrétne správanie dlžníka ako účastníka tohto konania, ktorý charakter správania sa podriaďuje
pod konkrétne ustanovenia právnej normy (§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR), ktorá je vyjadrená v málo
individualizovanej rovine - vo všeobecnej rovine.

58. Z uvedených dôvodov dovolací súd obe rozhodnutia súdov nižších inštancií podľa § 449 ods. 1 CSP
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa § 450 CSP na ďalšie konanie.
59. Vzhľadom na to, že v dôsledku okamžitej aplikovateľnosti novej procesnej právnej úpravy, ktorou
bola zmenená okrem iných aj kauzálna príslušnosť súdov vo veciach podľa ZKR, je od 1. júna 2023
daná podľa § 196a ZKR funkčná príslušnosť Mestského súdu Košice, dovolací súd vrátil vec na ďalšie

konanie Mestskému súdu Košice.
60. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej
inštancie na základe dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (ktoré zakladá
prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania), sa dovolací súd už ďalej nezaoberal skúmaním prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 421 CSP, pretože v danom štádiu konania by to bolo nadbytočné (viď

bod 28 uznesenia Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 21. marca 2018,
z ktorého vyplýva, že „dovolací súd sa z povahy dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 420 CSP
zaoberá najprv týmto dovolacím dôvodom, a ak zistí, že je daný, dovolacím dôvodom uplatneným podľa
§ 421 CSP sa už nezaoberá, pretože by to bolo neefektívne)61. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 453
ods. 3 CSP).
62. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.